{"guid": "eb2025c4-7552-47a1-bc58-d702b67dda6f:74b3dda0-ea0a-499a-a423-3be9dcff56c4", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:1115212784.1", "spisova_znacka": "2MCdo/2/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2MCdo/2/2017 z 29. 6. 2017", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 29. júna 2017, sp. zn. 2MCdo/2/2017, ECLI:SK:NSSR:2017:1115212784.1", "identifikacne_cislo": "1115212784", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jozef Kolcun", "sudca_id": 415, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-jozef-kolcun-415", "datum_vydania": "2017-06-29", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia", "Odmietajúce podanie"], "oblast": [], "podoblast": ["Iné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99", "nazov": "OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-243i", "nazov": "§ 243i OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-243i", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-243i"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-243b.odsek-5", "nazov": "§ 243b ods. 5 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-243b.odsek-5", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-243b"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-470.odsek-1", "nazov": "§ 470 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-470.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-470"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-470.odsek-2", "nazov": "§ 470 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-470.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-470"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-451.odsek-3", "nazov": "§ 451 ods. 3 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-451.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-451"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-243i", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-243b", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-470", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-451"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/74b3dda0-ea0a-499a-a423-3be9dcff56c4", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:1115212784.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2017:1115212784.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2017:1115212784.1/text", "citacie_n": 4, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n2MCdo/2/2017\n1115212784\n29. 06. 2017\nJUDr. Jozef Kolcun\nECLI:SK:NSSR:2017:1115212784.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Q. W., bývajúceho v R., zastúpeného JUDr.\nElenou Ľalíkovou, advokátkou v Bratislave, Podbrezovská 34, proti žalovanej Slovenskej republike Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Štúrova 2, o náhradu škody podľa\nzákona č. 514/2003 Z.z. s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 11\nC 101/2009, o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku\nOkresného súdu Bratislava I z 30. mája 2011 č. k. 11 C 101/2009-171 v časti výroku, ktorým súd prvej\ninštancie zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi titulom nemajetkovej ujmy sumu 50 000 € do troch dní\nod právoplatnosti tohto rozsudku, ako aj vo výroku o trovách konania v spojení s rozsudkom Krajského\nsúdu v Bratislave z 12. júna 2013 sp. zn. 2 Co 363/2011 v jeho potvrdzujúcej časti, ako aj vo výroku\no trovách odvolacieho konania, po náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22. marca 2017 sp.\nzn. I. ÚS 274/2016-53, takto\nrozhodol:\nMimoriadne dovolanie o d m i e t a .\nŽalobca má nárok na náhradu trov konania o mimoriadnom dovolaní.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Bratislava I (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 30. mája 2011 č. k. 11 C\n101/2009-171 žalovanú zaviazal zaplatiť žalobcovi titulom nemajetkovej ujmy sumu 50 000 € do troch\ndní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku žalobný návrh zamietol. Žalovanú ďalej zaviazal zaplatiť\nžalobcovi trovy konania vo výške 6 397,81 € na účet právnej zástupkyne žalobcu JUDr. Eleny Ľalíkovej.\nV odôvodnení svoj rozhodnutia uviedol, že 4. augusta 2005 Prezídium policajného zboru, Úradu boja\nproti korupcii vydalo uznesenie, na základe ktorého bolo začaté trestné stíhanie pre trestný čin prijímania\núplatku a inej nenáležitej výhody podľa § 160 ods. 1, 2 Trestného zákona na tom skutkovom základe,\nže v doposiaľ nezistenom dni a čase v roku 2004 a 2005 žiadal a prijal doposiaľ nezistený sudca\nOkresného súdu R. cez sprostredkovateľa, doposiaľ nezisteného advokáta, úplatok vo výške najmenej\n3 000 Sk od doposiaľ nezistených väzňov z ústavu na výkon trestu odňatia slobody. Následne 9.\naugusta 2005 v Leviciach o 15.25 hod. bol podľa § 76 ods. 1 Trestného poriadku zadržaný žalobca\nako podozrivý z predmetnej trestnej činnosti. K zadržaniu došlo po predchádzajúcom telefonickom\nsúhlase dozorujúceho prokurátora udelenom 9. augusta 2005 o 15.00 hod. Zároveň došlo u žalobcu k\nobmedzeniu osobnej slobody podľa § 76 ods. 2 Trestného poriadku vyšetrovateľom 9. augusta 2005 o\n15.25 hod. Žalobca bol zadržaný z dôvodov podľa § 67 ods. 1 písm. a/, b/ Trestného poriadku, ako osoba\npodozrivá, ktorá bola pristihnutá bezprostredne pri korupčnom trestnom čine. Napriek tejto skutočnosti,\npri osobnej prehliadke boli u žalobcu nájdené len veci osobného charakteru, žiadne predmety\npreukazujúce, resp. nasvedčujúce bezprostrednému spáchaniu korupčného trestného činu u žalobcu\nnájdené neboli. Ďalej uviedol, že podkladom pre začatie trestného stíhania (pokiaľ ide o osobu žalobcu)\nbolo iba trestné oznámenie a následná doplňujúca výpoveď odsúdeného T. F.), ktorý bol toho času vo\nvýkone trestu v ÚVTOS D. pre spáchaný trestný čin vydierania, ktorý v rovnakom čase požiadal o jeho\npodmienečné prepustenie s tým, že túto vec mal prejednávať žalobca. Okresný súd mal za nepochybné,\nže pri zadržaní a obmedzení osobnej slobody žalobcu došlo k porušeniu procesných noriem\n\nTrestného poriadku (§ 67, § 76 ods. 1, 2), nakoľko neboli naplnené žiadne procesné predpoklady, aby\nbola osoba žalobcu takýmto spôsobom zadržaná a bola jej obmedzená osobná sloboda. Ak\nmalo byť trestné stíhanie a podozrenie OČTK vedené proti Q., nebol dôvod u žalobcu, aby bol zadržaný\nako osoba podozrivá a nebol dôvod, aby bola žalobcovi týmto spôsobom obmedzená osobná sloboda.\nŽalobca v tejto veci mohol byť predvolaný na výsluch ako svedok. Súd prvej inštancie mal za preukázané,\nže u žalobcu došlo zo strany vyšetrovateľov ako aj dozorujúceho prokurátora k nesprávnemu úradnému\npostupu pri jeho zadržaní, v dôsledku ktorého mu vznikol nárok na náhradu škody tým spôsobenej.\nSúd prvej inštancie ďalej dospel k záveru, že v súdenej veci je pasívne vecne legitimovaná\npráve žalovaná z dôvodu, že bez predchádzajúceho telefonického súhlasu špeciálneho prokurátora by\nnebolo možné zadržať a obmedziť osobnú slobodu žalobcu, pričom z obsahu vyšetrovacieho spisu nie\nje zrejmé, či sa dozorujúci špeciálny prokurátor (pred udelením predmetného súhlasu) vôbec oboznámil\nso spisom. Súd prvej inštancie mal tiež za to, že skutočnosť, že si žalobca pri predbežnom prerokovaní\nnávrhu uplatnil nemajetkovú ujmu len do výšky 5 000 000 Sk, pričom v žalobe žiadal až 200 000 €,\nnebolo prekážkou pre konanie súdu o tomto nároku. Mal tak za to, že u žalobcu je daný právny\nnárok na náhradu nemajetkovej ujmy za nezákonné zadržanie a obmedzenie jeho osobnej slobody\nvo výške 50 000 €. Výšku nemajetkovej ujmy určil s prihliadnutím na intenzitu, rozsah, ohlas, ako aj\nnásledky a závažnosť tohto zásahu. Vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania súd prvej inštancie\nuviedol, že v danom prípade bol sporný okamih začatia plynutia trojročnej premlčacej doby (predĺženej\no 6 mesiacov), kedy sa žalovaná domnievala, že týmto dňom bol deň nasledujúci po zásahu, keďže v\ndeň zásahu sa žalobca musel dozvedieť o škode. V tomto smere sa súd prvej inštancie s argumentáciou\nžalovanej nestotožnil, nakoľko mal za to, že je síce pravdou, že nemajetková ujma začala vznikať v deň\nzadržania, avšak táto postupne silnela, čoho dôkazom sú zhoršujúce sa zdravotné problémy žalobcu\nfyzického aj psychického charakteru. Prisvedčil žalobcovi, že moment, kedy sa žalobca naozaj mohol\ndozvedieť o veľkosti nemajetkovej ujmy (výške v žalovateľnom rozsahu) bol deň 3. december 2007, kedy\nbolo definitívne skončené trestné stíhanie pre podozrenie zo spáchania trestného činu korupcie (aj keď\ntrestne stíhaný bol len advokát Q. A. a skutok bol neskôr prekvalifikovaný). Ujma na zdraví, dobrom\nmene, povesti a pod., ktorá vcelku predstavuje nemajetkovú ujmu, nebola spôsobená a neprejavila sa\nlen v jeden deň (len zadržaním a obmedzením osobnej slobody), ale bola dotváraná postupne, pričom\nk jej zavŕšeniu (aspoň v žalovateľnej výške) došlo skončením trestného konania, v ktorom žalobca bol\npôvodne podozrivý z trestného činu korupcie. Námietku premlčania vznesenú žalovanou považoval\nza nedôvodnú. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 3 O.s.p.\n2. Krajský súd v Bratislave na odvolania žalobcu a žalovanej rozsudkom z 12. júna 2013 sp. zn. 2\nCo 363/2011 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Rozhodol, že žiadny z účastníkov nemá právo na\nnáhradu trov odvolacieho konania. Dovolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie nepripustil. Odvolací\nsúd najskôr skúmal žalovanou vznesenú námietku premlčania, pričom dospel k záveru, že nie je\ndôvodná. Uviedol, že o tom, že žalobcovi skutočne vznikla nemajetková ujma, sa žalobca dozvedel až\n3. decembra 2007, kedy prokuratúra zastavila trestné stíhanie vedené proti obvinenému Q. A. pre pokus\ntrestného činu podvodu podľa § 8 ods. 1 k § 250 ods. 1 Trestného zákona, pretože tento skutok nie\nje trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. V rámci daného trestného stíhania bol (stále)\npodozrivý zo spáchania trestného činu nielen obvinený, ale aj žalobca. Bol označovaný za osobu, vo\nvzťahu ku ktorej, resp. s ktorou obvinený trestnú činnosť spáchal. So zastavením trestného stíhania\ntak trestné konanie skončilo, definitívne zanikli účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a\nvznesení obvinenia, podozrenie, zo spáchania trestného činu žalobcom sa nepotvrdilo a vyšla\ntak najavo nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného stíhania, o vznesení obvinenia. Odvolací súd\nv nadväznosti na uvedené vyslovil názor, že žalobcovi začala plynúť premlčacia doba (3 roky + 6\nmesiacov) až od nasledujúceho dňa po zastavení trestného stíhania, teda od 4. decembra 2007. Ak\nteda žalobca podal návrh na súd 31. marca 2009, urobil tak včas. Odvolací súd ďalej považoval návrh\nžalobcu čo do základu, ako aj v priznanej výške náhrady nemajetkovej ujmy, za dôvodný. Uviedol, že\nzáver súdu prvej inštancie je správny aj v tom, ktorý orgán za štát koná. Podľa názoru odvolacieho\nsúdu nebolo možné žalovanej priznať úspech ani vo výroku o náhrade trov konania. Súd prvej inštancie\nsprávne pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal z výšky žalobcovi prisúdenej náhrady\nnemajetkovej ujmy. Žalovaná neuviedla žiadne vecné a právne relevantné dôvody, ktoré by privodili\npre ňu priaznivé rozhodnutie. Odvolací súd dovolanie nepripustil, pretože sám vo veci nevidel otázku\nzásadného právneho významu, na ktorú by mal odpovedať dovolací súd a žalovaná ani žiadnu takúto\notázku neuviedla. O trovách odvolacieho konania rozhodol tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na\nnáhradu trov odvolacieho konania, keďže obaja mali v odvolacom konaní úspech len čiastočný.\n3. Proti rozsudku odvolacieho súdu v jeho potvrdzujúcej časti, ako aj vo výroku o trovách odvolacieho\nkonania v spojení s rozsudkom Okresného súdu Bratislava I z 30. mája 2011 č. k. 11 C\n\n101/2009-171 v časti výroku, ktorým súd prvej inštancie zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi titulom\nnemajetkovej ujmy sumu 50 000 € do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, ako aj vo výroku\no trovách konania, podal postupom podľa § 243e ods. 4 O.s.p. v spojení s § 35 ods. 2 písm. i/\nO.s.p. mimoriadne dovolanie generálny prokurátor Slovenskej republiky. Žiadal uvedené rozhodnutia v\nnapadnutých častiach zrušiť a vec vrátiť Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie. Namietal\nnesprávne právne posúdenie veci (§ 243f ods. 1 písm. b/, c/ O.s.p.). Mimoriadnym dovolaním napadol\nhodnotenie konajúcich súdov, na základe ktorého prijali interpretáciu, že známe skutkové indície, o\nktorých mal prokurátor vedomosť, nemal prokurátor vyhodnotiť ako existenciu dostatočného podozrenia\nvoči žalobcovi. Generálny prokurátor ďalej namietal, že konajúce súdy tiež nesprávne právne posúdili\notázku začatia plynutia premlčacej doby tým, že nesprávne interpretovali ustanovenie § 19 ods. 1\nzákona č. 514/2003 Z.z. Správne mali súdy ustáliť, že žalobca sa náhrady škody (nemajetkovej ujmy)\nz dôvodu jeho zadržania mohol domáhať už deň nasledujúci po jeho zadržaní (10. augusta 2005), teda\npremlčacia lehota uplynula 20. januára 2009. Žalovaný nárok je preto premlčaný. Napokon generálny\nprokurátor namietal neprávne právne posúdenie súdov nižších inštancií pri určení výšky nemajetkovej\nujmy spočívajúcej v nesprávnej právnej interpretácii ustanovenia § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003\nZ.z. Výšku priznanej nemajetkovej ujmy považoval za neprimerane vysokú, za v rozpore s dobrými\nmravmi a ustálenou judikatúrou, a že je niekoľkonásobne vyššia ako výška odškodnenia obetí násilných\ntrestných činov.\n4. Žalobca vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu žiadal Najvyšší súd Slovenskej republiky aby\nmimoriadne dovolanie zamietol, odmietol, prípadne konanie o ňom zastavil. Ďalej žiadal, aby dovolací\nsúd žalovanú zaviazal na náhradu trov dovolacieho konania. Žalovaná sa s mimoriadnym dovolaním\ngenerálneho prokurátora plne stotožnila.\n5. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 25. februára 2015 sp. zn. 2 M Cdo 6/2014 zrušil\nrozsudok Krajského súdu v Bratislave z 12. júna 2013 sp. zn. 2 Co 363/2011 a rozsudok Okresného súdu\nBratislava I z 30. mája 2011 č. k. 11 C 101/2009-171 v časti výroku, ktorým súd prvej inštancie zaviazal\nžalovanú zaplatiť žalobcovi titulom nemajetkovej ujmy sumu 50 000 € do troch dní od právoplatnosti\ntohto rozsudku, ako aj vo výroku o trovách konania a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.\nNajvyšší súd dospel k záveru, že nesprávnym úradným postupom žalovanej (prokurátora) a následne\nOČTK vznikla žalobcovi 9. augusta 2005 (deň zadržania) nemateriálna škoda, pričom sa o škode\nv tento deň aj dozvedel, keďže bol pri nesprávnom úradnom postupe osobne prítomný a dôsledky\ntohto postupu začal pociťovať už toho dňa. Trojročná premlčacia lehota na uplatnenie predmetnej\nškody začala plynúť 9. augusta 2005, spočívala po dobu šiestich mesiacov od 21. apríla 2008 do 21.\noktóbra 2008 (z dôvodu prerokovania predbežného nároku) a uplynula 9. februára 2009. Žalobca si však\nuplatnil nárok na súde až 31. marca 2009, teda po uplynutí zákonom stanovenej premlčacej lehoty. K\ntvrdeniu súdov nižšej inštancie, že nemajetková ujma vzniká postupne (nie v jeden deň), nakoľko dopady\nneoprávneného zásahu sa prejavujú v spoločenskom postavení poškodenej osoby postupne, považoval\ndovolací súd za potrebné uviesť, že skutočnosť, že žalobca subjektívne pociťuje negatívne dôsledky\nnesprávneho úradného postupu žalovanej aj po neurčite dlhú dobu po skončení neoprávneného zásahu\ndo jeho osobnej sféry (zadržania) a musí sa s nimi určitým spôsobom vysporiadať, nepredstavuje ďalšiu\nkonkrétnu nemajetkovú ujmu, s ktorou by bolo možné spojiť plynutie subjektívnej premlčacej lehoty.\nDovolací súd sa nestotožnil ani s argumentáciou súdov nižšej inštancie pokiaľ tvrdili, že žalobca sa o\nvzniku škody dozvedel až 3. decembra 2007, kedy prokuratúra zastavila trestné stíhanie vedené proti\nQ. A. pre pokus trestného činu podvodu. Uvedený záver súdov nižšej inštancie nemal oporu v\nzákone ani v zistenom skutkovom stave. Okresná prokuratúra C. uznesením z 3. decembra 2007 č. k.\n1 Pv 309/2006-75 zastavila trestné stíhanie vedené proti obvinenému Q. A. pre pokus trestného činu\npodvodu na tom skutkovom základe, že ako advokát 9. augusta 2005 asi o 11.20 hod. v priestoroch svojej\nadvokátskej kancelárie žiadal od osoby vystupujúcej pod menom N. S. sumu 35 000 Sk predstierajúc,\nže zabezpečí u sudcu Okresného súdu R., aby bol odsúdený T. F. podmienečne prepustený z výkonu\ntrestu odňatia slobody, čo však nevykonal a finančnú čiastku v sume 35 000 Sk si mienil ponechať\npre svoju potrebu, pretože tento skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci.\nTrestné stíhanie zastavené 3. decembra 2007 nebolo vedené proti žalobcovi ale proti Q. A. pre pokus\ntrestného činu podvodu, ktorého sa mal dopustiť tým, že obvinený mal predstierať, že bude pôsobiť na\nsudcu Okresného súdu R. za sumu 35 000 Sk, čo však ani nemal v úmysle vykonať. Žalobca v čase\nzastavenia predmetného trestného stíhania preto nemohol byť podozrivý ani označovaný za osobu, s\nktorou obvinený M. A. spáchal trestný čin podvodu, a už vôbec nie trestný čin korupcie, pre ktorý bolo\ntrestné stíhanie proti obvinenému M. A. (nie proti žalobcovi) spočiatku vedené. Žalobca z tohto\ndôvodu ani nemohol mať dôvodnú obavu zo začatia trestného stíhania voči jeho osobe. Predmetom\ntohto súdneho sporu je odškodnenie za nesprávny úradný postup žalovanej, ktorého sa dopustila tým,\n\nže dala (prostredníctvom prokurátora) súhlas so zadržaním žalobcu a nie tým, že začala a následne 3.\ndecembra 2007 zastavila trestné stíhanie proti M. A., ktorého účastníkom žalobca nebol a uznesenie\no zastavení trestného stíhania mu z toho dôvodu ani nebolo doručované. Záver súdov nižšej inštancie\no začatí plynutia premlčacej lehoty dňom zastavenia trestného stíhania proti Q. A. (3. decembrom\n2007) preto z dôvodov uvedených vyššie dovolací súd nepovažoval za správny. Keďže si žalobca v\nsúdenej veci nesplnil povinnosť, aby svoje právo v stanovenej lehote vykonal, alebo uplatnil žalobou proti\npovinnej osobe na súde, mali súdy nižšej inštancie žalovanou vnesenej námietke premlčania priznať\nprávne účinky. Dovolací súd preto uzavrel, že generálny prokurátor teda dôvodne vytýkal, že súdy nižšej\ninštancie neprávne právne posúdili otázku premlčania žalobcom uplatneného nároku. Najvyšší súd\npreto v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu v\nspojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie v napadnutej časti a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie\nkonanie.\n6. Na základe sťažnosti žalobcu Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) v náleze\nz 22. marca 2017 sp. zn. I. ÚS 274/2016-53 vyslovil, že základné právo Q. W., na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 M Cdo 6/2014 z 25. februára 2015 bolo porušené. Ústavný\nsúd uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Rozhodol\ntiež o povinnosti najvyššieho súdu nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia. Vo zvyšnej časti\nsťažnosti nevyhovel. V odôvodnení nálezu ústavný súd uviedol, že sťažovateľ namieta porušenie svojho\nzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 20 ods. 1, 46 ods. 1, 47 ods. 3 a 48 ods. 2 ústavy v\nspojení s čl. 13 ods. 4 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\nuznesením najvyššieho súdu, ku ktorému malo dôjsť i tým, že najvyšší súd pochybil, keď napadnutým\nuznesením mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora vyhovel. Sťažovateľ označil napadnuté\nuznesenie najvyššieho súdu za svojvoľné, nepreskúmateľné, nespravodlivé a zmätočné a s poukazom\nna rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) žiadal kasačný zásah\nústavného súdu v posudzovanej veci. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho\nsúdu konštatoval, že najvyšší súd pri prerokovaní podaného mimoriadneho dovolania pochybil, keď\nnedostatočne skúmal, či zákonom ustanovené podmienky na jeho podanie boli splnené. Poznamenal,\nže v posudzovanej veci absentovali akékoľvek mimoriadne okolnosti, závažné porušenie procesných\npravidiel alebo závažný exces, ktorými by generálny prokurátor odôvodnil použitie tohto mimoriadneho\nopravného prostriedku. Ústavný súd uviedol, že najvyšší súd pri odôvodňovaní svojho rozhodnutia\nnepreskúmateľným spôsobom konštatoval, že generálny prokurátor podal mimoriadne dovolanie bez\npodnetu v zmysle § 243e ods. 4 O.s.p. v spojení s § 35 ods. 2 písm. l/ O.s.p. a že podľa jeho názoru\nbol porušený zákon, pričom sa vôbec nezaoberal otázkou, či boli zákonom ustanovené podmienky\nna jeho podanie splnené. Ústavný súd tak považoval uznesenie najvyššieho súdu z tohto pohľadu za\narbitrárne. Konštatoval, že pri posudzovaní prípustnosti mimoriadneho dovolania v danej veci sa najvyšší\nsúd dôsledne nezaoberal tým, či sú naplnené predpoklady prelomenia právoplatnosti napadnutých\nrozsudkov krajského a okresného súdu týmto mimoriadnym opravným prostriedkom, a týmto postupom\nnajvyššieho súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu zaručeného\nv čl. 46 ods. 1 ústavy ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa\nnázoru ústavného súdu je neprípustné, aby preskúmanie právoplatného a záväzného rozhodnutia súdu\nna základe mimoriadneho dovolania podaného generálnym prokurátorom predstavovalo skryté\nodvolanie, a aby k zrušeniu rozhodnutí súdov nižších inštancií došlo iba v dôsledku existencie\nodlišných právnych názorov na prejednávanú vec. Ústavný súd konštatoval, že rozhodovacia činnosť\nústavného súdu vo vzťahu k inštitútu mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora bola zjednotená\nzjednocujúcim stanoviskom pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. US 3/2015 z 18. marca 2015 v znení:\n„Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp\nsubsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy Slovenskej republiky, ako i výnimočnosť mimoriadneho\ndovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej\nrepubliky je jeho prípustnosť v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých\nzákonom dovolených riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník konania\nk dispozícii a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov.“ Rozhodovacia\nčinnosť najvyššieho súdu vo vzťahu k inštitútu mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora\nbola zjednotená spoločným zjednocujúcim stanoviskom občianskoprávneho kolégia a obchodného\nkolégia najvyššieho súdu z 20. októbra 2015 publikovaným pod č. R 94/2015 Zbierky stanovísk\nNajvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky v znení právnej vety: „Procesná prípustnosť\nmimoriadneho dovolania podaného na podnet účastníka je v občianskom súdnom konaní podmienená\n\ntým, že tento účastník najprv sám neúspešne využil možnosť podať všetky, zákonom dovolené riadne\na mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť pre neho priaznivejšie\nrozhodnutie. Pokiaľ túto možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie treba odmietnuť“. Najvyšší súd vo\nsvojom vyjadrení súčasne uviedol, že „Podľa prevažujúceho názoru sudcov zúčastnených na spoločnom\nrokovaní občianskoprávneho a obchodného kolégia najvyššieho súdu má zjednocujúce stanovisko\npôsobiť nielen do budúcna, ako je to pri zrušení protiústavných právnych predpisoch, ale nový právny\nnázor vyjadrený v stanovisku treba aplikovať na všetky pred súdmi prebiehajúce konania (primerane\n§ 154 ods. 1 O.s.p.).“. Citované zjednocujúce stanoviská pléna ústavného súdu a občianskoprávneho\nkolégia a obchodného kolégia najvyššieho súdu sú v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské\npráva (ďalej len „ESĽP“), ktorý opakovane vyslovil, že v dôsledku zrušenia právoplatného a záväzného\nsúdneho rozhodnutia došlo k porušeniu čl. 6 dohovoru v prípadoch, v ktorých na základe procesného\núkonu osoby odlišnej od účastníkov konania, hoci aj na podnet niektorého z účastníkov konania, došlo\nk zrušeniu právoplatného a záväzného súdneho rozhodnutia (napr. novšie rozhodnutia vo veciach\nDRAFT-OVA, a.s., proti Slovenskej republike, PSMA, s.r.o., proti Slovenskej republike a COMPCAR,\ns.r.o., proti Slovenskej republike). Ústavný súd zhodne so svojím zjednocujúcim stanoviskom a\nzhodne s rozhodovacou činnosťou ESĽP, ako aj zhodne so zjednocujúcim stanoviskom ustálenou\nrozhodovacou činnosťou najvyššieho súdu dospel k záveru, že najvyšší súd v napadnutom uznesení\nneuplatnil ústavne konformný výklad § 243e O.s.p., keď na základe mimoriadneho dovolania podaného\ngenerálnym prokurátorom podrobil prieskumu postup a právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu\ni súdu prvej inštancie, ktoré zrušil, nezohľadňujúc skutočnosť, že v danej veci mohol sám účastník\nkonania prostredníctvom dovolania dosiahnuť nápravu, resp. zvrátenie stavu založeného rozhodnutím\nporušujúcim zákon. Ústavný súd konštatoval, že v danom prípade bolo potrebné rešpektovať zásadu\n„vigilantibus iura scripta sunť', ktorá zdôrazňuje vlastné pričinenie účastníkov konania o ochranu\nsvojich práv, keď požaduje, aby svoje procesné oprávnenia uplatňovali včas a s dostatočnou\nstarostlivosťou a predvídavosťou, teda dôsledne sledovali svoje subjektívne práva a robili také\nkroky, v dôsledku ktorých by nedochádzalo k ich ohrozovaniu a poškodzovaniu. Na základe\nuvedeného je ústavný súd toho názoru, že najvyšší súd porušil základné právo sťažovateľa podľa čl. 46\nods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto zrušil uznesenie najvyššieho súdu\na vec mu vrátil na ďalšie konanie (čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. b/ zákona o ústavnom súde),\nv ktorom tento opätovne rozhodne a v ďalšom konaní bude najvyšší súd viazaný vysloveným právnym\nnázorom ústavného súdu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).\n7. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorému bola vec opätovne predložená na rozhodnutie o\nmimoriadnom dovolaní konštatuje, že jeho predchádzajúce rozhodnutie o dovolaní generálneho\nprokurátora Slovenskej republiky bolo ústavným súdom zrušené v celom rozsahu, v dôsledku čoho je\npotrebné znovu rozhodnúť o tomto dovolaní ako celku.\n8. Podľa prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku\n(ďalej len „CSP“), ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 2016, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj\nna konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.\n9. Vzhľadom k tomu, že mimoriadne dovolanie bolo generálnym prokurátorom Slovenskej republiky\npodané 26. mája 2014, t. j. pred 1. júlom 2016, za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny\nporiadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.s.p.“), dovolací súd postupoval v zmysle vyššie\ncitovaného ustanovenia § 470 ods. 2 vety prvej CSP, a prípustnosť dovolania posudzoval v zmysle §\n243e v spojení s § 243f O.s.p. v znení účinnom do 30. júna 2016.\n10. Bez podnetu je generálny prokurátor oprávnený podať mimoriadne dovolanie v prípadoch uvedených\nv § 35 ods. 1 a 2, a to aj vtedy, ak prokurátor do začatého konania nevstúpil (§ 243e ods. 4 O.s.p.,\núčinný do 30. júna 2016).\n11. Mimoriadnym dovolaním bolo možné napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu za podmienok\nuvedených v § 243e O.s.p., ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, b/ konanie je\npostihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva\nv nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 O.s.p.).\n12. Vzhľadom na nález ústavného súdu z 22. marca 2017 sp. zn. I. ÚS 274/2016-53, ktorého\nvysloveným právnym názorom je najvyšší súd viazaný, s poukazom na zjednocujúce stanovisko pléna\nústavného súdu z 18. marca 2015 sp. zn. PLz. 3/2015, na zjednocujúce stanovisko občianskoprávneho\na obchodnoprávneho kolégia z 20. októbra 2015, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu\na rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 94/2015, ako aj s poukazom na aktuálne rozhodnutia\nESĽP z 9. júna 2015 vydané vo veciach proti Slovenskej republike (DRAFT-OVA, a.s., PSMA, s.r.o. a\nCOMPCAR, s.r.o.), najvyšší súd skúmal na podklade spisu, či žalovaná napadla rozsudok odvolacieho\nsúdu dovolaním. Po zistení, že dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nepodala, Najvyšší súd\n\nSlovenskej republiky odmietol mimoriadne dovolanie ako procesne neprípustné (§ 243i O.s.p. v spojení\ns § 243b ods. 5 O.s.p.) podľa § 447 písm. c/ CSP bez toho, aby sa zaoberal dôvodnosťou podaného\ndovolania.\n13. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd neodôvodňuje (§\n451 ods. 3 CSP).\n14. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [{"guid": "ussr:32b7ccae-fb6a-47ab-b070-726823dc4dcb", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.274.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 274/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 274/2016 z 22. 3. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-03-22", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.274.2016.1"}, {"guid": "c14be1ca-1bde-495e-a001-f52ba5402306:da19e2e6-e0b2-4a81-8082-937270671fb4", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2013:1109212098.1", "spisova_znacka": "2Co/363/2011", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2Co/363/2011 z 11. 6. 2013", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2013-06-11", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2013:1109212098.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:fe005f75-b367-4b3a-85e6-e377f6997796", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:2.US.236.2023.3", "spisova_znacka": "II. ÚS 236/2023", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 236/2023 z 5. 12. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-12-05", "citacie_n": 20, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:2.US.236.2023.3"}, {"guid": "ussr:e3daad61-b0e1-4e0f-a7c3-3e2f36df0455", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:3.US.545.2023.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 545/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 545/2023 z 31. 10. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-10-31", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:3.US.545.2023.1"}, {"guid": "baea3aa1-e766-4715-94da-501920e48aeb:9fe127ac-7413-49aa-8155-affb380af4e4", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2026:1111224346.4", "spisova_znacka": "6Cdo/183/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/183/2024 z 29. 1. 2026", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2026-01-29", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2026:1111224346.4"}]}