{"guid": "19b8634f-4800-4864-af3d-d3b6dd93a119:97b0a381-ef1c-4d36-9edd-2d995978899f", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:1016202540.1", "spisova_znacka": "10Szak/3/2017", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Szak/3/2017 z 9. 2. 2017", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 9. februára 2017, sp. zn. 10Szak/3/2017, ECLI:SK:NSSR:2017:1016202540.1", "identifikacne_cislo": "1016202540", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Elena Berthotyová", "sudca_id": 131, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-elena-berthotyova-131", "datum_vydania": "2017-02-09", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmenené"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-88a.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 88a ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-88a.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/404-2011/paragraf-88a"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2011/404#paragraf-88a"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/97b0a381-ef1c-4d36-9edd-2d995978899f", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:1016202540.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2017:1016202540.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2017:1016202540.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n10Szak/3/2017\n1016202540\n09. 02. 2017\nJUDr. Elena Berthotyová\nECLI:SK:NSSR:2017:1016202540.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.\nEleny Berthotyovej, PhD. a členov senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Jany Henčekovej, PhD., v\nprávnej veci sťažovateľa (pôv. žalobca): Z. K., narodený XX.XX.XXXX, v zahraničí naposledy bytom\nZ., štátna príslušnosť: Afganská islamská republika, t. č. pobytom K., zastúpený: Liga za ľudské práva,\nobčianske združenie, so sídlom Štúrova 3, Bratislava, proti žalovanému: Prezídium policajného zboru,\nÚrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Oddelenie\ncudzineckej polície Policajného zboru Bratislava, so sídlom Hrobákova č. 44, Bratislava, o správnej\nžalobe proti rozhodnutiu žalovaného č. PPZ-HCP-BA6-325-009/2016-AV zo dňa 4. novembra 2016,\no kasačnej sťažnosti sťažovateľa proti právoplatnému rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k.\n4Sa/72/2016-63 zo dňa 1. decembra 2016, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky právoplatný rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k.\n4Sa/72/2016-63 zo dňa 1. decembra 2016 m e n í tak, že rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCPBA6-325-009/2016-AV zo dňa 4. novembra 2016 z r u š u j e .\nSťažovateľovi nárok na náhradu trov konania p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nI.\nPriebeh a výsledky administratívneho konania\n1. Rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA6-325-009/2016-AV zo dňa 04.11.2016 (ďalej na účely rozsudku len\n„preskúmavané rozhodnutie“) žalovaný podľa ustanovenia § 88a ods. 1 písm. c) zákona č. 404/2011\nZ.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej na účely rozsudku len „zákon\nč. 404/2011 Z.z.“) rozhodol o zaistení sťažovateľa (v prvostupňovom konaní žalobca) ako žiadateľa o\nudelenie azylu a zároveň štátneho príslušníka tretej krajiny zaisteného podľa § 88 ods. 1 písm. b) zák.\nč. 404/2011 Z. z. z dôvodu existencie dôvodného podozrenia, že podal žiadosť o udelenie azylu výlučne\ns cieľom oddialiť alebo zmariť administratívne vyhostenie tak, že zaistil sťažovateľa so stanovením\ndĺžky doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac na dobu do 31.01.2017 v Útvare policajného\nzaistenia pre cudzincov Medveďov (ďalej na účely rozsudku len „ÚPZC Medveďov“).\n2. Preskúmavané rozhodnutie vychádza zo skutočnosti, že žalovaný dňa 31.07.2016 rozhodnutím\nč. PPZ-HCP-BA6-275-010/2016-AV (ďalej na účely rozsudku len „rozhodnutie o administratívnom\nvyhostení“) administratívneho vyhostil sťažovateľa podľa § 77 ods. 1 zák. č. 404/2011 Z.z. z dôvodu jeho\nneoprávneného pobytu na území Slovenskej republiky a súčasne mu uložil zákaz vstupu na územie\nSlovenskej republiky na dobu štyroch rokov. Následne rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA6-275-012/2016-AV\nzo dňa 31.07.2016 žalovaný podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b) zák. č. 404/2011 Z.z. rozhodol o\n\nzaistení sťažovateľa na účel výkonu administratívneho vyhostenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac\nna dobu do 30.11.2016 a umiestnil ho v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov (ďalej na\núčely rozsudku len „ÚPZC Medveďov“). Dňa 06.09.2016 požiadal sťažovateľ o udelenie azylu na území\nSlovenskej republiky.\n3. Dňa 04.11.2016 bol sťažovateľ zo zaistenia prepustený z dôvodu § 90 ods. 2 písm. b) bod 1. zák. č.\n404/2011 Z.z. a následne predvedený pred žalovaného. Po riadnom poučení a za prítomnosti tlmočníka\nbol 04.11.2016 vypočutý - bolo mu oznámené začatie konania o jeho zaistení podľa § 88a ods. 1 písm.\nc) zákona o pobyte cudzincov. Po preskúmaní všetkých skutočností a dôkazov žalovaný konštatoval, že\nv prípade sťažovateľa existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udelenie azylu výlučne s cieľom\noddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie a z tohto dôvodu vydal preskúmavané rozhodnutie.\nII.\nKonanie na krajskom súde\n4. Sťažovateľ podal proti preskúmavanému rozhodnutiu na Krajský súd v Bratislave správnu žalobu vo\nveci zaistenia podľa Štvrtej hlavy Tretej časti zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len\n„S.s.p.“) s nasledujúcimi žalobnými bodmi (§ 182 ods. 1 písm. e/ S.s.p.):\n- napadnuté rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci vo vzťahu k aplikácii §\n88a ods. 1 písm. c) zák. č. 404/2011 Z.z., resp. z nesprávnej aplikácie tejto právnej normy,\n- došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred žalovaným, ktoré samo o sebe malo za\nnásledok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej.\n5. Krajský súd v Bratislave v konaní podľa ust. § 221 a nasl. S.s.p. pri neformálnom posudzovaní žaloby\n(§ 206 ods. 3 S.s.p.) zistil, že jej nebolo možné vyhovieť z nasledujúcich dôvodov:\n- žalobca nedisponuje žiadnymi finančnými prostriedkami, ani majetkom, nikoho na Slovensku nepozná,\nnemá doklady svojej totožnosti, v Európskej únii nemá žiadneho rodinného príslušníka a preto nie je\nmožná aplikácia žiadnej z možností uvedených v § 89 ods. 1 zák. č. 404/2011 Z.z..\n- umiestnenie žiadateľa o azyl v niektorom z azylových zariadení migračného úradu nie je menej\nzávažným prostriedkom nahrádzajúcim zaistenie.\n- zák. č. 404/2011 Z.z. situáciu, ktorá vznikla podaním žiadosti sťažovateľa o azyl rieši postupom podľa\n§ 77 ods. 4 predmetného zákona a táto skutočnosť sa prejaví postupom podľa § 90 ods. 2 písm. b) bod\n1. V prejednávanej veci sa tak stalo rozhodnutím ÚPZC Medveďov zo 04.11.2016, čím bol splnený aj\ndruhý predpoklad zaistenia žalobcu podľa § 88a zák. č. 404/2011 Z.z.\n- jednoznačne z obsahu spísania dotazníka (vstupného pohovoru) pred migračným úradom dňa\n08.09.2016 vyplýva, že žalobca požiadal o udelenie medzinárodnej ochrany výlučne z dôvodu, že má\nbyť vyhostený a tomu sa chcel vyhnúť, pričom súd poukázal aj na vyjadrenia žalobcu v konaní o jeho\nadministratívnom vyhostení a následnom zaistení z 31.07.2016,\n- otázka žalovaného „Dňa 31.7.2016 Vám bolo vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení z\núzemia - Slovenskej republiky zaprotokolované pod č. PPZ-HCP-BA6-275-010/2016-AV. Máte v úmysle\ntoto rozhodnutie rešpektovať?“ nenesie znaky sugestívnosti, resp. toho, že by bola kapcióznou. Žalovaný\njej položením chcel zjavne zistiť stanovisko žalobcu k vydanému rozhodnutiu o jeho vyhostení nenavádzal žalobcu na odpoveď, resp. jej položením nevkladal žalobcovi odpoveď na ňu.\nIII.\nKonanie na kasačnom súde\nA)\n6. Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľ v zákonnej lehote podal kasačnú sťažnosť z dôvodov\nuvedených v\n- § 440 ods. 1 písm. g) S.s.p., t.j. krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,\n\n- § 440 ods. 1 písm. h) S.s.p., t.j. krajský súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného\nsúdu.\n7. Sťažovateľ v nasledujúcich sťažnostných bodoch v súlade s § 445 ods. 1 písm. c) S.s.p. najmä uviedol,\nže krajský súd:\n- nesprávne právne posúdil možnosť uloženia alternatívy k zaisteniu v prípade sťažovateľa, pričom sa\nvo svojom rozhodnutí odklonil od ustálenej praxe kasačného súdu a toto svoje rozhodnutie dôsledným\nspôsobom v napadnutom rozsudku neodôvodnil.\n- nesprávne právne posúdil dôvod zaistenia sťažovateľa ako žiadateľa o azyl v zmysle § 88a ods. 1\npísm. c) zákona o pobyte cudzincov.\n- nesprávne právne posúdil účelovosť žiadosti sťažovateľa o azyl, pričom sa vo svojom rozhodnutí\nodklonil od ustálenej praxe kasačného súdu ako aj právneho názoru Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky a toto svoje rozhodnutie dôsledným spôsobom v napadnutom rozsudku neodôvodnil.\n- nesprávne právne posúdil spôsob kladenia otázok žalovaným v konaní.\n8. Navrhol, aby kasačný súd rozhodol tak, že rozsudok krajského súdu mení tak, že rozhodnutie\nžalovaného v celom rozsahu zrušuje a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.\nB)\n9. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti sťažovateľa nevyjadril.\nIV.\nPrávny názor Najvyššieho súdu\n10. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S. s. p.)\npostupom podľa § 492 ods. 1 S.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním,\nktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch) dospel\nk záveru, že rozhodnutie krajského súdu je potrebné zmeniť tak, ako je uvedené vo výrokovej časti\ntohto rozsudku. Rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 455 S.s.p. s tým, že deň\nvyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho\nsúdu. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 09.02.2017 (§ 137 ods. 2 S.s.p.).\n11. V predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, že predmetom kasačnej sťažnosti bol rozsudok\nkrajského súdu, ktorým zamietol žalobu, ktorou sa sťažovateľ domáhal ochrany svojich práv proti\nrozhodnutiu žalovaného o zaistení podľa § 88a ods. 1 písm. c) zák. č. 404/2011 Z.z., a preto\nprimárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd preskúmal rozsudok\nkrajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci kasačného konania skúmal\naj napadnuté rozhodnutie žalovaného, najmä z toho pohľadu, či kasačné námietky sťažovateľa sú\nspôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.\nPodľa § 88a ods. 1 písm. c) zák. č. 404/2011 Z.z, policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu,\nak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky ak ide o štátneho\npríslušníka tretej krajiny zaisteného podľa § 88 ods. 1 písm. a) alebo písm. b) a ktorý podal žiadosť o\nudeleniu azylu, ak existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udeleniu azylu výlučne s cieľom\noddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie.\nPodľa § 88a ods. 5 zák. č. 404/2011 Z.z., ustanovenia § 89 až 100 sa primerane vzťahujú aj na žiadateľa\no udelenie azylu.\nPodľa § 89 ods. 1 zák. č. 404/2011 Z.z., policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia,\nmôže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a) hlásenia pobytu\nalebo b) zložiť peňažnú záruku.\n\nPodľa § 89 ods. 3 veta prvá zák. č. 404/2011 Z.z. policajný útvar môže uložiť povinnosť podľa odseku\n1 len vtedy, ak štátny príslušník tretej krajiny preukáže zabezpečenie ubytovania počas trvania tejto\npovinnosti a finančné zabezpečenie pobytu vo výške podľa § 6; to neplatí, ak ide o žiadateľa o azyl.\nPodľa § 90 ods. 2 písm. b) bod 1. zák. č. 404/2011 Z.z. ,zariadenie je povinné prepustiť bez zbytočného\nodkladu zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny, ak zanikol účel zaistenia.\nPodľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona č. 404/2011 Z.z. policajný útvar je povinný skúmať po celý čas\nzaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.\nPodľa § 2 písm. o) zák. č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej na\núčely rozsudku len „zákon o azyle“) na účely tohto zákona sa rozumie azylovým zariadením záchytný\ntábor, pobytový tábor, prijímacie centrum a humanitné centrum.\nPodľa § 13a zákona o azyle, ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak sú vážne dôvody\ndomnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho\nbezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.\nPodľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré\nskutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil\nsprávnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s\nnávrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.\n12. Kasačný súd po preskúmaní spisového materiálu krajského súdu, ktorého súčasťou je aj\nadministratívny spis žalovaného dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu je potrebné\nzmeniť.\n13. Sťažovateľ v dôvodoch kasačnej sťažnosti namietal, že krajský súd vec nesprávne právne posúdil\na odklonil sa od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu (kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1\npísm. h/ S.s.p.). V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje na to, že v zmysle ústavných princípov (čl.\n1 ods. 1 veta prvá ústavy Slovenskej republiky) pod ustálenou rozhodovacou praxou je nutné chápať\naj doterajšiu rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako odvolacieho súdu (viď\nbod č. 9) vykonávanú podľa Piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. Naopak s kasačným dôvodom\nuvedeným pod § 440 ods. 1 písm. g/ S.s.p. (t.j. nesprávne právne posúdenie veci /merita/) zákonodarca\nspája právnu situáciu, kedy krajský súd na správne a zákonným spôsobom zistený skutkový stav (§ 440\nods. 1 písm. f/ S.s.p.) bez vád zaťažujúcich jeho rozhodovanie (písmena a/ až f/) aplikuje právnu normu\nv merite veci bez možnosti opory v doterajšej ustálenej rozhodovacej praxi kasačného súdu.\n14. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že v prejednávanom prípade žalovaný rozhodnutím č.\nPPZ-HCP-BA6-275-012/2016-AV zo dňa 31.07.2016 rozhodol o zaistení sťažovateľa podľa § 88 ods. 1\npísm. b) zák. č. 404/2011 Z.z., na účel výkonu administratívneho vyhostenia. Sťažovateľ dňa 06.09.2016\npožiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Dňa 04.11.2016 bol sťažovateľ zo zaistenia\nprepustený z dôvodu § 90 ods. 2 písm. b) bod 1. zák. č. 404/2011 Z.z. a následne preskúmavaným\nrozhodnutím žalovaného zaistený podľa § 88a ods. 1 písm. c) zák. č. 404/2011 Z.z.\n15. Vo svetle uvedeného poukazuje kasačný súd na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. 1Sza/6/2013 zo dňa 24.09.2013: „Ak zaistený cudzinec požiada o medzinárodnú ochranu,\nspravidla to bude mať za následok ukončenie zaistenia podľa čl. 15 Návratovej smernice č. 2008/115/\nES, ako konštatoval Súdny dvor Európskej únie vo veci A., a policajný útvar bude povinný cudzinca\nbez zbytočného odkladu zo zaistenia prepustiť; dôvody pre pôvodné zaistenie cudzinca tak automaticky\npominú. Ak však policajný útvar dospeje k záveru, že žiadosť cudzinca o medzinárodnú ochranu\nje účelová, podaná iba za účelom pozdržať, či dokonca zmariť výkon rozhodnutia o vyhostení\ncudzinca, môže znova rozhodnúť podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, že dôvody\npredchádzajúceho zaistenia trvajú, napriek tomu, že cudzinec požiadal o medzinárodnú ochranu.\nV takomto rozhodnutí policajný útvar vyloží, aké konkrétne dôvody ospravedlňujú trvanie zaistenia\ncudzinca po podaní žiadosti o medzinárodnú ochranu.“\n\n16. Ustanovenie § 88a zákona o pobyte cudzincov umožňuje zaistiť aj žiadateľa o azyl. Zo systematiky\nuvedeného ustanovenia § 88a vyplýva, že policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak\nna dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky, pričom aplikácia\nustanovenia § 88a ods. 1 písm. c) prichádza do úvahy, ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý\nje už v zaistení a ktorý podal žiadosť o udelenie azylu, ak existuje dôvodné podozrenie, že ju podal\nvýlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie.\nPokiaľ teda policajný útvar dospeje k záveru, že žiadosť cudzinca o medzinárodnú ochranu podaná po\njeho predchádzajúcom zaistení je účelová, podaná iba za účelom pozdržať, či dokonca zmariť výkon\nrozhodnutia o vyhostení cudzinca, odporca rozhodne, že dôvody predchádzajúceho zaistenia podľa §\n88 ods. 1 písm. b) zák. č. 404/2011 Z.z. trvajú, napriek tomu, že cudzinec požiadal o medzinárodnú\nochranu, pričom v rozhodnutí, v ktorom preukáže splnenie zákonných podmienok jeho zaistenia podľa\n§ 88a ods. 1 písm. c), musí vyložiť, aké konkrétne dôvody ospravedlňujú trvanie zaistenia cudzinca po\npodaní žiadosti o medzinárodnú ochranu\n17. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol, že v prípade sťažovateľa existuje dôvodné podozrenie,\nže podal žiadosť o udelenie azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie.\nDôvodil tým, že žiadosť podal až po preukázaní jeho neoprávneného pobytu, po vydaní rozhodnutia\no administratívnom vyhostení, po jeho zaistení pričom na podanie žiadosti mal dostatočný časový\npredstih, jeho cieľovou krajinou nebola Slovenská republika ale Rakúska republika, pred príchodom\nna územie Slovenskej republiky sa zdržiaval na územiach viacerých štátov, v ktorých nepožiadal o\nmedzinárodnú ochranu a taktiež v zápisnici o podaní vyjadrenia uviedol, že nebude rešpektovať vydané\nrozhodnutie o administratívnom vyhostení. Poukázal na to, že v prípade sťažovateľa, vzhľadom na jeho\nosobu, existuje riziko úteku a o neuložení alternatívy rozhodol z dôvodu, že by využitím toho oprávnenia\nvznikla vysoká miera ohrozenia účelu zaistenia aj vzhľadom na to, že sťažovateľ nemá žiadne finančné\nprostriedky ani ubytovanie na území Slovenskej republiky.\n18. V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje na právny názor vyslovený Súdnym dvorom EÚ v rozhodnutí\nzo dňa 30.5.2013 vo veci Mehmet Arslan proti Polícia ČR C-534/11, : „...zo samotnej skutočnosti, že v\nokamihu podania žiadosti o azyl už bolo voči žiadateľovi vydané rozhodnutie o návrate a že žiadateľ\nbol zaistený na základe článku 15 smernice 2008/115, nemožno bez individuálneho posúdenia všetkých\nrelevantných okolností vyvodzovať domnienku, že túto žiadosť podal s cieľom oddialiť alebo zmariť\nvýkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení a že pokračovanie zaistenia je objektívne nevyhnutné\na primerané.\n19. Podľa názoru kasačného súdu, vzhľadom na obsah administratívneho spisu a ustálenú judikatúru,\nnemožno jednoznačne vyvodiť záver, že u sťažovateľa ide o dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o\nudelenie azylu s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie. Žalovaný nedostatočne\nposúdil všetky okolnosti prípadu, záver o účelovosti žiadosti o azyl nedostatočne odôvodnil a s jeho\nnázorom sa nesprávne stotožnil aj krajský súd.\n20. Účelovosť podanej žiadosti odôvodňoval žalovaný aj s poukazom na zápisnicu o podaní vyjadrenia\nzo dňa 04.11.2016, v ktorej je zaznamenané, že sťažovateľ na otázku „Dňa 31.7.2016 Vám bolo vydané\nrozhodnutie o administratívnom vyhostení z územia -Slovenskej republiky zaprotokolované pod č. PPZHCP-BA6-275-010/2016-AV. Máte v úmysle toto rozhodnutie rešpektovať?“ odpovedal: „ Nie nebudem\nho rešpektovať.“\n21. Sťažovateľ namietal, že išlo o neprípustnú sugestívnu otázku. K uvedenému kasačný súd odkazuje\nna rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža/21/2014 zo dňa 29.07.2014, v ktorom\nuviedol: v súvislosti so sugestívnymi a kapcióznymi otázkami je potrebné zdôrazniť, že Správny poriadok\nneobsahuje žiadne ustanovenia, ktoré by sa týkali techniky kladenia otázok účastníkovi správneho\nkonania... Vo všeobecnosti ich zakazuje trestný poriadok, avšak ich konkrétnejšie nevymedzuje a\nani nerieši problém kontrolných, spresňujúcich, doplňujúcich a pripomínajúcich otázok, ktoré bežne\nobsahujú určitú sugesciu a bez ich použitia by väčšina výsluchov bola len povrchná. Neprípustné sú aj\nsugestívne otázky, t. j. také, v ktorých je už zo strany vypočúvajúcej osoby zakomponovaná odpoveď,\na teda zvádza vypočúvanú osobu na túto (žiadanú) odpoveď.\n\nNapriek tomu, že Správny poriadok neobsahuje žiadne ustanovenia, ktoré by sa týkali techniky kladenia\notázok účastníkovi správneho konania, nemožno pripustiť, aby bolo účastníkovi správneho konania v\ndanom prípade konania o zaistení cudzinca umožnené klásť otázky, v ktorých je obsiahnuté, ako na\notázku odpovedať, otázky klamlivé ani otázky, ktoré by obsahovali skutočnosti, ktoré sa majú zistiť až\nz jeho výpovede alebo vyjadrenia. Takýto postup by bol v rozpore s princípmi dobrej verejnej správy,\npretože by staval účastníka správneho konania do pozície, v ktorej by bolo jeho právne postavenie\nznevýhodňujúce a neisté (správny orgán na rozdiel od účastníka prinajmenšom mohol vedieť, čo\notázkami sleduje), čo je nepochybne v rozpore s princípom dobrej verejnej správy.\n22. Kasačný súd dodáva, že žalovaný nemôže dôvodné podozrenie, že sťažovateľ podal žiadosť o\nudeleniu azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie postaviť na tejto\nodpovedi sťažovateľa aj s poukazom na to že podozrenie musí byť dôvodné a riadne odôvodnené.\n23. Z obsahu citovaného zákonného ustanovenia § 88a ods. 1 písm. c) zákona č. 404/2011 Z.z okrem\niného vyplýva, že žiadateľa o udelenie azylu možno zaistiť, ak na dosiahnutie účelu nie je možné\nvyužiť iné menej závažné prostriedky. Okrem toho, že rozhodnutie žalovaného neobsahuje presvedčivé\nzdôvodnenie podozrenia, že žiadosť o azyl bola podaná s cieľom oddialiť alebo zmariť administratívne\nvyhostenie, z rozhodnutia žalovaného nevyplýva, na základe čoho ustálil nemožnosť využitia menej\nzávažných opatrení. Pri zvažovaní nevyhnutnosti zaistenia je policajný útvar vždy povinný v prvom rade\nzobrať do úvahy alternatívne, menej prísne opatrenia. Povinnosť zvážiť možnosť uplatnenia iných menej\nprísnych opatrení vychádza z § 88 ako aj z § 88a zákona č. 404/2011 Z.z a uplatňuje sa na akúkoľvek\nformu, dôvod alebo lehotu zaistenia. Táto povinnosť je priamou transpozíciou povinného ustanovenia\nnávratovej smernice v článku 15 ods. 1, ktoré povoľuje zaistenie len vtedy, pokiaľ sa nedajú účinne\nuplatniť iné, menej prísne donucovacie opatrenia.\n24. Kasačný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že v prípade sťažovateľa ako žiadateľa o azyl\nprichádzalo do úvahy v zmysle zákona o azyle (§ 23 ods. 3 písm. c/ resp. § 23a ods. 1 zákona o azyle)\nv rámci využitia menej závažných opatrení zdržiavanie sa v azylovom zariadení bez možnosti udelenia\npriepustky, ako to vyplýva aj z ustálenej judikatúry (rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. 10Sza/8/2016 zo dňa 30.03.2016, sp. zn. 10Sza/15/2016 zo dňa 01.07.2016), čím sa správny\norgán nezaoberal, resp. z odôvodnenia jeho rozhodnutia to nevyplýva.\n25. Kasačnému súdu taktiež nie je zrejmé ako dospel žalovaný k záveru, že existuje riziko a hrozba\núteku sťažovateľa. Počas celého konania pred žalovaným sa sťažovateľ, ako žiadateľ o azyl nevyjadril,\nže by chcel opustiť územie Slovenskej republiky a odísť do inej krajiny. Naopak na otázku či chce zostať\nna území Slovenskej republiky odpovedal: „Áno, chcem tu študovať.“ Tak isto na otázku z akého\ndôvodu žiadal o azyl odpovedal, že sa domov nechce vrátiť a chce zostať na Slovensku. Pôvodný cieľ\ncesty sťažovateľa (Rakúsko) bez ďalšieho podľa kasačného súdu nepredstavuje dostatočný predpoklad\nexistencie rizika úteku. Krajský súd sa k riziku úteku sťažovateľa vôbec nevyjadril. Kasačný súd považuje\nv tejto časti rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie krajského súdu za nedostatočne odôvodnené,\na teda nepreskúmateľné.\n26. Pozornosti kasačného súdu neuniklo, že prílohou k podanej kasačnej sťažnosti sťažovateľa bola\naj prvá strana rozhodnutia Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej na účely\nrozsudku len „Migračný úrad MV SR“) ČAS: MU-PO-178-22/2016-Ž zo dňa 01.12.2016, ktorý rozhodol\no neudelení azylu a súčasne o poskytnutí doplnkovej ochrany sťažovateľovi na dobu jedného roka odo\ndňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia.\n27. Kasačný súd považuje za dôležité zdôrazniť, že zmyslom a účelom doplnkovej ochrany je poskytnúť\nsubsidiárnu ochranu a možnosť legálneho pobytu na území Slovenskej republiky tým žiadateľom o\nmedzinárodnú ochranu, ktorým nebol udelený azyl, ale u nich by bolo (z dôvodov taxatívne uvedených\nv zákone o azyle) neúnosné, neprimerané či inak nežiaduce požadovať ich vycestovanie. Aplikácia\ntohto inštitútu doplnkovej ochrany sa viaže k objektívnym hrozbám po prípadnom návrate žiadateľa do\nkrajiny pôvodu, a pri rozhodovaní o udelenie či neudelenie doplnkovej ochrany do značnej miery určujúce\ntvrdenia samotného žiadateľa.\nZo znenia § 27a zákona o azyle vyplýva, že cudzinec, ktorému sa poskytla doplnková ochrana sa\npovažuje za cudzinca, ktorému sa udelil prechodný pobyt. Kasačný súd konštatuje, že predmetné\n\nrozhodnutie Migračného úradu MV SR samo o sebe svedčí o tom, že podaná žiadosť žalobcu o udelenie\nazylu nebola účelová a to aj s poukazom na to, že vo Vyhlásení cudzinca zo dňa 06.09.2016 (PPZ-HCPME-203/012/2016-U) sťažovateľ uviedol, že o azyl žiada z dôvodu, že sa nechce vrátiť do domovskej\nkrajiny, pretože sa bojí o svoj život.\n28. V tejto súvislosti kasačný súd dodáva, že zo súdneho spisu (č. l. 51) vyplýva, že krajskému súd\nbola na základe jeho žiadosti zaslaná dňa Migračným úradom MV SR dňa 24.11.2016 správa o stave\nazylového konania, spolu s Dotazníkom žiadateľa o udelenie azylu. Z dotazníka rovnako vyplýva,\nže žiadosť o udelenie azylu sťažovateľ odôvodnil obavou o svoj život, pričom bližšie svoje obavy\npopísal. Tieto dokumenty mal pred vydaním rozhodnutia krajský súd v dispozícii a napriek tomu sa\nnesprávne stotožnil s preskúmavaným rozhodnutím žalovaného. Bolo taktiež pochybením žalovaného,\nže nedostatočne spolupracoval s Migračným úradom MV SR, pričom v prípade zaistenia sťažovateľa\nako žiadateľa o azyl bola táto spolupráca nevyhnutná najmä z dôvodu zistenia aktuálnych informácií o\nštádiu konania Migračného úradu MV SR vo veci žiadosti sťažovateľa o udelenie azylu.\n29. Kasačný súd na základe vyššie uvedených úvah konštatoval, že krajský súd dospel k nesprávnemu\nzáveru, keď žalobu zamietol. Nakoľko samotné preskúmavané rozhodnutie žalovaného trpí vadami,\nktoré ho činia nezákonným, kasačný súd nezrušil napadnutý rozsudok ale z uvedených dôvodov pristúpil\nk zmene rozsudku krajského súdu a v súlade s ustanovením § 462 ods. 2 S.s.p. pristúpil k zrušeniu\npreskúmavaného rozhodnutia. Ostatnými sťažnostnými bodmi sa kasačný súd nezaoberal, nakoľko zistil\nzávažný dôvod odôvodňujúci zrušenie nezákonného rozhodnutia žalovaného.\n30. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 a 2 S.s.p. v spojení s\nustanovením § 175 ods. 1 a 2 S.s.p. tak, ako je uvedené vo výroku rozhodnutia.\n31. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijal rozsudok jednomyseľne (§ 139 ods. 4 S.s.p.).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}