{"guid": "8a24a35a-fb95-499f-8afb-0fdffd1cb50f:f231caac-52eb-470c-9e7e-192ccee0b60f", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:1016201773.1", "spisova_znacka": "1Sžak/4/2017", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžak/4/2017 z 11. 4. 2017", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 11. apríla 2017, sp. zn. 1Sžak/4/2017, ECLI:SK:NSSR:2017:1016201773.1", "identifikacne_cislo": "1016201773", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Igor Belko", "sudca_id": 236, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-igor-belko-236", "datum_vydania": "2017-04-11", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2002/480", "nazov": "zákon č. 480/2002 Z. z. o azyle", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/480", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/480-2002"}, {"iri": "/SK/ZZ/2002/480/#paragraf-13c", "nazov": "§ 13c zákona č. 480/2002 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/480/#paragraf-13c", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/480-2002/paragraf-13c"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2002/480#paragraf-13c"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/f231caac-52eb-470c-9e7e-192ccee0b60f", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:1016201773.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2017:1016201773.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2017:1016201773.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n1Sžak/4/2017\n1016201773\n11. 04. 2017\nJUDr. Igor Belko\nECLI:SK:NSSR:2017:1016201773.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora Belka a členov\nsenátu Ing. JUDr. Miroslava Gavalca, PhD. a JUDr. Mariána Trenčana, v právnej veci sťažovateľa (pôv.\nžalobca): E. Z., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Afganská islamská republika, v krajine pôvodu\ntrvalým pobytom S., štvrť A. X, ulica Č. D., provincia R., t. č. evidenčne Pobytový tábor Rohovce, na\ndlhodobej priepustke Holubyho 21, Pezinok, zastúpeného Mgr. Jarmilou Karak Vargovou, advokátkou\nso sídlom Brečtanová 21, 831 01 Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky,\nMigračný úrad, so sídlom Pivonková 6, o preskúmanie rozhodnutia orgánu verejnej správy, o kasačnej\nsťažnosti sťažovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 7SaZ/3/2016-30 zo dňa 13.\ndecembra 2016, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k.\n7SaZ/3/2016-30 zo dňa 13. decembra 2016 z a m i e t a .\nSťažovateľovi náhradu trov konania nepriznáva.\nodôvodnenie:\nI.\nPredmet konania\nRozhodnutím ČAS: MU-PO-132-35/2015-Ž zo dňa 12.08.2016 (ďalej len „preskúmavané rozhodnutie“)\nžalovaný podľa § 13 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov\n(ďalej len „zák. č. 480/2002 Z. z.“) neudelil sťažovateľovi azyl a zároveň podľa § 13c ods. 2 písm. e) a\n§ 20 ods. 4 zák. č. 480/2002 Z. z. neposkytol sťažovateľovi doplnkovú ochranu.\n1. Preskúmavané rozhodnutie odôvodnil tým, že v danom prípade neboli splnené podmienky udelenia\nazylu, nakoľko sťažovateľovi nehrozí žiadna z foriem prenasledovania taxatívne vymenovaných v § 2\nzák. č. 480/2002 Z. z.. Neboli naplnené dôvody na udelenie azylu na území Slovenskej republiky z\ndôvodu opodstatnenosti jeho obáv z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských\ndôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine\ntak, ako to vyplýva zo zák. č. 480/2002 Z. z. a z Dohovoru o právnom postavení utečencov z roku 1951\n(ďalej len „Ženevský dohovor“).\n2. Vzhľadom na vyššie uvedené závery žalovaný v súlade s § 20 ods. 4 zák. č. 480/2002 Z. z. skúmal,\nči sťažovateľ spĺňa podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany, teda či sú vážne dôvody domnievať\nsa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia (§ 2\npísm. f/ zák. č. 480/2002 Z. z.). V danom prípade žalovaný dospel k záveru, že nemožno s dostatočnou\nistotou vylúčiť, že by v prípade návratu do krajiny pôvodu sťažovateľ nemohol byť vystavený reálnej\n\nhrozbe vážneho bezprávia. Žalovaný ďalej zhodnotil, že z tohto dôvodu by sťažovateľovi prináležalo\nposkytnutie doplnkovej ochrany.\n3. Žalovaný následne poukázal na rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 2T/92/12-7232 zo\ndňa 07.11.2012, ktorým bol sťažovateľ uznaný za vinného zo spáchania pokračujúceho zločinu\nprevádzačstva vo forme spolupáchateľstva podľa § 355 ods. 2 písm. a), ods. 3 písm. d) zákona č.\n300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a zároveň mu bol uložený trest odňatia\nslobody v trvaní 5 rokov a 6 mesiacov a trest vyhostenia z územia Slovenskej republiky na 5 rokov.\nZdôraznil, že sťažovateľ páchal trestnú činnosť ako člen organizovanej skupiny. Ďalej poukázal na\npredchádzajúce konania o azyle, v ktorých sťažovateľ opakovane zavádzal správne orgány, a to\nuvádzaním odlišných osobných údajov, dôvodov žiadosti o azyl ako aj o spôsobe života v krajine pôvodu.\nRovnako žalovaný zistil, že sťažovateľ žiadal o azyl vo Švédsku a v Dánsku, kde takisto uvádzal odlišné\ninformácie.\n4. Po posúdení adekvátnosti aplikácie ust. § 13c ods. 2 písm. e) zák. č. 480/2002 Z. z. odporca dospel k\nzáveru, že sťažovateľovi doplnkovú ochranu s odkazom na vyššie uvedené ustanovenie zák. č. 480/2002\nZ. z. ako osobe nebezpečnej pre spoločnosť neposkytuje.\nII.\nKonanie na krajskom súde\n5. Sťažovateľ podal proti preskúmavanému rozhodnutiu na Krajský súd v Bratislave správnu žalobu vo\nveci azylu podľa Štvrtej hlavy Tretej časti zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len\n„S.s.p.“) s nasledujúcimi žalobnými bodmi (§ 182 ods. 1 písm. e/ S.s.p.):\n- záver žalovaného o uplatnení vylučovacej klauzuly podľa § 13c ods. 2 písm. e) zák. č. 480/2002 Z. z.\nje nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov a\n- záver žalovaného o tom, že sťažovateľ nespĺňa podmienky pre udelenie azylu vychádza z nesprávneho\nprávneho posúdenia veci a zároveň žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci.\n6. Podľa krajského súdu žalobný bod sťažovateľa, v ktorom tento namietal uplatnenie vylučovacej\nklauzuly podľa § 13c ods. 2 písm. e) zák. č. 480/2002 Z. z. nebol dôvodný. Pripomenul, že sťažovateľ\nsa dopustil pokračovacieho zločinu prevádzačstva, za čo bol právoplatne odsúdený. Za spáchanie\ntakého zločinu možno vyhodnotiť sťažovateľa ako nebezpečného pre spoločnosť. V danom prípade\nboli naplnené podmienky pre vylúčenie z oprávnenia na poskytnutie doplnkovej ochrany. Poukázal na\nSmernicu rady 2011/95/EÚ o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb\nbez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov\nalebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany článok 17 ods.\n1 písm. d), podľa ktorého štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátneho občianstva sú\nvylúčení z oprávnenia na doplnkovú ochranu, ak existujú vážne dôvody domnievať sa, že predstavujú\nnebezpečenstvo pre spoločnosť alebo bezpečnosť členského štátu, v ktorom sú prítomní. Krajský súd\nsa z uvedených dôvodov stotožnil s namietaným záverom žalovaného.\n7. K žalobnému bodu, v ktorom sťažovateľ namietal záver žalovaného o nesplnení podmienok pre\nudelenie azylu krajský súd uviedol, že sťažovateľ neuviedol skutočnosti, zakladajúce dôvod na jeho\nudelenie. Sťažovateľ sám potvrdil, že sa neobáva problémov po návrate do krajiny pôvodu. Nemá\nobavy z prenasledovania z dôvodov uvedených v ustanovení § 8 zák. č. 480/2002 Z. z.. Sťažovateľovi\nnehrozí žiadna z foriem prenasledovania vymenovaných v § 2 zák. č. 480/2002 Z. z. Jeho problémy\nsú všeobecného charakteru, teda hrozba neselektívneho násilia z dôvodu pretrvávajúcej nestabilnej\nbezpečnostnej situácie v krajine pôvodu.\n8. Krajský súd sa stotožnil so závermi žalovaného, pričom zistenie skutkového stavu veci, tak ako ho\nvykonal žalovaný, považoval za dostatočné. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti Krajský súd v\nBratislave správnu žalobu podľa § 190 v spojení s § 206 ods. 6 S.s.p. ako nedôvodnú zamietol.\nIII.\nKonanie na kasačnom súde\nA)\n9. Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľ v zákonnej lehote podal kasačnú sťažnosť z dôvodov\nuvedených v\n\n- § 440 ods. 1 písm. f) S.s.p., t.j. krajský súd nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi\nkonania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na\nspravodlivý proces ako aj\n- § 440 ods. 1 písm. g) S.s.p., t.j. krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci.\n10. Sťažovateľ v nasledujúcich sťažnostných bodoch v súlade s § 445 ods. 1 písm. c) S.s.p. najmä\nuviedol, že krajský súd:\n1. sa nesprávne priklonil k výkladu pojmu nebezpečenstvo pre spoločnosť tak, ako ho definoval správny\norgán, pričom sťažovateľ nesprávnosť záverov krajského súdu a žalovaného zdôvodnil nasledovne:\no poukázal na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie, spojené prípady C-57/09 & C-101/09,\nBundesrepublik Deutschland v B & D, z 09.11.2010, ktorý výslovne konštatoval, že účasť v teroristickej\norganizácii sama o sebe nezakladá automaticky dôvod na vylúčenie spod medzinárodnej ochrany;\no záver, že každá osoba, u ktorej je dôvodné podozrenie, že sa na území Slovenskej republiky dopustila\númyselnej trestnej činnosti je v rozpore s požiadavkou riadneho individuálneho posúdenia prípadu a\npreto je neakceptovateľný;\no s odkazom na ustanovenie § 13c ods. 2 písm. b) zák. č. 480/2002 Z. z. definujúci vzťah k zák.\nč. 300/2005 Z.z. (uvedené ustanovenie považuje osoby, ktoré spáchali obzvlášť závažný zločin za\nvylúčené z poskytnutia doplnkovej ochrany) uviedol, že prijatie vyššie spomenutého výkladu pojmu\nnebezpečenstvo pre spoločnosť je nelogické, a to vzhľadom na skutočnosť, že by v danom prípade\nustanovenie § 13c ods. 2 písm. b) zák. č. 480/2002 Z. z. (spáchanie obzvlášť závažného zločinu) bolo\núplne nadbytočné.\n2. sa nedostatočne zaoberal námietkami sťažovateľa, ktoré tento produkoval v správnej žalobe;\n3. nevyhodnotil správne splnenie podmienok pre udelenie azylu.\n11. Navrhol, aby kasačný súd rozhodol tak, že rozsudok krajského súdu mení tak, že preskúmavané\nrozhodnutie zrušuje vec vracia žalovanému na ďalšie konanie\nB)\n12. Žalovaný vo svojom vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zo dňa 09.02.2017 uviedol, že sa stotožňuje s\nprávnym názorom krajského súdu a odkázal na vyjadrenie k správnej žalobe zo dňa 07.11.2016 (č. l.\n19) a zdôraznil, že dôvody, ktoré sťažovateľ počas pohovoru uviedol, nie sú dôvodmi pre udelenie azylu\nv zmysle § 8 zák. č. 480/2002 Z. z. Podľa jeho názoru sťažovateľ neuviedol také dôvody na udelenie\nazylu, ktoré by zakladali dôvod na jeho udelenie, pričom sám tvrdí, že sa neobáva problémov pri návrate\ndo krajiny pôvodu. Z uvedeného vyplýva, že nemá opodstatnené obavy z prenasledovania z dôvodov\nuvedených v § 8 zák. č. 480/2002 Z. z.\n13. Ďalej poukázal na znenie rozsudku Okresného súdu Prešov sp. zn. 2T/92/12-7232 zo dňa\n07.11.2012, ktorým bol sťažovateľ odsúdený za zločin prevádzačstva na trest odňatia slobody na\ndobu 5 rokov a 6 mesiacov. Zdôraznil, že svojou trestnou činnosťou ohrozuje všeobecný záujem na\nbezpečnosti spoločnosti a predstavuje tak nebezpečenstvo pre spoločnosť a teda aj v prípade, že\nžiadateľ spĺňa podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany v zmysle čl. 17 ods. 1 písm. d/ kvalifikačnej\nsmernice vylúčený z oprávnenia na jej poskytnutie tam, kde existujú vážne dôvody domnievať sa , že\npredstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť alebo bezpečnosť členského štátu, v ktorom je prítomný. S\npoukazom na uvedené žalovaný navrhol, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť proti rozsudku krajského\nsúdu zamietol ako nedôvodnú.\nIV.\nPrávny názor kasačného súdu\n14. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S.s.p.)\npredovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 S.s.p. preskúmal prípustnosť kasačnej\nsťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť podal\nsťažovateľ v lehote včas (§ 443 ods. 1 S.s.p.) s prihliadnutím na neformálnosť posudzovania kasačnej\nsťažnosti (§ 453 ods. 2 v spojení s § 206 ods. 3 S.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu\nspolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z.\no súdoch) dospel k záveru, že kasačnú sťažnosť proti rozsudku krajského súdu je potrebné v zmysle\n§ 461 S.s.p. zamietnuť.\n15. Rozhodol v lehote vymedzenej v ustanovení § 458 ods. 1 S.s.p. bez nariadenia pojednávania (§ 455\nS.s.p.) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej\n\nstránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 11. apríla 2017 (§\n137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 S.s.p.).\n16. Kasačný súd v súvislosti so sťažovateľom uplatneným kasačným dôvodom uvedeným pod § 440\nods. 1 písm. g/ S.s.p. (t.j. nesprávne právne posúdenie veci /merita/) udáva, že s týmto zákonodarca\nspája právnu situáciu, kedy krajský súd na správne a zákonným spôsobom zistený skutkový stav (§ 440\nods. 1 písm. f/ S.s.p.) bez vád zaťažujúcich jeho rozhodovanie (písmena a/ až f/) aplikuje právnu normu\nv merite veci bez možnosti opory v doterajšej ustálenej rozhodovacej praxi kasačného súdu.\n17. Vo vzťahu k uplatnenému dôvodu kasačnej sťažnosti, t.j. že krajský súd rozhodol na základe\nnesprávneho právneho posúdenia veci (kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. g/ S.s.p.) musí\nkasačný súd s prihliadnutím na zásadu kontinuálneho výkonu štátnej moci (čl. 1 ods. 1 veta prvá ústavy\nSlovenskej republiky) zdôrazniť, že doterajšia ustálená judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nchápe takto sformulovaný sťažnostný dôvod (viď aj bod č. 13) zakotvený v § 440 ods. 1 písm. g) S.s.p.\nvo vzťahu k meritu prejednávanej veci, t.j. na prvom mieste ako nesprávnu aplikáciu právnej normy\n(hypotéza ako právny skutkový stav a dispozícia) na riadne zistený faktický skutkový stav vyplývajúci z\nmerita veci, na druhom mieste ako nesprávny výber ustanovenia a v neposlednom rade ako nesprávny\nvýber právneho predpisu.\n18. Navyše právnym posúdením veci je analytická činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení\nvyvodzuje čiastkové právne závery a spätnou aplikáciou vybranej právnej normy preveruje úplnosť a\nriadnosť fakticky zisteného skutkového stavu. Toto je základným poslaním správneho súdu pri prieskume\nzákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy, pričom nielen situácia „res iudicata“ tvorí rozhodovaciu\nprekážku ale aj ustálená rozhodovacia prax kasačného súdu ako relevantný precedens v súlade s\nčl. 1 ods. 1 veta prvá ústavy Slovenskej republiky vytvára zákonodarcom akceptovanú rozhodovaciu\nprekážku.\n19. V súvislosti s uvedeným kasačný súd musí zdôrazniť, že v aplikačnom postupe krajského súdu pri\nrozhodovaní o merite sporu nezistil tak závažné a hrubé nedostatky právneho posúdenia v merite veci,\naby z tohto dôvodu zrušil alebo zmenil napadnutý rozsudok krajského súdu. Preto tento dôvod kasačnej\nsťažnosti vyhodnotil ako irelevantný.\n20. Vo vzťahu k výroku o neudelení azylu kasačný súd udáva, že sťažovateľ sám potvrdil, že sa neobáva\nproblémov pri návrate do krajiny pôvodu. Nemá obavy z prenasledovania z dôvodov uvedených v\nustanovení § 8 zák. č. 480/2002 Z. z.\n21. Žalovaný vyhľadal a do administratívneho spisu založil informácie o krajine pôvodu sťažovateľa,\npričom okrem bezpečnostnej situácie v krajine sa zameral aj na postavenie bývalých členov hnutia\nTaliban v krajine pôvodu ako aj so zameraním na hlavné mesto Kábul a prípadné problémy so štátnymi\norgánmi. Z týchto (MU-ODZS-2015/000134-023 a MU-ODZS-2016/000038-034) vyplynulo, že niektorí\nbývalí členovia Talibanu na strednej úrovni žijú v Kábule bez akýchkoľvek problémov, vo väčšine\nprípadov nie je stratégiou Talibanu sledovať nízkoprofilových bývalých členov, dokonca existuje vládny\nprogram pre reintegráciu bývalých členov Talibanu.\n22. Pre doplnenie kasačný súd udáva, že sťažovateľ nikdy neudával svoju národnosť ako dôvod\nobáv z prenasledovania. Zásada tzv. materiálnej pravdy má v konaní o udelenie azylu svoje špecifiká\nspočívajúce v pravidelnej nedostatočnosti dôkazov preukazujúcich dôveryhodnosť žiadateľových\ntvrdení. Špecifikám konania o medzinárodnej ochrane zodpovedá aj štandard a rozloženie dôkazného\nbremena, ktoré sú vychýlené v prospech žiadateľa o medzinárodnú ochranu. Pokiaľ ide o bremeno\ntvrdenia v konaní vo veci medzinárodnej ochrany, to zaťažuje žiadateľa o medzinárodnú ochranu. Pokiaľ\nide o bremeno dôkazné, to je už výraznejšie rozložené medzi žiadateľov o medzinárodnú ochranu\na správny orgán. Preukazovať jednotlivé fakty je povinný primárne žiadateľ, avšak správny orgán je\npovinný zabezpečiť k danej žiadosti o medzinárodnú ochranu maximálne možné množstvo dôkazov a\ninformácií, a to ako tých, ktoré vyvracajú tvrdenie žiadateľa, ako aj tých, ktoré ich podporujú.\n23. Povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa § 32 zákona č. 71/1967 Zb. (správny poriadok) má žalovaný\nlen v rozsahu dôvodov, ktoré žiadateľ (sťažovateľ) v priebehu správneho konania uviedol. Pričom zo\nžiadneho ustanovenia zákona nemožno vyvodiť, že by žalovanému vznikla povinnosť, aby sám domýšľal\n\nprávne relevantné dôvody pre udelenie azylu žiadateľom neuplatnené a následne k týmto dôvodom\nvykonal príslušné skutkové zistenia.\n24. V prípade sťažovateľa teda neboli preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z ním\nuvedených dôvodov a ďalšie skutočnosti, ktoré pred žalovaným prezentoval neboli z pohľadu podmienok\npre udelenie azylu relevantné.\n25. Vo vzťahu k výroku o neposkytnutí doplnkovej ochrany, kasačný súd uvádza, že jej zmyslom a\núčelom je poskytnúť subsidiárnu ochranu a možnosť legálneho pobytu na území Slovenskej republiky\ntým žiadateľom o medzinárodnú ochranu, ktorým nebol udelený azyl, ale by u nich bolo (z dôvodov\ntaxatívne uvedených v zák. č. 480/2002 Z. z.) neúnosné, neprimerané či inak nežiaduce požadovať\nich vycestovanie. V predmetnej veci žalovaný aj s poukazom na správy o krajine pôvodu pripustil,\nže v prípade sťažovateľa, ktorý krajinu pôvodu podľa vlastných vyjadrení opustil pred vyše 15 rokmi\nnemožno s dostatočnou istotou vylúčiť, že by v prípade návratu do krajiny pôvodu nemohol byť vystavený\nreálnej hrozbe vážneho bezprávia. Na strane druhej vzhľadom na okolnosti daného prípadu uplatnil tzv.\nvylučovaciu klauzulu.\n26. Vylučovacie klauzuly sú taxatívne vymedzené v čl. 12 (vo vzťahu k azylu) a v čl. 17 Smernice\nEurópskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych\npríslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany,\no jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu\nposkytovanej ochrany (ďalej len „kvalifikačná smernica“) (vo vzťahu k doplnkovej ochrane), ako aj v\ncitovanom ustanovení § 13c ods. 2 písm. e) zák. č. 480/2002 Z. z., ktoré žalovaný na prípad navrhovateľa\naplikoval.\nPodľa ust. § 13c ods. 2 písm. e) zák. č. 480/2002 Z. z. ministerstvo ďalej neposkytne doplnkovú ochranu,\nak je dôvodné podozrenie, že žiadateľ predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť.\n27. Teda aj v prípade, že žiadateľ o azyl spĺňa podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany, je vylúčený\nz oprávnenia na doplnkovú ochranu tam, kde existujú vážne dôvody domnievať sa, že predstavuje\nnebezpečenstvo pre spoločnosť.\n28. Výklad spojenia nebezpečenstvo pre spoločnosť, ktorého sa týka podstatná časť argumentácie\nsťažovateľa, je do veľkej miery ponechaný na členských štátoch. Uvedené vychádza z čl. 33 ods. 2\nŽenevského dohovoru, ktorý stanovuje výnimky z princípu non-refoulement zakotveného v spomínanom\nčlánku.\n29. Sťažovateľom namietaná nelogickosť výkladu tohto slovného spojenia, ktorý zaujal žalovaný, podľa\nnázoru kasačného súdu nie je v predmetnom prípade na mieste. Skutková podstata ustanovenia §\n13c ods. 2 písm. b) zák. č. 480/2002 Z. z. by tak za určitých okolností mohla byť skonzumovaná\nustanovením § 13c ods. 2 písm. e) zák. č. 480/2002 Z. z., avšak žalovaný svoj záver o nebezpečenstve\npre spoločnosť, ktoré sťažovateľova prítomnosť na území Slovenskej republiky predstavuje, zdôvodnil\naj ďalšími skutočnosťami. Z obsahu preskúmavaného rozhodnutia vyplýva, že v tejto súvislosti vzal\ndo úvahy, že sťažovateľ zavádza orgány verejnej správy pokiaľ ide o údaje o adrese jeho pobytu\nna dlhodobej priepustke. V predchádzajúcich žiadostiach o udelenie azylu menil svoju identitu a tiež\nuvádzal rozličné dôvody svojich žiadostí. V čase keď mu bola na území Slovenskej republiky poskytnutá\ndoplnková ochrana (pred odsúdením za vyššie spomínanú trestnú činnosť) žiadal o udelenie azylu\nvo Švédsku ako aj v Dánsku, kde rovnako zavádzal štátne orgány uvádzaním odlišných identít. Z\npreskúmavaného rozhodnutia je teda zrejmé, že žalovaný svoj záver o nebezpečenstve pre spoločnosť\nnezaložil len na trestnej činnosti, ktorú sťažovateľ páchal.\n30. Po zhodnotení vyššie spomínaných skutočností žalovaný pristúpil k posúdeniu, či tieto predstavujú\ndôvod pre vylúčenie z poskytnutia doplnkovej ochrany, pričom poukázal na to, že právo na azyl a\ndoplnkovú ochranu nie je právom absolútnym, t. j. je možné vylúčiť určité osoby z tohto práva. Ak by\nsťažovateľ po návrate do krajiny pôvodu čelil reálnej hrozbe mučenia, neľudského alebo ponižujúceho\nzaobchádzania, tieto hrozby budú posudzované v konaní, ktoré zakladá samotné vyhostenie osoby.\n\n31. Žalovaný vo svojom rozhodnutí podrobne popísal z akých podkladov pre záver o nebezpečenstve\nsťažovateľa spoločnosť vychádzal a podrobne popísal, ako dospel k záveru o adekvátnosti vylúčenia\nnebezpečenstva hroziaceho v prípade návratu do krajiny pôvodu.\n32. Podľa názoru kasačného súdu bol skutkový stav vo veci spoľahlivo zistený, žalovaný si zabezpečil\npotrebné podklady pre svoje rozhodnutie, k dokazovaniu použil všetky prostriedky, ktorými je možné\nzistiť a objasniť skutočný stav veci. Rozhodnutie žalovaného vychádza zo zistených podkladov a je\ndostatočne odôvodnené.\n33. Pokiaľ sťažovateľ v podanej kasačnej sťažnosti poukázal na rozsudok Súdneho dvora Európskej\núnie, spojené prípady C-57/09 & C-101/09, Bundesrepublik Deutschland v B & D, z 09.11.2010, ktorý\nvýslovne konštatoval, že účasť v teroristickej organizácii sama o sebe nezakladá automaticky dôvod\nna vylúčenie spod medzinárodnej ochrany, podľa názoru súdu uvedený argument sťažovateľa nemohol\nmať vplyv na výsledok kasačného konania, nakoľko žalovaný svoj záver o vylúčení sťažovateľa z\nmedzinárodnej ochrany nezaložil na jeho členstve v hnutí Taliban, ale na jeho trestnej činnosti, za\nktorú bol na území Slovenskej republiky odsúdený v spojení s jeho doterajším správaním pred štátnymi\norgánmi v azylových konaniach.\n34. Kasačný súd dodáva, že s poukazom na odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia ako aj\nadministratívneho spisu žalovaného je zrejmé, že tento sa v správnom konaní riadil požiadavkou\nindividuálneho posúdenia okolností prípadu v súlade s čl. 4 kvalifikačnej smernice, preto ani tento\nsťažnostný bod považoval za nedôvodný.\n35. Na námietku vytýkajúcu „rôznorodosť“ názoru žalovaného na sťažovateľa kasačný súd neprihliadol s\npoukazom na to, že doplnková ochrana bola sťažovateľovi prvýkrát poskytnutá rozhodnutím žalovaného\nč. ČAS: MU-227-46/PO-Ž/2008 zo dňa 10.06.2009 a následne rozhodnutím ČAS: MU-133-7/PO-Ž/2010\nzo dňa 18.05.2010 predĺžená. Rozhodnutím ČAS: MU-135-13/PO-Ž/2011 zo dňa 30.08.2011 bola\nsťažovateľovi doplnková ochrana zrušená z dôvodu bezpečnostného záujmu Slovenskej republiky,\npričom tento záver bol odôvodnený s poukazom na vyjadrenie Slovenskej informačnej služby č.\n63/830-V-110-38/2011-S. V preskúmavanom rozhodnutí kasačný súd nezistil žiadny rozpor v záveroch\nžalovaného.\nV.\n36. Z uvedených dôvodov dospel kasačný súd k záveru, že krajský súd neporušil zákon, keď správnu\nžalobu zamietol, kasačná sťažnosť teda nie je dôvodná a preto ju v súlade s ust. § 461 S.s.p zamietol.\n37. O trovách konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 S.s.p. v spojení s § 167 ods. 1 S.s.p.\ntak, že sťažovateľovi, ktorý bol v konaní neúspešný právo na náhradu trov konania nepriznal.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok nie je prípustný.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "7SaZ/3/2016", "guid": "f075384e-b719-4e91-9f2a-3204ab659b8a:17ba988c-cc62-48b9-bcb2-e474d7d41b43", "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}