{"guid": "6b36dfb4-f83f-4f34-9f45-ffec34bd9bc5:466772a7-16cb-403f-bb0f-7fd3f0de38a4", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:1015202155.1", "spisova_znacka": "10Sžak/6/2017", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžak/6/2017 z 20. 6. 2017", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 20. júna 2017, sp. zn. 10Sžak/6/2017, ECLI:SK:NSSR:2017:1015202155.1", "identifikacne_cislo": "1015202155", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Elena Berthotyová", "sudca_id": 131, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-elena-berthotyova-131", "datum_vydania": "2017-06-20", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-59.odsek-12.pismeno-d", "nazov": "§ 59 ods. 12 písm. d) zákona č. 404/2011 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-59.odsek-12.pismeno-d", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/404-2011/paragraf-59"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2011/404#paragraf-59"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/466772a7-16cb-403f-bb0f-7fd3f0de38a4", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:1015202155.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2017:1015202155.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2017:1015202155.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n10Sžak/6/2017\n1015202155\n20. 06. 2017\nJUDr. Elena Berthotyová\nECLI:SK:NSSR:2017:1015202155.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.\nEleny Berthotyovej, PhD. a členov senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Jany Hatalovej, PhD. v právnej\nveci žalobcu: D. A., narodený XX.XX.XXXX., štátna príslušnosť: Ruská federácia, bez cestovného\ndokladu, zdržiavajúci sa na adrese B., zastúpený: Advokátska kancelária Bednářová & Hodoňová,\nso sídlom Mariánke nám. 31, 010 01 Žilina, proti žalovanému: Prezídium Policajného zboru, Úrad\nhraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, so sídlom\nHrobákova 44, 852 42 Bratislava, o správnej žalobe proti rozhodnutiu žalovaného č. p.: PPZ-HCPBA2-2015/010452-009 zo dňa 30. októbra 2015, o kasačnej sťažnosti žalovaného proti právoplatnému\nrozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 5S/328/2015-49 zo dňa 15. novembra 2016, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť proti právoplatnému rozsudku Krajského súdu v\nBratislave č. k. 5S/328/2015-49 zo dňa 15. novembra 2016 z a m i e t a .\nŽalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov kasačného konania.\nodôvodnenie:\nI.\nPriebeh a výsledky administratívneho konania\nA)\n1. Rozhodnutím č. p. PPZ-HCP-BA8-795-010/2015-Ž zo dňa 24.07.2015 Oddelenie cudzineckej polície\nPZ Dunajská Streda, ako prvostupňový správny orgán, v konaní vo veci žiadosti žalobcu o udelenie\ntolerovaného pobytu na území Slovenskej republiky rozhodol podľa § 59 ods. 12 písm. d) zákona č.\n404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 404/2011 Z.z.“)\ntak, že žiadosť zamietol.\n2.Vychádzal zo zistenia, že dňa 10.06.2015 žalobca podal na stránkové pracovisko Oddelenia\ncudzineckej polície PZ Dunajská Streda žiadosť o udelenie tolerovaného pobytu podľa § 58 ods. 2 písm.\nb) zákona č. 404/2011 Z.z., z dôvodu rešpektovania jeho súkromného a rodinného života, čo zdokladoval\naj čestným vyhlásením občianky SR, že žijú v spoločnej domácnosti ako druh a družka, s ktorou majú\nspoločné maloleté dieťa P. D. M., občan SR.\n3. Správny orgán posúdil žiadosť žalobcu o udelenie tolerovaného pobytu a skonštatoval, že žalobca\nv zmysle ust. § 59 ods. 3 zákona č. 404/2011 Z.z. k žiadosti nepriložil doklad nie starší ako 90 dní\npotvrdzujúci jeho bezúhonnosť a tým nesplnil podmienku pre udelenie tolerovaného pobytu. Na základe\ntoho prvostupňový správny orgán rozhodnutím č. p. PPZ-HCP-BA8-795-010/2015-Ž zo dňa 24.07.2015\nžiadosť žalobcu zo dňa 10.06.2015 o udelenie tolerovaného pobytu na území Slovenskej republiky\nzamietol.\n\nB)\n4. Na odvolanie žalobcu žalovaný rozhodnutím č. p. PPZ-HCP-BA2-2015/010452-009 zo dňa\n30.10.2015 rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil a odvolanie zamietol. V rozsahu\npodaných námietok žalovaný uviedol, že prvostupňový správny orgán nemal dôvod prerušiť konanie\nvo veci v zmysle § 19 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb., nakoľko v danom prípade sa na dané konanie\nvzťahuje zákon č . 404/2011 Z.z. ako lex specialis, a nie zákon o správnom konaní. Tým, že žalobca\nnedoložil doklad podľa § 59 ods. 3 zákona č. 404/2011 Z.z. nie starší ako 90 dní potvrdzujúci jeho\nbezúhonnosť, prvostupňový správny orgán v predmetnom konaní náležite a dostatočne zistil skutkový\nstav, ktorý objektívne posúdil a vydal rozhodnutie, ktorým žiadosť žalobcu zamietol.\n5. Na námietku, že podľa § 59 ods. 3 zákona č. 404/2011 Z. z. môže ministerstvo vnútra v\nodôvodnených prípadoch od priloženia dokladu potvrdzujúceho jeho bezúhonnosť upustiť, a že žalovaný\nmal uprednostniť jeho právo na rodinný a súkromný život, žalovaný uviedol, že žalobca ani nepožiadal,\nžiadnym spôsobom sa nezmienil, neuviedol, nepreukázal nijaké dôvody brániace mu v doložení\ndokladu o bezúhonnosti z domovskej krajiny a nebolo teda dôvodné sa s alternatívou usudzovania\nmožného nedoloženia dokladu zaoberať. V rámci odvolacieho konania bol požiadaný o vyjadrenie\nútvar ministerstva vnútra k prípadnému upusteniu od priloženia požadovaného dokladu, ktorý vo svojej\nodpovedi uviedol, že od predloženia dokladu neupúšťa.\n6. Podľa názoru žalovaného prvostupňový správny orgán sa dostatočným spôsobom vysporiadal\ns právom na súkromie a rodinný život žalobcu. Žalovaný sa stotožnil s názorom prvostupňového\nsprávneho orgánu, že žalobca nemal doposiaľ záujem žiadnym spôsobom riešiť svoj doterajší osobný\nspôsob života v akom sa nachádza, ako i materiálneho zabezpečenia, no vyžaduje rešpektovanie svojho\nrodinného a súkromného života, na čo žalobca kladie dôraz. Zo žiadosti o udelenie tolerovaného pobytu\nvyplýva, že žalobca nemá záujem o zaobstaranie svojho vlastného cestovného dokladu, a tým pádom\no zlegalizovanie si pobytu na území SR na základe iného druhu pobytu ani zo žiadneho jeho vyjadrenia\nnevyplýva, že by žalobca podnikol konkrétne kroky, aby vyriešil svoj osobný stav a po dobu niekoľkých\nrokov udržiaval protiprávny stav - neoprávnený pobyt na území SR.\n7. S poukazom na čl. 8 ods. 1 a ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd žalovaný\nuviedol, že pokiaľ dôjde k stretu záujmu súkromného so záujmom verejným je potrebné, aby v konaní o\nzamietnutí žiadosti o udelenie tolerovaného pobytu na území SR bolo preukázané, že v prípade cudzinca\nneboli splnené zákonom stanovené podmienky pre vstup a pobyt na území SR. Žalovaný dodal, že\nčlánok 8 Dohovoru negarantuje právo na rodinný, resp. súkromný život v konkrétnej krajine, ale právo\nna skutočný rodinný život ako taký.\n\nII.\nKonanie na krajskom súde\n8. Krajský súd napadnutým rozsudkom podľa § 191 ods. 1 písm. d), písm. g) zákona č. 162/2015 Z.z.\nSprávny súdny poriadok (ďalej len „S.s.p.“) zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného č. p.: PPZ-HCPBA2-2015/010452-009 zo dňa 30.10.2015, ktorým potvrdil rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície\nPZ Dunajská Streda č. p. PPZ-HCP-BA8-795-010/2015 zo dňa 24.07.2015, ktorým zamietol žiadosť\nsťažovateľa o udelenie tolerovaného pobytu podľa § 59 ods. 12 písm. d) zákona č. 404/2011 Z. z. a\nodvolanie zamietol.\n9. Krajský súd sa po preskúmaní napadnutého rozhodnutia celkom stotožnil s dôvodmi žaloby a súhlasí\ns tvrdením žalobcu, že v rozhodovacom procese došlo k porušeniu práv žalobcu ako účastníka konania,\npričom sa jedná o také vady, ktoré mohli mať za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia a\ntiež, že zodpovedanie odvolacích námietok žalobcu v odôvodnení žalovaného nemožno považovať za\npostačujúce z hľadiska dostatku dôvodov ako vyplývajú z požiadavky preskúmateľnosti podľa ust. § 47\nods. 3 Správneho poriadku.\n10. Predovšetkým krajský súd nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že v danom prípade sa postupuje v\nkonaní o povolení tolerovaného pobytu výhradne podľa zákona č. 404/2011 Z. z., ktorý je zákonom lex\n\nspecialis bez aplikácie Správneho poriadku. S takýmto tvrdením krajský súd nemohol súhlasiť a poukázal\nna subsidiárnu pôsobnosť Správneho poriadku, ktorú zrejme napokon žalovaný aj sám priznáva, pretože\nv odôvodnení svojho rozhodnutia medzi právnou kvalifikáciou veci na strane 3 rozhodnutia jednotlivé\nustanovenia s výnimkou § 19 ods. 3 Správneho poriadku aj cituje. Zákonom č. 404/2011 Z. z. aplikácia\nvšeobecného predpisu procesného práva, t. j. zákona č. 71/1967 Zb. nie je vylúčená a na viacerých\nmiestach i v dokumentácii konajúcich orgánov v danej veci, sa tieto práve na samotný Správny poriadok\nopakovane odvolávali.\n11. Potom už samotnú túto námietku žaloby krajský súd uznal dôvodnou a následne potom krajský\nsúd súhlasil, že bolo povinnosťou konajúceho orgánu prvého stupňa, aby vo veci na daný prípad\ntak, ako tomu učinil v prípade poukázaného konania, v ktorom bolo vydané rozhodnutie č. p.: PPZHCP-BA2-2015/004041-003 zo dňa 16.03.2015, postupoval obdobným spôsobom pri rešpektovaní\nzásady vyplývajúcej z ust. § 3 ods. 5 Správneho poriadku skrátene (v obdobných prípadoch obdobným\npostupom). Teda i v tomto prípade postupom podľa § 19 ods. 3 Správneho poriadku mal prvostupňový\norgán konanie vo veci prerušiť a účastníka konania vyzvať na chýbajúci doklad ustanovený v § 59 ods.\n3 zákona č. 404/2011 Z. z. Z uvedeného potom krajský súd súhlasil, že prvostupňový správny orgán\npostupoval v rozpore so zákonom, keď konanie o žiadosti účastníka konania o udelenie tolerovaného\npobytu na území Slovenskej republiky neprerušil, ale odkazujúc na kogentnú normu priamo žiadosť\nzamietol. Týmto postupom podľa názoru krajského súdu prvostupňový správny orgán hrubo porušil\npráva účastníka konania, ktorému neumožnil doloženie chýbajúcich dokladov v lehote, ktorú mu na tento\núčel mal určiť. Na takéto pochybenie poukazuje sám žalovaný v žalobcom poukázanej veci na str. 3\nods. 4 rozhodnutia č. p.: PPZ-HCP-BA2-2015/004041-003 zo dňa 16.03.2015. Podľa názoru krajského\nsúdu už toto bol dôvod, aby súd napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil a vec vrátil žalovanému na\nďalšie konanie.\n12. Krajský súd sa stotožnil aj s námietkou žaloby, že postačujúcim spôsobom ani žalovaný nezdôvodnil,\nprečo pri zamietnutí žiadosti nedošlo k zásahu do práva na rodinný a súkromný život tak ako to deklaruje\nčl. 8 ods. 1 Dohovoru a tak isto, že rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov\nv kontexte k ostatným odvolacím námietkam.\n13. Vzhľadom na vyššie uvedené potom krajský súd žalobe ako dôvodnej vyhovel a podľa § 191 písm. d)\na písm. g) S. s. p. napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.\n14.V ďalšom konaní určil krajský súd žalovanému povinnosť vyzvať žalobcu podľa § 19 ods. 3 Správneho\nporiadku na predloženie absentujúcej listiny v lehote, ktorú mu na tento účel určí a až po jej uplynutí\nopätovne rozhodne a svoje rozhodnutie riadne a súladne s požiadavkami preskúmateľnosti aj odôvodní.\n15. O náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa § 167 ods. 1 S.s.p. a žalobcovi priznal proti\nžalovanému nárok na plnú náhradu trov konania.\n\nIII.\nKonanie na kasačnom súde\nA)\n16. Proti rozsudku krajského súdu podal žalovaný v zákonnej lehote podal kasačnú sťažnosť.\n17. Sťažovateľ v súlade s § 445 ods. 1 písm. c) S.s.p. najmä uviedol, že krajský súd vo svojom\nrozhodovaní porušil zákon tým, že rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia.\n18. Podľa názoru žalovaného krajský súd nesprávne uprednostnil subsidiárny právny predpis, ktorým je\nSprávny poriadok a zaviazal správny orgán konať v súlade s § 19 ods. 3 Správneho poriadku a prerušiť\nkonanie. Žalovaný trvá na tom, že je dôvod postupovať podľa zákona č. 404/2011 Z. z., ktorý je lex\nspecialis v konaní o pobyte cudzincov a vo svojich ustanoveniach v treťom oddiele upravuje postup\npolicajného útvaru v konaní o tolerovanom pobyte. Žalovaný sa zároveň pridržal svojho stanoviska k\nžalobe, ktoré považuje za dostatočne vyčerpávajúco a relevantne odôvodnené. Z uvedených dôvodov\n\nnavrhol kasačnému súdu, aby napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil, žalobu zamietol a napadnuté\nrozhodnutie žalovaného potvrdil.\nB)\n19. Žalobca vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol, že považuje napadnutý rozsudok krajského\nsúdu za vecne správny, ktorý je založený na správnom právnom posúdení, a preto navrhol kasačnému\nsúdu, aby kasačnú sťažnosť zamietol.\nIV.\nPrávny názor Najvyššieho súdu\n20. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S. s. p.)\npostupom podľa § 492 ods. 1 S.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním,\nktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k\nzáveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. Rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia\n§ 455 S.s.p. s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej\nstránke najvyššieho súdu. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 20.06.2017 (§ 137 ods. 2 S.s.p.).\n21. V predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, že predmetom kasačnej sťažnosti bol rozsudok\nkrajského súdu, ktorým zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného č. p. PPZ-HCP-BA2-2015/010452-009\nzo dňa 30.10.2015 podľa §191 ods. 1 písm. d), g) S.s.p., ktorým potvrdil rozhodnutie Oddelenia\ncudzineckej polície PZ Dunajská Streda č. p. PPZ-HCP-BA8-795-010/2015 zo dňa 24.07.2015, ktorým\nzamietol žiadosť žalobcu o udelenie tolerovaného pobytu podľa § 59 ods. 12 písm. d) zákona č. 404/2011\nZ.z. a odvolanie zamietol, a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie, a preto primárne v medziach\nkasačnej sťažnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd preskúmal rozsudok krajského\nsúdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci kasačného konania skúmal aj napadnuté\nrozhodnutie žalovaného, najmä z toho pohľadu, či kasačné námietky žalovaného - sťažovateľa sú\nspôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.\nPodľa § 58 ods. 2 písm. b) zákona č. 404/2011 Z.z. policajný útvar udelí tolerovaný pobyt štátnemu\npríslušníkovi tretej krajiny, ak nie sú dôvody na zamietnutie žiadosti podľa § 59 ods. 12 ak to vyžaduje\nrešpektovanie jeho súkromného a rodinného života a neohrozuje bezpečnosť štátu alebo verejný\nporiadok; štátnemu príslušníkovi tretej krajiny podľa § 27 ods. 1 a § 43 ods. 1 písm. a) až d) možno\ntento pobyt udeliť len vtedy, ak nie je držiteľom platného cestovného dokladu a hodnoverne preukáže\nsvoju totožnosť iným spôsobom.\nPodľa § 59 ods. 3 zákona č. 404/2011 Z.z. štátny príslušník tretej krajiny, ktorý požiadal o udelenie\ntolerovaného pobytu podľa § 58 ods. 2 písm. b), priloží k žiadosti doklad, ktorým preukáže potrebu\nrešpektovania jeho súkromného a rodinného života a doklad nie starší ako 90 dní potvrdzujúci\njeho bezúhonnosť; ministerstvo vnútra môže v odôvodnených prípadoch od priloženia dokladu\npotvrdzujúceho jeho bezúhonnosť upustiť.\nPodľa § 59 ods. 12 písm. d) zákona č. 404/2011 Z.z. policajný útvar zamietne žiadosť o udelenie\ntolerovaného pobytu alebo žiadosť o predĺženie tolerovaného pobytu, ak nepriložil doklad podľa odseku\n3.\nPodľa § 120 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z.z. ak nie je v tomto zákone alebo osobitnom predpise\nustanovené inak, vzťahuje sa na konanie podľa tohto zákona všeobecný predpis o správnom konaní.\nPodľa § 121 zákona č. 404/2011 Z.z. bezúhonnosť štátny príslušník tretej krajiny preukazuje výpisom\nz registra trestov štátu, ktorého je štátnym príslušníkom, a štátu, v ktorom sa štátny príslušník tretej\nkrajiny v posledných troch rokoch zdržiaval viac ako 90 dní počas šiestich po sebe nasledujúcich\nmesiacoch. Ak sa taký výpis v tomto štáte nevydáva, možno ho nahradiť rovnocennou listinou vydanou\npríslušným súdnym orgánom alebo administratívnym orgánom krajiny pôvodu alebo ho možno nahradiť\nčestným vyhlásením, ktoré vykoná štátny príslušník tretej krajiny pred príslušným súdnym orgánom\nalebo administratívnym orgánom, prípadne notárom krajiny pôvodu alebo posledného bydliska. Doklad\no bezúhonnosti musí dokladovať bezúhonnosť na celom území štátu, ktorý tento doklad vydal, inak\npolicajný útvar taký doklad neakceptuje.\n\nPodľa § 19 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. pokiaľ podanie nemá predpísané náležitosti, správny orgán\npomôže účastníkovi konania nedostatky odstrániť, prípadne ho vyzve, aby ich v určenej lehote odstránil;\nsúčasne ho poučí, že inak konanie zastaví.\nPodľa čl. 8 ods. l Dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného rodinného života,\nobydlia a korešpondencie.\nPodľa čl. 8 ods. 2 Dohovoru, štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zásahov okrem prípadov, keď\nje to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti,\nverejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajín predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany\nzdravia alebo morálky alebo ochrany práv slobôd iných.\n22. Kasačný súd po preskúmaní spisového materiálu krajského súdu, ktorého súčasťou je aj\nadministratívny spis žalovaného dospel k záveru, že kasačné námietky sťažovateľa, ktoré spočívali v\nnesprávnom právnom posúdení veci sú nedôvodné.\n23. Kasačný súd sa nestotožnil so záverom žalovaného, že v danej veci je možné použiť výhradne iba\nzákon č. 404/2011 Z. z., ktorý je lex specialis k zákonu o Správnom konaní. Kasačný súd poukazuje\nna § 120 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z. z., podľa ktorého sa na konania podľa tohto zákona vzťahuje\nSprávny poriadok, ak to nie je ustanovené inak. Zákon č. 404/2011 Z. z. v časti týkajúcej sa tolerovaného\npobytu (§ 58 - § 61) aplikáciu zákona o správnom konaní nevylučuje. Kasačný súd zároveň dodáva,\nže žalovaný ako aj prvostupňový správny orgán vo svojich konaniach i vo svojich rozhodnutia aplikujú\nSprávny poriadok a aj sa na neho odvolávajú.\n24. Kasačný súd sa nestotožnil ani so záverom žalovaného, podľa ktorého nebolo možné použiť závery\nrozhodnutia č. PPZ-HCP-BA2-2015/004041-003 zo dňa 16.03.2015. V tejto veci bolo podľa názoru\nkasačného súdu možné aplikovať postup uvedený v rozhodnutí č. PPZ-HCP-BA2-2015/004041-003 zo\ndňa 16.03.2015, a teda postupom podľa § 19 ods. 3 Správneho poriadku mal prvostupňový správny\norgán konanie prerušiť a žalobcu vyzvať na predloženie chýbajúceho dokladu podľa § 59 ods. 3 zákona\nč. 404/2011 Z. z. Kasačný súd poukazuje na vyjadrenie žalobcu v správnom konaní, podľa ktorého\nvyžiadanie predmetného dokladu z krajiny pôvodu žalobcu si vyžaduje dlhšie časové obdobie ako\naj na vyjadrenie Veľvyslanectva Ruskej federácie v Slovenskej republike zo dňa 21.09.2015, podľa\nktorého potvrdenie o výpise z registra trestov môže byť žalobcovi vydaný na konzulárnom oddelení len v\nprípade, že predloží občiansky preukaz, keďže platnosť jeho cestovného pasu vypršala. Nový cestovný\npas sa žalobcovi môže vydať na konzulárnom oddelení Veľvyslanectva bez predloženia preukazu o\npobyte v SR. Pri tom má splniť všetky požiadavky ruskej legislatívy, vrátane písomného potvrdenia\nlegálneho pobytu žalobcu na území SR. Pokiaľ ide o občiansky preukaz, ten mu môže byť vydaný\nvýlučne na území Ruska a len za osobnej prítomnosti žiadateľa. Vzhľadom na uvedené, teda vzhľadom\nna vedomosť žalovaného o zdĺhavejšom procese získania dokladu o bezúhonnosti žalobcu z krajiny\njeho pôvodu, pretože žalobca svoj cestovný pas stratil, žalovaný na uvedené nebral ohľad a žiadosť\no udelenie tolerovaného pobytu zamietol. Kasačný súd k veci uvádza, že pokiaľ žalobca predmetné\ndoklady nepredložil k žiadosti, tak bol už prvostupňový správny orgán povinný aplikovať § 19 ods. 3\nSprávneho poriadku, teda mal žalobcovi ako účastníkovi konania pomôcť zistené nedostatky odstrániť,\nprípadne uložiť žalobcovi primeranú lehotu, v ktorej by mohol predmetný doklad, vzhľadom na jeho\nťažšie získanie, doložiť a súčasne ho poučiť, že inak konanie zastaví alebo jeho žiadosť zamietne.\n25. V tejto súvislosti kasačný súd uvádza, že sa stotožnil so záverom krajského súdu, podľa ktorého\ntýmto postupom prvostupňový správny orgán porušil práva žalobcu - účastníka konania, ktorému\nneumožnil doloženie chýbajúcich dokladov v lehote, ktorú mu mal na tento účel určiť.\n26. Kasačný súd ďalej uvádza, že žalovaný dostatočným spôsobom nezdôvodnil, prečo pri zamietnutí\nžiadosti nedošlo k zásahu do žalobcovho práva na rodinný a súkromný život ako to deklaruje čl. 8 ods.\n1 Dohovoru. V zmysle nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 331/09 zo dňa 16.12.2009 (87/2009)\nprávo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života v zmysle čl.\n19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\n(ďalej len „dohovor“) zahŕňa nielen negatívnu povinnosť štátu zdržať sa mocenského zásahu do nich,\nale aj jeho pozitívny záväzok prijať účinné opatrenia na zabezpečenie ich efektívnej ochrany.\n\n27. Garancie vyplývajúce z práva na rešpektovanie rodinného života predpokladajú existenciu rodiny, t.\nj. existenciu skutočného a reálneho (efektívneho) rodinného života. Týkajú sa aj zamýšľaného rodinného\nživota, ktorý sa síce ešte v plnosti neetabloval, avšak je založený na platnom a skutočnom (pravom)\nmanželstve zahŕňajúcom blízky vzťah a spoločný život (kohabitáciu) manželov v čase namietaného\nzásahu alebo krátko pred ním.\n28. Orgány Slovenskej republiky sú povinné aj v prípade aplikácie noriem práva Európskej únie\nalebo v prípade aplikácie noriem vnútroštátneho práva predstavujúcich transpozíciu právnych aktov\norgánov Európskej únie rešpektovať právo na ochranu rodinného života v rozsahu štandardu priznaného\ndohovorom, pretože tento záväzok do 1. decembra 2009 vyplýval z ustanovenia čl. 6 ods. 2 Zmluvy o\nEurópskej únii a od 1. decembra 2009 vyplýva z čl. 7, čl. 52 ods. 3 a čl. 53 Charty základných práv\nEurópskej únie v spojení s čl. 6 Zmluvy o Európskej únii v znení Lisabonskej zmluvy.\n29. S poukazom na uvedené, vnútroštátne orgány, vrátane súdov musia starostlivo posúdiť, podľa kritérií\naplikovaných ESĽP, či ich rozhodnutím nebude porušené právo na súkromný a rodinný život. V opačnom\nprípade ich konaním dôjde k porušeniu čl. 8 Dohovoru.\n30. Z judikatúry ESĽP vyplýva:\nPojem „rodinný život“ v zmysle čl. 8 dohovoru nie je obmedzený na vzťahy založené na manželstve, ale\nmôže zahŕňať aj iné de facto „rodinné“ väzby. (Anayo proti Nemecku, č. 20578/07, § 55, 21. 12. 2010).\nExistencia „rodinného života“ pre účely čl. 8 dohovoru je v podstate skutkovou otázkou, ktorá závisí\nod skutočnej existencie blízkych osobných väzieb. [K. a T. proti Fínsku (Veľká komora), č. 25702/94,\nECHR 2001 VII]. Hoci je spravidla požiadavkou pre takýto vzťah spolužitie, výnimočne môžu slúžiť na\npreukázanie, že vzťah je dostatočne stály na vytvorenie de facto „rodinných väzieb“ aj iné okolnosti.\nAk bola preukázaná existencia rodinného puta, štát musí v zásade konať spôsobom, aby bolo toto puto\nzachované (Nazarenko proti Rusku, č. 39438/13, 16.07.2015)\nOtázka existencie či absencie rodinného života je v prvom rade otázkou faktickou, závislou na praktickej\nrealite úzkych osobných pút. (K a T. proti Fínsku, č. 25702/94, rozsudok z 12. júla 2001, § 150)\nHoci základným zmyslom článku 8 je chrániť jedinca pred svojvoľnými zásahmi verejnej moci, môže ako\ndoplnok existovať aj pozitívny záväzok obsiahnutý v účinnom \"rešpektovaní\" rodinného života. Preto\ntam, kde vznikli rodinné väzby, musí štát v zásade konať spôsobom, ktorý umožní ďalší rozvoj takých\nväzieb. (Kutzner proti Nemecku, č. 46544/99, 26. 2. 2002)\n31. Z konania je zrejmé, že žalobca má na území SR priateľku, ktorá je občiankou SR, s ktorou žije v\nspoločnej domácnosti a majú spoločného syna. Žalovaný v rozhodnutí vo všeobecnosti poukázal na stret\ndvoch základných práv a slobôd, a to práva cudzinca na súkromie a rodinný život (čl. 8 ods. 1 Dohovoru)\nna jednej strane a na druhej strane právo štátu na zásah do tohto práva (čl. 8 ods. 2 Dohovoru). Z\nrozhodnutia žalovaného však nie je zrejmé ako sa s uvedenými skutočnosťami, a to že žalobca má\npriateľku a syna narodeného na území SR, vysporiadal, a preto považuje kasačný súd rozhodnutie\nžalovaného v tejto časti za nepreskúmateľné. Z uvedeného dôvodu bude povinnosťou žalovaného v\nďalšom konaní dôkladne posúdiť prípadný zásah do žalobcovho práva na rodinný a súkromný život.\n32. Po preskúmaní podanej kasačnej sťažnosti kasačný súd konštatuje, že s právnymi námietkami\nžalovaného - sťažovateľa sa krajský súd v rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu\nspornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na kasačnom súde, a preto ďalšie námietky uvedené v kasačnej\nsťažnosti vyhodnotil najvyšší súd ako bezpredmetné, ktoré neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť\nrozhodnutia. Z uvedeného dôvodu kasačnú sťažnosť podľa § 461 S. s. p. ako nedôvodnú zamietol.\n33. O náhrade trov kasačného konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky tak, že žalobcovi,\nako úspešnému účastníkovi konania o kasačnej sťažnosti, nárok na náhradu trov tohto konania priznal\n(§ 467 ods. 1 S. s. p. a analogicky podľa § 167 ods. 1 S. s. p.). V zmysle § 175 ods. 2 S.s.p. v spojení s\n\ndôvodovou správou k § 467 S.s.p. (teleologický výklad) o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté\nsamostatným uznesením krajského súdu.\n34. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijal rozsudok jednomyseľne (§ 139 ods. 4 S.s.p.).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "5S/328/2015", "guid": "c1f3b831-3a73-4c9f-9894-7040190c3dab:ffe9a712-c5e2-431a-938f-07bbf017ee71", "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}