{"guid": "fe2b49e8-0a19-44d0-94d1-21f50e16d2e6:a52abad0-49ba-4c2e-bdf7-b8c0defa4d8d", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:1013201908.1", "spisova_znacka": "3Sžf/119/2015", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/119/2015 z 24. 5. 2017", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 24. mája 2017, sp. zn. 3Sžf/119/2015, ECLI:SK:NSSR:2017:1013201908.1", "identifikacne_cislo": "1013201908", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Ivan Rumana", "datum_vydania": "2017-05-24", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-13.odsek-1.pismeno-c", "nazov": "§ 13 ods. 1 písm. c) zákona č. 222/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-13.odsek-1.pismeno-c", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/222-2004/paragraf-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-69.odsek-2", "nazov": "§ 69 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-69.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/222-2004/paragraf-69"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2004/222#paragraf-13", "/SK/ZZ/2004/222#paragraf-69"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/a52abad0-49ba-4c2e-bdf7-b8c0defa4d8d", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:1013201908.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2017:1013201908.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2017:1013201908.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n3Sžf/119/2015\n1013201908\n24. 05. 2017\nJUDr. Ivan Rumana\nECLI:SK:NSSR:2017:1013201908.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ivana Rumanu a z členov\nsenátu JUDr. Jozefa Milučkého a JUDr. Soni Langovej v právnej veci žalobcu: LOJECT 4, s.r.o., so\nsídlom Šoltésovej 2, 811 02 Bratislava, IČO: 45 476 691, zastúpený: JUDr. Milan Škultéty, advokát,\nso sídlom ul. 29. augusta 5, Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky,\nso sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného\nč. 1100302/1/425024/2013/1042 zo dňa 04.09.2013, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Krajského\nsúdu v Bratislave č. k. 5S/252/2013-103 zo dňa 19.05.2015 v spojitosti s opravným uznesením č. k.\n5S/252/2013-131 zo dňa 12.10.2015, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 5S/252/2013-103 zo dňa\n19.05.2014 v spojitosti s opravným uznesením č. k. 5S/252/2013-131 zo dňa 12.10.2015 p o t v r d z u j e.\nŽalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania, spočívajúce v trovách\nprávneho zastúpenia vo výške 158,84 € k rukám jeho právneho zástupcu do 30 dní od právoplatnosti\nrozsudku.\nodôvodnenie:\nI.\nNapadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave zrušil rozhodnutie žalovaného č.\n1100302/1/422854/2013/1042 zo dňa 04.09.2013 podľa ust. § 250j ods. 2 písm. a) a d) O.s.p. a vec\nvrátil žalovanému na ďalšie konanie. Predmetným rozhodnutím žalovaný potvrdil rozhodnutie Daňového\núradu Bratislava I č. 9104403/5/2646601/13/Nád zo dňa 10.06.2013, ktorým správca dane nepriznal\nžalobcovi nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie máj 2011 v sume 403.518,02 € a určil vlastnú\ndaňovú povinnosť 700,21 €. Nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie máj 2011 v sume 700,21 € bol\nvrátený do 10 dní od skončenia kontroly.\nKrajský súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca ako odberateľ uzavrel dňa 29.03.2011 so\nzahraničným dodávateľom, spoločnosťou Solarhybrid AG, An der Schatbahn 18, Markranstadt, Zmluvu\no výstavbe solárnej elektrárne v Dolnom Badíne. Pri uzavretí zmluvy si zmluvné strany dohodli odmenu\nza dodané stavebné dielo, vrátane DPH. Zahraničný dodávateľ sa dňa 06.04.2011 registroval pre daň\nz pridanej hodnoty na Daňovom úrade Bratislava 1, podľa § 5 zákona o DPH. Nadväzne dodávateľ\nfakturoval dohodnutú cenu s DPH a odberateľ si uplatnil nárok na nadmerný odpočet DPH z prijatých\nfaktúr.\nV prípade žalobcu bolo sporné, či sa jedná o dodávku stavby alebo o dodávku tovaru s montážou. Od\nposúdenia tejto otázky závisí posúdenie miesta zdaniteľného plnenia a v konečnom dôsledku určenie\n\nosoby povinnej platiť daň podľa § 69 zákona o DPH. Sporným je predovšetkým výklad pojmu „stavba\",\nktorý nebol predmetom rozsudku Súdneho dvora EÚ č. C - 111/05 a výklad tohto pojmu nie je definovaný\nani v Šiestej smernici, ktorá nedefinuje ani pojem „stavebné práce\".\nBolo povinnosťou správcu dane a žalovaného svoje závery o aplikovateľnosti predmetného rozsudku\nna posudzovaný prípad náležite odôvodniť a najmä sa vysporiadať s otázkou, prečo na dodanie stavby\nfotovoltaickej elektrárne na základe zmluvy nemožno aplikovať § 8 ods. 1 písm. b), zo znenia ktorého\njednoznačne vyplýva, že dodaním tovaru je dodanie stavby alebo jej časti na základe zmluvy o dielo\nalebo inej obdobnej zmluvy, ale dodanie stavby je potrebné posúdiť podľa rozsudku Súdneho dvora EU.\nLen odkaz na predmetný rozsudok nie je dostatočným odôvodnením bez náležitej právnej argumentácie.\nV tejto súvislosti krajský súd argumentoval zásadou právnej istoty, ktorá je súčasťou právneho poriadku\nspoločenstva, na ustálenú judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky vo vzťahu k rozdielnym\nstanoviskám Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky na danú problematiku.\nZ uvedených dôvodov sa prvostupňovému súdu javilo napadnuté rozhodnutie žalovaného ako\nnepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, ktorým boli zároveň porušené základné princípy\nspravodlivého konania pred orgánom verejnej správy. Napadnuté rozhodnutie žalovaného preto zrušil\na žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania.\nII.\nProti tomuto rozsudku podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie. Namietal, že Krajský súd v Bratislave\npri hodnotení skutkového stavu v danej veci pravdepodobne vychádzal z iného administratívneho\nspisu, ktorý bol súčasťou daňového subjektu LOJECT 6 s.r.o., pretože ním uvedené dokumenty\n(na strane 8) nesúvisia s administratívnym spisom žalobcu. Žalovaný sa nestotožnil s tvrdením\nsúdu, že dodatočný platobný výmer pod nadpisom „odôvodnenie“, doslovne cituje obsah protokolu z\nkontroly, pretože v danom prípade žalovaný dodatočný platobný výmer číslo 9102403 /1/188511/12/\nNád zo dňa 21. 02. 2012 preskúmal a na základe zisteného skutkového stavu ho rozhodnutím č.\n1100302/1/82256/2013/1042 zo dňa 19.02.2013 zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie a rozhodnutie.\nSprávca dane v rámci ďalšieho postupu konal v súlade s právnym názorom druhostupňového orgánu a\ndňa 10.06.2013 vydal rozhodnutie, číslo 9104403/5/2646601/13Nád, ktorým znížil platiteľovi uplatnený\nnadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie máj 2011 o sumu 402 817, 81 € zo sumy 403 518,02 € na\nsumu 700,21 €. Je teda zrejmé, že správca dane v danom prípade necitoval obsah protokolu z kontroly,\npretože pri hodnotení získaných dôkazov v danom prípade postupoval so zásadou, aby pri rozhodovaní\nv skutkovo zhodných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely (týka sa subjektov LOJECT 1 s.r.o.,\nLOJECT 2 s.r.o., LOJECT 3 s.r.o., LOJECT 3 s.r.o., LOJECT 4 s.r.o., LOJECT 5 s.r.o., LOJECT 6 s.r.o.).\nŽalovaný nesúhlasil s právnym názorom súdu, že daňové orgány vec po právnej stránke nesprávne\nposúdili z dôvodu nesprávnej aplikácie príslušného právneho predpisu a nesprávneho výkladu\npríslušných noriem. Z vydaných rozhodnutí je zrejmé, že daňové orgány aplikovali príslušné predpisy\nimplementované v zákone číslo 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov\n(ďalej len zákon o DPH), čím dodržali všeobecný záväzný právny predpis vzťahujúci sa na posúdenie\ncharakteru dodávky, ktorá bola vyhodnotená ako dodanie tovaru s montážou alebo inštaláciou, pri\nktorom sa od 1. 1. 2011 prenáša daňová povinnosť na prijímateľa, v danom prípade na žalobcu aj v\nprípade, ak má zahraničný dodávateľ slovenské identifikačné číslo ako platiteľ DPH. Dôvody uvedené v\nrozhodnutí teda nenesú znaky nesúladu medzi právnymi závermi a skutkovými zisteniami, rozhodnutie\nje preskúmateľné a zlučiteľné so zásadou spravodlivého konania, pretože sa v ňom daňové orgány\nvysporiadali so všetkými skutkovými a právnymi otázkami a uviedli ustanovenia, na základe ktorých\ndospeli k správnemu právnemu záveru.\nV danom prípade nedošlo k porušeniu zásady daňovej neutrality, právnej istoty ani k žiadnemu\nnezákonnému zásahu do dobromyseľného práva daňového subjektu na vrátenie nadmerného odpočtu\na nebolo porušené ústavné právo daňového subjektu na inú právnu ochranu. Odôvodnenia vydaných\nrozhodnutí zrozumiteľne dávajú odpovede na právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s\npredmetom konania, keď dodanie fotovoltaickej elektrárne zahraničnou osobou posúdili ako dodanie\ntovaru s inštaláciou alebo montážou, pri ktorom sa miesto dodania posúdi podľa § 13 ods. 1 písm. b)\nzákona o DPH. Došlo taktiež k správnej aplikácii § 69 ods. 2, § 16 ods. 1 až 4, 10 a 11 predmetného\n\nzákona. Je nesporné, že v prípade, či sa jedná o prevod práva nakladať s tovarom ako vlastník (vrátane\ntovaru dodaného s jeho inštaláciou a montážou) alebo o dodanie stavby, vždy sa plnenie v zmysle\nzákona o DPH posúdi ako dodanie tovaru. Z vystavených faktúr jednoznačne vyplýva, že boli vystavené\nza dodanie solárnych panelov, vrátane ich dopravy, montáž týchto modulov a vykonanie stavebno konštrukčných prác s tým súvisiacich. Žalovaný svoje tvrdenie, že fotovoltaická elektráreň je tovar s\ninštaláciou, oprel o všeobecne známu skutočnosť, že fotovoltaická elektráreň je v podstate „solárne pole\"\n- sústava slnečných kolektorov (panelov, modulov). Už z predložených faktúr bolo zrejmé, že miesto\ndodania v uvedenom prípade nebolo možné určiť tak, ako to urobil žalobca podľa § 13 ods. 1 písm.\nc) zákona o DPH (dodanie tovaru bez prepravy), ale podľa § 13 ods. 1 písm. b) zákona o DPH, podľa\nktorého, ak je dodanie tovaru spojené s inštaláciou alebo montážou dodávateľom alebo na jeho účet,\nmiestom dodania je miesto, kde je tovar inštalovaný alebo zmontovaný a osobou povinnou platiť daň je\npodľa § 69 ods. 2 zákona o DPH, príjemca plnenia.\nŽalovaný opätovne poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ číslo s C - 111/05, v ktorom Súdny dvor\nvymedzil, čo predstavuje pojem „dodanie tovaru s inštaláciou alebo montážou\". Vyplýva z neho, že\npripojenie hnuteľnej veci k zemi nemusí nevyhnutne spadať pod pojem stavebné práce (článok 14 ods.\n3 Smernice rady 206/112ES).\nPodľa článku 199 ods. 1. písm. a) Smernice Rady 2006/112/ES členské štáty môžu stanoviť, že\nosobou povinnou platiť DPH je zdaniteľná osoba, ktorej bola vykonaná ktorákoľvek z týchto dodávok:\nposkytovanie stavebných prác vrátane opravárenských, čistiacich, údržbárskych, prestavbových a\ndemolačných služieb týkajúcich sa nehnuteľného majetku, ako aj odovzdanie stavebných prác\npovažované za dodanie tovaru podľa článku 14 ods. 3;\nZ právnych predpisov nevyplýva, že vydané stavebné povolenie podľa príslušných právnych predpisov,\nnemôže v zmysle zákona o DPH, pri fotovoltaických elektrárňach predstavovať dodanie tovaru s\ninštaláciou alebo montážou. Daná elektráreň nie je predmetom dane zo stavieb, pretože nemá\nnadzemné ani podzemné podlažie a jej podstatou sú fotovoltaické články, (kolektory). Nemožno ju\npovažovať za budovu, podľa vyhlášky štatistického úradu č. 323/2010 Z.z., pričom pre účely § 16\nods. 1 zákona o DPH spĺňa charakter nehnuteľnosti. Spôsob zdaňovania služieb vzťahujúcich sa na\nnehnuteľnosť, t. j. služieb súvisiacich s fotovoltaickou elektrárňou je v tomto prípade identický ako pri\ntovare s inštaláciou a montážou. Správca dane v konaní jasne tvrdil, že sa jedná o dodanie tovaru s\nmontážou a pri hodnotení skutkového stavu v odôvodnení vecne a zrozumiteľne uviedol argumenty\npodporené aj stanoviskom Ministerstva financií Slovenskej republiky, ako predkladateľa zákona o DPH.\nPred podpisom Zmluvy o dielo zo dňa 29. 3. 2011 medzi žalobcom a dodávateľom, bola pre iný\ndaňový subjekt vydaná nesprávna informácia ohľadom zdaňovania, ktorá bola ešte pred podpisom\ndanej zmluvy korigovaná Ministerstvom financií Slovenskej republiky, listom zo dňa 20. 1. 2011. Žalobca\nteda preukázateľne nemal žiadne stanovisko Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky, že sa jedná o\ndodanie stavby na základe zmluvy o dielo. Všetky stanoviská, ktoré mal žalovaný k dispozícii, vydané po\n29. 3. 2011 hovoria o tom, že v danom prípade sa jedná o dodanie tovaru s inštaláciou, ktorého miesto\ndodania sa posúdi podľa § 13 ods. 1 písm. b) zákona o DPH.\nŽalovaný v závere svojho odvolania uviedol, že žalobca mal vo veci postupovať podľa § 69 ods. 2 zákona\no DPH, účinného od 1. 1. 2011, v spojitosti s ustanovením § 16 ods. 1 až 4, 10 a 11. Nemecká spoločnosť\nnemala vystaviť faktúry s daňou, daňová povinnosť sa v uvedenom prípade prenáša na príjemcu, teda\nna žalobcu, ktorý bol povinný priznať daň s následným právom na odpočítanie, podľa § 49 ods. 2 písm.\nb) zákona o DPH. Daňová povinnosť teda nevznikla dodávateľovi, ale bola prenesená na prijímateľa.\nDaňové orgány rozhodli v súlade so zákonom. Žalovaný žiadal na základe uvedených dôvodov odvolací\nsúd, aby napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil, žalobu zamietol a nepriznal žalobcovi náhradu trov\nkonania, prípadne prerušil konanie a požiadal Súdny dvor Európskej únie o rozhodnutie o predbežnej\notázke či: \"sa má zdaniteľné plnenie spočívajúce v komplexnom dodaní fotovoltaickej elektrárne,\npozostávajúce z dodania FV panelov a k nim potrebného príslušenstva, konštrukcie, na ktorú budú tieto\npanely umiestnené, pevného spojenia tejto konštrukcie so zemou a následnej montáže týchto panelov, v\ndôsledku ktorej nedochádza k zmene ich povahy a vlastností, posúdiť ako dodanie tovaru, pri ktorom sa\nurčí miesto dodania podľa článku 36 Smernice Rady 2006/112/ES, a či má na posúdenie tejto transakcie\nvplyv, že podľa vnútroštátneho práva je fotovoltaická elektráreň klasifikovaná ako „inžinierska stavba“.\n\nIII.\nŽalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že sa nestotožňuje s argumentáciou žalovaného a\nnapadnuté rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave považuje za vecne správne, vydané v súlade so\nzákonom.\nPredmetom zmluvy na výstavbu solárnej elektrárne v Dolnom Badíne, zo dňa 29.3.2011, bolo\nnaprojektovanie, dodávka, výstavba a odovzdanie funkčnej solárnej elektrárne spojenej so zemou\npevným základom, vrátane všetkých jej súčastí a príslušenstva, za zmluvne dohodnutú cenu, vrátane\n20% DPH s tým, že vlastnícke právo k funkčnej elektrárni prejde na odberateľa až po úspešnom\nabsolvovaní záverečnej preberacej skúšky a jej dodaní. Strany sa dohodli, že zmluva sa bude\nriadiť právnymi predpismi Spolkovej republiky Nemecko, a že podľa právnych predpisov Slovenskej\nrepubliky má zmluva povahu zmluvy o dielo podľa § 536 a nasl. Obchodného zákonníka. Predmetom\ntransakcie teda nebolo dodanie fotovoltaických panelov s inštaláciou a montážou, ale kompletné dodanie\nnovovytvoreného stavebného diela, ktorého neoddeliteľnou súčasťou sú, okrem stavebnej časti, aj\nfotovoltaické panely a iné technologické príslušenstvo, bez ktorého by stavba nebola funkčná.\nPlatný zákon o DPH neobsahuje žiadnu definíciu pojmu „stavba\". Tento pojem je spomínaný v\nustanovení § 8 ods. 1 písm. b). Žalovaný citoval ustanovenia § 2 ods. 1, § 3 ods. 1 a 2, § 5 ods. 1, § 62\nods. 1, § 69 ods. 2, § 13 ods. 1 písm. b), c) zákona o DPH a uviedol, že účastníci obchodnej transakcie\ndospeli k zhodnému záveru, že pre účely splnenia si povinností sa bude dodanie fotovoltaickej elektrárne\nposudzovať ako dodanie tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. b) zákona o DPH, ktoré zaťažuje povinnosťou\nodviesť daň zahraničného dodávateľa. Tento postup odobrilo aj Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky.\nJe zrejmé, že žalobca bol v danom prípade správcom dane sankcionovaný nepriznaním zákonného\nnároku na nadmerný odpočet za to, že zákon o DPH a práva a povinnosti z neho vyplývajúce, posúdil\nvecne nesprávne.\nŽalobca je presvedčený, že dodanie solárnej elektrárne bolo zmluvnými stranami posúdené správne\nako dodanie tovaru, podľa § 8 ods. 1 písm. b) zákona o DPH s miestom dodania tovaru v tuzemsku,\npodľa § 13 ods. 1 písm. c) zákona o DPH. Poukázal na obsah ustanovenia § 43, § 43 a ods. 1 zákona\nč. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len\nstavebný zákon), § 118 a nasl., § 120 ods. 1 Občianskeho zákonníka, z pohľadu ktorých je stavba\nfotovoltaickej elektrárne považovaná za nehnuteľnú vec.\nŽalobca ani jeho dodávateľ neporušili žiadne ustanovenie zákona o DPH ani iný všeobecne záväzný\nprávny predpis, postupovali v súlade so zákonom a nemohli predpokladať, že daňové orgány budú pri\ndaňovej kontrole posudzovať stavbu solárnej elektrárne podľa kritérií definovaných Súdnym dvorom\nEurópskej únie pre optický kábel na morskom dne.\nV danom prípade nebola stavba dodaná žalobcovi z iného členského štátu, ale ako celok bola zhotovená\na vznikla v tuzemsku na pozemku žalobcu. Súčasťou stavby, ako každého stavebného diela, sú rôzne\nnamontované alebo nainštalované druhy tovarov, ktoré neboli dodávané objednávateľovi stavby, ale\njeho zhotoviteľovi, na základe subdodávateľských zmlúv. Z uvedeného dôvodu nemohli dodanie solárnej\nelektrárne posúdiť ako dodanie tovaru s inštaláciou.\nPodľa žalobcu nadobudol právo na vrátenie nadmerného odpočtu DPH dobromyseľne, v súlade s\ndovtedy aktuálnym usmernením Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky, podľa ktorého sa v prípade\ndodania fotovoltaickej elektrárne jedná o dodanie stavby na základe zmluvy o dielo. Sám žalovaný v\nmetodickom pokyne tvrdil, že fotovoltaická elektráreň je nehnuteľnosť a inžinierska stavba pripevnená\nk zemi a tvrdil, že nie v každom prípade dodania inžinierskej stavby sa musí jednať o dodanie stavby,\npri ktorom sa miesto dodania určí podľa § 13 ods. 1 písm. c) zákona o DPH a osobou povinnou platiť\ndaň je výlučne dodávateľ stavby.\n\nNa základe uvedených dôvodov žiadal Najvyšší súd Slovenskej republiky, aby rozsudok Krajského súdu\nv Bratislave ako vecne správny potvrdil a žalobcovi priznal náhradu trov odvolacieho konania.\nIV.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v odvolacom konaní postupoval v zmysle ust. § 492 ods. 2 zákona\nč. 162/2015 Z. z. (Správny súdny poriadok), účinného od 1.7.2016, podľa ktorého sa odvolacie konania\npodľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto\nzákona dokončia podľa doterajších predpisov, t.j. podľa zákona č. 99/1963 Zb., Občiansky súdny\nporiadok (O.s.p.).\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. l veta\nprvá O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v\nrozsahu a v medziach podaného odvolania najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal so\nvšetkými námietkami uvedenými v žalobe a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť\na správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu.\nNajvyšší súd sa oboznámil s obsahom súdneho spisu, tvrdeniami oboch účastníkov, ako aj so\nzávermi krajského súdu, ktoré považuje za vecne i právne správne, pričom nezistil žiadnu vadu\nkonania, ktorá by zakladala dôvod pre zrušenie rozhodnutia krajského súdu. Po vyhodnotení závažnosti\nodvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho\na pripojeného administratívneho spisu najvyšší súd s prihliadnutím na ustanovenie § 219 ods. 2\nO.s.p. <.konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných\nprávnych záverov, spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem, obsiahnutých v odôvodnení\nnapadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie\nvýroku napadnutého rozsudku.\nPodľa § 244 ods. 1 O.s.p. <. v správnom súdnictve súdy preskúmavajú na základe žalôb alebo opravných\nprostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Súdy v správnom súdnictve\nprejednávajú na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich\nprávach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť\ntohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 O.s.p. <.Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv\nobčanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý\numožňuje, aby sa každá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím či postupom orgánu verejnej správy\npoškodená, dovolala súdu, ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už\nnebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami, ako ten, o\nkoho práva v konaní ide.\nÚlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa\npiatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný\nna konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný\nstav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými\nprávnymi predpismi, a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho\norgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi, ako aj s procesnoprávnymi predpismi.\nV rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané\nv žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym\norgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p. <.).\nNajvyšší súd Slovenskej republiky zistil, že v skutkovo a právne totožnej veci tých istých účastníkov\nkonania, týkajúcej sa len iného zdaňovacieho obdobia, vyjadril svoj právny záver v rozhodnutiach č. k.\n8Sžf90/2014, 8Sžf/88/2014, 8Sžf/89/2014, 2Sžf/140/2014, na ktorý v tomto konaní poukazuje a s ktorým\nsa v plnom rozsahu stotožňuje.\nZ obsahu odôvodnenia predmetných rozsudkov odvolacieho súdu zhodne vyplýva nasledovný právny\nzáver a konštatovania: „Najvyšší súd SR súhlasí s posúdením krajského súdu, podľa ktorého neobsahujú\nrozhodnutia správnych orgánov posúdenie charakteru sporného dodania fotovoltaickej elektrárne, ale\n\nlen konštatovania. Argumentácia žalovaného je účelová a nepresvedčivá, keďže tvrdenie o opačnom\npostupe správnych orgánov zo spisov nevyplýva.\nDruhú odvolaciu námietku Najvyšší súd SR rovnako nepovažuje za dôvodnú a s ohľadom na posúdenie\ncharakteru dodávky fotovoltaickej elektrárne na kľúč plne súhlasí s právnym posúdením krajského súdu,\nže v tomto prípade sa jednalo o dodanie stavby, a nie tovaru s montážou a inštaláciou. Stavebný zákon\ndefinuje stavbu cez „pevné spojenie so zemou“. Z tejto definície vyplýva, že stavba je stavbou vtedy,\nak má pevné základy, ale pevným spojením so zemou sa rozumie aj upevnenie strojnými súčiastkami\nalebo zvarom o pevný základ v zemi, alebo o inú stavbu, ukotvenie pilótami alebo lanami, pripojenie na\nsiete a zariadenia technického vybavenia územia, ako aj umiestnenie pod zemou.\nOkrem toho stavebný zákon definuje stavbu aj v tom zmysle, že je to stavebná konštrukcia postavená\nstavebnými prácami zo stavebných výrobkov, ktorá je pevne spojená so zemou, alebo ktorej osadenie\nvyžaduje úpravu podkladu. Občiansky zákonník v § 119 ustanovuje, že veci sú hnuteľné a nehnuteľné.\nNehnuteľnosti definuje ako pozemky a stavby spojené so zemou pevným základom.\nPre účely zákona o DPH všetky nehnuteľnosti sú v zmysle ust. § 8 ods. 1 písm. a/ tovarom. Dodaním\nstavby alebo jej časti, ktoré sú pre účely zákona o DPH tiež tovarom sa rozumie dodanie hmotného\nnehnuteľného majetku podľa § 8 ods. 1 písm. b/ zákona o DPH na základe zmluvy o dielo alebo\ninej obdobnej zmluvy. Dodanie stavby alebo jej časti na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej\nzmluvy je uvedené samostatne z dôvodu, že obvykle v týchto prípadoch nedochádza súčasne k zmene\nvlastníckeho práva k stavbe.\nFotovoltaická elektráreň len ako sústava fotovoltaických solárnych panelov alebo ako odnímateľné\nprenosné zariadenie by sa mohla javiť ako vec (hnuteľná), ktorá nie je stavbou. Ako správne uviedol\nkrajský súd, toto správne orgány vo svojich rozhodnutiach síce naznačili, avšak dostatočne presvedčivo\nnezdôvodnili.\nNajvyšší súd SR súhlasí s postupom a posúdením krajského súdu, ktorý preto vykonal hlbšiu analýzu\ntechnického charakteru, preštudovaním stavebného povolenia (popis stavby, údaje o stavebných\nobjektoch a prevádzkových súboroch), zmluvy, spisu, a prisvedčil tvrdeniu žalobcu, že sa jedná o stavbu.\nSúdu rovnako nie je zrejmé, prečo správne orgány úplne ignorovali existenciu stavebného povolenia, a\nsúčasne prečo nezobrali do úvahy zloženie jednotlivých prvkov fotovoltaickej elektrárne, ich vlastnosti\na technické zakomponovanie do celku. Fotovoltaická elektráreň, ako vyplýva z administratívneho spisu,\nbola súborom stavebných prvkov, stavebným dielom, projektovaným a stavebnotechnicky vyhotoveným.\nBezpochyby bola fotovoltaická elektráreň fixovaná do zeme, tiež pripojená na siete a zariadenia\ntechnického vybavenia územia a na jej výstavu bola potrebná úprava terénu (takisto stavebnými\nprácami).\nPodľa Smernice o DPH by úplne postačovalo už uvedené pevné spojenie so zemou.\nSúd dodáva, že pre správne orgány mala byť existencia stavebného povolenia na výstavbu fotovoltaickej\nelektrárne určujúcou skutočnosťou na posúdenie (určenie) zdaniteľnej osoby. Vydaním rozhodnutia v\nstavebnom konaní orgánom príslušným na to podľa osobitných predpisov bola pre žalovaného vyriešená\nprávna (predbežná) otázka charakteristiky predmetu dodávky.\nSúd v tejto súvislosti ďalej zdôrazňuje, že z administratívneho spisu vyplýva, že žalobcovi jeho\ndodávateľ fakturoval s pripočítaním DPH. V jeho daňovom priznaní bola taktiež DPH vyjadrená. Žalobcov\ndodávateľ, zahraničná osoba, sa v tuzemsku stala platiteľom dane, registrovala sa pre tieto účely\nu správcu dane, dodala tovar v tuzemsku, a teda jej vznikla daňová povinnosť - odviesť DPH z\nvyfakturovaného zdaniteľného plnenia.\nK tretej odvolacej námietke Najvyšší súd SR uvádza, že tiež nie je dôvodná. Všetky skutočnosti\nuvádzané v odvolaní sú len rekapituláciou priebehu konaní pred správnymi orgánmi a konštatovaním\ndodržiavania zásady daňovej neutrality, právnej istoty a práv žalobcu zo strany žalovaného.\nNajvyšší súd SR nepovažuje za potrebné sa k nim vyjadriť, keďže boli v dostatočnom rozsahu\nadresované v konaní pred krajským súdom a v odvolaní nie sú uvedené žiadne nové relevantné\nskutočnosti. Najvyšší súd SR však v prejedávanej veci považoval za vhodné doplniť odôvodnenie\nrozhodnutia krajského súdu a zaoberať sa podrobnejšie právne významnou otázkou posúdenia aplikácie\nstanovísk Daňového riaditeľstva SR, ktorými sa žalovaný riadil.\nTak žalobca v žalobe, ako aj žalovaný v odvolaní proti rozhodnutiu krajského súdu (a obaja vo svojich\nvyjadreniach a v predchádzajúcich konaniach) im totiž prikladali zásadne odlišný význam. Žalovaný v\nodvolaní opakovane vysvetlil situáciu okolo vydávania stanovísk a namietal, že „vydanými rozhodnutiami\ndaňových orgánov nedošlo k porušeniu zásady daňovej neutrality, porušeniu zásady právnej istoty,\nnedošlo k žiadnemu nezákonnému odpočtu a nebolo porušené ústavné právo daňového subjektu na\ninú právnu ochranu“, a že opačný postup by viedol k nezákonnému odčerpaniu finančných prostriedkov\nzo štátneho rozpočtu. Žalobca naopak okrem iného tvrdil, že neočakávanou zmenou aplikačnej praxe\n\n(napadnutými rozhodnutiami kopírujúcimi stanoviská) došlo k nezákonnosti spočívajúcej v zásahu do\njeho legitímne nadobudnutých práv (de facto legitímne očakával, že bude rešpektovaná neutralita DPH\na existujúca platná právna úprava uvedená v ustanovení § 8 ods. 1 písm. b/ zákona o DPH).\nNajvyšší súd SR úvodom poukazuje na čl. 1 ods. 1 prvá veta Ústavy SR, ktorá ustanovuje, že Slovenská\nrepublika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Základom interpretácie a aplikácie čl. 1 ods. 1\nje zabezpečenie materiálneho právneho štátu. Ústavný súd SR sa k princípu materiálneho právneho\nštátu jednoznačne vyjadril, že „v právnom štáte, v ktorom sú ako neoddeliteľné súčasti okrem iných\nstelesnené princípy, ako sú právna istota a spravodlivosť (princípy materiálneho právneho Štátu), čo\nmožno spoľahlivo vyvodiť z čl. 1 ústavy, sa osobitný dôraz kladie na ochranu tých práv, ktoré sú\npredmetom jeho úpravy. Povinnosťou všetkých Štátnych orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť ich\nuplatnenia tými subjektmi, ktorým boli priznané“ (I. ÚS 17/1999 <http://merit.slv.cz/I.US17/1999>, Nález\nzo dňa 22.09.1999, Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 1999, s 365, zhodne I. ÚS 44/1999\n<http://merit.slv.cz/I.US44/1999>, Nález z 13.10.1999, Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR\n1999, s. 382). Z hľadiska princípu právnej istoty podlieha ochrane aj legitímne očakávanie, ktoré je\nužšou kategóriou ako právna istota (Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. PL. ÚS 16/06 <http://merit.slv.cz/\nPL.US16/06> zo dňa 30.04.2008, Nález Ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 12/05 <http://merit.slv.cz/\nPL.US12/05> zo dňa 28.11.2007). Účelom legitímneho očakávania je garancia čitateľnosti správania sa\norgánov verejnej moci a ochrana súkromných osôb pred nepredvídateľným mocenským zásahom do\nich právnej situácie, na vyústenie ktorej do určitého výsledku sa spoliehali (m.m. Nález Ústavného súdu\nSR sp. zn. PL. ÚS 16/06 <http://merit.slv.cz/PL.US16/06> zo dňa 24.06.2009, Nález Ústavného súdu\nSR sp. zn. PL. ÚS 10/04 <http://merit.slv.cz/PL.US10/04> zo dňa 06.02.2008).\nZásada zákonnosti daňového konania vyplýva z ústavného princípu zákonnosti ukladania daní, ktorý\nje vyjadrený v čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Keďže daňové konanie, pre ktoré je zákonom\nustanovené, že účastník konania sa proti určeniu dane správcom dane môže odvolať, končí až vydaním\nrozhodnutia odvolacieho daňového orgánu, je zásadou zákonnosti viazaný v konaní o odvolaní aj\nodvolací daňový orgán. Z dikcie ustanovenia upravujúceho zásadu zákonnosti teda vyplýva, že daňové\norgány v daňovom konaní nemôžu chrániť len fiškálne záujmy štátu ako prioritné, ale sú súčasne\npovinné zachovávať práva a oprávnené záujmy daňových subjektov. To znamená, že zásada zákonnosti\ndaňového konania predstavuje významnú garanciu právnej istoty daňových subjektov.\nPodľa § 3 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. <. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov v platnom znení (ďalej len „daňový poriadok“) pri správe daní sa postupuje podľa\nvšeobecne záväzných predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovanie práv a\nprávom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.\nPodľa § 3 ods. 2 daňového poriadku správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s\ndaňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach,\nak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom\nsprávy daní, vybaviť ju neodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré\nvedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane. Skutočnosť, že daňové orgány majú povinnosť dbať na\nzachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ďalších osôb, nie je v rozpore\ns ich povinnosťou chrániť záujmy štátu. Vo vzťahu k zachovávaniu práv a právom chránených záujmov\ndaňových subjektov je síce záujem štátu nadradený, avšak nemôže to byť v zmysle toho, aby sa výnos\ndaní ako príjmov rozpočtu dosiahol na úkor nedodržania práva. Daňové orgány môžu aplikovať pri\nvyrubení daní iba právne prostriedky, ktoré priamo ustanovuje zákon, alebo ktoré uplatnia daňové orgány\nv rámci svojho oprávnenia vyplývajúceho zo zákona.\nV danej súvislosti súd poukazuje na početnú judikatúru Súdneho dvora EÚ zaoberajúcu sa výkladom\nzáväzných dokumentov EÚ v oblasti spoločného systém DPH (rozsudok vo veci C-80/11 z 21.06.2012\n-Mahagében a Dávid, rozsudok vo veci C-285/11 zo 06.12.2012 - Bonik, rozsudok vo veci C-18/13\nz 13.02.2014 - Maks Pen). Vyplýva z nej, že právo zdaniteľných osôb odpočítať DPH, ktorú majú\nzaplatiť, DPH splatnú alebo už zaplatenú na vstupe z tovarov, ktoré nadobudli, alebo služieb, ktoré prijali,\npredstavuje základnú zásadu spoločného systému DPH zavedeného právnou úpravou Únie. Ako Súdny\ndvor opakovane zdôraznil, právo na odpočítanie dane uvedené v čl. 167 a nasl. Smernice 2006/112\nje neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu DPH a v zásade nemôže byť obmedzené. Predovšetkým sa\ntoto právo uplatňuje bezprostredne na všetky dane zaťažujúce plnenia uskutočnené na vstupe (pozri\nrozsudok Bonik, už citovaný, bod 26 a citovanú judikatúru). Na odpočítanie je potrebné, aby dotknutá\nosoba bola jednak zdaniteľnou osobou v zmysle tejto Smernice a jednak, aby zdaniteľná osoba využívala\n\nuvedené tovary a služby zakladajúce toto právo na výstupe pre potreby svojich vlastných zdaniteľných\nplnení, a že na vstupe musia byť tieto tovary a služby poskytnuté inou zdaniteľnou osobou (pozri\nrozsudok Bonik, už citovaný, bod 29 a citovanú judikatúru). Ak sú tieto podmienky splnené, právo na\nodpočítanie dane nemôže byť v zásade zamietnuté.\nV intenciách vyššie uvedeného sa preto Najvyšší súd SR zaoberal otázkou, či nedošlo v konkrétnom\nprípade zo strany žalovaného k práve takémuto nepredvídateľnému mocenskému zásahu do právnej\nsituácie žalobcu, na vyústenie ktorej do určitého výsledku sa žalobca mohol legitímne spoliehať.\nTýmto výsledkom bolo rešpektovanie daňovej neutrality DPH, ktorej ochranu zdôraznil krajský súd\nvo svojom rozhodnutí, a ktorej porušenie žalovaný odmieta. Existencia uvedených stanovísk v\nkonkrétnych prípadoch pritom nie je jedinou rozhodujúcou skutočnosťou pre vznik legitímnych očakávaní\nv rešpektovanie daňovej neutrality, keďže podľa názoru Najvyššieho súdu SR je rovnako významná aj\nvšeobecne zaužívaná prax žalovaného.\nNajvyšší súd SR z obsahu spisu zistil, že žalovaný založil napadnuté rozhodnutie najmä na stanovisku\nzo dňa 10.11.2011. Z predmetného stanoviska vyplýva na jednej strane právny názor, ktorý sa premietol\ndo rozhodnutia žalovaného, a na druhej strane právny názor ohľadom aplikácie stanoviska na určité\nskupiny osôb. Prvý právny názor nie je potrebné opakovať. Stanovisko však uvádza, že do 14.04.2011,\nkedy bolo zverejnené stanovisko Daňového riaditeľstva SR č. 51/DPH/2011, bola prax odlišná, a Daňové\nriaditeľstvo SR vydávalo stanoviská, že v prípade dodania fotovoltaickej elektrárne ide o dodanie stavby.\nV čase vydania stanoviska zo dňa 10.11.2011 nebola na internetovej stránke Daňového riaditeľstva\nSR vydaná informácia pre daňové subjekty, ako majú uplatňovať DPH v prípade dodania fotovoltaickej\nelektrárne na kľúč. Stanovisko zo dňa 10.11.2011 dopĺňa aj to, že vo svojom predchádzajúcom\nstanovisku zverejnenom dňa 14.04.2011, v ktorom odporučilo prípadné doterajšie postupy pri zdaňovaní\nfotovoltaickej elektrárne v tuzemsku nepozastavovať s tým, že dotknuté zdaniteľné osoby by mali byť\noboznámené s postupom uvedeným v tomto stanovisku. V stanovisku sa ďalej uvádza, že zmluva\n(zo dňa 29.03.2011) na dodanie fotovoltaickej elektrárne na kľúč bola uzavretá pred zverejnením\nstanoviska oddelenia metodiky nepriamych daní na internetovej stránke Daňového riaditeľstva SR a\nDaňové riaditeľstvo SR vyjadrilo názor, že pokiaľ daňové subjekty nemali možnosť oboznámiť sa s\nuvedenou zmenou stanoviska Daňového riaditeľstva SR po 14.04.2011, že by sa postup takýchto\nplatiteľov dane nemal pozastavovať, čo podľa Daňového riaditeľstva SR znamená, že „daň z dodania\nfotovoltaickej elektrárne by mala odviesť nemecká spoločnosť registrovaná pre DPH podľa § 5 zákona\no DPH v tuzemsku a kontrolovaný platiteľ dane by mal nárok na odpočítanie dane uplatnenej nemeckou\nspoločnosťou, ak spĺňa podmienky na odpočítanie dane podľa § 49 až 51 zákona o DPH“.\nNajvyšší súd SR súhlasí s právnymi názormi vyjadrenými v stanoviskách, aj keď ich interpretuje\nmierne odlišne od žalovaného v odvolaní. Žalovaný totiž vykladá požiadavku na nezasahovanie do\nnadobudnutých práv tak, že sa vzťahuje výlučne na subjekty, ktorým boli adresované odlišné stanoviská\npred 14.04.2011. Najvyšší súd SR však zásadne nesúhlasí s takýmto výkladom, keďže požiadavka\nna rešpektovanie právnej istoty a legitímnych očakávaní sa vzťahuje aj na iné subjekty, ktorým\nvznikli práva nie len na základe im adresovaných stanovísk, ale aj na základe zaužívanej praxe\npríslušných orgánov. Najvyšší súd SR považuje za nesporné, že Daňové riaditeľstvo SR síce zmenilo od\n14.04.2011 svoj právny názor týkajúci sa spôsobu zdaňovania daňových subjektov v prípade dodávky\nfotovoltaickej elektrárne na kľúč, ale zároveň umožnilo širokému okruhu daňových subjektov, ktoré sa pri\ntakýchto dodávkach riadili predchádzajúcou praxou, aby podľa predchádzajúcej praxe v už jestvujúcich\nobchodných prípadoch pokračovali a v intenciách už nastolených pravidiel zdanenie dokončili. Daňové\nriaditeľstvo SR potvrdilo, že široký okruh osôb disponoval informáciou o zaužívanej praxi daňových\norgánov. Týmto spôsobom Daňové riaditeľstvo SR jednoznačne rešpektovalo ústavné požiadavky na\nzachovanie právnej istoty, kedy orgán štátu pri zmene doterajšieho právneho názoru v určitých veciach,\nktorý je v rozpore s doterajšou praxou, nesmie „sankcionovať“ dotknuté osoby, pokiaľ tieto konali v čase\nrozhodnom pre posúdenie veci v súlade s doterajšími pravidlami, a to len preto, že tento postup už v\nčase rozhodovania nebol považovaný za súladný s novou rozhodovacou praxou.\nNajvyšší súd SR poukazuje na skutočnosť, že v oboch stanoviskách (zo dňa 13.04.2011 a zo\ndňa 10.11.2011), Daňové riaditeľstvo SR odporučilo už prebiehajúce odlišné postupy pri zdaňovaní\nfotovoltaickej elektrárne v tuzemsku nepozastavovať a neskôr uviedlo, že „daň z dodania fotovoltaickej\nelektrárne by mala odviesť nemecká spoločnosť registrovaná pre DPH podľa § 5 zákona o DPH\nv tuzemsku a kontrolovaný platiteľ dane by mal nárok na odpočítanie dane uplatnenej nemeckou\n\nspoločnosťou, ak spĺňa podmienky na odpočítame dane podľa § 49 až 51 zákona o DPH“. Toto\nodporúčanie sa pritom vzťahovalo aj na vec žalobcu, takže nie je zrejmé, prečo daňové orgány len\nselektívne a nesprávne prihliadli na prvú časť stanovísk, ale ignorovali ich druhú časť zaoberajúci sa\nriešením konkrétnych prípadov, vrátane žalobcovho.\nCelý sled vývoja vydávania stanovísk k predmetnej problematike, ktorý žalobca uviedol vo svojich\npodaniach, a ktorý opakovane popísal žalovaný v odvolaní (len inými slovami) len potvrdzuje, že medzi\npríslušnými daňovými orgánmi existovala zaužívaná aplikačná prax, ktorá nepochybne bola spôsobilá\nzaložiť legitímne očakávania na strane platiteľov dane. Rovnako z nich vyplýva, že príslušné orgány\npo dlhšie obdobie sami nemali jasno v spôsobne posudzovania predmetnej transakcie. Vo svetle\nlegislatívnych zmien a konkrétnych aplikačných nejasností sa príslušné orgány zjednotili na spoločnom\nnázore, avšak až do uverejnenia nového výkladu s ním nebola verejnosť oboznámená, a preto sa široký\nokruh dotknutých subjektov musel a mohol legitímne spoliehať na dlhodobú a zaužívanú aplikačnú prax\ndaňových orgánov.\nŽalobca a zahraničný dodávateľ uzavreli zmluvu dňa 29.03.2011, kedy sa podľa praxe príslušných\norgánov dodávka fotovoltaickej elektrárne v tuzemsku považovala za dodávkou stavby v zmysle § 8\nods. 1 písm. b/ Zákona o DPH. V predmetnom prípade je zjavné, že žalobca konal v dobrej viere\na v dôsledku zaužívanej praxe príslušných orgánov mu vznikli legitímne očakávania, že jeho postup\nbude hodnotený v súlade s touto zaužívanou praxou. Naopak, zo spisu nevyplýva, že by žalobca\ndisponoval v relevantnom období informáciou o zmene zaužívanej praxe. Legitímne očakávania žalobcu\npreto mali byť rešpektované, čo uznalo aj Daňové riaditeľstvo SR v stanovisku z 10.11.2011 tým, že v\nkonkrétnom prípade (žalobcu) odporučilo vyslovením správneho právneho názoru, že „daň z dodania\nfotovoltaickej elektrárne by mala odviesť nemecká spoločnosť registrovaná pre DPH podľa § 5 zákona\no DPH v tuzemsku a kontrolovaný platiteľ dane by mal nárok na odpočítanie dane uplatnenej nemeckou\nspoločnosťou, ak spĺňa podmienky na odpočítame dane podľa § 49 až 51 zákona o DPH“, a že aj v\ntomto konkrétnom prípade nemá daňový orgán pozastavovať postup platiteľov dane. Dôvody, prečo sa\nžalovaný týmto odporúčaním neriadil, dodnes presvedčivo nevysvetlil.\nBez ohľadu na právne závery ohľadom povahy dodania fotovoltaickej elektrárne na kľúč je zjavné,\nže žalovaný porušil § 3 ods. 1 daňového poriadku, keď nedbal na zachovanie práv a právom\nchránených záujmov daňových subjektov a iných osôb, nerešpektoval princíp právnej istoty a nezákonne\nzasiahol do legitímnych očakávaní žalobcu, že daňové orgány umožnia odpočet DPH v súlade s\nprincípom daňovej neutrality. Postup a rozhodnutia daňových orgánov však vyústili do krajským súdom\nkonštatovaného porušenia princípu neutrality DPH, a takéto porušenie daňovej neutrality je v právnom\nštáte neakceptovateľné.\nNajvyšší súd SR s poukazom na závery uvedené vyššie považoval námietky žalovaného uvedené v\nodvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné, ktoré nemohli ovplyvniť posúdenie danej veci.\nNámietky žalovaného sa takmer úplne zhodujú s jeho doterajšími vyjadreniami v konaniach a boli\ndostatočným spôsobom adresované v odôvodnení rozsudku krajského súdu, ktorý jasne a zrozumiteľne\ndáva odpovede na namietané právne a skutkovo relevantné otázky. Najvyšší súd SR nevzhliadol dôvod\nna prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ OSP <. ako to alternatívne navrhoval žalovaný, keďže\nv prejednávanej veci nebol sporný výklad práva EÚ, ale práva vnútroštátneho, zákona o DPH. Nebolo\nsporným, že sa jedná o dodávku tovaru, keďže podľa § 8 ods. 1 písm. b/ zákona o DPH dodaním tovaru\nje dodanie stavby alebo jej časti na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy, ale sporným\nbolo, či išlo o dodávku stavby alebo tovaru s montážou“.\nV predloženom spise sa nachádzali doklady súvisiace s prejednávanou vecou a na správnosti právnych\nzáverov prvostupňového súdu nemení nič okolnosť, že zrejme omylom v odôvodnení rozsudku na strane\n7, 8 a 12 namiesto subjektu LOJECT 4, súd uvádzal LOJECT 6. Všetky citované podklady k rozhodnutiu\nsa však týkali žalobcu a zdaňovacieho obdobia máj 2011, preto táto chyba v písaní nie je takou vadou,\nktorá by mala vplyv na zákonnosť rozsudku.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok Krajského súdu v\nBratislave ako vecne správny podľa § 250ja ods. 3 druhá veta O.s.p. <. a § 219 ods. 1 O.s.p. <. potvrdil,\ndoplňujúc a stotožniac sa aj s dôvodmi jeho rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O.s.p. <. v spojení s § 246c ods.\n\n1 veta prvá O.s.p. <.), pretože pri nedostatku dôvodov pre zrušenie napadnutého rozhodnutia nezistil\nani okolnosti, ku ktorým by musel prihliadať z úradnej povinnosti.\nO náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta\nprvá O.s.p. a § 250k ods. 1 O.s.p. s poukazom na § 151 ods. 1 a 8 O.s.p. tak, že žalobcovi priznal\nnáhradu trov konania, ktoré pozostávajú z trov právneho zastúpenia v sume 158,84 €, ktoré tvorí tarifná\nodmena advokáta za 1 úkon právnej služby podľa § 14 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti\nSlovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych\nslužieb v znení neskorších predpisov; ďalej len „vyhláška“ (písomné podanie vyjadrenia k odvolaniu\nžalovaného zo dňa 25.08.2015) vo výške 130,16 € (§ 11 ods. 4 vyhlášky) s paušálnou náhradou (§ 16\nods. 3 vyhlášky) 8,04 €. Nakoľko advokát žalobcu je platiteľom dane z pridanej hodnoty, zvyšuje sa jeho\nodmena a náhrada o daň z pridanej hodnoty 20% (§ 18 ods. 3 vyhlášky), čo predstavuje sumu 20,64 €.\nToto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9\nzákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}