Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžo/89/2015 z 22. 2. 2017 Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 22. februára 2017, sp. zn. 8Sžo/89/2015, ECLI:SK:NSSR:2017:1013201764.1 Najvyšší súd | 8Sžo/89/2015 | ECLI:SK:NSSR:2017:1013201764.1 | 2017-02-22 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Ostatné Citované ustanovenia: zákon č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie, § 20 ods. 6 zákona č. 24/2006 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/751de711-6b6b-43b2-8ef8-9a184991cd21 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:1013201764.1 Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Sžo/89/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013201764
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 02. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslava Fúrová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:1013201764.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jaroslavy Fúrovej
a členov senátu Mgr. Petra Melichera a JUDr. Kataríny Benczovej, v právnej veci žalobcu: Obec Malý
Cetín, so sídlom Malý Cetín 105, Čechynce, zastúpeného advokátskou kanceláriou KRION Partners
s.r.o., Palisády 50, Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky,
so sídlom Námestie Ľ. Štúra 1, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.
5130/2013-3.4/zk zo dňa 06. septembra 2013, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v
Bratislave č. k. 6S 234/2013-42 zo dňa 20. marca 2015, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 6S 234/2013-42 zo dňa
20. marca 2015 p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 6S 234/2013-42 zo dňa 20. marca 2015 podľa § 250j
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal
preskúmania rozhodnutia žalovaného č. 5130/2013-3.4/zk zo dňa 06. septembra 2013, ktorým tento
rozhodol, že navrhovaná činnosť „Logistické centrum“ sa nebude posudzovať podľa zákona č. 24/2006
Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len
„zákon o EIA“).

Krajský súd po preskúmaní spisového materiálu dospel k záveru, že žalovaný postupoval v súlade s
príslušnými právnymi predpismi, z podkladov predložených účastníkmi konania dostatočným spôsobom
zistil stav vo veci a svoje rozhodnutie riadne odôvodnil. V konaní nezistil žiadnu vadu, ktorá mohla mať
vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Uviedol, že pre posúdenie, či pri navrhovanej činnosti
„Logistického centra“, slúžiaceho na prekládku vedľajších živočíšnych produktov, je potrebné postupovať
podľa zákona o EIA, je rozhodujúce určenie, či vedľajší živočíšny odpad je nebezpečným odpadom a
či stavba je podľa prílohy č. 8 k zákonu o EIA objektom a priestorom na nakladanie s nebezpečnými
odpadmi v rozsahu od 10 t/rok. Poukázal na čl. 12 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES)
č. 1069/2009 z 21. októbra 2009, ktorým sa ustanovujú zdravotné predpisy týkajúce sa vedľajších
živočíšnych produktov a odvodených produktov neurčených na ľudskú spotrebu a ktorým sa zrušuje
nariadenie (ES) č. 1774/2002 (ďalej len „nariadenie“), v zmysle ktorého predpisy o vedľajších živočíšnych
produktoch ustanovené v tomto nariadení by sa mali uplatňovať na produkty, ktoré sa podľa právnych
predpisov Spoločenstva nesmú použiť na ľudskú spotrebu, a najmä v prípadoch, keď nie sú v súlade
s právnymi predpismi v oblasti hygieny potravín alebo keď sa nesmú uvádzať na trh ako potraviny
vzhľadom na to, že nie sú bezpečné, a to buď preto, že sú škodlivé pre zdravie alebo sú nevhodné
na ľudskú spotrebu. Uvedené pravidlá by sa však mali vzťahovať aj na produkty živočíšneho pôvodu,



ktoré sú v súlade s pravidlami týkajúcimi sa možného použitia na ľudskú spotrebu alebo ktoré sú
surovinami na výrobu produktov na ľudskú spotrebu, aj keď sú prípadne určené na iné účely. Následne
dal do pozornosti, že podľa čl. 25 nariadenia činnosti s vedľajšími živočíšnymi produktmi, ktoré môžu
predstavovať vysoký stupeň rizika pre verejné zdravie a zdravie zvierat, by sa mali uskutočňovať výlučne
v prevádzkarňach alebo závodoch, ktoré boli príslušným orgánom na takéto činnosti vopred schválené.
Uvedená podmienka by sa mala uplatňovať najmä na spracovateľské prevádzkarne alebo závody a
iné prevádzkarne alebo závody, v ktorých sa vykonáva nakladanie s vedľajšími živočíšnymi produktmi
s priamym dosahom na bezpečnosť krmivového reťazca, alebo v ktorých sa tieto produkty skladujú.
Taktiež odkázal na čl. 26 nariadenia, v zmysle ktorého takéto schvaľovanie by však nemalo byť potrebné
v prípade prevádzkarní alebo závodov, v ktorých sa nakladá s určitými bezpečnými materiálmi alebo sa
spracúvajú určité bezpečné materiály, akými sú produkty spracované do takej miery, že už nepredstavujú
riziko pre verejné zdravie a zdravie zvierat. Takéto prevádzkarne alebo závody by mali byť registrované,
aby sa umožnila úradná kontrola toku materiálu a zabezpečila sa ich vysledovateľnosť. Uvedená
povinnosť registrácie by sa mala uplatňovať aj na prevádzkovateľov, ktorí prepravujú vedľajšie živočíšne
produkty alebo odvodené produkty, s výnimkou prevádzkovateľov, ktorí už nepodliehajú žiadnej kontrole
vzhľadom na to, že bol určený koncový bod v reťazci.

Konštatoval, že z textu cit. nariadenia vyplýva, že činnosti spojené s vedľajšími živočíšnymi produktmi
sú predmetom úpravy zákonov týkajúcich sa hygieny potravín, príp. verejného zdravia. Ďalej uviedol,
že Štátna veterinárna a potravinová správa Slovenskej republiky (ďalej len „ŠVPS SR“) schválila svojím
rozhodnutím zo dňa 30. decembra 2011 prevádzku logistického centra slúžiaceho na predkladanie
vedľajších živočíšnych produktov v súlade s nariadením.

S ohľadom na uvedené dospel k záveru, že z cit. právnych predpisov vyplýva, že činnosť spoločnosti
ASANÁCIA s.r.o. v objekte „Logistické centrum“ v Malom Cetíne nie je prevádzkou na spracovanie
vedľajších živočíšnych produktov, v danom objekte nedochádza k nakladaniu s nebezpečným odpadom
v zmysle kvalifikácie nebezpečných odpadov špecifikovaných v prílohe č. 4 zákona č. 223/2001 Z.
z. o odpadoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o odpadoch“) a nejedná
sa o navrhovanú činnosť uvedenú v prílohách zákona o EIA, a preto podľa názoru krajského súdu
nebolo potrebné činnosť spoločnosti ASANÁCIA, s.r.o. v rozsahu prekládky vedľajších živočíšnych
produktov v intraviláne obce Malý Cetín posudzovať podľa zákona o EIA. Doplnil, že žalobca využijúc
svoju kompetenciu stavebného úradu prihliadol v osobitnom konaní na pripomienky obyvateľov obce
a s navrhovanou zmenou činnosti v danom objekte nesúhlasil, čím boli jeho záujmy, ako aj záujmy
obyvateľov zachované.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca a navrhol, aby odvolací súd
zmenil rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 6S 234/2013-42 zo dňa 20. marca 2015 tak, že
rozhodnutie žalovaného č. 5130/2013-3.4/zk zo dňa 06. septembra 2013 zruší a vec mu vráti na ďalšie
konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov konania. Uviedol, že rozhodnutie krajského súdu považuje
za nesprávne z dôvodov uvedených v ustanovení § 205 ods. 2 písm. a/, b/ a f/ OSP. Namietal, že
rozhodnutím súdu prvého stupňa mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, keď tento opomenul sa
vo svojom rozhodnutí vysporiadať so žalobnými námietkami, že zistenie skutkového stavu pred vydaním
napadnutého rozhodnutia nebolo dostačujúce na posúdenie veci, ako aj, že napadnuté rozhodnutie je
nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. Tvrdil, že súd prvého stupňa uvedeným
porušil § 157 ods. 2 OSP. Mal za to, že napadnutý rozsudok nespĺňa náležitosti riadneho a presvedčivého
odôvodnenia súdneho rozhodnutia vyplývajúceho z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky
ako aj Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Následne dal do pozornosti nálezy Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 296/09 a sp. zn. III. ÚS 311/07 a tiež rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/216/2010. Dodal, že z dôvodu právnej istoty napáda rozhodnutie
krajského súdu aj z dôvodu, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci samej, a to s ohľadom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 3Cdo/144/2014, ako aj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 551/2012, podľa
ktorých nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia zakladá práve tento odvolací dôvod.

Rovnako tak namietal nesprávne právne posúdenie veci, keď mal za to, že súd prvého stupňa nesprávne
právne posúdil, či posudzovaná činnosť je prevádzkou na spracovanie vedľajších živočíšnych produktov,
či vedľajšie živočíšne produkty možno klasifikovať ako nebezpečný odpad v zmysle zákona o odpadoch,
ako aj či posudzovanú činnosť možno zaradiť medzi niektoré činnosti uvedené v prílohách zákona o



EIA, a či záujmy obyvateľov obce boli zachované v osobitnom (stavebnom) konaní. Dal do pozornosti,
že jeho tvrdenie, že posudzovaná činnosť je prevádzkou na spracovanie vedľajších živočíšnych
produktov nebola spochybňovaná ani žalovaným, ani ostatnými orgánmi verejnej moci, ktoré predložili
svoje stanoviská žalovanému pred vydaním napadnutého rozhodnutia. Zdôraznil, že je nepochybné,
že v predmetnej prevádzke bude dochádzať k spracovaniu vedľajších živočíšnych produktov, ktoré
predstavujú vysoké riziko pre verejné zdravie (napr. uhynuté ošípané, hydina, kone, odpad z liahní,
vedľajšie živočíšne produkty zo zabitých zvierat, či krv zo zabitých zvierat).

Za nesprávny označil aj záver súdu prvého stupňa, podľa ktorého pri posudzovanej činnosti nebude
dochádzať k nakladaniu s nebezpečnými odpadmi, keďže vedľajšie živočíšne produkty nemajú niektorú
z vlastností uvedených v prílohe č. 4 zákona o odpadoch. Tvrdil, že vedľajšie živočíšne produkty však
môžu spĺňať vlastnosti nebezpečných odpadov z uvedenej prílohy zákona o odpadoch, ako je infekčnosť,
mutagénnosť alebo ekotoxicita. Doplnil, že nariadenie pritom výslovne potvrdzuje vysokú rizikovosť
vedľajších živočíšnych produktov pre verejné zdravie aj zdravie zvierat.

Nestotožnil sa ani so záverom súdu prvého stupňa, že posudzovaná činnosť nie je zahrnutá medzi
činnosťami uvedenými v prílohách zákona o EIA. Naopak mal za to, že posudzovanú činnosť bolo
možné zaradiť podľa kapitoly 11 položky 5 prílohy č. 8 zákona o EIA medzi kafilérie a veterinárne
asanačné ústavy alebo podľa kapitoly 9 položky 9 prílohy č. 8 zákona o EIA medzi stavby, zariadenia,
objekty a priestory na nakladanie s nebezpečnými odpadmi. Nesúhlasil ani so záverom súdu prvého
stupňa, podľa ktorého záujmy žalobcu ako stavebného úradu a záujmy obyvateľov dotknutých obcí
boli zachované v osobitnom konaní. Zdôraznil, že žalobca ako stavebný úrad bol povinný postupovať
v súlade so stavebným zákonom a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, pričom v rámci
tohto konania musel prihliadať výlučne na zákonnosť svojho rozhodnutia. Pokiaľ ide o záujmy obyvateľov
dotknutých obcí, ktorí voči posudzovanej činnosti spísali petíciu, zdôraznil, že práve na vyjadrenie názoru
občianskych iniciatív vo vzťahu k vplyvom jednotlivých činností na životné prostredie má slúžiť postup
podľa zákona o EIA, ktoré osobitnému (stavebnému) konaniu predchádza. V dôsledku napadnutého
rozhodnutia tak bol podľa žalobcu veľký počet obyvateľov dotknutých obcí zbavený možnosti vyjadriť sa
relevantným spôsobom k vplyvom posudzovanej činnosti na životné prostredie.

Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolanie
žalobcu zamietol a napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave potvrdil. Vo vzťahu k námietke
žalobcu, týkajúcej sa nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa, uviedol,
že ustanovenie § 157 ods. 2 OSP, ktoré určuje obsahové náležitosti odôvodnenia rozsudku súdu,
je potrebné aplikovať primerane, a to s prihliadnutím na to, že v súdnom preskúmavacom konaní
preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov
orgánov verejnej správy. Uviedol, že to, či je rozhodnutie správneho orgánu vecne správne je predmetom
súdneho preskúmavacieho konania len v súvislosti so skúmaním jeho zákonnosti. V spojitosti s
uvedeným poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžo/95/2007 zo dňa
30. januára 2008, v ktorom tento vyslovil, že konajúci súd nie je povinný dať odpoveď na všetky
vznesené námietky, či už zo strany žalobcu alebo žalovaného, pokiaľ tieto nemajú podstatný význam pre
rozhodnutie konajúceho súdu vo veci samej a ich prípadné zodpovedanie by rozhodnutie konajúceho
súdu nijakým spôsobom neovplyvnilo, nakoľko tento bez dôvodných pochybností dospel na základe
iných skutočností či dôkazov k jednoznačnému záveru, ako vo veci rozhodnúť. Uviedol, že odôvodnenie
napadnutého rozsudku spĺňa požiadavky vyplývajúce z ustálenej judikatúry pre odôvodnenia rozsudkov
súdov vydávané v rámci správneho súdnictva.

Ďalej uviedol, že nie je pravdivé tvrdenie žalobcu, podľa ktorého ani samotný žalovaný ani iné orgány
verejnej moci nespochybňovali, že posudzovaná činnosť je prevádzkou na spracovanie vedľajších
živočíšnych produktov, nakoľko práve medzi príslušnými orgánmi bolo ustálené, že navrhovaná
činnosť nie je prevádzkou na spracovanie vedľajších živočíšnych produktov. V tejto súvislosti poukázal
najmä na stanovisko ŠVPS SR č. 1764/2013-264 zo dňa 20. mája 2013 a stanovisko Ministerstva
pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky č. 16067/2013 zo dňa 06. júna 2013, z
ktorých vyplýva záver, že prevádzkareň „Logistické centrum“ Malý Cetín nemôže byť spracovateľským
podnikom, keďže nemá žiadne zariadenie, v ktorom by sa vedľajšie živočíšne produkty spracovávali
niektorou z metód podľa prílohy IV nariadenia (EÚ) č. 142/2011. Dodal, že s uvedenou klasifikáciou
navrhovanej činnosti kompetentnými orgánmi sa stotožnil tak žalovaný v napadnutom rozhodnutí, ako
aj Krajský súd v Bratislave v napadnutom rozsudku.



Taktiež poukázal na rozhodnutie bývalého Krajského úradu životného prostredia v Nitre č.
1896/2012/429 zo dňa 31. júla 2012 a následné stanovisko Obvodného úradu životného prostredia
Nitra č. 1894/2013/2440-002-F21 zo dňa 16. mája 2013, podľa ktorých vedľajšie živočíšne produkty
v zmysle definície uvedenej v čl. 3 ods. 1 nariadenia nie sú odpadom a v plnom rozsahu podliehajú
legislatívnym predpisom pre oblasť veterinárnej starostlivosti. Preto mal za to, že zariadenia, v ktorých
sa s nimi nakladá, sa nemajú považovať za zariadenia na nakladanie s odpadom. Zároveň doplnil, že
dôvody, pre ktoré nebolo možné navrhovanú činnosť zaradiť medzi činnosti podľa prílohy č. 8 zákona
o EIA, sú podrobne rozobraté v odôvodnení napadnutého rozhodnutia a stotožnil sa s nimi aj Krajský
súd v Bratislave v napadnutom rozsudku. Nemal teda za pravdivé tvrdenie žalobcu, že sa Krajský súd
v Bratislave tomuto posúdeniu v napadnutom rozsudku úplne vyhol.

V závere vyjadrenia podotkol, že samotný nesúhlas žalobcu, či obyvateľov dotknutých obcí s
navrhovanou činnosťou, nie je dôvodom na vykonanie posudzovania vplyvov na životné prostredie
nad rámec zákona o EIA. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že by napadnutým rozhodnutím bol veľký
počet obyvateľov zbavený možnosti vyjadriť sa relevantným spôsobom k vplyvom navrhovanej činnosti
na životné prostredie. Okrem toho žalovaný poukázal na skutočnosť, že posudzovanie vplyvov na
životné prostredie musí predchádzať stavebnému resp. povoľovaciemu konaniu iba v prípade, ak ide o
navrhovanú činnosť uvedenú v prílohe č. 8 zákona o EIA.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 246c ods. 1 veta prvá OSP v spojení s § 10 ods. 2
OSP) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že
odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa
ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní
vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk.
Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 23. februára 2017 (§ 156 ods. 1 a 3 OSP).

Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov
preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti
rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej
republiky, t. j. najmä s hmotnoprávnymi a procesnými administratívnymi predpismi.

V intenciách ustanovenia § 244 ods. 1 OSP súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu,
ktorým sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu, podľa procesných a hmotno-
právnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe
je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho
vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti, ak sa na takéto konanie vzťahuje zákon
o správnom konaní.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací primárne v medziach odvolania preskúmal rozsudok
krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj
napadnuté rozhodnutie žalovaného, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými
námietkami žalobcu a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť
napadnutého rozhodnutia žalovaného.

Je nutné zdôrazniť, že podľa ustálenej súdnej judikatúry (najmä nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky č. k. II ÚS 127/07-21, alebo rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 6Sžo/84/2007, sp. zn. 6Sžo/98/2008, sp. zn. 1Sžo/33/2008, sp. zn. 2Sžo/5/2009 či sp. zn.
8Sžo/547/2009) nie je úlohou súdu pri výkone správneho súdnictva nahradzovať činnosť správnych
orgánov, ale len preskúmavať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či oprávnené a
príslušné správne orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné
hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy.

V takto vymedzenom rámci prieskumu a po preverení riadnosti podmienok vykonávania súdneho
prieskumu rozhodnutí správneho orgánu Najvyšší súd Slovenskej republiky zdôrazňuje, že podstatou
súdneho prieskumu odvolania proti rozsudku krajského súdu ako aj žaloby, ktorou sa žalobca domáhal
preskúmania rozhodnutia žalovaného, je otázka správneho zistenia rozhodujúcich skutočností a



dostatočného rámca podkladov pre naplnenie zásady materiálnej pravdy v ďalšom procese aplikácie
hmotného práva.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po vyhodnotení závažnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu k
napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho
spisu s prihliadnutím na ustanovenie § 219 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 OSP konštatuje, že
nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu
so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku
krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého
rozsudku. Preto sa s ním stotožňuje v celom rozsahu a aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov
známe fakty prejednávanej veci spolu s právnymi závermi krajského súdu, Najvyšší súd Slovenskej
republiky sa v svojom odôvodnení následne obmedzí iba na doplnenie svojich doplňujúcich zistení a
záverov zistených v odvolacom konaní (§ 219 ods. 2 v spoj. s § 246c ods. 1 OSP umožňuje odvolaciemu
súdu doplniť odôvodnenie prvostupňového súdu o ďalšie dôvody).

Predmetom súdneho preskúmavacieho konania bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Ministerstva
životného prostredia Slovenskej republiky č. 5130/2013-3.4/zk zo dňa 06. septembra 2013, ktorým
rozhodlo, že navrhovaná činnosť „Logistické centrum“ sa nebude posudzovať podľa zákona o EIA.
Žalovaný v napadnutom rozhodnutí konštatoval, že pri rozhodnutí o tom, či sa navrhovaná činnosť
bude posudzovať podľa cit. zákona, prihliadal najmä na jej povahu a rozsah, miesto vykonávania
navrhovanej činnosti, jeho únosné zaťaženie a ochranu poskytovanú podľa osobitných predpisov,
význam očakávaných vplyvov a odôvodnenie podnetu. Dospel k záveru, že z pohľadu miesta realizácie,
kapacity navrhovanej činnosti a zaťaženia životného prostredia realizácia podnikateľského zámeru
za predpokladu dodržiavania právnych predpisov súvisiacich s činnosťou nebude prestavovať riziko
vážneho znečisťovania životného prostredia. Uviedol, že všetky predložené podklady a informácie
boli dostatočné na primerané použitie kritérií pre zisťovacie konanie uvedené v prílohe č. 10 zákona
o EIA, ktorá je transpozíciou prílohy č. III Smernice 2011/92/EÚ o posudzovaní vplyvov určitých
verejných a súkromných projektov na životné prostredie. Žalovaný taktiež požiadal ŠVPS SR a
Ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky o vyjadrenie, či navrhovanú
činnosť - zberné stredisko na triedenie a prekladanie vedľajších živočíšnych produktov s ich následným
odvozom do spracovateľského centra - možno považovať za kafilériu alebo veterinárny asanačný
ústav. ŠVPS SR vo svojom stanovisku zo dňa 20. mája 2013 uviedla, že prevádzka v Malom Cetíne
nedisponuje žiadnym spracovateľským zariadením, preto nejde o kafilériu alebo veterinárny asanačný
ústav. Dodala, že uvedené pojmy sa už od roku 2004, kedy sa v Slovenskej republike začala
uplatňovať legislatíva Európskeho spoločenstva, nepoužívajú. Legislatíva Európskeho spoločenstva
o vedľajších živočíšnych produktoch zaviedla pojem „spracovateľský podnik“. Podľa čl. 24 ods. 1
písm. a/ nariadenia ide o zariadenie na spracovanie vedľajších živočíšnych produktov, v ktorom sa
tieto spracovávajú v súlade s prílohou č. 4 a prílohou č. 10. Z uvedeného žalovaný vyvodil, že
prevádzkareň nemôže byť spracovateľským podnikom, nakoľko nespĺňa uvedenú požiadavku tým,
že nemá žiadne zariadenie, v ktorom by sa vedľajšie živočíšne produkty spracovávali niektorou z
metód podľa prílohy č. 4 nariadenia EÚ č. 142/2011. Následne uviedol, že sekcia poľnohospodárstva
Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky listom zo dňa 06. júna 2013
potvrdila stanovisko ŠVPS SR, keď predmetné zberné stredisko nepovažovala za kafilériu alebo
veterinárny asanačný ústav, resp. spracovateľský podnik. Vyslovil, že navrhovanú činnosť teda nie je
možné zaradiť do žiadnej inej položky podľa prílohy č. 8 zákona o EIA. Rovnako tak konštatoval, že
navrhovaná činnosť nemá žiadnu súvislosť s inými činnosťami v obci, ale zariadenie prekladiska v
danej lokalite zjednoduší logistiku pri preprave vedľajších živočíšnych produktov do Mojšovej Lúčky a
prispeje tak k ochrane životného prostredia z hľadiska širších vzťahov, pričom pomôže predchádzať
nesprávnemu a nezákonnému nakladaniu s vedľajšími živočíšnymi produktmi. Ide len o objekt bez
technológií, jediné používané látky budú dezinfekčné prostriedky použité v zmysle prevádzkového
poriadku. Monitorovanie dodržiavania technologických postupov a legislatívnych procesov týkajúcich sa
zaobchádzania s vedľajšími živočíšnymi produktmi bude vykonávať ŠVPS SR pravidelnými kontrolami.

Odvolací súd považuje za potrebné poukázať na skutočnosť, že účelom posudzovania vplyvov na
životné prostredie podľa § 2 zákona EIA je najmä zabezpečiť vysokú úroveň ochrany životného
prostredia a prispieť k integrácii environmentálnych aspektov do prípravy a schvaľovania strategických
dokumentov, so zreteľom na podporu trvalo udržateľného rozvoja, komplexne zistiť, popísať a vyhodnotiť
priame a nepriame vplyvy na životné prostredie, objasniť a porovnať výhody a nevýhody návrhu



strategického dokumentu a navrhovanej činnosti, určiť opatrenia, ktoré zabránia alebo zmenšia
znečisťovanie alebo poškodzovanie životného prostredia, získať objektívny odborný podklad pre
schválenie strategického dokumentu a vydanie rozhodnutia o povolení činnosti podľa osobitných
predpisov.

V tejto súvislosti dáva do pozornosti aj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. I. ÚS 223/09-131
27. mája 2010, v ktorom tento o. i. uviedol, že „účinná starostlivosť o životné prostredie je ústavnou
hodnotou (čl. 44 ods. 4 ústavy), o ktorú dbá štát. Subjektom práva na priaznivé životné prostredie je
každý (čl. 44 ods. 1 ústavy). Štát zabezpečuje účinnú starostlivosť o životné prostredie všestranne,
pričom základné formy tejto starostlivosti sú normotvorba (právny rámec ochrany) a dozor orgánov
štátnej správy pre životné prostredie nad vybranými činnosťami v oblasti životného prostredia. Prejavom
významu požiadavky na účinnú ochranu a starostlivosť o životné prostredie je jej zakotvenie v normách
najvyššej právnej sily. Okrem ústavy ide o množstvo medzinárodných zmlúv, ale aj komunitárne právo,
ktoré otázkam spojeným s ochranou a tvorbou životného prostredia venujú zvýšenú pozornosť. S
ohľadom na to, že subjektom práva na priaznivé životné prostredie je podľa ústavy každý, Slovenská
republika prijala viaceré právne záväzky smerom k zabezpečeniu účasti verejnosti na rozhodovacích
procesoch orgánov verejnej správy vo sfére životného prostredia. V medzinárodno-právnej rovine ide
najmä o Dohovor o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe
k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia (publikovaný pod č. 43/2006 Z. z.; ďalej len
„Aarhuský dohovor“). V zákonnej rovine ide napr. o zákon č. 245/2003 Z. z. o integrovanej prevencii
a kontrole znečisťovania životného prostredia a o zmene a doplnení niektorých zákonov, do ktorého
bola implementovaná Smernica Rady 96/61/ES o integrovanej prevencii a kontrole znečisťovania v
znení smernice 2003/35/ES, ako aj zákon o EIA. Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že súd
prvého stupňa v prejednávanej veci postupoval v zmysle tohto záveru Ústavného súdu Slovenskej
republiky, keď v danom prípade aplikoval nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1069/2009
a vychádzajúc z ustanovení článkov cit. nariadenia správne vyslovil, že činnosť spoločnosti ASANÁCIA
s.r.o. v objekte „Logistické centrum“ v Malom Cetíne nie je prevádzkou na spracovanie vedľajších
živočíšnych produktov, v danom objekte nedochádza k nakladaniu s nebezpečným odpadom v zmysle
kvalifikácie nebezpečných odpadov špecifikovaných v prílohe č. 4 zákona o odpadoch, nejedná sa o
navrhovanú činnosť uvedenú v prílohách zákona o EIA, a teda činnosť spoločnosti ASANÁCIA, s.r.o. v
rozsahu prekládky živočíšnych produktov v intraviláne obce Malý Cetín nie je činnosťou posudzovanou
podľa zákona o EIA.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preskúmajúc napadnutý rozsudok prvostupňového súdu ako i
obsah súdneho a administratívneho spisu v rozsahu odvolania, ktorým žalobca namietal nezákonnosť
napadnutého rozhodnutia konštatuje, že argumentácia žalobcu nie je spôsobilá vyvrátiť dôvody, na
základe ktorých krajský súd zamietol jeho žalobu. Krajský súd sa v odôvodnení rozsudku podrobným
spôsobom vysporiadal so žalobnými námietkami, a to citáciou dotknutých právnych noriem ako aj ich
logickým výkladom a správnym aplikovaním na prejednávaný prípad.

Ohľadom odvolacej námietky spočívajúcej v tvrdení o nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia
súdu prvého stupňa Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, že túto nie je možné považovať za
dôvodnú. Zdôrazňuje, že pre posúdenie arbitrárnosti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského
súdu považoval za kľúčové zistenie, či spôsob, ktorým krajský súd odôvodnil svoje rozhodnutie, je
ústavne a zákonne konformný. Inými slovami povedané, úlohou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
bolo zistiť, či spôsob výkladu príslušných zákonných ustanovení, ktorým krajský súd zdôvodnil svoje
rozhodnutie, vzhľadom na zistený skutkový stav, nie je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne a zákonne
neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu aplikovanej právnej úpravy
(m.m. II. ÚS 127/07). Ako vyplýva z konštantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr.
II. ÚS 127/07, I. ÚS 110/02) o svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by
zásadne poprel ich účel a význam. V predmetnej právnej veci Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel
k záveru, že aplikácia a výklad príslušných ustanovení zákona o EIA nie je popretím ich zmyslu. V tejto
súvislosti konštatuje, že napadnutý rozsudok krajského súdu je riadne odôvodnený, nie je arbitrárny a
nesignalizuje možnosť porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Úvaha krajského súdu, ktorá
vychádza z konkrétnych faktov, je logická, a preto aj legitímna, a žiadne znaky arbitrárnosti nevykazuje.



Za dôvodnú nemohol považovať ani odvolaciu námietku žalobcu, že pokiaľ ide o záujmy obyvateľov
dotknutých obcí, ktorí voči posudzovanej činnosti spísali petíciu, mal práve na vyjadrenie názoru
občianskych iniciatív vo vzťahu k vplyvom jednotlivých činností na životné prostredie slúžiť postup
podľa zákona o EIA. Najvyšší súd Slovenskej republiky si záverom dovoľuje dať do pozornosti, že zo
žiadneho zákona Slovenskej republiky, ani z Aarhuského dohovoru nevyplýva právny nárok občianskych
združení a zainteresovanej verejnosti, aby ich pripomienkam, ktoré podávajú v procese posudzovania
vplyvov na životné prostredie, bolo vyhovené. Účelom prístupu k informáciám a účasti verejnosti na
rozhodovacom procese, ako aj prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia zaručených
týmto dohovorom je, aby sa verejnosť mohla nielen vyjadriť, ale najmä prostredníctvom odborníkov z
oblasti životného prostredia predložiť kvalifikované pripomienky tak, aby sa hodnotiaci proces viedol v
odbornej vecnej rovine vzhľadom k cieľu (k tomu pozri bližšie rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky vo veci sp. zn. 5Sžz/1/2010 z 28. apríla 2011 a sp. zn. 8Sžz/1/2010 z 27. januára 2011).

Podľa názoru odvolacieho súdu, bola celá vec prešetrená riadne a skutkový stav bol podrobne zistený, o
čom svedčí obsah administratívneho spisu, z ktorého vyplýva uvedené. V súdnom konaní bolo obsahom
administratívneho spisu preukázané, že vykonané dokazovanie bolo náležite vyhodnotené a v hodnotení
dôkazov tak ako prvostupňový súd ani odvolací súd nezistil právne pochybenia ani logické nesprávnosti
ani takú vadu konania, ktorá by mala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia s tým, že krajský súd
dostatočne podrobne a presne zistil skutkový stav a vysporiadal sa so všetkými relevantnými námietkami
žalobcu.

Za týchto skutkových okolností napadnuté rozhodnutie žalovaného je i podľa názoru odvolacieho súdu
vydané na základe riadne a dostatočne zisteného skutočného stavu správnym orgánom a správne
právne posúdené.

Preto ak krajský súd dospel k právnemu záveru totožnému so záverom správneho orgánu a rozhodol,
že preskúmavaným rozhodnutím žalovaného správneho orgánu nedošlo k porušeniu zákona a práv
žalobcu, tento jeho názor považoval aj odvolací súd, z dôvodov uvedených vyššie, za správny.

Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolaniu žalobcu nevyhovel a s prihliadnutím
na všetky individuálne okolnosti daného prípadu rozsudok krajského súdu ako vecne správny podľa §
219 ods. 1 a 2 OSP v spojení s § 250ja ods. 3 vetou druhou OSP potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 246c OSP
a § 250k ods. 1 OSP tak, že žalobcovi vzhľadom na jeho neúspech v konaní náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal. Žalovanému zákon priznanie trov konania neumožňuje.

Odvolací súd v odvolacom konaní postupoval podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktorý
bol zrušený zákonom č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok (§ 473), ktorý nadobudol účinnosť 01.
júla 2016.

Dňom 01. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z. z., Správny súdny poriadok, ktorý v § 491
ods. 1 ustanovil, že ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej
časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

Podľa § 492 ods. 2 Správneho súdneho poriadku odvolacie konania podľa piatej časti Občianskeho
súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa
doterajších predpisov.

V súlade s vyššie uvedenými prechodnými ustanoveniami odvolací súd v predmetnej veci postupoval
podľa doterajšieho predpisu, Občianskeho súdneho poriadku.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom
od 01. mája 2011).



Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.