{"guid": "483ba9e4-b97c-469c-aa8f-9584df00f91a:7a20f6b9-f485-4d5d-b7da-325726fcfc2b", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:1013201094.1", "spisova_znacka": "5Sžf/19/2016", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/19/2016 z 30. 5. 2017", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. mája 2017, sp. zn. 5Sžf/19/2016, ECLI:SK:NSSR:2017:1013201094.1", "identifikacne_cislo": "1013201094", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Milan Morava", "sudca_id": 47, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-milan-morava-47", "datum_vydania": "2017-05-30", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-55a.odsek-2.pismeno-c", "nazov": "§ 55a ods. 2 písm. c) zákona č. 222/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-55a.odsek-2.pismeno-c", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/222-2004/paragraf-55a"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-13.odsek-1.pismeno-c", "nazov": "§ 13 ods. 1 písm. c) zákona č. 222/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-13.odsek-1.pismeno-c", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/222-2004/paragraf-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/222", "nazov": "zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/222-2004"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-8", "nazov": "§ 8 zákona č. 222/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-8", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/222-2004/paragraf-8"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2004/222#paragraf-55a", "/SK/ZZ/2004/222#paragraf-13", "/SK/ZZ/2004/222#paragraf-8"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/7a20f6b9-f485-4d5d-b7da-325726fcfc2b", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:1013201094.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2017:1013201094.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2017:1013201094.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n5Sžf/19/2016\n1013201094\n30. 05. 2017\nJUDr. Milan Morava\nECLI:SK:NSSR:2017:1013201094.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Moravu a členov\nsenátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Petry Príbelskej, PhD., v právnej veci žalobcu: DDSG - BLUE\nDANUBE SCHIFFAHRT GMBH., so sídlom Handelskai 265, 1020 Viedeň, Rakúska republika, č. FN\n13691z, právne zastúpený: JUDr. Slávka Gajdošová, advokátka so sídlom Májkova 1, 811 07 Bratislava,\nproti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská\nBystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100302/1/118038/2013/5060-r zo dňa\n18.3.2013, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k.6S/153/2013-121 zo\ndňa 15. januára 2016, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 6S/153/2013-121 zo dňa\n15. januára 2016 p o t v r d z u j e .\nŽalobcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\n1. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č.k. 6S/153/2013-121 zo dňa 15. januára\n2016 postupom podľa § 250j ods. 2 písm. a/ a b/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) zrušil\nrozhodnutie žalovaného č. 1100302/1/118038/2013/5060-r zo dňa 18.03.2013 a rozhodnutie správcu\ndane - Daňového úradu Bratislava č. 9102305/5/3621534/2012/Vaha zo dňa 05.12.2012 a vec vrátil\nžalovanému na ďalšie konanie. O trovách konania rozhodol s poukazom na § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že\nžalobcovi priznal náhradu trov konania za zaplatený súdny poplatok vo výške 70,- € a trovy právneho\nzastúpenia vo výške 513,02 €.\n2. Rozhodnutím č. 1100302/1/118038/2013/5060-r zo dňa 18.03.2013 žalovaný potvrdil rozhodnutie\nsprávcu dane - Daňového úradu Bratislava č. 9102305/5/3621534/2012/Vaha zo dňa 05.12.2012, ktorým\nzamietol žiadosť žalobcu o vrátenie dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) uplatnenej žalobcom za\nobdobie od 01.01.2011 do 31.12.2011 v sume 34 291,65 € z dôvodu, že žalobca ako zahraničná osoba\nnesplnil podmienku na vrátenie DPH v zmysle § 55a ods. 2 písm. c/ zákona č. 222/2004 Z.z. (ďalej len\n„zákon o DPH“), keď dodal tovar podľa § 8 zákona o DPH s miestom dodania v tuzemsku podľa § 13\nods. 1 písm. c/ zákona o DPH na tom skutkovom základe, že žalobca pri výkone svojich práv a plnení\npovinností podľa prevádzkovej zmluvy nakúpil pohonné hmoty od slovenského platiteľa DPH (Slovenská\nplavba a prístavy a.s.) a tieto následne zúčtoval vlastníkovi plavidla spoločnosti Central Danube Region\nMarketing & Development GmbH, so sídlom vo Viedni, Rakúska republika (ďalej len „CDR”).\n3. Krajský súd mal za preukázané, že žalobca v rozhodnom čase (od 01.01.2011 do 31.12.2011) nakúpil\npohonné hmoty vo vlastnom mene, a to na základe dodávateľských faktúr vystavených spoločnosťou\nSlovenská plavba a prístavy, a.s. K cene za nakúpené pohonné hmoty bola v týchto faktúrach pripočítaná\n\nDPH, ktorej vrátenia sa žalobca domáha. Žalobca si touto činnosťou plnil svoje zmluvné záväzky\nvyplývajúce mu z čl. IV. bodu 5 prevádzkovej zmluvy zo dňa 29.07.2005 uzavretej s CDR. Následne\nžalobca tieto náklady na pohonné hmoty (prevádzkové náklady) v súlade s čl. V. a v súlade s časovým\nintervalom v čl. VII. prevádzkovej zmluvy zúčtoval spoločnosti CDR bez akejkoľvek prirážky, a to\nvystavenými odberateľskými faktúrami vrátane DPH, čiže v súvislosti s náhradou za nakúpené pohonné\nhmoty preniesol daňovú povinnosť na zahraničnú spoločnosť CDR. Krajský súd mal za to, že žalobca v\nrámci poskytovania komplexnej služby pri prevádzkovaní lodnej prepravy spoločnosťou CDR poskytol\ntejto spoločnosti čiastkovú službu tankovania pohonných hmôt, na náhradu ktorých je v zmysle čl.\nV. v spojení s čl. VII. prevádzkovej zmluvy povinná spoločnosť CDR. Poukázal na ustanovenie § 3\nods. 6 zákona č.563/2009 Z.z. o správe daní (,,ďalej len Daňový poriadok“) upravujúce zásadu, podľa\nktorej pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní je povinnosťou daňových orgánov brať do\núvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo\nvybratie dane. Pri dodržaní tejto zásady daňového konania nie je možné opomenúť fakt, že žalobca\ntankoval do lodí vo vlastníctve spoločnosti CDR pohonné hmoty výlučne za účelom plnenia si svojich\nzmluvných povinností vyplývajúcich mu z prevádzkovej zmluvy. Bez existencie prevádzkovej zmluvy\na zmluvnej povinnosti žalobcu na tankovanie, by k tankovaniu pohonných hmôt žalobcom nedošlo.\nUstanovenie § 8 ods. 6 zákona o DPH nie je možné vykladať striktne gramaticky, ale povinnosťou\ndaňového orgánu je používať taký výklad zákona, ktorý zodpovedá zmyslu a účelu danej právnej\nnormy. Pri použití teleologického výkladu všetkých príslušných ustanovení daňových právnych predpisov\ncitovaných vyššie zároveň nie je možné nereflektovať na vôľu zmluvných strán, ktorou nepochybne\nbolo poskytovanie komplexnej služby žalobcom spoločnosti CDR a v rámci nej čiastkových plnení,\nmedzi ktoré patrí aj tankovanie pohonných hmôt a ktoré žalobca vykonával vo vlastnom mene. Daňový\núrad nemôže posudzovať jednotlivé prípady výlučne z pohľadu faktúr ako daňových dokladov, ale\nnaopak, musí posudzovať každý prípad komplexne, podľa jeho obsahu a skutočnej vôle strán. Navyše z\nodberateľských faktúr vystavených žalobcom spoločnosti CDR vyplýva, že ide o fakturáciu vzniknutých\nnákladov za pohonné hmoty. Taktiež sám žalovaný vo svojom vyjadrení poukázal na nárok žalobcu na\nvrátenie DPH v rozhodnom období v prípade, ak by náklady na pohonné hmoty fakturoval spoločnosti\nCDR spolu s ostatnými položkami, akými boli know how, personál a pod. Táto argumentácia, aj vzhľadom\nna ustálenú judikatúru Súdneho dvora ES, neobstojí. Súdny dvor ES v rozhodnutiach C-2/95 SDC a\nC-41/01 konštatoval, že osobitné fakturovanie plnení nemá vplyv na to, že v konkrétnom prípade ide\no jedno komplexné plnenie. Krajský súd sa taktiež stotožnil s argumentáciou žalobcu v tom, že žiadne\nustanovenie prevádzkovej zmluvy uzavretej medzi žalobcom a spoločnosťou CDR neukladá žalobcovi\npovinnosť fakturovať náhradu vynaložených výdavkov CDR súčasne s úhradou napr. za personál v\njednom daňovom doklade. V súvislosti so zdaňovaním služby krajský súd poukázal na judikatúru\nSúdneho dvora EÚ (C-429/07 EK), podľa ktorej v prípade samostatného zdaňovania čiastkových plnení\nby dochádzalo k zdaneniu v rôznych členských štátoch v rozpore so zásadou zákazu dvojitého zdanenia.\nSúdny dvor EÚ ustálil, že v prípade čiastkových plnení sa za účelom zdanenia uplatní základné pravidlo\nurčenia miesta poskytnutia služby. V prejednávanom prípade ide o pravidlo upravené v § 15 ods. 1\nzákona o DPH. Na základe uvedeného mal krajský súd za preukázané, že vyššie opísanou činnosťou\nžalobca dodal zahraničnej spoločnosti CDR službu podľa § 9 zákona o DPH (tankovanie) s miestom\ndodania podľa sídla zahraničnej osoby, a teda z jeho strany došlo k splneniu všetkých podmienok na\nvrátenie DPH podľa § 55a ods. 2 zákona o DPH. Krajský súd tak považoval napadnuté rozhodnutia\ndaňových orgánov za rozhodnutia vychádzajúce z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď žalovaný\na prvostupňový orgán nesprávne posúdili tankovanie pohonných hmôt ako dodanie tovaru, na základe\nčoho nesprávne rozhodli o nároku na vrátenie dane. Za dôvod na zrušenie napadnutého rozhodnutia\nžalovaného podľa § 250j ods. 3 O.s.p. považoval krajský súd aj absenciu prevádzkovej zmluvy v\npredloženom administratívnom spise, posúdenie obsahu ktorej, bolo pre úplné zistenie skutkového stavu\nrozhodujúce. Krajský súd sa s prevádzkovou zmluvou oboznámil, nakoľko tvorila prílohu k žalobe.\n4. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný včas odvolanie, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd\nnapadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie, alternatívne, aby napadnutý\nrozsudok zmenil a žalobu zamietol. V dôvodoch odvolania namietal, že krajský súd neúplne zistil\nskutkový stav veci, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec\nnesprávne právne posúdil. Zdôraznil, že žalobca nakúpil v tuzemsku pohonné hmoty, z ktorých si\nžiada vrátiť DPH, ale tieto pohonné hmoty fakturoval ďalšej spoločnosti CDR s DPH, teda nezúčtoval\njej iba náklady. Rakúska spoločnosť CDR má faktúry vystavené žalobcom za dodanie tovaru a teda\nna CDR žalobca nepreniesol daňovú povinnosť podľa § 15 ods. 1 zákona o DPH. Spoločnosť CDR\nsi môže po splnení podmienok rakúskeho zákona o DPH uplatniť v Rakúsku vyfakturovanú DPH.\n\nV súvislosti s úpravou zmluvných vzťahov medi žalobcom a CDR uviedol, že prevádzková zmluva\nbola uzatvorená medzi dvoma zahraničnými obchodnými spoločnosťami a ako vyplýva z čl. XIV. riadi\nsa rakúskym právom a teda za príslušný súd bude zvolený súd so sídlom vo Viedni. Žalovaný nie\nje oprávnený ani povinný posudzovať dohodnuté obchodné podmienky zahraničných obchodných\nspoločností, ktoré si uzatvoria v rámci svojej ekonomickej činnosti. Daňové orgány posudzovali vec\nkomplexne vzhľadom na predložené doklady a dôkazy. Z vystavených faktúr žalobcom nevyplýva, že\nrakúskemu odberateľovi fakturoval náklady za služby v súvislosti s ostatnými dohodnutými položkami.\nKeďže žalobca ako zahraničná osoba nadobudol v tuzemsku predmet dane - pohonné hmoty, ktoré\nnásledne (dodal) fakturoval s DPH platiteľovi dane v inom členskom štáte, bol povinný podať žiadosť\no registráciu DPH v tuzemsku podľa § 5 zákona o DPH a po zaregistrovaní má právo na odpočítanie\ndane z nákupu pohonných hmôt v tuzemsku podľa ustanovení zákona o DPH. Daňové orgány neporušili\nzásadu uvedenú v ustanovení § 3 ods. 6 Daňového poriadku, keďže obsahom právneho úkonu žalobcu\nboli vystavené faktúry pre zahraničnú osobu s DPH za tovar - pohonné hmoty. Žalovaný poukázal na\nrozsudok vo veci C-111/05 Aktiebolaget, v ktorom sa Súdny dvor EÚ zaoberal otázkou posudzovania\nzložených plnení pozostávajúcich z dodania tovarov a služieb. Podľa názoru žalovaného judikatúra, na\nktorú poukazoval krajský súd nemá s danou veci skutkovo rovnaké znaky. Žalobca nefakturoval náklady\nsúvisiace so službami (hlavné a vedľajšie náklady), ktoré je možné začleniť ako jedno komplexné plnenie\nslužby. Ak by aj žalobca fakturoval pohonné hmoty v rámci dodania služby rakúskej spoločnosti CDR,\npri výške nákladov za pohonné hmoty ide v zmysle prevádzkovej zmluvy a jej prílohy č. 1 o väčšiu\npolovicu kalkulovaných nákladov. Žalovaný poukazujúc na znenie čl. 3 písm. b/ smernice Rady 2008/9/\nES, ktorý bol prenesený do ustanovenia. § 55a ods. 2 písm. c/ zákona o DPH mal za to, že žalobca\ndodal v tuzemsku tovar v období, za ktoré žiada vrátiť daň. Za dôležitú považoval aj skutočnosť, že\nspoločnosť CDR žiadala o vrátenie dane v tuzemsku za rok 2011 a 2012. Správca dane týmto žiadostiam\nnevyhovel z dôvodu, že predmetom jej obchodnej činnosti bola vnútrozemská osobná lodná preprava.\nRakúska spoločnosť CDR je od 29.10.2013 registrovaná v tuzemsku podľa § 5 zákona o DPH a podáva\ndaňové priznania. Záverom zdôraznil, že dopravca z iného členského štátu alebo z tretieho štátu sa musí\nregistrovať za platiteľa DPH v tuzemsku, keď vykonáva dopravu osôb na území Slovenskej republiky.\nPokiaľ zahraničný dopravca nakúpi pohonné hmoty na Slovensku, prípadne iný tovar alebo služby\nod platiteľa dane v tuzemsku, má právo na odpočítanie dane z pohonných hmôt, tovaru a služieb\nprostredníctvom daňového priznania podaného v tuzemsku.\n5. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že žalovaný pri argumentácii o neprenesení daňovej\npovinnosti žalobcom nesprávne odkázal na ustanovenie § 15 ods. 1 zákona o DPH, keďže predmetné\nustanovenie obsahuje právnu úpravu miesta dodania služby z pohľadu DPH a neupravuje prenos\ndaňovej povinnosti. Žalovaný sa zameral výlučne na daňové doklady vystavené žalobcom bez vnímania\nvšetkých súvisiacich okolností. Zákon o DPH ani iný právny predpis s vystavením faktúry nespájajú\nvznik, zmenu alebo zánik práv a povinností. Daňové orgány existenciu odberateľských faktúr vyhodnotili\nizolovane tak, že žalobca mal dodať spoločnosti CDR pohonné hmoty ako tovar samostatné plnenie,\nktoré nie je súčasťou komplexnej služby a umelo tak toto vedľajšie plnenie oddelili od hlavného\nplnenia. Pri zohľadnení všetkých skutkových okolností zloženého plnenia nie je možné charakterizovať\ntankovanie pohonných hmôt žalobcom do lodí vo vlastníctve spoločnosti CDR ako samostatné plnenie\n- samostatné dodanie tovaru, nakoľko bez existencie prevádzkovej zmluvy, bez samotného hlavného\nplnenia, by k tankovaniu pohonných hmôt žalobcom vôbec nedochádzalo. Odkaz žalovaného so\nzameraním sa len na judikát Aktiebolaget je vytrhnutý z kontextu. Žalobca zastáva názor, že vo vzťahu\nk ním podanej žiadosti o vrátenie DPH predmetom daňového konania, ale aj súdneho konania nie je\nanalýza statusu subjektu CDR. S poukazom na uvedené žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok\nkrajského súdu potvrdil a žalobcovi priznal náhradu trov odvolacieho konania.\n6. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1\nveta prvá O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v medziach\npodaného odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.), odvolanie\nprejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá O.s.p.), keď deň vyhlásenia\nrozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk <. (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p. v spojení s § 246c\nods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nie je možné priznať\núspech.\n\n7. Podľa § 491 ods. 1 zákona NR SR č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len „S.s.p.“),\nak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej časti O.s.p. predo\ndňom nadobudnutia jeho účinnosti.\n8. Podľa § 492 ods. 2 S.s.p. odvolacie konania podľa piatej časti O.s.p. začaté predo dňom nadobudnutia\núčinnosti tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov.\n9. V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická\nosoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada,\naby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 O.s.p.).\n10. Daňový poriadok definuje základné zásady daňového konania takým spôsobom, že tieto vychádzajú\nz princípov právneho štátu, Ústavy Slovenskej republiky a medzinárodného kontextu legislatívy a\nnutnosti aproximácie daňového práva SR a krajín Európskej únie. V zmysle základnej zásady daňového\nkonania sa v daňovom konaní postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia\nsa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových\nsubjektov a ostatných zúčastnených v daňovom konaní.\n11. Zásada zákonnosti daňového konania zakotvená v ustanovení § 3 Daňového poriadku, vyplýva z\nústavného princípu zákonnosti ukladania daní, ktorý je vyjadrený v čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej\nrepubliky. Keďže daňové konanie, pre ktoré je zákonom ustanovené, že účastník konania sa proti\nrozhodnutiu správcu dane môže odvolať, končí až vydaním rozhodnutia odvolacieho daňového orgánu,\nje zásadou zákonnosti viazaný aj odvolací daňový orgán.\n12. Z dikcie ustanovenia upravujúceho zásadu zákonnosti teda vyplýva, že daňové orgány v daňovom\nkonaní nemôžu chrániť len fiškálne záujmy štátu ako prioritné, ale sú súčasne povinné zachovávať\npráva a oprávnené záujmy daňových subjektov. To znamená, že zásada zákonnosti daňového konania\npredstavuje významnú garanciu právnej istoty daňových subjektov. Skutočnosť, že daňové orgány majú\npovinnosť dbať na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ďalších\nosôb, nie je v žiadnom rozpore s ich povinnosťou chrániť záujmy štátu. Vo vzťahu k zachovávaniu práv\na právom chránených záujmov daňových subjektov je síce záujem štátu nadradený, avšak nemôže\nto byť v zmysle toho, aby sa výnos daní ako príjmov rozpočtu dosiahol na úkor nedodržania práva.\nPovinnosťou daňových orgánov v daňovom konaní je teda dodržiavať všeobecne záväzné právne\npredpisy (hmotnoprávne ako aj procesnoprávne), ktoré sú podľa § 1 zákona č. 1/1993 Z.z. o Zbierke\nzákonov Slovenskej republiky zverejnené v Zbierke zákonov.\n13. Slovenská republika je podľa čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky právnym štátom. Jedným zo\nzákladných princípov právneho štátu je princíp právnej istoty. Záujmu zachovania právnej istoty ako\nimanentnej súčasti právneho štátu podľa čl.1 Ústavy Slovenskej republiky nezodpovedá taký stav, ktorý\nby orgánu štátu umožňoval konať podľa vlastnej úvahy a z vlastného rozhodnutia aj nad rámec zákona\na tiež iným ako zákonom ustanoveným postupom. Princíp právnej istoty napokon spočíva aj v tom, že\nvšetky subjekty práva môžu dôvodne očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať\npodľa platných právnych predpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať.\n14. Článok 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky zabezpečuje realizáciu princípu právnej istoty tým, že\nukladá štátnym orgánom povinnosť konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom,\nktorý ustanoví zákon.\n15. V danej veci bolo potrebné zaujať právny názor k otázke, či žalobca ako zahraničná osoba splnil\npodmienku na vrátenie DPH v zmysle § 55a ods. 2 písm. c/ zákona o DPH, keď pri výkone svojich\npráv a plnení povinností podľa prevádzkovej zmluvy nakúpil pohonné hmoty od slovenského platiteľa\nDPH (Slovenská plavba a prístavy a.s.) a tieto následne zúčtoval vlastníkovi plavidla spoločnosti CDR.\nV tejto súvislosti bolo potrebné ustáliť najmä to, či tankovanie pohonných hmôt žalobcom v tuzemsku\na ich fakturácia spoločnosti CDR je možné na účely žiadosti žalobcu o vrátenie DPH kvalifikovať ako\ndodanie služby podľa § 9 zákona o DPH s miestom dodania na území Rakúskej republiky podľa § 15\nods. 1 zákona o DPH resp. dodanie tovaru podľa § 8 zákona o DPH s miestom dodania v tuzemsku\npodľa § 13 ods. 1 písm. c) zákona o DPH.\n\n16. Podľa § 2 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH predmetom dane je dodanie tovaru za protihodnotu v\ntuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby.\n17. Podľa § 2 ods. 1 písm. b/ zákona o DPH predmetom dane je poskytnutie služby (ďalej len\n„dodanie služby“) za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení\nzdaniteľnej osoby.\n18. Podľa § 2 ods. 1 písm. c) zákona o DPH predmetom dane je nadobudnutie tovaru za protihodnotu\nv tuzemsku z iného členského štátu Európskej únie (ďalej len „členský štát“).\n19. Podľa § 3 ods. 1 zákona o DPH zdaniteľnou osobou je každá osoba, ktorá vykonáva nezávisle\nakúkoľvek ekonomickú činnosť podľa odseku 2 bez ohľadu na účel alebo výsledky tejto činnosti.\n20. Podľa § 3 ods. 2 zákona o DPH ekonomickou činnosťou (ďalej len „podnikanie“) sa rozumie každá\nčinnosť, z ktorej sa dosahuje príjem a ktorá zahŕňa činnosť výrobcov, obchodníkov a dodávateľov služieb\nvrátane ťažobnej, stavebnej a poľnohospodárskej činnosti, činnosť vykonávanú ako slobodné povolanie\npodľa osobitných predpisov, duševnú tvorivú činnosť a športovú činnosť. Za podnikanie sa považuje aj\nvyužívanie hmotného majetku a nehmotného majetku na účel dosahovania príjmu z tohto majetku; ak je\nmajetok v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, považuje sa jeho využívanie na účel dosahovania\npríjmu za podnikanie v rovnakom pomere u každého z manželov, ak sa manželia nedohodnú inak.\n21. Podľa § 8 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH dodaním tovaru je prevod práva nakladať s hmotným\nmajetkom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak.\n22. Podľa § 8 ods. 6 zákona o DPH ak zdaniteľná osoba na základe komisionárskej zmluvy alebo\ninej obdobnej zmluvy, podľa ktorej koná vo svojom mene na účet inej osoby (ďalej len „komisionárska\nzmluva“), obstará kúpu tovaru alebo predaj tovaru, platí, že táto zdaniteľná osoba tovar kúpila a predala.\n23. Podľa § 9 ods. 1 zákona o DPH dodaním služby je každé plnenie, ktoré nie je dodaním tovaru\npodľa § 8, vrátane a) prevodu práva k nehmotnému majetku vrátane poskytnutia práva k priemyselnému\nvlastníctvu alebo inému duševnému vlastníctvu, b) poskytnutia práva užívať hmotný majetok, c) prijatia\nzáväzku zdržať sa konania alebo strpieť konanie alebo stav, d) služby dodanej na základe poverenia\nalebo rozhodnutia vydaného štátnym orgánom alebo na základe zákona.\n24. Podľa § 13 ods. 1 písm. c/ zákona o DPH miestom dodania tovaru, ak je dodanie tovaru bez odoslania\nalebo prepravy, je miesto, kde sa tovar nachádza v čase, keď sa jeho dodanie uskutočňuje.\n25. Podľa § 15 ods. 1 zákona o DPH miestom dodania služby zdaniteľnej osobe, ktorá koná v postavení\nzdaniteľnej osoby, je miesto, kde má táto osoba sídlo alebo miesto podnikania, a ak je služba dodaná\nprevádzkarni zdaniteľnej osoby, miestom dodania služby je miesto, kde má táto osoba prevádzkareň.\nAk zdaniteľná osoba, ktorá je príjemcom služby, nemá sídlo, miesto podnikania alebo prevádzkareň,\nmiestom dodania služby je jej bydlisko alebo miesto, kde sa obvykle zdržiava.\n26. Podľa § 55a ods. 1 zákona o DPH zahraničná osoba, ktorá má v inom členskom štáte sídlo, miesto\npodnikania, prevádzkareň, bydlisko alebo sa v inom členskom štáte obvykle zdržiava a žiada o vrátenie\ndane (ďalej len „žiadateľ“), má nárok na vrátenie dane z tovaru a služby, ktoré jej dodal platiteľ v\ntuzemsku, a nárok na vrátenie dane vyrubenej pri dovoze tovaru v tuzemsku za podmienok a v rozsahu\npodľa odsekov 2 až 5 a § 55b až 55e.\n27. Podľa § 55a ods. 2 zákona o DPH žiadateľ má nárok na vrátenie dane, ak\na) je identifikovaný pre daň v členskom štáte, v ktorom má sídlo, miesto podnikania, prevádzkareň,\nbydlisko alebo v ktorom sa obvykle zdržiava,\nb) v období, za ktoré podáva žiadosť o vrátenie dane, nemal v tuzemsku sídlo, miesto podnikania,\nprevádzkareň ani bydlisko a ani sa v tuzemsku obvykle nezdržiaval,\nc) v období, za ktoré podáva žiadosť o vrátenie dane, nedodal tovar ani službu v tuzemsku.\n28. Podľa § 3 ods. 6 Daňového poriadku pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie\ndo úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie\n\nalebo vybratie dane. Na právny úkon alebo inú skutočnosť rozhodujúcu pre zistenie, vyrubenie alebo\nvybratie dane, ktoré nemajú ekonomické opodstatnenie a ktorých výsledkom je účelové obchádzanie\ndaňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový\nsubjekt oprávnený, alebo ktorých výsledkom je účelové zníženie daňovej povinnosti, sa pri správe daní\nneprihliada.\n29. Odvolací súd z obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu zistil že, žalobca ako\ndržiteľ licencie dňa 29.7.2005 uzavrel so spoločnosťou CDR ako vlastníkom plavidla prevádzkovú\nzmluvu, ktorej predmetom podľa čl. I bolo prevádzkovanie lodného spojenia medzi mestami Viedeň a\nBratislava po rieke Dunaj spoločnosťou CDR, v rámci ktorého jej žalobca za odplatu poskytoval služby,\nzamestnancov a know how potrebné na zabezpečenie prevádzky. Podľa čl. III tejto zmluvy prevádzku\nlodného spojenia realizovala spoločnosť CDR vo vlastnom mene, na vlastné náklady a na vlastné\nhospodárske riziko. Zmluvné strany sa zároveň dohodli, že žalobca nenesie žiadne hospodárske riziko\na finančná náhrada mu patrí iba za jeho vlastné výkony upravené v čl. IV zmluvy, v zmysle ktorého sa\nžalobca zaviazal uskutočňovať všetky výkony nevyhnutné na prevádzku lodného spojenia a využívať\nsvoje know how v tejto oblasti. Uvedené výkony zahŕňali najmä spoluúčasť a poradenstvo pri kúpe a\npreberaní plavidla, zodpovednosť za celú prevádzku, údržbu a opravy lodí, tankovanie lodí a nákup\nprevádzkových prostriedkov, zabezpečenie a rozdelenie lodného a technického personálu, predajov\nlodných lístkov a ďalšie. V čl. V zmluvy sa zmluvné strany dohodli, že všetky bežné náklady hradí\nspoločnosť CDR, pričom žalobca je povinný pred každým novým rokom zostaviť rozpočet nákladov\nhradených spoločnosťou CDR v rámci výkonov uvedených v čl. IV. Žalobca sa zároveň zaviazal čo\nnajúspornejšie účtovať všetky ďalšie výdavky s tým, že tieto bez prirážky zaúčtuje spoločnosti CDR.\nV čl. VII bod 2 zmluvy sa spoločnosť CDR zaviazala zaplatiť žalobcovi náhradu výdavkov predbežne\nhradených žalobcom na konci príslušného mesiaca.\n30. Z uvedenej úpravy zmluvných vzťahov medzi žalobcom a spoločnosťou CDR nepochybne vyplýva,\nže jej primárnym cieľom je zabezpečenie celkového vedenia prevádzky lodného spojenia medzi\nmestami Viedeň - Bratislava. V rámci tohto zmluvného záväzku sa žalobca zaviazal spoločnosti CDR\nposkytovať komplex súvisiacich plnení, ktoré zahŕňali napr. vykonávanie údržby lodí, zabezpečenie\nlodného personálu, ale aj tankovanie pohonných hmôt. S ohľadom na charakter jednotlivých plnení\nposkytovaných žalobcom si zmluvné strany upravili aj spôsob ich úhrady ako platbu za personál,\nnáhradu výdavkov, odmenu pre vedenie a prémiu v závislosti od prevádzkového výsledku. V súvislosti\ns poskytovaním plnenia v zmluve označeného ako tankovanie pohonných hmôt, bol spôsob úhrady\ntýchto nákladov upravený tak, že žalobca priebežne realizuje dohodnuté výdavky a tieto bez akejkoľvek\nprirážky zúčtuje spoločnosti CDR.\n31. Vzhľadom na skutočnosť, že zákon o DPH a taktiež ani Smernica Rady 2006/112/ES o spoločnom\nsystéme DPH neupravujú otázku zložených plnení, je potrebné vychádzať z judikatúry Súdneho dvora\nEÚ, ktorý stanovil určité kritéria, na posúdenie toho, či jedno plnenie zložené z viacerých prvkov je nutné\npovažovať za jeden zdaniteľný obchod alebo viacero samostatných zdaniteľných obchodov. Taktiež\ndefinoval pojem vedľajšie plnenie, na ktoré sa vzťahuje daňový režim hlavného plnenia. V prvom rade\ntreba pripomenúť, že na účely DPH má byť každé plnenie za normálnych okolností považované za\nodlišné a nezávislé, ako to vyplýva aj z článku 1 ods. 2 druhého pododseku smernice o DPH (pozri\nv tomto zmysle rozsudky z 29. marca 2007, Aktiebolaget NN, C-111/05, Zb. s. I-2697, bod 22; z 19.\nnovembra 2009, Don Bosco Onroerend Goed, C-461/08, Zb.\ns. I-11079, bod 35, a z 2. decembra 2010, Everything Everywhere, C-276/09, Zb. s. I-12359, bod 21).\nV prípade, ak plnenie pozostáva z niekoľkých častí, však vzniká otázka, či treba toto plnenie považovať\nza plnenie tvorené jediným plnením alebo viacerými odlišnými a nezávislými plneniami, ktoré z pohľadu\nDPH treba posudzovať oddelene. Z judikatúry Súdneho dvora EÚ totiž vyplýva, že za určitých okolností\nviaceré formálne odlišné plnenia, ktoré môžu byť poskytnuté oddelene a tak viesť samostatne k zdaneniu\nalebo k oslobodeniu od dane, sa musia, ak nie sú nezávislé, považovať za jedno plnenie (rozsudok\nz 21. februára 2008, Part Service, C-425/06, Zb. s. I-897, bod 51). V tejto súvislosti Súdny dvor EÚ\nkonštatoval, že plnenie treba považovať za jediné plnenie, keď dva alebo viaceré prvky alebo úkony\nposkytnuté platiteľom dane sú tak úzko zviazané, že tvoria objektívne jediné nerozlučné hospodárske\nplnenie, ktorého rozčlenenie by bolo neprirodzené (pozri v tomto zmysle rozsudky z 27. októbra 2005,\nLevob Verzekeringen a OV Bank, C-41/04, Zb. s. I-9433, bod 22, a Everything Everywhere, body 24\na 25). Okrem toho o takýto prípad ide aj v vtedy, ak jedno alebo viaceré plnenia predstavujú hlavné\nplnenie a ostatné plnenie alebo plnenia predstavujú jedno alebo viacero vedľajších plnení alebo viacero\n\nvedľajších plnení, ktoré podliehajú rovnakému daňovému režimu ako hlavné plnenie. Predovšetkým\nmusí byť plnenie považované za vedľajšie vo vzťahu k hlavnému plneniu, ak samo osebe nie je pre\nzákazníkov cieľom, ale je iba prostriedkom lepšieho využitia hlavnej služby poskytovateľa (pozri v tomto\nzmysle rozsudky z 25. februára 1999, CPP, C-349/96, Zb.\ns. I-973, bod 30; Part Service, bod 52, ako aj z 10. marca 2011, Bog a i., C-497/09, C-499/09,\nC-501/09 a C-502/09, bod 54). Následne s cieľom určiť, či jediné zložené plnenie, akým je plnenie v\nkonaní vo veci samej, má byť považované za dodávku tovarov alebo poskytnutie služieb, je potrebné\nidentifikovať prevažujúce prvky (pozri najmä rozsudky Faaborg-Gelting Linien, body 12 a 14, ako aj\nLevob Verzekeringen a OV Bank, bod 27). S ohľadom na dvojitú okolnosť, na základe ktorej má byť\nkaždé plnenie za normálnych okolností považované za odlišné a nezávislé, a jednak nesmie byť operácia\npozostávajúca z hospodárskeho hľadiska z jediného plnenia umelo členená, aby sa nezmenila funkčnosť\nsystému DPH, je potrebné nájsť charakteristické prvky dotknutej činnosti na účely určenia, či poskytnuté\nslužby tvoria rôzne hlavné oddelené plnenia alebo jedno plnenie (pozri v tomto zmysle rozsudky CPP,\nbod 29, Levob Verzekeringen a OV Bank, bod 20; Aktiebolaget NN, bod 22, Everything Everywhere,\nbody 21 a 22, ako aj Bog a i., bod 53).\n32. Z obsahu a účelu prevádzkovej zmluvy vyplýva, že žalobca sa zaviazal na zabezpečenie celkového\nvedenia prevádzky lodného spojenia medzi mestami Viedeň - Bratislava, ktoré je nutné považovať\nza hlavné plnenie. Jednotlivé zložky tohto plnenia (v danom prípade tankovanie pohonných hmôt)\nnemožno oddeľovať a kvalifikovať ako samostatné dodávky tovarov a služieb. Tankovanie pohonných\nhmôt je síce nevyhnutným predpokladom prevádzky lodí, avšak s ohľadom na účel prevádzkovej zmluvy\nnie je určujúcim pre kvalifikáciu plnenia ako celku, keďže žalobca nevstúpil do zmluvného vzťahu so\nspoločnosťou CDR za účelom zabezpečenia prevádzky lodnej prepravy len rozsahu tankovania resp.\ndodávky pohonných hmôt. Uvedené plnenie nemalo vo vzťahu k hlavnému plneniu zahrňujúcemu\nkomplex služieb prevažujúci charakter. V tejto súvislosti odvolací súd vzal do úvahy aj spôsob úhrady\nza tankovanie pohonných hmôt, keď z prevádzkovej zmluvy vyplýva, že ide iba o náhradu za skutočne\nvynaložené výdavky bez akejkoľvek prirážky, ktorá by nadhodnotila poskytnuté plnenie. Posúdenie\ntankovania pohonných hmôt a ich následná fakturácia ako samostatného ekonomického plnenia by\nprichádzalo do úvahy v prípade osobitnej zmluvnej úpravy, čo však nie je tento prípad. Žalobca za\núčelom preukázania splnenia podmienok na vrátenie DPH priložil k žiadosti faktúry za pohonné hmoty\nč. 639044 zo dňa 30.04.2011, č.639013 zo dňa 31.05.2011, č. 639249 zo dňa 31.05.2011 a č.639434\nzo dňa 30.06.2011 vystavené spoločnosťou Slovenská plavba a prístavy, a.s. a tiež faktúry vystavené\nžalobcom spoločnosti CDR. Pokiaľ žalovaný namietal, že žalobca nefakturoval náklady súvisiace so\nslužbami (hlavné a vedľajšie náklady), ktoré je možné začleniť ako jedno komplexné plnenie služby,\nodvolací súd poukazujúc na judikatúru Súdneho dvora EÚ (napr. vo veci Levob Verzekeringen a OV\nBank, C-41/04) má za to, že spôsob fakturácie nie je určujúci pre posúdenie otázky, či ide o jedno resp.\nzložené plnenie. Navyše ani z prevádzkovej zmluvy táto povinnosť žalobcovi nevyplývala a preto bolo\nvýlučne na žalobcovi, akým spôsobom bude toto vedľajšie plnenie fakturovať. Žalovaný taktiež tvrdil,\nže ak by aj žalobca fakturoval pohonné hmoty v rámci dodania služby rakúskej spoločnosti CDR, pri\nvýške nákladov za pohonné hmoty ide v zmysle prevádzkovej zmluvy a jej prílohy č. 1 o väčšiu polovicu\nkalkulovaných nákladov. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že finančná náročnosť čiastkového plnenia\nmôže zdanlivo vyvolávať dojem o prevažujúcom charaktere plnenia, avšak nie je rozhodujúcim kritériom.\nUvedenou otázkou sa zaoberal aj Súdny dvor EÚ, ktorý v rozhodnutí Aktiebolaget NN, C-111/05 bod\n37, konštatoval, že: ,,hoci je pravda, že pomer medzi cenou tovaru a cenou služieb je objektívnym\núdajom predstavujúcim indíciu, na ktorú je možné prihliadať s cieľom kvalifikácie plnenia, ktorého sa\ntýka konanie vo veci samej, skutočnosťou zostáva ako to uvádza Komisia Európskych spoločenstiev\nvo svojich pripomienkach, že cena materiálu a prác sama osebe nemá mať rozhodujúcu dôležitosť.“\nOdvolací súd zastáva názor, že uvedené kritérium nemožno vziať do úvahy aj z dôvodu, že náklady\nza tankovanie pohonných hmôt žalobca bez akejkoľvek prirážky iba prefakturoval spoločnosti CDR a\nteda nešlo o plnenie, ktoré by bolo možné porovnávať s ostatnými zmluvnými plneniami, za ktoré bola\ndohodnutá odplata.\n33. Odvolací súd musel prisvedčiť správnosti záverov krajského súdu že žalovaný, ale aj správca\ndane síce vzali do úvahy faktúry za pohonné hmoty, ktoré predložil žalobca spoločnosti CDR, avšak\ntieto vyhodnotili izolovane a uvedené plnenie nesprávne posúdili ako samostatné plnenie, čím došlo\nk jeho umelému oddeleniu od hlavného plnenia. Daňové orgány upriamili svoju pozornosť výlučne\nna daňové doklady predložené žalobcom, bez toho aby prihliadali na jednotlivé okolností prípadu a\nskutočný obsah právneho úkonu - prevádzkovej zmluvy, čím došlo k porušeniu zásady zákonnosti\ndaňového konania v zmysle § 3 ods. 6 Daňového poriadku Z argumentácie žalovaného je zrejmé, že\n\nfakturáciu pohonných hmôt žalobcom voči spoločnosti CDR považovali daňové orgány za dodanie tovaru\npodľa § 8 zákona o DPH s miestom dodania v tuzemsku podľa § 13 ods. 1 písm. c/ zákona o DPH.\nOdvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že žalobca nakúpil pohonné hmoty za účelom zabezpečenia\nprevádzky lodnej prepravy a teda nie za účelom ich následného dodania spoločnosti CDR. Pohonné\nhmoty boli vo výlučnom vlastníctve žalobcu, ktorý ich následne bez prirážky prefakturoval spoločnosti\nCDR, pričom ani prefakturovaním týchto nákladov k prevodu vlastníctva na spoločnosť CDR nedošlo.\nRovnako ani z obsahu prevádzkovej zmluvy nevyplývalo právo spoločnosti CDR fakticky disponovať s\npohonnými hmotami ako vlastník. Je potrebné poznamenať aj to, že podľa judikatúry Súdneho dvora\nEÚ pojem dodávka tovaru zahŕňa každý prevod hmotného majetku jednou stranou, ktorá splnomocní\ndruhú stranu fakticky s ním disponovať, akoby bola vlastníkom tohto majetku (Aktiebolaget NN, C-111/05\nbod 32). Argumentáciu žalovaného, že spoločnosti CDR zamietol žiadosť o vrátenie DPH za rok 2011\n- 2012 z dôvodu vykonávania vnútrozemskej osobnej vodnej prepravy odvolací súd nepovažoval za\nopodstatnenú, nakoľko v predmetnom konaní sa posudzuje splnenie podmienok na vrátenie DPH o\nvzťahu k žalobcovi. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené dospel k záveru, že tankovanie\npohonných hmôt žalobcom v tuzemsku a ich následná fakturácia spoločnosti CDR je vzhľadom na\npovahu poskytnutého plnenia ako celku s prevládajúcim charakterom služieb vedľajším plnením,\nktoré podlieha rovnakému daňovému režimu ako hlavné plnenie. Uvedené plnenie je preto potrebné\nkvalifikovať ako dodanie služby podľa § 9 zákona o DPH s miestom dodania na území Rakúskej republiky\npodľa § 15 ods. 1 zákona o DPH.\n34. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok\nkrajského súdu ako vecne správny v zmysle § 219 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 250ja ods. 3 veta druhá\nO.s.p. potvrdil.\n35. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p. s použitím\n§ 246c ods. 1 vety prvej O.s.p. a v spojení s § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že v konaní úspešnému\nžalobcovi nepriznal ich náhradu, keďže trovy právneho zastúpenia v lehote podľa § 151 ods. 1 O.s.p.\nnevyčíslil a ďalšie trovy konania ku dňu vyhlásenia rozhodnutia zo spisu nevyplývali (§ 151 ods. 2 O.s.p.).\nŽalovanému v tomto konaní náhrada trov neprináleží.\n36. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9\nveta tretia zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom\nod 1. mája 2011).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "6S/153/2013", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}