{"guid": "ccface04-3432-479c-ad81-7ac46d28e98e:e8932357-ebe4-478b-b004-e3570239cd51", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:1013200443.3", "spisova_znacka": "6Sžo/15/2016", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžo/15/2016 z 27. 10. 2017", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 27. októbra 2017, sp. zn. 6Sžo/15/2016, ECLI:SK:NSSR:2017:1013200443.3", "identifikacne_cislo": "1013200443", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Alena Adamcová", "sudca_id": 143, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-alena-adamcova-143", "datum_vydania": "2017-10-27", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Opravné prostriedky proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1976/50", "nazov": "zákon č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1976/50", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/50-1976"}, {"iri": "/SK/ZZ/1976/50/#paragraf-105.odsek-3.pismeno-b", "nazov": "§ 105 ods. 3 písm. b) zákona č. 50/1976 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1976/50/#paragraf-105.odsek-3.pismeno-b", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/50-1976/paragraf-105"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99", "nazov": "OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-250ja.odsek-3", "nazov": "§ 250ja ods. 3 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-250ja.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-250ja"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-246c.odsek-1", "nazov": "§ 246c ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-246c.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-246c"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "nazov": "§ 219 ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1976/50#paragraf-105", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-250ja", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-246c", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-219"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/e8932357-ebe4-478b-b004-e3570239cd51", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:1013200443.3", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2017:1013200443.3", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2017:1013200443.3/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n6Sžo/15/2016\n1013200443\n27. 10. 2017\nJUDr. Alena Adamcová\nECLI:SK:NSSR:2017:1013200443.3\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Adamcovej\na členov senátu JUDr. Jozefa Milučkého a JUDr. Moniky Valašikovej, PhD., v právnej veci žalobcu: H..\nW. B., W. G. 1, O., právne zastúpený: JUDr. Ján Florián Gajniak advokát, s.r.o., Šafárikovo námestie 2,\nBratislava, proti žalovanému: Okresný úrad Bratislava, odbor výstavby a bytovej politiky, Tomášikova 46,\nBratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. A/2013/993/PLJ zo 4. februára 2013, o\nodvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 2S/59/2013-119 z 9. decembra 2015,\ntakto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 2S/59/2013-119 z 9.\ndecembra 2015 p o t v r d z u j e.\nŽalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nI.\nPredmet konania\nKrajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom č.k. 2S/59/2013-119 z 9. decembra 2015 postupom\npodľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej v texte rozsudku len „O.s.p.“) zamietol žalobu,\nktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. A/2013/993/PLJ zo\n4. februára 2013, ktorým ako odvolací orgán podľa § 59 ods. 2 a ustanovení § 46 a § 47 zákona č.\n71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny\nporiadok“) zmenil odvolaním žalobcu napadnuté prvostupňové rozhodnutie stavebného úradu Mestskej\nčasti Bratislava-Ružinov č. SÚ/CS 2963/2012/8/KOP z 20.novembra 2012 tak, že znížil výšku uloženej\npokuty z pôvodných 5.000,- € na 2.500,- €. Zároveň žalovaný vyslovil, že v ostatných častiach ponecháva\nnapadnuté rozhodnutie nezmenené a v platnosti.\nPrvostupňový správny orgán uvedeným rozhodnutím uznal žalobcu vinným zo spáchania priestupku\npodľa § 105 ods. 3 písm. b/ zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku\n(stavebný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „stavebný zákon“), ktorého sa dopustil\ntým, že v čase od mesiaca máj roku 2011 do 28.10.2011 zrealizoval nepovolenú stavbu „rodinný\ndom“, v štádiu rozostavanosti, pričom vybudoval nosné časti stavby - oceľovo betónové stĺpy na prvom\nnadzemnom podlaží, pripravil debnenie a oceľovú armatúru a osadil nový múr, na S. ulici (nárožie\nS. ul./W. G.), na pozemku parc. č. XXX/X, katastrálne územie Y. v O. bez predpísaného povolenia\nstavebného úradu, za čo mu bola podľa § 11 ods. 1 písm. b/ zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch\nv znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „zákon o priestupkoch“) v spojení s § 105 ods. 3 písm. b/\nstavebného zákona uložená pokuta vo výške 5.000,- €.\n\nKrajský súd v Bratislave v predmetnej veci rozhodol opätovne potom, ako jeho predchádzajúci rozsudok\nč. k. 2S 59/2013-66 z 29. januára 2014 na základe odvolania žalobcu Najvyšší súd SR uznesením sp.zn.\n6Sžo/42/2014 z 24. júna 2015 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dôvodom zrušenia rozsudku bola\nskutočnosť, že krajský súd napriek lekárskym potvrdeniam a predloženej žiadosti žalobcu o odročenie\npojednávania, predmetnú vec prejednal a rozhodol v jeho neprítomnosti, čo podľa názoru najvyššieho\nsúdu bolo voči žalobcovi ako účastníkovi konania porušením jeho práva konať pred súdom a porušením\npráva na spravodlivý proces. Krajský súd v Bratislave preto opätovne preskúmal žalobou napadnuté\nrozhodnutie ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že žaloba je nedôvodná.\nŽalobca v žalobe namietal, že zistený skutkový stav bol nedostatočný pre rozhodnutie stavebného úradu\ni naň nadväzujúce rozhodnutie žalovaného a spochybnil zistenia stavebného úradu ním vykonanými\nštátnymi dohľadmi zo dňa 06.10.2011 a zo dňa 28.10.2011. Z obsahu administratívneho spisu a listín\npredložených žalobcom bolo zistené, že žalobca dňa 27.05.2011 a 26.08.2011 ohlásil stavebnému úradu\ndrobnú stavbu, ktorú mienil vykonávať na pozemku parc. č. XXX/X, katastrálne územie Y.. V prvom\nz ohlásení (zo dňa 27.05.2011) uviedol, že mieni vybudovať tehlovo-betónovú prímurovku v systéme\nPorofix s využitím stenových spon na časti plotu v dĺžke 15 metrov do výšky 170 cm. V druhej zo svojich\nžiadostí (zo dňa 26.08.2011) žalobca ohlásil jednoduchú stavbu - rodinný dom (stavbu na bývanie),\nkde uviedol, že na úrovni existujúcej stavby - betónového parkoviska toto prekryje a v podkroví budú\nsituované dva jedenapolizbové byty. Ako účel stavby uviedol riešenie bytovej otázky.\nDňa 28.10.2011 pracovníci stavebného úradu vykonali z verejne prístupného miesta (verejnej\nkomunikácie) štátny stavebný dohľad, pri ktorom kontrolovali dodržiavanie právnych predpisov žalobcom\na z uvedeného štátneho stavebného dohľadu vyhotovili fotodokumentáciu a písomný záznam. Z\nfotodokumentácie a z písomného záznamu vyplýva, že na predmetnom pozemku vo vlastníctve žalobcu\nje osadený nový múr zo strany rodinného domu a nosné časti novej stavby (oceľovobetónové stĺpy)\nna prvom nadzemnom podlaží a na druhom nadzemnom podlaží je osadené šalovanie s oceľovou\narmatúrou. Súd zistil zo záznamu a priloženej fotodokumentácie, že nešlo o riešenie prímurovky\nk jestvujúcemu starému plotu, pretože tento sa v čase vyhotovenia fotodokumentácie už na hranici\npozemku žalobcu ani nenachádzal, resp. bola zachovaná len jeho nepatrná časť a celkom isto sa popri\npôvodnej predajni potravín na pozemku, na parkovisku, realizovala nová stavba, ktorá v čase výkonu\nštátneho stavebného dohľadu pozostávala z nosných železobetónových stĺpov na prvom nadzemnom\npodlaží a na druhom nadzemnom podlaží bolo osadené debnenie a oceľová armatúra pre stavbu\ndruhého nadzemného podlažia. Prvostupňovému súdu bolo celkom zrejmé, že na pozemku žalobcu\nbola realizovaná nová stavba, ktorej rozsah nekorešpondoval, ba dokonca vysoko prevyšoval rozsah\nstavebných prác, ktoré žalobca ohlásil vo svojom podaní zo dňa 27.05.2011 označenom ako „Ohlásenie\ndrobnej stavby na poz. parc. č. XXX/X“ a presahoval i akékoľvek stavebné povolenie, ktorým žalobca\naktuálne disponoval.\nPrvostupňový súd poukázal na to, že drobnými stavbami sú stavby, ktoré majú doplnkovú funkciu pre\nhlavnú stavbu a ktoré nemôžu podstatne ovplyvniť životné prostredie. Sú to napr. prízemné stavby,\nak ich zastavaná plocha nepresahuje 25m2 a výška 5m (kôlne, práčovne, letné kuchyne, prístrešky,\nzariadenia na nádoby na odpadky, stavby na chov drobného zvieratstva, sauny, úschovne bicyklov\na detských kočíkov, čakárne a stavby športových zariadení alebo pozemné stavby, ak ich zastavaná\nplocha nepresahuje 25 m2 a hĺbka 3 m, pivnice, žumpy). Nemal pochybnosti o tom, že stavba realizovaná\nžalobcom prevyšuje vyššie uvedené kritériá drobnej stavby. Potvrdil to aj sám žalobca vo svojom podaní\nzo dňa 26.08.2011, ktoré označil ako „ohlásenie jednoduchej stavby v súlade s § 139b ods. 1 písm.\na/ a súvisiacich paragrafov § 55, § 57 ods. 1, § 63 stavebného zákona, ako aj podľa príslušných\nparagrafov Vyhlášky č. 453/2000 Z.z., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia stavebného zákona“,\nv ktorom opísal rozsah stavebných prác ako prekrytie betónového parkoviska a vybudovanie dvoch\nbytových jednotiek na druhom nadzemnom podlaží (podkroví). Z § 55 ods. 2 písm. b/ stavebného zákona\nvyplýva, že ohlásenie stavebnému úradu postačí pri drobných stavbách, ktoré plnia doplnkovú funkciu k\nhlavnej stavbe a ktoré nemôžu podstatne ovplyvniť životné prostredie. Na realizovanie stavby vo vyššie\nuvedenom rozsahu nepostačovalo len jej ohlásenie, keďže rozhodne nešlo o drobnú stavbu, ktorá by\nplnila doplnkovú funkciu k hlavnej stavbe. Nešlo o stavebno-technickú realizáciu prác tehlovo-betónovou\nprímurovkou na časti plota.\n\nPokiaľ žalobca svojím podaním zo dňa 26.08.2011 ohlásil jednoduchú stavbu, ktorá mala pozostávať z\nprekrytia jestvujúceho betónového parkoviska a vybudovania dvoch bytových jednotiek, súd súhlasil s\ntým, že v rozsahu opísanom žalobcom v tomto podaní išlo o jednoduchú stavbu teda bytovú budovu,\nktorej zastavaná plocha nepresahovala 300 m2, mala jedno nadzemné podlažie a podkrovie. Z hľadiska\nstavebného zákona je však ohlásenie jednoduchej stavby akceptovateľné len v prípade, ak tak určil\nstavebný úrad v územnom rozhodnutí (§ 55 ods. 2 písm. a/ stavebného zákona). Keďže stavebný úrad\npre uvedenú stavbu žiadne územné rozhodnutie nevydal a ani žalobca o to pred ohlásením jednoduchej\nstavby (podaním zo dňa 26.08.2011) nepožiadal, nebolo v súlade so stavebným zákonom postačujúce\nohlásenie predmetnej jednoduchej stavby. Bol si toho vedomý aj žalobca, pretože vo svojej žalobe\nnamietal, že jeho podanie zo dňa 26.08.2011 bolo žiadosťou o vydanie stavebného povolenia a za\ntaké ho mal považovať aj stavebný úrad. Súd uviedol, že žalobca mal vyčkať na vydanie stavebného\npovolenia stavebným úradom, v ktorom by mu boli určené záväzné podmienky uskutočnenia a užívania\nstavby a ktorému by predchádzalo riadne stavebné konanie podľa § 60 a nasl. stavebného zákona.\nV administratívnom konaní bolo preukázané, že žalobca vykonal stavebné práce bez stavebného\npovolenia, hoci mu muselo byť zrejmé, že na realizáciu jednoduchej stavby mu nebude stačiť len\nohlásenie stavebnému úradu v zmysle § 55 ods. 2 písm. a/ stavebného zákona. Svojím konaním sa\nteda dopustil priestupku podľa § 105 ods. 3 písm. b/ stavebného zákona. Žalobca podľa názoru súdu\nnebol zbavený povinnosti dodržiavať požiadavky stavebného zákona, konkrétne vydania stavebného\npovolenia na uskutočnenie novej (i keď jednoduchej) stavby len preto, že predmetný pozemok je na liste\nvlastníctva označený ako zastavané plochy a nádvoria a že na mieste realizovanej stavby je vybudované\nbetónové parkovisko. Žalovaný preto dospel k správnemu zisteniu, že žalobca realizoval nepovolenú\nstavbu pozostávajúcu z nosných oceľovobetónových stĺpov na prvom nadzemnom podlaží a debnenia s\noceľovou armatúrou na druhom nadzemnom podlaží. Nebolo preto možné súhlasiť s námietkou žalobcu,\nže zistený skutkový stav bol pre vydanie napadnutého rozhodnutia nedostatočný.\nKrajský súd uviedol, že žalovaný, ako aj prvostupňový správny orgán v priebehu priestupkového\nkonania riadne zisťovali skutkový stav veci, vychádzali z viacerých dôkazov a to predovšetkým z\nuskutočneného výkonu štátneho stavebného dohľadu z verejného priestranstva dňa 06.10.2011 a z\nvýkonu štátneho stavebného dohľadu dňa 28.10.2011, z ktorého bol vyhotovený záznam a jeho prílohu\ntvorila fotodokumentácia. Prvostupňový správny orgán mal za dostatočne preukázané, že žalobca sa\ndopustil protiprávneho konania, teda, že začal realizovať stavbu „Rodinný dom“, na pozemku parc.\nč. XXX/X, k. ú. Y. bez príslušného stavebného povolenia, a preto bol uznaný vinným zo spáchania\npriestupku podľa § 105 ods. 3 písm. b) zákona č. 50/1976 Zb. stavebného zákona, za čo mu bola podľa\n§ 11 ods. 1 písm. b) zákona o priestupkoch uložená pokuta.\nŽalovaný ako aj prvostupňový správny orgán mali v konaní dostatočne za preukázané, že žalobca\nrealizoval nepovolenú stavbu, teda stavbu, na ktorú nebolo vydané právoplatné stavebné povolenie. Z\ntakéhoto zistenia potom správne orgány vyvodili správny právny záver o tom, že uskutočňovaním novej\nstavby bez stavebného povolenia sa žalobca dopustil priestupku podľa § 105 ods. 3 písm. b/ stavebného\nzákona. Stavebný zákon umožňuje za tento druh priestupku uložiť pokutu až do jedného milióna Sk\n(33.193,92 €), pričom žalovaný uložil žalobcovi pokutu v dolnej hranici zákonom určenej sadzby.\nPokiaľ išlo o žalobcom namietanú nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia pre nedostatok\ndôvodov, ani túto námietku súd nepovažoval za dôvodnú.\nPre súd bolo rozhodujúce, či rozhodnutie vydané na základe zákonom povolenej voľnej úvahy nevybočilo\nz medzí a hľadísk ustanovených zákonom, v danom prípade § 47 ods. 3 správneho poriadku. Uvedené\nkritériá podľa názoru súdu napadnuté rozhodnutie spĺňa.\nŽalobca proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bol uznaný vinným zo spáchania priestupku podľa\n§ 105 ods. 3 písm. b/ stavebného zákona a bola mu uložená pokuta vo výške 5.000,- €, podal\nodvolanie, v ktorom opísal svoje podania adresované správnemu orgánu, postup správneho orgánu\npred začatím konania o priestupku, spochybnil dostatočnosť zisteného skutkového stavu pre záver, že\nvykonal nepovolenú stavbu, pričom poprel, že by takúto nepovolenú stavbu vykonal. Uviedol, že na jeho\npozemku sa nachádza iba múr, ktorého rekonštrukcia bola oznámená dňa 31.05.2011. Taktiež žalobca\nnamietal, že o priestupku bolo rozhodnuté v jeho neprítomnosti, čo považoval za rozporné s § 74 ods. 1\nzákona o priestupkoch. V ostatnej časti svojho odvolania sa žalobca zaoberal iným voči nemu vedeným\nkonaním, ktoré sa týkalo odstránenia predmetnej stavby.\n\nO odvolaní žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu rozhodol žalovaný dňa 04.02.2013 rozhodnutím\nč. A/2013/993/PLJ, v odôvodnení ktorého žalovaný opísal skutkové okolnosti prípadu, priebeh konania\na odvolanie žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu. Podľa názoru súdu sa žalovaný vyjadril ku\nvšetkým právne relevantným námietkam vzneseným v odvolaní žalobcu. K námietke týkajúcej sa\nskutočnosti, že stavebný úrad žalobcovi v oznámení o začatí konania o priestupku neuviedol, v čom\nspočívalo jeho protiprávne konanie, kto sa ho zúčastní a k čomu by malo viesť, žalovaný uviedol, že\ntakéto námietky považuje za účelové. Podľa jeho názoru stavebný úrad dostatočne oznámil začatie\nkonania o priestupku so správnym vymedzením skutkovej podstaty, pod ktorú spadalo protiprávne\nkonanie žalobcu a uvedené oznámenie bolo žalobcovi i riadne doručené a bol poučený o možných\nnásledkoch nedostavenia sa na ústne prejednanie bez náležitého ospravedlnenia. Žalovaný sa zaoberal\naj jednotlivými ospravedlneniami žalobcu jeho neúčasti na ústnych prejednaniach priestupku, pričom\nkonštatoval, že za akceptovateľné možno považovať len jedno z troch ospravedlnení a tiež, že neúčasť\nna ústnom prejednaní priestupku bez náležitého ospravedlnenia možno na základe správnej úvahy\npovažovať za marenie a narúšanie priebehu správneho konania. Žalovaný vysvetlil prečo považoval\nospravedlnenia žalobcu (mimo jedného) za nedostatočné, opísal a hodnotil zistenia prvostupňového\nsprávneho orgánu, ktoré považoval za správne a za správny považoval aj právny záver o tom, že\nžalobca bol vinný zo spáchania už spomínaného priestupku, ktorého sa dopustil tým, že realizoval\nstavbu bez riadneho stavebného povolenia. Pokiaľ ide o výšku uloženej pokuty, ktorú znížil z pôvodných\n5.000,- € na 2.500,- €, žalovaný uviedol, že podľa neho nemôže výška pokuty neprimeraným spôsobom\nzasahovať do práv a právom chránených záujmov obvineného a jej výška by mala byť odzrkadlením\nvýšky pokút v obdobných prípadoch. Žalovaný podotkol, že v neprospech žalobcu svedčí najmä to, že\nnespolupracoval so stavebným úradom pri prejednaní priestupku, t.j. na ústne prejednanie priestupku sa\nnedostavil ani po treťom predvolaní, nepreukázal snahu o navodenie zákonného stavu, nerešpektoval\nvýzvu na zastavenie stavebných prác, jeho protiprávne konanie bolo úmyselné, realizáciou stavby\nznemožnil ostatným účastníkom konania vyjadriť sa k jeho stavebnému zámeru, ako aj, že stavba\nmu bola stavebným úradom nariadená odstrániť, čiže stavebník (žalobca) doposiaľ nepreukázal súlad\nstavby s verejnými záujmami a spáchanie priestupku popieral. Žalovaný uviedol, že aj napriek týmto\nskutočnostiam pristúpil k zníženiu uloženej pokuty na polovicu, nakoľko mal za to, že takto uložená výška\npokuty bude zohľadňovať všetky okolnosti porušenia zákona a bude aj v súlade so zásadou vyjadrenou\nv § 3 ods. 5 správneho poriadku, bude si plniť funkcie, ktoré si pokuta má plniť, a to predovšetkým\nvýchovnú a preventívnu. Taktiež uložená pokuta nebude zasahovať do práv a oprávnených záujmov\nžalobcu a nebude mať pre neho likvidačný charakter.\nTakéto odôvodnenie prvostupňový súd považoval za dostatočné, vystihujúce podstatu veci\nprejednávanej správnymi orgánmi a skonštatoval, že reakcia žalovaného na právne relevantné námietky\nžalobcu bola z hľadiska preskúmateľnosti dostatočná.\nSúd nemal pochybnosti o tom, že z dôkazov, ktoré boli podkladom pre rozhodnutia správnych orgánov\nvyplýva, že žalobca sa dopustil priestupku podľa § 105 ods. 3 písm. b/ stavebného zákona vyššie\nopísaným konaním a že správny orgán v medziach zákona a ním povolenej voľnej úvahy bol oprávnený\nuložiť mu za jeho protiprávne konanie pokutu.\nPodľa názoru súdu žalovaný postupoval v súlade so zákonom, keď pristúpil k zníženiu uloženej pokuty.\nUkladanie pokút za priestupky sa uskutočňuje v rámci voľnej úvahy správneho orgánu (diskrečná\nprávomoc), zákonom dovoleného rozhodovacieho procesu, v ktorom správny orgán v zákonom\nstanovených limitoch uplatňuje svoju právomoc a určí výšku sankcie, pričom použitie správnej úvahy\nmusí byť v súlade so zásadami logického uvažovania a rozhodnutie, ktoré je výsledkom tohto procesu,\nmusí byť zdôvodnené. Žalovaný svoju diskrečnú právomoc použil v rámci zákonného rámca, z tohto\nrámca nevybočil a svoje rozhodnutie dostatočným spôsobom zdôvodnil. Prvostupňový súd zdôraznil,\nže pri preskúmavaní výšky uloženej pokuty je potrebné vychádzať zo základných rovín pre ukladanie\nsankcie - individuálnej a generálnej, pričom v preskúmavanom prípade je podľa názoru súdu znížená\npokuta vo výške 2 500,- € uložená v primeranej výške vo vzťahu k priestupku, ktorého sa žalobca\ndopustil. Súd mal za to, že výška uloženej sankcie je primeraná okolnostiam spáchaného priestupku,\nnezasahuje neprimeraným spôsobom do práv a právom chránených záujmov obvineného. Uložená\npokuta má vo sfére žalobcu plniť výchovnú aj represívnu úlohu a postihovať jeho protiprávne konanie, a\npreto je žiaduce, aby citeľne zasiahla majetkovú sféru páchateľa deliktu. Z týchto dôvodov sa nemôže\njednať o sankciu v zanedbateľnej výške, inak sa nedá predpokladať, že by plnila svoj účel. Uložená\n\npokuta plní tiež preventívnu úlohu, najmä vo vzťahu k ostatným nositeľom totožnej zákonnej povinnosti,\nktorých musí odradiť od takéhoto protiprávneho postupu.\nVzhľadom na uvedené Krajský súd v Bratislave po preskúmaní veci dospel k záveru, že žalovaný\ndostatočne zistil skutkový stav veci, po právnej stránke aj správne posúdil skutkový stav a svoje závery\nv rozhodnutí i náležite odôvodnil. Keďže námietky žalobcu neodôvodňovali zrušenie napadnutého\nrozhodnutia, súd postupoval podľa § 250j ods. 1 O.s.p. a žalobu ako nedôvodnú zamietol.\nO trovách konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že neúspešnému žalobcovi právo na\nich náhradu nepriznal.\nII.\nProti uvedenému rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Ako\ndôvod uviedol, že krajský súd ako súd prvostupňový sa neriadil právne záväznými závermi Najvyššieho\nsúdu SR vyplývajúcimi z jeho uznesenia zo dňa 24.6.2015, č.k. 6 Sžo/42/2014, v ktorých odvolací súd\npresne definoval k akým porušeniam zákona v napadnutom rozsudku došlo. Žalobca nemal vedomosť,\nprečo krajský súd nepripravil a neviedol pojednávanie vo veci v zákonných rámcoch § 117 O.s.p. a\nnepridŕžal sa pokynov, ktoré mu definoval NS SR, ale pojednávanie uskutočnil podľa neho expresne\nrýchlo, bez dokazovania, navyše ešte aj s tým, že pojednávanie bolo prerušené, pretože si krajský súd\nmusel ozrejmiť skutočnosti v žalobe a vynesenie rozsudku odročil o ďalší týždeň.\nPodľa názoru žalobcu Krajský súd v Bratislave v prejednávanej veci konal nesústredene, pričom priebeh\npojednávania nebol dobre zorganizovaný, v dôsledku čoho rozsudok nadobudol sankčný charakter.\nŽalobca poukázal na to, že v zmysle zákona ohlásil v máji 2011 drobnú stavbu - zabezpečovacie práce\nna zvýšenie stability murovaného plota. Čiže nešlo o „čiernu stavbu“-termín, ktorý síce v rozsudku\nkrajský súd neuvádza, ale celý jeho postup i úvahy sú pre žalobcu viditeľne poznačené tým, že dielo\nžalobcu vníma takto. Žalobcova jednoduchá stavba podľa § 139b stavebného zákona bola v auguste\n2011 riadne v zmysle § 55 ods. l a § 57 stavebného zákona na oficiálnom tlačive Mestskej časti\nBratislava - Ružinov (PSO), ohlásená ako jednoduchá stavba - rodinný dom. Ohlásenie mal starosta\npovinnosť postúpiť stavebnému úradu na ďalšie konanie a stavebný úrad mal na toto ohlásenie reagovať\nsvojim stanoviskom v lehote 7 dní.\nPodľa poznatkov žalobcu, nie je obvyklé, aby do dvoch senátov krajského súdu, rozhodujúcich o dvoch\npríbuzných veciach žalobcu, bol nominovaný ten istý sudca, čím by mohla byť nezávislosť a nestrannosť\ndvoch senátov spochybnená. Aj toto považoval žalobca za vadu konania. Podľa jeho názoru, krajský súd\nnepostupoval voči nemu ani v zmysle európskeho úzu o prístupe k seniorom, nakoľko poškodenie práv\nžalobcu nihilizuje, a zároveň na druhej strane súčasne žalobcu neúnosne kriminalizuje ako exemplárnu\nvýstrahu „ostatným“ majúcu mať asi dosah na celé Slovensko.\nŽalobca sa odvolával na čl. 41, hlavy V Charty základných práv EÚ, podľa ktorého „Každý má právo, aby\ninštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie vybavovali jeho záležitosti nestranne, spravodlivo a v primeranej\nlehote.“ Mal za to, že krajský súd napadnutým rozsudkom tak v podstate vytvoril ďalšie podmienky pre\nneodôvodnené prieťahy v konaní, čo sa z hľadiska vecnosti a nenáročnosti problému s prihliadnutím na\nseniorský vek žalobcu, javí ako neakceptovateľné.\nŽalobca mal za to, že tým, že krajský súd neuskutočnil žiadne dokazovanie, bolo vážnym spôsobom\nzasiahnuté do jeho práv aj ako seniora, pričom takto postupoval proti žalobcovi už druhý krát. Žalobca\npoukázal na stranu 4 napadnutého rozsudku, kde sa v r. 31 uvádza - podľa jeho názoru nepravdivý poznatok, že nešlo o prímurovku k jestvujúcemu starému plotu, „pretože tento sa v čase vyhotovenia\ndokumentácie už na hranici pozemku žalovaného ani nenachádzal /resp. bola zachovaná len jeho\nnepatrná časť/“. Žalobca namietal odkiaľ mohol mať krajský súd vedomosť o dátume fotografie stavu v\nteréne. Táto nezrovnalosť nebola na pojednávaní odstránená, a preto tiež z tohto odvodil, že rozhodnutie\nje zmätočné. Podľa názoru žalobcu si krajský súd zamieňal pojmy prvé a druhé stavebné podlažie,\nčo taktiež nebolo ozrejmené na pojednávaní. Krajský súd definoval celkom isto, že to, čo žalobca\nrealizoval je „stavba“, ale žalobca na pojednávaní súdu vyvrátil tvrdenie žalovaného, že nič, čo by\nsa stavbou mohlo nazvať, neuskutočnil. Aj preto považoval rozsudok za zmätočný a nepreskúmateľný.\n\nV riadku 38 krajský súd v rozpore so skutočnosťou uviedol, že je „celkom zrejmé“, že na pozemku\nžalobcu bola realizovaná nová stavba, nad rozsah žalobcovho podania zo dňa 27.05.2011, označeného\nako „ohlásenie drobnej stavby“. Aj toto konštatovanie krajského súdu sa podľa žalobcu nezakladá\nna pravde. Žalobca namietal, že hoci jeho bydlisko je 30 m vzdialené od pozemku XXX/X, ktorý bol\npodrobený „štátnemu stavebnému dohľadu“, k nemu nebol prizvaný, aby hneď od počiatku „vyvrátil\nmanipulácie osôb, tento dohľad vykonávajúce“. Žalobca mal ďalej za to, že dátumy údajne uskutočnenej\nohliadky v októbrových dňoch, nekorešpondujú so stavom, ktorý je na týchto tzv. dôkazných fotografiách\nprezentovaný. Krajský súd podľa neho oprel svoju úvahu o zmanipulované dôkazy od žalovaného\nbez toho, aby si ich vierohodnosť akýmkoľvek spôsobom na pojednávaní overil, a preto sa stal jeho\nrozsudok nepreskúmateľným a zmätočným. Žalobca preto požadoval, aby fotodokumentácia, ktorá bola\npoužitá proti nemu, nebola braná do úvahy, pretože podľa neho ide o uplatňovaný „pseudodôkaz“\nbez možnosti, aby jeho vierohodnosť potvrdil alebo vyvrátil. Mal za to, že súd nemusí pri dokazovaní\nvykonať všetky dôkazy, ale z dôkazov si voľne vyberá. Keď si však súd ako dôkaz vyberie treťou stranou\n„zmanipulované“ fotografie, to podľa názoru žalobcu nemožno považovať za zákonnú úvahu súdu podľa\nustanovení O.s.p. o dokazovaní.\nTým, že súd svoju úvahu založil na kontinuite „tzv. nezákonného postupu“ žalobcu, spochybnil aj svoju\nprávnu úvahu, keď dve časovo i obsahovo právne diametrálne odlišné podania žalobcu neodôvodnene\nzhrnul akoby do jedného celku. Pritom operoval viackrát s pojmom drobná stavba, hoci žalobca vo\nsvojom následnom podaní po časovej pauze 3 mesiacov - doručil niečo iné: ohlásenie jednoduchej\nstavby. Súd usúdil, že „žalovaný preto dospel k správnemu zisteniu“, t.j. že žalobca realizoval\nnepovolenú stavbu na prvom a druhom podlaží. Žalobca namietal, prečo si súd „nechcel ozrejmiť“\ntoto tvrdenie žalovaného, keď mal na to príležitosť na realizovanom pojednávaní. Krajský súd od tejto\nskutočnosti potom vyvodil svoj prekvapujúci a právne neudržateľný záver, že „nemožno preto súhlasiť s\nnámietkou žalobcu, že zistený skutkový stav bol pre vydanie napadnutého rozhodnutia nedostatočný“.\nV jeho prípade išlo o drobnú stavbu, na ktorú nebolo treba žiadne stavebné povolenie, a napriek\ntomu krajský súd ju nesprávne spája s pojmom jednoduchá stavba do jedného celku, akoby stavebné\npovolenie bolo potrebné. Žalobca mal za to, že krajský súd použil nesprávnu úvahu o ohlásení drobnej\nstavby, ďalej že uvažoval mimo znenia jednotlivých ustanovení stavebného zákona, keď vychádzal z\ntoho, že pred ohlásením jednoduchej stavby /podanie z 26.08.2011/ nepožiadal o územné rozhodnutie\n(§ 55 ods. 2 a/ stavebného zákona).\nŽalobca ďalej považoval za zmätočné tvrdenie krajského súdu, že ohláseniu jednoduchej stavby má\npredchádzať riadne stavebné konanie podľa § 60 a nasl. stavebného zákona. Ak by takýto stav mal platiť,\ntak by vôbec nesmel existovať § 57 hovoriaci o ohlásení jednoduchej stavby. Pri tejto svojej nesprávnej\núvahe súd úplne abstrahoval a ignoroval existenciu povinností stavebného úradu, definovaných v ust. §\n61, § 62, § 63, ktorými zákon ukladá povinnosť konať do 7 dní. Je nepochopiteľné prečo súd ignoroval\nskutočnosť, že stavebný úrad na ohlásenie jednoduchej stavby žalobcovi vôbec neodpovedal. A potom\nsúd v súlade so žalovaným, označil žalobcu, že tento odmietol poskytnúť súčinnosť. Žalobcovi následne\nz uvedeného vychádza, že aj tieto konštatovania súdu preukazujú jeho nesústredenosť a nepripravenosť\nna pojednávanie, pretože žiadnu z týchto „celkom mylných“ úvah súdu, nebolo žalobcovi umožnené na\npojednávaní súdu objasniť a uviesť tak znalosť na pravú mieru, a predovšetkým do súladu s príslušnými\nustanoveniami stavebného zákona. Na základe takéhoto mylného pochopenia a interpretácie nielen\nstavebného zákona, ale aj skutkových dejov potvrdiť údajne „dopustenie sa priestupku“ žalovaným podľa\n§ 105 ods. 3, písm. b/ stavebného zákona, považoval za nepreskúmateľné. Keďže žiadnu novú stavbu\nnepostavil, mal za to, že nie je vôbec v zmysle O.s.p., stavebného zákona i správneho poriadku možné\nžalobcu uznať za vinného.\nŽalobcovi z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že krajský súd obišiel priebeh skutkového\na právneho deja, keď nebral do úvahy všetky podania žalobcu podané na prvostupňový správny\norgán, ako aj odvolanie proti rozhodnutiu žalovaného. Závery krajského súdu podľa názoru žalobcu\ndokumentujú, že sa pravdepodobne vôbec neoboznámil s obsahom administratívneho spisu, so žalobou\na jej prílohami, ako aj odvolaním voči predchádzajúcemu rozsudku KS Bratislava, ako aj uznesením\nNajvyššieho súdu SR.\nKrajský súd sa povrchne zaoberal odvolaním žalobcu proti výške udelenej pokuty keď vyslovil, že\nudelená pokuta v takej výške nebude zasahovať do práv a oprávnených záujmov žalobcu a nebude mať\n\npre neho likvidačný charakter. Podľa názoru žalobcu nemožno prijať úvahu žalovaného i súdu založenú\nna tom, že keď má peniaze na výstavbu, tak môže zaplatiť aj vysokú pokutu.\nPodľa názoru žalobcu konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo\nveci. Mal za to, že v rozsudku sa nachádza mnoho nesúvisle uvedených slovných spojení v odstavcoch,\nktoré nie sú logické, a tak nevyjadrujú ani žiadne právne konformné súvetia, ktoré by vyplývali z\nustanovení O.s.p. Ďalej sa domnieval, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože\nnevykonal žalobcom navrhnuté dôkazy, ktoré boli podľa jeho názoru potrebné na zistenie rozhodujúcich\nskutočností. Žalobca uviedol, že pred správnym orgánom k ohláseniu jednoduchej stavby pripojil úplne\nvšetky dokumenty požadované nielen pre tento typ stavby, ale navyše aj dokumenty potrebné pre\nstavebné povolenie, určené stavebným zákonom.\nŽalobca v rámci odvolania opakovane popísal skutkový stav a konanie na správnom orgáne a s\nodvolaním sa na princíp právnej istoty uviedol, že krajský súd nekonal nezaujato, keď si osvojoval\nkombinácie obsahov prípisov žalovaného. Preto podľa názoru žalobcu pojednávanie bez dokazovania,\nnemalo znaky spravodlivého súdneho konania podľa ustanovení § 130-§136 O.s.p.\nĎalej mal žalobca za to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym\nskutkovým zisteniam, keď nesprávne označil žalobcove „dielo“ ako „stavba“. V ďalšom popísal\ndefinície stavby a stavebných múrov, uviedol, že „využil existenciu zachovanej starej pevnej stavby\nmúru na prípravu budúcej stavby, a to predsa nemôže byť žiadnym priestupkom na pokutovanie“.\nŽalobca mal za to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia\nveci, nakoľko krajský súd a jeho procesno-právne kroky v priebehu konania vôbec nevykazovali\ncharakteristiku princípov spravodlivého súdneho konania. Preto tu podľa názoru žalobcu nemožno\nhovoriť o autonómnosti a nezávislosti súdu v jeho rozhodovacej právomoci. Okrem konštatovania\nvzniku pochybení, súd podľa názoru žalobcu, nevenoval dostatočnú pozornosť návrhom žalobcu\nuplatnených v priebehu konania i v žalobe. Z toho dôvodu žalobca považoval tento nedostatok riadneho\nodôvodnenia jednotlivých krokov v rozsudku súdu za porušenie jeho práva na spravodlivé súdne\nkonanie, obzvlášť preto, že súd nikdy od žalobcu nežiadal doložiť žiadne ďalšie listinné dôkazy, a potom\npodľa názoru žalobcu oprel svoj zamietavý rozsudok o neznalosť pojmov a paragrafov stavebného\nzákona. Krajský súd sa vo svojom rozsudku prakticky so žiadnou, žalobcom v žalobe ako aj v odvolaní\nuvádzanou námietkou proti rozhodnutiu žalovaného vôbec nevysporiadal. Ak však súd neprerokuje\nna pojednávaní ani len zbežne tvrdenia žalobcu, žalobcovi z toho vyplýva, že krajský súd nemôže\ndospieť k spravodlivému posúdeniu toho, v akom rozsahu žalovaný poškodzoval žalobcove zákonné\npráva. Žalobca sa ďalej odvolal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a\nŠpanielsko z 9. decembra 1994,séria A č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko veci E.R.T. v/a Španielsko\nz roku 1993, sťažnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález z 12. mája 2004, sp.\nzn. I. ÚS 226/ 03), z ktorých mu vyplýva, že treba za porušenie práva na spravodlivé konanie považovať\naj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozsudku, čo sa v prejednávanej veci\nna konajúcom súde v žalobcovej veci udialo.\nŽalobca záverom uviedol, že na základe v odvolaní zobrazených a popísaných skutkových a právnych\nsúvislostí v prejednávanej veci, doložených príslušnými listinnými dôkazmi, z odôvodnenia napadnutého\nrozsudku Krajského súdu Bratislava, nie je zrejmé, akými úvahami sa krajský súd riadil pri utváraní\nzáveru o skutkovom stave predloženom v žalobnom návrhu a prečo považoval námietky žalobcu\nuvedené v odvolaní proti napadnutému rozsudku za neopodstatnené. Žalobca navyše dodal, že\nkrajský súd nevzal do úvahy právne záväzné závery Najvyššieho súdu SR z jeho uznesenia zo dňa\n24.06.2015, č.k. 6Sžo/42/2014, v ktorých tento precízne, definoval k akým porušeniam zákona v\nrozsudku prvostupňového súdu došlo.\nS poukazom na znenie odvolania preto žalobca navrhol, aby odvolací súd rozhodol tak, že napadnutý\nrozsudok krajského súdu zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie.\nIII.\nŽalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že napadnuté rozhodnutie č. A/2013/993/\nPLJ zo dňa 04.02.2013 bolo vydané v súlade so zákonom, lebo s namietanými skutočnosťami sa\ndostatočným a zákonným spôsobom vysporiadal. Podané odvolanie považoval za nedôvodné a navrhol,\n\naby odvolací súd rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2S 59/2013-119 zo dňa 09.12.2015\npotvrdil.\nIV.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta\nprvá O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a z\ndôvodov podaného odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.); odvolanie\nprejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá O.s.p.), keď deň verejného\nvyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej\nstránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p. v spojení s\n§ 211 ods. 2 O.s.p. a § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno\npriznať úspech.\nV správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť\npostupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo\npovinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené\nzáujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 O.s.p.)\nV prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená\nrozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia\na postupu, súd postupuje podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti O.s.p. (§ 247 ods. 1 O.s.p.).\nPri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase\nvydania napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 prvá veta O.s.p.).\nPodľa § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa\npoužijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.\nÚlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu podľa druhej hlavy\npiatej časti Občianskeho súdneho poriadku je posudzovať, či rozhodnutie správneho orgánu bolo\nvydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi.\nZákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu\npredchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma\naj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie\nsprávneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť\nnapadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.).\nÚlohou prvostupňového súdu v predmetnej veci bolo postupom podľa ustanovení druhej hlavy piatej\nčasti Občianskeho súdneho poriadku - upravujúcej rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam\na postupom správnych orgánov - na základe žaloby žalobcu preskúmať zákonnosť rozhodnutia\nžalovaného o postihnutí žalobcu za priestupok podľa § 105 ods. 3 písm. b/ stavebného zákona, ktorého\nsa dopustil tým, že v čase od mesiaca máj roku 2011 do 28.10.2011 zrealizoval nepovolenú stavbu\n„rodinný dom“, v štádiu rozostavanosti, pričom vybudoval nosné časti stavby - oceľovo betónové stĺpy na\nprvom nadzemnom podlaží, pripravil debnenie a oceľovú armatúru a osadil nový múr, na S. ulici (nárožie\nS. ul./W. G.), na pozemku parc. č. XXX/X, katastrálne územie Y. v O. bez predpísaného povolenia\nstavebného úradu, za čo mu bola podľa § 11 ods. 1 písm. b/ zákona o priestupkoch v spojení s § 105\nods. 3 písm. b/ stavebného zákona uložená pokuta v konečnej výške 2.500,- €.\nPodľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak\nsa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v\nodôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne\ndoplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.\nOdvolací súd v rozsahu odvolacích dôvodov preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie,\nktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie\nžalovaného správneho orgánu a konanie mu predchádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého\n\nstupňa vysporiadal so všetkými zásadnými námietkami uvedenými v žalobe a z takto vymedzeného\nrozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho\norgánu.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky po oboznámení sa s rozsahom a dôvodmi odvolania proti\nnapadnutému rozsudku Krajského súdu v Bratislave po preskúmaní rozsudku a po oboznámení sa s\nobsahom pripojeného spisového materiálu vychádzajúc z ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. v spojení\ns § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. nezistil žiaden dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov\na relevantných právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku. Tieto závery\nvytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku tohto rozsudku. Preto sa s ním najvyšší\nsúd stotožňuje v celom rozsahu, považujúc právne posúdenie veci krajským súdom za správne, a aby\nnadbytočne neopakoval pre účastníkov známe fakty v prejednávanej veci spolu s právnymi závermi\nkrajského súdu, na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku k námietkam žalobcu uvedeným v\nodvolaní uvádza nasledovné.\nPodľa ust. § 54 stavebného zákona stavby, ich zmeny a udržiavacie práce na nich sa môžu uskutočňovať\niba podľa stavebného povolenia alebo na základe ohlásenia stavebnému úradu.\nPodľa § 105 ods. 3 písm. b) stavebného zákona sa priestupku dopustí a pokutou do 33.193,92 € sa\npotresce ten, kto ako stavebník uskutočňuje novú stavbu bez stavebného povolenia alebo v rozpore\ns ním.\nÚlohou súdu v predmetnej veci bolo posúdiť. či boli splnené zákonné podmienky pre sankčný postih\nžalobcu v zmysle cit. ustanovenia § 105 ods. 3 písm. b) stavebného zákona.\nZ podkladov súdneho spisu, ktorého súčasťou ktorého bol aj kompletný administratívny spis žalovaného\nsprávneho orgánu, vrátane prvostupňového, aj podľa názoru senátu najvyššieho súdu bolo v\nposudzovanej veci bolo nepochybne preukázané, že žalobca začal realizovať stavbu rodinného domu\nna pozemku parc. č. XXX/X v kat. úz. Y. bez príslušného stavebného povolenia.\nZa stavu, že žalobca realizoval nepovolenú stavbu, t.j. stavbu na ktorú nebolo vydané právoplatné\nstavebné povolenie, sa senát najvyššieho súdu v plnom rozsahu stotožnil so závermi prvostupňového\nsúdu, že uskutočňovaním novej stavby bez stavebného povolenia sa žalobca dopustil priestupku v\nzmysle cit. ustanovenia § 105 ods. 3 písm. b) stavebného zákona, a preto zákonné podmienky pre\nsankčný postih žalobcu v posudzovanej veci boli jednoznačne dané.\nOdvolací súd považuje za potrebné uviesť, že pri preskúmavaní správnych rozhodnutí o uložení\npeňažnej sankcie, správny súd nepreskúmava len zákonnosť použitia správnej úvahy (§ 245 ods. 2\nO.s.p.), ale aj jej správnosť, keď môže dospieť k záveru, že o sankcii malo byť rozhodnuté inak.\nAk správny súd zistí, že použitie správnej úvahy vybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom,\ntakéto rozhodnutie je nezákonné a ako také ho súd zruší (§ 250j ods. 2 O.s.p.). V prípade, že\nsprávna úvaha bola použitá zákonným spôsobom, avšak správny súd dospel k záveru, že o peňažnej\nsankcii malo byť rozhodnuté inak, využije § 250j ods. 5 O.s.p. tzv. moderačné oprávnenie a správnu\núvahu nahradí vlastným uvážením. Treba poznamenať, že správny súd nesmie svojvoľne zasahovať do\nzákonnej správnej úvahy, a preto moderácia je prípustná najmä v prípadoch sankcií, ktoré boli uložené\nzjavne neproporciálne a neprimerane povahe skutku a jeho dôsledkom.\nAko správne konštatoval prvostupňový súd, ukladanie pokút za správne delikty sa uskutočňuje v\nrámci úvahy správneho orgánu (diskrečná právomoc), zákonom dovoleného rozhodovacieho procesu,\nv ktorom správny orgán v zákonom stanovených limitoch, hraniciach, uplatňuje svoju právomoc a určí\nvýšku sankcie, pričom použitie správnej úvahy musí byť v súlade so zásadami logického uvažovania a\nrozhodnutie, ktoré je výsledkom tohto procesu (uváženia) musí byť aj náležite zdôvodnené.\nPodľa názoru senátu najvyššieho súdu, žalovaný svoju diskrečnú právomoc použil v rámci zákonného\nrámca (pokuta bola uložená vo výške 2.500,- €, pričom maximálne možno pokutu podľa § 105 ods. 3\npísm. b) stavebného zákona uložiť vo výške do 33.193,92 €), z tohto rámca nijakým spôsobom nevybočil,\ninštitút správnej úvahy nezneužil, svoje rozhodnutie dostatočným spôsobom zdôvodnil, a preto odvolací\nsúd musel konštatovať, že správna úvaha pri výške a druhu pokuty bola použitá v súlade so zákonom.\n\nPokiaľ ide o správnosť výšky uloženej pokuty, odvolací súd v námietkach žalobcu, ako ani z obsahu\npripojených spisov nezistil dôvod, pre ktorý by malo byť v zmysle § 250j ods. 5 O.s.p. o výške pokuty\nrozhodnuté inak. Výšku pokuty je nutné diferencovať a individualizovať, pričom pokutu uloženú vo výške\n2.500,- € považoval aj senát najvyššieho súdu za primeranú, ktorá vo sfére žalobcu spĺňa nielen úlohu\nvýchovnú ale aj represívnu. Účelom uloženej pokuty je postihovať páchateľa za protiprávne konanie,\npričom je žiaduca citeľnosť pokuty v majetkovej sfére páchateľa priestupku. V posudzovanej veci podľa\nnázoru odvolacieho súdu pokuta uložená v uvedenej výške takúto funkciu spĺňa.\nUložená pokuta nepochybne plní tiež úlohu preventívnu, najmä vo vzťahu k ostatným nositeľom\ntotožných zákonných povinností.\nOdvolací súd zároveň považuje za potrebné uviesť, že predchádzajúce rozhodnutie krajského súdu\nvo veci (rozsudok č.k. 2S/59/2013 z 29. januára 2014) bolo uznesením najvyššieho súdu sp.zn.\n6Sžo/42/2014 z 24. júna 2015 zrušené a vec mu vrátená na výlučne z procesných dôvodov bez toho,\naby sa najvyšší súd zaoberal meritom veci.\nSúd prvého stupňa postupoval v intenciách rozhodnutia najvyššieho súdu, nariadil na prejednanie veci\npojednávanie, ktorého sa žalobca zúčastnil a po opätovnom prejednaní veci opätovne rozhodol.\nPri odročení pojednávania, ktoré sa uskutočnilo 2. decembra 2015 za účelom vyhlásenia rozsudku o\ntýždeň, t.j. na deň 9. december 2015 prvostupňový súd postupoval v súlade s ustanovením § 250i veta\nprvá O.s.p., ktoré mu tento zákonný postup umožňuje.\nPokiaľ žalobca považoval za vadu konania skutočnosť, že v jeho veciach rozhodoval na Krajskom súde\nv Bratislave ten istý sudca, odvolací súd konštatuje, že na súd podané, resp. prichádzajúce veci\nsú prideľované senátom (tiež samosudcom v samosudcových veciach) prostredníctvom elektronickej\npodateľne. Nie je pritom vylúčené, že vo veciach totožných účastníkov koná na súde senát v tom\nistom zložení.\nSkutočnosť, že vo viacerých veciach totožného účastníka prebiehajúcich na tom istom súde koná ten\nistý senát, nemá za následok vadu konania.\nZa stavu, že predmetná vec bola senátu 2S pridelená elektronickou podateľňou krajského súdu, aj\ntáto námietka žalobcu je neopodstatnená.\nÚstavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. IV. ÚS 101/2010-19 zo dňa 11. marca 2010\nkonštatoval, že úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len\npreskúmať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych\notázok rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy. Ďalej konštatoval, že treba\nvziať do úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky\nnapadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy. Ústavný súd poukazom na čl. 6 ods. 1\nDohovoru a čl. 46 ods. 1 ústavy, ktoré právne normy citoval, zdôraznil, že vo svojej judikatúre uvádza,\nže obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je umožniť každému reálny\nprístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť\n(napr. II. ÚS 88/01, III. ÚS 362/04), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Do\nobsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nepatrí právo účastníka konania\ndožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných\npredpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).\nOdvolací súd zistil, že odvolanie žalobcu neobsahuje žiadne právne relevantné tvrdenia a dôkazy, ktoré\nby mohli ovplyvniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.\nVzhľadom na uvedené skutočnosti, Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací, napadnutý\nrozsudok krajského súdu podľa § 250ja ods. 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. a s § 219 ods.\n1 O.s.p. potvrdil.\n\nO trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd s poukazom na ust. § 250k ods. 1 veta prvá O.s.p.\nv spojení s ust. § 246c veta prvá O.s.p. a s ust. § 224 ods. 1 O.s.p. v súlade s ust. § 142 ods. 1 O.s.p.\ntak, že v odvolacom konaní neúspešnému žalobcovi ich náhradu nepriznal.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v konaní podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. postupoval podľa\nustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktorý bol zrušený zákonom č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový\nporiadok (§ 473), ktorý nadobudol účinnosť dňa 1. júla 2016.\nDňom 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok, ktorý v § 492\nods. 2 ustanovil, že odvolacie konania podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo\ndňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov.\nV súlade s vyššie uvedenými prechodnými ustanoveniami odvolací súd v predmetnej veci postupoval\npodľa doterajšieho predpisu, Občianskeho súdneho poriadku.\nToto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9\nveta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom\nod 1. mája 2011).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "2S/59/2013", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:ee7031dd-b2cb-4391-80e8-4150f0166b75", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 101/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 101/2010 z 11. 3. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-03-11", "citacie_n": 70, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ee7031dd-b2cb-4391-80e8-4150f0166b75"}, {"guid": "ussr:4e4805ca-f3ab-4ff0-a6a4-d27fe1ddd38f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 362/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 362/04 z 8. 12. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-12-08", "citacie_n": 215, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e4805ca-f3ab-4ff0-a6a4-d27fe1ddd38f"}, {"guid": "ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 251/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 251/03 z 17. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-17", "citacie_n": 5563, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1"}, {"guid": "ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 88/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 88/01 z 18. 4. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-04-18", "citacie_n": 1046, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04"}, {"guid": "ussr:1348e0f0-0a30-4c1e-b170-7364e546ca39", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 3/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 3/97 z 19. 3. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-03-19", "citacie_n": 8205, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1"}], "citovane_v": []}