{"guid": "1aa98198-984d-4f72-b53f-14dbcdff313b:cb7e5a3c-b6f2-4003-8bab-0e81a497eaf9", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:1012200332.3", "spisova_znacka": "6Sžo/162/2015", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžo/162/2015 z 23. 8. 2017", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 23. augusta 2017, sp. zn. 6Sžo/162/2015, ECLI:SK:NSSR:2017:1012200332.3", "identifikacne_cislo": "1012200332", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Alena Adamcová", "sudca_id": 143, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-alena-adamcova-143", "datum_vydania": "2017-08-23", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Opravné prostriedky proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2000/211", "nazov": "zákon č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/211", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/211-2000"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/211/#paragraf-9.odsek-2", "nazov": "§ 9 ods. 2 zákona č. 211/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/211/#paragraf-9.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/211-2000/paragraf-9"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-246c.odsek-1", "nazov": "§ 246c ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-246c.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-246c"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/211/#paragraf-9.odsek-1", "nazov": "§ 9 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/211/#paragraf-9.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/211-2000/paragraf-9"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99", "nazov": "OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-250ja.odsek-3", "nazov": "§ 250ja ods. 3 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-250ja.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-250ja"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/211/#paragraf-11.odsek-1.pismeno-d", "nazov": "§ 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 211/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/211/#paragraf-11.odsek-1.pismeno-d", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/211-2000/paragraf-11"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "nazov": "§ 219 ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2000/211#paragraf-9", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-246c", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-250ja", "/SK/ZZ/2000/211#paragraf-11", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-219"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/cb7e5a3c-b6f2-4003-8bab-0e81a497eaf9", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:1012200332.3", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2017:1012200332.3", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2017:1012200332.3/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n6Sžo/162/2015\n1012200332\n23. 08. 2017\nJUDr. Alena Adamcová\nECLI:SK:NSSR:2017:1012200332.3\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Adamcovej a\nz členov senátu JUDr. Jozefa Milučkého a JUDr. Eriky Čanádyovej, v právnej veci žalobcu: Aliancia Fairplay, občianske združenie so sídlom Západný rad 39, 811 04 Bratislava, IČO: 31 810 195, zastúpeného\nMgr. Vladimírom Šárnikom, advokátom so sídlom Národného oslobodenia 25, 900 27 Bernolákovo,\nproti žalovanému: Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, so sídlom Štúrova 2, 812 85 Bratislava,\no preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. Ei 243/11-7 zo 16. decembra 2011, o odvolaní\nžalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S/51/2012-68 z 26. februára 2015, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S/51/2012-68 z 26.\nfebruára 2015 p o t v r d z u j e .\nŽalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nI.\nKrajský súd v Bratislave (ďalej v texte rozsudku len „prvostupňový súd\" alebo „krajský súd\") napadnutým\nrozsudkom podľa ust. § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.\") zamietol žalobu,\nktorou sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného č. Ei 243/11-7 zo 16. decembra 2011,\nvydaného generálnym prokurátorom, ktorým ako odvolací orgán zamietol rozklad žalobcu a potvrdil\nrozhodnutie trestného odboru Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn. IV Spr 329/11 z\n1. decembra 2011. Uvedeným prvostupňovým rozhodnutím bola odmietnutá žiadosť o sprístupnenie\ninformácie o telefonickom rozhovore, ku ktorému malo dôjsť 17. septembra 1994 medzi vtedajším\npredsedom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Z.. I. E. a G. N., a to prepisu telefonátu, vrátane\nsprievodnej informácie k prepisu alebo zvukovému záznamu a identity osoby označenej v telefonáte\nako „S.\".\nKrajský súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že súčasťou ochrany súkromia je právo na ochranu\ninformácií prenášaných prostredníctvom rôznych telekomunikačných operátorov, preto každý adresát\ntýchto práv, ktorý komunikuje s inou osobou, má legitímne očakávanie, že obsah komunikácie zostane\ndôverný a nesprístupnený tretím osobám. Poukázal na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva\nA. v. Francúzsko z 23. novembra 1993, v ktorom súd skonštatoval, že cit.: „telefonický hovor nestráca\nsvoj súkromný charakter tým, že sa jeho obsah týka alebo môže týkať verejného záujmu\".\n\nĎalej dôvodil, že ochrana práva na súkromie môže byť obmedzená spôsobom a v prípadoch\nustanovených zákonom a v súlade so všeobecnými princípmi, za ktorých možno obmedziť ústavné\nzákladné právo alebo slobodu jednotlivca. Univerzálnou normou ustanovujúcou všeobecné kritériá a\npredpoklady možného obmedzenia základných práv a slobôd sú ustanovenia obsiahnuté v článku 13\nÚstavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava\"). Z ich obsahu vyplýva, že ústavodarca rozlišuje formálne\ni obsahovo medzi povinnosťami a medzami základných práv a slobôd. Ukladanie povinností ústava\nlimituje tým, že musia byť zachované základné práva. Orgán verejnej moci môže obmedziť základné\npráva, ak koná vo verejnom záujme. K obmedzeniu osobnej integrity a súkromia fyzických osôb tak zo\nstrany verejnej moci môže dôjsť len celkom výnimočne, ak je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné,\nak nemožno účel sledovaný verejným záujmom dosiahnuť inak a ak je to akceptovateľné z hľadiska\nzákonnej existencie a dodržania účinných a konkrétnych záruk proti ľubovôli.\nĎalej krajský súd uviedol princíp proporcionality, ktorý sa zohľadňuje pri riešení kolízie základných práv,\nna základe ktorej dochádza k ich obmedzeniu. V prípade kolízie základných práv s verejným záujmom,\nrespektíve s inými základnými právami treba posudzovať účel takéhoto zásahu vo vzťahu k použitým\nprostriedkom. Nevyhnutným predpokladom je v tomto prípade predvídateľnosť a primeranosť zásahu,\na to najmä vzhľadom na cieľ, ktorý má byť dosiahnutý a na mieru obmedzenia základného práva. Pri\npoužívaní ustanovení o medziach základných práv musí byť skúmaná ich podstata a zmysel s tým, že\ntieto ustanovenia nemôžu byť zneužité na iné účely, než na aké boli ustanovené.\nZ obsahu súdneho a administratívneho spisu mal krajský súd nesporne za preukázané, že žalovaný\nžalobcovej žiadosti nevyhovel s poukazom na ustanovenie § 9 ods. 1, ods. 2, § 11 ods. 1 písm. d)\nzákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov\nv znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o slobode informácií\" alebo „ZSI\"), pretože požadované\ninformácie sa dotýkajú ochrany osobnej integrity fyzickej osoby a rozhodovacej činnosti orgánov činných\nv trestnom konaní a Generálna prokuratúra Slovenskej republiky nedisponuje informáciou k identite\nosoby označenej v telefonáte ako „S.\".\nPodľa názoru krajského súdu požadované informácie sa týkajú osobnosti a súkromia fyzickej osoby,\nide o zvukový záznam týkajúci sa fyzickej osoby alebo jej prejavov osobnej povahy (§ 9 ods. 1 zákona\no slobode informácií), ktorý možno považovať za súčasť práva na súkromie dotknutej osoby. Tiež\npožadované informácie týkajúce sa osobných údajov fyzickej osoby sú spracúvané v informačnom\nsystéme povinnej osoby - Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (§ 9 ods. 2 zákona o slobode\ninformácií). Tieto požadované informácie možno sprístupniť len za podmienok stanovených osobitným\nzákonom (v zmysle poznámky pod čiarou osobitným zákonom je zákon č. 428/2002 Z.z. o ochrane\nosobných údajov- ďalej len „zákon o ochrane osobných údajov\") alebo na základe predchádzajúceho\npísomného súhlasu dotknutej osoby. Dotknutá osoba, teda Z.. I. E. žalovanému písomný súhlas na\nsprístupnenie zvukového záznamu týkajúceho sa jeho osoby v zmysle ustanovenia § 9 ods. 1 a 2 zákona\no slobode informácií neudelil.\nKrajský súd konštatoval, že zo sprístupnenia sú samotným zákonom o slobode informácií vylúčené\ninformácie, ktoré sa dotýkajú osobnosti a súkromia fyzickej osoby a informácie, ktoré obsahujú osobné\núdaje fyzickej osoby. Špecifickú ochranu súkromia fyzickej osoby zabezpečuje zákon o ochrane\nosobných údajov, ktorým sa ustanovuje ochrana osobných údajov fyzických osôb v súlade s článkami\n19 ods. 3 a čl. 22 ústavy a článkom 8 ods. 1 Charty EÚ. Ďalej uviedol, že týmto zákonom sa\nkonkretizuje tiež smernica č. 95/46/ES. Osobnými údajmi podľa ich vymedzenia v ustanovení § 3 zákona\no ochrane osobných údajov sú údaje týkajúce sa určenej alebo určiteľnej fyzickej osoby, pričom takouto\nosobou je osoba, ktorú možno určiť priamo alebo nepriamo, najmä na základe všeobecne použiteľného\nidentifikátora alebo na základe jednej či viacerých charakteristík alebo znakov, ktoré tvoria jej fyzickú,\nfyziologickú, psychickú, mentálnu, ekonomickú, kultúrnu alebo sociálnu identitu. Tieto osobné údaje\nboli do informačného systému prevádzkovateľa - povinnej osoby zhromaždené na účely uplatňovania\nzákonom ustanovených práv a povinností vyplývajúcich pre Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky\na generálneho prokurátora Slovenskej republiky a tieto možno spracúvať (teda aj sprístupňovať) len v\nsúlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi.\nĎalej krajský súd dôvodil, že osobné údaje o dotknutej osobe možno zásadne získať od inej osoby\na spracúvať v informačnom systéme len s predchádzajúcim písomným súhlasom dotknutej osoby. To\nneplatí, ak poskytnutím osobných údajov o dotknutej osobe do informačného systému, iná osoba chráni\n\nsvoje zákonné práva alebo právom chránené záujmy, alebo oznamuje skutočnosti, ktoré odôvodňujú\nuplatnenie právnej zodpovednosti dotknutej osoby, alebo sa osobné údaje spracúvajú na základe\nosobitného zákona. Ten, kto takto osobné údaje spracúva, musí vedieť preukázať Úradu na ochranu\nosobných údajov Slovenskej republiky, kedykoľvek na jeho žiadosť, že ich získal v súlade so zákonom\no ochrane osobných údajov (§ 7 ods. 5 zákona o slobode informácií).\nKrajský súd konštatoval, že osobné údaje dotknutej osoby možno poskytnúť z informačného systému\ninej právnickej osoby, fyzickej osobe, prípadne subjektu v cudzine len spolu s písomným dokladom o\ndanom súhlase, ak tento zákon takýto súhlas vyžaduje: ten, kto osobné údaje takto poskytuje, môže\npísomný doklad po danom súhlase nahradiť písomným vyhlásením prevádzkovateľa o udelení súhlasu\ndotknutými osobami, ak prevádzkovateľ vie preukázať, že písomný súhlas dotknutých osôb bol daný (§ 7\nods. 1 zákona o slobode informácií). Krajský súd tiež poukázal na ustanovenia § 8-11 zákona o slobode\ninformácií, kde sú uvedené prípady, kedy nie je možné požadovanú informáciu sprístupniť, alebo je jej\nsprístupnenie potrebné obmedziť.\nKrajský súd poukázal aj na to, že ak žiadateľ požiada o sprístupnenie informácie o súkromí či zverejnenie\nverejných osobných údajov, povinná osoba ich podľa § 9 ods. 1 a 2 zákona o slobode informácií\nsprístupní len vtedy, ak to ustanovuje osobitný zákon alebo na základe predchádzajúceho písomného\nsúhlasu dotknutej osoby (t.j. osoby, ktorej sa informácia týka). Keďže tieto ustanovenia neukladajú\npovinnej osobe povinnosť požiadať o písomný súhlas dotknutej osoby, povinná osoba nemusí žiadať\ndotknutú osobu o súhlas. V prípade, ak žiadateľ o informáciu nevie preukázať takýto súhlas dotknutej\nosoby alebo, ak súhlas nie je založený v úradnom spise, povinná osoba informáciu nesprístupní.\nKrajský súd sa nestotožnil s názorom žalobcu, že nárok na rešpektovanie súkromného života sa\nautenticky redukuje v závislosti od toho, do akej miery jednotlivec sám dáva svoj súkromný život do\nkontaktu s verejným životom, pričom poukázal na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci\nBruggemann a Scheuten v. Spolková republika Nemecko z 12. júla 1977. Uvedené rozhodnutie sa týka\nproblematiky umelého prerušenia tehotenstva a komisia sa v ňom zmienila o práve na súkromie. Podľa\nnázoru krajského súdu však informácie požadované oprávnenou osobou možno považovať za súčasť\npráva na súkromie dotknutej osoby a podliehajú pod režim ustanovenia § 9 zákona o slobodnom prístupe\nk informáciám, nakoľko sa dotýkajú ochrany osobnej integrity fyzickej osoby a nárok na rešpektovanie\nsúkromného života nemožno automaticky redukovať z dôvodu, že dotknutá osoba je v kontakte s\nverejným životom. V danom prípade podľa názoru krajského súdu ide o kolíziu základných práv, kedy\nneboli splnené podmienky obmedzenia základných práv v zmysle čl. 13 ústavy. Informácie požadované\noprávnenou osobou podliehajú aj pod režim ustanovenia § 11 zákona o slobode informácií, nakoľko sa\ndotýkajú rozhodovacej činnosti orgánov činných v trestnom konaní. Požadovaná informácia bola získaná\nv rámci trestného konania, v ktorom pôvodne konal vyšetrovateľ Policajného zboru a predmetnú vec\ndozorovala Krajská prokuratúra Prešov.\nKrajský súd ďalej zistil, že Generálna prokuratúra Slovenskej republiky nedisponuje informáciou k\nidentite osoby označenej v telefonáte ako „S.\", a preto túto informáciu ani nemohol sprístupniť, keďže\nňou nedisponuje.\nKrajský súd sa nestotožnil ani s názorom žalobcu, že žiadané údaje nespĺňajú ani definičné kritérium\nosobných údajov v zmysle ustanovenia § 3 zákona o ochrane osobných údajov, nakoľko nejde o\ninformácie týkajúce sa fyzickej osoby, ale ide o informácie týkajúce sa výkonu verejnej moci, pričom\npoukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 44/00 z 5. januára 2001. Krajský súd\ncitoval tento nález a dospel k záveru, že je potrebné rozlišovať výkon ústavných a zákonných právomocí\nverejných činiteľoch na verejnosti a následne ich súkromný život a právo na súkromie. Je nesporné,\nže obsah súkromného telefonického rozhovoru nie je výkonom ústavných a zákonných právomocí\nverejného činiteľa na verejnosti, a teda nie je možné dospieť k záveru, že by uvedený nález Ústavného\nsúdu bolo možné aplikovať na skutkový stav v prejednávanej veci.\nŽalobca tiež poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 11. marca 1999, sp. zn. PL. ÚS\n15/98, podľa ktorého v súlade s medzinárodným štandardom termín „nevyhnutný\" je v demokratickej\nspoločnosti možno vysvetliť ako naliehavú spoločenskú potrebu prijať obmedzenie základného práva\nalebo slobody. Obmedzenie práv a slobôd je nevyhnutné, keď možno konštatovať, že cieľ obmedzenia\ninak dosiahnuť nemožno. Uvedený nález sa týka ústavnosti zákona o voľbách do Národnej rady\n\nSlovenskej republiky. Podľa názoru krajského súdu právne závery Ústavného súdu Slovenskej republiky\nv danom prípade paušálne aplikovať nemožno, pretože nevyhnutnosť v tomto smere nie je smerodajným\ndôvodom pre obmedzenie základného práva na súkromie.\nNa námietku žalovaného, že žalobca žalovaného zle v žalobe označil, to znamená, že žalovaný nie\nje pasívne legitimovaný, krajský súd uviedol, že v správnom súdnictve toho, kto je žalovaným, určuje\nzákon (§ 250 ods. 4 O.s.p.). Žalovaným pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní\nje správny orgán, ktorý rozhodol v poslednom stupni, t.j. správny orgán, ktorý rozhodol v správnom\nkonaní o odvolaní alebo o rozklade a pokiaľ príslušný zákon riadny opravný prostriedok nepripúšťa, je\nto správny orgán, ktorý rozhodol v prvom a súčasne aj v poslednom stupni. Pri ústredných orgánoch\nštátnej správy je žalovaným tento orgán, aj keď rozhodnutie vydal ten, kto stojí na jeho čele (minister,\npredseda, vedúci). Napríklad ministerstvo je centralizovaným a monokratickým orgánom štátnej správy,\nna čele ktorého stojí minister menovaný prezidentom na návrh predsedu vlády.\nKrajský súd zdôraznil, že právnu subjektivitu má ministerstvo, ktoré je definované ako právnická osoba\n(§ 35 ods. 1 zákona č. 575/2001 Z.z.). Minister nie je sám o sebe správnym orgánom, ale osobou\nstojacou v čele tohto správneho orgánu. Pri rozhodovaní o rozklade, rozhodovanie v prvom aj druhom\nstupni správneho konania zostáva na úrovni správneho orgánu toho istého stupňa; ide vlastne o osobitý\nprípad opravy vlastného rozhodnutia. Za zodpovedajúcu zákonu sa považuje žaloba, ktorá smeruje proti\nministerstvu (resp. inému orgánu verejnej správy), ale správne sa domáha zrušenia rozhodnutia ministra\n(predsedu, vedúceho úradu a podobne). Označenie žalovaného nie je potrebné meniť ani dopĺňať, ak\nv žalobe označený správny orgán je v tejto veci pasívne legitimovanou osobou. Podľa ustálenej súdnej\npraxe, žalovaným je orgán štátnej správy, aj keď rozhodnutie v druhom stupni, (ktoré je napadnuté\nžalobou), vydala osoba, ktorá stojí na jeho čele (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. 8Sžo/6/2010), preto táto námietka žalovaného nebola opodstatnená.\nV predmetnej veci žalobca tiež žiadal, aby súd podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. prerušil\nkonanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1\npísm. a) ústavy, ak by súd dospel k záveru, že ustanovenie § 10 ods. 1 písm. d), § 9 ods. 1, ods. 2\nzákona o slobode informácií a § 3 zákona o ochrane osobných údajov nemožno ani v zmysle čl. 152\nods. 4 ústavy (a v súlade s nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL ÚS 15/98) vykladať\nústavne konformným spôsobom.\nKrajský súd požiadavke žalobcu, aby súd postúpil vec na rozhodnutie o ním predložených otázkach\nÚstavnému súdu SR nevyhovel. Ustanovenie § 109 O.s.p. dáva súdu fakultatívnu možnosť a nie\npovinnosť prerušiť konanie a postúpiť návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska. K uvedenému\ncitoval rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 4Sžo/36/2012 z 18.\nseptembra 2012.\nV tomto štádiu konania krajský súd nepovažoval za potrebné potupovať v zmysle ustanovenia § 109\nods. 1 písm. b) O.s.p. Ďalej uviedol, že nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 1/2009\nnebolo vyhovené návrhu Krajského súdu v Bratislave na začatie konania podľa článku 125 ods. 1 písm.\na) a článku 144 ods. 2 ústavy o vyslovenie nesúladu § 9 ods. 3 zákona o slobode informácií s čl. 1 ods.\n1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 2, 3 a 4, čl. 19 ods. 1 a 3, čl. 22 ods. 1 a čl. 26 ods. 4 ústavy.\nKrajský súd poukázal na záver, ktorý v predmetnom náleze Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil,\nže účel sledujúci realizáciu základného práva na informácie je s ohľadom na svoju ústavnú relevanciu\nspôsobilý odôvodniť zásah do základných práv podľa čl. 19 ods. 3 a čl. 22 ods. 1 ústavy aj v prípade, ak\nústavodarca neustanovil osobitné dôvody obmedzenia týchto základných práv. Obmedzenie základných\npráv podľa čl. 19 ods. 3 a čl. 22 ods. 1 ústavy však predpokladá, že v zmysle čl. 13 ods. 2 ústavy musí k\ntakémuto obmedzeniu dôjsť za podmienok ustanovených ústavou len zákonom. Musí ísť o taký dôvod\nobmedzenia základného práva, ktorému s ohľadom na ústavný poriadok možno priznať obdobnú právnu\nrelevanciu, akú má obmedzované základné právo. V zásade ním bude iné základné právo alebo iný\nústavou ustanovený verejný záujem.\nKrajský súd mal za preukázané, že rozhodnutie žalovaného bolo vydané v súlade so zákonom a dôvody\nuvedené v žalobe neodôvodňujú zrušenie rozhodnutia žalovaného, a preto žalobu zamietol podľa §\n250j ods. 1 O.s.p.\n\nO trovách konania rozhodol krajský súd podľa ust. § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že v konaní neúspešnému\nžalobcovi ich náhradu nepriznal.\nII.\nProti rozsudku krajského súdu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý žiadal, aby najvyšší\nsúd zmenil napadnutý rozsudok tak, že rozhodnutie žalovaného zruší a žalobcovi prizná náhradu trov\nprvostupňového aj odvolacieho konania.\nŽalobca v odvolaní poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 236/06 z 28.\njúna 2007 a na status positivus, ktorý prislúcha právu na informácie, teda povinnosť orgánov verejnej\nmoci aktívnym konaním zabezpečiť prístup k informáciám a že táto povinnosť sprístupňovať informácie\nmôže byť obmedzená len v súlade s čl. 26 ods. 4 ústavy a teda, ak povinná osoba informáciu odmietne\nsprístupniť, musí ísť o opatrenie, ktoré je v demokratickej spoločnosti „nevyhnutné\". Žalobca poukázal aj\nna nálezy Ústavného súdu Českej republiky k tejto problematike (sp. zn. PL. ÚS 2/10 z 30. marca 2010,\nsp. zn. I. ÚS 1885/09 z 5. mája 2010 a sp. zn. I. ÚS 517/10 z 15. novembra 2010), ako aj na rozhodnutia\nEurópskeho súdu pre ľudské práva (Társaság a Szabadságjogokért v. Maďarsko zo 14. apríla 2009 a\nKenedi proti Maďarsku z 26. mája 2009).\nŽalobca poukázal na princíp proporcionality v prípade konfliktu ústavného práva na informácie a na\nochranu súkromia. Vyčítal žalovanému ako aj krajskému súdu, že nevykonali test proporcionality, ktoré\nz týchto ústavných práv má prednosť.\nPodľa názoru žalobcu v tomto konkrétnom prípade právo verejnosti na informácie prevažuje nad právom\nna súkromie (ochranu osobných údajov) dotknutých osôb.\nŽalobcom požadované informácie sa totiž týkajú telefonátu medzi terajším predsedom Najvyššieho súdu\nSR a páchateľom závažnej trestnej činnosti s prvkami organizovanosti a medzinárodnosti. Skutočnosť,\nže profesionálna sféra (a informácie o nej, vrátane informácii o profesijnej minulosti) osôb pôsobiacich\nvo verejnom živote - teda aj sudcov - patria do sféry verejnej, konštatoval aj ÚS ČR v náleze sp. zn.\nIV. ÚS 23/05 zo dňa 17.07.2007.\nŽalobca s poukazom na nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 517/10 uviedol, že\njednotlivci a verejnosť majú legitímny záujem na všetkom, čo môže súvisieť s fungovaním moci v štáte.\nKonštatovanie, že profesijná minulosť súvisí so súčasným rozhodovaním sudcu označil Ústavný súd\nČeskej republiky v náleze sp. zn. IV. ÚS 23/05 za triviálne.\nŽalobca poukázal na to, že samotný obsah telefonátu (bod 1 žiadosti) je zdanlivo verejne známy z\nvyjadrení politikov, avšak verejnosť má právo, aby pravdivosť tvrdení politikov mohla konfrontovať\ns autentickými podkladmi. Pre verejnosť je totiž rovnako znepokojujúcou tak možnosť, že predseda\nNajvyššieho súdu SR priateľsky komunikuje so zločincom, ako aj možnosť, predseda Najvyššieho súdu\nSR je nepravdivo obviňovaný z neprijateľného správania.\nĎalej opätovne poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 44/00, ako aj na\nnález sp. zn. PL. ÚS 1/09 z 19. januára 2011, z ktorého vyplýva nevyhnutnosť prístupu k informáciám o\nosobách, ktoré vykonávajú verejnú moc a skutočnosť, že takéto osoby musia počítať s vyššou mierou\nobmedzenia ich súkromia.\nŽalobca tiež argumentoval nesúladnosťou výkladu pojmu osobný údaj podľa zákona o ochrane\nosobných údajov s článkom 26 ods. 1 ústavy.\nPrevažujúci záujem na sprístupnení žalobcom požadovaných informácií platí aj v prípade obmedzenia\npodľa ust. § 11 ods. 1 písm. d) ZSI, ktoré zo sprístupňovania vylučuje informácie týkajúce sa\nrozhodovacej činnosti orgánu činného v trestnom konaní.\n\nŽalobcom požadovaná informácia údajne vznikla v súvislosti s vykonávaním trestného vyšetrovania. Aj\nust. § 11 ods. 1 písm. d) ZSI je však potrebné vykladať ústavne súladným spôsobom, aplikujúc kritériá\nvymedzené čl. 26 ods. 4 Ústavy SR. Ako bolo vyššie uvedené, podmienka nevyhnutnosti obmedzenia\npráva na informácie v demokratickej spoločnosti nie je v súvislosti s informáciami požadovanými\nžalobcom naplnená. Nie je však naplnená ani podmienka nevyhnutnosti pre ochranu ktoréhokoľvek z\ntaxatívne určených záujmov, v tomto prípade zrejme bezpečnosti štátu a verejného poriadku. Keďže\npodľa medializovaných informácií, a žalovaný neuviedol vo svojom rozhodnutí inak, sa požadované\ninformácie týkajú trestného vyšetrovania, ktoré prebehlo pred mnohými rokmi. Nie je preto naplnené\nriziko zmarenia už dávno skončeného vyšetrovania. Súd prvého stupňa teda na daný skutkový stav\nnesprávne aplikoval ust. § 11 ods. 1 písm. d) ZSI.\nSúd tiež opätovne dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu, keď bez bližšieho odôvodnenia\nkonštatoval, že „súd ďalej zistil, že Generálna prokuratúra SR ďalej nedisponuje informáciou k identite\nosoby označenej v telefonáte ako „S.\".\" Z odôvodnenia nie je vôbec zrejmé, na základe akých dôkazov\ndospel súd prvého stupňa k tomuto záveru. Skutočnosť, že žalovaný nedisponuje informáciou o\nidentite osoby menom „S.\" bola spomenutá len raz, a to v prvostupňovom rozhodnutí žalovaného\n(rozhodnutie trestného odboru Generálnej prokuratúry SR sp. zn. IV. Spr. 329/11-2 zo dňa 01.12.2011)\nv predposlednej vete.\nZ prepisu rozhovoru však vyplýva, že osoba menom „S.\" bola v tom čase takmer určite tiež sudcom\nNajvyššieho súdu SR a má s G. rovnako priateľský vzťah ako Z.. Je preto ťažko predstaviteľné, že\nby Generálna prokuratúra SR nedisponovala informáciou o identite tejto osoby, keď je u nej tiež daný\nrovnaký dôvod zaujatosti, a teda aj pre vylúčenie z rozhodovania. To potvrdzuje aj skutočnosť, že v\nprípade G. nakoniec (po vylúčení Z.) rozhodoval sudca Z.. Pokiaľ však Generálna prokuratúra SR\ndisponovala informáciou o priateľskom vzťahu „S.\" s G., je nepravdepodobné, že by sa nezaujímala o\nidentitu „S.\".\nZároveň si žalobca uplatnil trovy právneho zastúpenia vo výške 994,26 Eur.\nIII.\nŽalovaný sa k doručenému odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.\nIV.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1\nveta prvá O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, rozhodnutie žalovaného a konanie\npredchádzajúce jeho vydaniu, v rozsahu dôvodov podaného odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p. v spojení s\n§ 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.); odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja\nods. 2 veta prvá O.s.p.), keď deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní\nvopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk\n(§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 O.s.p.) a jednomyseľne\ndospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.\nV správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť\npostupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo\npovinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené\nzáujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 O.s.p.)\nV prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená\nrozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia\na postupu, súd postupuje podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti O.s.p. (§ 247 ods. 1 O.s.p.).\n\nÚlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa\npiatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný\nna konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný\nstav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi\na inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie\nsprávneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi.\nZákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu\npredchádzajúce vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma\naj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie\nsprávneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť\nnapadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.).\nPri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase\nvydania napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 prvá veta O.s.p.). Preto v správnom súdnictve\nsúd dokazovanie zásadne nevykonáva, vykonáva len také dokazovanie, ktoré je nevyhnutné na\npreskúmanie napadnutého rozhodnutia, t.j. jeho rozsah je obmedzený účelom správneho súdnictva (§\n250i ods. 1 veta druhá O.s.p.). Je to tak preto, že úlohou súdu v správnom súdnictve (prvostupňového ani\nodvolacieho) nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu dopĺňaním\nrozsiahleho dokazovania, ale preskúmať zákonnosť ich rozhodnutí.\nNie je ani úlohou najvyššieho súdu v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho\norgánu v správnom súdnictve prehodnocovať správnosť záverov krajského súdu na základe nesúhlasu\nodvolateľa s takýmito závermi. Účelom konania v správnom súdnictve je poskytnutie súdnej ochrany\npred tvrdeným nezákonným rozhodnutím.\nPodľa § 246c ods. 1, veta prvá O.s.p., pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti,\nsa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.\nPodľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak\nsa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v\nodôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne\ndoplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.\nOdvolací súd v rozsahu odvolacích dôvodov preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie,\nktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie\nžalovaného správneho orgánu a konanie mu predchádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého\nstupňa vysporiadal so všetkými zásadnými námietkami uvedenými v žalobe a z takto vymedzeného\nrozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho\norgánu.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky po oboznámení sa s rozsahom a dôvodmi odvolania proti\nnapadnutému rozsudku Krajského súdu v Bratislave, po preskúmaní odvolaním napadnutého rozsudku\na po oboznámení sa s obsahom pripojeného spisového materiálu vychádzajúc z ustanovenia § 219\nods. 2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. nezistil žiaden dôvod na to, aby sa odchýlil\nod logických argumentov a relevantných právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení napadnutého\nrozsudku. Tieto závery spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem vytvárajú dostatočné\nprávne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s ním najvyšší súd stotožňuje\nv celom rozsahu, považujúc právne posúdenie veci krajským súdom za správne, a aby nadbytočne\nneopakoval pre účastníkov známe fakty v prejednávanej veci spolu s právnymi závermi krajského súdu,\nna zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku k námietkam žalobcov uvedeným v odvolaní uvádza\nnasledovné.\nÚlohou prvostupňového súdu v predmetnej veci bolo postupom podľa ustanovení druhej hlavy piatej\nčasti Občianskeho súdneho poriadku - upravujúcej rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a\npostupom správnych orgánov - na základe žaloby žalobcu preskúmať zákonnosť postupu a rozhodnutia\nžalovaného č. Ei 243/11-7 zo 16. decembra 2011, ktorým rozklad žalobcu zamietol\na potvrdil\nprvostupňové rozhodnutie trestného odboru Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn. IV Spr\n\n329/11 z 1. decembra 2011, o nesprístupnení žalobcom požadovaných informácií s poukazom na ust.\n§ 9 ods. 1, 2 a § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobode informácií.\nZ obsahu predloženého spisového materiálu odvolací súd zistil, že žiadosťou z 25. novembra 2011\nsa žalobca domáhal sprístupnenia informácií týkajúcich sa prepisu telefonátu, ku ktorému malo dôjsť\n17. septembra 1994 medzi vtedajším predsedom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Z.. I. E. a G.\nN., sprievodnej informácie k tomuto prepisu alebo zvukovému záznamu a identity osoby označenej v\ntelefonáte ako „S.\".\nÚlohou prvostupňového súdu, limitovaného rozsahom žalobných dôvodov, bolo posúdiť, či v predmetnej\nveci existovali zákonné podmienky pre nesprístupnenie požadovaných informácií žalobcovi.\nSprávne orgány argumentovali tým, že zo sprístupnenia informácií sú samotným zákonom o slobode\ninformácií vylúčené informácie dotýkajúce sa osobnosti a súkromia fyzickej osoby (§ 9 ods. 1 zákona\no slobode informácií), ako aj informácie obsahujúce osobné údaje fyzickej osoby, ktoré sú výslovne\nchránené zákonom o ochrane osobných údajov (§ 9 ods. 2 zákona o slobode informácií) a zároveň\ns poukazom na ust. § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobode informácií odmietli sprístupniť informáciu\ntýkajúcu sa trestného konania.\nPodľa čl. 19 ods. 2 ústavy, každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do\nsúkromného a rodinného života.\nPodľa § 19 ods. 3 ústavy, každý má právo na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním,\nzverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe.\nPodľa § 22 ods. 1 ústavy, listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ a iných písomností a\nochrana osobných údajov sa zaručujú.\nPodľa § 22 ods. 2 ústavy, nikto nesmie porušiť listové tajomstvo ani tajomstvo iných písomností a\nzáznamov, či už uchovávaných v súkromí, alebo zasielaných poštou, alebo iným spôsobom; výnimkou sú\nprípady, ktoré ustanoví zákon. Rovnako sa zaručuje tajomstvo správ podávaných telefónom, telegrafom\nalebo iným podobným zariadením.\nPodľa čl. 26 ods. 1 <. ústavy, sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.\nPodľa čl. 26 ods. 4 <. ústavy, slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť\nzákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných,\nbezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.\nPodľa čl. 26 ods. 5 <. ústavy, orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným spôsobom poskytovať\ninformácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob vykonania ustanoví zákon.\nPodľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (zverejnený v Zbierke\nzákonov pod č. 209/1992 Zb.), každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať\nnázory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez\nohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým,\ntelevíznym alebo filmovým spoločnostiam.\nPodľa § 2 ods. 1 zákona o slobode informácií, osobami povinnými podľa tohto zákona sprístupňovať\ninformácie (ďalej len \"povinné osoby\") sú štátne orgány, obce, vyššie územné celky, ako aj tie právnické\nosoby a fyzické osoby, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických\nosôb alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy, a to iba v rozsahu tejto ich rozhodovacej činnosti.\nPodľa § 3 ods. 1 zákona o slobode informácií, každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú\npovinné osoby k dispozícii.\nPodľa § 3 ods. 3 zákona o slobode informácií, informácie sa sprístupňujú bez preukázania právneho\nalebo iného dôvodu alebo záujmu, pre ktorý sa informácia požaduje.\n\nPodľa § 6 ods. 6 zákona o slobode informácií, na obmedzenia zverejňovania informácií sa použijú\nustanovenia § 8 až 12 <..\nPodľa § 9 ods. 1 <. prvá veta zákona o slobode informácií, ktoré sa dotýkajú osobnosti a súkromia\nfyzickej osoby, písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy\ntýkajúce sa fyzickej osoby alebo jej prejavov osobnej povahy povinná osoba sprístupní len vtedy, ak to\nustanovuje osobitný zákon, alebo s predchádzajúcim súhlasom dotknutej osoby.\nPodľa § 9 ods. 2 <. prvá veta zákona o slobode informácií, o osobných údajoch fyzickej osoby, ktoré sú\nspracúvané v informačnom systéme za podmienok ustanovených zákonom, povinná osoba sprístupní\nlen vtedy, ak to ustanovuje zákon, alebo na základe predchádzajúceho písomného súhlasu dotknutej\nosoby.\nPodľa § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobode informácií, sa týka rozhodovacej činnosti súdu vrátane\nmedzinárodných súdnych orgánov alebo orgánu činného v trestnom konaní okrem informácie, ktorá sa\nsprístupňuje podľa osobitného predpisu, rozhodnutia policajta v prípravnom konaní podľa druhej časti\ndruhej hlavy piateho dielu Trestného poriadku <. a informácie o vznesení obvinenia vrátane opisu skutku,\nak ich sprístupnenie nezakazuje zákon alebo ak ich sprístupnenie neohrozuje práva a právom chránené\nzáujmy.\nPodľa § 3 zákona o ochrane osobných údajov, osobnými údajmi sú údaje týkajúce sa určenej alebo\nurčiteľnej fyzickej osoby, pričom takou osobou je osoba, ktorú možno určiť priamo alebo nepriamo, najmä\nna základe všeobecne použiteľného identifikátora alebo na základe jednej či viacerých charakteristík\nalebo znakov, ktoré tvoria jej fyzickú, fyziologickú, psychickú, mentálnu, ekonomickú, kultúrnu alebo\nsociálnu identitu.\nPodľa § 6 ods. 1 písm. i) zákona o ochrane osobných údajov, spracúvať osobné údaje v súlade s\ndobrými mravmi a konať spôsobom, ktorý neodporuje tomuto zákonu ani iným všeobecne záväzným\nprávnym predpisom a ani ich neobchádza; súhlas dotknutej osoby si nesmie prevádzkovateľ vynucovať\na ani podmieňovať hrozbou odmietnutia zmluvného vzťahu, služby, tovaru alebo povinnosti ustanovenej\nprevádzkovateľovi alebo sprostredkovateľovi zákonom.\nPodľa § 7 ods. 3 zákona o ochrane osobných údajov, súhlas podľa odseku 1 sa nevyžaduje, ak\nsa osobné údaje spracúvajú na základe osobitného zákona, ktorý ustanovuje zoznam osobných\núdajov, účel ich spracúvania a okruh dotknutých osôb. Spracúvané osobné údaje o dotknutej osobe\nmožno z informačného systému poskytnúť, sprístupniť alebo zverejniť len vtedy, ak osobitný zákon\nustanovuje účel poskytovania, sprístupňovania alebo zverejňovania, zoznam osobných údajov, ktoré\nmožno poskytnúť, sprístupniť alebo zverejniť, ako aj tretie strany, ktorým sa osobné údaje poskytujú,\nprípadne okruh príjemcov, ktorým sa osobné údaje sprístupňujú, ak tento zákon neustanovuje inak.\nTýmto nie je dotknuté ustanovenie § 9 ods. 1 písm. a) <..\nPodľa § 7 ods. 5 zákona o ochrane osobných údajov, osobné údaje o dotknutej osobe možno získať od\ninej osoby a spracúvať v informačnom systéme len s predchádzajúcim písomným súhlasom dotknutej\nosoby. To neplatí, ak poskytnutím osobných údajov o dotknutej osobe do informačného systému iná\nosoba chráni svoje zákonné práva alebo právom chránené záujmy, alebo oznamuje skutočnosti, ktoré\nodôvodňujú uplatnenie právnej zodpovednosti dotknutej osoby, alebo sa osobné údaje spracúvajú na\nzáklade osobitného zákona podľa odseku 3 alebo § 9 ods. 1 písm. a) <.. Ten, kto takto osobné údaje\nspracúva, musí vedieť preukázať úradu kedykoľvek na jeho žiadosť, že ich získal v súlade s týmto\nzákonom.\nPodľa článku 8 ods. 1 Charty Európskej Únie, každý má právo na ochranu osobných údajov, ktoré sa\nho týkajú.\nSenát odvolacieho súdu vychádzajúc zo skutkových zistení v danej veci dospel k zhodnému záveru ako\nsúd prvého stupňa, že správne orgány oboch stupňov v danom prípade postupovali v súlade s citovanou\nprávnou úpravou.\n\nK problematike ochrany osobných údajov odvolací súd uvádza, že zásady ochrany osobných údajov\nstanovuje zákon o ochrane osobných údajov. Osobným údajom je informácia týkajúca sa fyzickej osoby,\nktorá je \"určená\" alebo \"určiteľná\", resp. ktorá je na základe určitého súboru rôznych údajov konkrétne\nidentifikovateľná a nezameniteľná s inou osobou. Súbor údajov, na základe ktorých nie je fyzická osoba\npriamo alebo nepriamo určená alebo určiteľná a na jej určenie je nevyhnutné získať ďalší údaj alebo\nďalšie údaje s vynaložením neúmerne vysokého úsilia, sa nepovažuje za osobné údaje fyzickej osoby.\nNeúmerne vysokým úsilím sa rozumie získavanie údajov z ťažko dostupného zdroja, získavanie údajov\ndlhodobým vyhľadávaním, viacnásobným overovaním, porovnávaním a triedením alebo získavanie\núdajov prieskumom, ktorého výsledky je možné priradiť viacerým fyzickým osobám, ktoré treba ďalej\nanalyzovať, upresňovať a selektovať.\nAk žiadateľ požiada o sprístupnenie informácií o súkromí alebo osobných údajov (resp. dokumentov\nobsahujúcich tieto informácie, v danom prípade zvukového záznamu), povinná osoba ich podľa § 9\nods. 1 <. a <. zákona o slobode informácií sprístupní len vtedy, ak to ustanovuje osobitný zákon alebo\nna základe predchádzajúceho písomného súhlasu dotknutej osoby (osoby, ktorej sa týka informácia o\nsúkromí alebo osobný údaj). Keďže tieto ustanovenia neukladajú povinnej osobe povinnosť požiadať\no písomný súhlas dotknutej osoby, povinná osoba nemusí žiadať dotknutú osobu (resp. blízku osobu\nalebo zákonného zástupcu) o súhlas. Ak žiadateľ o informáciu nevie preukázať takýto súhlas dotknutej\nosoby alebo ak súhlas nie je založený v úradnom spise, povinná osoba informáciu nesprístupní.\nV prejednávanej právnej veci osobný údaj predstavuje zvukový záznam telefonického rozhovoru, ktorý\nsa týka súkromnej sféry dotknutej osoby. V danom prípade, ani osobitný zákon, t.j. zákon o ochrane\nosobných údajov neumožňuje sprístupnenie takejto informácie, a zároveň nebol udelený ani súhlas\ntejto osoby so sprístupnením informácie. Preto sa na nesprístupnenie požadovanej informácie vzťahuje\nobmedzenie prístupu k informáciám podľa § 9 ods. 1 a 2 zákona o slobode informácií.\nPodľa názoru odvolacieho súdu, správne orgány správne postupovali, keď požadovanú informáciu\nnesprístupnili práve pre toto obmedzenie. Aj podľa názoru senátu najvyššieho súdu, obsahom\npredmetného rozhovoru nie je výkon verejnej moci, ale ide o súkromný rozhovor, z dôvodu ktorého\nnemožno na prejednávaný prípad použiť nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 44/00\nz 5. januára 2001 ako správne argumentoval krajský súd a v tomto smere odvolací súd odkazuje na\njeho právne závery.\nPokiaľ sa žalobca v podanej žiadosti domáhal sprístupnenia sprievodnej informácie k prepisu zvukového\nzáznamu alebo k zvukovému záznamu, odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že dôkaz vykonaný\nprepisom zvukového záznamu je súčasťou spisového materiálu a do spisu sú oprávnené nahliadať len\nosoby uvedené v ustanovení § 69 Trestného poriadku, ako aj iné osoby avšak za splnenia zákonom\nstanovených podmienok. Preto postupoval správny orgán v súlade so zákonom, keď informácie týkajúce\nsa dôkazu vykonávaného v konaní pred orgánom činným v trestnom konaní nesprístupnil, z dôvodu,\nže na tento dôkaz sa vzťahuje obmedzenie vyplývajúce z ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d) zákona o\nslobode informácií.\nK identite osoby vystupujúcej pod menom „S.\", odvolací súd uvádza, že povinná osoba nie je povinná\nzískavať, vyžadovať, zhromažďovať, vyhodnocovať alebo vyhľadávať, či spracúvať informácie, ktoré\nsama nemá k dispozícii. V tomto smere odvolací súd poukazuje na účel prijatia zákona o slobode\ninformácií, ktorý predovšetkým slúži na kontrolu hospodárenia s verejnými prostriedkami, nakladania\ns majetkom štátu, majetkom vyššieho územného celku alebo majetkom obce, o životnom prostredí, o\núlohách alebo odborných službách týkajúcich sa životného prostredia a o obsahu, plnení a činnostiach\nvykonávaných na základe uzatvorenej zmluvy. Účelom zákona nie je žiadateľom odpovedať na všetky\npoložené otázky, resp. im sprístupniť všetky požadované informácie. Aj na takúto situáciu zákonodarca\nmyslel, keď zaviedol obmedzenia v ustanoveniach § 8-12 zákona.\nPožadované informácie žiadateľom spadajú pod tieto obmedzenia bezvýhradne, nakoľko sa jednak\ntýkajú osobných údajov a jednak rozhodovacej činnosti orgánu činného v trestnom konaní.\nK vytýkanému nevykonaniu testu proporcionality žalovaným a následne krajským súdom, odvolací\nsúd poukazuje tiež na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 1/2009, v ktorom\nústavný súd pristúpil k testu proporcionality kolidujúcich ústavných práv a to práva uvedeného v\n\nčl. 26 ods. 4 ústavy s článkom 19 ods. 3 a 22 ods. 1 ústavy, z ktorého odvolací súd cituje: „Pre\nposúdenie prípadnej kolízie napadnutého ustanovenia zákona o slobode informácií s čl. 26 ods.\n4 <aspi://module='ASPI'&link='460/1992%20Zb.%2523%25C8l.26'&ucin-k-dni='30.12.9999'> ústavy je\npreto dôležité, že tento článok umožňuje zákonodarcovi obmedziť právo na informácie z dôvodov\nv ňom ustanovených, neustanovuje ale povinnosť zákonodarcu takéto obmedzenia konštituovať. K\nporušeniu tohto ustanovenia teda nemôže dôjsť neprijatím zákona ustanovujúceho obmedzenia práva\nna informácie, ale naopak prijatím zákona, ktorý toto právo obmedzuje buď z iných dôvodov, než v ňom\nuvedených, alebo ich v tomto smere obmedzuje nad nevyhnutnú mieru na dosiahnutie určitého cieľa,\nteda nad mieru vyplývajúcu z princípu proporcionality. Z hľadiska posúdenia ústavnosti zákona by teda\nmuselo ísť o otázku, či zákon môže prístup k určitej informácii obmedziť, a nie, či tento prístup obmedziť\nmal, aj keď tak neurobil.\"\nZ uvedeného vyplýva, že je možné zasiahnuť do práva na slobodu prejavu zákonom. Musí však ísť o taký\ndôvod obmedzenia základného práva, ktorému s ohľadom na ústavný poriadok možno priznať obdobnú\nprávnu relevanciu, akú má obmedzované základné právo. V zásade ním bude iné základné právo\nalebo iný ústavou ustanovený verejný záujem, v danom prípade právo na ochranu pred neoprávneným\nzhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe ako aj na ochranu\nosobných údajov.\nZ obsahu spisového materiálu, súčasťou ktorého bol aj administratívny spis žalovaného, odvolací\nsúd zistil, že krajský súd sa pri svojom rozhodovaní náležite vysporiadal so všetkými relevantnými\nnámietkami uvedenými v žalobe, vyjadril sa k dotknutým právnym predpisom, uvádzanej judikatúre\nÚstavného súdu Slovenskej republiky, ako aj rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva\nvo vzťahu k meritu veci a aj vo vzťahu k návrhu na prerušenie konania.\nV súdnom konaní obsahom administratívneho spisu bolo preukázané, že vykonané dokazovanie\nbolo správnymi orgánmi náležite vyhodnotené a v hodnotení dôkazov prvostupňový súd nezistil\nprávne pochybenia ani logické nesprávnosti ani takú vadu konania, ktorá by mala vplyv na zákonnosť\nnapadnutého rozhodnutia.\nZa stavu, že žalobca žiadal v podanej žiadosti v rozpore s vyššie uvedenými ustanoveniami sprístupniť\ninformácie predstavujúce osobné údaje, na ktoré sa vzťahuje obmedzenie prístupu k informáciám podľa\nzákona o slobode informácií, a informácie týkajúce sa rozhodovacej činnosti orgánu činného v trestnom\nkonaní, odvolací súd sa stotožnil s právnym posúdením veci krajským súdom.\nPreto, ak krajský súd dospel k právnemu záveru totožnému so záverom správnych orgánov oboch\nstupňov a rozhodol, že preskúmavaným rozhodnutím žalovaného správneho orgánu nedošlo k\nporušeniu zákona a chránených záujmov žalobcu, tento jeho názor považoval aj odvolací súd, z dôvodov\nuvedených vyššie, za správny.\nOdvolací súd zistil, že odvolanie žalobcu neobsahuje žiadne právne relevantné tvrdenia a dôkazy, ktoré\nby mohli ovplyvniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.\nVzhľadom na uvedené skutočnosti, Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací, napadnutý\nrozsudok krajského súdu podľa § 250ja ods. 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. a s § 219 ods.\n1 O.s.p. potvrdil.\nO trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd s poukazom na ust. § 250k ods. 1 veta prvá O.s.p.\nv spojení s ust. § 246c veta prvá O.s.p a s ust. § 224 ods. 1 O.s.p. v súlade s ust. § 142 ods. 1 O.s.p.\ntak, že v odvolacom konaní neúspešnému žalobcovi ich náhradu nepriznal.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v konaní podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. postupoval podľa\nustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktorý bol zrušený zákonom č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový\nporiadok (§ 473), ktorý nadobudol účinnosť dňa 1. júla 2016.\nDňom 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok, ktorý v § 492\nods. 2 ustanovil, že odvolacie konania podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo\ndňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov.\n\nV súlade s vyššie uvedenými prechodnými ustanoveniami odvolací súd v predmetnej veci postupoval\npodľa doterajšieho predpisu, Občianskeho súdneho poriadku.\nToto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9\nveta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom\nod 1. mája 2011).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "1S/51/2012", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}