{"guid": "e5464ea5-7729-46d0-b801-6efef738ce1b:9aa5fdb0-3d2d-4f19-afb5-0fb9e2cc7f91", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:1011200687.4", "spisova_znacka": "6Sžf/85/2015", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžf/85/2015 z 26. 4. 2017", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 26. apríla 2017, sp. zn. 6Sžf/85/2015, ECLI:SK:NSSR:2017:1011200687.4", "identifikacne_cislo": "1011200687", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Alena Adamcová", "datum_vydania": "2017-04-26", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmeňujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Opravné prostriedky proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-250ja.odsek-3", "nazov": "§ 250ja ods. 3 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-250ja.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-250ja"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-220", "nazov": "§ 220 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-220", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-220"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/595/#paragraf-5", "nazov": "§ 5 zákona č. 595/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/595/#paragraf-5", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/595-2003/paragraf-5"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/511", "nazov": "zákon č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov (zrušený)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/511", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/511-1992"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/595", "nazov": "zákon č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/595", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/595-2003"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/511/#paragraf-5.odsek-3", "nazov": "§ 5 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/511/#paragraf-5.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/511-1992/paragraf-5"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/511/#paragraf-44.odsek-6", "nazov": "§ 44 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/511/#paragraf-44.odsek-6", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/511-1992/paragraf-44"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99", "nazov": "OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-250ja", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-220", "/SK/ZZ/2003/595#paragraf-5", "/SK/ZZ/1992/511#paragraf-5", "/SK/ZZ/1992/511#paragraf-44"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/9aa5fdb0-3d2d-4f19-afb5-0fb9e2cc7f91", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:1011200687.4", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2017:1011200687.4", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2017:1011200687.4/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n6Sžf/85/2015\n1011200687\n26. 04. 2017\nJUDr. Alena Adamcová\nECLI:SK:NSSR:2017:1011200687.4\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Adamcovej\na zo sudcov JUDr. Jozefa Hargaša a JUDr. Ivana Rumanu v právnej veci žalobcu: VOLKSWAGEN\nSLOVAKIA, a. s., IČO: 35 757 442, so sídlom J. Jonáša 1, 843 02 Bratislava, právne zastúpeného\nadvokátskou kanceláriou BAK & PARTNERS s. r. o., Panská 14, 811 01 Bratislava, v mene ktorej koná\nadvokát JUDr. Peter Bak, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63,\nBanská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/221/1348-7291/2011/990390r zo dňa 4. februára 2011, konajúc o odvolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave\nč. k. 1S/69/2011-185 zo dňa 8. októbra 2015, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S/69/2011-185 zo dňa\n8. októbra 2015 m e n í tak, že žalobu z a m i e t a .\nÚčastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nI.\nNapadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave (ďalej v texte rozsudku len „krajský súd\", príp. „súd\nprvého stupňa\") podľa § 250j ods. 2 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej v texte rozsudku len\n„OSP\") zrušil rozhodnutie žalovaného č. I/221/1348-7291/2011/990390-r zo dňa 04.02.2011 v spojení s\nrozhodnutím Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty (ďalej v texte rozsudku len „správca dane\")\nč. 500/230/26846/10/Hud zo dňa 15.11.2010 a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. O náhrade trov\nkonania rozhodol podľa § 250k ods. 1 OSP tak, že neúspešnému žalovanému uložil povinnosť zaplatiť\nžalobcovi náhradu trov konania vo výške 70,- Eur z titulu náhrady súdneho poplatku a povinnosť zaplatiť\nžalobcovi trovy právneho zastúpenia vo výške 1 474,06 Eur na účet jeho právneho zástupcu.\nŽalobným\npetitom\nžalobca\nnavrhoval\nzrušenie\nrozhodnutia\nžalovaného\nč.\nI/221/1348-7291/2011/990390-r zo dňa 04.02.2011, ako aj zrušenie rozhodnutia správcu dane č.\n500/230/26846/10/Hud zo dňa 15.11.2010, ktorým žalobcovi postupom podľa § 44 ods. 6 písm. b) bod\n1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných\norgánov (ďalej len „zákon o správe daní\") dodatočne určil rozdiel dane z príjmov fyzických osôb zo\nzávislej činnosti a rozdiel daňového bonusu za zdaňovacie obdobie roku 2007 v sume 301 765,85 Eur.\nŽalovaný žalobou napadnutým rozhodnutím v rámci odvolacieho daňového konania postupom podľa §\n48 ods. 5 zákona o správe daní rozhodnutie správcu dane potvrdil.\nDôvodom dodatočného určenia predmetnej daňovej povinnosti bolo daňovými orgánmi oboch stupňov\nkonštatované porušenie ustanovení § 2 písm. c), § 5 ods. 2 a § 35 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani\n\nz príjmov v znení účinnom do 31.12.2007 (ďalej len „zákon o dani z príjmov\") žalobcom, spočívajúce\nv nesprávnom postupe žalobcu pri plnení jeho povinností platiteľa dane z príjmov fyzických osôb zo\nzávislej činnosti (ďalej v texte rozsudku aj „daň zo závislej činnosti\"), kedy za svojich zamestnancov,\nktorým prostredníctvom zmluvnej prepravy zabezpečil prepravu do zamestnania a zo zamestnania, v\nnesprávnej výške zrazil a odviedol daň zo závislej činnosti za rok 2007. Ako porušenie uvedených\nzákonných povinností žalobcom daňové orgány vyhodnotili skutočnosť, že tieto plnenia neboli zahrnuté\ndo zdaniteľnej mzdy zamestnancov a podľa § 35 zákona o dani z príjmov neboli z nich vybraté preddavky\nna daň z príjmov zo závislej činnosti za kontrolované zdaňovacie obdobie.\nKrajský súd vymedzil súdny prieskum zákonnosti napadnutých rozhodnutí na posúdenie spornej\notázky týkajúcej sa podradenia poskytovania prepravy pre zamestnancov z miesta ich bydliska do\nmiesta výkonu ich práce v prevádzke žalobcu právnemu režimu, pričom dospel ku konštatovaniu\nnezákonnosti preskúmavaných daňových rozhodnutí z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci\noboma daňovými orgánmi. Uvedený záver krajský súd dôvodil nesprávnou aplikáciou ustanovení § 2\nods. 6 a § 5 ods. 3 zákona o správe daní, ako aj § 40 zákona o dani z príjmov daňovými orgánmi pri\ndodatočnom určení predmetnej dane zo závislej činnosti.\nKrajský súd v prejednávanej veci dospel k záveru, je možné sa v celom rozsahu stotožniť s právnym\nnázorom žalobcu. Pre účely posúdenia zdaniteľnosti nepeňažného príjmu zamestnancov žalobcu,\ndosiahnutého rozdielom medzi nákladmi na bežné cestovné zamestnancov (ktoré by platili pri ceste\ndo a zo zamestnania u prepravcov v relevantnom čase a mieste) a cestovnými nákladmi na cestovné\nzamestnancov poskytovaného žalobcom do a zo zamestnania, krajský súd vychádzal z argumentácie\nžalobcu odvolávajúcej sa na primárny hospodársky cieľ žalobcu, ktorým bolo v danom prípade\nzabezpečiť nepretržitý chod výrobného procesu v prevádzke žalobcu, a nie zabezpečovanie prepravy\npre jeho zamestnancov za znížené ceny alebo poskytovanie zvýhodnenia v podobe zamestnaneckých\nbenefitov. Plnenie uvedenej potreby zabezpečovaním prepravy zamestnancov vychádzalo z tvrdenia\nžalobcu, že žiadna z existujúcich foriem pravidelnej dopravy nedokázala žalobcovi zabezpečiť\ndostatočný počet zamestnancov žalobcu na pracovisko. Uvedené zabezpečenie prepravy krajský\nsúd nevyhodnotil ako poskytnutie prepravy pre zamestnancov, ale obstaranie prepravy pre žalobcu\nsamotného, ktoré bolo nevyhnutné na zabezpečenie vlastnej výroby. Úžitok zamestnancov z prepravy\npredstavoval len vedľajší efekt, za ktorý navyše žalobca požadoval od zamestnancov úhradu.\nPrávne posúdenie žalovaného ohľadne zdaniteľnosti vyššie uvedeného rozdielu na cestovnom\nzamestnancov žalobcu ako poskytnutie nepeňažného plnenia žalobcom jeho zamestnancom vo forme\nzabezpečenia dopravy, krajský súd vyhodnotil ako nesprávne, pretože žalobca neposkytoval túto\nprepravu ako alternatívu k verejnej doprave, keďže sa sústredil len na svojich vlastných zamestnancov\na na zabezpečenie trojsmennej prevádzky.\nKrajský súd uviedol, že žalobca nemal povinnosť zraziť časť zaplatenej sumy za prepravu zrážkovou\ndaňou, pretože úhradu časti nákladov za prepravu žalobcom nie je možné kvalifikovať ako nepeňažné\nplnenie. Podľa krajského súdu išlo o spoločné obstaranie služby žalobcu ako zamestnávateľa a jeho\nzamestnancov, ktoré nemôže byť predmetom dane z príjmov, keďže nejde o príjem a už vôbec nie o\npríjem zo závislej činnosti.\nV tejto súvislosti krajský súd s poukazom na ustálenú judikatúru uzavrel, že zabezpečenie dopravy\npre zamestnancov žalobcu nemožno považovať za nepeňažné plnenie pre zamestnancov žalobcu,\nčiže nemožno ho považovať za nepeňažný príjem zamestnancov žalobcu, a teda nepodlieha dani z\npríjmov zo závislej činnosti. Podľa krajského súdu úhradu časti nákladov za prepravu žalobcom žalovaný\nv rozpore so zákonom kvalifikoval ako nepeňažné plnenie pre zamestnancov žalobcu a nesprávne\naplikoval ustanovenia § 2 písm. c) a § 5 ods. 1 písm. a), § 5 ods. 2 zákona o dani z príjmov, definujúce\nna účely dane z príjmov príjem a špecifikáciu príjmov zo závislej činnosti.\nVo vzťahu k určeniu daňovníka predmetnej dane z príjmov zo závislej činnosti krajský súd dôvodil\ndôrazom na dikciu ustanovenia § 5 ods. 1 zákona o dani z príjmov, podľa ktorého príjem zo závislej\nčinnosti môže dosiahnuť len fyzická osoba, v žiadnom prípade nie právnická osoba, ktorou je žalobca.\nV nadväznosti na uvedené krajský súd za nesporné považoval, že daň možno vyrubiť len subjektu, ktorý\ndosiahol príjem podliehajúci zdaneniu. Daňovníkom dane zo závislej činnosti, t. j. osobou, ktorej príjmy\npriamo podliehajú dani podľa § 5 ods. 2 zákona o správe daní a ktoré je možné vyrubiť daň zo závislej\n\nčinnosti, je v danom prípade zamestnanec, a nie zamestnávateľ. Krajský súd dôvodil, že žalobca má vo\nvzťahu k prejednávanej veci postavenie platiteľa dane, a nie daňovníka, pričom majetková zodpovednosť\nplatiteľa dane sa vzťahuje iba na daň skutočne vybranú od daňovníka alebo daňovníkovi zrazenú. To\npodľa krajského súdu znamená, že ak žalobca preddavok na daň nevybral, nemá postavenie platiteľa\ndane vo vzťahu k nezrazenej, či nevybratej dani, nakoľko platiteľ dane správcovi dane odvádza iba\ndaň vybranú alebo zrazenú. Na základe uvedeného krajský súd prijal právny záver, že žalobca nemá\nručiteľský záväzok za plnenie platobnej povinnosti dane zo závislej činnosti a ani neexistuje žiadny\nprávny titul, na základe ktorého by mohol žalovaný vyrubiť daň zo závislej činnosti žalobcovi.\nUvedenú argumentáciu krajský súd podporil poukazom na právny záver vyplývajúci\nz rozsudku\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžf 65/2007, podľa ktorého: „...Pojem „majetková\nzodpovednosť platiteľa dane\" (§ 5 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb.) nie je možné zamieňať s ručením a\nručiteľským záväzkom na daň (§ 56 ods. 4 citovaného zákona). Platiteľ dane nie je daňovníkom dane\nvoči ktorému správcovi dane vznikla pohľadávka, preto nemožno ani platobným výmerom mu uložiť\npovinnosť, lebo nejde o jeho daň, ani za ňu neručí, ale o daň jeho zamestnanca. Daň z príjmov možno\nvyrubiť iba daňovníkovi...\".\nZároveň krajský súd konštatoval aj porušenie ustanovenia § 2 ods. 6 zákona o správe daní daňovými\norgánmi oboch stupňov, kedy tieto pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní nebrali do\núvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie\ndane. V súvislosti s uvedeným krajský súd poukázal na právny záver rozsudku Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky (ďalej v texte rozsudku aj „najvyšší súd\") sp. zn. 3SžoKS89/2006, podľa ktorého je\nvždy rozhodujúce posúdenie ekonomického charakteru jednotlivých plnení, ktoré sú obsahom právneho\núkonu a ktoré\ns daným právnym úkonom súvisia.\nV prejednávanom prípade krajský súd zdôraznil, že skutočným obsahom úkonu žalobcu bolo\nobstaranie prepravy jeho zamestnancov do zamestnania. Bezprostredným hospodárskym cieľom,\npre ktorý tento záväzok vznikol, nebolo bezodkladne poskytovať službu jeho zamestnancom ako\nnejakú zamestnaneckú výhodu, ale rozhodujúcim účelom prečo si žalobca zabezpečuje dopravu\nzamestnancov, je zabezpečenie nepretržitosti efektívnosti trojsmennej prevádzky za tým účelom, aby\nzamestnanci prišli do práce riadne a včas, nakoľko neskoré príchody zamestnancov, ktorí sa zúčastňujú\nvýrobného procesu môže vážne ohroziť plynulosť celej prevádzky žalobcu. V tomto prípade krajský\nsúd poukázal na to, že dňa 01.02.1995 nadobudla účinnosť Európska dohoda o pridružení, uzavretá\nmedzi európskymi spoločenstvami a ich členskými štátmi so Slovenskou republikou. Pri uplatňovaní\ndaňových predpisov v daňovom konaní sa berie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo\ninej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane (oznámenie Ministerstva zahraničných\nvecí SR č. 158/1997 Z. z.), ktorá obsahuje v čl. 69 a čl. 70 o. i. aj záväzok na zbližovanie daňového práva.\nII.\nProti rozsudku krajského súdu podal žalovaný v zákonom stanovenej lehote odvolanie z dôvodu podľa\n§ 205 ods. 2 písm. f) OSP a domáhal sa, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok\nzrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a žalobcovi nepriznal náhradu trov konania.\nV nadväznosti na neuznanie finančne zvýhodnenej dopravy pre zamestnancov žalobcu za nepeňažné\nplnenie poskytnuté žalobcom žalovaný poukázal na ustanovenia § 2 písm. c), § 5 ods. 1 a), § 5 ods. 2\nzákona o dani z príjmov dôvodiac, že zákon o dani z príjmov vymedzuje v § 5 ods. 1 príjmy zo závislej\nčinnosti , ktoré sú predmetom dane podľa § 3 ods. 1 písm. a) citovaného zákona, v odseku 5 vymedzuje\npríjmy, ktoré nie sú predmetom dane, okrem príjmov, ktoré nie sú predmetom dane podľa § 3 ods. 2,\na v odseku 7 vymedzuje príjmy oslobodené od dane, okrem príjmov oslobodených od dane podľa § 9\ncitovaného zákona.\nPodľa žalovaného plnenie poskytnuté zamestnancom od zamestnávateľa vo forme úhrady časti\nnákladov na dopravu do zamestnania a zo zamestnania nie je vymedzené v ustanoveniach § 5 ods. 5\nani v § 3 ods. 2 zákona o dani z príjmov ako príjmy, ktoré nie sú predmetom dane. Takýto druh príjmov\nzákon o dani z príjmov nevymedzuje v § 5 ods. 7, ani v § 9, ako príjmy oslobodené od dane. Na základe\nuvedeného žalovaný naďalej zastáva názor, že správca dane postupoval v súlade so zákonom, keď\n\npredmetný príjem posúdil v zmysle § 5 ods. 2 v nadväznosti na § 2 písm. c) zákona o dani z príjmov ako\nzdaniteľný príjem zamestnanca od zamestnávateľa, platiteľa príjmu.\nV tejto súvislosti žalovaný ďalej dôvodil, že aj keď zamestnanci nemali právny nárok na zabezpečenie\nzmluvnej prepravy do zamestnania a zo zamestnania, zamestnávateľ im ju dobrovoľne zabezpečil,\nposkytol zamestnancom plnenie súvisiace s výkonom závislej činnosti, ktoré však nebolo od dane\noslobodené ani vyňaté z predmetu dane, a preto bol zamestnávateľ povinný plnenie zdaniť jednotlivým\nzamestnancom podľa ustanovenia § 35 a nasl. zákona o dani z príjmov v nadväznosti na § 2 písm. c)\nzákona o dani z príjmov.\nŽalovaný dal do pozornosti, že povinnosť poskytnúť zamestnancom príspevok na dopravu do\nzamestnania a späť vyplývala zamestnávateľovi z ustanovenia § 7 ods. 1 písm. b) zákona č. 152/1994 o\nsociálnom fonde a o zmene a doplnení zákona č. 286/1992 Zb. o daniach z príjmov v znení neskorších\npredpisov. Avšak aj takéto plnenie podliehalo zdaneniu podľa § 5 ods. 1 písm. f) zákona o dani z príjmov\n[§ 35 ods. 1, § 43 ods. 1 a ods. 3 písm. j) zákona o dani z príjmov].\nŽalovaný vyjadril súhlas s tvrdením krajského súdu, že žalobca „nemal povinnosť zraziť časť zaplatenej\nsumy za prepravu zrážkovou daňou\", pretože zrážková daň (daň vyberaná zrážkou) sa vzťahuje len na\npríjmy vymedzené v ustanovení § 43 zákona o dani z príjmov, o ktoré však v predmetnom prípade nešlo.\nŽalobca mal povinnosť postupovať podľa § 35 ods. 1 až ods. 9 zákona o dani z príjmov a z vyplatenej\nzdaniteľnej mzdy zraziť preddavok na daň. Zákon o dani z príjmov zdaniteľnú mzdu definuje v § 35 ods.\n1 a z dikcie ods. 3 tohto ustanovenia a súvisiacich ustanovení § 2 písm. c) a § 5 ods. 2 je zrejmé, že\nzdaniteľná mzda môže spočívať tiež „v nepeňažnom plnení\", a to buď časť zdaniteľnej mzdy alebo aj\ncelá zdaniteľná mzda. Ročný výpočet dane zo závislej činnosti s prihliadnutím na zrazené preddavky na\ndaň zamestnancom vykoná zamestnávateľ, ktorý je platiteľom dane, pričom zamestnávateľ je viazaný\npostupom uvedeným v § 38 „Ročné zúčtovanie\" zákona o dani z príjmov.\nŽalovaný namietal nesprávny výklad ustanovení § 2 písm. b), § 5 ods. 1 a § 5 ods. 2 zákona o dani z\npríjmov krajským súdom a následné jeho nesprávne právne posúdenie osoby povinnej platiť predmetnú\ndodatočne určenú daň. Žalovaný považoval za nesprávny právny záver krajského súdu, že osobou,\nktorej príjmy priamo podliehajú dani podľa § 5 ods. 2 zákona o správe daní a ktorej je možné vyrubiť\ndaň zo závislej činnosti, je v danom prípade zamestnanec, a nie zamestnávateľ. Žalovaný oponoval, že\nv citovaných zákonoch uvedený záver krajského súdu nemá oporu.\nV súvislosti s uvedenou odvolacou námietkou žalovaný uviedol, že všeobecné ustanovenie § 2 písm. b)\nzákona o dani z príjmov, ktoré znie: „na účely tohto zákona sa rozumie predmetom dane príjem (výnos)\nz činnosti daňovníka a z nakladania s majetkom daňovníka okrem osobitne vymedzeného predmetu\ndane podľa § 12 ods. 2\", treba vykladať v nadväznosti na ustanovenie § 3 ods. 1 zákona o dani z\npríjmov, ktoré následne vymedzuje jednotlivé druhy príjmov, ktoré sú predmetom dane, pričom každý\ndruh zdaniteľného príjmu uvedený v § 3 ods. 1 zákona o dani z príjmov riešia osobitné ustanovenia\nzákona, § 5, § 6, § 7 a § 8 citovaného zákona.\nPrávny názor krajského súdu, podľa ktorého daň zo závislej činnosti možno vyrubiť len zamestnancovi,\na nie zamestnávateľovi, žalovaný označil za nesprávny. Uviedol, že je v rozpore s ustanoveniami §\n31 ods. 4 a ods. 5, § 15 a § 44 zákona o správe daní, pretože správca dane pri príjmoch zo závislej\nčinnosti nemôže vyrubiť daň alebo rozdiel dane osobe, ktorá nie je platiteľom dane, t. j. zamestnancovi,\ns výnimkou prípadu, keď zamestnanec podá daňové priznanie.\nPre účely určenia základu dane z príjmov fyzickej osoby zo závislej činnosti a základu dane z\npríjmov fyzickej osoby žalovaný argumentoval vysvetlením rozdielu medzi príjmom fyzickej osoby\nako zamestnanca a príjmom fyzickej osoby, ktorého zdaniteľné príjmy nepochádzajú zo závislej\nčinnosti. Dôvodil, že príjem (zamestnanca) zo závislej činnosti je, na rozdiel o príjmu fyzickej osoby\n(nezamestnanca), špecifický v tom, že zamestnancovi ho vypláca zamestnávateľ, ktorý je zodpovedný\nza vybratie preddavku na daň v správnej výške a jeho následné odvedenie správcovi dane. Zamestnanec\ndo tohto procesu vstupuje tým, že zamestnávateľovi predkladá doklady, ktorými si uplatňuje napr.\ndaňový bonus na vyživované dieťa, nezdaniteľnú časť zo základu dane a podobne, ktoré ovplyvňujú\nsumu zrazeného preddavku na daň alebo dane. Zákon o dani z príjmov vymedzuje v § 39 povinnosti\nzamestnávateľa, ktorý je platiteľom dane, a v ustanovení § 40 zákon vymedzuje zodpovednosť\n\nzamestnávateľa, ktorý je platiteľom dane, za zrazené preddavky na daň a za daň. Povinnosti vyplývajúce\nplatiteľovi dane zo zákona o dani z príjmov a zo zákona o správe daní logicky nadväzujú na povinnosti\nvyplývajúce zamestnávateľovi z ustanovení § 118 a § 131 Zákonníka práce, a to, okrem iných, povinnosť\nzamestnávateľa poskytovať zamestnancovi mzdu za vykonanú prácu a povinnosť zamestnávateľa\nvykonať zrážku preddavku na daň alebo dane zo mzdy zamestnanca.\nŽalovaný vo vzťahu k odôvodneniu napadnutého rozsudku spresnil, že žalobcovi ako zamestnávateľovi\nbol vyrubený rozdiel dane, a nie preddavky na daň. V tejto súvislosti považoval za potrebné uviesť, že\njednotliví zamestnanci nepodliehajú registračnej a oznamovacej povinnosti daňových subjektov podľa §\n31 zákona o správe daní, konkrétne registračnej povinnosti u správcu dane na dani zo závislej činnosti.\nPovinnosť registrovať sa u miestne príslušného správcu dane má podľa § 31 ods. 1 zákona o správe\ndaní právnická osoba alebo fyzická osoba, ktorá získa povolenie alebo oprávnenie na podnikanie alebo\nzačne vykonávať inú zárobkovú činnosť na území Slovenskej republiky. Podľa § 31 ods. 4 zákona o\nspráve daní platiteľ dane je povinný registrovať sa u správcu dane najneskôr do pätnástich dní od vzniku\npovinnosti zrážať daň alebo preddavky na ňu, alebo daň vyberať, ak osobitný predpis neustanovuje inak.\nRegistračná povinnosť sa nevzťahuje na daňovníkov, ktorí majú výhradne príjmy zo závislej činnosti a\npríjmy, z ktorých je daň vyberaná zrážkou (posledná veta § 31 ods. 5 zákona o správe daní).\nSprávca dane neeviduje v registri daňových subjektov jednotlivých zamestnancov právnickej osoby,\nale eviduje právnickú osobu, t. j. daňový subjekt zaregistrovaný na dani z príjmov právnickej osoby a\nna dani zo závislej činnosti ako platiteľa dane (§ 31 ods. 4 zákona o správe daní). Podľa § 5 ods. 3\nzákona o správe daní platiteľom dane je osoba, ktorá odvádza správcovi dane daň vybranú od daňovníka\nalebo zrazenú daňovníkovi a majetkovo za ňu zodpovedá. Podľa § 3 ods. 8 zákona o správe daní\npri dani z príjmov zo závislej činnosti a z funkčných požitkov je miestne príslušný správca dane, v\nktorého územnom obvode má sídlo organizačná jednotka, v ktorej platiteľ dane vykonáva výpočet mzdy,\nzostavuje a vedie mzdové listy, mzdu vypláca alebo pripisuje k dobru. Táto organizačná jednotka má\nrovnaké oprávnenie a povinnosti podľa tohto zákona ako platiteľ dane. Podľa § 66 ods. 1 zákona o správe\ndaní preddavok je povinná platba na daň, ktorú je povinný daňovník platiť v priebehu zdaňovacieho\nobdobia, ak skutočná výška dane za toto obdobie nie je ešte známa. Pri dani zo závislej činnosti vykoná\nvýpočet dane, s prihliadnutím na zrazené preddavky na daň, zamestnávateľ, ktorý je platiteľom dane, na\nzáklade písomnej žiadosti zamestnanca - postup pri vykonaní ročného zúčtovania upravuje § 38 zákona\no dani z príjmov.\nSprávnosť postupu predchádzajúceho zisteniu výšky dodatočne určenej dane (daňovej povinnosti\ndane zo závislej činnosti zamestnancov žalobcu) žalovaný obhajoval poukazom na dodržanie postupu\nsprávcom dane podľa ustanovení § 15 zákona o správe daní v spojení s následným dorubením zistenej\ndane podľa § 44 ods. 6 písm. b) zákona o správe daní. Správca dane preveril základ dane alebo iné\nskutočnosti rozhodujúce pre jej správne určenie, pričom na základe výsledkov daňovej kontroly, po\njej ukončení, zo zákona disponoval oprávnením, žalobcovi ako kontrolovanému daňovému subjektu\npostupom podľa § 44 ods. 6 písm. b) bod 1. zákona o správe zákona o správe daní v nadväznosti na § 15\nods. 13 citovaného zákona, rozhodnutím dodatočne určiť zistenú daňovú povinnosť. A nie jednotlivým\nzamestnancom.\nKeďže kontrolou zistená daň sa odlišovala od dane, ktorú žalobca ako platiteľ dane uviedol v hlásení\npodľa § 38 zákona o správe daní v spojení s § 39 ods. 9 písm. b) zákona o dani z príjmov, správca dane\ndodatočným platobným výmerom vyrubil rozdiel dane platiteľovi dane a nie jednotlivým zamestnancom.\nVo vzťahu k majetkovej zodpovednosti platiteľa dane, ktorá sa podľa krajského súdu na nevybranú\na nezrazenú daň nevzťahuje, žalovaný uviedol, že do procesu zdaňovania zamestnanec nevstupuje,\npreto nemôže niesť dôsledky nesprávne zrazenej dane. Platiteľ dane je pri vyberaní preddavkov na\ndaň viazaný ustanovením § 35 a nasl. zákona o dani z príjmov. Za zrazenie preddavkov na daň (dane)\nv správnej výške je platiteľ dane zodpovedný v zmysle ustanovenia § 40 zákona o dani z príjmov a\nnadväzne ustanovení § 15 ods. 1 a § 5 ods. 3 zákona o správe daní. Z uvedeného dôvodu právne\nposúdenie majetkovej zodpovednosti platiteľa dane krajským súdom žalovaný namietal ako nesprávne.\nČo do skúmania obsahu právneho úkonu, hospodárskeho účelu zabezpečenia dopravy zamestnancov\nzamestnávateľom, ako i skúmania hospodárske cieľov, efektívnosti, charakteru výroby žalobcu,\n\nžalovaný uviedol, že z hľadiska zdaňovania príjmov zo závislej činnosti sú tieto okolnosti irelevantné. Nie\nsú to atribúty, ktoré mohol žalovaný zohľadniť v praxi pri uplatňovaní zákona o dani z príjmov a zákona\no správe daní. Zároveň ich nemohol považovať za skutočnosti rozhodujúce pre určenie alebo vybratie\ndane. Podľa žalovaného skutočným obsahom právneho úkonu pri uplatňovaní daňových predpisov\nbolo samotné poskytnutie prepravy zamestnancom do zamestnania a zo zamestnania a správca dane\npri daňovej kontrole toto plnenie posúdil v zmysle zákona o dani z príjmov ako nepeňažné plnenie a\nnadväzne kontroloval správnosť zdanenia plnenia.\nV tejto súvislosti žalovaný zároveň uviedol, že netvrdil, že cieľom žalobcu bolo poskytnúť zamestnancom\nprepravu za zvýhodnené ceny alebo poskytnutie zamestnaneckého benefitu. Konkretizoval, že\npredmetné skutkové zistenia posúdil ako plnenie, ktoré v súvislosti s výkonom závislej činnosti poskytol\nzamestnávateľ svojim zamestnancom; išlo\no plnenie, ktoré v zmysle zákona o dani z príjmov nie je\nod dane oslobodené a spadá do predmetu dane z príjmov zo závislej činnosti.\nNaopak, žalovaný s poukazom na čl. 5 Zákonníka práce vyjadril nesúhlas s kvalifikovaním uvedeného\nplnenia krajským súdom ako spoločným obstaraním služby, pretože podstatou pracovnoprávneho\nvzťahu nie je uzatváranie transakcií medzi zamestnávateľmi a zamestnancami, napr. peňažné operácie,\nuzatváranie obchodov alebo obstaranie si služby spoločne a spoločne sa podieľať na nákladoch na túto\nslužbu.\nV tejto súvislosti žalovaný dôvodil, že zamestnávateľ a jeho zamestnanec nie sú v zmysle § 2 písm.\nn) až r) zákona o dani z príjmov v znení neskorších predpisov závislými osobami; zamestnanci ako\ntakí nie sú ani podnikateľským subjektom. Do zmluvného vzťahu so zmluvným dopravcom vstupoval\nzamestnávateľ vo vlastnom mene a na vlastný účet. Zamestnanci do predmetného zmluvného vzťahu\nso zmluvným dopravcom nevstúpili ani po vecnej, a rovnako, ani po obsahovej stránke. Z predmetného\nzmluvného vzťahu medzi zamestnávateľom a zmluvným prepravcom nevyplývali zamestnancom žiadne\npráva, žiadne povinnosti a nespájali sa s ním ani žiadne riziká. Ich práva a povinnosti vyplývali len z\npracovnoprávneho vzťahu uzavretého so zamestnávateľom.\nIII.\nŽalobca sa k podanému odvolaniu žalovaného nevyjadril.\nIV.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta\nprvá OSP), preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, napadnuté rozhodnutia daňových orgánov\noboch stupňov a konania, ktoré predchádzali ich vydaniu, v rozsahu a medziach podaného odvolania\n(§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a s § 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z.\nz. Správny súdny poriadok). Odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja\nods. 2 veta prvá OSP v spojení s § 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok), keď\ndeň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na\ninternetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP\nv spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného\nje dôvodné.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v odvolacom konaní postupoval v zmysle ustanovenia § 492 ods. 2\nzákona č 162/2015 Z. z. (Správny súdny poriadok), účinného od 01.07.2016, podľa ktorého sa odvolacie\nkonania podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti\ntohto zákona, dokončia podľa doterajších predpisov, t. j. podľa zákona č. 99/1963 Zb., Občiansky súdny\nporiadok (OSP).\nV správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická\nosoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada,\naby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods.1 OSP).\n\nPodľa § 250i ods. 1 vety prvej OSP, pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci\nskutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia.\nPodľa § 1a písm. c) zákona o správe daní, správou daní je evidencia a registrácia daňových subjektov a\nich vyhľadávanie, overovanie podkladov potrebných na správne a úplné zistenie dane, daňové konanie,\ndaňová kontrola, evidovanie daní a preddavkov vrátane vysporiadania daňových preplatkov a daňových\nnedoplatkov, daňové exekučné konanie a ďalšie činnosti správcu dane a iných orgánov podľa tohto\nzákona alebo osobitných zákonov.\nPodľa § 2 ods. 1 zákona o správe daní, v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne\nzáväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a\nprávom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní.\nPodľa § 2 ods. 3 zákona o správe daní, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý\ndôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom\nkonaní vyšlo najavo.\nPodľa § 2 ods. 6 zákona o správe daní, pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie\ndo úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo\nvybratie dane.\nPodľa § 5 ods. 1 zákona o správe daní, daňovým subjektom je daňovník, platiteľ dane, daňový dlžník\npodľa osobitného zákona, poplatník a právny nástupca fyzickej, či právnickej osoby, ktorý je ako daňový\nsubjekt vymedzený osobitnými predpismi.\nPodľa § 5 ods. 2 zákona o správe daní, daňovníkom je osoba, ktorej príjmy, majetok alebo činnosti\npriamo podliehajú dani.\nPodľa § 5 ods. 3 zákona o správe daní, platiteľom dane je osoba, ktorá odvádza správcovi dane daň\nvybranú od daňovníka alebo zrazenú daňovníkovi a majetkovo za ňu zodpovedá.\nPodľa § 15 ods. 1 zákona o správe daní, daňovou kontrolou zamestnanec správcu dane zisťuje alebo\npreveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo vznik daňovej\npovinnosti, a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje. Daňová kontrola\nsa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu podľa tohto zákona alebo\nosobitného predpisu. Za daňovú kontrolu sa považuje aj kontrola oprávnenosti vrátenia dane alebo\nkontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného zákona,\nalebo kontrola uplatnenia daňového bonusu podľa osobitného zákona, alebo kontrola použitia tovaru\noslobodeného od dane podľa osobitných zákonov.\nPodľa § 15 ods. 5 zákona o správe daní, daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola (ďalej\nlen „kontrolovaný daňový subjekt\"), má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo\na) na predloženie služobného preukazu zamestnancom správcu dane a písomného poverenia\nzamestnanca správcu dane na výkon daňovej kontroly,\nb) byť prítomný na rokovaní so svojimi zamestnancami,\nc) predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, najneskôr v lehote podľa\nodseku 10 druhej vety,\nd) nahliadnuť do zápisnice z miestneho zisťovania vykonaného u iného daňového subjektu v súvislosti\ns daňovou kontrolou vykonávanou u kontrolovaného daňového subjektu,\ne) klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní,\nf) vyjadriť sa ku skutočnostiam zisteným pri daňovej kontrole, k spôsobu ich zistenia, prípadne navrhnúť,\naby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim,\ng) nahliadnuť do zapožičaných dokladov u správcu dane v jeho obvyklej úradnej dobe.\nPodľa § 15 ods. 6 zákona o správe daní, kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi\nsprávcu dane tieto povinnosti:\na) umožniť poverenému zamestnancovi správcu dane vykonať daňovú kontrolu,\nb) zabezpečiť vhodné miesto a podmienky na vykonanie daňovej kontroly,\n\nc) poskytovať požadované informácie sám alebo ním určenou osobou,\nd) predkladať účtovné a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady v\npísomnej forme alebo v technickej forme vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo správcom\ndane uložené, a podávať k nim ústne alebo písomné vysvetlenia,\ne) predkladať v priebehu daňovej kontroly všetky dôkazné prostriedky preukazujúce jeho tvrdenia\nnajneskôr v lehote podľa odseku 10 druhej vety,\nf) umožňovať vstup do sídla kontrolovaného daňového subjektu a do jeho prevádzkových priestorov a\numožňovať rokovanie s jeho zamestnancom,\ng) zapožičať doklady a iné veci mimo sídla alebo prevádzkových priestorov kontrolovaného daňového\nsubjektu alebo poskytnúť výpisy, prípadne kópie (§ 14 ods. 3).\nPodľa § 15 ods. 8 zákona o správe daní, kontrolovaný daňový subjekt môže do dňa doručenia výzvy\npodľa odseku 10 uplatniť u správcu dane námietku proti postupu zamestnanca správcu dane pri\nvýkone daňovej kontroly. Námietky vybavuje zamestnanec správcu dane najbližšie nadriadený tomu\nzamestnancovi, voči ktorému smerujú. Tento nadriadený zamestnanec námietke vyhovie a zabezpečí\nnápravu alebo kontrolovanému daňovému subjektu oznámi písomne dôvody, pre ktoré nemožno\nnámietke vyhovieť. Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie.\nPodľa § 44 ods. 1 zákona o správe daní, vo vyrubovacom konaní určí správca daň, ktorá má byť\ndaňovému subjektu vyrubená.\nPodľa § 44 ods. 4 vety prvej zákona o správe daní, o určenom základe dane a vyrubenej dani vyrozumie\nsprávca dane daňový subjekt platobným výmerom, ak neustanovuje tento zákon alebo osobitný predpis\ninak.\nPodľa § 44 ods. 6 písm. b) bodu 1 zákona o správe daní, ak sa u daňového subjektu vykoná daňová\nkontrola alebo opakovaná daňová kontrola, správca dane vydá do 15 dní od jej skončenia (§ 15 ods. 13)\ndodatočný platobný výmer, ak sa daň zistená po daňovej kontrole odlišuje od dane uvedenej v daňovom\npriznaní alebo dodatočnom daňovom priznaní alebo hlásení alebo dodatočnom hlásení alebo ak sa daň\nzistená po opakovanej daňovej kontrole odlišuje od dane vyrubenej správcom dane po daňovej kontrole,\nalebo ak sa odlišuje od rozdielu dane v dodatočnom platobnom výmere.\nPodľa § 45 ods. 1 zákona o správe daní, ak tento zákon alebo osobitný zákon neustanovuje inak,\nnemožno vyrubiť daň ani rozdiel dane alebo priznať nárok na vrátenie nadmerného odpočtu alebo\nvrátenie dane po uplynutí piatich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové\npriznanie alebo hlásenie alebo v ktorom bol daňový subjekt povinný daň zaplatiť bez povinnosti\npodať daňové priznanie alebo hlásenie, alebo v ktorom daňovému subjektu vznikol nárok na vrátenie\nnadmerného odpočtu alebo nárok na vrátenie dane; ak ide o daňový subjekt, ktorý si uplatňuje\nodpočítanie daňovej straty podľa osobitného predpisu, nemožno vyrubiť daň ani rozdiel dane po uplynutí\nsiedmich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie, v ktorom bola táto\ndaňová strata vykázaná.\nPodľa § 5 ods. 2 zákona o dani z príjmov, príjmami podľa odseku 1 sú bez ohľadu na ich právny\ndôvod pravidelné, nepravidelné alebo jednorazové príjmy, ktoré sa vyplácajú, poukazujú alebo pripisujú\nk dobru, alebo spočívajú v inej forme plnenia daňovníkovi s týmito príjmami (ďalej len „zamestnanec\")\nod platiteľa týchto príjmov (ďalej len „zamestnávateľ\") alebo v súvislosti s výkonom závislej činnosti.\nTakýmito príjmami sú aj príjmy, ktoré poberá osoba, na ktorú prešlo zo zamestnanca právo na tieto príjmy.\nPodľa § 40 ods. 3 písm. a) zákona o dani z príjmov, ak zamestnávateľ, ktorý je platiteľom dane, nezrazil\nzamestnancovi daň, ktorú mal zraziť vo výške ustanovenej týmto zákonom, môže ju dodatočne zraziť\niba vtedy, ak od doby, keď sa daň nesprávne zrazila, neuplynulo viac ako 12 mesiacov.\nPodľa § 40 ods. 4 písm. a) zákona o dani z príjmov, ak zamestnávateľ, ktorý je platiteľom dane,\nzavinením zamestnanca daň nezrazil alebo zrazil v nesprávnej výške, zrazí ju vrátane príslušenstva do\ntroch rokov od konca zdaňovacieho obdobia, v ktorom došlo k jej nesprávnej zrážke alebo v ktorom\nnebola zrazená vôbec.\n\nPodľa § 40 ods. 5 zákona o dani z príjmov, ak nemôže zamestnávateľ, ktorý je platiteľom dane, zraziť\nzo zdaniteľnej mzdy zamestnanca nedoplatok dane z dôvodu podľa odseku 4 písm. a) a nedoplatok\ndane, ktorý vyplýva z ročného zúčtovania, alebo ak nemôže vybrať od zamestnanca daňový bonus podľa\nodseku 4 písm. b) a vyššiu sumu daňového bonusu, ako je ustanovená týmto zákonom, ktorá vyplýva z\nročného zúčtovania, z dôvodu, že mu už nevypláca mzdu, alebo z dôvodu, že nemožno zamestnancovi\npodľa osobitných predpisov zrážku vykonať, vyberie nedoplatok dane alebo sumu rozdielu daňového\nbonusu správca dane príslušný podľa trvalého pobytu zamestnanca. Na tento účel zamestnávateľ, ktorý\nje platiteľom dane, zašle všetky potrebné doklady do 30 dní odo dňa, keď táto skutočnosť nastala alebo\nkeď ju tento zamestnávateľ zistil. Zamestnanec je povinný daňový nedoplatok vzniknutý jeho zavinením\nvrátane sankčného úroku alebo sumu rozdielu daňového bonusu vrátane príslušenstva uhradiť miestne\npríslušnému správcovi dane najneskôr do konca zdaňovacieho obdobia, v ktorom správca dane úkon\nvykonal alebo v ktorom bolo rozhodnutie o tomto daňovom nedoplatku alebo sume rozdielu daňového\nbonusu zamestnancovi doručené. Zamestnávateľ, ktorý je platiteľom dane, a správca dane tento postup\nnepoužijú, ak sa daňový nedoplatok alebo suma rozdielu daňového bonusu rovná 100 Sk alebo je nižšia\nako 100 Sk, ale len ak daňovník nevyužije možnosť podať vyhlásenie podľa § 50.\nOdvolací súd vo veci prieskumu zákonnosti žalobou napadnutých daňových rozhodnutí rekapituluje, že\nKrajský súd v Bratislave už dvoma skoršími rozsudkami, č. k. 1S 69/2011-87 zo dňa 5. apríla 2012 a č.\nk. 1S 69/2011-135 zo dňa 10. októbra 2013, zrušil administratívne rozhodnutia oboch stupňov z dôvodu\nnesprávneho právneho posúdenia veci (§ 250j ods. 2 písm. a/ OSP) a vrátil vec žalovanému na ďalšie\nkonanie.\nOba vyššie uvedené rozsudky súdu prvého stupňa odvolací súd dva krát uzneseniami zrušil z dôvodu\nich nedostatočného odôvodnenia, pričom v ostatnom uznesení sp. zn. 6Sžf/150/2013 zo dňa 27. mája\n2015 uviedol: „Senát najvyššieho súdu po dôkladnom oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku\nKrajského súdu v Bratislave č. k. 1S/69/2011-135 z 10. októbra 2013, porovnaním dôvodov uvedených v\npredchádzajúcom - zrušenom rozsudku krajského súdu č.k. 1S/69/2011-87 z 05. apríla 2012 s dôvodmi\nuvedenými v napadnutom rozsudku, skonštatoval, že krajský súd v intenciách zrušujúceho rozhodnutia\nnajvyššieho súdu nepostupoval. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je totiž zrejmé, že ho odôvodnil v\npodstate úplne rovnako ako rozsudok mu predchádzajúci, pričom prebral (aj to vo veľmi stručnej podobe)\nlen argumentáciu žalobcu bez toho, aby reagoval na námietky protistrany.\"\nObdobne, v prejednávanej veci je možné konštatovať, že krajský súd sa neriadil pokynom odvolacieho\nsúdu a v rámci súdneho prieskumu žalobou napadnutých rozhodnutí neuviedol svoj vlastný názor k\nmeritu veci a nevysporiadal sa s relevantnými námietkami žalovaného daňového orgánu, keďže bez\nakýchkoľvek úvah prijal právny názor žalobcu.\nJe pravdou, že krajský súd podoprel svoju argumentáciu právnymi závermi vyplývajúcimi zo skoršej\njudikatúry najvyššieho súdu, avšak v kontexte zmien relevantných zákonov a argumentácie žalovaného,\nbolo potrebné reagovať odpoveďou správneho súdu na nastolené otázky.\nLen na margo odvolací súd poznamenáva, že súd prvého stupňa k námietke žalobcu o porušení\nustanovenia § 2 ods. 6 zákona o správe daní daňovými orgánmi, bez ďalšieho prijal argumentáciu\nžalobcu i s poukazom na právny záver rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.\n3SžoKS89/2006 zo dňa 17. mája 2007, hoci jeho predmetom bolo dodatočné určenie dane z pridanej\nhodnoty, navyše za zdaňovacie obdobie november 2002, na ktoré sa vzťahovalo použitie zákona č.\n289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty účinného do 01.05.2004, kedy Slovenská republika vstúpila\ndo Európskej únie a účinnosť nadobudol zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty.\nPritom, vo vzťahu k posúdeniu kauzy záväzku, resp. v danom prípade ekonomického účelu a cieľa\nzabezpečenia zľavnenej dopravy žalobcom svojim zamestnancom, použil tieto právne závery na\nprejednávaný prípad celkom nepriliehavo, keďže predmetom tohto súdneho prieskumu bolo dodatočné\nurčenie dane z príjmu fyzických osôb zo závislej činnosti za zdaňovacie obdobie roku 2007, a nie daň z\npridanej hodnoty, pre ktorej určenie je tzv. „economic reason\", t. j. použitie prijatého zdaniteľného plnenia\nod iného platcu DPH na zdaniteľné plnenia platiteľa DPH, určujúce predovšetkým z dôvodu zachovania\nprincípu neutrality tohto typu nepriamej spotrebnej dane.\n\nVzhľadom na zmenu medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky, vzniknutých jej vstupom do\nEurópskej únie, zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v zmysle § 86 prevzal, okrem\niných právne záväzných aktov Európskej únie, aj Šiestu smernicu Rady 77/388/EHS zo 17.5.1977\no zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu - spoločný systém\ndane z pridanej hodnoty. Taktiež z uvedeného dôvodu nebolo namieste, aby krajský súd v súvislosti s\nekonomickým cieľom spornej služby poukázal na potrebu dodržiavania Európskej dohody o pridružení,\núčinnej dňa 01.02.1995, obsahujúcej v čl. 69 a čl. 70 o. i. aj záväzok Slovenskej republiky na zbližovanie\ndaňového práva s právom Európskej únie.\nZ obsahu podávaných opravných prostriedkov žalobcu, jeho žaloby a vyjadrení, ako i z obsahu\nnapadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že základnými argumentmi konštatujúcimi nezákonnosť\npreskúmavaných administratívnych rozhodnutí je tvrdenie:\n· o nerešpektovaní ekonomického účelu sledovaného žalobcom pri zabezpečovaní dopravy\nzamestnancom do zamestnania, ktorým je ním deklarované zabezpečenie nepretržitosti trojsmennej\nvýrobnej prevádzky žalobcu,\n· o nemožnosti dodatočného vyrubenia dane z príjmu zo závislej činnosti žalobcovi, keďže nie je\nsubjektom, ktorý by dosiahol sporný príjem, a to z dôvodu nemožnosti prenosu majetkovej zodpovednosti\nza daň, ktorú svojím zamestnancom nezrazil.\nOd ekonomického účelu sporného nepeňažného plnenia, ktorým podľa žalobcu, ako i podľa súdu\nprvého stupňa, nebolo poskytovanie cenovo zvýhodnenej dopravy do zamestnania alebo benefitu\nzamestnancom, žalobca odvodzuje, že nešlo o nepeňažný zdaniteľný príjem zamestnancov, ale o\nspoločné obstaranie služby, z ktorej mal úžitok zamestnávateľ aj zamestnanec. Sám žalobca uvedené\nplnenie charakterizoval ako „synergický avšak vedľajší efekt určitej hlavnej transakcie\". Rovnako krajský\nsúd v odôvodnení napadnutého rozsudku sporné plnenie charakterizoval ako „Úžitok zamestnancov z\nprepravy...\" predstavujúci „...len vedľajší efekt...\".\nHoci žalobca aj súd prvého stupňa dodatočne zdanený príjem nazývajú vedľajším efektom hlavnej\nekonomickej transakcie žalobcu (zabezpečenie finančne zvýhodnenej dopravy zamestnancov do práce),\nbránia sa prijať záver, že ide o príjem podliehajúci dani z príjmov fyzických osôb zo závislej činnosti\npodľa § 3 písm. a) v spojení s § 5 zákona o dani z príjmov.\nV súvislosti so žalobnou námietkou napádajúcou nedodržanie zásady podľa § 2 ods. 6 zákona o\nspráve daní správcom dane pri posudzovaní zdaniteľnosti sporného príjmu zamestnancov odvolací súd\nkonštatuje, že práve naopak, z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že kauzou sporného plnenia sa\nsprávca dane zaoberal a pre účel určenia dane z príjmov zamestnancov žalobcu, t. j. dane z príjmov zo\nzávislej činnosti, s využitím relevantných zákonných ustanovení § 5 v spojení s § 3 ods. 2 a § 9 ods. 1\na 2 zákona o dani z príjmov, túto správne vyhodnotil.\nPredmet dane z príjmov zo závislej činnosti je pozitívne vymedzený ustanoveniami § 5 ods. 1, 2 a\n3 zákona o dani z príjmov, pričom za príjem sa pre účely citovaného zákona považuje i nepeňažné\nplnenie. Je potrebné brať do úvahy, že pri pozitívnom vymedzení príjmov podliehajúcich zdaneniu daňou\nzo závislej činnosti je právny dôvod ich vyplácania, pripisovania k dobru alebo ich poskytovania v inej\nforme plnenia pre zamestnanca irelevantný (§ 5 ods. 2 zákona o dani z príjmov), teda i v prípade\nposkytovania prepravy zamestnancov za ceny podľa interného cenníka zamestnávateľa. Z uvedeného\ndôvodu v danom prípade ekonomický účel sledovaný a deklarovaný žalobcom ako zamestnávateľom nie\nje pre zdanenie sporného príjmu, poskytnutého formou finančnej podpory zamestnancom na dopravu\ndo zamestnania, podstatný.\nTaxatívny spôsob zákonného vymedzenia príjmov zo závislej činnosti nepodliehajúcich zdaneniu (§ 3\nods. 2, § 5 ods. 5 zákona o dani z príjmov) a rovnako taxatívny výpočet príjmov zo závislej činnosti\noslobodených od dane podľa § 5 ods. 7 a § 9 zákona o dani z príjmov neumožňuje rozšírenie uvedenej\nnegatívnej enumerácie zdaniteľných príjmov zo závislej činnosti o ďalšie príjmy, a to bez ohľadu na\nprávny dôvod a formu ich poskytovania zo strany zamestnávateľov (§ 5 ods. 2 citovaného zákona).\nŽalobca v preskúmavanom daňovom konaní nepreukázal, a ani vzhľadom na obsah samotného\nnepeňažného plnenia nemohol, že ním poskytnuté plnenie, hoci ako vedľajší efekt jeho hlavnej\n\ntransakcie, možno podradiť pod zákonný výpočet príjmov zo závislej činnosti nepodliehajúcich zdaneniu,\nprípadne príjmov oslobodených od dane.\nKu kauze ekonomickej transakcie z pohľadu výrobných potrieb alebo cieľov zamestnávateľa ako\ndaňovníka dane z príjmov z podnikania právnických osôb je potrebné dodať, že táto je významná\nza určitých podmienok vo vzťahu k identifikovaniu daňových nákladov potrebných na dosiahnutie,\nzabezpečenie a udržanie príjmov z podnikania právnickej osoby.\nVo vzťahu k namietanému nedostatku zákonného oprávnenia na dodatočné vyrubenie dane z príjmov\nzo závislej činnosti žalobcovi ako platiteľovi dane, ktorého rozsah majetkovej zodpovednosti je určený\nustanovením § 5 ods. 3 zákona o správe daní, odvolací súd konštatuje, že sa od právneho záveru\nvysloveného senátom 3S v rozsudku sp. zn. 3Sžf/65/2007 zo dňa 6. marca 2008 odkláňa a vyslovuje\nodlišný právny záver k určeniu subjektu, ktorému je možné na základe výsledkov daňovej kontroly\npredmetnú daň dodatočne vyrubiť.\nVzhľadom na chýbajúcu rozhodovaciu činnosť najvyššieho súdu v obdobných veciach s rovnakou\nprávnou otázkou a s odstupom času odvolací súd konštatuje, že nie je možné pre účely dodatočného\nurčenia vyrubenia dane z príjmov zo závislej činnosti na základe výsledkov daňovej kontroly u daňového\nsubjektu, ktorým je platiteľ dane, vykladať ustanovenie § 5 ods. 3 zákona o správe daní reštriktívne, čo\ndo určenia rozsahu majetkovej zodpovednosti platiteľa dane len na časť reálne zrazenej a vybranej dane.\nUvedené zákonné ustanovenie definuje platiteľa dane pre účely zákona o správe daní, pričom\nvo všeobecnosti zákon predpokladá pre účely rôznych druhov daní vyberaných alebo zrazených\ndaňovníkom prostredníctvom tretích osôb určených osobitnými zákonmi, že tieto tretie osoby ako\nplatitelia dane predmetné dane vyberú, príp. zrazia zo zdaniteľného príjmu daňovníkov v správnej,\nzákonom stanovenej výške.\nNie je namieste pripustiť, že platiteľ dane majetkovo zodpovedá za daň z príjmu zo závislej činnosti len\ndo výšky zrazených preddavkov, de facto, do výšky, ktorú sám podľa vlastnej úvahy uzná. Tým by sa\npoprela osobitná zodpovednosť platiteľov dane z príjmov zo závislej činnosti ako i účel správy daní,\nktorým je okrem iného výkon daňovej kontroly zameranej na preverovanie a zisťovanie správnej výšky\ndaňových povinností.\nS prihliadnutím na komplexnú zákonnú úpravu povinností platiteľa dane pre účely zrážania a platenia\npreddavkov na daň z príjmov zo závislej činnosti, a to počnúc určením miestnej príslušnosti správcu dane\npri dani z príjmov zo závislej činnosti a z funkčných požitkov (§ 3 ods. 8 zákona o správe daní) a určením\nregistračnej povinnosti platiteľa dane podľa § 31 ods. 4 citovaného zákona, cez úpravu vyberania a\nplatenia preddavkov na daň zo závislej činnosti podľa § 35 zákona o dani z príjmov, úpravu ročného\nzúčtovania podľa § 38 citovaného zákona a úpravu povinností zamestnávateľa, ktorý je platiteľom dane\npodľa § 39 zákona o dani z príjmov až po úpravu administratívneho trestania platiteľa dane vyrubením\nsankčného úroku podľa § 35b ods. 1 písm. c) zákona o správe daní končiac, nie je v súlade s objektívne\npredpokladaným cieľom a zámerom uvedených zákonov vylúčiť majetkovú zodpovednosť platiteľa dane\nsúvisiacu s dodatočným určením ním vyberanej alebo zrážanej daňovej povinnosti.\nTaktiež zo zákonného rozloženia a povahy povinností spojených s výberom a platením dane z\npríjmu zo závislej činnosti medzi zamestnávateľa a zamestnanca, ako sú vyššie uvedené povinnosti\nzamestnávateľa v spojení s povinnosťami zamestnanca pri preukazovaní nároku na zníženie základu\ndane a na daňový bonus podľa § 37 zákona o dani z príjmov, nemožno vyvodiť majetkovú zodpovednosť\nzamestnanca za daň, ktorú mu zamestnávateľ ako platiteľ dane v správnej výške nezrazil a neodviedol\npríslušnému správcovi dane.\nNaopak, zákon o dani z príjmov chráni zamestnanca, ktorý za platenie preddavkov v správnej výške\nnezodpovedá, a to tým, že určuje maximálne časové obmedzenie, dokedy je možné dodatočne mu zraziť\ndaň, pričom zákon dôsledne rozlišuje, či k zrazeniu dane platiteľom dane v nesprávnej výške došlo na\nzáklade zavinenia zamestnanca (§ 40 ods. 4 písm. a/ zákona o dani z príjmov) alebo bez jeho zavinenia\n(§ 40 ods. 3 písm. a/ citovaného zákona). V prípade zavinenia zamestnanca zákon dokonca umožňuje\nplatiteľovi dane dodatočne zraziť daň vrátane príslušenstva do troch rokov od konca zdaňovacieho\nobdobia, v ktorom došlo k jej nesprávnej zrážke alebo v ktorom nebola zrazená vôbec. Uvedená zákonná\n\núprava sa dá chápať ako ochrana záujmov platiteľa dane, ktorý nezavinil platenie dane v správnej výške,\navšak i v tomto prípade nie je prenos majetkovej zodpovednosti na zamestnanca neobmedzený, pričom\npo prekročení uvedenej doby je možné aplikovať už len prekluzívnu lehotu na zánik práva vyrubiť daň\nalebo rozdiel dane platiteľovi dane podľa § 45 zákona o správe daní.\nVo vzťahu k postupu vybratia dodatočne určenej dane správcom dane príslušného podľa trvalého\npobytu zamestnanca (§ 40 ods. 5 zákona o dani z príjmov) odvolací súd uvádza, že toto ustanovenie\nneodôvodňuje nemožnosť dodatočne určiť rozhodnutím daň zo závislej činnosti zamestnávateľovi ako\nplatiteľovi dane. Tento postup sa uplatňuje len vtedy, ak zamestnávateľ nemôže zamestnancovi podľa\nosobitných predpisov zrážku vykonať alebo z dôvodu, že mu už nevypláca mzdu, pričom zákon tento\npostup pripúšťa len pre prípad, že nedoplatok na predmetnej dani vznikol zavinením zamestnanca, t. j. z\ndôvodu podľa § 40 ods. 4 písm. a) zákona o dani z príjmov. V uvedenom kontexte je zrejmé, že z dôvodu\nmajetkovej zodpovednosti zamestnávateľa za správne vykonanie a odvedenie zrážok na daň z príjmov\nzo závislej činnosti, správca dane na výbere dodatočne určenej dane, resp. daňového nedoplatku bez\nzavinenia zamestnanca neparticipuje, a to ani v prípade, že zamestnávateľ v relevantnom čase mzdu\nzamestnancovi už nevypláca.\nO možnosti dodatočného vyrubenia dane z príjmov zo závislej činnosti svedčí i zákonná úprava určujúca\nlehotu, v ktorej mal platiteľ dane takto určenú daň zaplatiť (§ 46 ods. 7 zákona č. 366/1999 Z. z. o daniach\nz príjmov, § 40 ods. 7 zákona o dani z príjmov v znení účinnom do 31.12.2004).\nPodľa § 40 ods. 7 zákona o dani z príjmov dodatočne vyrubenú daň a preddavky na daň uhradí\nzamestnávateľ, ktorý je platiteľom dane, správcovi dane do piatich dní po doručení dodatočného\nplatobného výmeru. Uvedené ustanovenie bolo zrušené z dôvodu zosúladenia lehoty na zaplatenie\ndodatočne určenej dane podľa § 44 zákona o správe daní, pričom bola z piatich dní predĺžená na 15\ndní odo dňa právoplatnosti dodatočného platobného výmeru.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky, s poukazom na vyššie uvedené, zmenil rozsudok krajského súdu\npostupom podľa ustanovenia 250ja ods. 3 vety druhej OSP a § 220 OSP a žalobu ako nedôvodnú\nzamietol.\nO náhrade trov konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa ustanovenia § 224 ods. 2\nOSP v spojení s § 246c ods. 1 vety prvej OSP a § 250k ods. 1 OSP, keď žalobcovi, ktorý nemal úspech\nvo veci, náhradu trov konania nepriznal a žalovanému v tomto konaní nárok na náhradu trov zo zákona\nneprináleží.\nToto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 2:1 (§ 3 ods. 9\nzákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.\nmája 2011).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}