{"guid": "ed02b092-db11-4e88-ac29-0db6f94332fc:be56b445-6cc9-40ef-85d7-01587f38e84d", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:9015898699.2", "spisova_znacka": "5Sžh/2/2015", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžh/2/2015 z 2. 11. 2016", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 2. novembra 2016, sp. zn. 5Sžh/2/2015, ECLI:SK:NSSR:2016:9015898699.2", "identifikacne_cislo": "9015898699", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jarmila Urbancová", "sudca_id": 552, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-jarmila-urbancova-552", "datum_vydania": "2016-11-02", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmenené"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2001/136/#paragraf-4.odsek-3.pismeno-a", "nazov": "§ 4 ods. 3 písm. a) zákona č. 136/2001 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/136/#paragraf-4.odsek-3.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/136-2001/paragraf-4"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/136", "nazov": "zákon č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže (zrušený)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/136", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/136-2001"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/136/#paragraf-38", "nazov": "§ 38 zákona č. 136/2001 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/136/#paragraf-38", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/136-2001/paragraf-38"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/136/#paragraf-4.odsek-3.pismeno-f", "nazov": "§ 4 ods. 3 písm. f) zákona č. 136/2001 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/136/#paragraf-4.odsek-3.pismeno-f", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/136-2001/paragraf-4"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2001/136#paragraf-4", "/SK/ZZ/2001/136#paragraf-38"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/be56b445-6cc9-40ef-85d7-01587f38e84d", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:9015898699.2", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2016:9015898699.2", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2016:9015898699.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n5Sžh/2/2015\n9015898699\n02. 11. 2016\nJUDr. Jarmila Urbancová\nECLI:SK:NSSR:2016:9015898699.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Urbancovej\na členiek senátu JUDr. Petry Príbelskej, PhD. a JUDr. Jany Henčekovej, PhD., v právnej veci\nžalobcov: 1/ Doprastav, a.s., Drieňová 27, Bratislava, zastúpený JUDr. Jurajom Kuráňom, advokátom,\nKURÁŇ & MARKOVÁ, advokátska kancelária, s.r.o., IČO: 36 769 771, so sídlom Miletičova 1,\nBratislava, 2/ STRABAG, a.s., so sídlom na Bělidle 198/21, Praha 5, Česká republika, zastúpený\nJUDr. Jánom Havlátom, advokátom zo združenia HAVLÁT & PARTNERS, so sídlom advokátskej\nkancelárie Rudnayovo námestie 1, Bratislava, 3/ MOTA - ENGIL, ENGENHARIE E CONSTRUCAO,\nS.A., so sídlom Casa da Calcada, Largo do Paco, n° 6, Cepelos, Amarante, Portugalsko, zastúpený\nMgr. Patrikom Bolfom, advokátom z advokátskej kancelárie Kinstellar, s.r.o., IČO: 35 873 833, so\nsídlom Hviezdoslavovo nám. 13, Bratislava, 4/ Skanska, a.s. (s pôvodným obchodným menom Skanska\nDS, a.s.), so sídlom Bohunická 133/50, Brno, Česká republika, zastúpený Mgr. Tomášom Marettom,\nadvokátom z advokátskej kancelárie ČECHOVÁ & PARTNERS, s.r.o., IČO: 47 249 129, so sídlom\nŠtúrova 4, Bratislava, 5/ BETAMONT, s.r.o., so sídlom J. Jesenského 1054/44, Zvolen, zastúpený\nJUDr. Jelou Mikuškovou, advokátkou so sídlom advokátskej kancelárie Račianska 66, Bratislava,\n6/ Inžinierske stavby, a.s., so sídlom Priemyselná 7, Košice, zastúpený JUDr. Petrom Oravcom,\nadvokátom z advokátskej kancelárie PRK Partners s.r.o., Hurbanovo námestie 3, Bratislava, proti\nžalovanému: Protimonopolný úrad Slovenskej republiky, Drieňová 24, Bratislava, za účasti: Skanska\nSK, a.s. (pôvodne pod obchodným menom Skanska BS, a.s.,) so sídlom Košovská cesta 16, Prievidza,\nzastúpený Mgr. Tomášom Marettom, advokátom z advokátskej kancelárie ČECHOVÁ & PARTNERS,\ns.r.o., IČO: 47 249 129, so sídlom Štúrova 4, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Rady\nProtimonopolného úradu Slovenskej republiky č. 2006/KH/R/2/116 zo dňa 16. októbra 2006, o odvolaní\nžalovaného, žalobcov 1/, 2/ a 5/proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 2S/430/06-393 zo dňa\n10. decembra 2008, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 2S/430/06-393 zo dňa 10.\ndecembra 2008 m e n í tak, že žaloby žalobcov 1/ až 6/ z a m i e t a .\nŽalobcom 1/ až 6/ a zúčastnenej osobe náhradu trov konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nI.\nKonanie na Krajskom súde v Bratislave\n1. Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave rozhodujúc podľa § 250j ods. 2 písm. c/, d/, ods. 3\nObčianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP\") rozhodnutie Rady žalovaného č. 2006/KH/R/2/116 zo\n16. októbra 2006 a prvostupňové rozhodnutie žalovaného č. 2005/KH/1/137 z 23. decembra 2005 zrušil\na vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie; zároveň žalovaného zaviazal k náhrade trov konania.\n\n2. Prvostupňovým rozhodnutím č. 2005/KH/1/1/137 z 23. decembra 2005 (ďalej len v rozsudku ako\n„prvostupňové rozhodnutie\") Protimonopolný úrad Slovenskej republiky, odbor dohôd obmedzujúcich\nhospodársku súťaž (ďalej v rozsudku len „Úrad\"), v konaní začatom z vlastného podnetu, rozhodol\nnasledovne:\n3. Konanie podnikateľov Strabag, a.s., Na Bělidle 198/21, Praha 5, Česká republika, (ďalej len „Strabag,\na.s.\"); Doprastav, a.s., Drieňová 27, Bratislava, (ďalej len „Doprastav, a.s.\"); BETAMONT, s.r.o., J.\nJesenského 1054/44, Zvolen (ďalej len „Betamont, s.r.o.\"); Inžinierske stavby, a.s., Priemyselná 7,\nKošice, (ďalej len „Inžinierske stavby, a.s.\"); Skanska DS, a.s., F. Novácka 3/5267, Prostějov, Česká\nrepublika, (ďalej len „Skanska DS, a.s.\"); Banské stavby, a.s., Košovská cesta 16, Prievidza - od 4.\njanuára 2005 Skanska BS, a.s., Košovská cesta 16, Prievidza, (ďalej len „Skanska BS, a.s.\") a MOTA\n- ENGIL, ENGENHARIA E CONSTRUCAO, S.A., Casa da Calcada, Largo do Paco, no 6, Cepelos,\nAmarante, Portugalsko, (ďalej len „MOTA ENGIL\") spočívajúce v koluzívnom správaní, v dôsledku\nktorého uvedení podnikatelia koordinovali svoje správanie vo verejnej súťaži vyhlásenej Slovenskou\nsprávou ciest, Miletičova 19, Bratislava (ďalej len „Slovenská správa ciest\") na uskutočnenie dodávok\nstavebných prác na realizáciu stavby „Diaľnica D1 Mengusovce - Jánovce, úsek km 0,00 - 8,00\"\noznámenej vo Vestníku verejného obstarávania dňa 11. mája 2004, je dohodou obmedzujúcou súťaž\npodľa § 4 ods. 3 písm. a/ a § 4 ods. 3 písm. f/ zákona č. 136/2001 Z.z. o ochrane hospodárskej súťaže\na o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a\nostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „zákon\"), ktorá je zakázaná.\n4. Podľa článku 81 Zmluvy o založení ES konanie podnikateľov Strabag, a.s., Doprastav, a.s.,\nBETAMONT, s.r.o., Inžinierske stavby, a.s., Skanska DS, a.s., Skanska BS, a.s., a MOTA - ENGIL,\nspočívajúce v koluzívnom správaní v dôsledku ktorého uvedení podnikatelia koordinovali svoje\nsprávanie vo verejnej súťaži vyhlásenej Slovenskou správou ciest, na uskutočnenie dodávok stavebných\nprác na realizáciu stavby „Diaľnica D1 Mengusovce - Jánovce úsek km 0,00 - 8,00\" oznámenej vo\nVestníku verejného obstarávania dňa 11. mája 2004 (ďalej len „verejná súťaž D1 Mengusovce Jánovce\n0,00 - 8,00 km\") je dohodou, ktorá môže ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi a ktorej cieľom alebo\nvýsledkom je vylúčenie, obmedzenie alebo narušenie hospodárskej súťaže, a preto je zakázaná.\n5. Podľa § 2 ods. 3 v spojení s § 38 ods. 1 za konanie uvedené v bode 1. a 2. výrokovej časti tohto\nrozhodnutia uložil úrad:\n- podnikateľovi Strabag, a.s., peňažnú pokutu vo výške 497 151 000,- Sk (slovom\nštyristodeväťdesiatsedem miliónov stopäťdesiatjedentisíc slovenských korún),\n- podnikateľovi Doprastav, a.s., peňažnú pokutu vo výške 227 483 000,- Sk (slovom\ndvestodvadsaťsedem miliónov štyristoosemdesiattritisíc slovenských korún),\n- podnikateľovi BETAMONT, s.r.o., peňažnú pokutu vo výške 4 741 000,- Sk (slovom štyri milióny\nsedemstoštyridsaťjedentisíc slovenských korún),\n- podnikateľovi Inžinierske stavby, a.s., peňažnú pokutu vo výške 91 124 000,- Sk (slovom\ndeväťdesiatjeden miliónov stodvadsaťštyritisíc slovenských korún),\n- podnikateľovi Skanska DS, a.s., peňažnú pokutu vo výške 216 397 000,- Sk (slovom dvestošestnásť\nmiliónov tristodeväťdesiatsedemtisíc slovenských korún),\n- podnikateľovi Skanska BS, a.s., peňažnú pokutu vo výške 18 906 000,- Sk (slovom osemnásť miliónov\ndeväťstošesťtisíc slovenských korún) a\n- podnikateľovi MOTA - ENGIL peňažnú pokutu vo výške 418 176 000,- Sk (slovom štyristoosemnásť\nmiliónov stosedemdesiatšesťtisíc slovenských korún).\n6. V rozkladoch podaných žalobcami Rada Protimonopolného úradu Slovenskej republiky (ďalej v\nrozsudku tiež „Rada úradu\" alternatívne „žalovaný\") rozhodnutím č. 2006/KH/R/2/116 zo 16. októbra\n2006, právoplatným 6. novembra 2006, zmenila podľa § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom\nkonaní (ďalej len „Správny poriadok\") prvostupňové rozhodnutie úradu č. 2005/KH/1/1/137 z 23.\ndecembra 2005 nasledovne:\n7. Konanie podnikateľov Strabag, a.s., Na Bělidle 198/21, Praha 5, Česká republika, v konaní\nzastúpeného JUDr. Milanom Jackom, Komenského 2088/23, Spišská Nová Ves; Doprastav, a.s.,\nDrieňová 27, Bratislava, v konaní zastúpeného JUDr. Jozefom Boledovičom, Rovinka 578; BETAMONT,\n\ns.r.o., J. Jesenského 1054/44, Zvolen, v konaní zastúpeného JUDr. Jozefom Brázdilom, advokátom,\nAdvokátska kancelária Brázdil & Brázdilová, Trhová ul. 1, Zvolen; Inžinierske stavby, a. s., Priemyselná\n7, Košice, v konaní zastúpeného JUDr. Petrom Oravcom, advokátom, Laurinská 12, Bratislava; Skanska\nDS, a.s., Bohunická 133/50, Brno, Česká republika, v konaní zastúpeného Mgr. Tomášom Marettom,\nadvokátom, Advokátska kancelária Čechová & Partners, Hurbanovo nám. 5, Bratislava a MOTAENGIL, ENGENHARIA E CONSTRUCAO, S. A., Casa da Calcada, Largo do Paco, n° 6, Cepelos,\nAmarante, Portugalsko, v konaní zastúpeného Mgr. Patrikom Bolfom, advokátom, Hlavné námestie 5,\nBratislava, spočívajúce v koluzívnom správaní v dôsledku ktorého uvedení podnikatelia koordinovali\nsvoje správanie vo verejnej súťaži vyhlásenej Slovenskou správou ciest na uskutočnenie dodávok\nstavebných prác na realizáciu stavby „Diaľnica D1 Mengusovce - Jánovce úsek km 0,00 - 8,00\"\noznámenej vo Vestníku verejného obstarávania dňa 11. mája 2004 je\n- dohodou podľa článku 81 (1) Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, ktorá môže ovplyvniť\nobchod medzi členskými štátmi a ktorej cieľom alebo výsledkom je vylúčenie, obmedzenie alebo\nnarušenie hospodárskej súťaže, a preto je zakázaná\na súčasne\n- dohodou obmedzujúcou súťaž podľa § 4 ods. 3 písm. a/ a § 4 ods. 3 písm. f/ zákona č. 136/2001 Z.z. o\nochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 347/1990 Zb.\no organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení\nneskorších predpisov, ktorá je podľa § 4 ods. 1 zákona č. 136/2001 Z.z. o ochrane hospodárskej súťaže\na o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev\na ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov\nzakázaná.\n8. Na základe § 38 ods. 1 v spojení s § 2 ods. 3 zákona č. 136/2001 Z.z. o ochrane hospodárskej súťaže\na o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev\na ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov\nza konanie uvedené v predchádzajúcom bode výroku rozhodnutia Rada Protimonopolného úradu SR\nukladá\n- podnikateľovi Strabag, a.s., Na Bělidle 198/21, Praha 5, Česká republika peňažnú pokutu vo výške 367\n731 000,- Sk (slovom tristošesťdesiatsedem miliónov sedemstotridsaťjedentisíc korún slovenských),\n- podnikateľovi Doprastav, a.s., Drieňová 27, Bratislava peňažnú pokutu vo výške 197 812 000,- Sk\n(slovom stodeväťdesiatsedem miliónov osemstodvanásťtisíc korún slovenských),\n- podnikateľovi BETAMONT, s.r.o., J. Jesenského 1054/44, Zvolen peňažnú pokutu vo výške 3 951 000,Sk (slovom tri milióny deväťstopäťdesiatjedentisíc korún slovenských),\n- podnikateľovi Inžinierske stavby, a.s., Priemyselná 7, Košice peňažnú pokutu vo výške 91 124 000,Sk (slovom deväťdesiatjeden miliónov stodvadsaťštyritisíc korún slovenských),\n- podnikateľovi Skanska DS, a.s., Bohunická 133/50, Brno, Česká republika peňažnú pokutu vo výške\n270 496 000,- Sk (slovom dvestosedemdesiat miliónov štyristodeväťdesiatšesťtisíc korún slovenských),\n- podnikateľovi MOTA ENGIL, ENGENHARIA E CONSTRUCAO, S. A., Casa da Calcada, Largo do\nPaco, n° 6, Cepelos, Amarante, Portugalsko pokutu vo výške 418 176 000,- Sk (slovom štyristoosemnásť\nmiliónov stosedemdesiatšesťtisíc korún slovenských),\n9. Krajský súd v Bratislave po preskúmaní veci dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie Rady\núradu, ako aj prvostupňové rozhodnutie sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a pre nedostatok\ndôvodov (§ 250j ods. 2 písm. d/, ods. 3 OSP), samotné zistenie skutkového stavu správnymi orgánmi je\nnedostačujúce a nie je teda možné jednoznačne a bez vážnych pochybností ustáliť, že by došlo k dohode\nobmedzujúcej súťaž (§ 250j ods. 2 písm. c/ OSP). Zaujal záver, že preskúmavané správne rozhodnutia\nneobsahujú takú konkretizáciu údajov obsahujúcich popis skutku uvedením miesta, času a spôsobu\nspáchania tak, aby tento skutok nemohol byť zamenený s iným, pričom presná špecifikácia skutku nie\nje uvedená nielen vo výroku rozhodnutí, ale ani v ich odôvodnení. Uvedené pochybenie spôsobilo podľa\nkrajského súdu nepreskúmateľnosť rozhodnutí pre nezrozumiteľnosť, čo je dôvodom pre ich zrušenie\npodľa § 250j ods. 2 písm. d/ OSP, ako aj podľa § 250j ods. 3 OSP.\n10. Krajský súd posudzujúc dôvodnosť podaných žalobných námietok dospel k záveru, že žalovaný bol\npovinný v prípade, ak sa rozhodol posudzovať predmetné konanie žalobcov z hľadiska § 4 ods. 1 zákona\nč. 136/2001 Z.z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady\nč. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej\nrepubliky v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon č. 136/2001 Z. z.\") a zároveň mal za to, že ide\n\no vec s komunitárnym prvkom, viesť konanie a následne rozhodnúť tiež o porušení čl. 81 Zmluvy o\nEurópskom spoločenstve (ďalej aj „ZES\" alebo „Zmluvy\"), nakoľko mu to ukladá čl. 3 ods. 1 Nariadenia\nRady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v\nčlánkoch 81 a 82 Zmluvy (ďalej aj „nariadenie č. 1/2003\"). Prípustnosť súbežnej aplikácie komunitárneho\na vnútroštátneho súťažného práva nevylučuje ani samotné komunitárne právo, ani právny poriadok\nSlovenskej republiky - Listina základných práv a slobôd ako ani čl. 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru\no ochrane základných práv a ľudských slobôd (ďalej aj „Dohovor\"). Súbežnému vysloveniu viny za\nspáchanie uvedeného komunitárneho a vnútroštátneho deliktu v jednom rozhodnutí správneho orgánu\nnebráni zásada ne bis in idem, nakoľko nejde o situáciu, keď je opakovane vedené konanie o rovnakej\nveci, o ktorej už bolo právoplatne rozhodnuté. Podľa krajského súdu v prípade preukázania kartelovej\ndohody a aplikovania komunitárneho a vnútroštátneho súťažného práva zároveň, ide o jednočinný súbeh\ndeliktov, nakoľko záujmy chránené skutkovými podstatami správnych deliktov podľa ZES a skutkovými\npodstatami podľa zákona č. 136/2001 Z.z. sú rozdielne.\nPoznámka konajúceho súdu: európske právo sa pred prijatím Lisabonskej zmluvy, ktorá nadobudla\nplatnosť 1. decembra 2009 delilo na úniové právo <. a komunitárne právo <https://sk.wikipedia.org/\nwiki/Komunit%C3%A1rne_pr%C3%A1vo>. Z uvedeného dôvodu sa tento pojem používa v rozsudku\nKrajského súdu v Bratislave, č.k. 2S/430/06-393 z 10. decembra 2008.\n11. Súčasne krajský súd zdôraznil, že pri ukladaní sankcie je žalovaný povinný postupovať v súlade s\nabsorpčnou zásadou, t.j. uložiť pokutu za jeden zo zbiehajúcich sa deliktov a zároveň je oprávnený v\nrámci hodnotenia závažnosti protisúťažného konania prihliadnuť ako k priťažujúcej okolnosti i k tomu,\nže bol spáchaný aj druhý delikt. Celkovú výšku pokuty však musí žalovaný vo svojom rozhodnutí aj z\nuvedeného hľadiska náležite odôvodniť, čo sa však nestalo, a preto je napadnuté rozhodnutie v tomto\nohľade nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov (už uvádzaný zrušovací dôvod v zmysle ustanovenia\n§ 250j ods. 2 písm. d/ OSP).\nII.\nOdvolanie žalovaného\n12. Žalovaný vo svojom odvolaní z 30. marca 2009 namietal nesprávne právne posúdenie, pokiaľ krajský\nsúd zrušil rozhodnutie úradu aj podľa § 250j ods. 2 písm. d/ OSP, t.j. z dôvodu, že rozhodnutie Rady\núradu je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov.\n13. K záverom krajského súdu, že ani výrok prvostupňového rozhodnutia, ani výrok rozhodnutia Rady\núradu nespĺňajú požadované náležitosti týkajúce sa špecifikácie skutku z titulu vylúčenia zameniteľnosti,\nžalovaný uviedol, že výrok krajského súdu spolu s odôvodnením rozhodnutia vo vzťahu k výroku\npreskúmavaných správnych rozhodnutí nastavuje pre správne delikty v oblasti hospodárskej súťaže také\npožiadavky, ktoré sa v mnohých prípadoch nedajú doslovne aplikovať, najmä vzhľadom na špecifickosť\nprotisúťažných konaní, a ktoré môžu spôsobiť paralyzáciu úradu v rozhodovacej praxi.\n14. Bez spochybňovania právnej teórie žalovaný namietal, že táto bola aplikovaná krajským súdom\nbez bližšieho preskúmavania výroku rozhodnutia Rady úradu a bez vysporiadania sa s požiadavkou\nnezameniteľnosti konkretizovaného skutku s iným konaním. Zároveň poukázal na to, že obdobné výroky\nsa v rozhodnutiach úradu nachádzali počas jeho rozhodovacej praxe od roku 1990, a ani ten istý krajský\nsúd (od roku 2004), ani Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej v rozsudku tiež ako „Najvyšší súd\")\nnevideli tieto ako nezrozumiteľné alebo nezákonné. Podľa jeho názoru výrok rozhodnutia Rady úradu\nnetrpí žiadnym nedostatkom.\n15. Žalovaný pripomenul, že rozhodnutia vychádzajú z preukázania dohody obmedzujúcej súťaž na\nzáklade zhody indexov v cenových ponukách jednotlivých účastníkov tendra (čo doposiaľ nebolo v\nsprávnom ani v prvostupňovom súdnom konaní vyvrátené), ako aj zákonného znenia (a znenia čl. 81\nZES) dohody obmedzujúcej súťaž (§ 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 136/2001 Z.z.), kde je definovaná ako\nkaždý ústny alebo písomný súhlasný prejav vôle jej účastníkov, ako aj iný súhlasný prejav vôle vyvodený\nz ich konania. Podotkol, že súhlasne krajský súd konštatoval na str. 41 odôvodnenia, že forma dohôd\nobmedzujúcich súťaž v užšom zmysle si vyžaduje konsenzus, ktorý musí byť náležitým, preukázateľným\nspôsobom prejavený a to či už formou písomnej zmluvy, ústne alebo inak. A práve v prípadoch, kedy\nide o iný prejav vôle, nie je vždy reálne možné presne špecifikovať miesto, čas a spôsob, tak ako to\nteoreticky stanovuje vo svojom rozsudku krajský súd. Preto v konkrétnom prípade, bolo možné skutok z\n\nhľadiska času a miesta špecifikovať jednoznačne prostredníctvom konkrétnej verejnej súťaže, kde došlo\nk realizácii dohody jednotlivých účastníkov.\n16. Pokiaľ krajský súd vytýkal absenciu uvedenia času správneho deliktu vo výroku a konštatoval,\nže ani v odôvodnení rozhodnutia nie je možné identifikovať, aké obdobie považovala Rada úradu za\ntrvanie protisúťažného konania, pričom v súvislosti s časom vytýkal aj údajné nejasnosti v rozhodnutí,\nžalovaný naopak poukázal na to, že v rozhodnutí Rady úradu sa hovorí ako o rozhodnom období o takom\nobdobí, ktoré bolo rozhodné pre posúdenie kontaktov medzi účastníkmi (časť rozhodnutia Rady úradu\nv časti „inšpekcie\"), nakoľko, ako sa taktiež uvádza v rozhodnutí Rady úradu, „Predbežné oznámenie\npredmetnej verejnej súťaže bolo zverejnené vo vestníku Verejného obstarávania dňa 08.04.2004 a dňa\n11.05.2004 tu bola súťaž oficiálne vyhlásená.\".\n17. Podľa žalovaného to potom znamená, že bolo účelné a logické brať do úvahy obdobie od 8. apríla\n2004, čo sa týka zisťovania skutočností ohľadne komunikačnej platformy medzi účastníkmi, keďže už od\nuvedeného dátumu bolo zrejmé, že sa takáto súťaž uskutoční. Navyše žalovaný zdôraznil aj to, že Rada\núradu toto rozhodné obdobie nikde nespomína ako dĺžku protisúťažného konania, ale naopak žalovaný\nkonštatoval, že za dĺžku trvania protisúťažného jednoznačne ustanovuje obdobie od tohto vyhlásenia\n(11.05.2004) do podania ponúk v danej súťaži (t. j. 30.06.2004), čo sa uvádza v rozhodnutí Rady úradu\nna mnohých miestach niekoľkokrát.\n18. Ďalej žalovaný krajskému súdu vytýkal, že neuviedol, akým spôsobom si predstavuje ešte bližšie,\nnež sa to nachádza v rozhodnutí Rady úradu, konkretizovať miesto a čas spáchania správneho deliktu.\nTáto časť rozhodnutia krajského súdu je pre žalovaného nezrozumiteľná a nepreskúmateľná, nakoľko\nvôbec nie je zrejmé, akým spôsobom mal podľa krajského súdu úrad výrok rozhodnutia vymedziť.\n19. V súvislosti s uvedeným žalovaný pripomenul, že v prípadoch porušenia pravidiel hospodárskej\nsúťaže nie je vždy možné presne vymedziť „miesto\" napríklad ako miesto spáchania trestného činu\nv trestnom práve, pričom príkladmo poukázal na iné svoje rozhodnutie (č. 2006/KH/R/2/089 z 3.\naugusta 2006 voči Slovenskej advokátskej komore), v ktorom neuvedenie času a miesta vo výroku\nsúdy nevytýkali. Tiež poukázal na prax Komisie, ktorá rovnako formuluje výroky rozhodnutí týkajúce sa\nporušení čl. 81 a 82 ZES (napr. COMP/38.432 - Professional Videotape, COMP/B-2/37.766 - Dutch beer\nmarket, sp.zn. T-271/03 Deutsche Telekom AG v. Komisia), v ktorých, ak sa vôbec nachádza priestorový\núdaj, tak je to údaj o priestorovom trhu.\n20. Čo sa týka spôsobu spáchania iného správneho deliktu - uzatvorenia dohody obmedzujúcej súťaž,\ntieto sú demonštratívnym výpočtom uvedené v ustanovení § 4 ods. 3 písm. a/ až f/ zákona č. 136/2001\nZ.z., ktoré bližšie vymedzujú, akým konaním je možné naplniť skutkovú podstatu dohody obmedzujúcej\nsúťaž, a je na súťažnej autorite, aby potom ďalšími skutkovými okolnosťami prípadu bližšie vymedzila a\nkonkretizovala skutok vo výroku a odôvodnení rozhodnutia tak, aby nebol zameniteľný s iným skutkom\n(konaním).\n21. V prejednávanej veci bola hlavným dôkazom o uzavretí dohody obmedzujúcej súťaž umelá zhoda\nindexov v predložených cenových ponukách jednotlivých účastníkov súťaže (pričom všetci účastníci\nsprávneho konania vypracovali a poskytli svoju časť ponuky samostatne - ako bolo v správnom konaní\npreukázané a v konaní pred súdom nebolo spochybnené). Ak potom krajský súd vyhodnotil tento dôkaz\nako nedostatočný podklad pre konštatovanie o porušení zákona, potom mohol a mal podľa žalovaného\nzrušiť napadnuté rozhodnutie pre nedostatočne zistený skutkový stav, avšak nemal túto skutočnosť\nvyhodnotiť ako nezrozumiteľnosť výroku rozhodnutia.\n22. Tiež žalovaný vytýkal krajskému súdu, že opomenul vyhodnotiť „kritérium zameniteľnosti\"\nvymedzeného skutku vo výroku rozhodnutia, a že neuviedol, prečo je vo výroku rozhodnutia\nkonkretizovaný skutok zameniteľný s iným konaním, a s akým konaním by vôbec mal byť zameniteľný.\n23. Žalovaný poukázal na to, že samotní účastníci konania od začiatku správneho konania nemali\npochybnosť o tom, o akom skutku je vedené správne konanie. Na tom základe vypracovali podrobné\nrozklady voči prvostupňovému rozhodnutiu, a napokon údajnú nezrozumiteľnosť „zistil\" účastník konania\n- žalobca 1/ až v novembri 2008, t.j. potom, čo už dávno spracoval svoju žalobu voči druhostupňovému\nrozhodnutiu. Preto sa žalovaný naďalej domnieva, že výrok rozhodnutia Rady úradu je jasný, presný\n\na zrozumiteľný, a nie je z tohto titulu dôvod pre zrušenie rozhodnutia Rady úradu podľa § 250j ods. 2\npísm. d/ OSP.\n24. Žalovaný rovnako nesúhlasil so záverom krajského súdu o dôvodnosti zrušenia rozhodnutí pre\nnedostatočne zistený skutkový stav podľa § 250j ods. 2 písm. c/ OSP. V súvislosti s uvedenou námietkou\nžalovaný konštatoval, že horizontálne dohody obmedzujúce súťaž bývajú medzi podnikateľmi (t.j.\nkonkurentmi) uzatvárané tajne, a nie je ľahké ich odhaliť. V dnešnej dobe je veľmi málo pravdepodobné,\naby sa akejkoľvek súťažnej autorite podarilo nájsť dohodu obmedzujúcu súťaž v písomnej podobe,\nrovnako si podnikatelia nemusia viesť o svojich stretnutiach zápisy. Zákonodarca si podľa žalovaného\nuvedomoval vážnosť a dopad takýchto konaní na hospodársku súťaž a jej účastníkov, ako aj\npravdepodobnosť a náročnosť odhalenia takýchto dohôd, a preto v súlade s čl. 81 Zmluvy o založení\nES upravil definíciu dohody podľa § 4 ods. 1 zákona č. 136/2001 Z.z. aj ako iný súhlasný prejav vôle\nvyvodený z konania podnikateľov.\n25. Úrad preto konal len v súlade so zákonom, keď určil, že zhoda indexov v cenových ponukách\njednotlivých účastníkov správneho konania predložených v predmetnej verejnej súťaži je preukázateľne\numelá, nakoľko boli vylúčené všetky možnosti, ktoré by mohli spôsobiť takúto zhodu (napríklad\npodľa žalovaného použitie rovnakého softvéru od obstarávateľa, rovnaké zadanie, zaokrúhlenie\npredmetných indexov na dve desatinné miesta, použitie odporúčaných cenníkov, oslovenie identických\npodzhotoviteľov, možná krádež dokumentov), a teda bolo možné konštatovať, že konsenzus medzi\ndotknutými podnikateľmi bol preukázateľným spôsobom prejavený práve predložením cenových ponúk\nv predmetnej verejnej súťaží, ktorých indexy boli zhodné, (čím účastníci umožnili vyhrať túto verejnú\nsúťaž jednému účastníkovi).\n26. Žalovaný krajskému súdu ďalej vytýkal, že hoci označil dôkaz vykonanej analýzy indexov v\nodôvodnení svojho rozhodnutia za nespochybniteľný, tak na druhej strane súčasne popiera možnosť\núradu preukázať dohodu, a konsenzus žalobcov „inak\", nakoľko takéto zistenia podľa názoru krajského\nsúdu nie sú dostatočné.\n27. Podľa žalovaného však krajský súd vôbec neuviedol, prečo vyvrátením všetkých možností, ktoré\nby mohli spôsobiť takúto zhodu, a teda na základe ekonomického dôkazu, ktorý je nepochybný, nie je\nmožné konštatovať existenciu dohody obmedzujúcej súťaž. Navyše však krajský súd neuvádza, prečo\nnie je možné aplikovať na uvedený prípad závery SD EÚ vo veci Woodpulp II (Ahlstrôm Osakeyhtiô\nand Others v Commission, obdobne aj v súdnych prípadoch 48/69 ICI v. Komisia, rozhodnutie zo 14.\njúla 1972 - č. 64-68 alebo 29/83 CRAM v. Komisia, ods. 16-20), z ktorých práve vyplýva, že v prípade\nvylúčenia všetkých alternatívnych vysvetlení, a pokiaľ potom kolúzia je jediným možným vysvetlením v\nkonkrétnom prípade pre paralelné správanie, potom je možné hovoriť o zakázanej dohode.\n28. Pokiaľ krajský súd vytýkal žalovanému, že bol povinný „odôvodniť, ako prispeli všetci žalobcovia\nsvojim vlastným správaním k spoločnému cieľu sledovanému všetkými účastníkmi a že si boli vedomí\nkonkrétneho jednania, ktoré bolo plánované alebo uskutočňované ostatnými žalobcami v snahe\ndosiahnuť ten istý cieľ\", mal podľa žalovaného odkloniť od judikatúry SD EÚ, keďže požaduje preukázať\nod úradu skutočnosti, ktoré pre založenie existencie protisúťažnej dohody vôbec nie sú relevantné, a\nidú nielen nad rámec rozhodnutí SD EÚ ale aj zákona, ktorý vôbec nepožaduje pre naplnenie skutkovej\npodstaty zakázanej dohody podľa § 4 zákona č. 136/2001 Z.z. preukázanie vedomosti účastníkov, a už\nvôbec nemusí byť toto konanie plánované alebo vedené tým istým cieľom.\n29. Práve naopak, v posledných rozhodnutiach SD EÚ a Komisie sa vôbec nevyžaduje preukázanie, či\nmal iný účastník dohody na nej rovnaký záujem, alebo z akého dôvodu sa dohody zúčastnil, a to aj v\nprípade limitovanej účasti účastníka na dohode. Rovnako námietky o tom, že bol donútený sa rovnako\nsprávať, neboli nikdy vyhodnotené ako opodstatnené (čo už napokon bolo vyjadrené aj v rozhodnutí\nAalborg Portland v. Komisia), na čo úrad rozsiahlymi citáciami poukazoval.\n30. Žalovaný rovnako pripomenul, že úrad nedisponuje takými vyšetrovacími právomocami ako orgány\nPolicajného zboru Slovenskej republiky, napríklad že nemá možnosť sledovať či odpočúvať podozrivé\nosoby. Pri posudzovaní porušení pravidiel hospodárskej súťaže už zo znenia zákona vyplýva silný\nekonomicko-právny kontext, trhové princípy a v konečnom dôsledku prospech spotrebiteľa a pokiaľ\nide o rozhodnutia a závery Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej v rozsudku tiež „ESĽP\"), o\n\nktoré sa krajský súd opiera (a rozhodnutia, na ktoré poukazoval najmä žalobca 3/, a ku ktorým úrad\nzaslal svoje stanovisko k jeho žalobe), nemožno opomenúť skutočnosť, že tieto vyplynuli z konaní, kde\nESĽP posudzoval preukázanie viny - neviny individuálnych osôb (fyzických osôb) prevažne v riešení\npriestupkov v cestnej doprave. Nie je však známy žiaden prípad ESĽP, kde by posudzoval význam\ndôkazných prostriedkov v súťažnom prípade.\n31. Žalovaný nesúhlasil s názorom krajského súdu, pokiaľ tento považoval za dôvodné aj námietky\nžalobcov ohľadne prekročenia ceny určenej štátnou expertízou. Aj keď krajský súd súhlasil s Radou\núradu v tom, že táto skutočnosť nemá vplyv na posúdenie dohody, avšak, ak sa Rada úradu odvolala na\ntúto skutočnosť ako protisúťažný efekt dohody, potom „nemala sa spoliehať na chybné konštatovanie\nNDS\". V súvislosti s uvedeným žalovaný pripomenul, že Rada úradu nemá v kompetencii preskúmavať\ntúto skutočnosť, a že sa v tomto smere musí vyslovene spoliehať na zistenia Národnej diaľničnej\nspoločnosti (na účely rozsudku tiež „NDS\"), t.j. ako na vyriešenú predbežnú otázku. V prípade, že\nby Rada úradu túto skutočnosť skúmala, výrazne by prekročila svoje právomoci, nakoľko toto je\nkompetencia v prvom rade NDS, Ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácií Slovenskej republiky ako\naj Úradu pre verejné obstarávanie. S touto skutočnosťou sa krajský súd vôbec nevysporiadal.\n32. Napokon na druhej strane v prípade námietky žalobcu 6/ žalovaný zdôraznil, že naopak krajský súd\ndáva za pravdu úradu, keď správne tvrdí:\n„Treba tiež uviesť, že úrad pri analýze správne vychádzal z podkladov poskytnutých NDS, nakoľko len\ntento subjekt bol obstarávateľom predmetnej verejnej súťaže a len on mohol správnym orgánom tieto\npodklady poskytnúť.\"\n33. Žalovaný má za to, že v konaní jednoznačne preukázal existenciu dohody obmedzujúcej súťaž, a\nže je nepochybné, že túto uzavreli žalobcovia 1/ až 6/, a to vo svetle zákona, a existujúcej komunitárnej\njudikatúry, a preto neexistujú dôvody pre zrušenie jeho rozhodnutia podľa § 250j ods. 2 písm. c/ OSP.\n34. V súvislosti so závermi krajského súdu o porušení zásady dvojinštančnosti konania, aplikácie\nabsorpčnej zásady a ďalšími procesnými pochybeniami žalovaný odkázal na príslušné ustanovenia\nSprávneho poriadku, v zmysle ktorých odvolacie konanie tvorí jeden celok s konaním na prvom stupni,\núčastníci konania, môžu až do vydania rozhodnutia o odvolaní uvádzať nové skutočnosti a navrhovať\nnové dôkazy. Odvolací orgán je oprávnený z vlastného podnetu vykonať nové dôkazy, zopakovať už\nvykonané dôkazy a pod. Správny poriadok kladie veľký dôraz na uplatnenie zásady materiálnej pravdy a\nnekladie žiadne prekážky na jej uplatnenie ani v rámci odvolacieho konania. Správny poriadok ani zákon\nnekladú žiadne obmedzenia pre rozsah či prostriedky dokazovania. Napríklad ustanovenie § 59 ods. 1\nSprávneho poriadku ukladá odvolaciemu orgánu oprávnenie preskúmať napadnuté rozhodnutie v celom\nrozsahu. Zmena rozhodnutia je vhodná vždy, keď prvostupňový orgán použil nesprávny hmotnoprávny\npredpis alebo oprel svoje rozhodnutie o nedostatočne zistený stav veci (odvolací orgán má doplnením\ndokazovania získať spoľahlivý podklad pre svoje rozhodnutie). V danom prípade Rada úradu reagovala\nna námietky účastníkov predmetného správneho konania a doplnila dokazovanie najmä čo sa týka\nkomunikačnej platformy. Zákon nevylučuje vykonanie inšpekcie úradom v rámci odvolacieho konania.\n35. Žalovaný zdôraznil, že Rada úradu nemohla zbaviť žalobcov práva podať proti rozhodnutiu riadny\nopravný prostriedok, nakoľko rozhodnutie Rady úradu je založené na tých istých rozhodných dôkazoch\nako aj prvostupňové rozhodnutie (zhoda indexov v cenových ponukách účastníkov tendra, porovnanie\ns inými súťažami, vyjadrenia NDS, podporné stanovisko experta). Vzhľadom na skutočnosť, že Rada\núradu oprela svoje rozhodnutie o rovnaké skutkové zistenia ako prvostupňový orgán, nemohla porušiť\nzmysel dvojinštančnosti konania.\n36. V súvislosti s uvedeným žalovaný konštatoval, že krajský súd zároveň vytýkal úradu neumožnenie\nžalobcom klásť svedkyni pani B. otázky. Ako už úrad uviedol, v zmysle Správneho poriadku je úrad\npovinný predvolať účastníkov správneho konania v prípade, že nariadil ústne pojednávanie.\n37. V rámci druhostupňového konania nebolo nariadené ústne pojednávanie, a preto nemohlo dôjsť\nk porušeniu práva účastníka konania klásť otázky na ústnom pojednávaní. Výsluchy svedkov neboli\nrobené na ústnom pojednávaní, ústne pojednávanie nebolo nariadené, a preto nebolo potrebné prizývať\núčastníkov konania. Účastníci konania mali možnosť sa oboznámiť s obsahom svedeckých výpovedí\n\na namietať ich obsah, čo aj učinili. Úrad sa námietkami účastníkov v odôvodnení svojho rozhodnutia\nvysporiadal a preto nemohlo dôjsť k porušeniu procesného postupu úradu ani v tomto smere.\n38. V ďalšej časti svojho odvolania žalovaný nesúhlasil so záverom krajského súdu o povinnosti úradu\naplikovať v prípade sankcionovania protiprávneho konania či nekonania pri jednočinnom súbehu a\nrovnako tak v prípade viacčinných súbehov absorpčnú zásadu. Nie je zrejmé, z čoho krajský súd\nvyvodil záver, že kumulatívna zásada je v nášmu právnemu poriadku cudzia. Je pravdou, že v trestnom\npráve sa v našich podmienkach kumulatívna zásada naozaj neuplatňuje a je skôr charakteristická\npre americký (anglo-americký) právny systém. S odkazom na odbornú literatúru, napríklad na skriptá\nSprávneho práva Prof. JUDr. Petra Škultétyho, DrSc. a kol. pre právnické fakulty citoval názor, že\n„v odvetví správneho práva sa zásadne analógia nepripúšťa\". Správne právo (hmotné) tvorí súbor\nmnožstva právnych predpisov z rôznych právnych oblastí, ktoré súčasne vymedzujú právne postavenie\nspravujúcich aj spravovaných subjektov a definujú množstvo iných správnych deliktov s vlastnými\npravidlami pre ich posúdenie a sankcionovanie. Medzi tieto oblasti patrí aj právo hospodárskej súťaže.\n39. Jednoznačné ustanovenia v prospech absorpčnej zásady alebo proti zásade kumulatívnej\nnenájdeme ani v Správnom poriadku, ktorý umožňuje rovnako tak výklad v prospech použitia\nkumulatívnej zásady ako aj zásady absorpčnej.\n40. Zákon naopak presne stanovuje metódu ukladania sankcií (v zmysle ktorej úrad postupoval aj v tomto\nprípade), a preto použitie analógie ani nie je potrebné (v prvom rade však ani nie je prípustné). Najmä v\nustanovení § 38 ods. 1 zákona č. 136/2001 Z.z. sa uvádza, že úrad uloží za porušenie ustanovení § 4\nods. 1, § 8 ods. 6, § 10 ods. 9, § 25 ods. 5 a § 29 ods. 5 zákona pokutu do 10% z obratu. Z toho potom\npre žalovaného vyplýva, že teda úrad musí v prípade zistenia každého porušenia § 4 alebo 8 zákona\nč. 136/2001 Z.z. uložiť sankciu.\n41. Zákon potom nedáva úradu možnosť, aby zvážil uloženie sankcie tak, ako napríklad je tomu v\nčeskom zákone o hospodárskej súťaže, ale naopak predpokladá, že žiadne porušenie zákona nezostane\nnepotrestané.\n42. Zo znenia zákona č. 136/2001 Z.z. teda možno vyvodiť a predpokladať kumuláciu pokút,\navšak zákonodarca stanovil strop, a teda legálne maximum 10% z celkového obratu podnikateľa za\npredchádzajúce uzavreté účtovné obdobie, ktoré predstavuje hranicu, ktorú úrad pri ukladaní sankcie\nnesmie prekročiť. Táto hranica zabezpečí, aby nedochádzalo k ukladaniu neprimerane vysokých sankcií,\nčo v trestnom práve sleduje zásada absorpčná.\n43. V súvislosti s uvedeným žalovaný uviedol, že sankčná sadzba 10% maxima z celkového obratu\npodnikateľa je zakotvená v právnych poriadkoch prevažnej väčšiny členských štátov a jeho stanovenie\nvychádza z ekonomických analýz, podľa ktorých sankcia vo výške viac ako 10 % z obratu podnikateľa\nuž je schopná negatívne zasiahnuť podnikateľa.\n44. V závere žalovaný zdôraznil, že z uvedených dôvodov vyplýva, že rozhodnutie krajského súdu\nvychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných\ndôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (odvolací dôvod zakotvený v § 205 ods. 2 písm. d/ a f/\nOSP), medzi tvrdeniami krajského súdu existujú vzájomné rozpory, pričom zistený skutkový stav Radou\núradu je dostatočný a v správnom konaní bolo preukázané, že žalobcovia 1/ až 6/ porušili zákon, a\npreto žalovaný navrhuje, aby Najvyšší súd napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že žaloba\nsa zamieta ako neodôvodnená.\nIII.\nOdvolania žalobcov 1/, 2/ a 5/ do trov konania\n45. Žalobcovia 1/, 2/ a 5/ vo svojich odvolaniach voči výroku rozsudku krajského súdu v časti o\ntrovách v podstate zhodne namietali, že krajský súd neaplikoval ustanovenie § 10 vyhlášky Ministerstva\nspravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.z. s odôvodnením, že správnom súdnictve nejde o\nnachádzanie subjektívnych práv jednotlivca vrátane určovania ich spornej výšky pri peňažnom plnení,\nale konštatoval, že úkony právnej služby vykonané právnym zástupcom v správnom súdnictve je nutné\nhodnotiť ako hodnotu veci alebo práva, ktorú nie je možné vyjadriť v peniazoch, a preto súd priznal\n\nzákladnú sadzbu tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby podľa § 11 ods. 1 citovanej vyhlášky vo\nvýške v 1/13 z výpočtového základu, ktorý sa stanovuje pre každý rok osobitne.\n46. Poukázali na to, že v danom prípade hodnota veci je vyjadrená v peniazoch, a preto postup podľa\nustanovenia § 11 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. (kedy hodnotu veci nemožno vyjadriť v peniazoch)\nnebolo možné aplikovať. Na základe uvedeného, žiadali, aby odvolací súd výrok o trovách zmenil v\nsúlade s podanými odvolaniami.\n47. Žalovaný vo vyjadrení z 30. apríla 2009 k odvolaniu žalobcov do trov konania poukázal na zjavnú\nneprimeranosť a nerešpektovanie dobrých mravov prístupu právnych zástupcov žalobcov 1/ až 6/ pri\nvyčísľovaní trov konania, ktoré sa pohybujú závratných výškach.\n48. Záverom zotrval na svojich tvrdeniach a skutočnostiach, ktoré uviedol v svojom odvolaní z 30. marca\n2009 s návrhom, aby Najvyšší súd napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, žaloba sa zamieta\nako neodôvodnená, a súčasne v takom prípade nepriznal právo na náhradu trov konania.\nIV.\nVyjadrenia žalobcov k odvolaniu žalovaného\n49. Vo svojich vyjadreniach k odvolaniu žalovaného žalobcovia v podstate zhodne uvádzali, že žalovaný\nprakticky len rekapituluje skutočnosti, ktorými sa už v predchádza-júcom konaní zaoberal a vysporiadal\nkrajský súd a neuvádza žiadne nové relevantné skutočnosti.\n50. Podľa ich názoru argumenty, ktoré žalovaný použil na spochybnenie správnosti a zákonnosti\nrozsudku v podanom odvolaní, sú neopodstatnené, a preto žiadal Najvyšší súd Slovenskej republiky,\naby rozsudok v časti týkajúcej sa veci samej potvrdil ako vecne správny. Na základe uvedeného žiadali,\naby najvyšší súd napadnutý rozsudok krajského súdu v časti týkajúcej sa veci samej potvrdil ako vecne\nsprávny.\n51. Žalobca 1/ vo svojom vyjadrení z 19. júna 2009 zároveň zdôraznil, že sankcionované konanie\npatrí medzi takzvané iné správne delikty. Tieto sa dajú svojou povahou porovnať predovšetkým s\npriestupkami, pretože predstavujú formu správneho trestania. Preto krajský súd správne vychádzal z\nnázoru najvyššieho súdu sp.zn. 2Sžo/106/2007, ako aj z rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu\nČeskej republiky v konaní vedenom pod č.k 2As 34/2006-73 zo dňa 15. januára 2008, podľa ktorého\nmusí výrok rozhodnutia o inom správnom delikte obsahovať popis skutku uvedením miesta, času a\nspôsobu jeho spáchania, prípadne aj iné okolnosti, ktoré sú spôsobilé odlišovať ho od iných skutkov.\n52. Podľa žalobcu 1/ je všeobecne známe, že nezameniteľnosť skutku za iný má zásadný význam pre\nuplatnenie zásady ne bis in idem. Nedodržanie tejto základnej právnej zásady má za následok, že subjekt\nmôže byť postihnutý opakovane za ten istý skutok.\n53. Vo vzťahu k prieniku trestného práva do práva správneho žalobca 1/ poukázal na rozsudok NSS ČR\nzo dňa 27. októbra 2004, sp.zn. 6A 126/2002, podľa ktorého trestanie za správne delikty musí podliehať\nrovnakému režimu ako trestanie za trestné činy. S dôrazom na Dohovor preto podľa českého súdu nie\nje rozhodujúce, či pozitívne právo označuje určité deliktuálne konanie za trestný čin alebo za správny\ndelikt. Tento postup bol podľa žalobcu 1/ potvrdený aj nálezom Ústavného súdu Českej republiky sp.zn.\nPL. ÚS 16/99, ktorého relevantnú časť odcitoval.\n54. Vo vzťahu k nesprávne zistenému skutkovému stavu žalobca 1/ poukázal na jeho podporu\nprostredníctvom iba jedného nepriameho dôkazu, t.j. zhodu indexov jednotkových cien. V súvislosti s\nuvedeným odkázal na výsledky rozhodovacej činnosti komunitárnych orgánov a štandard dokazovania.\n55. Ďalej vyjadril nesúhlas s kolektívnou vinou ako aj s nedodržaním dvojinštančnosti konania.\n56. Záverom žalobca 1/ zrekapituloval argumenty všetkých žalobcov a požiadal odvolací súd, aby\nodvolanie zamietol a napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil. Súčasne navrhol,\naby Najvyšší súd priznal žalobcovi 1/ náhradu všetkých trov konania vo vyčíslenej sume 234 500,03 €.\n\n57. Žalobca 2/ vo svojom vyjadrení zo 7. mája 2009 označil napadnutý rozsudok v meritórnej časti za\nsprávny, a to tak z hľadiska zisteného skutkového stavu, ako aj právneho posúdenia.\n58. V súvislosti s absenciou špecifikácie skutku poukázal na konštantnú judikatúru najvyššieho súdu,\nnapríklad rozsudok najvyššieho súdu sp.zn. 2Sžo/106/2007, uverejnený v Zbierke súdnych rozhodnutí\na stanovísk pod č. 57/2008. Podľa žalobcu 2/, hoci z ustanovenia § 47 ods. 2 Správneho poriadku\nexplicitne nevyplýva, že by výrok rozhodnutia musel obsahovať vecné, časové a miestne určenie\nkonania, z ktorého správny delikt vyplýva, tak je nespochybniteľné, že iba výroková časť správneho\nrozhodnutia je schopná mať dopady na práva a povinnosti účastníkov konania a iba ona môže\nnadobudnúť právnu moc.\n59. Názor žalovaného, že analógia legis v správnom práve nemá miesto, žalobca 2/ označil za\nprekonaný.\n60. Rovnako žalobca 2/ s poukazom na ustanovenia § 3 ods. 3 a 4 a § 32 ods. 1 Správneho poriadku\noznačil spoľahlivo zistený stav veci za jednu zo základných procesných zásad správneho konania. Podľa\nžalobcu 2/ žalovaný napadnuté rozhodnutie oprel o jediný nepriamy dôkaz predloženým obstarávateľom,\na to o cenovú ponuku, kde podľa názoru obstarávateľa a žalovaného boli vykázané neštandardne\nzhodné ceny. Žalovaný však pravdepodobne opomenul skutočnosť, že žalobca 2/ spoločne s ostatnými\nžalobcami vo verejnom obstarávaní postupovali v skupinách (konzorcium), a takto svoje ponuky\npredložili.\n61. K problematike neuplatňovania absorpčnej zásady správnom trestaní žalobca 2/ pripustil, že\nžalovaný na jednej strane síce pri určení výšky pokuty disponuje určitou diskrečnou právomocou, avšak\ntúto na druhej strane musí uplatniť v intenciách vymedzených mu ustanovením § 38 ods. 10 zákona\nč. 136/2001 Z.z.. Nakoľko citovaný zákon výslovne nerieši ukladanie pokuty pri súbehu viacerých\nsprávnych deliktov, potom je podľa žalobcu v 2/ nutné podrobne objasniť uloženie úhrnnej pokuty, t.j.\nuloženie jednej pokuty za viacnásobné porušenie zákona v tom istom konaní ako úhrnnej sankcie.\n62. Už žalovaným naznačený jednočinný súbeh deliktov, ktorý má mať svoj právny základ v porušení tak\nvnútroštátneho, ako aj komunitárneho práva, by mal podľa žalobcu 2/ vychádzať z absorpčnej zásady, t.j.\nuložiť sankciu v takej výške, ktorá zodpovedá porušeniu toho ustanovenia zákona alebo iného právneho\npredpisu, ktoré považované za najťažšie porušenie. Avšak bolo by v rozpore so zákonom, ako to správne\npodľa žalobcu 2/ uvádza krajský súd v napadnutom rozsudku, ak by žalovaný pri ukladaní pokuty za\nprotiprávne konanie, ktoré má charakter jednočinného súbehu správnych deliktov, postupoval podľa\nzásady kumulácie napriek tomu, že s využitím analógie mal použiť absorpčnú zásadu.\n63. V súvislosti s uvedeným žalobca 2/ zdôraznil že v Slovenskej republike absentuje procesný predpis,\nktorý by upravoval zásady správneho trestania. Preto s odkazom na štrasburskú judikatúru, ktorá\nvyzdvihuje trestnoprávny charakter administratívneho trestania, a s prihliadnutím na čl. 50 Ústavy\nSlovenskej republiky, je podľa názoru žalobcu 2/ nutné analogicky aplikovať na správne trestanie aj\nTrestný zákon (žalobca 2/ napríklad poukázal na rozsudok najvyššieho súdu sp.zn. 3Sžn 68/2004).\n64. Tiež zdôraznil, že aplikácia zásad ukladania trestov v trestnom konaní vyplýva z Odporúčania\nVýboru ministrov č. R (91) 77 pre členské štáty o správnych sankciách, ktoré bolo schválené Výborom\nministrov dňa 13. februára 1991 na 452. zasadnutí zástupcov ministrov (ďalej na účely rozsudku len\n„Odporúčanie č. (91) 77\"), podľa ktorého v administratívnom trestaní treba rešpektovať toto Odporúčanie\nč. (91) 77, v zmysle ktorého pre ukladanie administratívnych sankcií platia analogicky zásady ukladania\nsankcií trestných s tým, že správny (administratívny) postih protiprávneho správania možno uplatniť len\nv primeranej lehote.\n65. V súvislosti s uvedeným žalobca 2/ zdôraznil neopodstatnenosť námietky žalovaného, že žiaden zo\nsúťažných orgánov s výnimkou Českej republiky nepostupuje pri ukladaní sankcie v administratívnom\nkonaní v súlade s absorpčnou zásadou, pričom poukázal aj na rozhodnutie žalovaného č. 2007/DZ/\nR/2/102 zo 7. decembra 2007.\n66. V závere svojho vyjadrenia žalobca 2/ požiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok krajského\nsúdu ako vecne správny potvrdil a žalobcovi 2/ priznal náhradu trov odvolacieho konania.\n\n67. Žalobca 3/ vo svojom vyjadrení zo 6. mája 2009 odmietol argumenty žalovaného a vyzdvihol prístup\nkrajského súdu, ktorý dôkladne preskúmal obidve napadnuté rozhodnutia ako aj konanie, ktoré im\npredchádzalo.\n68. Následne sa podrobne zaoberal s jednotlivými odvolacími námietkami žalovaného, najmä poukázal,\nže krajský súd pri argumentácii o absencii špecifikácie skutku veľmi jasne, podrobne a presvedčivo\nodôvodňuje svoje závery aj s prihliadnutím na ich aplikáciu v rozhodovacej praxi slovenských súdov.\n69. Takisto žalobca 3/ odkazy žalovaného na judikatúru Komisie charakterizoval ako vytrhnuté z\nkontextu, nakoľko žalovaný opomenul uviesť, že v citovaných prípadoch existovalo viacero ďalších\ndôkazov, ktoré Komisii dokazovali protiprávne konanie podnikateľov.\n70. Tiež poukázal na absenciu priameho dôkazu, že k uzavretiu zakázanej kartelovej dohody došlo.\n71. Žalobca 4/ vo svojom vyjadrení z 15. mája 2009 poukázal na prvom mieste na absenciu konkretizácie\nskutku výroku napadnutých rozhodnutí. S poukazom na administratívny spis žalovaného zdôraznil už\nv správnom konaní vytýkané nejasnosti týkajúce sa konkretizácie skutku. Namietal tiež, že skutok, v\nktorom žalovaný vidí naplnenie skutkových znakov správneho deliktu, musí byť vo výroku rozhodnutia\nopísaný jednoznačne a nezameniteľne. Poukázal na skutočnosť, že pri ukladaní pokút za správny delikt\nje povinnosťou správneho orgánu vo výroku rozhodnutia presne vymedziť (opísať) skutok, v ktorom\nsa vidí naplnenie skutkovej podstaty správneho deliktu, uviesť právnu kvalifikáciu správneho deliktu a\nustanovenie právneho predpisu, na základe ktorého správny orgán rozhodol. Odvolával sa na existujúcu\njudikatúru, t.j. napríklad rozsudok najvyššieho súdu sp.zn. 5Sž/128/95 publikovaný pod R 71/98, ako aj\nrozsudok najvyššieho súdu sp.zn. 8 Sžo 28/2007, ktorého podstatnú časť následne citoval.\n72. Vo vzťahu k námietkam týkajúcich sa aplikácie komunitárneho práva, žalobca 4/ poukázal na\nzásadu národnej procesnej autonómie uplatňovanú SD EÚ najmä v rozsudkoch sp.zn. C-33/76, ReweZentralfinanz v. Landwirtschaftskammer für das Saarland, [1976] a sp. zn. C-222/05 až C-225/05,\nVan den Weerd a spol. [2007] ECR I-4233 v bode 28. Uvedená zásada podlieha zásade efektivity\nkomunitárneho práva, v zmysle ktorej sa vyžaduje, aby národne stanovené procesné pravidlá\nneznemožňovali alebo neprimerane nesťažovali uplatnenie komunitárneho práva.\n73. Navyše žalobca 4/ vo vzťahu ku konaniu pred Komisiou a SD EÚ zdôraznil, že obidva komunitárne\norgány uplatňujú svoje vlastné pravidlo dokazovania a štandard dokazovania. V súvislosti s uvedeným\nnajmä poukázal na úvodné ustanovenie čl. 5 Nariadenia č. 1/2003, ktoré doslovne citoval.\n74. Na rozdiel od toho slovenské súdy uplatnili svoje vlastné procesné pravidlá dokazovania. Preto\nnesúhlasí so záverom žalovaného, že zásada efektivity komunitárneho práva vyžaduje, aby národní\nsudcovia akceptovali špecifický dôkaz špecifickej skutkovej situácie ako nevyvrátiteľný dôkaz porušenia\nčlánku 81 ZES.\n75. Preto spoľahnutie sa žalovaného na jediný nepriamy dôkaz neumožňuje žalovanému, a to ani s\njeho poukazom na rozhodnutie Komisie (ide o veci Dutch Beer, Professional Videotape a Deutsche\nTelekom), aby podporil svoje tvrdenie, že nemusí vykonávať žiadne podstatné preskúmavanie času,\nmiesta a spôsobu konania.\n76. Žalobca 4/ nesúhlasil s argumentáciou žalovaného týkajúcou sa odchýlenia od judikatúry SD EÚ,\npričom na podporu svojich tvrdení citoval rozsudok SD EÚ a vo veci ANIC nasledovne:\n„86. Tam, kde je spor o existencii porušenia súťažných pravidiel, je rad na Komisii, aby preukázala\nporušenie, ktoré zistila, a predložila dôkazy umožňujúce preukázanie v rozsahu nevyhnutných právnych\nštandardov existencie okolností zakladajúcich porušenie ....\n87. Keď, ako v tomto prípade, porušenie zahŕňa protisúťažné dohody a zosúladené postupy, Komisia\nmusí predovšetkým preukázať, že podnikateľ mal v úmysle prispieť svojím vlastným správaním k\nspoločnému cieľu sledovanému všetkými účastníkmi, a že si bol vedomý konkrétneho konania, ktoré\nbolo plánované alebo uskutočňované inými podnikateľmi v snahe dosiahnuť ten istý cieľ, alebo že to\nmohol dôvodne predpokladať a bol pripravený prevziať s tým spojené riziko.\"\n\n77. Tieto skutočnosti však napadnuté rozhodnutie žalovaného podľa žalobcu 4/ neobsahovalo.\n78. Ďalej sa žalobca 4/ vyjadril k štandardu dokazovania a požiadavkám na dôkazy a k porušeniu\nprocesných práv na obhajobu, t.j. k zásade dvojinštančnosti a tiež k aplikácii absorpčnej zásady (č.l.\n553).\n79. Záverom žalobca 4/ sa stotožnil s napadnutým rozsudkom krajského súdu a navrhol, aby najvyšší\nsúd v predmetnej veci tento rozsudok vo veci samej potvrdil.\n80. Žalobca 5/ vo svojom vyjadrení zo 4. mája 2009 poukázal na nezvládnutie dôkaznej povinnosti\nžalovaného pri obhajovaní svojho rozhodnutia, nadmieru poškodzujúceho žalobcu 5/. V súvislosti s\nuvedeným vyslovil svoju domnienku, že nie je na mieste u žalovaného v postavení štátneho orgánu, aby\nsa dovolával bezhraničnej aplikácie komunitárneho práva bez ďalšieho rešpektovania práva národného.\n81. Pre prípad úspechu si žalobca 5/ uplatnil nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo vyčíslenej\nhodnote.\n82. Žalobca 6/ vo svojom vyjadrení z 29. mája 2009 uviedol, že sa nestotožňuje s odvolaním žalovaného\na argumentmi uvádzanými v jeho odvolaní, nakoľko tieto sú nesprávne, nepresné a použité spôsobom,\nktorý je neprijateľný a ktorý zavádzajúcim spôsobom vykresľuje práva a povinnosti žalobcov.\n83. Po zrekapitulovaní názorov krajského súdu, s ktorými sa plne stotožnil, predložil analýzu dotknutých\nčlánkov Dohovoru týkajúcich sa v prejednávanej veci. Predovšetkým zdôraznil zásady Dohovoru, a\nto právo na spravodlivý proces, in dubio pro reo a prezumpciu neviny, ktoré jednoznačne vymedzujú\nštandardy dokazovania.\n84. Tiež sa vyjadril k absorpčnej zásade (analógia), k princípu dvojinštančnosti konania ako aj k\npredloženým dôkazom. S odkazom na právnu teóriu, žalovaný 6/ zdôraznil že princíp materiálnej pravdy\nukladá povinnosť správnemu orgánu úplne a presne identifikovať skutočností a získať dokumenty/\ninformácie potrebné pre svoje rozhodnutie.\n85. Vo vzťahu k uvedenému žalovaný 6/ poukázal na úmyselné opomenutie vyhodnotenia tvrdení\nžalobcov, že ich dokumenty boli odcudzené, čo je možným vysvetlením podobnosti cenových ponúk.\n86. Záverom žalobca 6/ navrhol, aby najvyšší súd zamietol odvolanie žalovaného a potvrdil napadnuté\nrozhodnutie krajského súdu s tým, že trvá na návrhu a tvrdeniach, ktoré uviedol v žalobe.\n87. Zúčastnená osoba Skanska BS, a.s. vo svojom vyjadrení z 29. apríla 2009 sa priklonila k názoru\nkrajského súdu vyslovenom v napadnutom rozsudku.\nV.\nKonanie na najvyššom súde po zrušení rozsudku nálezom\nÚstavného súdu Slovenskej republiky č.k. II. ÚS 893/2014-175 zo 17. júna 2015\n88. V predmetnej veci, ktorá bola pôvodne vedená na najvyššom súde pod sp.zn. 1Sžhpu 1/2009 v\nsenáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora Belka a členov senátu JUDr. Eleny Berthotyovej PhD.\na Ing. JUDr. Miroslava Gavalca PhD., bol 30. decembra 2013 vyhlásený rozsudok, ktorým konajúci súd\nrozsudok Krajského súdu v Bratislave, č.k. 2S/430/06-393 z 10. decembra 2008 zmenil tak, že žaloby\nžalobcov 1/ až 6/ zamietol a žalobcom 1/ až 6/ a zúčastnenej osobe náhradu trov konania nepriznal.\n89. Žalobca 6/ podal 14. mája 2014 ústavnú sťažnosť na Ústavnom súde Slovenskej republiky (ďalej\nlen „ústavný súd\"), ktorou napadol konečné rozhodnutie. V ústavnej sťažnosti okrem iného namietal,\nže predmetná vec bola na najvyššom súde nesprávne pridelená na rozhodnutie senátu 1S a došlo k\nporušeniu práva na zákonného sudcu, teda vo veci bol príslušný rozhodnúť iný senát najvyššieho súdu.\nObdobné sťažnosti boli podané tiež žalobcami 2/ až 5/, tieto boli uznesením ústavného súdu spojené\na prijaté na ďalšie konanie.\n90. Ústavný súd nálezom č.k. II. ÚS 893/2014-175 zo 17. júna 2015 namietaný rozsudok najvyššieho\nsúdu zrušil, pretože dospel k záveru, že postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.\n\n1Sžhpu 1/2009 a jeho rozsudkom z 30. decembra 2013, v dôsledku nezákonne uskutočnenej zmeny v\nzložení senátu 1S prerokúvajúceho vec sťažovateľov, keď členky senátu JUDr. Zdenka Reisenauerová\na JUDr. Alena Poláčková, PhD., boli nahradené sudcami JUDr. Ing. Miroslavom Gavalcom, PhD. a JUDr.\nElenou Berthotyovou, boli porušené práva sťažovateľov nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl.\n48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na\nprejednanie veci nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\n91. Na základe rozhodnutia predsedu správneho kolégia JUDr. Jozefa Milučkého z 2. októbra 2015,\nktorým dal pokyn vybrať a určiť senát na prejednanie a rozhodnutie predmetnej veci náhodným\nvýberom pomocou technických programových prostriedkov bol vybratý senát 5S v zložení: JUDr.\nJarmila Urbancová, predsedníčka senátu, JUDr. Petra Príbelská, PhD., sudkyňa spravodajkyňa a JUDr.\nNora Halmová, členka senátu; vec bola zapísaná pod sp.zn. 5Sžh/2/2015. Predsedníčka senátu 22.\noktóbra 2015 a opakovane 19. novembra 2015 vzniesla námietky proti takto určenému senátu s\npoukazom na citovaný nález Ústavného súdu Slovenskej republiky; argumentovala, že senát 5S v\nzložení JUDr. Jarmila Urbancová, JUDr. Petra Príbelská PhD., a JUDr. Nora Halmová, nie je zákonným\nsenátom, pretože po zrušení rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Sžhpu 1/2009\nz 30. decembra 2013 a vrátení veci najvyššiemu súdu, mal byť spis pridelený na vybavenie senátu,\nktorému bol pomocou technických a programových prostriedkov pôvodne pridelený, teda senátu 1S v\npôvodnom zložení a to JUDr. Igor Belko, predseda senátu a súčasne sudca spravodajca a členky senátu\nJUDr. Zdenka Reisenauerová a JUDr. Alena Poláčková, PhD. Predseda správneho kolégia námietke\npredsedníčky senátu 5S nevyhovel a rozhodnutím zo 14. januára 2016 v zmysle čl. II ods. 10 všeobecnej\nčasti Rozvrhu práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pre rok 2016 zotrval na svojom pôvodnom\nrozhodnutí. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutím sp.zn. 4Ndz 3/2016 z 3. marca 2016, na\nzáklad námietky zaujatosti Inžinierskych stavieb a.s., Košice, proti predsedníčke senátu JUDr. Jarmile\nUrbancovej a členkám senátu JUDr. Petre Príbelskej PhD., a JUDr. Nore Halmovej, vylúčil JUDr. Noru\nHalmovú z prejednávania a rozhodovania veci vedenej pod sp.zn. 5Sžh/2/2015. Dôvody, pre ktoré mala\nbyť z prejednávania a rozhodovania veci sp.zn. 5Sžh/2/2015 vylúčená predsedníčka senátu 5S JUDr.\nJarmila Urbancová a členka senátu 5S JUDr. Petra Príbelská PhD., teda existenciu pochybností o\nnezaujatosti sudkýň pre pomer k veci, účastníkom konania alebo ich zástupcom, nezistil. V súlade s čl. V\nods. 6 Rozvrhu práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok 2016 bola elektronickou podateľňou\nv súčinnosti s útvarom informačných technológii v súlade s náhodným výberom pomocou technických\nprostriedkov vybratá na prejednanie a rozhodnutie veci sp.zn. 5Sžh/2/2015 JUDr. Jana Henčeková PhD.\nako chýbajúca členka senátu najvyššieho súdu.\n\nVI.\nPrávne názory odvolacieho súdu\n92. Nakoľko odvolacie konanie bolo začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti zákona č. 162/2015\nZ.z. Správny súdny poriadok, v súlade s ustanovením § 492 ods. 2 Správneho súdneho poriadku\npostupoval Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd\") podľa doterajších predpisov\n(Občiansky súdny poriadok) a ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok ako\naj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a v medziach odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s\n§ 246c ods. 1 vety prvej OSP) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 OSP), keď\ndeň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej\nstránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk <. (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s §\n246c ods. 1 vety prvej OSP a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné.\n93. Podľa čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii podľa zásady lojálnej spolupráce sa Únia a členské štáty\nvzájomne rešpektujú a vzájomne si pomáhajú pri vykonávaní úloh, ktoré vyplývajú zo zmlúv.\n94. Členské štáty prijmú všetky opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy, aby zabezpečili plnenie\nzáväzkov vyplývajúcich zo zmlúv alebo z aktov inštitúcií Únie.\n95. Členské štáty pomáhajú Únii pri plnení jej úloh a neprijmú žiadne opatrenie, ktoré by mohlo ohroziť\ndosiahnutie cieľov Únie.\n\n96. Podľa čl. 7 ods. 2 ústavy, Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná\na vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti\nsvojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev\na Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov,\nktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.\n97. Podľa čl. 144 ods. 1 ústavy sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú\nviazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.\n98. Predmetom odvolacieho súdneho konania je prieskum vecnej správnosti výroku rozsudku krajského\nsúdu (§ 219 ods. 1 v spojení s § 205 OSP) o zrušení napadnutého rozhodnutia, preto Najvyšší súd\nSlovenskej republiky ako súd odvolací primárne v medziach odvolania (viď § 212 ods. 1 v spojení s §\n246c ods. 1 OSP) preskúmal rozsudok krajského súdu i súdne konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom\nv rámci odvolacieho konania preskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutie žalovaného, najmä z toho\npohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými zrušujúcimi námietkami žalobcov (§ 250j ods. 2\nOSP) ako aj so stanoviskami zvyšných účastníkov, a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil\nzákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného.\n99. Podľa ustálenej judikatúry (najmä nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. II ÚS 127/07-21,\nalebo rozhodnutia najvyššieho súdu sp.zn. 6Sžo/84/2007, sp.zn. 6Sžo/98/2008, sp.zn. 1Sžo/33/2008,\nsp.zn. 2Sžo/5/2009, či sp.zn. 8Sžo/547/2009) nie je úlohou súdu pri výkone správneho súdnictva\nnahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmavať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí,\nteda to, či oprávnené a príslušné správne orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených viacerými\nžalobami rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy. Preto odvolaciemu súdu\nneprislúcha ani takto vymedzený rámec prieskumu rozšíriť aj na iné rozhodnutia, hoci s prv menovaným\nsú tesne zviazané nielen dôsledkami, ale aj účastníkmi.\n100. V takto vymedzenom rámci prieskumu sa najvyšší súd nestotožňuje so skutkovými závermi\nkrajského súdu v tom rozsahu, ako si ich osvojil zo zistení uvedených žalovaným správnym orgánom,\nktoré tvoria obsah administratívneho spisu.\n101. Žalovaný svoje odvolanie oprel o viacero námietok, a to najmä:\n- nezameniteľnosť výrokovej časti,\n- nedostatočne zistený skutkový stav,\n- prekročenie ceny,\n- pozbavenie práva na opravný prostriedok,\n- pozbavenie práva klásť svedkom otázky, poprípade\n- absorpčná, dvojinštančná a iná zásada.\n102. Z citovanej judikatúry ESĽP vyplýva jasný právny názor, že správny súd nemusí dať detailné\nodpovede na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale iba na tie, ktoré majú pre vec\npodstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby\nzachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia\nvšeobecného súdu (prvostupňového), ale aj odvolacieho (ktoré stručne a jasne objasní skutkový a\nprávny základ rozhodnutia), by malo postačovať na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované\nzákladné právo účastníka na spravodlivý proces.\nA.\nK vyhodnoteniu nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia\n103. Z výroku napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že krajský súd dospel k záveru, že\nnapadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a pre nedostatok dôvodov, t.j. podľa\n§ 250j ods. 2 písm. c/ a d, ako aj odseku 3 OSP.\n104. Rozsah ako aj obsah zrušovacích dôvodov je vymedzený zákonodarcom nasledovne:\n\n105. Podľa § 250j ods. 2 písm. c/ a d/ OSP v znení platnom v čase vyhlásenia napadnutého rozsudku\n(t. j. 10.12.2008) súd zruší napadnuté rozhodnutie správneho orgánu a podľa okolností aj rozhodnutie\nsprávneho orgánu prvého stupňa a vráti vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie, ak po\npreskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu v medziach žaloby dospel k záveru, že:\nc) zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci,\nd) rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov.\n106. Podľa § 250j ods. 3 OSP súd zruší napadnuté rozhodnutie správneho orgánu a podľa okolností\naj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vráti vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie\nkonanie, ak bolo rozhodnutie vydané na základe neúčinného právneho predpisu, ak rozhodnutie\nje nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov alebo rozhodnutie je\nnepreskúmateľné pre neúplnosť spisov správneho orgánu alebo z dôvodu, že spisy neboli predložené.\nSúd zruší rozhodnutie správneho orgánu a konanie zastaví, ak rozhodnutie vydal orgán, ktorý na to\nnebol podľa zákona oprávnený. Rozsahom a dôvodmi žaloby v týchto prípadoch nie je súd viazaný.\n107. Pokiaľ krajský súd vyslovil nepreskúmateľnosť rozhodnutia a napriek uvedenému sa vyjadril k\njednotlivým žalobným námietkam, je potrebné považovať jeho právne úvahy za zmätočné a protirečivé.\nAk krajský súd na str. 39 (č.l. 431) odôvodnil nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia z titulu\njeho nezrozumiteľnosti, potom nie je logicky očakávateľné, aby v úvode časti V. (str. 39/40) vyslovil\nnásledne vetu: „Súd sa však zaoberal aj posúdením dôvodnosti tých žalobných námietok, kde tomu\nnebránila nepreskúmateľnosť samotnej podstaty veci, t.j. zaoberal sa najmä prípustnosťou súbežnej\naplikácie vnútroštátneho a komunitárneho práva a procesnými námietkami tak, aby žalovaný správny\norgán v ďalšom konaní vedel, ako má postupovať.\" Inak povedané, potom nemohol ďalej preskúmať\nrozhodnutie, ktoré samotné označil ako preskúmania neschopné.\nK rozširovaniu žalobných bodov\n108. Žalovaný vo svojom podaní z 19. novembra 2008 poukázal na oneskorené vznesenie námietky\no nepreskúmateľnosti, t.j., že žalobcovi na jej vznesenie márne uplynula zákonná lehota stanovená\nna podanie žaloby, nakoľko ide o žalobné dôvody, ktoré rozširujú dôvody uvedené pôvodne v podanej\nžalobe.\n109. Napriek tomu, že krajský súd uvedenú námietku žalovaného k rozširovaniu žalobných dôvodov\npo zákonnej lehote konštatoval v odôvodnení na str. 34 rozsudku, tak sa prieskum samotného procesu\na podaného odôvodnenia uloženej pokuty u jednotlivých účastníkov nevykonal v medziach hore\nnaznačených žalobných dôvodov, ale pristúpil k prieskumu napadnutého rozhodnutia v intenciách\nvyhľadávania dôvodov nezákonnosti napadnutého rozhodnutia, uvedeným postupom však krajský\nsúd prekročil svoje oprávnenia a nerešpektoval rozsah súdneho prieskumu, nakoľko súd nemôže\npreskúmavať správne rozhodnutie nad rámec v žalobe vymedzený. Ide o zásadu iudex ne eat petita\npartium (sudca nech nejde nad návrhy strán), ktorá vyplýva z ustanovenia § 249 ods. 2 OSP, a súd musí\ntúto zásadu aplikovať vo všetkých veciach, v ktorých preskúmava na základe podanej žaloby zákonnosť\nnapadnutého rozhodnutia.\n110. Výnimku z tejto zásady predstavujú veci, v ktorých súd zistil, že žalobou napadnuté rozhodnutie trpí\ntakými vadami, ku ktorým musí súd prihliadať bez ohľadu na to, či žaloba takýto nedostatok rozhodnutia\nnamietala (§ 250j ods. 3 OSP). Ako už bolo uvedené, úlohou súdu v správnom súdnictve nie je\nnahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať zákonnosť rozhodnutí správnych orgánov,\nteda či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok (vymedzených žalobou) rešpektovali\npríslušné hmotnoprávne a procesné predpisy.\nK absencii konkretizácie skutku\n111. Krajský súd v závere odôvodnenia vytýkal žalovanému, že „preskúmavané správne rozhodnutia\nneobsahujú takú konkretizáciu údajov obsahujúcich popis skutku uvedením miesta, času a spôsobu\nspáchania tak, aby tento skutok nemohol byť zamenený s iným, pričom presná špecifikácia skutku nie\nje uvedená nielen vo výroku rozhodnutí ale ani v ich odôvodnení.\"\n\n112. Najmä žalobca 4/ prostredníctvom časti IV. PROCESNÉ POCHYBENIA v svojej žalobe (č.l. 23\nv súdnom spise sp.zn. 1S/440/2006) namietal nasledovné argumenty [najvyšší súd doslovne cituje\nrelevantné argumenty žalobcu 4/ zo str. 20 a 21 žaloby z 20. novembra 2006]:\n„Pri ukladaní pokút za správny delikt (rovnako ako v prípade trestného činu pri formulácii výroku o\nvine v trestnom rozsudku) je povinnosťou správneho orgánu vo výroku rozhodnutia presne vymedziť\na opísať skutok, v ktorom sa vidí naplnenie skutkovej podstaty správneho deliktu, uviesť právnu\nkvalifikáciu správneho deliktu a uviesť ustanovenie právneho predpisu, na základe, ktorého správny\norgán rozhodol (napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp.zn. 5Sž/128/95). Ak je zákonným spôsobom\npresne, spoľahlivo, úplne preukázané, že sa daný subjekt dopustil zakázaného konania, a že takto\nvymedzený skutok naplnil skutkové všetky znaky správneho deliktu, môže správny orgán uložiť sankciu.\nJe nepochybné, že výrok každého rozhodnutia, v ktorom príslušný orgán rozhoduje o porušení zákonom\nuloženej povinnosti s oprávnením/ povinnosťou uložiť za protiprávne konanie sankciu, musí obsahovať\npresný a nezameniteľný popis skutku - konania, ktoré je protiprávne, a ktoré spĺňa formálne skutkové\nznaky deliktu. Tento princíp je výslovne premietnutý v ust. § 163 ods. 3 zákona č. 301/2005 Z.z.\nTrestného poriadku ako aj ust. § 77 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch. Aj keď neexistuje ucelená\nprávna úprava správnych deliktov v slovenskom práve, je nepochybné, že vzhľadom na povahu a\n„trestný\" charakter správneho konania o správnom delikte, musia sa spomenuté požiadavky týkajúce sa\nnáležitosti výrokovej časti rozhodnutia aplikovať aj v konaní o správnom delikte podľa Zákona a článku\n81 ZES.\nRada sa pri vydaní Rozhodnutia (ani Úrad pri vydaní Prvostupňového rozhodnutia) vyššie uvedeným\nneriadila. Rada vo výroku Rozhodnutia (okrem výroku o pokute) iba uviedla, že (akési presne\nnešpecifikované)konanie Žalobcu spočívajúce v koluzívnom správaní, v dôsledku, ktorého Žalobca\nkorigoval svoje správanie v procese súťaže, je dohodou obmedzujúcou súťaž, ktorá je zakázaná.\nKoluzívne správanie, v dôsledku ktorého dochádza ku koordinácii správania v procese verejnej súťaže\nje však len právna kvalifikácia správneho deliktu v zmysle § 4 ods. 3 písm. f/ Zákona. Rada teda úplne\nopomenula uviesť presný a nezameniteľný popis skutku vo výrokovej časti Rozhodnutia, ktorým Žalobca\nmal naplniť skutkovú podstatu správneho deliktu koluzívneho správania sa (koordinácie) v procese\nverejnej súťaže, a teda uviesť, ktorý konkrétny skutok Žalobcu bol predmetom rozhodnutia. Z uvedeného\ndôvodu je Rozhodnutie nepreskúmateľné.\nPodľa Rady (str. 68 Rozhodnutia) „Pre určitosť a zrozumiteľnosť výroku nie je potrebné uviesť akým\nkonkrétnym spôsobom ku koordinácií došlo, napr. že sa účastníci stretli a vymenili si informácie.\"\nNaopak, skutok, v ktorom sa vidí naplnenie skutkových znakov správneho deliktu, musí byť jednoznačne\na nezameniteľne vo výroku Rozhodnutia opísaný. Rada v tejto súvislosti tiež podporne odkazuje na\nvýrokové časti rozhodnutí Komisie, čo však nemá v súvislosti s namietaným nedostatkom výroku\nrozhodnutia relevanciu, keďže, ako Rada uvádza, pokiaľ ide o procesný postup, aj pri aplikácii článku 81\nods. 1 ZES Rada postupovala striktne v súlade so slovenským právnym poriadkom (§ 22 - 40 Zákona\nv nadväznosti na ustanovenia Správneho poriadku.\"\n113. Krajský súd poukázal v odôvodnení napadnutého rozsudku na takúto argumentáciu žalobcu\n4/, ktorú vyhodnotil ako správnu. Ďalej sa krajský súd stotožnil s námietkou žalobcu 4/, že Rada\núradu opomenula uviesť presný a nezameniteľný popis skutku vo výrokovej časti napadnutého\nrozhodnutia, ktorým žalobcovia mali naplniť skutkovú podstatu správneho deliktu koluzívneho správania\nsa (koordinácie) v procese verejnej súťaže.\n114. Takisto aj žalobca 2/ vo svojom stanovisku k odvolaniu žalovaného (viď bod 38) pri absencii\nšpecifikácie skutku vo výrokovej časti poukázal na konštantnú judikatúru najvyššieho súdu, napríklad\nrozsudok najvyššieho súdu sp.zn. 2Sžo/106/2007, uverejnený v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk\npod č. 57/2008.\n115. Najvyšší súd musí v súvislosti s takýmito závermi krajského súdu ako aj s prihliadnutím na\nargumentáciu žalobcov zdôrazniť, že explicitne vyjadrenú požiadavku na presný opis skutku, a to\nšpecifikáciou miesta, času a spôsobu jeho priebehu, zakotvuje v rámci právnych noriem správneho práva\niba zákon č. 372/1990 Zb. o priestupkoch prostredníctvom svojho ustanovenia § 77. Touto špecialitou\n„expressis verbis\" prelamuje subsidiárne pôsobenie Správneho poriadku.\n116. Podľa § 77 zákona o priestupkoch výrok rozhodnutia o priestupku, ktorým je obvinený z priestupku\nuznaný vinným, musí obsahovať tiež popis skutku s označením miesta a času spáchania priestupku,\nvyslovenie viny, druh a výšku sankcie, prípadne rozhodnutie o upustení od uloženia sankcie (§ 11 ods.\n\n3), o započítaní času do času zákazu činnosti (§ 14 ods. 2), o uložení ochranného opatrenia (§ 16), o\nnároku na náhradu škody (§ 70 ods. 2) a o trovách konania (§ 79 ods. 1).\n117. Vzhľadom na vyššie uvedené najvyšší súd podotýka, že pre nezameniteľnú konkretizáciu deliktu\nosoby z neho obvinenej s iným správnym deliktom, ktorých obdobných deliktov má byť veľké množstvo\n(a práve z tohto titulu hrozí ich možná zameniteľnosť, a následné komplikácie pri aplikácii zásady\nlitispendencie, resp. zásady res iudicata ), nie je možné pripustiť absenciu tzv. skutkovej vety vo\nvýrokovej časti rozhodnutia správneho orgánu pri výkone správneho trestania a uvedenie opisu\nmiesta, času a spôsobu konania v odôvodnení rozhodnutia správneho orgánu treba považovať za\nnepostačujúce.\n118. Najvyšší súd dáva do pozornosti, že v kontexte s úpravou právnej teórie, ktorá v rámci\nverejnoprávnej zodpovednosti za protispoločenské konanie rozoznáva trestné činy, priestupky, iné\nsprávne delikty, ďalšej špecifikácii podliehajú správne disciplinárne delikty a správne delikty poriadkové,\nsa za delikt považuje len také porušenie povinnosti (konanie alebo opomenutie), ktoré konkrétny zákon\ntakto označuje, pričom rozlišovacím kritériom medzi jednotlivými druhmi deliktov podľa závažnosti\nje miera ich typovej spoločenskej nebezpečnosti vyjadrenej v znakoch skutkovej podstaty, u iných\nsprávnych deliktoch a disciplinárnych deliktoch ešte aj okruh subjektov, ktoré sa deliktu môžu dopustiť\n(výstižne to určuje zákon o priestupkoch). Iné správne delikty sú svojou povahou najbližšie práve\npriestupkom. V oboch prípadoch ide o súčasť tzv. správneho trestania, o postih správnym orgánom\nza určité nedovolené konanie (či opomenutie). Je potrebné zdôrazniť, že formálne označenie určitého\ntypu protispoločenského konania a tomu zodpovedajúcemu zaradeniu medzi trestné činy, priestupky,\niné správne delikty a z toho vyvodené následky v podobe sankcií, vrátane príslušného konania, pritom\nči už ide o oblasť súdneho alebo správneho trestania, je len vyjadrením odstupňovania potrebnej miery\nochrany jednotlivých vzťahov a záujmov. V konaniach zisťovania správneho deliktu, rozhodovania o vine\npáchateľa za spáchanie deliktu a ukladaní sankcie zaň na základe analógie legis teda treba postupovať\nv súlade so zásadami trestnoprávnej zodpovednosti v zmysle právnej úpravy v zákone č. 372/1990 Zb.\no priestupkoch v znení neskorších predpisov alebo Trestného zákona.\n119. Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v\njej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.\n120. Princíp legality (zákonnosti) zakotvený v čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky znamená, že\nviazanosť štátu právom sa musí uplatňovať jednak v oblasti viazanosti štátu ústavou, ústavnými zákonmi\na zákonmi, ako aj v oblastiach ich vykonávania orgánmi štátnej správy, ktoré musia zásadne postupovať\nlen na základe zákonov a v ich medziach.\n121. V oblasti administratívneho trestania a ukladania správnych sankcií princíp legality zaväzuje\nsprávne orgány, aby dôsledne dodržiavali premisu, že nikto nebude potrestaný inak, ako z dôvodu a\nspôsobom, ktorý stanovuje platný zákon.\n122. Administratívne trestanie má trestnoprávny charakter i podľa judikatúry Európskeho súdu pre\nľudské práva. Preto pri absencii procesného predpisu, ktorý by upravoval zásady správneho trestania,\ntreba vychádzať z Ústavy Slovenskej republiky (čl. 50) a analogicky aj z Trestného zákona, pričom\nv administratívnom trestaní treba rešpektovať aj Odporúčanie Rady Európy (91) z 13. februára 1991\n(relative aux sanctions administratives), podľa ktorého pre ukladanie administratívnych sankcií platia\nanalogicky zásady ukladania sankcií trestných.\n123. Pri rozhodovaní o administratívnych sankciách by mali byť rešpektované aj Rezolúcie Rady Európy\na Odporúčania Výboru ministrov týkajúce sa rozhodovacej činnosti verejnej správy a ochrany práv\njednotlivca a to i napriek tomu, že nie sú súčasťou nášho právneho poriadku; ide predovšetkým o\nRezolúciu Výboru ministrov č. (77) 31 o ochrane jednotlivca v súvislosti s rozhodnutiami správnych\norgánov, Odporúčanie Výboru ministrov č. (80) 2 o správnej úvahe.\n124. V neposlednom rade nemožno opomenúť ani Chartu práv Európskej únie, ktorá má na základe čl.\n6 Zmluvy o Európskej únii rovnakú právnu silu ako zakladajúce zmluvy, vo svojom čl. 50 garantuje, že\n„nikoho nemožno stíhať alebo potrestať v trestnom konaní za trestný čin, za ktorý už bol v rámci Únie\noslobodený alebo odsúdený konečným rozsudkom v súlade so zákonom\". Garancia zákazu dvojitého\n\ntrestu a s ňou spojené uplatňovanie zásady ne bis in idem je tak súčasťou katalógu základných\npráv a slobôd občanov EÚ. Túto zásadu, ako obecnú zásadu práva Únie, aplikoval SDEÚ vo svojej\nrozhodovacej činnosti predovšetkým v oblasti súťažného, konkrétne kartelového práva napr. v už\ncitovanom rozhodnutí Aalborg Portland v Európska komisia.\n125. Podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy SR výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných\nvšeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.\n126. Z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. už vyššie spomenuté\nrozsudky sp.zn. 3Sžp/5/2008 z 23.07.2009, sp.zn. 2Sžo/106/2007 z 13.03.2008, sp.zn. 8Sžo/28/2007\nzo 06.03.2008) vyplýva, že v rozhodnutiach o správnych deliktoch je nevyhnutné vo výroku presne\nvymedziť skutok, za ktorý je subjekt postihnutý. Vo výroku rozhodnutia musí byť jednoznačne určené,\nčoho sa páchateľ správneho deliktu dopustil a v čom spáchaný delikt spočíva. To je možné zaručiť len\nkonkretizáciou údajov obsahujúcich popis skutku s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania,\naby popísaný skutok nebol zameniteľný s iným .\n127. Vychádzajúc z uvedeného na rozdiel od krajského súdu má najvyšší súd odlišný názor na\nzákonnosť napadnutého rozhodnutia. S dôrazom na text výrokovej časti napadnutého rozhodnutia je\npotrebné konštatovať, že žalovaný do neho zahrnul opis konania žalobcov, ktorý nesie jednoznačne\nkonkretizačné prvky. Ďalej je potrebné pripomenúť, že ku konkretizácii skutku je potrebné pristupovať\nprísne individuálne vzhľadom na charakter a povahu protiprávneho konania.\n128. Z nasledujúceho textu výrokovej časti rozhodnutia:\n„Konanie podnikateľov ........ spočívajúce v koluzívnom správaní, v dôsledku ktorého uvedení\npodnikatelia koordinovali svoje správanie vo verejnej súťaži vyhlásenej Slovenskou správou ciest na\nuskutočnenie dodávok stavebných prác na realizáciu stavby „Diaľnica D1 Mengusovce - Jánovce úsek\nkm 0,00 - 8,00\" oznámenej vo Vestníku verejného obstarávania dňa 11. mája 2004 ...\"\npre najvyšší súd vyplýva záver o nezameniteľnosti konania žalobcov, hoci neobsahuje až tak presné\nvymedzenie časového úseku. V súvislosti s uvedeným najvyšší súd zdôrazňuje osobitosti konania o\nochrane hospodárskej súťaže, ktorých konaní v porovnaní s konaniami o priestupkoch nie je až toľko, že\nby iba na tomto kvantitatívnom základe vyvstávala hrozba zameniteľnosti konaní s výskytom možných\nprocesných prekážok vo forme litispendencie alebo res iudicata.\n129. V súvislosti s vyššie uvedenou argumentáciou žalobcov týkajúcou sa českej judikatúry, najvyšší\nsúd poukazuje na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky č.k. 8Afs 56/2007-479 z 30.\ndecembra 2009, v, ktorom sa uvádza nasledujúce:\n„... hoci je výrok žalovaného formulovaný veľmi stručne, avšak spĺňa požiadavku odlíšenia od\niného skutku. Stručnosť výroku rozhodnutia v prejednávanej veci neohrozuje meritórnu zákonnosť\nnapadnutého rozhodnutia. Stručnosť tu nepredstavuje vadu s takým stupňom intenzity, ktorý by bol\nschopný spochybniť zákonnosť rozhodnutia vo veci samej. Vo výroku je špecifikovaná doba skutku, ako\naj to, že išlo o konanie vo vzájomnej zhode (nie však o dohodu v užšom slova zmysle), a že toto konanie\nsa týkalo predajných cien tu špecifikovaného automobilového benzínu u čerpacích staníc účastníkov\nsprávneho konania. Bol preto určený aj obsah ich konania.\"\n130. Ďalej pre krajský súd po vykonaní prieskumu napadnutého rozhodnutia ako ďalší zrušovací dôvod\npodľa § 250j ods. 2 písm. c/ OSP vytýkal nedostatočne zistený skutkový stav potrebný na riadne\nposúdenie veci. Na jednej strane síce krajský súd konštatoval (na str. 50 rozsudku bod 4.), že „4.\nJe nepochybné, že z analýzy jednotkových cien v predložených ponukách účastníkov predmetnej\nverejnej súťaže vyplýva, že tieto vykazujú neštandardnú zhodu alebo mimoriadnu podobnosť indexov\njednotkových cien pri všetkých cenových položkách. Tento dôkaz je síce nepriamy, ale pomerne\nrelevantný a žalobca 1/ by sa mal snažiť vysvetliť túto zhodu inak, ako ju vysvetľuje žalovaný (pozri.\nnapr. rozsudok ESD Aalborg Portland v Európska komisia, ods. 132).\", avšak na druhej strane krajský\nsúd konštatuje celkom iný názor (na str. 50 rozsudku bod 6.), t.j. „Za daného skutkového stavu nemožno\nprisvedčiť názoru žalovaného, že všetci účastníci konania - žalobcovia 1/ až 6/ svojim konaním v rozpore\nso zákonom umožnili, aby sa víťazom súťaže stal uchádzač - „Konzorcium JVIS - Skanska\".\"\n131. Ďalej krajský súd na str. 41 napadnutého rozsudku vo vzťahu k preukázaniu základných znakov\nzakázaných kartelových dohôd uvádza, že:\n\n„Záver žalovaného, že v danom prípade išlo o dohodu obmedzujúcu súťaž vo forme dohody\npodnikateľov je podľa odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (str. 26) daný samotným charakterom\nkonania účastníkov dohody obmedzujúcej súťaž. Uvádza, že „predmetom tejto dohody boli ponukové\nceny v konkrétnom tendry na výstavbu diaľnice. Dohoda týkajúca sa cenových ponúk v danom\ntendry je preukázaná primárne prostredníctvom ekonomickej analýzy - porovnaním jednotkových cien\njednotlivých cenových ponúk. Toto porovnanie pritom vykazuje vysokú mieru konštantnosti jednotlivých\nponúk, pričom takáto zhoda musí byť výsledkom predchádzajúcej dohody, nie je možné k nej dospieť\nlen zosúladením postupu jednotlivých podnikateľov na základe ich vedomosti o správaní sa konkurentov\nna trhu (čo sú typické znaky zosúladeného postupu)\".\nAni z uvedeného podľa názoru súdu presne nevyplýva, čo malo byť obsahom údajnej dohody, ako a\nkedy mala táto vzniknúť. Absentuje tiež odôvodnenie otázky zhodného prejavu vôle žalobcov konať\nna trhu určitým spôsobom, keďže dohody v užšom zmysle majú najčastejšie podobu zmlúv alebo\nich konkrétnych dojednaní, ktoré sú právne vynútiteľné a ktorých obsahom býva presne popísaný a\nzrozumiteľný prejav vôle v budúcnosti sa určitým, vopred stanoveným spôsobom správať. Ako už súd\nuviedol, táto forma zakázaných kartelových dohôd vyžaduje konsenzus medzi zúčastnenými, ktorý však\nmusí byť náležitým a preukázateľným spôsobom prejavený. Konkrétne úvahy žalovaného však v tomto\nsmere napadnuté rozhodnutie neobsahuje.\"\n132. S prihliadnutím na hore citovanú negatívnu argumentáciu krajského súdu najvyšší súd na prvom\nmieste zdôrazňuje, že sa stotožňuje tak s názormi žalobcov ako aj žalovaného, že pre prejednávanú vec\nje nutné vykladať predmetné porušenie zákona naplňujúce skutkovú podstatu iného správneho deliktu\nvo svetle ustálenej judikatúry vrátane rozhodnutí SD EÚ.\n133. Najmä prostredníctvom viackrát spomenutého rozhodnutia SD EÚ vo veci Aalborg Portland AS\nv. Commission, SD EÚ konštatoval, že v prípadoch, v ktorých sa preukazuje účasť podnikateľa na\nimplementácii jedinej dohody porušujúcej súťažné normy, je potrebné preukázať, že podnikateľ:\n- prispel vlastným konaním k spoločnému cieľu, o dosiahnutie ktorého sa usilovali všetci účastníci;\n- mal vedomosť o plánovaných alebo uskutočnených konaniach za účelom dosiahnutia takého cieľa,\nalebo že mohol takýto cieľ rozumne predpokladať;\n- a bol pripravený znášať jej riziko.\n134. Obdobný záver o dozornom (dohliadajúcom) charaktere konania žalovaného, ktoré je zahajované\nz úradnej povinnosti a ktorého podstatou je sledovanie správania určitého okruhu subjektov a\nporovnávanie tohto správania s požiadavkami zákona, vyplýva aj z 5. recitálu preambule Nariadenia č.\n1/2003, podľa ktorého:\n(5) Na účinné presadzovanie súťažných pravidiel spoločenstva a súčasné rešpektovanie základných\npráv obhajoby by toto nariadenie malo upravovať dôkazné bremeno podľa článkov 81 a 82 Zmluvy.\nStrana alebo orgán, ktoré vznesú námietku z hľadiska porušovania článku 81 ods. 1 a 82 Zmluvy, by mali\npreukázať jeho existenciu podľa vyžadovanej právnej normy. Podniky alebo združenia podnikov, ktoré\nby sa chceli odvolávať voči zisteniu porušovania, by mali preukázať podľa príslušnej právnej normy,\nže sú splnené podmienky obhajoby. Toto nariadenie nemá vplyv ani na vnútroštátne predpisy o miere\ndokazovania, ani na povinnosti orgánov hospodárskej súťaže a súdov členských štátov súvisiacich so\nzisťovaním príslušných faktov týkajúcich sa prípadu za predpokladu, že takéto predpisy a povinnosti sú\nkompatibilné so základnými zásadami práva spoločenstva.\n135. Nie je preto možné od účastníkov správneho konania spravodlivo požadovať, aby žalovanému\npreukázali, že sa protisúťažného konania nedopustili; navyše takáto požiadavka by bola v rozpore s\nelementárnymi zásadami logiky. Avšak ani takýto záver nezbavuje žalobcov povinnosti, aby žalovanému\nobjasnili motívy svojho správania.\n136. Na základe hore uvedených právnych skutočností sa najvyšší súd nestotožnil s názorom žalobcov,\nktorý si osvojil krajský súd, že zo strany správnych orgánov došlo k porušeniu § 3 ods. 4, § 32 ods. 1 a\n§ 46 Správneho poriadku, nakoľko podľa krajského súdu rozhodnutia správnych orgánov nevychádzajú\nzo spoľahlivo zisteného stavu veci.\n137. V súvislosti s uvedeným musí najvyšší súd k hore prezentovanému právnemu názoru ešte doplniť\nzáver, že aj v prejednávanej veci je skutkový stav svojim rozsahom ako aj obsahom výslednou mozaikou\nzloženou z jednotlivých skutočností zistených konajúcim správnym orgánom. Pri ochrane hospodárskej\n\nsúťaže sa potom logicky najmä zisťujú, resp. preverujú skutočnosti preukazujúce naplnenie hypotézy\nustanovenia § 4 zákona č. 136/2001 Z.z..\n138. Najmä z hľadiska vnútroštátneho slovenského práva potom išlo o aplikáciu ustanovenia § 4 ods.\n3 písm. a/ a f/ zákona č. 136/2001 Z.z..\n139. Podľa § 4 ods. 4 písm. a/ a f/ zákona č. 136/2001 Z.z. v citovanom znení zakázaná je najmä dohoda\nobmedzujúca súťaž, ktorá obsahuje\na) priame alebo nepriame určenie cien tovaru alebo iných obchodných podmienok,\nf) znaky koluzívneho správania, v ktorého dôsledku podnikatelia koordinujú svoje správanie, najmä v\nprocese verejného obstarávania.\n140. Skutková podstata vyššie citovaného správneho deliktu vychádza predovšetkým z koluzívneho\nsprávania podnikateľov, t.j. konania, ktoré je možno predovšetkým charakterizovať ako utajené. Uvedený\ncharakter tejto skutkovej podstaty sťažuje, ba priam znemožňuje využitie „klasických\" dôkazných\nprostriedkov, ktoré sú nosičmi priamych dôkazov, a naopak núti dozorný orgán uchyľovať sa k nepriamym\ndôkazom.\n141. Potom nepriame dôkazy, t.j. indície a ich i dôkazná sila predovšetkým vyplývajú z aplikácie logických\npravidiel myslenia (najmä logický dôkaz sporom), a preukazujú splnenie predpokladov protisúťažného\ncieľa.\n142. Obdobne aj z pohľadu komunitárneho práva boli vymedzené kritéria, na ktorom podklade je možné\nvyvodiť predpoklad existencie protisúťažného cieľa. Tými sú :\n- obsah konania vo vzájomnej zhode; viď najmä rozsudky zo dňa 30. júna 1966, LTM (56/65, str. 337,\n359); zo dňa 8. novembra 1983, IAZ International Belgium a spol. v. Komisia (sp. zn. C-96/82 až 102/82,\n104/82, 105/82, 108/82 a 110/82, marg. č. 25) a zo dňa 20. novembra 2008, Beef Industry Development\nSociety a Barry Brothers (ďalej aj „BIDS\", sp.zn. C-209/07, Zb. rozh. str. I-8637, marg. č. 16), a\n- účel konania vo vzájomnej zhode; viď najmä hore citovaný rozsudok LTM (str. 359); rozsudky zo dňa\n1. februára 1978, Miller v. Komisia (C-19/77, str. 131, marg. č. 7); zo dňa 28. marca 1984, CRAM a\nRheinzink v. Komisia (C-29/83 a 30/83, str. 1679, marg. č. 26); zo dňa 06. apríla 2006, General Motors v.\nKomisia (C-551/03, Zb. rozh. str. I-3173, marg. č. 66), a hore citovaný rozsudok vo veci účastníka BIDS,\n- s tou výhradou, že subjektívne úmysly dotknutých podnikov sú pri najlepším určitým návodom, avšak\nnie sú rozhodujúce; viď už citované rozsudky IAZ International Belgium a spol. v. Komisia (marg. č. 25)\na General Motors v. Komisia (marg. č. 77 a 78); v obdobnom zmysle aj rozsudok BIDS (marg. č. 21).\n143. Rovnako je nutné zohľadniť hospodárske a právne súvislosti, pri ktorých ku konaniu vo vzájomnej\nzhode došlo; viď už citované rozsudky LTM (str. 359), IAZ International Belgium a spol. v. Komisia (marg.\nč. 25), CRAM a Rheinzink v. Komise (marg. č. 26), General Motors v. Komisia (marg. č. 66), a BIDS\n(marg. č. 16) ako aj rozsudok zo dňa 13. júla 1966 vo veci účastníkov Consten a Grundig v. Komisia\n(C-56/64 a 58/64, str. 429, 496).\n144. Potom žalovaný ako aj jeho prvostupňový správny orgán konali riadne v zmysle hore citovanej\njudikatúry SD EÚ a ustanovení zákona č. 136/2001 Z.z., keď začali vyhodnocovať mimoriadnu a výraznú\nzhodu cenových ponúk jednotlivých uchádzačov v súťaži so záverom, že takáto zhoda nie objektívne\nvysvetliteľná inak, ako dôsledok uzavretia dohody obmedzujúcej hospodársku súťaž.\n145. Je nepochybné, že z analýzy porovnania jednotkových cien všetkých 880 položiek (napríklad vo\nforme tabuľky č. 1 na str. 14 a č. 3 na str. 16 rozhodnutia Úradu) predmetnej verejnej súťaže predložených\nprostredníctvom ponúk jej účastníkov vyplýva, že tieto vykazujú neštandardnú zhodu alebo mimoriadnu\npodobnosť indexov jednotkových cien pri mnohých cenových položkách (viď vyššie naznačená teória\nnepriamych dôkazov a metóda dôkazu sporom).\n146. Najvyšší súd akceptuje argumentáciu žalobcov potiaľ, že tento dôkaz je nepriamy, ale na druhej\nstrane s odkazom na judikatúru SD EÚ zdôrazňuje, že aj tak ide o relevantný dôkaz v konaní, a preto\nžalobcovia boli zaťažení bremenom, aby v rámci svojho procesného práva na obranu hodnoverne\nvysvetlili túto cenovú zhodu inak, ako ju vysvetľuje žalovaný (opätovne najvyšší súd odkazuje napríklad\nna skôr citovaný rozsudok SD EÚ vo veci účastníkov Aalborg Portland v Európska komisia, marg.č.\n132). Navyše sa k tomuto nepriamemu dôkazu pridružil celý rad ďalších nepriamych dôkazov, a to najmä\n\nstanovisko NDS, závery vyplývajúce z posudku pána Ing. J. V. a porovnanie s inými súťažami v danom\nsektore.\n147. Z administratívneho spisu pre najvyšší súd vyplýva, že žalobcovia vzniesli argumentáciu\nna spochybnenie záverov žalovaného vyplývajúcich z podobnosti jednotkových cien. Najmä\nnamietali rovnaký software od obstarávateľa, účasť identických podzhotoviteľov (subdodávateľov),\nzaokrúhľovaním iba na 2 desatinné miesta, použitie odporúčaných štandardných cenníkov, neexistenciu\nkomunikačnej platformy či svoju pozíciu silných podnikateľských subjektov.\n148. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí (najmä str. 34 až 58) veľmi podrobným a jasným spôsobom\nhore uvedené námietky žalobcov spochybnil. V závere svojej argumentácie na námietku nedostatočne\nzisteného skutkového stavu žalovaný konštatoval [najvyšší súd cituje zo str. 59 relevantnú časť\nodôvodnenia žalovaného pre prejednávanú vec]:\n„Rozhodujúcim dôkazom je zhoda cenových ponúk (indexov jednotkových cien jednotlivých položiek)\njednotlivých uchádzačov v predmetnej verejnej súťaži, ktorá je výrazná, neštandardná a ktorú nie\nje možné objektívne zdôvodniť. Táto skutočnosť bola dostatočne preukázaná viacerými nezávislými\nzdrojmi - stanovisko obstarávateľa, stanovisko experta, ekonomická analýza cenových ponúk v\nobdobných verejných súťažiach a ich porovnanie s predmetnou verejnou súťažou.\nÚčastníci konania pritom nepredložili žiadne uspokojivé a objektívne vysvetlenie takejto zhody.\n....\nTakisto bolo viacerými podkladmi preukázané, že účastníci mali dlhodobo vytvorený nielen dostatočný\npriestor na komunikáciu, ale v rozhodnom období ohľadom cenových ponúk do predmetnej verejnej\nsúťaže aj komunikovali, pričom výmena informácií o cenách medzi konkurentmi je podľa súťažného\npráva neprípustná a zakázaná.\nPretože firmy majú dávať svoje nezávislé ponuky na základe svojich individuálnych prepočtov a zámerov\nv danom tendri, bez toho, aby si vymenili informácie a bez toho, aby koordinovali svoj postup pri\npríprave ponúk do tendra nie je možné dospieť k takej konštantnosti indexov. Neexistuje iné, objektívne\nvysvetlenie takej zhody indexov pri porovnaní jednotkových cien.\"\n149. Takisto s prihliadnutím na činnosť úniových orgánov je neprehliadnuteľné, že kolúzia vo verejnom\nobstarávaní a dohoda o cenách patria medzi cieľové dohody, ktoré predstavujú obmedzenie súťaže už\nsvojou povahou, a preto nie je nevyhnutné skúmať ich dopady a škodlivé následky.\n150. Napríklad zo stanoviska generálnej advokátky SD EÚ vo veci sp.zn. C-8/08 účastníkov T-Mobile\nNetherlands a i. (z 19. februára 2009) vyplýva nasledujúci právny názor:\n„46. To by viedlo tak ďaleko, že by konštatovanie protisúťažného cieľa záviselo od skutočného\npreukázania existencie alebo neexistencie konkrétnych protisúťažných účinkov v prejednávanej veci,\nbez ohľadu na skutočnosť, či sa tieto účinky týkajú súťažiteľov, spotrebiteľov alebo verejnosti. Aby došlo\nk zákazu podľa čl. 81 ods. 1 ES však postačí, aby konanie vo vzájomnej zhode mohlo - na základe\nexistujúcich skúseností - mať negatívne účinky na hospodársku súťaž (34). Inými slovami, konkrétne\nkonanie vo vzájomnej zhode - t.j. s prihliadnutím k jeho právnym a hospodárskym súvislostiam - musí\nbyť spôsobilé (35) na vylúčenie, obmedzenie alebo narušenie hospodárskej súťaže na spoločnom trhu.\nČi a v akom rozsahu k takému protisúťažnému účinku reálne došlo, má význam iba pre stanovenie výšky\nprípadnej sankcie a pre uplatnenie nárokov na náhradu škody.\n47. Tým sa však zákaz „porušenia hospodárskej súťaže na základe cieľa konania\" vyplývajúci z čl.\n81 ods. 1 ZES podobá ohrozovaním, resp. poruchovým deliktom (Gefährdungsdelikte ) známym z\ntrestného práva, kedy osoba, ktorá pod vplyvom alkoholu nebo omamných látok vedie vozidlo, sa vo\nväčšine právnych poriadkov vystavuje trestným alebo administratívnym sankciám, a to bez ohľadu\nna to, či v prevádzke na pozemných komunikáciách niekoho skutočne ohrozila alebo či spôsobila\ndopravnú nehodu. V rovnakom zmysle porušujú podniky európske súťažné právo a môžu byť potrestané\npokutou, pokiaľ na trhu konajú vo vzájomnej zhode s protisúťažným cieľom; pritom nie je podstatné, či\nv konkrétnom prípade bola konkrétnym súťažiteľom nebo verejnosti spôsobená skutočná škoda.\n48. Rozsudok Súdu prvého stupňa vo veci GlaxoSmithKline Services v. Komisia (36), z ktorého účastník\nKPN vychádza, k inému záveru nevedie. ....\"\n151. V prvostupňovom konaní uvedenú neobvyklú podobnosť jednotkových cien potvrdila aj NDS, ktorá\nprostredníctvom svojho listu č. 216/2005 (viď administratívny spis č. 3/13) uviedla:\n\n„Paralelne sa začalo cenové porovnanie predložených ponúk, menovite databáz jednotkových cien\nstavebných prác. Výsledok porovnania bol neobvyklý. V minulosti sa takýto výsledok porovnania\njednotkových cien vo verejnej súťaži v našej organizácii nevyskytol ... Nakoľko súťaž bola zrušená,\nnepokračovala ďalej ani analýza cenových ponúk. Z tohto dôvodu neboli z našej strany požiadaní\njednotliví uchádzači (vedúci jednotlivých združení) o vysvetlenie ponukových cien na zhotovenie stavby,\nčo inak bežne robíme.\"\n152. V uvedenej súvislosti najvyšší súd nemôže akceptovať námietky žalobcov, že v danom prípade išlo\no náhodnú zhodu, ale naopak sa jednalo o mimoriadnu zhodu v tom zmysle, ako argumentoval Úrad a\nneskôr žalovaný, t.j. bola výsledkom koordinovaného správania účastníkov predmetnej verejnej súťaže.\n153. Ďalšiu argumentáciu žalobcov, že v takýchto súťažiach sa vždy predkladajú obdobné ceny\n(napríklad žalobca 3/ v správnom konaní argumentoval, že musel povinne použiť softvér obstarávateľa,\nktorý už obsahuje priemerné trhové jednotkové ceny jednotlivých položiek), je pre najvyšší súd vnútorne\nprotirečivá.\n154. Uvedenú argumentáciu nemožno akceptovať, nakoľko jej pripustením by všetci účastníci nielen\ntejto, ale aj v iných verejných súťažiach museli predkladať rovnaké (resp. takmer totožné) ceny, a\npotom by zhodnosť jednotkových cien v cenových ponukách vopred vylučovala uplatnenie cenového\nkritéria. Navyše na potvrdenie takejto argumentácie žalobcov by doterajšie verejné súťaže mali skončiť\ns rovnakými cenovými ponukami, čo však, ako vyplynulo žalovanému z porovnania vybraných verejných\nsúťaží za obdobie rokov 2004 až 2006 s účasťou žalobcov (najmä str. 32 napadnutého rozhodnutia\nžalovaného), sa nestalo.\n155. Obdobné závery vyplývajú aj z listu NDS zo 4. mája 2005 (príloha č. 25 v administratívnom spise\n1/3), podľa ktorého:\n„Samotný software používaný Národnou diaľničnou spoločnosťou a. s. (resp. predtým SSC) v\nzadávacích podkladoch pre účastníkov súťaže nemohol a nemôže v žiadnom prípade ovplyvniť ponuky\njednotlivých účastníkov súťaže, a to z nasledujúcich dôvodov:\n... Uchádzač vstupuje do systému len cez Databázu položiek vo vyfarbenom poli, kde vypisuje\njednotkové ceny príslušných položiek. Ostatný výpočet je spracovávaný automaticky (prenos\njednotkových cien do jednotlivých objektov a totálu). Prenásobením vznikajú ceny objektov bez DPH a\ns DPH pričom je pevne zadefinovala sadzba DPH 19 %.\n... Tento systém - software používame na celom diaľničnom programe od roku 1996 bez akýchkoľvek\nproblémov a bol použitý cca na 60 stavbách. Software -špecifikácia ceny spracováva projektant ako\nsúčasť tendrovej dokumentácie na predmetnú stavbu. Pred distribúciou tento program prechádza\nkontrolou u obstarávateľa, čo predstavuje jednoduchú rutinnú záležitosť.\"\n156. Uvedený list NDS najvyšší súd na rozdiel od právneho názoru krajského súdu pripustil v zmysle\n§ 32 ods. 2 Správneho poriadku, na ktorého subsidiárne použitie na konanie žalovaného odkazuje\nustanovenie § 37 ods. 1 zákona č. 136/2001 Z.z., za podmienky, že ho osobitosti konania o ochrane\nhospodárskej súťaže nevylučujú. Z tejto právnej konštrukcie je potrebné vyvodiť, že proces zisťovania\nskutkového stavu prostredníctvom dokazovania je však ponechaný na úprave Správneho poriadku.\n157. Podľa § 32 ods. 2 Správneho poriadku v spojení s § 37 ods. 1 zákona č. 136/2001 Z.z. podkladom\npre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia,\nako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah\na spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán.\n158. Podľa § 34 ods. 1 Správneho poriadku v spojení s § 37 ods. 1 zákona č. 136/2001 Z.z. na\ndokazovanie možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré\nsú v súlade s právnymi predpismi.\n159. V konaní pred správnym orgánom sa za účelom rozhodnutia sa zhromažďujú podklady rozhodnutia\nv nevyhnutne potrebnom rozsahu. Medzi podklady rozhodnutia zaradil zákonodarca aj dôkazy, pričom\ndôkazom môže byť aj materiálne zachytená informácia, ktorá má vypovedaciu hodnotu, t.j., že je pre\nkonanie relevantným podkladom. Je nepochybné, že uvedený list NDS túto definíciu bezo zvyšku spĺňa,\nnakoľko ide o stanovisko oprávneného subjektu, ktoré obsahuje skutočnosti významné pre rozhodnutie.\n\nOprávnenosť subjektu Slovenská správa ciest na vydanie hodnotiaceho stanoviska obstarávateľa\nverejnej súťaže týkajúcej sa zabezpečovania realizácie zákazky - výstavby líniovej stavby, vyplýva\naj z účelu a predmetu činnosti tohto subjektu ako samostatnej rozpočtovej organizácie zriadenej\nMinisterstvom dopravy pôšt a telekomunikácií Slovenskej republiky (ďalej len „MDPT\"), ktorý vykonáva\npre diaľnice, cesty pre motorové vozidlá (rýchlostné cesty), cesty I., II. a III. triedy (ďalej len „cestné\nkomunikácie\" alebo „cestná sieť\"):\n- dopravné plánovanie,\n- ústrednú technickú evidenciu,\n- centrálnu databanku,\n- technický rozvoj, vrátane súvisiacej koncepčnej, koordinačnej a metodickej činnosti,\n- správu ciest I. triedy a súvisiacich pozemkov vo vlastníctve Slovenskej republiky vrátane investorskej\nčinnosti pre cesty I. triedy.\n160. Obdobne aj NDS je v zmysle zákona č. 639/2004 Z.z. o Národnej diaľničnej spoločnosti a o zmene\na doplnení zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) v znení neskorších\npredpisov (v znení zákona č. 747/2004 Z.z.) poverená aj prípravou výstavby ciest. Potom je nepochybné,\nže hore citovaný list NDS, ako odborné stanovisko oprávneného orgánu, je nutné vyhodnotiť ako\ndôkazný prostriedok (dôkaz), ktorý obsahuje relevantné skutočnosti pre rozhodnutie v prejednávanej\nveci.\n161. Podľa § 8 ods. 6 Cestného zákona Národná Diaľničná spoločnosť vykonáva na základe dohody s\nministerstvom a podľa jeho požiadaviek činnosti súvisiace s obstaraním koncesionára podľa osobitného\npredpisu, s prípravou výstavby koncesných ciest a činnosti súvisiace s plnením záväzkov štátu\nvyplývajúcich z koncesných zmlúv uzavretých medzi štátom a koncesionárom.\n162. Čo sa týka procesného postavenia pani Ing. M. B. (ako aj iných svedkov), u ktorej krajský súd\nzaujal názor o nutnosti zopakovania jej výsluchu s tým, že je nutné umožniť účastníkom klásť jej otázky,\nnajvyšší súd zaujal odlišný názor.\n163. Pre najvyšší súd z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného (str. 28, resp. str. 29)\nvyplýva, že pani Ing. M. B. bola v rámci doplnenia dokazovania oslovená z titulu, že je vedúcou\ncenového odboru NDS a bola členkou súťažnej komisie v predmetnej verejnej súťaži. V súvislosti s\nuvedeným jej bola položená otázka, aké sú obvyklé pri porovnávaní jednotkových cien jednotlivých\nuchádzačov výsledky, či sú si indexy týchto cien podobné. Pre najvyšší súd z takto sformulovanej\notázky jednoznačne vyplýva, že išlo o získanie nie svedeckej výpovede, ale o získanie ďalšej informácie\na podkladov nevyhnutných na činnosť úradu postupom podľa § 22 zákona č. 136/2001 Z.z., a to\nvo forme odborného stanoviska zamestnankyne NDS založeného na syntéze doterajších poznatkov\nvyplývajúcich pre dopytovanú osobu z jej praxe. Z uvedeného dôvodu námietku o možnej nestrannosti,\nresp. nezaujatosti pani Ing. M. B. najvyšší súd vyhodnotil ako nedôvodnú.\n164. V zmysle § 22 ods. 3 zákona č. 136/2001 Z.z. v citovaného znení Úrad je oprávnený vyžadovať\nod fyzických osôb a právnických osôb informácie a podklady o podnikateľovi, ako aj ďalšie informácie a\npodklady nevyhnutné na činnosť úradu podľa tohto zákona. Tieto subjekty sú povinné takéto informácie\na podklady úradu bezplatne poskytnúť, ak to nie je v rozpore s osobitným predpisom.\n165. Tiež argumentácia žalobcov založená na tvrdení, že vo všeobecnosti jeden nepriamy dôkaz nestačí\nna preukázanie dokazovanej skutočnosti a tento má dôkaznú silu len v spojení s inými dôkazmi, ako\nuž vyššie odvolací súd naznačil, nemá oporu v zákone. V zmysle podporného ustanovenia § 34 ods.\n4 Správneho poriadku je iba správny orgán oprávnený určiť rozsah a spôsob dohľadania, pripustenia\na vykonávania dôkazov, hoci je účastník správneho konania zaťažený na základe zásady aktívnej\nsúčinnosti (§ 4 ods. 1 v spojení s § 34 ods. 3 Správneho poriadku) napomáhať správnemu orgánu v\nprocese dokazovania.\n166. Preto myšlienka žalobcov (najmä argumentácia žalobcu 3/), že až sústava nepriamych dôkazov,\nktorá tvorí uzavretý dôkazný celok, t.j., že ide o logický, ničím nenarušený a konečný rad navzájom\nsa dopĺňajúcich a na seba nadväzujúcich skutočností, ktoré sú v príčinnej súvislosti s dokazovanou\nskutočnosťou, a ktoré vedú výlučne k jedinému záveru, nie je ani podporovaná úniovou judikatúrou.\n\n167. Podľa § 34 ods. 4 Správneho poriadku v spojení s § 37 ods. 1 zákona č. 136/2001 Z.z. vykonávanie\ndôkazov patrí správnemu orgánu.\n168. V už spomínanom rozsudku vo sp.zn. C-08/2008 SDEÚ uviedol, že „Zosúladený postup má\nprotisúťažný cieľ v zmysle článku 81 ods. 1 ZES, pokiaľ z dôvodu jeho obsahu a účelu, ako aj vzhľadom\nna právny a hospodársky kontext, v ktorom sa nachádza, je tento postup konkrétne spôsobilý vylučovať,\nobmedzovať alebo skresľovať hospodársku súťaž v rámci spoločného trhu. Nie je nevyhnutné, aby bola\nhospodárska súťaž skutočne vylúčená, obmedzená alebo skreslená, ani aby existovala priama súvislosť\nmedzi týmto zosúladeným postupom a spotrebiteľskými cenami.\"\n169. Potom domnienka o preukázaní protisúťažného cieľa bude naplnená, ak je konanie vo vzájomnej\nzhode spôsobilé vylúčiť, obmedziť alebo narušiť hospodársku súťaž na vnútornom, resp. zo širšieho\nkontextu aj na spoločnom trhu. Táto skutočnosť totiž ukazuje, že konanie vo vzájomnej zhode môže\nvytvoriť - minimálne nepriamo - negatívny dopad na spotrebiteľa.\n171. Ako nepriamy dôkaz môže byť za určitých okolností použité aj faktické správanie súťažiteľov na\ntrhu, pokiaľ indikuje koordinovanosť a pokiaľ sa nedá vysvetliť inak ako priamy dôsledok predchádzajúcej\nkomunikácie na danú tému.\n172. So zisťovaním skutkového stavu v prejednávanej veci súvisí aj otázka činnosti znalca Ing. J.\nV. (znalec v odbore stavebníctvo, odvetvie: pozemné stavby, oceňovanie nehnuteľností, oceňovanie\nstavebných prác), ktorý vyhotovil 10. júna 2005 (viď príloha č. 46 administratívneho spisu 1/3) znalecký\nposudok č. 45/2005 vo veci posúdenia ponúk troch nezávislých účastníkov verejnej súťaže vyhlásenej\nSlovenskou správou ciest na uskutočnenie dodávok stavebných prác na realizáciu stavby Diaľnica Dl\nMengušovce - Jánovce, km 0,00 - 8,00.\n173. Túto činnosť krajský súd (najmä procesné pochybenia žalovaného a spochybnenie odbornej\nspôsobilosti znalca) s prihliadnutím na potvrdzujúcu argumentáciu žalovaného označil ako nesúladnú\nso zákonom. Ďalej krajský súd zdôraznil, že s poukazom na námietky viacerých žalobcov bude vhodné,\naby žalovaný v ďalšom konaní ustanovil riadnym spôsobom znalca, a to na zodpovedanie aj tých otázok,\nktoré vyvstali v súdnom konaní predložením znaleckých posudkov zo strany žalobcu 2/ a 3/.\n174. Najvyšší súd s uvedenou argumentáciou krajského súdu nesúhlasí. V zmysle § 2 zákona č.\n382/2004 Z.z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej\ntiež na účely rozsudku „zákon č. 382/2004 Z.z.\") znalcom nie je osoba ustanovená príslušným orgánom\ndo konaniam, ale osoba splnomocnená štátom na vykonávanie činnosti podľa uvedeného zákona, pokiaľ\nje zapísaná v príslušnom zozname znalcov. Už samotný zápis takejto osoby do zoznamu ju oprávňuje\nna vykonávanie znaleckej činnosti v rozsahu a formou uvedenom v § 16 zákona č. 382/2004 Z.z..\n175. Na druhej strane povinnosťou zadávateľa je vytvoriť znalcovi všetky nevyhnutné podmienky pre\nvýkon znaleckej činnosti; v prípade štátnych orgánov sa tým rozumie aj jeho ustanovenie do konania\nprávne aplikačným aktom. V prípade pochybností o ustanovení znalca do konania nie je možné tieto\npochybnosti vykladať na ťarchu vykonávanej znaleckej činnosti.\n176. Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 382/2004 Z.z. znalecká činnosť je špecializovaná odborná činnosť\nvykonávaná za podmienok ustanovených v tomto zákone znalcami pre zadávateľa. Úkonmi znaleckej\nčinnosti sú najmä znalecký posudok a jeho doplnok, odborné stanovisko alebo potvrdenie a odborné\nvyjadrenie a vysvetlenie.\n177. Pokiaľ žalobcovia spochybňovali znalecký posudok predložený znalcom pánom Ing. J. V. z titulu,\nže ustanovenie znalca neprebiehalo zákonom ustanoveným postupom, táto námietka nemá oporu v\nzákone.\n178. V zmysle § 17 zákona č. 382/2004 Z.z. je znalecký posudok, ako jeden z možných výsledkov\nznaleckej činnosti, listinným podkladom v striktne vyhotovenej forme. Nedostatok niektorého z výslovne\nuvedených znakov znaleckého posudku má za následok stratu dôveryhodnosti tohto listinného podkladu\niba v tom prípade, pokiaľ zákonodarca jeho predloženie v tejto forme výslovne požaduje. V opačnom\nprípade je potrebné na listinu predloženú znalcom nazerať ako na iný výsledok znaleckej činnosti vo\nforme spomenutej vo vyššie citovanom § 16 ods. 1 zákona č. 382/2004 Z.z..\n\n179. Ďalej žalobcovia namietali nekompetentnosť znalca na vyhotovenie posudku v príslušnom odbore.\nNajvyšší súd má z administratívneho spisu preukázané, že úkon znaleckej činnosti pán Ing. J. V. vykonal\nako znalec v odbore stavebníctvo, odvetvie: pozemné stavby, oceňovanie nehnuteľností, oceňovanie\nstavebných prác. Navyše pán Ing. J. V. bol žalovaným označený ako riaditeľ Ústavu súdneho znalectva\nStavebnej fakulty STU v Bratislave, čo prirodzene podporuje názor žalovaného že menovaný si je\nvedomý rozsahu stavebných činností, na ktoré bol kompetentný vykonať úkon znaleckej činnosti.\n180. Podľa § 12 ods. 2 písm. b/ zákona č. 382/2004 Z.z. znalec, tlmočník alebo prekladateľ zapísaný\nv zozname je oprávnený odmietnuť vykonanie úkonu, len ak nie je zapísaný v odbore alebo v odvetví,\nv ktorom je potrebné úkon vykonať.\n181. Preto správne žalovaný dospel k názoru (viď str. 31 napadnutého rozhodnutia žalovaného), že\nzávery Ing. J. V. vyslovené v jeho posudku sú použiteľné ako podklad rozhodnutia žalovaného. Z tohto\npohľadu je najvýznamnejší záver znalca, že k podobnosti cenových ponúk muselo dôjsť na základe\numelého zásahu do cenotvorby.\n182. Navyše závery znalca jednoznačne podporujú argumentáciu žalovaného, že podobnosť cenových\nponúk je možné odôvodniť iba v tom prípade, ak sa na ich vypracovanie použijú rovnaké cenové\ndatabázy a oslovia sa identickí podzhotovitelia. Logickým dôsledkom týchto úvah však je a priori\nvylúčenie výskytu opísanej situácie vo výberovom konaní v oblasti stavebníctva (viď veľké množstvo\nodlišných podzhotoviteľov s odlišnými technologickými postupmi a lokálne, či tovarové odlišnosti\ncenových databáz výrobcov stavebných výrobkov a poskytovateľov služieb v stavebníctve bežne\npoužívaných v uvedenom sektore), čo už najvyšší súd vyššie zdôraznil.\nB.\nĎalšie žalobné námietky\nKomunikačná platforma - skutková podstata\n183. Najmä žalobca 3/ odmietal tvrdenia, že by existovala, t.j., že ani nebola preukázaná komunikačná\nplatforma medzi účastníkmi konania a už len táto samotná okolnosť významne spochybňuje účasť\nžalobcu 3/ na údajnej dohode. Platí, že znakmi skutkovej podstaty dohody obmedzujúcej súťaž vo forme\ndohody (v užšom zmysle) sú\n- súhlasný prejav vôle podnikateľov,\n- cieľom alebo následkom súhlasného prejavu vôle je alebo môže byť obmedzenie súťaže.\n184. Podľa názoru najvyššieho súdu žalovaný v odvolacom správnom konaní doplnil dokazovanie a\nzistil, že podnikatelia ohľadom cien v predmetnej súťaži komunikovali. Uvedené vyvodil z viacerých\nskutočností. V rámci inšpekcie vykonanej v priestoroch podnikateľa Doprastav, a.s., v dňoch 23. a\n24. mája 2006 bola vyhotovená kópia knihy došlej pošty z roku 2004 (Registratúrny denník došlých\nzáznamov organizačného úseku, spis II. stupeň, spis.č. 36/3), v ktorej sa nachádzal záznam, podľa\nktorého 17. júna 2004, t.j. v čase prípravy ponuky do predmetného tendra, bol podnikateľovi Doprastav,\na.s. doručený písomný podklad (fax) od odosielateľa Inžinierske stavby, a.s. (v registratúrnom denníku\nako IS Košice), pod jednacím číslom 03/200-652/2004 s nasledovným obsahom: „D1 Mengušovce Jánovce, žiadosť o p. cenu\".\n185. Žalovaný počas dokazovania zistil, že predmetný doklad bol s najväčšou pravdepodobnosťou\nzničený, a preto nebol ani predložený úradu. Napriek tomu aj zo stručného obsahu uvedeného v\nregistratúrnom denníku jednoznačne vyplynulo, že obsahom bola informácia o cene v rámci predmetnej\nverejnej súťaže, a to napriek tomu, že výmena akýchkoľvek informácií o cenách medzi konkurentmi\nvo verejných súťažiach je podľa súťažného práva neprípustná a predstavuje dôkaz o uzavretí dohody\nobmedzujúcej hospodársku súťaž.\n186. V súvislosti s hore uvedeným musí najvyšší súd poukázať na to, že žalobca 6/ vo vyjadrení k\nvýzve pred vydaním rozhodnutia k predmetnému faxu uviedol, že „... tento druh komunikácie medzi\npotenciálnymi dodávateľmi prác je na trhu veľmi bežný a prirodzený a patrí ku komplikovanej taktike\nspojenej s organizáciou stavebných tímov a s organizáciou stavebnej práce ako takej. Je veľmi\n\npravdepodobné, že horeuvedená faxová správa je práve týmto druhom komunikácie - uvedená správa\nvšak celkom iste nie je komunikáciou, na základe ktorej by strany koordinovali svoje ponuky vo Verejnej\nsúťaži...\"\n187. Žalobca 2/ sa k uvedenému vyjadril tak, že vo fáze pred vytvorením konzorcií na verejné\nsúťaže je bežné, že účastníci rokujú o vzájomnej možnej spolupráci, najmä v prípadoch, keď ide o\nrozsiahle zákazky, ktorých realizácia jednou firmou je ťažko zvládnuteľná. Podľa podnikateľa je preto\npravdepodobné, že fax predstavoval komunikáciu tohto druhu.\n188. Žalobca 1/ zase uviedol, že je výrobcom prefabrikátov, ložísk, mostných záverov a pod., čo\npredurčuje ostatných účastníkov k tomu, aby od neho žiadali ponuky cien týchto materiálov.\n189. Najvyšší súd sa stotožnil so záverom žalovaného v tom, že vzhľadom ku skutočnosti, že predmetný\nfax sa týkal výstavby diaľnice D1 Mengusovce - Jánovce a bol zaslaný v rozhodnom, posudzovanom\nobdobí, nemohlo ísť o komunikáciu týkajúcu sa cien, medzi potenciálnymi dodávateľmi. Žalobcovia\n6/ a 1/ boli v súvislosti so zákazkou na výstavbu diaľnice v pozícii konkurentov, ktorí nemali dôvod\nakýmkoľvek spôsobom diskutovať o cenách.\n190. Žalovaný súhlasil s tvrdením, že uvedený spôsob komunikácie je obvyklý pri verejných súťažiach\nveľkého rozsahu. Zároveň však správne poukázal na vyjadrenie člena konzorcia JV IS-Skanska\n(podnikateľ Skanska DS, a.s.) v liste z 22. marca 2006, spis II. stupeň, spis. č. 3), podľa ktorého [najvyšší\nsúd cituje relevantnú časť]: „Pred podpísaním zmluvy o spoločnom podniku Skanska DS a Skanska\nBS na jednej strane a IS na strane druhej pripravili samostatné od seba nezávislé ponuky na základe\nskutočnosti, že v prípade, ak by nedošlo k vytvoreniu spoločného podniku pre Súťaž, podali by záväzné\nponuky v Súťaži každý samostatne: Následkom toho, Skanska DS a Skanska BS na jednej strane a\nIS na strane druhej pripravili úplne nezávislé kompletné samostatné ponuky pred podpísaním zmluvy\no spoločnom podniku\".\n191. Na uvedenom základe žalovaný správne konštatoval, že príprava samostatnej a nezávislej ponuky\ndo verejnej súťaže a žiadosť konkurenčného uchádzača (t.j. Doprastav, a.s. ako žalobca 1/) o „p.\ncenu\", keď žalobca 6/ zamýšľal ísť do predmetnej verejnej súťaže samostatne, sa vylučujú, a preto v\ntomto prípade podľa žalovaného nešlo o komunikáciu smerujúcu k hľadaniu vhodných partnerov na\nspoluprácu, ale o výmenu informácií o cenách medzi konkurujúcimi si podnikateľmi.\n192. Zo sumarizácie uvedených skutočností následne vyplýva, že účastníci konania mali vytvorený\ndostatočný priestor na výmenu informácií o cenách a niektorí z nich ho aj, ako bolo preukázané, reálne\nvyužili.\n193. Ďalej je nutné zdôrazniť, že k námietkam žalobcu 3/ žalovaný uviedol, že dokumenty, ktoré boli\nv rámci doplnenia dokazovania získané, nepredstavujú kompletné podklady, z ktorých možno zistiť\nakúkoľvek komunikáciu, ktorá v rozhodnom období medzi účastníkmi konania prebiehala, keďže tieto\npodklady nemali slúžiť ako rozhodujúci dôkaz, úmyslom doplnenia dokazovania bolo reagovať na\nnámietky účastníkov konania a zistiť, či účastníci mali vytvorený priestor na to, aby dohodu obmedzujúcu\nsúťaž uzavreli.\n194. Podľa žalovaného teda predmetné dokumenty nevylúčili, že žalobca 3/ v uvedenom tendri\ns ostatnými účastníkmi konania komunikoval. Jeho účasť na dohode bola dostatočne preukázaná\nmimoriadnou a neštandardnou zhodou jeho cenovej ponuky s cenovými ponukami ostatných\nuchádzačov. Takúto zhodu nemožno vysvetliť inak ako existenciou predchádzajúcej dohody medzi\núčastníkmi konania.\n195. Aj podľa odvolacieho súdu individuálna účasť žalobcu 3/ na dohode obmedzujúcej hospodársku\nsúťaž bola v súvislosti s ostatnými dôkazmi preukázaná samotným predložením ponuky vykazujúcej\nzhodu indexov jednotkových cien s cenovými ponukami ostatných účastníkov súťaže, ku ktorej nemohli\ndospieť bez koordinácie. V zmysle ustálenej judikatúry, je súd povinný, s výhradou dôkazu opaku, ktorý\nzaťažuje dotknuté podniky, uplatňovať domnienku príčinnej súvislosti, podľa ktorej tieto podniky, pokiaľ\nsú naďalej aktívne na trhu, zohľadňujú informácie vymenené so svojimi konkurentmi.\n\n196. Žalovaný podľa názoru odvolacieho súdu správne poukázal na skutočnosť, že európske súťažné\nprávo pripúšťa preukázanie protiprávneho konania vo forme dohody obmedzujúcej hospodársku súťaž\naj na základe ekonomických dôkazov.\n197. V rozhodnutí SD EÚ vo veci WOOD PULP (Spojené veci 89, 104, 114, 116, 117 a 125 129/85), bolo konštatované, že paralelné správanie nemôže byť považované za dôkaz o konzultáciách\nmedzi podnikateľmi s výnimkou, že konzultácie predstavujú jediné dôveryhodné vysvetlenie pre takéto\nparalelné správanie. Hoci rozhodnutie Komisie síce bolo SD EÚ zrušené, najvyšší súd musí zdôrazniť\nten aspekt zrušovacieho dôvodu, že SD EÚ dospel k záveru, že v danom prípade zosúladenie,\nresp. kolúzia strán nebola jediným dôveryhodným vysvetlením pre paralelné správanie sa dotknutých\npodnikateľov, ale toto mohlo byť vysvetlené viac podmienkami na danom trhu.\n198. Žalovaný podľa odvolacieho súdu dospel k správnemu záveru o tom, že neexistovalo iné prijateľné\nvysvetlenie pre takú mieru zhody iba také, že došlo ku kolúzii medzi členmi dvoch združení a žalobcom\n3/, pričom miera ich participácie na kolúzii bola rovnaká. Situácia, ktorá nastala, t.j. mimoriadna\nkonštantnosť indexov v cenových ponukách týchto dvoch združení a žalobcu 3/ mohla byť iba výsledkom\nkolúzie všetkých týchto účastníkov. Úrad bol povinný v konaní preukázať protiprávne konanie strán\ndohody, avšak dôkazné bremeno preukázať, že sa protiprávneho konania nedopustili a vyvrátiť dôkazy\nzhromaždené proti nim Úradom, nesú účastníci konania. Bolo teda na účastníkoch konania, aby\npredložili iné alternatívne a nespochybniteľné vysvetlenia pre mimoriadnu konštantnosť indexov v\ncenových ponukách.\n199. Ďalej krajský súd v rozsudku uložil žalovanému, že vo vzťahu k žalobcovi 3/ sa bude musieť\nzaoberať aj možným vysvetlením žalobcu 3/ k podobnosti cenových indexov, keď tento už v správnom\nkonaní tvrdil, že nebolo vylúčené, že tretie strany získali prístup k jeho podkladom. K tejto námietke\nodvolací súd považuje za potrebné uviesť, že uvedenú námietku v správnom konaní použil len žalobca\n4/. Žalobca 3/ ju vzniesol až v súdnom konaní. Žalovaný k námietke žalobcu 3/, že dokumenty mohli\nbyť odcudzené, uviedol, že Úrad nemá právomoc preskúmavať prípadnú krádež dokumentov, a ak mal\nžalobca dôvodnú pochybnosť o odcudzení dokumentov, mal to ohlásiť orgánom činným v trestnom\nkonaní.\n200. Pokiaľ nebolo preukázané, že došlo ku krádeži dokumentov či k úniku informácií, ani to žalobca 3/\na podnikateľ Skanska DS, a. s. neoznámili príslušným orgánom, nemôže Úrad sám konštatovať krádež\ndokumentov.\n201. Najvyšší súd nemohol na rozdiel od krajského súdu posúdiť námietku žalobcu 3/ o možnom\nodcudzení podkladov za dôvodnú. Samotné vyhlásenie účastníka konania o možnom odcudzení\npísomností, bez jediného náznaku objektívnych skutočností, ktoré by poukazovali alebo aspoň\nnaznačovali pravdivosť takéhoto tvrdenia, navyše učinené až v súdnom konaní, nemôže byť dôvodom\npre zbavenie sa zodpovednosti.\n202. Žalovaný sa v správnom konaní uvedenou námietkou nemohol nijako bližšie zaoberať, nakoľko\nprípadná krádež nepatrí do jeho právomoci. Bolo a stále je na účastníkovi konania, aby urobil prípadné\nkroky a krádež či únik informácií ohlásil na to príslušným orgánom. Vzhľadom na uvedenú situáciu\npovažoval najvyšší súd námietku žalobcu 3/ za účelovú a\nvznesenú len s úmyslom zbaviť sa\nzodpovednosti.\n203. Žalovaný taktiež správne poznamenal, že pokiaľ by bola skutočnosť odcudzenia ponuky skutočne\npravdivá, stále by to neznamenalo a nevysvetľovalo zhodu indexov pri vykonaní podielov jednotkových\ncien všetkých troch účastníkov tendra.\n204. K neexistencii komunikačnej platformy vo vzťahu k žalobcovi 3/ pristupuje podľa krajského súdu\nešte aj skutočnosť, že jeho cenová ponuka bola v obidvoch súťažiach najvyššia a tento by teda nezvíťazil\nani v jednej zo súťaží a preto označil dôkaznú situáciu, ktorá by nasvedčovala jeho účasti na kartelovej\ndohode, za nepresvedčivú a pochybnú.\n205. Najvyšší súd v tomto bode zdôrazňuje, že žalobca 3/ sa predmetnej súťaže zúčastnil a podal\nsúťažnú ponuku, ktorá vykazovala neštandardnú zhodu indexov jednotkových cien s ponukami\n\nostatných uchádzačov a k postupu pri príprave ceny sa vyjadril nasledovne: „... rozhodlo sa, že sa\nnebude vykonávať detailnejší popis trhu, podporený štúdiou o cenovej ponuke materiálov, ale pripraví\nsa rozsiahlejšia a zbežná kalkulácia založená na skúsenostiach spoločnosti z medzinárodných trhov,\nnajmä v strednej Európe a na základe komerčných informácií získaných zo slovenského trhu ...\".\n206. Nie je bez povšimnutia pre najvyšší súd, že žalovaný toto vyjadrenie spochybnil, keď konštatoval,\nže skúsenosti uchádzača na zahraničných trhoch, ktorý pred účasťou v predmetnej verejnej súťaži\nnepôsobil na slovenskom trhu a všeobecne dostupné komerčné informácie použité pri tvorbe ceny\nnemohli zabezpečiť takú zhodu indexov jednotkových cien, ako v predmetnej verejnej súťaži. Žalobca\n3/ pritom neposkytol žiadne objektívne zdôvodnenie pre zistenú zhodu indexov.\n207. Treba zdôrazniť, že podstatou protisúťažného dojednania a protisúťažným efektom je skutočnosť,\nže účastníci konania svojim konaním v rozpore so zákonom umožnili, aby sa víťazom predmetnej\nverejnej súťaže stal uchádzač, ktorý by v konkurenčnom prostredí a pri férovej súťaži v danej\nsúťaži nemusel uspieť. A tieto skutočnosti boli žalovaným podľa názoru najvyššieho súdu dostatočne\npreukázané.\nPorušenie zákona č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore\n208. Najvyšší súd sa stotožňuje so záverom krajského súdu, že nedošlo k porušeniu zákona č. 171/1993\nZ.z. o Policajnom zbore v súvislosti s vykonanou inšpekciou. Podľa názoru súdu mali zamestnanci\nÚradu riadne poverenia na vykonanie inšpekcie a námietky žalobcu týkajúce sa nesprávneho uvedenia\nprávneho predpisu sú nedôvodné.\n209. Na účinné a efektívne plnenie úloh žalovaného boli v zmysle Nariadenia č. 1/2003 upravené\nprávomoci Úradu vykonávať inšpekcie. Inšpekcie v priestoroch spoločnosti žalobcu 1/ a spoločnosti\nžalobcu 6/ vykonané 23. a 24. mája 2006 boli v súlade so zákonom. S poukazom na § 22 ods. 9 zákona\nč. 136/2001 Z.z. je jasné, že nedošlo ani k porušeniu zákona o policajnom zbore, ako to namietal žalobca\n1/ a vykonanie inšpekcie bolo v súlade so zákonom.\n210. Podľa § 22 ods. 2 zákona č. 136/2001 Z.z. v hore citovanom znení v súvislosti s plnením úloh podľa\ntohto zákona a podľa osobitného predpisu majú zamestnanci Úradu, ako aj tí, ktorí boli poverení plnením\núloh patriacich do pôsobnosti Úradu (ďalej len „zamestnanci úradu\"), právo vyžadovať od podnikateľov,\nako aj od vedúcich zamestnancov podnikateľa, štatutárnych orgánov podnikateľa alebo od členov\nštatutárnych orgánov podnikateľa, od kontrolných orgánov podnikateľa alebo od členov kontrolných\norgánov podnikateľa, alebo od iných zamestnancov podnikateľa (ďalej len „zamestnanci podnikateľa\")\ninformácie a podklady, ktoré sú nevyhnutné na činnosť Úradu, najmä účtovné a obchodné podklady\nalebo právne dokumenty bez ohľadu na nosič, na ktorom sú zaznamenané, a vyhotovovať z nich kópie\na výpisy alebo vyžadovať ich úradne overené preklady do slovenského jazyka. Majú právo vyžadovať\naj ústne alebo písomné vysvetlenie a vyhotovovať si zvukový záznam z ústne podaného vysvetlenia.\nNa zabezpečenie získania týchto podkladov majú zamestnanci Úradu právo zapečatiť tieto podklady a\ndokumenty alebo zapečatiť objekty a priestory, v ktorých sa vykonáva inšpekcia podľa odseku 3 na určitý\nčas a v rozsahu nevyhnutnom na vykonanie prešetrovania úradom, odňať tieto podklady a dokumenty\nna nevyhnutný čas s cieľom vyhotoviť kópie alebo získať prístup k informáciám, ak úrad nemôže počas\nvýkonu inšpekcie podľa odseku 3 alebo 4 najmä z technických dôvodov získať prístup k informáciám\nalebo vyhotoviť kópie podkladov. O tom urobí úrad záznam do zápisnice.\n211. Podľa § 22 ods. 3 zákona č. 136/2001 Z.z. v hore citovanom znení pri plnení úloh podľa tohto\nzákona majú zamestnanci úradu na základe písomného poverenia predsedu úradu právo vstupovať\ndo všetkých objektov, priestorov alebo dopravných prostriedkov podnikateľa, ktoré súvisia s činnosťou\nalebo s konaním podnikateľa podľa § 3 ods. 2 s cieľom vykonať inšpekciu.\n212. Pri výkone inšpekcie sú zamestnanci Úradu oprávnení vyžadovať akékoľvek informácie a podklady,\nktoré sú nevyhnutné na činnosť Úradu. Členovia inšpekčného tímu si na začiatku inšpekcie vyžiadali\nkonkrétne dokumenty, z ktorých by mohli byť získané najmä nepriame dôkazy ako aj informácie\nnapomáhajúce ďalšiemu priebehu inšpekcie a následne vykonali inšpekciu niektorých vybraných\npriestorov. Zákon umožňuje získať informácie bez ohľadu na nosič, na ktorom sú zaznamenané, a teda\naj z osobných počítačov.\n\n213. Pokiaľ žalobca 1/ tvrdil porušenie ustanovení § 3 ods. 4, § 46 a § 47 ods. 3 Správneho poriadku ako\naj ustanovenia zákona č. 136/2001 Z.z. a zákona č. 171/1993 Z.z. o policajnom zbore pri protiprávnej\ninšpekcii Úradu, ktoré malo spočívať v tom, že v povereniach na vykonanie inšpekcie bol nesprávne\npoužitý odkaz na právny predpis, ktorý bol v tom čase zrušený, pričom zo samotného odôvodnenia\npotrebnosti inšpekcie vyznieva, že Úrad nemal dostatok nepochybných dôkazov pre svoje rozhodnutie a\njeho odôvodnenie, čím bola porušená zásada materiálnej pravdy, keďže inšpekcia bola nariadená až po\nvydaní prvostupňového rozhodnutia, a to až vtedy, keď bola vec postúpená odvolaciemu orgánu, a tiež v\ntom, že o udelení poverení mala rozhodovať Rada úradu; porušenie zákona o policajnom zbore žalobca\n1/ videl v tom, že neboli splnené zákonné podmienky pre prítomnosť policajtov pri inšpekcii, nakoľko\npo požiadaní o predloženie podkladov a informácií a podanie ústnych vysvetlení bolo zamestnancom\nžalobcu vyhovené.\n214. Najvyšší súd tieto námietky nevyhodnotil ako dôvodné a poukazuje na to, že v povereniach\nna vykonanie inšpekcie bol uvedený správny názov právneho predpisu tak, ako bol prijatý Národnou\nradou Slovenskej republiky a Úrad ho nemohol svojvoľne zmeniť. Inšpekcia sa vykonáva na základe\npoverenia predsedu Úradu, čo ustanovuje zákon. Na účinné a efektívne plnenie úloh Rady úradu, aj v\nzmysle Nariadenia č. 1/2003, boli novelou zákona upravené právomoci Úradu vykonávať inšpekcie pre\nefektívnejšiu realizáciu tohto inštitútu s cieľom pomôcť pri odhaľovaní najmä ťažkých tajných kartelových\ndohôd, ktoré významným spôsobom narúšajú a ohrozujú hospodársku súťaž.\n215. Najvyšší súd sa stotožnil so záverom krajského súdu v tom, že v súvislosti s vykonanou inšpekciou\nnedošlo k porušeniu zákona č. 171/1993 Z.z.. V zmysle § 22 ods. 9 zákona č. 136/2001 Z.z. je útvar\npolicajného zboru povinný poskytnúť zamestnancom Úradu na žiadosť Úradu ochranu a súčinnosť pri\nplnení úloh podľa tohto zákona alebo na žiadosť Úradu aj zamestnancom iných orgánov hospodárskej\nsúťaže zodpovedných za uplatňovanie ustanovení osobitného predpisu, ak sa zúčastnia inšpekcie podľa\nodseku 3 alebo 4, alebo zamestnancom Komisie a ňou povereným osobám, ktoré plnia úlohy podľa\nosobitného predpisu.\n216. Príslušníci Policajného zboru boli Úradom požiadaní o súčinnosť, pričom príslušníci Policajného\nzboru pri inšpekcii boli len prítomní a nevykonávali žiadnu činnosť. V prítomnosti policajtov počas\ninšpekcie nevidel ani najvyšší súd žiadne porušenie zákona vzhľadom na vyššie uvedené zákonné\nustanovenie. Pokiaľ žalobca 1/ tvrdil, že prítomnosťou príslušníkov Policajného zboru mohlo byť\npoškodené jeho dobré meno, nemožno túto námietku vyhodnotiť ako dôvodnú. Inšpekcia bola vykonaná\nv súlade so zákonom a nemožno vidieť porušenie zákona, či možné porušenie dobrého mena\npodnikateľa len v prítomnosti policajtov pri inšpekcii, pokiaľ zákon ich prítomnosť, ba dokonca možnú\nasistenciu nevylúčil, resp. ju predpokladá.\nAplikácia čl. 81 ZES\n217. Spochybňovanie aplikácie článku 81 ZES žalobcami vyhodnotil najvyšší súd ako nedôvodné, čo\nsprávne konštatoval krajský súd.\n218. Žalovaný aplikáciu č. 81 ZES odôvodnil tým, že pokiaľ išlo o verejnú súťaž, ktorá nebola uzavretá\nlen pre stavebné firmy so sídlom v Slovenskej republike, ale mohli sa jej zúčastniť aj zahraničné subjekty,\nbolo toto rozhodujúce pre určenie, že konanie účastníkov v takejto verejnej súťaži môže mať dopad na\nobchod medzi členskými štátmi.\n219. Žalovaný v súvislosti s uvedeným poukázal na usmernenie Komisie publikovaného v Úradnom\nvestníku Európskej Únie z 27. apríla 2004 č. 2004/C 101/07 (Guidelines on the effect on trade concept\ncontained in Articles 81 and 82 of the Treaty), v zmysle ktorého sú tie dohody obmedzujúce súťaž,\nktoré sa klasifikujú ako ťažké kartely (t.j. najmä cenové dohody, rozdelenie trhu, kolúzia vo verejnom\nobstaraní), spôsobilé ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi už svojou povahou.\n220. To znamená, že aj charakter protisúťažného konania v tomto prípade indikoval, že spadá do\nrámca čl. 81 ZES. Nebolo pritom podstatné, či zahŕňajú viacero členských štátov alebo len teritórium\njedného členského štátu. Skutočnosť, že pre možnosť ovplyvnenia obchodu medzi členskými štátmi\n\nje postačujúce, ak ide len o teritórium jedného štátu, bola potvrdená súdnou praxou vo viacerých\nrozhodnutiach.\n221. Pre zistenie možnosti ovplyvnenia obchodu medzi členskými štátmi bol významným aj fakt, že\núčastníkmi dohody obmedzujúcej súťaž boli prevažne významné a silné spoločnosti, ktoré sa pravidelne\nzúčastňovali obdobných verejných súťaží, a že v nich šlo o spoločnosti, ktoré v sektore stavebníctva\npatria medzi najsilnejšie spoločnosti, čo je zrejmé a zistiteľné z ich postavenia na popredných miestach v\nrebríčkoch stavebných firiem. Samotný charakter verejnej súťaže, ktorej sa mohli zúčastniť aj uchádzači\nzo zahraničia a tiež povaha posudzovaného protisúťažného správania (kolúzia vo verejnom obstaraní\ncenovou dohodou), ktorého sa zúčastnili významné a silné spoločnosti, vytvorila priestor pre možnosť\novplyvnenia obchodu medzi členskými štátmi.\n222. Žalovaný nesúhlasil s námietkami žalobcov o tom, že súťaž je otvorená neobmedzenému počtu\nzáujemcov, ktorým nemohli zabrániť v podaní lepšej ponuky a tak nemohlo dôjsť k obmedzeniu obchodu\nmedzi členskými štátmi. Ani odvolací súd takýto argument nepovažoval za relevantný. Ako správne\npoznamenal žalovaný - akceptovaním tohto tvrdenia by v prípade verejného obstarávania realizovaného\nformou obdobnej verejnej súťaže nikdy nemohlo dôjsť k naplneniu kritéria na aplikáciu čl. 81 ZES, k\novplyvneniu obchodu medzi členskými štátmi.\n223. V súvislosti s uvedeným najvyšší súd nemohol opomenúť tú skutočnosť, že vzťah medzi čl. 81\nZES a vnútroštátnym právom hospodárskej súťaže upravuje čl. 3 Nariadenia č. 1/2003 nasledujúcim\nspôsobom:\n„(1) Ak orgány pre hospodársku súťaž členských štátov alebo vnútroštátne súdy použijú vnútroštátne\nprávne predpisy o hospodárskej súťaži na dohody, rozhodnutia združení podnikov alebo konania vo\nvzájomnej zhode v zmysle čl. 81 ods. 1 Zmluvy, ktoré by mohli ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi v\nzmysle uvedeného ustanovenia, použijú tiež čl. 81 Zmluvy na takéto dohody, rozhodnutia alebo konania\nvo vzájomnej zhode. ……\n(2) Použitie vnútroštátnych právnych predpisov o hospodárskej súťaži nesmie viesť k zákazu dohôd,\nrozhodnutí združení podnikov alebo konaním vo vzájomnej zhode, ktoré môžu ovplyvniť obchod medzi\nčlenskými štátmi, ale ktoré neobmedzujú hospodársku súťaž v zmysle čl. 81 ods. 1 Zmluvy ……….\n224. Podľa najvyššieho súdu preto žalovaný správne skúmal údajné protisúťažné konanie účastníkov\naj z hľadiska, či uvedené konanie mohlo mať vplyv (hoci aj potenciálny a nepriamy) na obchod medzi\nčlenskými štátmi a v tomto smere sa s jeho názorom v celom rozsahu stotožňuje.\nVylúčenie spoločnosti Skanska BS, a.s.\n225. Námietka žalobcu 1/ ohľadne vylúčenia spoločnosti Skanska BS, a.s. bola podľa názoru\nodvolacieho súdu - zhodne so záverom krajského súdu - nedôvodná. V tejto súvislosti najvyšší súd v\ncelom rozsahu poukazuje na správnosť odôvodnenia záveru Rady žalovaného uvedeného na str. 19 a\n20 napadnutého rozhodnutia.\n226. Žalovaný konštatoval, že spoločnosť Skanska BS, a.s. je dcérskou spoločnosťou podnikateľa\nSkanska DS, a.s., ktorý je 100% akcionárom tejto spoločnosti. Podľa Stanov podnikateľa Skanska BS,\na.s., prijatých rozhodnutím jediného akcionára 24. marca 2005 (doručených ako príloha k listu Úradu\nč. 1917/2006) uplatňuje Skanska DS, a.s. svoj vplyv na činnosť dcérskej spoločnosti prostredníctvom\nhlasovacieho práva na valnom zhromaždení (ktoré zároveň má oprávnenie kedykoľvek zvolať a\njednoduchým spôsobom tu prijímať akékoľvek rozhodnutia týkajúce sa záležitostí tejto spoločnosti).\n227. Skanska DS, a.s. ovplyvňuje činnosť svojej dcérskej spoločnosti aj prostredníctvom personálneho\nprepojenia. Viacerí členovia predstavenstva Skanska BS, a.s., sú zároveň členmi predstavenstva\nmaterskej spoločnosti Skanska DS, a.s.. Podobne funguje personálne prepojenie aj v rámci členov\ndozornej rady podnikateľa Skanska BS, a.s. a členov rozhodovacích a kontrolných orgánov jej materskej\nspoločnosti.\n228. V rozhodnom období spoločnosť Skanska DS, a.s. de facto vykonávala v zmysle vtedy platných\nStanov spoločnosti Skanska BS, a.s. výlučnú kontrolu nad spoločnosťou Skanska BS, a.s. (v tom čase\nBanské stavby, a.s.), keďže vlastnila 99,6% jej akcií (zvyšní 2 minoritní akcionári len 8 akcií), pričom valné\nzhromaždenie rozhodovalo o všetkých záležitostiach tejto spoločnosti 2/3 väčšinou hlasov akcionárov.\n\nTento stav pretrvával až do 11. januára 2005, kedy sa stala Skanska DS, a.s. 100% akcionárom Skanska\nBS, a.s..\n229. Taktiež už v rozhodnom období viacerí členovia riadiacich a kontrolných orgánov Skanska BS,\na.s. boli zároveň členmi riadiacich a kontrolných orgánov Skanska DS, a. s. V prospech uvedeného\nsvedčila aj dikcia Zmluvy o spoločnom podniku, založenom na účely posudzovanej verejnej súťaže,\nmedzi podnikateľmi Inžinierske stavby, a.s. a Skanska DS, a.s. a jej dcérskou spoločnosťou Skanska\nBS, a.s. (v tom čase Banské stavby, a.s.). Táto zmluva o spoločnom podniku bola podpísaná až 25.\njúna 2004, pričom Skanska BS, a.s. predložila ocenenie tých prác, ktoré mala v prípade výhry v súťaži\nvykonať, svojej materskej spoločnosti už 18. júna 2004 (ako doložila aj v prílohe 3 k listu Rade úradu\nč. 1917/2006).\n230. Podľa ich vysvetlenia mala pôvodne Skanska BS, a. s. pôsobiť v danej verejnej súťaži ako\nsubdodávateľ, avšak vzhľadom na potrebu naplniť súťažné kritérium maximálne 40%-tného podielu\nsubdodávok, (a zároveň minimalizovať podiel subdodávok, za účelom získania maximálneho počtu\nbodov za kritérium komplexnosť dodávky - podiel vlastných prác) bolo nevyhnutné, aby sa formálne\nstala členom spoločného podniku.\n231. Uvedené doložil podnikateľ Skanska BS, a.s. aj stanoviskom Národnej diaľničnej spoločnosti, a.s. (v\ntom čase Slovenská správa ciest), ktorá na žiadosť Skanska DS, a.s. odpovedala, že dodávky dcérskej\nspoločnosti nemožno považovať za dodávky vlastné, tiež skúsenosti dcérskej spoločnosti nebude môcť\nhodnotiť ako skúsenosti uchádzača (nakoľko ide o iný právny subjekt), iba ak by bola dcérska spoločnosť\nčlenom združenia.\n232. Najvyšší súd sa stotožňuje so závermi správneho orgánu, ktorý poukázal na § 25 ods. 3 písm.\na/ zákona č. 136/2001 Z.z. a správne uviedol, že dcérska spoločnosť Skanska BS, a.s. nerozhodovala\nvzhľadom na svoje postavenie vo vzťahu k podnikateľovi Skanska DS, a.s. o otázkach týkajúcich sa\npredmetnej súťaže autonómne, ale vzťahy rozhodovania a kontroly tu na základe vzťahu materská\n(Skanska DS, a.s.) verzus dcérska spoločnosť (Skanska BS, a.s.) vykonával iný člen združenia, a teda\nsa táto spoločnosť nemohla stať samostatne a nezávisle od vôle materskej spoločnosti účastníkom\núdajnej dohody.\n233. Preto konanie vedené proti spoločnosti Skanska BS, a.s. žalovaný zastavil v súlade so zákonom.\nCena určená štátnou expertízou\n234. Námietky týkajúce sa údajného prekročenia ceny určenej štátnou expertízou o 40% sú podľa\nnajvyššieho súdu v prejednávanej veci irelevantné.\n235. Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že prekročenie ceny určenej štátnou expertízou\nkonštatovala NDS, ktorá z tohto dôvodu predmetnú verejnú súťaž aj zrušila. Toto, podľa názoru\nkrajského súdu pochybné konštatovanie NDS, si osvojila aj Rada úradu bez toho, aby v tejto súvislosti\nvykonala akékoľvek dokazovanie s poukazom na rozsiahle námietky žalobcov, ktorí zhodne tvrdili, že k\nprekročeniu ceny určenej štátnou expertízou nedošlo.\n236. Rada úradu uviedla, že prekročenie ceny určenej štátnou expertízou v predmetnej verejnej súťaži\npovažuje za dôsledok a negatívny efekt dohody obmedzujúcej hospodársku súťaž, nie ako dôkaz\nsamotného protiprávneho správania. Prekročenie ceny určenej štátnou expertízou podľa názoru Rady\núradu svedčí o škodlivosti protizákonnej koordinácie účastníkov konania.\n237. NDS prekročenie ceny určenej štátnou expertízou konštatovala, a preto predmetnú verejnú súťaž\naj zrušila. Napokon aj krajský súd konštatoval, že: „Treba tiež uviesť, že Úrad pri analýze správne\nvychádzal z podkladov poskytnutých NDS, nakoľko len tento subjekt bol obstarávateľom predmetnej\nverejnej súťaže a len on mohol správnym orgánom tieto podklady poskytnúť\".\n238. Žalovaný sám netvrdil, že prekročenie úrovne ceny určenej štátnou expertízou predstavuje dôkaz o\nuzavretí dohody obmedzujúcej hospodársku súťaž. Tvrdil len, že je to argument nasvedčujúci škodlivosti\nprotizákonnej koordinácie účastníkov konania, ktorej dôsledkom vo verejných súťažiach (dôsledkom\ncenových dohôd vo všeobecnosti) je rast cien.\n\n239. Podstatnou bola skutočnosť, že v dôsledku prekročenia cien bola verejná súťaž zrušená,\nnebolo preto potrebné presne stanoviť, o akú sumu bola cena určená štátnou expertízou prekročená.\nSkutočnosť, že ponuková cena prekročila cenu určenú štátnou expertízou, nebola v konaní považovaná\nza dôkaz o uzavretí dohody obmedzujúcej súťaž. Ide tu však o argument svedčiaci o škodlivom dosahu\nkolúzie na verejné financie.\n240. V prípade, ak by správny orgán chcel toto údajné a nepreukázané prekročenie ceny považovať\nza dôsledok a negatívny efekt dohody - škodlivosť protizákonnej koordinácie účastníkov, mal v tomto\nsmere vykonať dokazovanie, napr. ustanovením znalca, čo aj niektorí žalobcovia navrhovali.\nNezverejnenie v Úradnom vestníku EÚ\n241. Krajský súd v rozsudku konštatoval dôvodnosť námietky, že oznámenie o vyhlásení verejnej súťaže\nnebolo uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie, čím podľa jeho názoru sám obstarávateľ vytvoril\nobmedzenia účasti zahraničných účastníkov.\n242. V tejto súvislosti treba dať pozornosti skutočnosť, že žalobca 2/ vyššie uvedené tvrdil v žalobe\nlen ako argument v prospech jeho námietky, že Úrad nesprávne aplikoval čl. 81 ZES, a teda že skutok\nnemal komunitárny rozmer. Samotná námietka, tak, ako ju v rozsudku uviedol súd prvého stupňa, bola\nteda vytrhnutá z kontextu. Tu najvyšší súd zdôrazňuje, že samotný krajský súd aplikáciu čl. 81 ZES a\nkomunitárny rozmer porušenia nespochybnil a potvrdil v tejto časti (str. 39 a 42 napadnutého rozsudku)\nrozhodnutie žalovaného, čím potvrdil nielen správnosť aplikácie čl. 81 ZES, ale aj možnosť súbežnej\naplikácie komunitárneho a národného práva.\n243. Najvyšší súd odkazuje na názor žalovaného, že túto skutočnosť, že predmetná verejná súťaž\nnebola vyhlásená vo Vestníku Európskej únie, mohol žalobca 2/ namietať v súlade so zákonom č.\n523/2003 Z.z. o verejnom obstarávaní oprávnenému orgánu. Úrad však nemá právomoc preskúmavať\ntúto skutočnosť a navyše toto ani nebolo predmetom správneho konania.\nZásada dvojinštančnosti konania\n244. Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku súhlasil s tým, že odvolacie konanie tvorí jeden celok\ns konaním na prvom stupni, a teda účastníci konania môžu až do vydania odvolacieho rozhodnutia\nuvádzať nové skutočnosti a navrhovať nové dôkazy. Rovnako odvolací správny orgán je oprávnený\naj z vlastného podnetu vykonať nové dôkazy, prípadne zopakovať už vykonané dôkazy. Na druhej\nstrane však krajský súd konštatoval, že s poukazom na ním zistenú nepreskúmateľnosť prvostupňového\nrozhodnutia mala Rada úradu zrušiť napadnuté rozhodnutie prvostupňového orgánu a ponechať\nvykonanie pomerne rozsiahleho dokazovania na prvostupňový orgán, ktorý by na základe výsledkov\ndokazovania bol schopný okrem iného aj presne vymedziť údajnú protisúťažnú praktiku - skutok, čím by\nbolo dodržané aj právo účastníkov správneho konania na obhajobu voči tvrdeniam úradu včítane práva\nna predkladanie návrhov a dôkazov.\n245. Správne konanie sa riadi zásadou dvojinštančnosti, ktorá zabezpečuje, aby vec, ktorá je predmetom\nsprávneho konania na prvom stupni, bola v rámci správneho konania preskúmaná odvolacím orgánom\ntak pokiaľ ide o skutkové zistenia, ako aj právnu kvalifikáciu zisteného skutkového stavu a zákonnosť\npostupu prvostupňového orgánu. Odvolací správny orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom\nrozsahu a ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené vady odstráni.\n246. Ďalej Rada úradu ako odvolací orgán mohla dokazovanie v nevyhnutnom rozsahu doplniť, nie ho\nvšak nahradiť, keďže tým v podstate nahradila povinnosti patriace prvostupňovému orgánu a to ešte pred\nvynesením prvostupňového rozhodnutia vo veci samej presne, úplne a spoľahlivo zistiť skutočný stav\nveci. Prvostupňový orgán nevykonal potrebné dokazovanie aby mohol preukázať naplnenie všetkých\nskutkových znakov správneho deliktu - dohody obmedzujúcej súťaž v užšom zmysle. Podľa názoru\nkrajského súdu už samotný Úrad mal zisťovať komunikačnú platformu. Rada úradu tak svojim postupom\nporušila zmysel dvojinštančnosti konania, čím zbavila žalobcov možnosti podať proti rozhodnutiu, ktoré\nvychádza z množstva nových skutkových zistení, riadny opravný prostriedok a tak sa domáhať úplného\npreskúmania prvostupňového rozhodnutia v riadnom odvolacom konaní. Krajský súd dal za pravdu aj\n\nžalobcovi 6/ tvrdiacemu, že bol takto ukrátený na svojich procesných právach, keďže mu bolo zabránené\npreskúmaniu nových záverov vyvodených z doplneného dokazovania v riadnom odvolacom konaní.\n247. Najvyšší súd sa nestotožnil s názorom krajského súdu v súvislosti s vyššie uvedeným. Správne\nkonanie na prvom stupni a odvolacie konanie tvoria jeden celok, ako správne uviedol krajský súd.\nÚčastníci konania z tohto dôvodu môžu až do vydania rozhodnutia o odvolaní uvádzať nové skutočnosti\na navrhovať nové dôkazy a na druhej strane odvolací správny orgán je oprávnený i z vlastného podnetu\nvykonať nové dôkazy alebo zopakovať už vykonané dôkazy.\n248. Správne konanie sa pritom riadi zásadou materiálnej pravdy, ktorá sa samozrejme vzťahuje\naj na odvolacie konanie. Žiadnym zákonným ustanovením nie je obmedzený rozsah či prostriedky\ndokazovania.\n249. Podľa § 59 Správneho poriadku odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu;\nak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené vady odstráni (ods. 1).\n250. Ak sú pre to dôvody, odvolací orgán rozhodnutie zmení alebo zruší, inak odvolanie zamietne a\nrozhodnutie potvrdí (ods. 2).\n251. Zmena prvostupňového rozhodnutia sa pripúšťa po stránke právnej, t.j. keď prvostupňový správny\norgán použil nesprávny hmotnoprávny predpis, alebo po stránke faktickej, t.j. keď oprel svoje rozhodnutie\no nedostatočne zistený stav veci. Odvolací správny orgán má pritom doplniť dokazovanie tak, aby bolo\npodkladom pre spoľahlivo zistený skutkový stav veci.\n252. Žalovaný v odvolacom konaní reagoval na všetky námietky účastníkov správneho konania a doplnil\ndokazovanie najmä v súvislosti s existenciou komunikačnej platformy.\n253. Najvyšší súd nesúhlasil s tvrdením, že žalovaný by vyššie uvedeným konaním a postupom pozbavil\nžalobcov práva podať proti rozhodnutiu riadny opravný prostriedok. K tomuto záveru najvyšší súd dospel\npredovšetkým preto, že rozhodnutie Rady úradu bolo založené na rovnakých rozhodných dôkazoch\nako prvostupňové rozhodnutie, t.j. nezmenil podstatným spôsobom zistený skutkový stav, teda jeho\nfaktickým východiskom naďalej zostávala zhoda indexov v cenových ponukách účastníkov tendra,\nporovnanie s inými súťažami, vyjadrenia NDS, podporné stanovisko experta a iné.\n254. Preto podľa odvolacieho súdu Rada úradu v žiadnom prípade nemohla porušiť zmysel\ndvojinštančnosti konania.\n255. Obdobne sa najvyšší súd nestotožnil ani so záverom krajského súdu v tom, že žalovaný neumožnil\nžalobcom klásť pani Ing. M. B. otázky. V tomto smere odvolací súd poukazuje na svoje vyjadrenie vyššie\nuvedené.\n256. Navyše žalobcovia ako účastníci konania boli riadne oboznámení s obsahom podaných stanovísk a\nmali právo vyjadriť sa k nim, resp. ich obsah namietať, čo aj učinili. Úrad sa týmito námietkami účastníkov\nzaoberal, a preto nemohlo dôjsť k porušeniu procesného postupu úradu ani v tomto smere. Na podporu\nsvojich tvrdení Rada úradu odkázala na rozhodnutie Vrchního soudu v Praze zo dňa 30. septembra\n1999, sp.zn. 6A/76/96, ktorý najvyšší súd v prejednávanej veci akceptuje:\n„1. Z ustanovení správního řádu nelze dovodit povinnost správního orgánu provádět výslech svědků (§\n35 spr. ř.) výlučně při ústním jednaní, popř. o termínu takovéhoto výslechu účastníka řízení vyrozumívat.\nJestliže po provedených výsleších svědků je účastník řízení při ústním jednaní s provedenými důkazy\nseznámen a je mu poskytnuta možnost se k nim vyjádřit (§ 33 odst. 2 spr. ř.), popř. navrhnout důkazy\ndoplňující, opakované, nebo nové, nelze mít za to, že jeho procesní práva byla porušená.\".\nDohody v užšom zmysle a konanie v zhode\n257. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že striktné rozlišovanie medzi dohodami\nv užšom zmysle a konaním vo vzájomnej zhode nebolo celkom na mieste, pretože niekedy nemôže byť\nod správneho orgánu vyžadované jednoznačné kvalifikovanie konania súťažiteľov v jednotlivých fázach\nbuď ako dohodu v užšom zmysle alebo ako konanie vo vzájomnej zhode.\n\n258. Uviedol, že v danom prípade Rada úradu v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedla, že\nmalo ísť o dohodu obmedzujúcu súťaž vo forme dohody, t.j. dohodu v užšom zmysle, a teda ak chcela\ndokázať existenciu takejto dohody v užšom zmysle, mala sa venovať preukázaniu naplnenia všetkých\nskutkových znakov dohody a zamerať svoju pozornosť na to, či existujú a ako sa prejavili zhodné prejavy\nvôle všetkých 6 žalobcov konať na trhu určitým spôsobom a či skutočne existoval konsenzus medzi\nzúčastnenými súťažiteľmi na existencii zakázanej dohody obmedzujúcej súťaž.\n259. Najvyšší súd v súvislosti s posúdením uvedenej otázky poukazuje na to, že rozhodnutie žalovaného\nvychádzalo z preukázania dohody obmedzujúcej súťaž na základe zhody indexov v cenových ponukách\njednotlivých účastníkov súťaže. Správne orgány na oboch stupňoch pritom vychádzali zo zákonného\nznenia § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 136/2001 Z.z. a zo znenia čl. 81 ZES dohody obmedzujúcej súťaž,\nktorá bola definovaná ako každý ústny alebo písomný súhlasný prejav vôle jej účastníkov, ako aj iný\nsúhlasný prejav vôle vyvodený z ich konania.\n260. Aj krajský súd vo svojom rozsudku skonštatoval, že forma dohôd obmedzujúcich súťaž v užšom\nzmysle si vyžaduje konsenzus, ktorý musí byť náležitým, preukázateľným spôsobom prejavený, a to či\nuž formou písomnej zmluvy, ústne alebo inak. Najvyšší súd súhlasí s argumentom žalovaného, že práve\nv prípadoch, kedy ide o iný prejav vôle, nemožno často presne špecifikovať miesto, čas a spôsob, tak\nako to teoreticky stanovil vo svojom rozsudku krajský súd.\n261. Tiež najvyšší súd s prihliadnutím na judikatúru SD EÚ musí pripomenúť, že protisúťažný cieľ a\nprotisúťažný účinok vo vzájomnom postavení netvoria kumulatívne, ale naopak alternatívne podmienky,\nna ktorých základe dochádza k uplatneniu zákazu zakotveného v čl. 81 ods. 1 ZES; napríklad rozsudok\nzo 17. júla 1997 vo veci účastníkov Ferriere Nord v. Komisia, sp.zn. C-219/95, marg. č. 13 až 15.\n262. Inak povedané, konania vo vzájomnej zhode, pokiaľ sledujú protisúťažný ciel (tento názor vychádza\nnapríklad z rozsudkov SD EÚ Komisia v. Anic Partecipazioni (marg. č. 123) alebo z 8. júla 1999, vo veci\núčastníkov Montecatini v. Komisia,\nsp.zn. C-235/92, marg. č. 124), sú zakázané bez ohľadu na účinky. Navyše, ak je evidentným\ncieľom konania vo vzájomnej zhode vylúčenie, obmedzenie alebo narušenie hospodárskej súťaže na\nspoločnom trhu, potom nie je v zmysle rozsudku SD EÚ z 30. januára 1985, Clair, sp.zn. C-123/83,\nmarg. č. 22 (ale aj novšie; zo dňa 21. septembra 2006, Nederlandse Federatieve Vereniging voor de\nGroothandel op Elektrotechnisch Gebied v. Komisia, sp. zn. C-105/04, marg. č. 125, či zo dňa 18.\ndecembra 2008, Coop de France Bétail et Viande v. Komisia, sp.zn. C-101/07 a C-110/07, marg. č. 87)\nnutné osobitne skúmať jeho konkrétne účinky v praxi. Uvedené konanie je neprípustné aj pri neexistencii\nprotisúťažného účinku na trhu (viď napríklad už citovaný rozsudok SD EÚ vo veci Komisie v. Anic\nPartecipazioni, marg. č. 122).\n263. Zákonodarca prostredníctvom ustanovenia § 4 ods. 3 písm. a/ až f/ zákona č. 136/2001 Z.z.\ndemonštratívne uvádza v súvislosti so spôsobom spáchania iného správneho deliktu - uzatvorenia\ndohody obmedzujúcej súťaž, akým konaním je možné naplniť skutkovú podstatu tohto deliktu. Príslušný\norgán musí ďalšími skutkovými okolnosťami prípadu bližšie vymedziť a konkretizovať skutok vo výroku\na v odôvodnení rozhodnutia tak, aby nebol zameniteľný s iným.\n264. Teda v prípade dohôd obmedzujúcich súťaž bude vymedzený spôsob uzatvorenia dohody ako\ndohoda o cene určitého tovaru (alebo o zvýšení, znížení ceny), rozdelenie trhu, rozdelenie zákazníkov a\npod. Skutočnosti, kde konkrétne a akým spôsobom k dohode medzi podnikateľmi došlo, sú v správnom\nkonaní samotnými dôkazmi.\n265. Najvyšší súd v tejto súvislosti dal za pravdu žalovanému, že nebolo nevyhnutné vo výroku\nrozhodnutia špecifikovať, o aký druh dohody obmedzujúcej súťaž ide. Ustanovenie § 4 ods. 1 zákona\nč. 136/2001 Z.z. zaviedlo pre dohodu, zosúladený postup, ako aj rozhodnutie združenia podnikateľov\njednotný názov, a to: dohoda obmedzujúca súťaž. Absencia špecifikácie vo výroku rozhodnutia, či v\ndanom prípade išlo o dohodu alebo zosúladený postup podnikateľov, prípadne oboje, nemôže mať preto\nza následok nepreskúmateľnosť rozhodnutia.\n266. Žalovaný poukázal na prax akceptovanú v európskej súťažnej teórii, že medzi dohodou\npodnikateľov a zosúladeným postupom podnikateľov sú len veľmi slabé hranice, ktoré sa často prelínajú\n\na nie je možné striktne určiť, či v danom prípade ide o dohodu alebo zosúladený postup podnikateľov.\nTomuto nasvedčuje aj rozhodovacia prax tak Komisie ako aj SD EÚ, ktoré vo viacerých prípadoch\npoužívajú výraz dohoda a/alebo zosúladený postup podnikateľov v zameniteľných pozíciách.\n267. V predmetnej právnej veci žalovaný dospel k záveru, že išlo o dohodu obmedzujúcu súťaž vo\nforme dohody podnikateľov, ktorej predmetom boli ponukové ceny v konkrétnej súťaži na výstavbu\ndiaľnice. Dohoda týkajúca sa cenových ponúk bola preukázaná primárne prostredníctvom ekonomickej\nanalýzy - porovnaním jednotkových cien jednotlivých cenových ponúk, ktoré vykazovalo vysokú mieru\nkonštantnosti jednotlivých ponúk, k čomu nebolo možné dospieť len zosúladením postupu podnikateľov,\nale takáto zhoda musela byť výsledkom predchádzajúcej dohody.\n268. Správne orgány oboch stupňov konanie podnikateľov v predmetnej verejnej súťaži označili ako\ndohodu obmedzujúcu hospodársku súťaž podľa čl. 81 ZES a podľa § 4 ods. 3 písm. a/ a f/ zákona č.\n136/2001 Z.z.. Rozhodujúcou skutočnosťou preukazujúcou tento záver bolo správanie sa podnikateľov\nna trhu, konkrétne mimoriadna a výrazná zhoda cenových ponúk jednotlivých uchádzačov, ktorá nebola\nobjektívne vysvetliteľná inak, ako dôsledok uzavretia dohody obmedzujúcej hospodársku súťaž.\n269. Najvyšší súd na rozdiel od krajského súdu dal za pravdu žalovanému v tom, že vykonaným\ndokazovaním bolo preukázané, že neštandardná zhoda ponúk bola výsledkom zhody vôle podnikateľov,\npričom pôdou pre koordináciu ich postupu bola vzájomná komunikácia v rôznych podobách v rozhodnom\nobdobí. Existencia komunikačnej platformy medzi všetkými účastníkmi bola preukázaná (viď vyššie) a\nňou bolo potvrdené, že účastníci mali priestor pre komunikáciu a uzavretie dohody a navyše niektoré\ndôkazy potvrdili, že účastníci spolu ohľadne tejto súťaže aj komunikovali.\n270. Podľa najvyššieho súdu z rozhodnutia Rady úradu nebolo pochýb o tom, aký skutok sa stal a aké\nustanovenie ktorého právneho predpisu bolo porušené, opis skutku bol vymedzený vo výroku jasne,\nzrozumiteľne a nezameniteľne a Rada úradu v odvolacom konaní na námietky účastníkov konania\ndoplnila dokazovanie v súvislosti s existenciou komunikačnej platformy svedčiacej o uzavretí dohody\nmedzi podnikateľmi.\nIndividuálnosť zodpovednosti za delikt\n271. Krajský súd v rozsudku uložil žalovanému, aby odôvodnil, ako prispeli všetci žalobcovia svojim\nvlastným správaním k spoločnému cieľu sledovanému všetkými účastníkmi, a že si boli vedomí\nkonkrétneho jednania, ktoré bolo plánované alebo uskutočňované ostatnými žalobcami v snahe\ndosiahnuť ten istý cieľ.\n272. Súčasne zdôraznil, že zodpovednosť za správne delikty je prísne individuálna, a preto sa má vždy\npreukázať každému konkrétnemu subjektu individuálne.\n273. Najvyšší súd nesúhlasí s vyššie uvedeným názorom krajského súdu. Predovšetkým treba zdôrazniť\númysel zákonodarcu, ktorý pre naplnenie skutkovej podstaty zakázanej dohody podľa § 4 zákona č.\n136/2001 Z.z. preukázanie vedomosti účastníkov nepožaduje, nie je podstatné, či má ísť o vedomé\nalebo nevedomé konanie a úmysel nie je znakom skutkovej podstaty tohto správneho deliktu, keďže ide\no správny delikt s objektívnou zodpovednosťou.\n274. Rovnako ani čl. 81 ods. 1 ZES nedefinuje dohodu obmedzujúcu súťaž ako delikt, pre ktorého\nnaplnenie je potrebný úmysel. Preto uloženie takejto povinnosti krajským súdom žalovanému je v\nrozpore so zákonom, nakoľko krajský súd týmto uložil správnemu orgánu preukázať skutočnosti, ktoré\npre založenie existencie protisúťažnej dohody nie sú právnym predpisom upravené.\n275. Krajský súd sa týmto konštatovaním odklonil aj od judikatúry SD EÚ a Komisie, v zmysle ktorej\nsa vôbec nevyžaduje preukázanie, či mal iný účastník dohody na nej rovnaký záujem, alebo z akého\ndôvodu sa dohody zúčastnil, a to aj v prípade limitovanej účasti účastníka na dohode. Ako správne\nuviedol žalovaný, týmto tvrdením si aj sám krajský súd odporuje, keď v rozsudku zároveň (str. 55 a 56)\nkonštatoval: „...ak je účasť spoločnosti na dohode preukázaná, nie je dôvod na skúmanie, či mala nejaký\nzáujem na jej účasti..., ...nie je potrebné ani preukazovať, ako mala dohoda presne fungovať...\".\n\nNeexistencia analýzy cenových ponúk\n276. Krajský súd správne vyhodnotil námietku žalobcu 6/, že neexistuje žiadna analýza cenových\nponúk vykonaná žalovaným, ako nedôvodnú. Z obsahu spisu žalovaného totiž vyplynulo, že správne\norgány vykonali analýzu jednotkových cien v predložených súťažných ponukách a zistili, že tieto\nvykazovali neštandardnú zhodu, resp. mimoriadnu podobnosť indexov jednotkových cien pri všetkých\n880 cenových položkách.\n277. Analýza podielu minimálnej a maximálnej ceny každej položky a vzájomných podielov jednotkových\ncien bola skutočne urobená pre každú z 880 položiek. Toto porovnanie sa nachádza v správnom spise\n(spis I. stupeň, spisový obal 1, spis č. 4/1 a spis II. stupeň, spis č. 76). Žalovaný správny orgán pritom\nvychádzal z podkladov poskytnutých NDS, nakoľko len tento subjekt bol obstarávateľom predmetnej\nverejnej súťaže a len on mohol správnym orgánom tieto podklady poskytnúť.\nZákonnosť konštantnosti indexov\n278. Krajský súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku žalobcu 6/, že z napadnutého rozhodnutia ani\nz obsahu spisu nevyplynulo, aký rozsah konštantnosti indexov cenových ponúk považoval žalovaný za\nzákonný a aký rozsah konštantnosti indexov sa už považoval za protizákonný.\n279. Najvyšší súd zhodne s názorom krajského súdu poukazuje na to, že účelom porovnania indexov\njednotkových cien vo vybraných verejných súťažiach nebolo stanoviť rozpätie, v ktorom je ešte\npodobnosť prípustná, resp. už neprípustná, ale účelom bolo zistiť, či žalobcovia pri predkladaní ponúk\nkonali koordinovane, t.j. či došlo k dohode obmedzujúcej súťaž. Účelom konania bolo predovšetkým\npreukázanie koordinácie pri predkladaní ponúk a následné vyvrátenie všetkých možných alternatívnych\nvysvetlení pre takúto podobnosť, resp. zhodu.\nNeuvedenie motívu konania\n280. Námietky žalobcu 6/ týkajúce sa neuvedenia motívu a vysvetlenia o tom, ako mala údajná dohoda\nfungovať, krajský súd označil ako nie celkom dôvodné. Uviedol, že z judikatúry SD EÚ (napríklad už\nvyššie citovaná vec účastníkov Aalborg Portland v. Komisia marg. č. 335) vyplýva, že ak je účasť\nspoločnosti na dohode preukázaná, nie je dôvod na skúmanie, či mala nejaký záujem na jej účasti.\nĎalej tiež krajský súd uviedol, že pre samotné preukázanie dohody obmedzujúcej hospodársku súťaž\nnebolo potrebné ani preukazovať, ako mala dohoda presne fungovať. Uvedené však podľa krajského\nsúdu znovu platí len v prípade, keď existencia a protisúťažný cieľ dohody boli napriek tomu dostatočne\nurčené a preukázané.\nK absorpčnej zásade v správnom trestaní\n281. Podľa najvyššieho súdu pri stanovovaní výšky pokuty v konaní o ochrane hospodárskej súťaže je\nnutné primárne aplikovať ustanovenia zákona č. 136/2001 Z.z., a to konkrétne ustanovenia obsiahnuté\nv § 38.\n282. Zákonodarca určenie výšky pokuty za porušenie ustanovení § 4 ods. 1 v spojení s odsekom 3\npísm. a/ a písm. f/ zákona č. 136/2001 Z.z. v zmysle § 38 ods. 1 a 10 zákona č. 136/2001 Z.z. viaže\nna správnu (voľnú) úvahu konajúceho správneho orgánu, pričom medze voľnej úvahy sú vymedzené\nhornou hranicou 10% z obratu (viď § 38 ods. 1) a jednotlivé kritéria sú stanovené prostredníctvom § 38\nods. 10 zákona č. 136/2001 Z.z..\n283. Podľa § 38 ods. 1 zákona č. 136/2001 Z.z. v citovanom znení Úrad za porušenie ustanovení § 4 ods.\n1, § 8 ods. 6, § 10 ods. 9, § 25 ods. 5 a § 29 ods. 5 uloží pokutu podnikateľovi do 10% z obratu podľa § 10\nods. 3 za predchádzajúce uzavreté účtovné obdobie a podnikateľovi, ktorý za predchádzajúce uzavreté\núčtovné obdobie dosiahol obrat do 10.000 Sk alebo ktorý nemal žiadny obrat, alebo podnikateľovi,\nktorého obrat nemožno vyčísliť, pokutu do 10 000 000,- Sk.\n284. Podľa § 38 ods. 10 zákona č. 136/2001 Z.z. v citovanom znení Úrad pri ukladaní pokuty posudzuje\nzávažnosť a dĺžku trvania porušovania ustanovení tohto zákona, porušovania ustanovení osobitného\n\npredpisu 5b) alebo porušovania podmienky, povinnosti alebo záväzku uloženého rozhodnutím úradu.\nÚrad pri posudzovaní závažnosti porušovania berie do úvahy jeho povahu, skutočný dopad na trh a tam,\nkde je to účelné, veľkosť relevantného trhu. Okrem týchto kritérií úrad pri ukladaní pokuty berie do úvahy\naj iné skutočnosti, najmä opakované porušovanie tým istým podnikateľom, odmietnutie podnikateľa\nspolupracovať s úradom, postavenie podnikateľa ako vodcu alebo iniciátora porušovania, získanie\nmajetkového prospechu v dôsledku porušovania alebo neplnenia dohody obmedzujúcej súťaž v praxi.\n285. Kritériom, ktoré krajský súd v svojom zrušujúcom rozsudku označil ako nedostatočne vyhodnotené\nv súvislosti s naznačenou problematikou absorpčnej zásady, je závažnosť konania žalobcov.\n286. Podľa čl. 23 ods. 3 Nariadenia č. 1/2003 pri stanovení čiastky pokuty sa zohľadní závažnosť a doba\ntrvania porušovania.\n287. Z pohľadu komunitárneho práva v prejednávanej veci tu na popredné miesto vystupuje ochrana\nspoločného trhu v zmysle článku 81 a nasl. ustanovení ZES spolu s vykonávacím predpisom,\nktorým je Nariadenie č. 1/2003. Súbeh pôsobenia komunitárneho a vnútroštátneho práva pri ochrane\nhospodárskej súťaže ako aj ich vplyv na realizáciu základných práv a ľudských slobôd, najmä s\ndôrazom na právo na spravodlivú ochranu práv jednotlivca v tomto konaní, bol analyzovaný v niektorých\nrozhodnutiach SD EÚ alebo Komisie.\n288. Je nepochybné, že pri posudzovaní hore zdôrazneného kritéria závažnosti porušenia pravidiel\nochraňujúcich hospodársku súťaž sa táto závažnosť určuje s odkazom na množstvo faktorov, v ktorých\nprípade konajúci orgán disponuje voľnou úvahou.\n289. Pri aplikácii práva s prihliadnutím na úniové (resp. pôvodne komunitárne) záväzky musia\nvnútroštátne orgány, vrátane súdov pri výklade kritéria závažnosti v prípade protisúťažných konaní\nzohľadniť všetky právne relevantné akty orgánov európskych spoločenstiev, respektíve Európskej únie\n(viď imperatív obsiahnutý v článku 7 ods. 2 v spojení s článkom 144 ods. 1 ústavy, resp. v čl. 4 ods. 3\nZmluvy o Európskej únii) vrátane usmerňujúcich aktov týchto orgánov.\n290. K otázke, kedy protisúťažné konanie napĺňajúce znaky skutkových podstát podľa čl. 81 alebo 82\nZES môže ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi, sa SD EÚ viackrát vyslovil prostredníctvom svojej\nrozsiahlej judikatúry.\n291. Napríklad prostredníctvom rozsudku Manfredi k tejto podmienke účinku s odkazmi na svoju\njudikatúru SD EÚ uviedol, že „výklad a uplatnenie tejto podmienky týkajúcej sa účinkov na obchod medzi\nčlenskými štátmi musí vychádzať zo skutočnosti, že jej cieľom je vymedziť v oblasti právnej úpravy\nhospodárskej súťaže hranice medzi pôsobnosťou práva Spoločenstva a pôsobnosťou práva členských\nštátov. Do pôsobnosti práva Spoločenstva tak spadá každá kartelová dohoda a každé konanie, ktoré\nmôže ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi tak, že môže narušiť uskutočnenie cieľov jednotného trhu\nmedzi členskými štátmi, najmä oddeľovaním vnútroštátnych trhov alebo zmenou štruktúry hospodárskej\nsúťaže na spoločnom trhu. Aby rozhodnutie, dohoda alebo konanie mohli ovplyvniť obchod medzi\nčlenskými štátmi, musí na základe súhrnu objektívnych skutkových alebo právnych okolností umožniť\npredpokladať s dostatočnou pravdepodobnosťou, že môžu priamo alebo nepriamo, skutočne alebo\npotencionálne ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi, a to tak, že sa možno obávať, že by mohli byť\nprekážkou uskutočňovania jednotného trhu medzi členskými štátmi. Okrem toho je treba, aby tento vplyv\nnebol zanedbateľný. Ovplyvnenie obchodu vo vnútri Spoločenstva teda všeobecne vyplýva zo spojenia\nviacerých faktorov, ktoré sami o sebe nie sú nevyhnutne určujúce.\"\nCharakter sankcie pri ochrane hospodárskej súťaže\n292. Základný problém pri určovaní výšky pokuty nastolil krajský súd na tom základe, že žalovaný\nneobjasnil, či pri ukladaní predmetnej pokuty zohľadnil inštitút jednočinného súbehu deliktov a aké\ndôsledky z toho pre ukladanie pokuty žalovanému vyplynuli. Obdobne krajský súd zdôraznil vplyv\nDohovoru na ukladanie sankcií.\n293. Podľa najvyššieho súdu v prejednávanom prípade nepochybne ide o ohrozujúci správny delikt, t.j.,\nže postačuje výskyt konania smerujúci k poruche; a preto vôbec u týchto deliktoch nemožno hovoriť o\nformách súčinnosti či o vývojových štádiách.\n\n294. Podľa čl. 81 (1) ZES sú zakázané ako nezlučiteľné so spoločným trhom: všetky dohody medzi\npodnikateľmi, rozhodnutia združení podnikateľov a zosúladené postupy, ktoré môžu ovplyvniť obchod\nmedzi členskými štátmi a ktoré majú za cieľ alebo následok vylučovanie, obmedzovanie alebo\nskresľovanie hospodárskej súťaže v rámci spoločného trhu, najmä tie: ...\n295. Krajský súd v podstate tvrdí, že konania týkajúce sa uplatňovania súťažného práva vrátane konania,\nktoré je predmetom prejednávanej veci, v ktorom sa konštatuje existencia zakázanej kartelovej dohody\ns následkom uloženia pokuty, majú na účely Dohovoru jednoznačne trestnoprávnu povahu.\n296. Najvyšší súd k uvedenému konštatuje, že úniové právo prostredníctvom čl. 23 Nariadenia č. 1/2003\nformálne charakterizuje rozhodnutie o uložení sankcie (s relevantnými dôsledkami aj pre vnútroštátne\nprávo), o ktoré ide v prejednávanej veci, ako rozhodnutie, ktoré nemá „trestnoprávny charakter\".\n297. S prihliadnutím na judikatúru ESĽP však musí tiež vysloviť záver, že samotné formálne označenie\nrozhodnutia o uložení sankcie nie je rozhodujúcim kritérium. Navyše ESĽP rozlišuje rozhodnutia\ntrestnoprávnej povahy, ktoré zaraďuje do „tvrdého jadra\" vymedzeného týmto súdom, a potom akceptuje\nskupinu rozhodnutí o sankciách, ktoré tam už nepatria. Dôležitosť tohto rozlišovacieho kritéria spočíva v\ntom, že ESĽP vyžaduje prísnejšie procesné záruky a prísnejšie kritériá preskúmania v prípade trestného\nkonania ako v prípade civilného konania a v oblasti trestného práva vyžaduje prísnejšie procesné záruky\na prísnejšie kritériá preskúmania v prípade jeho „tvrdého jadra\" ako v iných sankčných konaniach.\n298. Pri rozhodovaní o tom, či sa konanie týkajúce sa protiprávneho konania má považovať za „trestné\"\nkonanie, ESĽP vyzdvihuje tri rozhodné kritériá, po prvýkrát sformulované v rozsudku ESĽP Engel a spol.\nv. Holandsko z 08. júna 1976 (séria A, č. 22), marg. č. 82.\n299. Východiskovým kritériom je formálna klasifikácia rozhodnutia v príslušnom právnom poriadku. V\nrozsudku Engel však ESĽP kladie oveľa väčší dôraz na druhé a tretie kritérium, ktorými sú povaha deliktu\na miera závažnosti sankcie, ktorú možno páchateľovi tohto deliktu uložiť. V tomto smere vyslovil, že\npovažuje za relevantné, či sa sankcia ukladá na základe všeobecnej normy určenej všetkým občanom\na nie skupine s osobitným postavením a či má predstavovať najmä trest na odstrašenie od recidívy\na nie peňažnú náhradu škody. Potom sa odlišuje od tvrdého jadra trestného práva, v dôsledku čoho\nsa trestnoprávne záruky nebudú nevyhnutne uplatňovať v celom rozsahu (zdôraznené ESĽP v jeho\nneskoršej judikatúre, napríklad rozsudok ESĽP Jussila v. Fínsko /Veľká komora/ z 23. novembra 2006,\nsťažnosť č. 73053/01).\n300. Vzhľadom na uvedené kritéria rozsudku Engel si najvyšší súd osvojuje záver, že konanie, ktorým\nsa ukladá pokuta za protisúťažné konanie, patrí do „trestnoprávnej časti\" článku 6 Dohovoru. Uvedený\nzákaz konania a možnosť uložiť pokutu sú zakotvené v právnom predpise označenom ako zákon, t. j.\nso všeobecnou pôsobnosťou.\n301. Ďalej tento delikt spočíva v konaní, ktoré sa vo všeobecnosti považuje za nekalé a škodlivé pre celú\nspoločnosť, pričom tento jeho znak ho spája s trestnými činmi vo všeobecnosti a spôsobuje jednoznačné\nspoločenské odsúdenie tohto správania. Výška pokuty stanovená až do hodnoty 10% z ročného obratu je\nnepochybne prísna a môže byť pre podnikateľa aj likvidačná, a navyše je spájaná s výslovným zámerom\ntrestať a odstrašovať podnikateľov (v súvislosti s uvedeným najvyšší súd zdôrazňuje ciele sledované\nhore uvedených usmerneniach Komisie) bez akéhokoľvek prvku náhrady škody.\nC.\nUplatnenie analógie pri ukladaní pokút\n302. Krajský súd ďalej pri svojej argumentácii o nepreskúmateľnosti procesu ukladania pokút poukazuje\nna to, že zákon č. 136/2001 Z.z. nešpecifikuje kritérium závažnosti, preto sa krajský súd vo svojom\nrozhodnutí dovolával nutnosti analogicky aplikovať princípy trestného práva na ukladanie pokút v\nsprávnom trestaní.\n303. V tejto v súvislosti najvyšší súd opätovne odkazuje na právne účinky odporúčaní Rady Európy, pri\nktorých z nedávnej judikatúry ESĽP vyplýva, že ESĽP ich akceptoval ako relevantné právne dokumenty.\nAvšak ani z obsahu zásad zakotvených v Odporúčaní č. R (91) 77 vôbec nevyplýva snaha členských\n\nštátov uplatňovaniu zásad trestného práva podriadiť tiež voľnú (správnu) úvahu, ktorou správny orgán\ndisponuje.\n304. Navyše vo vzťahu k absorpčnej zásade pri stanovovaní výšky sankcií najvyšší súd poukazuje\nna odlišný mechanizmus tejto zásady v trestnom práve, ktorej uplatnenie nemá vždy opodstatnenie v\nsprávnom práve. Je nepochybný úmysel zákonodarcu v prejednávanej veci určiť kritéria pre stanovenie\nvýšky sankcie prostredníctvom ustanovenia § 38 ods. 10 zákona č. 136/2001 Z.z..\n305. Pritom tam uvedené kritéria nemajú charakter priťažujúcich alebo poľahčujúcich okolností, ale ide\nvšeobecne o kritéria, ktoré sa na zistený delikt alebo aplikujú alebo nepoužijú.\n306. Podľa § 38 ods. 10 zákona č. 136/2001 Z.z. v znení účinnom v čase vydania napadnutého\nrozhodnutia Úrad pri ukladaní pokuty posudzuje závažnosť a dĺžku trvania porušovania ustanovení tohto\nzákona, porušovania ustanovení osobitného predpisu 5b) alebo porušovania podmienky, povinnosti\nalebo záväzku uloženého rozhodnutím úradu. Úrad pri posudzovaní závažnosti porušovania berie do\núvahy jeho povahu, skutočný dopad na trh a tam, kde je to účelné, veľkosť relevantného trhu. Okrem\ntýchto kritérií úrad pri ukladaní pokuty berie do úvahy aj iné skutočnosti, najmä opakované porušovanie\ntým istým podnikateľom, odmietnutie podnikateľa spolupracovať s úradom, postavenie podnikateľa ako\nvodcu alebo iniciátora porušovania, získanie majetkového prospechu v dôsledku porušovania alebo\nneplnenia dohody obmedzujúcej súťaž v praxi.\n307. V tejto súvislosti poukazuje najvyšší súd aj na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej\nrepubliky, sp.zn. 1 As/27/2008 zo dňa 16.04.2008, v ktorom sa okrem iného uvádza, že „je pravdou,\nže použitie analógie s trestným právom je pri s právnom trestaní prípustné, avšak len v obmedzenom\nrozsahu, ak nevedie taký výklad k ujme účastníka konania a ani k ujme na ochranu hodnôt a na ich\nvytváraní o ochrane je verejný záujem.\"\n308. Takisto aj z Ústavy Slovenskej republiky vyplýva zámer osobitne odlíšiť, resp. striktne oddeliť\ntrestné sankcie od administratívneho trestania. Predovšetkým najvyšší súd poukazuje na čl. 49 ústavy,\nktorý prísne terminologicky odlišuje právomoc zákonodarcu pri určovaní sankcií v oblasti trestného a\nsprávneho práva, vrátane čl. 50 ods. 1 ústavy spresňujúcim procesu stanovenia výšky sankcie.\n309. Nemenej významným kritériom pre posudzovanie aplikovateľnosti trestného práva na oblasť\nsprávneho trestania je aj delená právomoc orgánov štátu pri rušení uložených sankcií, t.j. prezident\nrepubliky v zmysle čl. 102 ods. 1 písm. j/ ústavy odpúšťa (zmierňuje) tresty uložené súdmi v trestnom\nkonaní; naopak vláda v zmysle čl. 119 písm. 1/ ústavy je oprávnená rozhodnúť o udelení amnestie\nvo veciach priestupkov. K tomuto sa pridružuje aj individuálne oprávnenie žalovaného na zmiernenie\ntvrdosti zákona, nakoľko v zmysle § 38 ods. 11 zákona č. 136/2001 Z.z. v citovanom znení úrad neuloží\npodnikateľovi pokutu, ak naplní podmienky včasnej spolupráce. Na druhej strane najvyšší súd nemôže\nprehliadnuť paradoxnú situáciu pri ukladaní sankcií a trestov, najmä peňažnej sankcie za iný správny\ndelikt, ktorá svojou výškou často krát presahuje maximálnu výšku peňažného trestu ukladaného podľa\ntrestného práva.\n310. Podľa čl. 49 ústavy len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest, prípadne iné\nujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.\n311. Podľa čl. 50 ods. 1 ústavy len súd rozhoduje o vine a treste za trestné činy.\n312. Podľa § 38 ods. 11 zákona č. 136/2001 Z.z. v citovanom znení Úrad neuloží pokutu podnikateľovi,\nktorý bol účastníkom dohody obmedzujúcej súťaž podľa § 4 ods. 3 písm. a/ až c/ alebo f/, na ktorej\núčely jej účastníci podnikajú na rovnakej úrovni výrobného reťazca alebo distribučného systému, a ktorý\nsúčasne\n- z vlastného podnetu ako prvý poskytol rozhodujúci dôkaz na preukázanie porušenia zákazu podľa §\n4 alebo osobitného predpisu, 26a)\n- skončil účasť v dohode obmedzujúcej súťaž najneskôr v čase, keď poskytol dôkaz podľa písmena a),\n- nedonútil iného podnikateľa zúčastniť sa na dohode obmedzujúcej súťaž alebo nebol iniciátorom jej\nuzavretia,\n- poskytol úradu všetky jemu dostupné dôkazy a spolupracoval s úradom počas celého prešetrovania.\n\nD.\nKomunitárna stránka deliktu\n313. Najvyšší súd nemohol nechať bez povšimnutia relevantnú skutočnosť týkajúcu sa uplatnenia\nkomunitárneho práva, t. j., že samotný krajský súd v odôvodnení vyzdvihol (str. 35 napadnutého\nrozsudku) tvrdenie žalovaného v napadnutom rozhodnutí, že Komisii bol návrh prvostupňového\nrozhodnutia v zmysle nižšie citovaného 15. recitálu preambule, resp. čl. 11 ods. 3 Nariadenia č. 1/2003\npredložený. Žiadne výhrady k jeho zneniu Komisia nevzniesla a ani v zmysle hore citovaného rozsudku,\nresp. 17. recitálu preambule nemala potrebu vzhľadom na svoje právomoci preverovať naplnenie\npodmienky týkajúcej sa účinkov na obchod medzi členskými štátmi.\n314. Podľa 17. recitálu preambule Nariadenia č. 1/2003 platí že, ak sa majú súťažné pravidlá uplatňovať\njednotne a súčasne sa má sieť spravovať čo možno najlepším spôsobom, je dôležité, aby sa dodržal\npravidlo, že orgány hospodárskej súťaže členských štátov automaticky stratia svoju právomoc, ak\nKomisia začne konanie. Ak orgán hospodárskej súťaže členského štátu už koná v prípade a Komisia\nzamýšľa začať konanie, musí sa snažiť urobiť to čo najskôr. Pred začatím konania by Komisia mala\nkonzultovať s príslušným vnútroštátnym orgánom.\n315. S prihliadnutím na tieto okolnosti sa najvyšší súd zaoberal otázkou - aké sú výhrady k dopadu\njednočinnému súbehu na kritérium závažnosti pri stanovení výšky pokuty v prejednávanej veci, ak\nKomisia tieto výhrady (ako relevantný orgán na aplikáciu komunitárneho práva) nevzniesla, resp.\nnesignalizovala ich potrebu.\n316. V časti odôvodnenia napadnutého rozsudku s označením V. d/ Ukladanie sankcie pri súbehu\ndeliktov na str. 46 (č. l. 438) krajský súd zdôraznil skutočnosť, že ide o jednočinný súbeh deliktov, čo si\nžalovaný podľa záverov krajského súdu neuvedomil (tu upozornil krajský súd na článok 5 Nariadenia č.\n1/2003, ktorý zakladá právomoc orgánov pre hospodársku súťaž členských štátov stíhať a sankcionovať\nkomunitárne delikty), keďže z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia v časti týkajúcej sa pokuty, úvahy\no tom, aká sankcia sa uloží pri súbehu deliktov, celkom pre neho absentuje.\n317. Ďalej krajský súd s odkazom na judikatúru SD EÚ v následne citovanom texte napadnutého\nrozsudku zdôraznil, že zásada ekvivalencie vyrovnáva podmienky, za ktorých je uplatňované\nkomunitárne právo s podmienkami uplatňovania vnútroštátneho práva, a to nasledovne:\n„Absorpčnú metódu preto treba použiť aj pre ukladanie sankcií úradom pri súbehu deliktov\nkomunitárnych či pri súbehu komunitárneho a vnútroštátneho deliktu. Ak teda žalovaný ukladá\nsankciu, riadi sa jeho postup vnútroštátnym právom, avšak pri rešpektovaní judikatúry ESD, ktorá\nsa vzťahuje všeobecne k zásadám aplikácie hmotného komunitárneho práva v rámci systému práva\nvnútroštátneho. ESD uviedol, že podmienky za ktorých je uplatňované komunitárne právo nesmú byť\nmenej priaznivé než tie, ktoré sa týkajú obdobných situácií pri uplatňovaní vnútroštátneho práva (zásada\nekvivalencie) a zároveň nesmú v praxi znemožňovať či nadmerne sťažovať výkon práv priznaných\nprávom Spoločenstva a musí zaručiť plný účinok komunitárneho práva (zásada efektivity) (napr. veci\n33/76 Rewe - Zentralfinanz, 14/83 Von Colson a Kamann).\nUplatňovanie absorpčnej metódy je nepochybne v súlade s princípom ekvivalencie, nakoľko sa uplatní\ncelkom zhodným spôsobom rovnako v prípade súbehu vnútroštátnych deliktov. Táto zásada nie je v\nrozpore ani s princípom efektivity, nakoľko žalovaný síce ukladá sankciu len za jeden z deliktov, na ktoré\ndopadá v danom prípade zhodná sankcia, v rámci hodnotenia závažnosti protiprávneho konania však\nmôže prihliadnuť ako k priťažujúcej okolnosti i k skutočnosti, že súťažiteľ spáchal viac deliktov (či už v\njednočinnom alebo viacčinnom súbehu), možno teda zohľadniť všetky chránené záujmy, ktoré súťažiteľ\nsvojim konaním porušil či ohrozil, včítane záujmu na riadnom fungovaní spoločného trhu, pričom táto\nmetóda nepochybne umožňuje, aby takto uložená výsledná sankcia mala dostačujúci odradzujúci\núčinok.\".\n318. Následne v prejednávanej veci potom krajský súd opätovne vytýka žalovanému, že:\n„Z odôvodnenia výšky pokuty v prvostupňovom rozhodnutí ako aj v druhostupňovom rozhodnutí je\nsíce vidieť, že sa žalovaný venoval hodnoteniu údajného protisúťažného konania žalobcov z hľadísk\nuvedených v § 38 ods. 10 zákona č. 136/2001 Z. z., avšak z týchto dôvodov nie je možné vôbec zistiť,\nza ktorý z dvoch uvedených deliktov primárne pokutu uložil a akým spôsobom prihliadol k tomu, že bol\n\nspáchaný i ďalší delikt. Žalovaný totiž vôbec neuviedol, že ide o jednočinný súbeh komunitárneho a\nvnútroštátneho deliktu, ktoré teda žalovaný pri odôvodnení výšky pokuty vôbec nerozlišoval, a preto nie\nje ani možné preskúmať, akými úvahami sa v tomto ohľade riadil a či postupoval v súlade so zásadou\nabsorpčnou, alebo naopak, či konečná výška sankcie nie je výsledkom neprípustnej kumulácie.\"\n319. K tejto námietke najvyšší súd poukazuje na to, že žalovaný pri napĺňaní obsahu kritéria závažnosti\nnajmä zdôraznil povahu konania žalobcov, ktoré označil že patrí medzi najzávažnejšie porušenie\nzákona. Výšku uloženej pokuty žalovaný odôvodnil s prihliadnutím na širší dopad protiprávneho konania\nžalobcov, nakoľko bola uložená nielen za porušenie vnútroštátneho, ale aj komunitárneho práva. K\nporušeniu komunitárneho práva sa žalovaný vyjadril v tom duchu, že „.... táto skutočnosť nemôže byť\npritom podľa záveru Rady úradu posúdená ako priťažujúca okolnosť, ako skutočnosť, ktorá ovplyvňuje\nsamotný základ pokuty.\"\n320. Predovšetkým pri výklade kritérií zákonodarcom ustanovených na ukladanie peňažnej sankcie\nza porušenie predpisov na ochranu hospodárskej súťaže najvyšší súd vychádza z vtedy platného\nkomunitárneho práva, a to najmä z Nariadenia č. 1/2003 rešpektujúc výkladovú právomoc SD EÚ.\n321. Je nepochybné, že už preambula tohto nariadenia definuje rámec spolupráce vnútroštátnych\na komunitárnych orgánov (napríklad článok 11 Nariadenia č. 1/2003 o spolupráci medzi komisiou a\norgánmi hospodárskej súťaži členských štátov), lebo musí zohľadňovať účinky vyhlásených súťaží na\nobchod medzi členskými štátmi.\n322. Pre súčasné podnikateľské prostredie je charakteristické, že iba veľmi obtiažne (predovšetkým\nnižšie citovaný 8. recitál) je možné zastávať názor pri konkrétnych praktikách podnikateľov využívaných\nv hospodárskej súťaži, najmä s prihliadnutím na slobodu podnikania a zákaz diskriminačného\nzaobchádzania z titulu štátnej príslušnosti alebo domicilu podnikateľa, že pri verejných súťažiach sa na\nne bude vzťahovať iba vnútroštátne právo.\n323. Už samotná nutnosť zverejniť vyhlásenie verejnej súťaže s dopadom na územie Európskeho\nspoločenstva, resp. neskôr Európskej únie, presúva ťažisko ochrany hospodárskej súťaže do\nkomunitárneho prostredia, ktorý záver potvrdzujú nižšie citované ustanovenia preambuly Nariadenia č.\n1/2003.\n324. Podľa 8. recitálu preambuly Nariadenia č. 1/2003, aby sa zabezpečilo účinné uplatňovanie\nsúťažných pravidiel spoločenstva a primerané fungovanie mechanizmu spolupráce obsiahnuté v tomto\nnariadení, je potrebné zaviazať orgány hospodárskej súťaže a súdy členských štátov, aby uplatňovali\naj články 81 a 82 Zmluvy tam, kde uplatňujú vnútroštátne súťažné právo na dohody a postupy, ktoré\nmôžu ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi. Aby sa vytvorili podmienky pre dohody,, rozhodnutia\na zosúladené postupy združení podnikov v rámci vnútorného trhu, je tiež podľa článku 83 ods.\n2 písm. e/ Zmluvy potrebne stanoviť vzťah medzi vnútroštátnymi právnymi predpismi a súťažným\npravom spoločenstva. Na tento účel je potrebné zabezpečiť, aby uplatňovanie vnútroštátneho práva\nna dohody, rozhodnutia a zosúladené postupy v zmysle článku 81 ods. 1 Zmluvy nemohlo viesť k\nzákazu takých dohôd, rozhodnutí a zosúladených postupov, ak nie sú zakázané podľa súťažného práva\nspoločenstva. Pojmy dohôd, rozhodnutí a zosúladených postupov sú autonómnymi pojmami súťažného\npráva spoločenstva pokrývajúcimi koordinovanie správania podnikov na trhu v zmysle ich výkladu súdmi\nspoločenstva. Členským štátom by nemalo byť podľa tohto nariadenia zabránené, aby na svojom území\nprijali a uplatnili pre hospodársku súťaž prísnejšie vnútroštátne právne predpisy, ktoré zakazujú alebo\nsankcionujú jednostranné konanie podnikov. Tieto prísnejšie vnútroštátne právne predpisy môžu zahŕňať\nustanovenia, ktoré zakazujú alebo sankcionujú neprimerané chovanie voči hospodársky závislým\npodnikom. Okrem toho sa toto nariadenie nevzťahuje na vnútroštátne právne predpisy, ktoré ukladajú\ntrestné sankcie fyzickým osobám okrem prípadov, keď také sankcie sú prostriedkami, ktorými sa\nvynucuje u podnikov uplatňovanie súťažných pravidiel.\n325. Podľa 9. recitálu preambuly Nariadenia č. 1/2003 články 81 a 82 Zmluvy majú cieľ chrániť\nhospodársku súťaž na trhu. Toto nariadenie, ktoré sa prijalo s cieľom vykonávania týchto ustanovení\nzmluvy, nebráni členským štátom vo vykonávaní vnútroštátnych predpisov na svojom území, ktoré\nchránia ich právoplatné záujmy za predpokladu, že také predpisy sú zlučiteľné so všeobecnými\nzásadami a ostatnými ustanoveniami práva spoločenstva. Pokiaľ sa takéto právne predpisy zameriavajú\n\nprevažne na cieľ, ktorý sa líši od cieľa zameraného na ochranu hospodárskej súťaže na trhu, orgány\nhospodársky súťaže a súdy členských štátov môžu také predpisy uplatňovať na svojom území. Na\nzáklade toho môžu členské štáty podľa tohto nariadenia na svojom území vykonávať vnútroštátne\nprávne predpisy, ktoré zakazujú alebo postihujú konania nečestnej obchodnej praxe nezávisle na tom,\nči sú jednostranné alebo dohodnuté zmluvne. Takéto predpisy sledujú špecifický cieľ, bez ohľadu\nna skutočný a predpokladaný vplyv takýchto konaní na hospodársku súťaž na trhu. Toto je osobitne\nprípad predpisov, ktoré zakazujú stanovovať obchodným partnerom podmienky alebo vyžadovať, alebo\nsa pokúšať vyžadovať od nich podmienky a protislužby, ktoré sú neoprávnené, neprimerané alebo\nneuvážené.\n326. Podľa 15. recitálu preambuly Nariadenia č. 1/2003 Komisia a orgány hospodárskej súťaže\nčlenských štátov by mali vytvoriť spolu sieť verejných orgánov, ktoré v úzkej spolupráci uplatňujú súťažné\npravidlá spoločenstva. Na tento účel je potrebné stanoviť informačný a konzultačný postup. Bližšie\npodrobnosti týkajúce sa spolupráce v rámci siete stanoví a bude revidovať Komisia v úzkej spolupráci\ns členskými štátmi.\n327. Krajským súdom bol prostredníctvom rozsudku najvyššieho správneho súdu č.k. 5Afs 9/2008-328\npoložený dôraz na tzv. zdanlivý súbeh deliktov, t.j. situáciu, kedy je jednočinný súbeh vylúčený, hoci\nskutok formálne vykazuje znaky dvoch, či viac skutkových podstát deliktov.\n328. Najvyšší súd v tejto súvislosti pripomína, že záujmom chráneným slovenským právom je v zmysle\n§ 1 zákona č. 136/2001 Z.z. hospodárskej súťaže, ktorá je vymedzená tak po stránke personálnej\n(podnikatelia v zmysle § 3 ods. 2), ako aj po stránke teritoriálnej (viď exteritoriálne ustanovenie § 2 ods.\n4 a 5) ako ochrana konkurenčných (súťažných) mechanizmov. Z tohto pohľadu ochrana hospodárskej\nsúťaže slovenským právnym poriadkom odráža osobitosti vnútroštátnej právnej úpravy a v tomto rámci\nposudzuje konanie podnikateľov na trhu (viď rozsudok vo vyššie citovanej veci Manfredi, marg. č. 38).\n329. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 136/2001 Z.z. účelom tohto zákona je ochrana hospodárskej súťaže\n(ďalej len „súťaž\") pred jej obmedzovaním, ako aj vytváranie podmienok na jej ďalší rozvoj v prospech\nspotrebiteľov a úprava právomoci a pôsobnosti Protimonopolného úradu Slovenskej republiky (ďalej len\n„úrad\") pri dohľade nad dodržiavaním ustanovení tohto zákona.\n330. Komunitárne právo ochrany hospodárskej súťaže v tom čase platné malo svoj základ v článkoch\n81 až 86 ZES spolu s vykonávacími predpismi v tejto oblasti, t.j. najmä Nariadenie Rady č. 17/62\ns účinnosťou od 1. marca 1962. V zmysle judikatúry SD EÚ (napríklad rozsudok SD EÚ vo veci\nsp.zn. C-6/72 účastníkov Continental Can) a primárneho a sekundárneho komunitárneho práva účelom\nsúťažných pravidiel bolo to, aby na spoločnom trhu bola zabezpečená slobodná, poctivá, nenarušená\na súčasne účinná súťaž. Avšak samotná súťaž je iba prostriedkom na dosiahnutie všeobecných cieľov\nSpoločenstva definovaných v článku 2 ZES.\n331. Z judikatúry SD EÚ relevantnej pre prejednávanú vec (t.j. od veci sp.zn. 14/68 zo dňa 13.\nfebruára 1969 účastníkov Walt Wilhelm Walt Wilhelm a spol. v. Bundeskartellamt, až po rozsudok vo\nveci Manfredi) je možné vyvodiť záver (obdobne judikoval aj český súd v citovanom rozsudku), že\nhranicu medzi pôsobnosťou komunitárneho a vnútroštátneho práva SD EÚ na rozdiel od krajského\nsúdu nechápe ako nepriepustný múr celkom oddeľujúci súťažné právo vnútroštátne a komunitárne\n(t.j. na princípe autonómnosti obidvoch úprav), ale ako hranicu medzi suverénnou pôsobnosťou\nvnútroštátneho práva členských štátov (najmä z hľadiska konceptu účinkov na obchod medzi členskými\nštátmi) a oblasťou, ktorá túto hranicu narušuje imperatívom dosiahnutia cieľov Európskeho spoločenstva\nprostredníctvom nutnosti aplikovať komunitárne právo, či už z pozície delegovanej právomoci na\nhospodársky orgán členského štátu alebo konaním v samotnej Komisie.\n332. V súvislosti s ochranou hospodárskej súťaže najvyšší súd poukazuje nielen na hore citované závery\npri uplatňovaní čl. 3 nariadenia č. 1/2003, ale zdôrazňuje aj čl. 5, 6 a nasl. Nariadenia č. 1/2003. Z\nuvedeného článku vyplýva nielen extenzívne rozšírenie právomoci vnútroštátnych súdov na aplikáciu\ntam citovaných článkov ZES na rozhodovacej úrovni orgánu Európskej únie, ale aj právomoc uplatňovať\ntoto nariadenie v svojej rozhodovacej činnosti ako formálny právny prameň.\n\n333. Podľa čl. 5 Nariadenia č. 1/2003 orgány hospodárskej súťaže členských štátov majú právomoc\nna uplatňovanie článkov 81 a 82 Zmluvy v jednotlivých prípadoch. Na tento účel, konajúc zo svojho\nvlastného podnetu alebo na základe sťažnosti, môžu prijímať tieto rozhodnutia:\n- nariadiť skončenie porušovania,\n- nariadiť dočasné opatrenia,\n- prijímať záväzky,\n- ukladať pokuty, pravidelné penále alebo iné sankcie podľa vnútroštátneho práva.\n334. Podľa čl. 6 Nariadenia č. 1/2003 vnútroštátne súdy majú právomoc na uplatňovanie článkov 81 a\n82 Zmluvy.\n335. Vzájomné pôsobenie komunitárneho práva a vnútroštátneho práva prostredníctvom načrtnutej\nspolupráce podľa preambule (najmä vyššie citovaný 15. recitál). Avšak nakoľko nie je možné od počiatku\nv prípade vyhlásenia verejnej súťaže ich účinky vymedziť iba okruhom účastníkov a dotknutým trhom\niba na vnútroštátne pôsobenie, resp. iba na komunitárne pôsobenie, potom najvyšší súd musí odmietnuť\nnaznačené delenie mechanizmov ukladania sankcií na absorpčné a kumulačné ukladanie sankcií.\n336. Naopak, vzhľadom na uvedené najvyšší súd poukazuje na simultánne (t.j. popri sebe v čase a\npriestore, kedy jeden právny systém je podsystémom druhého a naopak v závislosti na konkrétnostiach\nprejednávanej veci) pôsobenie vnútroštátnej a komunitárnej úpravy ukladania sankcií pri ochrane\nhospodárskej súťaže trhu (pritom z tohto pohľadu je irelevantné, či ide o vnútroštátny alebo spoločný\ntrh). Simultánny mechanizmus ukladania pokút reprezentuje prienik obidvoch úprav tak v horizontálnej\n(možný paralelný účinok vyslovene uvedený v 22. recitálu preambule) ako aj vo vertikálnej (možný\nkonvergenčný účinok) úrovni.\n337. Podľa 6. recitálu preambule Nariadenia č. 1/2003 platí, že aby bolo zabezpečené účinné\nuplatňovanie súťažných pravidiel spoločenstva, orgány hospodárskej súťaže členských štátov by mali\npri ich uplatňovaní užšie spolupracovať. Na tento účel by mali byť oprávnené uplatňovať právo\nspoločenstva.\n338. Nie bez povšimnutia musí najvyšší súd poukázať na to, že na str. 72 napadnutého rozhodnutia\nžalovaný zdôrazňuje „... vzhľadom na jeho povahu patrí medzi najzávažnejšie porušenie zákona. Rada\núradu zároveň zdôrazňuje, že v tomto prípade ide o pokutu, ktorá sa ukladá nielen za porušenie\nnárodného, ale aj za porušenie komunitárneho práva (porušenie čl. 81 ZES), t.j. že išlo o protiprávne\nkonanie so širším dopadom, čo sa nevyhnutne musí odraziť aj v jej výške (oproti pokutám ukladaným\nza porovnateľné porušenie len národného súťažného práva). Táto skutočnosť nemôže byť pritom podľa\nzáveru Rady úradu posúdená ako priťažujúca okolnosť ale ako skutočnosť, ktorá ovplyvňuje samotný\nzáklad pokuty\".\n339. Takisto nie je prehliadnuteľné, hoci krajským súdom boli spomenuté úpravy výšky pokuty v\nodôvodnení, tak totožnosť výšky pokuty, ako aj dôsledky z toho vyplývajúce na jednočinný súbeh\ndeliktov, najmä v oblasti špeciality, podľa vnútroštátneho aj podľa komunitárneho práva celkom krajský\nsúd prehliadol.\n340. Podľa § 38 ods. 1 zákona č. 136/2001 Z. z. úrad za porušenie ustanovení § 4 ods. 1, § 8 ods. 6,\n§ 10 ods. 9, § 25 ods. 5 a § 29 ods. 5 uloží pokutu podnikateľovi do 10% z obratu podľa § 10 ods. 3 za\npredchádzajúce uzavreté účtovné obdobie a podnikateľovi, ktorý za predchádzajúce uzavreté účtovné\nobdobie dosiahol obrat do 10 000,- Sk alebo ktorý nemal žiadny obrat, alebo podnikateľovi, ktorého obrat\nnemožno vyčísliť, pokutu do 10 000 000,- Sk.\nVII.\n341. Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, po vyhodnotení\nnámietok žalobcov, zúčastnenej osoby a stanoviska žalovaného najvyšší súd dospel k záveru, že\nodvolanie žalovaného proti rozsudku súdu prvého stupňa bolo dôvodné, a pretože neboli splnené\npredpoklady na potvrdenie tohto rozsudku a ani na jeho zrušenie (§ 221 OSP), najvyšší súd ako odvolací\nsúd ho preto zmenil (§ 220 OSP) tak, že žaloby žalobcov zamietol (§ 250j ods. 1 OSP).\n\n342. O trovách konania rozhodol najvyšší súd postupom podľa § 250k ods. 1 OSP tak, že účastníkom\nnáhradu trov konania nepriznal, nakoľko žalobcovia v konaní neboli úspešní a žalovaný nemá zo zákona\nnárok na náhradu trov.\n343. Čo sa týka vzneseného odvolania žalobcov vo vzťahu k náhrade trov konania (viď bod č. 35), kde\npoukázali na peňažné vyjadrenie hodnoty v prejednávanej veci, tomuto odvolaniu nemohol najvyšší súd\nvyhovieť, nakoľko dôvod priznania náhrad trov v prvostupňovom konaní, t.j. úspešnosť v predávanej\nveci, na základe rozsudku najvyššieho súdu odpadol.\n344. Nakoľko však v prejednávanej veci zúčastnená osoba argumentačne podporovala postoj\nneúspešných žalobcov, nie je možné jej priznať právo na náhradu trov na základe princípu úspešnosti\nv konaní.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku\n\nn i e j e prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}