{"guid": "93decad7-db9a-4036-9226-c4cffde6ee65:66b62f56-5874-4724-b3cf-537cee132fce", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:9015010053.1", "spisova_znacka": "6Sž/7/2015", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sž/7/2015 z 14. 12. 2016", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 14. decembra 2016, sp. zn. 6Sž/7/2015, ECLI:SK:NSSR:2016:9015010053.1", "identifikacne_cislo": "9015010053", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Alena Adamcová", "datum_vydania": "2016-12-14", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Opravné prostriedky proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-34.odsek-3", "nazov": "§ 34 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-34.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/308-2000/paragraf-34"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-36.odsek-2", "nazov": "§ 36 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-36.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/308-2000/paragraf-36"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2000/308#paragraf-34", "/SK/ZZ/2000/308#paragraf-36"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/66b62f56-5874-4724-b3cf-537cee132fce", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:9015010053.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2016:9015010053.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2016:9015010053.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n6Sž/7/2015\n9015010053\n14. 12. 2016\nJUDr. Alena Adamcová\nECLI:SK:NSSR:2016:9015010053.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Adamcovej\na zo sudcov JUDr. Ivana Rumanu a JUDr. Jozefa Hargaša v právnej veci navrhovateľky: MAC TV,\ns.r.o., so sídlom Brečtanová 1, 831 01 Bratislava, IČO: 00 618 322, právne zastúpenej Advokátskou\nkanceláriou Bugala - Ďurček, s.r.o., so sídlom Drotárska cesta 102, 811 02 Bratislava, IČO: 36 731 544,\nproti odporkyni: Rada pre vysielanie a retransmisiu, so sídlom Dobrovičova 8, 810 00 Bratislava, v konaní\no opravnom prostriedku navrhovateľky proti rozhodnutiu odporkyne č. RP/36/2015 z 23. júna 2015, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odporkyne č. RP/36/2015 z 23. júna 2015 p o t v r d z u j e.\nNavrhovateľke náhradu trov konania n e p r i z n á v a.\nNavrhovateľka j e p o v i n n á zaplatiť súdny poplatok vo výške 500 € na bankový účet, podľa\npriloženého platobného predpisu v lehote 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.\nodôvodnenie:\nI.\nNapadnutým rozhodnutím č. RP/36/2015 z 23. júna 2015 odporkyňa (ďalej aj „Rada“) ako orgán\npríslušný podľa § 4 ods. 1 až 3 a § 5 ods. 1 písm. g) a h) zákona č. 308/2000 Z.z. o vysielaní a retransmisii\na o zmene zákona č. 195/2000 Z.z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\nč. 308/2000 Z.z.“) postupom podľa ustanovenia § 71 zák. č. 308/2000 Z.z. rozhodla, že navrhovateľka\nporušila:\nI. povinnosť ustanovenú v 34 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. tým, že vo vysielaní v komunikátoch\npropagujúcich súťaž Štartovací balíček TV JOJ, ktoré boli odvysielané na programovej službe JOJ v\ndňoch 14. januára 2015 o cca 23:12 hod. a 23:29 hod., 15. januára 2015 o cca 20:24 hod. a 18. januára\n2015 o cca 20:24 hod., a ktoré naplnili definíciu telenákupného šotu podľa § 32 ods. 2 písm. a) zákona\nč. 308/2000 Z. z., účinkovala moderátorka spravodajského programu televízie JOJ,\nII. povinnosť ustanovenú v § 36 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z. z. tým, že na televíznej programovej\nslužbe JOJ dňa 14. januára 2015 v čase od 23:00:00 hod. do 23:59:59 hod. odvysielala\n- reklamný blok v čase od cca 23:23:17 hod. do cca 23:29:16 hod. v trvaní 5 minút a 59 sekúnd,\n- reklamný blok v čase od cca 23:52:35 hod. do cca 23:58:25 hod. v trvaní 5 minút a 50 sekúnd,\n- komunikáty propagujúce súťaž Štartovací balíček JOJ v čase od cca 23:12:53 hod. do cca 23:14:48\nhod. v trvaní 1 minúta a 55 sekúnd a v čase od cca 23:29:21 hod. do cca 23:29:37 hod. v trvaní 16 sekúnd,\nktoré naplnili definíciu telenákupného šotu podľa § 32 ods. 2 písm. a) zákona č. 308/2000 Z., v celkovom\n\nčasovom rozsahu 14 minút, čím došlo k prekročeniu času vyhradeného reklamným a telenákupným\nšotom počas jednej celej hodiny o 2 minúty,\nza čo bola navrhovateľke podľa ustanovenia § 64 ods. 1 písm. d) zákona č. 308/2000 Z.z. uložená\núhrnná sankcia - pokuta určená podľa § 67 ods. 5 písm. a) zákona č. 308/2000 Z.z. vo výške 9.500,- €.\nOdporkyňa vo výroku rozhodnutia zároveň uviedla, že podľa § 64 ods. 5 zákona č. 308/2000 Z. z.\n„uložením sankcie nezaniká povinnosť, za ktorej porušenie sa sankcia uložila“ a že v zmysle § 67 ods. 16\nzákona č. 308/2000 Z. z. je pokuta splatná do 30 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia\na je potrebné ju uhradiť na v rozhodnutí uvedený účet.\nSvoje rozhodnutie odporkyňa odôvodnila, okrem iného, vyššie uvedenými zákonnými ustanoveniami,\npopisom skutkového stavu uvedeným v oznámení o začatí správneho konania a nasledovnými\nskutočnosťami:\nNavrhovateľke (účastníkovi konania) bolo doručené oznámenie o začatí správneho konania dňa 24.\nmarca 2015 listom č. 1627/2015/O, na základe čoho sa začalo správne konanie č. 239/SKO/2015.\nÚčastník konania bol súčasne vyzvaný, aby v lehote najneskôr do 10 dní od doručenia oznámenia v\nsúlade s § 33 ods. 1 a § 34 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zák. č. 71/1967 Zb.“ alebo „správny poriadok“) zaslal svoje stanovisko, prípadne\nnavrhol dôkazy a vyjadril sa k podkladom pre rozhodnutie v predmetnom správnom konaní. Súčasne\nbol účastník konania upozornený, že pokiaľ svoje práva v stanovenej lehote nevyužije, Rada môže\nrozhodnúť vo veci aj bez jeho stanoviska, pokiaľ uzná, že podklady a dôkazy zhromaždené v správnom\nkonaní sú dostačujúce podľa § 46 správneho poriadku. Prílohou oznámenia o začatí správneho konania\nbol prepis/popis skutkového stavu.\nListom č. 2148/2015/O z 5. mája 2015 bola účastníkovi konania zaslaná opätovná výzva na vyjadrenie\nsa k podkladom pre rozhodnutie v správnom konaní č. 239/SKO/2015 v lehote do 5 dní odo dňa jej\ndoručenia, spolu s poučením, že Rada môže rozhodnúť vo veci aj bez jeho stanoviska, pokiaľ uzná, že\npodklady a dôkazy zhromaždené v správnom konaní sú dostačujúce podľa § 46 správneho poriadku.\nVyjadrenie účastníka konania k správnemu konaniu nebolo Rade do rozhodnutia vo veci doručené.\nPodkladmi pre rozhodnutie Rady boli: záznam komunikátov propagujúcich súťaž Štartovací balíček TV\nJOJ, odvysielaných na programovej službe JOJ dňa 14. januára 2015 o cca 23:12 hod. a 23:29 hod.,\n15. januára 2015 o cca 20:24 hod. a 18. januára 2015 o cca 20:24 hod a prepis/popis skutkového stavu,\nktorý bol prílohou oznámenia o začatí správneho konania.\nRada po získaní všetkých podkladov pre rozhodnutie a po oboznámení sa s nimi v danej veci rozhodla\ndňa 23. júna 2015. V odôvodnení rozhodnutia uviedla, že posúdenie súladnosti vysielania uvedených\nkomunikátov záviselo od ich posúdenia ako telenákupu, poprípade reklamy. Rada posudzovala, či\npredmetné komunikáty boli programom alebo doplnkovým vysielaním, do ktorého sa radia aj reklama a\ntelenákup. Uviedla, že pojem doplnkové vysielanie je vymedzený v § 3 písm. h) zákona č. 308/2000 Z.\nz., ktoré je vymedzené jednak negatívne (doplnkové vysielanie nie je programom) a popísaním funkcie\ndoplnkového vysielania (zvyčajne dopĺňa čas medzi jednotlivými programami). V § 3 písm. h) zákona\nč. 308/2000 Z. z. je ďalej uvedený pomerne obsiahly exemplifikatívny výpočet komunikátov, ktoré sa\nzaraďujú pod doplnkové vysielanie. Niektoré z týchto komunikátov sú následne vymedzené v príslušných\nčastiach zákona č. 308/2000 Z. z. (napr. pojem reklama je vymedzený v § 32 ods. 1 zákona č. 308/2000\nZ. z., pojem telenákup je vymedzený v § 32 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z. z., pojem vlastná propagácia je\nvymedzený v § 37a ods. 2 zákona č. 08/2000 Z. z.). Pojem program je uvedený v § 3 písm. i) bod 2 zákona\nč. 308/2000 Z.z. Programom v televíznom vysielaní bude zvukovo-obrazový komunikát, tvoriaci svojím\nobsahom, formou a funkciou uzavretý celok v rámci programovej služby vysielateľa - účastníka konania.\nTrvanie komunikátu nie je definičným znakom ani pojmu doplnkové vysielanie ani pojmu program, hoci\nvo všeobecnosti majú programy dlhšie trvanie, keďže ich funkcia je odlišná od funkcie doplnkového\nvysielania.\nVychádzajúc z uvedených ustanovení Rada uviedla, že záver o tom, či určitý komunikát je programom\nalebo doplnkovým vysielaním, je možné urobiť len na základe jeho obsahu. Preto sa zamerala\nna posúdenie, či predmetné komunikáty vzhľadom na ich obsah, formu a funkciu tvorili uzavretý\n\ncelok v rámci vysielanej televíznej programovej služby. Rada skonštatovala, že po obsahovej stránke\nposudzované komunikáty neboli totožné. Každý z posudzovaných komunikátov obsahoval výzvu na\núčasť v súťaži, avšak táto bola v jednotlivých komunikátoch dopĺňaná o ďalšie informácie. V prípade\nkomunikátu odvysielaného dňa 14. januára 2015 o cca 23:12:53 hod. boli diváci vyzvaní, aby poslali\nSMS na zverejnené telefónne číslo, na základe čoho mali mať možnosť vyhrať prezentovanú výhru.\nDiváci boli motivovaní k posielaniu SMS na zverejnené číslo aj informáciou o tom, že v prípade zaslania\nSMS na toto číslo do polnoci daného dňa, získajú v hre prémiu 140 žrebov, čím mali byť zvýšené\nich šance na výhru. Divákom bolo ďalej priblížené, čo všetko si za ponúkanú výhru mohli dopriať. V\npredmetnom komunikáte bola ešte sprostredkovaná informácia o dni žrebovania. Na obrazovke bola\npočas vysielania predmetného komunikátu prítomná výzva na zasielanie SMS na poskytnuté telefónne\nčíslo, informácia o umiestnení pravidiel hry na internetovej stránke vyhra.huste.tv, o cene prijatej SMS\na počte získaných kreditov, ktoré súťažiaci získa zaslaním SMS. Diváci boli v rámci komunikátu priamo\nvyzvaní na zasielanie SMS dovedna šesťkrát.\nVeľmi obdobný komunikátu odvysielanému dňa 14. januára 2015 o cca 23:12:53 hod. bol aj komunikát\nodvysielaný dna 15. januára 2015 o cca 20:24:03 hod., v prípade ktorého boli diváci opakovane\nvyzývaní, aby zasielali SMS na zverejnené číslo, informovaní o výške výhry a motivovaní k zasielaniu\nSMS informáciou o prémii za jej zaslanie, ktorá bola v tomto prípade 160 žrebov. Posudzovaný komunikát\nbol doplnený aj o informácie o tom, ako sa dá do súťaže zapojiť. Išlo však len o zopakovanie výzvy\nna zasielanie SMS na zverejnené telefónne číslo. V rámci obrazovej zložky bola obdobná výzva ako v\nkomunikáte zo 14. januára 2015 o cca 23:12:53.\nKomunikát odvysielaný dňa 14. januára 2015 o cca 23:29:21 bol z posudzovaných komunikátov z\nhľadiska časového trvania najkratší. Aj tento komunikát obsahoval výzvu na zasielanie SMS, avšak\nnebola toľkokrát zopakovaná, informáciu o zvýšení ponúkanej výhry a v textovej forme boli na obrazovke\nzobrazené obdobné informácie ako vo vyššie popísaných komunikátoch.\nKomunikát odvysielaný dňa 18. januára 2015 o cca 20:24:03 bol z uvedených komunikátov najdlhší.\nDivákom bola v jeho rámci sprostredkovaná informácia o víťazovi súťaže. Ako vyplynulo z vyjadrení\nmoderátorky, ten nebol vylosovaný priamo počas trvania komunikátu. Aj počas tohto komunikátu boli\ndiváci opakovane vyzývaní, aby zasielali SMS a zúčastnili sa hry o výhru, ktorá v ďalšom hernom cykle\nmala byť 55.000 €. Na obrazovke boli v textovej forme obdobné informácie ako vo vyššie popísaných\nkomunikátoch.\nRada uviedla, že ústrednou informáciou v každom jednom komunikáte bola výzva na zasielanie\nSMS na poskytnuté číslo a účasť v hre, pričom v rámci posudzovaných komunikátov nebolo možné\nidentifikovať členenie na úvod, jadro a záver. Spracovaním takýto komunikát skôr zodpovedá rôznym\nkomerčným výzvam a informáciám. Aj v prípade zábavných programov je obsah komunikátu do\nistej miery štruktúrovaný. V rámci takéhoto komunikátu majú diváci možnosť prežívať zážitok z hry,\nzábavu, dozvedieť sa nové informácie. Uvedené aspekty zábavného programu neboli v posudzovaných\nkomunikátoch prítomné.\nRada konštatovala, že posudzované komunikáty sú zvukovo-obrazovými komunikátmi, ktorých trvanie\nje cca 105 sekúnd v prípade komunikátu odvysielaného dňa 14. januára 2015 o cca 23:12:53, cca 16\nsekúnd v prípade komunikátu odvysielaného dňa 14. januára 2015 o cca 23:29:21, cca 134 sekúnd\nv prípade komunikátu odvysielaného dňa 15. januára 2015 o cca 20:24:03 a cca 4 minúty 11 sekúnd\nv prípade komunikátu odvysielaného dňa 18. januára 2015 o cca 20:24:03 hod. Po formálnej stránke\nmali tieto komunikáty začiatok a koniec. Po obsahovej stránke sa však v ich rámci neodohrával žiadny\ndej. Činnosť, ku ktorej boli diváci vyzývaní, prebiehala mimo vysielania predmetných komunikátov.\nVizuálnym, zvukovým a dramaturgickým spracovaním bol komunikát vystavaný ako propagácia hry\nŠtartovací balíček TV JOJ.\nFunkciou predmetného komunikátu bolo spropagovať hru Štartovací balíček TV JOJ, poskytnúť divákom\ninformácie o možnosti účasti v tejto hre a vyzývať ich na účasť v nej. Za týmto účelom boli divákom v\nrámci posudzovaných komunikátov opakovane poskytované informácie o výške výhry, o tom, čo si za\nňu môžu dopriať a opakovane boli vyzývaní, aby zasielali SMS na poskytnuté telefónne číslo.\nRada skonštatovala, že po obsahovej stránke, ako aj z hľadiska funkcie predmetné komunikáty neboli\nuzavretými celkami, keďže slúžili na propagovanie služby, ktorá bola poskytovaná mimo samotného\n\nvysielania programovej služby. V prípade komunikátu odvysielaného dňa 14. januára 2015 o cca\n23:29:21 hod. absentovalo akékoľvek ohraničenie komunikátu aj po formálnej stránke. Na základe\nuvedeného dospela Rada k záveru, že posudzované komunikáty neboli programom.\nPropagačný charakter posudzovaných komunikátov viedol k záveru, že mohli byť niektorou z foriem\nmediálnej komerčnej komunikácie a teda, že boli doplnkovým vysielaním. Vzhľadom na predmet\nsprávneho konania vymedzený v oznámení o začatí správneho konania Rada posudzovala, či tieto\nkomunikáty naplnili definíciu telenákupu alebo vlastnej propagácie, a to najmä vzhľadom na skutočnosť,\nže posudzované komunikáty obsahovali aj informácie, ktoré mali do istej miery propagačnú hodnotu aj\nvo vzťahu k vysielaniu účastníka konania. Rada uviedla, že pre posúdenie, či komunikát je vlastnou\npropagáciou, je podstatný jeho obsah. Ak je v rámci obsahu tohto komunikátu propagovaná služba tretej\nosoby a informácie vzťahu k vysielaniu vysielateľa ustupujú do úzadia, je potrebné o takomto komunikáte\nuvažovať ako o reklame, resp. telenákupe so všetkými následkami, ktoré sa s tým spájajú.\nZ obsahu posudzovaných komunikátov bolo zrejmé, že ich primárnym účelom bolo propagovať službu\n- súťaž, do ktorej sa diváci mohli zapojiť zaslaním SMS. Pre účasť v hre museli diváci splniť ďalšie\npodmienky, ktoré však nesúviseli výhradne so samotným vysielaním. Ako vyplýva z dokumentov\nupravujúcich podmienky hry, hra nebola produktom účastníka konania, jej organizátorom bola tretia\nosoba, spoločnosť Mega Vox, s.r.o., vyhlasovateľom ktorej bola spoločnosť Slovenská produkčná, a.s.,\nktorá je jediným spoločníkom účastníka konania. Nakoľko samotná súťaž nebola účastníkom konania\nodvysielaná, vo vysielaní účastníka konania nebol zachytený jej priebeh, tento produkt nepredstavoval\nslužbu priamo spojenú s vysielaním a programami. Predmetný produkt propagoval služby viacerých\nsubjektov a možnosť získania prezentovanej výhry bola podmienená ich využitím. Informácia o súťaži tak\nnebola informáciou o vlastnom vysielaní vysielateľa alebo o činnosti, ktorá by bola spojená s vysielaním,\nale predstavovala informáciu o službe - súťaži existujúcej mimo sféry vysielania účastníka konania. Na\nzáklade uvedeného dospela Rada k záveru, že posudzované komunikáty neboli vlastnou propagáciou\npodľa § 37a ods. 2 zákona č. 308/2000 Z. z.\nNa druhej strane, ako vyplýva z vyššie uvedeného, tieto komunikáty obsahovali priamu výzvu na\nzasielanie SMS na poskytnuté telefónne číslo, na základe čoho sa diváci mohli zúčastniť súťaže.\nSamotná účasť bola možná len za odplatu v podobe uhradenia ceny SMS, ktorá bola vyššia než bežná\ncena. Rada pri posudzovaní naplnenia definície telenákupu v súvislosti s vysielaním audiotextových hier\nopakovane vychádzala z rozhodnutia Súdneho dvora Európskej Únie vo veci C-195/06, v ktorom Súdny\ndvor Európskej Únie dáva odpoveď na otázku, či vysielanie alebo časť vysielania, v ktorom vysielateľ\nponúka divákom možnosť zúčastniť sa hry o cenu, a to tak, že im umožní zavolať v danom momente na\naudiotextové telefónne číslo, čiže za odplatu, spadá pod definíciu telenákupu.\nRada dospela k záveru, že predmetné komunikáty naplnili definíciu mediálnej komerčnej komunikácie\npodľa § 31a ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. V prípade predmetných komunikátov išlo o zvukovoobrazovú informáciu, ktorá priamo propagovala službu tretej osoby tým, že priamo vyzývala na jej\nvyužitie. Z vyššie vedeného vyplýva, že posudzovaný komunikát program sprevádzal za odplatu,\nresp. inú podobnú protihodnotu. Nakoľko predmetný komunikát obsahoval priamu ponuku (výzva na\nzasielanie SMS na poskytnuté telefónne číslo a výzva na účasť v hre) vysielanú verejnosti s cieľom\nposkytnúť službu (hru o cenu) je zrejmé, že naplnil definíciu telenákupu, v čoho dôsledku sa naň vzťahuje\naj úprava v § 32 ods. 4 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z. Na základe uvedeného dospela Rada k záveru,\nže posudzované komunikáty naplnili definíciu telenákupu.\nV rámci posúdenia súladnosti vysielania s § 34 ods. 3 a § 36 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z.z.,\nRada uviedla, že v komunikátoch účinkovala moderátorka športového spravodajského programu\nŠport programovej služby JOJ S.T.-F., moderovanie ktorého možno považovať za všeobecne známu\nskutočnosť, ktorú podľa § 34 ods. 6 správneho poriadku nie je potrebné dokazovať. Ako vyplýva vyššie\nuvedeného, posudzované komunikáty naplnili definíciu telenákupu. V § 34 ods. 3 zákona č. 308/2000\nZ. z. je formulované jedno z obmedzení pre formu a spôsob uvádzania reklamy a telenákupu. Účelom\ntakéhoto obmedzenia je v čo najvyššej miere zabezpečiť, aby spravodajské a politicko-publicistické\nprogramy boli čo najviac oddelené od vysielania komerčných komunikátov a to za účelom zabezpečenia\nich objektívnosti a nestrannosti, ako aj za účelom minimalizovania možnosti, aby si diváci tieto obsahy\nzamieňali, resp. spájali. Rada dospela k záveru, že § 34 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. obmedzuje formu\na spôsob uvádzania reklamy aj vo vzťahu k vysielaniu športového spravodajstva. Tým, že moderátorka\n\nspravodajského programu Šport S.T.-F. účinkovala v posudzovaných telenákupných šotoch, došlo k\nporušeniu povinnosti podľa § 34 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z.\nV rámci vysielania programovej služby JOJ boli dňa 14. januára 2015 v čase od 23:00:00 hod. do\n23:59:59 hod. odvysielané dva reklamné bloky oddelené od ostatného vysielania zvukovo-obrazovým\npredelom. Prvý reklamný blok bol odvysielaný v čase od cca 23:23:17 hod. do cca 23:29:16 hod. a\ntrval 5 minút a 59 sekúnd. Druhý reklamný blok bol odvysielaný v čase od cca 23:52:35 hod. do cca\n23:58:25 hod. a trval 5 minút a 50 sekúnd. Obsah týchto reklamných blokov tvorili výlučne komunikáty\npropagujúce bežné spotrebiteľské produkty alebo služby. V čase od cca 23:12:53 hod. do cca 23:14:48\nhod. a v čase od cca 23:29:21 hod. do cca 23:29:37 hod. boli odvysielané tiež posudzované komunikáty\npropagujúce súťaž Štartovací balíček TV JOJ, prvý v trvaní 1 minúta a 55 sekúnd a druhý v trvaní 16\nsekúnd. Ako je uvedené vyššie, oba uvedené komunikáty naplnili definíciu telenákupných šotov (keďže\nnedosahovali trvanie aspoň 15 minút, nemožno ich označiť za telenákupné pásmo), na základe čoho\nje potrebné zohľadniť ich trvanie pri posudzovaní dodržania obmedzenia pre časový rozsah reklamy\na telenákupných šotov v jednej hodine. Reklama a posudzované komunikáty odvysielané v čase od\n23:00:00 hod. do 23:59:59 trvali spolu 14 minút, čím bol presiahnutý 20 percentný limit v jednej hodine\n(12 minút), ktorý komerčný vysielateľ môže vyhradiť vysielaniu reklamy, o 2 minúty.\nKeďže vysielací čas vyhradený reklamným šotom a telenákupným šotom počas jednej celej hodiny\nnesmie presiahnuť 20% teda 12 minút, došlo k porušeniu ustanovenia § 36 ods. 2 zákona č. 308/2000\nZ.z.\nRada vo svojom rozhodnutí uviedla, že u právnických osôb sa zodpovednosť za správne delikty zakladá\nzásadne bez ohľadu na zavinenie (objektívna zodpovednosť pre správny delikt). Táto zásada platí\naj v prípade zákona č. 308/2000 Z.z., ako aj správneho poriadku, ktoré nevyžadujú pri preukázaní,\nči došlo k správnemu deliktu, dokazovať zavinenie, alebo dokonca úmyselné konanie. Podstatné\nje iba to, či k porušeniu zákona objektívne došlo, alebo nie. Tomu, že sa v tomto prípade nielenže\nnedokazuje zavinenie, ale ani sa nerozlišuje medzi zavinením úmyselným alebo nedbanlivostným,\nsvedčí aj skutočnosť, že ani jeden z cit. zákonov neobsahuje tzv. liberačné dôvody, ktoré by umožnili\nzbaviť sa zodpovednosti za správny delikt. Okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu zákona, môžu byť\nzohľadnené pri ukladaní druhu sankcie, ale nie sú dôvodom na zastavenie správneho konania.\nRada ďalej poukázala na viaceré právoplatne uložené sankcie v čase odvysielania predmetných\nkomunikátov.\nPri určovaní výšky pokuty za porušenie v § 32 ods. 4 písm. a) zákona č. 308/2000 Z.z. vzala do úvahy:\nrozsah a dosah vysielania, mieru zavinenia, následky porušenia povinnosti, trvanie správneho deliktu,\nspôsob porušenia povinnosti a závažnosť správneho deliktu.\nV závere rozhodnutia Rada uviedla, že zo skutkového stavu, ako aj z informácií, ktorými disponuje\njednoznačne a preukázateľne nevyplýva, že pri naplnení skutkovej podstaty týchto správnych deliktov\ndošlo k získaniu bezdôvodného obohatenia, resp. v akom rozsahu a teda uvedená skutočnosť v\nkonečnom dôsledku nemala vplyv na určenie výšky pokuty. Rada pri určovaní výšky pokuty nemohla\nprihliadnuť na sankciu uloženú samoregulačným orgánom, nakoľko samoregulačný orgán pôsobiaci pre\ntúto oblasť neexistuje.\nV súlade s vyššie uvádzanými skutočnosťami Rada rozhodla o uložení sankcie na spodnej hranici\nzákonom vymedzenej sadzby, ktorú vzhľadom na závažnosť správnych deliktov považovala za plne\nodôvodnenú.\nII.\nProti uvedenému rozhodnutiu odporkyne podala včas opravný prostriedok navrhovateľka z dôvodu,\nže týmto rozhodnutím bolo zasiahnuté do základného práva navrhovateľky na (i) spravodlivé súdne\nkonanie, súdnu a inú právnu ochranu; a (ii) slobodu prejavu a šírenie informácií, garantované Ústavou\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a Dohovorom, a to konkrétne ustanovenia článku 26 ods. 1 a 2 a\nčlánku 46 ods. 1 a ods. 2 v spojení s článkom 12 ods. 1 ústavy, ako aj článku 6 ods. 1 a článku 10 ods. 1 a\n2 Dohovoru v spojení s článkom 1 Dohovoru. Žiadala, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté\n\nrozhodnutie zrušil a vec vrátil odporkyni na ďalšie konanie a aby odporkyňu zaviazal na úhradu trov\nkonania a trov právneho zastúpenia navrhovateľky.\nV opravnom prostriedku uviedla, že k zásahu a porušeniu práva došlo postupom Rady v súvislosti s\nnapadnutým rozhodnutím, ktorým uložila navrhovateľke sankciu, nakoľko:\na) nevykonala dôkaz, resp. nevyhotovila zápisnice o vykonaní dôkazu (absencia riadneho zistenia\nskutkového stavu veci a absencia postupu Rady v súlade so zákonom), čo predstavuje postup Rady\nako správneho orgánu, ktorý bol nezákonný a spôsobil nezákonnosť napadnutého rozhodnutia Rady;\nb) vo výroku rozhodnutia uviedla skutočnosť, ktorá nezodpovedá skutkovému stavu veci;\nc) absolútne nijakým spôsobom sa nezaoberala a neodôvodnila existenciu a splnenie podmienok na\nmožné obmedzenie slobody prejavu vo vzťahu k všetkým výrokom napadnutého rozhodnutia a napriek\ntejto skutočnosti obmedzila slobodu prejavu navrhovateľky;\nd) na obmedzenie slobody prejavu navrhovateľky neexistoval ústavne akceptovateľný dôvod a ak by aj\nexistoval, obmedzenie slobody prejavu nebolo proporcionálne.\nNavrhovateľka namietala, že nevykonanie jediného dôkazu v konaní v súlade so zákonom a/alebo\nnevyhotovenie zápisnice o vykonaní dôkazu v súlade so správnym poriadkom je vážnym zásahom do\npráva na spravodlivé súdne konanie, súdnu a inú právnu ochranu. Rovnako namietala, že vada výroku\nspôsobuje nezrozumiteľnosť napadnutého rozhodnutia. Nedostatočné (žiadne) odôvodnenie vo vzťahu\nk existencii a splneniu podmienok na obmedzenie slobody prejavu predstavuje zjavný zásah do práv\nnavrhovateľky na spravodlivé súdne konanie, súdnu a inú právnu ochranu, najmä práva na jasné, určité\na zrozumiteľné odôvodnenie.\nNavrhovateľka namietala, že obmedzenie slobody prejavu bez existencie ústavne akceptovateľného\ndôvodu a bez existencie proporcionality (nevyhnutnosti v demokratickom štáte), je možné považovať za\nvážny zásah do práva na slobodu prejavu navrhovateľky.\nRada vo svojom oznámení o začatí správneho konania, ako aj v napadnutom rozhodnutí uviedla,\nže podkladmi (dôkazmi) pre vydanie napadnutého rozhodnutia sú: záznamy z vysielania programovej\nslužby JOJ; a prepis/popis skutkového stavu. Navrhovateľka v opravnom prostriedku proti rozhodnutiu\nRady namietala najmä skutočnosť, že z administratívneho spisu jednoznačne vyplýva, že Rada buď\n(i) nevykonala vyššie špecifikované dôkazy vôbec; alebo (ii) ich nevykonala v súlade so správnym\nporiadkom, hoci z rozhodnutia Rady vyplýva, že je postavené výlučne na skutočnostiach, ktoré bolo\nmožné zistiť výlučne len na základe vykonania uvedených dôkazov zákonným spôsobom.\nNavrhovateľka uviedla, že v prípade, ak z rozhodnutia Rady vyplýva, že rozhodnutie je postavené na\nskutočnostiach, ktoré bolo možné zistiť výlučne vykonaním obrazovo-zvukového záznamu (resp. ak\nRada uvádza, že sa „oboznámila s podkladmi pre rozhodnutie“) je potom nevyhnutné, aby z obsahu\nsprávneho spisu bolo možné učiniť spoľahlivý záver o tom, že členovia Rady (každý člen Rady, ktorý\nhlasoval o uložení sankcie) sa oboznámili s obsahom obrazovo-zvukového záznamu, tzn. že skutočne\nvzhliadli zvukovo-obrazový záznam. Následne vykonanie takéhoto dôkazu je možné preukázať výlučne\nlen formou zápisnice o vykonaní dôkazu podľa ustanovenia § 22 ods. 1 správneho poriadku. Ak Rada\n(jej členovia) vykonala dôkaz (vzhliadla obrazovo-zvukové záznamy), tzn. obhliadla dôkaz, tak o tomto\núkone (vykonaní dôkazu) musí byť spísaná zápisnica s náležitosťami podľa ustanovenia § 22 ods. 2 a\n3 správneho poriadku.\nVzhliadnutie obrazovo-zvukového záznamu je štandardným spôsobom, akým členovia Rady môžu\nzískať priame a nesprostredkované povedomie o skutočnom obsahu odvysielaného spotu. Takýto\ndôkazný prostriedok (ohliadku) nie je možné nahradiť analýzou ani prepisom, nakoľko tieto sú až\ndruhotným, sprostredkovaným náhľadom na vec, navyše nie nestranným.\nNavrhovateľka mala v prejednávanej veci za to, že členovia Rady sa s predmetnými dôkazmi nijakým\nspôsobom priamo neoboznámili a tieto nevykonali. Správne trestanie nie je možné, ak mu nepredchádza\nspravodlivé konanie, ktoré je založené na riadnom preskúmaní skutkového stavu veci a vykonanom\ndokazovaní, ktoré bez dôvodných pochybností preukazuje, že došlo k spáchaniu administratívneho\ndeliktu. Správne trestanie zároveň vyžaduje, aby sa orgán, ktorý o administratívnom delikte rozhoduje,\nriadne a dôkladne (najmä osobne) oboznámil so všetkými dôkazmi a tieto boli riadne v súlade s\n\nprocesnými predpismi vykonané. S ohľadom na špecifikum kolektívneho rozhodovania Rady, je teda\nzrejmé, že všetci členovia Rady, ktorí rozhodujú o administratívnom delikte sa musia osobne oboznámiť\nso všetkými dôkazmi a tieto v súlade s procesnými predpismi vykonať. Z administratívneho spisu Rady,\nani zo zisteného skutkového stavu veci však nevyplýva, že by sa akýkoľvek člen Rady oboznámil s\njedinými dôkazmi v konaní a taktiež nevyplýva, že ak sa aj oboznámili s predmetnými dôkazmi, tieto\nneboli vôbec vykonané, tzn. vykonané v súlade so správnym poriadkom a o ich vykonaní nebola spísaná\nzápisnica. Nakoľko správny poriadok dôkazné prostriedky vymedzuje iba príkladmo, § 22 ods. 1 celkom\njednoznačne určuje povinnosť vyhotovenia zápisnice o všetkých vykonaných dôkazoch. Oboznámenie\nsa s obsahom záznamu z vysielania jeho premietnutím, je bez akýchkoľvek pochybností vykonaním\ndôkazu, na ktoré sa musí aplikovať § 22 ods. 1 správneho poriadku, bez akejkoľvek možnosti Rady\npostupovať inak.\nVzhliadnutie obrazovo-zvukového záznamu z vysielania všetkými (hlasujúcimi) členmi Rady je podľa\nnázoru navrhovateľky, ale aj podľa právnych záverov Najvyššieho správneho súdu Českej republiky,\nmožné považovať za špecifickú formu ohliadky podľa ustanovenia § 38 správneho poriadku, nakoľko\nohliadkou sa rozumie každý postup, ktorým sa správny orgán vlastným empirickým vzhliadnutím\npresvedčí o predmete konania. Vykonanie dôkazov, resp. vyhotovenie zápisnice o vykonaní dôkazu\n(ohliadky predmetného záznamu z vysielania) má pre navrhovateľku, ako účastníka správneho konania\nzásadný význam.\nVyhotovenie zápisnice z vykonania dôkazu je významnou procesnou zárukou, pretože táto je\nobjektívnym popisom priameho pozorovania, formalizovaným súhrnom, ktorý obsahuje najmä súhrn\nformálnych údajov miesta, času a označenia úkonu, identifikáciu prítomných osôb, popis priebehu\npredmetného úkonu a ďalšie zákonné požiadavky podľa ustanovení správneho poriadku. Vykonávanie\ndôkazov v prípade, ak nejde o ich vykonanie za prítomnosti účastníka konania priamo na zasadnutí Rady,\nktorá rozhoduje o prejednávanej veci, podľa navrhovateľky nemôže prebiehať „kabinetným“ spôsobom\na už vôbec nie je možné zápisnicu o vykonaní dôkazu zamieňať/stotožňovať, resp. nahrádzať napr. s\nprepisom/popisom skutkového stavu vyhotoveným zamestnancom kancelárie Rady, či prerozprávanou/\nprepísanou analýzou obsahu záznamov z vysielania jedného člena Rady alebo zamestnanca kancelárie\nRady.\nZo samotnej povahy ohliadky ako procesného úkonu v správnom konaní vyplýva, že práve\nbezprostrednosť a priamosť pozorovania je nenahraditeľným rysom v konaní pred Radou a nie je možné\nsa mu vyhnúť odkazom na sprostredkovanú analýzu/prepis/popis bez toho, aby členovia Rady obrazovozvukový záznam, za ktorý môžu udeliť citeľnú sankciu, na vlastné oči videli. Je totiž možné predpokladať,\nže v mnohých prípadoch sa bude jednať o hraničné javy, ktorých hodnotenie má vysoko subjektívne\na hodnotové aspekty, ktoré úradnícka analýza, ktorá ich zhŕňa, rozhodne nemôže nahradiť. Rada je\nv zmysle zákona o vysielaní kolektívny správny orgán, ktorého členovia sú volení Národnou Radou\nSlovenskej republiky. K právomoci Rady patrí rozhodovanie o závažných otázkach ústavnoprávneho\ncharakteru, najmä svojimi rozhodnutiami obmedzovať slobodu prejavu vysielateľov. Je preto v celku\nzásadné, aby v rámci správneho konania členovia Rady rozhodovali osobne.\nV prípade ak spis správneho orgánu Rady neobsahuje zápisnicu o vykonaní dôkazu a v odôvodnení\nnapadnutého rozhodnutia Rada opakovane poukazuje na skutočnosť, že sa so záznamami oboznámila,\nide o podstatné porušenie ustanovení o konaní pred správnym orgánom, ktoré má za následok\nnezákonnosť napadnutého rozhodnutia. V konaní o správnom delikte, ktorého skutková podstata\nspočíva v porušení povinnosti pri vysielaní programu, je obrazovo-zvukový záznam posudzovanej\nčasti vysielania kľúčovým a v podstate nezastupiteľným dôkazom obzvlášť v prípadoch, kedy Rada\nnevykonáva žiaden iný dôkaz na objasnenie skutkového stavu veci. Takýto dôkaz preto musí byť\nvykonaný riadnym procesným spôsobom. V tejto súvislosti navrhovateľka poukázala na Uznesenie\nrozšíreného senátu Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 7As/57/2010-82 z 3. apríla\n2012, ako podpornú judikatúru uznávanej inštitúcie v oblasti správneho práva, konkrétne aplikovateľnej\nna oblasť vysielania a retransmisie, v ktorej sa rozšírený senát vysporiadal so všetkými aspektmi\nvykonávania dôkazov v správnom trestaní.\nNavrhovateľka ďalej poukázala na výrok II. napadnutého rozhodnutia, v ktorom Rada in fine uviedla:\n„...ktoré naplnili definíciu telenákupného šotu podľa § 32 ods. 2 písm. a) zákona č. 308/2000 Z.z.\nv celkovom časovom rozsahu 14 minút, čím došlo k prekročeniu času vyhradeného reklamným a\n\ntelenákupným šotom počas jednej celej hodiny o 2 minúty.“ Namietala, že predmetný výrok a časové\núdaje v ňom uvedené sú v rozpore so zisteným skutkovým stavom veci, čím je napadnuté rozhodnutie\nnepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. Zo skutkového stavu veci a aj zo\nsamotného výroku II. napadnutého rozhodnutia (prvé 3 odrážky výroku II) vyplýva, že vysielateľ mal\nodvysielať reklamný blok o dĺžke 5 min. 59 sekúnd; reklamný blok o dĺžke 5 min. 50 sekúnd a telenákupný\nšot o dĺžke 1 min. 55 sekúnd. Podľa navrhovateľky údaje o celkovom časovom rozsahu (14 minút) a\nčasovom presahu (2 minúty) je zjavne v rozpore so skutkovým stavom, nakoľko celkový časový rozsah\nzistený Radou je 13 min. 44 sekúnd a časový presah je teda 1 min. 44 sekúnd.\nK proporcionalite zásahu do práva na slobodu prejavu navrhovateľka uviedla, že ak orgán verejnej\nmoci zasahuje do základného práva navrhovateľky alebo toto obmedzuje, je na ňom aby preukázal,\nže existoval na to legitímny dôvod vychádzajúci z verejných záujmov vymedzený v článku 26 ods. 4\nústavy a takýto zásah bol zároveň aj proporcionálny (nevyhnutný v demokratickej spoločnosti). Väčšinu\nzákladných práv možno obmedziť v akomkoľvek verejnom záujme. Sloboda prejavu sa neráta do takto\nspojenej väčšiny a obmedziť ju je možné obmedziť len v takom druhu verejných záujmov, ktoré sa\nvýslovne uvádzajú v článku 26 ods. 4 ústavy. To znamená, že obmedzenie slobody prejavu je zákonné a\nprípustné len vtedy, keď sa splní formálna podmienka zákona a dve kumulatívne materiálne podmienky.\nNavrhovateľka namietala, že Rada nijakým spôsobom neodôvodnila a ani neskúmala, či je možné\nzasiahnuť do slobody prejavu, tzn. či napadnuté rozhodnutie vychádza z niektorého z verejných záujmov\nvymedzených v článku 26 ods. 4 ústavy, je legálne, sleduje legitímny cieľ a je zároveň proporcionálne.\nNapadnuté rozhodnutie je podľa navrhovateľky tým pádom nedostatočne (vôbec) odôvodnené, čím sa\nstáva nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a pre nezrozumiteľnosť a zakladá odvolací dôvod podľa\nustanovenia § 250j ods. 2 O.s.p.\nĎalej konštatovala, že obmedzovanie práva navrhovateľky vysielať reklamný obsah je potrebné\njednoznačne kategorizovať ako obmedzenie práva navrhovateľky na slobodu prejavu, čo znamená,\nže v takom prípade je Rada povinná skúmať či existujú podmienky na obmedzenie slobody prejavu\na náležite ich odôvodniť v napadnutom rozhodnutí. Nakoľko Rada neuviedla žiadne odôvodnenie vo\nvzťahu k posudzovaniu podmienok na obmedzenie slobody prejavu, napadnuté rozhodnutie trpí vadou,\npre ktorú je potrebné ho zrušiť a vec vrátiť Rade na ďalšie konanie a rozhodnutie. Opomenutie uvedenia\nodôvodnenia je zjavným a závažným zásahom do práv navrhovateľky na spravodlivé súdne konanie,\nnajmä práva na určité a zrozumiteľné odôvodnenie rozhodnutia.\nNavrhovateľka uviedla, že síce bol zásah do jej slobody prejavu vykonaný na základe zákona (§ 35 ods.\n3; § 36 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z.z.), avšak tento zásah (obmedzenie) nebol vykonaný na základe\nniektorého z chránených verejných záujmov podľa článku 26 ods. 4 ústavy a nesledoval žiaden legitímny\ncieľ a ani nebol proporcionálny (nevyhnutný v demokratickej spoločnosti).\nNavrhovateľka uviedla, že z napadnutého rozhodnutia ako aj zo skutkového stavu veci je zrejmé, že\nRada obmedzila právo na slobodu prejavu navrhovateľky na základe „domnelej“ ochrany práva divákov\n(spotrebiteľov) pred nadmerným prerušovaním sledovaného programu. Bez ohľadu na to, že Rada\nneidentifikovala, ktorý z vymedzených verejných záujmov podľa čl. 26 ods. 4 ústavy bol v prejednávanej\nveci legitímnym cieľom ochrany, navrhovateľka skonštatovala, že „právo spotrebiteľov“ na ochranu pred\nnadmerným prerušovaním sledovaného programu, nie je možné považovať za legitímny verejný záujem\nna obmedzenie slobody prejavu, nakoľko takéto právo „divákov“ ústava ani Dohovor nepoznajú.\nNavrhovateľka namietala, že článok 26 ods. 4 ústavy a článok 10 ods. 2 Dohovoru predstavuje limitačnú\nklauzulu pre orgán verejnej moci ako aj všeobecný súd, ktorú nemôžu prekračovať a to ani v prípade,\nak by akékoľvek ustanovenie zákona (napr. § 35 ods. 3 a § 36 ods. 2 zákona o vysielaní) im dávalo\nkompetenciu nad jeho aplikovaním a vynucovaním.\nNakoľko predmetné ustanovenia ústavy a Dohovoru neuvádzajú „zabezpečenie ochrany práva\nspotrebiteľov pred nadmerným prerušovaním sledovaného programu“ ako možný dôvod pre\nobmedzenie slobody prejavu a tento „dôvod“ nie je možné subsumovať ani pod jednu zo 4 limitačných\nklauzúl čl. 26 ods. 4 ústavy, napadnuté rozhodnutie je nezákonné, vychádzajúce z nesprávneho\nprávneho posúdenia veci a predstavuje tak protiústavný zásah do slobody prejavu navrhovateľky.\n\nNavrhovateľka uviedla, že aj informácie reklamného charakteru predstavujú obsah televízneho\nvysielania, na ktorý sa vzťahuje ochrana práva na slobodu prejavu. Štát v tomto prípade v súlade\nso svojim primárnym záväzkom zabezpečil pluralitu médií na to, aby aj táto informácia mohla byť\nvyhľadaná, rozšírená a spracovaná divákmi. Poukázala tiež na to, že je výsostným subjektívnym právom\nkaždého diváka rozhodnúť sa sledovať taký obsah vysielania, ktorý si sám zvolí, preto nie je nevyhnutné,\naby orgán štátu namiesto diváka rozhodoval koľko informácií reklamného charakteru môže konkrétny\nvysielateľ (navrhovateľka) vo svojom programe odvysielať a zasahovať do práva navrhovateľky šíriť\nreklamné informácie v súlade so slobodou prejavu v rozsahu, ktorý si sama zvolí.\nV prejednávanej veci je preto možné konštatovať, že odvysielané informácie reklamného charakteru\n(hoci mohli ísť nad rozsah povoleného vysielania reklamy alebo prerušovali program nad rámec\nustanovený zákonom), „neboli spôsobilé svojou povahou aktivovať meritórne uvažovanie o obmedzení\npráva divákov na zabezpečenie ochrany pred nadmerným prerušovaním sledovaného programu a už\nvôbec nie dostať sa do kolízie s konkrétnym verejným záujmom v zmysle čl. 26 ods. 4 ústavy alebo čl.\n10 ods. 2 Dohovoru, ktorého ochrana by si vyžadovala intervenciu štátu“ (Nález ústavného súdu SR,\nsp. zn.: II. ÚS/307/2014-45 z 18. decembra 2014).\nNa záver navrhovateľka poukázala na závery Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS\n307/2014, ktorý sa precízne vysporiadal s úlohou orgánov štátu (Rady a všeobecných súdov) vo vzťahu\nk posudzovaniu slobody prejavu a zásahov štátu, a ktorý je najnovšou judikatúrou vo veci aplikácie\nustanovení zákona o vysielaní vo vzťahu k právu masmédií na slobodu prejavu.\nNa nariadenom pojednávaní sa právny zástupca navrhovateľky v plnom rozsahu pridržiaval písomne\npodaného opravného prostriedku, ktorému navrhol vyhovieť. Poukázal na záujem navrhovateľky, aby\nsa aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí vysporiadal so skutočnosťou, či zásah\nodporkyne do slobody prejavu v posudzovanej veci bol ústavne akceptovateľný.\nIII.\nOdporkyňa vo svojom písomnom vyjadrení k opravnému prostriedku, k námietke navrhovateľky, že\nRada ako správny orgán nevykonala dôkaz - ohliadku záznamov z vysielania programovej služby,\nresp. pri vykonaní tohto dôkazu nevyhotovila zápisnicu uviedla, že podkladom pre rozhodnutie sú\npodľa správneho poriadku všetky skutočnosti, ktoré môžu prispieť k zisteniu skutočného stavu veci.\nZáznam vysielania je jedným z podkladov pre rozhodnutie v správnom konaní, na ktorom je jednoznačne\nzaznamenaný skutkový stav. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny\norgán. Vzhľadom na dikciu ustanovenia § 34 ods. 3 správneho poriadku bola navrhovateľka povinná\nnavrhnúť na podporu svojich tvrdení uvedených vo vyjadrení k správnemu konaniu dôkazy, ktoré sú jej\nznáme.\nNavrhovateľka bola odporkyňou vyzvaná v oznámení o začatí správneho konania, aby zaslala svoje\nstanovisko a navrhla dôkazy, to znamená, že odporkyňa postupovala podľa § 33 ods. 2 správneho\nporiadku a dala navrhovateľke možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia vyjadrila k jeho podkladu a\nspôsobu jeho zistenia a navrhla dôkazy na podporu svojich tvrdení, pričom navrhovateľka bola zároveň\npoučená, že pokiaľ svoje práva nevyužije, odporkyňa rozhodne aj bez jej stanoviska.\nOdporkyňa uviedla, že zo samotného znenia rozhodnutia č. RP/36/2015 vyplýva, že podkladmi pre\njeho vydanie sú písomný prepis/popis skutkového stavu a vyššie špecifikované záznamy vysielania.\nOdporkyňa pri svojom rozhodovaní nepoužila žiadne ďalšie podklady, nakoľko dospela k záveru,\nže skutkový stav veci bol dostatočne a spoľahlivo zistený, a to preskúmaním vyššie uvedených\npodkladov pre rozhodnutie, súčasťou ktorého bolo aj vzhliadnutie vyššie uvedených záznamov\nvysielania odporkyňou.\nSpochybnenie sledovania záznamov vysielania, ktorých obsah je predmetom správnych konaní, členmi\nRady podľa odporkyne nemá racionálny základ a uvedené námietky zo strany navrhovateľky sú\nlen nepodloženými tvrdeniami, ktoré sú navyše zavádzajúce, nakoľko odporkyňa sa náležite a v\nmiere dostatočnej pre rozhodnutie vo veci oboznámila so skutkovým stavom. Z povahy podkladu pre\nrozhodnutie - záznamu vysielania je zrejmé, že je možné sa s ním oboznámiť len jeho zhliadnutím. Rada\nako správny orgán si je plne vedomá svojej povinnosti dôsledne a bez akýchkoľvek pochybností zistiť\nskutkový stav veci, čoho je v danom prípade vzhliadnutie záznamu vysielania nevyhnutnou súčasťou.\n\nJe teda zrejmé, že odporkyňa dôkladne a spoľahlivo zistila skutkový stav tak, ako bol navrhovateľkou\nodvysielaný, a to z podkladov pre rozhodnutie, ktoré aj v rozhodnutí uviedla.\nOdporkyňa ďalej súhlasila s tvrdením navrhovateľky, že písomný prepis/popis skutkového stavu nie\nje možné zamieňať ani stotožňovať so zápisnicou o vykonaní dôkazu, nakoľko písomný prepis/popis\nskutkového stavu je iba nevyhnutným prejavom zásady písomnosti správneho konania, slúžiacim na\nzachytenie obsahu skutkového stavu zaznamenaného na technickom nosiči, t.j. na hmotnom substráte,\ndo písomnej podoby, v ktorej je možné ho potom použiť na účely správneho konania, t.j. zaslať ho\núčastníkovi konania ako jeden z podkladov pre rozhodnutie a dať mu možnosť sa k jeho obsahu vyjadriť\na v konečnom dôsledku ho použiť ako súčasť odôvodnenia rozhodnutia.\nSkutkový stav v tej najhodnovernejšej podobe je zachytený len v podobe záznamu vysielania, avšak\nvzhľadom na písomnosť správneho konania, ako aj jeho konečného výstupu vo forme písomného\nrozhodnutia, je nutné tento obsah preniesť do písomnej podoby, v ktorej je zaznamenaný (prepísaný)\ntext a popísané dianie, ktoré sa vyskytne v obrazovej zložke. Písomnosť označená v administratívnom\nspise ako prepis/popis skutkového stavu je neoddeliteľnou súčasťou rozhodnutia a je tiež písomnosťou,\nktorá sa zasiela účastníkovi konania už pri začatí správneho konania práve z dôvodu, aby sa mohol k\njej obsahu ako k jednému z podkladov pre rozhodnutie vyjadriť.\nOdporkyňa tiež uviedla, že ani sama navrhovateľka nenamieta rozpor medzi skutkovým stavom\npopísaným v napadnutom rozhodnutí a predmetným záznamom vysielania. Odporkyňa preskúmala\nskutkový stav veci na základe všetkých dostupných podkladov, o ktorých mala za to, že nie sú sporné, a\nvzhľadom na absenciu relevantných námietok navrhovateľky ani nemala o ich nespornosti pochybnosť.\nK rozhodnutiu Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 7As/57/2010 odporkyňa uviedla,\nže úkon výkonného orgánu Rady pre rozhlasové a televízne vysielanie je potrebné považovať za\núkon samotnej Rady pre rozhlasové a televízne vysielanie. Odporkyňa však striktne rozlišuje medzi\nKanceláriou Rady a Radou samotnou, pričom ich činnosť nie je možné zamieňať. Kancelária Rady\npodľa § 13 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. vykonáva administratívne technické činnosti Rady. Názor\nzamestnancov Kancelárie Rady však nie je pre členov Rady absolútne záväzný a v každom konkrétnom\nprípade môžu meritórne rozhodnúť vždy jedine členovia Rady, a to po preskúmaní všetkých získaných\npodkladov.\nĎalej odporkyňa poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sž/11/2013\nv obdobnej veci, z ktorého vyplýva, cit. „ nevyhotovenie zápisnice, resp. iného záznamu odporcom o\noboznámení sa so záznamom z predmetného vysielania v danom prípade nie je možné považovať za\ntakú vadu konania, ktorá by mala za následok nezákonnosť preskúmavaného rozhodnutia v zmysle\n§ 250i ods. 3 O.s.p. Pokiaľ navrhovateľ v danej súvislosti dal do pozornosti Uznesenie rozšíreného\nsenátu Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 7As/57/2010-82 z 3. apríla 2011, najvyšší\nsúd zastáva názor, že nie je možné vychádzať z právneho názoru Najvyššieho správneho súdu Českej\nrepubliky uvedeného v tomto rozhodnutí, keďže jeho právny názor bol ustálený na inej právnej úprave\nvyplývajúcej z § 18 ods. 1 správního řádu.“\nV tejto súvislosti odporkyňa poukázala na ďalšie rozhodnutia, v ktorých bola vznesená obdobná\nnámietka, napr. sp. zn. 2Sž/3/2009, 3Sž/66/2009, 5Sž/8/2010, 3Sž/22/2012, 6Sž/21/2012 alebo\n2Sž/15/2013, 6Sž/7/2014, v ktorých Najvyšší súd Slovenskej republiky postup odporkyne pred vydaním\nrozhodnutia nespochybnil a napadnuté rozhodnutia Rady potvrdil. S názorom Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky v tejto veci súhlasil aj Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojich uzneseniach vo\nveciach sp. zn. I. ÚS 2/2015, I. ÚS 3/2015 a I. ÚS 4/2015.\nPodľa názoru odporkyne záznam vysielania je obdobný ako listina. Ide o zvukovo-obrazovú, príp. iba\nzvukovú informáciu zachytenú na dátovom nosiči. Podobne ako pri vykonaní dôkazu listinou, aj v prípade\nzáznamu vysielania sa správny orgán (v tomto prípade Rada) najprv presvedčí o jeho pravosti, t.j.\nči ho poskytol vysielateľ, ktorý o to bol dožiadaný a či spĺňa formálne náležitosti špecifikované vo\nvyžiadaní. V prípade záznamu získaného z nahrávacieho zariadenia Rady sa skúma, či bol skutočne\nzískaný záznam vysielania toho- ktorého vysielateľa. Následne sa Rada oboznámi s jeho obsahom, čiže\nzhliadne vysielanie, ktoré je na dátovom nosiči zaznamenané. Rovnako ako v prípade listiny, ani po\n\nzhliadnutí záznamu vysielania sa nespisuje zápisnica, nakoľko je zrejmé, že s jeho obsahom je možné\nsa oboznámiť len jeho zhliadnutím.\nV prípade ohliadky ide naopak o odlišný dôkaz, nakoľko predmetom ohliadky môžu byť len veci hmotnej\npovahy, napríklad predmety alebo nehnuteľnosti. V prípade záznamu vysielania má hmotnú povahu len\ndátový nosič, na ktorom je vysielanie zaznamenané. Fakt, že Rada zhliadne záznam vysielania, ešte\nneznamená, že Rada týmto postupom vykonáva ohliadku, nakoľko nie je možné ohliadnuť niečo, čo\nnemá hmotnú povahu. Rada môže teda ohliadnuť len dátový nosič ako taký, ale nie jeho obsah, preto\nnebol dôvod, aby Rada o zhliadnutí záznamu vysielania spísala zápisnicu.\nTvrdenie navrhovateľky, že Rada sa neoboznámila s obsahom záznamu vysielania, je podľa odporkyne\nabsolútne nepodložené a nezakladá sa na pravde. Členovia Rady sa s jeho obsahom oboznámili, čo\nvyplýva aj zo samotného napadnutého rozhodnutia. Odporkyňa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia\n(ako aj ostatných rozhodnutí týkajúcich sa obsahu vysielania) detailne popisuje a rozsiahlo analyzuje\nvysielanie konkrétneho vysielateľa. Je zrejmé, že v prípade ak by Rada nezhliadla záznam vysielania,\nnemohla by v súvislosti s ním následne vynášať závery a hodnotenia, nakoľko by netušila, čo je jeho\nobsahom.\nK rozporu skutkového stavu s výrokom II. rozhodnutia odporkyňa uviedla, že výrok II. rozhodnutia nie\nje navrhovateľkou interpretovaný (uvádzaný) správne. Zo znenia výroku II. rozhodnutia (strana 1) je\nzrejmé, že navrhovateľka pri svojom výpočte opomenula úplnosť informácie uvedenej v tretej odrážke\npredmetného výroku, a to cit.: „komunikáty propagujúce súťaž Štartovací balíček TV JOJ v čase od cca\n23:12:53 hod. do cca 23:14:48 hod. v trvaní 1 minúta a 55 sekúnd a v čase od cca 23:29:21 hod. do cca\n23:29:37 hod. v trvaní 16 sekúnd..“, Touto nepresnosťou dochádza zo strany navrhovateľa k mylnému\npredpokladu vady výroku II. rozhodnutia odporkyne.\nNa základe uvedeného odporkyňa konštatovala, že zo strany navrhovateľky môže existovať úmysel\nkomunikát o dĺžke 16 sekúnd opomenúť, a to z dôvodu možného nesúhlasu navrhovateľky so zisteným\nskutkovým stavom. Odporkyňa sa s otázkou posúdenia, či komunikáty spadajú pod definíciu telenákupu\nzaoberala v rozhodnutí na stranách 8 až 14. Z rozhodnutia, ako aj z výroku II. odporkyne jasne\nvyplýva, že komunikát odvysielaný v čase od cca 23:29:21 hod. do cca 23:29:37 hod. v trvaní 16\nsekúnd je telenákupom a preto je odporkyňou započítaný do celkového času vyhradeného reklamným\na telenákupným šotom. Na základe uvedeného zaradenia dosiahol celkový časový rozsah vyčlenený\nreklamným a telenákupným šotom počas celej jednej hodiny dĺžku 14 minút, s celkovým presahom 2\nminúty. V predmetnom prípade nedošlo zo strany odporkyne k zásahu do práva na spravodlivé súdne\nkonanie - nesúladu výroku II. rozhodnutia odporkyne č. RP/36/2015 so zisteným skutkovým stavom, t.\nj. k vade výroku.\nK zásahu do práva na slobodu prejavu uviedla, že právo slobody prejavu patrí medzi základné práva\nv právnom poriadku každej demokratickej spoločnosti a v právnom poriadku Slovenskej republiky je\nzakotvené v čl. 26 ústavy, avšak sloboda prejavu nie je bez hraníc, t. j. nemá absolútny charakter.\nÚstava ustanovuje možnosť obmedzenia slobody prejavu a práva na vyhľadávanie a šírenie informácií\nako ochranu pred zneužitím slobody prejavu na zásah do iných ústavou garantovaných práv. V prípade\nvzájomného konfliktu ústavou garantovaných práv Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej doterajšej\njudikatúre už viackrát zdôraznil, že každý konflikt vo vnútri systému základných práv a slobôd (resp.\nľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv o ľudských právach a\nzákladných slobodách) treba riešiť prostredníctvom zásady ich spravodlivej rovnováhy (IV. ÚS 362/09,\nPL. ÚS 22/06, m.m. PL. ÚS 6/04, III. ÚS 34/07).\nVšetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, kým uplatnením jedného\npráva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva alebo\nslobody (IV. ÚS 362/09, PL. ÚS 7/96). Pri posúdení kolízie dvoch základných práv sa používa tzv. test\nproporcionality, pričom Rada v súlade s rozhodovacou praxou Ústavného súdu Slovenskej republiky\n(napr. II. ÚS 152/2008, II. ÚS 326/2009, IV. ÚS 340/09, IV. ÚS 107/2010, IV. ÚS 302/2010, IV. ÚS\n472/2012), používa trojstupňový test proporcionality.\nSloboda prejavu je garantovaná len pokiaľ v neprimeranom rozsahu nezasahuje do základných práv\na slobôd a právom chránených záujmov iných, prípadne do iných záujmov chránených právnym\n\nporiadkom krajiny. Odporkyňa uviedla, že povinnosť ustanovená v § 34 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.\nz. bola do slovenského právneho poriadku zavedená aplikáciou Európskeho dohovoru o cezhraničnej\ntelevízii (ďalej len „EDCT“), a to konkrétne čl. 13 ods. 4. Povinnosť ustanovená v § 36 ods. 2 zákona\nč. 308/2000 Z. z. bola do slovenského právneho poriadku transponovaná smernicou č. 2010/13/\nEÚ o audiovizuálnych mediálnych službách (ďalej len „smernica“) a jedná sa o prakticky doslovné\ntransponovanie čl. 23 ods. 1 smernice. Je teda zrejmé, že aj na úrovni Rady Európy a Európskej únie\ndospeli členské štáty k záveru, že je potrebné obmedziť vysielanie reklamy a telenákupu vo vysielaní\nprogramových služieb.\nPožiadavka vysielacieho času vyhradeného reklamným šotom a telenákupným šotom počas jednej celej\nhodiny v rozsahu maximálne 20 % (12 min.) zakomponovaná v zákone č. 308/2000 Z. z. vyplýva z\npotreby regulácie vysielateľa v súvislosti s ochranou divákov pred nadmerným vysielaním reklamných a\ntelenákupných šotov (nadmerným reklamným tlakom), ktoré by mohli neprimeraným spôsobom narúšať\nintegritu programov. Jedná sa iba o akúsi technickú povinnosť (limit, ktorý sa vzťahuje na každého\nvysielateľa), ktorá nesúvisí so samotným obsahom reklamy a telenákupu.\nObmedzenie slobody prejavu teda jednoznačne vychádza z potreby ochrany práv iných, ktoré môžu\nbyť ohrozené obsahom vysielaného, či sprístupňovaného obsahu. Tieto požiadavky sú jednoznačne\nzakotvené v právnom poriadku Slovenskej republiky. Právo na slobodu prejavu je teda celkom zrejme\nobmedzené osobitnou ochranou divákov pred nezákonným konaním vysielateľa alebo poskytovateľa\naudiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie, a to na základe zákona, konkrétne ustanovením § 34\nods. 3 a § 36 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z. z. Podmienka legality a legitimity obmedzenia slobody prejavu\nje teda nepochybne naplnená.\nĎalej odporkyňa uviedla, že proporcionalitu obmedzenia slobody prejavu je možné vnímať v dvoch\nrovinách. Prvou je obmedzenie slobody prejavu zakotvením určitých konkrétnych povinností všeobecne\nzáväzným právnym predpisom, v tomto prípade zakotvením ustanovenia § 34 ods. 3 a § 36 ods. 2\nzákona č. 308/2000 Z.z. Keďže zákonodarca využil ústavné splnomocnenie (čl. 26 ods. 4 ústavy) na\nzakotvenie tohto obmedzenia formou zákona, je potrebné považovať tento princíp za zachovaný. Rade\nneprináleží zachovanie proporcionality v tejto rovine skúmať.\nDruhou rovinou proporcionality je obmedzenie slobody prejavu uplatnením konkrétnych zákonných\nustanovení v konkrétnom prípade. Aplikácia ustanovenia § 34 ods. 3 a § 36 ods. 2 zákona č. 308/2000\nZ.z. obmedzujúceho slobodu prejavu je teda v každom konkrétnom prípade otázkou posúdenia či\nexistujúci skutkový stav možno pod toto ustanovenie subsumovať. Po posúdení komunikátov uvedených\nv napadnutom rozhodnutí dospela Rada k záveru, že vzhľadom na ich obsah a charakter spadali do\nkategórie doplnkového vysielania, konkrétne telenákupu. Vzhľadom na to, neboli odvysielané v súlade\nso zákonom, resp. že došlo k prekročeniu zákonom stanoveného času, ktorý môže vysielateľ vyhradiť\nvysielaniu reklamy a telenákupu, bola Rada povinná ho sankcionovať, nakoľko jej to vyplýva z § 67 ods.\n5 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z.\nK navrhovateľkou uvádzanému nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. II. ÚS\n307/2014, odporkyňa uviedla, že tento sa týkal diametrálne odlišnej povinnosti, konkrétne § 16 ods.\n3 písm. b) zákona č. 308/2000 Z.z., ktorý ustanovuje vysielateľom povinnosť zabezpečiť objektívnosť\na nestrannosť spravodajských programov a politicko-publicistických programov; názory a hodnotiace\nkomentáre musia byť oddelené od informácií spravodajského charakteru. Z tohto dôvodu ho podľa\nnázoru odporkyne nie je možné aplikovať na predmetný prípad.\nNázor navrhovateľky, že nie je dôvod akokoľvek obmedzovať slobodu prejavu vysielateľov, odporkyňa\npovažovala za absurdný. Zákonodarca stanovil v zákone č. 308/2000 Z. z. určité povinnosti na\nvysielanie, čiže je zrejmé, že dospel k záveru, že je potrebná istá regulácia obsahu vysielania, lebo v\nopačnom prípade by vysielatelia mohli vysielať akýkoľvek obsah. Rade neprináleží skúmať rozhodnutie\nzákonodarcu zakotviť tieto povinnosti v zákone, nakoľko v jej kompetencii je iba dohliadať na ich\ndodržiavanie. Obsahová regulácia vysielania vyplýva Slovenskej republike tiež z jej záväzkov voči\nEurópskej únii a Rade Európy, nakoľko obsah vysielania reguluje aj spomínaná smernica Európskeho\nparlamentu a Rady 2010/13/EÚ o audiovizuálnych mediálnych službách a tiež EDCT.\n\nSkutočnosť, že vysielateľ nesúhlasí s povinnosťami stanovenými v zákone, ešte neznamená, že ich\nnemusí dodržiavať. Navrhovateľka z vlastnej vôle požiadala o licenciu na vysielanie v Slovenskej\nrepublike a ako vysielateľ je povinná riadiť sa zákonom č. 308/2000 Z.z. a plniť si povinnosti v ňom\nstanovené a nie neustále polemizovať o opodstatnenosti povinností určených zákonodarcom a týmto\nspôsobom hľadať spôsob, ako sa vyhnúť ich plneniu a odpútavať tak pozornosť súdu od skutočnosti,\nže z jej strany dochádza k opakovanému, vedomému nerešpektovaniu zákona. Z toho dôvodu je\nargumentácia navrhovateľky bezpredmetná a zjavne účelová, nemajúca oporu v zákone.\nVzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti považovala odporkyňa napadnuté rozhodnutie za riadne\nodôvodnené, vydané na základe správnych skutkových a právnych záverov, výšku pokuty tiež za\nplne odôvodnenú, pričom napadnuté rozhodnutie a postup odporkyne v predmetnom správnom konaní\nnevykazuje žiadne vady, ktoré by mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Preto\nnavrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250q ods. 2 a § 250d ods. 2 O.s.p. napadnuté\nrozhodnutie č. RP/36/2015 z 23. júna 2015 potvrdil.\nNa nariadenom pojednávaní poverená zástupkyňa odporkyne sa v plnom rozsahu pridržiavala písomne\npodaného vyjadrenia, na obsahu ktorého zotrvala.\nIV.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd vecne príslušný na konanie vo veci (§ 246 ods. 2 písm. a/\nO.s.p. a § 64 ods. 5 a 6 zákona č. 308/2000 Z. z.), preskúmal vec z dôvodov a v rozsahu opravného\nprostriedku (§ 212 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.) v zmysle ustanovení\ntretej hlavy piatej časti O.s.p., opravný prostriedok prejednal na ústnom pojednávaní (§ 250q ods. 1\nO.s.p.) dňa 14. decembra 2016 a po preskúmaní dôvodov uvedených v opravnom prostriedku, po\noboznámení sa s ústnymi vyjadreniami zástupcov účastníkov konania, ako aj po oboznámení sa s\nobsahom pripojeného administratívneho spisu, vrátane obrazovo zvukového záznamu, dospel k záveru,\nže opravný prostriedok navrhovateľky nie je dôvodný.\nV správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť\nrozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 O.s.p.).\nV prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti\nneprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov, postupuje súd podľa tretej hlavy piatej časti O.s.p.\n(§ 250l ods. 1 O.s.p.).\nPodľa § 250l ods. 2 O.s.p. pokiaľ v tejto hlave nie je ustanovené inak, použije sa primerane ustanovenie\ndruhej hlavy s výnimkou § 250a.\nPodľa § 250i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 2501 ods. 2 O.s.p., ak správny orgán podľa osobitného zákona\nrozhodol o spore alebo o inej právnej veci vyplývajúcej z občianskoprávnych, pracovných, rodinných\na obchodných vzťahov (§ 7 ods. 1), alebo rozhodol o uložení sankcie, súd pri preskúmavaní tohto\nrozhodnutia nie je viazaný skutkovým stavom zisteným správnym orgánom. Súd môže vychádzať zo\nskutkových zistení správneho orgánu, opätovne vykonať dôkazy už vykonané správnym orgánom, alebo\nvykonať dokazovanie podľa tretej časti druhej hlavy.\nCitované ustanovenie § 250i ods. 2 O.s.p. je faktickou transpozíciou požiadavky tzv. „plnej jurisdikcie“,\nako atribútu práva na spravodlivý proces. Súd pri svojom rozhodovaní nesmie byť obmedzený v\nskutkových otázkach len tým, čo tu zistil správny orgán, a to ani čo do rozsahu vykonaných dôkazov,\nani ich obsahu a hodnotenia zo známych hľadísk závažnosti, zákonnosti a pravdivosti. Súd teda celkom\nsamostatne a nezávisle hodnotí správnosť a úplnosť skutkových zistení urobených správnym orgánom,\na ak pritom zistí skutkové či (procesné) právne deficity, môže reagovať jednak tým, že uloží správnemu\norgánu ich odstránenie, nahradenie alebo doplnenie, alebo tak urobí sám.\nZ obsahu spisového materiálu, ktorý bol predložený najvyššiemu súdu vyplýva, že v preskúmavanej\nveci bolo začaté správne konanie oznámením o začatí správneho konania č. 239/SKO/2015 z 24. marca\n2015, ktoré bolo doručené právnemu zástupcovi navrhovateľky 13. apríla 2015.\n\nV predloženom administratívnom spise odporkyne bol pripojený obrazovo-zvukový záznam\npredmetného programu, oznámenie o začatí správneho konania z 24. marca 2015, prepis/popis\nskutkového stavu, opätovná výzva na vyjadrenie k podkladom pre rozhodnutie, zápisnica o hlasovaní\nRady z 23. júna 2015 a rozhodnutie Rady č. RP/36/2015 z 23. júna 2015.\nÚlohou senátu najvyššieho súdu v posudzovanej veci bolo postupom podľa ustanovení tretej hlavy\npiatej časti Občianskeho súdneho poriadku preskúmať zákonnosť postupu a zákonnosť napadnutého\nrozhodnutia odporkyne, ktorým rozhodla, že navrhovateľka porušila:\nI. povinnosť ustanovenú v 34 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. tým, že vo vysielaní v komunikátoch\npropagujúcich súťaž Štartovací balíček TV JOJ, ktoré boli odvysielané na programovej službe JOJ v\ndňoch 14. januára 2015 o cca 23:12 hod. a 23:29 hod., 15. januára 2015 o cca 20:24 hod. a 18. januára\n2015 o cca 20:24 hod., a ktoré naplnili definíciu telenákupného šotu podľa § 32 ods. 2 písm. a) zákona\nč. 308/2000 Z. z., účinkovala moderátorka spravodajského programu televízie JOJ,\nII. povinnosť ustanovenú v § 36 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z. z. tým, že na televíznej programovej\nslužbe JOJ dňa 14. januára 2015 v čase od 23:00:00 hod. do 23:59:59 hod. odvysielala\n- reklamný blok v čase od cca 23:23:17 hod. do cca 23:29:16 hod. v trvaní 5 minút a 59 sekúnd,\n- reklamný blok v čase od cca 23:52:35 hod. do cca 23:58:25 hod. v trvaní 5 minút a 50 sekúnd,\n- komunikáty propagujúce súťaž Štartovací balíček JOJ v čase od cca 23:12:53 hod. do cca 23:14:48\nhod. v trvaní 1 minúta a 55 sekúnd a v čase od cca 23:29:21 hod. do cca 23:29:37 hod. v trvaní 16 sekúnd,\nktoré naplnili definíciu telenákupného šotu podľa § 32 ods. 2 písm. a) zákona č. 308/2000 Z., v celkovom\nčasovom rozsahu 14 minút, čím došlo k prekročeniu času vyhradeného reklamným a telenákupným\nšotom počas jednej celej hodiny o 2 minúty,\nza čo bola navrhovateľke podľa ustanovenia § 64 ods. 1 písm. d) zákona č. 308/2000 Z.z. uložená\núhrnná sankcia - pokuta určená podľa § 67 ods. 5 písm. a) zákona č. 308/2000 Z.z. vo výške 9.500,- €.\nÚlohou najvyššieho súdu v zmysle námietok navrhovateľky bolo posúdiť, či navrhovateľka odvysielaním\nuvedených komunikátov porušila zákonné ustanovenia špecifikované odporkyňou v rozhodnutí a či boli\nsplnené zákonné podmienky pre jej sankčný postih.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky preskúmal, či napadnuté rozhodnutie odporkyne nevybočilo z medzí\na hľadísk ustanovených zákonom, či jej závery zodpovedajú zásadám logického myslenia a tiež, či\npodklady pre takýto úsudok boli zistené úplne a riadnym procesným postupom.\nPodľa § 3 písm. h) zákona č. 308/2000 Z.z., doplnkové vysielanie je komunikát, ktorý nie je reláciou\nvysielania a ako zložka programovej služby zvyčajne dopĺňa vysielací čas medzi jednotlivými reláciami\nvysielania, najmä videotext, reklama, telenákup, zvukové a zvukovo-obrazové prostriedky oddeľujúce\nvysielanie reklamy a telenákupu a iná programová interpunkcia, ako aj oznam o aktuálnom čase a\nohlasovanie programov.\nPodľa § 3 písm. i) zákona č. 308/2000 Z.z., program je\n1. zvukový komunikát, tvoriaci svojím obsahom, formou a funkciou uzavretý celok v rámci programovej\nslužby vysielateľa, alebo\n2. zvukovo-obrazový, zložený z pohybujúcich sa obrazov so zvukom alebo bez zvuku, tvoriaci svojím\nobsahom, formou a funkciou uzavretý celok v rámci programovej služby vysielateľa alebo v rámci\nkatalógu zostaveného poskytovateľom audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie.\nPodľa § 5 ods. 1 písm. g) zákona č. 308/2000 Z.z. do pôsobnosti Rady v oblasti výkonu štátnej správy\npatrí dohliadať na dodržiavanie povinností podľa tohto zákona a podľa osobitných predpisov.\nPodľa § 5 ods. 1 písm. h) zákona č. 308/2000 Z.z., do pôsobnosti Rady v oblasti výkonu štátnej správy\npatrí ukladať sankcie vysielateľom, prevádzkovateľom retransmisie a poskytovateľom audiovizuálnej\nmediálnej služby na požiadanie, ako aj tým, ktorí vysielajú alebo prevádzkujú retransmisiu bez\noprávnenia.\nPodľa § 32 ods. 4 písm. a) zákona č. 308/2000 Z.z., vysielateľ je povinný zabezpečiť, aby ním vysielaná\nreklama a telenákup boli čestné a slušné.\n\nPodľa § 34 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z., vo vysielaní programovej služby nesmú v reklame ani\nv telenákupe účinkovať hlásatelia, moderátori a redaktori spravodajských a politicko-publicistických\nprogramov, a to ani v obraze, ani vo zvuku.\nPodľa § 36 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z.z., vysielací čas vyhradený reklamným šotom a telenákupným\nšotom počas jednej celej hodiny nesmie presiahnuť 20 % (12 min). Vysielací čas vyhradený reklame\nv čase od 19. 00 h do 22.00 h nesmie presiahnuť u vysielateľa na základe zákona osem minút počas\njednej celej hodiny.\nPodľa § 64 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z. za porušenie povinnosti uloženej týmto zákonom alebo\nosobitnými predpismi Rada ukladá tieto sankcie:\na) upozornenie na porušenie zákona,\nb) odvysielanie oznamu o porušení zákona,\nc) pozastavenie vysielania alebo poskytovania programu alebo jeho časti,\nd) pokutu,\ne) odňatie licencie za závažné porušenie povinnosti.\nPodľa § 64 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z., pokutu rada určí podľa závažnosti veci, spôsobu, trvania\na následkov porušenia povinnosti, miery zavinenia a s prihliadnutím na rozsah a dosah vysielania,\nposkytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie a retransmisie, získané bezdôvodné\nobohatenie a sankciu, ktorú už prípadne uložil samoregulačný orgán pre oblasť upravenú týmto zákonom\nv rámci vlastného samoregulačného systému.\nPodľa § 67 ods. 5 písm. a) zákona č. 308/2000 Z.z. Rada uloží pokutu vysielateľovi televíznej\nprogramovej služby okrem vysielateľa prostredníctvom internetu od 3.319 € do 165.969 € a vysielateľovi\nrozhlasovej programovej služby od 497 € do 49.790 €, ak porušil podmienky na vysielanie mediálnej\nkomerčnej komunikácie vrátane reklamy a telenákupu.\nPodľa § 71 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z. na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis\no správnom konaní okrem ustanovení § 23 v časti nesprístupnenia zápisníc o hlasovaní a § 49, 53, 54,\n56 až 68 zákona o správnom konaní.\nNajvyšší súd po dôslednom oboznámení sa s kompletným spisovým materiálom odporkyne, vrátane\npriloženého obrazovo-zvukového záznamu programu (§ 250q ods. 1 veta druhá O.s.p.), sa stotožnil s\nprávnymi závermi odporkyne, že navrhovateľka odvysielaním jednotlivých komunikátov propagujúcich\nsúťaž Štartovací balíček TV JOJ, porušila povinnosť ustanovenú v § 34 ods. 3 zákona č. 308/2000\nZ.z., keď odvysielala na programovej službe JOJ komunikáty, ktoré naplnili definíciu telenákupného\nšotu, v ktorých účinkovala moderátorka spravodajského programu televízie JOJ a zároveň porušila\npovinnosť ustanovenú v § 36 ods. 2 zákona č. 308/2008 Z.z., keď odvysielala na programovej službe\nJOJ reklamné bloky a komunikáty propagujúce súťaž Štartovací balíček TV JOJ, ktoré rovnako naplnili\ndefiníciu telenákupného šotu, v celkovom časovom rozsahu 14 minút, čím došlo k prekročeniu času\nvyhradeného reklamným a telenákupným šotom počas jednej celej hodiny o 2 minúty.\nK námietke navrhovateľky, týkajúcej sa spísania resp. nespísania zápisnice zo vzhliadnutia obrazovozvukového záznamu, senát najvyššieho súdu uvádza, že s touto námietkou sa už Najvyšší súd\nSlovenskej republiky vysporiadal vo svojich skorších rozhodnutiach napr. sp. zn. 7Sž/2/2013 z 24.\nseptembra 2014, 7Sž/8/2013 z 24. septembra 2014, 3Sž/18/2013 zo 6. mája 2014. Táto ustálená\njudikatúra najvyššieho súdu prešla aj následným testom ústavnosti, keď Ústavný súd Slovenskej\nrepubliky potvrdil správnosť záverov uvedených v rozsudku najvyššieho súdu sp.zn. 7Sž/8/2013 z 24.\nseptembra 2014 a sťažnosť navrhovateľky odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Ústavný súd uviedol, že\nnajvyšší súd sa relevantne vysporiadal s odvolacími námietkami sťažovateľky a svoje závery dostatočne\nodôvodnil.\nSenát najvyššieho súdu zároveň dáva do pozornosti rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4Sž/1/2014 zo\n7. októbra 2014, z ktorého cituje: „Námietku navrhovateľky spochybňujúcu proces zisťovania skutkového\nstavu samotnou Radou ako kolektívnym orgánom, z dôvodu nevyhotovenia zápisnice zo vzhliadnutia\nzáznamu z predmetného audiovizuálneho záznamu, najmä v kontexte absencie uvedenia konkrétneho\n\nrozporu skutkového stavu zisteného správnym orgánom a skutkovým stavom tvrdeným navrhovateľkou,\nnajvyšší súd hodnotí ako nedôvodnú....\nNavrhovateľka napáda nezákonnosť procesného postupu odporkyne pri zisťovaní podkladov pre\nvydanie preskúmavaného rozhodnutia argumentáciou čerpanou z uznesenia rozšíreného senátu\nNejvyššího správního soudu Českej republiky (ďalej aj „nejvyšší správní soud“) sp. zn. 7As/57/2010 82 z 3. apríla 2012. V tejto súvislosti je potrebné podotknúť, že právne závery uvedené v citovanom\nuznesení nejvyššího správního soudu vychádzajú z rigoróznejšej právnej úpravy Správního řádu (§ 18\nods. 1 zákona č. 500/2004 Sb.) účinného v českom právnom poriadku, podľa ktorého má správny orgán\npovinnosť spísať protokol o úkone dokazovania v správnom konaní vykonanom „mimo ústní jednání“.\nNajvyšší súd zastáva názor, že nie je možné vychádzať z právneho názoru Nejvyššího správního soudu\nČeskej republiky uvedeného v tomto rozhodnutí, keďže jeho právny názor bol ustálený a vychádza z\nprávnej úpravy platnej na území iného štátu.\nPredovšetkým je potrebné prihliadnuť na slovenskú právnu úpravu regulácie vysielania a retransmisie,\nkedy v rámci realizácie pôsobnosti Rady v oblasti výkonu štátnej správy táto môže vychádzať z\npodkladov pripravených zamestnancami Kancelárie Rady pre vysielanie a retransmisiu, plniacich úlohy\nspojené s jej činnosťou (§ 4 ods. 4 v spojení s § 5 ods. 1 a 2 zákona č. 308/2000 Z.z.).\nPodľa okolností prípadu je na zvážení správneho orgánu, ktoré úkony v konaní vyhodnotí ako podstatné,\nčo vyplýva i z dikcie zákona (§ 22 ods. 1 Správneho poriadku). Zápisnica predstavuje písomný záznam\no vykonanom procesnom úkone, resp. konaní o jeho výsledkoch, ktorý vyhotovuje zamestnanec\nsprávneho orgánu. Dôležitosť zápisnice spočíva v tom, že má dôkaznú moc verejnej listiny (§ 37), pričom\nzápisnica je len jeden z možných dôkazov v správnom konaní (34 ods. 2), a preto nemá vyššiu dôkaznú\nhodnotu než iné dôkazy a správny orgán je povinný ju hodnotiť v súlade s § 34 ods. 5 správneho\nporiadku.“\nVychádzajúc z uvedeného najvyšší súd dospel k záveru, že nevyhotovenie zápisnice resp. iného\nzáznamu odporkyňou o oboznámení sa s obrazovo-zvukovým záznamom z predmetného vysielania\nv posudzovanej veci nie je možné považovať za takú vadu konania, ktorá by mala za následok\nnezákonnosť preskúmavaného rozhodnutia v zmysle § 250i ods.3 O.s.p.\nSúd nesúhlasil ani s argumentáciou navrhovateľky, že Rada ako správny orgán nevykonala dôkaz ohliadku záznamov z vysielania predmetných programov. Zákonodarca dôkaz ohliadky ustanovuje v\n§ 38 správneho poriadku, v zmysle ktorej právnej úpravy, poznatky, ktoré v rámci ohliadky správny\norgán získa, dokazujú alebo vyvracajú dokazovanú skutočnosť vzťahujúcu sa na prejednávanú vec\nv správnom konaní. Ohliadku veci však možno vykonať iba na vec majúcu hmotný charakter a ktorá\nbola predložená správnemu orgánu alebo sa ohliadka veci vykoná na mieste, kde sa táto vec nachádza\n(ohliadka nehnuteľnosti- pozemku, stavby). Vychádzajúc z uvedenej právnej úpravy a skutkových zistení\ndanej veci - z charakteru záznamu vysielania, by v zmysle argumentácie navrhovateľky mohol byť\npredmetom ohliadky len technický nosič záznamu z vysielania.\nNajvyšší súd sa nemohol stotožniť ani s námietkou navrhovateľky, že napadnuté rozhodnutie obsahuje\nnedostatočné odôvodnenie vo vzťahu k posudzovaniu podmienok na obmedzenie slobody prejavu.\nÚstava Slovenskej republiky vo svojom ustanovení čl. 26 ods. 4 vymedzuje situáciu, kedy je možné\nobmedziť toto ústavné právo a za splnenia akých podmienok. Ide o prípad ochrany práv a slobôd iných,\nbezpečnosti štátu, verejného poriadku, ochrany verejného zdravia a mravnosti. Vychádzajúc z právnej\núpravy regulácie vysielania a retransmisie je zrejmý účel zákonodarcu stanoviť podmienky povinnosti\nvysielateľa obmedziť účinkovanie hlásateľov, moderátorov a redaktorov spravodajských a politickopublicistických programov v reklame a v telenákupe sledujúc cieľ ochrany divákov pred nezákonným\nzneužitím postavenia takýchto osôb vysielateľom na reklamné účely. Dôvodom predmetnej povinnosti\nje, aby si divák nespájal takéto osoby s poskytovaním objektívnych informácií, pričom potreba takéhoto\nobmedzenia je žiaduca aj vzhľadom na to, že by nemusel byť schopný rozoznať rozdiel medzi redakčným\nobsahom a reklamou a zároveň by mohol prísť k mylnému záveru o váhe propagačných tvrdení,\nnakoľko mu ich prezentuje osoba, ktorú si spája s poskytovaním objektívnych informácií v súlade so\nzásadou rozoznateľnosti a oddelenosti (§ 34 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z.). Rovnako je zrejmý\núčel zákonodarcu aj vo vzťahu k povinnosti vysielateľa dodržať rozsah vysielacieho času vyhradeného\nreklamným a telenákupným šotom počas jednej celej hodiny a to maximálne 20% (12 min.) za účelom\n\npotreby regulácie vysielateľa v súvislosti s ochranou divákov pred nadmerným vysielaním reklamných\na telenákupných šotov, ktoré by mohli neprimeraným spôsobom narúšať integritu programov.\nZ vyššie uvedeného vyplýva, že v danom prípade bol zrejmý legitímny cieľ a to osobitná ochrana divákov\npred nezákonným konaním vysielateľa alebo poskytovateľa audiovizuálnej služby na požiadanie, ktorý\nbolo potrebné chrániť a ktorý opodstatňuje predmetný zásah do práva na slobodu prejavu na základe\nzákonných obmedzení vyplývajúcich z ustanovení § 34 ods. 3 a § 36 ods. 2 zákona č. 308/2000\nZ.z., ktorý bol nevyhnutný v demokratickej spoločnosti a zároveň primeraný, čím boli splnené všetky\npodmienky pre obmedzenie ústavou chráneného práva na slobodu prejavu vymedzeného v čl. 26 ústavy,\nktoré je možné zaradiť pod limitačnú klauzulu ochrany práv a slobôd iných. Povinnosti vysielateľa\nvyplývajúce z § 34 ods. 3 a § 36 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z.z. v oblasti regulácie vysielania sú v súlade\ns právnymi predpismi práva EÚ, t.j. smernicou Európskeho parlamentu a Rady Európy č. 2010/13/EÚ\no audiovizuálnych mediálnych službách (čl. 23 ods. 1) a medzinárodnými záväzkami, t.j. Európskym\ndohovorom o cezhraničnej televízii (čl. 13 ods. 4).\nK námietke navrhovateľky, týkajúcej sa výroku II. napadnutého rozhodnutia, ohľadom časového\nrozsahu odvysielaných komunikátov, najvyšší súd konštatuje, že sa stotožňuje s tvrdením odporkyne,\nže navrhovateľka nevzala do úvahy komunikát v trvaní 16 sekúnd propagujúci súťaž Štartovací balíček\nTV JOJ odvysielaný v čase od 23:29:21 hod. do cca 23:29:37 hod. Uvedený komunikát bol zaradený\ndo celkového času vyhradeného reklamným a telenákupným šotom, nakoľko z jeho obsahu vyplýva,\nže spadá pod definíciu telenákupu. Senát najvyššieho súdu sa z uvedených dôvodov nestotožnil s\ntvrdením navrhovateľky, že Rada v posudzovanom výroku rozhodnutia uviedla skutočnosti v rozpore so\nzisteným skutkovým stavom, z dôvodu ktorého je rozhodnutie nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť\na nedostatok dôvodov.\nRovnako senát najvyššieho súdu prisvedčil argumentácii odporkyne, že nález Ústavného súdu\nSlovenskej republiky vo veci sp. zn. II. ÚS 307/2014 nemožno aplikovať na prejednávanú vec, pretože\nsa týka inej povinnosti vysielateľov (§ 16 ods. 3 písm. b) zákona č. 308/2000 Z.z.) a síce povinnosti\nzabezpečiť objektívnosť a nestrannosť spravodajských programov a politicko-publicistických programov\ns tým, že názory a komentáre musia byť oddelené od informácií spravodajského charakteru.\nVzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, keďže v rozsahu navrhovateľkou vymedzených dôvodov,\nnebolo zistené pochybenie pri aplikovaní relevantných zákonných ustanovení, najvyšší súd napadnuté\nrozhodnutie Rady č. RP/36/2015 z 23. júna 2015 podľa § 250q ods. 2 O.s.p. potvrdil.\nO náhrade trov konania najvyšší súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s § 250l ods. 2 O.s.p.\ntak, že v konaní neúspešnej navrhovateľke náhradu trov konania nepriznal.\nO povinnosti navrhovateľky zaplatiť súdny poplatok rozhodol najvyšší súd podľa § 2 ods. 4 veta druhá\na § 5 ods. 1 písm. h) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov\nv znení neskorších predpisov a položky č. 10 písm. g) Sadzobníka súdnych poplatkov ako prílohy k\nuvedenému zákonu v znení účinnom od 1. septembra 2014, podľa ktorého poplatníkom je tiež ten, kto\npodal opravný prostriedok proti rozhodnutiu správneho orgánu a v konaní nebol úspešný. Navrhovateľka\nje preto povinná zaplatiť súdny poplatok v sume 500 € na bankový účet podľa priloženého platobného\npredpisu.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v konaní podľa tretej hlavy piatej časti O.s.p. postupoval podľa\nustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktorý bol zrušený zákonom č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový\nporiadok (§ 473), ktorý nadobudol účinnosť dňa 1. júla 2016.\nDňom 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok, ktorý v § 492\nods. 1 ustanovil, že konania podľa tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo\ndňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov.\nV súlade s vyššie uvedenými prechodnými ustanoveniami odvolací súd v predmetnej veci postupoval\npodľa doterajšieho predpisu, Občianskeho súdneho poriadku.\n\nToto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9\nzákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch v znení účinnom od 1. mája 2011).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}