{"guid": "1c22e214-ad2d-438d-a7db-fd5c46a7d05a:7c61e5a1-7594-44ea-b39c-d355472e1b2f", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:9014010159.1", "spisova_znacka": "6Sž/27/2014", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sž/27/2014 z 27. 1. 2016", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 27. januára 2016, sp. zn. 6Sž/27/2014, ECLI:SK:NSSR:2016:9014010159.1", "identifikacne_cislo": "9014010159", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Pavel Ištók", "sudca_id": 117, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/mgr-pavel-istok-117", "datum_vydania": "2016-01-27", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Opravné prostriedky proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-64.odsek-1.pismeno-d", "nazov": "§ 64 ods. 1 písm. d) zákona č. 308/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-64.odsek-1.pismeno-d", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/308-2000/paragraf-64"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-67.odsek-3.pismeno-f", "nazov": "§ 67 ods. 3 písm. f) zákona č. 308/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-67.odsek-3.pismeno-f", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/308-2000/paragraf-67"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-39a.odsek-2", "nazov": "§ 39a ods. 2 zákona č. 308/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-39a.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/308-2000/paragraf-39a"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-39a.odsek-5.pismeno-d", "nazov": "§ 39a ods. 5 písm. d) zákona č. 308/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-39a.odsek-5.pismeno-d", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/308-2000/paragraf-39a"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2000/308#paragraf-64", "/SK/ZZ/2000/308#paragraf-67", "/SK/ZZ/2000/308#paragraf-39a"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/7c61e5a1-7594-44ea-b39c-d355472e1b2f", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:9014010159.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2016:9014010159.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2016:9014010159.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n6Sž/27/2014\n9014010159\n27. 01. 2016\nJUDr. Zdenka Reisenauerová\nECLI:SK:NSSR:2016:9014010159.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky\nReisenauerovej a členov senátu JUDr. Jozefa Hargaša a JUDr. Aleny Adamcovej v právnej veci\nnavrhovateľa: MAC TV, s.r.o., so sídlom Brečtanová 1, 831 01 Bratislava, IČO: 00 618 322, zastúpený\nAdvokátskou kanceláriou Bugala - Ďurček, s.r.o., so sídlom Drotárska cesta 102, 811 02 Bratislava,\nproti odporcovi: Rada pre vysielanie a retransmisiu, so sídlom Dobrovičova 8, P.O.BOX 155, 810 00\nBratislava, v konaní o opravnom prostriedku navrhovateľa na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia\nodporcu zo dňa 21. októbra 2014 č. RP/061/2014, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odporcu zo dňa 21. októbra 2014 č. RP/061/2014 p o\nt v r d z u j e.\nNavrhovateľovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a.\nNavrhovateľ je povinný zaplatiť súdny poplatok vo výške 500 eur na účet Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky vedený v S. pre zasielanie súdnych poplatkov a pokút: N. v lehote 15 dní od právoplatnosti\nrozsudku.\nodôvodnenie:\nI.\nRada pre vysielanie a retransmisiu rozhodnutím zo dňa 21. októbra 2014 č. RP/061/2014 vydaným v\nsprávnom konaní č. 411/SKO/2014 ako orgán príslušný podľa § 4 ods. 1 až 3 a § 5 ods. 1 písm. g/\npostupom podľa § 71 zákona č. 308/2000 Z.z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000\nZ.z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisoch (ďalej len zákon č. 308/2000 Z.z. alebo zákon\no vysielaní a retransmisii) navrhovateľovi uložila sankciu podľa § 64 ods. 1 písm. d/ zákona o vysielaní\na retransmisii určenú podľa § 67 ods. 3 písm. f/ uvedeného zákona vo výške 1.500 € za porušenie\npovinnosti ustanovenej v § 39a ods. 2, s odkazom na 39a ods. 5 písm. d/ tohto zákona, ktorého porušenia\nsa dopustil tým, že dňa 30.03.2014 cca 20:30 v rámci programovej služby JOJ pri odvysielaní program\nX Factor, v ktorom boli umiestnené produkty podľa § 39a ods. 1 uvedeného zákona porušil povinnosť\nzreteľne informovať verejnosť o existencii umiestňovania produktov označením na konci programu.\nRada súčasne vyslovila, že podľa § 64 ods. 5 tohto zákona „Uložením sankcie nezaniká povinnosť, za\nktorej porušenie sa sankcia uložila“ a podľa § 67 ods. 16 tohto zákona je pokuta splatná do 30 dní odo\ndňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia a je potrebné ju uhradiť na účet uvedený v rozhodnutí.\nII.\n\nNavrhovateľ proti uvedenému rozhodnutiu odporcu v zákonnej lehote podal opravný prostriedok. Žiadal,\naby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté rozhodnutie odporcu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie\nkonanie. Uplatnil si náhradu trov konania.\nV dôvodoch opravného prostriedku tvrdil, že napadnutým rozhodnutím bol ukrátený na svojich právach.\nNamietal, že napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu vychádza z nesprávneho právneho\nposúdenia veci, zistenie skutkového stavu, z ktorého vychádzalo správne rozhodnutie je v rozpore\ns obsahom spisov, zistenie skutkového stavu je nedostatočné na posúdenie veci, rozhodnutie je\nnepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov a v konaní správneho orgánu\nbola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia - vykonanie\ndokazovania v rozpore so zákonom resp. nevykonanie dôkazov.\nNavrhovateľ tvrdil, že Rada vo svojom oznámení o začatí správneho konania, ako aj v napadnutom\nrozhodnutí uviedla, že podkladmi pre vydanie napadnutého rozhodnutia sú záznam z vysielania\nprogramu X Fakctor a prepis/popis skutkového stavu. Poukazom na právnu úpravu ustanovenú v\nparagrafe 71 ods. 1 zákona o vysielaní v spojení s § 34 ods. 2 a 4 správneho poriadku a § 22\nods. 1, 2, 3 správneho poriadku vytýkal Rade, že ako správny orgán nevykonala dôkaz - ohliadku\nzáznamov z vysielania predmetného programu, resp. pri vykonaní tohto dôkazu postupovala v rozpore\ns uvedenými ustanoveniami správneho poriadku, nakoľko o vykonaní tohto dôkazu nevyhotovila\nzápisnicu. Argumentáciu Rady, že sa pred vydaním rozhodnutia s podkladmi oboznámila považoval v\npriamom rozpore s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, ako aj v rozpore s administratívnym spisom,\nkeďže z vykonania tohto dôkazu neexistuje žiaden záznam - zápisnica, poukazom\nna\nto, že z napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, akým spôsobom tak urobila. Poukazom na to, že zo\nsamotnej povahy ohliadky ako procesného úkonu v správnom konaní vyplýva, že práve bezprostrednosť\na priamosť pozorovania je nenahraditeľným rysom v konaní pred Radou a nie je možné sa mu\nvyhnúť odkazom na sprostredkovanú analýzu/prepis/popis bez toho, aby členovia Rady obrazovo\nzvukový záznam, za ktorý môžu udeliť sankciu na vlastné oči videli uviedol, že vykonanie dôkazov\nresp. vyhotovenie zápisnice o vykonaní dôkazov (ohliadky predmetného záznamu z vysielania) má\npre vysielateľa ako účastníka správneho konania zásadný význam. Považoval za veľmi podstatnú aj\nskutočnosť, že nielen hodnotenie, ale aj samotná selekcia do analýzy/prepisu/ popisu je prejavom\nsubjektívneho náhľadu na vec, takže by v prípade, ak by analýza nahradila zápisnicu, došlo by k situácii,\nkedy by de facto rozhodovali nikým nevolení úradníci/zamestnanci namiesto osobného rozhodovania\nčlenov Rady. Namietal, že vzhľadom k uvedenému Rada pri vykonávaní dôkazov postupovala v\nrozpore so správnym poriadkom, čím nedostatočne zistila skutkový stav veci, zistený skutkový stav\nje v rozpore s obsahom spisov a v konaní Rady bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na\nzákonnosť napadnutého rozhodnutia. V danej súvislosti dal do pozornosti Uznesenie rozšíreného senátu\nNajvyššího správního soudu ČR sp. zn. 7As/57/2010 - 82 z 03.04.2012.\nZáverom navrhovateľ uviedol, že povinnosť kladená § 21 ods. 1 správneho poriadku je odrazom práva\nna spravodlivé konanie, na ktoré poukazuje aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej rozhodovacej\nčinnosti, dajúc do pozornosti rozhodnutie ESĽP vo veci Lisica v Chorvátsko, v ktorom Európsky súd\npotvrdil svoj konštantný právny výklad práva na spravodlivé súdne konanie keď konštatoval, že nestačí,\naby bola spravodlivosť vykonaná, ale je potrebné, aby bolo viditeľné ako bola spravodlivosť vykonaná.\nNavrhovateľ namietal, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci\n- „na konci programu“ znamená posledný časový úsek programu. Uviedol, že napriek skutočnosti,\nže správny orgán má určitý priestor na aplikáciu správnej úvahy, jeho správna úvaha je limitovaná\nkompetenciami zákonodarcu a procesnými právami Vysielateľa. Definovať, čo sa považuje za\nprotiprávne konanie a čo nie je kompetenciou zákonodarcu a žiadna „aplikačná prax“ Rady nie je\nspôsobilá túto kompetenciu limitovať alebo nahrádzať. V súlade s procesnými právami Vysielateľa na\nspravodlivé súdne konanie a inú právnu ochranu je, aby pri obmedzení základného práva na slobodu\nprejavu bolo obmedzenie založené na splnení podmienky zákonnosti. Dal do pozornosti rozhodnutie\nESĽP vo veci Amann proti Švajčiarsku (Rozhodnutie č. 27798/95). Dôvodil, že zákonodarcom uvedená\nhypotéza právnej normy uvádza pojem „na konci programu“, ktorý však právny poriadok nijakým\nspôsobom nedefinuje, preto nie je z hľadiska požiadavky formulovanej zo strany ESĽP vo vyššie\nuvedenej právnej veci, ktorá tvorí aj pre Najvyšší súd SR záväzný výklad pri ochrane práv Vysielateľa,\nformulovaná dostatočne presne, aby umožnila Vysielateľovi prispôsobiť svoje konanie. Kritérium\nzákonnosti zásahu do práv Vysielateľa nemožno považovať za splnené. Ďalej uviedol, že aj keby\n\npredmetný neurčitý pojem „na konci programu“ zniesol kritérium zákonnosti, je potrebné uviesť,\nže jeho výklad bude musieť byť z dôvodu „správneho trestania“ výrazne prispôsobený v prospech\n„obvineného“, čiže v tomto prípade Vysielateľa. Zásah do slobody prejavu Vysielateľa prostredníctvom\nRadou uvádzaného výkladu pojmu „na konci programu“ neznesie kritériá legitimity ani proporcionality,\nktoré dôvody rozvinul vzhľadom ku konkrétnym okolnostiam daného prípadu.\nZáverom navrhovateľ zdôraznil, že obsah informácie o umiestňovaní produktov, ktorý býva obvykle v\ntelevíznom vysielaní odvysielaný „na konci programu“ uvádzaný v jazykovom tvare predstavujúci minulý\nčas, napr. „v tomto programe boli umiestňované produkty'', čo bežnému recipientovi tejto informácie\njasne a jednoznačne umožňuje ohraničiť obsah programu, v ktorom mohol očakávať umiestňovanie\nproduktov, pričom po odvysielaní takéhoto oznámenia „na konci programu“ je zrejmé, že už žiadne\nprodukty umiestnené vo vysielaní nebudú. Prejednávanej veci ide o identický prípad a je možné\nkonštatovať, že konaním Vysielateľa nedošlo k porušeniu ani ohrozeniu legitímne sledovaného cieľa\nochrany práv recipientov.\nIII.\nOdporca vo vyjadrení k opravnému prostriedku navrhovateľa navrhoval napadnuté rozhodnutie potvrdiť.\nV dôvodoch vyjadrenia odporca nesúhlasil s námietkami navrhovateľa vznesenými v jeho opravnom\nprostriedku. Napadnuté rozhodnutie považoval za riadne odôvodnené, vydané na základe správnych\nskutkových a právnych záverov, v predmetnom správnom konaní sa riadne vysporiadal s argumentmi\nnavrhovateľa, výšku pokuty plne odôvodnil a napadnuté rozhodnutie nevykazuje žiadne vady, ktoré\nby mohli mať vplyv na jeho zákonnosť a rovnako ani jeho postup v predmetnom správnom konaní\nnevykazuje žiadne vady, ktoré by mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.\nVo vzťahu k námietke navrhovateľa o nezákonnosti vykonania dôkazu - ohliadka záznamov z vysielania\na nevyhotovenia zápisnice, odporca dal do pozornosti, že obdobná námietka bola vznesená i v\nkonaniach č. 2Sž/3/2009, 3Sž/66/2005-25, 5Sž/8/2010, 3Sž/22/2012, 6Sž/21/2012, 6Sž/7/2014, v\nktorých NS SR postup odporcu pred vydaním rozhodnutia nespochybnil a napadnuté rozhodnutie\nRady potvrdil. Uviedol, že podkladom pre vydanie rozhodnutia sú podľa správneho poriadku všetky\nskutočnosti, ktoré môžu prispieť k zisteniu skutočného stavu veci, záznam z vysielania je jedným z\npodkladov pre rozhodnutie v správnom konaní, na ktorom je jednoznačne zaznamenaný skutkový stav,\npričom rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán, poukazom na to,\nže v zmysle § 34 ods. 3 správneho poriadku bol navrhovateľ povinný navrhnúť na podporu svojich\ntvrdení uvedených vo vyjadrení k správnemu konaniu dôkazy, ktoré sú mu známe. Rada poskytla\nnavrhovateľovi možnosť vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia a spôsobu ich zistenia a navrhnúť dôkazy\nna podporu svojich tvrdení, pričom navrhovateľ bol súčasne poučený, že pokiaľ svoje práva nevyužije\nRada rozhodne aj bez jeho stanoviska, pričom navrhovateľ svoje právo nevyužil, keď na výzvu Rady\nsvoje vyjadrenie nepredložil. Konštatoval, že z povahy podkladu pre rozhodnutie - záznamu z vysielania\nje zrejmé, že je možné sa s ním oboznámiť len jeho zhliadnutím, majúc za to, že vo veci bol dôkladne a\nspoľahlivo zistený skutkový stav. Súhlasil s tvrdením navrhovateľa, že písomný prepis/popis skutkového\nstavu nie je možné zamieňať ani stotožňovať so zápisnicou o vykonaní dôkazov, nakoľko písomný\nprepis/popis skutkového stavu je iba nevyhnutným prejavom zásady písomnosti správneho konania,\nkeď písomný popis skutkového stavu slúži na zachytenie obsahu skutkového stavu zaznamenaného\nna technickom nosiči, pričom skutkový stav v tej najhodnovernejšej podobe je zachytený v podobe\nzáznamu vysielania, avšak vzhľadom na písomnú formu správneho konania, ako aj jeho konečného\nvýstupu vo forme písomného rozhodnutia, je nutné tento obsah preniesť do písomnej podoby, v ktorej\nje zaznamenaný text a popísané dianie, ktoré sa vyskytne v obrazovej zložke. Ďalej uviedol, že nakoľko\nnavrhovateľ v rámci správneho konania nepodal písomné stanovisko k predmetu správneho konania a\nani inak neuviedol žiadne konkrétne námietky voči podkladom pre rozhodnutie, nepovažoval záznam\nvysielania programu a jeho prepis/popis za sporný s poukazom na to, že ani sám navrhovateľ nenamietal\nrozpor medzi skutkovým stavom popísaným v napadnutom rozhodnutí a predmetným záznamom\nvysielania.\nOdporca nesúhlasil ani s ďalšou námietkou navrhovateľa, ktorou namietal nesprávne právne posúdenie\nveci.\n\nNesúhlasil s tým, že Rada pochybila pri posudzovaní naplnenia kritérií podľa čl. 26 ods. 4 Ústavy SR.\nUviedol, že Rada skúmala splnenie povinnosti vysielateľa zreteľne informovať verejnosť o existencii\numiestňovania produktov označením na začiatku a na konci programu, ako aj pri pokračovaní programu\npo prerušení mediálnou komerčnou komunikáciou, aby zistila, či sú splnené dôvody pre uloženie sankcie\nza porušenie povinnosť ustanovenej v § 39a ods. 2 zákona č. 308/2000 Z.z. s odkazom na § 39a ods.\n5 písm. d) zákona č. 308/2000 Z.z. a dospela k záveru, že je potrebné rozhodnúť o porušení zákona č.\n308/2000 Z.z. a uložení sankcie. Uviedol, že ako vyplýva z účastníkom konania citovaného rozhodnutia\nESĽP vo veci Amann proti Švajčiarsku, právna norma je predvídateľná vtedy, ak je formulovaná\ndostatočne presne na to, aby umožnila každej osobe - v prípade potreby za pomoci odborných poradcov\n- prispôsobiť chovanie, ktorú požiadavku povinnosť podľa § 39a ods. 2 zákona č. 308/2000 Z.z. s\nodkazom na § 39a ods. 5 písm. d) jednoznačne napĺňa, keďže zreteľne stanovuje povinnosť zreteľne\ninformovať verejnosť o existencii umiestňovania produktov označením na začiatku a na konci programu,\nako aj pri pokračovaní programu po prerušení mediálnou komerčnou komunikáciou. Vysielateľovi preto\nmalo byť zrejmé, akým spôsobom má informovať verejnosť o umiestňovaní produktov v programe\npoukazom na to, že k predmetnej povinnosti navyše existuje výkladová prax Rady z právoplatných\nrozhodnutí, pričom samotný účastník konania bol o tomto výklade podrobne oboznámený v rozhodnutí\nč. RL/42/2010 zo dňa 31.08.2010, ako aj RP/101/2011 zo dňa 25.10.2011.\nKonštatoval, že ustanovenie § 39a ods. 5 písm. d) zákona č. 308/2000 Z.z. stanovuje jednoznačnú\npovinnosť zreteľne informovať recipienta o tejto skutočnosti na začiatku programu, na pokračovaní po\nprerušení mediálnou komerčnou komunikácie a výkladom ustanovenia § 39a ods. 5 písm. d) zákona č.\n308/2000 Z.z. nie je možné dospieť k inému záveru ako k tomu, že informácia o komerčnom obsahu\nprogramu musí byť recipientovi prezentovaná na úplnom začiatku programu a na jeho úplnom konci\na na úplnom začiatku jeho pokračovania po prerušení. Odmietal tvrdenie navrhovateľa o nahrádzaní\nkompetencie zákonodarcu svojou aplikačnou praxou tvrdiac, že práve naopak Rada si plnila svoju\nzákonnú povinnosť ustanovenú v § 4 ods. 2 druhej vete zákona č. 308/2000 Z.z. Ďalej uviedol,\nže požiadavka zreteľne informovať verejnosť o existencii umiestňovania produktov označením na\nzačiatku a na konci programu, ako aj pri pokračovaní programu po prerušení mediálnou komerčnou\nkomunikáciou je jednoznačne zakotvená v právnom poriadku SR a právo na slobodu prejavu je celkom\nzrejme obmedzené osobitnou ochranou divákov pred zameniteľnosťou obsahu sledovaného programu\ns komerčnými informáciami v podobe umiestnených produktov, a to na základe zákona, konkrétne\nustanovením § 39a ods. 2 zákona č. 308/2000 s odkazom na § 39a ods. 5 písm. d) tohto zákona, a\npráve takéto obmedzenie slobody prejavu umožňuje ustanovenie čl. 26 ods. 4 Ústavy, majúc za to, že\npodmienka legality a legitimity je teda nepochybne naplnená.\nOdporca tiež uviedol, že v prípade požiadavky zreteľne informovať verejnosť o existencii umiestňovania\nproduktov označením na začiatku a na konci programu, ako aj pri pokračovaní programu po prerušení\nmediálnou komerčnou komunikáciou sa nejedená o odporúčanie Rady, ktorým by sa mal navrhovateľ\nriadiť. V prípade pojmu koniec programu sa s prihliadnutím na legálnu definíciu programu jedná o\njasný termín, ktorý nepripúšťa navrhovateľom uvádzanú polemiku. Tvrdenie navrhovateľa o najvyššej\npozornosti recipienta na obsah vysielania práve v priebehu záverečnej časti programu považoval za\nničím nepodložené a čisto účelové tvrdenie. Konštatoval, že účelom povinnosti informovať o existencii\numiestňovania produktov na začiatku, na konci programu, ako aj pri jeho pokračovaní po prerušení\nmediálnou komerčnou komunikáciou je snaha zabezpečiť maximálnu mieru informovanosti recipienta o\nkomerčnom obsahu v programe. K naplneniu tohto účelu prispieva aj presné určenie časového okamihu,\nkedy sa musí predmetný oznam na obrazovke objaviť, a teda na začiatku a na konci programu. Poukázal\nna to, že nespornou skutočnosťou, ktorá prispieva k naplneniu sledovaného účelu, je určitý návyk, ktorý\nrecipient vďaka dôslednému dodržiavaniu uvedenej povinnosti získa. Odporca upriamil pozornosť na\ndôvody napadnutého rozhodnutia na strane 6-7 a na dôvody uvedené v rozhodnutí č. RP/101/2011 zo\ndňa 25.10.2011 (právoplatné dňa 13.12.2011), v ktorom Rada tiež skonštatovala, že akceptovateľným\nkonaním, ktorým bude povinnosť podľa § 39a ods. 5 písm. d) zákona č. 308/2000 Z.z. naplnená je aj\nkonanie, keď vysielateľ zaradí informáciu o komerčnom obsahu programu už v jeho priebehu, resp.\npočas jeho vysielania (injektáž, splitscreen), avšak táto informácia musí byť odvysielaná na začiatku\nprogramu a na jeho konci, resp. na začiatku pokračovania programu po prerušení, pričom pri takomto\nposudzovaní akceptovateľnosti časovej odchýlky je nevyhnutné mať na zreteli vyššie dôvody a účel\nustanovenia § 39a ods. 5 písm. d) uvedeného zákona s poukazom na to, že v predmetnom programe bol\noznam o umiestňovaní produktov zaradený do vysielania cca 27 s pred jeho skončením. Navrhovateľom\nuvedenú polemiku považoval za zjavne účelovú a najmä zákonom nepodložená. Vo vzťahu k výkladu\n\nprávnej normy odporca tiež uviedol, že s ohľadom na zákonné limity správnej úvahy je nevyhnutné pri\nvýklade pojmu koniec programu vychádzať práve z legálnej definície programu obsiahnutej v zákone č.\n308/2000 Z.z. a nie z vnímania obsahu programu tzv. bežným recipientom ako sa domnieva navrhovateľ,\npoukazom na rozhodnutie RL/057/2012 zo dňa 11.09.2012. Konštatoval, že za koniec programu je vždy\npovažovaný jeho skutočný funkčný, formálny, ako aj obsahový koniec a nie moment, kedy sa sa na\nobrazovke objavia titulky.\nOdporca vo vzťahu k navrhovateľom namietaného nesplnenia kritéria proporcionality v danom prípade\nuviedol, že v prípade povinnosti podľa ustanovenia § 39a ods. 2 zákona č. 308/2000 Z.z. s odkazom\nna § 39a ods. 5 písm. d) tohto zákona je možné skúmať jedine zachovanie princípu adekvátnosti\nzasahovania správneho orgánu do slobody spravovaného subjektu v jej najširšom zmysle. Keďže\nzákonodarca túto povinnosť do právneho poriadku zaradil a taktiež upravil aj sankčnú zodpovednosť\nsubjektu pri jej nesplnení je zrejmé, že zásah správneho orgánu do slobody spravovaného subjektu pri jej\nprípadnom vynucovaní posúdil ako adekvátny, prípustný a Rade teda neprináleží skúmať adekvátnosť,\nči proporcionalitu povinnosti ustanovenej v § 39a ods. 2 zákona č. 308/2000 Z.z. s odkazom na § 39a\nods. 5 písm. d) zákona vo vzťahu k právam a slobodám vysielateľa, v ktorej súvislosti tiež uviedol, že\nv danom prípade zákon ani nedáva priestor na skúmanie proporcionality zásahu do práv vysielateľa,\nnakoľko povinnosť stanovená v § 39a ods. 2 zákona č. 308/2000 Z.z. s odkazom na § 39a ods. 5\npísm. d) zákona je formulovaná jednoznačnou povinnosťou zreteľne informovať verejnosť o existencii\numiestňovania produktov onačením na začiatku a na konci programu, ako aj pri pokračovaní programu\npo prerušení mediálnou komerčnou komunikáciou.\nOdporca trval na svojom závere, že časový odstup 27 s nie je možne charakterizovať ako minimálny\nčasový posun (spôsobený napr. technickou stránkou veci) od konca programu a zaradenie informácie o\numiestňovaní produktov pred ukončením programu po jeho obsahovej stránke, nie je možné považovať\nza označenie na konci programu.\nIV.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd vecne príslušný na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia\nRady na základe podaného opravného prostriedku nariadil v danej veci pojednávanie dňa 27.01.2016,\nna ktoré predvolal účastníkov konania a právneho zástupcu navrhovateľa. Navrhovateľ a ani jeho právny\nzástupca sa na pojednávanie súdu nedostavili, napriek riadne vykázanému predvolaniu a ani svoju\nneúčasť neospravedlnili.\nZástupca odporcu na pojednávaní súdu uviedol, že k opravnému prostriedku navrhovateľa odporca\npodal podrobné vyjadrenie, na dôvodoch ktorého v celosti trvá a naďalej žiada, aby súd opravným\nprostriedkom napadnuté rozhodnutie Rady ako vecne správne potvrdil.\nNajvyšší súd preskúmal napadnuté rozhodnutie Rady a jemu predchádzajúce správne konanie\npostupom podľa § 246 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s §§ 250l a nasl. O.s.p. v rozsahu dôvodov\nuvedených v opravnom prostriedku, a po oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu č. 411/\nSKO/2014, ako aj s obsahom písomných podaní účastníkov konania a po vypočutí zástupcu odporcu na\npojednávaní súdu dňa 27.01.2016 dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľa nie je dôvodný.\nPredmetom súdneho prieskumu v danej veci je rozhodnutie a postup žalovaného správneho orgánu,\nktorým rozhodnutím bola navrhovateľovi uložená sankcia podľa § 64 ods. 1 písm. d/ zákona o vysielaní\na retransmisie určená podľa § 67 ods. 3 písm. f/ uvedeného zákona vo výške 1.500 € za porušenie\npovinnosti ustanovenej v § 39a ods. 2 s odkazom na 39a ods. 5 písm. d/ tohto zákona.\nZ obsahu administratívneho spisu najvyšší súd v danej veci mal preukázané, že žalovaný správny orgán\nnapadnutým rozhodnutím zo dňa 21. októbra 2014 č. RP/061/2014 uložil navrhovateľovi sankciu podľa\n§ 64 ods. 1 písm. d/ zákona o vysielaní a retransmisii určenú podľa § 67 ods. 3 písm. f/ uvedeného\nzákona vo výške 1.500 € za porušenie povinnosti ustanovenej v § 39a ods. 2, s odkazom na 39a\nods. 5 písm. d/ tohto zákona, ktorého porušenia sa dopustil tým, že dňa 30.03.2014 cca 20:30 v rámci\nprogramovej služby JOJ pri odvysielaní program X Factor, v ktorom boli umiestnené produkty podľa § 39a\nods. 1 uvedeného zákona porušil povinnosť zreteľne informovať verejnosť o existencii umiestňovania\nproduktov označením na konci programu. Rada súčasne vyslovila, že podľa § 64 ods. 5 tohto zákona\n\n„Uložením sankcie nezaniká povinnosť, za ktorej porušenie sa sankcia uložila“ a podľa § 67 ods. 16\ntohto zákona je pokuta splatná do 30 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia a je potrebné\nju uhradiť na účet uvedený v rozhodnutí.\nNapadnuté rozhodnutie odporca vydal v správnom konaní č. 411/SKO/2014 začatom na základe\noznámenia o začatí správneho konania, doručeného navrhovateľovi dňa 30.05.2014 s výzvou\nna zaslanie stanoviska. Odporca opätovne vyzval navrhovateľa na vyjadrenie sa k podkladom\nrozhodnutia, ktorá výzva bola navrhovateľovi doručená dňa 09.10.2014. V oboch výzvach odporca\npoučil navrhovateľa, že pokiaľ svoje práva v stanovenej lehote nevyužije, Rada môže rozhodnúť vo\nveci aj bez jeho stanoviska, pokiaľ uzná, že podklady a dôkazy zhromaždené v správnom konaní sú\ndostačujúce podľa § 46 správneho poriadku. Navrhovateľ ani na opakovanú výzvu odporcu vyjadrenie v\ndanej veci nepodal. Podkladmi pre rozhodnutie boli záznam vysielania programu X Factor odvysielaný\nna programovej službe JOJ dňa 30.03.2014 o cca 20:30, prepis/popis skutkového stavu, ktorý tvoril\nprílohu oznámenia o začatí konania.\nPodľa § 4 ods. 1 až 4 zákona o vysielaní a retransmisii poslaním rady je presadzovať záujmy verejnosti\npri uplatňovaní práva na informácie, slobody prejavu a práva na prístup ku kultúrnym hodnotám a\nvzdelaniu a vykonávať štátnu reguláciu v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych\nmediálnych služieb na požiadanie.\nRada dbá o uchovávanie plurality informácií v spravodajských reláciách vysielateľov, ktorí vysielajú\nna základe zákona alebo na základe licencie podľa tohto zákona. Dohliada na dodržiavanie právnych\npredpisov upravujúcich vysielanie, retransmisiu a poskytovanie audiovizuálnych mediálnych služieb na\npožiadanie a vykonáva štátnu správu v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych\nmediálnych služieb na požiadanie v rozsahu vymedzenom týmto zákonom.\nRada je právnická osoba so sídlom v Bratislave. Pri výkone štátnej správy v oblasti vysielania,\nretransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie má postavenie orgánu\nštátnej správy s celoštátnou pôsobnosťou v rozsahu vymedzenom týmto zákonom a osobitnými\npredpismi.\nČinnosť rady vyplývajúcu z jej poslania (odseky 1 a 2) a z jej pôsobnosti (§ 5) vykonávajú členovia rady a\núlohy spojené s činnosťou rady plnia zamestnanci Kancelárie Rady pre vysielanie a retransmisiu (ďalej\nlen \"kancelária\").\nPodľa § 5 ods. 1 písm. g/, h/, m/ zákona o vysielaní a retransmisii do pôsobnosti rady v oblasti\nvýkonu štátnej správy patrí dohliadať na dodržiavanie povinností podľa tohto zákona a podľa\nosobitných predpisov, ukladať sankcie vysielateľom, prevádzkovateľom retransmisie a poskytovateľom\naudiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie, ako aj tým, ktorí vysielajú alebo prevádzkujú retransmisiu\nbez oprávnenia, žiadať záznamy vysielania od vysielateľov v prípade potreby.\nPodľa § 64 ods. 1 písm. d/, ods. 2 veta prvá, ods. 3 zákona o vysielaní a retransmisie za porušenie\npovinnosti uloženej týmto zákonom alebo osobitnými predpismi rada ukladá tieto sankcie: d) pokutu.\nSankciu podľa odseku 1 písm. d) rada uloží, ak vysielateľ, prevádzkovateľ retransmisie, poskytovateľ\naudiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie alebo právnická osoba alebo fyzická osoba podľa § 2\nods. 3 a 4 aj napriek písomnému upozorneniu rady opakovane porušila povinnosť.\nPokutu rada určí podľa závažnosti veci, spôsobu, trvania a následkov porušenia povinnosti, miery\nzavinenia a s prihliadnutím na rozsah a dosah vysielania, poskytovania audiovizuálnych mediálnych\nslužieb na požiadanie a retransmisie, získané bezdôvodné obohatenie a sankciu, ktorú už prípadne\nuložil samoregulačný orgán pre oblasť upravenú týmto zákonom v rámci vlastného samoregulačného\nsystému.\nPodľa § 67 ods. 3 písm. f/ zákona o vysielaní a retransmisie Rada uloží pokutu vysielateľovi televíznej\nprogramovej služby okrem vysielateľa prostredníctvom internetu od 663 eur do 66 387 eur a vysielateľovi\nrozhlasovej programovej služby od 99 eur\ndo 19 916 eur, ak porušil podmienky na\numiestňovanie produktov (§ 39a).\n\nPodľa § 39a ods. 1, 2, 5 písm. d/ zákona o vysielaní a retransmisie umiestňovanie produktov je zvuková,\nobrazová alebo zvukovo-obrazová informácia o tovare, službe alebo ochrannej známke, zaradená do\nprogramu za odplatu alebo inú podobnú protihodnotu.\nUmiestňovanie produktov je povolené iba za podmienok ustanovených týmto zákonom.\nUmiestňovanie produktov podľa odsekov 3 a 4 je povolené v programoch, ktoré spĺňajú tieto požiadavky\nverejnosť je zreteľne informovaná o existencii umiestňovania produktov označením na začiatku a na\nkonci programu, ako aj pri pokračovaní programu po prerušení mediálnou komerčnou komunikáciou. To\nsa nevzťahuje na program, ktorého výroba nebola objednaná alebo ktorý nebol vyrobený vysielateľom\nalebo poskytovateľom audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie, ktorý tento program vysiela alebo\nposkytuje.\nPodľa § 71 ods. 1 zákona o vysielaní a retransmisii na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje\nvšeobecný predpis o správnom konaní (zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších\npredpisov - správny poriadok), okrem ustanovení § 23 v časti nesprístupnenia zápisníc o hlasovaní a §\n49, 53, 54, 56 až 68 zákona o správnom konaní.\nPodľa § 3 ods. 1 správneho poriadku správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými\nprávnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a\nprávnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností.\nPodľa § 32 ods. 1 správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav\nveci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi\núčastníkov konania.\nPodľa § 46 správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi\npredpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a\nmusí obsahovať predpísané náležitosti.\nPo preskúmavaní veci v rozsahu námietok navrhovateľa vznesených v opravnom prostriedku najvyšší\nsúd dospel k záveru, že žalovaný správny orgán v danej veci postupoval v súlade s citovanými právnymi\nnormami, vo veci si zadovážil dostatok skutkových zistení relevantných pre vydanie rozhodnutia v súlade\nso zákonom, vo veci zistil skutočný stav, v konaní postupoval v súčinnosti s navrhovateľom ako s\núčastníkom konania a vo veci sa nedopustil ani takej vady, ktorá by mala za následok nezákonnosť\nrozhodnutia, z ktorých dôvodov napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu považoval za\nsúladné so zákonom.\nNajvyšší súd dáva do pozornosti, že úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu\nsprávneho orgánu podľa piatej časti tretej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (§§ 250l a nasl. O.s.p.)\nje posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov\npre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či\nrozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom\npredpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi,\nako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená\nzákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia.\nV rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané\nv opravnom prostriedku, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania\npred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods.\n3 O.s.p.).\nAk správny orgán podľa osobitného zákona rozhodol o spore alebo o inej právnej veci vyplývajúcej z\nobčianskoprávnych, pracovných, rodinných a obchodných vzťahov (§ 7 ods. 1) alebo rozhodol o uložení\nsankcie, súd pri preskúmavaní tohto rozhodnutia nie je viazaný skutkovým stavom zisteným správnym\norgánom. Súd môže vychádzať zo skutkových zistení správneho orgánu, opätovne vykonať dôkazy už\n\nvykonané správnym orgánom alebo vykonať dokazovanie podľa tretej časti druhej hlavy (§ 250i ods.\n2 O.s.p.).\nPri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne\nuváženie) preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených\nzákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia (§ 245 ods. 2 O.s.p.).\nVychádzajúc zo skutkových zistení danej veci najvyšší súd nepovažoval za dôvodné námietky\nnavrhovateľa, ktorými poukazom na právnu úpravu ustanovenú v § 71 ods. 1 zákona o vysielaní v\nspojení s § 34 ods. 2 a 4 správneho poriadku a § 22 ods. 1, 2, 3 správneho poriadku namietal, že Rada\nnevykonala dôkaz - ohliadku záznamov z vysielania predmetného programu, resp. pri vykonaní tohto\ndôkazu postupovala v rozpore s uvedenými ustanoveniami správneho poriadku, nakoľko o vykonaní\ntohto dôkazu nevyhotovila zápisnicu tvrdiac, že Rada pri vykonávaní dôkazov postupovala v rozpore\nso správnym poriadkom, keď nevyhotovila zápisnicu o ohliadke záznamu predmetného vysielania,\nsvedčiacej o tom, že sa oboznámila bezprostredne priamym pozorovaním s jeho obsahom, čím\nnedostatočne zistila skutkový stav veci; zistený skutkový stav je v rozpore s obsahom spisov a v konaní\nRady bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, v ktorej\nsúvislosti dal do pozornosti Uznesenie rozšíreného senátu Najvyššího správního soudu ČR sp. zn.\n7As/57/2010 - 82 z 03.04.2012.\nPodľa § 22 ods. 1 správneho poriadku o ústnych podaniach a o dôležitých úkonoch v konaní, najmä o\nvykonaných dôkazoch, o vyjadreniach účastníkov konania, o ústnom pojednávaní a o hlasovaní správny\norgán spíše zápisnicu.\nV citovanej právnej úprave zákonodarca ustanovuje, že správny orgán spisuje zápisnicu pri ústnom\npodaní, pri dôležitom úkone v konaní, pri ústnom pojednávaní a ak vo veci koná a rozhoduje kolektívny\nsprávny orgán pri hlasovaní. Z gramatického výkladu uvedenej právnej normy je zrejmé, že je na zvážení\nsprávneho orgánu, ktoré úkony v konaní bude považovať za dôležité a to podľa okolností danej veci, čo\nvyplýva z dikcie zákonom stanoveného „najmä“. Zápisnica predstavuje písomný záznam o vykonanom\nprocesnom úkone, resp. konaní, o jeho výsledkoch, ktorý vyhotovuje zamestnanec správneho orgánu.\nDôležitosť zápisnice spočíva v tom, že má dôkaznú moc verejnej listiny (§ 37), pričom zápisnica je len\njeden z možných dôkazov v správnom konaní (34 ods. 2), a preto nemá vyššiu dôkaznú hodnotu než\niné dôkazy a správny orgán je povinný ju hodnotiť v súlade s § 34 ods. 5.\nVychádzajúc zo skutkových zistení je zrejmé, že navrhovateľ v danej veci nepodal žiadne stanovisko\na teda nevzniesol ani námietku, v ktorej by vyjadril pochybnosti k podkladom pre vydanie rozhodnutia,\nuvedených v oznámení o začatí správneho konania - záznam z vysielania a prepis/popis skutkového\nstavu tvoriaceho prílohu oznámenia, ako aj nenavrhoval vykonanie žiadneho dôkazu a nevyjadril ani\npochybnosti o tom, že by odporca v predmetnom konaní postupoval len z prepisu/popisu vypracovaného\nkanceláriou Rady bez bezprostredného vzhliadnutia odvysielaného programu. Uvedenú námietku\nnavrhovateľ vzniesol až v opravnom prostriedku proti rozhodnutiu Rady. Odporca sa k uvedenej\nnámietke navrhovateľa vyjadril v písomnom vyjadrení k opravnému prostriedku tak, že uviedol, že z\npovahy podkladu pre rozhodnutie - záznamu z vysielania je zrejmé, že je možné sa s ním oboznámiť len\njeho zhliadnutím a spochybnenie sledovania programu, ktorého obsah je predmetom správneho konania\nčlenmi Rady, nemá racionálny základ a uvedené námietky zo strany navrhovateľa sú len nepodloženými\ntvrdeniami, ktoré sú navyše aj zavádzajúce. Poukázal na právny názor najvyššieho súdu vyslovený v\nrozsudku sp. zn. 6Sž/7/2014, ktorý v časti týkajúcej sa predmetnej námietky citoval.\nVychádzajúc z uvedeného najvyšší súd dospel k záveru, že nevyhotovenie zápisnice resp. iného\nzáznamu odporcom o oboznámení sa so záznamom z predmetného vysielania v danom prípade nie\nje možné považovať za takú vadu konania, ktorá by mala za následok nezákonnosť preskúmavaného\nrozhodnutia v zmysle § 250i ods. 3 O.s.p. Nemožno nechať bez povšimnutia skutočnosť, že navrhovateľ\nv priebehu správneho konania nepodal žiadne stanovisko, nenavrhoval vykonanie žiadneho dôkazu,\nnerozporoval porušenie právnej povinnosti. V zmysle § 32 ods. 1 správneho poriadku správny orgán je\npovinný zistiť skutočný stav veci a v zmysle § 33 ods. 1, 2 postupovať v konaní v súčinnosti s účastníkom\nkonania. Účastník správneho konania ma právo na súčinnosť v právnom konaní v zmysle § 33 ods. 1\nsprávneho poriadku a súčasne v zmysle § 34 ods. 3 správneho poriadku je povinný navrhnúť dôkazy\nmu známe na podporu svojich tvrdení, teda uvedená právna úprava prenáša dôkazné bremeno aj na\n\núčastníka správneho konania. Pokiaľ teda navrhovateľ ako obvinený z porušenia právnej povinnosti\npotom ako sa dozvedel o začatí správneho konania vo veci porušenia právnej povinnosti, mal nielen\nprávo, ale i povinnosť navrhnúť mu známe dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, a preto ak svoje právo na\nsúčinnosť v správnom konaní nevyužil, vystavil sa v konaní riziku neunesenia dôkazného bremena na\npreukázanie pravdivosti svojich následných tvrdení. Vzhľadom k uvedenému ak navrhovateľ v opravnom\nprostriedku sa bránil najmä tým, že Rada v správnom konaní pochybila, keď o zhliadnutí záznamu\nvysielania nevyhotovila zápisnicu, nenamietajúc zistenia preukazujúce porušenie právnej povinnosti,\nsamotná táto skutočnosť nemohla mať za následok nezákonnosť rozhodnutia v danej veci.\nSúd nesúhlasil ani s argumentáciou navrhovateľa, že Rada ako správny orgán nevykonala dôkaz ohliadku záznamov z vysielania predmetných programov. Zákonodarca dôkaz ohliadky ustanovuje v\n§ 38 správneho poriadku, v zmysle ktorej právnej úpravy poznatky, ktoré v rámci ohliadky správny\norgán získa dokazujú alebo vyvracajú dokazovanú skutočnosť vzťahujúcu sa na prejednávanú vec v\nsprávnom konaní, pričom ohliadku veci možno vykonať iba na vec majúcu hmotný charakter a ktorá bola\npredložená správnemu orgánu alebo sa ohliadka veci vykonávaná mieste, kde sa táto vec nachádza\n(ohliadka nehnuteľnosti - pozemku, stavby). Vychádzajúc uvedenej právnej úpravy a skutkových zistení\ndanej veci - z charakteru záznamu vysielania by v zmysle argumentácie navrhovateľa mohol byť\npredmetom ohliadky len technický nosič záznamu z vysielania.\nPokiaľ navrhovateľ v danej súvislosti dal do pozornosti Uznesenie rozšíreného senátu Najvyššího\nsprávního soudu ČR sp. zn. 7As/57/2010 - 82 z 03.04.2012, najvyšší súd zastáva názor, že nie je možné\nvychádzať z právneho názoru súdu iného štátu.\nNajvyšší súd nesúhlasil ani s ďalšími námietkami navrhovateľa, ktorými namietal, že napadnuté\nrozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci - „na konci programu“, ktorý však právny\nporiadok nijakým spôsobom nedefinuje, tvrdiac, že správna úvaha Rady je limitovaná kompetenciami\nzákonodarcu a procesnými právami Vysielateľa, pričom definovať, čo sa považuje za protiprávne\nkonanie a čo nie, je kompetenciou zákonodarcu a žiadna „aplikačná prax“ Rady nie je spôsobilá\ntúto kompetenciu limitovať alebo nahrádzať, ako aj, že v súlade s procesnými právami Vysielateľa\nna spravodlivé súdne konanie a inú právnu ochranu je, aby pri obmedzení základného práva na\nslobodu prejavu bolo obmedzenie založené na splnení podmienky zákonnosti, majúc za to, že zásah\ndo slobody prejavu Vysielateľa prostredníctvom Radou uvádzaného výkladu pojmu „na konci programu“\nneznesie kritériá legitimity ani proporcionality, dajúc do pozornosti rozhodnutie ESĽP vo vec Amann proti\nŠvajčiarsku (Rozhodnutie č. 27798/95).\nPodľa čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny\nštát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.\nPodľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej\nmedziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.\nPodľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne\nzáväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.\nZ uvedeného článku ústavy vyplýva, že výklad a uplatňovanie všeobecne záväzných právnych predpisov\nmusí byť v súlade s ústavou. Vplyvom ústavy dochádza k vsunutiu jej obsahovo-hodnotových vlastností\ndo všeobecných pojmov zákona tak, aby bol zabezpečený ústavne konformný výklad. Požiadavka na\nústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je súčasťou zákonnosti rozhodnutia ako individuálneho\nsprávneho aktu. Práve tu je ťažisko činnosti orgánu verejnej správy a správneho súdnictva, pretože\ndikcia zákona nemôže byť interpretovaná izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona, cieľa právnej\nregulácie, ktorý zákon sleduje. Orgány štátu realizujúc svoju rozhodovaciu právomoc sú pri výkone svojej\nmoci povinné postupovať v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy, s prihliadnutím na to, že súčasne sú viazané aj\nprávnou úpravou obsiahnutou v medzinárodných zmluvách, ktorými je Slovenská republika viazaná (čl.\n7 Ústavy SR) a po vstupe Slovenskej republiky do Európskeho spoločenstva, Európskej únie postupovať\ntiež v súlade s právne záväznými predpismi Európskeho spoločenstva, Európskej únie.\nZo skutkových zistení danej veci je zrejmé, že odporca sankcionoval navrhovateľa za porušenie\npovinnosti ustanovenej mu v § 39a ods. 2, 5 písm. d/ zákona č. 308/2000 Z.z., keď navrhovateľ v\n\noznačenom programe odvysielal oznam o umiestňovaní produktov v časovom odstupe cca 27 sekúnd\npred koncom programu. Vychádzajúc z obsahu právnej úpravy ustanovenej vo vyššie citovanej právnej\nnorme § 39a ods. 2, 5 písm. d/ zákona č. 308/2000 Z.z. najvyšší súd dospel k záveru, že odporca\nv súlade so zákonom aplikoval uvedenú právnu normu, keďže pri výklade pojmu koniec programu\nvychádzal práve z gramatického a logického výkladu právnej úpravy ustanovenej v § 39a ods. 5 písm.\nd/ tohto zákona v súlade so zásadami zdravého rozumu, keď konštatoval, že za koniec programu je\nvždy považovaný jeho skutočný funkčný, formálny, ako aj obsahový koniec a nie moment, kedy sa na\nobrazovke objavia titulky prerušované ukážkami zostrihov z ďalších častí programu, ktoré sú súčasťou\npredmetného programu.\nPodľa čl. 26 ods. 1 až 4 Ústavy Slovenskej republiky sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.\nKaždý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako\naj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie\ntlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na\npovolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon.\nCenzúra sa zakazuje.\nSlobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia\nv demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného\nporiadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.\nSloboda prejavu je jedným z hlavných základov demokratickej spoločnosti, jednou z prvoradých\npodmienok jej pokroku a rozvoja každého jednotlivca, zahŕňa však nielen slobodu názoru a prijímania a\nrozširovania informácii a myšlienok, ale obsahuje aj povinnosť a zodpovednosť. Právo slobody prejavu\npatrí medzi základné politické práva v právnom poriadku každej demokratickej spoločnosti a v právnom\nporiadku Slovenskej republiky je zakotvené v čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky. V zmysle čl. 7 ods.\n5 Ústavy Slovenskej republiky Dohovor o ochrane ľudských práv a slobôd (oznámenie Federálneho\nministerstva zahraničných vecí č. 209/1992 Zb.) je pre orgány verejnej moci pri výkone činnosti v rozsahu\nich kompetencie záväzným právnym predpisom, majúcim prednosť pred zákonom. Dohovor slobodu\nprejavu a informácií ustanovuje v čl. 10.\nPodľa čl. 10 ods. 1, 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na\nslobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo\nmyšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom,\naby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.\nVýkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám,\npodmienkam obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v\ndemokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti, predchádzania\nnepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu\núniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.\nZ uvedenej právnej úpravy zakotvenej v Ústave Slovenskej republiky, ako aj v Dohovore vyplýva, že\nje v právomoci štátu zákonom ustanoviť také právne prostriedky, ktorými môže obmedziť právo na\nslobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti\nnevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných (čl. 26 ods. 2 Ústavy SR), bezpečnosť štátu, verejného\nporiadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti,\npredchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv\niných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci (čl.\n10 ods. 2 Dohovoru).\nV právnom poriadku Slovenskej republike zákonodarca výkon týchto slobôd obmedzuje vo viacerých\nzákonoch sledujúc cieľ ochrany pred zneužitím týchto slobôd, keďže ich výkon zahŕňa aj povinnosti\na aj zodpovednosť. Takáto právna úprava z dôvodov vyššie uvedených je ustanovená aj v zákone č.\n308/2000 Z.z., pričom rozsah „nevyhnutnosti“ v demokratickej spoločnosti sa musí posudzovať ad hoc\ns legitímnym cieľom, čo vyplýva aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva.\n\nZákonodarca zákonom č. 308/2000 Z.z. zveruje do právomoci Rade presadzovať záujmy verejnosti\npri uplatňovaní práva na informácie, slobody prejavu a práva na prístup ku kultúrnym hodnotám a\nvzdelaniu a vykonávať štátnu reguláciu v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych\nmediálnych služieb na požiadanie. Dohliada na dodržiavanie právnych predpisov upravujúcich\nvysielanie, retransmisiu a poskytovanie audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie a vykonáva\nštátnu správu v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb\nna požiadanie v rozsahu vymedzenom týmto zákonom (§ 4 ods. 1, 2 zákona č. 308/2000 Z.z.). Do\npôsobnosti Rady v oblasti výkonu štátnej správy patrí dohliadať na dodržiavanie povinností podľa\nzákona o vysielaní a retransmisii a podľa osobitných predpisov, ako aj ukladať sankcie vysielateľom za\nporušenie právnej povinnosti (§ 5 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z.).\nVzhľadom k uvedenému najvyšší súd považoval za nedôvodnú námietku navrhovateľa, že Rada\naplikáciou právnej normy § 39a ods. 5 písm. d/ zákona č. 308/2000 Z.z. výkladom pojmu „na konci\nprogramu“ zasiahla do jeho základného práva na slobodu prejavu. Právo na slobodu prejavu nie je\nabsolutné. Článok 26 ods. 4 Ústavy SR, ako aj čl. 10 ods. 2 Dohovoru umožňuje obmedzenie tohto\npráva na základe zákona, ktorým v tomto prípade je právna úprava ustanovená v § 39a ods. 2, 5\npísm. d/ zákona č. 308/2000 Z.z., sledujúc práva iných a to ochranu divákov pred zameniteľnosťou\nobsahu sledovaného programu s komerčnými informáciami v podobe umiestnených produktov, a preto\npodmienka legitimity je teda nepochybne naplnená. Najvyšší súd nesúhlasil ani s argumentáciou\nnavrhovateľa o porušení podmienky proporcionality. Zákonodarca v právnej norme § 39a ods. 2, 5 písm.\nd/ zákona č. 308/2000 Z.z. stanoví jednoznačnú povinnosť zreteľne informovať verejnosť o existencii\numiestňovania produktov onačením na začiatku a na konci programu, ako aj pri pokračovaní programu\npo prerušení mediálnou komerčnou komunikáciou a Rade neprináleží skúmať proporcionalitu povinnosti\nzákonodarcom ustanovenej v § 39a ods. 2, 5 písm. d/ zákona č. 308/2000 Z.z. vo vzťahu k právam a\nslobodám vysielateľa.\nVychádzajúc z uvedeného a zo skutkových zistení danej veci najvyšší súd zastáva názor, že Rada\npri aplikácii právnej normy § 39a ods. 2, 5 písm. d/ zákona č. 308/2000 Z.z. postupovala aj v súlade\ns rozhodnutím ESĽP vo veci Amann proti Švajčiarsku (Rozhodnutie č. 27798/95), keďže právna\núprava v uvedenej právnej norme je formulovaná dostatočne presne tak, že je z nej zjavná povinnosť\nzákonodarcom uložená, a preto tvrdenia navrhovateľa považoval za účelové.\nNajvyšší súd nesúhlasil ani s tvrdením navrhovateľa, že aj keby predmetný neurčitý pojem „na konci\nprogramu“ zniesol kritérium zákonnosti je potrebné uviesť, že jeho výklad bude musieť byť z dôvodu\n„správneho trestania“ výrazne prispôsobený v prospech „obvineného“, čiže v tomto prípade Vysielateľa.\nZ rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu vyplýva, že vzhľadom na nedostatok špeciálnej úpravy pri\nadministratívnom trestaní pri posudzovaní správneho deliktu a rozhodovaní o ňom, ako aj pri ukladaní\nsankcie je postupovať „analogiae legis“ podľa ustanovení obsahujúci trestnoprávnu úpravu, ktorý\nprávny záver vyplýva aj zo znenia čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách\n(publikovaný pod č. 209/1992 Zb.), keď Dohovor v článku 6 ods. 1 veta prvá uvádza „akékoľvek\ntrestné obvinenie“, ako aj z Odporúčania výboru ministrov č. R(91) pre členské štáty o správnych\nsankciách, ktoré bolo schválené Výborom ministrov 13. februára 1991 na 452. zasadnutí zástupcov\nministrov. Súčasne najvyšší súd vo svojej rozhodovacej činnosti konštatoval, že pri postihu správneho\ndeliktu vysielateľa Radou je síce potrebné analogicky postupovať podľa trestnoprávnej úpravy, čo však\nneznamená povinnosť Rady postupovať podľa trestnoprávnych predpisov výlučne, pretože povinnosťou\nRady je v konaní zisťovania deliktu a ukladania sankcie zaň predovšetkým postupovať v zmysle právnej\núpravy ustanovenej v zákone o vysielaní a retransmisie, ktorý je špeciálnym právnym predpisom\nustanovujúcim právomoc Rady pri administratívnom trestaní. Vzhľadom k uvedenému vychádzajúc zo\nzákonnej úpravy ustanovenej v § 39a ods. 2, 5 písm. d/ zákona 308/2000 Z.z. zákonodarca povinnosť\nvysielateľa stanovil presne a určito, a preto nebol dôvodov výklad tejto právnej úpravy prispôsobovať v\nprospech vysielateľa - navrhovateľa.\nV administratívnom konaní, predmetom ktorého je zisťovanie správneho deliktu a uloženie sankcie zaň,\nje podstatné, či účastník správneho konania, ktorý sa mal svojim postupom dopustiť porušenia zákona,\nsprávny delikt spáchal a podmienky, za ktorých k spáchaniu došlo, ako aj následky ním vzniknuté\nmôžu mať vplyv len na výšku sankcie, ktorú zákon predpokladá za spáchanie správneho deliktu.\nZodpovednosť u právnických osôb za správny delikt sa zakladá na zásade objektívnej zodpovednosti,\nktorá vyplýva aj z ustanovení zákona o vysielaní a retransmisii.\n\nNajvyšší súd z uvedených dôvodov dospel k záveru, že odporca v danom prípade postupoval v súlade\nso zákonom a pri svojej správnej úvahe nevybočil z medzí a hľadísk stanovených zákonom, keď\nsankcionoval navrhovateľa za porušenie povinnosti ustanovenej v § 39a ods. 2, 5 písm. d/ zákona č.\n308/2000 Z.z. tým, že dňa 30.03.2014 cca 20:30 v rámci programovej služby JOJ pri odvysielaní program\nX Factor, v ktorom boli umiestnené produkty podľa § 39a ods. 1 uvedeného zákona porušil povinnosť\nzreteľne informovať verejnosť o existencii umiestňovania produktov označením na konci programu,\nkeď časový odstup 27 sekúnd nepovažoval za minimálny časový posun (spôsobený napr. technickou\nstránkou veci) od konca programu a zaradenie informácie o umiestňovaní produktov pred ukončením\nprogramu po jeho obsahovej stránke, nepovažoval za označenie na konci programu.\nNajvyšší súd nepovažujúc námietky navrhovateľa uvedené v jeho opravnom prostriedku proti\nrozhodnutiu Rady za relevantné na vyhovenie jeho odvolacieho návrhu, napadnuté rozhodnutie\nžalovaného správneho orgánu ako vecne správne a v súlade so zákonom potvrdil podľa § 250q ods.\n2 O.s.p.\nO náhrade trov konania súd rozhodoval podľa § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s § 250l ods. 2.\nNavrhovateľovi nepriznal náhradu trov konania, pretože bol v konaní neúspešný.\nO povinnosti navrhovateľa zaplatiť súdny poplatok za podaný opravný prostriedok súd rozhodol podľa\n§ 2 ods. 4 veta druhá zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení neskorších predpisov, podľa\nktorého poplatníkom je tiež ten, kto podal opravný prostriedok proti rozhodnutiu správneho orgánu a v\nkonaní nebol úspešný.\nSenát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9\nzákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.\nmája 2011).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}