Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sž/6/2014 z 22. 3. 2016
Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 22. marca 2016, sp. zn. 2Sž/6/2014, ECLI:SK:NSSR:2016:9014010039.1
Najvyšší súd | 2Sž/6/2014 | ECLI:SK:NSSR:2016:9014010039.1 | 2016-03-22 | Rozsudok
Oblasť práva: Správne právo – Ostatné
Citované ustanovenia: zákon č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii (zrušený), § 20 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/d6f5c32f-7afb-4c32-b459-99b1005760e5
Odkaz: https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:9014010039.1

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Sž/6/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 9014010039
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Kováčová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:9014010039.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Kováčovej
a členov senátu JUDr. Jozefa Hargaša a JUDr. Kataríny Benczovej, v právnej veci navrhovateľa: MAC
TV, s.r.o., so sídlom Brečtanová 1, 831 01 Bratislava, IČO: 00 618 322, zastúpeného Advokátskou
kanceláriou Bugala - Ďurček, s.r.o., so sídlom Miletičova 5B, 821 08 Bratislava, proti odporkyni: Rada
pre vysielanie a retransmisiu, so sídlom Dobrovičova 8, P.O.BOX 155, 810 00 Bratislava, v konaní o
opravnom prostriedku navrhovateľa proti rozhodnutiu odporkyne č. RP/094/2013 zo dňa 17. decembra
2013, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odporkyne č. RP/094/2013 zo dňa 17. decembra 2013,
p o t v r d z u j e .

Navrhovateľovi náhradu trov konania  n e p r i z n á v a .

Navrhovateľovi   u k l a d á   povinnosť zaplatiť súdny poplatok v sume 500 € do 30 dní odo dňa
právoplatnosti rozsudku na účet Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vedený v V. X., B..

o d ô v o d n e n i e :

Rada pre vysielanie a retransmisiu rozhodnutím č. RP/094/2013 zo 17. decembra 2013 postupom
podľa § 71 zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z.
z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 308/2000 Z. z.") rozhodla,
že navrhovateľ porušil povinnosť ustanovenú v § 20 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z. tým, že
dňa 16. júla 2013 v čase od cca 20,31 hod. odvysielal v rámci programovej služby JOJ program
Slnko, seno, slanina, ktorý označil ako nevhodný pre maloletých do 12 rokov, hoci tento obsahoval
vyjadrenia napĺňajúce hodnotiace kritérium „obscénne a vulgárne vyjadrovanie", ktoré vzhľadom na
ich kontextuálny výskyt, frekvenciu výskytu, spôsob a formu ich spracovania alebo zobrazenia ako aj
vzhľadom na charakter, druh, umelecké a morálne posolstvo daného programu podmieňujú klasifikáciu a
označenie daného programu ako nevhodného a neprístupného pre maloletých divákov do 15 rokov, čím
došlo k nesprávnemu uplatneniu Jednotného systému označovania. Za uvedené porušenie povinnosti
odporkyňa navrhovateľovi uložila podľa § 64 ods. 1 písm. d/ v spojení s § 67 ods. 3 písm. c/ zákona č.
308/2000 Z. z. pokutu vo výške 2500 €.

S poukazom na znenie ustanovenia § 1 ods. 2 písm. g/ vyhlášky Ministerstva kultúry Slovenskej republiky
č. 589/2007 Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o jednotnom systéme označovania audiovizuálnych
diel, zvukových záznamov umeleckých výkonov, multimediálnych diel, programov alebo iných zložiek
programovej služby a spôsobe jeho uplatňovania v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č.
589/2007 Z. z.") Rada uviedla, že každý, hoci aj opakujúci sa výraz, je nutné posudzovať s prihliadnutím
na jeho konkrétne použitie v danom programe ako aj s prihliadnutím na charakter samotného programu.



Predmetný program bol tzv. reality show, ktorý popri hlavnej dejovej línii - súťaže v chudnutí - využíva
tradičné prvky žánru reality show - vytváranie, resp. podporovanie umelých konfliktov medzi účastníkmi.

Rada v rozhodnutí konštatovala, že niektorí súťažiaci sa v rámci danej reality šou snažili zviditeľniť,
príp. presadiť práve vyjadrovaním, ktoré zjavne vybočovalo z bežného rámca, pričom používali dané
výrazy v rámci „vtipných" alebo urážlivých komentárov. Odporkyňa poukázala na situáciu, kde súťažiaci
absolvovali pešiu túru zabalení v igelite (z dôvodu účinnejšieho spaľovania tukov), súťažiaca P.
upozornila na trhanie jej igelitu v oblasti rozkroku spôsobom, kde toto trhanie prirovnala k trhaniu
panenskej blany („...medzi nohami niečo trhá, ale poctivá blana to neni"). Ďalšia zo súťažiacich ju
následne rovnako „humorným" spôsobom upozornila na jej pokročilý vek, a teda na fakt, že v jej prípade
sa jej medzi nohami môžu trhať iba staré nohavičky („No moja, ty už môžeš mládí len spomínať, lebo
myslím si, že tvoje mládí už dávno prešlo, biologické hodiny ti dotikali. A to, čo sa ti medzi nohami trhá,
moja, tak to sú tvoje staré nohavičky."). V súvislosti s pokročilým vekom tejto súťažiacej spomenul jej
kolega „indulónu", pričom následne aj explicitne objasnil akým spôsobom myslel jej použitie („Najlepšia
indulóna, F., najlepšia indulóna je A64 modrá. To je univerzal. Na všetky druhy konečníkov."). Na záver
debaty urazená súťažiaca zareaguje spôsobom, že aj keby mala mať problém s vaginálnym sexom
z dôvodu jej veku, môže ho vyriešiť, napr. spomínanou indulónou. V prípade erektílnej disfunkcie jej
kolegu mu však ani toto nepomôže. („Počúvaj ma, ty buzerant, keď mne, keď ja budem mať suchú
(pípanie), použijem indulónu, ale keď tebe, keď sa nepostaví, tak nepomôžu ani máre.") V rámci
debaty o dôvode nadmerného fajčenia jeden zo súťažiacich navrhne kolegovi, aby zahodil cigarety,
nefajčil a radšej prijal orálny sex od ďalšej súťažiacej, pričom využije skutočnosť, že slangový výraz
používaný pre pomenovanie orálneho sexu je zhodný s pomenovaním inhalovania tabakových výrobkov
(„Ja bych mu povedala, povedala na tvojom mieste, že zahoď tú cigaretu, nefajči a radšej sa nehaj
odo mňa (vypipané)."). Hoci bolo konkrétne slovo prekryté zvukovou stopou, z následného vyjadrenia
dotknutej súťažiacej bolo zrejmé, že sa skutočne malo jednať o orálny sex („Fuj, taký vecheť nechcem
do úst."). Rada skonštatovala, že vzhľadom na kontext, v ktorom boli vyššie uvedené výrazy použité
(prirovnávanie trhanie igelitu medzi nohami k trhaniu panenskej blany, používanie indulóny pri sexe z
dôvodu „suchej" vagíny, odmietanie orálneho sexu vzhľadom na kvalitu mužského údu), je ich nutné
klasifikovať ako obscénne vyjadrovanie. Program tiež obsahoval niekoľko vulgárnych výrazov, ktoré
však podľa odporkyne možno charakterizovať ako primerané maloletým starším ako 15 rokov už len z
dôvodu ich extrémne nízkej intenzity (do riti, sračky) ako aj ich zanedbateľnej frekvencii výskytu (silnejší
vulgarizmus „dojebal" odznel jedenkrát v rámci celého programu).

Proti uvedenému rozhodnutiu podal opravný prostriedok navrhovateľ. Žiadal, aby Najvyšší súd
Slovenskej republiky napadnuté rozhodnutie odporcu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Súčasne
žiadal náhradu trov konania. V dôvodoch opravného prostriedku tvrdil, že napadnutým rozhodnutím
bol ukrátený na svojich právach. Namietal, že napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu
vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, zistenie skutkového stavu, z ktorého vychádzalo
správne rozhodnutie je v rozpore s obsahom spisov, zistenie skutkového stavu je nedostatočné na
posúdenie veci, rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov a
v konaní správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého
rozhodnutia.

Navrhovateľ uviedol, že Rada v napadnutom rozhodnutí uviedla, že podkladmi pre vydanie napadnutého
rozhodnutia sú záznamy z vysielania programu, prepis/popis skutkového stavu. Poukazom na právnu
úpravu ustanovenú v § 71 ods. 1 zákona o vysielaní v spojení s § 34 ods. 2 a 4 a § 22 zákona č. 71/1967
Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok")
vytýkal Rade, že ako správny orgán nevykonala dôkaz - ohliadku záznamov z vysielania predmetných
programov, resp. pri vykonaní tohto dôkazu postupovala v rozpore s uvedenými ustanoveniami
správneho poriadku, nakoľko o vykonaní tohto dôkazu nevyhotovila zápisnicu. Argumentáciu Rady, že
sa pred vydaním rozhodnutia s podkladmi oboznámila, považoval v priamom rozpore s odôvodnením
napadnutého rozhodnutiu, ako aj v rozpore s administratívnym spisom, keďže z vykonania tohto
dôkazu neexistuje žiaden záznam - zápisnica, poukazom na to, že z napadnutého rozhodnutia nie je
zrejmé, akým spôsobom tak urobila. Dôvodil, že zo samotnej povahy ohliadky ako procesného úkonu
v správnom konaní vyplýva, že práve bezprostrednosť a priamosť pozorovania je nenahraditeľným
rysom v konaní pred Radou a nie je možné sa mu vyhnúť odkazom na sprostredkovanú analýzu/
prepis/popis bez toho, aby členovia Rady obrazovo zvukový záznam, za ktorý môžu udeliť sankciu,
na vlastné oči videli. Tvrdil, že vykonanie dôkazov, resp. vyhotovenie zápisnice o vykonaní dôkazov



(ohliadky predmetného záznamu z vysielania) má pre vysielateľa ako účastníka správneho konania
zásadný význam. Považoval za veľmi podstatnú aj skutočnosť, že nielen hodnotenie, ale aj samotná
selekcia do analýzy/prepisu/popisu je prejavom subjektívneho náhľadu na vec, takže by v prípade, ak by
analýza nahradila zápisnicu, došlo by k situácii, kedy by de facto rozhodovali nikým nevolení úradníci/
zamestnanci namiesto osobného rozhodovania členov Rady. Namietal, že vzhľadom k uvedenému
Rada pri vykonávaní dôkazov postupovala v rozpore so správnym poriadkom, čím nedostatočne zistila
skutkový stav veci, zistený skutkový stav je v rozpore s obsahom spisov a v konaní Rady bola zistená
taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. V danej súvislosti dal do
pozornosti Uznesenie rozšíreného senátu Nejvyššího správního soudu ČR č. k. 7As/57/2010 - 82 z
03.04.2012.

Tvrdil, že ako osoba obvinená zo spáchania správneho deliktu má plné právo zostať počas celého
konania absolútne pasívna, nevyjadrovať sa ani nenavrhovať žiadne dôkazy, nakoľko správny orgán
zaťažuje dôkazné bremeno, ktoré správny orgán unesie len v prípade, ak porušenie povinnosti
vysielateľa preukáže bez dôvodných pochybností. Prepis/popis skutkového stavu nebol získaný
zákonným spôsobom, nakoľko nie je vyhotovený vo forme zápisnice. Prepis/popis skutkového stavu nie
je datovaný, podpísaný, opečiatkovaný a nie je z neho zrejmé, kto a akým spôsobom ho vyhotovil a čo
má tento dokument predstavovať a akú výpovednú hodnotu v konaní má predstavovať. Vyslovil názor,
že Rada je povinná označené podklady pre rozhodnutie (záznamy z vysielania) vykonať zákonným
spôsobom a po ich vykonaní vyhotoviť zápisnicu v zmysle § 22 ods. 1 správneho poriadku a až takýmto
zákonným spôsobom zistený obsah záznamu z vysielania, ktorý je zachytený v zápisnici je spôsobilým
podkladom pre vydanie rozhodnutia, ku ktorému musí mať vysielateľ možnosť sa vyjadriť. Mal za to,
že ak by odvolací súd pripustil správnosť záveru Rady, že nie je povinná o vykonaných dôkazoch
vyhotovovať zápisnicu, hoci jej to exaktne a bez výnimky ukladá § 21 ods. 1 správneho poriadku,
vytvoril by tým veľmi nebezpečný a udržateľný precedens v neprospech účastníkov správnych konaní
vedených Radou. Poukazom na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, v zmysle
ktorej súčasťou administratívneho spisu musí byť aj zápisnica o hlasovaní jednotlivých členov Rady v
správnom konaní, uviedol, že vyhotovovanie zápisnice po vykonanom dokazovaní nie je ničím odlišné
od vyhotovenia zápisnice o hlasovaní členov Rady a jej absencia sa nemôže aj s ohľadom na § 21 ods.
1 správneho poriadku považovať za zákonný postup Rady.

Ďalej navrhovateľ namietal nesprávne právne posúdenie veci, nezrozumiteľnosť napadnutého
rozhodnutia a nepresné vymedzenie skutku vo výroku. Výrok napadnutého rozhodnutia neobsahuje
spôsob spáchania skutku, vrátane vymedzenia konkrétnych vyjadrení, ktoré mali napĺňať hodnotiace
kritéria identifikované Radou. Tvrdil, že zo všeobecnej formulácie výroku napadnutého rozhodnutia nie
je možné určiť, akým spôsobom vysielateľ porušil svoju povinnosť, pretože v ňom nie sú identifikované,
ktoré konkrétne vyjadrenia alebo časti programu boli obscénnymi a vulgárnymi, a preto nie je možné
pre vysielateľa jednoznačne do budúcna predvídať, prípadne upraviť obsah svojho vysielania tak, aby
sa vyhol porušeniu povinnosti.

Navrhovateľ ďalej namietal, že nebolo dodržané jeho právo na spravodlivé súdne konanie z dôvodu,
že napadnuté rozhodnutie je nezrozumiteľné a zmätočné ako celok. Uviedol, že Rada doslova zahltila
napadnuté rozhodnutie a aj oznámenie o začatí správneho konania veľkým množstvom nerelevantných
informácií, neautentickým prepisom celého programu, z ktorých si mal vysielateľ zrejme vybrať, ktoré
majú relevanciu v správnom konaní. Poukazom na povinnosť Rady jasne a zrozumiteľne identifikovať
skutok, ktorý sa vysielateľovi kladie za vinu, aby mohol efektívne uplatňovať svoju procesnú obranu,
dôvodil, že Rada si nesplnila túto povinnosť, keď z oznámenia o začatí správneho konania vyplýva, že
Rada mimo iné považovala značne iné časti programu za porušenie povinností, ktoré však za porušenie
povinnosti už nepovažovala v samotnom napadnutom rozhodnutí. Postup Rady považoval za zmätočný,
keď napadnuté rozhodnutie bez akéhokoľvek dôvodu obsahuje takmer sedem strán prepisu informácií
odvysielaných v samotnom programe, a to bez vysvetlenia ich relevancie pre správne konanie. Tvrdil,
že Rada nakoniec len „horko - ťažko" identifikovala štyri súvetia, ktoré mali obsahovať obscénne a
vulgárne vyjadrenia. Domýšľavosť Rady v správnych rozhodnutiach nemá miesto a je povinnosťou Rady
objektívne identifikovať to, čo bolo odvysielané a posúdiť súlad obsahu so zákonom. V napadnutom
rozhodnutí sa však Rada nevyhla subjektívnym úvahám. Poukázal na to, že akékoľvek vulgarizmy boli
v predmetnom programe zvukovo upravené, tzv. „vypípané", tak aby neboli rozpoznateľné. Vysielateľ
nemôže byť sankcionovaný za to, že časť divákov sa môže dovtípiť, aké slovo bolo „vypípané". Ako
podporný argument citoval časť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, podľa ktorého „Hoci bolo



konkrétne slovo prekryté zvukovou stopou, z následného vyjadrenia dotknutej súťažiacej bolo zrejmé,
že sa skutočne malo jednať o orálny sex." Podľa navrhovateľa subjektívna domýšľavosť a vyvodzovanie
záverov z nepovedaného, zamlčaného alebo vypípaného vyjadrenia, patrí do súkromnej sféry každého
diváka, preto nemôže objektívne zaťažovať vysielateľa.

Podľa navrhovateľa v napadnutom rozhodnutí Rada nevymedzila (a to ani svojou správnou úvahou)
obsah pojmu „obscénny", aj keď pod tento pojem zaradila identifikované odvysielané vyjadrenia.
Navrhovateľ namietal, že Rada nesprávne právne posúdila vec, pretože odvysielané vyjadrenia nie je
možné považovať za obscénne ani za vulgárne, nakoľko tieto spadali do kategórie bežnej komunikácie
chránenej vekovej skupiny a mali expresívny charakter. Expresívne vyjadrovanie je kritérium, ktoré
spadá pod označenie JSO „nevhodný do 12 rokov", pričom program takéto označenie obsahoval.

Uviedol, že v napadnutom rozhodnutí Rada veľmi subjektívne uvádza výrazy, ktoré neboli odvysielané.
Rada uviedla, že „vzhľadom na kontext v ktorom boli vyššie uvedené výrazy použité (prirovnávanie
trhanie igelitu medzi nohami k trhaniu panenskej blany, používanie indulóny pri sexe z dôvodu „suchej"
vagíny, odmietanie orálneho sexu vzhľadom na kvalitu mužského údu) je nutné (...)". Skutkový stav
však podľa navrhovateľa odhalil, že vysielateľ použil nasledovné výrazy: „medzi nohami niečo trhá, ale
poctivá blana to není", „A to, čo sa ti medzi nohami trhá, moja, tak to sú tvoje staré nohavičky:", „keď ja
budem mať suchú (pípanie) použije indulónu, ale keď tebe, keď sa nepostaví, tak nepomôžu ani máre.",
„Fuj taký vecheť nechcem do úst." Navrhovateľ považoval citované vyjadrenia za nanajvýš expresívne,
avšak nie obscénne ani vulgárne a už vôbec nezodpovedajúce identifikácii, ktorú použila Rada vyššie.

Navrhovateľ taktiež namietal, že Rada uplatnila nesprávny postup a konanie trpí takou vadou, pre
ktoré je napadnuté rozhodnutie nezákonné, z dôvodu, že Rada predmetné konanie nespojila s
konaním 323-PLO/O-4570/2013 (RP/095/2013, rovnako napadnuté odvolaním), hoci v oboch konaniach
sankcionovala vysielateľa za porušenie povinnosti podľa § 20 ods. 4 zákona o vysielaní a zhodne za
to, že odvysielal program Slnko, seno slanina, ktorý zhodne označil symbolom „12", hoci mal zhodne
podľa Rady označiť symbolom „18". Rada, teda nesprávne posudzovala konanie vysielateľa ako dva
samostatné skutky, hoci tieto predstavovali čiastkové útoky jedného pokračovacieho správneho deliktu,
ktoré mala Rada posudzovať v rámci jedného konania a uložiť jednu samostatnú sankciu.

Odporkyňa vo vyjadrení k opravnému prostriedku navrhovateľa navrhla napadnuté rozhodnutie potvrdiť.
Nesúhlasila s námietkami navrhovateľa uvedenými v opravnom prostriedku. K namietanej nezákonnosti
vykonania dôkazu uviedla, že podkladom pre vydanie rozhodnutia sú podľa správneho poriadku všetky
skutočnosti, ktoré môžu prispieť k zisteniu skutočného stavu veci, záznam z vysielania je jedným z
podkladov pre rozhodnutie v správnom konaní, na ktorom je jednoznačne zaznamenaný skutkový stav,
pričom rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán. Vzhľadom na
právnu úpravu ustanovenú v § 34 ods. 3 správneho poriadku bol navrhovateľ povinný navrhnúť na
podporu svojich tvrdení uvedených vo vyjadrení k správnemu konaniu dôkazy, ktoré sú mu známe.
Rada poskytla navrhovateľovi možnosť vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia a spôsobu ich zistenia a
navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení, pričom navrhovateľ bol súčasne poučený, že pokiaľ svoje
práva nevyužije Rada rozhodne aj bez jeho stanoviska, pričom navrhovateľ svoje právo nevyužil, keď
na výzvu Rady svoje vyjadrenie nepredložil. Z povahy podkladu pre rozhodnutie - záznamu z vysielania
- je zrejmé, že je možné sa s ním oboznámiť len jeho zhliadnutím a spochybnenie sledovania programu,
ktorého obsah je predmetom správneho konania členmi Rady, nemá racionálny základ a uvedené
námietky zo strany navrhovateľa sú len nepodloženými tvrdeniami, ktoré sú navyše aj zavádzajúce.
Súhlasila s tvrdením navrhovateľa, že písomný prepis/popis skutkového stavu nie je možné zamieňať
ani stotožňovať so zápisnicou o vykonaní dôkazov, nakoľko písomný prepis/popis skutkového stavu
je iba nevyhnutným prejavom zásady písomnosti správneho konania, keď písomný popis skutkového
stavu slúži na zachytenie obsahu skutkového stavu zaznamenaného na technickom nosiči, pričom
skutkový stav v tej najhodnovernejšej podobe je zachytený aj v podobe záznamu vysielania, avšak
vzhľadom na písomnú formu správneho konania, ako aj jeho konečného výstupu vo forme písomného
rozhodnutia, je nutné tento obsah preniesť do písomnej podoby, v ktorej je zaznamenaný text a popísané
dianie, ktoré sa vyskytne v obrazovej zložke. Keďže navrhovateľ v rámci správneho konania nepodal
písomné stanovisko k predmetu správneho konania a ani inak neuviedol žiadne konkrétne námietky voči
podkladom pre rozhodnutie, nepovažovala záznam vysielania programu a jeho prepis/popis za sporný
s poukazom na to, že ani sám navrhovateľ nenamietal rozpor medzi skutkovým stavom popísaným
v napadnutom rozhodnutí a predmetným záznamom vysielania. Prepis Rada doručila navrhovateľovi



ako prílohu oznámenia o začatí predmetného správneho konania, ktoré je podpísané predsedom Rady,
je opečiatkované aj datované. Je irelevantné, kto prepis vyhotovil, podstatné je, že bol doručený
navrhovateľovi, a že ten bol upovedomený o tom, že bude podkladom pre rozhodnutie a bol vyzvaný
na vyjadrenie. Záznam z vysielania je obdobný ako listina, ide o zvukovo obrazovú, prípadne iba o
zvukovú informáciu zachytenú na dátovom nosiči podobne ako pri vykonaní dôkazu listinou a aj v prípade
záznamu z vysielania sa správny orgán najprv presvedčí o jeho pravosti, a či spĺňa formálne náležitosti
špecifikované vo vyžiadaní, v prípade záznamu získaného z nahrávacieho zariadenia Rada skúma, či
bol skutočne získaný záznam vysielania toho - ktorého vysielateľa a následne sa Rada oboznámi s jeho
obsahom, čiže zhliadne vysielanie, ktoré je na dátovom nosiči zaznamenané a rovnako ako v prípade
listiny ani o zhliadnutí záznamu vysielania sa nespisuje zápisnica, nakoľko je zrejmé, že s jeho obsahom
je možné sa oboznámiť len zhliadnutím. Poukázala na to, že v prípade ohliadky ide naopak o odlišný
dôkaz, nakoľko predmetom ohliadky môžu byť len veci hmotnej povahy, a preto skutočnosť, že Rada
zhliadne záznam vysielania ešte neznamená, že Rada týmto postupom vykonáva ohliadku, nakoľko nie
je možné ohliadnuť niečo, čo nemá hmotnú povahu. Rada môže ohliadnuť len dátový nosič ako taký,
ale nie jeho obsah. Nebol teda dôvod, aby Rada o zhliadnutí záznamu vysielania spísala zápisnicu.
Odporkyňa považovala za nepravdivé tvrdenie navrhovateľa, že zápisnica o hlasovaní Rady začala
byť súčasťou administratívneho spisu až na základe rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, nakoľko zápisnica o hlasovaní Rady bola vždy súčasťou administratívneho spisu. Zdôraznila,
že Rada v prípade vykonania dôkazu nijakým spôsobom nepochybila, dôsledne zistila skutočný stav
veci a pri jeho zisťovaní postupovala v súlade so zákonom.

Nesúhlasila ani s námietkami navrhovateľa týkajúcimi sa nepresného vymedzenia skutku vo výroku.
Podľa odporkyne výroková časť napadnutého rozhodnutia je formulovaná presne, úplne a dostatočne
určito, spôsobom, ktorý vylučuje zameniteľnosť skutku s iným, keď vo výrokovej časti rozhodnutia je
uvedený, resp. vymedzený čas spáchania správneho deliktu - 16. júla 2013 o cca 20,31 hod., spôsob
spáchania správneho deliktu - odvysielanie programu s názvom Slnko, seno, slanina na programovej
službe JOJ a správny delikt - odvysielanie daného programu s označením nevhodný pre vekovú skupinu
do 12 rokov napriek tomu, že tento obsahoval vyjadrenia napĺňajúce hodnotiace kritérium „obscénne
a vulgárne vyjadrovanie", ktoré vzhľadom na ich kontextuálny výskyt, frekvenciu výskytu, spôsob a
formu ich spracovania alebo zobrazenia ako aj vzhľadom na charakter, druh, umelecké a morálne
posolstvo daného programu podmieňujú klasifikáciu a označenie daného programu ako nevhodného a
neprístupného pre maloletých divákov do 15 rokov, čím došlo k nesprávnemu uplatneniu Jednotného
systému označovania.

Ustanovenie § 20 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z. ukladá odporcovi povinnosť zaviesť a uplatňovať
Jednotný systém označovania. Ustanovenia JSO obsahujú viaceré povinnosti, ktoré je vysielateľ
povinný splniť pri vysielaní jednotlivých zložiek programovej služby z hľadiska informovania rodičov
o vekovej vhodnosti týchto zložiek programovej služby pre maloletých. Jednou z povinností je aj
povinnosť klasifikovať a označiť programy príslušným piktogramom podľa ich vekovej vhodnosti na
základe „návodu" uvedeného v tomto predpise. Jednou z možných kategórií z hľadiska vekovej
vhodnosti programov je kategória - nevhodné pre maloletých do 15 rokov. Programy sa klasifikujú
a označia príslušným piktogramom k tejto kategórii v prípade, ak obsahujú niektoré z hodnotiacich
kritérií uvedených v príslušnom ustanovení JSO. Jednotlivé kritériá definujúce nevhodné obsahy sú
koncipované pomerne široko, pričom v zmysle § 1 ods. 5 JSO je nutné brať do úvahy aj ďalšie
skutočnosti, napr. spôsob a formu spracovania alebo zobrazenia nevhodných obsahov, ich intenzitu,
frekvenciu, či kontext výskytu v diele, atď. Jedným z hodnotiacich kritérií pre klasifikovanie a označenie
programu ako nevhodného pre maloletých do 15 rokov uvedeného v § 1 ods. 2 písm. g/ JSO je aj
obscénne vyjadrovanie. Pojem obscénne vyjadrovanie však nie je pojmom s legálnou alebo s inou
ustálenou, všeobecne akceptovanou definíciou. Ide teda o tzv. neurčitý pojem, ktorého výklad je v
kompetencii správneho orgánu. Z povahy tohto pojmu je však zrejmé, že tento pojem nie je možné
explicitne definovať pre otvorený okruh situácií, nakoľko jednotlivé vyjadrenia je nutné vnímať v kontexte
ich použitia. Niektoré vyjadrenia môžu mať v určitom kontexte neutrálny charakter, pričom tie isté
vyjadrenia môžu mať v kontexte inom charakter obscénneho vyjadrovania. Zdôraznila, že v zmysle
povinnosti ustanovenej v § 20 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z. Rada považovala za nevyhnutné
posúdiť program z hľadiska správneho uplatňovania JSO ako celok, teda jednotlivé scény obsahujúce
nevhodné obsahy v kontexte celého diela, jeho charakteru a obsahu. Určenie konkrétnej časti programu,
príp. konkrétnych vyjadrení, ktoré sú v rozpore s príslušnými ustanoveniami JSO, priamo vo výroku
rozhodnutia tak, ako to žiadal navrhovateľ, by bolo neúplné a nepresné a práve takéto vytrhnutie



obsahu z kontextu, v ktorom bol odvysielaný, by bolo v rozpore s účelom JSO a spôsobovalo by
neúplnosť a nepresnosť výroku. Program ako celok, nie jeho časti samostatne, svojím obsahom a
spôsobom spracovania naplnil kritériá špecifikované v JSO ako obsahy nevhodné pre maloletých do
15 rokov. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia na str. 11 a 12 podrobne rozvádza, ktoré konkrétne
vyjadrenia a v nich obsiahnuté scény svojím obsahom, spôsobom a formou spracovania, s prihliadnutím
na kontext, v akom boli odvysielané, naplnili kritériá odôvodňujúce označenie predmetného programu
ako nevhodného a neprístupného pre vekovú kategóriu maloletých do 15 rokov.

K námietke navrhovateľa, ohľadom „zahltenia" oznámenia o začatí správneho konania veľkým
množstvom nerelevantných informácií uviedla, že v predmetnom oznámení o začatí správneho konania
boli explicitne špecifikované scény (na rozsahu cca 1 a pol strany), ktoré mohli obsahovať obscénne
vyjadrovanie. Rada v oznámení o začatí špecifikuje scény, ktoré by mohli obsahovať obscénne
vyjadrovanie (práve z dôvodu aby sa k nim mohol účastník konania vyjadriť). V samotnom rozhodnutí
Rada uvádza už iba tie časti programu, príp. vyjadrenia, ktoré jednoznačne a nespochybniteľne naplnili
dané hodnotiace kritérium. Rozhodujúcim je fakt, že Rada v napadnutom rozhodnutí neidentifikovala
ako obscénne vyjadrovanie žiadnu časť alebo konkrétne vyjadrenie programu, ktoré by nebolo uvedené
v oznámení o začatí správneho konania. Navrhovateľ tak jednoznačne dostal možnosť vyjadriť sa
ku všetkým skutočnostiam, ktoré boli v odôvodnení napadnutého rozhodnutia použité na preukázania
porušenia predmetnej zákonnej povinnosti. Uvádzanie prepisu/popisu predmetného programu v rámci
rozhodnutia vo veci samej je dlhodobou a štandardnou praxou správneho orgánu, pričom navrhovateľ
túto skutočnosť doteraz v žiadnom zo svojich opravných prostriedkoch nenapadol. Zároveň je však tento
prepis/popis vždy zreteľne oddelený od samotného odôvodnenia (tak ako aj v napadnutom rozhodnutí),
preto nie je odporkyni jasné akým spôsobom mohlo uvedenie tohto prepisu/popisu spôsobiť zmätočnosť
napadnutého rozhodnutia

Dôvody ako aj úvahy na základe, ktorých dospela Rada k záveru, že vyjadrenia identifikované v
odôvodnení rozhodnutia naplnili hodnotiace kritérium obscénne vyjadrovania, sú podrobne uvedené
a analyzované v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Podľa Rady jednotlivé vyjadrenia je potrebné
analyzovať v kontexte, v ktorom boli použité. Tento kontext je nepochybne možné posúdiť iba pomocou
správnej úvahy. Tento inštitút umožňuje rozhodujúcemu orgánu využívať pri svojej činnosti subjektívne
zhodnotenie a interpretovanie relevantných skutočností, za predpokladu, že jeho závery možno
považovať za logické, riadne odôvodnené a zjavne nevybočujúce zo zákonného rámca. Odporkyňa je
presvedčená, že táto správna úvaha, ktorá tvorí súčasť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia v plnej
miere zodpovedá požiadavkám logiky a je riadne zdôvodnená. Naopak navrhovateľ svoje tvrdenie, že
výrazy použité v programe boli iba „expresívnymi výrazmi", žiadnym spôsobom nezdôvodnil a správnu
úvahu odporkyne teda žiadnym relevantným spôsobom nespochybnil.

Ako vyplýva zo samotného výroku napadnutého rozhodnutia, navrhovateľ bol v tomto prípade
sankcionovaný za to, že označil program ako nevhodný pre maloletých do 12 rokov, hoci mal tento
program označiť ako nevhodný pre maloletých do 15 rokov. Navrhovateľove tvrdenie, že odporkyňa mala
spojiť predmetné správne konania s konaním č. 323-PLO/O-4570/2013 (RP/095/2013) pretože v oboch
prípadoch sankcionovala navrhovateľa za označenie programu ako nevhodného pre maloletých do 12
rokov, hoci ho mal zhodne podľa Rady označiť symbolom ,,18", je teda zjavne nepravdivé. Odporkyňa
zároveň poukázala na skutočnosť, že konanie označené navrhovateľom v žiadnom prípade nemohlo
tvoriť spolu s konaním sankcionovaným napadnutým rozhodnutím pokračujúci správny delikt, a teda
jeden skutok, nakoľko dôvody pre prísnejšie (a rozličné) označenie vekovej vhodnosti programov boli v
týchto prípadoch úplne rozdielne. Kým v napadnutom rozhodnutí sa jednalo o „obscénne vyjadrovanie",
v rozhodnutí č. RP/095/2013, ktoré navrhovateľ uvádza vo svojom odvolaní, bolo dôvodom na prísnejšie
označenie vekovej vhodnosti programu „zobrazenie šikanovania".

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd vecne príslušný na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
Rady na základe podaného opravného prostriedku preskúmal napadnuté rozhodnutie a mu
predchádzajúce správne konania postupom podľa § 246 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 250l a
nasl. O.s.p. v rozsahu dôvodov uvedených v opravnom prostriedku a po oboznámení sa s obsahom
administratívneho spisu, ako aj s obsahom písomných podaní účastníkov konania a po vypočutí
zástupcov účastníkov konania na pojednávaní, dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľa
nie je dôvodný.



Úlohou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v posudzovanej veci bolo preskúmať zákonnosť
rozhodnutia odporkyne, ktorým rozhodla, že navrhovateľ porušil povinnosť ustanovenú v § 20 ods.
4 zákona č. 308/2000 Z. z. tým, že dňa 16. júla 2013 v čase od cca 20,31 hod. odvysielal
v rámci programovej služby JOJ program Slnko, seno, slanina, ktorý označil ako nevhodný pre
maloletých do 12 rokov, hoci tento obsahoval vyjadrenia napĺňajúce hodnotiace kritérium „obscénne
a vulgárne vyjadrovanie", ktoré vzhľadom na ich kontextuálny výskyt, frekvenciu výskytu, spôsob a
formu ich spracovania alebo zobrazenia ako aj vzhľadom na charakter, druh, umelecké a morálne
posolstvo daného programu podmieňujú klasifikáciu a označenie daného programu ako nevhodného a
neprístupného pre maloletých divákov do 15 rokov, čím došlo k nesprávnemu uplatneniu Jednotného
systému označovania.

Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. poslaním Rady je presadzovať záujmy verejnosti pri
uplatňovaní práva na informácie, slobody prejavu a práva na prístup ku kultúrnym hodnotám a
vzdelaniu a vykonávať štátnu reguláciu v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych
mediálnych služieb na požiadanie.

Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z. z. Rada dbá o uchovávanie plurality informácií v spravodajských
reláciách vysielateľov, ktorí vysielajú na základe zákona alebo na základe licencie podľa tohto zákona.
Dohliada na dodržiavanie právnych predpisov upravujúcich vysielanie, retransmisiu a poskytovanie
audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie a vykonáva štátnu správu v oblasti vysielania,
retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie v rozsahu vymedzenom
týmto zákonom.

Podľa § 5 ods. 1 písm. g/, h/, m/, n/ zákona o vysielaní a retransmisii do pôsobnosti Rady v
oblasti výkonu štátnej správy patrí dohliadať na dodržiavanie povinností podľa tohto zákona a podľa
osobitných predpisov, ukladať sankcie vysielateľom, prevádzkovateľom retransmisie a poskytovateľom
audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie, ako aj tým, ktorí vysielajú alebo prevádzkujú retransmisiu
bez oprávnenia, žiadať záznamy vysielania od vysielateľov v prípade potreby, vybavovať sťažnosti na
porušenie tohto zákona podľa § 14a.

Podľa § 20 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z. na základe klasifikácie programov podľa vekovej vhodnosti sú
vysielateľ televíznej programovej služby a poskytovateľ audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie
povinní na ochranu maloletých zaviesť a uplatňovať jednotný systém označovania ustanovený podľa
osobitného predpisu (ďalej len „jednotný systém označovania").

Podľa § 1 ods. 2 písm. g/ vyhlášky č. 589/2007 Z. z. audiovizuálne diela, multimediálne diela, programy
poskytované prostredníctvom audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie a programy alebo iné
zložky televíznej programovej služby sa klasifikujú ako nevhodné pre vekovú skupinu maloletých do
15 rokov, ak obsahujú vulgárne vyjadrovanie, vulgárne gestá, obscénne vyjadrovanie alebo obscénne
gestá, ktoré vzhľadom na ich kontextuálny výskyt, frekvenciu výskytu, spôsob a formu ich spracovania
alebo zobrazenia a vzhľadom na charakter, druh, umelecké a morálne posolstvo diela alebo programu
možno považovať za primerané vekovej skupine maloletých od 15 rokov.

Podľa § 1 ods. 5 vyhlášky č. 589/2007 Z. z. obsah audiovizuálnych diel, multimediálnych diel, programov
poskytovaných prostredníctvom audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie a programov alebo iných
zložiek televíznej programovej služby sa posudzuje z hľadiska
a) kontextuálneho výskytu hodnotiacich kritérií nevhodnosti alebo neprístupnosti v diele, v programe
poskytovanom prostredníctvom audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie a v programe alebo inej
zložke programovej služby,
b) spôsobu a formy spracovania alebo zobrazenia jednotlivých hodnotiacich kritérií vzhľadom na
charakter a druh diela alebo programu, umeleckého a morálneho posolstva diela alebo programu a
c) intenzity a frekvencie výskytu hodnotiacich kritérií nevhodnosti alebo neprístupnosti v diele, v
programe poskytovanom prostredníctvom audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie a v programe
alebo inej zložke televíznej programovej služby.

Podľa § 64 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. za porušenie povinnosti uloženej týmto zákonom alebo
osobitnými predpismi rada ukladá tieto sankcie: a) upozornenie na porušenie zákona, b) odvysielanie



oznamu o porušení zákona, c) pozastavenie vysielania alebo poskytovania programu alebo jeho časti,
d) pokutu, e) odňatie licencie za závažné porušenie povinnosti.

Podľa § 64 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. pokutu Rada určí podľa závažnosti veci, spôsobu, trvania
a následkov porušenia povinnosti, miery zavinenia a s prihliadnutím na rozsah a dosah vysielania,
poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie a retransmisie, získané bezdôvodné
obohatenie a sankciu, ktorú už prípadne uložil samoregulačný orgán pre oblasť upravenú týmto zákonom
v rámci vlastného samoregulačného systému.

Podľa § 67 ods. 3 písm. c/ zákona č. 308/2000 Z. z. Rada uloží pokutu vysielateľovi televíznej
programovej služby okrem vysielateľa prostredníctvom internetu od 663 € do 66 387 € a vysielateľovi
rozhlasovej programovej služby od 99 € do 19 916 €, ak nezabezpečil klasifikáciu a označenie programov
alebo iných zložiek programovej služby (§ 20 ods. 4) alebo nezabezpečil časové zaradenie programov
alebo iných zložiek programovej služby v súlade s podmienkami ustanovenými osobitným predpisom
(§ 20 ods. 5).

Podľa § 71 ods. 1 zákona o vysielaní a retransmisii na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje
všeobecný predpis o správnom konaní okrem ustanovení § 23 v časti nesprístupnenia zápisníc o
hlasovaní a § 49, 53, 54, 56 až 68 zákona o správnom konaní.

Podľa § 3 ods. 1 správneho poriadku správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými
právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a
právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností.

Podľa § 22 ods. 1 správneho poriadku o ústnych podaniach a o dôležitých úkonoch v konaní, najmä o
vykonaných dôkazoch, o vyjadreniach účastníkov konania, o ústnom pojednávaní a o hlasovaní správny
orgán spíše zápisnicu.

Podľa § 32 ods. 1 správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav
veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi
účastníkov konania.

Podľa § 46 správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi
predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a
musí obsahovať predpísané náležitosti.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v preskúmavanej veci dospel k záveru, že žalovaný správny orgán v
predmetnej veci postupoval náležite v zmysle citovaných právnych noriem, vo veci si zadovážil dostatok
skutkových okolností relevantných pre vydanie rozhodnutia, zistil skutočný stav veci, v konaní postupoval
v súčinnosti s navrhovateľom ako s účastníkom konania a vo veci sa nedopustil ani takej vady, ktorá by
mala za následok nezákonnosť rozhodnutia.

Najvyšší súd Slovenskej republiky nemohol prihliadnuť na námietku navrhovateľa, že Rada nevykonala
dôkaz - ohliadku záznamov z vysielania, resp. nevyhotovila zápisnicu o vykonaní tohto dôkazu. V rámci
ohliadky správny orgán získava poznatky, ktoré dokazujú alebo vyvracajú dokazovanú skutočnosť,
pričom ohliadku možno vykonať iba na vec majúcu hmotný charakter. Z charakteru záznamu vysielania,
kde hmotnú povahu má len technický nosič, na ktorom je vysielanie zaznamenané, vyplýva, že tento
dôkaz sa nevykonáva formou ohliadky.

Pokiaľ ide o namietanú absenciu zápisnice o vzhliadnutí vysielania, Najvyšší súd Slovenskej republiky
uvádza, že z gramatického výkladu § 22 správneho poriadku je zrejmé, že je na zvážení správneho
orgánu, ktoré úkony v konaní bude považovať za dôležité, a to podľa okolností danej veci, čo vyplýva z
dikcie zákonom stanoveného „najmä". Zápisnica predstavuje písomný záznam o vykonanom procesnom
úkone, resp. konaní, o jeho výsledkoch, ktorý vyhotovuje zamestnanec správneho orgánu. Dôležitosť
zápisnice spočíva v tom, že má dôkaznú moc verejnej listiny (§ 37), pričom zápisnica je len jeden
z možných dôkazov v správnom konaní (§ 34 ods. 2), a preto nemá vyššiu dôkaznú hodnotu než
iné dôkazy a správny orgán je povinný ju hodnotiť v súlade s § 34 ods. 5. Vzhľadom k tomu, že
s obrazovo-zvukovým záznamom vysielania sa nedá oboznámiť inak ako jeho vzhliadnutím, a že



obsah posudzovaných záznamov vysielania je okrem iného aj súčasťou odôvodnenia rozhodnutia rady,
nemožno len na základe ničím nepodloženého tvrdenia navrhovateľa dospieť k záveru, že rada sa
neoboznámila s posudzovaným vysielaním jeho bezprostredným vzhliadnutím. Neexistencia zápisnice
o vykonaní úkonu správnym orgánom (vzhliadnutí posudzovaného záznamu vysielania) nepredstavuje
takú vadu v procesnom postupe rady, ktorá by mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
K tomuto záveru dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky aj s ohľadom na to, že obsah posudzovaných
záznamov navrhovateľ v správnom konaní vôbec nenamietal (pričom záznam vysielania ako aj jeho
písomný prepis/popis mu bol zaslaný spolu s oznámením o začatí správneho konania) a Najvyšší súd
Slovenskej republiky po oboznámení sa so záznamom vysielania tiež nenašiel rozpor s jeho opisom v
napadnutom rozhodnutí.

Najvyšší súd Slovenskej republiky nesúhlasil ani s tvrdením navrhovateľa, že vyhotovovanie zápisnice
o vykonanom dokazovaní nie je ničím odlišné od vyhotovenia zápisnice o hlasovaní členov Rady.
Vychádzajúc z účelu a charakteru zápisníc zápisnica o vykonanom dôkaze svedčí o skutočnosti
relevantnej pre vydanie rozhodnutia vo veci, pričom zápisnica o hlasovaní členov Rady svedčí o tom,
ako rozhodovali jednotliví členovia Rady, a preto pre preukázanie prijatia rozhodnutia Radou plní funkciu
zásadného významu, pričom jej absencia v administratívnom spise by mala za následok nezákonnosť
rozhodnutia.

Najvyšší súd Slovenskej republiky nesúhlasil ani s ďalšou námietkou navrhovateľa, ktorou namietal
nepresnosť výroku napadnutého rozhodnutia, majúcu za následok nepreskúmateľnosť rozhodnutia.
Náležitosti výroku rozhodnutia sú uvedené v § 47 ods. 2 správneho poriadku, podľa ktorého výrok
obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo,
prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi
konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia než ustanovuje
osobitný zákon.

Bezchybne formulovaný výrok je nezastupiteľnou časťou rozhodnutia; len z výroku je možné zistiť,
či a aká povinnosť bola uložená, iba porovnaním výroku je možné usúdiť existenciu prekážky veci
rozhodnutej, vylúčenie prekážky litispendencie, dvojakého postihu pre totožný skutok, je dôležitý
pre určenie rozsahu dokazovania, ako aj na zabezpečenie riadneho práva na obhajobu, len výrok
rozhodnutia, a nie jeho odôvodnenie, môže byť vynútiteľný správnou exekúciou a podobne. Z uvedených
dôvodov je potrebné vymedzenie predmetu konania vo výroku rozhodnutia o správnom delikte,
ktoré spočíva v špecifikácii správneho deliktu takým spôsobom, aby sankcionované konanie nebolo
zameniteľné s konaním iným.

V preskúmavanej veci výroková časť opravným prostriedkom napadnutého rozhodnutia vyššie uvedené
kritéria spĺňa. Je nesporné, že vo výrokovej časti je uvedený, resp. vymedzený čas spáchania správneho
deliktu - 16. júla 2013 o cca 20,31 hod., spôsob spáchania správneho deliktu - odvysielanie programu
s názvom Slnko, seno, slanina na programovej službe JOJ s označením nevhodný pre vekovú
skupinu do 12 rokov, ktorý obsahoval vyjadrenia napĺňajúce hodnotiace kritérium „obscénne a vulgárne
vyjadrovanie", a správny delikt - nesprávne uplatnenie Jednotného systému označovania.

Výroková časť rozhodnutia exaktne popisuje konanie, ktorého sa navrhovateľ dopustil a v dôsledku,
ktorého došlo k spáchaniu konkrétneho správneho deliktu, za ktorý mu bola uložená sankcia. Preto
námietku navrhovateľa v tomto smere treba považovať za bezpredmetnú.

Najvyšší súd Slovenskej republiky nepovažoval za dôvodnú ani námietku nesprávneho právneho
posúdenia veci a nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia pre jeho nezrozumiteľnosť, resp.
zmätočnosť. Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z rozhodnutia je zrejmé, z akých
skutkových okolností odporkyňa vychádzala, podľa akých právnych noriem odvysielaný program
posudzovala, pričom závery, ku ktorým dospela, považuje Najvyšší súd Slovenskej republiky za
zrozumiteľné, logické a súladné s platnou právnou úpravou. Navrhovateľ bol sankcionovaný za
porušenie § 20 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z., teda za nesprávne uplatňovanie jednotného systému
označovania. Jednotný systém označovania obsahuje viaceré povinnosti, ktoré je vysielateľ povinný
splniť pri vysielaní jednotlivých zložiek programovej služby z hľadiska informovania rodičov o vekovej
vhodnosti týchto zložiek programovej služby pre maloletých. Jednou z povinností je aj povinnosť
klasifikovať a označiť programy príslušným piktogramom podľa ich vekovej vhodnosti. Jedným z



hodnotiacich kritérií pre klasifikovanie a označenie programu ako nevhodného pre maloletých do
15 rokov je aj obscénne a vulgárne vyjadrovanie (§ 1 ods. 2 písm. g/ vyhlášky č. 589/2007 Z. z.)
a práve naplnenie týchto kritérií v obsahu posudzovaného programu bolo podkladom pre záver o
nesprávnom uplatnení jednotného systému označovania, nakoľko program bol označený ako nevhodný
pre maloletých divákov do 12 rokov, pričom pri splnení kritérií uvedených v § 1 ods. 2 písm. g/ vyhlášky
č. 589/2007 Z. z. má byť takýto program označený ako nevhodný a neprístupný pre maloletých divákov
do 15 rokov. Pojmy obscénne a vulgárne vyjadrovanie nie sú pojmami s legálnou definíciou, jedná
sa o tzv. neurčité právne pojmy, avšak nejde o neurčité pojmy ako také, teda nejde o pojmy, ktoré
by mali neurčitý, prípadne mnohoraký význam, či výklad. Výkladové slovníky sa v definícii týchto
pojmov vôbec nerozchádzajú a Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje význam týchto pojmov aj
bez odborného výkladu za jasný a všeobecne zrozumiteľný. Za obscénne vyjadrovanie sa považuje
vyjadrovanie neslušné, nemravné, necudné, oplzlé a za vulgárne vyjadrovanie sa považuje vyjadrovanie
hrubé, neslušné, ordinárne, v spoločenskom styku neprípustné. Rada v rozhodnutí uviedla, ktoré
vyjadrenia a prečo naplnili uvedený obsah a Najvyšší súd Slovenskej republiky nepovažuje závery
Rady (reprodukované v úvode tohto rozsudku) za nelogické, či vybočujúce zo všeobecného vnímania
a posudzovania takýchto vyjadrení a scén. Z argumentácie navrhovateľa je zrejmé, že sa snaží obsah
a význam týchto pojmov relativizovať a hranice spoločenskej akceptácie neslušného, nemravného, či
vulgárneho rozširovať. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozumie tejto snahe navrhovateľa, nakoľko je
to legitímny spôsob jeho obrany a protiargumentácie v konfrontácii so závermi a skutkovými zisteniami
odporkyne. Nepovažuje však argumenty navrhovateľa za dôvodné, majúce oporu v zákone, a nevidí
dôvod prikloniť sa k výkladu, ktorý by viedol k devalvovaniu spoločenských noriem. K argumentom
navrhovateľa, že odvysielané vyjadrenia možno považovať len za expresívne, Najvyšší súd Slovenskej
republiky uvádza, že za expresívne sa považujú výrazy citovo zafarbené, rozhodne však do tejto
kategórie nespadajú výrazy neslušné, ktoré sú z normálnej spoločenskej konverzácie vylúčené.

Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nemožno opomínať skutočnosť, že maloletí sú
najnáchylnejšou skupinou na preberanie vonkajších vplyvov a vzorov pri formovaní svojho správania a
vlastného rebríčka hodnôt, zvlášť z masmédií. Nie je preto želateľné, aby prezentovanú formu správania
a vyjadrovania protagonistov posudzovaného programu, považovali maloletí diváci za normálne,
prípadne hodné napodobňovania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po vzhliadnutí záznamu vysielania nepovažuje za dôvodný
navrhovateľov argument o domýšľavosti Rady, resp. o vyvodzovaní záverov z nepovedaného. Rada
správne identifikovala problematické vyjadrenia a scény a neinterpretovala ich v rozpore s ich reálnym
odznením. Navrhovateľ napríklad namietal, že odporkyňa vytkla „prirovnávanie trhanie igelitu medzi
nohami k trhaniu panenskej blany", pričom vo vysielaní doslovne odznelo nasledovné: „medzi nohami
niečo trhá, ale poctivá blana to není". Najvyšší súd Slovenskej republiky nepovažuje námietky
navrhovateľa za dôvodné, nakoľko Rada uvádzala doslovné citácie, ktoré v programe odzneli (v texte
rozhodnutia boli rozpoznateľné, nakoľko boli uvádzané kurzívou a v úvodzovkách) a tiež aj celý
kontext udalostí, v ktorých tieto vyjadrenia odzneli. Keď Rada konštatovala, že súťažiaci prirovnávali
„trhanie igelitu medzi nohami k trhaniu panenskej blany", pričom doslovne vo vysielaní odznel text bez
„igelitu" („...medzi nohami niečo trhá, ale poctivá blana to neni"), bolo to preto, že popísala celý dej
ako prebiehal, a to vizuálny priebeh v spojení so slovnými vyjadreniami. Toto konštatovanie Rady nie
je v rozpore so skutkovým stavom (ako sa Najvyšší súd Slovenskej republiky presvedčil vzhliadnutím
záznamu vysielania) a rozhodne sa nejedná o domýšľavosť, resp. o nadinterpretáciu Rady, ako to
namieta navrhovateľ. Z rozhodnutia je zrejmé, čo v programe odznelo doslovne, čo sa udialo „konaním"
súťažiacich a ako tieto skutočnosti Rada vyhodnotila. Rada v rozhodnutí navrhovateľom namietané
skutočnosti doslovne uviedla takto: „V situácii, kde súťažiaci absolvovali pešiu túru zabalení v igelite (z
dôvodu účinnejšieho spaľovania tukov), súťažiaca P. upozornila na trhanie jej igelitu v oblasti rozkroku
spôsobom, kde toto trhanie prirovnala k trhaniu panenskej blany („...medzi nohami niečo trhá, ale poctivá
blana to neni").

Najvyšší súd Slovenskej republiky nepovažoval za dôvodnú ani námietku navrhovateľa, že Rada
nespojila predmetné konanie s konaním 323-PLO/O-4570/2013 (RP/095/2013). Navrhovateľ namietal,
že v oboch konaniach sankcionovala vysielateľa za porušenie povinnosti podľa § 20 ods. 4 zákona
č. 308/2000 Z. z. a zhodne za to, že odvysielal program Slnko, seno slanina, ktorý zhodne označil
symbolom „12", hoci ho mal zhodne podľa Rady označiť symbolom „18".



Navrhovateľ bol v prejednávanom prípade sankcionovaný za to, že označil program ako nevhodný pre
maloletých do 12 rokov hoci mal tento program označiť ako nevhodný pre maloletých do 15 rokov.
Navrhovateľove tvrdenie, že odporkyňa v oboch prípadoch sankcionovala navrhovateľa za označenie
programu ako nevhodného pre maloletých do 12 rokov, hoci ho mal zhodne označiť symbolom ,,18"
je teda zjavne nepravdivé. Taktiež dôvody pre rozličné označenie vekovej vhodnosti programov boli v
týchto prípadoch úplne rozdielne. Kým v napadnutom rozhodnutí sa jednalo o „obscénne vyjadrovanie", v
rozhodnutí č. RP/095/2013 (ktoré bolo potvrdené rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 6Sž/7/2014 z 29. januára 2015) bolo dôvodom na prísnejšie označenie vekovej vhodnosti programu
„zobrazenie šikanovania".

Najvyšší súd Slovenskej republiky tiež uvádza, že vzhľadom na nedostatok špeciálnej úpravy pri
administratívnom trestaní pri posudzovaní správneho deliktu a rozhodovaní o ňom, ako aj pri ukladaní
sankcie, správny orgán má postupovať „analogiae legis" podľa ustanovení obsahujúcich trestnoprávnu
úpravu. To však neznamená, že správny orgán v konaní postupuje výlučne podľa trestnoprávnych
predpisov nerešpektujúc platnú právnu úpravu, ktorou zákonodarca upravuje postavenie a úlohy Rady,
predovšetkým zákon č. 308/2000 Z. z. Pokiaľ, teda Rada v uvedenom konaní rozhodla samostatným
rozhodnutím z uvádzaných dôvodov, nemožno súhlasiť s tvrdením navrhovateľa, že konala a rozhodla
v rozpore so zákonom.

Ako vyplýva z uvedeného, Najvyšší súd Slovenskej republiky nepovažoval námietky navrhovateľa
uvedené v jeho opravnom prostriedku proti rozhodnutiu Rady za relevantné na vyhovenie odvolacieho
návrhu. Vzhľadom na to Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté rozhodnutie žalovaného
správneho orgánu ako vecne správne a v súlade so zákonom potvrdil podľa § 250q ods. 3 veta prvá
O.s.p.

O náhrade trov konania súd rozhodoval podľa § 250k ods. 1 v spojení s § 250l ods. 2 O.s.p.
Navrhovateľovi nepriznal náhradu trov konania, pretože bol v konaní neúspešný.

O uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 2 ods.
4 veta druhá a § 5 ods. 1 písm. h/ zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z
registra trestov v znení neskorších predpisov a položky č. 10 písm. g/ Sadzobníka súdnych poplatkov
ako prílohy k uvedenému zákonu.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.