{"guid": "3e925c1e-d32a-4511-b288-62c0a4d5f50a:c6a3054c-c190-4ab5-85db-125b058fd488", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:8812207559.1", "spisova_znacka": "2MCdo/4/2015", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2MCdo/4/2015 z 30. 5. 2016", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. mája 2016, sp. zn. 2MCdo/4/2015, ECLI:SK:NSSR:2016:8812207559.1", "identifikacne_cislo": "8812207559", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jozef Kolcun", "sudca_id": 415, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-jozef-kolcun-415", "datum_vydania": "2016-05-30", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99", "nazov": "OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-243b.odsek-1", "nazov": "§ 243b ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-243b.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-243b"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-243i", "nazov": "§ 243i OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-243i", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-243i"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40", "nazov": "OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-52.odsek-2", "nazov": "§ 52 ods. 2 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-52.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-52"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-3.odsek-1", "nazov": "§ 3 ods. 1 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-3.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-3"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-39", "nazov": "§ 39 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-39", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-39"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-100.odsek-1", "nazov": "§ 100 ods. 1 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-100.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-100"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-101", "nazov": "§ 101 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-101", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-101"}, {"iri": "/SK/ZZ/2007/250", "nazov": "zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa (zrušený k 1. 7. 2024)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2007/250", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/250-2007"}, {"iri": "/SK/ZZ/2007/250/#paragraf-5b", "nazov": "§ 5b zákona č. 250/2007 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2007/250/#paragraf-5b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/250-2007/paragraf-5b"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/513", "nazov": "ObZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/513", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/513-1991"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-261.odsek-6.pismeno-d", "nazov": "§ 261 ods. 6 písm. d) ObZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-261.odsek-6.pismeno-d", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/513-1991/paragraf-261"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-387.odsek-1", "nazov": "§ 387 ods. 1 ObZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-387.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/513-1991/paragraf-387"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-397.odsek-1", "nazov": "§ 397 ods. 1 ObZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-397.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/513-1991/paragraf-397"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-243b", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-243i", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-52", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-3", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-39", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-100", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-101", "/SK/ZZ/2007/250#paragraf-5b", "/SK/ZZ/1991/513#paragraf-261", "/SK/ZZ/1991/513#paragraf-387", "/SK/ZZ/1991/513#paragraf-397"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/c6a3054c-c190-4ab5-85db-125b058fd488", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:8812207559.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2016:8812207559.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2016:8812207559.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n2MCdo/4/2015\n8812207559\n30. 05. 2016\nJUDr. Jozef Kolcun\nECLI:SK:NSSR:2016:8812207559.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Kolcuna a sudkýň\nJUDr. Viery Petríkovej a JUDr. Márie Trubanovej, PhD., v právnej veci žalobcu EOS KSI Slovensko,\ns.r.o., so sídlom v Bratislave, Pajštúnska č. 5, zastúpeného advokátskou kanceláriou TOMÁŠ KUŠNÍR,\ns.r.o., so sídlom v Bratislave, Pajštúnska č. 5, proti žalovanej K. L., bývajúcej v P., o zaplatenie 2 478,65\neur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Vranov nad Topľou pod sp. zn. 4 C 196/2012, o\nmimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku Krajského súdu v\nPrešove z 27. februára 2014 sp. zn. 20 Co 103/2013 a rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou\nz 24. januára 2013 č. k. 4 C 196/2012-55, takto\nrozhodol:\nMimoriadne dovolanie z a m i e t a .\nŽalovanej náhradu trov konania o mimoriadnom dovolaní nepriznáva.\nodôvodnenie:\nOkresný súd Vranov nad Topľou rozsudkom z 24. januára 2013 č. k. 4 C 196/2012-55 zamietol\nžalobu, ktorou sa žalobca domáhal, aby žalovanej bola uložená povinnosť zaplatiť mu 2 478,65 €\ns príslušenstvom špecifikovaným v žalobe. Žalovanej náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení\nuviedol, že právna predchodkyňa žalobcu (VÚB, a.s.) a žalovaná uzatvorili zmluvu o úvere. Vzhľadom\nna neplnenie podmienok splácania úveru bola 14. augusta 2011 uzatvorená „Dohoda o uzavretí\nsplátkového kalendára a uznaní záväzku“ (ďalej len „Dohoda“), v ktorej žalovaná uznala čo do právneho\ndôvodu a výšky záväzok voči žalobcovi a vyhlásila, že má vedomosť o premlčaní dlhu. Súd prvého\nstupňa považoval predmetnú zmluvu o úvere za spotrebiteľskú zmluvu a konštatoval, že k uznaniu\nzáväzku žalovanou došlo na žalobcom vopred pripravenom tlačive, názov, formulácie a obsah ktorého\nmôže bežného spotrebiteľa zmiasť do tej miery, že si ani neuvedomuje právne následky tohto úkonu. So\nzreteľom na všetky okolnosti, za ktorých došlo k uzavretiu Dohody, dospel súd prvého stupňa k záveru,\nže žalovaná neuznala dlh tak, ako to predpokladá § 558 Občianskeho zákonníka. V nadväznosti na\nto konštatoval, že vzhľadom na uplynutie premlčacej doby 5. februára 2011 a podanie žaloby na\nsúde 27. júla 2012 treba prihliadnuť na účinne vznesenú námietku premlčania a v dôsledku toho žalobu\nzamietnuť. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.\nKrajský súd v Prešove rozsudkom z 27. februára 2014 sp. zn. 20 Co 103/2013 potvrdil napadnutý\nrozsudok súdu prvého stupňa a náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznal. Konštatoval, že\nsúd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a správne vec právne posúdil. Odvolací súd sa stotožnil\ns odôvodnením napadnutého rozsudku a na zvýraznenie správnosti napadnutého rozsudku poukázal\nna rozhodnutia súdov, v ktorých sa skonštatovala nekalosť použitia obchodnej praktiky žalobcu pri\npredkladaní formuláru na predĺženie premlčacej doby značne znevýhodňujúcej spotrebiteľa a uviedol\nspisové značky v konkrétnych veciach. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa §\n224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.\n\nGenerálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) na základe podnetu\nžalobcu napadol rozsudok súdu prvého stupňa a rozsudok odvolacieho súdu mimoriadnym dovolaním,\nv ktorom navrhol tieto rozhodnutia zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Predmetom\nkonania bol nárok na zaplatenie postúpenej pohľadávky vyplývajúci z úverovej zmluvy uzavretej\npodľa § 497 až § 507 Obchodného zákonníka, ktorá má charakter absolútneho obchodu (§ 261\nObchodného zákonníka). Podľa názoru generálneho prokurátora bolo potrebné v danej veci aplikovať\nrežim Obchodného zákonníka, vrátane všeobecnej štvorročnej premlčacej doby, ktorá je upravená\nv § 397 Obchodného zákonníka. Ak vo veci konajúce súdy záväzkový vzťah medzi žalobcom a\nžalovanou včítane otázky premlčania posúdili podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, aplikovali na\nvec nesprávny právny predpis (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 M Cdo\n4/2012). Dohoda podľa jeho názoru nemá charakter spotrebiteľskej zmluvy. V ďalšej časti mimoriadneho\ndovolania podal generálny prokurátor výklad a rozbor § 110 ods. 1 a § 110 ods. 2 Občianskeho\nzákonníka a § 558 Občianskeho zákonníka, charakterizoval inštitúty upravené v týchto ustanoveniach\na vysvetlil odlišnosti podmienok a právnych následkov uznania práva a uznania dlhu. Konštatoval,\nže Dohoda má všetky náležitosti, ktoré zákon vyžaduje pre platné uznanie dlhu, vznesená námietka\npremlčania je nedôvodná, dlh v čase uznania nebol premlčaný v celosti a odo dňa uznania dlhu žalovanej\nzačala plynúť nová desaťročná premlčacia doba. Poznamenal, že nie je možné súhlasiť s názorom\nsúdu, že dohoda je neplatná pre formu uznania dlhu. Účelom ochrany spotrebiteľa nemôže byť (zákon to\nneumožňuje) zbavenie spotrebiteľa akejkoľvek zodpovednosti za záväzkové vzťahy, do ktorých vstúpil,\nale zabezpečenie rovnováhy v právach a povinnostiach zmluvných strán.\nÚčastníci sa k mimoriadnemu dovolaniu písomne nevyjadrili.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd rozhodujúci o mimoriadnom\ndovolaní (§ 10a ods. 3 O.s.p.) bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení\ns § 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu podľa § 243i ods. 2 O.s.p. v spojení\ns § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie treba zamietnuť.\nV prvom rade treba uviesť, že mimoriadne dovolanie voči právoplatnému súdnemu rozhodnutiu možno\npovažovať za prípustné.\nDovolací súd sa pri hodnotení tejto zásadnej otázky opieral o nasledujúce právne úvahy.\nPosudzovanie prípustnosti mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora Slovenskej republiky\nuž dlhší čas významne rezonuje v súdnej judikatúre aj v právnej vede a je spojená s odchylnými\nprávnymi názormi. V praxi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa spravidla tento mimoriadny opravný\nprostriedok rešpektoval ako účinný prostriedok nápravy tých pochybení, ktoré zákonodarca taxatívnym\nspôsobom pomenoval v ustanovení § 243e Občianskeho súdneho poriadku. Podmienky pre jeho\nuplatnenie určovalo i zjednocujúce stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v\nZbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod č. Rc 36/2008. Tento procesný inštitút\nakceptoval aj Ústavný súd Slovenskej republiky. Ako príklad možno uviesť jeho nález sp. zn. I. ÚS\n118/2013 z 22. januára 2014, ktorým bolo vyslovené porušenie práva sťažovateľky uznesením\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 M Cdo 2/2011 o zamietnutí mimoriadneho dovolania\ngenerálneho prokurátora Slovenskej republiky.\nNavyše inštitút mimoriadneho dovolania má mať naďalej svoje nenahraditeľné miesto v civilnom konaní,\nkeďže oba schválené vládne návrhy zákonov - Civilný sporový poriadok (viď ustanovenie § 458 ods.\n1, ods. 2) ako aj Civilný nesporový poriadok (viď ustanovenie § 78 ods. 1, ods. 2) ho znovu upravujú.\nZ dôvodovej správy týchto nových kódexov vyplýva, že jeho legislatívna modifikácia vychádza zo\nštrasburskej judikatúry.\nAni Európsky súd pre ľudské práva vo svojich rozhodnutiach z 9. júna 2015 vo veciach DRAFTOVA, a.s. v. Slovenská republika (sťažnosť č. 72493/10), PSMA, spol. s r.o. v. Slovenská republika\n(sťažnosť č. 42533/11) a COMPCAR, s.r.o. (sťažnosť č. 25132/13) expressis verbis nevylúčil možnosť\nkasácie právoplatného súdneho rozhodnutia v mimoriadnom opravnom konaní.\nPodľa všeobecných zásad (napr. bod 77 rozsudku vo veci DRAFT-OVA, a.s. v. Slovenská republika),\nktoré tento medzinárodný súd zosumarizoval, platí, že „jedným zo základných aspektov právnych\nprincípov je princíp právnej istoty, ktorý okrem iného požaduje, aby sa právoplatné a definitívne\nrozhodnutia súdov nespochybňovali. Tento princíp neumožňuje žiadnej zo strán pokúšať sa o obnovenie\nkonania len preto, aby dosiahla opätovné konanie pred súdom a iné rozhodnutie. Samotná možnosť\nexistencie dvoch názorov na vec nie je dôvodom pre opätovné konanie. Odklonenie od tejto zásady\nje odôvodnené, len ak existujú okolnosti zásadného a závažného charakteru. Právomoc súdov vyššej\ninštancie rušiť alebo meniť právoplatné a vykonateľné súdne rozhodnutie by sa mala realizovať s\ncieľom nápravy zásadných pochybení. Táto právomoc sa musí uplatňovať tak, aby udržiavala v\nmaximálnej možnej miere spravodlivú rovnováhu medzi záujmami jednotlivca a nutnosťou zabezpečovať\n\núčinnosť justičného systému. Medzi dôležité okolnosti, ktoré v tejto súvislosti treba brať do úvahy, patrí\nnajmä účinok obnoveného konania a nasledujúceho konania na situáciu sťažovateľa a otázky, či k\nobnoveniu konania došlo na žiadosť samotného sťažovateľa; dôvody, na základe ktorých vnútroštátne\norgány zvrátili rozsudok v prípade sťažovateľa; súlad daného konania s procesnými požiadavkami\nvnútroštátneho práva; existencia a fungovanie procesných záruk v rámci vnútroštátneho právneho\nsystému, ktoré majú predchádzať zneužívaniu konania vnútroštátnymi orgánmi; a ďalšie okolnosti\nprípadu. Okrem toho musí preskúmanie obsahovať všetky procesné záruky čl. 6 ods. 1 a musí zaručovať\ncelkovú spravodlivosť konania. Súd pri používaní pojmu „zásadné pochybenie“ v mnohých prípadoch\nzdôrazňoval, že samotné konštatovanie, že vyšetrovanie v sťažovateľom prípade bolo „neúplné a\nzaujaté“, alebo viedlo k „chybnému“ oslobodeniu spod obžaloby, nemôže samo osebe - za neprítomnosti\nsúdnych pochybení alebo závažného porušenia súdneho konania, zneužitia právomoci, zjavných chýb\npri uplatňovaní hmotného práva alebo iných závažných dôvodov vyplývajúcich zo záujmov justície indikovať prítomnosť zásadného defektu v predchádzajúcich konaniach...“.\nEurópsky súd pre ľudské práva teda uplatňovaním vymenovaných princípov vždy v každej posudzovanej\nveci osobitne skúma, či existujú okolnosti podstatného a závažného charakteru, ktoré by odôvodňovali\nodklon od zásady, že ak súdy právoplatne rozhodli, ich rozhodnutie by nemalo byť spochybňované (napr.\nbod 81 vyššie citovaného rozsudku ESĽP).\nMožno uzavrieť, že podľa štrasburskej judikatúry zrušenie právoplatného rozhodnutia v mimoriadnom\nopravnom konaní prichádza do úvahy, avšak iba za účelom nápravy fundamentálnych nedostatkov\nvo výkone spravodlivosti. Nadriadené súdy smú tak využívať svoju prieskumnú právomoc len k oprave\nskutkových a právnych omylov a justičných omylov, nie k novému prejednaniu veci.\nSkutočnosť, či existujú podstatné a presvedčivé argumenty, ktoré by odôvodňovali zásah do právnej\nistoty účastníka konania prostredníctvom mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora Slovenskej\nrepubliky, je tak vždy nevyhnutným atribútom individuálneho posúdenia každého prípadu.\nDovolaciemu súdu je známy aj obsah uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. PLz.\nÚS 3/2015-22 z 18. marca 2015, ktorým, dodržiavajúc zásadu jednotnosti súdneho rozhodnutia,\nzjednotil rozdielne právne názory svojich senátov na povinnosť účastníka konania využiť všetky\nzákonom dovolené a efektívne prostriedky pred samotným podaním podnetu generálnemu prokurátorovi\nSlovenskej republiky na podanie mimoriadneho dovolania.\nDovolaciemu súdu je rovnako známy aj obsah spoločného stanoviska občianskoprávneho kolégia\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky a obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky z 20. októbra 2015, ktoré bolo prijaté v nasledujúcom znení: Procesná prípustnosť\nmimoriadneho dovolania podaného na podnet účastníka je v občianskom súdnom konaní podmienená\ntým, že tento účastník najprv sám neúspešne využil možnosť podať všetky zákonom dovolené riadne\na mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť pre neho priaznivejšie\nrozhodnutie. Pokiaľ túto možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie treba odmietnuť.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky je uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky viazaný. Napriek\ntomu, že nejde o formálnu záväznosť (v súlade s ustanovením § 6 zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii\nÚstavného súdu SR a o konaní pred ním sú uznesením jeho pléna výlučne viazané všetky tu pôsobiace\nsenáty), ide o faktickú záväznosť, čiže o tzv. „precedens de facto“.\nKardinálnu otázku spojenú s aplikáciou vyššie citovaného uznesenia pléna Ústavného súdu a\nspoločného stanoviska občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\na obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky však predstavujú ich\nintertemporálne dopady na aktuálnu rozhodovaciu činnosť najvyššieho súdu. Generálny prokurátor\nSlovenskej republiky postupujúc podľa zjednocujúceho stanoviska Najvyššieho súdu č. 36/2008 podal\ndo doby konfirmácie názoru Ústavného a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky viacero mimoriadnych\ndovolaní bez akýchkoľvek obmedzujúcich podmienok.\nÚstavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze zo 6. februára 2008 sp. zn. PL. ÚS 10/04\nkonštatoval, že sa hlási k modernej európskej konštitucionalistike, ku ktorej patrí ochrana legitímneho\nočakávania (legitimate expectation, der Vertrauenschutz). Už z pomenovania legitímne očakávanie\nvyplýva, že účelom tohto princípu je ochrana súkromných osôb pred nepredvídateľným mocenským\nzásahom do ich právnej situácie, na vyústenie ktorej do určitého výsledku sa spoliehali. Legitímne\nočakávanie je užšou kategóriou ako právna istota. Štát, aj keď nekoná retroaktívne alebo nezasiahne\ndo nadobudnutých práv, môže vertikálnym mocenským zásahom, napríklad náhlou zmenou pravidiel,\nna ktoré sa súkromné osoby spoliehali a ktoré spravidla súvisia s ľudským právom, porušiť legitímne\nočakávanie ako princíp právneho štátu.\n\nV ústavnom poriadku Slovenskej republiky platí zásada, podľa ktorej ten, kto konal, resp. postupoval na\nzáklade dôvery v platný a účinný právny predpis (jeho noriem), nemôže byť vo svojej dôvere k nemu\nsklamaný spätným pôsobením právneho predpisu alebo niektorého jeho ustanovenia (PL. ÚS 36/95).\nVo všeobecnosti by malo platiť, že zjednocujúce stanovisko pôsobí nielen do budúcna, ako je to pri\nzrušení protiústavných právnych predpisoch, ale nový právny názor je aplikovateľný na všetky pred\nsúdmi prebiehajúce konania (primerane § 154 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd skúmal, či táto premisa platí\nbezvýhradne aj na vzniknutú procesnú situáciu, t. j. na rozhodovanie o mimoriadnych dovolaniach\ngenerálneho prokurátora podaných do nastúpenia faktických účinkov zjednocujúceho stanoviska\nÚstavného a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.\nV tejto súvislosti treba v prvom rade zdôrazniť, že materiálny právny štát stojí mimo iného na\ndôvere občanov v právo a právny poriadok. Podmienkou takejto dôvery je stabilita právneho\nporiadku a dostatočná miera právnej istoty občanov. Stabilita právneho poriadku a právna istota je\novplyvňovaná nielen legislatívnou činnosťou štátu (tvorbou práva), ale tiež činnosťou štátnych orgánov\naplikujúcich právo. Nemožno opomenúť, že k nej patrí aj súdna judikatúra. Práve ochrana oprávnenej\ndôvery občanov v právo, ktoré tu predstavoval ustálený výklad právnej normy vo forme stanoviska\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky, by mala byť pre podané mimoriadne dovolania pred novým\nprávnym záverom Ústavného a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prioritná. Možno mať tak\nza to, že sú tu dané špecifiká výnimočnej situácie, ktorá je založená intenzívnejším záujmom na\nochrane legitímnych očakávaní adresátov na riadnom prejednaní mimoriadneho opravného prostriedku.\nGenerálny prokurátor Slovenskej republiky, ktorý podal mimoriadne dovolanie na podnet účastníka\nkonania, využil svoje procesné oprávnenie v súlade s dlhoročne zaužívanou právnou praxou\nsledujúc ochranu práv účastníka konania. Ak teda generálny prokurátor Slovenskej republiky už podal\nmimoriadne dovolanie, ide o využitie jeho práv v takej intenzite, že jeho prípadné odmietnutie len\ns poukazom na prelom rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu vyvolaný zjednocujúcim názorom\nÚstavného a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, by znamenal prílišnú tvrdosť retrospektívy nového\nprávneho názoru. Ani od generálneho prokurátora Slovenskej republiky, ako prostredníka jedného\nz účastníkov konania na mimoriadne opravné konanie, nemožno očakávať, aby v prípade reálneho\nvyužitia svojho mimoriadneho oprávnenia v „tolerantnom právnom prostredí“, mohol odhadovať budúci\nnázorový vývoj Ústavného a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v otázke výkladu jeho zákonných\npredpokladov.\nOdmietnutie podaného mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora Slovenskej republiky len s\npoukazom na reštrikcie dané uznesením pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky a spoločným\nstanoviskom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky by podľa dovolacieho súdu znamenalo\nneprimerane tvrdý zásah do práv účastníka konania, ktorý neuplatnil včas riadny, resp. tu iný mimoriadny\nopravný prostriedok, lebo spoliehajúc sa na bežnú súdnu prax priamo inicioval u generálneho\nprokurátora podanie mimoriadneho dovolania.\nDovolací súd tak v intenciách vyššie uvedeného a podľa kritérií poskytnutých štrasburskou\njudikatúrou skúmal, či je prítomné v konaní okresného, resp. krajského súdu, také pochybenie, ktoré\nmožno označiť za elementárne porušenie základných práv a slobôd. Ústavný súd Slovenskej republiky\npovažuje zaň napríklad také prípady nesprávnej aplikácie jednoduchého práva, ktoré sú späté s\nkonkurenciou jednotlivých noriem, príp. s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa\nodráža kolízia ústavných princípov.\nNapriek tomu, že účastník konania nevyužil možnosť podania dovolania, ako to vyžaduje stanovisko\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20. októbra 2015 publikované v Zbierke stanovísk\nNajvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod Rc 94/2015, najvyšší súd\npristúpil k vecnému preskúmaniu mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora. Viedli ho k\ntomu dôvody, pre ktoré bol mimoriadny opravný prostriedok podaný. Generálny prokurátor sa totiž\nnedomáhal kasácie napadnutého rozhodnutia z dôvodov tzv. zmätočnosti uvedených v ustanovení §\n237 ods. 1 O.s.p., kedy má samotný účastník konania k dispozícii úspešné podanie dovolania a to aj v\nprípadoch, keď je podanie tohto mimoriadneho opravného prostriedku procesne neprípustné. V danom\nprípade bolo predmetom mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora však nesprávne právne\nposúdenie veci podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Na takejto právnej argumentácii nemohlo byť účinne\nzaložené dovolanie účastníka konania, keďže dovolanie z týchto dôvodov nie je prípustné. Za takejto\nprocesnej situácie by bolo nekorektné vyžadovať od účastníka konania formálne uplatnenie dovolania\npre neprítomné tzv. dôvody zmätočnosti, čiže vopred odsúdeného na neúspešnosť. V opačnom prípade\nby sa mimoriadne opravné konanie stalo rýdzo formalistickým, pretože mimoriadnemu dovolaniu\ngenerálneho prokurátora by muselo vždy procesne predchádzať konanie o dovolaní.\n\nPred touto právnou analýzou je nevyhnutné uviesť, že dovolací súd je viazaný nielen rozsahom\nmimoriadneho dovolania, ale aj dôvodmi uplatnenými v mimoriadnom dovolaní. Obligatórne (§ 243i ods.\n2 v spojení s § 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými § 237 ods. 1 O.s.p. a tzv.\ninými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.\nPodľa § 243f ods. 1 O.s.p. mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu za\npodmienok uvedených v § 243e O.s.p., ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, b/ konanie je\npostihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva\nv nesprávnom právnom posúdení veci.\nNa výskyt procesných vád konania vymenovaných v § 237 O.s.p. a tiež tzv. iných vád konania majúcich\nza následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 O.s.p.) prihliada najvyšší súd nielen v konaní\no dovolaní (viď § 242 ods. 1 O.s.p.), ale aj v konaní o mimoriadnom dovolaní (viď § 243i ods.\n2 O.s.p. v spojení s § 242 ods. 1 O.s.p.) bez zreteľa na to, či boli alebo neboli v tomto mimoriadnom\nopravnom prostriedku uplatnené. Procesné vady konania v zmysle § 243f ods. 1 písm. a/ a b/ O.s.p.\nneboli v mimoriadnom dovolaní uplatnené a v konaní o tomto opravnom prostriedku ani nevyšli najavo.\nGenerálny prokurátor namieta, že napadnuté rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení\nveci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii\npráva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil\nsprávny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho však interpretoval\nalebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.\nZ napadnutých rozhodnutí vyplýva názor súdov, podľa ktorého „spotrebiteľský charakter“\nzmluvy o úvere predurčuje aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka nielen na ochranu spotrebiteľa\npred neprijateľnými zmluvnými podmienkami, ale aj na posúdenie premlčania práv z právneho vzťahu\nzaloženého touto zmluvou (i keď podľa Obchodného zákonníka ide o absolútny obchod). Generálny\nprokurátor zastáva opačný názor a zdôrazňuje, že predmetom posúdenia v rámci ochrany spotrebiteľa\nsú zmluvné podmienky, a nie režim právneho vzťahu. Vychádzajúc z charakteru zmluvy o úvere\nuzatvorenej podľa § 497 až § 507 Obchodného zákonníka generálny prokurátor konštatuje, že\nnapriek „spotrebiteľskému charakteru“ úverovou zmluvou založeného vzťahu treba premlčanie práva\nposudzovať podľa Obchodného zákonníka.\nV súvislosti s posudzovaním, či námietka premlčania bola v preskúmavanej veci vznesená účinne,\nvychádzal súd prvého stupňa z názoru, že Dohoda je absolútne neplatná (a preto nemala žiadne\nprávne účinky). Odvolací súd dospel k rovnakému názoru. V mimoriadnom dovolaní generálny\nkonštatoval, že Dohoda bolo vyhotovená „v písomnej forme, vyplýva z nej dôvod vzniku pohľadávky,\nvýška pohľadávky a prísľub žalovanej dlh zaplatiť, čo má za následok, že záväzok trval aj v čase uznania.\nObsahuje všetky náležitosti, ktoré zákon vyžaduje pre platné uznanie dlhu“.\nVzhľadom na viazanosť najvyššieho súdu dôvodmi mimoriadneho dovolania bolo potrebné vziať na\nzreteľ, že podané mimoriadne dovolanie konštatuje (len), že Dohoda mala všetky predpísané náležitosti,\nnespochybňuje však správnosť právneho záveru, podľa ktorého je Dohoda neplatná vzhľadom na jej\nrozpor s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka). Vo všeobecnosti pritom ale platí,\nže aj taký právny úkon, ktorý má všetky zákonom vyžadované náležitosti, môže byť neplatný vtedy, keď\nsa prieči dobrým mravom. Keďže správnosť právneho záveru o tomto dôvode neplatnosti Dohody (t. j.\no jej rozpore s dobrými mravmi) nebola v mimoriadnom dovolaní spochybnená, najvyšší súd sa touto\notázkou nezaoberal.\nPreskúmaním napadnutých rozhodnutí dospel najvyšší súd k záveru, že ich zrušením by sa nedosiahol\núčel mimoriadneho dovolania. Pri zaujímaní tohto záveru vychádzal najvyšší súd z nasledovného:\nPodľa § 261 ods. 6 písm. d/ Obchodného zákonníka touto časťou zákona sa spravujú bez ohľadu na\npovahu účastníkov záväzkové vzťahy zo zmluvy o predaji podniku alebo jeho častí (§ 476), zmluvy o\núvere (§ 497), zmluvy o kontrolnej činnosti (§ 591), zasielateľskej zmluvy (§ 601), zmluvy o prevádzke\ndopravného prostriedku (§ 638), zmluvy o tichom spoločenstve (§ 673), zmluvy o otvorení akreditívu\n(§ 682), zmluvy o inkase (§ 692), zmluvy o bankovom uložení veci (§ 700), zmluvy o bežnom účte (§\n708) a zmluvy o vkladovom účte (§ 716).\nPodľa § 387 ods. 1 Obchodného zákonníka právo sa premlčí uplynutím premlčacej doby ustanovenej\nzákonom.\nPodľa § 397 ods. 1 Obchodného zákonníka ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je\npremlčacia doba štyri roky.\nPodľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa právo premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone\nustanovenej (§ 101 až § 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník\npremlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.\n\nPodľa § 101 Občianskeho zákonníka pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia\ndoba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.\nPodľa ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa (ktoré nadobudlo\núčinnosť 1. mája 2014) orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu\nna nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho\npremlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať\nplnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto\nskutočností dovolával.\nPodľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom od 1. mája 2014) ustanovenia o\nspotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom\nje spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné\nzmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia,\nsú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú\nustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.\nV nadväznosti na citáciu vyššie uvedených ustanovení najvyšší súd poukazuje na základný zmysel\na účel dovolania a mimoriadneho dovolania, ktorým je dosiahnuť preskúmanie právoplatného\nrozhodnutia vtedy, keď to zákon umožňuje, a v prípade, že v procese jeho preskúmania\nsa zistia zákonom stanovené dôvody pre zrušenie napadnutého rozhodnutia, dosiahnuť tiež zrušenie\nrozhodnutia, proti ktorému bol podaný tento mimoriadny opravný prostriedok (§ 243b ods. 2 O.s.p., resp.\n§ 243b ods. 2 O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.).\nZrušenie rozhodnutia napadnutého dovolaním alebo mimoriadnym dovolaním nesmie byť však nikdy\nsamoúčelné a vždy musí viesť k vytvoreniu stavu, v ktorom bude možné odstrániť nesprávnosť\nprocesného alebo hmotnoprávneho charakteru, ktorá bola dôvodom pre kasačné rozhodnutie\nnajvyššieho súdu a nahradiť zrušené (nesprávne, nezákonné) rozhodnutie novým, zodpovedajúcim\nzákonu. Pokiaľ je však už pri preskúmavaní napadnutého rozhodnutia zrejmé, že (napríklad v\ndôsledku zmeny v právnom poriadku, ku ktorej medzičasom došlo) bude súd, ktorému sa vec po\nzrušení jeho rozhodnutia má vrátiť na ďalšie konanie, musieť rozhodnúť rovnako ako v zrušovanom\nrozhodnutí, lebo iné rozhodnutie mu platný právny stav ani neumožní (t. j. ak súd po vrátení veci\nnebude môcť postupovať alebo rozhodnúť inak, ako pred zrušením jeho rozhodnutia), nemá kasačné\nrozhodnutie najvyššieho súdu opodstatnenie.\nV preskúmavanom prípade je - aj bez vyriešenia otázky, či je opodstatnená námietka generálneho\nprokurátora o tom, že premlčanie práva malo byť posudzované podľa ustanovení Obchodného (a nie\nObčianskeho) zákonníka - zrejmé, že ak by najvyšší súd zrušil mimoriadnym dovolaním napadnuté\nrozsudky a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, musel by prvostupňový súd vziať na\nzreteľ § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, pričom by ako „orgán rozhodujúci o\nnárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy“ bol povinný prihliadnuť na zákonný dôvod, ktorý bráni priznať\nplnenie požadované žalobou. Mal by tiež zohľadniť § 52 ods. 2 vetu tretiu Občianskeho zákonníka,\npodľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú\nustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Obe\ntieto ustanovenia nadobudli účinnosť 1. mája 2014 a právne predpisy, ktorých súčasťou sú, nemajú\nprechodné ustanovenia. To znamená, že od ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne vzťahy založené\npred týmto dňom.\nZ vyššie citovaných ustanovení vyplýva, že v prípade zrušenia rozsudkov napadnutých mimoriadnym\ndovolaním by súd prvého stupňa (opäť) posudzoval námietku premlčania podľa ustanovení Občianskeho\nzákonníka, v dôsledku čoho by rozhodol tak, ako v rozsudku, ktoré generálny prokurátor navrhuje zrušiť.\nZ týchto dôvodov najvyšší súd mimoriadne dovolanie zamietol (§ 243i O.s.p. v spojení s § 243b\nods. 1 O.s.p.).\nGenerálnemu prokurátorovi v konaní o mimoriadnom dovolaní nemôže byť uložená povinnosť nahradiť\ntrovy konania. Povinnosť nahradiť trovy konania v konaní o mimoriadnom dovolaní má ten, kto\npodal podnet na podanie mimoriadneho dovolania (viď § 148a ods. 1 a 2 O.s.p.). V danom prípade\ndal podnet na mimoriadne dovolanie žalobca.\nŽalovaná nepodala návrh na priznanie náhrady trov konania o mimoriadnom dovolaní; najvyšší súd jej\nvzhľadom na to nepriznal náhradu trov konania o mimoriadnom dovolaní (§ 243i ods. 2 O.s.p. a § 151\nods. 1 O.s.p.).\nToto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\n\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}