Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžo/303/2015 z 25. 10. 2016 Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 25. októbra 2016, sp. zn. 10Sžo/303/2015, ECLI:SK:NSSR:2016:8014201340.2 Najvyšší súd | 10Sžo/303/2015 | ECLI:SK:NSSR:2016:8014201340.2 | 2016-10-25 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: § 58 zákona č. 50/1976 Zb., § 66 zákona č. 50/1976 Zb. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/da5ab7d5-e78c-43f1-9775-0f19325fb789 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:8014201340.2 Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 10Sžo/303/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8014201340
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 10. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Berthotyová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:8014201340.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Berthotyovej,
PhD. a členiek senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Jany Henčekovej, PhD. v právnej veci žalobcov:
1/ S. G., narodený dňa XX.XX.XXXX, Z., 2/ W. G., narodená dňa XX.XX.XXXX, Z., právne zastúpených:
JUDr. Lýdia Farbakyová, advokát, Floriánova 12, Prešov, proti žalovanému: Okresný úrad Prešov, odbor
výstavby a bytovej politiky, Námestie mieru 3, Prešov, za účasti: 1/ Ing. O. D., Z., právne zastúpenému:
JUDr. Daniela Straková, advokát, Konštantinova 6, Prešov, 2/ PhDr. J. D., Z., 3/ Z. D., Z., 4/ Y. T., Z., o
preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OU-PO-OVBP2-2014/29031/80168/ŠSS-Ka zo dňa
29.09.2014, na odvolanie žalobcov proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 2S/68/2014-101 zo
dňa 12.06.2015 v znení opravného uznesenia Krajského súdu v Prešove č. k. 2S/68/2014-127 zo dňa
19.08.2015, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 2S/68/2014-101 zo dňa 12.
júna 2015 v znení opravného uznesenia Krajského súdu v Prešove č. k. 2S/68/2014-127 zo dňa 19.
augusta 2015 p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Prešove napadnutým rozsudkom podľa § 250j ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb.
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) zamietol žalobcu žalobcov, ktorou sa títo
domáhali preskúmania rozhodnutia žalovaného č. OU-PO-OVBP2-2014/29031/80168/ŠSS-Ka zo dňa
29.09.2014. Rozhodnutím žalovaného bolo zamietnuté odvolanie žalobcov a potvrdené rozhodnutie
prvostupňového správneho orgánu, ktorým rozhodol o dodatočnom povolení stavby „Garáž pre
automobily - veterány“ v prospech stavebníkov Ing. O. D. a jeho manželky PhDr. J. D..

Podľa názoru krajského súdu z obsahu rozhodnutia žalovaného, ako aj prvostupňového stavebného
orgánu a z obsahu administratívneho spisu nepochybne vyplýva, že obidve rozhodnutia boli vydané
v súlade so stavebným zákonom, ako aj správnym poriadkom, na základe dostatočne zisteného
skutkového stavu, pričom v rozhodnutiach boli uvedené konkrétne dôvody, na základe ktorých bolo
rozhodnuté o dodatočnom povolení stavby „Garáž pre automobily - veterány“ na ulici Z., k. ú. Z. podľa
§ 88a ods. 4 stavebného zákona.

Mal za to, že prvostupňový správny orgán sa v plnom rozsahu riadil v konaní o dodatočnom povolení
stavby okrem ustanovenia § 88a stavebného zákona aj ustanoveniami § 58 až 66 stavebného zákona,
podľa ktorých postupoval a výsledkom konania bolo rozhodnutie o dodatočnom povolení predmetnej
stavby.



Krajský súd ďalej vyslovil názor, že z hľadiska riešenia predbežnej otázky v stavebnom konaní, ktorá
bola dôvodom prerušenia stavebného konania takisto postupoval stavebný orgán v súlade s príslušnými
ustanoveniami správneho poriadku.

Podľa názoru krajského súdu sa so všetkými námietkami podávanými žalobcami v 1/ a 2/ rade v odvolaní
a podaných počas konania žalovaný vysporiadal.

Ohľadom postupu žalobcov v 1/ a 2/ rade krajský súd ustálil, že títo sa riešením spornej otázky
vlastníckeho práva, ktoré im podľa ich subjektívneho názoru k parcele C KN 6474 a C KN 6475 k. ú. Z.
patrí, domáhali bezvýsledne v konaniach pred súdom, ako aj pred správnym orgánom na úseku katastra.
Podľa krajského súdu neobstoja ani námietky žalobcov v 1/ a 2/ rade, že určenia vlastníckeho práva sa aj
v tomto období domáhajú podaním určovacej žaloby na príslušný okresný súd, pretože správne orgány
konštatovali, že s poukazom na ustanovenie § 70 ods. 2 katastrálneho zákona jednoznačne vlastnícke
právo preukázali stavebníci Ing. O. D. a jeho manželka PhDr. J. D. LV č. XXXX k. ú. Z. a toto vlastnícke
právo nebolo žiadnym hodnoverným listinným dôkazom spochybnené.

Poznamenal, že snaha žalobcov v 1/ a 2/ rade domôcť sa priznania vlastníckeho práva k sporným
pozemkom KN C 6474 a KN C 6475 k. ú. Z. doposiaľ nebola preukázaná ako správna. Zdôraznil,
že pokiaľ sa žalobcovia v 1/ a 2/ rade domáhajú určenia vlastníckeho práva žalobou na súde, až
rozhodnutím príslušného súdu bude v konečnom dôsledku preukázané, či nárok na vlastníctvo k
uvedeným sporným pozemkom C KN 6474 a C KN 6475 žalobcovia v 1/ a 2/ rade reálne v skutočnosti
majú, avšak dovtedy platí stav, ktorý bol v tomto stavebnom konaní právne preukázaný. Táto skutočnosť
však momentálne na stavebné konanie o dodatočnom povolení stavby „Garáž pre automobily -
veterány“, k. ú. Z., Z. nemá žiadny vplyv.

Čo sa týka žalobných námietok žalobcov v 1/ a 2/ rade, dospel krajský súd k jednoznačnému záveru,
a to, že s týmito námietkami sa stavebné orgány v konaní, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého
rozhodnutia vysporiadali.

Krajský súd vyslovil názor, že správnym orgánom na úseku katastra nie je zákonom zverená právomoc
rozhodovať o súkromnoprávnych vzťahoch, do oblasti ktorej patrí aj určenie vlastníckeho práva k
sporným nehnuteľnostiam (pozemkom C KN 6474 a 6475), ktorého určenia vlastníckeho práva sa
domáhajú žalobcovia v 1/ a 2/ rade. Správny orgán v žiadnom prípade nemohol vyhovieť predmetnému
návrhu žalobcov na opravu chyby pre nedostatok právomoci, pretože inak by zasiahol do nerušeného
a dobromyseľného nadobudnutého vlastníckeho práva stavebníkov konania Ing. O. D. a jeho manželky
PhDr. J. D.. V konaní o oprave chyby v katastrálnom operáte môže iba správny orgán zosúladiť stav
evidovaný v katastri s listinnými dôkazmi predloženými na zápis, ktoré definujú platný právny stav.
Preto sa súd stotožnil s názorom stavebného úradu a následne odvolacieho orgánu, ktorý jednoznačne
konštatoval, že samotné rozhodnutie a samotné konanie o oprave chyby nemôže byť dôvodom na
prerušenie stavebného konania o dodatočnom povolení stavby, ktorá je predmetom dodatočného
povolenia garáže pre automobily - veterány. Krajský súd mal za to, že správne orgány v tomto prípade
sú povinné rešpektovať listiny, ktoré už sú zapísané v KN, následne právne zmeny, dobromyseľnosť
nadobúdateľov, ako aj princíp právnej istoty. Tak tomu bolo aj v predmetnom stavebnom konaní, kedy
stavebný orgán tak prvého stupňa, ako aj žalovaný museli jednoznačne akceptovať už zapísané vzťahy
na základe listu vlastníctva č. XXXX k. ú. Z. v prospech stavebníkov Ing. O. D. a jeho manželky.

Vo vzťahu k námietke žalobcov ohľadom prerušenia stavebného konania v predmetnej veci krajský súd
uviedol, že ani otázkou zápisu vlastníckeho práva, ani opravy chyby v katastrálnom operáte, avšak
ani reštitučným nárokom, ktorý uvádzajú žalobcovia v žalobe, nie je stavebný úrad ani žalovaný v
predmetnej veci obmedzený, pretože stavebníci jednoznačne preukázali vlastnícke právo k sporným
nehnuteľnostiam KN C 6474 a 6475 k. ú. Z.. Predbežná otázka, ktorá bola riešená v rámci stavebného
konania o dodatočnom povolení stavby garáže podľa názoru súdu bola zo strany stavebných orgánov
posúdená a v tomto smere dôvod na prerušenie samotného konania na základe namietaných
skutočností ohľadom opravy chyby v katastrálnom operáte nebolo účelné zo strany stavebných orgánov,
a preto bola táto predbežná otázka vyriešená. Námietku podávanú žalobcami v tomto rozsahu považoval
súd prvého stupňa za bezdôvodnú a neopodstatnenú.



Podľa názoru krajského súdu v žiadnom prípade nebol porušený ani článok 20 ods. 1 Ústavy SR, teda
nebolo preukázané porušenie vlastníckeho práva vlastníkov.

Pokiaľ žalobcovia v žalobe namietajú tú skutočnosť, že nebudú mať prístupovú cestu cez sporný
pozemok, krajský súd uviedol, že podľa listinných dôkazov, ktoré boli v konaní predložené, ako aj podľa
vyjadrenia žalobkyne v 2/ rade a jej právnej zástupkyne na pojednávaní jednoznačne vyplýva, že právo
prechodu, resp. prístupovú cestu po parcele 6474, resp. 6475 k. ú. Z. nikdy žalobcovia v 1/ a 2/ rade
nemali. Túto skutočnosť potvrdila žalobkyňa v 2/ rade na pojednávaní pred krajským súdom. Prístupovú
cestu práve opačne na základe zistení stavebného úradu na mieste samom a to prvostupňového, ako aj
žalovaného bolo preukázané, že majú žalobcovia v 1/ a 2/ rade a využívajú prístup k svojmu pozemku
a rodinnému domu pare. C KN 6461 z príslušnej miestnej komunikácie, ako aj cez parcelu 6458 k. ú. Z..

Krajský súd vychádzal pri svojom závere jednoznačne z obsahu administratívneho spisu predloženého
žalovaným, ako aj z rozhodnutí správnych orgánov a vyjadrení žalobcov v 1/ a 2/ rade, účastníkov
konania, ako aj ich právnych zástupcov. Z uvedených skutočností mal súd jednoznačne preukázané,
že postup správnych orgánov v danom konaní bol v súlade s príslušnými ustanoveniami stavebného
zákona. Na základe správne zisteného skutkového stavu veci a správneho postupu správnych orgánov
po zistení potrebných skutočností súd dospel k záveru, že rozhodnutie - dodatočné povolenie stavby
- „Garáže pre automobily - veterány“ na ulici Z. podľa § 88a ods. 4 stavebného zákona bolo vydané
správne a v súlade s ustanoveniami stavebného zákona.

V stavebnom konaní sa dokonca stavebné orgány zaoberali aj skutočnosťami obsiahnutými v § 47
stavebného zákona, aj ustanovením § 6 ods. 1 a 4 Vyhlášky č. 532/2002 Z. z.

Na základe uvedeného krajský súd žalobu žalobcov zamietol ako nedôvodnú podľa § 250j ods. 1 O.s.p.

Rozsudok krajského súdu napadli žalobcovia včas podaným odvolaním, v ktorom navrhli, aby odvolací
súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zmenil tak, že postupom podľa ust. § 250ja ods. 3 O.s.p. zruší
rozhodnutie správneho orgánu a vráti vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie alebo o
odvolaní rozhodne spôsobom podľa ust. § 221 O.s.p. tak, že žalobe vyhovie v celom rozsahu a zruší
rozhodnutie žalovaného v spojení s rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa.

Odvolanie podali z dôvodov uvedených v ust. § 205 ods. 2 písm. c) O.s.p. nesprávne posúdenie veci, ust.
§ 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. súd neúplné zistil skutkový stav a ust. § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. na základe
vykonaných dôkazov dospel súd k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil.

Domnievali sa, že rozhodnutie krajského súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Namietali, krajský súd zistil neúplné skutkový stav a navyše dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam.

Žalobcovia uviedli, že dôvody na odvolanie proti rozsudku krajského súdu je možné zhrnúť do piatich
základných oblastí a to: 1. neúplný, nekompletný administratívny spis žalovaného správneho orgánu, 2.
neprihliadanie na dôkazy uvádzané žalobcami v konaní, 3. konformnosť výkladu vlastníctva k spornému
pozemku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, 4. otázka právoplatnosti listu vlastníctva č.
XXXX, 5. špekulatívnosť v stavebnom konaní od jeho začiatku.

Žalobcovia sú presvedčení o tom, že žalovaný a ani prvostupňový správny orgán nepostupovali v zmysle
zákonných ustanovení, prvostupňový správny orgán nevykonal žiaden úkon smerujúci k skutočnému a
objektívnemu zisteniu skutočností rozhodných pre správne a spravodlivé rozhodnutie.

Žalobcovia mali za to, že stavebný úrad ako správny orgán prvého stupňa, žalovaný ako odvolací orgán
i konajúci súd prehliadli, opomenuli, či možno si neuvedomili, že v zmysle príslušného ustanovenia
zákona o správnom konaní, skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z úradnej
činnosti, nie je potrebné dokazovať. Z toho vyplýva, že dôkazy, ktoré žalobcovia predložili stavebnému
úradu ako správnemu orgánu prvého stupňa v stavebnom konaní od 20.06.2012 platia doposiaľ a nič
na tom nezmení ani zmena názvu stavby zo „skladu automobilov - veteránov“ na „garáž pre automobily
- veterány“ zvlášť, keď rozmery stavby v prvom aj druhom prípade sú prakticky rovnaké.



V ďalšom mali za to, že zo zákonného ustanovenia § 250d ods. 1 O.s.p. v spojení s § 2501 ods. 2 O.s.p. je
zrejmé, že správny súd si vždy vyžiada úplné administratívne spisy správneho orgánu a pri rozhodovaní
vychádza z ich obsahu. K vyžiadaniu spisov spravidla dochádza až po odstránení vád, ktoré je možné
odstrániť (napr. vady žaloby, nedostatok plnomocenstva a pod.). Predseda senátu teda spisy správneho
orgánu vyžiada spolu s doručením žaloby a nariadením žalovanému, aby sa k jej obsahu vyjadril (§ 250c
aj v spojení s § 2501 ods. 2 O.s.p.). Pod pojmom „spisy žalovaného správneho orgánu“ treba rozumieť
úplný a originálny spisový materiál správneho orgánu v danej veci vrátane originálu dokladov o doručení
rozhodnutí a riadne žurnalizovaný, aby nevznikli pochybnosti o postupnosti jednotlivých procesných
úkonov a o úplnosti spisu.

Z obsahu súdneho spisu je však podľa názoru žalobcov možné dospieť k záveru, že žalovaný
správny orgán nepredložil krajskému súdu „kompletný spisový materiál k rozhodnutiu o odvolaní“.
K tomuto spisovému materiálu nebol pripojený kompletný administratívny spis žalovaného, ale ani
rozhodujúce listiny, z ktorých by bolo možné posúdiť opodstatnenosť žalobcami podaného opravného
prostriedku. Súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku uviedol, že vychádzal z podkladov pripojených
v administratívnom spise, avšak v súdnom spise sa príslušný administratívny spis žalovaného
nenachádzal kompletný a žurnalizovaný tak, ako to má na mysli právny predpis. Žalobcovia sa
domnievajú, že súd prvého stupňa, tým že len prevzal právny názor odporcu prezentovaný v
napadnutom rozhodnutí a nepreskúmal zákonnosť rozhodnutia a postupu správneho orgánu v súlade
s ustanoveniami piatej časti O.s.p., spôsobil pochybnosť o zákonnosti a vecnej správnosti jeho
rozhodnutia.

Domnievali sa preto, že správne orgány, rozhodujúce v predmetnej veci na základe zisteného
skutkového stavu, dospeli k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci pri vydávaní správnych rozhodnutí,
ako aj pri vydávaní napadnutého rozhodnutia. Nesprávne právne posúdenie veci správnymi orgánmi
a v neposlednom rade aj konajúcim krajským súdom videli v tom, že žalovaný správny orgán ako aj
prvostupňový správny orgán a prvostupňový súd sa pri vydávaní napadnutého rozhodnutia a konania,
ktoré mu predchádzalo neriadili príslušnými právnymi predpismi a to najmä ust. § 3 ods. 2, 3 a 4 ust. §
32 ods. 1 a 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní a príslušnými ustanoveniami zákona č. 50/1976
Zb. o územnom plánovaní a stavebnom konaní v znení neskorších zmien a doplnkov.

Navrhli preto, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zmenil tak, že postupom podľa ust. §
250ja ods. 3 O.s.p. zruší rozhodnutie správneho orgánu a vráti vec žalovanému správnemu orgánu na
ďalšie konanie alebo o odvolaní rozhodne spôsobom podľa ust. § 221 O.s.p. tak, že žalobe vyhovie v
celom rozsahu a zruší rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovým správnym rozhodnutím.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcov vyjadril v podaní zo dňa 08.09.2015, v ktorom uviedol, že nemá žiadne
námietky proti odvolaním napadnutému rozsudku krajského súdu a plne sa stotožňuje s jeho výrokovou
časťou a jeho odôvodnením. Navrhol preto, aby odvolací súd rozsudok krajského súdu potvrdil.

Pribratý účastníci konania v 1/ a 2/ rade vo vyjadrení k odvolaniu navrhli napadnutý rozsudok potvrdiť v
celom rozsahu ako vecné správny, v súlade s ust. § 219 ods. 2 O.s.p.

Odvolacie námietky žalobcov považovali za nedôvodné v celom rozsahu, prvostupňový súd úplne
a správne zistil skutkový stav, použil správnu aplikáciu príslušnej hmotnoprávnej normy na zistený
skutkový stav a svoje rozhodnutie náležité odôvodnil v súlade s ustanoveniami procesného práva.

Zdôraznili, že žalobcovia, ktorí veľmi dobre vedia o neopodstatnenosti svojich tvrdení, napriek tomu
nekonečnými námietkami a neochotou prijať preukázaný právny stav, obťažujú súdy, orgány štátnej
správy a najmä účastníkov ako stavebníkov a vlastníkov pozemku, ktorí už od roku 2009 nemôžu pre
správanie žalobcov realizovať stavbu garáže na svojom pozemku KN-C 6474, toho času s parc. č. KN-
C 6474/1.

Ostatné odvolacie dôvody považovali za neopodstatnené, nelogické, a preto sa k nim bližšie
nevyjadrovali, nakoľko sa stotožnili s odôvodnením napadnutého rozhodnutia.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo bez nariadenia pojednávania v súlade



s § 250ja ods. 2 O.s.p. a jednomyseľne dospel k záveru, že odvolanie žalobcov nie je dôvodné,
pretože napadnutý rozsudok je vo výroku vecne správny; preto ho po preskúmaní opodstatnenosti
odvolacích dôvodov postupom podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdil. Rozsudok bol verejne vyhlásený
dňa 26.10.2016 po tom, čo deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli a internetovej
stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (www.nsud.sk) najmenej päť dní vopred (§ 156 ods. 1
a 3 O.s.p.).

Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov
preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti
rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej
republiky, t. j. najmä s hmotnoprávnymi a procesnými administratívnymi predpismi.

V intenciách ustanovenia § 244 ods. 1 O.s.p. súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu,
ktorým sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu, podľa procesných a hmotno-
právnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe
je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho
vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom prepísané náležitosti, ak sa na takéto konanie vzťahuje zákon
o správnom konaní.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací primárne v medziach odvolania preskúmal rozsudok
krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj
napadnuté rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovým správnym rozhodnutím, najmä z toho
pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu a z takto vymedzeného rozsahu
či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného.

Je nutné zdôrazniť, že podľa ustálenej súdnej judikatúry (najmä nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky č. k. II ÚS 127/07-21, alebo rozhodnutia Najvyššieho súdu sp. zn. 6Sžo 84/2007, sp. zn. 6Sžo
98/2008, sp. zn. 1Sžo 33/2008, sp. zn. 2Sžo 5/2009 či sp. zn. 8Sžo 547/2009) nie je úlohou súdu pri
výkone správneho súdnictva nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmavať zákonnosť
ich postupov a rozhodnutí, teda to, či oprávnené a príslušné správne orgány pri riešení konkrétnych
otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy.

V takto vymedzenom rámci prieskumu a po preverení riadnosti podmienok vykonávania súdneho
prieskumu rozhodnutí správneho orgánu Najvyšší súd Slovenskej republiky zdôrazňuje, že podstatou
súdneho odvolania proti rozsudku krajského súdu ako aj žaloby, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania
rozhodnutia žalovaného, je otázka správneho zistenia rozhodujúcich skutočností a dostatočného rámca
podkladov pre naplnenie zásady materiálnej pravdy v ďalšom procese aplikácie hmotného práva.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po vyhodnotení závažnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu k
napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho
spisu s prihliadnutím na ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. konštatuje, že
nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu
so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku
krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého
rozsudku. Preto sa s ním stotožňuje v celom rozsahu a aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov
známe fakty prejednávanej veci spolu s právnymi závermi krajského súdu, Najvyšší súd Slovenskej
republiky sa v svojom odôvodnení následne obmedzí iba na doplnenie svojich doplňujúcich zistení a
záverov zistených v odvolacom konaní (§ 219 ods. 2 v spoj. s § 246c ods. 1 O.s.p. umožňuje odvolaciemu
súdu doplniť odôvodnenie prvostupňového súdu o ďalšie dôvody).

Predmetom súdneho konania bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného v spojení s
rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu, ktorým bolo vydané dodatočné povolenie stavby
„Garáž pre automobily - veterány“ v prospech účastníkov konania v 1/ a 2/ rade. Žalobcovia, ktorí sa
uvedeným rozhodnutím žalovaného cítili ukrátení na svojich právach, sa ochrany svojich práv domáhali
žalobou zo dňa 25.11.2015 s tým, že táto bola napadnutým rozhodnutím krajského súdu zamietnutá, a
tak voči rozhodnutiu súdu prvého stupňa podali odvolanie.



Vo vzťahu k odvolacej námietke žalobcov o neúplnosti a nekompletnosti administratívneho spisu
žalovaného odvolací súd musí konštatovať, že tento obsahuje listiny, na ktoré vo svojom odôvodnení
poukazuje tak žalovaný správny orgán ako aj súd prvého stupňa s tým, že jednotlivé písomnosti sú
riadne označené číslom listu a v spise sú zoradené podľa poradia. Súčasťou administratívneho spisu
žalovaného správneho orgánu sú aj originálne doklady o doručení jednotlivých rozhodnutí a iných
písomností žalovaného. Na základe uvedeného vyhodnotil odvolací súd námietku žalobcov za námietku
nemajúcu vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia.

K námietke žalobcov týkajúcej sa skutočnosti, že krajský súd neprihliadal na dôkazy nimi uvádzané v
konaní odvolací súd uvádza, že túto námietku nemožno považovať za dôvodnú, pretože odvolací súd
má za preukázané, že celá vec bola prešetrená riadne a skutkový stav bol podrobne zistený, o čom
svedčí obsah administratívneho spisu.

V súdnom konaní bolo obsahom administratívneho spisu preukázané, že vykonané dokazovanie bolo
náležite vyhodnotené a v hodnotení dôkazov tak ako prvostupňový súd ani odvolací súd nezistil
právne pochybenia ani logické nesprávnosti ani takú vadu konania, ktorá by mala vplyv na zákonnosť
napadnutého rozhodnutia s tým, že krajský súd dostatočne podrobne a presne zistil skutkový stav a
vysporiadal sa so všetkými relevantnými námietkami žalobcov.

Odvolací súd konštatuje, že krajský súd v konaní postupoval v zmysle nálezu Ústavného súdu
Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 350/08 z 30.09.2010, v zmysle ktorého: „Dokazovanie v občianskom
súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie
a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou
účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené
predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie
dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie
skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom,
ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. V prípade, že súd odmietne vykonať
určitý účastníkom navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť,
prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy (§ 157 ods. 2 Občiansky súdny poriadok). Skutočnosť, že
okresný súd a ani následne krajský súd neakceptovali návrhy na vykonanie dokazovania predložené
sťažovateľom, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jeho práv. Zásah do základného práva
na súdnu ochranu či práv na spravodlivé súdne konanie by v tejto súvislosti podľa Ústavného súdu
Slovenskej republiky bolo možné konštatovať len vtedy, ak by záver všeobecného súdu o nevykonaní
účastníkom navrhovaného dôkazu bol zjavne neodôvodnený, chýbala by mu predchádzajúca racionálna
úvaha konajúceho súdu vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania v jeho rámci, či vtedy,
ak by nevykonaním navrhnutého dôkazu bol účastník postavený do podstatne nevýhodnejšej pozície
ako druhá strana v konaní.“

V súvislosti s námietkou žalobcov o konformnosti výkladu vlastníctva k spornému pozemku podľa čl. 20
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky odvolací súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej
republiky.

„Orgány aplikujúce správne právo a spomedzi nich osobitne sudcovia pri rozhodovaní v správnom
súdnictve sú oprávnení nedostatky zákonnej právnej úpravy svojím výkladom odstraňovať. Takéto
odstraňovanie však nemožno považovať za legislatívnu činnosť, ktorá by narúšala ústavný princíp
trojdelenia štátnej moci. Sudca pri interpretácii normy správneho práva nesmie tvoriť, ale môže
odhaľovať a formulovať vzťahy medzi jednotlivými právnymi normami vychádzajúc z účelu a zmyslu
právnej úpravy. Jedinou požiadavkou, ktorá je pri tom na sudcu kladená, je ústavná konformita výkladu
(čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky).“ (Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
III. ÚS 274/07 z 11.10.2007).

„Výkon spravodlivosti v právnom štáte musí dbať o procesnú čistotu (ustanovený postup) a dodržiavanie
zákonných a ústavných pravidiel, pričom za ústavne konformné možno považovať len také rozhodnutie,
ktorého výrok a odôvodnenie sú zavŕšením ústavne súladného postupu.“ (Nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 154/08 z 26.02.2009).



Vzhľadom na uvedené, dospel odvolací súd k záveru, že námietka žalobcov vo vzťahu ku konformnosti
výkladu vlastníckeho práva k spornému pozemku v zmysle ustanovenia čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, nie je dôvodná. Odvolací súd má za to, že text odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
krajského súdu obsahuje v uvedenej otázke jasné a výstižné zdôvodnenie toho, prečo podľa názoru súdu
prvého stupňa nedošlo k porušeniu článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Na dôvažok odvolací
súd uvádza, že krajský súd jednoznačne označil, že nebolo preukázané porušenie vlastníckeho právo
stavebníkov, ktorých vlastnícke právo bolo v konaní preukázané LV č. XXXX a toto nebolo žiadnym
spôsobom v konaní spochybnené, zatiaľ čo žalobcovia svoje domnelé vlastnícke právo povyšovali
nad vlastnícke právo stavebníkov. Na základe uvedeného vyhodnotil odvolací súd za nepravdivú
argumentáciu žalobcov o tom, že z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu nie je zrejmé, o právach
ktorých vlastníkov súd rozhodol vo vzťahu k porušeniu čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

V otázke právoplatnosti LV č. XXXX, ktorú žalobcovia v odvolaní namietali, odvolací súd poukazuje
na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. 1Sžo/93/2009 z 05.11.2009,
1Sžo/80/2007 z 26.02.2008, 8Sžo/158/2009 z 10.06.2010, 10Sžr/57/2011 z 28.03.2012, 1Sžr/101/2011
z 17.01.2012, 1Sžr/43/2013 z 13.05.2014 a pod.), z ktorej jednoznačne vyplýva, že konanie o oprave
chýb v katastrálnom operáte má bezpochybne nesporový charakter s tým, že oprava chýb v
katastrálnom operáte predstavuje špecifický právny inštitút, cieľom a účelom ktorého je zabezpečiť
súlad medzi skutkovým a právnym stavom, a tým zabezpečiť aj právnu istotu a zákonnosť. Predmetom
konania o oprave chyby preto nemôže byť skúmanie vlastníctva, ak je otázka vlastníctva sporná a
nemožno rozhodnúť o tom, komu svedčí vlastnícke právo k nehnuteľnosti. Rozhodnutie vo veci opravy
chyby v katastrálnom konaní totiž nenahrádza a ani nemôže nahrádzať rozsudok súdu vo veci určenia
práva alebo právneho vzťahu k nehnuteľnostiam. Spor o týchto otázkach je len v právomoci súdu v
riadnom sporovom konaní. Správnemu orgánu na úseku katastra totiž nie je zákonom zverená právomoc
rozhodovať o súkromnoprávnych vzťahoch.

Je teda zrejmé, že opravou údajov katastra podľa ustanovenia § 59 ods. 1 písm. a) katastrálneho zákona
nemožno riešiť spor o vlastníctvo. Rozhodnutie vydané podľa tohto ustanovenia nemá hmotnoprávne,
ale len evidenčné účinky, samo o sebe nerieši konečným spôsobom otázku, kto je vlastníkom
nehnuteľnosti. Všetky údaje o právnych vzťahoch k nehnuteľnosti zapísané v katastri, nemožno odstrániť
postupom podľa § 59 katastrálneho zákona. Právnym prostriedkom k dosiahnutiu zmeny zápisov v
katastri nehnuteľnosti tak, aby zápisy zodpovedali právnemu stavu, je určovacia žaloba podľa § 80 písm.
c) O.s.p..

Z uvedeného vyplýva, že zmenu zápisu v katastri nehnuteľnosti je možné dosiahnuť len určovacou
žalobou, podľa § 80 písm. c) O.s.p. z dôvodu, že rozhodovanie o otázkach týkajúcich sa vlastníctva,
vlastníckych sporov k nehnuteľnostiam, ako aj určovanie, či právo alebo právny vzťah je alebo nie je,
resp. vyslovenie platnosti verejných a iných listín nepatri správnemu orgánu, ale patrí do právomoci
súdu. Správa katastra by prekročila svoju právomoc, ak by rozhodla o spore, ktorý patrí do právomoci
súdu podľa § 7 ods. 1 O.s.p.

Na základe uvedeného nemal odvolací súd pochýb o nedôvodnosti vyššie uvedenej námietky žalobcov.

Námietku žalobcov, podľa ktorých stavebné konanie už od začiatku vykazuje znaky špekulatívnosti
vyhodnotil odvolací súd sa irelevantnú. Pochybnosti žalobcov o správnosti priebehu stavebného konania
vyvolané len ich subjektívnym presvedčením a pocitmi nezakladajú dôvod na spochybnenie správnosti
skutkových zistení a záverov prijatých v konaní. Námietku žalobcov preto odvolací súd nepovažoval za
dôvodnú.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preskúmajúc napadnutý rozsudok prvostupňového súdu ako i obsah
súdneho a administratívneho spisu v rozsahu odvolania, ktorým žalobcovia namietali nezákonnosť
napadnutého rozhodnutia konštatuje, že argumentácia žalobcov nie je spôsobilá vyvrátiť dôvody, na
základe ktorých krajský súd zamietol ich žalobu. Krajský súd sa v odôvodnení rozsudku podrobným
spôsobom vysporiadal so žalobnými námietkami, a to citáciou dotknutých právnych noriem ako aj ich
logickým výkladom a správnym aplikovaním na prejednávaný prípad.



Za týchto skutkových okolností napadnuté rozhodnutie žalovaného je i podľa názoru odvolacieho súdu
vydané na základe riadne a dostatočne zisteného skutočného stavu správnym orgánom a správne
právne posúdené.

Preto ak krajský súd dospel k právnemu záveru totožnému so záverom správnych orgánov oboch
stupňov a rozhodol, že preskúmavaným rozhodnutím žalovaného správneho orgánu nedošlo k
porušeniu zákona a práv žalobcov, tento jeho názor považoval aj odvolací súd, z dôvodov uvedených
vyššie, za správny.

Záverom považoval odvolací súd za potrebné vyjadriť sa k argumentácii žalobcov o tom, že rozhodnutím
o umiestnení stavby im malo byť znemožnené realizovať výstavbu jedinej možnej prístupovej cesty k
parcele č. 6460 v k. ú. Z., a tým aj k rodinnému domu stajacemu na parcele KN C č. 6461 vo vlastníctve
žalobcov. Túto argumentáciu žalobcov nemohol odvolací súd vyhodnotiť ako pravdivú, nakoľko má za
preukázané, že žalobcovia majú v súčasnosti zabezpečený prístup k rodinnému domu na parcele KN C
č. 6461 v k. ú. Z. z miestnej komunikácie parc. č. KN C 9487/4 v k. ú. Z. po pozemkoch parc. č. KN C
6458 a KN C 6460 s tým, že po týchto pozemkoch majú možnosť pripojiť sa aj na inžinierske siete.

Skutočnosť, že žalobcom takáto prístupová cesta nevyhovuje, resp. že vybudovanie prístupovej cesty
a pripojenia na inžinierske cesty by im cez pozemok účastníkov konania v 1/a 2/ rade vyhovovalo viac,
nemôže viesť k zasahovaniu do výkonu vlastníckeho práva vlastníkov pozemku.
Po preskúmaní podaného odvolania najvyšší súd konštatuje, že s námietkami žalobcov sa súd prvého
stupňa v rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by
zostalo na odvolacom súde, a preto námietky uvedené v odvolaniach vyhodnotil najvyšší súd ako
bezpredmetné, ktoré neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia krajského súdu.

Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolaniu žalobcu nevyhovel a s prihliadnutím
na všetky individuálne okolnosti daného prípadu rozsudok krajského súdu ako vecne správny podľa §
219 ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c O.s.p.
a § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že žalobcom vzhľadom na ich neúspech v konaní náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal. Žalovanému zákon priznanie trov konania neumožňuje.

S poukazom na ustanovenie § 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok postupoval
odvolací súd v konaní podľa predpisov účinných do 30.06.2016 (zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.