{"guid": "1de58e10-47d9-4465-9edc-ec6d920f1c78:fdadbff6-d93d-42a9-b054-f2a0e525b458", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:8014200525.1", "spisova_znacka": "1Sžf/65/2015", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžf/65/2015 z 24. 10. 2016", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 24. októbra 2016, sp. zn. 1Sžf/65/2015, ECLI:SK:NSSR:2016:8014200525.1", "identifikacne_cislo": "8014200525", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Dagmar Snopeková", "sudca_id": 12, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/mgr-dagmar-snopekova-12", "datum_vydania": "2016-10-24", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2003/595", "nazov": "zákon č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/595", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/595-2003"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/595/#paragraf-2", "nazov": "§ 2 zákona č. 595/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/595/#paragraf-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/595-2003/paragraf-2"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2003/595#paragraf-2"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/fdadbff6-d93d-42a9-b054-f2a0e525b458", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:8014200525.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2016:8014200525.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2016:8014200525.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n1Sžf/65/2015\n8014200525\n24. 10. 2016\nJUDr., Ing. Miroslav Gavalec\nECLI:SK:NSSR:2016:8014200525.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu Ing. JUDr.\nMiroslava Gavalca PhD. a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Jany Henčekovej, PhD. v právnej veci\nžalobcu: JPMŠ, s.r.o., IČO: 45 979 341, so sídlom Jána Lačeka č. 629/9, 059 18 Spišské Bystré, zast.:\nJUDr. Ivom Babjakom, advokátom so sídlom advokátskej kancelárie Sovietskych hrdinov č. 200/33,\nSvidník, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná č. 63, 974\n01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu v daňovom konaní, na\nodvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 06. februára 2015 č.k. 2S 35/201450, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 06. februára 2015 č.k.\n2S 35/2014-50 p o t v r d z u j e .\nÚčastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nI.\nKonanie na finančnom orgáne\n1. Rozhodnutím č. 1100305/1/56481/2014/5052 z 29.01.2014 o odvolaní (ďalej na účely rozsudku len\n„napadnuté rozhodnutie“ - č.l. 28) žalovaný ako odvolací finančný orgán konajúci v zmysle § 74 ods.\n4 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov\nv znení neskorších predpisov (ďalej tiež na účely rozsudku „Daňový poriadok“) potvrdil rozhodnutie\nDaňového úradu Prešov (ďalej na účely rozsudku „správca dane“) č. 9712402/5/4236695/2013/BenJ zo\n17.09.2013 (ďalej tiež na účely rozsudku „prvostupňové rozhodnutie“).\nPodľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku v znení relevantnom na prejednávanú vec odvolací orgán\nnapadnuté rozhodnutie v odôvodnených prípadoch zmení alebo zruší, inak napadnuté rozhodnutie\npotvrdí. Odvolací orgán rozhodnutie zruší a vec vráti na ďalšie konanie a rozhodnutie, ak sú na to dôvody.\nAk odvolací orgán rozhodnutie zruší a vráti vec na ďalšie konanie a rozhodnutie, správca dane alebo\norgán, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, je viazaný právnym názorom odvolacieho orgánu.\n2. Prvostupňovým rozhodnutím bol podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku žalobcovi ako platiteľovi dane\n(viď aj jeho IČ DPH) vyrubený rozdiel dane z príjmov právnických osôb (ďalej len „daň“) za zdaňovacie\nobdobie rok 2011 na tom skutkovom základe, že oproti dani vykázanej žalobcom v daňovom priznaní\nbola správcom dane vykonaním daňovej kontroly naopak zistená daň vo vyššej sume.\n\nVyrubenie dane správca dane odôvodnil tým, že vykonaným šetrením v rámci kontroly dane za uvedené\nzdaňovacie obdobie neboli zistené nové skutočnosti a dôkazy, ktoré by mali vplyv na výsledok kontroly\nuvedený v protokole z daňovej kontroly č.: 9712402/5/3251312/2013/BenJ zo dňa 04.07.2013 (ďalej na\núčely rozsudku len „protokol“).\nPodľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku v citovanom znení správca dane v rozhodnutí vydanom vo\nvyrubovacom konaní vyrubí daň alebo rozdiel dane oproti vyrubenej dani.\n3. Ďalej z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že správca dane vykonal u žalobcu daňovú\nkontrolu za vymedzené zdaniteľné obdobie s nasledovným prerokovaním protokolu, pričom uvedenou\nkontrolou preveroval opodstatnenosť údajov týkajúcich sa výšky dane uvedenej v daňovom priznaní.\nZ daňového spisu ďalej vyplýva, že základným dôvodom pre zvýšenie dane je nesplnenie\nhmotnoprávnych podmienok uvedených v zákone č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov (ďalej na účely\nrozsudku len „zák. č. 595/2003 Z.z.“), ktoré viedli správcu dane k spochybneniu nižšie uvedených\ndaňových výdavkov.\nPodľa § 2 písm. i) a j) zák. č. 595/2003 Z.z. v citovanom znení na účely tohto zákona sa rozumie\ni) daňovým výdavkom výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov preukázateľne\nvynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka\npodľa § 6 ods. 11 alebo 14, ak tento zákon neustanovuje inak,\nj) základom dane rozdiel, o ktorý zdaniteľné príjmy prevyšujú daňové výdavky ( § 19) pri rešpektovaní\nvecnej a časovej súvislosti zdaniteľných príjmov a daňových výdavkov v príslušnom zdaňovacom\nobdobí, ak tento zákon neustanovuje inak.\nPodľa § 19 ods. 1 veta druhá zák. č. 595/2003 Z.z. v citovanom znení platí, že ak výšku výdavku (nákladu)\nlimituje tento zákon alebo jeho zahrnutie v zdaňovacom období upravuje tento zákon v inej výške ako\nosobitný predpis, preukázaný výdavok (náklad) možno zahrnúť do daňových výdavkov len v rozsahu a\nza podmienok ustanovených v tomto zákone.\nPodľa § 21 ods. 1 písm. a), e) až j) zák. č. 595/2003 Z.z. v citovanom znení daňovými výdavkami nie\nsú výdavky (náklady), ktoré nesúvisia so zdaniteľným príjmom, aj keď tieto výdavky (náklady) daňovník\núčtoval, výdavky (náklady), ktorých vynaloženie na daňové účely nie je dostatočne preukázané, a ďalej\na) výdavky (náklady) na obstaranie hmotného majetku, nehmotného majetku ( § 22) a hmotného majetku\na nehmotného majetku vylúčeného z odpisovania ( § 23),\ne) výdavky (náklady) presahujúce limity ustanovené týmto zákonom alebo osobitnými predpismi a\nvýdavky (náklady) vynaložené v rozpore s týmto zákonom alebo s osobitnými predpismi,\nf) výdavky prevyšujúce príjmy v zariadeniach na uspokojovanie potrieb zamestnancov alebo iných osôb\ns výnimkou § 17 ods. 3 písm. e), pričom výdavky a príjmy sa posudzujú v úhrne za všetky zariadenia,\ng) výdavky na technické zhodnotenie ( § 29 ods. 1) a výdavok, ktorý sa považuje za technické\nzhodnotenie ( § 29 ods. 2),\nh) výdavky na reprezentáciu okrem výdavkov na reklamné predmety v hodnote neprevyšujúcej 16,60\neura za jeden predmet,\ni) výdavky na osobnú potrebu daňovníka vrátane výdavkov (nákladov) na ochranu osoby daňovníka a\nblízkych osôb daňovníka, na ochranu majetku daňovníka, ktorý nie je súčasťou obchodného majetku\ndaňovníka, a majetku blízkych osôb daňovníka; toto ustanovenie sa nepoužije na výdavky (náklady)\npodľa § 19 ods. 2 písm. e) a p),\nj) výdavky (náklady) vynaložené na príjmy nezahŕňané do základu dane.\n4. Spochybnenými daňovými výdavkami sú\na) náklady za opravu lesných strojov od poskytovateľa služby MANTA, s.r.o., Bratislava (ďalej na účely\nrozsudku len „poskytovateľ opravy“), za ktorých údajné vykonanie vystavil poskytovateľ opravy faktúry\nna celkovú sumu 45.000,-- €,\nb) náklady za sprostredkovanie obchodu, resp. dopravy a služieb od poskytovateľa služby F. E. - SAPEX\nSLOVAKIA, Košice (ďalej na účely rozsudku len „poskytovateľ dopravy“), za ktorých údajné vykonanie\nvystavil poskytovateľ dopravy faktúry na celkovú sumu 34.216,67 €,\n\nc) náklady za ubytovanie FO (vrátane konateľa žalobcu) od poskytovateľa služby L. C. Realitt, O. (ďalej\nna účely rozsudku len „poskytovateľ ubytovania“), za ktorých údajné vykonanie vystavil poskytovateľ\nubytovania faktúry na celkovú sumu 1.200,-- €,\nd) náklady za kúpu živých ťažných zvierat (kone) od dodávateľa tovaru JPM - Združenie FO, F. P., Q.\nB. (ďalej na účely rozsudku len „dodávateľ zvierat“), za ktorých nákup vystavil dodávateľ zvierat faktúry\nna celkovú sumu 2.200,-- €,\ne) náklady za opravu a plota a brány od poskytovateľa služby D.. P. A. - STAVMAN, Spišské Bystré\n(ďalej na účely rozsudku len „poskytovateľ opravy“), za ktorých údajné vykonanie vystavil poskytovateľ\nopravy faktúru na celkovú sumu 3.012,41 €,\nf) náklady za drobné nákupy od rôznych dodávateľov (ďalej na účely rozsudku len „rôzni dodávatelia“),\nza ktorých nákup v hotovosti žalobca mal uhradiť celkovú sumu 416,86 €,\ng) náklady za povinné zmluvné poistenie súboru (3+1) motorových vozidiel od poskytovateľa služby\nKOOPERATÍVA poisťovňa, a.s., Vienna Insurance Group, Bratislava (ďalej na účely rozsudku len\n„poskytovateľ poistenia“), pri ktorom časovo nerozlíšil jednotlivé sumy poistného,\nh) náklady za kúpu lanového vozíka od hore uvedeného poskytovateľa dopravy, za ktorého nákup\nvystavil poskytovateľ dopravy faktúru na celkovú sumu 14.000, -€,\ni) náklady za kúpu pracovného čerpadla od hore uvedeného dodávateľa zvierat, za ktorého nákup\nvystavil dodávateľ zvierat faktúru na celkovú sumu 9.360,-- €,\nj) a iné.\n5. Na základe vykonaných dôkazov v zmysle § 28 Daňového poriadku správca dane dospel k záveru,\nktorý si osvojil aj žalovaný, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a preto aj žalovaný potvrdil správnosť\nzáveru, že vyššie opísané náklady sa daňovo neuskutočnili.\nII.\nKonanie na prvostupňovom súde\nA)\n6. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca prostredníctvom právneho zástupcu na Krajský súd v Prešove\nžalobu zo 04.04.2014.\n7. Krajský súd v Prešove ako prvostupňový súd preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie tomuto\npredchádzajúce v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe a po nariadení pojednávania v zmysle § 250g\nods. 1 O.s.p. dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.\nPreto ju na základe nižšie uvedených dôvodov postupom podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol.\n8. S poukazom na relevantné ustanovenia Daňového poriadku, zák. č. 595/2003 Z.z., zákona č.\n431/2002 Z.z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák. č. 431/2002 Z.z.“), zákona č.\n283/2002 Z.z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák. č. 283/2002 Z.z.“)\nako aj opatrenia Ministerstva financií Slovenskej republiky č. MF/23054/2002-92, ktorým sa ustanovujú\npodrobnosti o postupoch účtovania a rámcovej účtovnej osnove pre podnikateľov účtujúcich v sústave\npodvojného účtovníctva v znení neskorších predpisov (ďalej len „účtovná osnova“) a po rekapitulácii\nskutkového stavu zachyteného v spise správcu dane sa krajský súd vyslovil k jednotlivým skutkovým a\nprávnym zisteniam žalovaného a správcu dane (viď bod č. 4).\n9. Vo vzťahu k námietke aplikácie neúčinného právneho predpisu krajský súd uviedol, že správca dane\na napokon aj žalovaný ako odvolací orgán sú jednoznačne viazaní pri svojom rozhodovaní zásadou\nzákonnosti, ale aj zásadou voľného hodnotenia dôkazov s poukazom na obsah ustanovenia § 3 ods. 3\nDaňového poriadku. V súvislosti s uvedeným krajský súd potvrdil, že žalovaný sa uvedenými zásadami\nriadil.\n10. Čo sa týka námietky zaúčtovania ubytovacích náhrad, krajský súd sa stotožnil s názorom\nžalovaného, že živnostníci boli vo vzťahu k žalobcovi v obchodnom vzťahu a za vykonávané práce\nvystavovali odberateľovi žalobcovi faktúry a preto im zák. č. 283/2002 Z.z. nepriznáva nárok na cestovné\nnáklady tak, ako boli zaúčtované žalobcom do daňových výdavkov.\n11. Preto sa krajský súd stotožnil s právnym posúdením veci správcu dane, ktorý rozsiahlym\ndokazovaním dostatočne a riadne zistil skutkový stav a zistil u žalobcu rozdiel dane z príjmov právnickej\nosoby za zdaňovacie obdobie 2011 vo výške 15.294,81 €.\n\nIII.\nOdvolanie žalobcu/ stanoviská\nA)\n12. Vo včas podanom odvolaní zo dňa 16.03.2015 (č.l. 58) proti rozsudku krajského súdu žalobca\nprostredníctvom svojho právneho zástupcu v súlade s ustanovením § 205 v spojení s § 246c ods. 1\nO.s.p. uviedol nasledujúce dôvody odvolania:\nv súdnom prieskume došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. /viď § 205 ods. 2 písm. a) v spojení\ns § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p.),\nsúdny prieskum má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci /viď § 205\nods. 2 písm. b) O.s.p./ a\nrozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci /viď § 205 ods. 2\npísm. f) O.s.p./.\n13. Následne odvolací súd v stručnosti rekapituluje odvolacie dôvody žalobcu:\n- krajský súd, hoci deklaroval vykonanie súdneho prieskumu v medziach žalobných bodov, tak sa\nzameral aj na prieskum vecí, ktoré žalobca v žalobe neuviedol (viď najmä okolnosti vystavenia faktúr\nposkytovateľom dopravy, účtovaním súm za opravu brány a plotu, nákladov označených ako drobné\nnákupy či zaúčtovania povinného zmluvného poistenia za motorové vozidlá),\n- ak žalovaný zistil, že správca dane v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia poukázal na dôkazy,\npri ktorých aplikoval neúčinný právny predpis, bolo jeho povinnosťou prvostupňové rozhodnutie zrušiť\na vec mu vrátiť,\n- žalobca neplatil za ubytovanie živnostníkov z dôvodu cestovných náhrad podľa zák. č. 283/2002 Z.z.\na o týchto výdavkoch neúčtoval ako o výdavkoch podľa § 19 ods. 2 písm. d) zák. č. 595/2003 Z.z.,\no faktúry dodávateľa ubytovania boli zaúčtované na účet 548, na ktorom účtovníčka žalobcu zriadila\nanalytický účet 01, na ktorom boli účtované len náklady na ubytovanie,\n- žalobca bol napadnutým rozhodnutím a postupom žalovaného ukrátený na svojich právach,\no vyrubením dane žalobcu dochádza de facto k odnímaniu časti nadobudnutého vlastníctva, čo\npredstavuje zásah do základného práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd, a tiež\n- žalobca sa preto v celom rozsahu pridržiava dôvodov uvedených v žalobnom návrhu ako aj v jeho\nďalších podaniach.\n14. Záverom žalobca navrhol zrušiť rozsudok krajského súdu v súlade s ustanovením § 221 ods. 1 písm.\nf) a h) O.s.p. a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 O.s.p.), pričom v novom rozhodnutí má\nprvostupňový súd rozhodnúť aj o náhrade trov odvolacieho konania.\nB)\n15. Zo stanoviska žalovaného z 09.04.2015 (č.l. 67) po uvedení hore citovaných odvolacích námietok\nvyplýva, že tieto námietky vyhodnotil ako nedôvodné.\nĎalej sa žalovaný vyjadril k aplikácii neúčinného právneho predpisu na prejednávanú vec ako aj na jej\ndôsledky.\n16. Tiež sa žalovaný vyjadril aj k možnosti účtovania výdavkov na účet 548, ako aj k nutnosti tieto výdavky\nposudzovať z pohľadu zák. č. 595/2003 Z.z. spolu s k následkom možnej chyby, ktorú mal správca dane\nurobiť na strane 19 prvostupňového rozhodnutia.\n17. Záverom žalovaný navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu potvrdil.\nIV.\nPrávne názory odvolacieho súdu\n18. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd (§ 10 ods. 2 O.s.p.)\npreskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní podľa § 212 v spojení s\n§ 246c ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej v texte rozsudku tiež „O.s.p.“) v\nspojení s § 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok. Po zistení, že odvolanie bolo\npodané oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.) a že ide o rozsudok, proti ktorému\n\nje podľa ustanovenia § 201 v spoj. s ust. § 250ja ods. 1 O.s.p. odvolanie prípustné, vo veci v zmysle\ndôvodov uvedených v § 250ja ods. 2 O.s.p. nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu\njednomyseľne (viď § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k záveru, že odvolanie nie je\ndôvodné, pretože napadnutý rozsudok je vo výroku vecne správny, a preto ho po preskúmaní dôležitosti\nodvolacích dôvodov postupom uvedeným v § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.\n19. Na prvom mieste Najvyšší súd zdôrazňuje, že zákonodarca výkon správneho súdnictva (najmä\nčl. 46 a čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) založil iba na návrhovej slobode účastníka\n(v prejednávanej veci žalobcu), t.j. zodpovednosti za obranu svojich práv (vigilantibus leges sunt\nscriptae) v medziach čl. 13 Dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd (ďalej len\n„Dohovor“), vybrať si podľa Občianskeho súdneho poriadku z prostriedkov ochrany ten najvhodnejší proti\nrozhodnutiu či postupu správcu dane. Preto správny súd nie je oprávnený do tejto procesnej slobody,\nt.j. dispozitívne rozhodnutie účastníka konania z úradnej povinnosti meniť alebo ho počas súdneho\nprieskumu presviedčať o nevhodnosti takto zvoleného prostriedku nápravy.\n20. Rovnako Najvyšší súd zdôrazňuje, že predmetom odvolacieho súdneho konania je v medziach\nuvedených v § 205 ods. 2 O.s.p. prieskum vecnej správnosti výroku rozsudku krajského súdu (§ 219\nods. 1 v spojení s § 205 O.s.p.) o nevyhovení žalobe a o jej zamietnutí, preto Najvyšší súd ako súd\nodvolací primárne v medziach odvolania (viď § 212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p.) preskúmal\nrozsudok krajského súdu i súdne konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania\npreskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutia, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal\nso všetkými zrušujúcimi námietkami žalobcu (§ 250j ods. 2 O.s.p.), a v takto vymedzenom rozsahu či\nsprávne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia.\nĎalej zdôrazňuje, že podľa ustálenej súdnej judikatúry (najmä nález Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky č.k. II ÚS 127/07-21, alebo rozhodnutia Najvyššieho súdu sp.zn. 6 Sžo 84/2007, sp.zn. 6 Sžo\n98/2008, sp.zn. 1 Sžo 33/2008, sp.zn. 2 Sžo 5/2009 či sp.zn. 8 Sžo 547/2009) nie je úlohou súdu pri\nvýkone správneho súdnictva nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmavať zákonnosť\nich postupov a rozhodnutí, teda to, či oprávnené a príslušné správne orgány pri riešení konkrétnych\notázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy. Preto\nodvolaciemu súdu neprislúcha ani takto vymedzený rámec prieskumu rozšíriť aj na iné rozhodnutia, hoci\ns prv menovaným sú tesne zviazané nielen dôsledkami ale aj účastníkmi.\n21. V takto vymedzenom rámci prieskumu a po preverení riadnosti podmienok vykonávania súdneho\nprieskumu rozhodnutí správneho orgánu (tzn. najmä splnenia podmienok konania a okruhu účastníkov)\nsa Najvyšší súd celkom stotožňuje so skutkovými závermi krajského súdu v tom rozsahu, ako si ich\nosvojil zo zistení uvedených žalovaným, ktoré sú obsiahnuté v administratívnom spise. Na druhej\nstrane podstatou súdneho odvolania proti rozsudku krajského súdu ako aj žaloby, ktorou sa žalobca\ndomáha preskúmania napadnutého rozhodnutia, je právna otázka, či aplikácia neúčinného predpisu v\nprejednávanej veci nevyvoláva celkovú nezákonnosť prvostupňového rozhodnutia od počiatku.\nPráve tento právny rámec aj vymedzuje potrebné medze skutkového zistenia.\n22. Žalobca svoje odvolanie oprel o viacero námietok. Za účelom riadneho prieskumu zákonnosti\nnapadnutého rozhodnutia sa musí Najvyšší súd primárne vysporiadať s námietkami, ktoré žalobca využil\nna spochybnenie zákonnosti názorov krajského súdu k procesnej čistote postupu správneho orgánu\nsmerujúceho k vysloveniu napadnutého rozhodnutia.\nAž po prípadnom vyslovení ich nedôvodnosti súdom vzniká právo žalobcovi na prieskum zákonnosti\nsamotného rozhodnutia (meritórne námietky). Naopak, ak Najvyšší súd dôjde k záveru, že už prvé\nprocesné, resp. iné pochybenia žalovaného krajský súd nedostatočne pri kontrole zákonnosti vyhodnotil\na ich intenzita naplní zrušovacie dôvody uvedené zákonodarcom v ustanovení § 250j ods. 2 O.s.p.,\npotom preverovanie oprávnenosti ďalších námietok je v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské\npráva [najmä rozsudok Ruiz Torija v. Španielsko, resp. neskôr Garcia Ruiz v. Španielsko (vo veci č.\n30544/96 z 20.01.1999)] nehospodárne. Obdobný postup je možné analogicky použiť aj vo vzťahu k\nargumentácii žalovaného.\n23. Z citovanej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva jasný právny názor, že správny\nsúd nemusí dať detailné odpovede na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale iba na tie, ktoré\n\nmajú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia\nbez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.\nPreto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového), ale aj odvolacieho (ktoré stručne\na jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia), by malo postačovať na záver o tom, že z tohto\naspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.\n24. Vzhľadom na vyššie vyslovené názory a v súvislosti s hore položenou otázkou Najvyšší súd po\nvyhodnotení závažnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu k rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k\nobsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu s prihliadnutím na ust. § 219 ods. 2 v spoj. s\n§ 246c ods. 1 O.s.p. konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a\nrelevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých\nv odôvodnení rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie\nvýroku napadnutého rozsudku. Preto sa s ním stotožňuje v prevažujúcom rozsahu a aby nadbytočne\nneopakoval pre účastníkov známe fakty prejednávanej veci spolu s právnymi závermi krajského súdu,\nNajvyšší súd sa v svojom odôvodnení následne obmedzí iba na rekapituláciu niektorých vybraných\nbodov odôvodnenia rozsudku a doplnenia svojich odlišných, resp. doplňujúcich zistení a záverov\nzistených v odvolacom konaní (§ 219 ods. 2 v spoj. s § 246c ods. 1 O.s.p. umožňuje odvolaciemu\nsúdu doplniť odôvodnenie prvostupňového súdu o ďalšie dôvody), najmä vo vzťahu k hore vymedzenej\nprávnej otázke.\n25. Medzi účastníkmi, a tento záver aj nepochybne vyplýva z odvolacích námietok žalobcu, hoci\nžalobcom nie je expresis verbis v odvolaní explicitne vyjadrený, že je sporné právne vymedzenie\nsplnenia podmienok na daňové uznanie sporných výdavkov.\nPredovšetkým Najvyšší súd preskúmal námietku žalobcu, že ak žalovaný zistil, že správca dane v\nodôvodnení prvostupňového rozhodnutia poukázal na dôkazy, pri ktorých aplikoval neúčinný právny\npredpis, bolo jeho povinnosťou prvostupňové rozhodnutie zrušiť a vec mu vrátiť.\n26. V súvislosti s uvedenou odvolacou námietkou Najvyšší súd zdôrazňuje, že je povinnosťou každú\nodvolaciu námietku bližšie špecifikovať nielen čo do konkretizácie námietkou dotknutého právneho\npredpisu ale aj označiť jeho negatívne dôsledky na posudzované rozhodnutie.\nZ podaného odvolania však bližšie nevyplýva, resp. žalobca neuviedol, ktoré konkrétne ustanovenie\na aké právne následky jeho aplikácia mala mať na výsledky daňového konania, resp. o čo malo ísť\nv napadnutom rozhodnutí. Najvyšší súd až na základe svojej iniciatívy zistil, že ide o závery uvedené\nžalovaným na č.l. 31 v napadnutom rozhodnutí nasledovne:\n„Odvolací orgán konštatuje, že námietka odvolávajúceho sa, že miestne zisťovanie bolo vykonané\nna základe zrušeného zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave\núzemných finančných orgánov v znení neskorších predpisov, je opodstatnená, a preto na zápisnicu z\ntohto miestneho zisťovania odvolací orgán neprihliadal. Neprihliadanie na tento dôkaz však nič nemení\nna zistení správcu dane, že daňový subjekt porušil vyššie uvedené ustanovenia zákona č. 595/2003 Z. z.\nv znení neskorších predpisov týkajúce sa tohto konkrétneho kontrolného zistenia, pretože správca dane\nmal dostatok iných vyššie uvedených dôkazov na vyvodenie uvedeného záveru. Miestne zisťovanie totiž\nnebolo jediným, ani hlavným, a ani rozhodujúcim dôkazom o tom, že daňový subjekt porušil zákon č.\n595/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov, a preto nemá vplyv na zákonnosť vydaného rozhodnutia.\nNapriek vyššie uvedenému je potrebné uviesť, že aj zákon č. 563/2009 Z. z. v znení neskorších prepisov\nupravuje obdobne inštitút miestneho zisťovania a umožňuje správcovi dane za rovnakých podmienok\nako zákon č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov vykonať miestne zisťovanie kdekoľvek, u\nkohokoľvek s cieľom vyhľadávania dôkazov, preverovania a zisťovania skutočností, ktoré sú potrebné\nna účely správy daní, Môže teda vykonávať miestne zisťovanie aj u inej osoby, než je daňový subjekt,\na vyžiadať si výpis alebo kópiu z účtovných záznamov, iných záznamov alebo informácií atď. (§ 37\n- 39 zákona č. 563/2009 Z. z. v znení neskorších predpisov), a aj iná osoba než daňový subjekt je\npovinná poskytnúť zamestnancovi správcu dane pomoc a súčinnosť na účinné vykonanie miestneho\nzisťovania, a teda aj zapožičať ním vyžiadané doklady alebo výpisy alebo fotokópie. V tomto zmysle\nsprávca dane mohol teda požadovať predmetné doklady a účtovníčka ich bola povinná poskytnúť, a\npreto námietky odvolávajúceho sa smerujúce k tomu, že T. A. nebola v pracovnom pomere alebo v inom\npracovnoprávnom vzťahu k daňovému subjektu, sú neopodstatnené.“\n\n27. Z vyššie uvedeného textu jednoznačne vyplýva, že žalovaný ako odvolací orgán v zmysle jednotnosti\nsprávneho konania na prvom a druhom stupni uvedenú procesnú vadu vyhodnotil a jeho negatívne\ndôsledky odstránil tým, že na zápisnicu z dotknutého miestneho zisťovania žalovaný neprihliadal.\nSúčasne však žalovaný zdôraznil, že neprihliadanie na tento dôkaz nespochybňuje skutkové zistenia\nsprávcu dane pri konkrétnom kontrolnom zistení, pretože správca dane mal dostatok iných vyššie\nuvedených dôkazov na vyvodenie záveru o porušení relevantných ustanovení zák. č. 595/2003 Z.z.\nPreto Najvyšší súd nemohol uvedenú námietku vyhodnotiť ako relevantnú.\n28. Vo vzťahu k námietke žalobcu, že tento neplatil za ubytovanie živnostníkov z dôvodu cestovných\nnáhrad podľa zák. č. 283/2002 Z.z. a o týchto výdavkoch neúčtoval ako o výdavkoch podľa § 19\nods. 2 písm. d) zák. č. 595/2003 Z.z., pričom faktúry dodávateľa ubytovania boli zaúčtované na účet\n548, na ktorom účtovníčka žalobcu zriadila analytický účet 01, na ktorom boli účtované len náklady\nna ubytovanie, sa Najvyšší súd stotožnil s argumentáciou žalovaného, že akýkoľvek spôsob účtovania\nmusí byť v súlade so zásadami účtovania, medzi ktoré patrí aj zásada verného a pravdivého obrazu\núčtovaných skutočností (§ 7 ods. 1 zák. č. 431/2002 Z.z.\nPodľa § 7 ods. 2 zák. č. 431/2002 Z.z. zobrazenie v účtovnej závierke je verné, ak obsah položiek\núčtovnej závierky zodpovedá skutočnosti a je v súlade s ustanovenými účtovnými zásadami a účtovnými\nmetódami. Zobrazenie v účtovnej závierke je pravdivé, ak sú pri ňom použité účtovné zásady a účtovné\nmetódy, ktoré vedú k dosiahnutiu verného zobrazenia skutočností v účtovnej závierke.\n29. Potom pre neuznanie výdavkov ako daňových výdavkov nie je až tak rozhodujúce, na ktorom účte\ntieto výdavky žalobca ako daňový subjekt zaúčtoval. Žalovaný mohol výdavky spojené s ubytovaním\núčtovať aj na hore uvedenom účte, avšak tieto výdavky musia naďalej spĺňať kritériá, ktoré zák. č.\n595/2003 Z.z., najmä prostredníctvom § 2 písm. i) pre ich daňovú uznateľnosť stanovuje.\nJe nepochybné, a to aj krajský súd zdôraznil, pri týchto výdavkoch je významné, že hoci slúžili na\ndosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov, avšak iných daňových subjektov ako je žalobca. Preto\nani túto odvolaciu argumentáciu žalobcu Najvyšší súd neuznal.\n30. Tiež žalobca mal byť napadnutým rozhodnutím a postupom žalovaného ukrátený na svojich\nprávach. Konkrétne poukazoval, že vyrubením dane žalobcovi dochádza „de facto“ k odnímaniu časti\nvlastníctva nadobudnutého žalobcom, čo žalobca klasifikuje ako zásah do základného práva podľa čl.\n1 Dodatkového protokolu k Dohovoru.\nNajvyšší súd k tomuto argumentu iba dodáva, že ide o zákonný zásah, ktorý je v demokratickej\nspoločnosti obvyklý a nevyhnutný na riadne fungovanie tejto spoločnosti.\n31. Za tejto situácie bolo v súlade so zákonom, že krajský súd sa stotožnil so skutkovými zisteniami\nsprávcu dane v tom rozsahu, ako si ich žalovaný osvojil v zmysle výsledkov vykonanej daňovej kontroly.\nPotom oprávnene žalovaný potvrdil napadnuté prvostupňové rozhodnutie.\nV.\n32. Odvolací súd vzhľadom na odvolacie námietky uplatnené žalobcom uvádza, že napadnuté\nrozhodnutie má všetky formálne i obsahové náležitosti rozhodnutia požadované v zmysle § 63 Daňového\nporiadku. Uvedené rozhodnutie finančného orgánu vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu,\nktoré je logicky vyhodnotené a riadne právne posúdené. Odvolací súd sa stotožňuje so skutkovými\nzisteniami a právnymi závermi zistenými v predchádzajúcich konaniach o tom, že žalobca nespĺňa\nzákonné podmienky pre uznanie spochybnených výdavkov za daňové výdavky na dani z príjmov.\nPočas konania Najvyšší súd z dostupných zdrojov nezistil a ani mu nebolo účastníkmi naznačené, resp.\nnedospel k záveru, že by sa vyskytli prekážky pre konanie z dôvodov neústavnosti alebo potreby výkladu\nkomunitárneho práva aplikovaných právnych predpisov a súvisiacich právnych aktov orgánov Európskej\núnie, pre ktoré je potrebné konanie prerušiť, poprípade výskyt skoršej judikatúry, od ktorej by sa tento\nrozsudok odkláňal.\n\n33. Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, po vyhodnotení námietok\nžalobcu a stanoviska žalovaného ako aj s prihliadnutím na vyššie uvedené právne názory (čl. 1 ods. 1\nústavy), pri ktorých Najvyšší súd nezistil žiaden relevantný dôvod, aby sa od ich obsahu a vyslovených\nprávnych názorov (viď účinky sledované v § 250ja ods. 4 a contrario odsek 7 O.s.p. spolu s čl. 144\nods. 1 ústavy) s prihliadnutím na ústavný princíp právnej istoty odchýlil (napríklad zásadná zmena\nprávneho prostredia, zistenie odlišného skutkového stavu alebo prijatie protichodného zjednocovacieho\nstanoviska v zmysle záverov judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zjednocovania alebo\nzamedzovania vydávania protirečivých rozsudkov, najmä vec Zielinsky, Pradal a spol. v. Francúzska\nrepublika č. A- 24846/94, 34165/96 až 34173/96, poprípade vec Borovská a Forrai v. Slovenská republika\nč. A- 48554/10 z 25.11.2014), s osvojením si argumentácie krajského súdu postupom podľa § 219 ods.\n2 O.s.p. s oznámením termínu vyhlásenia rozsudku postupom podľa §156 ods. l a 3 O.s.p. rozhodol tak,\nako je uvedené vo výroku rozsudku.\n34. Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ust. § 250ja ods. 2 O.s.p. rozhodol bez pojednávania,\nlebo nezistil, že by týmto postupom bol porušený verejný záujem (vo veci prebehlo na prvom stupni\nsúdne pojednávanie, pričom účastníkom bola daná možnosť sa ho zúčastniť), a hoci išlo o vec v zmysle\n§ 250i ods. 2 O.s.p. (úprava daňového konania je spojená s verejnoprávnymi vzťahmi), tak v odvolacom\nkonaní na základe mu dostupných informácií z pripojeného priestupkového spisu Najvyšší súd dospel k\nzáveru, že nebolo potrebné v súlade s ust. § 250i ods. 1 O.s.p. vykonať dokazovanie a z iných dôvodov\nnevznikla potreba pojednávanie nariadiť.\n35. O trovách odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa § 224 ods. 1 v spojitosti s §\n250k ods. 1 a § 246c ods. 1 O.s.p., podľa ktorého iba úspešný žalobca má právo na náhradu trov tohto\nkonania, čo v tomto súdnom prieskume nenastalo.\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustný opravný prostriedok (§ 246c ods. 1 O.s.p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "2S/35/2014", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}