{"guid": "6f76df32-bcf1-4c21-8d39-4dea4a53bf24:375660f8-e17f-4b49-bcd9-033cd5db95a6", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:8013200847.1", "spisova_znacka": "6Sžf/17/2015", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžf/17/2015 z 26. 10. 2016", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 26. októbra 2016, sp. zn. 6Sžf/17/2015, ECLI:SK:NSSR:2016:8013200847.1", "identifikacne_cislo": "8013200847", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Alena Adamcová", "datum_vydania": "2016-10-26", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmeňujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2003/595/#paragraf-19.odsek-2.pismeno-d", "nazov": "§ 19 ods. 2 písm. d) zákona č. 595/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/595/#paragraf-19.odsek-2.pismeno-d", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/595-2003/paragraf-19"}, {"iri": "/SK/ZZ/2002/283", "nazov": "zákon č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/283", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/283-2002"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2003/595#paragraf-19"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/375660f8-e17f-4b49-bcd9-033cd5db95a6", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:8013200847.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2016:8013200847.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2016:8013200847.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n6Sžf/17/2015\n8013200847\n26. 10. 2016\nJUDr. Alena Adamcová\nECLI:SK:NSSR:2016:8013200847.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Adamcovej a\nzo sudcov JUDr. Jozefa Hargaša a JUDr. Ivana Rumanu v právnej veci žalobcu: G. D., bytom P., právne\nzastúpeného advokátom JUDr. Eugenom Kostovčíkom, advokátom so sídlom Gelnická 33, Košice, proti\nžalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie\nzákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100305/1/405122/2013 z 22. augusta 2013, konajúc o odvolaní\nžalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 3S/78/2013-50 z 24. októbra 2014, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 3S/78/2013-50 z 24. októbra\n2014 m e n í tak, že rozhodnutie žalovaného č. 1100305/1/405122/2013 z 22. augusta 2013 v spojení s\nrozhodnutím Daňového úradu Prešov, pobočka Bardejov č. 9711401/5/1246162/2013 z 3. apríla 2013\nz r u š u j e podľa § 250j ods. 2 písm. b) a písm. c) Občianskeho súdneho poriadku a vec v r a c i a\nžalovanému na ďalšie konanie.\nŽalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi trovy konania pozostávajúce zo sumy zaplatenej titulom\nsúdnych poplatkov v sume 140,- Eur a z trov právneho zastúpenia v sume 771,52 Eur, všetko na účet\njeho právneho zástupcu JUDr. Eugena Kostovčíka do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.\nodôvodnenie:\nI.\nNapadnutým rozsudkom Krajský súd v Prešove (ďalej aj „krajský súd“) podľa § 250j ods. 1\nObčianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol ako nedôvodnú žalobu, ktorou sa žalobca\ndomáhal preskúmania a zrušenia vyššie uvedeného rozhodnutia žalovaného ako i dodatočného\nplatobného výmeru Daňového úradu Prešov, pobočka Bardejov (ďalej len „správca dane“) č.\n9711401/5/1246162/2013 zo dňa 03.04.2013, ktorým tento podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o\nspráve daní (ďalej len daňový poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“) na\nzáklade výsledkov daňovej kontroly vyrubil žalobcovi rozdiel dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie\nobdobie roka 2006 v sume 3 598,12 Eur. Žalovaný v rámci odvolacieho daňového konania rozhodnutie\nsprávcu dane postupom podľa § 74 ods. 4 daňového poriadku potvrdil.\nPodľa § 250k ods. 1 OSP krajský súd účastníkom náhradu trov konania nepriznal.\nDôvodom dodatočného určenia daňovej povinnosti za kontrolované zdaňovacie obdobie bolo neuznanie\nžalobcom deklarovaných daňových výdavkov na stravné a vreckové zamestnancov v sume 574 654,08\nSk a daňových výdavkov na poskytnuté bezplatné ubytovanie zamestnancov vo výške 63 268,31 Sk,\nuplatnených žalobcom pri zahraničných pracovných cestách jeho zamestnancov do Českej republiky.\nSprávca dane uvedené výdavky neuznal ako daňové výdavky ovplyvňujúce základ dane z príjmov\n\nžalobcu za kontrolované zdaňovacie obdobie z dôvodu, že žalobca v Českej republike nevykonával\ndielo - pomocné elektroinštalačné práce za pomoci svojich zamestnancov, ktoré sa v zmysle zmluvy\no dielo zo dňa 03.01.2006 zaviazal realizovať pre českého objednávateľa C. T.. Správca dane zistený\nskutkový stav posúdil ako medzinárodný prenájom zamestnancov, ktorých žalobca v období od apríla\ndo decembra 2006 poskytol uvedenému objednávateľovi v Českej republike. Podľa daňových orgánov\noboch stupňov český prenajímateľ pracovnej sily nadobudol postavenie skutočného ekonomického\nzamestnávateľa, a to na základe zmeny pravidelného miesta výkonu práce zamestnancov žalobcu,\nako formálneho zamestnávateľa, z miesta určeného v pracovných zmluvách na skutočné miesto výkonu\npráce jeho zamestnancov v Prahe Mlynárka, zisteného správcom dane z faktúr vystavených pre\nčeský daňový subjekt, objednávateľa C. T.. Táto zmena okolností mala podstatný vplyv na posúdenie\nuvedených daňových výdavkov. Z dôvodu uvedených zmien správca dane konštatoval, že nie je možné\npovažovať cestu zamestnancov do Českej republiky za zahraničnú pracovnú cestu a ustanovenia\nzákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení účinnom do 31.08.2007 (ďalej len „zákon\no cestovných náhradách“) nie je možné na tento prípad aplikovať. Výdavky spojené s touto cestou\nz dôvodu medzinárodného prenájmu pracovnej sily nie je možné uznať za daňové výdavky podľa\nustanovení § 19 ods. 2 písm. d) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení účinnom do 31.12.2006\n(ďalej len „zákon o dani z príjmov“) v nadväznosti na § 2 písm. i) citovaného zákona.\nKrajský súd rozsah súdneho prieskumu vymedzil v intenciách žalobných dôvodov na posúdenie otázky,\nči vyššie uvedené sporné výdavky žalobcu na stravné, vreckové a ubytovanie zamestnancov sú\ndaňovými výdavkami, o ktoré možno znížiť základ dane z príjmov žalobcu za kontrolované zdaňovacie\nobdobie.\nZ obsahu administratívneho spisu krajský súd konštatoval kontrolné zistenia, že zamestnanci žalobcu\nv rozhodnom období neboli dočasne pridelení na výkon práce v Českej republike, čo v priebehu\ndaňovej kontroly nespochybňoval ani sám žalobca (protokol o výsledku zistenia z daňovej kontroly\nzo dňa 11.05.2011 č. 700/320/19382/2011/Hal strana 13, predposledný odsek a zápisnica o ústnom\npojednávaní zo dňa 27.05.2010 č. 700/320/225111/2010/Hal), kde žalobca potvrdil, že zamestnanci\nboli v rozhodnom období vyslaní do Českej republiky na pracovnú cestu na vykonávanie diela podľa\nzmluvy o dielo. Z uvedeného dôvodu správca dane zisťoval, či zamestnanci v rozhodnom období (apríl\naž december 2006) uskutočnili pracovné cesty.\nV nadväznosti na tvrdené skutkové východiská krajský súd na základe administratívneho spisu a\nnapadnutých rozhodnutí konštatoval, že žalobca nepreukázal oprávnenosť uplatnených výdavkov,\npretože nepredložil potrebné listinné dôkazy, predovšetkým podľa § 3 ods. 1 zákona o cestovných\nnáhradách písomný doklad o vyslaní zamestnancov na pracovnú cestu s určením miesta jej nástupu,\nmiesta výkonu práce, čas trvania, spôsob dopravy a miesto skončenia pracovnej cesty. V odpovedi\nna výzvu správcu dane zo dňa 15.04.2011 uviedol, že zamestnancov vyslal na pracovnú cestu na\nzáklade ústnej dohody. Absenciu uvedených dokladov krajský súd zhodne s daňovými orgánmi oboch\nstupňov vyhodnotil ako dôvod na neuznanie takto deklarovaných daňových výdavkov na pracovné cesty\nzamestnancov, pretože nespĺňajú podmienky ich preukázateľnosti podľa ustanovenia § 2 ods. 1 zákona\no dani z príjmov v spojení s § 21 ods. 1 citovaného zákona, potrebné na ich uznanie.\nKrajský súd pri vyhodnotení nastolenej otázky oprávnenosti uplatnenia sporných daňových výdavkov\nžalobcom na služobné cesty zamestnancov, bral do úvahy i ďalšie súvisiace zistenia, a síce\nnepreukázanie skutočnosti, že žalobca v Českej republike pre odberateľa C. T. vykonával dielo. Keďže\nuvedená skutočnosť sa preverovaním zo strany správcu dane nepotvrdila, krajský súd vo vzájomných\nsúvislostiach uzavrel, že žalobca nemohol vyslať zamestnancov na služobné cesty za účelom vykonania\ndiela pre odberateľa v Českej republike. Krajský súd dôvodil zisteniami o skutočnom obsahu zmluvného\nzáväzku predmetných strán, podľa ktorých aj napriek existujúcim obchodným vzťahom medzi žalobcom\na českým daňovým subjektom C. T., obsahom tohto zmluvného vzťahu nebol záväzok žalobcu realizovať\npre českého objednávateľa dielo vykonaním pomocných prác, ale bol ním záväzok obstarať a poskytnúť\nmu zamestnancov za dohodnutú odplatu a na dohodnutý čas. Posúdenie uvedeného zmluvného\nvzťahu správcom dane ako medzinárodný prenájom pracovnej sily, krajský súd vyhodnotil ako správne\nvyhodnotenie skutkového stavu rozhodného pre posúdenie charakteru sporných výdavkov.\nS poukazom na záväzný právny názor Krajského súdu v Prešove vyslovený v rozsudku č. k.\n1S/44/2012-46 zo dňa 25.09.2012, ktorým v predmetnej daňovej veci zrušil skoršie rozhodnutie\n\nžalovaného č. 1040507/1/31909/2012 zo dňa 17.02.2012, ako i rozhodnutie Daňového úradu Bardejov\nč. 700/230/27471/2011/Len zo dňa 27.06.2011 a vrátil vec žalovanému na ďalšie konanie, krajský\nsúd v rámci súdneho prieskumu v predmetnej veci konštatoval, že správca dane sa v novom, teraz\npreskúmavanom rozhodnutí v potrebnom rozsahu zaoberal dôvodmi, pre ktoré zamestnancom nevzniká\nnárok na cestovné náhrady, ak boli poskytnutí zahraničnému zamestnávateľovi v rámci medzinárodného\nprenájmu pracovnej sily. Poukázal na dôvody, že ide o zmenu postavenia zamestnávateľa, kde právny\nzamestnávateľ, ktorý má so zamestnancom uzatvorenú pracovnú zmluvu, stráca pri medzinárodnom\nprenájme pracovnej sily postavenie zamestnávateľa a zahraničný užívateľ pracovnej sily, naopak, toto\npostavenie zamestnávateľa a platiteľa dane zo závislej činnosti dane získava. Zhodne s daňovými\norgánmi krajský súd poukázal na článok 14 ods. 4 Zmluvy medzi Slovenskou republikou a Českou\nrepublikou o zamedzení dvojitého zdanenia a zabránení daňovému úniku v odbore daní z príjmu a\nz majetku, uverejnenú na základe Oznámenia Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky v\nZbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 238/2003 Z. z. (ďalej len „zmluva o zamedzení dvojitého\nzdanenia“), podľa ktorého je tento zamestnávateľ vo vzťahu k daňovej otázke definovaný ako osoba,\nktorá má právo na vykonávanú prácu, a ktorá nesie zodpovednosť a riziko spojené s vykonávaním\npráce. Na túto zmluvu o zamedzení dvojitého zdanenia sa odvoláva aj Oznámenie č. 2686/1998-62\nMinisterstva financií Slovenskej republiky na zabezpečenie jednotného postupu pri zdanení príjmov\nzo závislej činnosti plynúcich fyzickým osobám s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky za\nprácu vykonávanú na území Českej republiky prostredníctvom právnickej osoby so sídlom na území\nČeskej republiky a naopak (ďalej len „Oznámenie“) na ktoré nadväzuje aj § 5 ods. 4 zákona o dani\nz príjmov. V zmysle čl. 1 Oznámenia sa za zamestnávateľa považuje aj český užívateľ pracovnej\nsily, ktorý voči prenajatým zamestnancom má postavenie platiteľa dane zo závislej činnosti a príjmy\nprenajatých zamestnancov sa považujú za príjmy zo zdroja v Českej republike. Český užívateľ pracovnej\nsily nesie zodpovednosť alebo riziko za výsledky práce prenajatej pracovnej sily, má pod svojou\nkontrolou a zodpovednosťou miesto práce a má právo dávať prenajatým zamestnancom inštrukcie (čl.\nI. Oznámenia).\nNa základe uvedeného krajský súd ustálil, že za obdobie prenájmu zamestnancov (od apríla do\ndecembra 2006) zahraničnému užívateľskému zamestnávateľovi, prenajatí zamestnanci nevykonávali\nprácu (závislú prácu) pre žalobcu, a teda nevznikol im ani nárok na cestovné náhrady podľa zákona\no cestovných náhradách.\nV súvislosti s námietkami žalobcu, že z ustanovenia § 5 ods. 4 zákona o dani z príjmov, z komentára\nk modelovej zmluve OECD ani z článku 14 ods. 4 zmluvy o zamedzení dvojitého zdanenia nevyplýva,\nže pri medzinárodnom prenájme pracovnej sily na posúdenie nárokov zamestnancov pri pracovných\ncestách je rozhodujúce posúdenie osoby zamestnávateľa a že termín „medzinárodný prenájom\npracovnej sily“ nie je definovaný v žiadnej právnej norme, krajský súd zdôraznil, že vzhľadom na\ncharakter konania a konkrétnu problematiku bolo posúdenie osoby zamestnávateľa rozhodujúcou\notázkou, aj keď to z konkrétnej právnej normy nevyplýva.\nK pojmu „medzinárodný prenájom pracovnej sily“ krajský súd uviedol, že i keď nie je definovaný v\nžiadnej právnej norme, takýto výklad použil správca dane aj žalovaný ako pojem všeobecne známy a\npoužívaný v praxi ako doplnkový prostriedok výkladu na podporu správnosti interpretácie medzinárodnej\nzmluvy s Českou republikou. Komentár modelovej zmluvy OECD nie je právnym predpisom, prináša\nvšak usmernenie pri interpretácii jednotlivých ustanovení vzorovej zmluvy, na ktorý je možné odkázať\npri aplikácii zmlúv uzavretých na báze vzoru OECD. Oznámenie Ministerstva financií Slovenskej\nrepubliky č. 2686/1998-62, v ktorom je definovaný medzinárodný prenájom pracovnej sily a ktoré rieši\nproblematiku zdaňovania príjmov zo závislej činnosti pri medzinárodnom prenájme pracovnej sily, bolo\naplikované práve z dôvodu, že nájomný vzťah medzi žalobcom a českým objednávateľom C. T. splnil\ncharakteristické znaky medzinárodného prenájmu pracovnej sily a C. T. sa stal českým užívateľom\npracovnej sily. Vo vzťahu k prenajatým zamestnancom mal teda C. T. postavenie platiteľa dane, ako aj\npostavenie zamestnávateľa.\nArgumentáciu žalobcu, spočívajúcu na tvrdení, že išlo o dočasné pridelenie zamestnancov na\nvýkon práce k inej právnickej osobe, krajský súd označil za bezdôvodnú a jej posúdenie daňovými\norgánmi oboch stupňov vyhodnotil ako správne. Pri vyhodnotení tejto námietky krajský súd bral do\núvahy i vyjadrenie samotného žalobcu, ktorý vylúčil dočasné pridelenie zamestnancov (protokol č.\n700/320/19382/2011/Hal zo dňa 11.05.2011, strana 13, predposledný odsek), keď uviedol, že nešlo o\n\ndohodu o dočasnom pridelení zamestnancov v zmysle § 58 Zákonníka práce. Uvedené taktiež vyplýva\nzo zápisnice o ústnom pojednávaní zo dňa 27.05.2010, kde žalobca tvrdil, že išlo o pracovné cesty do\nČeskej republiky na vykonávanie diela podľa zmluvy o dielo.\nNeskoršiu zmenu v tvrdení žalobcu, že išlo o dočasné pridelenie zamestnancov na výkon práce k\ninej právnickej osobe krajský súd vyhodnotil ako účelovú. Dočasné pridelenie zamestnancov žalobca\nnepreukázal, ani sa preverovaním zo strany správcu dane nepotvrdilo. V tejto súvislosti krajský\nsúd poukázal na výsledky preverovania, kedy na výzvu správcu dane, č. 9711401/5/2006789/2013,\nktorou žiadal Sociálnu poisťovňu, pobočka Bardejov o poskytnutie údajov - zaslanie pracovných zmlúv\nuzavretých žalobcom so zamestnancami a dokladov, ktoré preukazujú vyslanie zamestnancov na\núzemie iného členského štátu Európskej únie. Sociálna poisťovňa, pobočka Bardejov v odpovedi\nzo dňa 07.06.2013 zaslala negatívnu odpoveď a nepotvrdila tvrdenie žalobcu o dočasnom pridelení\nzamestnancov.\nII.\nProti rozsudku krajského súdu podal žalobca včas odvolanie z dôvodu jeho rozporu so zákonom a\ndomáhal sa, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok zmenil tak, že zruší napadnuté\nrozhodnutia daňových orgánov oboch stupňov a vráti vec žalovanému na ďalšie konanie. Zároveň\nnavrhol, aby odvolací súd rozhodol o trovách konania.\nŽalobca napádal neuznanie výdavkov na pracovné cesty za daňové výdavky z dôvodu absencie\npísomného príkazu na zahraničnú pracovnú cestu, ktorý bol daný ústnou formou. Mal za to, že aj keď z\nustanovenia § 3 ods. 1 zákona cestovných náhradách vyplýva pre zamestnávateľa povinnosť písomne\nurčiť údaje o pracovnej ceste, nedodržanie písomnej formy neznamená, že zamestnanec nemal právo\nna vyplatenie cestovných náhrad. V tejto súvislosti žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžf 48/2009 zo dňa 21.01.2010, v ktorom súd\nuviedol, že „...vynaložené náklady na cestovné náhrady nie je možné vylúčiť zo základu dane z príjmov\nprávnických osôb iba pre nedostatok písomnej formy dohody o poskytnutí cestovných náhrad pretože\ntakúto požiadavku zákon o cestovných náhradách nestanovuje.“ Zároveň žalobca poznamenal, že v\nuvedenom rozsudku išlo o cestovné náhrady v roku 2002, pričom znenie § 3 ods. 1 zákona o cestovných\nnáhradách v roku 2002 bolo identické so znením v roku 2006.\nŽalobca nesúhlasil so skutkovými závermi žalovaného, podľa ktorých nepreukázal súvislosti medzi\nuplatnenými výdavkami za vyplatené cestovné náhrady pri zahraničných pracovných cestách s\nvykonaním diela pre objednávateľa C. T.. Uvedené výdavky je potrebné posúdiť ako výdavky na\ndosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov žalobcu. Dôvodil, že príjem ako predmet dane nevzniká\nna základe zmluvy, ale na základe zákona o dani z príjmov. Nie je preto podľa žalobcu rozhodujúce, čo si\nzmluvné strany medzi sebou dohodli, ako predmet plnenia označili, kde sa malo plnenie uskutočniť, a ani\nto, či pri plnení postupovali v súlade alebo v rozpore so zmluvou. Rozhodujúce je to, či v príjmoch žalobcu\nod objednávateľa C. T. išlo o príjem, ktorý je zákonom o dani z príjmov považovaný za príjem, ktorý je\npredmetom dane. K tvrdeniu žalovaného o refundovaní výdavkov odberateľom žalobcovi, vzniknutých\nmu v súvislosti s poskytnutím jeho zamestnancov (mzdy, provízie a pod.), žalobca poukázal na to, že\nsprávca dane a ani žalovaný uvedenú „refundáciu“ z príjmov žalobcu nevylúčili a teda podľa daňových\norgánov išlo príjem žalobcu, ktorý je predmetom dane. Z uvedeného je možné prijať záver, že v príjmoch\nžalobcu od C. T. išlo o príjmy z činnosti žalobcu v postavení daňovníka, ktoré sú podľa ustanovenia\n§ 2 písm. b) zákona č. 595/2003 Z. z. predmetom dane a v cestovných náhradách zamestnancov\nišlo o výdavok, ktorý bez ohľadu na označenie zmluvného vzťahu (zmluva o dielo, dočasné pridelenie\nzamestnancov, medzinárodný prenájom pracovnej sily) vecne súvisel s príjmami žalobcu a nebol dôvod\njeho vylúčenia z daňových výdavkov.\nZ tvrdenia krajského súdu, že za obdobie prenájmu zamestnancov zahraničnému užívateľskému\nzamestnávateľovi, kedy prenajatí zamestnanci nevykonávali prácu (závislú prácu) pre žalobcu,\nnevznikol im ani nárok na cestovné náhrady podľa zákona č. 283/2002 Z. z., vyvstáva otázka, že\nak zamestnanci za obdobie prenájmu nevykonávali prácu pre žalobcu a nevznikol nárok na cestovné\nnáhrady, a potom je podľa žalobcu logické, že im nevznikol ani nárok na mzdu. Daňové orgány však,\nna rozdiel od cestovných náhrad mzdové náklady žalobcu na mzdy zamestnancov za prácu v Českej\nrepublike nevylúčili z daňových výdavkov.\n\nŽalobca argumentoval poukazom na ustanovenie § 19 ods. 2 písm. d) zákona o dani z príjmov, podľa\nktorého daňovými výdavkami sú výdavky na pracovné cesty, na ktoré vzniká nárok podľa osobitných\npredpisov, ktorým je v danom prípade zákon o cestovných náhradách. V danom prípade považoval za\npotrebné zodpovedať otázku, či pri príjmoch z medzinárodného prenájmu pracovnej sily je alebo nie je\nmožné ako daňový výdavok uplatniť cestovné náhrady zamestnancov.\nV tejto súvislosti naďalej namietal, že z ustanovenia § 5 ods. 4 zákona o dani z príjmov, z komentára k\nmodelovej zmluve OECD ani z článku 14 ods. 4 zmluvy o zamedzení dvojitého zdanenia nevyplýva, že pri\nmedzinárodnom prenájme pracovnej sily na posúdenie nárokov zamestnancov pri pracovných cestách\nje rozhodujúce posúdenie osoby zamestnávateľa. Taktiež z ich obsahu nevyplýva, že právo uplatňovania\ncestovných náhrad patrí ekonomickému a nie právnemu zamestnávateľovi. Inými slovami podľa žalobcu,\nak by z týchto predpisov vyplývalo, že v prípadoch tam uvedených nebudú daňovo uznateľné výdavky\npodľa ustanovenia § 19 ods. 2 písm. d) zákona o dani z príjmov na pracovné cesty, na ktoré vzniká\nnárok podľa zákona o cestovných náhradách.\nZ ustanovenia § 5 ods. 4 zákona o dani z príjmov vyplýva, že zamestnávateľom je aj daňovník s\nneobmedzenou daňovou povinnosťou, pre ktorého zamestnanec vykonáva prácu podľa jeho pokynov\na príkazov alebo v jeho mene a na jeho zodpovednosť, aj keď sa príjem za túto prácu na základe\nzmluvného vzťahu vypláca prostredníctvom osoby so sídlom alebo s bydliskom v zahraničí a na účely\ntohto zákona sa takto vyplácaný príjem považuje za príjem, ktorý vypláca daňovník s neobmedzenou\ndaňovou povinnosťou. Toto ustanovenie neobsahuje žiadnu osobitnú úpravu uplatňovania cestovných\nnáhrad.\nZ článku 14 ods. 4 zmluvy o zamedzení dvojitého zdanenia vyplýva, že výraz zamestnávateľ uvedený\nv odseku 2 písm. b) označuje osobu, ktorá má právo na vykonanú prácu a ktorá nesie zodpovednosť a\nriziko spojené s vykonávaním práce. Ustanovenie čl. 14 citovanej zmluvy upravuje zdaňovanie príjmov\nzo závislej činnosti, ale neobsahuje žiadnu osobitnú úpravu uplatňovania cestovných náhrad.\nZ Oznámenia č. 2686/1998-62 vyplýva, že upravuje platenie preddavkov na daň zo závislej činnosti a\nneobsahuje žiadnu osobitnú úpravu uplatňovania cestovných náhrad.\nS poukazom na výkladové pravidlá čl. 31 a čl. 32 Viedenského dohovoru ku Komentáru k modelovej\nzmluve OECD žalobca uviedol, že nie je všeobecne záväzným právnym predpisom a neobsahuje\nžiadnu osobitnú úpravu uplatňovania cestovných náhrad a nie je ho možné použiť, a to ani ako\ndoplnkový prostriedok výkladu základu dane, ktorý je upravený v národných zákonoch a nie v zmluvách\no zamedzení dvojitého zdanenia.\nNa základe uvedeného žalobca vyvodil právny záver, že ustanovenie § 5 ods. 4 zákona o dani z príjmov,\nčlánok 14 ods. 4 zmluvy o zamedzení dvojitého zdanenia, Oznámenie č. 2686/1998-62 a ani Komentár\nk modelovej zmluve OECD neobsahujú žiadnu osobitnú úpravu uplatňovania cestovných náhrad a to\nznamená, že pri zisťovaní základu dane, a teda aj pri uplatňovaní cestovných náhrad ako daňových\nvýdavkov, sa postupuje podľa § 2 písm. i) a § 19 ods. 2 písm. d) zákona o dani z príjmov.\nV tejto súvislosti žalobca poukázal na nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia žalovaného,\nako i rozhodnutia súdu prvého stupňa, nakoľko ich závery nie sú odôvodnené žiadnou právne\nrelevantnou právnou normou, pričom sú založené len na domnienkach, ktoré výslovne z citovaných\npredpisov nevyplývajú.\nŽalobca poukázal na Pokyn Ministerstva financií SR č. 8253/1999/72 zo dňa 14.05.1999 na\nzabezpečenie jednotného postupu pri uplatňovaní § 6 ods. 2 zákona č. 286/1992 Zb. o daniach z príjmov\nv znení neskorších predpisov (pozn. Pokyn je publikovaný vo Finančnom spravodajcovi č. 12/1999).\nZ bodu 3 písm. b) Pokynu vyplýva, že príjmami zo závislej činnosti prenajímaného zamestnanca sú\naj tzv. zahraničné diéty poskytované prenajímanému zamestnancovi zahraničným zamestnávateľom\npočas doby výkonu práce u slovenského zamestnávateľa. Aj napriek tomu, že Pokyn rieši opačnú\nsituáciu ako v prípade súdneho sporu (zahraničným zamestnávateľom je osoba s bydliskom alebo\nsídlom mimo Slovenskej republiky) z Pokynu vyplýva, že právny (zahraničný) zamestnávateľ poskytuje\n\nsvojim zamestnancom počas doby výkonu práce u ekonomického zamestnávateľa cestovné náhrady,\nktoré sú však u zamestnanca predmetom dane a považujú sa za príjmy zo závislej činnosti.\nTaktiež žalobca poukázal na interné usmernenie Daňového riaditeľstva SR k uplatneniu cestovných\nnáhrad zo dňa 02.08.2010. V usmernení ide o úplne identický prípad, ako prípad žalobcu, ktorý Daňové\nriaditeľstvo SR neposúdilo ako medzinárodný prenájom pracovnej sily, ale ako dočasné pridelenie\nzamestnancov, ktorým patrí nárok na cestovné náhrady. Napriek tomu, že ide o zhodný prípad ako v\nprípade súdneho sporu, súd k uvedenej argumentácii žalobcu nezaujal žiadne stanovisko len uviedol,\nže žalobca uvedené účelovo tvrdil, ale dočasné pridelenie zamestnancov ničím nepreukázal.\nAk žalobca najprv tvrdil, že išlo o pracovné cesty a neskôr uviedol, že išlo o dočasné pridelenie\nzamestnancov nejednalo sa o žiadne účelové tvrdenie za účelom získania daňovej výhody v podobe\nuznania cestovných náhrad ako daňových výdavkov, pretože podľa ustanovenia § 6 ods. 1 a § 10 zákona\no cestovných náhradách zamestnancom patria pri ich dočasnom pridelení náhrady v rozsahu a do\nvýšky ako pri pracovnej ceste. Pokiaľ prvostupňový súd uviedol, že žalovaný počas odvolacieho konania\npreveroval tvrdenia žalobcu o dočasnom pridelení zamestnancov aj v Sociálnej poisťovni, pobočka\nBardejov, ktorá nepotvrdila stanovisko žalobcu o dočasnom pridelení zamestnancov, žalobca poukázal\nna to, že v rozhodnutí žalovaného sa uvedená skutočnosť nikde neuvádza.\nIII.\nŽalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd rozsudok krajského súdu v celom rozsahu\nako vecne správny potvrdil.\nK argumentácii žalobcu oponujúcej tvrdeniu súdu o nedostatočnosti ústnej formy pre uznanie výdavkov\nna pracovné cesty za daňové výdavky v zmysle § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov, s poukazom na\nrozsudok NS SR sp. zn. 3 Sžf 48/2009 zo dňa 21.01.2010, žalovaný uviedol, že tento rozsudok na\nposudzovaný prípad žalobcu nie je aplikovateľný Pri tomto je podstatou problému, že daňový subjekt\nnevykonával dielo na území Českej republiky a výdavky na cestovné náhrady zamestnancov nesúvisia s\nvykonávaním diela na tomto území. Žalovaný zopakoval zistenia, že v prejednávanom prípade žalobca\nnepreukázal vykonávanie činnosti pri realizácii diela na území Českej republiky svojimi zamestnancami\na nepreukázal súvislosti medzi uplatnenými výdavkami za vyplatené cestovné náhrady pri zahraničných\npracovných cestách s touto činnosťou. Podľa § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov daňovým výdavkom je\nvýdavok na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov preukázateľne vynaložený daňovníkom. Zo\nzískaných dôkazov správca dane zistil, že obsahom obchodného vzťahu s českým daňovým subjektom\nje obstaranie pracovnej sily, ktorú následne v rámci medzinárodného prenájmu pracovnej sily poskytol\nzahraničnému subjektu na realizáciu jeho činnosti, ktorú na území Českej republiky vykonával vo svojom\nmene a na svoju zodpovednosť. Prenajatí zamestnanci neuskutočňovali pracovné cesty spojené s\nvýkonom práce pre žalobcu, preto im nevznikol nárok na cestovné náhrady u právneho zamestnávateľa\n- Petra Sokola, podľa zákona č. 283/2002 Z. z. v znení neskorších predpisov a nemožno ich považovať\nza daňové výdavky v zmysle § 2 písm. i) v nadväznosti na § 19 ods. 2 písm. d) zákona o dani z príjmov.\nIV.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta\nprvá OSP a s § 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok), preskúmal v rozsahu a\nmedziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) napadnutý\nrozsudok krajského súdu, ako i napadnuté rozhodnutie žalovaného a konanie predchádzajúce jeho\nvydaniu.\nOdvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP), keď\ndeň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na\ninternetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP\nv spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu je\ndôvodné vyhovieť a napadnuté rozhodnutie žalovaného je potrebné z dôvodu podľa § 250 ods. 2 písm.\nb) a písm. c) OSP zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.\n\nPodľa § 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok odvolacie konania podľa piatej časti\nObčianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia\npodľa doterajších predpisov.\nV správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická\nosoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada,\naby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP).\nPodľa § 250j ods. 2 písm. b), c) OSP súd zruší napadnuté rozhodnutie správneho orgánu a podľa\nokolností aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vráti vec žalovanému správnemu orgánu na\nďalšie konanie, ak zistenie skutkového stavu, z ktorého vychádzalo správne rozhodnutie, je v rozpore\ns obsahom spisov, ak zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci.\nPodľa § 1a písm. c) zákona o správe daní správou daní evidencia a registrácia daňových subjektov a\nich vyhľadávanie, overovanie podkladov potrebných na správne a úplné zistenie dane, daňové konanie,\ndaňová kontrola, evidovanie daní a preddavkov vrátane vysporiadania daňových preplatkov a daňových\nnedoplatkov, daňové exekučné konanie a ďalšie činnosti správcu dane a iných orgánov podľa tohto\nzákona alebo osobitných zákonov.\nPodľa § 2 ods. 1 zákona o správe daní v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými\nprávnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom\nchránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní.\nPodľa § 2 ods. 3 zákona o správe daní správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý\ndôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom\nkonaní vyšlo najavo.\nPodľa § 2 ods. 6 zákona o správe daní pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie\ndo úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo\nvybratie dane.\nZ obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že daňové orgány na základe vykonaného\ndokazovania kvalifikovali právny vzťah medzi žalobcom a objednávateľom z Českej republiky, C. T., ako\nmedzinárodný prenájom zamestnancov, čo bolo i hlavným dôvodom, pre ktorý správca dane neuznal\nsporné výdavky podľa zákona o cestovných náhradách za výdavky daňové podľa § 19 ods. 2 písm. d)\nzákona o dani z príjmov. Avšak takýto záver z obsahu administratívneho spisu nie je možné jednoznačne\nvyvodiť.\nZo zisteného skutkového stavu bez pochybností nevyplýva, že zamestnanci žalobcu boli predmetom\nmedzinárodného prenájmu pracovnej sily prenajímateľovi v Českej republike, a to ani s použitím výkladu\nzmluvy o dielo v zmysle zásady podľa § 2 ods. 6 zákona o správe daní, podľa ktorej pri uplatňovaní\ndaňových predpisov v daňovom konaní sa berie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo\ninej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane.\nZápisnice uvádzané správcom dane, obsahujúce tvrdenia žalobcu o prideľovaní práce a príkazov\nzamestnancom, jednoznačne nepreukazujú, že jeho zamestnanci boli prenajatí objednávateľovi diela\nako užívateľskému zamestnávateľovi v Českej republike.\nSprávca dane z obsahu pracovných zmlúv s predmetnými zamestnancami žalobcu konštatoval\nako miesto výkonu práce mesto Bardejov, pričom o možnom prenájme alebo dočasnom pridelení\nzamestnancov k inému zamestnávateľovi nie je vo vzťahu k obsahu pracovných zmlúv zmienka.\nRovnako, z obsahu predmetnej zmluvy o dielo zhodný prejav vôle zmluvných strán na realizácii\nmedzinárodného prenájmu zamestnancov žalobcom objednávateľovi nevyplýva. Taktiež správcom\ndane predpokladaná dohoda o prenájme zamestnancov českému objednávateľovi nevyplýva z\nobsahu administratívneho spisu vo forme žiadneho listinného dôkazu, ani výpovede žalobcu alebo\nobjednávateľa, prípadne iného svedka. Iná zmluva medzi žalobcom a českým objednávateľom\npredložená nebola.\n\nZa stavu, že zákon v relevantnom čase zmluvu o prenájme zamestnancov výslovne neupravoval,\npodstatné náležitosti zmluvy možno odvodiť od zákonov upravujúcich obdobný inštitút v občianskom\npráve v spojení s podmienkami dočasného pridelenia upraveného v Zákonníku práce a s prihliadnutím\nna povinnosti vyplývajúce zmluvným stranám z medzinárodných zmlúv, ktorými sú štáty zmluvných\nstrán viazané, ako i z príslušných daňových, resp. administratívnych právnych predpisov za účelom\nzabezpečenia nárokov prenajatých zamestnancov.\nV občianskoprávnych a obchodných vzťahoch platí zmluvná voľnosť. Pokiaľ určitý typ zmluvy nie je\nkogentne upravený zákonom, je za vyššie uvedeného právneho stavu možné konštatovať, že cena za\nprenájom pracovnej sily je tvorená dohodou zmluvných strán. Preto je potrebné každý prípad prenájmu\npracovnej sily skúmať individuálne, s prihliadnutím na obsah zmluvy v časti určenia ceny za prenájom,\nktorú môže tvoriť refundácia prevádzkových nákladov spojených s prenájmom zamestnancov, vrátane\nfiškálnych a odvodových povinností a nárokov zamestnancov ako i samotná odmena za prenájom\npracovnej sily.\nV prípade absencie zmluvy o prenájme zamestnancov, pre účely zistenia daňových výdavkov daňového\nsubjektu v postavení formálneho zamestnávateľa, je potrebné vychádzať zo skutkového stavu a zistiť, či\nboli naplnené charakteristické znaky faktického, užívateľského zamestnávateľa v osobe objednávateľa\ndiela v Českej republike. Uvedené treba skúmať predovšetkým vo vzťahu k podstatným náležitostiam\nzmluvy, ktoré by predmetný kontrakt mali charakterizovať ako medzinárodný prenájom zamestnancov,\nt.j. okrem identifikácie zmluvných strán minimálne deň vzniku prenájmu pracovnej sily, druh práce,\npríp. kvalifikačné alebo iné požiadavky na prenajatých zamestnancov, miesto výkonu práce, obdobie\nprenájmu zamestnancov, cena za prenájom zamestnancov.\nVzhľadom na zistené okolnosti prípadu, správcom dane tvrdená skutočnosť o prenájme zamestnancov\nžalobcu českému objednávateľovi, sa bez overenia u českého objednávateľa služby nedá zistiť,\npredovšetkým vo vzťahu k meritu veci, teda či užívateľ prenajatých zamestnancov v Českej republike\nplatil v zmysle príslušných ustanovení zákona o dani z príjmov účinného v Českej republike podľa\nzmluvy o zamedzení dvojitého zdanenia preddavky na dani z príjmov zo závislej činnosti prenajatých\nzamestnancov a či si uňho uplatňovali nárok na cestovné náhrady ako u užívateľského zamestnávateľa.\nV predmetnej veci je podstatná taktiež skutočnosť, že daňové orgány konštatovali vyplatenie refundácie\nvýdavkov českým odberateľom žalobcovi, ktoré mu mali vzniknúť v súvislosti s poskytnutím jeho\nzamestnancov v rámci medzinárodného prenájmu pracovnej sily (mzdy, provízie a pod.), avšak správca\ndane pre účely ustálenia daňových výdavkov nezistil a u odberateľa nepreveril, ktoré konkrétne výdavky\ntvorili vyplatenú refundáciu, či v nej boli zahrnuté i nároky prenajatých zamestnancov na cestovné\nnáhrady.\nV naznačenom smere bolo potrebné vyššie uvedené okolnosti skúmať prostredníctvom medzinárodnej\nvýmeny informácií, predovšetkým v rozsahu nárokov zamestnancov na vyplatenie cestovných náhrad,\nktoré upravuje ustanovenie § 1 ods. 1 písm. a) v spojení s ods. 4 zákona o cestovných náhradách, podľa\nktorého zamestnancovi nepatrí náhrada podľa zákona o cestovných náhradách, ak je mu preukázane\nposkytnutá inou právnickou osobou alebo fyzickou osobou v rozsahu a vo výške podľa tohto zákona,\nalebo je mu poskytnutá na základe medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná.\nAk fyzická osoba alebo právnická osoba preukázane poskytne zamestnancovi náhradu čiastočne,\nzamestnávateľ poskytne zostávajúcu časť náhrady do rozsahu a výšky podľa tohto zákona. Za týmto\núčelom bolo potrebné vypočuť predmetných zamestnancov k otázke, kto im cestovné náhrady vyplácal.\nMedzinárodná zmluva o zamedzení dvojitého zdanenia výslovne neupravuje poskytovanie cestovných\nnáhrad pri medzinárodnom prenájme pracovnej sily, ale upravuje zdaňovanie príjmov zo závislej činnosti,\nt.j. príjem zamestnancov, a to bez ohľadu na právny titul výkonu práce na území druhého štátu. Zákon\nnáležitosti zmluvy o medzinárodnom prenájme pracovnej sily neupravuje (a to ani čo do druhu položiek\ntvorby ceny prenájmu), a preto nie je možné a priori vylúčiť aplikáciu zákona o cestovných náhradách\nv spojení s preukazovaním daňových výdavkov prenajímateľa pracovnej sily do zahraničia na cestovné\nnáhrady jeho zamestnancov v zahraničí podľa § 19 ods. 2 písm. d) zákona o dani z príjmov. V tomto\nohľade nie je možné vychádzať len z definície pojmu „zamestnávateľ“ podľa čl. 14 bod 4 zmluvy\no zamedzení dvojitého zdanenia, publikovanej pod č. 238/2003 Z. z., ale zo skutočných okolností\nvyplývajúcich z dojednania strán o prenájme pracovnej sily.\n\nV tomto prípade bude potrebné, aby žalovaný v ďalšom konaní doplnil dokazovanie tak, aby mohol\nbyť posúdený skutočný obsah právneho úkonu medzi žalobcom a jeho zamestnancami, ako i medzi\nžalobcom a nájomcom pracovnej sily v Českej republike, a to vykonaním takých dôkazov, podľa ktorých\nby bol zistený skutočný obsah správcom dane predpokladaného právneho úkonu.\nVzhľadom na vyššie uvedené a v spojení s citovanými ustanoveniami zákonov Najvyšší súd Slovenskej\nrepubliky postupom podľa § 250ja ods. 3 vety prvej OSP z dôvodu podľa § 250j ods. 2 písm. b) a písm.\nc) OSP zrušil rozhodnutie žalovaného vrátane prvostupňového rozhodnutia a vec vrátil žalovanému\nna ďalšie konanie.\nO náhrade trov konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250k ods. 1 OSP v spojení s\nustanovením § 224 ods. 1 a 2 v spojení s § 246c veta prvá OSP tak, že žalobcovi, ktorý mal v odvolacom\nkonaní úspech, priznal právo na ich náhradu.\nPrávny zástupca si uplatnil právo na náhradu trov konania v sume 1 081,96 Eur.\nOdvolací súd priznal žalobcovi na náhradu trovy konania vo výške 911,52 Eur, ktoré tvoria uplatnené\ntrovy právneho zastupovania pozostávajúce zo štyroch úkonov právnej služby, prislúchajúceho režijného\npaušálu, hotových výdavkov a náhrady za stratu času v sume 642,92 Eur + 20 % DPH v sume\n128,60 Eur (spolu 771,52 Eur), pretože právny zástupca žalobcu je platiteľom DPH, ako i náhrady\nhotových výdavkov pozostávajúcich zo zaplatených súdnych poplatkov za podanie žaloby a podanie\nodvolania v sume 140,- Eur (2 x 70,- Eur). Trovy právneho zastupovania zahŕňajú tarifnú odmenu a\nrežijný paušál v príslušnej výške výpočtového základu podľa roku, v ktorom bol úkon realizovaný, v\nsúlade s ustanoveniami § 11 ods. 4 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za\nposkytovanie právnych služieb v platnom znení (ďalej len „vyhláška“) v spojení s § 13a vyhlášky vo výške\n1/6 výpočtového základu a podľa § 16 ods. 3 vyhlášky vo výške 1/100 výpočtového základu. Odvolací\nsúd priznal náhradu za dva úkony právnej služby v roku 2013 (prevzatie a príprava zastupovania dňa\n04.09.2013, podanie žaloby na súd dňa 17.09.2013 a 130,16 Eur + 2 x 7,81 Eur), za dva úkony právnej\nslužby v roku 2014 (účasť na meritórnom pojednávaní dňa 24.10.2014 a podané odvolanie vo veci samej\ndňa 23.12.2014 a 134,- Eur + 2 x 8,04 Eur). Zároveň odvolací súd priznal náhradu hotových výdavkov\npodľa § 15 písm. a) vyhlášky a náhradu za stratu času podľa § 15 písm. b) vyhlášky. Náhrada hotových\nvýdavkov pozostáva z cestovných výdavkov za cestu na pojednávanie na Krajskom súde v Prešove dňa\n24.10.2014 v sume 29,30 Eur (služobná cesta Košice - Prešov a späť, 90 km, použité vozidlo Audi A8,\nktorého priemerná spotreba je 9,61/100 km, cena nafty 1,311 Eur/liter, t. j. 90 x 0,096 x 1,311 = 11,33\nEur + základná náhrada za 90 km jazdy 90 x 0,183 = 16,47 Eur + parkovné 1,50 Eur). Náhrada za stratu\nčasu sa vypočítala za uvedenú pracovnú cestu dňa 24.10.2014, za každú aj začatú polhodinu za čas\nstrávený na ceste, t.j. 13,40 Eur x 4 polhodiny predstavuje 53,60 Eur.\nOdvolací súd nepriznal žalobcovi náhradu za jeden úkon právnej služby spolu s režijným paušálom, ktoré\nboli uplatnené za vyjadrenie žalobcu zo dňa 13.10.2014, zaslané k vyjadreniu žalovaného k podanej\nžalobe. Keďže súd prvého stupňa nevyzval žalobcu na zaslanie vyjadrenia k podanému vyjadreniu\nžalobcu, tento úkon odvolací súd nevyhodnotil ako potrebný na účelné uplatňovanie a bránenie práva.\nNa základe vyššie uvedeného odvolací súd priznal žalobcovi náhradu trov konania v celkovej sume\n911,52 Eur.\nToto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9\nzákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.\nmája 2011).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}