Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžso/57/2014 z 18. 1. 2016
Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 18. januára 2016, sp. zn. 1Sžso/57/2014, ECLI:SK:NSSR:2016:8013200704.1
Najvyšší súd | 1Sžso/57/2014 | ECLI:SK:NSSR:2016:8013200704.1 | 2016-01-18 | Rozsudok
Oblasť práva: Správne právo – Ostatné
Citované ustanovenia: zákon č. 599/2003 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 13 ods. 1 zákona č. 599/2003 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/a2d49de8-e39c-4d33-85cf-2dd272d7aa8e
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:8013200704.1

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Sžso/57/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8013200704
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 01. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr., Ing. Miroslav Gavalec
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:8013200704.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu Ing. JUDr.
Miroslava Gavalca PhD. a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD., v právnej
veci žalobkyne: Z. G., bytom XXX XX Y. č. X, proti žalovanému: Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny,
so sídlom Špitálska č. 8, 812 67 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu, na
odvolanie žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 23. apríla 2014 č. k. 5S/32/2013
- 36, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 23. apríla 2014 č. k.
5S/32/2013 - 36   p o t v r d z u j e .

Žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania   n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I.
Konanie na správnom orgáne

1. Rozhodnutím č.: AA/2012/08500-OPHN zo 04. mája 2012 (ďalej na účely rozsudku len „napadnuté
rozhodnutie“ - č. l. 3) žalovaný ako odvolací správny orgán v zmysle zákona č. 453/2003 Z. z. o
orgánoch štátnej správy v oblasti sociálnych vecí, rodiny a služieb zamestnanosti a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, v medziach § 22 písm. b) zákona č. 599/2003 Z.
z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej na účely rozsudku len „zák. č. 599/2003 Z. z.“) a § 58 a § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb.
o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej na účely rozsudku len
„Správny poriadok“) potvrdil odvolaním napadnuté rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny
Humenné č.: HE/2012/43796/3 z 22.03.2012 (ďalej na účely rozsudku len „prvostupňové rozhodnutie“,
resp. „prvostupňový orgán“) a podané odvolanie zamietol.
Podľa § 22 písm. b) zák. č. 599/2003 Z. z. v znení relevantnom pre rozhodnutie vo veci Ústredie práce,
sociálnych vecí a rodiny vykonáva v druhom stupni štátnu správu vo veciach, v ktorých v správnom
konaní v prvom stupni koná a rozhoduje úrad.

2. Žalovaný napadnuté rozhodnutie odôvodnil tým, že prvostupňový orgán svojim rozhodnutím podľa
ustanovení § 2, § 10, § 11, § 14, § 17, § 25 ods. 5 zák. č. 599/2003 Z. z. a zákona č. 601/2003 Z.
z. o životnom minime a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov priznal
žalobkyni dávku a príspevky v sume 97,19 € mesačne od 01.03.2012.
Proti prvostupňovému rozhodnutiu podala žalobkyňa odvolanie z dôvodu nespokojnosti s nepriznaním
príspevku na bývanie. Žiadala tiež informácie ohľadom výšky nájmu hlásených nájomcami bytov na
daňový úrad.



3. Zo spisovej dokumentácie prvostupňového orgánu žalovaný zistil, že žalobkyňa požiadala dňa
30.01.2012 o pomoc v hmotnej núdzi. Na základe posúdenia nároku na dávku v hmotnej núdzi a
príspevky bolo zistené, že žalobkyňa mala v mesiaci január príjem z dávky v nezamestnanosti, ktorý
presahoval sumy nároku na dávku a príspevky. Na základe tejto skutočnosti dávka a príspevky žalobkyni
neboli priznané.

4. Dňa 22.02.2012 opätovne požiadala prvostupňový orgán o dávku v hmotnej núdzi a príspevky.
Opätovne po preskúmaní spisovej dokumentácie bolo zistené, že žalobkyňa mala v mesiaci február
príjem z dávky v nezamestnanosti, ktorý presahoval sumy nároku na dávku a príspevky stanovené v
zákone o pomoci v hmotnej núdzi. Na základe tejto skutočnosti dávka a príspevky žalobkyni neboli
priznané.
5. Dňa 12.03.2012 žalobkyňa podala ďalšiu žiadosť o dávku v hmotnej núdzi a príspevky. Žalobkyňa
je nezamestnaná, vedená ako uchádzač o zamestnanie, nemá žiadny príjem, býva spolu s rodičmi
v ich rodičovskom dome. V žiadosti o pomoc v hmotnej núdzi v časti bytové pomery uviedla, že
je podnájomník. Podľa potvrdenia o dočasnej práceneschopnosti bola od 11.01.2012 do 09.04.2012
práceneschopná.

6. S poukazom na ustanovenia § 14 ods. 1, § 17 ods. 1 a § 25 ods. 5 zák. č. 599/2003 Z. z. žalovaný
konštatoval, že žalobkyňa je občanom v hmotnej núdzi, nakoľko jej príjem nedosahuje sumu životného
minima. Žalobkyňa spĺňa nárok na dávku v sume 60,50 € + príspevok na zdravotnú starostlivosť v sume
2,00 € + ochranný príspevok v sume 34,69 €. Vzhľadom na to, že nemá žiadny príjem, patrí jej dávka
a príspevky v sume 97,19 € mesačne.

7. Svoje zamietajúce rozhodnutie k nároku na príspevok na bývanie žalovaný odôvodnil tým, že
vlastník bytu alebo rodinného domu tento nároku preukazuje predložením listu vlastníctva a potvrdením
obecného úradu o zaplatení dane z nehnuteľností; vlastník bytu tiež predkladá potvrdenie spoločenstva
vlastníkov alebo správcu o zaplatení preddavkov do fondu prevádzky, údržby a opráv.
Nájomca bytu alebo rodinného domu predkladá nájomnú zmluvu uzatvorenú medzi prenajímateľom
(vlastníkom) a nájomcom a potvrdenie prenajímateľa o zaplatení nájomného a uhrádza plnenia spojené
s užívaním bytu. Žalobkyni nie je možné priznať príspevok na bývanie, pretože nepreukázala splnenie
podmienok na vznik nároku. Vo veci informácií ohľadom výšky nájmov bytov uviedol, že je potrebné sa
obrátiť na príslušný daňový úrad.

II.
Konanie na prvostupňovom súde

8. Proti uvedenému rozhodnutiu žalobkyňa podala na Okresný súd Bratislava I. (postúpené na Krajský
súd v Prešove) žalobu zo dňa 03.07.2012.

9. Krajský súd v Prešove ako súd prvého stupňa podľa § 250j ods. 1 O.s.p. preskúmal napadnuté
rozhodnutie a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe, vypočul
žalobkyňu, oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu žalovaného a dospel k záveru, že žaloba
je dôvodná.
Preto napadnuté rozhodnutie zrušil podľa § 250j ods. 2 písm. c) a d) O.s.p. a vec vrátil žalovanému na
ďalšie konanie.

10. Pri svojom rozsudku krajský súd vychádzal zo zásady úzkej súčinnosti obsiahnutej v ustanovení § 3
ods. 2 Správneho poriadku v spojení so zásadou materiálnej pravdy (§ 32 ods. 1 Správneho poriadku).
Krajský súd z obsahu administratívneho spisu nezistil, žeby žalobkyňa bola prvostupňovým orgánom
vyzvaná na preukázanie rozhodujúcich skutočností a údajov potrebných pre posúdenie nároku na
príspevok na bývanie, t. j. či je vlastníkom rodinného domu, bytu alebo nájomcom rodinného domu a
bytu, prípadne či nespĺňa podmienky uvedené v § 13 ods. 4 zák. č. 599/2003 Z .z., t. j. že býva v byte
alebo v rodinnom dome s právom doživotného bývania.

11. Nakoľko prvostupňový orgán vychádzal pri rozhodovaní iba z informácie v žiadosti, že žalobkyňa
je podnájomníkom a sociálne zisťovanie v konečnom dôsledku riadne nevykonal, potom rozhodol na



základe nedostatočne zisteného skutkového stavu. Rozhodnutie vo vzťahu k nároku na príspevok na
bývanie nijako neodôvodnil.

12. Na záver krajský súd uviedol, že z odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia žalovaného
nevyplýva z akých skutočností žalovaný vychádzal pri konštatovaní, že žalobkyňa nepreukázala
splnenie podmienok na vznik nároku na príspevok na bývanie. Ďalej nedostatočne aplikoval ust. § 13
zák. č. 599/2003 Z. z., nezaoberal sa odsekom 4 citovaného zákonného ustanovenia, a v dostatočnom
rozsahu a presvedčivo neuviedol, akou úvahou bol vedený pri hodnotení zistených skutočností a ako
použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval. Za takýchto
okolností rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov.

III.
Odvolanie žalovaného/stanoviská
A)
13. Vo včas podanom odvolaní zo dňa 03.06.2014 (č. l. 41) proti rozsudku prvostupňového súdu boli
ako odvolacie dôvody uvedené:
- že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§
205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.) a
- rozsudok krajského súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/
O.s.p.).

14. Najmä žalovaný zdôraznil, že
- žalobkyňa bola riadne poučená o podmienkach poskytnutia dávky v hmotnej núdzi a príspevkov podľa
zák. č. 599/2003 Z. z., čo vyplýva z odpovede prvostupňového orgánu na žiadosť žalobkyne zo dňa
23.02.2012, 22.03.2012 a 14.05.2012,
- povinnosť poučiť účastníka však nezahŕňa postup, v ktorom by mal byť účastník oboznamovaný i o
tom, aké dôvody a aké skutočnosti má uvádzať, aby sa v správnom konaní jeho žiadosti vyhovelo,
- po niekoľko mesačnej komunikácii prvostupňového orgánu so žalobkyňou boli objektívne ustálené
skutočnosti dôležité pre vydanie napadnutého rozhodnutia, t. j. že žalobkyňa býva ako podnájomníčka
spolu s rodičmi v ich rodičovskom dome.

15. Záverom žalovaný navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského
súdu zmenil tak, že žalobu zamietne.

B)

16. V súdnom spise sa v čase vyhlásenia odvolacieho rozsudku napriek výzve krajského súdu vyjadrenie
žalobkyne k odvolaniu žalovaného nenachádza.

IV.
Právne názory odvolacieho súdu

17. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd (§ 10 ods. 2 O.s.p.)
preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní podľa § 212 v spojení s
§ 246c ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej v texte rozsudku tiež „O.s.p.“).
Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.) a že
ide o rozsudok, proti ktorému je podľa ustanovenia § 201 v spoj. s ust. § 250ja ods. 1 O.s.p. odvolanie
prípustné, vo veci v zmysle dôvodov uvedených v § 250ja ods. 2 O.s.p. nenariadil pojednávanie a po
neverejnej porade senátu jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch) dospel k záveru,
že odvolanie nie je dôvodné, pretože napadnutý rozsudok krajského súdu je vo výroku vecne správny
a vydaný v súlade so zákonom, a preto ho po preskúmaní dôležitosti odvolacích dôvodov postupom
uvedeným v § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

18. Po preverení riadnosti podmienok vykonávania súdneho prieskumu rozhodnutí správneho orgánu
(tzn. najmä splnenia podmienok konania a okruhu účastníkov) sa Najvyšší súd stotožňuje so skutkovými
závermi krajského súdu v tom rozsahu, ako si ich osvojil zo zistení uvedených žalovaným správnym
orgánom, ktoré sú obsiahnuté v administratívnom spise. Na druhej strane podstatou súdneho odvolania
proti rozsudku krajského súdu ako aj žaloby, ktorou sa žalobkyňa domáha preskúmania napadnutého



rozhodnutia, je skutková otázka, aké sú podmienky žalobkyne na bývanie, čo je základným podkladom
pre rozhodovanie správneho orgánu.
Práve tento právny rámec aj vymedzuje potrebné medze skutkového zistenia.

19. Žalovaný svoje odvolanie oprel o viacero námietok. Za účelom riadneho prieskumu zákonnosti
napadnutého rozhodnutia sa musí Najvyšší súd primárne vysporiadať s argumentáciou krajského súdu
o nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia, lebo nepreskúmateľnosť rozhodnutia orgánu verejnej
správy je zásadnou prekážkou, ktorá bráni vykonaniu súdneho prieskumu.
Až po prípadnom vyslovení ich nedôvodnosti odvolacím súdom vzniká právo žalovanému na prieskum
iných záverov krajského súdu (meritórne odvolacie námietky).

20. Vzhľadom na vyššie vyslovené názory a v súvislosti s hore položenou otázkou Najvyšší súd po
vyhodnotení závažnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo
vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu s prihliadnutím na ust. § 219 ods. 2 v
spoj. s § 246c ods. 1 O.s.p. konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov
a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých
v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská
pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s ním stotožňuje v prevažujúcom rozsahu a
aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe fakty prejednávanej veci spolu s právnymi závermi
krajského súdu, Najvyšší súd sa v svojom odôvodnení následne obmedzí iba na rekapituláciu niektorých
vybraných bodov odôvodnenia napadnutého rozsudku a doplnenia svojich odlišných, resp. doplňujúcich
zistení a záverov zistených v odvolacom konaní (§ 219 ods. 2 v spoj. s § 246c ods. 1 O.s.p. umožňuje
odvolaciemu súdu doplniť odôvodnenie prvostupňového súdu o ďalšie dôvody), najmä vo vzťahu k hore
vymedzenej skutkovej otázke.

21. Je nepochybné, že prostredníctvom podaného odvolania žalovaný najmä spochybňuje (viď bod č.
14) svoju povinnosť postupovať v správnom konaní v úzkej súčinnosti so žalobkyňou tak, aby mohla
svoje práva účinne obhajovať, čo najmä zahŕňa poskytovanie pomoci a poučení, aby pre neznalosť
právnych predpisov neutrpela v konaní ujmu.
Splnenie uvedenej povinnosti vidí správny orgán v tom, že žalobkyňa bola v konaní dostatočne poučená
o svojich právach, resp. jej bola zo strany prvostupňového orgánu poskytnutá dostatočná pomoc
prostredníctvom poučenia o podmienkach poskytnutia dávky v hmotnej núdzi a príspevkov v zmysle
zák. č. 599/2003 Z. z. Takisto zdôraznil to, že po niekoľko mesačnej komunikácii prvostupňového orgánu
so žalobkyňou boli objektívne ustálené skutočnosti dôležité pre vydanie napadnutého rozhodnutia, t. j.
že žalobkyňa býva ako podnájomníčka spolu s rodičmi v ich rodičovskom dome.
Podľa § 3 ods. 2 Správneho poriadku správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti
s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať im vždy
príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia,
a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie
týka musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov
neutrpeli v konaní ujmu.

22. Najvyšší súd však upozorňuje, že krajský súd v zmysle uvedenej zásady poukázal nie na jej
nedodržanie, ale na dôsledok, ktorý sa prejavil v nedostatočne zistenom skutkovom stave (t. j. zrušovací
dôvod zakotvený v ustanovení § 250j ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Z administratívneho spisu vyplýva, že
žalobkyňa nepochybne na predtlačenom formulári uviedla, že nemá žiadny majetok a na adrese svojho
pobytu je podnájomníčkou.
Následne na to vykonal prvostupňový orgán sociálne zisťovanie (viď záznam zo sociálneho zisťovania
zo dňa 06.02.2012), v zmysle ktorého bolo konštatované, že v tomto čase žalobkyňa na uvedenom
mieste nebola zastihnutá.
Podľa § 3 ods. 4 veta prvá Správneho poriadku rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo
spoľahlivo zisteného stavu veci.

23. Najvyšší súd vo svojej rozhodovacej činnosti neustále poukazuje na nutnosť dodržiavať zásadu
právnej istoty (čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky), t. j. že v obdobných veciach je možné
sa od predchádzajúceho rozhodnutia Najvyššieho súdu meritórne odchýliť iba, ak sa podstatne zmenili
skutkové okolnosti a právny základ pre vyhlásenie súdneho rozhodnutia. Preto s princípom právnej istoty
je tesne spojená kontinuita právnych názorov súdov na riešenie obdobných vecí.



24. V súvislosti s uvedeným Najvyšší súd prostredníctvom svojej ustálenej judikatúry (napríklad rozsudok
sp. zn. 1Sžso 34/2010 z 24.05.2011) viackrát adresoval žalobcovi svoj záväzný právny názor o tom,
že základná zásada správneho konania týkajúca sa spoľahlivo zisteného stavu veci (§ 3 ods. 4 veta
prvá Správneho poriadku v spojení s § 25 ods. 1 zák. č. 599/2003 Z. z.) vychádza najmä z testu, či si
správny orgán splnil svoju povinnosť zabezpečiť potrebné podklady pre rozhodnutie; tzn. potrebnosť čo
do postačujúceho rozsahu ako aj požadovanej kvality podkladov.
Navyše odvolací orgán je v zmysle § 59 ods. 1 Správneho poriadku zaťažený povinnosťou zásadu
materiálnej pravdy, ak nebola dostatočne prvostupňovým orgánom naplnená, tak túto vadu musí
odstrániť v správnom odvolacom konaní.
Podľa § 59 ods. 1 Správneho poriadku odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom
rozsahu; ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené vady odstráni.

25. Žalovaný si však prostredníctvom svojho odôvodnenia paušálne osvojil závery z uvedeného
záznamu zo sociálneho zisťovania bez toho, aby bližšie rozvinul svoje názory, ako aplikoval ustanovenie
§ 13 zák. č. 599/2003 Z. z., a to najmä jeho odsek 3 a 4.
Krajský súd žalovanému takéto pochybenie správne vytkol tým, konštatujúc že:
„Z obsahu administratívneho spisu nevyplýva, žeby bola žalobkyňa prvostupňovým správnym orgánom
vyzvaná na preukázanie rozhodujúcich skutočností a údajov potrebných pre posúdenie nároku na
príspevok na bývanie, t. j. či je vlastníkom rodinného domu, bytu alebo nájomcom rodinného domu
a bytu, prípadne či nespĺňa podmienky uvedené v § 13 ods. 4 zákona, t. j. že býva v byte alebo v
rodinnom dome s právom doživotného bývania. Prvostupňový správny orgán vychádzal pri rozhodovaní
iba z informácie v žiadosti, že žalobkyňa je podnájomníkom a sociálne zisťovanie v konečnom dôsledku
riadne nevykonal. Rozhodnutie vo vzťahu k nároku na príspevok na bývanie nijako neodôvodnil.“
Podľa § 13 ods. 3 zák. č. 599/2003 Z. z. (3) Občan v hmotnej núdzi a fyzické osoby, ktoré sa s občanom
v hmotnej núdzi spoločne posudzujú, majú nárok na príspevok na bývanie, ak občan v hmotnej núdzi
alebo niektorá z fyzických osôb, ktorá sa s občanom v hmotnej núdzi spoločne posudzuje podľa § 4
a) je vlastníkom bytu, vlastníkom rodinného domu, nájomcom bytu alebo nájomcom rodinného domu
alebo nájomcom obytnej miestnosti v zariadení určenom na trvalé bývanie 25b) a
b) uhrádza náklady spojené s bývaním a predloží doklad o zaplatení týchto nákladov za
predchádzajúcich šesť po sebe nasledujúcich kalendárnych mesiacov alebo preukáže uznanie dlhu a
dohodu o splátkach v prípade, že má nedoplatky spojené s úhradou nákladov spojených s bývaním.
Podľa § 13 ods. 4 zák. č. 599/2003 Z. z. za bývanie sa na účely príspevku na bývanie považuje aj bývanie
spojené s poskytovaním starostlivosti v zariadení sociálnych služieb celoročne a bývanie v byte alebo
v rodinnom dome, v ktorom má občan v hmotnej núdzi a fyzické osoby, ktoré sa s občanom v hmotnej
núdzi spoločne posudzujú, právo doživotného užívania.

26. Tiež žalovaný v odvolaní namietal, že nesúhlasí s nutnosťou poučiť žalobkyňu o najvhodnejšom
postupe, aké dôvody a aké skutočnosti má uvádzať, aby sa v správnom konaní jeho žiadosti vyhovelo.
Najvyšší súd s uvedenou odvolacou námietkou v časti nesúhlasí, nakoľko orgán verejnej správy musí
pri svojej rozhodovacej činnosti maximálne naplniť obsah zásady dobrého výkonu verejnej správy, ktorá
zahŕňa jeho povinnosť čo možno najviac zohľadniť požiadavky žalobkyne ako žiadateľky. Uvedené
zahŕňa napríklad povinnosť správneho orgánu tak odstrániť zrejmé vady či nedostatky žiadosti ako aj
napríklad to, že doteraz ponúknuté dôkazné prostriedky sú nepostačujúce.

27. Na uvedenom právnom základe sa preto Najvyšší súd stotožnil s právnym názorom krajského súdu,
že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplýva z akých skutočností žalovaný vychádzal pri
konštatovaní, že žalobkyňa nepreukázala splnenie podmienok na vznik nároku na príspevok na bývanie,
teda neuviedol ktoré skutočnosti boli podkladom na jeho rozhodnutie.

V.

28. Odvolací súd vzhľadom na námietky uplatnené žalobkyňou uvádza, že hoci napadnuté rozhodnutie
má všetky formálne náležitosti rozhodnutia v zmysle § 47 Správneho poriadku v spojení s § 25 ods. 1
zák. č. 599/2003 Z. z., tak z hľadiska obsahu napadnuté rozhodnutie nevychádza z dostatočne zisteného
skutkového stavu, ktorý by bol následne logicky vyhodnotený a riadne právne posúdený. Preto sa
odvolací súd nestotožňuje so skutkovými zisteniami a právnymi závermi zistených v predchádzajúcich



konaniach o tom, že u žalobkyne boli preverené zákonné podmienky pre priznanie nároku na príspevok
na bývanie.
Počas konania nebolo účastníkmi naznačené ani odvolací súd nedospel k záveru, že by sa vyskytli
prekážky pre konanie z dôvodov neústavnosti alebo potreby výkladu komunitárneho práva aplikovaných
právnych predpisov a súvisiacich právnych aktov orgánov Európskej únie, pre ktoré je potrebné konanie
prerušiť.

29. Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, po vyhodnotení námietok
žalobkyne ako aj s prihliadnutím na závery obsiahnuté v svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, najmä
už v citovanom rozhodnutí sp. zn. 1Sžso 34/2010 z 24.05.2011, pri ktorom Najvyšší súd nezistil žiaden
relevantný dôvod, aby sa od neho odchýlil (napríklad zásadná zmena právneho prostredia, zistenie
odlišného skutkového stavu alebo prijatie protichodného zjednocovacieho stanoviska), s osvojením si
argumentácie krajského súdu postupom podľa § 219 ods. 2 O.s.p. rozhodol tak, ako je uvedené vo
výroku rozsudku.

30. O práve na náhradu trov odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa § 224 ods. 1
v spojitosti s § 250k ods. 1 O.s.p., podľa ktorého úspešnej žalobkyni právo na úplnú náhradu trov tohto
konania vzniklo.
Nakoľko  úspešná žalobkyňa si svoje právo v zákonnej 3-dňovej lehote neuplatnila, a iné výdavky zo
spisu nevyplývajú, rozhodol Najvyšší súd tak, ako je vyslovené vo výroku.

31. Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ust. § 250ja ods. 3 O.s.p. rozhodol bez pojednávania,
lebo nezistil, že by týmto postupom bol porušený verejný záujem (vo veci prebehlo na prvom stupni
súdne pojednávanie, pričom účastníkom bola daná možnosť sa ho zúčastniť), nešlo o vec v zmysle §
250i ods. 2 O.s.p. (úprava sociálno-poistných vzťahov vychádza z verejnoprávnych vzťahov), v konaní
nebolo potrebné v súlade s ust. § 250i ods. 1 O.s.p. vykonať dokazovanie a z iných dôvodov nevznikla
potreba pojednávanie nariadiť.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu   n i e   j e   prípustný opravný prostriedok (§ 246c ods. 1 O.s.p.).