Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10SZa/13/2016 z 20. 6. 2016 Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 20. júna 2016, sp. zn. 10SZa/13/2016, ECLI:SK:NSSR:2016:7016200459.1 Najvyšší súd | 10SZa/13/2016 | ECLI:SK:NSSR:2016:7016200459.1 | 2016-06-20 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Opravné prostriedky proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov Citované ustanovenia: § 88a ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/97270d7a-1313-4962-9d73-967037990606 Odkaz: https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:7016200459.1 Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 10SZa/13/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7016200459
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Berthotyová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:7016200459.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Berthotyovej,
PhD. a členov senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Jany Henčekovej, PhD., v právnej veci
navrhovateľa: A. U., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: Afganská islamská republika, toho času
umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, právne zastúpený: Centrum právnej
pomoci, Kancelária Košice, Moyzesova 18, Košice, proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky, Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a
cudzineckej polície Prešov, Oddelenie hraničnej kontroly Policajného zboru Košice- letisko, Košice, o
preskúmanie rozhodnutia odporcu č. s. PPZ-HCP-PO9-DT-7-013/2016 zo dňa 04.04.2016, na odvolanie
navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 2Sp/13/2016-31 zo dňa 03.05.2016, v
spojení s opravným uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 2Sp/13/2016-45 zo dňa 16.05.2016,
takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 2Sp/13/2016-31 zo dňa
3. mája 2016, v spojení s opravným uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 2Sp/13/2016-45 zo
dňa 16. mája 2016, m e n í tak, že rozhodnutie odporcu č. PPZ-HCP-PO9-DT-7-013/2016 zo dňa 4.
apríla 2016 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky n a r i a ď u j e , aby bol A. U., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť
Afganská islamská republika, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov,
Bitúnková 14, 078 01 Sečovce, bezodkladne prepustený zo zaistenia.

Navrhovateľovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I.
Predmet konania

Krajský súd v Košiciach rozsudkom uvedeným vo výroku tohto rozhodnutia potvrdil rozhodnutie č. s.
PPZ-HCP-PO9-DT-7-013/2016 zo dňa 04.04.2016, ktorým bol navrhovateľ zaistený podľa § 88a ods. 1
písm. b/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej
len „zákon o pobyte cudzincov“), dňom 04.04.2016 na čas nevyhnutne potrebný na rozhodnutie o jeho
žiadosti o udelenie azylu, najdlhšie do 04.09.2016 a súčasne ho umiestnil v Útvare policajného zaistenia
pre cudzincov v Sečovciach (ďalej len „ÚPZC Sečovce“).

V dôvodoch svojho rozsudku uviedol, že odporca v prejednávanej veci dostatočne zistil skutkový stav
veci, vec správne právne posúdil a preto dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľa nie je
dôvodný.



Krajský súd zastával názor, že odporca v konaní o zaistení navrhovateľa dospel k správnemu záveru,
že u navrhovateľa reálne riziko jeho úteku z územia Slovenskej republiky (ďalej len „SR“) naďalej trvá,
pretože sám navrhovateľ v zápisnici v rámci azylového procesu vyhlásil, že chce ďalej pokračovať
v ceste do Nemecka, ktoré bolo cieľovou krajinou jeho rodiny. Navrhovateľ zároveň porušil aj svoje
zákonné povinnosti žiadateľa o azyl, keď v čase posudzovania opodstatnenosti jeho žiadosti o azyl
svojvoľne odišiel z územia SR do Švédskeho kráľovstva. Existuje tak podľa krajského súdu vysoké riziko,
že ak navrhovateľ bude umiestnený do pobytového tábora s voľným režimom pohybu žiadateľov o azyl,
jeho konanie sa zopakuje a pokúsi sa o svojvoľný odchod z územia štátu. Preto je dôvodný záver o
opodstatnenosti zaistenia navrhovateľa.

K námietke navrhovateľa týkajúcej sa nedostatočného posúdenia alternatívnych spôsobov zaistenia
krajský súd uviedol, že odporca sa s touto skutočnosťou v napadnutom rozhodnutí dostatočne
vyporiadal, keď z jeho odôvodnenia vyplýva, že navrhovateľ nemá na území SR žiadne rodinné väzby,
nemá dostatok finančných prostriedkov, na území SR nemá rezervované ubytovanie alebo zabezpečené
zamestnanie.

Za takéhoto stavu krajský súd nemohol prihliadať na skutočnosti, uvedené v opravnom prostriedku
navrhovateľa, keď navrhovateľ prostredníctvom splnomocneného zástupcu spochybňoval záver
správneho orgánu o nedostatku finančných prostriedkov s poukazom na to, že pri prehliadke jeho
manželky toho istého dňa o 22.00 hod iným útvarom polície bolo zistené, že jeho manželka má finančnú
hotovosť v sume 6.478,40 eur.

Krajský súd poznamenal, že správny orgán pri svojom rozhodovaní vychádzal zo skutkového stavu, ktorý
mal dostatočne zistený v čase svojho rozhodovania, keď sám navrhovateľ správnemu orgánu uviedol,
že nemá dostatok finančných prostriedkov pre seba a pre svoju rodinu a pri osobnej prehliadke u neho
bola zistená iba malá hotovosť. Navrhovateľ rovnako ani neuvádzal, že má na území SR nejaké rodinné
väzby, pričom potvrdil iba rodinnú väzbu vo Švédsku. Správny orgán preto v odôvodnení rozhodnutia
ani nemohol reagovať na navrhovateľom tvrdenú skutočnosť o dostatku finančných prostriedkov u
manželky navrhovateľa, keďže táto skutočnosť vyšla najavo až po doručení napadnutého rozhodnutia
navrhovateľovi (rozhodnutie mu bolo doručené dňa 04.04.2016 o 20.04 hod).

Ďalej uviedol, že z administratívneho spisu odporcu pritom nevyplýva, že odporca mohol mať vedomosť
o takejto finančnej hotovosti u manželky navrhovateľa aj v čase rozhodovania správneho orgánu a
navrhovateľ v opravnom prostriedku ani na žiaden takýto dôkaz nepoukázal, iba všeobecne konštatoval,
že bolo povinnosťou správneho orgánu sa touto skutočnosťou vyporiadať. Za takéhoto stavu podľa
krajského súdu neobstojí ani námietka v tom smere, že bolo povinnosťou odporcu posudzovať
alternatívy zaistenia o to väčšmi, že ide o rodinu s troma maloletými deťmi, keď sám navrhovateľ
v Zápisnici o vyjadrení účastníka konania č. s.: PPZ-HCP-PO9- DT-7-012-2016 zo dňa 04.04.2016
správnemu orgánu tvrdil, že nemá dostatok finančných prostriedkov pre seba ako aj pre svoju rodinu,
z čoho možno prijať záver, že nemá dostatok finančných prostriedkov na zloženie peňažnej záruky ako
alternatívy zaistenia. Odporca sa zaoberal aj samotným rizikom úteku, ktoré podľa názoru súdu má
rovnako vplyv na (ne)možnosť využiť iné, menej závažné prostriedky.

Konštatoval, že aj v prípade, ak by bolo povinnosťou správneho orgánu sa vyporiadať s finančnou
hotovosťou zistenou u manželky u navrhovateľa, je potrebné uviesť, že uvedená suma cca 6.500 eur
nie je výlučným vlastníctvom navrhovateľa, ale patrí päť člennej rodine, pričom podľa § 1 vyhlášky
č. 499/2011 Z.z. o určení sumy finančných prostriedkov potrebných na pokrytie nákladov spojených s
pobytom štátneho príslušníka tretej krajiny na území SR je potrebná suma 56,00 eur na osobu a deň.
Zistenú sumu cca 6.500,- eur nemožno považovať za dostačujúcu, nakoľko pri matematickom výpočte by
túto sumu jej 5-členná rodina minula v priebehu niekoľkých dní (5 členov x 56,- eur/deň, čo predstavuje
280,- eur na deň). Táto suma by postačovala na 23 dní (6.478,40 eur/280,- eur ). V danej lehote však
nemožno predpokladať ukončenie azylovej procedúry, pričom z danej sumy by bolo potrebná odrátať
sumu, určenú správnym orgán v prípade postupu podľa § 89 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov,
čím by sa počet dní, na ktoré by im daná suma postačovala podstatne znížil.



Na základe uvedených skutočností považoval odvolacie námietky navrhovateľa za nedôvodné a
nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia. V postupe odporcu nezistil žiadne
pochybenie a v podrobnostiach poukázal na správne závery odporcu v napadnutom rozhodnutí.

II.
Stručné zhrnutie odvolacích dôvodov navrhovateľa

Proti rozsudku podal navrhovateľ v zákonnej lehote odvolanie. Uviedol, že s napadnutým rozhodnutím
prvostupňového súdu nesúhlasí, a preto proti nemu v celom rozsahu podáva odvolanie dôvodu podľa
§ 205 ods. 2 písm. d) a písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, teda z dôvodu, že súd prvého
stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie
prvostupňového súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Dôvodil tým, že odporca v konaní nedostatočne zistil skutkový stav veci, na základe vykonaného
dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil. Rozhodnutie
odporcu považoval zároveň za čiastočne nepreskúmateľné.

Navrhovateľ sa naďalej pridržiaval svojich tvrdení a skutočností uvedených v konaní pred prvostupňovým
súdom a mal za to, že pozbavenie jeho osobnej slobody na základe rozhodnutia odporcu je nezákonné.
Tiež je toho názoru, že účel zaistenia už odpadol.

Naďalej trval aj na tom, že v predmetnej veci nebola zo strany odporcu dostatočne vyhodnotená jeho
schopnosť/možnosť zložiť peňažnú záruku ako menej závažného prostriedku na dosiahnutie účelu
zaistenia. V jeho prípade navrhovateľa bola (a stále je) daná možnosť uplatniť takýto menej závažný
prostriedok na dosiahnutie účelu zaistenia, a preto nebolo možné pristúpiť k jeho zaisteniu ako žiadateľa
o azyl. Ako už namietal aj v konaní pred prvostupňovým súdom, spolu s ním bola na územie SR
vrátená aj jeho manželka s ich troma deťmi a v rovnakom čase ako prebiehalo konanie o zaistení
navrhovateľa, prebiehalo aj konanie o zaistení jeho manželky a ich troch maloletých detí. Manželka
navrhovateľa disponuje a aj v priebehu konaniu o zaistení disponovala značne vysokou sumou
peňažných prostriedkov vo výške cca 6.500,- Eur. Aj v súčasnosti disponuje peňažnými prostriedkami v
sume 6.478,40 Eur. O tejto skutočnosti musel mať odporca vedomosť na základe prehliadky jej osobných
vecí, o čom svedčí úradný záznam spísaný v konaní odporcom o prehliadke osobných vecí manželky
navrhovateľa, pričom k obhliadke jej vecí dochádzalo v rovnakom čase ako v prípade navrhovateľa.
Je nanajvýš nepravdepodobné, aby odporca rozhodujúci v takmer totožnom čase o zaistení dvoch
rodinných príslušníkov nemal vedomosť o takejto vysokej hotovosti toho ktorého z manželov. Navyše je
rozporuplné, že samotný odporca pripustil v konaní pred prvostupňovým súdom, že peňažné prostriedky
manželky navrhovateľa nie sú jeho výlučným majetkom, ale ich spoločným, a preto nie je zrejmé, prečo z
tejto skutočnosti odporca v konaní nevychádzal a prečo táto skutočnosť nebola zaznačená aj v zápisnici
o prehliadke osobných vecí v konaní ako navrhovateľa, tak aj jeho manželky a následne sa s ňou odporca
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nevysporiadal. Na jednej strane odporca a aj prvostupňový
súd tvrdia, že navrhovateľ nemal dostatok peňažných prostriedkov, pretože išlo o peňažné prostriedky
jeho manželky, o čom údajne nemohol mat' vedomosť, no na druhej strane druhej zároveň tvrdia, že
peňažné prostriedky sú spoločne vo vlastníctve navrhovateľa a jeho manželky, a preto bolo potrebné túto
sumu rozpočítať medzi 5-člennú rodinu. Takýto postup a závery ako odporcu a aj prvostupňového súdu
sú zmätočné, Prvostupňový súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne
posúdil.

Navyše dodal, že napriek tomu, že odporca v konaní pred súdom tvrdil, že údajne nemal konaní
vedomosť o peňažných prostriedkoch manželky navrhovateľa a že navrhovateľ sám uviedol, že nemá
dostatok peňažných prostriedkov, nebolo možné opomenúť v priebehu konania tú skutočnosť, že sa
jedná o rodinu, pričom aj v zmysle § 89 zákona o pobyte cudzincov je na zloženie peňažnej záruky
oprávnená aj blízka osoba a že navyše ide o spoločné peňažné prostriedky manželov. Odporca však
navrhovateľovi nepoložil otázku či je schopný zabezpečiť si dostatok peňažných prostriedkov napríklad
prostredníctvom blízkej osoby. Napriek tomu odporca v rozpore s obsahom spisu skonštatoval v
napadnutom rozhodnutí, že navrhovateľ nemá dostatok peňažných prostriedkov, a preto mu neuložil
povinnosť zloženia peňažnej záruky. Odporca tým závažne pochybil. S uvedeným záverom odporcu sa
stotožnil aj prvostupňový súd, čím pochybil.



S týmto právnym názorom prvostupňového súdu vyslovil nesúhlas a uviedol, že on, jeho manželka a
ich deti sú na území SR v postavení žiadateľov o azyl, pričom manželka navrhovateľa disponovala v
priebehu konania o zaistení peňažnou sumou vo výške 6.500,- Eur. Odporca a aj samotný súd
v konaní pred ním považovali tieto peňažné prostriedky za spoločné. Každý žiadateľ o azyl má právo
resp. povinnosť zdržiavať sa na území SR v zariadení pre žiadateľov o azyl, kde má zabezpečené
bezplatne ubytovanie a stravu. V prípade, že sa nejedná o opakovaného žiadateľa o azyl, aj vreckové. V
prípade navrhovateľa bola (a stále je) daná zákonná možnosť umiestniť ho spolu s rodinou v zariadení
pre žiadateľov o azyl, kde by mal garantované ubytovanie aj stravu, na čo poukazoval aj v konaní pred
prvostupňovým súdom.

Na základe ustanovení vyhlášky č. 499/2011 Z. z. mal za to, že odporca a následne aj prvostupňový súd
vec nesprávne právne posúdili, nesprávne aplikovali resp. nesprávne si vyložili jednotlivé ustanovenia
tejto vyhlášky, pričom odsek 3 § 1 vyhlášky na vec neaplikovali vôbec, hoci tak mali spraviť. Navrhovateľ
má na území SR čiastočne uhradený svoj pobyt (náklady na ubytovanie aj stravu), na čo mal odporca
prihliadnuť a pri vyhodnocovaní sumy potrebnej na zloženie peňažnej záruky prihliadať a tieto položky
nebrať do úvahy v zmysle citovaných ustanovení. Rovnako prvostupňový súd pochybil, keď sa s
názorom a postupom odporcu stotožnil.

Pripustil, že vyhláška č. 499/2011 Z. z. vyslovene nerieši situáciu cudzincov v postavení žiadateľov o
azyl, avšak vzhľadom na odkazujúce ustanovenia zákona o pobyte cudzincov je povinnosťou správneho
orgánu rozhodujúceho o zaistení cudzinca (aj v postavení žiadateľa o azyl) ju aplikovať. V tejto súvislosti
poukázal na právny názor Najvyššieho súdu SR vyslovený v jeho prelomovom rozsudku sp. zn.
3Sžf/32/2007 zo dňa 24.04.2008, a to že nijaký právny poriadok nemôže regulovať všetky situácie,
ktoré môžu nastať pri uplatňovaní právnej úpravy. Každý právny poriadok sa môže uplatniť vo všetkých
prípadoch iba vtedy, ak sa právna úprava dotvorí výkladom práva. Základom výkladu práva v právnom
štáte je zdravý rozum. K dôležitým materiálnym znakom právneho štátu je aj existencia kritérií, podľa
ktorých sa vysvetľuje a uplatňuje každá právna norma (cit. Drgonec: Ústava Slovenskej republiky -
Komentár, Heuréka 2004, str. 57 - 58).

Vychádzajúc z uvedeného v spojení s ustanovením odseku 3 § 1 citovanej vyhlášky bola podľa
navrhovateľa v prejednávanom prípade daná zákonná možnosť uplatnenia miernejšieho opatrenia v
podobe peňažnej záruky, a preto neboli naplnené zákonné podmienky pre aplikáciu § 88a zákona o
pobyte cudzincov.

Navyše mal za to, že odporca až následne v priebehu konania pred súdom, ktoré nie je pokračovaním
správneho konania, dopĺňal svoju právnu úvahu v časti skúmania podmienok pre uplatnenie
alternatívnych opatrení voči zaisteniu, a preto na ne nemal prvostupňový súd prihliadať. Z odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia odporcu totiž nebolo zrejmé, ako sa vysporiadal so skutočnosťou, že on a jeho
manželka disponujú spoločnými peňažnými prostriedkami vo výške cca 6.500,- Eur a akým postupom
alebo výpočtom dospel odporca k záveru, že táto suma je nepostačujúca v zmysle citovanej vyhlášky.
Odporca iba stroho a formalisticky skonštatoval, že navrhovateľ nedisponuje dostatočným množstvom
peňažných prostriedkov. Na túto vadu mal prvostupňový súd prihliadnuť a rozhodnutie odporcu zrušiť
pre jeho nepreskúmateľnosť. Prvostupňový súd tak avšak nespravil, čím pochybil.

Navrhovateľ opätovne zdôraznil, že aj v súčasnosti disponuje dostatočným obnosom peňazí a je ochotný
zložiť peňažnú záruku pre účely uplatnenia miernejšieho opatrenia voči zaisteniu v zmysle zákona
o pobyte cudzincov. V prejednávanom prípade bolo o to väčšmi žiaduce zaoberať sa možnosťou
uplatnenia alternatívneho opatrenia voči zaisteniu, keďže sa jedná o zaistenie rodiny spolu s troma
maloletými deťmi. Navrhovateľ je ako žiadateľ o azyl oprávnený zdržiavať sa v zariadení pre žiadateľov
o azyl, kde má zabezpečené ubytovanie aj stravu, a zložením peňažnej záruky by bolo zároveň
zadosťučinené odporcovi, ktorý má snahu minimalizovať riziko jej úteku.

V prípade žiadateľov o azyl platí základný princíp resp. prezumpcia proti zaisteniu cudzinca - žiadateľa o
azyl. Pokiaľ sú k dispozícii v systéme také alternatívy, akými sú napr. špecializované ubytovacie centrá
a zariadenia pre žiadateľov o azyl, potom treba tieto opatrenia uplatniť ako prvé.



Zhodnotil, že v prejednávanej veci už odpadol účel zaistenia jeho osoby, pričom poukázal na Smernicu
Európskeho parlamentu a Rady 2013/33/EÚ z 26.06.2013, ktorou sa stanovujú normy pre prijímanie
žiadateľov o medzinárodnú ochranu.

Vo vzťahu k dĺžke doby zaistenia, ktorú odporca stanovil do 04.09.2016, kedy je táto doba podľa jeho
názoru potrebná na rozhodnutie o žiadosti navrhovateľa o udelenie azylu na území Slovenskej republiky,
mal navrhovateľ za to, že ustanovenie § 88a ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov ani tzv. recepčná
smernica neoprávňujú odporcu pozbavovať slobody žiadateľov o azyl na dobu celého azylového konania
v prvom stupni, t. j. do vydania rozhodnutia Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky
(ďalej len „Migračný úrad MV SR“) o ich žiadosti o azyl.

Zistenie dôvodov žiadosti o azyl je možné už pri podaní vyhlásenia o žiadosti o azyl resp. po tzv. pohovore
prevedenom pred Migračným úradom MV SR v konaní o azyle, kedy žiadatelia podrobnejšie rozvedú
dôvody ich žiadosti o azyl uvedené vo vyhlásení. Aj z tohto dôvodu mal za to, že v predmetnej veci už
odpadol účel jeho zaistenia, pretože s ním už bol vykonaný pohovor v konaní pred Migračným úradom
MV SR, počas ktorého bližšie ozrejmil a uviedol dôvody jeho žiadosti o azyl. Tie budú následne už iba
posúdené Migračným úradom MV SR v zmysle zákona o azyle, či zakladajú alebo nie kvalifikované
dôvody pre priznanie medzinárodnej ochrany.

V tejto súvislosti poukázala na právny názor Úradu Vysokého komisára OSN pre utečencov vysloveného
v jeho Príručke k otázke zaistenia žiadateľov o azyl (prvýkrát vydaná vr. 1995, následne opakovane
revidovaná 1999, 2012) ktorý uvádza, že s ohľadom na dôvod zaistenia žiadateľa o azyl uplatnený
odporcom v predmetnom prípade, „žiadateľ o azyl môže byť zaistený výlučne pre účel predbežného
pohovoru za účelom zistenia základu žiadosti o azyl. To by zahŕňalo získanie základných skutočností od
žiadateľa o azyl a teda prečo žiada o azyl, a nemalo by byť ospravedlnenie zaistenia na celé konanie o
rozhodovaní o žiadosti o azyl alebo na neobmedzenú dobu."

Rovnaký názor na výklad tohto oprávnenia zaistenia žiadateľa o azyl zastáva aj Výbor ministrov Rady
Európy vo svojom odporúčaní citovanom v opravnom prostriedku proti rozhodnutiu odporcu. Ten navyše
dodáva, že každé pozbavenie osobnej slobody žiadateľa o azyl by malo byť dočasné, nesvojvoľné a na
čo najkratšiu možnú dobu a má byť implementované v súlade s relevantnými medzinárodnými právnymi
normami a rozhodovacou činnosťou Európskeho súdu pre ľudské práva.

Prvostupňový súd k námietke doby zaistenia všeobecne skonštatoval, že sa stotožňuje so závermi a
zisteniami odporcu. Navrhovateľ mal za to, že tak ako odporca aj prvostupňový súd vec nesprávne
právne posúdil.

V zmysle rozhodovacej činnosti Európskeho súdu o periodickom preskúmavaní dôvodov zaistenia súdy
pri rozhodovaní o zákonnosti zaistenia sú povinné brať do úvahy nielen situáciu pri zaistení jednotlivca,
ale aj situáciu v čase rozhodovania o zákonnosti zaistenia. Uvedením dôvodov žiadosti o azyl počas
pohovoru pred Migračným úradom MV SR odpadol účel zaistenia navrhovateľa, a preto navrhol, aby
súd nariadil jeho bezodkladné prepustenie.

Navrhovateľ záverom konštatoval, že prvostupňový súd vec nesprávne právne posúdil a na základe
vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, a preto navrhol, aby Najvyšší súd
Slovenskej republiky zmenil rozsudok krajského súdu tak, že rozhodnutie odporcu zrušuje a vec mu
vracia na ďalšie konanie a súčasne sa nariaďuje bezodkladné prepustenie navrhovateľa zo zaistenia.

III.
Vyjadrenie odporcu k odvolaniu navrhovateľa

Odporca sa k odvolaniu vyjadril v podaní zo dňa 03.06.2016. Uviedol, že k danej veci sa ako odporca
vyjadril v stanovisku pod č. p. PPZ-HCP-P09-DT-7-027/2016 zo dňa 15.04.2016, ktoré je súčasťou
spisového materiálu č. s. PPZ-HCP-PO9-DT-7/2016. Na tomto stanovisku aj naďalej trvá a žiadal o jeho
akceptáciu pri ďalšom posudzovaní odvolania proti rozsudku krajského súdu.

Nad rámec uvedeného stanoviska uviedol, že osoba navrhovateľa je preňho nedôveryhodná z dôvodu,
že v minulosti sa spoločne so svojou rodinou pokúsil dostať na územie členských štátov tým spôsobom,



že pri hraničnej kontrole predložil spolu s jeho rodinnými príslušníkmi pozmenené cestovné pasy
Litovskej republiky. Poukazujúc na osobu navrhovateľa a vychádzajúc z jej doterajšieho chovania,
odporca vyvodil jednoznačný záver, že existuje reálne vysoké riziko jeho opätovného úteku z územia
SR. Uvedené potvrdzuje aj samotná výpoveď navrhovateľovej manželky, v ktorej uvádza, že pôvodne
ani nemali v úmysle požiadať o udelenie azylu na území SR a od začiatku sa pokúšali dostať do
západných krajín Európskej únie. Samotný navrhovateľ taktiež vo svojej výpovedi neuviedol, že by SR
bola ich cieľovou krajinou a ich samotný zámer bol dostať sa do západných členských krajín. Predmetná
zápisnica je súčasťou spisového materiálu. Je preto nesporné, že navrhovateľova žiadosť o udelenie
azylu na území SR bola podaná účelovo.

K tvrdeniu navrhovateľa, že jeho manželka v čase, keď odporca vydával napadnuté rozhodnutie
disponovala vyšším finančným obnosom a tým v zmysle odseku 3 vyhlášky č. 499/2011 Z. z. mal pobyt na
území SR čiastočne uhradený, odporca poznamenal, že toto tvrdenie sa nezakladá na pravde. Čiastočne
uhradeným pobytom sa pre účel pobytu štátneho príslušníka tretej krajiny na území SR rozumie aspoň
sčasti vopred vyplatené ubytovanie, vyplatené služby alebo rezervácia takýchto služieb a pod., ktoré sú
zároveň podložené sprievodnými dokumentmi, čo nebol navrhovateľov prípad.

K tvrdeniu navrhovateľa, že odporca v čase kedy vydával napadnuté rozhodnutie a v konaní pred
prvostupňovým súdom nemal vedomosť o finančnej hotovosti, ktorá bola nájdená pri prehliadke u jeho
manželky, ako aj k tvrdeniu, že odporca túto finančnú sumu priradil k výlučnému vlastníctvu manželky
navrhovateľa, uvádza, že tieto tvrdenia sa nezakladajú na pravde. Odporca sám vo svojich stanoviskách
spracovaných pod č. PPZ-HCP-P09-DT-8-027/2016 a PPZ-HCP-P09-DT-7-027/2016 zaslaných na
Krajský súd Košice zdôrazňuje, že nájdenú finančnú hotovosť je nemožné posudzovať ako výlučné
vlastníctvo navrhovateľovej manželky a ani za finančnú hotovosť, ktorou by výlučne disponovala
navrhovateľova manželka. Sám odporca uviedol, že uvedenú nájdenú sumu je potrebné vnímať v širšom
kontexte a teda ako finančnú hotovosť päťčlennej rodiny. Zo zaslaného odvolania navrhovateľa je teda
zrejmé, že absolútne nepochopil podstatu prejednávanej veci, a to ako skutkovo tak aj po právnej stránke
a svojimi rozporuplnými tvrdeniami v opravnom prostriedku potvrdzuje jeho zmätočnosť.

V závere uviedol, že v plnom rozsahu nesúhlasí s tvrdeniami uvedenými v opravnom prostriedku a
odmieta tvrdenia, že zaistenie navrhovateľa je nezákonné a účel zaistenia už odpadol. Na základe
uvedených skutočností žiadal Najvyšší súd Slovenskej republiky, aby napadnutý rozsudok krajského
súdu potvrdil.

IV.
Argumentácia rozhodnutia odporcu

Odporca rozhodnutím č. PPZ-HCP-PO9-DT-7-013/2016 zo dňa 04.04.2016 rozhodol o zaistení
navrhovateľa podľa ustanovenia § 88a ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov na účel zistenia
skutočnosti, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné
získať, najmä ak existuje riziko jej úteku, dňom 04.04.2016 na čas nevyhnutne potrebný, najviac do
04.09.2016 a umiestnil navrhovateľa v zariadení ÚPZC Sečovce.

V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že navrhovateľ bol dňa 04.04.2016 vrátený na územie Slovenskej
republiky z územia Švédskeho kráľovstva podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EU)
č. 604/2013 z 26.06.2013, ktorým sa stanovujú kritéria a mechanizmy na určenie členského štátu
zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej
krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov.

Lustráciou v Informačných systémoch Ministerstva vnútra SR bolo v evidencii IS MIGRA zistené, že
navrhovateľ dňa 26.08.2015 pricestoval na územie SR leteckou linkou FZ0785 z Dubaja do Bratislavy
a pri hraničnej kontrole predložil cestovný doklad Litovskej republiky. Vykonanou dôkladnou hraničnou
kontrolou príslušníkmi OHK PZ Bratislava Ružinov - letisko bolo zistené, že litovský cestovný pas, ktorý
navrhovateľ predložil k hraničnej kontrole, bol ako kradnutý pozmenený. Následne navrhovateľ vydal
svoje pravé afgánske cestovné pasy.

Navrhovateľ sa uvedeným pokúsil o nelegálne prekročenie vonkajšej schengenskej hranice za použitia
pozmeneného dokladu. Zároveň navrhovateľ nespĺňal podmienky pre vstup a pobyt na území Slovenskej



republiky, nakoľko nemal platný cestovný doklad, ktorý by ho oprávňoval prekročiť hranicu a ako vízový
cudzinec nemal na vstup a pobyt na území Slovenskej republiky platné vízum alebo platné povolenie na
pobyt, alebo dočasné povolenie k pobytu vydané jednou zo zmluvných strán, čím porušil ustanovenie
čl. 19 ods. 1 a čl. 21 ods. 1,2 Schengenského dohovoru.

Dňa 26.08.2015 navrhovateľ pri podaní vysvetlenia na OHK PZ Bratislava Ružinov - letisko za
prítomnosti tlmočníka požiadal o udelenie azylu na území SR z dôvodu obavy o život. Na podklade
vyhlásenie navrhovateľa bolo začaté konanie o udelenie azylu č. MU-PO-135/2015-Ž.

Dňa 16.09.2015 bol navrhovateľ presunutý do pobytového tábora Opatovská Nová Ves, ktorý dňa
12.10.2015 svojvoľne opustil a preto bol dňa 19.10.2015 vyradený z evidencie. Konanie vo veci udelenia
azylu bolo po svojvoľnom odchode navrhovateľa dňa 20.10.2015 zastavené v zmysle ustanovenia § 19
ods. 1 písm. f/ zák. č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení
a právoplatne ukončené dňa 03.11.2015.

Dňa 04.04.2016 bola navrhovateľ v zmysle Dublinského dohovoru prevezený späť na územie Slovenskej
republiky zo Švédska.

Správny orgán konštatoval, že na základe skutočnosti, že navrhovateľ pri konaní o udelenie azylu
svojvoľne opustil územie Slovenskej republiky, porušil tým povinnosti cudzinca uvedené v ustanovení
§ 23 ods. 4 písm. c) zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a to tým, že ako žiadateľ o azyl bol povinný
počas pobytu v azylovom zariadení dodržiavať vnútorný poriadok, s poukázaním na § 23a ods. 1
zákona o azyle, kde ako žiadateľ mohol opustiť azylové zariadenie len na základe priepustky, ktorú
vydá ministerstvo. O vydanie priepustky na opustenie azylového zariadenia na čas dlhší ako 24 hodín
môže žiadateľ požiadať ministerstvo po vykonaní pohovoru, najviac však na sedem dní; v žiadosti je
povinný uviesť miesto, kde sa bude zdržiavať. Svojim úmyselným konaním porušil aj ustanovenia ďalších
právnych predpisov spojených s azylovou procedúrou.

Dňa 04.04.2016 správny orgán začal konanie vo veci zaistenia navrhovateľa podľa § 88a ods. 1 písm.
b) zákona o pobyte cudzincov.

Navrhovateľ v zápisnici vypovedal, že zo Slovenska ušiel do Švédska iba z dôvodu, že si sám chcel
vybaviť doklady potrebné na pobyt vo Švédsku. Vzal na vedomie, že z dôvodu, že z územia Slovenskej
republiky počas konania u udelenie azylu ušiel bude zaistený ako žiadateľ o azyl na území Slovenskej
republiky na účel zistenia tých skutočnosti, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré
by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä že existuje riziko jeho úteku.

Správny orgán sa pri rozhodovaní o zaistení riadil aj Dohovorom o právnom postavení utečencov z roku
1951 v znení protokolu o postavení utečencov z roku 1967, ako aj Smernicou Rady 2003/9/ES, ktorou
sa ustanovujú minimálne normy pre prijímanie žiadateľov o azyl (ďalej len smernica). Pri rozhodovaní
o zaistení sa riadil aj Smernicou Európskeho Parlamentu a Rady 2013/33/EÚ z 26.06.2013, ktorou sa
stanovujú normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu (prepracované znenie).

Správny orgán pri rozhodovaní o zaistení taktiež prihliadol aj na Smernicu Európskeho Parlamentu a
Rady 2008/115/ES zo 16.12.2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu
štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území. V súvislosti s touto
smernicou správny orgán zároveň poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 1Sža/20/2014. Prihliadol rovnako aj na Chartu základných práv Európskej únie a zaoberal sa
aj Všeobecnou deklaráciou o ľudských právach. Konštatoval, že zaistenie navrhovateľa je v súlade s
európskou ako aj národnou legislatívou.

Pri vydávaní rozhodnutia o zaistení mal za to, že existuje reálne vysoké riziko a dôvodná obava, že sa
navrhovateľ pokúsi opäť o útek z územia Slovenskej republiky. Správny orgán prehodnotil aj skutočnosť
či trvá účel zaistenia. Mal za preukázané, že navrhovateľ sa v minulosti pokúsil o nelegálne prekročenie
vonkajšej schengenskej hranice za použitia pozmeneného dokladu. Z jeho vyjadrenia vyplynulo, že sa
takýmto spôsobom už v minulosti pokúsil o nelegálny vstup do schengenského priestoru z dôvodu, že
chcel spolu so svojou rodinou ďalej pokračovať vo svojej ceste do Nemecka, ktoré bolo jeho cieľovou
krajinou. Správny orgán v ďalšom poznamenal, že navrhovateľ zároveň porušil povinnosti vyplývajúce



jemu ako žiadateľovi o azyl zo zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle ako aj ostatných príslušných právnych
noriem spojených s azylovou procedúrou a utiekol z územia Slovenskej republiky do Nemecka a
následne do Švédska.

Vychádzajúc z doterajšej praxe správny orgán prihliadal aj na skutočnosť, že štátni príslušníci tretích
krajín často krát účelovo prejavujú úmysel požiadať o azyl a ak policajný útvar nerozhodne o ich zaistení
a umiestnení v útvare policajného zaistenia pre cudzincov, tak títo iba vo výnimočných prípadoch
absolvujú kompletnú azylovú procedúru a svojvoľne opúšťajú pobytové tábory, pričom ich ďalší pobyt
po území členských štátov nie je možné monitorovať. Po svojvoľnom opustení pobytového tábora je
im následne v zmysle zákona o azyle zastavené azylové konanie, následkom čoho sa neoprávnene
zdržiavajú v štátoch Európskej únie. Takíto migranti často čelia dlhodobej nadmernej psychickej záťaži,
majú obmedzený prístup k základným sociálnym, zdravotným, vzdelávacím, kultúrnym, občianskym,
politickým a ostatným právam, či službám bežne dostupným legálnym migrantom. S nelegálnou
migráciou sa spájajú aj mnohé ďalšie negatívne fenomény, ako napríklad pašovanie, prevádzanie
migrantov, obchodovanie s ľuďmi a iná cezhraničná kriminalita.

Bol toho názoru, že navrhovateľ svojou žiadosťou o azyl má za cieľ zlegalizovať svoj pobyt na území SR
a jednak má snahu dostať sa do azylového tábora s voľným režimom pohybu žiadateľov o azyl, a tento
voľný režim by vzápätí využil na útek. Po zhodnotení dôkaznej situácie a na základe hore uvedených
skutočností správny orgán usúdil, že reálne riziko úteku navrhovateľa v konaní o udelenie azylu trvá a
existuje dôvodné podozrenie, že sa navrhovateľ pokúsi o útek z územia SR opäť.

Správny orgán sa pri vydávaní rozhodnutia zaoberal aj možnosťou uplatnenia alternatív zaistenia, keď
skúmal, či navrhovateľ má na území SR rodinné väzby a zároveň skúmal aj jeho ekonomickú situáciu.
Dospel k záveru, že vzhľadom na osobu zaisteného a jeho osobné pomery nie je možné z jeho strany
zložiť peňažnú záruku a keďže nemá na území SR žiadne väzby, nielen rodinné, neovláda slovenský
jazyk a nemá dostatok finančných prostriedkov, nie je možné z jeho strany zabezpečiť si ubytovanie a
preto správny orgán neuložil alternatívu zaistenia.

Správny orgán podľa § 88a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov stanovil dĺžku doby zaistenia do
04.09.2016. Dobu zaistenia stanovil po dôkladnom vyhodnotení osoby navrhovateľa ako aj aplikačnej
praxe Migračného úradu MV SR, kedy je táto doba potrebná na rozhodnutie v žiadosti o udelenie
azylu na území Slovenskej republiky. Počas tejto doby bude Migračný úrad MV SR skúmať jednotlivé
dôvody, ktorými navrhovateľ odôvodňuje svoju žiadosť o udelenie azylu na území Slovenskej republiky.
Napadnuté rozhodnutie bolo navrhovateľovi doručené dňa 04.04.2016 o 20.04 a toho istého dňa bol o
22:00 hod. umiestnený do ÚPZC v Sečovciach.

V.
Právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa § 250l ods. 1 OSP sa v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných
prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutia správnych orgánov, postupuje podľa tretej hlavy piatej
časti Občianskeho súdneho poriadku „Rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam
správnych orgánov“. Pokiaľ v tretej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku nie je ustanovené
inak, použije sa primerane ustanovenie druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku s
výnimkou § 250a (§ 250l ods. 2 OSP).

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP), preskúmal napadnuté
rozhodnutie krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne (§ 3
ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z.) dospel k záveru, že rozhodnutie krajského súdu je potrebné zmeniť.
Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP s tým, že
deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 21. júna 2016 (§ 156 ods.
1 a ods. 3 OSP).



V predmetnej veci bol predmetom odvolacieho konania rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené
rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa podľa § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov,
preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal
rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania
skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so
všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom prostriedku, a z takto vymedzeného rozsahu, či správne
posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu.

Podľa § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov je policajt oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie
azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky, na účel
zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia
nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku.
Podľa § 88a ods. 2 cit. zákona žiadateľ o udelenie azylu môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný,
pokiaľ trvajú dôvody podľa odseku 1. Celkový čas zaistenia žiadateľa o udelenie azylu podľa odseku
1 písm. a), b), c) alebo písm. e) nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Celkový čas zaistenia žiadateľa o
udelenie azylu podľa odseku 1 písm. d) nesmie presiahnuť čas zaistenia podľa § 88 ods. 4.

Podľa § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie
stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník
tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený
pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.

Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas
nevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov.

Podľa § 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie
štátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie
štátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie podľa zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle'“) nie je zaistením štátneho
príslušníka tretej krajiny dotknuté.

Podľa § 250l ods. 2 OSP Pokiaľ v tejto hlave nie je ustanovené inak, použije sa primerane ustanovenie
druhej hlavy s výnimkou § 250a