{"guid": "6ba2e5b2-7b9c-4ea5-a1ae-f04453f6bed2:3a6526ef-8b85-499a-a760-5fa0155ed9e9", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:6014200863.1", "spisova_znacka": "1Sžso/13/2015", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžso/13/2015 z 24. 8. 2016", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 24. augusta 2016, sp. zn. 1Sžso/13/2015, ECLI:SK:NSSR:2016:6014200863.1", "identifikacne_cislo": "6014200863", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Dagmar Snopeková", "sudca_id": 12, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-dagmar-snopekova-12", "datum_vydania": "2016-08-24", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2005/7", "nazov": "ZKR", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/7", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/7-2005"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/7/#paragraf-32.odsek-13", "nazov": "§ 32 ods. 13 ZKR", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/7/#paragraf-32.odsek-13", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/7-2005/paragraf-32"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2005/7#paragraf-32"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/3a6526ef-8b85-499a-a760-5fa0155ed9e9", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:6014200863.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2016:6014200863.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2016:6014200863.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n1Sžso/13/2015\n6014200863\n24. 08. 2016\nJUDr., Ing. Miroslav Gavalec\nECLI:SK:NSSR:2016:6014200863.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu Ing. JUDr.\nMiroslava Gavalca PhD. a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Zuzany Ďurišovej, v právnej veci\nžalobkyne: Sociálna poisťovňa, ústredie, IČO: 30 807 484, so sídlom Ulica 29. augusta č. 8-10, 813\n63 Bratislava, proti žalovanému: JUDr. Dušan Paulík, so sídlom kancelárie správcu Kukučínova č. 18,\n974 01 Banská Bystrica, ako správca konkurznej podstaty úpadcu R. R., nar. XY, G., o určenie popretej\npohľadávky v konkurznom konaní, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Banskej\nBystrici zo dňa 24. septembra 2014 č.k. 23S/127/2014 - 32, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 24. septembra\n2014 č.k. 23S/127/2014 - 32 p o t v r d z u j e .\nÚčastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nI.\nSpor vo veci samej\n1. Návrhom zo 04.07.2014 podaným na Krajský súd v Banskej Bystrici postupom podľa § 32 ods. 9\nzákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii v platnom znení (ďalej len na účely rozsudku „zák.\nč. 7/2005 Z.z.“) sa žalobkyňa domáhala určenia, že v konkurznom konaní sp.zn. 2K/75/2013 na majetok\núpadcu pán R. R., F. (ďalej len na účely rozsudku „úpadca“) pohľadávky žalobkyne prihlásené v celkovej\nvýške 857,25 € popreté žalovaným (ďalej len na účely rozsudku „popreté pohľadávky“) sa považujú za\nzistené čo do vymáhateľnosti a výšky v celom rozsahu.\n2. Žalobkyňa argumentovala, že popreté pohľadávky nie je možné v zmysle § 32 zák. č. 7/2005\nZ.z. poprieť, nakoľko v zmysle ustanovenia § 32 ods. 19 citovaného zákona „pohľadávka určená\nprávoplatným rozhodnutím súdu alebo iného orgánu verejnej moci sa v určenom rozsahu považuje za\nzistenú“.\nV súvislosti s uvedeným zdôraznila, že žalobkyňa ako orgán verejnej moci je zo zákona oprávnená\nautoritatívne rozhodovať (v danom prípade rozhodovala podľa § 144 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o\nsociálnom poistení /ďalej len na účely rozsudku „zák. č. 461/2003 Z.z.“/).\n3. Dôvodom popretia vymáhateľnosť prihlásených pohľadávok správcom bola skutočnosť, že v období\nmedzi začatím konkurzného konania a vyhlásením konkurzu skončilo plynutie 6-ročnej premlčacej\nlehoty, s čím žalobkyňa nesúhlasila.\n\nNamietala, nakoľko rozhodnutia, ktoré sú právnym titulom popretých pohľadávok, nadobudli\nprávoplatnosť a vykonateľnosť postupne dňa 27.12.2007, 23.01.2008 a 21.02.2008, že konkurzné\nkonanie začalo 19.11.2013 a konkurz bol vyhlásený dňa 15.03.2014, a v zmysle § 14 ods. 5 písm. b), § 48\na § 47 ods. 1 zák. č. 7/2005 Z.z. podľa žalobkyne po začatí konkurzného konania lehoty v súdnych a iných\nkonaniach, ktoré sa týkajú majetku podliehajúceho konkurzu patriaceho úpadcovi, počas prerušenia\ntýchto konaní neplynú.\n4. Tiež poukázala na to, že začatím konkurzného konania si žalobkyňa mohla pohľadávky voči dlžníkovi\nuplatniť v rámci kolektívneho uspokojovania veriteľov v konkurznom konaní.\nPodľa žalobkyne, ak začatím konkurzného konania by sa začaté exekučné konania a konania o výkon\nrozhodnutia prerušili a lehoty v týchto konaniach by neplynuli, potom za použitia analógie neplynula\nani premlčacia doba na vymáhanie predpísaného poistného podľa rozhodnutí, t.j. lehota by mala byť\nzachovaná bez ohľadu na to, či boli predtým pohľadávky uplatnené v exekučných konaniach alebo nie.\n5. Žalovaný v stanovisku poukázal na to, že žalobkyňa svoju prihlášku nezabezpečených pohľadávok\ndoručila správcovi dňa 03.04.2014, t.j. až po uplynutí 6-ročnej premlčacej lehoty na vymáhanie\npohľadávok bez toho, aby na základe svojich právoplatných a vykonateľných rozhodnutí podala\nexekútorovi návrh na začatie exekúcie.\nNesúhlasil s hore uvedenou argumentáciou žalobkyne, že si od 19.11.2013 nemohla uplatniť pohľadávky\nv exekúcii a že začaté exekučné konania a konania o výkon rozhodnutia sa prerušili a lehoty v týchto\nkonaniach neplynuli, t.j. že ani neplynula premlčacia doba pre popreté pohľadávky. Žalobkyni, vzhľadom\nna zásadu vigilantibus iura scripta sunt (t.j. práva patria bdelým) nemožno priznať úspech.\nII.\nKonanie na prvostupňovom súde\n6. Krajský súd v Banskej Bystrici ako prvostupňový súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že\nžaloba je dôvodná a ako takej jej vyhovel.\n7. Na základe dostupných dôkazných prostriedkov krajský súd s poukazom na dotknuté ustanovenia\nzák. č. 7/2005 Z.z. a zák. č. 461/2003 Z.z. zdôraznil, že pohľadávky žalobkyne boli popreté správcom\nkonkurznej podstaty z dôvodu premlčania práva vymáhať poistné v zmysle § 147 ods. 3 zák. č. 461/2003\nZ.z.\nZ rozhodnutí prvostupňového orgánu žalobkyne pre krajský súd vyplýva, že právo vymáhať poistné\nu prihlásenej pohľadávky sa malo premlčať márnym uplynutím premlčacej doby 27.12.2013 (č. 9/20),\n23.01.2014 (č. 9/21) a dňa 21.02.2014 (č. 9/33).\n8. S prihliadnutím na účinky popretia predmetných pohľadávok správcom a na nejasnosť právnej úpravy\ntýkajúcej sa účinkov plynutia času počas na právny osud prihlásených pohľadávok v rámci vyhláseného\nkonkurzu, krajský súd dospel k záveru, že popretie predmetných pohľadávok správcom konkurznej\npodstaty nebolo vykonané po práve, zastávajúc názor, že v danom prípade, vzhľadom na okolnosti\nveci, nedošlo k premlčaniu práva vymáhať tieto pohľadávky priznané predmetnými právoplatnými\nrozhodnutiami žalobkyne. Krajský súd zastáva názor, že tieto pohľadávky sú vymáhateľné a nemôžu\nbyť vylúčené z pomerného uspokojovania.\nIII.\nOdvolanie žalovaného/stanoviská\nA)\n9. Vo včas podanom odvolaní zo dňa 06.11.2014 (č.l. 38) proti rozsudku krajského (prvostupňového)\nsúdu žalovaný napriek požiadavke zákonodarcu zakotvenej v ustanovení § 205 v spojení s § 246c ods.\n1 O.s.p. výslovne neuviedol žiadny zo zákonom uznaných dôvodov odvolania. Preto odvolací súd musel\nv zmysle § 41 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. vyhodnotiť podané odvolanie podľa jeho obsahu\n(najmä s prihliadnutím na jednotlivé odvolacie námietky) nasledovne.\n10. Následne odvolací súd rekapituluje odvolacie námietky žalovaného v stručnom prehľade:\n\n- žalobca nesúhlasí s názorom krajského súdu v tom, že je potrebné údajnú medzeru v konkurznej\nprávnej úprave preklenúť takým výkladom, ktorý by neporušil právo veriteľa, spočívajúce v možnosti\nvymáhať poistné priznané právoplatným rozhodnutím,\n- výklad právnych predpisov podaný krajským súdom je výkladom nad rámec slovenského právneho\nporiadku‚\n- nie je možné použiť analogickú aplikáciu ustanovení § 47 ods. 1, § 14 ods. 5 písm. b) a ani § 48 zák.\nč. 7/2005 Z.z. s poukazom na § 28 ods. 6 cit. zákona,\n- takýmto výkladom krajský súd uprednostnil jedného konkurzného veriteľa pred ostatnými konkurznými\nveriteľmi, nakoľko žalobkyňa mala možnosť takmer šesť rokov podať súdnemu exekútorovi návrh na\nvykonanie exekúcie.\n11. Záverom žalovaný navrhol, aby bol rozsudok krajského súdu zmenený tak, že konajúci súd žalobu\nžalobcu zamietne.\nB)\n12. Z vyjadrenia žalobkyne (č.l. 42) zo dňa 28.11.2014 vyplýva, že podporuje závery krajského súdu o\nnutnosti preklenúť medzeru v právnej úprave konkurzu nepriznaním účinkov premlčania na prihlásenú\npohľadávku.\nĎalej žalobkyňa citovala relevantný text rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS\n1/2004 v znení, že medzera v právnej úprave nemôže mať za následok porušenie základného práva\ngarantovaného v Ústave Slovenskej republiky. V takomto prípade je potrebné použiť taký výklad, ktorý\nby základné právo nielenže neporušoval, ale naopak garantoval. Výklad právneho predpisu nesmie\nobmedzovať, resp. brániť v reálnom uplatnení základného práva.\n13. Tvrdenie žalovaného, že žalobkyňa mala predvídať, že voči úpadcovi bude vedené konkurzné\nkonanie a včas preto mala podať návrh na vykonanie exekúcie, označila žalobkyňa za diskriminačné\nvoči svojej osobe.\n14. Záverom žalobkyňa požiadala, aby odvolací súd odvolanie žalovaného v celom rozsahu zamietol.\nIV.\nPrávne názory odvolacieho súdu\n15. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd (§ 10 ods. 2 O.s.p.)\npreskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní podľa § 212 v spojení\ns § 246c ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (v texte rozsudku tiež „O.s.p.“). Po\nzistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.) a že ide\no rozsudok, proti ktorému je podľa ustanovenia § 201 v spoj. s ust. § 250ja ods. 1 O.s.p. odvolanie\nprípustné, vo veci v zmysle dôvodov uvedených v § 250ja ods. 2 O.s.p. nenariadil pojednávanie a po\nneverejnej porade senátu jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k záveru,\nže odvolanie nie je dôvodné, pretože napadnutý rozsudok krajského súdu je vo výroku vecne správny\na vydaný v súlade so zákonom, a preto ho po preskúmaní dôležitosti odvolacích dôvodov postupom\nuvedeným v § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.\n16. Na prvom mieste sa musí konajúci senát Najvyššieho súdu vyjadriť k rozhodovacej kompetencii\nsenátu správneho kolégia konať v uvedenej veci. Čo sa týka niektorých pochybností o oprávnení\npreverovať zákonnosť rozhodnutia správcu konkurznej podstaty v medziach správneho súdnictva a\nsubsidiárny postup podľa Piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, konajúci senát Najvyššieho súdu\nodkazuje na svoju predchádzajúcu judikatúru (rozsudok sp.zn. 1Sžso/37/2014 zo dňa 27.10.2015)\nako aj na ustanovenie § 32 ods. 13 zák. č. 7/2005 Z.z. a tiež na ustanovenie § 244 ods. 6\nO.s.p., prostredníctvom ktorých zákonodarca umožnil osobitným zákonom rozšíriť pôsobnosť správneho\nsúdnictva na iné druhy súdnych konaní, a to aj zabezpečovať osobitné nachádzacie súdne konania\n(napríklad § 17 zákona č. 85/2005 Z.z. o politických stranách a politických hnutiach), kam osobitné\nrozhodovanie o určení vymáhateľnosti popretej pohľadávky nepochybne patrí.\nPodľa § 244 ods. 6 O.s.p. primerane podľa ustanovení tejto časti konajú a rozhodujú súdy aj vtedy,\nak to ustanoví osobitný predpis alebo ak preskúmanie rozhodnutí orgánov verejnej správy vyplýva z\nmedzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná.\n\nPodľa § 32 ods. 13 zák. č. 7/2005 Z.z. v citovanom znení platí, že ak bola popretá pohľadávka veriteľa,\no ktorej rozhodovať patrí do právomoci iného orgánu ako súdu, je súd, ktorý by bol príslušný na\npreskúmanie zákonnosti takéhoto rozhodnutia, príslušný aj na konanie o určení tejto pohľadávky; to platí\naj vtedy, ak iný orgán ako súd takéto rozhodnutie nevydal.\n17. Predmetom súdneho prieskumu nie je formálne rozhodnutie orgánu verejnej správy, ale osobitný\núkon subjektu - správcu konkurznej podstaty, na ktorého zákonodarca delegoval osobitnú právomoc\nvo forme poprieť pohľadávku čo do právneho dôvodu, vymáhateľnosti, výšky, poradia, zabezpečenia\nzabezpečovacím právom alebo poradia zabezpečovacieho práva s tým dôsledkom, že pokiaľ veriteľ\npopretej pohľadávky sa v stanovenej lehote nedomáha určenia popretej pohľadávky na oprávnenom\nsúde, tak sa na takúto pohľadávku v konkurze neprihliada.\nOsobitným prípadom je situácia, kedy orgán verejnej správy v dôsledku vyhlásenia konkurzu stráca\noprávnenie disponovať s vydaným formálnym rozhodnutím (v prejednávanej veci ide o 3 prvostupňové\nrozhodnutia vo veci predpísania dlžného poistenia), ktorá plynutím času zoslabuje nielen svoju\nvykonateľnosť ale aj vymožiteľnosť, a vtedy sa právomoc na určenie popretej pohľadávky presúva na\nsprávne súdnictvo.\n18. Ďalej Najvyšší súd konštatuje, že po preverení riadnosti podmienok vykonávania súdneho prieskumu\nrozhodnutia o popretí dotknutých pohľadávok (tzn. najmä splnenia podmienok konania a okruhu\núčastníkov) sa celkom stotožňuje so skutkovými závermi krajského súdu v tom rozsahu, ako si ich osvojil\nzo zistení uvedených účastníkmi konania. Na druhej strane podstatou súdneho odvolania proti rozsudku\nkrajského súdu ako aj žaloby, ktorou žalobkyňa spochybňuje závery žalovaného o možnosti popretia\ndotknutých pohľadávok, je právna otázka, či prihlásené pohľadávky spadajú pod účinky právneho\ninštitútu premlčania, a ak áno, potom v akom rozsahu.\n19. Po preverení okruhu účastníkov a podmienok konania v súvislosti s hore položenou otázkou Najvyšší\nsúd vopred avizuje, že po vyhodnotení závažnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému\nrozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho spisu Najvyšší súd s prihliadnutím na ust. §\n219 ods. 2 v spoj. s § 246c ods. 1 O.s.p. konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických\nargumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem\nobsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne\nvýchodiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s ním stotožňuje v prevažujúcom\nrozsahu a aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe fakty prejednávanej veci spolu s právnymi\nzávermi krajského súdu, Najvyšší súd sa vo svojom odôvodnení následne obmedzí iba na rekapituláciu\nniektorých vybraných bodov odôvodnenia napadnutého rozsudku a doplnenia svojich odlišných, resp.\ndoplňujúcich zistení a záverov zistených v odvolacom konaní (§ 219 ods. 2 v spoj. s § 246c ods. 1\nO.s.p. umožňuje odvolaciemu súdu doplniť odôvodnenie prvostupňového súdu o ďalšie dôvody), najmä\nvo vzťahu k hore vymedzenej právnej otázke.\n20. Najvyššiemu súdu sa z odvolacej argumentácie javí, že žalovaný za svoj odvolací dôvod označil\nto, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Vo svojich\nodvolacích námietkach potom argumentoval (viď bod č. 10) výkladovým prekročením rámca, ktorý je\nvymedzený objektívnym právom, t.j. slovenským právnym poriadkom. Navyše s podporou ustanovenia\n§ 28 ods. 6 zák. č. 7/2005 Z.z. vyjadril nespokojnosť so záverom krajského súdu o nutnosti výkladom\nprekonať medzeru v právnej úprave.\nNaopak žalobkyňa v prvostupňovom súdnom konaní poukazovala na skutočnosť, že nakoľko v období\nod začatia konkurzného konania (18.11.2013 - viď § 14 ods. 3 zák. č. 7/2005 Z.z.) do jeho ukončenia\nvyhlásením konkurzu (14.03.2014 - viď § 23 ods. 1 zák. č. 7/2005 Z.z.) malo dôjsť podľa žalovaného (viď\nním uplatnené popretie pohľadávok z titulu ich premlčania) k premlčaniu márnym uplynutím premlčacej\ndoby ku dňu 27.12.2013 (č. 9/20), 23.01.2014 (č. 9/21) a dňa 21.02.2014 (č. 9/33).\nPodľa § 28 ods. 6 zák. č. 7/2005 Z.z. v citovanom znení doručenie prihlášky správcovi má pre plynutie\npremlčacej lehoty a zánik práva rovnaké právne účinky ako uplatnenie práva na súde.\n\n21. Z vyššie citovaného ustanovenia vyplýva, že sa jeho účinky nevzťahujú na konkurzné konanie ale\nna obdobia po vyhlásení konkurzu. Z ustanovenia § 14 zák. č. 7/2005 Z.z. nepochybne vyplýva záver,\nže veritelia pohľadávok proti dlžníkovi sú v konkurznom konaní pozbavení nakladať s niektorými svojimi\nprávami vo vzťahu k pohľadávkam a ich správa sa iba zúži na sledovanie priebehu konkurzného konania.\nPodľa § 14 ods. 5 zák. č. 7/2005 Z.z. v citovanom znení začatie konkurzného konania má tieto účinky:\na) dlžník je povinný obmedziť výkon činnosti len na bežné právne úkony; ak dlžník poruší túto povinnosť,\nplatnosť právneho úkonu tým nie je dotknutá, právnemu úkonu však možno v konkurze odporovať,\nb) na majetok patriaci dlžníkovi nemožno začať konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie;\nuž začaté konania o výkon rozhodnutia alebo exekučné konania sa prerušujú,\nc) na majetok patriaci dlžníkovi nemožno pre záväzok dlžníka zabezpečený zabezpečovacím právom\nzačať ani pokračovať vo výkone zabezpečovacieho práva; tento účinok sa nevzťahuje na výkon\nzabezpečovacieho práva vzťahujúceho sa na peňažné prostriedky, pohľadávky z účtu v banke 5) alebo\nv pobočke zahraničnej banky, 6) štátne dlhopisy, prevoditeľné cenné papiere 7) alebo na pokračovanie\nvo výkone zabezpečovacieho práva dobrovoľnou dražbou podľa osobitného predpisu, 8)\nd) konanie o zrušení spoločnosti bez likvidácie sa prerušuje.\nže pohľadávkami proti podstate sú len tie pohľadávky za peňažné náhrady z garančného fondu, ktoré\npredstavujú dávky poskytnuté zamestnancom za ich pracovnoprávne nároky.\n22. Avšak, aby veritelia neboli v tomto štádiu svojou pasívnou úlohou diskriminovaní, ako v inej súvislosti\nnamietala žalobkyňa, tak zákonodarca nemal v skupine rovnakých osôb podieľajúcich sa na riešení\nplatobnej neschopnosti alebo predĺžení dlžníka pripustiť, aby iná osoba z tohto zoskupenia mala viac\npráv, ako zvyšné osoby.\nV prejednávanej veci ide o vyváženie práva štátom poverenej osoby poprieť pohľadávky po uplynutí\nobjektívne dlhého času (v prejednávanej veci konkurzné konanie sa vymedzilo od podania návrhu na\nvyhlásenie konkurzu dňa 28.10.2013 až po jeho vyhlásenie, t.j. na takmer 6 mesiacov).\n23. Nakoľko zo samotného textu zák. č. 7/2005 Z.z. pre Najvyšší súd jednoznačne vyplýva, že\nzákonodarca toto vyváženie vykonal až v ustanovení, ktoré citoval žalobca vo svojom odvolaní, potom\nNajvyšší súd súhlasí s právnym názorom krajského súdu (str. 8 rozsudku krajského súdu), že v\ntexte právneho predpisu sa nachádza medzera v zákone, ktorá nemôže mať za následok porušenie\nzákladného práva garantovaného v Ústave Slovenskej republiky; v prejednávanej veci o vlastnícke právo\nk pohľadávke v zmysle čl. 20 ústavy.\nZa týchto okolností, t.j. že zákonodarca nedáva jednoznačnú odpoveď na niektoré správania vykonaných\nv medziach regulovaných spoločenských vzťahov, ako už Najvyšší súd zdôraznil, nastala medzera v\nzákone („vacuum iuris“) ako neplánovaná nedokonalosť v účinnom právnom poriadku, a preto je iba\núlohou orgánov súdnej moci (najmä čl. 1 ods. 1 veta prvá v spojení s čl. 141 ods. 1 a čl. 142 ods. 1\nústavy) túto medzeru výkladovým postupom zaplniť.\n24. Na uvedenom základe sa Najvyšší súd stotožňuje s právnymi názormi, ktoré krajský súd takto\nsformuloval:\n„Zákonom stanovená 6-ročná lehota, v ktorej má žalobca možnosť vymáhať poistné, podľa názoru súdu\nnemôže byť žalobcovi skrátená, a to ani účinkami vyhlásenia konkurzu. V zmysle rozhodnutia Ústavného\nsúdu SR I 31.US1/2004 medzera v právnej úprave nemôže mať za následok porušenie základného\npráva garantovaného v Ústave SR. V takomto prípade je potrebné použiť taký výklad, ktorý by základné\nprávo nielenže neporušoval, ale naopak garantoval. Výklad právneho predpisu nesmie obmedzovať,\nresp. brániť v reálnom uplatnení základného práva.\nZákon o konkurze a reštrukturalizácii neupravuje spočívanie lehôt v prípade začatia konkurzného\nkonania do vyhlásenia konkurzu napriek tomu, že v tomto období veriteľ žiadnym spôsobom nemôže\novplyvniť osud svojej pohľadávky a môže dôjsť v dôsledku objektívnej skutočnosti plynutia času k jej\npremlčaniu. Súd má za to, že túto medzeru v právnej úprave je potrebné preklenúť takým výkladom,\nktorý by neporušil právo veriteľa, spočívajúce v možnosti vymáhať poistné priznané právoplatným\nrozhodnutím. Aby tomu tak bolo, súd má za to, že analogicky treba pripustiť spočívanie (neplynutie)\npremlčacej lehoty v predmetnom spornom období, ktorej plynutie sa nanovo obnoví vyhlásením\n\nkonkurzu, kedy už veriteľ môže uplatniť pohľadávku. Na mieste je analogická aplikácia ustanovenia §\n47 ods. 1 ZoKR, v zmysle ktorého vyhlásením konkurzu neplynú lehoty v konaniach prerušených, ako aj\nanalógia ustanovenia § 14 ods. 5 písm. b/ ZoKR a § 48 ZoKR, v zmysle ktorých sa vykonávacie konania\nprerušujú, resp. po vyhlásení konkurzu zastavujú.\nSúd sa nestotožňuje s argumentáciou žalovaného, pokiaľ poukázal na právnu zásadu, že práva patria\nbdelým, a že žalobca mal možnosť takmer 6 rokov podať návrh na exekúciu. Podľa názoru súdu\nžalobcovi nemožno vytknúť, ak takýto návrh nepodal skôr počas plynutia lehoty na vymáhanie (mohol\ntak urobiť aj v posledný deň lehoty) a nemohol predvídať začatie konkurzného konania v prípade jeho\ndlžníka. Poukazovanie na predmetnú zásadu by bolo namieste v prípade, pokiaľ by žalobca vlastným\nkonaním zmeškal určitú lehotu, resp. opomenul by niečo v lehote vykonať, avšak nie v prípade, ak má\nzákonom stanovenú lehotu na uplatnenie svojho práva, v danom prípade práva vymáhať predpísané\npoistné, avšak z objektívnych dôvodov, v dôsledku vyhlásenia konkurzu, čo nemohol žiadnym spôsobom\novplyvniť, toto právo stráca.“\n25. Vzhľadom na hore uvedené v súlade s právnymi názormi krajského súd má Najvyšší súd za\npreukázané, že pohľadávka vedená pod por.č. 9/20 bola uplatnená včas. Zákonom stanovená 6ročná lehota plynula v období od 27.12.2007 do 27.12.2013. Z tejto lehoty je potrebné odpočítať\nobdobie spočívania lehoty, v ktorom žalobkyňa nemohla žiadnym spôsobom realizovať svoje právo na\nvymáhanie pohľadávky, t.j. v danom prípade obdobie od 19.11.2013 do 27.12.2013, kedy malo dôjsť k\npremlčaniu, teda 37 dní. Žalobkyni sa obnovila možnosť uplatniť pohľadávku až vyhlásením konkurzu\ndňa 15.03.2014, teda týmto dňom začala plynúť opätovne premlčacia lehota, t.j. zostávajúcich 37 dní\ndo 20.04.2014.\nTým, že žalobkyňa uplatnila pohľadávku doručením prihlášky u správcu dňa 03.04.2014, pohľadávka\nešte nebola premlčaná a došlo k pretrhnutiu plynutia 6-ročnej premlčacej lehoty, t.j. v zmysle § 28 ods. 6\nzák. č. 7/2005 Z.z. došlo k rovnakým právnym účinkom ako pri uplatnení práva na súde (prestala plynúť\npremlčacia lehota vo vzťahu k prihlásenej pohľadávke).\n26. Obdobné závery plynú jednoznačne z rozsudku krajského súdu pre zvyšné dve pohľadávky vedené\npod por.č. 9/21 a por.č. 9/33, a preto Najvyšší súd, aby zbytočne tieto závery neopakoval, tak na toto\nodôvodnenie iba odkazuje.\nZ vyššie uvedených dôvodov Najvyšší súd odvolaniu nemohol vyhovieť.\nV.\n27. Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, po vyhodnotení námietok\nžalobcu, ako aj s prihliadnutím na závery obsiahnuté vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach,\nnajmä už v citovanom rozhodnutí sp.zn. 1Sžso/37/2014, pri ktorom Najvyšší súd nezistil žiaden\nrelevantný dôvod, aby sa od neho odchýlil (napríklad zásadná zmena právneho prostredia, zistenie\nodlišného skutkového stavu alebo prijatie protichodného zjednocovacieho stanoviska), s osvojením si\nargumentácie krajského súdu postupom podľa § 219 ods. 2 O.s.p. rozhodol tak, ako je uvedené vo\nvýroku rozsudku.\nPodľa čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky sú sudcovia pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri\nrozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5\na zákonom.\nPodľa § 135 ods. 1 O.s.p. je súd viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis\nje v rozpore s ústavou, so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika\nviazaná [§ 109 ods. 1 písm. b)]. Súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu\npre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Ďalej je súd viazaný rozhodnutím\npríslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný\npodľa osobitných predpisov, a kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku\nspoločnosti a o zápise základného imania; 14) súd však nie je viazaný rozhodnutím v blokovom konaní.\n28. Odvolací súd vzhľadom na odvolacie námietky uplatnené žalovanou uvádza, že napadnutý rozsudok\nkrajského súdu nevykazuje žiadne závažné nedostatky vo formálnych či obsahových náležitostiach, tak\n\nako sú napríklad spomenuté v ustanovení § 157 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. Uvedený rozsudok\nkrajského súdu vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu, ktorý je logicky vyhodnotený a\nriadne právne posúdený.\nOdvolací súd sa stotožňuje so skutkovými zisteniami a právnymi názormi vyslovenými v\npredchádzajúcom súdnom konaní o tom, že popreté pohľadávky sú určené tak, ako to vyslovil krajský\nsúd vo svojom výroku.\n29. Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, po vyhodnotení námietok\nžalobkyne, ako aj žalovanej, Najvyšší súd s osvojením si argumentácie krajského súdu postupom podľa\n§ 219 ods. 2 O.s.p. a s oznámením termínu vyhlásenia rozsudku postupom podľa §156 ods. l a 3 O.s.p.\nrozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku.\n30. O práve na náhradu trov odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa § 224 ods.\n1 O.s.p., podľa ktorého neúspešnému žalovanému právo na náhradu trov tohto konania nevzniklo.\nNakoľko úspešná žalobkyňa si svoje právo na náhradu trov odvolacieho konania v zákonnej 3 -dňovej\nlehote neuplatnila a zo spisu nebolo preukázané, že by jej trovy vznikli, Najvyšší súd otázku náhrady trov\nsúdneho konania uzavrel výrokom o nepriznaní trov konania odvolacieho konania obidvom účastníkom.\n31. Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ust. § 250ja ods. 3 O.s.p. rozhodol bez pojednávania,\nlebo nezistil, že by týmto postupom bol porušený verejný záujem (vo veci prebehlo na prvom stupni súdne\npojednávanie, pričom účastníkom bola daná možnosť sa ho zúčastniť), nešlo o vec v zmysle § 250i ods.\n2 O.s.p. (nachádzacie súdne konanie pri preverovaní popretia pohľadávky je spojené s verejnoprávnymi\nvzťahmi), v konaní nebolo potrebné v súlade s ust. § 250i ods. 1 O.s.p. vykonať dokazovanie a z iných\ndôvodov nevznikla potreba pojednávanie nariadiť.\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustný opravný prostriedok (§ 246c ods. 1 O.s.p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "23S/127/2014", "guid": "bd4da96c-17cf-4207-847b-824cc2b76313:2a7615f2-38f1-48b0-baa3-8e4ef0b26f15", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}