{"guid": "c32c118d-e571-4b79-a5a9-b862200e2655:f70e5c89-83af-401b-9538-8d6adb9301df", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:6013201868.1", "spisova_znacka": "1Sžso/74/2014", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžso/74/2014 z 31. 5. 2016", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 31. mája 2016, sp. zn. 1Sžso/74/2014, ECLI:SK:NSSR:2016:6013201868.1", "identifikacne_cislo": "6013201868", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Dagmar Snopeková", "sudca_id": 12, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-dagmar-snopekova-12", "datum_vydania": "2016-05-31", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2003/599", "nazov": "zákon č. 599/2003 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/599", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/599-2003"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/599/#paragraf-15.odsek-1", "nazov": "§ 15 ods. 1 zákona č. 599/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/599/#paragraf-15.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/599-2003/paragraf-15"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2003/599#paragraf-15"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/f70e5c89-83af-401b-9538-8d6adb9301df", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:6013201868.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2016:6013201868.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2016:6013201868.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n1Sžso/74/2014\n6013201868\n31. 05. 2016\nJUDr., Ing. Miroslav Gavalec\nECLI:SK:NSSR:2016:6013201868.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu Ing. JUDr.\nMiroslava Gavalca PhD. a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Jany Henčekovej, PhD., v právnej\nveci navrhovateľky: H. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. č. XX/XX, XXX XX L. J. E., proti odporcovi:\nMesto Žiar nad Hronom, s doručovacou adresou Š. Moysesa č. 46, 965 19 Žiar nad Hronom, o\npreskúmanie zákonnosti rozhodnutí správneho orgánu v konaní o dávkach v hmotnej núdzi, na odvolanie\nnavrhovateľky ako aj odporcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 21. februára 2014\nč. k. 25Sp/67/2013-16 v spojení s opravným uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 28.\njúla 2014 č. k. 25Sp/67/2013-40, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 21. februára\n2014 č. k. 25Sp/67/2013-16 v spojení s opravným uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.\n25Sp/67/2013-40 zo dňa 28. júla 2014 p o t v r d z u j e .\nOdvolanie navrhovateľky o d m i e t a .\nNavrhovateľke náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nI.\nKonanie na správnom orgáne\n1. Rozhodnutím č.: 80/2013, č. sp. 5460/2013 z 12. novembra 2013 (ďalej na účely rozsudku len\n„napadnuté rozhodnutie“ - viď administratívny spis) odporca ako prvostupňový správny orgán príslušný\npodľa § 4 ods. 3 písm. p) zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov (ďalej\nna účely rozsudku len „zák. č. 369/1990 Zb.“), § 15 a § 24 písm. a) zákona č. 599/2003 Z. z. o pomoci v\nhmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej na účely\nrozsudku len „zák. č. 599/2003 Z. z.“ - účinný do 31.12.2013), ako aj v zmysle Zásad pri poskytovaní\njednorazových dávok v hmotnej núdzi obyvateľom mesta (ďalej na účely rozsudku len „Zásady mesta“)\na zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej na\núčely rozsudku len „Správny poriadok“) nepriznal navrhovateľke jednorazovú dávku v hmotnej núdzi.\nPodľa § 4 ods. 3 písm. p) zák. č. 369/1990 Zb. v znení relevantnom pre prejednávanú vec obec pri výkone\nsamosprávy [okrem iného] najmä plní úlohy na úseku sociálnej pomoci v rozsahu podľa osobitného\npredpisu.\nPodľa § 15 ods. 1 zák. č. 599/2003 Z. z. v citovanom znení jednorazovú dávku v hmotnej núdzi\nmožno poskytnúť občanovi v hmotnej núdzi a fyzickým osobám, ktoré sa s občanom v hmotnej núdzi\nspoločne posudzujú, ktorým sa vypláca dávka a príspevky najmä na úhradu mimoriadnych výdavkov na\n\nnevyhnutné ošatenie, základné vybavenie domácnosti, zakúpenie školských potrieb pre nezaopatrené\ndieťa a na mimoriadne liečebné náklady.\nPodľa § 24 písm. a) zák. č. 599/2003 Z. z. v citovanom znení obec pri výkone svojej samosprávnej\npôsobnosti rozhoduje o jednorazovej dávke v hmotnej núdzi.\n2. Pri svojom zamietavom rozhodnutí odporca vychádzal z toho, že ho navrhovateľka žiadosťou zo dňa\n29.10.2013 požiadala o priznanie jednorazovej dávky v hmotnej núdzi s odôvodnením, že jej ekonomické\nvýdavky sú väčšie ako príjem.\nĎalej odporca uviedol, že navrhovateľka na jar roku 2013 sa podrobila operačnému zákroku s následným\nliečením mnohými liekmi a tiež má problémy so zubami. Požadované finančné prostriedky navrhovateľka\npotrebuje na lieky, ktoré zdravotné poisťovňa neprepláca.\n3. Z predložených listinných podkladov a z vykonaného šetrenia odporca zistil, že navrhovateľka\nje rozvedená a býva spolu so svojim synom D. (občan s ťažkým zdravotným postihnutím, ktorému\nposkytuje celodenné, osobné a riadne opatrovanie) v dvojizbovom byte, ktorý má navrhovateľka v\nosobnom vlastníctve. Druhý syn O. pracuje a žije v Bratislave.\nCelkový príjem navrhovateľky činí 181,37 € mesačne, pričom uvedený príjem tvorí:\n- peňažný príspevok na opatrovanie vo výške 130,59 € a\n- dávky v hmotnej núdzi s príspevkami vo výške 50,78 €.\n4. V minulosti odporca navrhovateľke viackrát a opakovane po sebe (v rokoch 2009 až 2012) poskytol\nsociálnu výpomoc, t. j. jednorazovú dávku v hmotnej núdzi.\nZa posledné 4 roky to bolo celkom 199,58 €.\n5. Následne v odôvodnení odporca uviedol, že\n„Z uvedeného vyplýva, že v zmysle zákona č. 599/2003 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov máte nárok na dávku v hmotnej núdzi\nmesačne u jednotlivca s príspevkom na zdravotnú starostlivosť pre jednu osobu vo výške 62,50 €. Ako\nobčanovi v hmotnej núdzi a fyzickým osobám, ktoré sa s občanom v hmotnej núdzi spoločne posudzujú,\nna úhradu nákladov spojených s bývaním na pomoc v hmotnej núdzi, Vám po splnení podmienky nároku\npodľa § 13, ods. 2 patrí príspevok na bývanie vo výške 55,80 € mesačne. Nakoľko plníte nárok z dôvodov\nuvedených v § 7 zákona č. 599/2003 Z.z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov v znení neskorších predpisov, podľa § 14 Vám patrí ochranný príspevok vo výške 63,07 €\nmesačne.“\n6. Záverom po zdôraznení fakultatívneho charakteru uvedenej dávky odporca vyslovil svoj názor, že\nv predchádzajúcich dvoch za sebou idúcich rokoch 2011 a 2012 poskytol navrhovateľke jednorazovú\ndávku v hmotnej núdzi, a to v roku 2011 vo forme peňažnej dávky vo výške 30 € a v roku 2012 tiež\nvo forme peňažnej dávky vo výške 70 €, tak sa nejedná o mimoriadne nepriaznivú životnú situáciu\nkrátkodobého charakteru.\nPodľa Zásad mesta [konajúci odvolací súd cituje doslovne z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia]\njednorazová dávka v hmotnej núdzi sa môže poskytnúť občanom, ktorí sa ocitnú v hmotnej núdzi na\núhrady mimoriadnych výdavkov na nevyhnutné ošatenie, základné vybavenie domácnosti, mimoriadne\nliečebné náklady, zakúpenie školských potrieb pre nezaopatrené dieťa, dioptrické okuliare pre dieťa,\nkúpu uhlia a palivového dreva, kompenzáciu škody spôsobenej živelnou pohromou. Spoluúčasť na\npokrytí nákladov na bývanie (resp. na zabezpečenie základných životných podmienok spojených so\nzvýšením nákladov na bývanie), poplatky v útulku a vybavenie osobných dokladov pri strate, odcudzení.\nÚčelom jednorazovej dávky v hmotnej núdzi je okamžitá pomoc pri preklenutí mimoriadne nepriaznivej\nživotnej situácie krátkodobého charakteru, z ktorej sa občan alebo rodiny nedokážu sami dostať vlastným\npričinením.\nV zmysle Zásad mesta [konajúci odvolací súd cituje doslovne z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia]\npri poskytovaní jednorazovej dávky v hmotnej núdzi obyvateľom mesta, jednorazová dávka v hmotnej\nnúdzi sa nemôže poskytnúť žiadateľovi, ak bola poskytnutá v dvoch predchádzajúcich za sebou idúcich\nrokoch.\nII.\nKonanie na prvostupňovom súde\n\nA)\n7. Proti hore citovanému rozhodnutiu podala navrhovateľka na Krajský súd v Banskej Bystrici v zmysle\n§ 27 zák. č. 369/1990 Zb. opravný prostriedok (označený ako „odvolanie“) z 27.11.2013.\n8. Navrhovateľka najmä zdôraznila\n- svoju nevedomosť ohľadne skôr poskytnutej dávky 70 €,\n- nemožnosť zasiahnuť do tvorby zákonov tejto oblasti,\n- dávky poskytnuté rómskym spoluobčanom,\n- svoj súčasný zdravotný stav, rozsah užívania liekov ako aj budúce lekárske zákroky,\n- starostlivosť o svojho ZŤP syna ako aj položila dôraz na\n- svoje štrukturalizované mesačné náklady.\n9. Procesné riešenie súdneho prieskumu navrhovateľka nešpecifikovala.\n10. Svoju nesúhlasnú argumentáciu sformuloval odporca vo vyjadrení z 23.12.2013.\nB)\n11. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd prvého stupňa v konaní podľa Tretej hlavy Piatej časti\nzákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku preskúmal opravným prostriedkom napadnuté\nrozhodnutie podľa § 250l ods. 1 O.s.p. a podľa § 250q ods. 2 O.s.p. napadnuté rozhodnutie zrušil a vec\nmu vrátil na ďalšie konanie bez uvedenia zrušovacieho dôvodu.\nV časti týkajúcej sa poučenia účastníkov o ich práve na podanie odvolania ich poučil, že toto právo majú\nako aj majú postupovať pri jeho uplatnení.\n12. Pri svojich záveroch s poukazom na vôľu zákonodarcu obsiahnutú v § 3 ods. 4, § 46 a § 47 Správneho\nporiadku v súvislosti s presadzovaním zásady materiálnej pravdy krajský súd zdôraznil, že správny orgán\npri vydaní predmetného rozhodnutia nepostupoval podľa citovaných ustanovení, pretože nedostatočne\nzistil skutkový stav veci a následne nedostatočne odôvodnil rozhodnutie.\nSkutočnosť, že navrhovateľke už bola poskytnutá jednorazová dávka v hmotnej núdzi v posledných\ndvoch rokoch, nemôže byť len ako samotná dostatočným dôvodom pre jej nepriznanie. Vo veci krajský\nsúd položil dôraz na zváženie aj ostatných iných skutočností, ktoré mohli nastať práve v čase podania\nžiadosti. Tieto ostatné skutočnosti (zatiaľ nezistené a nevyhodnotené) označil krajský súd za tak\nzávažné, že môžu napĺňať zmysel a účel zákona v súvislosti s poskytovaním jednorazovej dávky v\nhmotnej núdzi.\nIII.\nOdvolanie navrhovateľky/odporcu/stanoviská\nA)\n13. Vo včas podanom odvolaní zo dňa 08. apríla 2014 (č. l. 19) proti rozsudku prvostupňového súdu\nnavrhovateľka spochybňovala dostatočnosť prešetrenia skutočného stavu (t. j. najmä lekárske správy v\nspojení s vyvolanými výdavkami u navrhovateľky).\nK odvolaniu doložila dva doklady z očnej optiky.\n\nB)\n14. Vo včas podanom odvolaní zo dňa 09. apríla 2014 (č. l. 22) proti rozsudku prvostupňového súdu\nodporca ako odvolacie dôvody uviedol, že\na) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (t. j.\n§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.) a\nb) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (t. j. § 205 ods.\n2 písm. f/ O.s.p.).\n15. Predovšetkým uviedol nasledujúce odvolacie argumenty, t. j. že:\n- vzhľadom na zistený skutkový stav sa nemôže stotožniť so záverom krajského súdu, že nedostatočne\nzistil skutkový stav,\n- účelom jednorazovej dávky v hmotnej núdzi nie je kompenzácia sociálneho dôsledku ťažkého\nzdravotného postihnutia,\n\n- v zmysle Zásad mesta nemôže byť účelom poskytnutia dávky riešenie dlhodobej nepriaznivej situácie,\n- finančné prostriedky na poskytovanie jednorazovej dávky, ktorá má charakter fakultatívnej a nie\nobligatórnej dávky, má odporca obmedzené svojím rozpočtom,\n- súdny prieskum napadnutého rozhodnutia sa riadi ustanovením § 245 ods. 2 O.s.p., a pri rozhodovaní\nodporca poukázal na svoju internú smernicu,\n- správny súd by mohol napadnuté rozhodnutie potom zrušiť len v prípade, keby voľná úvaha, ktorou\nsa odporca riadil pri rozhodnutí, nezodpovedala obsahu spisu alebo sa priečila zásadám logického\nmyslenia, ako aj že\n- krajský súd napriek požiadavke § 250j ods. 4 veta prvá a druhá v spojení s § 2501 ods. 2 O.s.p. vo\nvýroku rozsudku neuviedol ustanovenie, podľa ktorého napadnuté rozhodnutie zrušil.\n16. Záverom odporca požadoval, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu zmenil\ntak, že napadnuté rozhodnutie potvrdí.\nC)\n17. K odvolaniu navrhovateľky sa odporca vyjadril podaním z 26.05.2014, v ktorom v podstate zopakoval\nsvoje vyššie uvedené odvolacie argumenty.\nObdobne sa k odvolaniu odporcu vyjadrila aj navrhovateľka svojim podaním zo dňa 26.05.2014.\nD)\n18. V súvislosti s uvedeným musí Najvyšší súd vysloviť predpoklad, že na tomto základe (najmä\nargumentácia uvedená v poslednej odrážke k bodu č. 15) následne krajský súd vydal dňa 28. júla 2014\nopravné uznesenie č. k. 25Sp/67/2013-40, prostredníctvom ktorého opravil výrok svojho rozsudku tak,\nže správne znie: „Krajský súd rozhodnutie odporcu č. 80/2013, č. sp. 5460/2013 zo dňa 12. novembra\n2013 zrušuje v zmysle § 250j ods. 2 písm. c, d a vec vracia na ďalšie konanie.“\nIV.\nPrávne názory odvolacieho súdu\n19. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd (§ 10 ods. 2 O.s.p.)\npreskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní podľa § 212 v spojení s §\n246c ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (v texte rozsudku tiež „O.s.p.“). Vo veci\nv zmysle dôvodov uvedených v § 250ja ods. 2 v spojení s § 250l ods. 2 O.s.p. nenariadil pojednávanie\na po neverejnej porade senátu jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch) dospel k\nzáveru, že odvolanie navrhovateľky nie je podané oprávnenou osobou, nakoľko ho podala osoba, ktorej\nopravnému prostriedku prvostupňový súd vyhovel, a preto ho musel postupom podľa § 218 ods. 1 písm.\nb) O.s.p. odmietnuť.\nHoci odvolanie odporcu nie je v zmysle zákona prípustné (§ 250s O.s.p.) Najvyšší súd v súlade so\nzásadou ústavno-konformného výkladu toto odvolanie na základe nižšie uvedených dôvodov prejednal,\na po zistení, že je nedôvodné, mu nevyhovel.\n20. Na prvom mieste Najvyšší súd zdôrazňuje, že zákonodarca výkon správneho súdnictva (najmä čl. 46\na čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) založil iba na návrhovej slobode účastníka (navrhovateľky),\nt. j. zodpovednosti za obranu svojich práv (vigilantibus leges sunt scriptae), vybrať si podľa Občianskeho\nsúdneho poriadku z prostriedkov ochrany ten najvhodnejší proti rozhodnutiu či postupu orgánu verejnej\nsprávy. Preto správny súd nie je oprávnený do tejto procesnej slobody, t. j. rozhodnutie účastníka konania\nz úradnej povinnosti meniť alebo ho presviedčať o nevhodnosti takto zvoleného prostriedku nápravy.\n21. Rovnako Najvyšší súd zdôrazňuje, že predmetom odvolacieho súdneho konania je prieskum vecnej\nsprávnosti výroku rozsudku krajského súdu (§ 219 ods. 1 v spojení s § 205 a § 250l ods. 2 O.s.p.) o\nzrušení napadnutého rozhodnutia, preto Najvyšší súd ako súd odvolací primárne v medziach odvolania\n(viď § 212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 a § 250l ods. 2 O.s.p.) preskúmal rozsudok krajského súdu\ni súdne konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania preskúmal zákonnosť\nnapadnutého rozhodnutia, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými zrušujúcimi\nnámietkami navrhovateľky (§ 250j ods. 2 v spojení s § 250l ods. 2 O.s.p.) ako aj so stanoviskami zvyšných\núčastníkov, a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého\nrozhodnutia.\nĎalej zdôrazňuje, že podľa ustálenej súdnej judikatúry (najmä nález Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky č. k. II ÚS 127/07-21, alebo rozhodnutia Najvyššieho súdu sp. zn. 6Sžo 84/2007, sp. zn.\n\n6Sžo 98/2008, sp. zn. 1Sžo 33/2008, sp. zn. 2Sžo 5/2009 či sp. zn. 8Sžo 547/2009) nie je úlohou\nvšeobecného súdu pri výkone správneho súdnictva nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len\npreskúmavať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či oprávnené a príslušné správne orgány pri\nriešení konkrétnych otázok vymedzených opravným prostriedkom rešpektovali príslušné hmotnoprávne\na procesnoprávne predpisy. Preto odvolaciemu súdu neprislúcha ani takto vymedzený rámec prieskumu\nrozšíriť aj na iné rozhodnutia, hoci s prv menovaným sú tesne zviazané nielen dôsledkami ale aj\núčastníkmi.\n22. V takto vymedzenom rámci prieskumu a po preverení riadnosti podmienok vykonávania súdneho\nprieskumu rozhodnutí správneho orgánu (tzn. najmä splnenia podmienok správneho konania a okruhu\núčastníkov) sa Najvyšší súd stotožňuje so skutkovými závermi krajského súdu v tom rozsahu, ako si\nich osvojil zo zistení uvedených žalovaným správnym orgánom, ktoré sú obsiahnuté v administratívnom\nspise. Na druhej strane podstatou súdneho odvolania proti rozsudku krajského súdu ako aj opravného\nprostriedku, ktorým sa navrhovateľka domáha preskúmania napadnutého rozhodnutia, je právna\notázka, či aplikácia Zásad mesta na žiadosť navrhovateľky vyhovuje ústavne vymedzeným formálnym\nprameňom práva, ktoré sa majú aplikovať na skutkový stav zistený v prejednávanej veci.\nPráve tento právny rámec aj vymedzuje potrebné medze skutkového zistenia, ktoré podľa tvrdenia\nkrajského súdu nebolo zistené v súlade s požiadavkami zakotvenými v Správnom poriadku.\n23. Odporca svoje odvolanie oprel o viacero námietok. Za účelom riadneho prieskumu zákonnosti\nnapadnutého rozhodnutia sa musí Najvyšší súd primárne vysporiadať s námietkou, ktorú odporca využil\nna spochybnenie zákonnosti rozsudku krajského súdu, keď mu vytýkal absenciu (viď bod č. 15 posledná\nodrážka) ustanovenia vo výroku rozsudku, podľa ktorého napadnuté rozhodnutie krajský súd zrušil, hoci\ntáto požiadavka je výslovne zakotvená v § 250j ods. 4 veta prvá a druhá v spojení s § 2501 ods. 2 O.s.p.\nAž po prípadnom vyslovení nedôvodnosti uvedenej námietky súdom vzniká právo odporcovi na začatie\nodvolacieho konania a na prieskum zákonnosti samotného rozhodnutia (meritórne námietky). Naopak,\nak Najvyšší súd dôjde k záveru, že už prvé procesné, resp. iné pochybenia odporcu krajský súd\nnedostatočne pri kontrole zákonnosti vyhodnotil a ich intenzita naplní zrušovacie dôvody uvedené\nzákonodarcom v ustanovení § 250j ods. 2 O.s.p., potom preverovanie oprávnenosti ďalších námietok je\nv zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva [najmä rozsudok Ruiz Torija v. Španielsko, resp.\nneskôr Garcia Ruiz v. Španielsko (vo veci č. 30544/96 z 20.01.1999)] nehospodárne.\n24. Z citovanej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva jasný právny názor, že správny súd\nnemusí dať detailné odpovede na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale iba na tie, ktoré majú\npre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez\ntoho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie\nrozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového), ale aj odvolacieho (ktoré stručne a jasne objasní\nskutkový a právny základ rozhodnutia), by malo postačovať na záver o tom, že z tohto aspektu je plne\nrealizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.\n25. Ako už bolo uvedené vyššie, Najvyšší súd sa musel predovšetkým vysporiadať s otázkou prípustnosti\nodvolania odporcu. Je nepochybné, že krajský súd v rozsudku poučil účastníkov súdneho prieskumu\no možnosti „podať podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia“ s tým, že krajský súd súčasne\núčastníkov detailne poučil, ako môžu takto súdom poučení svoje procesné právo na podanie odvolania\naj správne realizovať.\nTýmto konaním krajský súd nepochybne u účastníkov vyvolal legitímne očakávanie, že o podanom\nodvolaní aj odvolací nepochybne bude konať a aj rozhodne, nakoľko nielen navrhovateľka ale aj odporca\nako dostatočne právne kvalifikovaný subjekt toto odvolanie podali v zmysle uvedeného poučenia a najmä\nodporca aj navrhol procesné riešenie odvolacieho konania, t. j. návrh zmeny rozsudku krajského súdu\ns tým, že napadnuté rozhodnutie odvolací súd má potvrdiť.\n26. Na tejto skutočnosti, t. j. na legitímnom očakávaní účastníkov vzhľadom k možnosti otvoriť odvolacie\nkonanie, nič nezmenilo ani opravné uznesenie krajského súdu (viď bod č. 18), ktoré síce obsahovalo\npoučenie o neprípustnosti odvolania, ale uvedené poučenie sa týkalo len tohto opravného uznesenia.\nNavyše krajský súd ani nevložil do textu opravného uznesenia žiadne nové pokyny pre účastníkov,\nktorými by eliminoval účinok svojho hore uvedeného poučenia o možnosti napadnúť rozsudok odvolaním\nna Najvyššom súde.\n\n27. Preto z vyjadrení účastníkov, t. j. tak navrhovateľky z 26.05.2014 a ani odporcu z rovnakého dňa\na tiež zo žiadnej listiny založenej do spisu krajského súdu pre Najvyšší súd nevyplýva, že by pristúpili\ndispozitívnym úkonom, napríklad späťvzatím odvolania, k zmene svojho legitímneho očakávania.\nNaopak, z ich doterajších písomných podaní vyplýva, že na svojich odvolaniach zotrvávajú a najmä\nodporca sa dožaduje zmeny odvolaním napadnutého rozsudku.\n28. Prostredníctvom niektorých ustanovení medzinárodnoprávnych zmlúv (napríklad čl. 4 ods. 3 Zmluvy\no Európskej únii alebo čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie), ale najmä § 135 O.s.p. zákonodarca\nzaložil doktrínu záväzného precedensu pre podmienky Slovenskej republiky.\n29. Zo slovenského právneho poriadku nepochybne vyplýva, že správne súdnictvo je neoddeliteľným\nsúčasťou orgánov súdnej moci, ktoré v konkrétnych veciach zabezpečujú napĺňanie ústavného princípu\nprávneho štátu. Výkon správneho súdnictva musí predovšetkým smerovať k ochrane práv jednotlivcov,\no ktorých sa rozhodovalo v časovo predchádzajúcom správnom alebo inom špecializovanom\nadministratívnom konaní.\nV súvislosti s uvedeným Najvyšší súd neustále pri výkone svojej právomoci zdôrazňuje obsah čl. 1 ods.\n1 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky.\n\n30. Ďalej je nepochybné, že podstatou aplikácie uvedeného článku ústavy je zabezpečenie materiálneho\na nie formálneho právneho štátu. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej na účely rozsudku len\n„Ústavný súd“) v mnohých nálezoch (napríklad nález sp. zn. I. ÚS 17/1999 z 22.09.1999 alebo sp. zn.\nI. ÚS 44/1999 z 13.10.1999) konštatoval, že:\n„V právnom štáte, v ktorom sú ako neoddeliteľné súčasti okrem iných stelesnené princípy, ako sú právna\nistota a spravodlivosť (princípy materiálneho právneho štátu), čo možno spoľahlivo vyvodiť z čl. 1 ústavy,\nsa osobitný dôraz kladie na ochranu tých práv, ktoré sú predmetom jeho úpravy. Povinnosťou všetkých\nštátnych orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť ich uplatnenia tými subjektmi, ktorým boli priznané“.\n31. Z hľadiska princípu právnej istoty podlieha ochrane aj legitímne očakávanie, ktoré je užšou\nkategóriou ako právna istota (m.m. nález Ústavného súdu sp. zn. Pl. ÚS 12/05 z 28.11.2007 alebo\nobdobne sp. zn. Pl. ÚS 16/06 z 30.04.2008).\nÚčelom legitímneho očakávania je garancia čitateľnosti správania sa orgánov verejnej moci a ochrana\nsúkromných osôb pred nepredvídateľným mocenským zásahom do ich právnej situácie, na vyústenie\nktorej do určitého výsledku sa spoliehali (viď najmä nález Ústavného súdu sp. zn. Pl. ÚS 16/06 z\n24.06.2009, resp. sp. zn. Pl. ÚS 10/04 zo 06.02.2008).\n32. Čo sa týka legitímneho očakávania účastníkov pri napĺňaní ich procesných práv v konaní o žalobách\npodľa 5. časti Občianskeho súdneho poriadku, Ústavný súd veľakrát prelomil zákonné zákazy, resp.\nneprípustnú úpravu.\nNapríklad prelomenie absolútnej záväznosti zákonnej lehoty na podanie správnej žaloby bolo riešené\nÚstavným súdom prostredníctvom nálezu sp. zn. IV. ÚS 187/2011 z 28. júla 2011 nasledovným\nspôsobom:\n„Pri svojej rozhodovacej činnosti ústavný súd uprednostňuje materiálne poňatie právneho štátu, pričom\npri interpretácii a aplikácii právnych predpisov vychádza zo zmyslu a účelu príslušnej právnej úpravy a\ndbá o to, aby prijaté riešenie bolo akceptovateľné z hľadiska všeobecne ponímanej spravodlivosti (m.\nm. IV. ÚS 1/07, 1.ÚS 57/07, IV. ÚS 182/07). Výklad relevantných právnych noriem nemôže byť taký\nformalistický, aby sa ním v konečnom dôsledku nielen zmaril účel požadovanej súdnej ochrany, ale\naj zabránilo v prístupe k súdnej ochrane z dôvodov, ktoré nemožno v právnom štáte žiadnom prípade\npričítať účastníkovi konania, ktorý sa tejto ochrany domáha.\nPrávny záver najvyššieho súdu, podľa ktorého v konaní, v ktorom je vyžadované povinné zastúpenie\nžalobcu, ktorý nemá právnické vzdelanie, advokátom, dvojmesačná lehota podľa § 250b ods. 1 OSP, v\nktorej môže žalobca podľa 250h ods. 1 OSP rozšíriť rozsah napadnutia správneho rozhodnutia, plynie\nbez ohľadu na to, či súd na žiadosť ustanovil žalobcovi advokáta, popiera podľa názoru ústavného sudu\núčel povinného zastúpenia advokátom v správnom súdnictve, resp. účel základného práva na právnu\npomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 37 ods. 2 listiny a vzhľadom na to vybočuje z medzí ústavne\nkonformného výkladu a aplikácie ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (predovšetkým jeho §250b\nods. 1 a § 250h ods. 1).“\n\n33. Obdobne Ústavný súd aj vo svojej staršej judikatúre dôsledne poukazoval na relatívnosť niektorých\nzákonodarných obmedzení procesných práv účastníkov v správnom súdnictve.\nNapríklad prostredníctvom časovo staršieho nálezu sp. zn. IV. ÚS 283/07 zo 17. apríla 2008\nprezentoval Ústavný súd prelomenie absolútneho zákazu dovolania v správnom súdnictve nasledujúcimi\nargumentmi:\n„Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnym ústavným východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a\niných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do\nústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom\noddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50). Zároveň podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o\ntejto ochrane ustanoví zákon, resp. v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy je možné domáhať sa práv podľa čl. 46\nústavy len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú (I. ÚS 56/01). V obsahu základného\npráva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť\n(I. ÚS 304/06).\nPodľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02) do obsahu základného práva\nna súdnu ochranu patrí právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej\nprávnej normy, ktorá má základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých\nmedzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý\npredpisuje zákon. To platí aj pre výklad a používanie procesnoprávnych predpisov (čl. 46 ods. 4 a čl. 51\nods. 1 ústavy), ktoré upravujú podmienky konania, ku ktorým patria aj procesné podmienky dovolacieho\nkonania ako mimoriadneho opravného postupu najvyššieho súdu.\n....\nUvedené ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu\nodvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou\nzo závažných procesných vád taxatívne uvedených v písmenách a) až g) tohto ustanovenia. Prípustnosť\ndovolania podľa § 237 OSP je založená na princípe univerzality, čo znamená, že dovolaním možno\nnapadnúť každé rozhodnutie odvolacieho súdu bez ohľadu na povahu predmetu konania.“\n34. V tejto súvislosti musí Najvyšší súd dodať, že jednotlivé ustanovenia tzv. jednoduchého práva musia\naj správne súdy povinné interpretovať a aplikovať v prvom rade vždy z pohľadu účelu a zmyslu ochrany\nústavou garantovaných základných práv a slobôd. Totiž aj v prípade hypoteticky možnej konkurencie viac\nmetodologicky racionálne obhájiteľných interpretačných alternatív je nutné zvoliť ako výsledok výkladu\ntú, ktorá opodstatnene nadobúda prednosť pred ostatnými, t. j. uprednostniť interpretáciu takú, ktorá je\nústavne konformnejšia.\nNa základe uvedeného úlohou súdu v podmienkach materiálneho právneho štátu je nájsť také riešenie,\nktoré je v súlade so všeobecnou ideou spravodlivosti, resp. v súlade s prirodzeno-právnymi princípmi, t. j.\nk povinnosti súdu nachádzať právo je nutné pristupovať nielen z pohľadu vyhľadávať priame a výslovné\npokyny v zákonnom texte, ale aj cez povinnosť formulovať, čo je zmyslom a účelom právnych predpisov.\n35. Potom pre Najvyšší súd z vyššie uvedených právnych názorov vyplýva, keďže podľa čl. 144 ods. 2\nústavy môžu súdy namietať nesúlad všeobecne záväzného právneho predpisu s ústavou, sú tým viac\nzaviazané k ústavne súladnému výkladu každého zákona týkajúceho sa ich rozhodovacej činnosti.\n36. Na podporu vyššie vysloveného názoru je možné poukázať aj na to, že Ústavný súd už vo veci\nsp. zn. Pl. ÚS 18/98 uviedol, že v prípade, ak dôjde k výkladu právnych predpisov inak ako ústavne\nkonformným spôsobom, môže to mať dopad na niektoré zo základných práv a slobôd. Podľa právneho\nnázoru ústavného súdu preto ústavne súladný výklad zákonov týkajúcich sa rozhodovacej činnosti súdov\npredstavuje neoddeliteľnú súčasť ich rozhodovacej činnosti a ako taký jedine zodpovedá základnému\nprávu každého na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy (viď aj sp. zn. II. ÚS 50/01).\nTiež Ústavný súd už v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 274/07 z 11. októbra 2007 uviedol, že\n„orgány aplikujúce správne právo a spomedzi nich osobitne sudcovia pri rozhodovaní v správnom\nsúdnictve, sú oprávnení nedostatky zákonnej právnej úpravy svojím výkladom odstraňovať. Takéto\nodstraňovanie však nemožno považovať za legislatívnu činnosť, ktorá by narúšala ústavný princíp\ntrojdelenia štátnej moci. Sudca pri interpretácii normy správneho práva nesmie tvoriť, ale môže\nodhaľovať a formulovať vzťahy medzi jednotlivými právnymi normami vychádzajúc z účelu a zmyslu\nprávnej úpravy. Jedinou požiadavkou, ktorá je pritom na sudcu kladená, je ústavná konformita výkladu\n(čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky).“\n\n37. Na uvedenom právnom základe preto Najvyšší súd výnimočne (viď bod č. 19) v zmysle požiadavky\nodporcu v zmysle zásady efektívnosti konania prejednal vyššie uvedené odvolacie argumenty (viď bod\nč. 15) a rozhodol vo veci.\n38. Navyše musí odvolací súd aj poukázať na to, že krajský súd vo výroku svojho rozsudku síce doplnil\noznačenie zrušovacích dôvodov, avšak z obsahu odôvodnenia pre Najvyšší súd vyplýva celkom jasný\nzáver, že krajský súd zrušil napadnuté rozhodnutie nie z dôvodov uvedených v ustanovení § 250j ods. 2\npísm. c) a d) O.s.p., ktorá kombinácia je právne nelogická (viď napríklad rozsudok Najvyššieho súdu sp.\nzn. 1Sžr 134/2011 z 10.07.2011, kde konštatoval: „Ak krajský súd vysloví zrušujúci dôvod podľa písm. d),\ntento zrušujúci dôvod vylučuje vysloviť aj súčasne zrušujúci dôvod podľa písm. a), ibaže by to štruktúra\nrozhodnutia výnimočne umožňovala.“), ale predovšetkým z dôvodu uvedenom v § 250j ods. 2 písm. a)\nO.s.p., t. j. nesprávne právne posúdenie veci.\nPráve nesprávnym doplnením zrušovacích dôvodov prostredníctvom opravného uznesenia, proti\nktorému nie je prípustné odvolanie, by mohol krajský súd takto odňať právo účastníkovi na nápravu, t.\nj. zasiahnuť do práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 a nasl. ústavy.\nPodľa § 250j ods. 2 písm. a), c) a d) O.s.p. súd zruší napadnuté rozhodnutie správneho orgánu a podľa\nokolností aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vráti vec žalovanému správnemu orgánu na\nďalšie konanie, ak po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu v medziach žaloby dospel\nk záveru, že\na) rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci,\nc) zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci,\nd) rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov,\n39. Odporca predovšetkým namietal, že dostatočne zistil skutkový stav a že účelom jednorazovej dávky\nv hmotnej núdzi nie je kompenzácia sociálneho dôsledku ťažkého zdravotného postihnutia. Najvyšší súd\nuvedené námietky akceptuje, avšak na druhej strane poukazuje, že krajský súd svoj rozsudok založil aj\nna argumente (viď bod č. 12), že skutočnosť, že navrhovateľke už bola poskytnutá jednorazová dávka\nv hmotnej núdzi v posledných dvoch rokoch, nemôže byť len ako samotná dostatočným dôvodom pre\njej nepriznanie.\nJe tiež pravdou, že dotknutá jednorazová dávka v hmotnej núdzi sa svojim charakterom priraďuje medzi\nfakultatívne dávky a preto rozhodnutie o jej nepriznaní podlieha správnej úvahe. Avšak zákonodarca\nsprávnu úvahu (diskrécia) neponechal na voľnej úvahe správneho orgánu, ale ju, napríklad pri súdnom\nprieskume napadnutého rozhodnutia podriadil prostredníctvom ustanovenia § 245 ods. 2 O.s.p. striktnej\npožiadavke riadneho odôvodnenia, ktoré vychádza z platných právnych noriem.\nPodľa § 245 ods. 2 veta prvá O.s.p. pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom\npovolenej voľnej úvahy (správne uváženie), preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí\na hľadísk ustanovených zákonom.\n40. Odporca svoju správnu úvahu odôvodnil aplikáciou textu Zásad mesta (vid bod č. 6 a tam pripojený\ntext), ktorého relevancia mala vychádzať z charakteru dávky, t. j. že je jednorazová. Tento charakter si\nodporca vysvetlil tak, že ide o neopakovateľnú dávku v budúcnosti, hoci by sa zákonné podmienky na\njej priznanie v budúcnosti mohli naplniť.\nTakýto výklad odporcu musí Najvyšší súd odmietnuť, lebo pre poskytovanie jednorazovej dávky nie je\nrelevantným obdobím obdobie ľudského života ale opakujúce sa obdobie, ktoré je napríklad vymedzené\nkalendárnym rokom.\n41. V žiadnom prípade však pre priznanie, resp. pre vyplatenie priznanej dávky nemôže byť na prekážku\nargument, že samosprávny celok, či už mesto alebo obec, ich vypláca zo svojich finančných prostriedkov,\na preto poskytovanie jednorazovej dávky, ktorá má charakter fakultatívnej a nie obligatórnej dávky, má\nodporca obmedzené svojím mestským rozpočtom.\nPreto krajský súd napadnuté rozhodnutie potom správne zrušil na tom základe, že voľná úvaha, ktorou\nsa odporca riadil pri prijatí napadnutého rozhodnutia, nezodpovedala nie obsahu spisu ani že sa priečila\nzásadám logického myslenia, ale že bola v rozpore so zákonnými medzami.\n42. K námietke, že krajský súd napriek požiadavke § 250j ods. 4 veta prvá a druhá v spojení s § 2501\nods. 2 O.s.p. vo výroku rozsudku neuviedol ustanovenie, podľa ktorého napadnuté rozhodnutie zrušil,\nsa Najvyšší súd vysporiadal vyššie pri odôvodnení prípustnosti odvolacieho konania.\n\nV.\n43. Odvolací súd vzhľadom na námietky uplatnené odporcom uvádza, že napadnuté rozhodnutie\nodporcu nemá všetky formálne i obsahové náležitosti rozhodnutia v zmysle § 47 Správneho poriadku.\nUvedené rozhodnutie správneho orgánu, ktoré je založené najmä na správnej úvahe, potom z medzí\nsprávnej úvahy vybočilo tým, že správnym orgánom zistený skutkový stav nie je riadne právne\nposúdený. Na takto vymedzenom základe sa odvolací súd spolu so závermi vyslovenými krajským\nsúdom stotožňuje s právnymi závermi vyslovenými krajským súdom o nutnosti napadnuté rozhodnutie\nzrušiť.\nPočas konania nebolo účastníkmi naznačené ani odvolací súd nedospel k záveru, že by sa vyskytli\nprekážky pre konanie z dôvodov neústavnosti alebo potreby výkladu komunitárneho práva aplikovaných\nprávnych predpisov a súvisiacich právnych aktov orgánov Európskej únie, pre ktoré je potrebné konanie\nprerušiť.\n44. Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, po vyhodnotení\nargumentov navrhovateľky a námietok odporcu ako aj s prihliadnutím na závery obsiahnuté v svojich\nvyššie citovaných rozhodnutiach, pri ktorých Najvyšší súd nezistil žiaden relevantný dôvod, aby sa\nod nich odchýlil (napríklad zásadná zmena právneho prostredia, zistenie odlišného skutkového stavu\nalebo prijatie protichodného zjednocovacieho stanoviska), s osvojením si argumentácie krajského súdu\npostupom konal tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku.\n45. O práve na náhradu trov odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa § 224 ods. 1\nv spojitosti s § 250k ods. 1 ako aj § 250l ods. 2 O.s.p., podľa ktorého neúspešnej navrhovateľke právo\nna náhradu trov tohto konania nevzniklo.\n46. Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ust. § 250ja ods. 2 O.s.p. rozhodol bez pojednávania,\nlebo nezistil, že by týmto postupom bol porušený verejný záujem (vo veci prebehlo na prvom stupni\nsúdne pojednávanie, pričom účastníkom bola daná možnosť sa ho zúčastniť), nešlo o vec v zmysle §\n250i ods. 2 O.s.p. (úprava jednorazovej dávky v hmotnej núdzi a z toho vzniknutých vzťahov vychádza\nz verejnoprávnych vzťahov), v konaní nebolo potrebné v súlade s ust. § 250i ods. 1 v spojení s § 250l\nods. 2 O.s.p. vykonať dokazovanie a z iných dôvodov nevznikla potreba pojednávanie nariadiť.\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustný opravný prostriedok (§ 246c ods. 1 O.s.p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "25Sp/67/2013", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:4833d09a-b0bc-4a7a-853c-853173566736", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 187/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 187/2011 z 28. 7. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-07-28", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4833d09a-b0bc-4a7a-853c-853173566736"}, {"guid": "ussr:4835a1e7-a981-4b28-b42a-fd7acabca853", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 283/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 283/07 z 17. 4. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-04-17", "citacie_n": 72, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4835a1e7-a981-4b28-b42a-fd7acabca853"}, {"guid": "ussr:fdeb7e69-a521-43d5-9a77-1f3c6d08d22d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 182/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 182/07 z 29. 11. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-11-29", "citacie_n": 289, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fdeb7e69-a521-43d5-9a77-1f3c6d08d22d"}, {"guid": "ussr:a7b61495-171c-4374-92d1-0de43ed6d9e4", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 274/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 274/07 z 11. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-11", "citacie_n": 218, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a7b61495-171c-4374-92d1-0de43ed6d9e4"}, {"guid": "ussr:a245eff0-2307-4a23-94d4-9b7f54fe4f02", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 127/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 127/07 z 6. 6. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-06-06", "citacie_n": 732, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a245eff0-2307-4a23-94d4-9b7f54fe4f02"}, {"guid": "ussr:cb0b68ca-a66e-4ab4-b48b-f4621ee131e7", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 1/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 1/07 z 17. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-17", "citacie_n": 335, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:cb0b68ca-a66e-4ab4-b48b-f4621ee131e7"}, {"guid": "ussr:4e37c7f3-ffec-4ae7-ae51-cfb1c657daf7", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 304/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 304/06 z 10. 10. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-10-10", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e37c7f3-ffec-4ae7-ae51-cfb1c657daf7"}, {"guid": "ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 77/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 77/02 z 27. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-27", "citacie_n": 2547, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe"}, {"guid": "ussr:ecc5d2f6-ad9e-4e1a-8807-363f772de4c0", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 56/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 56/01 z 10. 7. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-07-10", "citacie_n": 983, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ecc5d2f6-ad9e-4e1a-8807-363f772de4c0"}, {"guid": "ussr:d8ffb1fb-1fba-47f4-ba22-503363fb8027", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 50/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 50/01 z 11. 10. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-10-11", "citacie_n": 310, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d8ffb1fb-1fba-47f4-ba22-503363fb8027"}], "citovane_v": []}