{"guid": "2c0b696b-1c2c-4330-b543-1018c6a56f3b:a50ddf3e-3a38-41e1-943a-14a6796f198f", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:5014201372.1", "spisova_znacka": "1Sža/9/2016", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/9/2016 z 27. 7. 2016", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 27. júla 2016, sp. zn. 1Sža/9/2016, ECLI:SK:NSSR:2016:5014201372.1", "identifikacne_cislo": "5014201372", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Igor Belko", "sudca_id": 236, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-igor-belko-236", "datum_vydania": "2016-07-27", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": {"sz": "II. ÚS 141/2017", "sud": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "guid": "ussr:6ebd229f-200f-46c5-bae7-713184f7086d", "datum": "2017-06-15", "vztah": "zrusene"}, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-82.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 82 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-82.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/404-2011/paragraf-82"}, {"iri": "/SK/ZZ/2011/404", "nazov": "zákon č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/404", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/404-2011"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2011/404#paragraf-82"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/a50ddf3e-3a38-41e1-943a-14a6796f198f", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:5014201372.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2016:5014201372.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2016:5014201372.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n1Sža/9/2016\n5014201372\n27. 07. 2016\nJUDr. Igor Belko\nECLI:SK:NSSR:2016:5014201372.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora Belka a členov\nsenátu Ing. JUDr. Miroslava Gavalca, PhD. a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. v právnej veci žalobcu:\nF. X. T., nar. XY, štátna príslušnosť Nigéria, bytom na území Slovenskej republiky: u manželky E. T.,\nJ., právne zastúpeného advokátskou kanceláriou: Kolíkova & Partners, s.r.o., so sídlom Radvanská\n21, 811 01 Bratislava, proti žalovanému: Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica,\nŠtefánikovo nábrežie 7, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného, o\nodvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 1Scud/9/2014-255 zo dňa 14.\noktóbra 2015, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 1Scud/9/2014-255\nzo dňa 14. októbra 2015 m e n í tak, že rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-BB2-53-008/2014-SK\nzo dňa 26. novembra 2014 v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu č. PPZ-HCPBB7-57-020/2014-AV z 08.09.2014 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.\nŽalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania titulom zaplatených súdnych poplatkov\nsumu 140€ do 10 dní od právoplatnosti tohto rozsudku na účet Advokátskej kancelárie Kolíková &\nPartners, s.r.o. č. SK XY.\nodôvodnenie:\nI.\nPredmet konania\nKrajský súd v Banskej Bystrici napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa tento domáhal\npreskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia č. PPZ-HCP-BB2-53-008/2014-SK z 26.11.2014, ktorým\nžalovaného ako odvolací správny orgán zmenil rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície Policajného\nzboru v Žiline (ďalej len „prvostupňový správny orgán“).\nPrvostupňový správny orgán rozhodnutím č. PPZ-HCP-BB7-57-020/2014-AV z 08.09.2014 (ďalej len\n„prvostupňové rozhodnutie“) podľa § 77 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a\ndoplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“), v konaní o administratívnom\nvyhostení rozhodol, že žalobcu podľa § 82 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov administratívne\nvyhosťuje z územia Slovenskej republiky a zároveň mu určil zákaz vstupu na územie Slovenskej\nrepubliky na dobu jedného roka, v súlade s ustanovením § 82 ods. 3 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov.\nPodľa § 83 ods. 1 citovaného zákona určil žalobcovi lehotu na vycestovanie z územia Slovenskej\nrepubliky 20 dní od vykonateľnosti rozhodnutia.\n\nZ odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia vyplýva, že žalobca pri kontrole vykonanej hliadkou\ncudzineckej polície dňa 08.09.2014 predložil cestovný doklad Nigérie, ktorý bol vydaný dňa 22.10.2013 s\nplatnosťou do 21.10.2018, v ktorom bolo vízum typu „C“ vydané vo Švédsku číslo 003566093, platné od\n20.07.2014 do 05.09.2014, udelené na jeden vstup na 30 dní. Kontrolou bolo zistené, že žalobca sa dňa\n08.09.2014 zdržiaval na území Slovenskej republiky nad rámec udeleného víza, čím naplnil predpoklady\nadministratívneho vyhostenia v dôsledku spáchania priestupku podľa § 118 ods. 1 písm. a/ zákona\no pobyte cudzincov. Prvostupňový správny orgán rozhodol o zákaze vstupu na územie Slovenskej\nrepubliky na dobu jedného roka, t.j. dolnej hranice stanovenej zákonom o pobyte cudzincov, a to na\nzáklade správnej úvahy o možnosti riešenia protiprávneho konania žalobcu. Určil lehotu na vycestovanie\n20 dní od vykonateľnosti rozhodnutia, ktorú považoval za súladnú s ustanovením § 83 ods. 1 zákona o\npobyte cudzincov. Lehotu považoval za dostačujúcu na zabezpečenie jeho vycestovania s prihliadnutím\nna skutočnosť, že na území Slovenskej republiky má manželku a dieťa, ktorého je oficiálnym otcom,\nzapísaným v rodnom liste dieťaťa manželky. Preskúmaním existencie prekážok administratívneho\nvyhostenia v zmysle § 81 ods. 1 a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov konštatoval, že nezistil žiadne\nprekážky administratívneho vyhostenia, čo bolo potvrdené tiež vyjadrením žalobcu v zápisnici zo dňa\n08.09.2014, ktorý neuviedol žiadny dôvod brániaci jeho administratívnemu vyhosteniu do krajiny pôvodu,\nt.j. na územie Nigérie. Preskúmaním existencie prekážok administratívneho vyhostenia podľa Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd, a to čl. 3, 8, zistil, že neexistujú žiadne dôvody brániace\nvyhosteniu účastníka konania. Opätovne vychádzal z vyjadrenia žalobcu zaznamenaného v zápisnici\nzo dňa 08.09.2014, kde uviedol, že v domovskej krajine nie je prenasledovaný a nič mu tam nehrozí.\nProti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím č.\nPPZ-HCP-BB2-53-008/2014-SK zo dňa 26.11.2014 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného“), ktorým\nprvostupňové rozhodnutie zmenil v tom, že vypustil aplikáciu určenia zákazu vstupu na území Slovenskej\nrepubliky a ponechal výrokovú časť napadnutého rozhodnutia v znení, že podľa § 82 ods. 1 písm.\nb/ zákona o pobyte cudzincov účastníka administratívne vyhosťuje a podľa § 83 ods. 1 zákona\no pobyte cudzincov policajný útvar určuje účastníkovi konania lehotu na vycestovanie z územia\nSlovenskej republiky 20 dní od vykonateľnosti tohto rozhodnutia. Z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného\nvyplýva, že ako odvolací orgán zvážil všetky podklady a zhromaždené dôkazy v rámci prvostupňového\nkonania, ako aj dôkazy predložené žalobcom a zároveň dôkazy, ktoré boli zadovážené žalovaným v\nodvolacom konaní. Dospel k záveru, že prvostupňový správny orgán správne aplikoval ustanovenie §\n82 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, nakoľko skutočnosť, že sa žalobca zdržiaval na území\nSlovenskej republiky nad rámec udeleného víza, bola jednoznačne preukázaná. Odvolací orgán, v\nzhode s prvostupňovým správnym orgánom konštatoval, že došlo k porušeniu čl. 5 Schengenského\nkódexu zo strany žalobcu, čo napokon nebolo popierané ani samotným žalobcom. Zákon o pobyte\ncudzincov v ustanovení § 82 ods. 1 taxatívne určuje policajnému útvaru administratívne vyhostiť štátneho\npríslušníka tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky, k čomu v tomto\nprípade preukázateľne došlo. Zákon nedáva inú možnosť, ako pri takomto porušení cudzinca vyhostiť.\nŽalovaný preto zastával názor, že prvostupňový správny orgán ohľadom vyhostenia postupoval plne\nv súlade so zákonom o pobyte cudzincov. Dospel však k záveru, že žalobca má seriózny záujem o\nvýchovu svojho syna a zabezpečenie svojej rodiny na území Slovenskej republiky, preto nepovažoval za\nsprávne rozhodnutie v časti o určení zákazu vstupu na územie Slovenskej republiky, pretože by došlo k\npretrhnutiu puta medzi otcom a synom na celý kalendárny rok, čo je vzhľadom k veku dieťaťa pomerne\ndlhá doba, ktorá by mohla zanechať negatívne stopy v danom vzťahu.\nŽalobca podal žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného, pričom v pôvodne podanej\nžalobe, podanej na Krajskom súde v Žiline dňa 11.12.2014, vo všeobecnosti namietal porušenie čl.\n41 ods. 1 Ústavy SR a čl. 12 a čl. 8 ods. 1 a ods. 2 Európskeho dohovoru o ľudských právach. Tiež\nnamietal porušenie čl. 46 Ústavy SR a čl. 13 Európskeho dohovoru o ľudských právach, v dôsledku\nčoho považoval vydané rozhodnutie žalovaného za nezákonné a žiadal ho zrušiť. Uvedené dôvody\nďalej rozvinul tak, že žiadal zrušiť rozhodnutie žalovaného, ako aj jemu predchádzajúce prvostupňové\nrozhodnutie z dôvodov podľa § 250j ods. 2 písm. a/, c/ a e/ O.s.p.\nKrajský súd v napadnutom rozsudku konštatoval, že v konaní bolo nesporne preukázané, že žalobca\nmal po uplynutí doby platnosti víza na území Slovenskej republiky neoprávnený pobyt v zmysle § 2\nods. 1 písm. f/ zákona o pobyte cudzincov, ktorým je zdržiavanie sa cudzinca na území Slovenskej\nrepubliky v rozpore so zákonom, osobitným predpisom alebo medzinárodnou zmluvou. Krajský súd v\nzhode so žalovaným zastával stanovisko, že ak zákon v ustanovení § 82 ods. 1 upravuje, že policajný\n\nútvar administratívne „vyhostí“ štátneho príslušníka tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyt na území\nSlovenskej republiky, nemá policajný útvar možnosť uváženia, či tak urobí v prípade preukázania\nneoprávneného pobytu. Výnimkou by bolo len preukázanie prekážok administratívneho vyhostenia,\nexistencia ktorých v predmetnom konaní nebola zistená.\nKrajský súd sa nestotožnil ani s namietaným nekvalifikovaným tlmočením, nakoľko z administratívneho\nspisu vyplýva, že po tom, čo žalobca uviedol, že žiada tlmočníka pre hovorené slovo aj písomné\npodania, tlmočník mu bol zabezpečený. Zo zápisnice, resp. zo žiadneho podania žalobcu nevyplýva,\nže by namietal kvalitu práce tlmočníka. Rovnako nenamietal ani rýchlosť konania, resp. skutočnosť, že\nneporozumel poučeniam, postupu v konaní, kladeným otázkam a podobne.\nK prekážkam administratívneho vyhostenia uviedol, že žalobca za prítomnosti tlmočníka uviedol, že v\ndomovskom štáte mu nehrozí žiadne týranie, neľudské zaobchádzanie, väzenie, či smrť po jeho návrate.\nNenamietal to ani v konaní pred druhostupňovým správnym orgánom. Žalobca nevyjadril obavu o svoj\nživot v prípade svojho návratu do domovského štátu. V podstate prvýkrát toto tvrdenie predniesol v\nžalobe, resp. v upresnení žaloby, t.j. v podaní došlom súdu dňa 16.07.2015. K uvedenému krajský súd\ndodal, že sa jedná o žalobnú námietku, ktorá nevyplývala zo žaloby podanej v zákonom stanovenej\nlehote. Jedná sa o novú namietanú skutočnosť, ktorú nemožno považovať za rozvinutie pôvodných\nžalobných námietok, a preto súd na takúto žalobnú námietku ani nemohol prihliadnuť, keďže bola\nuplatnená po zákonom stanovenej dvojmesačnej lehote na podanie žaloby. Podľa názoru súdu i tak\nide o účelové tvrdenie, keďže žalobca v júni 2014 navštívil Nigériu, kde uzavrel manželstvo so E. T.,\nmatkou ich dieťaťa S. Y. T., narodeného dňa XY. Preto ak žalovaný nevyhodnotil zistené informácie vo\nveci bezpečnostnej situácie Nigérie za tak závažné, že by tvorili prekážku administratívneho vyhostenia\nžalobcu v prípade jeho návratu do domovského štátu, považoval záver žalovaného za správny. Pokiaľ\nby skutočne žalobca s manželkou považovali bezpečnostnú situáciu v Nigérii za tak vážnu, že by mohla\nohroziť život, či ich zdravie, potom by nevycestovali v júni 2014 do tejto krajiny.\nKrajský súd považoval postup žalovaného za správny, pokiaľ tento neprevzal akúkoľvek prípadnú\nžiadosť o pobyt, o ktorý mal žiadať žalobca prostredníctvom manželky, pretože žiadosť v zmysle zákona\no pobyte cudzincov, či už o trvalý pobyt na zemí SR (§ 44 ods. 1), resp. o tolerovaný pobyt (§ 59\nods. 1), musí podať výlučne žiadateľ osobne, v danom prípade žalobca a nie jeho manželka. Manželka\ntúto žiadosť nemôže za žalobcu podať ani s poukazom na ustanovenie § 20 ods. 1 zákona o rodine,\nkeďže sa nejedná o obstarávanie bežných vecí, na čo správne poukázal žalovaný. Zákon o pobyte\ncudzincov stanovuje presné zákonné podmienky k uplatneniu konkrétneho pobytu, medzi ktoré patrí aj\nto, že žiadosť podáva výlučne osoba žiadajúca o takýto pobyt.\nK namietanej neprimeranosti rozhodnutia vo vzťahu k testu proporcionality s rešpektovaním práv žalobcu\na jeho rodiny na súkromie a rodinný život, krajský súd zaujal stanovisko, že práve žalovaný vydaním\nzmeňujúceho druhostupňového rozhodnutia dostatočne zohľadnil a prihliadol na to, aby v neprimeranej\nmiere nedošlo k porušovaniu práva na súkromie a rodinný život v zmysle čl. 8 Dohovoru v spojení\ns článkami Dohovoru o právach dieťaťa, keď vypustil z prvostupňového rozhodnutia uloženia zákazu\nvstupu na územie Slovenskej republiky v trvaní jedného roka, zohľadniac potreby maloletého dieťaťa,\njeho najlepší záujem spočívajúci na výchove dieťaťa oboma rodičmi, ktorí aj o to prejavujú záujem.\nŽalovaný v druhostupňovom konaní zohľadnil, aby dieťa nebolo oddelené od svojich rodičov proti ich\nvôli a výslovne v odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že určením zákazu vstupu žalobcu na územie\nSlovenskej republiky by došlo k pretrhnutiu puta medzi otcom a synom na celý kalendárny rok, čo je\nvzhľadom k veku dieťaťa pomerne dlhá doba, ktorá by mohla zanechať negatívne stopy na danom\nvzťahu. Zásada proporcionality nebola porušená vydaním rozhodnutia žalovaného o administratívnom\nvyhostení žalobcu, pretože policajný orgán v súlade so znením ustanovenia § 82 ods. 1 zákona o\npobyte cudzincov musel vyhostiť štátneho príslušníka tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyt na\núzemí Slovenskej republiky, čo bolo nespornou skutočnosťou. Keďže neboli preukázané ani prekážky\nadministratívneho vyhostenia v zmysle § 81 zákona o pobyte cudzincov, nebolo možné rozhodnúť inak,\nako rozhodol žalovaný v žalobe napadnutom rozhodnutí. Rozhodnutie žalovaného bolo pre žalobcu v\npodstate priaznivé, pretože bol síce administratívne vyhostený z územia Slovenskej republiky, avšak\nbez zákazu vstupu na územie Slovenskej republiky v trvaní jedného roka, čo znamená, že žalobca bol\npovinný vycestovať v určenej 20 dňovej lehote za účelom zadováženia si príslušného víza, po vybavení\nktorého sa mohol vrátiť na územie Slovenskej republiky k svojej rodine.\n\nVzhľadom na uvedené skutočnosti krajský súd zamietol žalobu žalobcu.\nII.\nStručné zhrnutie odvolacích námietok žalobcu\nProti zamietajúcemu rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, z dôvodov\npodľa ust. § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. h) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky\nsúdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.s.p.“) a podľa ust. § 205 ods. 2 písm. c) a písm.\nf) O.s.p., t.j. z dôvodov, že súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne\nustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, súd prvého stupňa neúplne zistil\nskutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností\na rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.\nŽalobca ďalej namietal, že doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti\nalebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené podľa § 205a ods. 1 písm. b) a písm. d) O.s.p.\nV odvolaní žalobca tvrdil, že došlo k zásahu do jeho práva na súkromie a rodinný život podľa\nčlánku 8 Dohovoru. Namietal, že krajský súd preskúmaval len legalitu zásahu do práv žalobcu a jeho\nrodiny. Samotná skutočnosť, že postup žalovaného je stanovený priamo v zákone o pobyte cudzincov\nneznamená ústavnosť zásahu a jeho akceptovateľnosť z hľadiska Dohovoru. Na podporu svojich\nnámietok poukazoval aj na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky (I. ÚS 117/07), z ktorého\nvyplýva, že samotná existencia právneho základu pre rozhodnutie o zásahu do práva na súkromie\nnezbavuje všeobecný súd povinnosť rešpektovať pri svojom rozhodnutí normy vyššej právnej sily. Preto\nžalobca namietal, nedostatočne zistený skutkový stav veci správnymi orgánmi ako aj krajským súdom,\nkeď títo lepšie nepreskúmali všetky aspekty možného porušenia práva žalobcu podľa čl. 8 Dohovoru.\nSprávne orgány ako aj krajský súd mali povinnosť vykladať príslušné ustanovenia zákona o pobyte\ncudzincov v súlade s ústavou a Dohovorom a pokiaľ by konformný výklad týchto ustanovení nebol\nmožný, nemali takúto normu v súlade s princípom prednosti aplikovať.\nĎalej žalobca namietol, že správnymi orgánmi doposiaľ nebol určený legitímny cieľ, ktorým sa v prípade\nžalobcu sleduje jeho administratívne vyhostenie. V tomto smere ďalej poukázal na jeho vyjadrenia v\npriebehu konania pred krajským súdom, kde uviedol že nie je prítomný žiaden z legitímnych účelov, resp.\nverejných záujmov takýto zásah odôvodňujúci. Uvedené žalobca považoval za významnú vadu konania.\nŽalobca poukázal na požiadavku proporcionality zásahu do základných práv a slobôd v tom zmysle,\nže je povinnosťou všeobecného (krajského) súdu skúmať splnenie tejto podmienky. Zároveň poukázal\nna judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky v uvedenej oblasti (I. ÚS 117/01, I. ÚS 274/05, III.\nÚS 80/08, III. ÚS 331/09) a vzhľadom na tieto skutočnosti vytýkal súdu, že napriek svojim tvrdeniam v\nodôvodnení napadnutého rozsudku nemohol zistiť intenzitu a primeranosť zásahu do rodinného života\nžalobcu, jeho manželky a maloletého syna, nakoľko nezisťoval samotnú intenzitu jeho rodinného života.\nV súvislosti s touto námietkou poukázal na trojstupňový test proporcionality, ktorý je v zmysle judikatúry\nÚstavného súdu Slovenskej republiky a ESĽP prostriedkom zistenia intenzity a primeranosti určitého\nzásahu do základných práv a slobôd.\nK vhodnosti, resp. dostatočne dôležitému cieľu:\nŽalobca namietal, že v prípade administratívneho vyhostenia je nevyhnutné, aby bol stanovený určitý\nlegitímny cieľ, ktorý sa zásahom sleduje. Tento však doposiaľ správnymi orgánmi nebol určený, preto\nnamietaný zásah do práva na súkromný a rodinný život nespĺňa podmienku dostatočne dôležitého cieľa.\nNaviac, aj keby správne orgány stanovili legitímny cieľ tohto zásahu, nebolo by možné kvalifikovať\nho ako závažný a naliehavý, nakoľko žalobca nie je osobou, ktorá by bola vyhodnotená ako hrozba\npre bezpečnosť obyvateľov SR, je bezúhonnou osobou, nedopustil sa správneho deliktu, ktorý by\nodôvodňoval naliehavé vyhostenie z územia SR.\nK nevyhnutnosti zásahu:\nPodľa žalobcu namietaný zásah nebol nevyhnutný a bolo možné zvoliť aj iné spôsoby legalizácie pobytu\nžalobcu, ktoré boli menej zasahujúce do jeho práv, pričom poukázal na znenie smernice Európskeho\n\nparlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách členských štátov na účely\nnávratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktoré sa neoprávnene zdržiavajú na ich území. Zo samotnej\nsmernice je zrejmé, že administratívne vyhostenie je krajným prostriedkom pre prípady, kedy osoby sú na\núzemí členského štátu nelegálne a súčasne nie je možné ich pobyt legalizovať. Preto príslušné orgány\nčlenských štátov najprv preskúmajú možnosti legalizácie pobytu týchto osôb a až v prípade nemožnosti\nich uplatnenia pristúpia k takémuto krajnému prostriedku.\nV danom prípade žalobca namietal, že správne orgány dostatočne neskúmali možnosti uplatnenia iných\nprostriedkov, napr. legalizáciu jeho pobytu. Rovnako pochybil krajský súd keď uzavrel, že rozhodnutie\nžalovaného je pre žalobcu priaznivé, nakoľko bol zrušený zákaz vstupu na územie SR a má byť\niba administratívne vyhostený bez toho aby podrobnejšie skúmal možnosti uplatnenia iných právnych\nprostriedkov.\nK testu proporcionality v užšom slova zmysle:\nŽalobca namietal, že fiktívny, doposiaľ neuvedený záujem spoločnosti nemožno vyvažovať so značnou\nujmou spôsobenou na právach žalobcu, jeho manželky a maloletého syna. Správne orgány ani krajský\nsúd vôbec neprihliadli na rodinnú situáciu žalobcovej rodiny s ohľadom na výchovu maloletého syna.\nŽalobca navyše uviedol, že jeho manželka je opäť tehotná, z čoho vyplýva ešte väčší zásah do práv\nžalobcu, jeho manželky a ich dieťaťa (resp. detí).\nŽalobca poukázal aj na skutočnosť, že jeho manželka a maloletý syn, ako občania Európskej únie, môžu\nbyť pozbavení možnosti požívať podstatu práv, ktoré im vyplývajú zo statusu občana Európskej únie.\nSvoje argumenty podporil judikatúrou Súdneho dvora EÚ (rozsudok vo veciach C-34/09 Zambrano proti\nOffice national de ľemploi). Správne orgány svojimi rozhodnutiami nepriamo nútia občanov Európskej\núnie, aby opustili krajinu pobytu a zároveň aj Európsku úniu.\nOkrem toho žalobca vytýkal aj nesprávne právne posúdenie súčasne prebiehajúcich konaní o jeho\nadministratívnom vyhostení, keď voči nemu bolo 06.09.2014 začaté konanie o administratívnom\nvyhostení, pričom toto bolo následne prerušené z dôvodu zdravotných ťažkostí a dňa 08.09.2014 bolo\nvoči nemu začaté nové konanie o administratívnom vyhostení, čo vyplýva jednak z formy ako aj obsahu\nlistiny pod č. PPZ-HVP-BB7-57-010/2014-AV z 08.09.2014. Uvedené spôsobuje u neho stav právnej\nneistoty nakoľko voči nemu sú paralelne vedené dve správne konania v tej istej veci.\nŽalobca v odvolaní tiež poukázal na povinnosť správnych orgánov skúmať existenciu prekážok jeho\nvyhostiteľnosti, na čo mal povinnosť prihliadať aj krajský súd, najmä ak mu predložil značné množstvo\ndôkazov preukazujúcich bezpečnostnú situáciu v krajine jeho pôvodu - Nigérii. Tieto argumenty predložil\nkrajskému súdu v súvislosti s výzvou na odstránenie vád konania, preto krajský súd na ne mal prihliadať.\nVzhľadom na vyššie uvedené žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že\nrozhodnutie žalovaného v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu zruší a vec mu vráti\nna ďalšie konanie.\nPodaním z 13. mája 2016 žalobca doložil do konania pred odvolacím súdom ďalší dôkaz - kópiu dokladu\no jeho bezúhonnosti a informoval o podaných žiadostiach o udelenie tolerovaného pobytu a trvalého\npobytu na 5 rokov.\nPodaním z 02. júna 2016 žalobca informoval odvolací súd o stave legalizácie jeho pobytu a požiadal o\nnariadenie pojednávania za účelom vypočutia jeho a jeho manželky na okolnosti ich rodinného života,\nnajmä s ohľadom na zmenu pomerov v súvislosti s tehotenstvom jeho manželky a zabezpečením\nstarostlivosti o ich syna.\nIII.\nStanovisko žalovaného k odvolacím námietkam\nK odvolacím námietkam žalobcu sa žalovaný vyjadril v podaní č. PPZ-HCP-BB2-17-010/2015-SK z\n28.12.2015.\n\nV súvislosti s vytýkaným zásahom do práva žalobcu na súkromný a rodinný život s manželkou a\nmaloletým synom žalovaný uviedol, že vydaním napadnutého rozhodnutia došlo čiastočne k zásahu do\npráva na rešpektovanie súkromia a rodinného života žalobcu, avšak výhradne v súlade s čl. 8 ods. 2\nuvedeného Dohovoru, v zmysle ktorého štátny orgán môže zasahovať do výkonu tohto práva, ak je to v\nsúlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej\nbezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia\nalebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných. Žalovaný je predovšetkým správnym orgánom,\nktorého úlohou je odhaľovať a následne zabraňovať protiprávnemu konaniu. V prípade, že sa o\nprotiprávnom konaní dozvie, je povinný v zmysle platnej legislatívy konať a odstraňovať protiprávny stav\nv spoločnosti. Pripomenul, že nezákonný stav, do ktorého sa žalobca sám, svojim konaním dostal, nie je\nmožné odignorovať len pre existenciu jeho rodinného a súkromného života tak, ako sa žalobca domáha.\nK námietke stanovenia legitímneho cieľa, ktorý sa zásahom do súkromného a rodinného života\nžalobcu sleduje, žalovaný uviedol, že v zmysle zákona o pobyte cudzincov je legitímny cieľ zjavný,\na to zabrániť protiprávnemu stavu, t.j. nelegálnemu zdržiavaniu sa žalobcu na území SR. Nie je\npravdou tvrdenie žalobcu v tom, že mu nebola zo strany správnych orgánov poskytnutá pomoc pri\nkonaní pred správnym orgánom, nakoľko od začiatku prvého konania pred prvostupňovým správnym\norgánom, mu bol k dispozícii tlmočník, ktorému riadne rozumel, čo aj sám v zápisnici o podaní\nvysvetlenia potvrdil vlastnoručným podpisom. V priebehu konania pred správnym orgánom bol žalobca\nniekoľkokrát poučený o svojich právach, ktoré mu boli riadne pretlmočené do anglického jazyka, ktorému\nplnohodnotne porozumel. Vzhľadom ku skutočnosti, že si žalobca na konanie pred správnym orgánom\nnesplnomocnil zákonov znalú osobu na svoje zastupovanie, možno predpokladať, že konaniu za účasti\ntlmočníka v dostatočnej miere porozumel a on sám nepovažoval za potrebné zvoliť si právneho zástupcu\nna konanie pred správnymi orgánmi. Právne zastupovanie pred správnym orgánom nie je zo zákona\npovinné, je to slobodné a dobrovoľné rozhodnutie dotknutej osoby.\nK argumentácii žalobcu, že z dôvodu získania zákonom stanoveného dokladu o bezúhonnosti z\ndomovského štátu, potrebného k žiadosti o udelenie trvalého pobytu na území SR, by musel vycestovať\ndo domovského štátu a z toho dôvodu teda opustiť svoju rodinu, žalovaný konštatoval, že zo svojej\npozície nevie ovplyvniť zákony Nigérie. Ak je totiž v domovskom štáte žalobcu zákonom predpísaný\nspôsob získania, či vystavenia dokladu o bezúhonnosti, nie je v právomoci žalovaného do tohto postupu\niného štátu akokoľvek zasiahnuť. Nigéria je suverénny štát, ktorého zákony platia pre všetkých jeho\nobčanov, teda aj pre žalobcu, a preto zvaľovanie viny v danej veci na žalovaného je neopodstatnené,\nnakoľko tento v danej veci nemá právo zasiahnuť.\nK námietke, že pri samotnom zásahu do rodinného a súkromného života je potrebné náležite vziať\ndo úvahy predovšetkým najlepší záujem dieťaťa a následne rodinný život, žalovaný uviedol, že z jeho\nstrany bol pred vydaním napadnutého rozhodnutia rešpektovaný a akceptovaný súkromný a rodinný\nživot žalobcu, nakoľko žalovaný svojim rozhodnutím upustil od zákazu vstupu na územie SR pre\nžalobcu, práve s ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti. Zdôraznil, že vedomé porušovanie zákonov\nnelegálnym zdržiavaním sa na území suverénneho štátu zo strany žalobcu, a to len z dôvodu, že chce\nbyť so svojou rodinou, nemožno považovať za postačujúci argument a ospravedlnenie nezákonného\nchovania sa žalobcu.\nK povinnosti pristúpenia k vydaniu rozhodnutia o administratívnom vyhostení ako ku krajnému\nprostriedku v prípadoch, kedy osoby sú na území členského štátu Európskej únie nelegálne a súčasne\nnie je možné ich pobyt zákonne zlegalizovať uviedol, že do zákona o pobyte cudzincov je plne\nimplementovaná zákonná legislatíva Európskej únie v danej oblasti, a preto nemožno súhlasiť s vyššie\nuvedeným tvrdením žalobcu. Má za to, že ak zákon o pobyte cudzincov v ustanovení § 82 ods. 1 písm.\nb) taxatívne žalovanému ukladá administratívne vyhostiť cudzinca, ktorý má na území SR neoprávnený\npobyt, žalovaný postupoval plne v súlade s platnou legislatívou nielen SR, ale aj legislatívou Európskej\núnie v danej oblasti. Tvrdenie žalobcu, že žalovaný mal oprávnenie žalobcovi počas rozhodovania o\nadministratívnom vyhostení udeliť pobyt, sa nezakladá na pravde, nakoľko žalobca v čase rozhodovania\no administratívnom vyhostení o žiadny pobyt na území SR nepožiadal.\nK zložitej rodinnej situácii žalobcu žalovaný uviedol, že do ťažkej životnej situácie sa žalobca dostal\nsám svojim neuváženým a nezodpovedným konaním, ktorý ešte skomplikoval opätovným tehotenstvom\n\nsvojej manželky, spoliehajúc sa na to, že ho existencia rodinného života oprávňuje legálne sa zdržiavať\nna území SR. Takéto zmýšľanie však nemožno akceptovať.\nK námietke žalobcu, že žalovaný vyvíja nátlak na žalobcu a celú jeho rodinu, ktorú svojim rozhodnutím\no administratívnom vyhostení núti vycestovať z územia SR uviedol, že do vzniknutej situácie sa žalobca\ndostal vlastným neuváženým a vedome protiprávnym konaním, spoliehajúc sa na to, že pre legálny\npobyt na území SR postačuje existencia rodinného života a jeho rozhodnutie žiť na území štátu, ktorý si\nvybral. Žalovaný len postupoval plne v súlade so zákonom, ktorý mu taxatívne určuje postup v prípade,\nkeď sa cudzinec - žalobca, zdržiava na území SR neoprávnene. Viniť preto žalovaného za vzniknutú\nsituáciu je neakceptovateľné.\nK posúdeniu existencie prekážok administratívneho vyhostenia zo strany žalovaného dodal, že v\npriebehu celého konania v danej veci ako aj následného konania prebiehajúceho v roku 2015 ani priamo\nna súdnom pojednávaní pred krajským súdom žalobca ani raz nevyjadril obavu o svoj život v prípade\nsvojho návratu do domovského štátu. Jediným argumentom, ktorý uvádza je existencia jeho rodinného\nživota, ktorý by ho mal oprávňovať na legálny pobyt na území SR, preto ani túto námietku žalovaný\nnepovažoval za opodstatnenú.\nVzhľadom na uvedené žalovaný navrhol, aby odvolací súd rozhodol o odvolaní tak, že napadnutý\nrozsudok krajského súdu potvrdí.\nIV.\nPrávny názor Najvyššieho súdu\nNajvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.), preskúmal rozsudok krajského\nsúdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z.) dospel\nk záveru, že napadnutý rozsudok krajského súdu je potrebné zmeniť tak, ako je uvedené vo výroku tohto\nrozsudku. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 O.s.p.\ns tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a\nna internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozhodnutie bolo verejne\nvyhlásené dňa 27. júla 2016 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p.).\nPodľa § 244 ods. 1, 2 a 3 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb\nalebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. V správnom\nsúdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov\núzemnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj\nfyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických\nosôb v oblasti verejnej správy. Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané\nnimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a\npovinnosti fyzických alebo právnických osôb, alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy\nalebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté.\nPodľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov policajný útvar administratívne vyhostí štátneho\npríslušníka tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky.\nPodľa § 81 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu,\nv ktorom by bol ohrozený jeho život z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k\nurčitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie alebo v ktorom by mu hrozilo mučenie, kruté,\nneľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie, alebo trest. Rovnako nemožno cudzinca administratívne\nvyhostiť do štátu, v ktorom mu bol uložený trest smrti alebo je predpoklad, že v prebiehajúcom trestnom\nkonaní mu taký trest môže byť uložený.\nPodľa § 81 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu,\nv ktorom by bola ohrozená jeho sloboda z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti\nk určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie; to neplatí, ak cudzinec svojím konaním\nohrozuje bezpečnosť štátu alebo ak bol odsúdený za zločin a predstavuje nebezpečenstvo pre\nSlovenskú republiku.\n\nPodľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na rešpektovanie\nsvojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.\nV predmetnej veci je predmetom odvolacieho konania rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené\nrozhodnutie č. PPZ-HCP-BB2-53-008/2014-SK z 26.11.2014, ktorým žalovaný ako odvolací správny\norgán zmenil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu č. PPZ-HCP-BB7-57-020/2014-AV z\n08.09.2014, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací,\npreskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho\nkonania skúmal dôvodnosť odvolacích námietok žalobcu.\nOdvolací súd nepovažoval za potrebné nariadiť v štádiu odvolacieho preskúmavacieho konania\npojednávanie za účelom vykonania dokazovania na okolnosti rodinného života žalobcu, pretože jeho\nexistenciu nepovažoval za spornú a ako vyplýva z rozhodnutia žalovaného ani samotný správny orgán\nju nespochybňoval.\nPokiaľ ide o námietky žalobcu týkajúce sa zásahu do jeho práv na rodinný a súkromný život, možno\nkonštatovať, že v danom prípade došlo k stretu dvoch záujmov, na jednej strane práva žalobcu na\nsúkromie a rodinný život garantovaného Dohovorom o ochrane ľudských práv a slobôd a na druhej\nstrane záujmom verejným.\nK otázke verejného záujmu, ktorý ako legitímny cieľ oprávňuje štátne orgány zasiahnuť do\nnavrhovateľovho práva chráneného čl. 8 Dohovoru je potrebné zdôrazniť, že v administratívnom konaní\nmusí byť nad všetky pochybnosti preukázané, že takýto zásah je vyvážený verejným záujmom národnej\nbezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a\nzločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných. V tejto súvislosti\nhodnotiace kritérium naznačil Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutí pod sp. zn. I. ÚS 117/07\nkonštatovaním, že : „Rovnako je zrejmé, že záujem na predchádzanie zločinnosti legitimizuje zásah do\npráva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa dohovoru len vtedy, ak ide o záujem na\npredchádzaní konkrétnej zločinnosti sťažovateľa, o ktorej má orgán povoľujúci zásah do tohto práva\ninformácie aspoň v takom rozsahu, ktorý umožňuje urobiť záver o dôvodnom podozrení osoby z trestnej\nčinnosti“.\nV priebehu správneho konania správne orgány odôvodňovali zásah do žalobcových práv znením §\n82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Až v priebehu súdneho preskúmavacieho konania\nžalovaný označil za v konaní zjavný legitímny cieľ vyhostenia zabránenie protiprávnemu stavu, t.j.\nnelegálnemu zdržiavaniu sa žalobcu na území SR a namietaný zásah do žalobcových práv je v\nzáujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania\nnepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.\nVychádzajúc z požiadavky vplývajúcej z citovaného názoru ústavného súdu možno konštatovať, že v\npredmetnom konaní doposiaľ nebolo ustálené a zdôvodnené z čoho pramení obava správnych orgánov\nz takéhoto ohrozenia, najmä ak ani žalovaný neargumentoval poznatkom, že by žalobca na území\nSlovenskej republiky spáchal trestný čin, pričom priestupok podľa ust. § 118 ods. 1 zákona o pobyte\ncudzincov z dôvodu neoprávneného zdržiavania sa na území Slovenskej republiky zjavne nenapĺňa\nobsah pojmu zločinnosť a žalobca navyše v odvolacom konaní predložil kópiu dokladu potvrdzujúceho\njeho bezúhonnosť v krajine pôvodu. Uvedené skutočnosti preto dôvodne vyvolávajú pochybnosti o (v\nrozhodnutí nezdôvodnenej) prevahe verejného záujmu majúcej legitimizovať postup správneho orgánu\npredstavujúci zásah do žalobcovho práva chráneného čl. 8 Dohovoru.\n„Ak správny orgán dospeje k záveru, že došlo k stretu záujmu súkromného so záujmom verejným,\nmusí v prípade, že uprednostní záujem verejný, v rozhodnutí náležite odôvodniť prečo došlo k jeho\nuprednostneniu.“ (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 1Sža/2/2009 z 01.10.2011)\nV tejto súvislosti bolo povinnosťou správneho orgánu zvážiť aj hľadisko súkromné, tak, aby bolo\nmožné jednoznačne posúdiť, či administratívnym vyhostením žalobcu, nebolo neprimerane obmedzené,\nresp. odňaté jeho právo na súkromie a rodinný život na území Slovenskej republiky vzhľadom na\nto, že je manželom štátnej občianky Slovenskej republiky a otcom ich maloletého syna tiež štátneho\nobčana Slovenskej republiky, o ktorého osobnú starostlivosť sa podľa prehlásení oboch manželov stará\n\nprevažne žalobca. V súvislosti s tým, bolo vo veci potrebné zohľadniť nielen najlepší záujem dieťaťa,\nale aj skúmať, či vykonaným opatrením nedôjde aj k zásahu do práv maloletého syna žalobcu a jeho\nmanželky ako občanov Európskej únie bránením im v účinnom využívaní podstaty práv vyplývajúcich\nzo statusu občana Európskej únie, k čomu Súdny dvor vo veci Zambrano, C-34/09 uviedol, že odoprenie\npráva na pobyt osobe, ktorá je príslušníkom tretieho štátu, v členskom štáte, kde majú bydlisko jej\nmaloleté deti, ktoré sú štátnymi príslušníkmi daného členského štátu a ktoré sú odkázané výživou na\nuvedenú osobu, ako aj omietnutie vydať tejto osobe pracovné povolenie, majú takýto účinok.\nŽalobca navyše v odvolacom konaní predkladal ďalšie dôkazy (informáciu o tehotenstve jeho manželky)\nmajúce jeho námietky o rozsahu a vážnosti zásahu správnych orgánov do jeho práv vyplývajúcich z\nčl. 8 Dohovoru potvrdzovať. V tomto prípade síce nemožno správnym orgánom ani krajskému súdu\nvyčítať, že rodinnú situáciu žalobcu, vo svetle týchto nových dôkazov neskúmali, nakoľko nimi v čase\nrozhodovania vo veci nedisponovali, no tieto relevantné dôkazy predstavujú nové skutočnosti, ktoré\ndoteraz neboli uplatnené podľa § 205a ods. 1 písm. b) a d) O.s.p. čo dostatočne odôvodňuje záver, že\ndoteraz zistený skutkový stav neobstojí.\nPodľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd každý má právo na rešpektovanie svojho\nsúkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Štátny orgán nemôže zasahovať do výkonu\ntohto práva okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti\nv záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania\nnepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.\nPrincíp garantovania a ochrany súkromných práv cudzincov a verejného záujmu na bezpečnosti a\nochrane spoločnosti vyplývajúci z citovaného článku, je dostatočne premietnutý aj v zákone o pobyte\ncudzincov, pokiaľ však z napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, z akého dôvodu v danom prípade došlo\nk uprednostneniu verejného záujmu pred záujmom súkromným z hľadiska aplikácie zákona o pobyte\ncudzincov, nie je možné ani zaujať stanovisko, či bol k takejto aplikačnej prednosti (z hľadiska Dohovoru\no ochrane ľudských práv a slobôd) dôvod.\nOdvolací súd poukazuje na judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej „Vychádzajúc z doktríny\nštrasburských orgánov je potrebné pri zásahu do práva na súkromie fyzickej osoby skúmať jeho legalitu,\nlegitimitu a proporcionalitu“. (I. ÚS 117/07).\nVo svetle citovaného názoru je preto dôvodná námietka žalobcu vytýkajúca správnym orgánom absenciu\npodrobného skúmania a zdôvodnenia požiadaviek legality, legitimity a proporcionality zásahu do jeho\npráv vyplývajúcich z čl. 8 Dohovoru, najmä ak z rozhodnutí správnych orgánov nevyplýva (okrem\nzdôraznenia povinnosti rešpektovať text zákona - podmienka legality), či a ako svoj postup v predmetnej\nveci takémuto testu podrobili aj z hľadiska sledovania niektorého zo záujmov spoločnosti v tomto\nčlánku vymenovaných (podmienka legitimity) a tiež z hľadiska nevyhnutnosti v demokratickej spoločnosti\n(podmienka proporcionality). Je potrebné zdôrazniť, že pokiaľ nie je splnená jedna z uvedených\npodmienok, zásah predstavuje porušenie Dohovoru. Závery správnych orgánov o dôvodnosti zvoleného\npostupu v predmetnej veci zdôvodnené len odkazom na text relevantného ustanovenia zákona o pobyte\ncudzincov uvádzajúci ako dôvod administratívneho vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny jeho\nneoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky, sú však s poukazom na vyššie uvedené úvahy ako\naj dôvodne vznesené požiadavky povinnosti ústavne konformného výkladu práva ďalej neudržateľné.\nNeudržateľným momentom používania práva označil Ústavný súd Českej republiky (nález Pl. ÚS 33/97)\njeho aplikáciu vychádzajúcu výlučne z jazykového výkladu a zdôraznil, že jazykový výklad predstavuje\nlen prvotné priblíženie sa k aplikovanej právnej norme, je východiskom pre objasnenie a ujasnenie si\njej zmyslu a účelu (k čomu slúži i rad ďalších postupov ako logický a systematický výklad, výklad e\nrationae legis atď.)\nOdvolací súd v tejto súvislosti opäť odkazuje na už citované rozhodnutie I. ÚS 117/07, v zmysle ktorého :\n„Existencia právneho základu (zákonnej normy) pre rozhodnutie o zásahu do práva na súkromie\nnezbavuje všeobecný súd povinnosti rešpektovať pri svojom rozhodovaní normy vyššej právnej sily“.\nPokiaľ by teda v zmysle argumentácie žalovaného malo byť dostatočným dôvodom pre uspokojenie sa\ns tým, že namietaný postup správnych orgánov vychádza z doslovného textu zákonného ustanovenia\na preto je bez ďalšieho uplatniteľný v každom prípade, požiadavka skúmania ďalších dvoch podmienok\n\nzásahu do práva podľa čl. 8 Dohovoru by bola nadbytočná. Preto pokiaľ žalobca namieta zásah do jeho\npráva na súkromie a rodinný život, neobstojí argument správnych orgánov o tom, že konali v súlade so\nzákonom o pobyte cudzincov.\nPokiaľ ide o podmienku legitimity, tak ako už bolo vyššie uvedené (str. 15 tohto rozsudku) možno mať\ndôvodné pochybnosti o tom, či je možné neoprávnený pobyt žalobcu na území Slovenskej republiky\nsubsumovať pod niektorý z pojmov charakterizujúcich legitímne záujmy spoločnosti, teda či je spáchanie\npriestupku legitímnym dôvodom pre zásah do žalobcových práv podľa čl. 8 Dohovoru. Takýto záver\nje možné vyvodiť zo záverov rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie (rozsudok C-459/99, MRAX\nz 25.7.2002), podľa ktorého : „Právo vstupu na územie členských štátov štátneho príslušníka tretieho\nštátu, ktorý je manželom alebo manželkou štátneho príslušníka členského tretieho štátu, vyplýva (....) zo\nsamotného rodinného vzťahu“. Súd tiež konštatoval, že právo Spoločenstva neoprávňuje členský štát\n„odmietnuť vydať povolenie k pobytu a prijať opatrenie k vyhosteniu voči štátnemu príslušníkovi tretieho\nštátu, len z dôvodu, že vstúpil protiprávne na územie dotknutého členského štátu“ (bod 80). Súd v tejto\nsúvislosti upozornil, že nedodržanie právnych formalít týkajúcich sa vstupu, pohybu a pobytu cudzincov\nnemôže samo o sebe aktivovať výhradu verejného poriadku, verejnej bezpečnosti alebo verejného\nzdravia (bod 79). Tento záver nezbavuje členské štáty možnosti neoprávnený vstup cudzinca potrestať,\nsankcia však musí byť primeraná v zmysle judikatúry Súdneho dvora, takou je napríklad pokuta uložená\nv trestnom správnom, či správnom konaní (bod 77). V súvislosti so situáciou, keď vstúpil na územie\nčlenského štátu v súlade s právnymi prepismi, avšak po uplynutí platnosti víza územie neopustí, Súdny\ndvor konštatoval, že relevantné smernice síce oprávňujú členské štáty požadovať pre účely vydania\npovolenia k pobytu predloženia dokladu, na základe ktorého dotknutá osoba vstúpila na jeho územie,\nale nestanoví, že by tento doklad mal byť stále v platnosti (bod 89). Napriek tomu, že zotrvanie na území\nčlenského štátu po skončení platnosti víza je porušením právnych predpisov, opatrenie o vyhostení z\núzemia založené výlučne na tom, že uplynula doba platnosti víza, je sankciou zjavne neprimeranou\n(body 86 a 90). „Členský štát preto nemôže odmietnuť vydať povolenie k pobytu ani vyhostiť štátneho\npríslušníka tretej krajiny, ktorý je manželom alebo manželkou štátneho príslušníka členského štátu a\nktorý vstúpil na územie tohto členského štátu, len z dôvodu, že pred tým, než požiadal o povolenie k\npobytu, už uplynula doba platnosti jeho víza“(bod 91).\nVychádzajúc z uvedeného možno dospieť k záveru, že zdôvodnenie postupu dotknutých správnych\norgánov vyplývajúce z obsahu ich rozhodnutí vydaných v predmetnom správnom konaní neposkytujú\ndostatok dôvodov pre konštatovanie naplnenia nevyhnutných predpokladov legitimity a proporcionality\nuplatneného zásahu do práv žalobcu chránených čl. 8 Dohovoru.\nOdvolací súd považoval za dôvodnú aj žalobcovu námietku o nesprávnom právnom posúdení postupu\nprvostupňového správneho orgánu, keď tento dňa 06.09.2014 predviedol žalobcu a začal s ním\nkonanie o administratívnom vyhostení, následne sa žalobca sťažoval na bolesti a bol prevezený do\nKysuckej nemocnice s poliklinikou v Čadci. V dôsledku nemožnosti pokračovania správneho konania\nprvostupňový správny orgán konanie rozhodnutím č. PPZ-HCP-BB7-57-5/2014-AV z 06.09.2014 podľa\nust. § 29 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny\nporiadok“) prerušil. Dňa 08.09.2014 bolo žalobcovi oznámené začatie správneho konania vo veci\nadministratívneho vyhostenia.\nK uvedenému postupu správnych orgánov odvolací súd dodáva, že takýto postup je nutné považovať\nza procesne nesprávny, nakoľko po prerušení konania dňa 06.09.2014 nebol dôvod začať nové správne\nkonanie ale nadväzujúcimi úkonmi sa malo pokračovať v už začatom správnom konaní. Krajský súd v\nnapadnutom rozsudku zhodnotil, že uvedený postup správnych orgánov je nutné v kontexte všetkých\nokolností posudzovať ako pokračovanie v začatom správnom konaní a nie ako začatie nového konania.\nOdvolací súd v súvislosti s posúdením veci krajským súdom uvádza, že nepochybne išlo o procesné\npochybenie správnych orgánov, ktoré síce nemohlo mať a ani nemalo vplyv na ďalší priebeh konania\na samotné zisťovanie skutkových okolností pre účely rozhodnutia vo veci, ale napriek tomu nebolo v\nsúlade so zákonom a pre žalobcu bol nepochybne mätúci.\nV zmysle judikatúry a ustálenej súdnej praxe, nestačí, že rozhodnutie je zrozumiteľné pre orgán, ktorý ho\nvydal; rozhodnutie musí byť zrozumiteľné aj pre ostatných účastníkov konania. Uvedený názor možno v\nniektorých prípadoch aplikovať nielen na rozhodnutie správnych orgánov, ako na výsledok ich činnosti\nale aj na samotný priebeh správneho konania, zdokumentovaný v administratívnom spise.\n\nZ uvedených dôvodov dospel odvolací súd na rozdiel od súdu prvého stupňa k záveru, že námietky\nžalobcu boli spôsobilé spochybniť zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného, neboli teda\nsplnené predpoklady na zamietnutie žaloby a preto odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že\nrozhodnutie žalovaného v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu zrušil (§ 250ja ods.\n3 O.s.p.).\nO náhrade trov konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a §\n151 ods. 1, 2 a 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 a 2 O.s.p. a § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. tak, že\nnavrhovateľovi, ktorý mal úspech vo veci ich náhradu priznal v sume 140€ za zaplatené súdne poplatky\nza žalobu (č.l. 184) a odvolanie (č.l. 308).\nInú náhradu trov pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia v konaní odvolací súd nepriznal, pretože\ntieto neboli v zákonom stanovenej lehote vyčíslené (na dodatočné vyčíslenie predložené dňa 22.8.2016\nsúd neprihliadol) a iné trovy zo spisu nevyplývali (§ 151ods. 1, 2 O.s.p.).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.", "vazby": {"stav": {"sz": "II. ÚS 141/2017", "sud": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "guid": "ussr:6ebd229f-200f-46c5-bae7-713184f7086d", "datum": "2017-06-15", "vztah": "zrusene"}, "vyrok_vztahy": [{"sz": "1Scud/9/2014", "guid": "8e8f1723-a667-444b-91b9-8ae52c00a2a1:c0180ade-5be3-4b12-adae-ed3dcab736c3", "vztah": "zmenene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:4ac43997-4b16-496c-871b-3674e5e9cc0d", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 331/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 331/09 z 16. 12. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-12-16", "citacie_n": 82, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4ac43997-4b16-496c-871b-3674e5e9cc0d"}, {"guid": "ussr:b7c10d93-2d26-4938-bfd0-021072d41346", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 117/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 117/07 z 4. 2. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-02-04", "citacie_n": 234, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b7c10d93-2d26-4938-bfd0-021072d41346"}, {"guid": "ussr:54210a8a-8088-4cb2-989a-d9518f3966c2", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 80/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 80/08 z 27. 5. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-05-27", "citacie_n": 53, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:54210a8a-8088-4cb2-989a-d9518f3966c2"}, {"guid": "ussr:a96b5f45-6689-46bb-ac1c-496d2b011033", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 274/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 274/05 z 14. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-14", "citacie_n": 80, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a96b5f45-6689-46bb-ac1c-496d2b011033"}], "citovane_v": []}