{"guid": "006eef70-eb58-42e6-8f4d-690e76b61d05:229390d7-4046-4ca5-9318-0f2e1bb2636a", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:5014200350.2", "spisova_znacka": "10Sžso/19/2015", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžso/19/2015 z 25. 5. 2016", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 25. mája 2016, sp. zn. 10Sžso/19/2015, ECLI:SK:NSSR:2016:5014200350.2", "identifikacne_cislo": "5014200350", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Zuzana Ďurišová", "datum_vydania": "2016-05-25", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-15.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 15 ods. 1 písm. a) zákona č. 461/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-15.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/461-2003/paragraf-15"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-19.odsek-1", "nazov": "§ 19 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-19.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/461-2003/paragraf-19"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-14.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 14 ods. 1 písm. a) zákona č. 461/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-14.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/461-2003/paragraf-14"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2003/461#paragraf-15", "/SK/ZZ/2003/461#paragraf-19", "/SK/ZZ/2003/461#paragraf-14"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/229390d7-4046-4ca5-9318-0f2e1bb2636a", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:5014200350.2", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2016:5014200350.2", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2016:5014200350.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n10Sžso/19/2015\n5014200350\n25. 05. 2016\nJUDr. Zuzana Ďurišová\nECLI:SK:NSSR:2016:5014200350.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a\nčlenov senátu JUDr. Jany Henčekovej, PhD. a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD., v právnej veci žalobcu:\nU. R. V. - K., bytom O., Poľská republika, proti žalovanej Sociálnej poisťovni - ústredie, so sídlom Ul. 29.\naugusta č. 8-10, 813 63 Bratislava, za účasti: REPRUF, s.r.o., so sídlom Palárikova 76, 022 01 Čadca,\nIČO:47 237 198, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 402-3/2014-BA zo dňa 21. januára\n2014, konajúc o odvolaniach žalobcu a účastníka konania proti rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k.\n21Scud/23/2014-65 zo dňa 28. januára 2015, jednomyseľne, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 21Scud/23/2014-65 zo dňa\n28. januára 2015 p o t v r d z u j e .\nÚčastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nKrajský súd napadnutým rozsudkom podľa § 250j ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho\nporiadku (ďalej len „O. s. p.“) zamietol žalobu, pretože dospel k záveru, že nie je dôvodná.\nPodľa právneho názoru krajského súdu aplikovať nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č.\n883/2004 z 29.04.2004 (ďalej len „základné nariadenie“) a jeho čl. 11 ods. 1 vo väzbe na čl. 13 ods.\n3 ako aj nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo dňa 16.09.2009 (ďalej len\n„vykonávacie nariadenie“) a čl. 14 - 16 je možné iba v prípade, keď osoba vykonáva činnosť zamestnanca\nako aj činnosť SZČO v dvoch členských štátoch. V posudzovanej veci žalobca vykonáva SZČO v\nPoľskej republike (čo nebolo v konaní sporné), z vykonaného dokazovania v správnom konaní nebolo\npreukázané, že by reálne, fakticky žalobca vykonával činnosť zamestnanca u zamestnávateľa REPRUF,\ns.r.o., ktorého miesto podnikania, resp. sídlo bolo na území SR.\nKrajský súdu dospel k názoru, že ani dokladmi v rámci správneho konania, resp. dokladmi pripojenými k\nžalobe - štvrťročné správy o vykonaní prác opatrené vizitkami a pečiatkami firiem, žalobca nepreukázal\nreálne vykonávanie činnosti zamestnanca na území Slovenskej republiky. Miesto vykonania prác je\nuvedené len ako Poprad, Bešeňová, Liptovský Mikuláš, Bratislava, nie je uvedený konkrétny dátum\nvykonania prác, ako aj rozsah prác, ktoré sa mali v uvedených firmách, ktorých vizitky, resp. pečiatky\nsú súčasťou fotokópii štvrťročných prác, realizovať. Iné doklady zo strany žalobcu v rámci správneho\nkonania, resp. konania pred súdom ani neboli predložené.\nPodľa názoru krajského súdu žalobca nepreukázal konkrétne vykonávanie prác podľa pracovnej zmluvy,\nna základe ktorej mala vykonať práce promotéra služieb a produktov poskytovaných zamestnávateľom\nalebo klientmi zamestnávateľa. Promotér (z anglického promotion - podpora, propagácia značiek,\n\nvýrobkov, akcií a ďalších) je osoba, ktorej úlohou je zviditeľniť určitý produkt, značku alebo službu a\nurobiť ich pre zákazníkov atraktívnejšie a viditeľnejšie, často má podporiť ich predaj a v neposlednom\nrade zvýšiť prestíž a všeobecné povedomie o samotnej značke či už výrobku alebo služby.\nPráca zamestnanca bola definovaná v pracovnej zmluve ako kontakt s potencionálnymi klientmi\nzamestnávateľa a jeho klientov, prezentácia a propagácia činnosti zamestnávateľa a jeho klientov,\nzabezpečenie písomných študijných podkladov, materiálov a technického vybavenia pre realizáciu a\npriebeh internetových školení. Úlohou promotéra nemôže byť len fyzické odovzdávanie vizitiek, resp.\nletákov rôznych firiem, bez ďalšieho. Ani predložené doklady v konaní pred súdom nepreukázali\nrealizáciu pracovnej náplne obsiahnutej v pracovnej zmluve, ktorú mal žalobca vykonávať od 04.01.2012\nna území SR.\nVzhľadom na uvedené krajský súd dospel k záveru, že neboli splnené zákonné predpoklady pre aplikáciu\nzákladného nariadenia - čl. 13 (3), nakoľko nebol preukázaný reálny súbeh činností žalobcu ako SZČO\nna území Poľskej republiky a zamestnanca na území SR, keď nebolo preukázané, že žalobca vykonáva\nčinnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských\nštátoch tak, ako predpokladá čl. 13 (3) základného nariadenia. Uvedené ustanovenia základného\nnariadenia predpokladajú skutočný, existujúci súbeh dvoch činností (zamestnanie a SZČO vykonávané\nv odlišných členských štátoch), len táto skutočnosť môže zakladať postup podľa základného nariadenia\n(čl. 13 (3)) a aplikáciu uplatniteľných právnych predpisov príslušného členského štátu (hlava II čl. 16\nvykonávacieho nariadenia).\nKrajský súd ďalej uviedol, že tak ako žalobca aj jeho zamestnávateľ, ktorí boli účastníkmi správneho\nkonania, ktorým sa doručovali napadnuté rozhodnutia žalovanej a prvostupňového správneho orgánu,\nv konaní neuniesli dôkazné bremeno a neprodukovali dôkazy, ktoré by spochybnili závery žalovanej\na prvostupňového správneho orgánu správy o kontrole zo dňa 08.03.2013, ktorá bola jedným z\npodkladov pre rozhodnutie žalovanej. Dôkazy, ktoré žalobca produkoval v žalobe aj v správnom\nkonaní nepreukazujú skutočnosť, že by reálne, v súlade s dohodnutými pracovnými podmienkami, pre\noznačeného zamestnávateľa od 04.01.2012 prácu reálne vykonával.\nNa základe uvedeného potom záver prvostupňového správneho orgánu a žalovanej, že žalobcovi\nnevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v\nnezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy, je v súlade so zákonom, nakoľko § 20 zákona č. 461/2003\nZ.z. ako zákonnú podmienku vzniku povinného poistenia predpokladá existenciu statusu žalobcu ako\nzamestnanca v pracovnom pomere. Takýto záver nie je v rozpore so skutočnosťou, že žalobcovi bol\nvydaný registračný list - prihláška FO do Sociálnej poisťovne, v ktorej bol označený identifikačnými\núdajmi a bol označený aj jeho zamestnávateľ REPRUF, s.r.o. Podanie a registrácia prihlášky však nie\nje dôkazom o skutočnom (reálnom) vzniku pracovného pomeru žalobcu u zamestnávateľa.\nTento záver vyplýva aj z ustanovení § 15 ods. 1 písm. a), § 19 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. a) zákona\nč 461/2003 Z.z., ktoré upravujú podmienky dôchodkového poistenia, poistenia v nezamestnanosti\na povinného nemocenského poistenia, ktorých zákonným predpokladom pre priznanie je existencia\nstatusu zamestnanca, ktorý žalobca v konaní nepreukázal.\nKrajský súd uvádza, že žalobca v správnom konaní, ani dôkazmi, ktoré pripojil k podanej\nžalobe nepreukázal, že od uzavretia pracovnej zmluvy dňa 04.01.2012 vykonával u označeného\nzamestnávateľa konkrétny dojednaný druh práce - promotéra služieb a produktov poskytovaných\nzamestnávateľom alebo klientmi zamestnávateľa. Neuviedol skutkové tvrdenia a relevantné dôkazy,\nktorými by skutočný rozsah konkrétnych prác za konkrétne obdobie od 04.01.2012 preukázal. Preto\nkrajský súd konštatuje, že žalobca v konaní bol povinný uniesť bremeno tvrdení a dôkazné bremeno a\nvymedzením skutkových tvrdení a dôkazmi preukázať, aký konkrétny rozsah prác pre zamestnávateľa v\nsúlade s dohodnutým druhom práce podľa pracovnej zmluvy vykonával. Preto neobstojí tvrdenie žalobcu\nv podanej žalobe, že je poškodený na svojich právach. Žalobca mohol skutkovým vymedzením uviesť,\nktoré konkrétne práce od uzavretia pracovnej zmluvy pre zamestnávateľa vykonával, v ktorých firmách,\naké konkrétne produkty, služby prezentoval, propagoval, s ktorými osobami jednal a pod., ktoré by rozsah\nním vykonaných prác pre zamestnávateľa potvrdili.\nKeďže bolo preukázané, že žalobca vykonáva samostatne zárobkovú činnosť v členskom štáte - v\nPoľskej republike a nevykonáva činnosť zamestnanca u zamestnávateľa s miestom podnikania na území\n\nSR, podlieha výlučne právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva samostatne zárobkovú\nčinnosť (čl. 11 (3) základného nariadenia). Krajský súd konštatuje, že neboli splnené podmienky pre\naplikáciu čl. 13 (3) vo väzbe na čl. 11 (1) prvá veta základného nariadenia, nakoľko nebol preukázaný\nreálny súbeh vykonávania činnosti žalobcu ako zamestnanca a SZČO v dvoch členských štátoch.\nKrajský súd ďalej zdôraznil, že zákon č. 461/2003 Z.z. špecificky, na rozdiel od Správneho poriadku,\nupravuje podmienky zastavenia konania, preto nebolo možné, podľa názoru krajského súdu, aplikovať\nv postupe žalovanej ustanovenie § 30 ods. 1 písm. e) Správneho poriadku, lebo zákon č. 461/2003 Z.z.\nvylučuje aplikáciu Správneho poriadku a špecificky pre konanie podľa zákona č. 461/2003 Z.z. upravuje\npodmienky, kedy môže správny orgán konanie zastaviť. Podľa názoru krajského súdu, pokiaľ žalovaná\nrozhodla meritórne a konštatovala spolu s prvostupňovým rozhodnutím, že žalobcovi od určitého dátumu\nsociálne poistenie nevzniklo, tak tento výrok je súladný s procesným postupom, ktorý žalovaná a\nprvostupňový správny orgán v súlade s platnou právnou úpravou mohol a bol povinný aplikovať.\nNedôvodné sú námietky žalobcu vo vzťahu k vykonávaniu činnosti zamestnancov na území SR, že\ntíto vykonávajú tzv. marginálne činnosti na území SR, nakoľko rozhodnutia správnych orgánov z týchto\nskutočností vôbec nevychádzajú. Podľa názoru krajského súdu v danom prípade nebolo potrebné sa\nzaoberať ani skutočnosťami registrového sídla zamestnávateľa, keďže nebol preukázaný reálny súbeh\ndvoch činností - zamestnanie a SZČO vykonávané v odlišných členských štátoch, tak ako to krajský\nsúd vyššie odôvodnil.\nZáverom konštatoval, že napadnuté rozhodnutie žalovanej je súladné s ustanovením § 209 ods. 1 a\nnasl. zákona č. 461/2003 Z. z., vychádza zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci a obsahuje v\nsúlade s cit. zákonom predpísané náležitosti.\nO trovách konania rozhodol krajský súd tak, že neúspešnému žalobcovi ich náhradu nepriznal.\nVo včas podanom odvolaní žalobca navrhol odvolaciemu súdu, aby zrušil rozsudok krajského súdu,\nrozhodnutie žalovanej a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu a vec mu vrátil na opätovné\nprešetrenie, prípadne, aby odvolací súd rozhodol, že žalobcovi vzniklo od 04.01.2012 povinné\nnemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako\nzamestnancovi REPRUF, s.r.o..\nNapadnutému rozsudku žalobca vytýka nesprávne použitie čl. 288 odsek 2 Zmluvy o fungovaní\nEurópskej únie v súvislosti s čl. 4 odsek 3 Zmluvy o Európskej únie tým, že neboli uplatnené a tým, že\nrozhodnutie bolo vydané na základe vnútroštátnych predpisov namiesto uplatnenia predpisov Európskej\núnie, ktorých obsah nemal byť v predmetnom rozsahu rozširovaný, upravovaný a ani doplňovaný.\nĎalej žalobca namietal hrubé porušenie hmotného práva, a to čl. 45, 46, 48 Zmluvy o fungovaní\nEurópskej únie (v skonsolidovanom znení) tým, že bol vykonaný ľubovoľný, odtrhnutý od judikatúry a\nzavádzajúci výklad princípu slobodného pohybu zamestnancov a ponímania zamestnanca, a taktiež\npravidlá rovnosti, aj keď doklady, ako aj vysvetlenia podané žalobcom zreteľne poukazujú na to, že je\nzamestnancom podľa zákonov Európskej únie.\nŽalobca vytýkal rozhodnutiu krajského súdu aj hrubé porušenie čl. 87a základného nariadenia v\nsúvislosti s čl. 14 ods. 5b vykonávacieho nariadenia a čl. 2 ods. 2 písm. b) Nariadenia Európskeho\nparlamentu a Rady č. 465/2012 zo dňa 22. mája 2012, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie (ES) č.\n883/2004 vo veci koordinácie systémov sociálneho poistenia a nariadenie (ES) č. 987/2009 týkajúce\nsa vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 (ďalej len „meniace nariadenie“) tým, že boli nesprávne\nuplatnené, a posúdenie práce žalobcu ako práce, ktorá ma marginálny charakter, kedy sa uvedené\npredpisy nemôžu vzťahovať na žalobcu, pretože on uzatvoril zmluvu pred tým, ako vošli do platnosti\npredpisy o marginálnom charaktere práce a nepodal vyhlásenie o tom, aby sa naňho nevzťahovalo\nprechodné obdobie uvedené v čl. 87a základného nariadenia, preto sa na žalobcu vzťahuje 10 - ročné\nprechodné obdobie, počas ktorého sa uplatňuje predpis čl. 14 ods. 5b vykonávacieho nariadenia.\nV odvolaní žalobca tiež namietal porušenie čl. 16 ods. 2, 3 a 4 v súvislosti s čl. 20 nariadenia\nEurópskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo dňa 16. septembra 2009 týkajúceho sa vykonávania\nnariadenia (ES) č. 883/2004 vo veci koordinácie systémov sociálneho poistenia (ďalej ako „vykonávacie\n\nnariadenie“), ktoré má vplyv na obsah napadnutého rozsudku tým, že ostalo v platnosti rozhodnutie\nSociálnej poisťovne, ktoré bolo vydané v priebehu nevhodne uplatniteľnej procedúry príslušnej\nlegislatívy, pretože Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca ako aj žalovaná vydali rozhodnutie o vylúčení\nžalobcu z poistenia pred vydaním akéhokoľvek rozhodnutia prostredníctvom Základ Ubezpieczen\nSpolecznych, pričom iba v dôsledku správne uplatniteľnej procedúry určovania príslušnej legislatívy\ns prihliadnutím na čl. 16 in fine vykonávacieho nariadenia prostredníctvom inštitúcie podľa miesta\nbydliska - Základ Ubezpieczen Spolecznych Oddzial v Opolu, mohla inštitúcia (Sociálna poisťovňa)\npodľa miesta výkonu práce vydať rozhodnutie zo dňa 13. septembra 2013 č. 44898-1/2013-CA, a\nnásledne 402-3/2014-BA zo dňa 21. januára 2014.\nĎalšia námietka sa týkala porušenia čl. 6 a 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré má vplyv na obsah\nnapadnutého rozsudku tým, že bolo prostredníctvom Sociálnej poisťovne vydané rozhodnutie v dvoch\ninštanciách bez prijatia postupu dialógu a zmierovacieho konania, ktoré sú uvedené aj v čl. 6 a 16\nvykonávacieho nariadenia, ako aj v ustanoveniach Rozhodnutia č. A1 Správnej komisie zo dňa 12. júna\n2009 o ustanovení dialógu a zmierovacieho konania v rozsahu platnosti dokumentov, určenia príslušnej\nlegislatívy a poskytnutia dávok podľa základného nariadenia, kedy je v priebehu určovania príslušnej\nlegislatívy pre poistenca potrebná spolupráca a porozumenie príslušných inštitúcií za účelom splnenia\nvšetkých práv, ktoré prislúchajú žalobcovi.\nZáverom žalobca namietal závažné porušenie hmotného práva, ktoré malo vplyv na obsah vydaného\nrozsudku, a to čl. 13 ods. 3 nariadenia č. 883/2004, v ktorom sa nachádza kolízna norma poukazujúca\nna príslušnú legislatívu vo veci sociálneho zabezpečenia osoby bežne realizujúcej činnosť ako\nzamestnanec a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v rôznych členských krajinách, čím sa\nvylučuje možnosť určenia legislatívy príslušnej pre tento právny vzťah iným spôsobom ako uvedený v\nnorme o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia.\nVo vyjadrení k odvolaniu žalobcu žalovaná navrhla, aby odvolací súd rozsudok krajského súdu potvrdil.\nUviedla, že žalobca v odvolaní neuviedol také námietky, ktoré by odôvodňovali zmenu alebo zrušenie jej\nrozhodnutia. Poukázala na svoje vyjadrenie k žalobe, v ktorom zaujala stanovisko ku každej námietke\nžalobcu obsiahnutej v žalobe.\nVo veci podal v prospech žalobcu odvolanie aj účastník konania. V odvolaní namietal rovnaké\nskutočnosti ako žalobca a naviac namietal aj potvrdenie stanoviska o zanedbateľnom charaktere\nčinnosti vykonávanej žalobcom napriek tomu, že žalobca tvrdil, že jeho činnosť ako zamestnanca nemá\nzanedbateľný charakter, lebo časová náročnosť práce pre spoločnosť REPRUF s.r.o., čiže 10 hodín\ntýždenne prekročila 5 % času venovaného činnosti ako samostatne zárobkovo činná osoba. V odvolaní\npoukázal aj na rozhodnutia Poľských súdov.\nĎalej namietal nesprávne posúdenie skutkového stavu v dôsledku prijatia záveru, že žalobca napriek\ntomu, že takú možnosť mal, neposkytol dokumenty potvrdzujúce výkon činnosti ako zamestnanec v\npriebehu správneho konania, a preto nie je možné posúdenie týchto dôkazov v priebehu súdneho\nkonania. Namietal aj odňatie reálnej možnosti žalobcovi na obranu jeho práv v dôsledku posúdenia, že\nna začiatku činnosť v prospech spoločnosti nebola reálne vykonávaná, a následné prijatia stanoviska,\nže táto práca je vykonávaná, ale má zanedbateľný charakter. Namietal tiež chybný záver, že zo\nzaregistrovania žalobcu v systéme sociálneho zabezpečenia a pridelenia individuálneho čísla poistenca\n(rodné číslo) nevzniká zamestnávateľovi povinnosť odvádzať za zamestnanca odvody na poistné a\nnesvedčí o tom, že je zamestnanec prijatý do systému sociálneho zabezpečenia.\nŽalobca vo vyjadrení k odvolaniu účastníka konania uviedol, že je dôvodné a žiada, aby bolo vzaté do\núvahy pri rozhodovaní odvolacieho súdu.\nVo vyjadrení k odvolaniu účastníka konania žalovaná uviedla, že účastník konania v odvolaní neuviedol\ntaké námietky, ktoré by odôvodňovali zmenu alebo zrušenie rozhodnutia žalovanej. Poukázala na svoje\nvyjadrenie k žalobe, v ktorom zaujala stanovisko ku každej žalobnej námietke.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 246c ods. 1 veta prvá O. s. p. v spojení s § 10\nods. 2 O. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo (podľa § 246c ods.\n\n1 veta prvá O. s. p. v spojení s § 211 a nasl. O. s. p.) a jednomyseľne dospel k záveru, že odvolania\nnie sú dôvodné.\nPodľa § 250ja ods. 2 O. s. p., odvolací súd rozhodne o odvolaní spravidla bez pojednávania, ak to nie\nje v rozpore s verejným záujmom. Na prejednanie odvolania nariadi pojednávanie, ak to považuje za\npotrebné, alebo ak vykonáva dokazovanie.\nV tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že krajský súd verejne prerokoval vec a verejne vyhlásil\nrozhodnutie dňa 28.01.2015. Odvolací súd nepovažoval za potrebné na prejednanie veci nariaďovať\npojednávanie a takýto postup nebol v rozpore s verejným záujmom.\nDeň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a\nna internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk <http://www.nsud.sk>.\nRozsudok bol verejne vyhlásený dňa 25.05.2016 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O. s. p.).\nPodľa § 244 ods. 1 O. s. p., v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných\nprostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Súd v správnom súdnictve\npreskúmava rozhodnutia a postupy orgánov verejnej správy predovšetkým v rozsahu a z dôvodov\nuvedených v žalobe. Rozsahom tvrdení uvedených v žalobe je súd viazaný.\nPodľa § 247 ods. 1 O. s. p., podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická\nalebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho\norgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.\nPodľa čl. 11 ods. 1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady 833/2004 z 29. apríla 2004 o\nkoordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „základné nariadenie“) osoby, na ktoré sa toto\nnariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto právne predpisy\nsa určia v súlade s touto hlavou.\nPodľa čl. 11 ods. 3 písm. a) základného nariadenia s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca\nčinnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym\npredpisom tohto členského štátu.\nPodľa čl. 13 ods. 3 základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná\nosoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha\nprávnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva\ntakúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s\nodsekom 1.\nPodľa čl. 14 ods. 5b Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009 zo dňa 16. septembra\n2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov\nsociálneho zabezpečenia (ďalej len „vykonávacie nariadenie“) na účely uplatňovania článku 13 ods. 1\nzákladného nariadenia osobou, ktorá „zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo vo\nviacerých členských štátoch“, je predovšetkým osoba, ktorá nepretržite striedavo vykonáva činnosti s\nvýnimkou zanedbateľných činností v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, a to bez ohľadu na\npočetnosť alebo pravidelnosť tohto striedania.\nPodľa čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne\nurčí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13\nzákladného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné.\nInštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého\nčlenského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva.\nPodľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov,\nako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie\nurčené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak\nuž uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna\ndotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca\n\ntejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné\nstanovisko.\nZ obsahu predloženého súdneho spisu najvyšší súd zistil, že Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca,\nako prvostupňový správny orgán, rozhodnutím č. 44898-1/2013-CA zo dňa 13.09.2013 rozhodla\npodľa § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 a § 210 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. tak, že žalobcovi\nnevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v\nnezamestnanosti ako zamestnancovi REPRUF, s.r.o. od 04.01.2012 podľa slovenskej legislatívy. Na\nodvolanie žalobcu žalovaný rozhodnutím č. 402-3/2014-BA zo dňa 21.01.2014 odvolanie zamietol a\nrozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil.\nPredmetom preskúmania odvolacieho súdu je rozsudok krajského súdu, ktorým zamietol žalobu,\nako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté\nrozhodnutie žalovanej, ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu a konania týmto\nrozhodnutiam predchádzajúce, a to najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so\nvšetkými námietkami žalobcu uplatnenými v žalobe a z takto vymedzeného rozsahu či správne\nposúdil zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Po preverení riadnosti podmienok vykonávania súdneho\nprieskumu rozhodnutí správneho orgánu (tzn. najmä splnenia podmienok konania a okruhu účastníkov)\nsa najvyšší súd stotožňuje so skutkovými závermi krajského súdu v tom rozsahu, ako si ich osvojil\nkrajský súd zo zistení uvedených žalovaným správnym orgánom ako aj žalobcom, ktoré sú obsiahnuté\nv administratívnom spise.\nPodľa § 219 ods. 2 O. s. p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého\nrozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého\nrozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.\nNajvyšší súd sa s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 O. s. p. v celom rozsahu stotožňuje s\nodôvodnením napadnutého rozsudku krajského súdu a konštatuje správnosť dôvodov, na základe\nktorých krajský súd rozhodol.\nPo preskúmaní napadnutého rozsudku ako aj rozhodnutia žalovaného najvyšší súd dospel k rovnakému\nzáveru ako krajský súd, že v konaní nebolo preukázané, že by žalobca reálne fakticky vykonával\nčinnosť zamestnanca u zamestnávateľa REPRUF, s.r.o., ktorého sídlo je na území SR. Z uvedeného\ndôvodu preto neboli splnené zákonné predpoklady pre aplikáciu čl. 13 ods. 3 základného nariadenia.\nPre aplikáciu tohto článku základného nariadenia je potrebný reálny súbeh činností žalobcu ako SZČO\nna území Poľskej republiky a činnosti ako zamestnanca na území Slovenskej republiky. Uvedené\nustanovenie základného nariadenia predpokladá existujúci, skutočný súbeh dvoch činností, a to SZČO\na zamestnanie vykonávané v dvoch odlišných členských štátoch, a iba táto skutočnosť zakladá postup\npodľa predmetného článku 13 ods. 3 základného nariadenia a aplikáciu uplatniteľných právnych\npredpisov príslušného členského štátu.\nŽalobca počas správneho konania ako aj konania pred súdom nepreukázal, že od uzavretia pracovnej\nzmluvy dňa 04.01.2012 vykonával u zamestnávateľa na území SR konkrétny dojednaný druh práce\n- promotéra služieb a produktov poskytovaných zamestnávateľmi alebo klientmi zamestnávateľa.\nŽalobca rovnako nepreukázal skutočný rozsah vykonávaných, resp. konkrétnych prác, ktoré vykonal\npre zamestnávateľa od 04.01.2012. Čo sa týka nepreukázania rozsahu vykonávaných prác a dokladov\npredložených žalobcom v správnom ako aj v súdnom konaní najvyšší súd uvádza, že odôvodnenie\nnapadnutého súdneho rozhodnutia v tejto časti je plne vyčerpávajúce a logicky odôvodnené. V tejto\nsúvislosti poukazuje odvolací súd na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a\ndruhého stupňa tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby najvyšší súd opakoval vo svojom rozhodnutí\nsprávne skutkové a právne závery súdu prvého stupňa.\nNa základe uvedeného dospel najvyšší súd k názoru, že záver prvostupňového správneho orgánu a\nžalovanej o tom, že žalobcovi nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie\na povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy je v súlade so zákonom. Tento záver\nvyplýva z ustanovení § 20, § 14 ods. 1 písm. a), § 15 ods. 1 písm. a) a § 19 zákona č. 461/2003\nZ.z., ktoré upravujú podmienky povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia\n\na poistenia v nezamestnanosti, ktorých zákonným predpokladom pre priznanie je existencia statusu\nzamestnanca, ktorý však žalobca v správnom ako aj súdnom konaní nepreukázal.\nZ dôvodu preukázania, že žalobca vykonáva samostatne zárobkovú činnosť v Poľskej republike a\nz dôvodu, že nebolo preukázané vykonávanie činnosti žalobcu ako zamestnanca u zamestnávateľa\nna území SR, je zrejmé, že žalobca podlieha výlučne právnym predpisom členského štátu, v ktorom\nvykonáva samostatne zárobkovú činnosť podľa čl. 11 ods. 3 písm. a) základného nariadenia. S\npoukazom na čl. 11 ods. 3 písm. a) základného nariadenia teda neboli splnené podmienky pre aplikáciu\nčl. 13 ods. 3 základného nariadenia, nakoľko nebol preukázaný reálny, skutočný súbeh vykonávania\nčinnosti žalobcu ako SZČO a zamestnanca v dvoch členských štátoch.\nPo preskúmaní podaných odvolaní najvyšší súd konštatuje, že s právnymi námietkami odvolateľov\nsa súd prvého stupňa v rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu relevantnú spornú\notázku, riešenie ktorej by zostalo na odvolacom súde, a preto námietky uvedené v odvolaniach\nvyhodnotil najvyšší súd ako také, ktoré neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia\nkrajského súdu, resp. zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovanej.\nS poukazom na uvedené najvyšší súd podľa § 250ja ods. 3 veta druhá O. s. p. v spojení s § 219 ods. 1\nO. s. p. napadnutý rozsudok Krajského súdu v Žiline potvrdil ako vecne správny.\nOdvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 250k ods. 1 v spojení s § 246c ods.1 a\n§ 224 ods. 1 O. s. p. tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal, keďže žalobca v konaní nemal úspech\na žalovaná nemá na ich náhradu zákonný nárok ani v prípade úspechu.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}