{"guid": "c6d29055-0783-4a82-850e-640339272be7:c43c443f-c575-45ca-a8bd-9f4c3fc5b9e8", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:5014200295.1", "spisova_znacka": "10Sžso/22/2015", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžso/22/2015 z 27. 4. 2016", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 27. apríla 2016, sp. zn. 10Sžso/22/2015, ECLI:SK:NSSR:2016:5014200295.1", "identifikacne_cislo": "5014200295", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jana Henčeková", "sudca_id": 194, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-jana-hencekova-194", "datum_vydania": "2016-04-27", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99", "nazov": "OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/c43c443f-c575-45ca-a8bd-9f4c3fc5b9e8", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:5014200295.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2016:5014200295.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2016:5014200295.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n10Sžso/22/2015\n5014200295\n27. 04. 2016\nJUDr. Jana Henčeková\nECLI:SK:NSSR:2016:5014200295.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Henčekovej,\nPhD. a členov senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD., v právnej veci žalobkyne\nD. A. I., bytom J., proti žalovanej Sociálnej poisťovni - ústredie, so sídlom ul. 29. augusta č. 8-10,\n813 63 Bratislava, za účasti: REPRUF, s.r.o., so sídlom Palárikova 76, 022 01 Čadca, IČO: 47 237\n198, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 21738-2/2014-BA zo dňa 10. februára 2014,\nkonajúc o odvolaniach žalobkyne a účastníka konania proti rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k.\n21Scud/9/2014-76 zo dňa 11. marca 2015, jednomyseľne, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 21Scud/9/2014-76 zo dňa 11.\nmarca 2015 p o t v r d z u j e .\nÚčastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.\nodôvodnenie:\nKrajský súd napadnutým rozsudkom podľa § 250j ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho\nporiadku (ďalej len „O.s.p.“) zamietol žalobu, pretože nie je dôvodná.\nPodľa právneho názoru krajského súdu aplikovať nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č.\n883/2004 z 29. apríla 2004 (ďalej len „základné nariadenie“) a jeho čl. 11 ods. 1 vo väzbe na čl. 13 ods. 3\nako aj nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo dňa 16. septembra 2009 (ďalej len\n„vykonávacie nariadenie“) a čl. 14 - 16 je možné iba v prípade, keď osoba vykonáva činnosť zamestnanca\nako aj činnosť SZČO v dvoch členských štátoch. V posudzovanej veci žalobkyňa vykonáva SZČO v\nPoľskej republike (čo nebolo v konaní sporné), z vykonaného dokazovania v správnom konaní nebolo\npreukázané, že by reálne, fakticky žalobkyňa vykonávala činnosť zamestnanca u zamestnávateľa\nREPRUF, s.r.o., ktorého miesto podnikania, resp. sídlo bolo na území Slovenskej republiky.\nKrajský súdu dospel k názoru, že žalobkyňa v danom prípade nepreukázala reálny výkon činnosti\nzamestnanca - žalobkyne u označeného zamestnávateľa. Ani dokladmi v rámci správneho konania,\nresp. dokladmi pripojenými k žalobe - štvrťročné správy o vykonaní prác opatrené vizitkami a pečiatkami\nfiriem, tieto krajský súd vyhodnotil ako nekonkrétne, z hľadiska konkrétneho miesta vykonania prác,\nkonkrétneho dátumu vykonania prác, ako aj rozsahu prác. Miesto vykonania prác je uvedené len ako\nLiptovský Mikuláš, nie je uvedený konkrétny dátum vykonania prác, ako aj rozsah prác, ktoré sa mali\nv uvedených firmách, ktorých vizitky resp. pečiatky sú súčasťou fotokópii štvrťročných prác, realizovať.\nAni doložené výpisy z účtu z banky nemôžu preukazovať reálny výkon činnosti zamestnanca. Ani\nzáznam z výkonu inšpekcie práce, na ktorý poukazuje žalobkyňa nesúvisel, ani podľa názoru krajského\nsúdu, s prešetrovaním reálneho výkonu činnosti zamestnancov označeného zamestnávateľa, tak ako\nsprávne konštatuje žalovaná v odôvodnení svojho rozhodnutia, keď určovať uplatniteľnú legislatívu a\n\nzároveň kontrolovať splnenie podmienok na určenie uplatniteľnej legislatívy v súlade s koordinačnými\nnariadeniami je oprávnená len inštitúcia ustanovená na tento účel, t.j. Sociálna poisťovňa.\nAni z týchto listinných dôkazov, podľa názoru krajského súdu, žalobkyňa nepreukázala konkrétne\nvykonávanie prác podľa pracovnej zmluvy, na základe ktorej mala vykonať práce promotora služieb\na produktov poskytovaných zamestnávateľom alebo klientmi zamestnávateľa. Promotor (z anglického\npromotion - podpora, propagácia značiek, výrobkov, akcií a ďalších) je osoba, ktorej úlohou je\nzviditeľniť určitý produkt, značku alebo službu a učiniť ich pre zákazníkov atraktívnejšie a viditeľnejšie,\nčasto má podporiť ich predaj a v neposlednej rade zvýšiť prestíž a všeobecné povedomie o\nsamotnej značke či už výrobku alebo služby. Práca zamestnanca bola definovaná v pracovnej zmluve\nako kontakt s potencionálnymi klientmi zamestnávateľa a jeho klientov, prezentácia a propagácia\nčinnosti zamestnávateľa a jeho klientov, zabezpečenie písomných študijných podkladov, materiálov a\ntechnického vybavenia pre realizáciu a priebeh internetových školení. Úlohou promotéra nemôže byť\nlen fyzické odovzdávanie vizitiek, resp. letákov rôznych firiem, bez ďalšieho. Ani predložené doklady\nv konaní pred súdom nepreukázali realizáciu pracovnej náplne obsiahnutej v pracovnej zmluve, ktorú\nmala žalobkyňa vykonávať od 1. júla 2012 do 31. decembra 2012 na území Slovenskej republiky.\nVzhľadom na uvedené krajský súd dospel k záveru, že neboli splnené zákonné predpoklady pre\naplikáciu základného nariadenia - čl. 13 (3), nakoľko nebol preukázaný reálny súbeh činností žalobkyne\nako SZČO na území Poľskej republiky a zamestnanca na území Slovenskej republiky, keď nebolo\npreukázané, že žalobkyňa vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne\nzárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch tak, ako predpokladá čl. 13 (3) základného\nnariadenia. Uvedené ustanovenia základného nariadenia predpokladajú skutočný, existujúci súbeh\ndvoch činností (zamestnanie a SZČO vykonávané v odlišných členských štátoch), len táto skutočnosť\nmôže zakladať postup podľa základného nariadenia (čl. 13 (3)) a aplikáciu uplatniteľných právnych\npredpisov príslušného členského štátu (hlava II čl. 16 vykonávacieho nariadenia).\nKrajský súd ďalej uviedol, že tak ako žalobkyňa aj jej zamestnávateľ, ktorí boli účastníkmi správneho\nkonania, ktorým sa doručovali napadnuté rozhodnutia žalovanej a prvostupňového správneho orgánu,\nv konaní neuniesli dôkazné bremeno a neprodukovali dôkazy, ktoré by spochybnili závery žalovanej a\nprvostupňového správneho orgánu, závery správy o kontrole zo dňa 8. marca 2013, ktorá bola jedným z\npodkladov pre rozhodnutie žalovaného. Dôkazy, ktoré žalobkyňa produkovala v žalobe, a aj v správnom\nkonaní, nepreukazujú skutočnosť, že by reálne, v súlade s dohodnutými pracovnými podmienkami, pre\noznačeného zamestnávateľa od 1. júla 2012 do 31. decembra 2012 žalobkyňa prácu reálne vykonávala.\nNa základe uvedeného potom záver prvostupňového správneho orgánu a žalovanej, že žalobkyni\nnevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v\nnezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy, je v súlade so zákonom, nakoľko § 20 zákona č. 461/2003\nZ.z. ako zákonnú podmienku vzniku povinného poistenia predpokladá existenciu statusu žalobkyne ako\nzamestnanca v pracovnom pomere. Takýto záver nie je v rozpore so skutočnosťou, že žalobkyni bol\nvydaný registračný list - prihláška FO do Sociálnej poisťovne, v ktorej bola označená identifikačnými\núdajmi a bol označený aj jej zamestnávateľ REPRUF, s.r.o. Podanie a registrácia prihlášky však nie je\ndôkazom o skutočnom (reálnom) vzniku pracovného pomeru žalobkyne u zamestnávateľa.\nTento záver vyplýva aj z ustanovení § 15 ods. 1 písm. a), § 19 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. a) zákona\nč 461/2003 Z.z., ktoré upravujú podmienky dôchodkového poistenia, poistenia v nezamestnanosti\na povinného nemocenského poistenia, ktorých zákonným predpokladom pre priznanie je existencia\nstatusu zamestnanca, ktorý žalobkyňa v konaní nepreukázala.\nKrajský súd uvádza, že žalobkyňa v správnom konaní, ani dôkazmi, ktoré pripojila k podanej žalobe\nnepreukázala, že od uzavretia pracovnej zmluvy dňa 1. júla 2012 do 31. decembra 2012 vykonávala\nu označeného zamestnávateľa konkrétny dojednaný druh práce - promotéra služieb a produktov\nposkytovaných zamestnávateľom alebo klientmi zamestnávateľa. Neuviedla skutkové tvrdenia a\nrelevantné dôkazy, ktorými by skutočný rozsah konkrétnych prác za konkrétne obdobie od 1.7.2012\ndo 31.12.2012, preukázala. Preto krajský súd konštatuje, že žalobkyňa v konaní bola povinná uniesť\nbremeno tvrdení a dôkazné bremeno a bola spôsobilá vymedzením skutkových tvrdení a dôkazmi\npreukázať, aký konkrétny rozsah prác od 1.7.2012 do 31.12.2012 pre zamestnávateľa v súlade s\ndohodnutým druhom práce podľa pracovnej zmluvy vykonávala. Preto neobstojí tvrdenie žalobkyne v\n\npodanej žalobe, že je poškodená na svojich právach. Žalobkyňa mohla skutkovým vymedzením uviesť,\nktoré konkrétne práce od uzavretia pracovnej zmluvy pre zamestnávateľa vykonávala, v ktorých firmách,\naké konkrétne produkty, služby prezentovala, propagovala, s ktorými osobami jednala a pod., ktoré by\nrozsah ňou vykonaných prác pre zamestnávateľa, potvrdili.\nKeďže bolo preukázané, že žalobkyňa vykonáva samostatne zárobkovú činnosť v členskom štáte v Poľskej republike a nevykonáva činnosť zamestnanca u zamestnávateľa s miestom podnikania na\núzemí Slovenskej republiky, podlieha výlučne právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva\nsamostatne zárobkovú činnosť (čl. 11 (3) základného nariadenia). Krajský súd konštatuje, že neboli\nsplnené podmienky pre aplikáciu čl. 13 (3) vo väzbe na čl. 11 (1) prvá veta základného nariadenia,\nnakoľko nebol preukázaný reálny súbeh vykonávania činnosti žalobkyne ako zamestnanca a SZČO v\ndvoch členských štátoch.\nKrajský súd ďalej zdôraznil, že zákon č. 461/2003 Z.z. špecificky, na rozdiel od Správneho poriadku,\nupravuje podmienky zastavenia konania, preto nebolo možné, podľa názoru krajského súdu, aplikovať\nv postupe žalovanej ustanovenie § 30 ods. 1 písm. e) Správneho poriadku, lebo zákon č. 461/2003 Z.z.\nvylučuje aplikáciu Správneho poriadku a špecificky pre konanie podľa zákona č. 461/2003 Z.z. upravuje\nspôsoby, kedy môže správny orgán konanie zastaviť. Podľa názoru krajského súdu, pokiaľ žalovaná\nrozhodla meritórne a konštatovala spolu s prvostupňovým rozhodnutím, že žalobkyni od určitého dátumu\nsociálne poistenie nevzniklo, tak tento výrok je súladný s procesným postupom, ktorý žalovaná a\nprvostupňový správny orgán v súlade s platnou právnou úpravou mohol a bol povinný aplikovať.\nNedôvodné sú námietky žalobkyne vo vzťahu k vykonávaniu činnosti zamestnancov na území\nSlovenskej republiky, že títo vykonávajú tzv. marginálne činnosti na území Slovenskej republiky, nakoľko\nrozhodnutia správnych orgánov z týchto skutočností vôbec nevychádzajú. Podľa názoru krajského súdu\nv danom prípade nebolo potrebné sa zaoberať ani skutočnosťami registrového sídla zamestnávateľa,\nkeďže nebol preukázaný reálny súbeh dvoch činností - zamestnanie a SZČO vykonávané v odlišných\nčlenských štátoch, tak ako to krajský súd vyššie odôvodnil. Taktiež je potrebné podľa názoru krajského\nsúdu poukázať na to, že správne orgány nerozhodovali o neplatnosti pracovnej zmluvy, nie je možné\nhovoriť ani o tom, že by sa vo vzťahu k žalobkyni správne orgány vzhľadom na preukázaný skutkový\nstav správali diskriminačne.\nO trovách konania rozhodol krajský súd tak, že neúspešnej žalobkyni náhradu trov nepriznal.\nVo včas podanom odvolaní žalobkyňa navrhla odvolaciemu súdu, aby zrušil rozsudok krajského súdu,\nrozhodnutie žalovanej a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu a vec mu vrátil na opätovné\nprešetrenie, prípadne, aby odvolací súd rozhodol, že žalobkyni vzniklo od 01.07.2012 do 31.12.2012\npovinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti\nako zamestnancovi REPRUF, s.r.o.\nNapadnutému rozsudku žalobkyňa vytýka nesprávne použitie čl. 288 odsek 2 Zmluvy o fungovaní\nEurópskej únie v súvislosti s čl. 4 odsek 3 Zmluvy o Európskej únie tým, že neboli uplatnené a tým, že\nrozhodnutie bolo vydané na základe vnútroštátnych predpisov namiesto uplatnenia predpisov Európskej\núnie, ktorých obsah nemal byť v predmetnom rozsahu rozširovaný, upravovaný a ani doplňovaný.\nĎalej žalobkyňa namietala hrubé porušenie hmotného práva, a to čl. 45, čl. 46, čl. 48 Zmluvy o fungovaní\nEurópskej únie (v skonsolidovanom znení), tým, že bol vykonaný ľubovoľný, odtrhnutý od judikatúry,\na zavádzajúci výklad princípu slobodného pohybu zamestnancov a ponímania zamestnanca, a taktiež\npravidlá rovnosti, aj keď doklady, ako aj vysvetlenia podané žalobkyňou zreteľne poukazujú na to, že je\nzamestnancom podľa zákonov Európskej únie.\nŽalobkyňa vytýkala rozhodnutiu krajského súdu aj porušenie čl. 14 ods. 5b vykonávacieho nariadenia,\nktoré malo vplyv na obsah napadnutého rozsudku tým, že bolo podporené stanovisko, že práca\nžalobkyne mala marginálny charakter, kedy Základ Ubezpieczen Spolecznych, ako inštitúcia miesta\nbydliska nie je oprávnená posudzovať pracovnú dobu žalobkyne vykonávanú na základe pracovnej\nzmluvy uzatvorenej so slovenským zamestnávateľom, a v tejto záležitosti sa žalovaná vo vydaných\nrozhodnutiach, ako aj prvostupňový súd vo svojom rozsudku podriadil napadnutému rozhodnutiu\n\nna základe vykonaného posúdenia prostredníctvom Základ Ubezpieczen Spolecznych, a opomenul\nargumentácie žalobkyne týkajúce sa výmery a charakteru jej práce.\nV odvolaní žalobkyňa tiež namietala porušenie čl. 16 ods. 2, ods. 3 a ods. 4 v súvislosti s čl. 20\nnariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo dňa 16. septembra 2009 týkajúceho\nsa vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 vo veci koordinácie systémov sociálneho poistenia\n(ďalej ako „vykonávacie nariadenie“), ktoré má vplyv na obsah napadnutého rozsudku tým, že ostalo\nv platnosti rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ktoré bolo vydané v priebehu nevhodne uplatniteľnej\nprocedúry príslušnej legislatívy, pretože Sociálna poisťovňa pobočka Čadca, ako aj žalovaná, vydali\nrozhodnutie o vylúčení žalobkyne z poistenia pred vydaním akéhokoľvek rozhodnutia prostredníctvom\nZáklad Ubezpieczen Spolecznych, pričom iba v dôsledku správne uplatniteľnej procedúry určovania\npríslušnej legislatívy s prihliadnutím na čl. 16 in fine vykonávacieho nariadenia prostredníctvom inštitúcie\npodľa miesta bydliska - Základ Ubezpieczen Spolecznych Oddzial v Rybniku, mohla inštitúcia (Sociálna\npoisťovňa) podľa miesta výkonu práce vydať rozhodnutie zo dňa 1. októbra 2013 č. 45936-1/2013-CA,\na následne 21738-2/2014-BA zo dňa 10. februára 2014.\nĎalšia námietka sa týkala porušenia čl. 6 a 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré má vplyv na obsah\nnapadnutého rozsudku tým, že bolo prostredníctvom Sociálnej poisťovne vydané rozhodnutie v oboch\ninštanciách bez prijatia postupu dialógu a zmierovacieho konania, ktoré sú uvedené aj v čl. 6 a 16\nvykonávacieho nariadenia, ako aj v ustanoveniach Rozhodnutia č. A1 Správnej komisie zo dňa 12. júna\n2009 o ustanovení dialógu a zmierovacieho konania v rozsahu platnosti dokumentov, určenia príslušnej\nlegislatívy a poskytnutia dávok podľa základného nariadenia, po čas, kedy je v priebehu určovania\npríslušnej legislatívy pre poistenca potrebná spolupráca a porozumenie príslušných inštitúcií, za účelom\nsplnenia všetkých práv, ktoré prislúchajú žalobkyni.\nZáverom žalobkyňa namietala závažné porušenie hmotného práva, ktoré malo vplyv na obsah vydaného\nrozsudku, a to čl. 13 ods. 3 nariadenia č. 883/2004, v ktorom sa nachádza kolízna norma poukazujúca\nna príslušnú legislatívu vo veci sociálneho zabezpečenia osoby bežne realizujúcej činnosť ako\nzamestnanec a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v rôznych členských krajinách, čím sa\nvylučuje možnosť určenia legislatívy príslušnej pre tento právny vzťah iným spôsobom ako uvedený v\nnorme o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia.\nVo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne žalovaná navrhla, aby odvolací súd rozsudok krajského súdu\npotvrdil. Žalovaná uviedla, že žalobkyňa v odvolaní neuviedla také námietky, ktoré by odôvodňovali\nzmenu alebo zrušenie rozhodnutia žalovanej. Vo vyjadrení k odvolaniu sa žalovaná pridržala svojho\nvyjadrenia k žalobe nakoľko v ňom zaujala stanovisko ku každej námietke žalobkyne obsiahnutej v\nžalobe.\nVo veci podal v prospech žalobkyne odvolanie aj účastník konania. V odvolaní namietal rovnaké\nskutočnosti ako žalobkyňa a naviac namietal aj potvrdenie stanoviska o zanedbateľnom charaktere\nčinnosti vykonávanej žalobkyňou napriek tomu, že žalobkyňa tvrdila, že jej činnosť ako zamestnanca\nnemá zanedbateľný charakter, lebo časová náročnosť práce pre spoločnosť REPRUF s.r.o., čiže 10\nhodín týždenne, prekročila 5% času venovaného činnosti ako samostatne zárobkovo činná osoba. V\nodvolaní poukázal aj na rozhodnutia Poľských súdov.\nĎalej namietal nesprávne posúdenia skutkového stavu v dôsledku prijatia, že žalobkyňa napriek tomu,\nže takú možnosť mala, neposkytla dokumenty potvrdzujúce výkon činnosti ako zamestnanec v priebehu\nsprávneho konania, a preto nie je možné posúdenie týchto dôkazov v priebehu súdneho konania.\nV odvolaní účastník konania namietal aj odňatie reálnej možnosti žalobkyni na obranu jej prisluhujúcich\npráv v dôsledku posúdenia, že na začiatku činnosť v prospech spoločnosti nebola reálne vykonávaná,\na následne prijatia stanoviska, že táto práca je vykonávaná, ale má zanedbateľný charakter.\nZáverom namietal vykonanie chybného zistenia v dôsledku prijatia, že zo zaregistrovania žalobkyne v\nsystéme sociálneho zabezpečenia a pridelenia žalobkyni individuálneho čísla poistenca (rodného čísla)\nnevzniká zamestnávateľovi povinnosť odvádzať za zamestnanca odvody na poistné, nesvedčí o tom,\nže je zamestnanec prijatý do systému sociálneho zabezpečenia.\n\nŽalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu účastníka konania uviedla, že je dôvodné a žiada, aby bolo vzaté\ndo úvahy pri rozhodovaní odvolacieho súdu.\nVo vyjadrení k odvolaniu účastníka konania žalovaná uviedla, že účastník konania v odvolaní neuviedol\ntaké námietky, ktoré by odôvodňovali zmenu alebo zrušenie rozhodnutia žalovanej. Vo vyjadrení k\nodvolaniu sa žalovaná pridržala svojho vyjadrenia k žalobe, nakoľko v ňom zaujala stanovisko ku každej\nžalobcovej námietke obsiahnutej v žalobe.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. v spojení s § 10\nods. 2 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo (podľa § 246c ods.\n1 veta prvá O.s.p. v spojení s § 211 a nasl. O.s.p.) a jednomyseľne dospel k záveru, že odvolania nie\nsú dôvodné.\nPodľa § 250ja ods. 2 O.s.p. odvolací súd rozhodne o odvolaní spravidla bez pojednávania, ak to nie\nje v rozpore s verejným záujmom. Na prejednanie odvolania nariadi pojednávanie, ak to považuje za\npotrebné, alebo ak vykonáva dokazovanie.\nV tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že krajský súd verejne prerokoval vec a verejne vyhlásil\nrozhodnutie dňa 11. marca 2015. Odvolací súd nepovažoval za potrebné na prejednanie veci nariaďovať\npojednávanie a takýto postup nebol v rozpore s verejným záujmom.\nDeň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a\nna internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk <http://www.nsud.sk>.\nRozsudok bol verejne vyhlásený dňa 27. apríla 2016 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p.).\nPodľa § 244 ods. 1 O.s.p., v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných\nprostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Súd v správnom súdnictve\npreskúmava rozhodnutia a postupy orgánov verejnej správy predovšetkým v rozsahu a z dôvodov\nuvedených v žalobe. Rozsahom tvrdení uvedených v žalobe je súd viazaný.\nPodľa § 247 ods. 1 O.s.p., podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo\nprávnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu,\na žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.\nPodľa čl. 11 ods. 1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 833/2004 z 29. apríla 2004 o\nkoordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „základné nariadenie“) osoby, na ktoré sa toto\nnariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto právne predpisy\nsa určia v súlade s touto hlavou.\nPodľa čl. 11 ods. 3 písm. a) základného nariadenia s výhradou článkov 12 až 16, osoba vykonávajúca\nčinnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte, podlieha právnym\npredpisom tohto členského štátu.\nPodľa čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná\nosoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha\nprávnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva\ntakúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s\nodsekom 1.\nPodľa čl. 14 ods. 5b Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009 zo dňa 16. septembra\n2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov\nsociálneho zabezpečenia (ďalej len „vykonávacie nariadenie“) na účely uplatňovania článku 13 ods. 1\nzákladného nariadenia osobou, ktorá „zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo vo\nviacerých členských štátoch“, je predovšetkým osoba, ktorá nepretržite striedavo vykonáva činnosti s\nvýnimkou zanedbateľných činností v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, a to bez ohľadu na\npočetnosť alebo pravidelnosť tohto striedania.\n\nPodľa čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne\nurčí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13\nzákladného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné.\nInštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého\nčlenského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva.\nPodľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov,\nako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie\nurčené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak\nuž uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna\ndotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca\ntejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné\nstanovisko.\nZ obsahu predloženého súdneho spisu najvyšší súd zistil, že Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca,\nako prvostupňový správny orgán, rozhodnutím č. 45936-1/2013-CA zo dňa 01. októbra 2013 rozhodla\npodľa § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 a § 210 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. tak, že žalobkyni nevzniklo\npovinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti\nako zamestnancovi REPRUF, s.r.o. od 01.07.2012 do 31.12.2012 podľa slovenskej legislatívy.\nNa odvolanie žalobkyne žalovaný rozhodnutím č. 21738-2/2014-BA zo dňa 10. februára 2014 odvolanie\nzamietol a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil.\nPredmetom preskúmania odvolacieho súdu je rozsudok krajského súdu, ktorým zamietol žalobu, ako aj\nkonanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie\nžalovanej, ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu a konania týmto rozhodnutiam\npredchádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami žalobkyne\nuplatnenými v žalobe a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť napadnutého\nrozhodnutia. Po preverení riadnosti podmienok vykonávania súdneho prieskumu rozhodnutí správneho\norgánu (tzn. najmä splnenia podmienok konania a okruhu účastníkov) sa najvyšší súd stotožňuje so\nskutkovými závermi krajského súdu v tom rozsahu, ako si ich osvojil krajský súd zo zistení uvedených\nžalovaným správnym orgánom ako aj žalobkyňou, ktoré sú obsiahnuté v administratívnom spise.\nPodľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého\nrozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého\nrozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.\nNajvyšší súd sa s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. v celom rozsahu stotožňuje s\nodôvodnením napadnutého rozsudku krajského súdu a konštatuje správnosť dôvodov, na základe\nktorých krajský súd rozhodol.\nPo preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj rozhodnutia žalovaného, najvyšší súd dospel k\nrovnakému záveru ako krajský súd, a to, že v konaní nebolo preukázané, že by žalobkyňa reálne\nfakticky vykonávala činnosť zamestnanca u zamestnávateľa REPRUF, s.r.o., ktorého sídlo je na území\nSlovenskej republiky. Z uvedeného dôvodu, preto neboli splnené zákonné predpoklady pre aplikáciu čl.\n13 ods. 3 základného nariadenia. Pre aplikáciu tohto článku základného nariadenia je potrebný reálny\nsúbeh činností žalobkyne ako SZČO na území Poľskej republiky a činnosti ako zamestnankyne na území\nSlovenskej republiky. Uvedené ustanovenie základného nariadenia predpokladá existujúci, skutočný\nsúbeh dvoch činností, a to SZČO a zamestnanie vykonávané v dvoch odlišných členských štátoch, a iba\ntáto skutočnosť zakladá postup podľa predmetného článku 13 ods. 3 základného nariadenia a aplikáciu\nuplatniteľných právnych predpisov príslušného členského štátu.\nŽalobkyňa počas správneho konania ako aj konania pred súdom nepreukázala, že od uzavretia\npracovnej zmluvy dňa 01.07.2012 do 31.12.2012 vykonávala u zamestnávateľa na území Slovenskej\nrepubliky konkrétny dojednaný druh\npráce - promotéra služieb a produktov poskytovaných\nzamestnávateľmi alebo klientmi zamestnávateľa. Žalobkyňa rovnako nepreukázala skutočný rozsah\nvykonávaných, resp. konkrétnych prác, ktoré vykonala pre zamestnávateľa za obdobie od 01.07.2012\ndo 31.12.2012. Čo sa týka nepreukázania rozsahu vykonávaných prác a dokladov predložených\n\nžalobkyňou v správnom, ako aj v súdnom konaní, najvyšší súd uvádza, že odôvodnenie napadnutého\nsúdneho rozhodnutia v tejto časti je plne vyčerpávajúce a logicky odôvodnené. V tejto súvislosti\npoukazuje odvolací súd na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého\nstupňa tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby najvyšší súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne\nskutkové a právne závery súdu prvého stupňa.\nNa základe uvedeného dospel najvyšší súd k názoru, že záver prvostupňového správneho orgánu a\nžalovanej o tom, že žalobkyni nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie\na povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy, je v súlade so zákonom. Tento záver\nvyplýva z ustanovení § 20, § 14 ods. 1 písm. a), § 15 ods. 1 písm. a) a § 19 zákona č. 461/2003\nZ.z., ktoré upravujú podmienky povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia\na poistenia v nezamestnanosti, ktorých zákonným predpokladom pre priznanie je existencia statusu\nzamestnanca, ktorý však žalobkyňa v správnom ako aj súdnom konaní nepreukázala.\nZ dôvodu preukázania, že žalobkyňa vykonáva samostatne zárobkovú činnosť v Poľskej republike a z\ndôvodu, že nebolo preukázané vykonávanie činnosti žalobkyne ako zamestnanca u zamestnávateľa na\núzemí Slovenskej republiky, je zrejmé, že žalobkyňa podlieha výlučne právnym predpisom členského\nštátu, v ktorom vykonáva samostatne zárobkovú činnosť podľa čl. 11 ods. 3 písm. a) základného\nnariadenia. S poukazom na čl. 11 ods. 3 písm. a) základného nariadenia teda neboli splnené podmienky\npre aplikáciu čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, nakoľko nebol preukázaný reálny, skutočný súbeh\nvykonávania činnosti žalobkyne ako SZČO a zamestnanca v dvoch členských štátoch.\nPo preskúmaní podaných odvolaní najvyšší súd konštatuje, že s právnymi námietkami odvolateľov sa\nsúd prvého stupňa v rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie\nktorej by zostalo na odvolacom súde, a preto námietky uvedené v odvolaniach vyhodnotil najvyšší súd\nako bezpredmetné, ktoré neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia.\nS poukazom na uvedené najvyšší súd podľa § 250ja ods. 3 veta druhá O.s.p. v spojení s § 219 ods. 1\nO.s.p. napadnutý rozsudok Krajského súdu v Žiline potvrdil ako vecne správny.\nOdvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 250k ods. 1 v spojení s § 246c ods.1 a §\n224 ods. 1 O.s.p. tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal, keďže žalobkyňa v konaní nemala úspech\na žalovaná nemá na ich náhradu zákonný nárok ani v prípade úspechu.\nPoučenie:\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "21Scud/9/2014", "guid": "cd05155d-767c-4f0c-8694-9cb059853b99:57c68a00-8f46-4578-bd5e-e813718d79c1", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}