Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžr/35/2014 z 27. 1. 2016
Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 27. januára 2016, sp. zn. 7Sžr/35/2014, ECLI:SK:NSSR:2016:3013200640.1
Najvyšší súd | 7Sžr/35/2014 | ECLI:SK:NSSR:2016:3013200640.1 | 2016-01-27 | Rozsudok
Oblasť práva: Správne právo – Kataster nehnuteľností
Citované ustanovenia: zákon č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/c4c9fba4-c454-4f31-be77-425978176ea1
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:3013200640.1

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7Sžr/35/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3013200640
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zdenka Reisenauerová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:3013200640.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky
Reisenauerovej a členov senátu JUDr. Júlie Horskej a JUDr. Violy Takáčovej, PhD., v právnej veci
navrhovateľa N. M., nar.: XX. G. XXXX, bytom C., I.. K.. XXX/XX (ako právny nástupca po oprávnenej
osobe V. M., zomrelom 15. januára 2002) proti odporcovi: Okresný úrad Prievidza, pozemkový a lesný
odbor so sídlom v Prievidzi, Mariánska ul. č. 6 (predtým Obvodný pozemkový úrad v Prievidzi), za účasti:
1/ I.. V. M., nar.: XX. N. XXXX, bytom I., O.. N. Y.. XXXX/XX, 2/ V.. I. H., rod.: M., nar.: XX. I. XXXX, bytom
H. - Y. D., Y.. XXXX/XX, 3/ Z. M., nar.: XX. I. XXXX, bytom H., Q. S., U. O.. č. XXXX/XX, 4/ I. M., nar.: XX.
I. XXXX, bytom H., Q. S., U. O.. č. XXXX/XX, 5/ N. G., rod. M., nar.: XX. Q. XXXX, bytom H. - C., T.. R..
XXXX/X, 6/ V.. N. M. C.., nar.: XX. Q. XXXX, bytom Y. - H., Y.. XXXX/XX, 7/ J. Y., rod. M., nar.: X. Z. XXXX,
bytom H. - M. XXX XX, C. XX, 8/ J. M., nar.: X. N. XXXX, bytom H. - C., R.. XXXX/XX, 9/ N. I., rod. M.,
nar.: XX. S. XXXX, bytom H. - Y. D., Ul. R. I.. XXXX/XX, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu
z 13. júna 2013 č. OPU-128-2013/2269/992-C, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu
v Trenčíne z 18. decembra 2013, č. k. 13S/130/2013-28, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne z 18. decembra 2013, č. k.
13S/130/2013-28   p o t v r d z u j e .

Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania   n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Trenčíne napadnutým rozsudkom z 18. decembra 2013 č. k. 13S/130/2013-28 podľa
250q ods. 2 O.s.p. potvrdil rozhodnutie odporcu z 13. júna 2013 č. OPU-128-2013/2269/992-C a
navrhovateľovi nepriznal náhradu trov konania.

Z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia vyplýva, že krajský súd po preskúmaní rozhodnutia správneho
orgánu dospel k záveru, že bolo vydané v súlade so zákonom.

Krajský súd z predloženého administratívneho spisu mal preukázané, že Obvodný pozemkový úrad v
Prievidzi rozhodnutím z 13. júna 2013 č. OPU-128-2013/2269/992-C ako príslušný orgán podľa § 5 ods.
5 zákona č. 518/2003 Z z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon 330/1991 Z. z. o pozemkových úpravách,
usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových
spoločenstvách v znení neskorších predpisov a o zmene niektorých zákonov, podľa § 64 zákona č.
71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok), v súlade s § 9 ods. 4 zákona č. 229/1991 Zb.
o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších
predpisov (ďalej len zákona č. 229/1991 Zb.) rozhodol vo veci uplatneného nároku oprávnenej osoby
V. podľa § 4 ods. 1 cit. zákona tak,



- že oprávnená osoba splnila podmienky cit. zákona ustanovené v § 6 ods. 1/ písm. r/  - odňatie
nehnuteľnosti postupom porušujúcim všeobecne uznávané ľudské práva a slobody. Oprávnená osoba
V. zomrel 15. januára 2002; na jeho miesto v konaní podľa notárskej zápisnice z 27. apríla 2005 č.
D142/02-90 D not 46/02 nastupujú jeho právni nástupcovia - deti (navrhovateľ a zúčastnené osoby v
1/   9/ rade), ďalej
- právnym nástupcom nepriznal vlastnícke právo k pozemku vo výmere 953 m2 nachádzajúceho sa
v katastrálnom území H. KN - E pč. 1042/50 pre prekážku vydania podľa § 11 ods. 1 písm. a/ a d/
cit. zákona, ktorý bol pôvodnému vlastníkovi a jeho manželke N. M. rod. Y. vyvlastnený rozhodnutím
Okresného národného výboru, odbor územného plánovania v Prievidzi z 23. augusta 1982 č. ÚP 2420/81
- II./Sv v spojení s rozhodnutím Stredoslovenského krajského národného výboru, odbor územného
plánovania v Banskej Bystrici z 5. októbra 1982 č. UP 1012/82-Kch a
-
- priznal právnym nástupcom náhradu v celosti vo výmere 953 m2 podľa § 11 ods. 2, alebo podľa § 16
cit. zákona, ak o náhradu požiadajú Slovenský pozemkový fond Bratislava, regionálny odbor Prievidza
v lehote do troch rokov odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia s upozornením, že inak právo
zanikne.

Krajský súd ďalej zistil, že predmetom konania bol na základe návrhu navrhovateľa ako jedného z
právnych nástupcov oprávnenej osoby preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu v časti priznanej
náhrady v celosti vo výmere 953 m2 za vyvlastnený pozemok. Z obsahu spisu mal súd za preukázané,
že napadnutým rozhodnutím o vyvlastnení prešlo vlastnícke právo k pozemku, záhrade, p.č. 1042/50
kat. úz. H. na štát vo výmere 953 m2 z celkovej výmery pozemku 1.044 m2. Pôvodným vlastníkom
predmetnej nehnuteľnosti bol V. M. spolu s manželkou N. M., rod. Y., ktorú nadobudli na základe kúpnej
zmluvy zo 4. júna 1960 a kúpnej zmluvy, o ktorej bola spísaná notárska zápisnica zo 14. mája 1973 č.
N 113/73 a NZ 121/73. Na liste vlastníctva č. XXX  boli evidovanými vlastníkmi uvedenej parcely V. M.,
spolu s manželkou M., rod. Y. v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov.

Krajský súd vychádzajúc pri rozhodovaní zo skutkového stavu zisteného odporcom (§ 250i O.s.p.)
nepokladal námietku navrhovateľa, aby bolo rozhodnuté o náhrade vo výmere 1.243 m2 za
neopodstatnenú. Zistil, že odporca správne rozhodol o priznaní náhrady oprávneným osobám
(navrhovateľovi a zúčastneným osobám 1/ - 9/ rade) vo výmere 953 m2 v celosti za vyvlastnený
pozemok, parcelu č. 1042/50. Vyvlastňujúcim rozhodnutím prešlo vlastnícke právo k parcele č. 1042/50
na štát vo výmere 953 m2, v zostávajúcej časti - vo výmere 91 m2 zostalo vo vlastníctve pôvodných
vlastníkov. Pokiaľ ide o parcelu č. 1042/2 vo výmere 199 m2, nepoľnohospodárska pôda (zastavaná
plocha), táto nebola predmetom vyvlastňovacieho konania, a preto nemôže byť predmetom reštitúcie
podľa zákona č. 229/1991 Zb. Dodal, že podľa listu vlastníctva č. XXX  sú už parcely č. 1042/2 (199 m2)
a č. 1042/50 (91 m2) vo vlastníctve inej fyzickej osoby.

Krajský súd nepokladal za vecne správnu žiadosť navrhovateľa na priznanie nároku na náhradu
nehnuteľnosti vo výmere 800 m2 dôvodiac, že prispel rodičom na jeho kúpu s odôvodnením, že v konaní
neboli predložené žiadne doklady o tom, že pozemok vo výmere 800 m2 bol vo výlučnom vlastníctve
navrhovateľa. Skutočnosť, že navrhovateľ finančne prispel rodičom na kúpu pozemku nemala vplyv na
rozhodnutie odporcu a súd na ňu v prejednávanej veci nemohol prihliadnuť, pretože nejde o dôvod, ktorý
by spôsobil nezákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Krajský súd dospel k záveru, že odporca vykonal dostatočné dokazovanie, dôkazy správne vyhodnotil
a vo veci správne rozhodol, a preto napadnuté rozhodnutie pokladal za zákonné.

O náhrade trov konania krajský súd rozhodol s poukazom na § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c
ods. 1 O.s.p. a neúspešnosti  navrhovateľa v konaní.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal navrhovateľ odvolanie. Nesúhlasil s jeho právnym názorom,
že odporca vykonal dostatočné dokazovanie ani že vo veci správne rozhodol. Uviedol, že na kúpu
nehnuteľnosti prispel peňažnými prostriedkami a súčasne poukázal na list svojho otca V. M. z 31.
júla 1992 adresovaný Okresnej poľnohospodárskej správe v Prievidzi. V liste je uvedené, že jeho syn
(navrhovateľ) kúpil časť parcely č. 1042/50 o výmere 243 m2. Skutočnosť, že existovali dve parcely,
a to o výmere 800 m2 a o výmere 443 m2 potvrdzuje aj územné rozhodnutie Okresného národného
výboru v Prievidzi zo l. júla 1975 a oznámenie strediska geodézie pre okres Prievidza z 1. decembra



1972. Navrhovateľ tiež poukázal na § 4a zákona č. 229/1991 Zb. o povinnosti odporcu byť nápomocný
oprávnenej osobe, ktorá nemôže jednoznačne preukázať svoje vlastnícke právo. Vytkol odporcovi, že ho
nezapísal ako domnelého vlastníka nehnuteľnosti, ktorá bola vyvlastnená, pričom uviedol, že nie je mu
známe, aké konkrétne šetrenie odporca v správnom konaní uskutočnil. Má za to, že došlo k porušeniu
ústavného práva a to práva vlastniť, ktoré mu bolo upreté, a preto žiadal, aby odvolací súd zrušil rozsudok
krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Odporca vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa žiadal napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdiť
ako vecne správny. Plne sa stotožnil so jeho závermi. Uviedol, že zabezpečil sám všetky relevantné
listiny, ktoré boli potrebné k tomu, aby reštitučný nárok oprávnenej osoby V. M. mohol byť uzavretý a
v situácii, keď oprávnená osoba v priebehu konania zomrela v súlade s nálezom ÚS SR z 27. apríla
2010 sp. zn. III. ÚS 346/2009 sa riadil zásadou zhovievavosti tak, aby bol dôsledne rešpektovaný účel a
zmysel reštitučného zákona. Navrhovateľovi umožnil oboznámiť sa s obsahom spisu, vysvetlil mu veci
a vzhľadom na jeho tvrdenie, že prispel rodičom na kúpu pozemku (aby mal pred súrodencami aspoň
nejaký dôkaz o tom, že finančne prispel na kúpu 243m2 z pôvodnej výmery pozemnoknižnej p. č. 1042)
dal mu k dispozícii fotokópiu listu V. M. s dátumom 31. júla 1992, v ktorej V. M. hovorí o tom, že syn N.
kúpil 243 m2 p. č. 1042/2, zároveň však odkazuje na listinu, ktorá jednoznačne dokumentuje vlastníctvo
V. M. a jeho manželky (VZ 84/73). Odporca ďalej uviedol, že navrhovateľ si neuplatnil reštitučný nárok na
vrátenie vlastníctva. Nemal právny dôvod, aby rozhodoval o jeho domnelom vlastníctve, keď nepredložil
listinu alebo iný doklad, ktorým bude zdokumentované jeho vlastníctvo. V danej veci je právnymi listinami
preukázané, že V. a manželka N. M. kúpili spolu 1243 m2 z výmery pozemnoknižnej parcely č. 1042 a
z tejto výmery im bolo vyvlastnených 953 m2 ako časť záhrady, ktorá v dôsledku zmeny hraníc kultúry
pozemku bola v čase vyvlastnia v evidencii nehnuteľnosti evidovaná pod č. 1042/50 s výmerou 1044 m2.
Zvyšok do výmery 1243 m2 (teda 199 m2 - zast. plocha p. č. 1042/2 a 91 m2 - záhrada p. č. 1042/50)
zostal vo vlastníctve V. M. a manželky N.; stal sa predmetom dedenia a v súčasnosti už je vo vlastníctve
iných fyzických osôb.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok
krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v medziach podaného odvolania (§ 246c ods. 1
prvá veta O.s.p. a § 212 ods. 1 O.s.p.), odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
250ja ods. 2 O.s.p.), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej
tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a
ods. 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie
navrhovateľa nie je dôvodné.

Predmetom odvolacieho konania v danej veci bol rozsudok, ktorým krajský súd potvrdil rozhodnutie
žalovaného správneho orgánu, ktorým odporca rozhodol o reštitučnému nároku účastníkov konania,
ako právnych nástupcov oprávnených osôb V. M. a jeho manželky N. M., uplatnený podľa zákona č.
229/1991 Zb. na navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam.

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická
osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada,
aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 O.s.p.).

Pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne
uváženie) preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených
zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia (§ 245 ods. 2 O.s.p.).

Súdny prieskum zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného správneho orgánu je určený rozsahom
dôvodov uvedených v žalobe, ktorými žalobca namieta nezákonnosť rozhodnutia správneho orgánu,
tvrdiac, že nezákonným rozhodnutím správneho orgánu a postupom mu predchádzajúcim bol ukrátený
na svojich hmotnoprávnych alebo procesnoprávnych právach.

Podľa § 250i ods. 3 O.s.p. na vady konania pred správnym orgánom sa prihliada, len ak vzniknuté vady
mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v
čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie
napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 OSP).



Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v
rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu a konanie
mu prechádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa sa vysporiadal so všetkými
námietkami uvedenými v opravnom prostriedku navrhovateľov a z takto vymedzeného rozsahu, či
správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu.

Najvyšší súd dáva do pozornosti, že úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu
správneho orgánu podľa piatej časti  Občianskeho súdneho poriadku (upravujúcej rozhodovanie o
opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov § 250l a nasl. O.s.p.) je posudzovať,
či správny orgán príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie
rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkom konania, či rozhodnutie
bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané
náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s
procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou
postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia.

Podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd v medziach podaného odvolania preskúmal obsah súdneho a administratívneho spisu
(v predloženom rozsahu) a dospel k záveru, že skutkové a právne závery uvádzané súdom prvého
stupňa pokladá za vecne správne, súd prvého stupňa v odôvodnení rozhodnutia sa podrobne zaoberal
námietkami navrhovateľa uvedenými v návrhu, ktorými namietal nezákonnosť preskúmavaného
rozhodnutia odporcu. S odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa sa stotožňuje a v
celom rozsahu na ne poukazuje. K niektorým uvedeným skutočnostiam na odôvodnenie správnosti v
zmysle § 219 ods. 2 OSP odvolací súd uvádza ďalšie dôvody.

Pre konanie Okresného úradu, odbor pozemkový o navrátení vlastníctva k pozemku alebo rozhodnutie
o priznaní práva na náhradu podľa § 6 ods. 1, 2 a 3 zákona č. 229/1991 Zb. platia všeobecné predpisy
o správnom konaní, ktorým je zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní - správny poriadok.

Správny orgán podľa názoru odvolacieho súdu v danej veci postupoval v intenciách § 32 ods. 1, § 46, §
47 ods. 1, ods. 2 správneho poriadku, pre svoje rozhodnutie si zadovážil dostatok skutkových podkladov,
vo veci zistil skutočný stav.

Podľa § 4 ods. 1 zákona o pôde oprávnenou osobou je štátny občan Českej a Slovenskej Federatívnej
Republiky, ktorý má trvalý pobyt na jej území a ktorého pôda, budovy a stavby patriace k pôvodnej
poľnohospodárskej usadlosti prešli na štát alebo na iné právnické osoby v dobe od 25. februára 1948
do 1. januára 1990 spôsobom uvedeným v § 6 ods. 1.

Podľa § 4a ods. 1 zákona o pôde pri presadzovaní nároku sú dotknuté orgány štátnej správy a
právnické osoby, na ktoré prešlo vlastnícke alebo užívacie právo, povinné poskytnúť tomu, kto tvrdí, že
je oprávnenou osobou, pomoc najmä tým, že jej poskytujú výpisy z evidencie a kópie listín, ako aj iné
prostriedky, ktoré môžu prispieť na objasnenie veci.

Podľa § 4a ods. zákona o pôde ak osoba uvedená v odseku 1 nemôže jednoznačne preukázať svoj
nárok výpisom z úradnej evidencie, zapíše ju okresný úrad ako domnelého vlastníka.

Zákonodarca v právnej norme § 4 ods. 1, 2 zákona o pôde ustanovuje zákonné podmienky na
priznanie postavenia oprávnenej osoby na navrátenie vlastníctva, kto je oprávnenou osobou. Mienil
zmierniť následky niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo v rozhodnej dobe voči tým vlastníkom
poľnohospodárskeho alebo lesného majetku alebo ich právnym nástupcom taxatívne ustanovených v
poradí v § 4 ods. 2, ktorí boli ku dňu účinnosti zákona o pôde a najneskôr do uplynutia lehoty (§ 13
ods. 1) na uplatnenie reštitučných nárokov, t.j. do 31. decembra 1992 občanmi Českej a Slovenskej
Federatívnej republiky a súčasne, ktorí mali trvalý pobyt na jej území.



Z predloženého spisového materiálu krajského súdu, súčasť ktorého tvoril administratívny spis, odvolací
súd zistil, že navrhovateľ, ktorý je jedným z právnych nástupcov po oprávnenej osobe V. M. podal
návrh na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu z 13. júna 2013 proti výroku, ktorým rozhodol,
že nepriznaním vlastníckeho práva k pozemku uvedenému v bode 2/ nie je dotknuté právo právnych
nástupcov oprávnenej osoby na náhradu podľa § 11 ods. 2/ alebo podľa § 16 zákona o pôde, ak o
náhradu požiadajú Slovenský pozemkový fond Bratislava, Regionálny odbor Prievidza. Tento poskytne
desiatim právnym nástupcom po oprávnenej osobe za výmeru 953 m2 p. č. 1042/50 náhradu v celosti,
ktorú si právni nástupcovia môžu rozdeliť podľa vlastného uváženia.

Navrhovateľ v odvolaní rovnako ako aj v návrhu namietal, že jemu patrí z pôvodnej parcely výmer
800 m2 a zvyšok by sa delil medzi súrodencami vrátane aj s ním. Navrhovateľ uvedený nárok
odôvodnil skutočnosťou, že  nehnuteľnosť v tejto výmere kúpil, resp. prispel rodičom na kúpu svojimi
peňažnými prostriedkami. Odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa uvedenú námietku nepokladal
za neoprávnenú rovnako ako aj námietku, že je potrebné ho pokladať ako domnelého vlastníka
nehnuteľností s poukazom na § 4a zákona o pôde.

Navrhovateľ nespochybnil skutočnosť, že vlastnícke právo k nehnuteľnosti vo výmere 800 m2 v zmysle
platného právneho poriadku nemal. Neuzavrel s predávajúcim kúpnu zmluvu, nedokumentoval svoje
vlastnícke práva notárskou zápisnicou. Preto v zákonnej lehote v zmysle zákona o pôde neuplatnil
reštitučný nárok, nebol ani zapísaný okresným úradom ako domnelý vlastník (§ 4a ods. 2 zákona o
pôde).

Navrhovateľ nebol teda oprávnenou osobou v reštitučnom konaní o navrátenie vlastníctva k pozemkom,
odňatých nehnuteľností postupom porušujúcim všeobecne uznávané ľudské práva a slobody v zmysle §
6 ods. 1 písm. r/ zákona o pôde. Touto oprávnenou osobou bol otec navrhovateľa V., ktorý dokumentoval
svoje vlastníctvo príslušnými listinami. Na miesto oprávnenej osoby V. M., ktorý zomrel 15. januára
2002, podľa právoplatne ukončeného dedičského konania sa stali oprávnenými osobami jeho právny
nástupcovia - deti, t.j. navrhovateľ spolu so svojimi súrodencami a to v celosti.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v tejto súvislosti poznamenáva, že bude vecou občiansko-právneho
konania vysporiadanie náhrady medzi právnymi nástupcami oprávnenej osoby v prípade, ak dôjde medzi
nimi k rozporu o rozdelení resp. určení podielu náhrady podľa § 16 zákona o pôde.

Ak Krajský súd v Trenčíne napadnutým rozsudkom rozhodnutie správneho orgánu pokladal za zákonné,
podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky rozhodol vo veci skutkovo správne a v súlade so
zákonom. Preto rozsudok krajského súdu podľa § 250ja ods. 3 O.s.p. v spojení s § 246 ods. 1 a § 219
ods. 1 potvrdil.

Odvolací súd o náhrade trov odvolacieho konania rozhodoval v zmysle § 246c ods. 1 O.s.p. v spojení s
§ 224 ods. 1 a § 250k ods. 1 O.s.p.. Navrhovateľ v odvolacom konaní nemal úspech, a preto mu  nárok
na náhradu trov tohto konania nevznikol.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku   n i e   j e   prípustný opravný prostriedok.