{"guid": "538c6af7-579d-487e-bf60-d2d3643a1f35:1797e8c0-d504-4f94-b1d9-00d5cbe8a201", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:2511201243.1", "spisova_znacka": "4Cdo/112/2016", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/112/2016 z 23. 6. 2016", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 23. júna 2016, sp. zn. 4Cdo/112/2016, ECLI:SK:NSSR:2016:2511201243.1", "identifikacne_cislo": "2511201243", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Edita Bakošová", "datum_vydania": "2016-06-23", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99", "nazov": "OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-238", "nazov": "§ 238 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-238", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-238"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-237", "nazov": "§ 237 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-237", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-237"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-243b.odsek-5", "nazov": "§ 243b ods. 5 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-243b.odsek-5", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-243b"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-218.odsek-1.pismeno-c", "nazov": "§ 218 ods. 1 písm. c) OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-218.odsek-1.pismeno-c", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-218"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-224.odsek-1", "nazov": "§ 224 ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-224.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-224"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-151.odsek-1", "nazov": "§ 151 ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-151.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-151"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-142.odsek-1", "nazov": "§ 142 ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-142.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-142"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-238", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-237", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-243b", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-218", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-224", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-151", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-142"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/1797e8c0-d504-4f94-b1d9-00d5cbe8a201", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:2511201243.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2016:2511201243.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2016:2511201243.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n4Cdo/112/2016\n2511201243\n23. 06. 2016\nJUDr. Edita Bakošová\nECLI:SK:NSSR:2016:2511201243.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu F., bývajúceho v F., zastúpeného Nagy\n& Partners, s.r.o. so sídlom v Galante, Športová č. 470/11, IČO: 36 869 341, proti žalovaným 1/\nLESY Slovenskej republiky, š.p., so sídlom v Banskej Bystrici, Námestie SNP č. 8, IČO: 36 038 351,\nzastúpeným JUDr. Jánom Majlingom, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Palárikova č. 14, IČO: 35 960 728, 2/\nSlovenskému pozemkovému fondu, so sídlom v Bratislave, Búdková č. 36, o určenie vlastníctva, vedenej\nna Okresnom súde Piešťany pod sp. zn. 10 C 16/2011, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského\nsúdu v Trnave z 22. júna 2015 sp. zn. 23 Co 163/2014, takto\nrozhodol:\nDovolanie o d m i e t a.\nŽalovaným náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.\nodôvodnenie:\nOkresný súd Piešťany rozsudkom z 5. decembra 2013 č.k. 10C 16/2011-123 v spojení s opravným\nuznesením zo 4. apríla 2016 č.k. 10C 16/2011-395, zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal po\npripustení zmeny petitu určenia, že do dedičstva po neb. Dr. F., nar. XX. A. XXXX a zomrelom XX. B.\nXXXX, naposledy bytom XX F., patria: 1/ nehnuteľnosti parc. reg. „E“ pôvodne zapísané v PK vložke\nč. XXX, nachádzajúce sa v k.ú. E., a to p.č. XXX (roľa) o výmere 139.327 m2, p.č. XXX/X (roľa) vo\nvýmere 12.9713 m2, p.č. XXX (lúka) vo výmere 228.487 m2, p.č. XXX (pasienok) vo výmere 6.445\nm2; 2/ nehnuteľnosti pôvodne zapísané v PK vložke č. XXX, nachádzajúce sa v k.ú, A., a to p.č. XXX\n(lesné pozemky) o rozlohe 24.047 m2, p.č. XXX (lesné pozemky) vo výmere 2.463 m2, p.č. XXX (orná\npôda) vo výmere 221.314 m2,, p.č. XXX (orná pôda) vo výmere 791 m2. Žalobcovi uložil povinnosť\nzaplatiť žalovanému 1/ náhradu trov konania vo výške 2.098 eur do 15 dní a žalovanému 2/ náhradu trov\nkonania nepriznal. Z vykonaného dokazovania mal preukázané, že žalobca je synom Dr. F., zomrelého\nXX. B. XXXX, naposledy bývajúceho vo N. a dedičské konanie po ňom bolo na území Slovenskej\nrepubliky vedené notárom JUDr. Z. a právoplatne skončené osvedčením o dedičstve č.k. 6 D 713/2008\nz 20. júla 2009, podľa ktorého do aktív poručiteľa patria nehnuteľnosti v k. ú. E. zapísané na LV č.\nXXX (p. č. XXX/X v celosti), na LV č. XXX (p.č. XXX, XXX/X, XXX, XXX, XXX v celosti), v k.ú. A.\nzapísané na LV č. XXX (p.č. XXX, XXX, XXX, XXX v celosti). Nehnuteľnosti ako jediný zákonný dedič\nnadobudol žalobca. Z LV č. XXX a XXX z 26. júla 2010 mal súd preukázané, že k tomuto dátumu bol\notec žalobcu vedený ako výlučný vlastník nehnuteľností v k. ú. E. a to na LV č. XXX parc. reg. „E“ č.\nXXX/X o rozlohe 54.760 m2 a na LV č. XXX parc. reg. „C“ č. XXX o rozlohe 5.071 m2, reg. „E“ č.\nXXX, XXX/X, XXX,XXX. V oboch prípadoch je ako titul nadobudnutia uvedené D 713/2008. Žalobca\ndaroval darovacou zmluvou zo 4. decembra 2009 Nadácii N. nehnuteľnosti vedené na LV č. XXX (p.\nč. XXX/X), na LV č. XXX (p. č. XXX, XXX/X, XXX, XXX, XXX), na LV č. XXX (p. č. XXX, XXX, XXX,\nXXX), ale Správa katastra D. rozhodnutím č.k. N. z 19. marca 2010 zamietla návrh na vklad vlastníckeho\npráva k predmetným nehnuteľnostiam s odôvodnením, že notársky úrad vychádzal z listov vlastníctva,\nktoré v čase vyhotovenia osvedčenia o dedičstve už neboli aktuálne a ku dňu návrhu na vklad boli iné\nsubjekty zapísané ako vlastníci prevádzaných nehnuteľností. S poukazom na ustanovenie § 80 písm.\n\nc/ O.s.p., § 26, § 28, § 29, § 31 zákona č. 329/1920 Sb., § 2 ods. 2, § 3 ods. 1 a § 6 ods. 1 zákona č.\n142/1947 Sb. súd prvého stupňa uviedol, že predmetom sporu je určenie, že do dedičstva po poručiteľovi\npatria presne špecifikované nehnuteľnosti a v súčasnosti sú ako vlastníci sporných nehnuteľností v\nkatastri nehnuteľností vedení žalovaní 1/, 2/, preto najskôr riešil otázku, či žalobca má naliehavý právny\nzáujem na požadovanom určení. Žalobca naliehavý právny záujem odôvodnil tým, že ešte v roku 2006\nbol jeho otec uvádzaný ako vlastník sporných parciel a taktiež tým, že sporné nehnuteľnosti neboli\nzákonne jeho otcovi skonfiškované. Súd mal preukázané, že Dr. F. býval v minulosti v bývalom U., mal\nU. štátne občianstvo, ale cca od roku 1947 mal už C. občianstvo. V roku 1948 už býval a pracoval\nako lekár vo N. V tomto období bol evidovaný ako vlastník predmetných nehnuteľností. Žalobca, tiež\nbritský občan, býva vo N. a nehnuteľnosti evidované vo vlastníctve jeho otca nikdy neobhospodaroval. V\npkn. vložkách týkajúcich sa predmetných nehnuteľností je ako posledný zápis vlastníctva otca žalobcu\nuvádzaný 10. február 1947, resp. 5. január 1939 a následne je uvedené, že Povereníctvo zamýšľa tento\nmajetok prevziať a je predmetom revízie podľa zákona č. 142/1947 Sb. v znení zákona č. 44/1948\nSb. Súd mal preukázané, že žalobca je jediným dedičom po svojom otcovi a tiež, že v minulosti došlo\nku konfiškácii predmetných nehnuteľností, ktoré boli následne pridelené konkrétnym osobám, ktoré sa\nneskôr vzdali pozemkov a cca od sedemdesiatych rokov sporné pozemky reálne má v držbe, užíva\nich a obhospodaruje štát, z čoho vyplýva, že právne vzťahy právneho predchodcu žalobcu k sporným\nnehnuteľnostiam boli s istými následkami dotknuté pred niekoľkými desiatkami rokov (viac ako 60 rokov)\na nestali sa neistými. Preto prostredníctvom žaloby na určenie vlastníckeho práva a spochybňovaním\naktov, na základe ktorých právo zaniklo, nie je určovacia žaloba nástrojom prevencie, ale v skutočnosti\nsmeruje k narušeniu právnej istoty na strane terajších vlastníkov, žalovaných 1/ a 2/. Na základe toho\nsúd prvého stupňa ustálil, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno o existencii naliehavého právneho\nzáujmu na určovacej žalobe a bol to prvý dôvod, pre ktorý návrh zamietol. Vzhľadom na charakter\nsporu sa súd prvého stupňa vyporiadal s ďalšími skutočnosťami, v súvislosti s čím poukázal na to, že\nproces pozemkových reforiem sa členil do niekoľkých etáp realizovaných konkrétnymi zákonmi (zákon\nč. 215/1019 Sb. o zabraní veľkého majetku pozemkového - záborový zákon, zákon č. 329/1920 Sb.\no převzetí a náhradě za zabraný majetek pozemkový - zákon náhradový, zákon č. 142/1941 Sb. o\nrevisi první pozemkové reformy) a zaoberal sa aj otázkou, či sporné nehnuteľnosti, ktorých prechod\ndo vlastníctva štátu upravoval zákon č. 142/1947 Sb., mohli prejsť do vlastníctva štátu zo zákona\nv období platnosti intabulačnej zásady i bez zápisu do pozemkovej knihy alebo či bol nevyhnutný\nvklad vlastníckeho práva. Vychádzal pritom z obsahu právnych predpisov týkajúcich sa revízie prvej\npozemkovej reformy a z predložených písomných dôkazov mal preukázané, že bol dodržaný postup\npri revízii pozemkov vo vzťahu k predmetným nehnuteľnostiam a úkony boli robené orgánom na to\noprávneným. Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že Československá republika majetok Dr. F.\nprevzala (nehnuteľnosti v k.ú. E. a A.) a zároveň ich odovzdala prídelcom, ktorí sa prideleného majetku\nzriekli a pozemky zostali vo vlastníctve československého štátu, ktorý ich pridelil tretím osobám, a\npreto nebolo potrebné v zmysle § 26 náhradového zákona podať návrh na vklad vlastníckeho práva\nna štát a postupovalo sa podľa § 28 uvedeného zákona. Vo vzťahu k § 6 ods. 1 zákona č. 142/1947\nSb., súd prvého stupňa uviedol, že vlastníctvo zabraného pozemkového majetku sa v povojnovej dobe\nnadobúdalo už tým, že nový vlastník zabranú pôdu oprávnene prevzal a začal na nej hospodáriť, pričom\npodstatnou je držba faktická a nie držba knihovná. I napriek tomu, že v rokoch 1947 - 1948 platil ešte\nintabulačný princíp, práve ustálením slovného spojenia v citovanom ustanovení („prevzatím prechádzajú\nnehnuteľnosti do vlastníctva štátu“) sa zaviedlo zákonné nadobudnutie vlastníctva, ak nehnuteľnosť\npreberá štát. Vyhotovenie vkladových listín a zápis do pozemkovej knihy (či do príslušnej Správy\nkatastra) boli už len vykonaním knihovného poriadku. Vykonanie knihovného poriadku bol proces,\nktorým bol už len následne uvedený stav zápisu v pozemkovej knihe a v pozemkovom katastri do\nsúladu so skutočným právnym stavom. Pokiaľ sa štát alebo orgán, ktorý v mene štátu zabranú pôdu\nprevzal do vlastníctva nepostaral o vykonanie knihovného poriadku v pozemkovej knihe alebo o zápis\nvlastníckeho práva štátu ihneď, respektíve vôbec, zostal zapísaný ako vlastník stále ten subjekt, ktorý\nvlastnil zabraný majetok pred jeho prechodom na štát. Samotná okolnosť, že vlastníctvo štátu nie je v\nkatastri zapísané tam, kde bola v pozemkovej knihe zapísaná poznámka zamýšľaného prevzatia ale\nneznamená, že štát sa vlastníkom zabraných nehnuteľností nestal. Rozhodujúca je okolnosť, že štát\nnehnuteľnosti fakticky prevzal, čo bolo v rámci tohto konania dokazovaním preukázané. Súd pri výklade\n§ 6 ods. 1 zákona č. 142/1947 Sb. vychádzal podporne z § 32 ods. 2 doplneného zákonom č. 229/1991\nZb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku s účinnosťou od 1.\njúla 1993 v Českej republike. Týmto ustanovením sa v Českej republike odstránili výkladové rozpory\na bolo ustálené, že za okamih prechodu na štát alebo inú právnickú osobu postupom podľa zákona\nč. 142/1947 Zb. sa považuje deň faktického prevzatia nehnuteľnosti štátom alebo inou právnickou\n\nosobou. Súd vychádzal z toho, že súčasná Slovenská republika a Česká republika existovali v minulosti\nako Československá republika a za existencie tejto republiky vstúpil do platnosti a účinnosti zákon č.\n229/1991 Zb. aplikovateľný na pozemky v oboch krajinách. Keďže bol v Českej republike doplnený do\nzákona č. 142/1947 Sb. § 32 ods. 2, je toto ustanovenie použiteľné i na pomery na Slovensku. Na základe\nvykonaného dokazovania, súd dospel k záveru, že k prechodu vlastníctva k nehnuteľnostiam na štát za\nplatnosti intabulačného princípu došlo už faktickým prevzatím sporných nehnuteľností bez skutočného\nzápisu vkladu vlastníckeho práva. Z uvedených dôvodov súd považoval návrh za nedôvodný a preto ho\nzamietol v celom rozsahu. Keďže ustálil vlastníctvo žalovaných k pozemkom už s odkazom na § 6 ods. 1\nzákona č. 142/1947 Sb., nezaoberal sa tým, či je dôvodné tvrdenie žalovaných o nadobudnutí vlastníctva\nk sporným pozemkom titulom vydržania. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.\nKrajský súd v Trnave na odvolanie žalobcu do veci samej a odvolanie žalovaného 1/ do trov konania,\nrozsudkom z 22. júna 2015 sp. zn. 23 Co 163/2014 v spojení s jeho opravným uznesením zo 17. mája\n2016 sp. zn. 23 Co 163/2014, rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správny, keď sa v\ncelom rozsahu stotožnil s jeho odôvodnením (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.). V odôvodnení svojho rozhodnutia\nuviedol, že sa stotožňuje s právnym záverom súdu prvého stupňa, že žalobca na žiadanom určení\nnemá naliehavý právny záujem, t.j., žaloba nespĺňa predpoklady podľa § 80 písm. c/ O.s.p. Aj podľa\nnázoru odvolacieho súdu je na daný prípad aplikovateľný rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky\nsp. zn. 31 Cdo 154/2006, ako na to poukázal súd prvého stupňa. Je pravdou, že tento rozsudok\nsa týka aj spornej otázky, či je možné uplatniť určovacou žalobou vlastnícke právo k nehnuteľnosti\npodľa všeobecných právnych predpisov ak sa nárok mohol uplatniť podľa reštitučných predpisov, o\nčo v prejednávanej veci nejde, pretože je možné súhlasiť s názorom žalobcu, že v jeho prípade si\nnemohol nárok uplatniť podľa reštitučných predpisov, keďže až do roku 2009 - 2010 bol stále ako vlastník\nzapísaný v evidencii nehnuteľností právny predchodca žalobcu, resp. žalobca. Len poznámka v pkn.\nvložkách o zamýšľanej konfiškácii nehnuteľností žalobcu zrejme neoprávňovala podať žalobu o určenie\nvlastníckeho práva na základe reštitučných predpisov. Skutočnosť, že sa žalobca domáha určenia,\nže jeho právny predchodca bol vlastníkom sporných nehnuteľností ku dňu svojej smrti znamená, že\nv prípade, ak by sa žalobe vyhovelo, nasledovalo by dedičské konanie a po právoplatnom skončení\ndedičského konania by sa dediči, v tomto prípade žalobca, stal vlastníkom sporných nehnuteľností\n(po zápise vlastníckeho práva do katastra). Účastníkom dedičského konania by však nebol žalovaný,\njeho by takéto rozhodnutie nezaväzovalo a preto takéto rozhodnutie by viedlo len k zápisu ďalšieho\nvlastníka k sporným nehnuteľnostiam v evidencii nehnuteľností, čím by vznikol dôvod pre nový spor o\nurčenie vlastníctva k rovnakému predmetu konania, ako je v tomto prejednávanom prípade. Navyše, súd\nuž nemôže určiť, že právny predchodca žalobcu bol v čase smrti vlastníkom sporných nehnuteľností,\npretože, po takomto rozhodnutí by malo nasledovať dedičské konanie, v ktorom by sa mali prejednať\nsporné nehnuteľnosti. Sporné nehnuteľnosti už však prejednané v dedičskom konaní boli a výsledkom\ntohto konania je osvedčenie o dedičstve 6 D 713/2008, Dnot 3/2009, právoplatné 20. júla 2009, vydané\nZ., notárom. Samotný žalobca tento dôkaz založil do spisu (č.l. 9) súčasne s návrhom. Už vydané\nrozhodnutie v dedičskom konaní, ktoré sa týka tých istých účastníkov, rovnakého predmetu konania\na skutkových okolností nadobudnutia dedičstva bránia tomu, aby znova prebehlo dedičské konanie.\nŽalobca už bol dokonca ako vlastník istý čas, v rokoch 2009 - 2010 zapísaný ako vlastník sporných\nnehnuteľností v evidencii nehnuteľností. Z uvedených dôvodov preto žalobca nemôže mať naliehavý\nprávny záujem na žiadanom určení. Odvolací súd dodal, že ak súd zistí, že žalobca nemá naliehavý\nprávny záujem na žiadanom určení, nie je jeho povinnosťou sa zaoberať vecou samou a hodnotiť dôkazy\nvykonané počas dokazovania, ale môže na základe tohto jediného dôvodu žalobu zamietnuť. Keďže\nnepovažoval za dôvodné ani žalovaným 1/ uvádzané dôvody dovolania vo vzťahu k rozhodnutiu o\ntrovách konania týkajúce sa právneho posúdenia priznanej náhrady trov konania v súvislosti s určením\nvýšky základnej sadzby tarifnej odmeny za úkon právnej služby, napadnutý rozsudok v celom rozsahu\npotvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením\n§ 142 ods. 1 O.s.p.\nProti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca, navrhol obe rozhodnutia súdov\nnižších stupňov zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Ako dovolací dôvod uvádzal,\nže konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§\n241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241\nods. 2 písm. c/ O.s.p.). Namietal, že Krajský súd v Trnave, rovnako ako Okresný súd Piešťany,\nnedostatočne a nesprávne vyhodnotil v konaní predložené a vykonané dôkazy, nedostatočne sa\nvysporiadal so zisteným skutkovým stavom, a následne dospel k nesprávnemu právnemu posúdeniu\n\nveci a nesprávne rozhodol vo veci. Ak by sa vysporiadal s namietanými skutočnosťami, musel by dospieť\nk záveru, že u žalobcu existuje naliehavý právny záujem na podaní žaloby. V súvislosti s existenciou\nnaliehavého právneho záujmu poukázal na to, že v jeho prípade sa právne vzťahy ohľadom vlastníctva\nk nehnuteľnostiam nestali neistými v dávnej minulosti ale v roku 2010, pričom ešte v roku 2008 bol\njeho právny predchodca vedený ako vlastník sporných nehnuteľností v evidencii nehnuteľností, preto\naž do tejto doby nemal dôvod pochybovať alebo byť v neistote, či jeho otec bol vlastníkom sporných\nnehnuteľností. Je síce pravdou, že predmetné nehnuteľnosti už boli predmetom dedičského konania,\navšak k prechodu vlastníckeho práva už nedošlo, nakoľko nedošlo k jeho zápisu do príslušného katastra\nnehnuteľností. Nie je teda pravda, že žalobca bol vedený ako ich vlastník v rokoch 2009-2010, pretože\nkataster nehnuteľností odmietol vykonať zápis vlastníckeho práva v jeho prospech práve z dôvodu,\nže žalovaní sa medzičasom „stali“ ich vlastníkmi. V konečnom dôsledku bolo „odňaté“ už vlastnícke\nprávo právneho predchodcu žalobcu a z tohto dôvodu je odôvodnené domáhať sa určenia, že sporné\nnehnuteľnosti patria do dedičstva po jeho právnom predchodcovi a je tak daný naliehavý právny záujem\nna požadovanom určení. Vo vzťahu k namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci dovolateľ\nzopakoval skutočnosti uvádzané v dôvodoch odvolania proti rozsudku súdu prvého stupňa a tiež v\npriebehu celého konania, v súvislosti s čím podrobne rozviedol svoj právny názor, z ktorého vyvodil, že ku\nkonfiškácii predmetného majetku nedošlo a je daný naliehavý právny záujem na požadovanom určení.\nŽalovaný 1/ navrhol dovolanie zamietnuť. Uviedol, že súhlasí s rozsudkom aj s jeho odôvodnením.\nSúdy vyhodnotili predložené a vykonané dôkazy dostatočne a správne a na tomto základe dospeli\nk jednoznačne správnemu právnemu posúdeniu veci a správne vo veci rozhodli. Trvá na názore, že\nnaliehavý právny záujem na určení, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva po právnom predchodcovi\nžalobcu v danom prípade chýba. Tento nedostatok predstavuje samotný a prvotný dôvod, pre ktorý\nurčovacia žaloba nemôže obstáť a ktorý sám osebe bez ďalšieho vedie k zamietnutiu žaloby. Z\nvykonaného dokazovania je zrejmé, že na nehnuteľnostiach žalobca nikdy nehospodáril, ani jeho právny\npredchodca, nemali záujem nehnuteľnosť užívať a počas 60-tich rokov sa nikdy o vlastníctvo neusilovali.\nPodanou žalobou teda žalobca neodstraňuje, ale navodzuje nový stav právnej neistoty, preto nie sú dané\ndôvody, pre ktoré by bolo potrebné predmetný rozsudok zrušiť. Žiada priznať náhradu trov dovolacieho\nkonania.\nŽalovaný 2/ vyjadrenie k dovolaniu nepodal.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podala\nvčas oprávnená osoba (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia\ndovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje\nproti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (236 a nasl. O.s.p.) a dospel k záveru, že dovolanie\nsmeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok nie je prípustný.\nDovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236\nods. 1 O.s.p.).\nPodmienky prípustnosti dovolania sú upravené v ustanoveniach § 237 ods. 1, § 238 a § 239 O.s.p.\nV ustanovení § 237 ods. 1 O.s.p. sú stanovené podmienky prípustnosti dovolania proti každému\nrozhodnutiu odvolacieho súdu bez ohľadu na jeho procesnú formu. Ustanovenie § 238 O.s.p. upravuje\ndôvody prípustnosti dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vydanému vo forme rozsudku a v\nustanovení § 239 O.s.p. sú uvedené dôvody prípustnosti dovolania, ktoré smerujú proti rozhodnutiam\nodvolacieho súdu vydaným vo forme uznesenia.\nV prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238 ods. 1 O.s.p.\nje dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého\nstupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom\nsa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238\nods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho\nsúdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po\nprávnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým\nsúd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.\n\nKeďže v prejednávanej veci sa nejedná o žiaden z uvedených prípadov, t.j. dovolanie nesmeruje proti\nzmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu vo veci samej, nesmeruje ani proti rozsudku, v ktorom by sa\nodvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu, nakoľko dovolací súd v tejto veci dosiaľ\nnerozhodoval, dovolanie nebolo podané ani proti potvrdzujúcemu rozsudku s vyslovením prípustnosti\ndovolania v jeho výroku, ani proti potvrdzujúcemu rozhodnutiu vo veci neplatnosti zmluvnej podmienky,\nprípustnosť dovolania z ustanovenia § 238 O.s.p. ods. 1 až 3 nemožno vyvodiť.\nPrípustnosť dovolania by v danom prípade prichádzala do úvahy len vtedy, ak by v konaní došlo k\nniektorej z procesných vád uvedených v § 237 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd preto so zreteľom na § 242\nods. 1 O.s.p. skúmal, či prípustnosť dovolania nezakladá niektorá z nich. Podľa § 237 ods. 1 O.s.p.\nje dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku i uzneseniu), ak a/ sa\nrozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania,\nnemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol\nriadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo\nkonanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania\nsa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd\nnesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Dovolací súd nezistil existenciu\nžiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení, pričom ani samotný\nžalobca ich v dovolaní nenamietal.\nZ tvrdení dovolateľa vyplýva, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne\nrozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 1 písm. b/ O.s.p.) vyplývajúcej zrejme z toho, že súdy nesprávne\nvyhodnotili výsledky vykonaného dokazovania. Dovolací súd poukazuje na to, že nesprávne hodnotenie\nvykonaných dôkazov nie je uvedené medzi prípustnými dôvodmi dovolania, ktoré sú vymedzené v\nustanovení § 241 ods. 1 písm. a/ až c/ O.s.p. Pre tento záver svedčí i ustanovenie § 243a ods. 2,\nveta druhá O.s.p., ktoré upravuje, že dovolací súd nevykonáva dokazovanie. Dokazovanie je časťou\nobčianskeho súdneho konania, v ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Z § 132\nO.s.p. vyplýva, že dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v\nich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho,\nčo uviedli účastníci. Pri uplatnení zásady voľného hodnotenia dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný\nprávnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Iba výnimočne zákon súdu\nukladá určité obmedzenie pri hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135 O.s.p.). Ťažisko dokazovania\nje v konaní na súde prvého stupňa; skutkové závery tohto súdu je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať\nlen odvolací súd, ktorý za tým účelom môže vykonávať dokazovanie (§ 213 ods. 3 až 5 O.s.p.). Súd\nrozhodujúci o dovolaní nepreskúmava správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to už len z toho dôvodu,\nže v konaní o tomto opravnom prostriedku nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy; na rozdiel\nod súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu totiž nemá možnosť dôkazy sám vykonávať (§ 243a ods.\n2 veta druhá O.s.p.). Keď najvyšší súd nemôže vykonávať dokazovanie, tak nemôže iba na základe\nsúdnych spisov preskúmať správnosť hodnotenia dôkazov súdom, lebo si nemôže pre svoje rozhodnutie\nzabezpečiť rovnaké podklady a predpoklady doplnením alebo zopakovaním dokazovania, aké mal súd,\nktorý dôkazy hodnotil.\nNamietané nesprávne hodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. Ak\naj súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu\nvecne nesprávne; táto samotná skutočnosť však prípustnosť dovolania nezakladá.\nPokiaľ ide o námietku žalobcu (vychádzajúc z obsahu dovolania - por. ustanovenie § 41 ods. 2 O.s.p.)\nspochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu veci treba uviesť, že v zmysle ustanovenia § 241 ods.\n2 O.s.p. dôvodom dovolania nemôže byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiž nie\nje „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne\nuvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/\nO.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi\nprvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania.\nZ obsahu dovolania ďalej vyplýva, že dovolateľ namietal aj skutočnosť, že napadnutý rozsudok\nodvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).\n\nPrávnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje\nkonkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu\npri aplikácii práva na zistený skutkový stav.\nO nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak\nsíce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových\nzáverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným\ndovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania\nv zmysle § 237 ods. 1 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia žalobcu boli\nopodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), žalobcom vytýkaná skutočnosť by\nmala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania\nv zmysle § 237 ods. 1 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny\npredpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne\nprávne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad\nale v prejednávanej veci nešlo).\nVzhľadom na to, že prípustnosť dovolania žalobcu nemožno vyvodiť zo žiadneho ustanovenia\nObčianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie odmietol podľa § 243b\nods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie\nje dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím\nodvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.\nV dovolacom konaní úspešným žalovaným vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti\nžalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.).\nNajvyšší súd Slovenskej republiky im však náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, pretože žalovaný\n1/ výšku požadovanej náhrady nevyčíslil (§ 151 ods. 1 O.s.p.) a žalovaný 2/ si ju ani neuplatnil.\nToto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}