{"guid": "a675bded-19b1-4a14-944e-cb7028d1f182:7c1a1366-7bf3-46cc-8d1a-7169d3048dd2", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:1413205139.1", "spisova_znacka": "6Cdo/101/2016", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/101/2016 z 23. 6. 2016", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 23. júna 2016, sp. zn. 6Cdo/101/2016, ECLI:SK:NSSR:2016:1413205139.1", "identifikacne_cislo": "1413205139", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Dušan Čimo", "sudca_id": 144, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-dusan-cimo-144", "datum_vydania": "2016-06-23", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-240.odsek-1", "nazov": "§ 240 ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-240.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-240"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-237.odsek-1.pismeno-f", "nazov": "§ 237 ods. 1 písm. f) OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-237.odsek-1.pismeno-f", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-237"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-236.odsek-1", "nazov": "§ 236 ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-236.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-236"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-243a.odsek-1", "nazov": "§ 243a ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-243a.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-243a"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99", "nazov": "OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-243.odsek-3", "nazov": "§ 243 ods. 3 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-243.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-243"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-243.odsek-2", "nazov": "§ 243 ods. 2 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-243.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-243"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-10a.odsek-1", "nazov": "§ 10a ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-10a.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-10a"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-240", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-237", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-236", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-243a", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-243", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-10a"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/7c1a1366-7bf3-46cc-8d1a-7169d3048dd2", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:1413205139.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2016:1413205139.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2016:1413205139.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n6Cdo/101/2016\n1413205139\n23. 06. 2016\nMgr. Dušan Čimo\nECLI:SK:NSSR:2016:1413205139.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky vo veci starostlivosti súdu o medzičasom plnoletého T. V., narodeného\nX. júla XXXX a maloletých Y., narodeného XX. apríla XXXX a H., narodenú XX. augusta XXXX,\nmaloletých zastúpených Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava ako opatrovníkom, matky T.,\ntrvale bytom v X., L., t. č. bývajúcej v X., I., zastúpenej JUDr. Bronislavou Pavelkovou, PhD., advokátkou\nv Bratislave, Dobrovičova 6 a otca Mgr. J., bývajúceho v X., L., o zmenu úpravy výkonu rodičovských\npráv a povinností, vedenej Okresným súdom Bratislava IV pod sp. zn. 25P/92/2013, o dovolaní matky\nproti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave zo 14. marca 2016 sp. zn. 11CoP/534/2015 takto\nrozhodol:\nUznesenie Krajského súdu v Bratislave zo 14. marca 2016 sp. zn. 11CoP/534/2015 z r u š u j e\nvec mu vracia na ďalšie konanie.\n\na\n\nodôvodnenie:\nOkresný súd Bratislava IV (ďalej len „súd prvého stupňa“ alebo „prvostupňový súd“) uznesením zo 17.\nmarca 2015 č. k. 25P/92/2013-258 I. uložil matke povinnosť zaplatiť na svoj účet (inak bližšie neoznačený\núčet súdu prvého stupňa - pozn. Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ďalej tiež len „najvyšší súd“\nalebo „dovolací súd“) trovy (správne „náhradu trov konania“ - opäť pozn. najvyššieho súdu) štátu vo\nvýške 581,60 eur do 3 dní od právoplatnosti uznesenia a II. identickú povinnosť (čo do výšky náhrady,\nplatobného miesta aj lehoty plnenia) uložil otcovi.\nKrajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie matky uznesením zo 14. marca 2016\nsp. zn. 11CoP/534/2015 vyššie priblížené uznesenie súdu prvého stupňa v bode I. výrokovej časti\nuznesenia súdu prvého stupňa potvrdil; zároveň rovnaké uznesenie v tej istej časti (citované „uznesenie\nsúdu prvého stupňa v bode I. výrokovej časti“) zmenil tak, že matka je povinná zaplatiť na účet\nOkresného súdu Bratislava IV (ani v tomto prípade bližšie neidentifikovaný - do tretice pozn. najvyššieho\nsúdu) trovy (i tu správne „náhradu trov konania“) štátu“ vo výške 581,60 eur s povolením jej splátok\npo 48,46 eur mesačne až do úplného vyrovnania počnúc právoplatnosti (?) uznesenia a napokon\nodvolanie matky proti bodu II. výrokovej časti uznesenia súdu prvého stupňa odmietol. Stotožnil sa s\nnázorom súdu prvého stupňa o potrebe rozdelenia tzv. náhradovej povinnosti (vypočítanej ako rozdiel\nznalcom vyúčtovaného znalečného a súčtu preddavkov zaplatených oboma rodičmi) medzi oboch\nrodičov detí rovným dielom, keďže dokazovanie znaleckým posudkom z odvetví klinickej psychológie\ndetí a dospelých bolo nariadené z dôvodu nezhôd rodičov na výkone starostlivosti o deti a aj keď sa\nnávrh matky na zmenu „zverenia“ maloletej H. ukázal odôvodneným, šlo tu o tzv. nesporové konanie,\nv ktorom po zohľadnení postojov a správania sa oboch rodičov nebolo možné úspešnosť v konaní\njednoznačne posúdiť. Žiaden z rodičov nespĺňal predpoklady oslobodenia od súdnych poplatkov, a preto\ns prihliadnutím na špecifickosť prejednávanej veci (najmä zdravotný stav maloletej) bolo namieste matke\nuľaviť len povolením jej splátok na úhradu sumy uloženej už súdom prvého stupňa, uzavrel odvolací súd,\nv odôvodnení svojho uznesenia konštatujúci iba dôvody čiastočnej zmeny uznesenia prvostupňového\nsúdu a pri čiastočnom odmietnutí odvolania sa obmedzujúci na záver o nedostatku oprávnenia matky na\n\nnapadnutie uznesenia prvostupňového súdu aj v časti, v ktorej bola tzv. náhradová povinnosť uložená\notcovi.\nProti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie matka, a to s návrhom na jeho zmenu\n(i zmenu uznesenia prvostupňového súdu) prenosom celej tzv. náhradovej povinnosti na otca.\nOdvolaciemu súdu vytkla predovšetkým zaťaženie konania vadou v podobe odňatia účastníkom\npostupom súdu možnosti konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku č.\n99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej len „O. s. p.“), majúcim spočívať v nedostatku\nriadneho odôvodnenia napadnutého uznesenia (neposkytujúceho odpovede na podstatné otázky\npoložené odvolaním). Zotrvala na tom, že jej návrh na zmenu skoršieho rozhodnutia o striedavej osobnej\nstarostlivosti, týkajúceho sa maloletej H., bol dôvodným (čo konštatoval i odvolací súd), neobstojí však\nkonštatovanie, že znalecké dokazovanie bolo nariadené z dôvodu vzájomných nezhôd rodičov, nakoľko\ntakýto záver je tu správnym len formálne, keď závery znaleckého posudku potvrdili ako to, že rodičom\nvyvolávajúcim spory bol len otec detí, tak i nevhodnosť ponechania maloletej H. v striedavej osobnej\nstarostlivosti oboch rodičov. Odvolací súd zastávajúci názor o nemožnosti posúdenia úspešnosti v\nkonaní takéto svoje tvrdenie nepodporil žiadnym argumentom a jeho rozhodnutie, ponechávajúce stav\nzaťaženia rodiča chrániaceho záujmy detí (matky) rovnakou náhradovou povinnosťou ako u rodiča\ndruhého je i nespravodlivé.\nOtec navrhol dovolanie zrejme odmietnuť (majúc za to, že skutočnosti uvádzané matkou v konaní\nbezpečne preukázané neboli) a opatrovník maloletých zrejmý dovolací návrh nepodal.\nNajvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že dovolanie bolo podané včas (§\n240 ods. 1 O. s. p.) proti právoplatnému uzneseniu odvolacieho súdu oprávnenou osobou (matkou\nako jednou z účastníčok konania pred súdmi oboch nižších stupňov), preskúmal dovolaním napadnuté\nuznesenie, a to bez nariadenia pojednávania (§ 243a ods. 1 veta za bodkočiarkou O. s. p.), pričom\ndospel k záveru, že dovolanie treba považovať za dôvodné.\nDovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§\n236 ods. 1 O. s. p.). Podmienky prípustnosti dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu sú upravené\nv ustanoveniach § 237 a § 239 O. s. p.\nPrípustnosť dovolania podľa § 239 O. s. p. v tejto veci neprichádza do úvahy. Dovolaním napadnuté\nuznesenie odvolacieho súdu má síce aj (vychádzajúc z podoby výroku i odôvodnenia uznesenia)\ncharakter uznesenia zmeňujúceho uznesenie súdu prvého stupňa (nech aj len v časti lehoty plnenia) a\nprincipiálne by tak prípustnosť dovolania proti nemu mala byť vyvodená z ustanovenia § 239 ods. 1 O. s.\np., takto by to však bolo len vtedy, ak by zároveň nešlo o uznesenie odvolacieho súdu o trovách konania\n(nerozhodno či účastníkov alebo štátu), kedy prípustnosť dovolania bez ohľadu na spôsob rozhodnutia\no odvolaní zákon výslovne vylúčil (tu por. § 239 ods. 3 O. s. p).\nDovolanie vzhľadom na práve uvedené môže byť preto procesne prípustné len vtedy, ak by v konaní,\nv ktorom bolo dovolaním napádané uznesenie vydané, došlo k niektorej z procesných vád uvedených\nv ustanovení § 237 ods. 1 O. s. p. (zakladajúcich tzv. zmätočnosť konania). Toto ustanovenie pripúšťa\ndovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí\ndo právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom\nkonania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci\nsa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh\nna začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala\nmožnosť konať pred súdom alebo g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený,\nibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Hoci štandardne sa žiada zdôrazniť, že z hľadiska § 237\nods. 1 O. s. p. nie je relevantné tvrdenie dovolateľa o existencii vady uvedenej v takomto ustanovení, ale\nlen zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto vade skutočne došlo; v prejednávanej veci bolo treba\ndať dovolateľke (namietajúcej zaťaženie konania vadou podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.) za pravdu\nhneď z niekoľkých dôvodov.\nPredovšetkým totiž odvolací súd spôsobom rozhodnutia pojatým do výroku dovolaním napadnutého\nuznesenia uznesenie prvostupňového súdu v časti tzv. náhradovej povinnosti dovolateľky súčasne\npotvrdil (prvá veta výroku uznesenia odvolacieho súdu, majúca právnu oporu v ust. § 219 O. s. p.) aj ho v\n\nrovnakej časti zmenil bez toho, aby šlo výlučne o nápravu formulačných nedostatkov z výroku uznesenia\nsúdu prvého stupňa (druhá veta tamtiež, právne sa opierajúca o ustanovenie § 220 O. s. p.). Pominúc to,\nže týmto bol zanesený do rozhodnutia odvolacieho súdu neodstrániteľný rozpor, týkajúci sa nemožnosti\nuzavretia, v akom čase by dovolateľka mala splniť jej ukladanú povinnosť (keď potvrdzujúci výrok\nnasvedčoval zachovaniu zákonnej trojdňovej lehoty, predpokladanej uznesením súdu prvého stupňa a\nnaopak tomuto odporujúci výrok zmeňujúci priniesol výhodu splátok), sa odvolací súd v odôvodnení\nuznesenia opomenul vyporiadať práve s týmto aspektom problému (môžbyť i uvedomujúc si absurditu\nsituácie, do ktorej sa dostal primárne nedostatkom pozornosti venovanej formulácii výroku svojho\nrozhodnutia). Jediným riešením, ako túto disproporciu odstrániť, bolo zrušenie dovolaním napadnutého\nrozhodnutia odvolacieho súdu, trpiaceho takouto vadou, a to podľa okolností prípadu buď len v časti, v\nktorej spôsob rozhodnutia nebol zdôvodnený vôbec alebo i tam, kde tak odvolací súd neurobil náležite\n(z ďalšieho pritom vyplynie, že v tejto konkrétnej veci šlo o druhý z práve naznačených prípadov).\nOdvolací súd však okrem práve uvedeného pochybil aj čiastočným odmietnutím odvolania matky.\nOdmietnutie odvolacieho súdu zaoberať sa odvolaním vecne, hoci na to neexistoval relevantný dôvod,\nje ustálenou rozhodovacou praxou najvyššieho súdu taktiež považované za jeden z postupov súdu\nodnímajúcich účastníkom reálnu možnosť konať pred súdom (v podobe upretia práva na vecné\nprejednanie odvolania tam, kde na to boli splnené všetky zákonom vyžadované podmienky). Aj v\nprejednávanej veci odvolací súd takto nenáležite postupoval, keď mu buď uniklo alebo opäť nevenoval\ndostatok pozornosti tomu, čoho sa matka domáhala už odvolaním (a následne i dovolaním). Požiadavka\nna prenos celej tzv. náhradovej povinnosti na otca totiž nebola požiadavkou matky na zbavenie\nnáhradovej povinnosti i otca (kedy jedine by šlo s odvolacím súdom súhlasiť v tom, že oprávnenie i na\ntakéto obrazné „ťahanie horúcich gaštanov z ohňa“ aj za iného účastníka matke neprislúchalo, keďže\notec mal možnosť vlastný nesúhlas s rozhodnutím prejaviť vlastným odvolaním, ale tak neurobil a tým\nvlastné čiastočné zaťaženie povinnosťou na náhradu trov konania štátu akceptoval), ale požiadavkou\nna uloženie povinnosti v celom rozsahu takémuto účastníkovi. V takomto prípade ale už zo všeobecnej\npožiadavky na zrozumiteľnosť súdneho rozhodnutia (v ktorom by povinnosť zásadne mala byť uložená\njedným rozhodnutím, a to spravidla jeho jediným, podľa možnosti čo najmenej komplikovaným výrokom)\nsúdna prax vyvodila možnosť aj takej zmeny rozhodnutia o náhrade trov konania štátu v odvolacom\nkonaní, pri ktorej sa po zistení dôvodnosti odvolania len jedného z účastníkov tomu druhému (alebo\nostatným s výnimkou odvolateľa) uloží povinnosť vo výške súčtu súm, na ktorých zaplatenie boli podľa\nrozhodnutia prvostupňového súdu povinní obaja (všetci) účastníci. Z povahy veci tu pritom nejde o\nodvolací prieskum aj v časti nenapadnutej odvolaním alebo v takej, v ktorej by bolo namieste usúdiť\ni na nedostatok oprávnenia odvolateľa na podanie odvolania, ale len o procesne možné vyjadrenie\nrozdielu medzi sumami prisúdenými v prvom a druhom stupni, pokiaľ sa odvolací súd rozhodol ísť cestou\nzmeny rozhodnutia súdu prvostupňového. V prejednávanej veci okrem toho nebolo možné ponechať\nbez povšimnutia ani to, že tu šlo o konanie vo veci starostlivosti súdu o maloleté deti (ako jedno z\nkonaní zahájiteľných i bez návrhu, v tejto súv. por. § 81 ods. 1 O. s. p.) a v jeho rámci o konanie o\nnáhrade trov konania štátu, o ktorej otázke sa taktiež rozhoduje i bez návrhu (tu por. § 151 ods. 6 O.\ns. p.) a nedostatok viazanosti odvolacieho súdu odvolacím návrhom matky (s možnosťou zásahu i do\nrozhodnutia touto účastníčkou priamo nenapadnutého či subjektívne nenapadnuteľného) tu bol i z tohto\ndôvodu (tu napokon por. i § 212 ods. 2 písm. a/ O. s. p.).\nNapokon dovolací súd považuje za potrebné prisvedčiť i názoru, že dovolaním napadnuté uznesenie\nodvolacieho súdu z prejednávanej veci neobsahuje dostatok dôvodov schopných presvedčiť o\nsprávnosti zaťaženia oboch rodičov maloletých detí povinnosťou na náhradu trov konania štátu v\nrovnakom rozsahu.\nOdňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký procesne nesprávny postup súdu, ktorý má\nza následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení účastníka konania, priznávaných mu O.\ns. p. alebo inými predpismi procesného práva. O takúto procesnú vadu ide najmä vtedy, ak súd v\nkonaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a\ndôsledkom takéhoto jeho postupu bolo nerešpektovanie niektorého procesného práva účastníka alebo\naj viacerých takýchto práv [v zmysle § 18 O. s. p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké\npostavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv - napríklad právo\núčastníka vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O. s. p.), nazerať do spisu\na robiť si z neho výpisy (§ 44 O. s. p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom\n\n(§ 123 O. s. p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O. s. p.) a na doručenie rozsudku do\nvlastných rúk (§ 158 ods. 2 O. s. p.)].\nNa zasadnutí občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu 3. decembra 2015 bolo prijaté stanovisko,\npublikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R\n2/2016, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle §\n241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia\nneobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť,\nktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“.\nV prejednávanej veci ide o zjavný prípad potreby postupu podľa druhej časti právnej vety vyššie\ncitovaného stanoviska. Dovolaním napádané uznesenie totiž argumentuje vnútorne rozporne, ak na\njednej strane uvádza, že návrh matky na zmenu rozhodnutia o striedavej osobnej starostlivosti,\ntýkajúceho sa maloletej H. bol považovaný za opodstatnený a že takpovediac kľúčovým dôkazom na\npodporu tomu zodpovedajúceho rozhodnutia vo veci bol znalecký posudok (vyžadujúci si vynaloženie\ntrov na znalečnom, z ktorých len časť bola krytá preddavkami účastníkov), na druhej strane však v\nňom absentuje objektívne uspokojivé vyjadrenie sa súdu k tomu, prečo by malo byť v tzv. nesporových\nkonaniach pri ukladaní tzv. náhradovej povinnosti voči štátu apriori vylúčené zohľadnenie toho, do akej\nmiery ten-ktorý účastník uspel či už s požiadavkou uplatňovanou návrhom alebo obranou voči takejto\npožiadavke.\nDovolaciemu súdu preto zo všetkých už vyššie priblížených dôvodov neostávalo iné, než dovolaním\nnapadnuté uznesenie odvolacieho súdu podľa § 243 ods. 2 a 3 O. s. p. zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie\nkonanie.\nToto rozhodnutie bolo prijaté senátom najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "11CoP/534/2015", "guid": "94587b1f-8ab9-428f-a248-a4df41df73a1:25d7e19f-0563-45f6-9f3f-a43586631695", "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}