{"guid": "e78256a4-471e-43f2-824b-23b08a5c437a:24ef339a-889f-4041-af7a-83825bc24e72", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:1211204126.1", "spisova_znacka": "8MCdo/2/2015", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8MCdo/2/2015 z 22. 6. 2016", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 22. júna 2016, sp. zn. 8MCdo/2/2015, ECLI:SK:NSSR:2016:1211204126.1", "identifikacne_cislo": "1211204126", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Oľga Trnková", "sudca_id": 80, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-olga-trnkova-80", "datum_vydania": "2016-06-22", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo", "Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci", "Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-237.odsek-1", "nazov": "§ 237 ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-237.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-237"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-237e.odsek-1", "nazov": "§ 237e ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-237e.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-237e"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#paragraf-127.odsek-1", "nazov": "§ 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#paragraf-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/paragraf-127"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#paragraf-46.odsek-1", "nazov": "§ 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#paragraf-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/paragraf-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-244", "nazov": "§ 244 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-244", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-244"}, {"iri": "/SK/ZZ/1967/71/#paragraf-47.odsek-1", "nazov": "§ 47 ods. 1 SP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1967/71/#paragraf-47.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/71-1967/paragraf-47"}, {"iri": "/SK/ZZ/1967/71/#paragraf-47.odsek-2", "nazov": "§ 47 ods. 2 SP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1967/71/#paragraf-47.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/71-1967/paragraf-47"}, {"iri": "/SK/ZZ/1967/71/#paragraf-47.odsek-3", "nazov": "§ 47 ods. 3 SP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1967/71/#paragraf-47.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/71-1967/paragraf-47"}, {"iri": "/SK/ZZ/1967/71/#paragraf-47.odsek-4", "nazov": "§ 47 ods. 4 SP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1967/71/#paragraf-47.odsek-4", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/71-1967/paragraf-47"}, {"iri": "/SK/ZZ/1988/44/#paragraf-27.odsek-13.pismeno-b", "nazov": "§ 27 ods. 13 písm. b) zákona č. 44/1988 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1988/44/#paragraf-27.odsek-13.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/44-1988/paragraf-27"}, {"iri": "/SK/ZZ/0/0/#paragraf-6", "nazov": "/SK/ZZ/0/0/#paragraf-6", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/0/0/#paragraf-6", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-237", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-237e", "/SK/ZZ/1992/460#paragraf-127", "/SK/ZZ/1992/460#paragraf-46", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-244", "/SK/ZZ/1967/71#paragraf-47", "/SK/ZZ/1988/44#paragraf-27"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/24ef339a-889f-4041-af7a-83825bc24e72", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:1211204126.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2016:1211204126.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2016:1211204126.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n8MCdo/2/2015\n1211204126\n22. 06. 2016\nJUDr. Oľga Trnková\nECLI:SK:NSSR:2016:1211204126.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Ing. P. U., s miestom podnikania v M., IČO\nXX XXX XXX, zastúpeného JUDr. Mariánom Prievozníkom, PhD., advokátom so sídlom v Košiciach,\nKrmanova č. 1, proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo hospodárstva Slovenskej\nrepubliky, so sídlom v Bratislave, Mierová č. 19, IČO: 00 686 832, o zaplatenie 588 683 €, vedenej na\nOkresnom súde Bratislava II pod sp.zn. 19 C/21/2011, o dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej\nrepubliky proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II z 13. februára 2014 č.k. 19 C/21/2011-338 a\nrozsudku Krajského súdu v Bratislave z 12. mája 2014 sp.zn. 6 Co/223/2014, takto\nrozhodol:\nMimoriadne dovolanie o d m i e t a .\nŽalobcovi nepriznáva náhradu trov konania o mimoriadnom dovolaní.\nodôvodnenie:\nŽalobca sa podanou žalobou domáhal náhrady ušlého zisku za obdobie od 12. mája 2008 do 1.apríla\n2025 spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu štátu vo výške 588 683 €.\nOkresný súd Bratislava II medzitýmnym rozsudkom z 13. februára 2014 č.k. 19C 21/2011-338 určil,\nže postupom Obvodného banského úradu V., ktorý vydal list z 3. novembra 2008 č. XXXX/XXXX/2008,\noznačený ako „Oznámenie“, ktorým žalobcovi oznámil zánik oprávnenia na dobývanie výhradného\nložiska v dobývacom priestore F. a v ktorom oznámení žalobcu informoval o tom, že mu oprávnenie na\ndobývanie výhradného ložiska bentonitu v dobývacom priestore F. zaniklo, a že obvodný banský úrad\nzačne výberové konanie o prevod dobývacieho priestoru F. na inú organizáciu, došlo k nesprávnemu\núradnému postupu. Po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že list z 3. novembra 2008 č. XXXX/\nXXXX/2008 označený ako „Oznámenie“, bol nesprávnym úradným postupom, keďže ho nie je možné\npovažovať za rozhodnutie správneho orgánu, ktorého zrušenie by bolo možné dosiahnuť v rámci\nsprávneho súdnictva. Postupom obvodného banského úradu bol vykonaný nezákonný zásah do práv,\nresp. právom chránených záujmov žalobcu, keď obvodný banský úrad nezačal za účinnosti starého\nzákona správne konanie voči žalobcovi za to, že tento nezačal dobývať výhradné ložisko v lehote od 7.\njanuára 2003 do 7. januára 2006 s tým, že po 1. júni 2007, keď nadobudla účinnosť novela banského\nzákona, už takéto správne konanie začať nemohol. V tejto súvislosti súd prvého stupňa poukázal na to,\nže po účinnosti novely žalobca začal ložisko dobývať 9. mája 2007, čo znamená, že mu v roku 2008\nnezaniklo právo zo zákona dobývať ložisko. Nezákonnosť postupu obvodného banského úradu súd\nvzhliadol v tom, že po tom, ako bolo žalobcovi oznámené, že právo dobývania mu zaniklo zo zákona, bola\nvykonaná zmena v evidencii dobývacích priestorov s uvedením iného subjektu, pričom na takýto postup\nneboli splnené zákonné podmienky. Išlo o administratívny úkon (oznámenie), že nastala určitá právna\nskutočnosť, ktorá zákonne nenastala, išlo len o administratívnu zmenu v evidencii vedenej správnym\norgánom, ktorá nemala náležitosti správneho rozhodnutia.\nNa odvolanie žalovanej Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 12. mája 2014 sp.zn. 6 Co/223/2014\nmedzitýmny rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správny (§ 219 ods. 1 O.s.p.). V\n\nodôvodnení poukázal na rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 22. októbra 2009 č.k. IS 117/2008-58,\npodľa ktorého uplynutie 3-ročnej lehoty uvedenej v § 27 ods. 12 druhá veta banského zákona v znení\nplatnom do 31. mája 2007, nemalo za následok zánik práva žalobcu vykonávať banskú činnosť. Dospel\nk záveru, že: a/ obvodný banský úrad mohol v období od 7. januára 2006 do 31. mája 2007 rozhodnutím\nvydaným v správnom konaní zrušiť dobývací priestor, resp. určiť ho inej organizácii podľa § 27 ods.\n12 druhá veta zák. č. 44/1988 Zb. v znení platnom do 31. mája 2007, ale neurobil tak, b/ žalobca\nzačal ložisko dobývať dňa 9. mája 2007, a preto mu oprávnenie na dobývanie nemohlo po 1. júni 2007\nzaniknúť zo zákona v zmysle § 27 ods. 13 písm. b/ zák. č. 44/1988 Zb. v znení zák.č. 219/2007 Z.z., c/\nobvodný banský úrad v liste (oznámení) z 3. novembra 2008 č. XXXX-XXXX/2008 vychádzal z toho, že\noprávnenie na dobývanie žalobcovi zaniklo zo zákona v zmysle § 27 ods. 13 písm. b/ zák.č. 44/1988 Zb.\nv znení zák.č. 219/2007 Z.z. z dôvodu, že žalobca ložisko nedobýval v čase od 7. januára 2003 do 8.\nmája 2007, teda v období, keď žalobcovi mohol byť odňatý dobývací priestor iba na základe správneho\nrozhodnutia v zmysle § 27 ods. 12 druhá veta zák.č. 44/1988 Zb. v znení platnom do 31. mája 2007 a\ntým obvodný banský úrad na skutkový stav, ktorý tu bol do 31. mája 2007, použil právny predpis účinný\nod 1. júna 2007. Konštatoval, že oznámenie obvodného banského úradu nie je rozhodnutím vydaným\nv správnom konaní, nakoľko neobsahuje žiadnu z náležitostí správneho rozhodnutia podľa § 47 ods. 1\naž 4 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok). Obvodný banský úrad jednoducho\nvychádzal z toho, že žalobcovi zaniklo oprávnenie na dobývanie priamo zo zákona v zmysle § 27 ods. 13\npísm. b/ zák.č. 44/1988 Zb., takže o tom nemusí vydať žiadne rozhodnutie. Uviedol, že obvodný banský\núrad nerozhodol o zániku oprávnenia žalobcu na dobývanie, ale mu tento zánik iba oznámil a išlo iba\no úkon správneho orgánu, pri ktorom správny orgán nevystupuje v úlohe vykonávateľa štátnej moci,\nale len v pozícii oznamovateľa, inštruktora alebo orgánu zodpovedného za agendu sťažností, potvrdení,\noverení a pod. Poukázal na to, že k zániku oprávnenia na dobývanie nemôže dôjsť súčasne zo zákona\na aj na základe rozhodnutia správneho orgánu.\nNa podnet žalovanej podal generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len („generálny prokurátor“)\nmimoriadne dovolanie proti obom rozsudkom súdov nižších stupňov. Uviedol, že týmito rozsudkami\nbol porušený zákon. Namietal, že rozsudky súdov nižších stupňov spočívajú na nesprávnom právnom\nposúdení veci podľa § 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p. Poukázal na ustálenú judikatúru - nálezy Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky (napr. sp.zn. I.ÚS 3795, II.ÚS 50/01, I.ÚS 52/02, III.ÚS 183/2003, PL.ÚS\n21/08, I.ÚS 354/08) a rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. uznesenie sp.zn. 8Sžf\n29/2010, sp.zn. 5Sžp 5/2011), podľa ktorých môžu byť predmetom preskúmania súdom aj rozhodnutia\norgánov verejnej správy, ktoré nemajú formálne náležitosti rozhodnutí, ak sa dotýkajú alebo sa môžu\ndotknúť práv a právom chránených záujmov fyzických alebo právnických osôb. Súdna prax ustálila, že\nrozhodnutím správneho orgánu je každé rozhodnutie, ktorým sa zakladajú, menia, rušia alebo ktorým\nmôžu byť priamo dotknuté práva a povinnosti právnických a fyzických osôb. Za spôsobilý predmet\nsúdneho prieskumu sa považujú aj listy s charakterom rozhodnutia vydané príslušným orgánom verejnej\nsprávy. Preskúmaniu rozhodnutia tak nebráni, ak správny orgán použije formu, ktorá neobsahuje všetky\ninak predpísané náležitosti správneho rozhodnutia podľa všeobecných alebo osobitných procesných\npredpisov upravujúcich administratívny proces, prípadne použije formu obyčajného listu, prípisu alebo\nobdobného spôsobu informovania o právach alebo povinnostiach právnickej osoby alebo fyzickej osoby.\nSúčasťou súdneho prieskumu rozhodnutia podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. je aj prieskum postupu,\nktorý predchádzal rozhodnutiu (§ 244 ods. 1, 2 O.s.p.). Za postup správneho orgánu preskúmateľný\nv správnom súdnictve sa predovšetkým považuje jeho činnosť, ktorou správny orgán realizuje svoju\nprávomoc vymedzenú osobitnými zákonmi. Postup správneho orgánu je zákonný vtedy, ak nevybočuje\nz medzí týchto noriem, najmä hypotéz a dispozícií. Za nesprávny úradný postup možno považovať\nporušenie právnou normou ustanoveného predpísaného postupu štátneho orgánu, resp. porušenie\núčelu postupu štátneho orgánu, ktorý či už súvisí s rozhodovacou činnosťou štátneho orgánu, alebo s\nňou nesúvisí, nenašiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí (viď rozsudok Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp.zn. 4 Cdo 24/2004). Postup je potrebné vykladať aj ako opatrenie, ktoré zakladá\npráva alebo povinnosti, resp. sa dotýka individuálne určených adresátov (fyzických alebo právnických\nosôb), t.j. ako opatrenie s tzv. individuálnymi účinkami (napr. nález Ústavný súd Slovenskej republiky z\n23. septembra 2009 sp.zn. PI. ÚS 21/08). Opatrenie všeobecnej povahy, t.j. nie s individuálne určeným\nadresátom, nie je možné podradiť pod právne akty, ktoré má na mysli znenie § 244 ods. 3 O.s.p. Ak\nide o úkon správneho orgánu, ktorého obsah nemá autoritatívny vzťah k žiadnej osobe, taký úkon\nsúdnemu prieskumu nepodlieha. Základným rozlišovacím znakom takého úkonu je to, že správny orgán\nnevystupuje v úlohe vykonávateľa štátnej moci, ale len v pozícii oznamovateľa, inštruktora alebo orgánu\nzodpovedného za agendu sťažností, potvrdení, overení a pod. (tak ako správne uviedol krajský súd\n\nv odôvodnení svojho rozhodnutia). V danom prípade však oznámenie obvodného banského úradu\nvyvolalo konkrétne právne následky, keďže sa ním deklaroval určitý stav, ktorý bol následkom právnych\nskutočností vyplývajúcich z ustanovenia § 27 ods. 13 banského zákona v znení platnom od 1. júna 2007.\nAj s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti nie je možné sa stotožniť s názorom, že by predmetné\noznámenie, či rozhodnutie nepodliehalo súdnemu prieskumu podľa piatej časti O.s.p. Aj keď oznámenie\nobvodného banského úradu nespĺňalo formálne náležitosti rozhodnutia, došlo k vydaniu opatrenia, ktoré\nbolo spôsobilým predmetom súdneho prieskumu, v ktorom by v prípade podania žaloby žalobcom bolo\nustálené, či obvodný banský úrad vydaním oznámenia o zániku oprávnenia porušil banský zákon. Za\nneexistencie tohto rozhodnutia sú závery konajúcich súdov čisto hypotetické a bez právnej relevancie\nna účely zákona č. 514/2003 Z.z. Je potrebné mať na zreteli, že konanie podľa druhej hlavy piatej časti\nO.s.p. spočíva na dispozičnej zásade, kedy v prípade, že fyzická alebo právnická osoba, ktorá sa cíti\nbyť dotknutá na svojich právach a právom chránených záujmoch, nevyužije prostriedok na ochranu\nsvojich práv podaním správnej žaloby, rozhodnutie resp. opatrenie nadobudne účinky bez toho, aby\njeho zákonnosť bola preskúmaná súdom v rámci správneho súdnictva. Ak žalobca toto oprávnenie\nnevyužil, nápravu nie je možné dosiahnuť v konaní o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z.\nPosúdeniu postupu podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. podlieha výlučne postup, ktorý nie je možné\npreskúmať v správnom súdnictve. Z uvedených dôvodov mal za to, že namietané rozhodnutia spočívajú\nv nesprávnom právnom posúdení veci podľa.§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p., preto napadnuté rozsudky\nnavrhol rušiť a vec vrátiť Okresnému súdu Bratislava II na ďalšie konanie.\nNavrhovateľ vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu uviedol, že argumentácia v mimoriadnom dovolaní\n„ani v náznaku netvrdí, že postup Obvodného banského úradu voči žalobcovi bol zákonný.“ Nezákonnosť\npostupu obvodného banského úradu, ktorým žalobcu dobývacieho priestoru bola v tomto konaní\ndefinitívne vyriešená a konštatovaná rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 22. októbra 2009 sp.zn.\n1 S 117/2008. Postup Obvodného banského úradu V. zjavne nenapĺňa kritériá ani jednej z výnimiek,\nna ktorú dopadá § 9 ods. 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z.z., a preto za pomoci výkladového pravidla\nargumentum a contrario je potrebné dospieť k záveru, že pri posudzovaní nesprávneho úradného\npostupu v tomto prípade nie je potrebné vychádzať zo záverov akéhokoľvek predchádzajúceho konania\na konajúci súd si môže o tejto otázke vytvoriť právny záver sám. Do kategórie nesprávneho úradného\npostupu možno ďalej zaradiť neuplatnenie alebo nesprávne uplatnenie postupu ustanoveného zákonom.\nAk oprávnená osoba v súlade so zákonom uplatní svoje právo, ...orgán verejnej moci má o ňom\nrozhodnúť v súlade so zákonom. Uplatnenie iného postupu, napríklad vybavenie listom, predstavuje\nnesprávny úradný postup. (JUDr. Ján Drgonec, DrSc: Ústava Slovenskej republiky - Komentár,\nHeuréka 2004, str. 335). Uplynutím trojročnej lehoty organizácii právo na dobývanie výhradného ložiska\nautomaticky zo zákona nezaniká (viď Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok z 18. mája 2011\nsp.zn. 2 Sžo 132/2010). Upozornil na nezrovnalosť, ktorá vzniká vstupom Generálneho prokurátora\nSlovenskej republiky do súdneho konania o náhradu škody spôsobenej nezákonným postupom orgánu\nverejnej správy, keď podľa § 20 a nasl. zákona č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre vykonáva prokurátor\ndozor nad dodržiavaním zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov orgánmi\nverejnej správy. Medzi tieto orgány nepochybne patrí aj Obvodný banský úrad V.. Pri výkone dozoru\nnad dodržiavaním zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov orgánmi verejnej\nsprávy prokurátor dbá na to, aby svoje zákonné povinnosti plnili predovšetkým kontrolné orgány. V rámci\ntejto právomoci má prokurátor celú škálu rôznych právnych prostriedkov ako je protest prokurátora,\nupozornenie prokurátora, previerky zachovávania zákonnosti, atď., ktoré môže a má využiť aj z vlastnej\niniciatívy. V mimoriadnom dovolaní sa neuvádza žiadna obhajoba zákonnosti tohto postupu, žalobcovi\nnie je známa činnosť zo strany prokuratúry, ktorá by smerovala k odstráneniu tohto nezákonného stavu,\nktorý tu bol spôsobený.\nŽalovaná sa v celom rozsahu stotožnila s obsahom mimoriadneho dovolania.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd rozhodujúci o mimoriadnom\ndovolaní (§ 10a ods. 3 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení\ns § 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu podľa § 243i ods. 2 O.s.p. v spojení\ns § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie treba odmietnuť.\nAk generálny prokurátor na základe podnetu účastníka konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu\nalebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon\n§ 243 f/, a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických\n\nosôb alebo štátu a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti\ntakémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie (§ 243e ods. 1 O.s.p.).\nCitované ustanovenie vymedzuje štyri podmienky konania, ktorých splnenie zákon vyžaduje práve\nv konaní o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky. Prvou je podnet\nlegitimovaného subjektu, ak sa vyžaduje, druhou z týchto podmienok je okolnosť porušenia zákona\nprávoplatným rozhodnutím súdu, treťou je požiadavka na ochrane práv a zákonom chránených\nzáujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a štvrtou nemožnosť dosiahnutia ochrany\ninými právnymi prostriedkami. Všetky uvedené podmienky konania o mimoriadnom dovolaní musia byť\nsplnené súčasne, nedostatok ktorejkoľvek z nich bráni vecnému prejednaniu mimoriadneho dovolania.\nPodľa názoru dovolacieho súdu ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb,\nprávnických osôb alebo štátu zásadne vyžaduje intervenciu (mimoriadnym dovolaním generálneho\nprokurátora) vtedy, ak sám účastník využil všetky právom predpokladané prostriedky na zvrátenie stavu\nzaloženého rozhodnutím porušujúcim zákon, napriek ich uplatneniu nebol úspešný.\nOchrana poskytovaná mimoriadnym dovolaním je prípustná len subsidiárne, t.j. len vtedy, ak sám\npodnecovateľ mimoriadneho dovolania využil všetky zákonom dovolené a efektívne prostriedky na\nochranu svojich práv a zákonom chránených záujmov, najmä podaním niektorého z opravných\nprostriedkov vrátane mimoriadnych opravných prostriedkov. Splnenie uvedenej požiadavky ako jedného\nzo základných predpokladov prípustnosti mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora súvisí s\nprincípom právneho štátu, a to s princípom právnej istoty, ktorého zákonným naplnením v civilnom\nprocese je inštitút právoplatnosti súdnych rozhodnutí, teda ich záväznosti a nezmeniteľnosti (viď napr.\nuznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 10. septembra 1996 sp.zn. PL. ÚS 43/95 a 19. júla\n2000 sp.zn. PL. ÚS 57/99).\nZ uznesenia sp.zn. III. ÚS 331/06 z 19. októbra 2006 vyplýva, že podľa názoru ústavného súdu ochrana\nposkytovaná mimoriadnym dovolaním je prípustná len subsidiárne, t.j. vtedy, ak osoba, ktorá sa domáha\npodania mimoriadneho dovolania, neúspešne využila všetky zákonom dovolené a efektívne prostriedky\nna ochranu svojich práv a zákonom chránených záujmov alebo takéto právne prostriedky nemala k\ndispozícii, prípadne boli tu objektívne prekážky, ktoré jej znemožnili ich využitie. Z tohto zákonného\npredpokladu vyplýva významné obmedzenie prípustnosti mimoriadneho dovolania.\nZ judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že systém opravných\nprostriedkov zakotvený v právnom poriadku zmluvnej strany Dohovoru o ochrane ľudských práv a\nzákladných slobôd (ďalej len „Dohovor“) musí byť v súlade s požiadavkami čl. 6 Dohovoru. ESĽP v rámci\nsvojej rozhodovacej praxe už viackrát konštatoval porušenie čl. 6 Dohovoru vtedy, keď k nariadeniu\nopätovného preskúmania veci došlo výlučne z dôvodu existencie odlišného právneho posúdenia veci\noproti právnemu názoru vnútroštátnych súdov, ktoré vec s konečnou platnosťou prerokovali a meritórne\nrozhodli (porovnaj Roseltrans proti Rusku z roku 2005). Opakovane tiež zdôraznil, že v záujme právnej\nistoty by právoplatné rozsudky mali vo všeobecnosti zostať nedotknuté a k ich zrušeniu by malo\ndochádzať iba pre účely nápravy zásadných vád [viď napríklad Abdullayev proti Rusku (rozsudok z\nroku 2010)], resp. závažných pochybení [viď Sutyazhnik proti Rusku (rozsudok z roku 2009)]. Za takú\nvadu alebo pochybenie však nemožno v žiadnom prípade považovať to, že na predmet konania existujú\ndva odlišné právne názory. Vo vzťahu k Slovenskej republike porovnaj judikatúru ESĽP vo veciach\nCOMPCAR, s.r.o. proti Slovenskej republike, sťažnosť č. 25132/13, body 68,69, 74 a 78 odôvodnenia\nrozsudku z 9. júna 2015; DRAFT - OVA a.s. proti Slovenskej republike, sťažnosť č. 72493/10, body 76\naž 79, 84 a 86 odôvodnenia rozsudku z 9. júna 2015; PSMA, spol. s r.o. proti Slovenskej republike,\nsťažnosť č. 42533/11, body 68 až 71, 78 a 79 odôvodnenia rozsudku z 9. júna 2015.\nUvedené závery ESĽP zohľadnilo aj plénum Ústavného súdu súd Slovenskej republiky pri riešení\notázky prípustnosti mimoriadneho dovolania proti rozhodnutiu súdu, ktoré už nadobudlo právoplatnosť\na záväznosť, keď pristúpilo 18. marca 2015 k zjednoteniu rozhodovania senátov ústavného súdu a\npod sp.zn. PL.z. 3/2015-22 prijalo zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Rešpektujúc\nprincíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity\npodľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako\nmimoriadneho opravného prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky,\nje jeho prípustnosť v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých zákonom\n\ndovolených riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník konania k\ndispozícii a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov.“ Ústavný súd\nv tomto stanovisku uviedol, že uplatnenie mimoriadneho opravného prostriedku je podľa právneho\nporiadku Slovenskej republiky priamo dostupné účastníkovi konania v prípade závažných pochybení na\nstrane súdu, a to prostredníctvom niektorého z dovolacích dôvodov zakotvených v § 237 O.s.p., v zmysle\nktorého dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, (...). V prípade existencie\nniektorého z už uvedených dovolacích dôvodov má samotný účastník konania k dispozícii mimoriadny\nopravný prostriedok v podobe dovolania, ktoré môže úspešne využiť aj v prípadoch, keď je podanie tohto\nmimoriadneho opravného prostriedku procesne neprípustné. Ak nejde o takéto závažné pochybenia\nkonajúcich súdov, je uplatnenie mimoriadneho dovolania nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „Ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.\nJedným zo základných princípov právneho štátu je princíp právnej istoty, ktorého zákonným naplnením\nv rámci civilného konania je inštitút právoplatnosti súdnych rozhodnutí, teda ich záväznosť a zásadná\nnezmeniteľnosť.\nPovinnosť vyčerpať prostriedok nápravy, a to aj v prípade pochybnosti o jeho účinnosti, vyplýva z\nustálenej judikatúry ESĽP (Van Oosterwijck proti Belgicku, rozsudok z roku 1980). Účastník konania je\npovinný vyčerpať všetky dostupné opravné prostriedky až po najvyššiu úroveň do takej miery, do akej je\nmožné rozumne predpokladať, že ten-ktorý opravný prostriedok, oprávnenie podať ktorý účastník má,\nje (aspoň) potenciálne spôsobilý podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci. Osobný názor účastníka\nkonania na účinnosť alebo neúčinnosť konkrétneho opravného prostriedku nie je významný. Právomoc\nvyhodnotiť, či boli využité všetky dostupné opravné prostriedky, náleží ex officio súdu, ktorý rozhoduje\no mimoriadnom opravnom prostriedku.\nPrípustnosť dovolania vymedzuje Občiansky súdny poriadok stanovením jednak určitých objektívnych\nznakov rozhodnutia [§ 238 O.s.p. (pokiaľ ide o rozsudok odvolacieho súdu) a § 239 O.s.p. (pokiaľ\nide o uznesenie odvolacieho súdu)], jednak objektívnym zadefinovaním závažných procesných vád\nuvedených v § 237 ods. 1 O.s.p. Vzhľadom na to, že na procesné vady konania taxatívne vymenované\nv § 237 ods. 1 O.s.p. je súd povinný prihliadať ex lege (viď § 242 ods. 1 O.s.p.) vždy - teda bez ohľadu\nna to, či boli alebo neboli v dovolaní namietané, je opodstatnený záver, že každé dovolanie podané\nv občianskom súdnom konaní proti rozhodnutiu odvolacieho súdu (s výnimkou exekučného konania viď § 237 ods. 2 O.s.p.) dáva vyhliadky na úspech dovolateľa v konaní o dovolaní. Každé dovolanie je\nspôsobilé podstatne ovplyvniť dotknuté rozhodnutie.\nPostup účastníka občianskeho súdneho konania, ktorý mal v určitom prípade možnosť napadnúť\nrozhodnutia súdov odvolaním alebo dovolaním, uvedenú možnosť ale nevyužil, i keď tieto opravné\nprostriedky mali potenciál podstatne ovplyvniť rozhodnutie súdu, sa prieči zásade „vigilantibus iura\nscripta sunt“ zdôrazňujúcej procesnú povinnosť účastníka vyvinúť vlastnú aktivitu a iniciatívu tak, aby\nsám svojimi procesnými úkonmi riadne, včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou sledoval\nochranu svojich subjektívnych práv. Pokiaľ účastník konania zostane v naznačenom smere pasívny, je\n(neskoršia) aktivita generálneho prokurátora vyústiaca do podania mimoriadneho dovolania neprípustná\na nemôže mať procesné dôsledky predpokladané Občianskym súdnym poriadkom v ustanoveniach §\n243e až § 243j O.s.p. Ústavný súd už dávnejšie konštatoval, že „ak účastník konania mohol podať\ndovolanie a neurobil tento procesný úkon, nemá už žiadnu možnosť dosiahnuť podnetom podanie\nmimoriadneho dovolania“ (viď PL. ÚS 57/99).\nZ týchto názorov vychádza aj Stanovisko prijaté na spoločnom zasadnutí občianskoprávneho kolégia\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky a obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky z 20. októbra 2015 pod Cpj 41/2015 k prípustnosti mimoriadneho dovolania v zmysle §\n243e až § 243j Občianskeho súdneho poriadku, ktorého práva vete znie : „Procesná prípustnosť\nmimoriadneho dovolania podaného na podnet účastníka je v občianskom súdnom konaní podmienená\ntým, že tento účastník najprv sám neúspešne využil možnosť podať všetky zákonom dovolené riadne\na mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť pre neho priaznivejšie\nrozhodnutie. Pokiaľ túto možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie treba odmietnuť.“ (publikované v\nZbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 94/2015).\nStanovisko sa opiera o názory, ktoré vyjadrili senáty občianskoprávneho, ako aj obchodnoprávneho\nkolégia najvyššieho súdu v rozhodnutiach, ktoré vychádzalizo subsidiárnej povahy mimoriadneho\ndovolania a reflektovali závery vyjadrené v aktuálnych rozhodnutiach ESĽP a Ústavného súdu\n\nSlovenskej republiky (rozhodnutie najvyššieho súdu z 30. septembra 2014 sp.zn. 2 MOber 1/2013, zo\n16. júna 2015 sp.zn. 1MObdo 2/2014, z 25. júna 2015 sp.zn. 3 MCdo 18/2014 a 3 MCdo 19/2014, z 10.\nseptembra 2015 sp.zn. 3MCdo 10/2014, z 10. septembra 2015 sp.zn. 3 MCdo 4/2015, z 18. septembra\n2015 sp.zn. 5 MCdo 14 /2014).\nStanovisko je, okrem iného, odôvodnené tým, že z ustanovení Občianskeho súdneho poriadku\nupravujúcich riadne a mimoriadne opravné prostriedky je zrejmá zásada, že je na účastníkovi, ktorý\nje nespokojný s konaním alebo rozhodovaním súdu, aby sám, z vlastnej iniciatívy, svojimi procesnými\núkonmi a v logickom slede zohľadňujúcom stav, do ktorého sa konanie dostalo, využil postupne všetky\nprocesné prostriedky nápravy (opravné prostriedky), ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok.\nPravidlo postupného vyčerpania opravných prostriedkov, a to aj v prípade pochybnosti o účinnosti\nopravného prostriedku, požaduje využiť všetky opravné prostriedky, o ktorých sa dá predpokladať,\nže povedú k dosiahnutiu nápravy rozhodnutia súdu. V súlade s tým je na účastníkovi konania, aby\n- až po najvyššiu úroveň využil možnosť podať všetky dostupné opravné prostriedky, ktoré sú čo\naj len potenciálne spôsobilé podstatne ovplyvniť v jeho prospech rozhodnutie, s ktorým nesúhlasí.\nOsobný názor účastníka konania na účinnosť alebo neúčinnosť konkrétneho opravného prostriedku\nnie je významný. Právomoc vyhodnotiť, či boli využité všetky dostupné opravné prostriedky, náleží ex\nofficio súdu, ktorý rozhoduje o mimoriadnom opravnom prostriedku. Mimoriadne dovolanie podané na\npodnet účastníka konania (teda nie mimoriadne dovolanie podané generálnym prokurátorom vo veciach\nuvedených v § 35 ods. 1 a 2 O.s.p. a tiež nie mimoriadne dovolanie podané na podnet osoby odlišnej\nod účastníka konania) nemožno považovať za procesne prípustné, ak účastník konania bol pasívny\nv tom zmysle, že sa nepokúsil využiť možnosť podať riadne a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré\nboli v jeho dispozícii. V prípade, že účastník občianskeho súdneho konania nevyužil sám možnosť\nnapadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa riadnym opravným prostriedkom (odvolaním alebo odporom),\nje mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora smerujúce proti tomuto rozhodnutiu procesne\nneprípustné. Obdobne je procesne neprípustné mimoriadne dovolanie, pokiaľ je ním napadnuté\nrozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému predtým (neúspešne) nepodal dovolanie ten účastník\nkonania, na podnet ktorého generálny prokurátor podal neskôr mimoriadne dovolanie.\nV stanovisku je tiež poukázané na judikatúru ESĽP, z ktorej vyplýva, že systém opravných prostriedkov\nzakotvený v právnom poriadku zmluvnej strany Dohovoru musí byť v súlade s požiadavkami čl. 6\nDohovoru. ESĽP v rámci svojej rozhodovacej praxe už viackrát konštatoval porušenie čl. 6 Dohovoru\nvtedy, keď k nariadeniu opätovného preskúmania veci došlo výlučne z dôvodu existencie odlišného\nprávneho posúdenia veci oproti právnemu názoru vnútroštátnych súdov, ktoré vec s konečnou\nplatnosťou prerokovali a meritórne rozhodli (porovnaj Roseltrans proti Rusku z roku 2005). Opakovane\ntiež zdôraznil, že v záujme právnej istoty by právoplatné rozsudky mali vo všeobecnosti zostať\nnedotknuté a k ich zrušeniu by malo dochádzať iba pre účely nápravy zásadných vád [viď napríklad\nAbdullayev proti Rusku (rozsudok z roku 2010)]. Právoplatnosť rozhodnutia súdu môže byť prelomená\nlen výnimočne a výlučne iba za účelom zaistenia opravy základných vád alebo justičných omylov\n(viď Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003) a napravenia „vád najzákladnejšej dôležitosti pre\nsúdny systém”, nie však z dôvodu právnej čistoty (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku\n2009) alebo iného právneho názoru. ESĽP tieto predpoklady prípustnosti mimoriadnych opravných\nprostriedkov opätovne zdôraznil v rozhodnutiach z 9. júna 2015 vo veciach DRAFT-OVA, a.s. proti\nSlovenskej republike, PSMA, s.r.o. proti Slovenskej republike a COMPCAR, s.r.o. proti Slovenskej\nrepublike. Poukázal v nich na svoju ustálenú judikatúru týkajúcu sa porušenia princípu právnej istoty\nv dôsledku zrušenia právoplatných súdnych rozhodnutí v súkromnoprávnych sporoch na základe\nmimoriadnych opravných prostriedkov a pripomenul, že takýto postup je prípustný len za účelom\nnapravenia podstatných vád konania alebo omylov vo výkone spravodlivosti, ktoré majú zásadný vplyv\nna právny systém a nie za účelom zabezpečenia právnej čistoty. ESĽP zastáva názor, že ak súd\nnezistí žiadne „podstatné a presvedčivé okolnosti“, ktoré by odôvodňovali výnimku z princípu právnej\nistoty, ktorý vyžaduje nezrušiteľnosť súdnych rozhodnutí v súkromnoprávnych sporoch, nemožno takýto\nmimoriadny opravný prostriedok použiť. V označených veciach došlo podľa ESĽP v dôsledku využitia\ninštitútu mimoriadneho dovolania k porušeniu práva účastníkov na spravodlivé súdne konanie, ktoré je\nzaručené čl. 6 Dohovoru.\nV danom prípade mimoriadne dovolanie smeruje voči rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktoré možno\nnapadnúť dovolaním v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p. pre tzv. vady zmätočnosti, predovšetkým spájané s\nnesprávnym procesným postupom súdu v tom zmysle, že pri ňom nebola zachovaná právnym poriadkom\n\nstanovená procedúra prejednania veci zavŕšená súdnym rozhodnutím, a to i s ohľadom na ústavné\ngarancie o zachovaní práv na súdnu ochranu, ako aj Dohovorom zaručeného práva na spravodlivý\nsúdny proces. Účastník konania - v rámci takto nastavených limitov daných právnym poriadkom\n- má možnosti brániť sa tomu, čo v konaní i rozhodnutí súdu považuje za zmätočné (arbitrárne),\nnespravodlivé, nezodpovedajúce zákonu.\nMimoriadne dovolanie neuvádza žiadne výnimočné okolnosti, ktoré by žalovanej znemožnili podať\ndovolanie (§ 236 až §243d O.s.p.). Z obsahu mimoriadneho dovolania nevyplýva, aby išlo o taký\nprípad, kde potreba zrušiť rozhodnutie prevyšuje nad záujmom zachovania jeho nezmeniteľnosti a nad\nprincípom právnej istoty. Najvyšší súd, stotožňujúc sa v preskúmavanej veci so závermi, na ktorých\nspočíva spoločné stanovisko občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu,\nzjednocujúce stanovisko ústavného súdu a judikatúra ESĽP, skúmal na podklade spisu, či žalovaná\nnapadla rozhodnutie odvolacieho súdu dovolaním, po zistení, že dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho\nsúdu nepodala, že tu nevyplynuli žiadne objektívne prekážky, ktoré by využitie mimoriadneho opravného\nprostriedku (dovolania) v tejto veci znemožňovali a nezistil také „podstatné a presvedčivé okolnosti“,\nktoré by odôvodňovali výnimku z princípu právnej istoty, najvyšší súd mimoriadne dovolanie generálneho\nprokurátora odmietol ako procesné neprípustné (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s ustanoveniami § 243b\nods. 5 O.s.p. a § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.).\nGenerálnemu prokurátorovi v konaní o mimoriadnom dovolaní nemôže byť uložená povinnosť nahradiť\ntrovy konania. Povinnosť nahradiť trovy konania v konaní o mimoriadnom dovolaní má ten, kto podal\npodnet na podanie mimoriadneho dovolania (viď § 148a ods. 1 a 2 O.s.p.). V danom prípade dala podnet\nna mimoriadne dovolanie žalovaná. Úspešnému žalobcovi dovolací súd nepriznal náhradu trov tohto\nkonania, lebo mimoriadne dovolanie nebolo procesné prípustné, za tohto stavu trovy vynaložené na\nobranu sú neúčelné, ak obrana smerovala k vecnej stránke sporu (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s\nustanoveniami § 243b ods. 5 O.s.p., § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.).\nToto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "19C/21/2011", "guid": "f8246b31-7e66-4e5d-b3ab-896a4506b37c:6324cac8-50ee-43cc-bbac-c3de669cfd9e", "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}