{"guid": "c1682c3e-14f2-4e18-898b-3a2add554bcf:65a214df-a1a9-46fa-a535-4471c6739716", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:1013201712.1", "spisova_znacka": "10Sžo/38/2015", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžo/38/2015 z 25. 5. 2016", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 25. mája 2016, sp. zn. 10Sžo/38/2015, ECLI:SK:NSSR:2016:1013201712.1", "identifikacne_cislo": "1013201712", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Elena Berthotyová", "sudca_id": 131, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-elena-berthotyova-131", "datum_vydania": "2016-05-25", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2002/129/#paragraf-12.odsek-5", "nazov": "§ 12 ods. 5 zákona č. 129/2002 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/129/#paragraf-12.odsek-5", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/129-2002/paragraf-12"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2002/129#paragraf-12"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/65a214df-a1a9-46fa-a535-4471c6739716", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:1013201712.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2016:1013201712.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2016:1013201712.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n10Sžo/38/2015\n1013201712\n25. 05. 2016\nJUDr. Elena Berthotyová\nECLI:SK:NSSR:2016:1013201712.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Berthotyovej,\nPhD. a z členov senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Jany Henčekovej, PhD., v právnej veci\nžalobcov: 1. Ing. X. O., nar. XX.XX.XXXX, 2. PhDr. P. O., nar. XX.XX.XXXX, obaja bytom: X., obaja\nzastúpení: advokátska kancelária JUDr. Andrea Takáts Ilčíková, s.r.o., so sídlom Palisády 14, Bratislava,\nproti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, Bratislava, o preskúmanie\nzákonnosti rozhodnutia žalovaného č. SKR-170/2013 zo dňa 23. júla 2013, o odvolaní žalovaného proti\nrozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S/225/2013-57 zo dňa 08.10.2014, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S/225/2013-57 zo dňa\n08.10.2014 potvrdzuje.\nÚčastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.\nodôvodnenie:\nI.\nPredmet konania\nKrajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom uvedeným vo výroku rozhodnutia podľa § 250j ods. 2\npísm. a) O.s.p. zrušil rozhodnutie žalovaného č. SKR-170/2013 zo dňa 23.07.2013, ako aj prvostupňové\nrozhodnutie Obvodného úradu Bratislava, odboru civilnej ochrany a krízového riadenia č. ObU-BACO-2013/25222-11 zo dňa 23.05.2013 a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.\nŽalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcom náhradu trov konania 70 Eur titulom súdneho poplatku\na 275,94 Eur titulom trov právneho zastúpenia na účet právnej zástupkyne žalobcov, v lehote do 30\ndní od právoplatnosti rozsudku.\nV odôvodnení rozsudku krajský súd uviedol, že tomto prípade nebol sporný skutkový stav, ale výlučne\nlen právne posúdenie veci. A preto musel posúdiť, či výklad žalovaného, ktorý považuje za reštriktívny\na prísne formálny, zodpovedá zmyslu a účelu zákona.\nPoznamenal, že žalobcovia správne uviedli, že povinnosť orgánu verejnej správy nahradiť škodu je\nkompenzáciou za štátom uloženú povinnosť každej osoby poskytnúť osobnú pomoc, alebo vecné\nplnenie za účelom záchrany života, zdravia alebo majetku, ktorá vyplýva z § 13 ods. 1 zákona č.\n129/2002 Z. z. o integrovanom záchrannom systéme (ďalej len „zákon“) Mal za to, že vecné plnenie nie je\nbezpodmienečne podmienené osobnou prítomnosťou osoby, ktorej vec patrí, ale jedinou rozhodujúcou\nskutočnosťou je výlučne to, či k poskytnutiu (použitiu) vecného plnenia došlo pri zásahu zložiek\nintegrovaného záchranného systému. Podľa krajského súdu je preto neprijateľný záver správnych\n\norgánov, že síce došlo ku škode na majetku žalobcov, avšak tým, že na uvedenej adrese sa\nnenachádzala žiadna osoba, ktorá by poskytla pri zásahu vecné plnenie a tiež preto, že na danom\nmieste v skutočnosti nebola poskytnutá pomoc smerujúca k záchrane života, zdravia alebo majetku, nie\nje možné poskytnúť žalobcom náhradu škody.\nKonštatoval, že nie je relevantné, či sa na uvedenej adrese žalobcovia v čase zásahu nachádzali a teda\nči dali súhlas k vniknutiu do ich bytu a k poškodeniu dverí. Obmedzenie zásahu iba na priestor bytu\nna Y., kde sa v skutočnosti postihnutý nachádzal, treba ako nelogické odmietnuť, pretože potom by aj\npovinnosť vyplývajúca z § 13 ods. 1 zákona bola striktne viazaná iba na samotné miesto zásahu, t. j.\nvýlučne na priestor, kde sa nachádza napríklad postihnutý, čo by znemožnilo žiadať vecné plnenie alebo\nosobnú pomoc na verejnom priestranstve, cestou do samotného miesta zásahu.\nJedinou rozhodujúcou skutočnosťou môže byť len to, či k poskytnutiu vecného plnenia došlo pri zásahu\nzložiek integrovaného záchranného systému, čo v danom prípade bolo splnené a keďže došlo pri\ntomto zásahu aj ku škode, na jej náhradu majú žalobcovia právo. Len takýto výklad zákona zodpovedá\nprávnemu štátu a dodržaniu princípu právnej istoty a spravodlivosti.\nUviedol, že základom interpretácie a aplikácie čl. 1 ods. 1 zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej\nrepubliky (ďalej len Ústava SR) je zabezpečenie materiálneho a nie formálneho právneho štátu.\nPoukázal na to, že Ústavný súd Slovenskej republiky princíp materiálneho právneho štátu vyjadril v\nprávnom názore vo svojich rozhodnutiach (I. ÚS 17/1999, nález zo dňa 22.09.1999, Zbierka nálezov a\nuznesení Ústavného súdu SR 1999, s 365, zhodne I. ÚS 44/1999, nález z 13.10.1999, Zbierka nálezov\na uznesení Ústavného súdu SR 1999, s. 382). Z hľadiska princípu právnej istoty podlieha ochrane aj\nlegitímne očakávanie, ktoré je užšou kategóriou ako právna istota (nález Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky, sp. zn. PL. ÚS 16/06 zo dňa 30.04.2008, nález Ústavného súdu sp. zn. PI. ÚS 12/05 zo dňa\n28.11.2007).\nPoznamenal, že funkciou súdov a justície všeobecne je poskytovať ochranu práv jednotlivca, v\nmateriálnom právnom štáte potom ochranu aj základným právam a slobodám. Nie vždy sú všetky\nzákladné práva priamo vykonateľné a pôsobia voči jednotlivcovi bezprostredne. V niektorých prípadoch\npôsobia len sprostredkovane cez jednotlivé normy jednoduchého práva tak, že jednoduchým právom\nprenikajú. Preto pri výklade, či aplikácii jednoduchého práva sú súdy povinné toto prenikanie starostlivo\nzvážiť a brať v úvahu tak, aby súčasne plnili svoje povinnosti poskytovať ochranu tak právam v rovine\njednoduchého práva, ako aj právam základným. Nemožno tolerovať formalistický postup, ktorým sa za\npoužitia sofistikovanej argumentácie odôvodňuje zrejmá nespravodlivosť.\nZdôraznil, že vždy je nevyhnutné vychádzať z individuálnych, teda na konkrétnych skutkových zisteniach\nzaložených rozmeroch každej súdom prejednávanej veci. Mnohé prípady a ich špecifické okolnosti môžu\nbyť značne komplikované a netypické, čo však nezbavuje súd povinnosti urobiť všetko pre spravodlivé\nriešenie, akokoľvek sa to môže zdať zložité. Nad každým vytváraním súdneho rozhodnutia sa nesie\ndvojaký imperatív: rozhodnutie musí byť nielen zákonné, ale predovšetkým spravodlivé.\nZáverom uviedol, s poukazom na vyššie uvedené úvahy, že bolo nutné napadnuté rozhodnutie ako\nnezákonné a zjavne nespravodlivé zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie, v ktorom bude\nžalobcom priznaná náhrada škody.\nII.\nZhrnutie odvolacích dôvodov žalovaného\nProti rozhodnutiu krajského súdu podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie a to z dôvodov uvedených\nv § 205 ods. 2 písm. b), písm. d) a písm. f) a v § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p.\nDôvodil tým, že je nesprávne sa domnievať, že štát je povinný nahradiť žalobcom vzniknutú škodu, hoci\ntáto bola spôsobená konaním zložiek integrovaného záchranného systému, ktoré konali v domnení,\nže ich úkony sú potrebné z dôvodu naliehavého zdravotného problému osoby, volajúcej na linku 112.\nNakoľko boli však volajúcim uvedení do omylu a vstúpili tak do bytu, kde sa nenachádzala osoba,\nvyžadujúca okamžitú lekársku pomoc, boli tak použité ako nástroje inej osoby a nedošlo tak k naplneniu\núčelu zákona.\n\nV prípade, ak by mal štát zodpovedať za škodu, spôsobenú v dôsledku uvedenia do omylu inou osobou\nza účelom vykonania úkonov potrebných z dôvodu zabezpečenia ľudského zdravia, pričom by sa\nna ohlásenom mieste nenachádzala žiadna osoba, takto definovaná zodpovednosť by sa mohla stať\npredmetom zneužívania.\nPoznamenal, že súd vo svojom odôvodnení uvádza, že nie je možné prihliadať len na čisto formalistický\nvýklad a je potrebné prihliadať na účel a zmysel právnych predpisov. S uvedeným tvrdením súdu súhlasil,\navšak mal za to, že tieto zásady krajský súd neaplikoval v praxi a neriadil sa nimi v prejednávanej súdnej\nveci.\nS názorom súdu, že náhrada škody sa neviaže striktne iba na miesto zásahu, kde sa nachádza\npoškodený, ale súvisí aj s prepravou na toto miesto, taktiež súhlasil, avšak poznamenal, že náhradu\nškody možno priznať len na prostriedky, ktorých použitie viedlo k naplneniu účelu zásahu. V tomto\nprípade poškodenie dverí neviedlo k naplneniu predmetu zásahu, nakoľko postihnutý sa v byte\nnenachádzal. Na zásah teda nemalo toto konanie žiaden vplyv.\nZáverom uviedol, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu nemá oporu v zákone. Prvostupňový súd\nv odôvodnení rozsudku vychádzal z právnej teórie materiálneho právneho štátu a zaoberal sa ideou\nspravodlivosti. Mal však za to, že je v rozpore s týmito dvoma zásadami súdneho konania, aby štát\nzodpovedal za škodu, ktorú spôsobila iná osoba, pričom však na spôsobenie škody boli použité zložky\nštátu.\nS poukazom na § 2 ods. 2 písm. d), § 15 ods. 1 a § 13 ods. 1 zákona konštatoval, že uvedené podmienky\nzákona neboli naplnené, v danom prípade pomoc žalobcov, či už osobná alebo iná, nebola potrebná na\nzáchranu života, zdravia alebo majetku.\nŽalovaný sa odvolal aj voči výroku, ktorým súd prvého stupňa zaviazal žalovaného k povinnosti zaplatiť\nsúdny poplatok Dôvodil tým, že ako štátna rozpočtová organizácia je v zmysle § 4 ods. 2 písm. a)\nzákona č. 71/1992 Zb. o správnom konaní oslobodený od platenia súdneho poplatku. Tento výrok je\npodľa odporcu v rozpore s uvedeným predpisom.\nIII.\nVyjadrenie žalobcov k odvolaniu žalovaného\nŽalobcovia sa k odvolaniu žalovaného vyjadrili podaním zo dňa 28.01.2015.\nS napadnutým rozhodnutím krajského súdu sa v celom rozsahu stotožnili. Mali za to, že súd prvého\nstupňa jasne, zrozumiteľne, dôveryhodne a presvedčivo svoje rozhodnutie odôvodnil a bez akýchkoľvek\nvýhrad postupoval v súlade s ústavou Slovenskej republiky, príslušnými zákonmi, ako i základnými\nzásadami občianskeho súdneho konania.\nPoznamenali, že krajský súd zakladá odôvodnenie svojho rozhodnutia na postuláte materiálneho\nprávneho štátu s odkazom na čl. 1 ods. 1. Ústavy SR v súvislosti s poslaním a úlohou súdov hľadať\nriešenia, ktoré sú v súlade so všeobecnou ideou spravodlivosti a prirodzeno-právnymi princípmi. Právny\nštát charakterizuje výkon štátnej moci na základe ústavne vydaných zákonov, ktoré majú za cieľ\nochraňovať slobodu, spravodlivosť a právnu istotu, pričom právny štát musí byť právnym štátom nielen\nformálne, ale aj materiálne, ako v odôvodnení svojho rozhodnutia veľmi sofistikovane a presvedčivo\nsvoje úvahy rozviedol krajský súd.\nMali za to, že v prípade iného rozhodnutia by žalobcovia nemali žiadnu inú možnosť domôcť sa svojich\npráv a náhrady škody, ktorá im vznikla v priamej príčinnej súvislosti s konaním zložiek integrovaného\nzáchranného systému. Krajský súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia zaoberal aj otázkou právnej\nistoty a predvídateľnosti práva. Medzi čiastkové princípy, ktoré právnu istotu konkretizujú, patrí aj\npožiadavka jasnosti a prehľadnosti zákonov, pričom v oblasti správy musí nevyhnutne nadobúdať\nformu ochrany dôvery. Ako však súd konštatoval, rozhodnutia žalovaného boli nezákonné a zjavne\nnespravodlivé.\n\nZa neprijateľné, priam absurdné považovali tvrdenie žalovaného, že nakoľko zložky integrovaného\nzáchranného systému zasahovali na základe podnetu osoby volajúcej na linku 112, boli použité ako\nnástroje, teda nekonali z vlastného rozhodnutia, a za škodu by mal zodpovedať volajúci, ktorý uviedol\nzložky integrovaného záchranného systému do omylu. Za daných okolností, vychádzajúc z aktuálne\nplatnej právnej úpravy, považovali vylúčenie zodpovednosti štátu v právnom štáte zachovávajúcom\ndemokratické princípy za nemysliteľné.\nV súvislosti so zneužitím spomínanej zodpovednosti štátu zdôraznili, že práve a jedine štát má možnosť\nvykonať účinné opatrenia na zabránenie a prípadné sankcionovanie zneužívania či nesprávneho\npoužitia linky tiesňového volania. Štát nemôže očakávať a vyžadovať, aby dôsledky zneužitia linky\ntiesňového volania niesla osoba, ktorá v dobrej viere poskytla osobnú pomoc alebo ktorej bola\nspôsobená ujma, a to bez možnosti reálne sa dovolať účinnej a efektívnej nápravy. S výkladom\nžalovaného o vylúčení zodpovednosti štátu by sa dalo čiastočne súhlasiť jedine v prípade, ak by\nposkytnutie osobnej pomoci alebo vecného plnenia nebolo zákonom uložené každej osobe ako\npovinnosť.\nĎalej konštatovali, že ku škode na majetku žalobcov rozhodne došlo cestou na miesto zásahu. Preprava\nzložiek integrovaného záchranného systému na miesto zásahu k volajúcemu začala bezprostredne po\nvolaní ich presunom z ich príslušných stanovíšť a ukončila sa až príchodom k volajúcemu. Vzhľadom na\ndanú situáciu, bez toho, aby zložky integrovaného záchranného systému nepreskúmali aj byt žalobcov,\nby tieto nezistili, že sa volajúca osoba nachádza na inom mieste. Až na základe tohto zistenia totiž začali\nďalej skúmať, kde sa osoba volajúca o pomoc v skutočnosti nachádza.\nPoukázali na to, že oslobodenie od povinnosti platiť súdne poplatky si nemožno zamieňať s povinnosťou\nnahradiť trovy konania úspešnému účastníkovi (protistrane v súdnom spore). Jedná sa o dve samostatné\nprávne úpravy odlišných právnych inštitútov upravených osobitne v Občianskom súdnom poriadku\ns osobitným právnym režimom. Na podporu ich právneho názoru poukázali na ustálenú judikatúru\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky- uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 13.10.\n2010, sp. zn. 2 Obo 89/2010, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 6 Obo 181/2007,\n60bo 103/2008, zo dňa 29. mája 2009.\nIII.\nArgumentácia rozhodnutia I. stupňového správneho orgánu\nPrvostupňový správny orgán rozhodnutím č. ObU-BA-CO2-2013/25222-11 zo dňa 25.03.2013 nepriznal\nžalobcovi č. 1 náhradu škody v súvislosti so zásahom záchranných zložiek integrovaného záchranného\nsystému, z dôvodu, že sa nejedná o vecné plnenie podľa § 13 ods. 1 zákona. V odôvodnení rozhodnutia\nuviedol, že dňa 08.05.2012 o 17:28 hod. koordinačné stredisko integrovaného záchranného systému\nprijalo na linku tiesňového volania 112 žiadosť o pomoc na Y.. Nakoľko na mieste udalosti, na ktorom sa\nmala nachádzať osoba, ktorej hrozilo vážne ohrozenie života, nikto neotváral a na telefónnom čísle, z\nktorého bola udalosť nahlásená nikto nedvíhal, zasahujúca záchranná zložka za asistencie príslušníkov\nhasičského a záchranného zboru a Policajného zboru Slovenskej republiky vykonala násilné otvorenie\nvstupných dverí, aby sa dostali k postihnutému. Po otvorení sa zistilo, že sa v byte nikto nenachádza.\nPo opakovaných telefonátoch sa podarilo volajúceho kontaktovať. Na základe miestnej znalosti osôb,\nktoré udalosť riešili, sa zistilo, že postihnutý sa nachádza na adrese Y.. Z uvedenej adresy bol následne\nprevezený do nemocnice.\nPred rozhodnutím si správny orgán prvého stupňa vyžiadal usmernenie zo sekcie krízového riadenia\nMinisterstva vnútra Slovenskej republiky pre aplikáciu § 5, § 13 a § 15 zákona a stanovisko Operačného\nstrediska záchrannej zdravotnej služby Slovenskej republiky k predmetnej udalosti. Z týchto dokumentov\nvyplynulo, že Operačné stredisko záchrannej zdravotnej služby bolo počas predmetného zásahu\nuvedené do omylu volajúcim a následne došlo pri zdolávaní prekážky postihnutému k násilnému\notvoreniu dverí pre nebezpečenstvo z omeškania pri hrozbe vážneho ohrozenia zdravia.\nPrvostupňový správny orgán konštatoval, že nakoľko sa na uvedenej adrese nenachádzala žiadna\nosoba, ktorá by poskytla pomoc na výzvu veliteľa zásahu alebo oprávnenej osoby, zasahujúce zložky\nnepotrebovali vecné plnenie podľa § 13 ods. 1 písm. b) a z toho dôvodu sa nejedná o poskytnutie\nosobnej pomoci, inej pomoci alebo vecného plnenia na záchranu života, zdravia alebo majetku podľa §\n\n13. Nebolo preto možné uplatniť si finančnú náhradu na základe § 15 ods. 1 zákona a preto náhrada\nškody žalobcovi nebola priznaná.\nIV.\nArgumentácia rozhodnutia žalovaného\nŽalovaný rozhodnutím č. SKR-170/2013 zo dňa 23.07.2013 podľa § 59 zákona č. 71/1967 Zb. o\nsprávnom konaní rozhodol o zamietnutí odvolania žalobcu voči rozhodnutiu prvostupňového správneho\norgánu a potvrdil prvostupňové správne rozhodnutie.\nDôvodil tým, že v predmetnom prípade sa nejedná o poskytnutie osobnej pomoci alebo vecného plnenia\npotrebného na záchranu života, zdravia alebo majetku a preto nie je možné poskytnúť náhradu výdavkov,\nresp. náhradu škody podľa § 15 zákona vzniknutej v súvislosti so zásahom záchrannej zdravotnej\nslužby za asistencie Hasičského a záchranného zboru a Policajného zboru, vykonaným na základe\nnesprávnych informácií poskytnutých od volajúceho na linku tiesňového volania 112.\nMal za to, že Obvodný úrad Bratislava, odbor civilnej ochrany a krízového riadenia, ako prvostupňový\nsprávny orgán na konanie v predmetnej veci, spoľahlivo zistil skutkový stav a v predmetnej veci správne\nrozhodol a preto prvostupňové rozhodnutie napadnuté odvolaním potvrdil.\nV.\nPrávny názor NS SR\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku)\npreskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a jednomyseľne (§ 3 ods. 9\nzák. č. 757/2004 Z.z.) dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu je potrebné potvrdiť. Rozhodol bez\nnariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 3 O.s.p. s tým, že deň vyhlásenia\nrozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 25. mája\n2016 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p.).\nV správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť\nrozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 O.s.p.). Orgánmi verejnej správy sa\nrozumejú orgány štátnej správy, orgány územnej samosprávy, orgány záujmovej samosprávy a ďalšie\nprávnické osoby a fyzické osoby, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach\nfyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (§ 244 ods. 2 O.s.p.). Rozhodnutiami správnych\norgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré\nzakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými\nmôžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb\npriamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť (§ 244 ods. 3 O.s.p.).\nPodľa § 12 ods. 5 zákona č. 129/2002 Z.z. o o integrovanom záchrannom systéme fyzické osoby, ktoré\nsa nachádzajú na mieste zásahu, sú povinné podriadiť sa rozhodnutiam a príkazom veliteľa zásahu\nalebo oprávnenej osoby, ako aj strpieť úkony, ktoré súvisia s výkonom činnosti záchranných zložiek\nintegrovaného záchranného systému pri zásahu.\nPodľa § 13 ods. 1 zákona č. 129/2002 Z.z. o integrovanom záchrannom systéme, každý je povinný\npri zásahu na výzvu veliteľa zásahu, oprávnenej osoby alebo operačného strediska tiesňového volania\nposkytnúť pomoc, ktorá spočíva: a/ v osobnej pomoci alebo inej pomoci potrebnej na záchranu života,\nzdravia alebo majetku, b/ vo vecnom plnení potrebnom na záchranu života, zdravia alebo majetku.\nPodľa § 15 ods. 1 zákona č. 129/2002 Z.z. o integrovanom záchrannom systéme ten, kto poskytol osobnú\npomoc alebo vecné plnenie, má právo na náhradu škody, ktorá mu vznikla osobnou pomocou alebo\nvecným plnením, ak mu toto právo nevyplýva z osobitných predpisov. Žiadosť o finančnú náhradu sa\nuplatňuje na obvodnom úrade v sídle kraja, v ktorého územnom obvode sa osobná pomoc alebo vecné\nplnenie poskytlo.\n\nPodľa § 15 ods. 3 zákona č. 129/2002 Z.z. o integrovanom záchrannom systéme, ak nemožno\nprostriedok, ktorý sa prevzal ako vecné plnenie, po zániku potreby vrátiť, poskytne sa právnickej osobe,\nfyzickej osobe oprávnenie na podnikanie alebo inej fyzickej osobe iný prostriedok rovnakého druhu a\nrovnakej hodnoty alebo sa poskytne finančná náhrada.\nV predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského\nsúdu, ktorým bolo zrušené rozhodnutie žalovaného č. SKR-170/2013 zo dňa 23.07.2013, ako aj\nrozhodnutie prvostupňového správneho orgánu č. ObU-BA-CO2-2013/25222-11 zo dňa 23.05.2013 a\nvec bola vrátená žalovanému na ďalšie konanie.\nPreto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal\nrozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania\nskúmal odvolacie dôvody žalovaného najmä z toho pohľadu, či boli spôsobilé spochybniť vecnú\nsprávnosť napadnutého rozsudku.\nNámietku žalovaného, že je v rozpore so zásadami materiálneho právneho štátu a s ideou\nspravodlivosti, aby štát zodpovedal za škodu, ktorú spôsobila iná osoba, pričom však na spôsobenie\nškody boli použité zložky štátu, považuje za odvolací súd za nedôvodnú. Taktiež je nedôvodné tvrdenie\nžalovaného, že v prípade, ak by mal štát zodpovedať za škodu, spôsobenú v dôsledku uvedenia do\nomylu inou osobou takto definovaná zodpovednosť by sa mohla stať predmetom zneužívania.\nOdvolací súd poukazuje na to, že v zmysle aktuálnej zákonnej právnej úpravy, nie je poškodenému daná\nžiadna možnosť na zistenie totožnosti osoby, ktorá uviedla zložky integrovaného záchranného systému\ndo omylu. Ustanovenie § 15 zákona o integrovanom záchrannom systéme je pre poškodené osoby\njedinou alternatívou, ako sa môžu domôcť svojich práv, v prípade ak utrpeli ujmu pri plnení povinnosti\nuloženej štátom, vyplývajúcej z § 13 ods. 1 zákona o integrovanom záchrannom systéme. V opačnom\nprípade by poškodený nemal žiadnu možnosť, aj napriek nespochybniteľnému vzniku škody, domôcť sa\nnáhrady. Taktiež jedine štát môže za účelom zabránenia zneužívania tiesňovej linky a sankcionovania\ntohto zneužitia, prijať a vykonať vhodné opatrenia.\nStotožňujúc sa s názorom krajského súdu, že v prípade žalobcov nebol a nie je sporný skutkový stav,\nale právne posúdenie veci, má odvolací súd za to, že práve výklad a aplikácia práva žalovaným je v\nrozpore so zásadami materiálneho právneho štátu.\nMateriálny právny štát je postavený, okrem iného, na dôvere občanov v právo a právny poriadok.\nPodmienkou takej dôvery je stabilita právneho poriadku a dostatočná miera právnej istoty občanov;\ntáto je ovplyvňovaná nielen legislatívnou činnosťou štátu (tvorbou práva), ale tiež činnosťou orgánov\nverejnej moci aplikujúcich právo, lebo najskôr aplikáciou a interpretáciou právnych noriem sa vytvára\nvo verejnosti vedomie toho, čo je a čo nie je právom. Stabilitu práva, právnu istotou jednotlivca a v\nkonečnom dôsledku tiež mieru dôvery občanov v platné právo a v inštitúcie právneho štátu ako také preto\novplyvňuje aj to, akým spôsobom orgány aplikujúce právo, teda predovšetkým súdy, ktorých základnou\núlohou je poskytovať ochranu právam, pristupujú k výkladu právnych noriem aj s ohľadom na existujúcu\njudikatúru. (nález Ústavného súd Slovenskej republiky zo dňa 23.02.2011, sp. zn. I. ÚS 407/2010)\nV čl. 1 ods. 1 Ústavy SR sú zakotvené ústavné princípy a demokratické hodnoty, ktoré vytvárajú vo\nsvojom súhrne a vzájomnej previazanosti koncept materiálneho právneho štátu.\n„Koncepcia materiálneho právneho štátu zahŕňa požiadavku na obsahovú a hodnotovú kvalitu právnej\nnormy, ktorá má zaistiť primeranosť použitého právneho prostriedku implementovaného vo zvolenej\nlegislatívnej regulácii vo vzťahu k legitímnemu cieľu sledovanému zákonodarcom a súlad zvoleného\nlegislatívneho opatrenia s ústavnými princípmi a demokratickými hodnotami. Materiálny právny štát\nsa nezakladá na zdanlivom dodržiavaní práva či na formálnom rešpektovaní jeho obsahu spôsobom,\nktorý predstiera súlad právne významných skutočností s právnym poriadkom. Podstata materiálneho\nprávneho štátu spočíva v uvádzaní platného práva do súladu so základnými hodnotami demokraticky\nusporiadanej spoločnosti a následne v dôslednom uplatňovaní platného práva bez výnimiek založených\nna účelových dôvodoch.\n\nMateriálny právny štát sa zásadne odlišuje od formálneho právneho štátu, ktorý favorizuje princíp legality\nv úzkom význame „bezhodnotového“ pozitívneho práva. Podstatou materiálneho štátu je vnášať do\nsystému pozitívneho práva a formálnej legality aj základné princípy a hodnoty, na ktorých je založená\ndemokratická spoločnosť. Ústava akceptuje a rešpektuje princíp legality ako súčasť celkovej koncepcie\nprávneho štátu, neviaže však pozitívne právo len na formálnu legalitu, ale výklad a použitie právnych\nnoriem podriaďuje ich obsahovo materiálnemu zmyslu, podmieňuje právo rešpektovaním základných\nkonštitutívnych hodnôt demokratickej spoločnosti a týmito hodnotami tiež použitie právnych noriem\nmeria... Toto chápanie ústavného štátu odmieta formálne racionálnu legitimitu režimu a formálny právny\nštát.“ (Rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 20. mája 2009, sp. zn. PL. ÚS 17/08)\nVychádzajúc zo stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, odvolací súd považuje\nza potrebné uviesť, že neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu zaručeného v čl. 1 Ústavy\nSR je aj princíp právnej istoty a spravodlivosti, ktorý spočíva okrem iného v tom, že všetky subjekty\npráva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať podľa platných\nprávnych predpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať (napr. II. ÚS 10/99, tiež II. ÚS 234/03).\nRešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci,\na to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a\npredovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom\nverejnej moci (IV.ÚS 92/09; I.ÚS 54/02 Nález z 13. novembra 2002 Zbierka nálezov a uznesení\nÚstavného súdu SR 2002 - II. polrok, s. 750).\nTvrdenie žalovaného, že náhradu škody možno priznať len na prostriedky, ktorých použitie viedlo k\nnaplneniu účelu zásahu, pričom v tomto prípade poškodenie dverí neviedlo k naplneniu predmetu\nzásahu, nakoľko postihnutý sa v byte nenachádzal a na zásah toto konanie nemalo žiaden vplyv,\npovažuje odvolací súd taktiež za nedôvodné.\nOdvolací súd sa stotožňuje s názorom krajského súdu, že “jedinou rozhodujúcou skutočnosťou je to,\nči k poskytnutiu vecného plnenia došlo pri zásahu zložiek integrovaného záchranného systému, čo v\ndanom prípade bolo splnené a keďže došlo pri tomto zásahu ku škode, na jej náhradu majú žalobcovia\nprávo. Len taký výklad zodpovedá právnemu štátu a dodržaniu princípu právnej istoty a spravodlivosti“.\nPodľa odvolacieho súdu výklad zákona žalovaným, ako aj správnym orgánom prvého stupňa je v\nrozpore s účelom ustanovenia § 15 ods. 1 zákona č. 129/2002 Z.z. o integrovanom záchrannom systéme,\nako aj v rozpore so základnými pravidlami správneho konania. Verejná správa je službou verejnosti\na základné pravidlá konania uvedené v § 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, pre ktoré\nvýchodiskom je systém prameňov práva, je potrebné v praxi interpretovať v duchu európskeho štandardu\nvšeobecných požiadaviek na kvalitu postupov a činnosti verejnej správy súhrnne označovaných ako\nprincípy „dobrej správy“.\nPrincíp viazanosti právom ako jeden z princípov dobrej verejnej správy vyžaduje, aby všetky rozhodnutia\na úkony orgánov verejnej správy mali oporu v právnom poriadku, ich obsah bol s ním v súlade a boli\núčinne vynútiteľné. Ide o stav, ktorý predpokladá čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Tento princíp zahŕňa nielen\npožiadavku na súladný postup verejnej správy s vnútroštátnymi zákonmi, medzinárodným právom a\nvšeobecnými právnymi zásadami, ale aj požiadavku nezneužívania voľnej úvahy a požiadavku výkonu\nprávomoci len za účelom ustanoveným zákonom. Ďalším dôležitým princípom je princíp proporcionality,\nktorý možno odvodiť z čl. 1 ods. 1 Ústavy SR. Zmyslom tohto princípu je napomáhať hľadať spravodlivú\nrovnováhu medzi cieľom a použitými prostriedkami.\nPri výklade a aplikácii právnych predpisov nemožno ignorovať ich účel a zmysel, ktorý nie je možné\nhľadať len v slovách a vetách toho ktorého predpisu, v ktorom sú vždy prítomné aj princípy uznávané\ndemokratickými právnymi štátmi. Prílišný formalizmus pri výklade právnych noriem vedúci k extrémne\nnespravodlivému záveru znamená porušenie základných práv. (nález Ústavného súdu Českej republiky\nzo dňa 7. marca 2012, sp. zn. I. ÚS 1826/11)\nPod prehnaným formalizmom sa rozumie interpretácia ustanovenia, pri ktorej striktné trvanie na\nformálnych stránkach práva neplní žiadnu rozumnú funkciu, ale naopak, popiera samotný zmysel právnej\núpravy (nález Ústavného súd Slovenskej republiky zo dňa 07.07.2011, sp. zn. IV. ÚS 283/2011)\n\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v tejto súvislosti poukazuje aj na nález Ústavného súdu Českej\nrepubliky zo dňa 13. marca 2013, sp. zn. IV. ÚS 1241/12: „Nelze tolerovat formalistický postup, jímž se\nza použití sofistikované argumentace odůvodňuje zřejmá nespravedlnost. Obecný soud není absolutně\nvázán doslovným zněním zákona, nýbrž se od něj smí a musí odchýlit, pokud to vyžaduje účel zákona,\nhistorie jeho vzniku, systematická souvislost nebo některý z principů, jež mají svůj základ v ústavně\nkonformním právním řádu jako významovém celku; povinnost soudů nalézat právo neznamená pouze\nvyhledávat přímé a výslovné pokyny v zákonném textu, ale též povinnost zjišťovat a formulovat, co je\nkonkrétním právem i tam, kde jde o interpretaci abstraktních norem a ústavních zásad [srov. např. nález\nsp. zn. Pl. ÚS 21/96 ze dne 4. 2. 1997].“\nVzhľadom na uvedené, má odvolací súd za to, že súd prvého stupňa napadnutým rozhodnutím naplnil\nkoncepciu materiálneho právneho štátu, iné rozhodnutie by bolo v rozpore s Ústavou SR, s princípmi\ndobrej verejnej správy a bolo by najmä popretím základného práva na spravodlivú súdnu ochranu.\nTvrdenie žalovaného, že ako štátna rozpočtová organizácia je oslobodený od súdnych poplatkov,\npovažuje odvolací súd za irelevantné. Občiansky súdny poriadok rozlišuje medzi povinnosťou zaplatiť\nsúdny poplatok, ktorý je príjmom štátneho rozpočtu (§16 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych\npoplatkoch) a povinnosťou nahradiť úspešnému účastníkovi trovy konania, ktoré vynaložil. Rovnaký\nprávny názor vyplýva z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Obo 181/2007,\n6Obo 103/2008 zo dňa 29. mája 2009, v zmysle ktorého „oslobodenie od platenia súdnych poplatkov\nv zmysle § 138 ods. 1 Občianskeho O.s.p. neznamená súčasne aj zbavenie zodpovednosti účastníka\nkonania za výsledok sporového konania. To znamená, že v prípade, ak účastník konania, ktorý bol\noslobodený od platenia súdnych poplatkov bude celkom, resp. čiastočne neúspešný v konaní, bude za\npodmienok § 142 O.s.p. zaviazaný na znášanie náhrady trov konania účastníkovi, ktorý v konaní mal\ncelkom alebo čiastočný úspech.“\nOdvolacie námietky žalovaného neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého\nrozhodnutia. Žalovaný vo svojom odvolaní neuviedol žiadnu novú argumentáciu, naďalej opakoval čisto\nformálny a reštriktívny výklad príslušných ustanovení zákona. Pokiaľ krajský súd rozhodnutie správnych\norgánov zrušil ako nezákonné a zjavne nespravodlivé a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie,\nodvolací súd sa s jeho názorom stotožnil a rozsudok krajského súdu potvrdil podľa § 219 O.s.p. ako\nvecne správny.\nO trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250k ods. 1 O.s.p.\nv spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 246c O.s.p. tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal. Právna\nzástupkyňa žalobcov si vo vyjadrení k odvolaniu uplatnila náhradu trov konania, tieto však v lehote troch\npracovných dní od vyhlásenia rozhodnutia nevyčíslila, a preto najvyšší súd žalobcom ich náhradu s\npoukazom na § 151 ods. 2 OSP nepriznal.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "2S/225/2013", "guid": "0193375d-a893-40c2-8ea5-5061435590be:5a69a0c0-e582-4d48-ae55-1c962a48d6f7", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:418184d4-7c07-4f05-9129-b9ffab6ebfbf", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 283/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 283/2011 z 7. 7. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-07-07", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:418184d4-7c07-4f05-9129-b9ffab6ebfbf"}, {"guid": "ussr:4b34e064-61d3-4968-9ac7-14f71df469d8", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 407/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 407/2010 z 23. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-23", "citacie_n": 32, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4b34e064-61d3-4968-9ac7-14f71df469d8"}, {"guid": "ussr:60202cb3-51df-491a-824b-666ddbb0606c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 92/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 92/09 z 19. 3. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-03-19", "citacie_n": 557, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:60202cb3-51df-491a-824b-666ddbb0606c"}, {"guid": "ussr:0b18b639-0d5d-4203-a5f1-eda1d2c35ba4", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 17/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 17/08 z 21. 5. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-05-21", "citacie_n": 158, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0b18b639-0d5d-4203-a5f1-eda1d2c35ba4"}, {"guid": "ussr:6289ba76-524a-4af4-b706-5cf41e79e65d", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 16/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 16/06 z 30. 4. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-04-30", "citacie_n": 341, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6289ba76-524a-4af4-b706-5cf41e79e65d"}, {"guid": "ussr:13e21cb5-e257-40c8-ba14-da80f8a9be4a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 234/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 234/03 z 24. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-24", "citacie_n": 212, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:13e21cb5-e257-40c8-ba14-da80f8a9be4a"}, {"guid": "ussr:06e8c539-f6a9-4c2e-b860-a8506e87114b", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 54/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 54/02 z 13. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-13", "citacie_n": 2999, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:06e8c539-f6a9-4c2e-b860-a8506e87114b"}, {"guid": "ussr:69761991-df05-4c1c-b445-46cc04a842c5", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 10/99", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 10/99 z 16. 6. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-06-16", "citacie_n": 364, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:69761991-df05-4c1c-b445-46cc04a842c5"}], "citovane_v": []}