{"guid": "faa3b717-d272-4a99-8a1d-288dea3573b1:78e051b9-92a8-4d04-8628-c0752a658361", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:1013201350.1", "spisova_znacka": "4Sžo/51/2015", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžo/51/2015 z 1. 3. 2016", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 1. marca 2016, sp. zn. 4Sžo/51/2015, ECLI:SK:NSSR:2016:1013201350.1", "identifikacne_cislo": "1013201350", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jana Zemková", "sudca_id": 393, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-jana-zemkova-393", "datum_vydania": "2016-03-01", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2005/473/#paragraf-56.odsek-7.pismeno-a", "nazov": "§ 56 ods. 7 písm. a) zákona č. 473/2005 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/473/#paragraf-56.odsek-7.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/473-2005/paragraf-56"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/473", "nazov": "zákon č. 473/2005 Z. z. o poskytovaní služieb v oblasti súkromnej bezpečnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o súkromnej bezpečnosti)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/473", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/473-2005"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2005/473#paragraf-56"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/78e051b9-92a8-4d04-8628-c0752a658361", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:1013201350.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2016:1013201350.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2016:1013201350.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n4Sžo/51/2015\n1013201350\n01. 03. 2016\nJUDr. Jana Zemková\nECLI:SK:NSSR:2016:1013201350.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Zemkovej\nPhD. a členov senátu JUDr. Nory Halmovej a Petry Príbelskej PhD. v právnej veci žalobcu: G4S Secure\nSolutions (SK), a.s., IČO: 31 328 059, Višňová 16, Bratislava, právne zastúpený: Mgr. Martin Berec,\nadvokát, DOMUS PETRA, Pod Sokolice 1/B, Trenčín, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej\nrepubliky, Pribinova 2, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č.: PPZ\nB-1030-001/2013 zo dňa 7. mája 2013 konajúc o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v\nBratislave č. k. 2S/181/2013 - 39 zo dňa 12. novembra 2014, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky n e p r e d l o ž í Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh\nna začatie konania o súlade ustanovenia § 56 ods. 7 písm. a/ zákona č. 473/2005 Z. z. o poskytovaní\nslužieb v oblasti súkromnej bezpečnosti a o zmene niektorých zákonov s Ústavou Slovenskej republiky.\nNávrh na prerušenie konania z a m i e t a .\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S/181/2013 - 39 zo dňa\n12. novembra 2014 p o t v r d z u j e .\nŽalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nI.\nNapadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave žalobu zamietol podľa § 250j ods.1 Občianskeho\nsúdneho poriadku (ďalej len O.s.p.) a účastníkom právo na náhradu trov konania nepriznal.\nPredmetom súdneho prieskumu zákonnosti bolo rozhodnutie žalovaného č.: PPZ B 1030-001/2013\nzo dňa 07.05.2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“), ktorým žalovaný v odvolacom konaní zamietol\nodvolanie žalobcu ako prevádzkovateľa bezpečnostnej služby proti rozhodnutiu Krajského riaditeľstva\nPolicajného zboru v Bratislave č. p.: LIC-123-69/2010 zo dňa 05.03.2013 (ďalej aj „prvostupňové\nrozhodnutie“), ktorým bola žalobcovi uložená pokuta 10.000,- € za porušenie ustanovenia § 47 zákona\nč. 473/2005 Z. z. o poskytovaní služieb v oblasti súkromnej bezpečnosti v znení neskorších predpisov\n(ďalej aj „zákon č. 473/2005 Z. z.“) a za porušenie § 56 ods. 5 druhá veta a § 56 ods. 7 písm. a/ tohto\nzákona, čím sa dopustil správneho deliktu podľa § 91 ods. 1 písm. e/ a d/ zákona č. 473/2005 Z. z., a\ntoto rozhodnutie zároveň potvrdil.\nRozsudok krajský súd odôvodnil ustanoveniami § 2 ods. 1 písm. b/, § 3, § 8, § 56 ods. 7 písm. a/, § 91\nods. 1 písm. d/ zákona č. 473/2005 Z. z. uvádzajúc, že žalobca namietal nezákonnosť rozhodnutí len v\n\nčasti týkajúcej sa porušenia § 56 ods. 7 písm. a/ zákona č. 473/2005 Z. z. za skutok spočívajúci v tom, že\nnezabezpečil ochranu majetku pri preprave finančnej hotovosti v hodnote 705.960,- € nachádzajúcej sa\nvo vozidle žalobcu najmenej dvoma osobami poverenými výkonom fyzickej ochrany. Medzi účastníkmi\nkonania bol teda sporný iba výklad ustanovenia § 56 ods. 7 písm. a/ zákona č. 473/2005 Z. z. a\nto či žalobca splnil alebo nesplnil svoju povinnosť zabezpečiť prepravu majetku (finančnej hotovosti\n705.960,- €) vhodným motorovým vozidlom (toto nebolo sporné) a ochranu majetku najmenej dvoma\nosobami poverenými výkonom fyzickej ochrany, ktoré mali byť prítomné pri chránenom majetku, alebo\npostačovala ich prítomnosť pri prevádzkovaní zabezpečovacieho a poplachového systému a priamom\nriadení a kontrole tejto činnosti.\nKrajský súd v odôvodnení rozsudku ďalej uviedol, že jednotlivé ustanovenia práva sú všeobecné\nsúdy povinné interpretovať a aplikovať v prvom rade vždy z pohľadu účelu a zmyslu ochrany\nústavou garantovaných základných práv a slobôd. Totiž aj v prípade hypoteticky možnej konkurencie\nviac metodologicky racionálne obhájiteľných interpretačných alternatív je nutné zvoliť ako výsledok\nvýkladu tú, ktorá opodstatnene nadobúda prednosť pred ostatnými, t.j. uprednostniť interpretáciu takú,\nktorá je ústavne konformnejšia. Súd sa stotožnil s právnym posúdením veci správnymi orgánmi a v\npodrobnostiach odkázal na presvedčivé odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, ktoré nemalo význam\ndetailne opisovať v rozsudku. Žalovaný podľa krajského súdu správne poukázal na dôvodovú správu k\nzákonu o súkromnej bezpečnosti a na účel tejto zákonnej úpravy.\nPri výklade právnej normy treba vychádzať z toho, že podstatná je aplikácia materiálneho hľadiska,\nnakoľko právny formalizmus v podmienkach demokratického právneho štátu nemôže celkom prevládnuť\n(napr. nález ÚS ČR zo dňa 04.02.1997, sp. zn. Pl. ÚS 21/96). Úlohou sudcu v podmienkach materiálneho\nprávneho štátu je nájsť riešenie, ktoré by bolo v súlade so všeobecnou ideou spravodlivosti, resp.\nv súlade s prirodzeno - právnymi princípmi (napr. nález ÚS ČR zo dňa 02.11.2009, sp. zn. II. ÚS\n2048/2009). Podľa konštantnej judikatúry nemožno orgánom verejnej moci a predovšetkým všeobecným\nsúdom tolerovať formalistický prístup, pričom je nutné zdôrazniť, že povinnosť súdu nachádzať právo\nneznamená len vyhľadávať priame a výslovné pokyny v zákonnom texte, ale tiež formulovať, čo je\nzmyslom a účelom právnych predpisov (napr. nález ÚS ČR zo dňa 07.09.2010, sp. zn. Pl. ÚS 34/09).\nSúd teda musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musia smerovať k spravodlivému\nvýsledku. Súdu prislúcha, aby sa zaoberal otázkou, či mechanická a formalistická aplikácia zákona bez\nohľadu na zmysel a účel záujmu chráneného právnou normou, nemôže priniesť absurdné následky a v\nprípade, že tomu tak je, aby takúto interpretáciu zákona odmietol a zvolil výklad v duchu zákona.\nKrajský súd v Bratislave poukázal na článok 46 ods. 1, článok 144 ods. 1 v spojení s článkom 152\nods. 4 Ústavy SR a na rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 274/07 zo dňa 11.11.2007,\nsp. zn. III. ÚS 341/07-38 zo dňa 01.07.2008, pričom vychádzajúc jednak z obsahu a zmyslu vyššie\ncitovaných ustanovení právneho predpisu (zákona č. 473/2005 Z. z.) a samozrejme z ich doslovného\nznenia, považoval krajský súd výklad ustanovenia § 56 ods. 7 písm. a/ zákona č. 473/2005 Z. z. o\nsúkromnej bezpečnosti žalovaným za správny. Keďže žalobca bol povinný zabezpečiť prepravu majetku\n(v danom prípade finančnej hotovosti 705.960,- €) vhodným motorovým vozidlom a ochranu tohto\nmajetku najmenej dvoma osobami poverenými výkonom fyzickej ochrany, ktoré mali byť prítomné pri\nchránenom majetku, teda mali ho strážiť, avšak túto povinnosť porušil, dopustil sa správneho deliktu.\nPre naplnenie pojmu fyzická ochrana v súvislosti s ochranou majetku nepostačovala prítomnosť dvoch\nosôb pri prevádzkovaní zabezpečovacieho a poplachového systému a priamom riadení a kontrole\ntejto činnosti. Bolo irelevantné tvrdenie žalobcu, že takýto spôsob ochrany majetku je podľa neho\nnajefektívnejší, keďže spolupáchateľmi protiprávnej činnosti sú väčšinou práve osoby fyzicky prítomné\npri chránenom majetku. Navyše v danom prípade zlyhal aj tento systém, keďže bočné posuvné dvere\nvozidla signál GPS nevysielajú. Ak by bol majetok chránený podľa zákona o súkromnej bezpečnosti\nnajmenej dvoma osobami poverenými výkonom fyzickej ochrany prítomnými vo vozidle - pri chránenom\nmajetku, zrejme by ku škode - odcudzeniu peňazí nedošlo.\nTvrdenie žalobcu, že ku krádeži peňazí nedošlo pri preprave, ale zo zaparkovaného vozidla, a teda\nnemožno aplikovať § 56 ods. 7 písm. a/ zákona č. 473/2005 Z. z., treba striktne odmietnuť. Prepravou\nnie je len samotný pohyb vozidla, v ktorom sa nachádza chránený majetok, ale samozrejme aj čas,\nkeď vozidlo (pri preprave) z akéhokoľvek dôvodu stojí. Preprava začína naložením a končí vyložením\nzásielky, t.j. v danom prípade od momentu naloženia peňazí určených na dotáciu bankomatov až po\nukončenie prepravy, t.j. splnenie povinnosti dotácie bankomatov v určený deň, bez ohľadu na počet\n\nzastávok. Žalovaný sa touto námietkou detailne zaoberal a krajský súd nemal dôvod sa od jeho logických\nargumentov odchýliť. Krajský súd nenašiel žiaden dôvod meniť ani výšku uloženej pokuty, keďže táto\nbolo uložená v medziach zákonnej sadzby a jej výška bola správnymi orgánmi riadne odôvodnená s\npoukazom na § 91 ods. 4 zákona č. 473/2005 Z. z., pričom spĺňa jednak preventívny ako aj represívny\núčel.\nII.\nVčas podaným odvolaním sa žalobca domáhal aby odvolací súd rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.\n2S/181/2013 - 39 zo dňa 12.11.2014 zmenil a rozhodnutie žalovaného zo dňa 07.05.2013 a rozhodnutie\nč. LIC-123-69/2010 zo dňa 05.03.2013 zrušil (v podanej žalobe uviedol žalobca ako žalovaného 1.\nMinisterstvo vnútra SR a žalovaného 2. Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Bratislave). Ďalej sa\nžalobca domáhal, aby žalovaný 1. a žalovaný 2. mu uhradili škodu vo výške 10.000,- € spolu s trovami\nsprávneho a súdneho konania.\nPodľa žalobcu v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., konanie má inú vadu, ktorá mohla\nmať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných\ndôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho\nprávneho posúdenia veci.\nŽalobca namietal procesný postup súdu, keď žiadnym spôsobom nekonal v tomto súdnom konaní so\nžalovaným 2., napriek tomu, že žalovaný 2. bol primárne správny orgán, ktorý svojím rozhodnutím č. k.\nLIC-123-69/2010 zo dňa 05.03.2013 a postupom v správnom konaní zasiahol do práv žalobcu. Žalobca\nriadne označil v žalobe účastníkov konania na strane žalovaného, čo aj explicitne vyplýva z prvej strany\nžaloby a jej znenia. Súd tým, že sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s účastníkom konania - žalovaným\n2., zaťažil toto konanie vadou konania v zmysle § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.\nZ odôvodnenia rozsudku je zrejmé, že krajský súd sa bez akejkoľvek ďalšej komparácie argumentov\nuvedených v žalobe stotožnil s argumentáciou žalovaného 1. a žalovaného 2., čím možno považovať\nrozsudok za arbitrárny, keď súd jediný právny záver nezdôvodní zo všetkých právnych hľadísk, ktoré\nprichádzajú do úvahy. Z vyjadrenia žalovaného 1. vyplýva, že vo svojich úvahách sa riadil nelogickými\nzávermi. Žalobca opakovane tvrdí, že dikcia § 8 písm. b/ zákona č. 473/2005 Z. z. vymedzuje fyzickú\nochranu alternatívne. Nie je zrejmé, prečo ak ratio legis nemala byť fyzická ochrana, ale len jeden prvok\nz možného výberu fyzickej ochrany, a to stráženie, tento pojem by zákonodarca v dikcii § 56 ods. 1\nzákona č. 473/2005 Z. z. nepoužil.\nPokiaľ ide o administratívnoprávne trestanie na uvedené je potrebné aplikovať aj zásady trestného\npráva. Uvedený záver podporuje aj judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (pozri napr. sp. zn.\n3Sžn/68/2004, 3Sž/85/2007, 8Sžo/28/2007, 8Sžo/147/2008), ktorá je jednotná v tom, že trestnoprávne\nprincípy sa analogicky aplikujú i v správnom trestaní, a že trestanie za správne delikty (priestupky,\nsprávne delikty právnických osôb a správne delikty fyzických osôb - podnikateľov) podlieha obdobnému\nrežimu ako trestný postih za trestné činy. Máme zato, že za daných skutkových okolností, je potrebné\naplikovať na toto konanie zásadu in dubio pro reo.\nK výške uloženej pokuty žalobca uviedol, túto je možné považovať za celkom zjavne neprimeranú a\nlikvidačnú pre žalobcu. Táto bola zo strany žalobcu už uhradená, avšak žalobca požaduje jej vrátenie\nz titulu náhrady škody.\nŽalobca trvá na svojich tvrdeniach, že pokiaľ zákon č. 473/2005 Z. z. neobsahuje zákonnú definíciu\npojmu preprava, ani jeho bližšie vymedzenie, je jeho definícia použitá súdom vágna, ide o neprimeranú\ntvorbu práva súdom a sankcionovanie zo strany žalovaného 1. a žalovaného 2. považuje žalobca za\nneprípustné.\nVzhľadom na nesprávne právne posúdenie veci žalovaným 2. a následne aj žalovaným 1. odvolateľ má\nzato, že tento skutok nie je správnym deliktom podľa § 56 ods. 7 písm. a/ zákona č. 473/2005 Z. z., a\nteda ho nie je možné žiadnym spôsobom zo strany správnych orgánov sankcionovať.\nIII.\n\nDňa 22.06.2015 žalobca podal na Najvyšší súd SR podnet na podanie návrhu na začatie konania\npodľa § 37 a nasl. zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní\npred ním a o postavení sudcov v znení neskorších predpisov. Dôvodom podania podnetu je sporný\nvýklad § 56 ods. 7 písm. a/ zákona č. 473/2005 Z. z., konkrétne pojmu „fyzická ochrana\" a „preprava\",\nkeďže zákon je v tomto smere nejasný a zavádzajúci, poskytujúci viacero možných výkladov. Jednotlivé\nustanovenia zákona používajúce pojem „fyzická ochrana\" a „preprava\" môžu byť vykladané niekoľkými\nspôsobmi, pričom žalobca má za to, že to nie je v kompetencii žalobcu, žalovaného ani súdu, ktorý\nrozhoduje túto právnu vec. Výklad ustanovenia § 56 ods. 7 písm. a/ zákona č. 473/2005 Z. z., a\nteda úmysel zákonodarcu, ktorý sa ani v dôvodovej správe nevysporiadal s riadnym výkladom svojho\nzámeru pri koncipovaní daného ustanovenia, je v kompetencii súdu ústavného. Žalobca má za to, že\nsíce súd je oprávnený vykladať právny predpis pre daný konkrétny prípad, čo vyplýva zo sľubu, ktorý\nsudca prijíma podľa čl. 145 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, avšak v tomto prípade takýto výklad\nnepostačuje, keďže je nevyhnutné poskytnúť všeobecne záväzný výklad, ktorý jednoznačne stanoví\npodmienky výkonu činnosti žalobcu pri poskytovaní služieb, na ktoré je oprávnený a ktorý sudca vykonať\nnemôže.\nStanovenie takých podmienok výkonu činnosti ochrany majetku a osoby podľa zákona, ktoré sú\nzmätočne, nejasné a pripúšťajúce rôzny výklad právnej normy, je v rozpore s čl. 35 ods. 2 Ústavy\nSR. Podľa žalobcu mal zákonodarca stanoviť podmienky a obmedzenia výkonu činnosti ochrany\nmajetku a osoby tak, aby nedochádzalo k možným interpretačným nejasnostiam, ktoré môžu viesť k\nsankcionovaniu subjektu vykonávajúceho danú špecifickú činnosť, v tomto prípade žalobcu. Takéto\nkonanie zákonodarcu a následne subjektu oprávneného ukladať sankcie v správnom konaní za\nporušenie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorý je nejasný a zmätočný, považuje žalobca\nza zasiahnutie aj do jeho práva stanoveného Ústavou SR v čl. 35 ods. 1, t.j. na jeho právo podnikať.\nDochádza teda aj k rozporu s čl. 35 ods. 1 Ústavy SR. Nie je možné, aby zákonodarca stanovil podmienky\nvýkonu činnosti tak, že subjekt, ktorý činnosť vykonáva je sankcionovaný z dôvodu nejasného úmyslu\nzákonodarcu, ktorý podmienky výkonu činnosti určil zmätočne, vágne a tak pripustil ich rôzny výklad.\nJednotlivé ustanovenia zákona môžu byť vo vzájomnom rozpore a tým spôsobovať nejasnosť výkladu\nzákona a úmyslu zákonodarcu a zároveň, že takéto rôzne interpretačné možností výkladu zákona sú\nv rozpore s čl. 35 ods. 1 a 2 Ústavy SR ako právneho predpisu vyššej právnej sily. Je nevyhnutné,\naby Ústavný súd Slovenskej republiky vydal nález, na základe ktorého stanoví, že § 56 ods. 7 písm. a/\nzákona je v rozpore s čl. 35 ods. 1 a 2 Ústavy SR.\nIV.\nŽalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že Krajský súd v Bratislave rozhodol v uvedenej\nprávnej veci rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S/181/2013 - 39 zo dňa 12.11.2014 v súlade\ns O.s.p. na základe skutkového stavu, ako aj na základe zistených skutočností.\nŽalobca v podanom odvolaní voči rozsudku Krajského súdu v Bratislave, č. k. 2S/181/2013 - 39\nzo dňa 12.11.2014 neuvádza žiadne relevantné nové skutočnosti, ale iba zastáva názor, že došlo\nk nesprávnemu posúdeniu a rozhodnutiu vo veci. V tejto súvislosti sa žalovaný pridržiava svojho\nstanoviska zo dňa 08.10.2013 uvedeného v písomnom vyjadrení k podanej žalobe.\nNa základe vyššie uvedených skutočností žalovaný považuje napadnutý rozsudok za vydaný v súlade\ns ustanoveniami O.s.p., ktorý je v dostatočnom rozsahu odôvodnený a z toho dôvodu žalovaný\nodvolaciemu súdu navrhuje tento ako vecne správny potvrdiť.\nV.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok\nkrajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a v medziach podaného odvolania\n(§ 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. a § 212 ods. 1 O.s.p.), odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho\npojednávania podľa § 250ja ods. 2 O.s.p., keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne\npäť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nwww.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. a § 211 ods. 2 O.s.p.).\n\nV správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická\nosoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada,\naby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 O.s.p.).\nNa vady konania pred správnym orgánom sa prihliada len v prípade, ak vzniknuté vady mohli mať vplyv\nna zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.).\nPodľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.\nPodľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého\nrozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého\nrozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.\nPodľa § 250i ods. 1 O.s.p. pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový\nstav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na\npreskúmanie napadnutého rozhodnutia.\nPodľa § 250 ods. 1 veta prvá O.s.p., účastníkmi konania sú žalobca a žalovaný.\nPodľa § 250 ods. 4 O.s.p., pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je žalovaným\nsprávny orgán, ktorý rozhodol v poslednom stupni.\nPodľa čl. 35 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na slobodnú voľbu povolania\na prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť. Zákon môže ustanoviť\npodmienky a obmedzenia výkonu určitých povolaní alebo činností.\nPodľa § 56 ods. 7 písm. a/ zákona č. 473/2005 Z. z. o poskytovaní služieb v oblasti súkromnej\nbezpečnosti, prevádzkovateľ strážnej služby, ktorý vykonáva ochranu majetku a osoby pri preprave,\nje povinný zabezpečiť prepravu majetku a osoby vhodným motorovým vozidlom a ochranu majetku a\nosoby najmenej dvomi osobami poverenými výkonom fyzickej ochrany, ak prepravuje majetok v hodnote\nod 166.000,- € do 1.660.000,- €.\nPodľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p., súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky,\nktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel\nk záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom\nalebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh\nústavnému súdu na zaujatie stanoviska.\nZ administratívneho spisu najvyšší súd zistil, že správne orgány boli názoru, že žalobca porušil okrem\niných ustanovení aj ustanovenie § 56 ods. 7 písm. a/ zákona č. 473/2005 Z. z. ktorého sa mal dopustiť\ntým, že dňa 21.12.2012 v čase od 14:14 hod. do 14:28 hod. v Bratislave, Vlčie Hrdlo č. 53, v čase dotácie\nbankomatu spoločnosti VÚB, a.s., nezabezpečil ochranu majetku pri preprave finančnej hotovosti\nv hodnote 705.960,- € nachádzajúcej sa v tom čase vo vozidle žalobcu najmenej dvoma osobami\npoverenými výkonom fyzickej ochrany. Z denného plánu dotovania bankomatov zo dňa 21.12.2012\nbolo zistené, že vo vozidle sa na začiatku dňa a dotácií nachádzala hotovosť vo výške 999.000,- €. V\nčase krádeže bola vo vozidle prevádzkovateľa hotovosť vo výške 705.960,- €, pričom odcudzená bola\nhotovosť vo výške 662.960,- €. V predloženom dennom pláne sú uvedené ako osoby vykonávajúce\ndotácie A. ako dotovač a Y. ako vodič, v kolónke pri funkcii ochranca nie je uvedené žiadne meno.\nŽalobca v správnom konaní uviedol, že členmi posádky vozidla boli jeho zamestnanci Y. a A.. V čase\nkrádeže títo členovia posádky vozidla neboli vo vozidle prítomní. Bol názoru, že splnil zákonnú povinnosť\nzabezpečiť ochranu majetku pri preprave majetku od 166.000,- € do 1.660.000,- € vhodným motorovým\nvozidlom. Odstavené riadne zabezpečené vozidlo bolo monitorované zabezpečovacím systémom, teda\npriebeh neprítomnosti posádky od uzamknutia vozidla až po návrat posádky do vozidla po cca 7 min.\ndoplnením bankomatu je štandardne vyhodnocovaný interlokovým systémom, GPS systémom ako\naj ostatnými elektronickými bezpečnostnými systémami. Priamo zákonodarca v taxatívnom výpočte\nfyzickej ochrany predpokladá využitie popri tzv. osobnej ochrane teda na mieste a v čase prítomnej\nosoby tiež tzv. neosobnú ochranu prostredníctvom poplachového alebo zabezpečovacieho systému.\nZo špecifikácie motorového vozidla vyplýva, že počas vykonávania prepravy je zabezpečovaná\n\nochrana vozidiel dvoma pracovníkmi na dvoch nezávislých miestach. Jedným je pracovník operačného\nstrediska, druhým zamestnancom je zamestnanec Národného kontrolného centra. Uvedení pracovníci\nprostredníctvom systému GPS nepretržite monitorujú nasledujúce stavy vo vozidle (poloha, otvorenie\ndverí, panické tlačidlo a náklon vozidla). Títo pracovníci, ktorí napriek tomu, že nie sú fyzicky prítomní\nvo vozidle, sú schopní často dôslednejšie posúdiť prípadnú mimoriadnu situáciu ohľadom vozidla ako\nzamestnanci priamo vo vozidle.\nPrvostupňovým rozhodnutím č. LIC-123-69/2010 zo dňa 05.03.2013 bola žalobcovi uložená pokuta\n10.000,- € za porušenie § 47 zákona č. 473/2005 Z. z. ktorého skutku sa dopustil tým, že neuschovával\npísomnosti týkajúce sa zamestnancov Z. O. a P. A. (bod 1), ďalej za porušenie § 56 ods. 5 druhá veta\nzákona o súkromnej bezpečnosti, ktorého sa dopustil tým, že dňa 05.01.2013 po preverení signálu\n\"Poplach - vlámanie\" z bankomatu VÚB, a.s. neoznámil podozrenie z trestnej činnosti neodkladne\nmiestne príslušnému útvaru Policajného zboru (bod 2) a napokon za porušenie § 56 ods. 7 písm. a/\nzákona č. 473/2005 Z.z. o súkromnej bezpečnosti, ktorého sa dopustil tým, že dňa 21.12.2012 v čase od\n14:14 hod. do 14:28 hod. v Bratislave, Vlčie Hrdlo 53, v čase dotácie bankomatu spoločnosti VÚB, a.s.,\nnezabezpečil ochranu majetku pri preprave finančnej hotovosti v hodnote 705.960,- €, nachádzajúcej\nsa vo vozidle žalobcu, najmenej dvomi osobami poverenými výkonom fyzickej ochrany (bod 3), čím sa\nžalobca v bode 1 a 2 dopustil správneho deliktu na úseku súkromnej bezpečnosti podľa § 91 ods. 1\npísm. e/ zákona o súkromnej bezpečnosti a konaním uvedeným v bode 3 správneho deliktu na úseku\nsúkromnej bezpečnosti podľa § 91 ods. 1 písm. d/ tohto zákona.\nProti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom bolo rozhodnuté žalovaným tak, že tento\nrozhodnutím č. PZ-B-1030-001/2013 zo dňa 07.05.2013 zamietol odvolanie žalobcu a rozhodnutie\nKrajského riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave č. LIC-123-69/2010 zo dňa 05.03.2013 potvrdil.\nVI.\nOdvolací súd v danej veci posudzoval rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S/181/2013 zo\ndňa 12.11.2014, ktorým krajský súd žalobu zamietol podľa § 250j ods. 1 O.s.p. a účastníkom právo\nna náhradu trov konania nepriznal. Predmetom súdneho prieskumu bolo rozhodnutie žalovaného č.:\nPPZ-B-1030-001/2013 zo dňa 07.05.2013, ktorým žalovaný v odvolacom konaní zamietol odvolanie\nžalobcu a rozhodnutie Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave č. p.: LIC-123-69/2010 zo\ndňa 05.03.2013 (ďalej aj len prvostupňové rozhodnutie), ktorým bola žalobcovi uložená pokuta 10.000,€, nakoľko porušil viaceré ustanovenia zákona č. 473/2005 Z. z., potvrdil.\nPo vyhodnotení závažnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo\nvzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu Najvyšší súd s prihliadnutím na § 219\nods. 2 O.s.p. konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných\nprávnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení\nnapadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie\nvýroku napadnutého rozsudku.\nMedzi žalobcom a žalovaným zostal sporný výklad ustanovenia § 56 ods. 7 písm. a/ zákona č.\n473/2005 Z. z. a to, či žalobca splnil alebo nesplnil svoju zákonnú povinnosť zabezpečiť prepravu\nmajetku (finančnej hotovosti 705.960,- €) vhodným motorovým vozidlom (uvedené nebolo sporné)\na ochranu majetku najmenej dvomi osobami poverenými výkonom fyzickej ochrany, ktoré mali byť\nprítomné pri chránenom majetku alebo postačovala ich prítomnosť pri prevádzkovaní zabezpečovacieho\na poplachového systému a priamom riadení a kontrole tejto činnosti.\nV súvislosti s uvedeným ustanovením, žalobca podal podnet na podanie návrhu na začatie konania\npodľa § 37 a nasl. zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní\npred ním a o postavení sudcov v znení neskorších predpisov, keďže podľa jeho názoru zákon je v tomto\nsmere nejasný a zavádzajúci, poskytujúci viacero možných výkladov. Jednotlivé ustanovenia zákona\npoužívajúce pojem „fyzická ochrana\" a „preprava\" môžu byť vykladané niekoľkými spôsobmi, pričom\nžalobca má za to, že to nie je v kompetencii žalobcu, žalovaného ani súdu, ktorý rozhoduje túto právnu\nvec, výklad ustanovenia § 56 ods. 7 písm. a/ zákona č. 473/2005 Z. z.\n\nĎalej v podanom odvolaní namietal, že súd nekonal so žalovaným Krajským riaditeľstvom Policajného\nzboru v Bratislave, ktorý ako správny orgán prvého stupňa vydal ako prvý rozhodnutie č.\nLIC-123-69/2010 zo dňa 05.03.2013 (ďalej aj len prvostupňové rozhodnutie), ktorým bola žalobcovi\nuložená pokuta 10.000,- €. Zároveň sa domáhal náhrady škody ako aj trov nielen súdneho konania, ale\naj správneho konania.\nK podnetu žalobcu na podanie návrhu na súlad právnych predpisov odvolací súd uvádza, že konanie o\npreskúmanie zákonnosti rozhodnutí a postupov podľa piatej časti O.s.p. je špecifickým konaním a nie\nje pokračovaním administratívneho konania. Použitie ustanovení iných častí, než je piata časť O.s.p.\nprichádza do úvahy len analogicky na základe ustanovenia § 246c ods. 1 prvá veta O.s.p. Primeranosť\nznamená obdobné použitie, t.j. analogickú aplikáciu všeobecných ustanovení O.s.p., ustanovení o\nkonaní v prvom stupni a ustanovení o opravných prostriedkoch. Primeranosť použitia týchto ustanovení\nje limitovaná účelom a cieľom správneho súdnictva (§ 244 O.s.p.) a so zreteľom na tento účel ich treba\naj aplikovať a vykladať.\nUstanovenie § 109 O.s.p upravuje jednak prekážky konania zapríčiňujúce obligatórny postup\nkonajúceho súdu v podobe prerušenia konania (§ 109 ods. 1 O.s.p.) a jednak prekážky, vyskytnutie\nktorých dáva súdu možnosť konanie prerušiť (§ 109 ods. 2 O.s.p.). Prerušenie konania prichádza do\núvahy vtedy, ak počas konania nastane prekážka postupu konania, ktorá je v zásade odstrániteľná\nprocesným postupom súdu. V istých prípadoch tak súd musí konanie prerušiť, v iných prípadoch buď\nkonanie preruší, alebo urobí iné vhodné opatrenia na bezprieťahové odstránenie vady konania.\nÚstavný súd SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 53/2010 k povinnosti všeobecného súdu prerušiť\nkonanie podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. uviedol, že k porušeniu základného práva na súdnu\nochranu, resp. práva na spravodlivé súdne rozhodnutie v danom prípade môže dôjsť len v prípade, ak\nvšeobecným súdom zvolený procesný postup [neakceptovanie návrhu sťažovateľa podľa § 109 ods. 1\npísm. b/ Občianskeho súdneho poriadku] dosiahne takú intenzitu, ktorá ovplyvní rozhodnutie vo veci\nsamej.\nĎalej Ústavný súd SR v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 269/09 uviedol, že všeobecný súd je povinný vždy\ndbať na to, aby rozhodoval na základe ústavne súladnej normy, k čomu mu slúži spravidla ústavne\nkonformný výklad, ale niekedy aj ultimatívna možnosť podať návrh na preskúmanie súladnosti právnej\nnormy Ústavným súdom Slovenskej republiky (ďalej len \"ústavný súd\"). Ak však účastník konania\nodôvodneným spôsobom podnieti, aby všeobecný súd podal návrh ústavnému súdu na preskúmanie\nsúladu aplikovanej normy s Ústavou Slovenskej republiky (ďalej len \"ústava\"), má všeobecný súd v\nzásade tieto možnosti:\nBuď vykoná ústavne konformný výklad právnej normy, alebo vysvetlí, prečo považuje bez ďalšieho\nprávnu normu za ústavne súladnú, alebo sa stotožní s návrhom účastníka a predloží vec ústavnému\nsúdu. V tomto zmysle nemožno pod domnienkou (čl. 144 ods. 1 <. ústavy) či pod dospením k záveru [§\n109 ods. 1 písm. b <./ Občianskeho súdneho poriadku] rozumieť úplne voľnú úvahu súdu.\nZ ústavy ako priamo záväzného a aplikovateľného práva vyplýva subjektívne právo účastníka na\nrozhodnutie, ktoré je v súlade s ústavou, resp. na rozhodnutie vychádzajúce z ústavne súladnej normy,\nna súdnu ochranu jeho základných práv a slobôd, nie však automatické subjektívne právo na podanie\nnávrhu na ústavnom súde. Všeobecný súd je povinný korektne sa vysporiadať s uvedeným podnetom\njedným z troch označených spôsobov, tak z hľadiska hmotných základných práv, ako aj z hľadiska\nriadneho odôvodnenia vyžadovaného právom na súdnu ochranu.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí sp. zn. 4Sžo/36/2012 zo dňa 18.09.2012 v\nobdobnej veci judikoval, že pochybnosť o tom, že všeobecný záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci,\nje v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná,\nmusí mať konajúci súd. Na podanie návrhu ústavnému súdu za účelom začatia konania o súlade\nprávnych predpisov nemá vplyv skutočnosť, že takúto pochybnosť prejavil účastník konania. Predloženie\nnávrhu na preskúmanie súladu právneho predpisu s ústavou, alebo medzinárodnými dohovormi je teda\nčinnosť súdu, ktorý návrh podáva a predseda senátu, ktorý návrh predložil, musí prijať osobné - vnútorné\npresvedčenie, že je nutné takýto návrh predložiť ústavnému súdu. Ide teda o osobné presvedčenie\nsudcu a nie presvedčenie účastníka konania, ktorému by predseda senátu „robil poštára“ s ústavným\n\nsúdom. (Uznesenie ústavného súdu, sp. zn. III ÚS 99/08 zo dňa 01.04.2008, tiež uznesenie ústavného\nsúdu sp. zn. II. ÚS 420/2010 zo dňa 06.10.2010).\nNa základe vyššie uvedených skutočností odvolací súd konštatuje, že podnet na súlad právnych\npredpisov nepredložil na Ústavný súd SR, keďže nedospel k záveru, že ustanovenie § 56 ods. 7 písm.\na/ zákona č. 473/2005 Z. z. je v rozpore s čl. 35 ods. 1 a 2 Ústavy SR. Zároveň zamietol žalobcov\nnávrh na prerušenie konania (§ 109 ods. 1 písmeno b/ O.s.p.). Sporný výklad pojmov medzi žalobcom a\nžalovaným žiadnym spôsobom nezasahuje do slobodnej voľby povolania, či podnikania. Žalobca môže\nvykonávať podnikateľskú činnosť neobmedzene, avšak je povinný niesť aj následky, ak nedodržiava\nzákonom stanovené podmienky tejto činnosti. Ak by účastníci konania navrhovali výklad jednotlivých\npojmov, resp. interpretáciu slov v ustanoveniach zákona, Ústavný súd SR by bol neprimerane zaťažený\npodaniami, ktoré logickými argumentami môže vysvetliť aj odvolací súd.\nV rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 341/07 - 38 zo dňa 01.07.2008 sa ústavný súd zaoberal okrem iného aj\nmetodológiou výkladu ustanovení právneho poriadku: „Nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti\nsúdov zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych\nprípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho\nvýkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu\nprednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému\na racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu. Pri výklade a aplikácii ustanovení\nprávnych predpisov je nepochybne potrebné vychádzať prvotne z ich doslovného znenia. Súd však\nnie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od\nneho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje\núčel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných\nvšeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 ústavy). Samozrejme, že sa v takýchto\nprípadoch musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí\nzaložiť na racionálnej argumentácii. V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia\nprávneho predpisu (umožňujúceho napr. viac verzií interpretácie) alebo v prípade rozporu tohto znenia\nso zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno\nuprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Viazanosť\nštátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú\nnevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2\nods. 2 ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona...“\nK výkladu pojmov fyzická ochrana a preprava odvolací súd uvádza, že ustanovenie § 56 ods. 7 písm. a/\nzákona č. 473/2005 Z. z. ochranu majetku pri preprave definuje ako činnosť, pri ktorej prevádzkovateľ\nbezpečnostnej služby prepravuje majetok a súčasne ho aj ochraňuje. Rozsah a podmienky ochrany\nmusia zodpovedať množstvu peňazí, ktoré sa prepravuje s tým, že ak sa prepravuje majetok v rozpätí\nod 166.000,- € do 1.660.000,- €, tento majetok sa musí zabezpečiť minimálne dvoma osobami. Pojem\npreprava sa častejšie vyskytuje v Občianskom a Obchodnom zákonníku. Zjednodušene povedané\npreprava obvykle začína okamihom naloženia tovaru do motorového vozidla a končí sa okamihom\nodovzdania tovaru a peňazí určenému subjektu. V danom prípade nie je dôležité ako dlho preprava\ntrvala a koľkokrát auto s prepravovanou zásielkou zastavilo, podstatná je celková dĺžka trvania prepravy\na jej začiatok a koniec, a skutočnosť, či prepravovaná zásielka bola doručená príjemcovi.\nK pojmu fyzická ochrana súd uvádza, že je to ochrana, ktorá sa vykonáva živou silou. Spočíva\nv bezprostrednom strážení objektu, priestoru, predmetov a iných chránených záujmov fyzickými\nosobami. Vykonávajú ju príslušníci ozbrojených zborov, pracovníci súkromných bezpečnostných služieb,\npracovníci dočasne poverení ochranou majetku a iné osoby, ktorým táto povinnosť vyplýva z funkčného\nzaradenia, ďalej pracovníci, ktorým boli úlohy stanovené inou právnou normou, napr. lesná, poľovná\na rybárska stráž. Fyzická ochrana v širšom slova zmysle predstavuje aj ako určitý výkon pracovníka\nvykonávajúceho ochranu so zreteľom na jeho funkčné alebo pracovné zaradenie, pričom pojem výkon\nje potrebné chápať ako mieru zodpovednosti tohto pracovníka, úroveň jeho ostražitosti a bdelosti.\nPracovníci fyzickej ochrany v rozsahu stanovenými predpismi zabraňujú rozkrádaniu, strate, zneužitiu,\npoškodeniu, prípadnému zničeniu majetku a neoprávnenému vstupu alebo vjazdu nepovolaných osôb a\ndopravných prostriedkov do stráženého objektu alebo priestoru. Vybavenie týchto pracovníkov výstrojom\na výzbrojou je v súlade so zákonmi, v zmysle ktorých plnia úlohy fyzickej ochrany.\n\nV predmetnom prípade išlo o ochranu majetku v hodnote 705.960,- € prostredníctvom aspoň dvoch\nfyzických osôb, tak ako to vyžadoval ustanovenie § 56 ods. 7 písm. a/ zákona č. 473/2005 Z. z..\nŽalobca si túto povinnosť nesplnil a tým, že nezabezpečil ochranu majetku fyzickými osobami, keďže\nz motorového vozidla pri preprave majetku bola neznámym páchateľom odcudzená suma 662.960,€, a teda zásielka nebola doručená jej adresátovi resp. namiesto doručenia v danom prípade prišlo\nk porušeniu zákona č. 473/2005 Z. z., konkrétne ustanovenia § 47 ods. 5 veta druhá a § 56 ods. 7\npísm. a/ na skutkovom základe, ktorý je opísaný v prvostupňovom správnom rozhodnutí, keďže žalobca\nnepreukázal, že jeho zamestnanci Z. O. a P. A., spĺňali v rozhodujúcom období zákonné podmienky\npreukazujúce ich bezúhonnosť, spoľahlivosť, prípadne ich vzdelanie. Vzhľadom ku skutočnosti, že\nRoman Smatušík sa zúčastnil prepravy peňažnej hotovosti dňa 21.12.2012, kde došlo ku krádeži\npeňažnej hotovosti, možno konštatovať, že žalobca nezabezpečil ochranu majetku v súlade so zákonom.\nK námietke žalobcu, že sa v súdnom konaní nekonalo so žalovaným správnym orgánom prvého stupňa\nnajvyšší súd uvádza, že v zmysle § 250 ods. 4 O.s.p. je okruh účastníkov stanovený zo zákona a\nžalovaný pri rozhodnutiach vydaných v správnom konaní je správny orgán, ktorý rozhodol v poslednom\nstupni, ako nositeľ konkrétnych právomocí. Bude to teda správny orgán, ktorý rozhodol v správnom\nkonaní o odvolaní alebo o rozklade.\nPokiaľ ide o výšku uloženej pokuty vo výške 10.000,- €, tá je vecou voľnej úvahy správneho orgánu, a\nsúd by sa jej výškou zaoberal len v prípade, ak by voľná úvaha, ktorou sa žalovaný riadil pri rozhodovaní\no výške pokuty, nezodpovedala obsahu spisu, alebo by sa priečila zásadám logického myslenia.\nTakéto pochybenia v správnom konaní, ktoré predchádzalo vydaniu preskúmavaných rozhodnutí a ani\nv samotných rozhodnutiach žalovaného ani prvostupňového orgánu neboli odvolacím súdom zistené.\nVýška uloženej pokuty bola náležitým spôsobom odôvodnená napĺňajúc svoj represívny a preventívny\ncharakter. Nakoľko podľa ustanovenia § 91 ods. 4 zákona č. 473/2005 Z. z. za správny delikt podľa\nustanovenia § 91 ods. 2 tohto zákona možno uložiť pokutu od 331,- € do 16.596,- € a zákaz činnosti\ndo troch rokov. Závažnosť porušenia základných povinnosti na strane žalobcu pri ochrane majetku pri\npreprave bola správne vyhodnotená správnym orgánom na uloženie pokuty vo výške 10.000,- €, keďže\nkonaním žalobcu bol ohrozený záujem chránený zákonom s prihliadnutím aj na tú skutočnosť, že žalobca\nbol v minulosti postihnutý za porušenie povinností na úseku súkromnej bezpečnosti celkovo 9- krát.\nNa základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, po vyhodnotení odvolacích\nnámietok žalobcu, Najvyšší súd Slovenskej republiky s osvojením si argumentácie krajského súdu\npostupom podľa § 219 ods. 2 O.s.p. rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku a rozsudok\nKrajského súdu v Bratislave č. k. 2S/181/2013 - 39 zo dňa 12.11.2014 potvrdil ako vecne a právne\nsprávny.\nO trovách odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa § 224 ods. 1 v spojitosti s § 250k\nods. 1 a § 246c ods. 1 O.s.p., podľa ktorého iba úspešný žalobca má právo na náhradu trov odvolacieho\nkonania, čo však v prejednávanej veci nenastalo, a teda súd právo na náhradu trov konania žalobcovi\nnepriznal.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "2S/181/2013", "guid": "7fd6013b-b360-44b4-93e9-7650e121cd38:8a40ff59-9a3b-4f9a-bd11-f2307272269a", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}