{"guid": "ed13b8de-595b-4b22-90cc-3add93da5e01:34239636-858b-4c68-94e9-c60c17c9c63d", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:1013201326.1", "spisova_znacka": "1Sžf/14/2015", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžf/14/2015 z 5. 4. 2016", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 5. apríla 2016, sp. zn. 1Sžf/14/2015, ECLI:SK:NSSR:2016:1013201326.1", "identifikacne_cislo": "1013201326", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Dagmar Snopeková", "sudca_id": 12, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/mgr-dagmar-snopekova-12", "datum_vydania": "2016-04-05", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/511", "nazov": "zákon č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov (zrušený)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/511", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/511-1992"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/511/#paragraf-35.odsek-6", "nazov": "§ 35 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/511/#paragraf-35.odsek-6", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/511-1992/paragraf-35"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/511#paragraf-35"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/34239636-858b-4c68-94e9-c60c17c9c63d", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:1013201326.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2016:1013201326.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2016:1013201326.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n1Sžf/14/2015\n1013201326\n05. 04. 2016\nJUDr., Ing. Miroslav Gavalec\nECLI:SK:NSSR:2016:1013201326.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu Ing. JUDr.\nMiroslava Gavalca PhD. a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. v právnej\nveci žalobcu: DYNERGO s.r.o., IČO: 35 784 245, so sídlom 038 41 Trebostovo 64, zast.: JUDr.\nEugenom Kostovčíkom, advokátom so sídlom advokátskej kancelárie Gelnická č. 33, 040 16 Košice,\nproti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná č. 63, 974 01 Banská\nBystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu v daňovom konaní, na odvolanie\nžalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 10. septembra 2014 č. k. 2S 175/2013-34,\ntakto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 10. septembra 2014 č.\nk. 2S 175/2013-34 p o t v r d z u j e .\nŽalovaný je povinný do 30 dní od doručenia rozsudku zaplatiť žalobcovi na účet jeho právneho zástupcu\nnáhradu trov odvolacieho konania z titulu právneho zastúpenia vo výške 177,86 €.\nodôvodnenie:\nI.\nKonanie na finančnom orgáne\n1. Rozhodnutím č. 1100302/1/130140/2013/5248 z 26.03.2013 (ďalej tiež na účely rozsudku „napadnuté\nrozhodnutie“ - č. l. 10) žalovaný ako odvolací finančný orgán konajúci v zmysle § 74 ods. 4 zákona\nč. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov (ďalej na účely rozsudku len „Daňový poriadok“) potvrdil rozhodnutie Daňového\núradu Bratislava (ďalej na účely rozsudku len „správca dane“). č. 9102309/5/22952/2013 z 18.01.2013\n(ďalej na účely rozsudku len „prvostupňové rozhodnutie“- č. l. 7).\nPodľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku v znení relevantnom pre prejednávanú vec odvolací orgán\nnapadnuté rozhodnutie v odôvodnených prípadoch zmení alebo zruší, inak napadnuté rozhodnutie\npotvrdí. Odvolací orgán rozhodnutie zruší a vec vráti na ďalšie konanie a rozhodnutie, ak sú na to dôvody.\nAk odvolací orgán rozhodnutie zruší a vráti vec na ďalšie konanie a rozhodnutie, správca dane alebo\norgán, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, je viazaný právnym názorom odvolacieho orgánu.\n2. Uvedeným prvostupňovým rozhodnutím bol podľa § 79 ods. 3 Daňového poriadku žalobcovi priznaný\núrok zo sumy daňového preplatku vo výške 13.247,69 € na dani z príjmov právnickej osoby za\nzdaňovacie obdobie roku 2001 vo vyčíslenej výške 25,34 € na tom skutkovom základe, že rozsudkom\nKrajského súdu v Bratislave č. k. 1S 126/2008-122 zo dňa 13.10.2011 (právoplatný 22.12.2011) bolo\nzrušené rozhodnutie žalovaného v spojení s rozhodnutím správcu dane vo veci vyrubeného rozdielu\n\ndane na dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2001 a vec bola vrátená\nžalovanému na ďalšie konanie a rozhodnutie.\nNa tomto základe žalobca podal dňa 11.04.2012 žiadosť o vrátenie daňového preplatku v hore uvedenej\nvýške 13.247,69 € (zaplatený vyrubený rozdiel dane, ktorý bol následne predmetným rozsudkom\nkrajského súdu zrušený) z dôvodu, že neexistuje žiadny právny titul na zadržiavanie tejto sumy.\nPodľa § 79 ods. 3 Daňového poriadku v citovanom znení platí, že ak správca dane vráti daňový preplatok\npo lehote ustanovenej v odseku 2, je povinný v lehote do 15 dní od vrátenia daňového preplatku\nrozhodnúť o priznaní úroku zo sumy daňového preplatku, ak jeho výška presiahne sumu tri eurá. Pri\nvýpočte úroku sa použije trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej\nv posledný deň lehoty, v ktorej mala byť suma daňového preplatku podľa tohto zákona vrátená; ak\ntrojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 10%, pri výpočte úroku\nsa namiesto trojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije ročná úroková\nsadzba 10%. Úrok sa priznáva za každý deň omeškania. Správca dane tento úrok zaplatí do 15 dní\nod doručenia rozhodnutia o priznaní úroku. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový\nnedoplatok, použije tento úrok alebo jeho časť v lehote na jeho zaplatenie podľa § 55 ods. 6 a 7. Rovnako\nsprávca dane zaplatí daňovému subjektu úrok aj v prípadoch oneskoreného vrátenia nadmerného\nodpočtu a spotrebnej dane, na ktorú bolo uplatnené jej vrátenie, ak sa nadmerný odpočet a spotrebná\ndaň nepoužijú podľa § 55 ods. 6 a 7.\n3. Ďalej z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalovaný sa s dôvodmi následne podaného\nadministratívneho odvolania nestotožnil, lebo poukazujúc na ustanovenie § 2 písm. d) Daňového\nporiadku vymedzil požadovanú platbu ako daňový preplatok, t. j. ako sumu platby, ktorá prevyšuje\nsplatnú daň.\nS odkazom na ustanovenie § 165 ods. 7 Daňového poriadku žalovaný vyslovil právny názor, že ak by\nsa sankčný úrok upravený v ustanoveniach § 35b ods. 5 až 7 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a\npoplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej\nna účely rozsudku len „zák. č. 511/1992 Zb.“) nepovažoval za úrok z omeškania podľa § 156 Daňového\nporiadku, potom by to v tomto zákone muselo byť výslovne uvedené.\nPodľa § 165 ods. 7 Daňového poriadku v citovanom znení platí, že sankčný úrok podľa doterajších\npredpisov sa považuje za úrok z omeškania podľa tohto zákona.\n4. Následne žalovaný konštatoval, že nakoľko požadovaná suma 13 247,69 € spĺňala definíciu preplatku\nv zmysle § 2 písm. d) Daňového poriadku, tak správca dane postupoval v súlade s § 79 ods. 2 Daňového\nporiadku a predmetnú úhradu vrátil žalobcovi dňa 18.05.2012.\nNakoľko však správca dane nedodržal lehotu na vrátenie preplatku a oneskoril sa o 7 dní, keďže\npreplatok vrátil žalobcovi dňa 18.05.2012, tak správne priznal úrok v sume 25,34 €.\n5. Vo vzťahu k argumentácii žalobcu žalovaný uviedol, že v Daňovom poriadku, v porovnaní so zák. č.\n511/1992 Zb. chýba definícia pojmu sankčný úrok za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky.\nDo účinnosti Daňového poriadku nebolo začaté daňové konanie vo veci neoprávnene zadržiavaných\npeňažných prostriedkov v zmysle zák. č. 511/1992 Zb., tzn. podľa názoru žalovaného nie je možné\naplikovať ustanovenia o priznaní sankčného úroku za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky\nv zmysle § 35b zák. č. 511/1992 Zb. v nadväznosti na § 165 ods. 2 o prechodných ustanoveniach\nDaňového poriadku tak, ako to požaduje právny zástupca žalobca v podanom odvolaní.\nII.\nKonanie na prvostupňovom súde\nA)\n7. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca prostredníctvom právneho zástupcu na Krajský súd v\nBratislave žalobu z 11. júla 2013.\n8. Krajský súd v Bratislave ako prvostupňový súd preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov\nuvedených v žalobe ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, že tak napadnuté ako aj\nprvostupňové rozhodnutie vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci a preto ich podľa § 250j\nods. 2 písm. d) O.s.p. zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.\n9. Následne krajský súd s poukazom na ustanovenie § 79 ods. 2, 3 Daňového poriadku, § 165 ods. 1, 2 a\n7, § 35b ods. 6, 7 zák. č. 511/1992 Zb. čiastočne súhlasil s názorom žalovaného, že v Daňovom poriadku\n\nv porovnaní so zák. č. 511/1992 Zb. chýba definícia pojmu sankčný úrok za neoprávnene zadržiavané\npeňažné prostriedky a samotné ustanovenie § 79 ods. 3 Daňového poriadku určuje správcovi dane inú\npovinnosť.\nTiež súhlasil s tým, že do účinnosti Daňového poriadku nebolo začaté daňové konanie vo veci\nneoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov v zmysle predchádzajúceho zák. č. 511/1992\nZb. a preto by striktne teoreticky nebolo možné aplikovať ustanovenia o priznaní sankčného úroku z\nneoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov v zmysle jeho ustanovenia § 35b v nadväznosti\nna § 165 ods. 2 Daňového poriadku.\n10. Avšak krajský súd zdôraznil, že žalobca správne poukázal na dôvodovú správu k § 165 Daňového\nporiadku, v ktorej sa uvádza, že sa navrhuje ponechať sankčný systém zavedený zákonom č. 609/2003\nZ. z. od 01.01.2004. S tým súvisí právny názor vyslovený krajským súdom, že ak by sa sankčný úrok\nupravený v § 35b ods. 5 až 7 zák. č. 511/1992 Zb. nepovažoval za úrok z omeškania podľa § 156\nDaňového poriadku, muselo by to byť v daňovom poriadku výslovne uvedené.\nTú skutočnosť, že do účinnosti Daňového poriadku nebolo začaté daňové konanie vo veci neoprávnene\nzadržiavaných peňažných prostriedkov, krajský súd vyhodnotil, že nemôže ísť na ťarchu žalobcu.\nNavyše zák. č. 511/1992 Zb. neobsahoval osobitné ustanovenia o začatí daňového konania v uvedenej\nveci.\n11. Tiež krajský súd odmietol názor žalovaného, že za neoprávnené zadržiavanie peňažných\nprostriedkov nemožno považovať zaplatenú daň na základe právoplatného a vykonateľného platobného\nvýmeru v období od zaplatenia dane do zrušenia platobného výmeru súdom, nakoľko podstatné pre\nprejednávanú vec je to, že uvedený platobný výmer bol ako nezákonný zrušený a peňažné prostriedky\nzaplatené na tomto základe treba považovať za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky.\nS prihliadnutím na § 165 ods. 1 Daňového [krajský súd asi nesprávne uviedol slovo „verejného“ poznámka odvolacieho súdu] poriadku krajský súd vyslovil záver, že zachované zostávajú aj práva\nvyplývajúce pre žalobcu a povinnosti vyplývajúce pre správcu dane z rozhodnutí zrušených po\n01.01.2012 a z vrátenia zaplatenej dane alebo priznania nadmerného odpočtu. Aj s prihliadnutím na\njudikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, na ktorú žalobca poukazoval, krajský súd dôvodil, že\núčelom daňového poriadku nebolo vylúčiť sankčný úrok zavedený zákonom č. 609/2003 Z. z., ale tento\nnaopak ponechať ako súčasť existujúcich daňových vzťahov daňového subjektu a štátu vo forme úroku\nz omeškania podľa Daňového poriadku.\n12. Po vykonaní právne - teoretického exkurzu krajský súd záverom zdôraznil, že vždy je nevyhnutné\nvychádzať z individuálnych, teda na konkrétnych skutkových zisteniach založených rozmeroch každej\nsúdom prejednávanej veci.\n\nIII.\nOdvolanie žalovaného/stanoviská\nA)\n13. Vo včas podanom odvolaní zo dňa 31.10.2014 (č. l. 39) proti napadnutému rozsudku krajského súdu\nžalovaný ako odvolací dôvod v zmysle § 205 ods. 2 O.s.p. uviedol to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa\nvychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205ods. 2 písm. f/ O.s.p.).\n14. Následne Najvyšší súd Slovenskej republiky sumarizuje odvolaciu argumentáciu žalovaného:\n- zotrval na správnosti postupu správcu dane v súlade s § 79 ods. 2 Daňového poriadku,\n- právnym dôvodom na priznanie úroku bolo nedodržanie lehotu správcom dane na vrátenie preplatku,\nkedy sa tento oneskoril o 7 dní,\n- ustanovenia v prijatom Daňovom poriadku nekopírujú sankčný úrok definovaný v § 35b ods. 6 zák.\nč. 511/1992 Zb.,\n- zákonodarca v daňovom poriadku neuvažoval o možnosti sankčne postihovať vzniknutý rozdiel\nmedzi zaplatenou daňou alebo zaplateným rozdielom dane na základe právoplatného a vykonateľného\nrozhodnutia správcu dane alebo odvolacieho orgánu a daňou alebo rozdielom dane zníženým novým\nrozhodnutím, ktorý by kvalifikoval ako neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky daňového\nsubjektu,\n\n- tento názor podporuje aj samotný žalobca v bode 26. žaloby, že hoc v dôvodovej správe k § 165\nDaňového poriadku je explicitne vyjadrený verejný záujem ponechať sankčný systém, v skutočnosti sa\nzásadne mení režim právnych vzťahov tým, že odníma právo daňových subjektov na sankčný úrok,\n- ak právoplatné a vykonateľné rozhodnutie správcu dane zaniklo, vzniká právna situácia, v ktorej\nzaplatená daň už nemá svoj právny základ v platnom platobnom výmere, a preto zaplatená daň sa stala\ndaňovým preplatkom.\n15. Záverom žalovaný navrhol zrušiť rozsudok krajského súdu tak, že potvrdil správnosť napadnutého\nrozhodnutí a prvostupňového rozhodnutia.\n\nB)\n16. Z vyjadrenia žalobcu z 23.01.2015 (č. l. 45) zaslaného prostredníctvom jeho právneho zástupcu\nvyplýva, že mu nie je zrejmé, kedy sa žalovaný vyjadruje k meritórnym úvahám krajského súdu a kedy\nv podstate opakuje argumentáciu uvedenú v jeho daňovom spise.\nĎalej v bodoch 2 až 10 žalobca opätovne polemizuje s odvolacou argumentáciou žalovaného o právnej\nnemožnosti aplikovať na prejednávanú vec úrokov úpravu platnú v doterajšom právnom predpise.\n17. Najmä v bode 10. svojho vyjadrenia žalobca uviedol bez bližšej podpory v právnych predpisoch ním\ncitovaných právnych systémov OECD a EÚ nasledujúce argumenty:\n„Vo všeobecnej časti dôvodovej správy k tomuto zákonu sa okrem iného uvádza, že jednotlivými\nnovelami dochádza postupne k zrovnoprávňovaniu práv a povinností medzi daňovým subjektom a\nsprávcom dane tak, aby sa dosiahol aj v tejto oblasti porovnateľný stav ako v krajinách OECD a EÚ.\nĎalej sa uvádza, že vzhľadom na prístupový proces SR do EÚ predpokladaná novela zákona je v súlade\ns právnymi predpismi EÚ. Ak podľa žalovaného sankčný úrok upravený v ustanovení § 35b ods. 5 až\nods. 7 zákona č. 511/1992 Zb. sa napriek ustanoveniu § 165 ods. 1 a 7 Daňového poriadku nepovažuje\nza úrok z omeškania podľa Daňového poriadku, potom takýto postup by bol nielen v rozpore so stavom\nporovnateľným v krajinách OECD a EÚ ale aj v rozpore s predpismi EÚ.“\n18. Ďalej nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že podľa žalobcu Daňový poriadok sankčný systém,\nzavedený zákonom od roku 2004 zásadne mení a odníma právo daňových subjektov na sankčný úrok\nuvedený v § 35b ods. 5 až 7 č. 511/1992 Zb., čo tiež označil za vytrhnutie z kontextu.\nNásledne predniesol niektoré úvahy na tému nepravej retroaktivity.\n19. Záverom žalobca navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu potvrdil\ns uložením povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi trovy právneho zastúpenia vo vyčíslenej sume\n177,86 €.\nIV.\nPrávne názory odvolacieho súdu\n20. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd (§ 10 ods. 2 O.s.p.)\npreskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní podľa § 212 v spojení\ns § 246c ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (v texte rozsudku tiež „O.s.p.“). Po\nzistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.) a že ide\no rozsudok, proti ktorému je podľa ustanovenia § 201 v spoj. s ust. § 250ja ods. 1 O.s.p. odvolanie\nprípustné, vo veci v zmysle dôvodov uvedených v § 250ja ods. 2 O.s.p. nenariadil pojednávanie a po\nneverejnej porade senátu jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z.) dospel k záveru, že odvolanie\nnie je dôvodné, pretože napadnutý rozsudok je vo výroku vecne správny, a preto ho po preskúmaní\ndôležitosti odvolacích dôvodov postupom uvedeným v § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.\n21. Najvyšší súd sa sčasti stotožňuje so skutkovými závermi krajského súdu v tom rozsahu, ako si ich\nosvojil zo zistení uvedených žalovaným správnym orgánom, ktoré sú obsiahnuté v administratívnom\nspise. Na druhej strane podstatou súdneho odvolania proti rozsudku krajského súdu ako aj žaloby, ktorou\nsa žalobca domáha preskúmania rozhodnutia žalovaného, je právna otázka, či v prejednávanej veci je\nprávne nemožné aplikovať na sporné úroky úpravu platnú v doterajšom právnom predpise.\n\nPráve tento právny rámec aj vymedzuje potrebné medze skutkového zistenia.\n22. V súvislosti s hore položenou otázkou Najvyšší súd vopred avizuje, že po vyhodnotení závažnosti\nodvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho\na pripojeného administratívneho spisu Najvyšší súd s prihliadnutím na ust. § 219 ods. 2 v spoj. s § 246c\nods. 1 O.s.p. konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných\nprávnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení\nnapadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie\nvýroku napadnutého rozsudku. Preto sa s ním stotožňuje v prevažujúcom rozsahu a aby nadbytočne\nneopakoval pre účastníkov známe fakty prejednávanej veci spolu s právnymi závermi krajského súdu,\nNajvyšší súd sa v svojom odôvodnení následne obmedzí iba na rekapituláciu niektorých vybraných\nbodov odôvodnenia napadnutého rozsudku a doplnenia svojich odlišných, resp. doplňujúcich zistení a\nzáverov zistených v odvolacom konaní (§ 219 ods. 2 v spoj. s § 250l ods. 2 O.s.p. umožňuje odvolaciemu\nsúdu doplniť odôvodnenie prvostupňového súdu o ďalšie dôvody) najmä vo vzťahu k hore vymedzenej\nprávnej otázke.\n23. Najvyšší súd z rozsudku krajského súdu zistil, že konajúci krajský súd sa v svojom odôvodnení\nzaoberal interpretáciou základných podmienok vyžadovaných právnym predpisom na aplikáciu inštitútu\nsankčného úroku v právne - časovom režime upraveného Daňovým poriadkom.\nZákonodarca pripustil prostredníctvom prechodného ustanovenia § 165 ods. 7 Daňového poriadku, že\nnapriek zrušeniu zák. č. 511/1992 Zb. ku dňu 01. január 2012 prostredníctvom § 167 Daňového poriadku\nsa sankčný úrok podľa zrušeného zákona (t. j. doterajšieho predpisu) považuje za úrok z omeškania\npodľa Daňového poriadku.\n24. Týmto legislatívnym opatrením zákonodarca bez bližšieho objasnenia v dôvodovej správe k návrhu\nzákona vytvoril legislatívnu fikciu, že režim sankčných úrokov nebol striktne ukončený k uvedenému\ndátumu 01. januára 2012, ale v opodstatnených dôvodoch zachoval, nakoľko úlohou sankčných úrokov,\nako to aj ich názov napovedá, bolo sankcionovať (trestať), poprípade reparovať škodu spôsobenú\nsprávcom dane alebo daňovým subjektom za porušenie povinností im vyplývajúcich z daňovo-právneho\nvzťahu.\nTým aj zákonodarca eliminoval hrozbu pravej retroaktivity v tom, aby účinnosť Daňového poriadku\nnezačala pre režim sankčných úrokov skôr ako je jeho platnosť. Takýto postup zákonodarcu ústava\nSlovenskej republiky umožňuje iba v prospech (in favorem) subjektívnych práv jednotlivca (viď výslovne\nupravená retroaktivita v čl. 50 ods. 6 ústavy pri trestaní páchateľa). V tejto súvislosti Najvyšší súd\ndáva do pozornosti aj právne názory Ústavného súdu Slovenskej republiky vyslovené prostredníctvom\nrozhodnutia sp. zn. I. ÚS 238/04 nasledovne:\nVznik právnych vzťahov existujúcich pred nadobudnutím účinnosti novej právnej normy, resp. právne\nnároky, ktoré z týchto vzťahov vznikli, sa riadia zrušenou normou (dôsledkom opačnej interpretácie stretu\nprávnych noriem by bola pravá retroaktivita). Aplikuje sa tu princíp ochrany právnych vzťahov, ktoré\nvznikli v minulosti.\n25. Ďalej pre prejednávanú vec je nepochybne významné to, že režim sankčných úrokov sa v zmysle\npôvodného ustanovenia § 35b zák. č. 511/1992 Zb. viaže na vymedzenie obdobia neoprávnene\nzadržiavaných peňažných prostriedkov správcom dane. Uvedená viazanosť sa právne prejavuje tým, že\nspochybnenie daňovej povinnosti prostriedkami súdnej alebo inej právnej ochrany „ex offo“ spôsobom\naktivizuje beh tohto obdobia až do okamihu, keď právoplatné súdne rozhodnutie nevysloví opak.\nV prejednávanej veci zo zisteného skutkového stavu pre Najvyšší súd vyplýva, že žalobca zaplatil dňa\n26.06.2008 na základe právoplatného rozhodnutia Daňového úradu Bratislava II. dodatočne vyrubenú\ndaň z príjmov v sume 399.100,- Sk. Toto rozhodnutie však bolo spolu s rozhodnutím vtedajšieho\nDaňového riaditeľstva Slovenskej republiky zo dňa 19.05.2008 zrušené rozsudkom Krajského súdu v\nBratislave č. k. 1S 126/2008-122 zo dňa 13.10.2011 (právoplatný dňa 22.12.2011).\n26. Keby účinky právoplatného zrušenia rozhodnutia správcu dane o vyrubení dane (a to aj\ndodatočného) nastali pred hore uvedenou účinnosťou Daňového poriadku, potom Najvyšší súd nemá\npochybnosti o tom, že nárok na sankčné úroky vznikol žalobcovi priamo za účinnosti zák. č. 511/1992 Zb.,\nt. j. priamo zo zákona bez nutnosti, ako správne konštatoval krajský súd, začatia osobitného daňového\nkonania.\n\nObdobná situácia by u žalobcu nastala, ak by účinky právoplatného zrušenia uvedeného rozhodnutia\nsprávcu dane nastali po hore uvedenej účinnosti Daňového poriadku, avšak s tou zmenou, že pre\nvýpočet obdobia neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov by posledným dňom bol dátum\núčinnosti Daňového poriadku. Avšak Najvyššiemu súdu sa javí z doposiaľ zisteného skutkového stavu,\nže tento v poradí druhý variant zatiaľ neprichádza do úvahy.\n27. Na uvedenom základe sa preto Najvyšší súd stotožňuje so zrušovacími závermi krajského súdu v\ntom rozsahu, ako si ich osvojil zo zistení uvedených žalovaným správnym orgánom.\nV.\n28. Vzhľadom na hore uvedené skutkové zistenia a právne závery Najvyšší súd rozhodol tak, ako\nje uvedené vo výrokovej časti jeho rozsudku. Bude preto úlohou správcu dane zistiť, kedy nastala\nprávoplatnosť zrušujúceho rozsudku krajského súdu a z toho vyvodiť riadne právne závery.\n29. O trovách odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa § 224 ods. 1 v spojitosti s §\n250k ods. 1 O.s.p., podľa ktorého úspešný žalobca má právo na úplnú náhradu trov tohto konania.\n30. Výška priznaných náhrad trov konania sa skladá:\n1. Z náhrady trov právneho zastúpenia, ktoré právny zástupca žalobcu listom z 23. januára 2015 (č. l.\n47) v zmysle vyhl. č. 655/2004 Z. z. vyčíslil a Najvyšší súd uznal:\n1.1. Trovy právneho zastúpenia na odvolacom súde\n1.1.1. vyjadrenie k odvolaniu\n1 úkon práv. pomoci\n1.1.1.1. prislúchajúca náhrada rež. paušálu\ncelkom:\n148,22 €\n2. z náhrady DPH (20%)\n\n139,83 €\n8,39 €\n29,64 €\n\ntzn. v celkovej sume 177,86 €\nNakoľko úspešný žalobca bol zastúpený advokátom, je nutné podľa § 149 ods. 1 O.s.p. zaplatiť mu\npriznanú náhradu trov.\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustný opravný prostriedok (§ 246c ods. 1 O.s.p.).", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}