{"guid": "acb0a2d3-baa5-4471-8079-2594d439356c:bea6faf5-6172-40f7-b68a-dbb034dfbaab", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:1013200516.1", "spisova_znacka": "9Sžso/55/2014", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Sžso/55/2014 z 27. 4. 2016", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 27. apríla 2016, sp. zn. 9Sžso/55/2014, ECLI:SK:NSSR:2016:1013200516.1", "identifikacne_cislo": "1013200516", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Viera Nevedelová", "sudca_id": 188, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-viera-nevedelova-188", "datum_vydania": "2016-04-27", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2004/578", "nazov": "zákon č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/578", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/578-2004"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/578/#paragraf-3.odsek-4", "nazov": "§ 3 ods. 4 zákona č. 578/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/578/#paragraf-3.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/578-2004/paragraf-3"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/578/#paragraf-79.odsek-1.pismeno-v", "nazov": "§ 79 ods. 1 písm. v) zákona č. 578/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/578/#paragraf-79.odsek-1.pismeno-v", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/578-2004/paragraf-79"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/578/#paragraf-79.odsek-3.pismeno-a", "nazov": "§ 79 ods. 3 písm. a) zákona č. 578/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/578/#paragraf-79.odsek-3.pismeno-a", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/578-2004/paragraf-79"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/578/#paragraf-79.odsek-3.pismeno-b", "nazov": "§ 79 ods. 3 písm. b) zákona č. 578/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/578/#paragraf-79.odsek-3.pismeno-b", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/578-2004/paragraf-79"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/578/#paragraf-82.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 82 ods. 1 písm. b) zákona č. 578/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/578/#paragraf-82.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/578-2004/paragraf-82"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2004/578#paragraf-3", "/SK/ZZ/2004/578#paragraf-79", "/SK/ZZ/2004/578#paragraf-82"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/bea6faf5-6172-40f7-b68a-dbb034dfbaab", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:1013200516.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2016:1013200516.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2016:1013200516.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n9Sžso/55/2014\n1013200516\n27. 04. 2016\nJUDr. Viera Nevedelová\nECLI:SK:NSSR:2016:1013200516.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Nevedelovej a\nčleniek senátu JUDr. Ľubice Filovej a JUDr. Júlie Horskej v právnej veci žalobcu : MUDr. N. K., bytom U.,\nzastúpeného: JUDr. Peter Kubina, advokát so sídlom Business Garden Štefánikova, Štefánikova č. 15,\nBratislava, proti žalovanému: Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky, Limbová č. 2, Bratislava,\no preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. S08569-OP-2012 zo dňa 15.01.2013, o odvolaní žalobcu proti\nrozsudku Krajského súdu v Bratislave z 11. apríla 2014, č.k. 6S/71/2013-96, takto\nrozhodol:\nI. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 11. apríla 2014, č.k.\n6S/71/2013-96, p o t v r d z u j e .\nII. Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.\nodôvodnenie:\nŽalovaný rozhodnutím č. S08569-OP-2012 zo dňa 15. januára 2013 zamietol odvolanie žalobcu a\npotvrdil rozhodnutie Žilinského samosprávneho kraja (ďalej aj „ŽSK\") č. 4401/2012/OZ zo dňa 10.\njúla 2012, ktorým podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona č. 578/2004 Z.z. o poskytovateľoch zdravotnej\nstarostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a\ndoplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o poskytovateľoch\") uložil\nžalobcovi pokutu 200 € za porušenie § 79 ods. 1 písm. v) tohto zákona, ktorého sa dopustil tým, že dňa\n05. júna 2012 v čase od 16.30 do 19.30 hod. v Poliklinike II., P. Mudroňa 14, Martin nevykonal lekársku\nslužbu prvej pomoci podľa rozpisu určeného ŽSK.\nKrajský súd rozsudkom z 11. apríla 2014, č.k. 6S/71/2013-96, zamietol žalobu, ktorou sa žalobca\ndomáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného a účastníkom náhradu trov konania nepriznal.\nZ odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že nepovažoval za dôvodné tvrdenia žalobcu, že hoci\nÚstavný súd Slovenskej republiky nálezom č. PL. ÚS 113/2011-74, nevyhovel návrhu generálneho\nprokurátora Slovenskej republiky na začatie konania o súlade § 79 ods. 1 písm. v) zákona o\nposkytovateľoch a § 82 toho istého zákona v časti vzťahujúcej sa na uloženie pokuty za porušenie\npovinnosti uloženej § 79 ods. 1 písm. v) s čl. 12 ods. 1 a ods. 2, čl. 18 ods. 1, čl. 36 písm. c) až písm.\ne), čl. 38 ods. 1 a čl. 41 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 4 ods. 2 a ods. 3 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd, Dohovoru č. 29 o nútenej alebo povinnej práci, tento Nález nie je\nmožné plne použiť na žalobcu, pretože tento patrí do tzv. opomenutej skupiny lekárov - tí, ktorí nemajú\nuzavreté zmluvy so zdravotnými poisťovňami, ktorou sa Ústavný súd nezaoberal.\nKrajský súd poukázal na to, že otázkou odmeňovania lekárov za službu prvej pomoci sa Ústavný súd\nzaoberal len okrajovo. Krajský súd však zdôraznil, že predmetom tohto súdneho konania je uloženie\n\npokuty za nenastúpenie žalobcu na službu prvej pomoci v zmysle rozpisu určených služieb. Nebolo\npritom sporné, že žalobca na túto službu nenastúpil (sám to aj priznáva, i keď dodáva, že ju vykonal\nv daný deň vo vlastných priestoroch za ceny podľa ním určeného cenníka). Ústavný súd Slovenskej\nrepubliky v predmetnom Náleze jednoznačne povedal, že vykonaním testu proporcionality je možné\nkonštatovať, že napadnutá právna norma je primeraná zamýšľanému cieľu, pretože reálny výkon\nnepretržitej lekárskej služby prvej pomoci má pre spoločnosť zásadný význam.\nNeuzavretie predloženej zmluvy o spolupráci, ktorá je podľa žalobcu v rozpore so zákonom, nemá podľa\nnázoru krajského súdu, vplyv na vznik povinnosti nastúpiť lekársku službu prvej pomoci zo zákona\n(teda aj bez uzatvorenia zmluvy). V tejto súvislosti krajský súd poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 7Sž/158/2002 zo dňa 6. mája 2003, v ktorom tento súdu okrem iného\nuviedol, že „neuzavretím zmluvy o vykonávaní lekárskej služby prvej pomoci, resp. odmietnutím jej\npodpísania sa žalobca uvedenej zákonnej povinnosti nezbavuje. Svoj nesúhlas, a to aj oprávnený s\npodmienkami zmluvy, nebol žalobca oprávnený vyjadriť odmietnutím nastúpiť výkon lekárskej služby\nprvej pomoci, lebo uvedená povinnosť mu vyplynula priamo zo zákona.\" Krajský súd mal síce zhodne so\nžalobcom za to, že predložená zmluva o spolupráci, (resp. dve zmluvy) podľa Obchodného zákonníka,\nbola v rozpore s § 3 ods. 4 zákona o poskytovateľoch, táto skutočnosť však nemá žiaden vplyv na\nvznik povinnosti nastúpiť lekársku službu prvej pomoci v určenom čase a mieste podľa rozpisu služieb\nsamosprávnym krajom. To isté sa týka aj odmeňovania, na ktoré žalobca poukazuje, pričom uvádza,\nže sa cíti byť ako privátny lekár diskriminovaný voči iným poskytovateľom, ktorí majú uzatvorené\nzmluvy so zdravotnými poisťovňami. Tieto námietky žalobcu sa všetky týkajú len podmienok samotnej\nzmluvy, nie však vzniku jeho povinnosti nastúpiť na lekársku službu prvej pomoci zo zákona a\nsankciu za nenastúpenie (administratívne trestanie), ktorá je predmetom tohto konania. Podľa názoru\nkrajského súdu, zákon síce nezaväzuje žalobcu na uzatvorenie akejkoľvek zmluvy upravujúcej ich\nprávny vzťah, pokiaľ sa však tieto subjekty nedohodnú na znení zmluvy, neznamená to, že poskytovateľ\n- žalobca nemá povinnosť nastúpiť na výkon lekárskej služby prvej pomoci. Povinnosť vykonávať\nlekársku službu prvej pomoci vyplýva z § 79 ods. 1 písm. v) zákona o poskytovateľoch, pričom toto\nustanovenie má kogentný charakter a je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky a Dohovorom (viď\nNález Ústavného súdu SR). Žalobca by, podľa názoru krajského súdu, vykonaním lekárskej služby prvej\npomoci neporušil § 3 ods. 4 zákona o poskytovateľoch, pretože zdravotnícke povolanie sa vykonáva\naj na základe povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (§ 3 ods. 4 písm. b) a § 11\nzákona o poskytovateľoch) a žalobca je držiteľ povolenia, ktoré ho oprávňuje prevádzkovať zdravotnícke\nzariadenie ako špecializovanú ambulanciu v odbore stomatológia.\nRozsudok krajského súdu napadol žalobca včas podaným odvolaním. Namietol, že zákon o\nposkytovateľoch v § 79 ods. 1 písm. v) ukladá vo verejnom záujme určitú povinnosť, ktorej existenciu\nplne rešpektuje a je pripravený ju plniť. Kým však žalovaný a prvostupňový súd sú toho názoru, že\ntúto povinnosť je povinný plniť priamo na základe zákona o poskytovateľoch a bez akejkoľvek bližšej\nzmluvnej úpravy práv a povinností dotknutých osôb, bez akejkoľvek právnej ochrany a za výrazne\nnižšiu kompenzáciu než väčšina iných lekárov, žalobca zastáva názor, že túto povinnosť nemôže\nlegálne splniť bez toho, aby najskôr vznikol pracovnoprávny vzťah medzi ním a osobou, v prospech\nktorej má túto službu vykonávať a pokiaľ ide o kompenzáciu za výkon tejto služby, nemalo by byť\nso žalobcom zaobchádzané menej priaznivo (diskriminačné) ako s väčšinou jeho kolegov, ktorí majú\nnárok aj na kompenzáciu od zdravotných poisťovní. Aj krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku\nkonštatoval, že spôsob úpravy vzťahu medzi žalobcom a poskytovateľom lekárskej služby prvej pomoci\nbol protizákonný, avšak zároveň sa rozhodol túto skutočnosť tolerovať, ba dokonca jej poskytnúť právnu\nochranu. To je postup v rozpore so zásadou ex iniuria ius non oritur, podľa ktorej z bezprávneho konania\nnemôže vzniknúť konanie hodné právnej ochrany. Uvedené ustanovenie zákona o poskytovateľoch\nzaväzuje žalobcu službu vykonávať, ale nezaväzuje ho vykonávať ju inak ako v pracovnoprávnom\nvzťahu a bez akejkoľvek právnej ochrany. Štát, ktorý mu vo verejnom záujme túto povinnosť ukladá\na chce jej plnenie od žalobcu vynucovať, je povinný zabezpečiť mu primeranú ochranu jeho práv a\nkompenzáciu aspoň približne rovnakú ako v prípade iných osôb v obdobnom postavení.\nVýkon služby prvej pomoci je výkonom činnosti v prospech inej osoby (príslušného poskytovateľa\nlekárskej služby prvej pomoci), ktorý z tejto činnosti realizuje ako podnikateľ svoj vlastný zisk. Povinnosť\nvykonávať službu prvej pomoci znamená pre žalobcu iba to, že je povinný venovať určitý čas (ktorý\nby inak bol jeho voľným časom) vykonávaniu služby prvej pomoci vo verejnom záujme. To je všetko.\nSúčasťou tejto povinnosti žalobcu nie je vykonávať ju bezplatne a bez akejkoľvek právnej ochrany\nohľadom bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. Je úlohou štátu zabezpečiť mu minimálne spravodlivú\n\nkompenzáciu a bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci. Ak už štát toto nezabezpečí žalobcovi priamo, je\npovinný aspoň poskytnúť súdnu ochranu konaniu, ktorým sa žalobca snaží (v rámci mantinelov platnej\nústavy a zákonov) zabezpečiť si túto ochranu sám.\nKrajský súd podľa názoru úplne ignoroval povinnosť ústavne konformného uplatňovania zákonov podľa\nčl. 150 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky; a legalizoval nezákonný spôsob výkonu zdravotníckeho\npovolania, čím núti žalobcu porušovať svoje povinnosti podľa § 3 ods. 4 zákona o poskytovateľoch a\nodopiera mu právo na bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci.\nŽalobca nesúhlasil s názorom prvostupňového súdu, že Ústavný súd Slovenskej republiky sa pri\nposudzovaní ústavnosti § 79 ods. 1 písm. v) zákona o poskytovateľoch zaoberal otázkou odmeňovania\nlekárov za službu prvej pomoci iba „okrajovo\".\nPodľa nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 113/2011, uloženie povinnosti\nposkytovateľom zdravotnej starostlivosti podľa § 79 ods. 1 písm. v) zákona o poskytovateľoch, v súlade\ns ktorou sú nútení konať pod hrozbou sankcie podľa § 82 Zákona o poskytovateľoch vo všeobecnosti\nspĺňa vyššie podmienky primeranosti, vhodnosti a potrebnosti (a je tak ústavne konformné) vo vzťahu\nk tým poskytovateľom zdravotnej starostlivosti:\n(a), ktorí sú zaradení do verejnej minimálnej siete poskytovateľov podľa § 5 zákona o poskytovateľoch\na bol im pridelený zdravotný obvod podľa §2 ods. 22 a ods. 23 zákona č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej\nstarostlivosti v platnom znení (ďalej len „zákon o zdravotnej starostlivosti\"); a zároveň\n(b) s ktorými má každá zdravotná poisťovňa povinnosť uzavrieť zmluvy o poskytovaní a úhrade\nzdravotnej starostlivosti podľa § 7 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 581/2004 Z.z. o zdravotných poisťovniach\nv platnom znení (ďalej len „zákon o zdravotných poisťovniach\"); a zároveň\n(c) ktorí majú uzavreté zmluvy so zdravotnými poisťovňami, na základe ktorých sú im vyplácané\nmesačné paušálne kapitačné platby (bez ohľadu na objem vykonaných úkonov zdravotnej starostlivosti),\n(ďalej len „posudzovaná skupina poskytovateľov\").\nŽalobcovi nie je jasné, ako dospel prvostupňový súd k záveru, že otázka odmeny za výkon služby\nprvej pomoci mala pre posúdenie ústavnosti tejto povinnosti len okrajový význam. Nič také sa v náleze\nÚstavného súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. PL. ÚS 113/2011 neuvádza. Naopak, z uvedeného\nnálezu jednoznačne vyplýva, že kritérium odmeňovania bolo prinajmenšom rovnocenným kritériom ako\nostatné, ktoré v súhrne spĺňali test proporcionality. Boli to práve vyššie uvedené skutočnosti uvedené\nv bodoch (a) až (c), ktoré (v spojení s odmenou dohodnutou s príslušným poskytovateľom LSPP\nza výkon služby prvej pomoci podľa § 79 ods. 1 písm. v) zákona o poskytovateľoch), podľa názoru\nÚstavného súdu vysloveného v rozhodnutí pod sp. zn. PL. ÚS 113/2011, vyvažujú a ospravedlňujú zásah\ndo základných práv Posudzovanej skupiny poskytovateľov zdravotnej starostlivosti vo forme uloženia\nzákonnej povinnosti vykonávať lekársku službu prvej pomoci podľa § 79 ods. 1 písm. v) zákona o\nposkytovateľoch. Zo záverov Ústavného súdu pritom vyplýva, že práve spomínané mesačné kapitačné\nplatby od zdravotných poisťovní považuje za podstatnú zložku náhrady poskytovateľov zdravotnej\nstarostlivosti za zásah do ich práv ustanovením § 79 ods. 1 písm. v) zákona o poskytovateľoch. Žiadne\niné dôvody vyvažujúce a ospravedlňujúce tento zásah do základných práv poskytovateľov zdravotnej\nstarostlivosti Ústavný súd vo svojom rozhodnutí neuviedol. Ústavný súd vôbec neposudzoval ústavnosť\npovinnosti podľa § 79 ods. 1 písm. v) zákona o poskytovateľoch vo vzťahu k poskytovateľom zdravotnej\nstarostlivosti, ktorí nepatria do Posudzovanej skupiny poskytovateľov.\nPrávny poriadok Slovenskej republiky však umožňuje poskytovať zdravotnú starostlivosť aj bez\nuzatvorenia (a bez možnosti uzatvorenia) zmluvy so zdravotnou poisťovňou. V podmienkach právneho\nporiadku Slovenskej republiky sa tak legitímne vytvorila skupina poskytovateľov zdravotnej starostlivosti,\nmedzi ktorých patrí aj žalobca, ktorí sú za kvalitu svojich služieb odmeňovaní v plnej výške pacientmi bez\npotreby uzatvorenia zmluvy so zdravotnou poisťovňou a s tým súvisiacich administratívnych nákladov\na záťaže. Takýmto poskytovateľom preto nie sú vyplácané mesačné kapitačné platby vôbec a ich\nzaradenie do rozpisu lekárskych služieb prvej pomoci za rovnakých podmienok ako poskytovateľov\nzdravotnej starostlivosti, ktorým sú vyplácané mesačné kapitačné platby jednoznačne predstavuje\ndiskrimináciu v rozpore s čl. 12 ods. 1 a ods. 2 Ústavy a čl. 14 Dohovoru o ochrane základných práv\na slobôd (ďalej len „Dohovor\"). Vo vzťahu k tejto skupine poskytovateľov nemožno argumentovať ani\nkontraktačnou povinnosťou zdravotných poisťovní podľa §7 ods. 1 a ods. 2 Zákona o zdravotných\npoisťovniach, pretože nie sú zaradení do verejnej minimálnej siete poskytovateľov podľa § 5 zákona\n\no poskytovateľoch a preto zdravotné poisťovne voči nim žiadnu kontraktačnú povinnosť nemajú. Títo\nposkytovatelia tak nemajú nárok na podstatnú časť náhrady, ktorou Ústavný súd Slovenskej republiky\nodôvodnil proporcionalitu povinnosti vykonávať službu prvej pomoci podľa § 79 ods. 1 písm. v) zákona\no poskytovateľoch.\nNa základe logickej interpretácie príslušných dotknutých ustanovení Ústavy, vo svetle citovaného\nrozhodnutia Ústavného súdu pod sp. zn. PL. ÚS 113/2011 s použitím argumentu a contrario, je\nmožné podľa žalobcu dospieť k záveru, že v prípade skupiny poskytovateľov zdravotnej starostlivosti,\nmedzi ktorých patrí i žalobca (ďalej aj „opomenutá skupina poskytovateľov\"), v dôsledku vyššie\nuvedených dôvodov, predstavuje vynucovanie plnenia zákonnej povinnosti podľa § 79 ods. 1 písm. v)\nZákona o poskytovateľoch na Opomenutej skupine poskytovateľov porušenie základného práva týchto\nposkytovateľov na rovnaké zaobchádzanie a ochranu pred diskrimináciou podľa čl. 12 ods. 1 a ods. 2\nÚstavy a čl. 14 Dohovoru a zákaz nútenej práce a nútenej služby podľa čl. 18 ods. 1 Ústavy, čl. 4 ods.\n2 a ods. 3 Dohovoru č. 29 o nútenej alebo povinnej práci voči týmto poskytovateľom.\nŽalobca patrí do Opomenutej skupiny poskytovateľov, lebo\na) nie je zaradený do verejnej minimálnej siete poskytovateľov podľa § 5 zákona o poskytovateľoch a\nnebol mu pridelený zdravotný obvod podľa § 2 ods. 22 a ods. 23 zákona o zdravotnej starostlivosti;\nb) z dôvodu uvedeného v bode a) vyššie žiadna zdravotná poisťovňa nemá povinnosť uzavrieť so\nžalobcom zmluvu o poskytovaní a úhrade zdravotnej starostlivosti podľa § 7 ods. 1 a ods. 2 Zákona o\nzdravotných poisťovniach; a\nc) z dôvodu uvedeného v bode (b) vyššie nemá žalobca uzavretú zmluvu so žiadnou zdravotnou\npoisťovňou a nie sú mu vyplácané žiadne paušálne kapitačné platby, ale jeho pacienti uhrádzajú\nžalobcovi cenu jeho stomatologických výkonov priamou platbou podľa platného cenníka bez\nakéhokoľvek plnenia zo zdravotného poistenia.\nŽalobca teda nemá nárok na uzavretie zmluvy o poskytovaní a úhrade zdravotnej starostlivosti so\nžiadnou zdravotnou poisťovňou, ani keby sám chcel. Preto nemôže požívať žiaden z benefitov,\nktorými Ústavný súd Slovenskej republiky odôvodnil ústavnú prípustnosť uloženia zákonnej povinnosti\nvykonávať lekársku službu prvej pomoci podľa §79 ods. 1 písm. v) zákona o poskytovateľoch.\nÚstavný súd v rozhodnutí pod sp. zn. PL. ÚS 113/2011 konštatoval, že § 79 ods. 1 písm. v) Zákona o\nposkytovateľoch je v súlade s Ústavou, pričom z odôvodnenia tohto rozhodnutia je nepochybné, že súlad\ns Ústavou skúmal Ústavný súd len vo vzťahu k Posudzovanej skupine poskytovateľov. Ústavný súd sa\nvôbec nezaoberal dopadom uvedeného zákonného ustanovenia na opomenutú skupinu poskytovateľov.\nPovinnosť vykonávať službu prvej pomoci nevzniká žalobcovi priamo zo zákona, ale vzniká až\nrozhodnutím ŽSK o zaradení príslušného lekára do rozpisu. Bez zaradenia do takéhoto rozpisu lekárovi\nnevznikne povinnosť vykonávať službu prvej pomoci. ŽSK sa teda nemôže vyhovárať na to, že iba\ndôsledne uplatňoval zákon. Zákon o poskytovateľoch poskytuje samosprávnemu kraju dostatočný\npriestor na to, aby túto povinnosť ukladali a jej plnenie vymáhali ústavne konformným spôsobom v súlade\ns čl. 152 ods. 4 Ústavy. V konkrétnom prípade žalobcu to znamená, že do uvedeného rozpisu nemal\nbyť vôbec zaradený, nieto ešte pokutovaný za nenastúpenie do služby. Platí to o to viac, že ŽSK mal\nmožnosť zaradiť do rozpisu namiesto žalobcu iných lekárov, ktorých má k dispozícii dostatok, a ktorí\npatria do posudzovanej skupiny poskytovateľov (a preto by nariadenie výkonu služby zasiahlo do ich\npráv oveľa menej než v prípade žalobcu).\nŽalobca proti zaradeniu do rozpisu ako takému nenamietal (keďže s výkonom služby ako takým\nvo svojom voľnom čase nemá žiaden problém). Trval však na ochrane svojich práv na primeranú\nkompenzáciu a najmä na bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci. Keď mu ochrana týchto práv zmluvnou\nformou bola odopretá, nemal (v záujme bezpečnosti a ochrany svojho zdravia pri práci) inú možnosť,\nnež nenastúpiť do služby. Ak by za daných podmienok do služby nastúpil a v priestoroch tretej\nosoby (príslušného poskytovateľa lekárskej služby prvej pomoci) by sa nakazil nejakou chorobou alebo\nby utrpel úraz, zostal by bez právnej ochrany. Právo na bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci je\nprinajmenšom rovnocenné právu iných osôb na ochranu zdravia, za ktorého účelom existuje povinnosť\npodľa § 79 ods. 1 písm. v) zákona o poskytovateľoch.\n\nPrvostupňový súd v tejto súvislosti nesprávne aplikoval § 3 ods. 4 zákona o poskytovateľoch, ktorý\ntaxatívne uvádza prípustné formy výkonu zdravotníckeho povolania, pričom neuvádza žiadnu výnimku z\ntohto taxatívneho výpočtu vo vzťahu k lekárskej službe prvej pomoci. Poskytovanie lekárskej služby prvej\npomoci podľa § 79 ods. 1 písm. v) zákona o poskytovateľoch nepochybne je výkonom zdravotníckeho\npovolania, a preto poskytovateľ zdravotnej starostlivosti, ktorému je táto povinnosť uložená, ju smie\nvykonávať iba niektorou z foriem prípustných podľa § 3 ods. 4 zákona o poskytovateľoch.\nŽalobca je držiteľom povolenia vydaného ŽSK na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia - svojej\nvlastnej stomatologickej ambulancie, ktorú aj prevádzkuje. Kópia tohto povolenia je súčasťou spisu.\nToto povolenie však oprávňuje žalobcu vykonávať zdravotnícke povolanie a poskytovať zdravotnú\nstarostlivosť výlučne vo svojej vlastnej ambulancii, vo svojom mene a na svoj vlastný účet, a nie v cudzej\nambulancii v mene a na účet inej osoby.\nNaproti tomu, výkon služby prvej pomoci je výkonom zdravotníckeho povolania a poskytovaním\nzdravotnej starostlivosti v ambulancii tretej osoby (poskytovateľa lekárskej služby prvej pomoci) v mene a\nna účet takejto tretej osoby. Takýmto spôsobom je žalobca oprávnený vykonávať zdravotnícke povolanie\npodľa § 3 ods. 4 Zákona o poskytovateľoch iba v pracovnoprávnom vzťahu alebo obdobnom pracovnom\nvzťahu. Prvostupňový súd svojím rozhodnutím v podstate legalizoval nezákonné praktiky, kedy sú lekári\npod hrozbou pokuty nútení vykonávať prácu pre iné osoby (často ich konkurentov na trhu) formou, ktorá\nje hrubo protizákonná a ktorá odopiera týmto lekárom aj základnú ochranu zdravia pri práci.\nUvedená požiadavka pracovnoprávneho vzťahu nie je samoúčelná. Pracovnoprávny vzťah je jediným\ntypom právneho vzťahu, ktorý zabezpečuje žalobcovi napríklad bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci.\nPrávo na ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci je základným právom Navrhovateľa podľa čl. 36\nÚstavy. Žalobca je síce povinný venovať výkonu služby prvej pomoci svoj voľný čas, ale nie je povinný\npodstupovať akékoľvek zvýšené riziká z pohľadu svojho vlastného zdravia a bezpečnosti. Bez existencie\npracovnoprávneho vzťahu je žalobca v tomto smere bez akejkoľvek právnej ochrany.\nZákon o poskytovateľoch predpokladá, že poskytovatelia oprávnení poskytovať službu prvej pomoci\nvstúpia do pracovnoprávneho vzťahu s lekármi povinnými vykonávať službu prvej pomoci v ich prospech.\nPostupom poskytovateľa lekárskej služby prvej pomoci, ktorý odmietal so žalobcom vstúpiť do\npracovnoprávneho vzťahu (namiesto toho ponúkal obchodno-právny,) došlo k odopretiu tohto\nzákladného práva žalobcu Žilinský samosprávny kraj, žalovaný aj prvostupňový súd, namiesto toho, aby\ntomu zabránili, toto odopretie základného práva žalobcu naopak podporili a legalizovali.\nŽalobca rešpektuje, že mu môže byť uložená povinnosť vo verejnom záujme vykonávať lekársku\nslužbu prvej pomoci podľa § 79 ods. 1 písm. v) zákona o poskytovateľoch. Na druhej strane\nbez uzavretia príslušnej pracovnoprávnej zmluvy alebo dohody by pri vykonávaní lekárskej služby\nprvej pomoci nebol nijako chránený z hľadiska svojho práva na bezpečnosť a ochranu zdravia\npri práci, na priaznivé pracovné podmienky a z hľadiska svojej zodpovednosti voči poskytovateľovi\nlekárskej služby prvej pomoci a pacientom za škody na zdraví. Žalobcovi nejde o narušenie systému\nposkytovania služieb prvej pomoci, ale o to, aby sa tento systém zmenil tak, že v ňom nebudú\ntolerované a vymiznú protiústavné a protizákonné praktiky. To je možné zabezpečiť obratom a aj bez\nakejkoľvek legislatívnej aktivity tak, že súdy poskytnú ochranu lekárom, ktorí sa stávajú obeťami týchto\npraktík a rukojemníkmi „vyvolených\" poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, ktorí majú oprávnenie na\nprevádzkovanie lekárskej služby prvej pomoci.\nZ uvedených dôvodov žalobca žiadal, aby odvolací súd rozsudok krajského súdu zmenil, rozhodnutie\nžalovaného ako aj prvostupňového správneho orgánu zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konania,\na súčasne, aby žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania.\nŽalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu poukázala na to, že žalobca je držiteľom povolenia na\nprevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia ambulantnej zdravotnej starostlivosti - ambulancie v odbore\nstomatológia s miestom prevádzkovania ul. R.. Povolenie bolo vydané Žilinským samosprávnym\nkrajom (rozhodnutie č. 07701/2006/OZ zo dňa 12. 12. 2006). Žalobca ako poskytovateľ zdravotnej\nstarostlivosti je teda povinný vykonávať lekársku službu prvej pomoci. Podľa § 79 ods. 1 písm. v)\nzákona o poskytovateľoch je poskytovateľ, ktorý je držiteľom povolenia alebo držiteľom licencie na\n\nvýkon samostatnej zdravotníckej praxe, je povinný vykonávať lekársku službu prvej pomoci podľa\nrozpisu určeného samosprávnym krajom, ak ide o poskytovateľa, ktorý poskytuje všeobecnú ambulantnú\nstarostlivosť v špecializačnom odbore všeobecné lekárstvo alebo v špecializačnom odbore pediatria a\nposkytovateľa, ktorý poskytuje špecializovanú zubno-lekársku ambulantnú starostlivosť.\nPodľa § 7 ods. 6 zákona o zdravotnej starostlivosti účinného do 14. októbra 2012, lekársku\nslužbu prvej pomoci vykonávajú poskytovatelia poskytujúci všeobecnú ambulantnú starostlivosť a\nšpecializovanú zubno-lekársku ambulantnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení poskytovateľa,\nktorý je oprávnený na základe vydaného povolenia prevádzkovať ambulanciu lekárskej služby prvej\npomoci; lekárska služba prvej pomoci všeobecnej ambulantnej starostlivosti sa vykonáva aj formou\nnávštevnej služby v domácom prostredí alebo v inom prirodzenom prostredí osoby, ktorej sa ambulantná\nstarostlivosť poskytuje. Lekársku službu prvej pomoci pre dospelých môže vykonávať aj lekár s\nodbornou spôsobilosťou na výkon špecializovaných pracovných činností v odbore vnútorné lekárstvo,\nlekársku službu prvej pomoci pre deti a dorast môže vykonávať aj lekár s odbornou spôsobilosťou\nna výkon špecializovaných pracovných činností v odbore pediatria. Lekárska služba prvej pomoci sa\nvykonáva podľa rozpisu určeného samosprávnym krajom, ktorý obsahuje miesto výkonu lekárskej služby\nprvej pomoci, čas vykonávania lekárskej služby prvej pomoci a zoznam poskytovateľov zdravotnej\nstarostlivosti s uvedením dátumov vykonávania lekárskej služby prvej pomoci v období, na ktorý sa\ntento rozpis vyhotovuje. Túto právnu argumentáciu uviedol aj súd v rozsudku, teda správne aplikoval\nustanovenia právneho predpisu na posúdenie, či bola sankcia žalobcovi za nesplnenie povinnosti\nv súlade so zákonom. Žalovaný na súdnom pojednávaní poukázal, že podľa § 79 ods. 1 písm. a)\nzákona o poskytovateľoch, poskytovateľ, ktorý je držiteľom povolenia alebo držiteľom licencie na výkon\nsamostatnej zdravotníckej praxe, je povinný, ak v odseku 3 nie je ustanovené inak, pri poskytovaní\nzdravotnej starostlivosti dodržiavať osobitné predpisy. Medzi týmito osobitnými predpismi sú v poznámke\npod čiarou uvedené aj ustanovenia § 6až § 17 zákona o zdravotnej starostlivosti.\nNeobstojí žalobcovo tvrdenie, že nemôže legálne splniť povinnosť vykonávať lekársku službu prvej\npomoci bez toho, aby vznikol pracovnoprávny vzťah. Zákon o poskytovateľoch v § 3 ods. 4\npísm. b) definuje, že zdravotnícke povolanie sa vykonáva na základe povolenia na prevádzkovanie\nzdravotníckeho zariadenia alebo povolenia vydaného podľa osobitného predpisu. Ako je uvedené\nvyššie, žalobcovi bolo vydané povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia Žilinským\nsamosprávnym krajom. To uviedol aj prvostupňový súd v rozsudku.\nPrvostupňový súd sa právne vysporiadal aj so skutočnosťou neuzavretia zmluvy o spolupráci medzi\nžalobcom a spoločnosťou ADMEUM, s. r. o. vo vzťahu k povinnosti vykonávať lekársku službu prvej\npomoci, keď v napadnutom rozsudku konštatoval, že neuzavretie zmluvy o spolupráci nemá vplyv na\nvznik povinnosti vykonávať lekársku službu prvej pomoci zo zákona.\nÚstavný súd Slovenskej republiky v náleze č. PL. ÚS 113/2011 zo dňa 28. novembra 2012 nekonštatoval\nnesúlad ustanovenia § 79 ods. 1 písm. v) zákona o poskytovateľoch s Ústavou, teda dané konštatovanie\nžalobcu právne neobstojí. Podľa žalovaného, žalobcov výklad § 79 zákona o poskytovateľoch, ako\naj výklad vykonávania služby lekárskej prvej pomoci v odkaze na zákon o zdravotnej starostlivosti je\nabsolútne zlý. Zároveň žalovaný je toho názoru, že predmetom súdneho konania v správnom súdnictve\nnie je rozhodovať o tom, či bolo porušené alebo nebolo porušené právo žalobcu zaručené Ústavou,\ntaktiež nie posudzovať podmienky bezpečnosti práce.\nŽalovaný tiež poukázal na skutočnosť, že podľa § 4 ods. 1 druhá veta zákona o zdravotnej starostlivosti\nposkytovanie zdravotnej starostlivosti v zdravotníckom zariadení ambulantnej zdravotnej starostlivosti\na v zdravotníckom zariadení ústavnej zdravotnej starostlivosti je služba vo všeobecnom hospodárskom\nzáujme. Podľa § 2 ods. 20 citovaného zákona lekárska služba prvej pomoci je zdravotná starostlivosť,\nktorou sa zabezpečuje nepretržitá dostupnosť všeobecnej ambulantnej starostlivosti pre dospelých,\nvšeobecnej ambulantnej starostlivosti pre deti a dorast a špecializovanej zubno-lekárskej ambulantnej\nstarostlivosti. Samosprávny kraj ako orgán dozoru je zároveň povinný v rámci svojich kompetencií\nzabezpečiť dostupnosť zdravotnej starostlivosti. Žalobca, ak je držiteľom povolenia na prevádzkovanie\nzdravotníckeho zariadenia a poskytovanie zdravotnej starostlivosti disponuje nielen právami, ale aj\npovinnosťami, ktoré sa viažu na predmetné povolenie a sú definované zákonom. Z tohto dôvodu\nnemožno súhlasiť so žalobcom, že žalovaný a samosprávny kraj núti žalobcu porušovať jeho zákonné\npovinnosti a sankcionuje ho za to, že odmietol porušiť svoje zákonné povinnosti - Zákonník práce,\n\npredpisy BOPZP, predpisy o základných podmienkach výkonu odborných činností v lekárskych\nzariadeniach.\nZ uvedených dôvodov žalovaný navrhol, aby odvolací súd rozsudok krajského súdu potvrdil.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok\nkrajského súdu bez nariadenia pojednávania v súlade s § 250ja ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že\nodvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť.\nOdvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku krajského súdu,\nv súlade s § 219 ods. 2 O.s.p. sa preto obmedzuje na konštatovanie správnosti dôvodov uvedeného\nrozsudku a na zdôraznenie jeho správnosti dopĺňa :\nPodľa § 2 ods. 20 zákona č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s\nposkytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon č. 576/2004 Z.z.\") lekárska služba prvej pomoci je zdravotná starostlivosť,\nktorou sa zabezpečuje nepretržitá dostupnosť všeobecnej ambulantnej starostlivosti pre dospelých,\nvšeobecnej ambulantnej starostlivosti pre deti a dorast a špecializovanej zubno-lekárskej ambulantnej\nstarostlivosti.\nPodľa § 2 ods. 22 zákona o zdravotnej starostlivosti zdravotný obvod je administratívne\nurčenie časti územia Slovenskej republiky poskytovateľovi všeobecnej ambulantnej starostlivosti pre\ndospelých, poskytovateľovi všeobecnej ambulantnej starostlivosti pre deti a dorast, poskytovateľovi\nšpecializovanej gynekologickej ambulantnej starostlivosti a poskytovateľovi špecializovanej zubnolekárskej ambulantnej starostlivosti v rozsahu verejnej minimálnej siete.\nV zmysle § 5 ods. 1 zákona o poskytovateľoch verejná minimálna sieť poskytovateľov (ďalej len\n„minimálna sieť\") je usporiadanie najmenšieho možného počtu verejne dostupných poskytovateľov\nna území Slovenskej republiky alebo na území príslušného samosprávneho kraja alebo na území\npríslušného okresu (ďalej len „príslušné územie\") v takom počte a zložení, aby sa zabezpečila efektívne\ndostupná, plynulá, sústavná a odborná zdravotná starostlivosť. Uvedeným ustanovením je vyjadrená\npožiadavka zákonodarcu, aby v určitom územnom celku bola zabezpečená zdravotná starostlivosť\nproporcionálne a rovnomerne v takom minimálnom rozsahu, aby nedošlo k ohrozeniu jej dostupnosti.\nZákonodarca neustanovil potrebu, aby sa rozhodovalo o zaradení poskytovateľa zdravotnej starostlivosti\ndo tejto minimálnej siete, jeho zámerom bolo len určenie minimálneho počtu potrebných zdravotníckych\nzariadení pre konkrétne územie.\nMinimálnu sieť podľa odseku 1 ustanoví nariadenie vlády Slovenskej republiky (§ 5 ods. 5 zákona o\nposkytovateľoch ).\nPodľa § 9 ods. 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 640/2008 Z.z. verejná minimálna\nsieť poskytovateľov lekárskej služby prvej pomoci, ktorí poskytujú špecializovanú zubno-lekársku\nambulantnú zdravotnú starostlivosť, je ustanovená najmenej jedným poskytovateľom na 400 000\nobyvateľov.\nPodľa § 11 ods. 2 písm. a) zákona o poskytovateľoch samosprávny kraj v rámci preneseného výkonu\nštátnej správy vydáva povolenie na prevádzkovanie ambulancie.\nPodľa § 2 ods. 23 zákona o zdravotnej starostlivosti zdravotný obvod určí poskytovateľovi ambulantnej\nstarostlivosti podľa odseku 22 orgán príslušný na vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho\nzariadenia. Zdravotný obvod tvorí zoznam určených obcí, ulíc, prípadne popisných čísel domov.\nZ citovaných ustanovení podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva, že ak Žilinský samosprávny kraj\nv rozhodnutí č. 07701/2006/OZ zo dňa 12. decembra 2006 (ktorým žalobcovi povolil poskytovať\nzdravotnú starostlivosť v zdravotníckom povolaní zubný lekár, študijnom odbore zubné lekárstvo a\nv špecializačnom odbore stomatológia v špecializovanej zubno-lekárskej ambulantnej starostlivosti s\nmiestom prevádzkovania zdravotníckeho zariadenia na ul. T.), neurčil konkrétny obvod vyšpecifikovaním\nobcí, ulíc, prípadne popisných čísiel domov, potom možno dospieť k záveru, že do zdravotného obvodu\n\nžalobcu patrí celý samosprávny kraj. Odvolací súd preto nepovažoval za dôvodnú námietku žalobcu,\nže patrí do tzv. opomenutej skupiny poskytovateľov z dôvodu, že nie je zaradený do verejnej minimálnej\nsiete poskytovateľov podľa § 5 zákona o poskytovateľoch a nebol mu pridelený zdravotný obvod podľa\n§ 2 ods. 22 a ods. 23 zákona o zdravotnej starostlivosti.\nPodľa § 3 ods. 1 písm. a) zákona č. 578/2004 Z.z. zdravotnícke povolanie je súbor pracovných činností,\nktoré vykonáva zdravotnícky pracovník (§ 27) pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti.\nPodľa § 3 ods. 4 zákona č. 578/20004 Z.z. zdravotnícke povolanie sa vykonáva\na) v pracovnoprávnom vzťahu alebo v obdobnom pracovnom vzťahu,\nb) na základe povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (ďalej len „povolenie\")\n(§ 11) alebo povolenia vydaného podľa osobitného predpisu,\nc) na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (§ 10),\nd) na základe licencie na výkon lekárskej posudkovej činnosti (§ 7a) alebo\ne) na základe živnostenského oprávnenia podľa osobitného predpisu.\nZ citovaného ustanovenia vyplýva, že upravuje podmienky, za ktorých možno vykonávať zdravotnícke\npovolanie. Nebolo sporné, že žalobca vykonáva zdravotnícke povolenie na základe povolenia na\nprevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (§ 3 ods. 4 zákona o poskytovateľoch).\nPodľa § 7 ods. 6 zákona o zdravotnej starostlivosti v znení platnom do 31. marca 2013 lekársku\nslužbu prvej pomoci vykonávajú poskytovatelia poskytujúci všeobecnú ambulantnú starostlivosť a\nšpecializovanú zubno-lekársku ambulantnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení poskytovateľa,\nktorý je oprávnený na základe vydaného povolenia prevádzkovať ambulanciu lekárskej služby prvej\npomoci; lekárska služba prvej pomoci všeobecnej ambulantnej starostlivosti sa vykonáva aj formou\nnávštevnej služby v domácom prostredí alebo v inom prirodzenom prostredí osoby, ktorej sa ambulantná\nstarostlivosť poskytuje. Lekársku službu prvej pomoci pre dospelých môže vykonávať aj lekár s\nodbornou spôsobilosťou na výkon špecializovaných pracovných činností v odbore vnútorné lekárstvo,\nlekársku službu prvej pomoci pre deti a dorast môže vykonávať aj lekár s odbornou spôsobilosťou\nna výkon špecializovaných pracovných činností v odbore pediatria. Lekárska služba prvej pomoci sa\nvykonáva podľa rozpisu určeného samosprávnym krajom, ktorý obsahuje miesto výkonu lekárskej služby\nprvej pomoci, čas vykonávania lekárskej služby prvej pomoci a zoznam poskytovateľov zdravotnej\nstarostlivosti s uvedením dátumov vykonávania lekárskej služby prvej pomoci v období, na ktorý sa tento\nrozpis vyhotovuje.\nPoskytovateľ, ktorý je držiteľom povolenia, je povinný, ak v odseku 3 nie je ustanovené inak, vykonávať\nlekársku službu prvej pomoci podľa rozpisu určeného samosprávnym krajom, ak ide o poskytovateľa,\nktorý poskytuje špecializovanú zubno-lekársku ambulantnú starostlivosť (§ 79 ods. 1 písm. v) zákona\no poskytovateľoch).\nV zmysle § 79 ods. 3 písm. a) a písm. b) zákona o poskytovateľoch povinnosť vykonávať lekársku službu\nprvej pomoci podľa rozpisu určeného samosprávnym krajom sa nevzťahuje na poskytovateľa, ktorý je\ndržiteľom povolenia na prevádzkovanie ambulancie záchrannej zdravotnej služby, ani na poskytovateľa,\nktorý je držiteľom licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe.\nŽalobca netvrdil, že by sa na neho vzťahovala výnimka podľa § 79 ods. 3 zákona o poskytovateľoch.\nŽalobca držiteľom licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (§ 68 ods. 1 písm. a) zákona č.\n578/2004 Z.z.) nie je; je fyzickou osobou, ktorá poskytuje zdravotnú starostlivosť na základe povolenia\nna výkon povolania zubný lekár, ktoré vydala Slovenská komora zubných lekárov podľa § 68 ods. 1 písm.\nb) zákona č. 578/2004 Z.z. dňa 25. augusta 2005 pod č.: 0928/05. Z tohto jeho postavenia mu vyplýva\npovinnosť vykonávať lekársku službu prvej pomoci podľa rozpisu určeného samosprávnym krajom.\nVykonanie tejto povinnosti nemožno odmietnuť len z dôvodu sporu o charakter zmluvného vzťahu (príp.\nspôsob a výšku odmeňovania) medzi žalobcom a spoločnosťou ADMEUM, s.r.o. ako prevádzkovateľom\nšpecializovanej zubno-lekárskej služby prvej pomoci v prevádzke Poliklinika II, P. Mudroňa 14, Martin.\n\nPokiaľ žalobca tvrdil, že lekársku službu prvej pomoci by mohol vykonávať len v pracovno-právnom\nvzťahu s poskytovateľom, ktorý je oprávnený na základe vydaného povolenia prevádzkovať ambulanciu\nlekárskej služby prvej pomoci, inak by porušil povinnosti uvedené v § 3 ods. 4 zákona o poskytovateľoch,\ntáto jeho námietka nie je dôvodná.\nUstanovenie § 3 ods. 4 zákona o poskytovateľoch upravuje spôsob vykonávania zdravotníckeho\npovolania alternatívne, či už na základe pracovnoprávneho vzťahu alebo na základe povolenia na\nprevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia alebo určenej licencie.\nAko je uvedené vyššie, žalobca vykonáva zdravotnícke povolanie na základe povolenia na\nprevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia podľa § 3 ods. 4 písm. b) zákona o poskytovateľoch a\npráve z toho titulu je povinný zo zákona vykonávať lekársku službu prvej pomoci podľa rozpisu\nurčeného samosprávnym krajom v určenom zdravotníckom zariadení poskytovateľa, ktorý je oprávnený\nna základe vydaného povolenia prevádzkovať ambulanciu lekárskej služby prvej pomoci.\nŽalobca preto bol povinný vykonať lekársku službu prvej pomoci podľa rozpisu určeného samosprávnym\nkrajom.\nNeuzavretie zmluvy s poskytovateľom lekárskej služby prvej pomoci, z dôvodu nesúhlasu žalobcu\ns podmienkami odmeňovania, nezbavuje žalobcu povinnosti vykonať službu podľa rozpisu ŽSK.\nOdmeňovania v súlade s jeho predstavou sa žalobca môže domáhať v inom konaní, nie v konaní o\npreskúmanie rozhodnutia správneho orgánu o uložení pokuty za porušenie jeho povinnosti.\nZ uvedených dôvodov aj odvolací súd považoval rozhodnutie žalovaného za súladné so zákonom, a\npreto rozsudok krajského súdu potvrdil ako vecne správny (§ 219 O.s.p.).\nO trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku v\nsúlade s § 246c ods. 1 v spojení s - § 224 ods. 1 a § 250k ods. 1 O.s.p., keďže žalobca v odvolacom\nkonaní nebol úspešný a žalovanému taká náhrada nepatrí.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "6S/71/2013", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:b257a8eb-c63c-4863-9284-066a3d01a70f", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 113/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 113/2011 z 28. 11. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-11-28", "citacie_n": 36, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b257a8eb-c63c-4863-9284-066a3d01a70f"}], "citovane_v": []}