{"guid": "b7639cd8-5d05-49a7-af06-17238e747d98:23a23350-324b-4249-ac40-99e74acdf5d8", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:1012201400.1", "spisova_znacka": "5Sžf/60/2014", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/60/2014 z 28. 4. 2016", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 28. apríla 2016, sp. zn. 5Sžf/60/2014, ECLI:SK:NSSR:2016:1012201400.1", "identifikacne_cislo": "1012201400", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jarmila Urbancová", "datum_vydania": "2016-04-28", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2004/222", "nazov": "zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/222-2004"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/23a23350-324b-4249-ac40-99e74acdf5d8", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:1012201400.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2016:1012201400.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2016:1012201400.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n5Sžf/60/2014\n1012201400\n28. 04. 2016\nJUDr. Jarmila Urbancová\nECLI:SK:NSSR:2016:1012201400.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a\nčlenov senátu JUDr. Milana Moravu a JUDr. Petry Príbelskej, PhD., v právnej veci žalobkyne obchodnej\nspoločnosti W4, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Kopčianska 63, zastúpenej Advokátskou kanceláriou\nOLEXOVA VASILISIN, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Dunajská 18, proti žalovanému Finančnému\nriaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom v Banskej Bystrici, Lazovná ulica č. 63, o preskúmanie\nzákonnosti rozhodnutia žalovaného zo 7. mája 2012, č.1020502/1/963174/2012/5060-r, na odvolanie\nžalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 4S 154/2012-82 z 11. apríla 2014, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 4S 154/2012-82\nz 11. apríla 2014 p o t v r d z u j e .\nÚčastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nNapadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) v konaní podľa druhej hlavy\npiatej časti Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol podľa § 250j ods. 1 OSP žalobu\nžalobkyne proti rozhodnutiu žalovaného č. 1020502/1/963174/2012/5060-r zo 7. mája 2012, ktorým\nzamietol odvolanie žalobkyne a potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Bratislava V (ďalej len správca\ndane) č. 604/230/132416/09/Avar z 12. novembra 2009, ktorým žalobkyni nepriznal nadmerný odpočet\nza zdaňovacie obdobie október 2008 vo výške 25 961,93 € a určil mu vlastnú daňovú povinnosť vo\nvýške 4 248,62 €.\nKrajský súd posudzujúc správnosť záverov daňových orgánov pri svojom rozhodovaní vychádzal z\nustanovení čl.131 a 138 ods. 1 Smernice Rady č. 2006/112/ES o spoločnom systéme DPH (ďalej len\n„smernica“) a § 43 ods. 1 až 5 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení platnom v\nrozhodnom čase (ďalej len „zákon o DPH“), a dospel k záveru, že neboli zistené žiadne skutočnosti,\nktoré by odôvodňovali zrušenie napadnutého rozhodnutia.\nZ administratívneho spisu mal krajský súd preukázané, že správca dane vykonal u žalobkyne daňovú\nkontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie október 2008. Z kontroly bol 7. októbra 2009\nvyhotovený protokol č.j. 604/321/119865/2009/Klab, ktorý bol so žalobkyňou prerokovaný aj doručený 6.\nnovembra 2009. Z faktúry č. 08-10-002 zo 6. októbra 2008 vyplýva, že táto bola vystavená za dodávku\ntovaru - detské čistiace a vlhčené utierky - pre odberateľa DAJAMAND, s.r.o. so sídlom v Bulharsku, bez\ndane v celkovej sume 4 790 120,- Sk. Platiteľ podal zároveň za zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok 2008\nsúhrnný výkaz, v ktorom bol uvedený bulharský nadobúdateľ tovaru. Na základe medzinárodnej výmeny\ndaňovej informácie správca dane zistil, že uvedený nadobúdateľ tovaru nebol nikdy registrovaný ako\nplatiteľ dane z pridanej hodnoty, hoci na predmetnej faktúre bolo uvedené jeho IČ DPH 175202337.\n\nZ výpovede žalobkyne uvedenej v „doplnení odvolania z 30. novembra 2009“ vyplýva, že nemala\nvedomosť o tom, že údaje o identifikačnom čísle dane z pridanej hodnoty spoločnosti DAJAMAND s.r.o.\nso sídlom v Bulharsku sú nepravdivé. Čiže mala za to, že koná s platcom DPH.\nStotožniac sa s názorom žalovaného krajský súd uviedol, že žalobkyňa nesplnila podmienky na\noslobodenie od dane, keďže bulharský partner nebol platcom DPH, preto žalobkyňa nemohla fakturovať\ndodávku tovaru bez dane, nakoľko miesto zdaniteľného obchodu bolo tuzemsko.\nKrajský súd poukázal na to, že ak zákonodarca požaduje, aby daňový subjekt preukázal všetky\nskutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol\nvyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť\npovinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom (§ 29 ods. 8 zákona o správe daní),\nna ich bezpodmienečné splnenie sa viaže daňová povinnosť daňového subjektu, ako aj nárok na odpočet\ndane. Ich nesplnenie pritom nie je možné odpustiť. Krajský súd ďalej konštatoval, že pokiaľ žalobkyňa\ntvrdila, že i napriek zisťovaniu identifikačného čísla DPH nevedela, že nadobúdateľ tovaru v Bulharsku\nnebol platcom DPH, a ako platiteľka DPH uplatnila nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry,\npotom musela preukázať, že boli naplnené zákonné podmienky na takýto postup.\nSúčasne krajský súd uviedol, že pri predaji tovaru do iného členského štátu bez slovenskej dane je\npredávajúci povinný vyhotoviť faktúru, ktorá okrem bežných náležitostí faktúry v obchodnom styku musí\nobsahovať identifikačné číslo pre DPH predávajúceho, ako aj identifikačné číslo pre DPH kupujúceho,\nktoré žalobkyňa nesporne zisťovala, avšak nie dostatočne dôsledne. Ak teda slovenský podnikateľ\npredáva tovar, ktorý je odoslaný alebo prepravený ním alebo inou osobou na jeho účet, príp. kupujúcim\nalebo inou osobou na jeho účet z tuzemska do iného členského štátu, je takéto dodanie tovaru\noslobodené od slovenskej dane. Uvedené podľa krajského súdu platí v prípade, ak je nadobúdateľ\n(kupujúci) registrovaný pre DPH v inom členskom štáte. Nadobúdateľ je potom povinný v tomto členskom\nštáte zaplatiť daň z tzv. intrakomunitárneho nadobudnutia tovaru.\nO náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa § 250k ods. 1 OSP tak, že neúspešnej žalobkyni\nprávo na ich náhradu nepriznal.\nProti tomuto rozsudku podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov podľa § 205 ods.\n2 písm. b/ a f/ a § 221 ods. 1 písm. f/ OSP, domáhajúc sa aby Najvyšší súd Slovenskej republiky\nrozsudok krajského súdu zmenil tak, že zruší napadnuté rozhodnutie Daňového riaditeľstva (dnes\nFinančného riaditeľstva) č. 1020502/1/963174/2012/5060-r zo 7. mája 2012 a rozhodnutie Daňového\núradu Bratislava V č. 604/230/132416/09/Avar z 12. novembra 2009 a vec vráti na ďalšie konanie.\nZároveň si uplatnila náhradu trov konania.\nŽalobkyňa namietala, že stanovisko krajského súdu, ktorý na pojednávaní 11. apríla 2014 odmietol\npojednávať, keď za žalobkyňu bol prítomný advokátsky koncipient, ktorý je zapísaný v Slovenskej\nadvokátskej komore u právneho zástupcu žalobkyne, je neprípustne formálne a neudržateľné pre\nrozpor s obsahom a účelom § 250a OSP. Uviedla, že jediný cieľ sledovaný citovaným ustanovením\nje zabezpečiť vzhľadom na zložitosť inštitútu súdneho prieskumu správneho rozhodnutia dostatočnú\nprávnu odbornosť zastúpenia, pričom minimálna úroveň odbornosti je zákonom výslovne stanovená na\n„právnické vzdelanie“ a túto úroveň každý koncipient spĺňa. Zároveň poukázala na nález ÚS SR č. II. ÚS\n135/04 podľa ktorého „prílišný formalizmus pri posudzovaní úkonov účastníkov občianskeho súdneho\nkonania a nadmerný tlak na dopĺňanie takých náležitostí do procesných úkonov účastníkov, ktoré\nnemajú základný význam pre ochranu zákonnosti, nie sú v súlade s ústavnými princípmi spravodlivého\nprocesu.“ Podľa žalobkyne jej bola uvedeným postupom odňatá možnosť vyjadriť sa k prejednávaným\nskutočnostiam a ovplyvniť rozhodnutie vo veci ako zákonom priznaný spôsob konania pred súdom.\nZároveň namietala, že súd sa žiadnym spôsobom vo svojom rozhodnutí nevysporiadal so stanoviskom k\nvyjadreniu žalovaného určeným na prednes na pojednávaní 11. apríla 2014, napriek tomu, že argumenty\nv ňom uvedené boli spôsobilé zmeniť právny názor o veci, čím rozhodnutie trpí rozporom s právom\nžalobkyne na spravodlivý súdny proces podľa praxe ÚS SR.\nV dôvodoch svojho odvolania ďalej poukázala na to, že v konaní pred prvostupňovým súdom neboli\nposúdené žalobné námietky a to, že žalovaný sa nevysporiadal s námietkou žalobkyne v správnom\nkonaní o potrebe uplatnenia práva EÚ, ani s námietkou obsahu práva EÚ, že dodávateľ má byť podľa\n\npráva EÚ oslobodený od DPH aj v prípade dodania odberateľovi vystupujúcemu len ako registrovanému,\nnie len reálne registrovanému, pričom toto pravidlo zakotvené v čl. 138 smernice má prednosť pred § 43\nods. 1 zákona o DPH. Rovnako sa krajský súd nezaoberal namietaným porušením ustanovenia § 250j\nods. 7 OSP žalovaným, keď nerešpektoval príkaz správneho súdu vo veci KSBA/3S/182/2010 zaoberať\nsa čl. 138 smernice, ako ani porušením § 2 ods. 2 zákona o správe daní, keď v rámci plnenia súčinnosti\nžalovaný žalobkyňu nevyzval na preukázanie splnenia podmienok podľa čl. 138 smernice.\nPoukázala na znenie čl. 138 smernice, podľa ktorého vzniká nárok na oslobodenie od DPH pri dodaní\nosobe registrovanej na DPH alebo osobe takto vystupujúcej na rozdiel od znenia § 43 ods. 1 zákona\no DPH, podľa ktorého vzniká nárok na oslobodenie od DPH pri dodaní osobe registrovanej na DPH.\nUviedla zároveň, že smernica splnomocnila členské štáty len na stanovenie podmienok t.j. bližšiu\nšpecifikáciu pravidla, nie na širšie zasahovanie do zásady neutrality, než to stanovila EÚ po dlhodobom\nvyvažovaní jednotlivých princípov európskeho práva. Odvolávala sa na rozhodnutie SDEÚ vo veci\nC-587/10 VSTR, v ktorom súd vyslovil, že nemecký zákon stanovujúci, že oslobodený je len prípad, kedy\nodberateľ je identifikovaný pre DPH v členskom štáte, je v rozpore so smernicou. Nakoľko slovenský\npredpis je rovnaký, podľa žalobkyne nie je dôvod pre opačný právny záver.\nĎalej poukázala aj na rozhodnutie najvyššieho súdu vo veci 3Sžf/1/2010, v ktorom súd uviedol,\nže okolnosti vyvodzujúce úmysel a vedomosť daňového subjektu o podvodnom konaní obchodného\npartnera v reťazovej transakcii, zisťuje a dokazuje daňový úrad, čo musí byť v rozumnej miere s\nohľadom na obvyklú opatrnosť, ktorú možno predpokladať v obchodnom styku. Na základe uvedeného\nkonštatovala, že zisťovanie registrácie online presahuje rámec obvyklej opatrnosti, čo by znamenalo\nnadmerný tlak na subjekty medzinárodného obchodu.\nS odvolaním sa na rozhodnutie najvyššieho súdu 3Sžf/1/2011, ako aj na rozsudok SDEÚ vo veci C-80/11\nMahagebén, podľa ktorého daňový subjekt nezodpovedá za nezrovnalosti ani porušenie daňových\npovinností u jeho dodávateľa ani odberateľa, podľa názoru žalobkyne, ak sa dodávateľ preukáže\nhodnoverným dokladom o DPH obvyklým spôsobom, nemôže byť dobromyseľná strana zodpovedná\nza tieto dôsledky.\nŽalovaný vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 29. júla 2014 navrhoval, aby Najvyšší súd Slovenskej\nrepubliky rozsudok krajského súdu potvrdil. Mal za to, že krajský súd správne hodnotil právnu stránku\nveci a dôkladne sa ňou zaoberal.\nNesúhlasiac s tvrdeniami žalobkyne uviedol, že smernica, ktorá bola premietnutá do zákona o DPH s\núčinnosťou od 1. mája 2004, obsahuje pätnásť hláv a 414 článkov, ktoré na seba vzájomne nadväzujú,\na preto nie je možné vytrhnúť z tohto komplexu jeden článok a dovolávať sa jeho aplikácie. V rámci\ntransformácie tejto smernice zákonodarca do ustanovenia § 43 zákona o DPH ustanovil hmotnoprávne\npodmienky, na základe ktorých priznáva oslobodenie od dane z pridanej hodnoty tak, že oslobodenie\nod dane je dodanie tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravený z tuzemska do iného členského štátu\npredávajúcim alebo nadobúdateľom tovaru na ich účet, ak nadobúdateľ je osobou identifikovanou pre\ndaň v inom členskom štáte.\nUviedol, že skutočnosť, že daňový subjekt bol odberateľom oklamaný predložením „sfalšovaného\ndokladu“ o pridelení identifikačného čísla pre DPH v Bulharsku, nie je vecou daňových orgánov, ale\nsamotných účastníkov obchodného prípadu, pritom daňový subjekt si mohol overiť skutočnosť, či jeho\nodberateľ bol v čase dodávky tovaru platiteľom dane z pridanej hodnoty v príslušnom členskom štáte\nEÚ a to na webovej stránke FR SR, kde sú uvedení všetci platitelia v rámci Európskej únie, alebo v\nzmysle § 31 ods. 18 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a o zmenách v sústave územných finančných\norgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.“ alebo „zákon o správe daní“)\npožiadať FR SR o poskytnutie informácie, či právnická osoba je registrovaná pre DPH v inom členskom\nštáte Európskej únie, ani jednu z týchto zákonných možností však žalobkyňa nevyužila.\nK námietke žalobkyne, že žalovaný nerešpektoval príkaz Krajského súdu v Bratislave č.k. 3S/182/2010)\nvo veci uviedol, že žalovaný sa vysporiadal s námietkou krajského súdu ohľadne aplikovania čl. 138\nsmernice a vo svojom rozhodnutí č. 1020502/1/963174/2012/5060-r zo 7. mája 2012 podrobne uviedol\npodmienky oslobodenia od dane pri intrakomunitárnom dodaní tovaru do iného členského štátu, s čím\nsúhlasil aj krajský súd, keď žalobu žalobkyne napadnutým rozsudkom zamietol.\n\nV tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR č.k. 8Sžf/28/2011, ktorý na str. 9 uvádza:\n„Zákonodarca v právnej norme ustanovenej v § 43 ods. 1 zákona o DPH platného v kontrolovanom\nzdaňovacom období ustanovil hmotnoprávne podmienky, na základe ktorých priznáva oslobodenie od\nDPH tak, že oslobodené od dane je dodanie tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravený z tuzemska do\niného členského štátu predávajúcim alebo nadobúdateľom tovaru alebo na ich účet, ak nadobúdateľ je\nosobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte“.\nŽalovaný sa odvolával aj na právne závery uvedené v rozhodnutí najvyššieho súdu č.k. 8Sžf/34/2012:\n„je aj na samotnom daňovom subjekte, aby už v daňovom konaní tvrdil a preukazoval existenciu\nprevádzaného tovaru a v tomto smere sa nespoliehal na aktivizmus súdu v prieskume zákonnosti\nrozhodnutia, z ktorého v konečnom dôsledku vo vzťahu k skutkovým zisteniam súd vychádza (§ 250i\nods. 1 OSP). Pokiaľ sa týka spoločenských podmienok a vývoja v daňovej oblasti, odvolací súd nemôže\nnespomenúť zistenia Inštitútu finančnej politiky MF SR, podľa ktorých príjem z DPH do štátneho rozpočtu\nnekopíruje vývoj ekonomiky, čo je dôsledok daňových únikov. Aj takéto informácie odrážajúce stav\nspoločnosti, predovšetkým vo vzťahu k dodržiavaniu daňových predpisov a deformácii podnikateľského\nprostredia a dávajú signál pre dôsledné skúmanie reálnosti obchodov pre odpočet DPH. Samozrejme\naj znalosť súdu o týchto pomeroch v spoločnosti v spojení s obsahom administratívneho a súdneho\nspisu ako i výsledkami dokazovania v ich vzájomnej súvislosti, je jedným z podkladov pre spravodlivé\nrozhodovanie vo veci“.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v\nspojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu\npredchádzalo, v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá\nOSP), odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP), keď\ndeň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej\nstránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk <http://www.nsud.sk> (§ 156 ods. 1 a ods.\n3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobkyne\nnie je možné priznať úspech.\nPredmetom konania v danej veci bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. žalovaného\nč.1020502/1/963174/2012/5060-r zo 7. mája 2012, ktorým zamietol odvolanie žalobkyne a potvrdil\nrozhodnutie správcu dane č. 604/230/132416/09/Avar z 12. novembra 2009, ktorým žalobkyni nepriznal\nnadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie október 2008 vo výške 25 961,93 € a určil mu vlastnú daňovú\npovinnosť vo výške 4 248,62 €.\nV správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická\nosoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada,\naby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP).\nJednou zo základných zásad daňového konania je v zmysle zákona č. 511/1992 Zb. zásada zákonnosti,\nktorá ustanovuje povinnosť pre správcu dane v daňovom konaní postupovať v súlade so všeobecne\nzáväznými právnymi predpismi (§ 2 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb.). V zmysle zásady súčinnosti (§ 2\nods. 2 zákona č. 511/1992 Zb.) správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými\nsubjektmi. Pre daňovú kontrolu a daňové konanie je jednou z najvýznamnejších zásad tzv. zásada\nvoľného hodnotenia dôkazov (§ 2 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb.), podľa ktorej správca dane hodnotí\ndôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom\nprihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Zásada rovnosti (§ 2 ods. 7 zákona č. 511/1992\nZb.), podľa ktorej všetky daňové subjekty majú v daňovom konaní rovnaké práva a povinnosti, vo svojej\npodstate vychádza z ústavnej zásady rovnosti účastníkov (čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky).\nÚčelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými\nhmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon o správe daní a poplatkov\npreto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či daňové subjekty si splnili svoje\npovinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o fiskálne záujmy štátu, zákon\no správe daní a poplatkov obsahuje osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných\nskutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.\nPodľa § 29 ods. 1 zákona o správe daní dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové\nkonanie.\n\nPodľa § 29 ods. 2 zákona o správe daní, správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre určenie\ndaňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.\nPodľa § 29 ods. 4 zákona o správe daní, ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno\nzistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti, a ktoré nie sú získané\nv rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov\n(priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky,\nverejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné\nzáznamy vedené daňovými subjektami a doklady k nim.\nPodľa § 29 ods. 8 zákona o správe dani, daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na\nsprávne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, alebo na\nktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť,\nsprávnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.\nV každom členskom štáte EU platia dva právne poriadky a to právny poriadok členského štátu a právny\nporiadok Spoločenstva. Pritom právo Spoločenstva má aplikačnú prednosť pred národným právom. Túto\nskutočnosť odvodil Súdny dvor z čl. 249 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva.\nSúdny dvor Európskej únie hovorí často o zásade výkladu národného práva v súlade so smernicou\n(pozri napr. Rozsudok SDEÚ z 10.04.1984, č.k. 14/83 vo veci Von Colson a Kamann, zbierka 1990, s.\n01891, bod 26, rozsudok SDEÚ z 5.10.2004, C-397/01 vo veci Pfeiffer na. Zbierka 2004, I-088 35, bod\n113). V intenciách tejto zásady musí aj súd členského štátu EÚ vykladať vnútroštátne právo s ohľadom\nna znenie a účel Smernice o DPH.\nPodľa čl. 131 smernice oslobodenia od dane ustanovené v kapitolách 2 až 9 sa uplatňujú bez toho, aby\nboli dotknuté ostatné ustanovenia Spoločenstva a v súlade s podmienkami, ktoré členské štáty stanovia\nna účely zabezpečenia správneho a jednoznačného uplatňovania tohto oslobodenia od dane a na účely\npredchádzania akýmkoľvek možným daňovým únikom, vyhýbaniu sa dani alebo zneužitiu dane.\nPodľa čl. 138 ods. 1 smernice členské štáty oslobodia od dane dodanie tovaru odoslaného\nalebo prepraveného do miesta určenia mimo ich územia, ale v rámci Spoločenstva predávajúcim,\nnadobúdateľom alebo na ich účet, uskutočnené pre inú zdaniteľnú osobu alebo nezdaniteľnú právnickú\nosobu konajúcu ako takú v inom členskom štáte, než je členský štát, v ktorom sa odoslanie alebo\npreprava tovaru začala.\nPodľa § 43 ods. 1 zákona o DPH, oslobodené od dane je dodanie tovaru, ktorý je odoslaný alebo\nprepravený z tuzemska do iného členského štátu predávajúcim alebo nadobúdateľom tovaru alebo na\nich účet, ak nadobúdateľ je osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte.\nPodľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v\nrozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.\nPodľa čl. 152 ods. 4 Ústavy SR, výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných\nvšeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) mal obsahu pripojeného administratívneho\nako aj súdneho spisu za preukázané, že správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu dane z\npridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie október 2008. Z kontroly bol 7. októbra 2009 vyhotovený\nprotokol č.j. 604/321/119865/2009/Klab, ktorý bol so žalobcom prerokovaný aj doručený 6. novembra\n2009. Z faktúry č. 08-10-002 zo dňa 6. októbra 2008 vyplýva, že táto bola vystavená za dodávku tovaru\n- detské čistiace a vlhčené utierky - pre odberateľa DAJAMAND s.r.o. so sídlom v Bulharsku, bez dane\nv celkovej sume\n4 790 120,- Sk v roku 2008. Platiteľ podal zároveň za zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok 2008 súhrnný\nvýkaz v ktorom bol uvedený bulharský nadobúdateľ tovaru. Na základe medzinárodnej výmeny daňovej\ninformácie správca dane zistil, že uvedený nadobúdateľ tovaru nebol nikdy registrovaný ako platiteľ\ndane z pridanej hodnoty, hoci na predmetnej faktúre bolo uvedené jeho IČ DPH 175202337. Z výpovede\n\nžalobcu uvedenej v „doplnení odvolania z 30. novembra 2009“ vyplýva, že nemal vedomosť o tom,\nže údaje o identifikačnom čísle dane z pridanej hodnoty spoločnosti DAJAMAND, s.r.o. so sídlom v\nBulharsku sú nepravdivé. Čiže mal za to, že koná s platcom DPH. Následne bolo vydané prvostupňové\nrozhodnutie č. 604/230/132416/09/Avar z 12. novembra 2009, ktoré na odvolanie žalobcu potvrdil\nžalovaný rozhodnutím č. 1/222/3207 - 28875/2010/991031-r z 8. marca 2010. Toto rozhodnutie Krajský\nsúd v Bratislave rozsudkom č. 3S/182/2010 zo 17. januára 2012 zrušil z dôvodu nesprávneho právneho\nposúdenia veci a nedostatočného zdôvodnenia rozhodnutia a vrátil žalovanému na ďalšie konanie.\nŽalovanému uložil vyhodnotiť námietky žalobkyne týkajúce sa použitia čl. 138 ods. 1 Smernice na danú\nvec.\nV preskúmavanom rozhodnutí č.1020502/1/963174/2012/5060-r zo 7. mája 2012 žalovaný poukázal\nna transformáciu vyššie uvedeného článku smernice do ustanovenia § 43 zákona o DPH, ktorým\nzákonodarca ustanovil hmotnoprávne podmienky, na základe ktorých priznáva oslobodenie od DPH\ntak, že oslobodenie od dane je dodanie tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravený z tuzemska do\niného členského štátu predávajúcim alebo nadobúdateľom tovaru na ich účet, ak nadobúdateľ je osobou\nidentifikovanou pre daň v inom členskom štáte. V tejto súvislosti poukázal na to, že keďže daňový subjekt\nvierohodným spôsobom nepreukázal, že zákonom stanovené podmienky boli zo strany platiteľa splnené,\npostup správcu dane pri nepriznaní fakturácie bez dane bol v súlade s platnými právnymi predpismi.\nK tvrdeniu daňového subjektu, že správca dane nesprávne vo svojom rozhodnutí aplikoval § 43 ods.\n1 zákona o DPH, keď mal v zmysle článku 7 ods. 2 Ústavy SR prihliadať na znenie článku 138 ods. 1\nsmernice uviedol, že daňový subjekt si sám vo svojom daňovom priznaní uplatnil oslobodenie od dane\nv zmysle § 43 ods. 1 zákona o DPH. Zároveň dodal, že v odvolaní daňový subjekt bližšie nešpecifikuje,\nv čom správca dane nesprávne aplikoval § 43 ods. 1 vyššie citovaného zákona o DPH a v čom je tento\nparagraf v rozpore s článkom 138 ods. 1 smernice. K skutočnosti, že daňový subjekt bol odberateľom\noklamaný predložením „sfalšovaného dokladu“ o pridelení identifikačného čísla pre DPH v Bulharsku,\nje na samotnom účastníkovi obchodného prípadu overenie si skutočnosti, či jeho odberateľ bol v čase\ndodávky tovaru platiteľom dane z pridanej hodnoty v príslušnom členskom štáte EU. Toto si mohol overiť\nna webovej stránke DR SR, kde sú uvedení všetci platitelia v rámci Európskeho spoločenstva, alebo\nv zmysle ustanovenia § 31 ods. 18 zákona č. 511/1992 Zb. požiadať DR SR o poskytnutie informácie,\nči právnická osoba je registrovaná pre daň z pridanej hodnoty v inom členskom štáte Európskej únie.\nDaňový subjekt však ani jednu z týchto zákonných možností nevyužil. Žalovaný záverom konštatoval,\nže keďže daňový subjekt vierohodným spôsobom nepreukázal, že vyššie citované zákonné podmienky\nboli zo strany platiteľa splnené, postup správcu dane pri nepriznaní dodávky tovaru s oslobodením od\ndane v zmysle § 43 ods. 1 zákona o DPH bol v súlade s platnými právnymi predpismi.\nNajvyšší súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že správca dane v danom prípade postupoval v\nsúlade so zákonom o správe daní, vo veci si zadovážil dostatok skutkových podkladov relevantných pre\nvydanie rozhodnutia, skutkové okolnosti vyhodnotil správne a v súlade so zákonom o DPH, v daňovom\nkonaní postupoval v súčinnosti s daňovým subjektom - žalobkyňou, s tvrdeniami žalobkyne sa náležite\nvyporiadal v dôvodoch svojho rozhodnutia, ako aj náležite odôvodnil. Najvyšší súd taktiež dospel k\nzáveru, že žalovaný správny orgán v preskúmavanom rozhodnutí preskúmal postup správcu dane, ako\naj zákonnosť jeho rozhodnutia v súlade so zákonom o správe daní a v intenciách zákona o DPH a\nnáležite sa vysporiadal s odvolacími dôvodmi žalobkyne.\nZákonodarca v právnej norme ustanovenej v § 43 ods. 1, zákona o DPH platného v kontrolovanom\nzdaňovacom období ustanovil hmotnoprávne podmienky, na základe ktorých priznáva oslobodenie\nod dane z pridanej hodnoty tak, že oslobodené od dane je dodanie tovaru, ktorý je odoslaný alebo\nprepravený z tuzemska do iného členského štátu predávajúcim alebo nadobúdateľom tovaru alebo\nna ich účet, ak nadobúdateľ je osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte. Súčasne v\nprávnej norme ustanovenej v § 43 ods. 5 stanovil ďalšie podmienky, za splnenia ktorých daňovému\nsubjektu vzniká právo na oslobodenie od dane. Pokiaľ zákonodarca priamo v skutkovej podstate právnej\nnormy ustanovuje, že predpokladom oslobodenia od dane je dodanie tovaru, ktorý je odoslaný alebo\nprepravený z tuzemska do iného členského štátu predávajúcim alebo nadobúdateľom tovaru alebo na\nich účet, ak nadobúdateľ je osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte a súčasne ustanovuje,\nže platiteľ je povinný preukázať, že sú splnené podmienky oslobodenia od dane podľa zákonných\npodmienok ustanovených v hmotnoprávnej norme (§ 43 ods. 1 až 4 zákona o DPH) a že platiteľ je\npovinný preukázať dodanie tovaru do iného členského štátu, stanoviac ďalšie zákonné podmienky,\npotom predpokladom vzniku práva na oslobodenie od dane je splnenie si povinnosti platiteľom dane\n\npredložením faktúry o uskutočnení zdaniteľného plnenia a preukázanie o odoslaní alebo o prepravení\ntovaru z tuzemska do iného členského štátu relevantným dokladom o odoslaní alebo preprave tovaru.\nPre súd je rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia; súd\nprihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť\nnapadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 veta prvá, ods. 3 OSP).\nPodľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku ustanovujúcej správne súdnictvo súd pri\npreskúmavaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu preskúmava zákonnosť rozhodnutia a postupu\nnielen so zreteľom na hmotné právo, ale posudzuje zákonnosť rozhodnutia a postupu aj vzhľadom\nk tomu, či správny orgán postupoval v konaní v súlade s procesnými predpismi a v rámci súdneho\nprieskumu prihliada k tým procesným vadám, ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie\nvo veci.\nSúd prvého stupňa v preskúmavanej veci, postupujúc v intenciách citovanej právnej normy Občianskeho\nsúdneho poriadku a v súlade s právnou úpravou ustanovenou v § 247 a nasl., preskúmal zákonnosť\nrozhodnutia žalovaného správneho orgánu a postup mu predchádzajúci a v rámci toho aj zákonnosť\nrozhodnutia a postupu správcu dane v rozsahu žalobných dôvodov a v odôvodnení napadnutého\nrozsudku sa náležite vysporiadal s jednotlivými žalobnými námietkami. Najvyšší súd sa stotožňuje s\nnázorom súdu prvého stupňa, že v preskúmavanej veci bolo relevantným spôsobom preukázané, že\nžalobkyňa za zdaňovacie obdobie október 2008 nesplnila zákonné podmienky na oslobodenie od dane z\npridanej hodnoty z tuzemska do iného členského štátu podľa § 43 zákona o DPH vykonaným obchodom\npreukázaným na základe ňou vystavenej a k daňovej kontrole predloženej faktúry č. 08-10-002 zo 6.\noktóbra 2008, z ktorej vyplýva, že bola vystavená za dodávku tovaru - detské čistiace a vlhčené utierky\n- pre odberateľa DAJAMAND s.r.o. so sídlom v Bulharsku, ktorý nikdy nebol registrovaný ako platiteľ\ndane. Z uvedených dôvodov najvyšší súd považuje záver súdu prvého stupňa o tom, že správne orgány\noboch stupňov v preskúmavanej veci postupovali v súlade so zákonom, keď žalobkyni ako platiteľovi\ndane určili vlastnú zdaňovaciu povinnosť za zdaňovacie obdobie október 2008 daň z pridanej hodnoty\nv daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie október 2008, za skutkovo správny a v súlade so zákonom.\nPre DPH je rozhodujúce zachovanie princípu daňovej neutrality. V prípade dodania tovaru do iného\nčlenského štátu EU je tovar oslobodený od DPH na výstupe iba v prípade, ak bol skutočne prepravený\nz tuzemska a platiteľ je schopný túto skutočnosť správcovi dane preukázať. Splnenie podmienok\noslobodenia od dane je povinný preukázať platiteľ dane (§ 43 ods. 5 zákon č. 222/2004 Z.z.), ide\nteda o jeho dôkaznú povinnosť. Uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod\nkontrolou daňového subjektu. Právny rámec EÚ pre mechanizmus intrakomunitárnych obchodov ukladá\nčlenským štátom stanoviť zákonné podmienky na účely zabezpečenia správneho a jednoznačného\nuplatňovania daňových predpisov za účelom predchádzania akýmkoľvek možným daňovým únikom,\nvyhýbaniu sa dani alebo zneužitiu dane. V uvedenom prípade je v rozpore s výkladom daňových\npredpisov, pokiaľ by konanie žalobkyne, ktorá vstúpila do obchodného styku s právnym subjektom bez\nrelevantných informácii o jeho identifikácii pre daň v inom členskom štáte a nevyužila zákonné možnosti\npre overenie týchto informácii na webovej stránke FR SR, kde sú uvedení všetci platitelia v rámci EÚ\nalebo žiadosťou o poskytnutie týchto v zmysle § 31 ods. 18 zákona č. 511/1992 Zb. informácie, čím\nzanedbala obvyklú opatrnosť, ktorú možno predpokladať v obchodnom styku, bolo na jej prospech, preto\nju za uvedených podmienok nemožno zbaviť zodpovednosti za nesplnenie podmienok podľa § 43 ods.\n1 zákona o DPH. V daňovom konaní musí vždy existovať daňovými dokladmi deklarovaná transakcia.\nDaňový subjekt ako platiteľ dane má možnosť si obstarať dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia\npreukázateľnosť určitej daňovej transakcie, správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje\nskutočnosti rozhodujúce pre určenie dane (§ 15 ods. 1 zákon č. 511/1992 Zb.).\nNajvyšší súd neprihliadol na námietku žalobkyne uvedenú v jej odvolaní k formalistickému prístupu\nkrajského súdu, keď nepripustil na pojednávaní 11. apríla 2014 zastúpenie žalobkyne advokátskym\nkoncipientom, pričom k uvedenému poukázal na § 1 OSP, podľa ktorého úprava postupu súdu\na účastníkov konania v občianskom súdnom konaní má zabezpečiť spravodlivú ochranu práv a\noprávnených záujmov účastníkov. Podľa § 250a OSP v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí\norgánov verejnej správy žalobca musí byť zastúpený advokátom (pokiaľ zákon výslovne neustanovil, že\ntaké zastúpenie sa nevyžaduje). Zastúpenie advokátom v konaní podľa druhej hlavy piatej časti OSP\nznamená, že v konaní pred súdom - osobitne na pojednávaní koná za žalobcu advokát. Advokátom je\n\nosoba zapísaná v zozname vedenom SAK ako advokát. Advokátsky koncipient nie je advokátom a v\nsprávnom súdnictve preto nemôže byť aplikované ustanovenie § 25 ods. 3 OSP, podľa ktorého advokát\nje oprávnený dať sa zastupovať prípadne advokátskym koncipientom, ktorého zamestnáva. Ustanovenie\n§ 250a OSP má obligatórnu povahu a preto ani podľa § 246c OSP neprichádza v úvahu primerané\npoužitie ustanovení I. časti OSP (§ 25).\nNajvyšší súd rovnako neprihliadol na námietky žalobkyne, ktorými namietala nesprávne právne závery\nsúdu prvého stupňa a daňových úradov, ako aj nevysporiadanie sa a nesprávne vyhodnotenie jej\nnámietok poukazujúcich na nesprávnu aplikáciu predpisov EÚ. Najvyšší súd tieto námietky žalobkyne\nvyhodnotil ako účelové a vznesené z dôvodov privodiť si priaznivejšie rozhodnutie, za účelom vyhnúť s\nplatenia dane z pridanej hodnoty z prebehnutého intrakomunitárneho obchodu. Najvyšší súd súčasne\ndospel k záveru, že súd prvého stupňa žalobnými námietkami, ktoré sú v podstate rovnaké ako\nodvolacie, sa náležite zaoberal, ktorá skutočnosť vyplýva z odôvodnenia jeho rozsudku. A aj podľa\nnázoru najvyššieho súdu z administratívneho spisu žalovaného vyplýva, že správne orgány oboch\nstupňov sa náležite vecou zaoberali, v preskúmavanej veci si zadovážili dostatok skutkových podkladov,\nrelevantných pre vydanie rozhodnutia vo veci a skutkové zistenia v rozhodnutí riadnym spôsobom opísali\na na základe ich vyhodnotenia v súlade s príslušnými právnymi\nNajvyšší súd v konaní žalovaného správneho orgánu nezistil ani takú vadu, ktorá mohla mať vplyv\nna zákonnosť napadnutého správneho rozhodnutia (§ 250j ods. 3 OSP), v dôsledku čoho nemožno\nkonštatovať, že napadnuté rozhodnutie správneho orgánu alebo jeho postup nie je v súlade so zákonom.\nNepochybil preto krajský súd, ak žalobu zamietol.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené vyššie považoval námietky žalobkyne\nuvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné, ktoré nemohli ovplyvniť posúdenie\ndanej veci a preto napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave ako vecne správny podľa § 250ja\nods. 3 veta druhá OSP a § 219 ods. 1 OSP potvrdil, stotožniac sa v zásade aj s dôvodmi jeho rozhodnutia\n(§ 219 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), nakoľko pri nedostatku žalobných dôvodov\npre zrušenie napadnutého rozhodnutia nezistil ani okolnosti, ku ktorým by musel prihliadať z úradnej\npovinnosti.\nO náhrade trov odvolacieho konania najvyšší súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 246c\nods. 1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP , nakoľko žalobkyňa v odvolacom konaní úspech nemala a\nžalovanému náhrada trov konania zo zákona neprislúcha.\nToto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9\nveta tretia zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom\nod 1. mája 2011).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}