{"guid": "1e4d5aab-412a-4f9a-be27-339fd6dbf349:88a24d16-2143-4355-9c90-62c9225e0d56", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:1012201094.1", "spisova_znacka": "6Sžf/16/2015", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžf/16/2015 z 26. 10. 2016", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 26. októbra 2016, sp. zn. 6Sžf/16/2015, ECLI:SK:NSSR:2016:1012201094.1", "identifikacne_cislo": "1012201094", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jozef Hargaš", "datum_vydania": "2016-10-26", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmeňujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/511/#paragraf-35.odsek-6", "nazov": "§ 35 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/511/#paragraf-35.odsek-6", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/511-1992/paragraf-35"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/511#paragraf-35"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/88a24d16-2143-4355-9c90-62c9225e0d56", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:1012201094.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2016:1012201094.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2016:1012201094.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n6Sžf/16/2015\n1012201094\n26. 10. 2016\nJUDr. Jozef Hargaš\nECLI:SK:NSSR:2016:1012201094.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Hargaša\na z členov senátu JUDr. Aleny Adamcovej a JUDr. Ivana Rumanu v právnej veci žalobkyne:\nOkresná prokuratúra Bratislava II, so sídlom Kvetná 13, Bratislava, proti žalovanému: Daňový\núrad Bratislava, so sídlom Ševčenkova 32, Bratislava, za účasti: BYTOČ SK, s.r.o., so sídlom\nSklenárova 4, Bratislava, IČO: 35 803 533, za ktorého koná správca konkurznej podstaty Mgr.\nĽuboš Jurčo, so sídlom kancelárie Pribinova 25, 811 09 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti\nrozhodnutí žalovaného č. 601/230/113017/10/Jand, č. 601/230/113014/10/Jand, č. 601/230/113010/10/\nJand, č. 601/230/113008/10/Jand, č. 601/230/113005/10/Jand, č. 601/230/112988/10/Jand a č.\n601/230/112981/10/Jand, všetky zo dňa 7. septembra 2010, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku\nKrajského súdu v Bratislave č. k. 1S/138/2012-70, 1S/143-148/2012 zo dňa 27. novembra 2014, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S 138/2012-70, 1S\n143-148/2012 zo dňa 27. novembra 2014 m e n í tak, že rozhodnutia žalovaného č. 601/230/113017/10/\nJand, č. 601/230/113014/10/Jand, č. 601/230/113010/10/Jand, č. 601/230/113008/10/Jand, č.\n601/230/113005/10/Jand, č. 601/230/112988/10/Jand a č. 601/230/112981/10/Jand, všetky zo dňa 7.\nseptembra 2010 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.\nÚčastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a.\nodôvodnenie:\nNapadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“ alebo „súd prvého stupňa“)\nzamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala preskúmania zákonnosti v záhlaví uvedených\nrozhodnutí, ktorými žalovaný správny orgán podľa § 35 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní\na poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov účinného do 31.12.2011 (ďalej len\n„zákon č. 511/1992 Zb.“ alebo „zákon o správe daní“) uložil daňovému subjektu BYTOČ SK, s.r.o., so\nsídlom Sklenárova 4, 821 09 Bratislava, IČO: 35 803 533, každým rozhodnutím samostatne pokutu vo\nvýške 66,38 Eur za nepredloženie hlásenia za jednotlivé zdaňovacie obdobia v lehote do troch mesiacov\npo uplynutí zdaňovacieho obdobia ustanovenej v § 49 zákona č. 595/2003 Z. z.\nV odôvodnení krajský súd konštatoval, že z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že všetky\nnapadnuté rozhodnutia žalovaného, ktorými podľa § 35 ods. 6 zákona o správe daní uložil daňovému\nsubjektu BYTOČ SK, s.r.o. pokutu vo výške 66,38 eur, nadobudli právoplatnosť, pričom deň\njednotlivých právoplatnosti sa líši v závislosti odo dňa doručenia rozhodnutia. Daňový subjekt síce proti\nprvostupňovým správnym rozhodnutiam podal odvolania, avšak tieto boli zamietnuté prvostupňovým\nsprávnym orgánom v súlade s ustanovením § 47 ods. 5 písm. d) zákona o správe daní, nakoľko smerovali\nlen proti odôvodneniu rozhodnutí bez toho, aby súčasne boli napadnuté ich výroky. Ďalej zistil, že daňový\nsubjekt žalobu proti oznámeniu Daňového úradu Bratislava II (§ 47 ods. 6 zákona o správe daní) z\n\n21.10.2010 č. 601/230/132489/10/Jand nepodal a to napriek tomu, že predmetné oznámenie súdnemu\nprieskumu nepochybne podlieha (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžo/297/2008 z 23.\njúna 2009).\nS odkazom na ust. § 35 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. v znení účinnom v čase vydania predmetného\nrozhodnutia konštatoval, že ak daňový subjekt nepredloží v ustanovenej lehote hlásenie alebo prehľad\npodľa osobitného zákona, správca dane mu uloží pokutu 66,38 Eur.\nV tomto prípade daňový subjekt si vyššie uvedené povinnosti nesplnil v zákonnej lehote a prehľady\nza jednotlivé zdaňovacie obdobia roku 2005 predkladal vždy s pravidelným oneskorením, teda\nnedodržaním stanovenej lehoty. Krajský súd konštatoval, že táto skutočnosť medzi účastníkmi konania\nnebola sporná. Spornou zostala otázka, či žalovaný správny orgán pri ukladaní sankcie nemal uplatniť\nabsorpčnú zásadu namiesto zásady sčítacej a teda či nemal účastníkovi - daňovému subjektu uložiť\njednu sankciu za všetky spáchané delikty. Krajský súd uviedol, že nesplnenie si povinnosti daňového\nsubjektu malo za následok uloženie pokuty, ktorá je obligatórna a vyplýva z ust. § 35 ods. 6 zákona o\nspráve daní a poplatkov.\nZ vyššie citovaného ustanovenia vyplýva podľa krajského súdu, že toto nedávalo správcovi dane\nmožnosť zo zákona pokutu neuložiť s tým, že by prihliadol na zákon č. 372/1990 Zb. o priestupkoch.\nNedávalo mu ani možnosť, aby pri ukladaní sankcií, uplatňoval absorpčnú zásadu namiesto zásady\nsčítacej, teda nedávalo mu možnosť, aby uložil jednu sankciu za niekoľko spáchaných správnych\ndeliktov. Krajský súd konštatoval, že každý správny delikt je samostatným deliktom, o ktorom sa vedie\nsamostatne daňové konanie. Rozhodnutie vydané v daňovom konaní je individuálnym správnym aktom,\nktorý vydáva správca dane v tej ktorej konkrétnej veci. V tomto prípade boli správcom dane vydané štyri\nrozhodnutia za štyri rôzne zdaňovacie obdobia.\nKrajský súd uviedol, že zákon č. 511/1992 Zb. neupravuje ani súbeh správnych deliktov ani absorpčnú\nzásadu ukladania pokút za správne delikty, ktorá sa uplatňuje v trestnom konaní. Samostatnosť\nzdaňovacích období, v ktorých boli jednotlivé správne delikty spôsobené, neumožňuje rozhodovanie\no správnych deliktoch ako o súbehu, pretože každé konanie o každom správnom delikte, je konaním\nsamostatným.\nKrajsky súd v Bratislave dospel k právnemu záveru totožnému s právnym záverom správnych orgánov\na konštatoval, že preskúmavanými rozhodnutiami žalovaného správneho orgánu nedošlo k porušeniu\nzákona.\nO trovách konania rozhodol krajský súd podľa ust. § 146 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku\n(ďalej len „OSP“) v spojení s ust. § 246c ods. 1 OSP tak, že v konaní účastníkom nepriznal náhradu\ntrov konania.\nProti rozsudku krajského súdu podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa, namietajúc nesprávne\nprávne posúdenie veci súdom prvého stupňa podľa § 205 ods. 2 písm. f) OSP. Nestotožnila sa\ns odôvodneným rozsudkom krajského súdu a v odvolaní poukázala aj na konštantnú judikatúru\nNajvyššieho súdu SR.\nNajvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 8Sžo/28/2007 (ZSP 69/2008) konštatoval, že v rámci verejnoprávnej\nzodpovednosti za protispoločenské konanie právna teória rozoznáva trestné činy, priestupky, iné\nsprávne delikty, v ďalšej špecifikácii ešte správne disciplinárne delikty a správne delikty poriadkové.\nDeliktom je len také porušenie povinnosti (konanie alebo opomenutie), ktoré konkrétny zákon takto\noznačuje. Rozlišovacím kritériom medzi jednotlivými druhmi deliktov podľa závažnosti je miera ich\ntypovej spoločenskej nebezpečnosti vyjadrenej v znakoch skutkovej podstaty, u iných správnych\ndeliktoch a disciplinárnych deliktoch ešte aj okruh subjektov, ktoré sa deliktu môžu dopustiť (výstižne to\nurčuje zákon o priestupkoch).\nV citovanom rozsudku sa najvyšší súd zaoberal aj viacčinným súbehom správnych deliktov: „Pri súbehu\nviacerých správnych deliktov (viacčinný súbeh) pri nedostatku špeciálnej úpravy je potrebné použiť\n„analogiae legis“ tzv. absorpčnú zásadu. Jej podstata tkvie v absorpcii sadzieb (teda prísnejší trest\npohlcuje miernejší). Zbiehajúce sa delikty sú tak postihnuté len trestom určeným pre najťažší z nich,\n\nčo pri rovnakých sadzbách pokút znamená, že správny orgán posúdi závažnosť deliktu a úhrnný trest\nuloží podľa sadzby za najzávažnejší z týchto deliktov (závažnosť pritom treba posudzovať predovšetkým\ns ohľadom na charakter individuálneho objektu deliktu, čiže záujem, proti ktorému delikt smeruje a ku\nktorému je ochrana právnym predpisom určená).“\nNajvyšší súd v odôvodnení rozhodnutia pokračoval, keď vyslovil, že „na základe analógie teda v danom\nprípade treba aplikovať pravidlá pre ukladanie úhrnného trestu, t.j. správny orgán uloží za viaceré delikty\nsankciu podľa ustanovení vzťahujúcich sa na správny delikt najprísnejšie postihnuteľný ... Ak správny\norgán teda bol toho názoru, že žalobca spáchal viacero správnych deliktov, pri ukladaní pokuty za tieto\ndelikty mal uložiť sankciu za správny delikt najprísnejšie postihnuteľný. Konajúce správne orgány mali\npostupovať pri zistení, objasnení, konaní a sankcionovaní v súlade s platnými ustanoveniami zákona ... a\npre prípad nedostatku špeciálnej zákonnej úpravy sankcionovanie je potrebné posúdiť analogicky podľa\n§ 12 ods. 2 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov.“\nPodľa žalobkyne v predmetnej veci nie je právne relevantná skutočnosť, či išlo o jednočinný alebo\nviacčinný súbeh správnych deliktov, teda či sa daňový subjekt dopustil správneho deliktu jedným,\nalebo siedmimi (ne)konaniami. Najvyšší súd totiž povinnosť správnych orgánov aplikovať pri ukladaní\nsprávnych deliktov absorpčnú zásadu miesto zásady sčítacej vyslovil aj v prípade jednočinného\nsúbehu správnych deliktov v rozsudku sp. zn. 5Sž/20/2010, ktorý poukazuje taktiež na vyššie uvedené\nrozhodnutie zverejnené ako ZSP 69/2008. Podľa rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5Sž/20/2010:\n„uloženie dvoch samostatných sankcií za jeden a ten istý skutok (čin) za situácie, ak by sa ním porušili\ndve či viaceré právne povinnosti kvalifikované v jednom zákonnom ustanovení (jednočinný súbeh) ... je\nv rozpore so zásadami správneho trestania vychádzajúcimi z odporúčaní výboru ministrov Rady Európy\nč. 91/1 zo dňa 13.februára 1991 a konštantnej judikatúry (pozri bližšie napr. ZSP 69/2008).“\nRovnako sa žalobkyňa nestotožnila s názorom krajského súdu, pokiaľ išlo o argumentáciu nemožnosti\naplikácie absorpčnej zásady z dôvodu, že zákon č. 511/1992 Zb. o správe daní neupravuje súbeh ani\nabsorpčnú zásadu, ktorá sa uplatňuje v trestnom konaní. Žalobkyňa v žalobe poukázala na ustálenú\njudikatúru najvyššieho súdu, konkrétne aj na rozhodnutie sp. zn. 2Sžf/9/2010, ktorého predmetom\nbolo taktiež daňové konanie upravené v predmetnom zákone: „Najvyšší súd SR považuje za potrebné\nzdôrazniť, že i na rozhodovanie o správnych deliktoch (v danom prípade správne delikty zakotvené v\nustanovení § 35 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov), dopadajú požiadavky čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ľudských právach a základných slobodách, pretože Dohovor v čl. 6 ods. 1 uvádza‚ akékoľvek\ntrestné obvinenie.“\n„Na rozdiel od trestného zákona, právne predpisy, ktoré zakotvujú skutkové podstaty správnych deliktov\nneupravujú postup správnych orgánov pri postihu za súbeh viacerých deliktov. Pri súbehu viacerých\nsprávnych deliktov (viacčinný súbeh) pri nedostatku špeciálnej úpravy je potrebné použiť z hľadiska\nanalógie legis tzv. absorpčnú zásadu, ktorej podstata spočíva v absorpcii sadzieb, teda že prísnejší trest\npohlcuje miernejší. Zbiehajúce sa delikty sú tak postihnuté len trestom určeným pre najťažší z nich,\nčo pri rovnakých sadzbách pokút znamená, že správny orgán posúdi závažnosť deliktu a úhrnný trest\nuloží podľa sadzby za najzávažnejší z týchto deliktov. Závažnosť je nutné posudzovať predovšetkým\ns ohľadom na charakter individuálneho objektu deliktu, čiže záujem proti ktorému delikt smeruje a ku\nktorému je ochrana právnym predpisom určená. Na základe analógie je teda potrebné aplikovať pravidlá\npre ukladanie úhrnného trestu, to znamená, že správny orgán uloží za viaceré delikty sankciu podľa\nustanovení vzťahujúcich sa na správny delikt najprísnejšie postihnuteľný.“\nK argumentu krajského súdu, že ustanovenie § 35 ods. 6 zákona o správe daní nedáva správcovi dane\nmožnosť zo zákona pokutu neuložiť, teda, že ide o obligatórnu povinnosť správcu dane, žalobkyňa\npoukázala na skutočnosť, že správcovi dane nič nebránilo, aby sankcionoval daňový subjekt osobitne po\nkaždom porušení zákonom stanovenej povinnosti, avšak uvedené sa nestalo. Preto správca dane, majúc\nvedomosť o skutočnosti, že sa daňový subjekt nesplnením si zákonnej povinnosti dopustil siedmich\ndeliktov mal, s odvolaním sa na vyššie uvedené argumenty, aplikovať absorpčnú zásadu pri ukladaní\nsankcie, nakoľko išlo o súbeh deliktov.\nZhodne s tvrdením v žalobe žalobkyňa poukázala ďalej na to, že žalovaný správny orgán nepochybne\nporušil právo daňového subjektu na spravodlivý proces, keď vôbec prvým úkonom smerom k daňovému\nsubjektu bolo až samotné doručenie rozhodnutí o pokutách. S poukazom na ustálenú štrasburskú\njudikatúru mala žalobkyňa za to, že správny orgán musí rešpektovať procesné práva obvineného,\nzákladné zásady správneho konania a článok 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\n\nslobôd, ktorý zaručuje právo na spravodlivý proces. Súčasťou práva na spravodlivý proces je aj právo\nna spravodlivé súdne konanie, ktoré subsumuje základné súdno-procesné princípy a zo štrasburskej\njudikatúry vyplýva, že tieto princípy sa vzťahujú aj na konanie správne a exekučné. Článok 6 ods.\n3 dohovoru zakotvuje minimálne práva obvineného z trestného činu. Má právo byť oboznámený s\nobvinením, teda s tým, aký skutok sa mu kladie za vinu, právo navrhovať dôkazy a vyjadriť sa k\nvykonaným dôkazom. Preto s poukazom na uvedené mala žalobkyňa za to, že daňové konanie je\npostihnuté vadou, ktorá môže mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, čo je dôvodom na\nzrušenie napadnutých rozhodnutí podľa § 250j ods. 2 písm. e) OSP.\nVzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti žalobkyňa zastala názor, že v danom prípade boli splnené\nvšetky zákonné podmienky pre zrušenie napadnutých rozhodnutí Daňového úradu Bratislava II\nč. 601/230/113017/10/Jand zo dňa 07.09.2010, č. 601/230/113014/10/Jand zo dňa 07.09.2010,\nč. 601/230/113010/10/Jand zo dňa 07.09.2010, č. 601/230/113008/10/Jand zo dňa 07.09.2010, č.\n601/230/113005/10/Jand zo dňa 07.09.2010, č. 601/230/112988/10/Jand zo dňa 07.09.2010 a č.\n601/230/112981/10/Jand zo dňa 07.09.2010 podľa § 250j ods. 2 písm. a) a e) OSP a vrátenie veci\nžalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie.\nS poukazom na dôvody uvedené vyššie žalobkyňa navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky\nnapadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 27.11.2014 č. k. 1S/138/2012-70,\nlS/143-148/2012, postupom podľa § 250ja ods. 3 vety prvej OSP zmenil tak, že napadnuté rozhodnutia\nDaňového úradu Bratislava II zruší podľa § 250j ods. 2 písm. a) a e) OSP a vec vráti žalovanému\nsprávnemu orgánu na ďalšie konanie.\nZáverom žalobkyňa poukázala na rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S 149/2012-37 z 18. júna\n2014, ktorým krajský súd v totožnej skutkovej veci napadnuté rozhodnutie Daňového úradu Bratislava\nzrušil podľa § 250j ods. 2 písm. a) OSP a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Rozsudok nadobudol\nprávoplatnosť dňa 9. septembra 2014. Žalovaný správny orgán sa voči nemu neodvolal.\nRovnako Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 4S 113/2012-65 z 21. marca 2014 v skutkovo totožnej\nveci žalobe tunajšej prokuratúry vyhovel a podľa § 250j ods. 2 písm. a) a e) OSP zrušil napadnuté\nrozhodnutia Daňového úradu Bratislava a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Z dôvodu podaného odvolania\nžalovaným, prebieha na Najvyššom súde SR v súčasnosti odvolacie konanie.\nŽalovaný k odvolaniu žalobkyne uviedol, že uvedené rozhodnutia boli vyrubené žalovaným za\nnepredloženie prehľadu o zrazených a odvedených preddavkoch za zdaňovacie obdobia I. - IV. štvrťrok\n2005, za zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok 2004 v lehote do 30 dní po uplynutí kalendárneho štvrťroka\nustanovenej v § 49 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov a za\nnepredloženie hlásení za zdaňovacie obdobia 2004-2005 v lehote do troch mesiacov po uplynutí\nzdaňovacieho obdobia ustanovenej v § 49 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších\npredpisov daňovému subjektu BYTOČ SK s.r.o., Sklenárova 4, 821 08 Bratislava, IČO: 35 803 533, DIČ:\n2020258471.\nŽalovaný ďalej uviedol nasledovné:\nPodľa ustanovenia § 39 ods. 9 písm. a) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších\npredpisov je zamestnávateľ, ktorý je platiteľom dane, povinný predkladať príslušnému správcovi dane\nprehľad o zrazených a odvedených preddavkoch na daň z vyplatených príjmov zo závislej činnosti, ktoré\nzamestnancom vyplatil, a to v lehote podľa § 49 ods. 2 cit. zákona, t.j. do 30 dní po uplynutí kalendárneho\nštvrťroka. Tiež je povinný predkladať hlásenie o vyúčtovaní dane a o úhrne príjmov zo závislej činnosti\nv lehote do troch mesiacov po uplynutí zdaňovacieho obdobia ustanovenej v § 49 ods. 2 cit. zákona.\nNa daňové subjekty sa vzťahujú povinnosti nepeňažnej povahy o. i. povinnosť podať daňové priznanie,\nhlásenie alebo prehľad o zrazených a odvedených preddavkov atď. Nesplnenie povinnosti nepeňažnej\npovahy vyplývajúcich zo zákona o správe daní, ako aj z osobitných predpisov, je dôvodom na uloženie\npokuty správcom dane.\nV ust. § 35 ods. 5, 6 je upravené uloženie pokuty v prípade, ak daňový subjekt nepodá daňové priznanie v\nlehote určenej správcom dane vo výzve, alebo vôbec nepodá daňové priznanie, hlásenie, alebo prehľad.\n\nUvedené ustanovenie ďalej upravuje povinnosť správcu dane ukladať pokutu za nesplnenie si povinnosti\ndaňovým subjektom, a to so zreteľom na závažnosť, trvanie a následky protiprávneho konania.\nDaňový subjekt tieto povinnosti nesplnil v zákonnej lehote, a prehľady za I. - IV. štvrťrok 2005, IV.\nštvrťrok 2004 a hlásenie za zdaňovacie obdobia 2004 - 2005 predkladal vždy s pravidelným oneskorením\nteda nedodržaním stanovenej lehoty. Nesplnenie tejto povinnosti daňovým subjektom malo za následok\nuloženie pokuty, ktorá je obligatórna a vyplýva z ustanovenia § 35 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. o správe\ndaní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov.\nZ vyššie citovaného ustanovenia vyplýva, že toto nedáva správcovi dane zo zákona pokutu neuložiť s\ntým, že by prihliadol na zákon č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov. Nedáva\nmu ani možnosť, aby pri ukladaní sankcií, uplatňoval absorpčnú zásadu namiesto zásady sčítacej, teda\nnedáva mu možnosť, aby uložil jednu sankciu za niekoľko spáchaných správnych deliktov. Je možné\nkonštatovať, že každý správny delikt je samostatným deliktom, o ktorom sa vedie samostatné daňové\nkonanie. Rozhodnutie vydané v daňovom konaní je individuálnym aktom, ktorý vydáva správca dane\nv konkrétnej veci. Žalovaný má za to, že o každom správnom delikte je potrebné vydať samostatné\nrozhodnutie.\nZákon č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov neupravuje ani súbeh správnych deliktov a\nani absorpčnú zásadu ukladania pokút za správne delikty, ktorá sa uplatňuje v trestnom konaní.\nSamostatnosť zdaňovacích období, v ktorých boli jednotlivé správne delikty spôsobené, neumožňuje\nrozhodovanie o správnych deliktoch ako o súbehu, pretože každé konanie o každom správnom delikte,\nje konaním samostatným.\nNa základe vyššie uvedeného žalovaný zastal názor, že pri vydávaní predmetných rozhodnutí\npostupoval v súlade so zákonom č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov. Konanie vo veci uloženia\npokuty je samostatným konaním, v ktorom sa rozhoduje o povinnostiach a právach daňového subjektu,\nsamotné uloženie pokuty rieši zákon o správe daní - tzn., že na konanie vo veci uloženia pokuty sa\nvzťahujú normy daňových zákonov.\nŽalovaný uviedol, že sa pridržiava vyjadrenia č. 9102309/5/1996743/2012 zo dňa 27.07.2012 a keďže\nnenastali iné skutočnosti na strane žalovaného, ktoré by rozhodnutie Daňového úradu Bratislava zmenili,\nmá za to, že uvedené vyjadrenie je relevantné a predložený žurnalizovaný spis je postačujúci k\nsprávnemu rozhodnutiu v danej veci.\nŽalovaný navrhol, vzhľadom na skutočnosti uvedené vyššie, aby Najvyšší súd SR podľa ustanovenia §\n219 ods. 1 OSP dospel k záveru, že vysloví rozsudkom, že sa rozsudok krajského súdu potvrdzuje.\nDňom 01. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len\n„SPS“) upravujúci v zmysle § 1\na) právomoc a príslušnosť správneho súdu konajúceho a rozhodujúceho v správnom súdnictve,\nb) konanie a postup správneho súdu, účastníkov konania a ďalších osôb v správnom súdnictve.\nPodľa § 492 ods. 2 SPS odvolacie konania podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté\npredo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení v § 246c ods. 1 veta\nprvá OSP) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo z\ndôvodov a v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení v § 246c ods. 1 veta prvá\nOSP) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP) a dospel k záveru, že\nodvolaniu žalobkyne je potrebné priznať úspech.\nV správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť\npostupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo\npovinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené\nzáujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 OSP).\nV prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená\nrozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia\na postupu, súd postupuje podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti OSP (§ 247 ods. 1 OSP).\n\nÚlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa\npiatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný\nna konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný\nstav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi\na inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie\nsprávneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi.\nZákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu\npredchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma\naj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie\nsprávneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť\nnapadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 OSP).\nPri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase\nvydania napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 prvá veta OSP). Preto v správnom súdnictve\nsúd dokazovanie zásadne nevykonáva, vykonáva len také dokazovanie, ktoré je nevyhnutné na\npreskúmanie napadnutého rozhodnutia, t.j. jeho rozsah je obmedzený účelom správneho súdnictva (§\n250i ods. 1 veta druhá OSP).\nNie je ani úlohou najvyššieho súdu v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho\norgánu v správnom súdnictve prehodnocovať správnosť záverov krajského súdu na základe nesúhlasu\nodvolateľa s takýmito závermi. Účelom konania v správnom súdnictve je poskytnutie súdnej ochrany\npred tvrdeným nezákonným rozhodnutím.\nPodľa § 246c ods. 1 veta prvá OSP pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa\npoužijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.\nOdvolací súd v rozsahu odvolacích dôvodov preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie,\nktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie\nžalovaného správneho orgánu a konanie mu predchádzajúce, a z takto vymedzeného rozsahu, či\nsprávne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu.\nPredmetom odvolacieho súdneho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým\nsúd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti napadnutých\nrozhodnutí žalovaného správneho orgánu, žiadajúc ich zrušenie a vrátenie veci žalovanému na ďalšie\nkonanie.\nPredmetom preskúmavacieho konania v danej veci sú v záhlaví uvedené rozhodnutia a postup\nžalovaného správneho orgánu, ktorými žalovaný správny orgán podľa § 35 ods. 6 zákona č. 511/1992\nZb. uložil daňovému subjektu BYTOČ SK, s.r.o. každým rozhodnutím samostatne pokutu vo výške 66,38\neur za nepredloženie hlásenia za jednotlivé zdaňovacie obdobia v lehote do troch mesiacov po uplynutí\nzdaňovacieho obdobia ustanovenej v § 49 zákona č. 595/2003 Z. z.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky z obsahu predloženého súdneho spisu, súčasť ktorého tvoril\nadministratívny spis zistil, že rozhodnutiami vydanými v prvom stupni č. 601/230/113017/10/\nJand, č. 601/230/113014/10/Jand, č. 601/230/113010/10/Jand, č. 601/230/113008/10/Jand, č.\n601/230/113005/10/Jand, č. 601/230/112988/10/Jand, č. 601/230/112981/10/Jand, všetky zo 7.\nseptembra 2010, žalovaný správny orgán samostatne podľa § 35 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. uložil\nspoločnosti BYTOČ SK, s.r.o. pokutu vo výške 66,38 eur za nepredloženie hlásenia za jednotlivé\nzdaňovacie obdobia v lehote do troch mesiacov ustanovenej v § 49 zákona č. 595/2003 Z. z. Daňový\nsubjekt síce proti prvostupňovým správnym rozhodnutiam podal odvolania, avšak tieto boli zamietnuté\nprvostupňovým správnym orgánom v súlade s ustanovením § 47 ods. 5 písm. d) zákona o správe daní,\nnakoľko smerovali len proti odôvodneniu rozhodnutí bez toho, aby súčasne boli napadnuté ich výroky.\nZ administratívneho spisu je ďalej zrejmé, že daňový subjekt žalobu proti oznámeniu Daňového úradu\nBratislava II (§ 47 ods. 6 zákona o správe daní) z 21.10.2010 č. 601/230/132489/10/Jand nepodal, a to\nnapriek tomu, že predmetné oznámenie súdnemu prieskumu nepochybne podlieha (k tomu pozri napr.\nrozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžo/297/2008 z 23. júna 2009).\nV tomto prípade daňový subjekt si vyššie uvedené povinnosti nesplnil v zákonnej lehote a prehľady\nza jednotlivé zdaňovacie obdobia roku 2005 predkladal vždy s pravidelným oneskorením, teda\nnedodržaním stanovenej lehoty. Najvyšší súd uvádza, že táto skutočnosť medzi účastníkmi konania\nnebola sporná. Spornou zostala otázka, či žalovaný správny orgán pri ukladaní sankcie nemal uplatniť\n\nabsorpčnú zásadu namiesto zásady sčítacej a teda či nemal účastníkovi - daňovému subjektu uložiť\njednu sankciu za všetky spáchané delikty.\nV rozhodnutiach trestného charakteru, ktorými sú nepochybne i rozhodnutia správnych deliktoch, je\nnevyhnutné vymedziť presne, za aké konkrétne konanie je subjekt postihnutý. Toto je možné zaručiť len\nkonkretizáciou údajov obsahujúcich popis skutku s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania,\npripadne uvedením iných skutočností, ktoré sú potrebné na to, aby skutok nemohol byť zamenený s\niným. Takáto miera podrobností je nevyhnutná pre celé sankčné konanie, a to najmä z dôvodu vylúčenia\nprekážky litispendencie, dvojitého postihu pre rovnaký skutok, pre vylúčenie prekážky veci rozhodnutej,\nako i pre určenie rozsahu dokazovania. Až vydané rozhodnutie jednoznačne určí, čoho sa páchateľ\ndopustil a v čom spáchaný delikt spočíva.\nNajvyšší súd SR považuje za potrebné zdôrazniť, že i na rozhodovanie o správnych deliktoch (v danom\nprípade správne delikty zakotvené v ustanovení § 35 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších\npredpisov), dopadajú požiadavky čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách,\npretože Dohovor v čl. 6 ods. 1 uvádza „akékoľvek trestné obvinenie“.\nNa rozdiel od trestného zákona, právne predpisy, ktoré zakotvujú skutkové podstaty správnych deliktov\nneupravujú postup správnych orgánov pri postihu za súbeh viacerých deliktov. Pri súbehu viacerých\nsprávnych deliktov (viacčinný súbeh) pri nedostatku špeciálnej úpravy je potrebné použiť z hľadiska\nanalógie legis tzv. absorpčnú zásadu, ktorej podstata spočíva v absorpcii sadzieb, teda že prísnejší trest\npohlcuje miernejší. Zbiehajúce sa delikty sú tak postihnuté len trestom určeným pre najťažší z nich,\nčo pri rovnakých sadzbách pokút znamená, že správny orgán posúdi závažnosť deliktu a úhrnný trest\nuloží podľa sadzby za najzávažnejší z týchto deliktov. Závažnosť je nutné posudzovať predovšetkým\ns ohľadom na charakter individuálneho objektu deliktu, čiže záujem proti ktorému delikt smeruje a ku\nktorému je ochrana právnym predpisom určená. Na základe analógie je teda potrebné aplikovať pravidlá\npre ukladanie úhrnného trestu, to znamená, že správny orgán uloží za viaceré delikty sankciu podľa\nustanovení vzťahujúcich sa na správny delikt najprísnejšie postihnuteľný.\nAnalogické použitie vyššie uvedenej absorpčnej zásady platí i pri jednočinnom súbehu. Ak je jedným\nprotiprávnym konaním či opomenutím naplnená skutková podstata viacerých správnych deliktov\n(súbeh), a k ich prejednaniu je príslušný ten istý správny orgán, tak potom tento správny orgán analogicky\nuloží sankciu vo výmere najprísnejšie trestného zbiehajúceho sa deliktu (zásada absorpčná), pokiaľ\nosobitný predpis neustanovuje inak.\nUvedenou zásadou sa správne orgány pri ukladaní sankcie vôbec nezaoberali, hoci žalobkyňa\nnamietala, že v danom prípade za predmetné správne delikty jej mala byť uložená iba jediná pokuta.\nNajvyšší súd SR považuje za potrebné zdôrazniť, že napriek tomu, že doterajšia judikatúra v oblasti\nadministratívneho trestania sa nedotkla sankcionovania v oblasti daňového práva, tak i v tejto\noblasti súdneho prieskumu pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutí daňových orgánov je povinnosťou\nsprávneho súdu skúmať, v prípade ak žalobca spáchal viacero správnych deliktov, či mu správca dane\npri ukladaní pokuty za tieto delikty nemal v zmysle absorpčnej zásady uplatňujúcej sa v trestnom práve,\nuložiť iba jednu pokutu ako sankciu za správny delikt najprísnejšie postihnuteľný, a to o to viac, ak túto\nskutočnosť žalobkyňa namietala.\nV predmetnej veci nie je právne relevantná skutočnosť, či išlo o jednočinný alebo viacčinný súbeh\nsprávnych deliktov, teda či sa daňový subjekt dopustil správneho deliktu jedným, alebo siedmimi\n(ne)konaniami. Najvyšší súd totiž povinnosť správnych orgánov aplikovať pri ukladaní správnych deliktov\nabsorpčnú zásadu miesto zásady sčítacej vyslovil aj v prípade jednočinného súbehu správnych deliktov\nv rozsudku sp. zn. 5Sž/20/2010. Podľa rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5Sž/20/2010: „uloženie dvoch\nsamostatných sankcií za jeden a ten istý skutok (čin) za situácie, ak by sa ním porušili dve či viaceré\nprávne povinnosti kvalifikované v jednom zákonnom ustanovení (jednočinný súbeh) ... je v rozpore so\nzásadami správneho trestania vychádzajúcimi z odporúčaní výboru ministrov Rady Európy č. 91/1 zo\ndňa 13. februára 1991 a konštantnej judikatúry (pozri bližšie napr. ZSP 69/2008).“\nV danom prípade najvyšší súd nemôže akceptovať tvrdenie žalovaného, keď sa v podstate bránil tým,\nže zákon č. 511/1992 Zb. neupravuje ani súbeh správnych deliktov a ani absorpčnú zásadu ukladania\n\npokút za správne delikty. Najvyšší súd SR v tejto súvislosti poukazuje i na skutočnosť, že aj vo veciach\npriestupkového charakteru sú priestupkové orgány povinné pri ukladaní sankcií rešpektovať príslušné\nzásady administratívnoprávneho trestania. Správca dane mohol sankcionovať daňový subjekt osobitne\npo každom porušení zákonom stanovenej povinnosti, aby nenastal v podstate absurdný následok, že\nsankcia bude napokon uložená v rovnakej výške bez ohľadu na to, či daňový subjekt spácha jeden delikt\nalebo viacero, keďže pri súbehu viacerých správnych deliktov je potrebné použiť absorpčnú zásadu,\nktorej podstata spočíva v absorpcii sadzieb, teda že prísnejší trest pohlcuje miernejší. Zbiehajúce sa\ndelikty pri rovnakých sadzbách pokút by však boli postihnuté len sankciou ako za jeden delikt, čo akiste\nnie je správne ani motivujúce pre daňový subjekt na riadne plnenie si zákonných povinností. Tu je však\npotom miesto pre zmenu legislatívy.\nOdvolací súd vychádzajúc z uvedeného prisvedčil žalobkyni, že pri súbehu viacerých správnych deliktov\n(viacčinný súbeh) pri nedostatku špeciálnej úpravy je potrebné použiť z hľadiska analógie legis tzv.\nabsorpčnú zásadu, ktorej podstata spočíva v absorpcii sadzieb, teda, že prísnejší trest pohlcuje\nmiernejší.\nOdvolací súd z uvedených dôvodov dospel k záveru, že súd prvého stupňa v preskúmavanej veci\nnepostupoval v súlade s právnou úpravou ustanovenou v druhej hlave piatej časti Občianskeho súdneho\nporiadku (§§ 247 a nasl.), keď žalobu zamietol.\nVzhľadom k uvedenému vychádzajúc zo skutkových okolností vyplývajúcich z administratívneho spisu\na poukazom na závery uvedené vyššie, odvolací súd námietky žalobkyne, uvedené v odvolaní proti\nrozsudku krajského súdu, že rozhodnutia daňových orgánov pri ukladaní sankcie mali uplatniť absorpčnú\nzásadu namiesto zásady sčítacej, a teda mali daňovému subjektu uložiť jednu sankciu za všetky\nspáchané delikty, považoval za dôvodné.\nZ uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 250ja ods. 3 veta prvá\nOSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a s § 220 OSP zmenil tak, ako je uvedené vo výroku\ntohto rozhodnutia.\nO náhrade trov konania rozhodol najvyšší súd podľa § 250k ods. 1 OSP a účastníkom právo na náhradu\ntrov konania nepriznal, keďže úspešný žalobca a účastník BYTOČ SK s. r. o. si náhradu trov neuplatnili\na žalovaný na ich náhradu nemá právo.\nDňom 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok, ktorý v § 491\nods. 1 ustanovil, že ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej\nčasti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.\nPodľa § 492 ods. 2 Správneho súdneho poriadku odvolacie konania podľa piatej časti Občianskeho\nsúdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa\ndoterajších predpisov.\nV súlade s vyššie uvedenými prechodnými ustanoveniami odvolací súd v predmetnej veci postupoval\npodľa doterajšieho predpisu, Občianskeho súdneho poriadku.\nToto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9\nveta tretia zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom\nod 1. mája 2011).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}