{"guid": "4288ef18-3a39-4bd8-8ba9-fea9679ce6bf:72216ba3-51ba-48db-b329-923176359b8c", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:1011201372.2", "spisova_znacka": "8Sžo/84/2014", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžo/84/2014 z 25. 10. 2016", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 25. októbra 2016, sp. zn. 8Sžo/84/2014, ECLI:SK:NSSR:2016:1011201372.2", "identifikacne_cislo": "1011201372", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Peter Melicher", "sudca_id": 14, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/mgr-peter-melicher-14", "datum_vydania": "2016-10-25", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2001/223", "nazov": "zákon č. 223/2001 Z. z. o odpadoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/223", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/223-2001"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/72216ba3-51ba-48db-b329-923176359b8c", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:1011201372.2", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2016:1011201372.2", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2016:1011201372.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n8Sžo/84/2014\n1011201372\n25. 10. 2016\nMgr. Peter Melicher\nECLI:SK:NSSR:2016:1011201372.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Petra Melichera a členov\nsenátu JUDr. Jaroslavy Fúrovej a JUDr. Eleny Kováčovej v právnej veci žalobcu: AUTO-AZ s.r.o., so\nsídlom Pekárska 11, 917 01 Trnava, IČO: 35 797 541, zastúpený: Advokátska kancelária RELEVANS\ns. r. o., so sídlom Dvořákovo nábrežie 8/A, 811 02 Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo životného\nprostredia Slovenskej republiky, so sídlom Námestie Ľ. Štúra 1, 812 35 Bratislava, o preskúmanie\nzákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 2355/2011-3.3, číslo notifikácie SK 000191 zo dňa 03. júna 2011,\nv konaní o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 3S 145/2011-181 zo dňa\n17. júna 2014, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 3S 145/2011-181 zo dňa\n17. júna 2014 p o t v r d z u j e .\nÚčastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.\nodôvodnenie:\nNapadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave zamietol žalobu žalobcu o preskúmanie zákonnosti č.\n2355/2011-3.3, číslo notifikácie SK 000191 zo dňa 03.06.2011, ktorým žalovaný vzniesol námietky voči\nžalobcovi ako oznamovateľovi podľa čl. 2 bod 19 Nariadenia Rady EP a Rady č. 1013/2006 o preprave\nodpadu, odpadové olovené akumulátory v množstve 3000 ton, ktoré mali byť vyvezené na spracovanie\ndo Poľska v spoločnosti ORZEL BIALY S.A. 14-902 Bytom.\nKrajský súd uviedol v odôvodnení rozhodnutia, že podľa § 23 ods. 1 zákona č. 223/2001 Z. z.,\ncezhraničnú prepravu odpadov z iného členského štátu do Slovenskej republiky, cezhraničnú prepravu\nodpadov zo Slovenskej republiky do iného členského štátu, dovoz odpadov z iného ako členského\nštátu do Slovenskej republiky, vývoz odpadov zo Slovenskej republiky do iného ako členského štátu a\ntranzit odpadov (ďalej len „cezhraničný pohyb odpadov“) ustanovujú osobitné predpisy s odkazom na\nNariadenie Rady (EHS) č.1013/2006 zo 14.06.2006 o preprave odpadu v platnom znení a že podľa §\n23 ods. 5 zákona č. 223/2001 Z. z., ak ministerstvo uplatňuje námietky, vychádza z cieľov programu\nSlovenskej republiky v súlade s čl. 11-12 Nariadenia ES č. 1013/2006.\nKrajský súd konštatoval, že z administratívneho spisu predloženého žalovaným zistil, že žalobca\nžiadosťou zo dňa 15.12.2010, ktorú obdŕžal žalovaný dňa 22.12.2010, požiadal žalovaného o vydanie\nsúhlasu na vývoz odpadov za účelom zhodnotenia podľa Nariadenia ES č. 1013/2006 o preprave\nodpadov o súhlas na vývoz odpadov - olovené batérie v množstve 3000 ton za účelom zhodnotenia\ndo Poľskej republiky. Následne žalovaný výzvou o doplnenie zo dňa 10.01.2011, ktorú žalobca obdŕžal\ndňa 17.01.2011, vyzval žalobcu na doplnenie tejto žiadosti; dňa 15.03.2011 odpoveďou na výzvu, ktorú\nobdŕžal žalovaný dňa 15.03.2011, doplnil žalobca svoju žiadosť o „Alternatíva prepravnej trasy a dĺžka\nv km“; žalovaný výzvou zo dňa 08.04.2011, ktorú žalobca obdŕžal dňa 21.04.2011, požiadal žalobcu\no doplnenie žiadosti; žalobca doplnil žiadosť dňa 23.05.2011, ktoré doplnenie obdŕžal žalovaný dňa\n\n31.05.2011, doložil žalobca Zmluvu o obchodnej spolupráci zo dňa 09.11.2001 spolu s dodatkami 2 až 4,\nako aj rozhodnutie č. SR-II6620-6622/240/098/D/02-popis technológie - 2ks, rozhodnutie č. SR-IV/6618/\nByt/P/25/13/04-popis technológie - 2ks, popis spôsobu nahlasovania zásielok odpadu - 2 ks; hore\nuvedené 4 ks rozhodnutí Slovenskej inšpekcie životného prostredia, Inšpektorát životného prostredia\nBratislava; rozhodnutie žalovaného zo dňa 03.06.2011, ktoré obdŕžal žalobca dňa 15.06.2011.\nKrajský súd uviedol, že podľa čl. 4 bod 1. prvého pododseku Nariadenia o preprave odpadu,\noznamovateľ uvedie v doklade o oznámení alebo k nemu pripojí informácie a dokumentáciu podľa prílohy\nII časti 1. Oznamovateľ uvedie v doklade o pohybe alebo k nemu pripojí informácie a dokumentáciu\nuvedenú v prílohe II časti 2 v rozsahu, aký je možný v čase podania oznámenia a že podľa čl. 4 bod 2.\ndruhého pododseku Nariadenia o preprave odpadu, oznámenie sa považuje za náležite vyplnené, ak\npríslušný orgán miesta odoslania skonštatuje, že doklad o oznámení a doklad o pohybe boli vyplnené\nv súlade s prvým pododsekom.\nĎalej krajský súd v odôvodnení uviedol, že podľa čl. 7 bod 1., 2. 3., 4. Nariadenia o preprave odpadu,\nkeď príslušný orgán miesta odoslania dostane náležite vyplnené oznámenie, ako je opísané v článku 4\nbode 2 druhom pododseku, ponechá si kópiu tohto oznámenia, oznámenie pošle príslušnému orgánu\nmiesta určenia, ďalšie kópie oznámenia pošle všetkým príslušným orgánom tranzitu a o tom odoslaní\ninformuje oznamovateľa. Toto urobí do troch pracovných dní odo dňa prijatia oznámenia. Ak nie je\noznámenie vyplnené správne, príslušný orgán miesta odoslania vyžiada od oznamovateľa informácie\na dokumentáciu podľa článku 4 bodu 2 druhého pododseku. Toto urobí do troch pracovných dní odo\ndňa prijatia oznámenia.\nV takomto prípade má príslušný orgán miesta odoslania na splnenie odseku 1 tri pracovné dni odo dňa\nprijatia požadovaných informácií a/alebo požadovanej dokumentácie. Príslušný orgán miesta odoslania\nmôže do troch pracovných dní odo dňa prijatia správne vyplneného oznámenia, ako je to opísané v\nčlánku 4 bodu 2 druhom pododseku, rozhodnúť o tom, že nebude s týmto oznámením konať ďalej v\nprípade, ak má voči preprave námietky v súlade s článkami 11 a 12. O tomto rozhodnutí a o svojich\nnámietkach okamžite informuje oznamovateľa. Ak do 30 dní odo dňa prijatia oznámenia príslušný orgán\nmiesta odoslania neodoslal oznámenie, ako sa to vyžaduje v odseku 1, poskytne oznamovateľovi na\nzáklade jeho žiadosti odôvodnené vysvetlenie. Toto neplatí v prípade, ak sa žiadosti o informácie, na\nktorú odkazuje odsek 3, nevyhovelo.\nĎalej krajský súd poukázal na čl. 12 bod 1 písm. d/ Nariadenia o preprave odpadu, ak sa podalo\noznámenie o plánovanej preprave odpadu určeného na zhodnotenie, príslušný orgán miesta určenia\na príslušný orgán miesta odoslania môže do 30 dní po dni odoslania potvrdenia príslušného orgánu\nmiesta určenia podľa článku 8 vzniesť odôvodnené námietky na základe jedného alebo viacerých\nnasledujúcich dôvodov a podľa zmluvy ak oznamovateľ alebo príjemca bol už predtým odsúdený za\nnezákonnú prepravu alebo niektoré iné nezákonné konanie v súvislosti s ochranou životného prostredia.\nV tomto prípade môže príslušný orgán miesta odoslania a príslušný orgán miesta určenia odmietnuť\npodľa vnútroštátnych právnych predpisov každú prepravu, na ktorej sa zúčastňuje príslušná osoba.\nKrajský súd ustálil, pokiaľ išlo o žalobcovu námietku, že napadnuté rozhodnutie vychádzalo z\nnesprávneho právneho posúdenia veci, pretože nedodržal žalovaný postup stanovený v čl. 7 bod 3 a\nčl. 9 bod 1 Nariadenia o preprave odpadu, že z pripojeného administratívneho spisu zistil, že žalobca\npodal dňa 22.12.2010 Žiadosť o vydanie súhlasu na vývoz odpadov za účelom zhodnotenia - olovené\nbatérie v množstve 3000 ton podľa Nariadenia ES č. 1013/2006 za účelom zhodnotenia do Poľskej\nrepubliky. Dňa 17.01.2011 obdŕžal žalobca od žalovaného Výzvu na doplnenie - Cezhraničná preprava\nnebezpečných odpadov z územia Slovenskej republiky za účelom zhodnotenia, nakoľko žalobcovo\noznámenie nebolo kompletné. Žalovaný určil žalobcovi lehotu 60 dní na doplnenie oznámenia. Dňa\n15.03.2011 bolo žalovanému doručená žalobcova Odpoveď na výzvu na doplnenie oznámenia o\ncezhraničnej preprave. Dňa 21.04.2011 obdŕžal žalobca od žalovaného Výzvu o doplnenie - Cezhraničná\npreprava nebezpečných odpadov z územia Slovenskej republiky za účelom zhodnotenia, pretože\noznámenie žalobcu ani po doplnení nebolo kompletné. Žalovaný určil žalobcovi lehotu 60 dní na\ndoplnenie oznámenia. Dňa 31.05.2011 obdŕžal žalovaný od žalobcu Doplnenie žiadosti. Žalovaný vydal\ndňa 03.06.2011 číslo podania: 2355/2011-3.3, 34831/2011, číslo notifikácie: SK 000191 rozhodnutie\nako príslušný orgán miesta odoslania podľa čl. 2 bod 19 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady\n(ES) č. 1013/2006 o preprave odpadov. Žalovaný v napadnutým rozhodnutím vzniesol námietky voči\nplánovanej cezhraničnej preprave nebezpečných odpadov na účely zhodnotenia z územia Slovenskej\nrepubliky na územie Poľskej republiky v celkovom množstve 3000 ton, podľa čl. 12 ods. 1 písm. d/\nNariadenia o preprave odpadov. Ako dôkazy pripojil právoplatné rozhodnutia Slovenskej inšpekcie\nživotného prostredia, Inšpektorát životného prostredia Bratislava č. 4396102709/7957-31925/Kuc zo\n\ndňa 30.09.2009, č. 4396101109/4800-12848/Kuc zo dňa 27.04.2009, č. 4396107206/6101-Sí zo dňa\n05.12.2006, č. 4396103705/6257-Oz zo dňa 13.12.2005.\nKrajský súd preto dospel k záveru na základe zistení z administratívneho spisu, že postup žalovaného\nbol v súlade s čl. 7, nakoľko vydal napadnuté rozhodnutie v lehote, až po správne vyplnenom oznámení\na námietky vzniesol podľa čl. 12 bod 1 písm. d/ Nariadenia o preprave odpadu. Krajský súd považoval\nkonanie žalovaného, ktorým žiadal od žalobcu doklady uvedené vo výzvach adresovaných žalobcovi\n(zo dňa 10.01.2011 a 08.04.2011) za právne opodstatnené a v súlade s Prílohou II, časť 1, bod 22\nNariadenia o preprave odpadu.\nKrajský súd námietku žalobcu, že napadnuté rozhodnutie žalovaného bolo vydané na základe\nneexistujúceho, a teda neúčinného právneho predpisu, pretože čl. 12 ods. 1 písm. d/ podľa\nkrajského súdu Nariadenie o preprave odpadu výslovne uvádza, že príslušný orgán miesta odoslania\nmôže odmietnuť „podľa vnútroštátnych právnych predpisov“ každú prepravu, považuje za právne\nneopodstatnenú, a preto sa krajský súd stotožnil s tvrdením žalovaného uvedeným vo vyjadrení k\nžalobe: „že slovné spojenie „podľa vnútroštátnych predpisov“ sa nemôže vzťahovať na samotný dôvod\nodmietnutia (ktorý je jednoznačne daný priamo Nariadením o preprave odpadu), ale na skutočnosť, že\npríslušný orgán je pri odmietnutí prepravy povinný postupovať podľa vnútroštátnych právnych predpisov.\nTo znamená, že postup tohto orgánu pri vznesení námietok (nie však samotný dôvod vznesenia\nnámietok) pri odmietnutí prepravy má byť (v rozsahu, ktorý nie je upravený priamo Nariadením o\npreprave odpadu) upravený vo vnútroštátnych právnych predpisoch.“\nKrajský súd konštatoval, že takýmto predpisom je zákon č. 223/2001 Z. z. o odpadoch a o zmene\na doplnení niektorých zákonov, v ustanovení § 23 ods. 5 je stanovené, že ak ministerstvo uplatňuje\nnámietky, vychádza z cieľov programu Slovenskej republiky. Pri odkaze 48 k § 23 ods. 5 uvedenom pri\nslove námietky sa uvádza čl. 11 a 12 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1013/2006.\nKrajský súd poukazujúc na čl. 2 ods. 2 Ústavy SR a čl. 7 ods. 5 Ústavy SR, uviedol, že\nSlovenská republika vstúpila 01.05.2004 do Európskej únie. Primárnym právom tvoriacim základný\nprameň eurointegrácie v Európskych spoločenstiev je Zmluva o Európskej únie a Zmluva o založení\nEurópskeho spoločenstva, ktoré sú najdôležitejšou súčasťou primárneho práva. Zmluva o založení\nES vytvorila vlastný právny poriadok, ktorý sa okamihom nadobudnutia jej platnosti stal nedeliteľnou\nsúčasťou právnych poriadkov členských štátov, a ktorý vnútroštátne súdy musia aplikovať. Vytvorením\nSpoločenstva na dobu neurčitú s vlastnými inštitúciami, s vlastnou spôsobilosťou na práva a\npovinnosti, spôsobilosťou na právne úkony a spôsobilosťou konať na medzinárodnej úrovni a najmä\nreálnymi právomocami vyplývajúcimi z obmedzenia právomocí štátov alebo presunu právomocí štátov\nSpoločenstva, obmedzili tieto štáty, aj keď len v obmedzených oblastiach, svoje zvrchované práva, a\nvytvorili tak systém práva uplatniteľný na ich štátnych príslušníkov a aj na ne samotné. Prednostné\npostavenie práva Spoločenstva je potvrdené článkom 189, v zmysle ktorého „nariadenie je záväzné vo\nsvojej celistvosti a priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch“ (rozsudok SD 6/64 vo veci Costa/\nENEL).\nKrajský súd poukázal následne na čl. 288 ods. 2 Zmluvy o fungovaní EÚ (bývalý čl. 249 ods. 2 ZES),\nteda, že Nariadenie má všeobecnú platnosť. Je záväzné vo svojej celistvosti a je priamo uplatniteľné vo\nvšetkých členských štátoch. A preto pokiaľ žalobca podal Žiadosť o vydanie súhlasu na vývoz odpadov\nza účelom zhodnotenia podľa Nariadenia ES č. 1013/2006 o preprave odpadu žalovaný vydal napadnuté\nrozhodnutie taktiež podľa uvedeného Nariadenia.\nTvrdenie žalobcu, že žalovaný vydal rozhodnutie bez existencie vnútroštátnej právnej úpravy\numožňujúcej vznesenie námietok nemohol na základe Nariadenia o preprave odpadov vzniesť námietky\nproti plánovanej preprave podľa čl. 12 ods. 1 písm. d/ Nariadenia o preprave odpadu. Krajský súd sa\npreto nestotožnil s uvedeným tvrdením žalobcu, poukazujúc na to, že je nielen nepotrebné, ale dokonca\nzakázané preberať Nariadenia ako celok do vnútroštátnej právnej normy, ako je to v prípade smerníc,\npretože by to ohrozilo súčasnú a jednotnú aplikáciu Nariadenia v celom Spoločenstve. Transpozícia\nNariadenia by totiž mohla zakryť úniový pôvod práv a povinností v Nariadení obsiahnutých a mohla by\ntiež vyvolať pochybnosti o dátume účinnosti týchto práv a povinností, ktoré sú účinné dvadsiatym dňom\nod uverejnenia Nariadenia v Úradnom vestníku Európskej únie, ak nie je v Nariadení uvedené inak, a\nnie dňom, kedy by nadobudli účinnosť vnútroštátne ustanovenia, do ktorých bolo nariadenie prebraté.\nVnútroštátny predpis reprodukujúci obsah Nariadenia (prípadne iného úniového priamo aplikovateľného\naktu) nemôže žiadnym spôsobom ovplyvniť povahu tohto aktu vrátane jeho priamej aplikovateľnosti\nani súvisiacu právomoc Súdneho dvora rozhodovať o výklade a platnosti tohto aktu (Variola, 34/73,\n10.10.1973, Zb. s. 981, bod 10, 11 a 15).\nNa základe toho dospel krajský súd k záveru, že žalovaný postupoval v súlade s Nariadením o preprave\nodpadu, a preto žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol podľa § 250j ods. 1 O.s.p. O trovách konania\n\nbolo rozhodnuté podľa § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že neúspešnému žalobcovi súd nepriznal náhradu trov\nkonania. Žalovaný si náhradu trov konania neuplatnil.\nProti rozsudku krajského súdu podal žalobca včas odvolanie vrátane doplnenia a domáhal sa, aby\nNajvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok zmenil tak, že zruší rozhodnutie žalovaného a\nvráti mu vec na ďalšie konanie, alebo aby alternatívne zrušil rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil\nna ďalšie konanie. Zároveň navrhol, aby mu odvolací súd priznal právo na náhradu trov konania.\nSvoje odvolanie odôvodnil tým, že prvostupňový súd svoje rozhodnutie nezdôvodnil v súlade s ust. §\n157 ods. 2 O.s.p. a rozsudok krajského súdu považuje za arbitrárny. Poukázal na to, že krajský súd\nsa dostatočne nevysporiadal s tvrdeniami žalobu a riadne nevysvetlil postup žalovaného podľa čl. 7\nNariadenia 1013/2006.\nŽalobca uviedol, že podľa jeho názoru mal žalovaný postupovať v súlade s čl. 7 Nariadenia č. 1013/2006\ntak, že [ak by oznámenie žalobcu považoval za náležité vyplnené] mal oznámenie poslať príslušnému\norgánu miesta určenia; alebo [ak oznámenie nebolo vyplnené správne] mal od žalobcu vyžiadať\ninformácie a dokumentáciu za účelom jeho doplnenia; alebo mal rozhodnúť o tom, že nebude s týmto\noznámením konať ďalej v prípade, ak má voči preprave námietky v súlade s článkami 11 a 12 Nariadenia\nč. 1013/2006; a to všetko vždy do troch pracovných dní odo dňa prijatia oznámenia, t.j. do troch\npracovných dní odo dňa 22.12.2010. Táto lehota troch pracovný dní znamená, že žalovaný mal konať\ndňa 23.12.2010, 27.12.2010 alebo v posledný deň lehoty, a to dňa 28.12.2010. Žalovaný však nekonal\na do troch pracovných dní nerozhodol v súlade s čl. 7 Nariadenia.\nPodľa žalobcu žalovaný zdanlivo postupoval najprv akoby podľa čl. 7 ods. 2 Nariadenia č. 1013/2006 a\nvyzval žalobcu na doplnenie oznámenia, avšak až so značným časovým odstupom po uplynutí lehoty\ntroch pracovných dní stanovenej Nariadením. Samotný žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe zo dňa\n12.10.2011 (viď str. 10 vyjadrenia žalovaného k žalobe) uvádza, že postupoval podľa ust. čl. 7 ods. 2\nNariadenia č. 1013/2006 a následne po doplnení oznámenia žalobcu, keď ho už žalovaný považoval za\n„doplnené“, sa žalovaný (svojvoľne) rozhodol postupovať podľa ust. čl. 7 ods. 3 Nariadenia č. 1013/2006.\nŽalobca zdôraznil, že žalovaný dňa 03.06.2011 vydal rozhodnutie podľa čl. 12 ods. 1 písm. d/ Nariadenia\nč. 1013/2006 o vznesení námietok. Žalovaný nikdy nevydal rozhodnutie podľa čl. 7 ods. 3 Nariadenia\nč. 1013/2006 o tom, že nebude s oznámením žalobcu ďalej konať (z dôvodu, že má voči preprave\nnámietky v súlade s čl. 11 a 12 Nariadenia č. 1013/2006. Ďalej poukázal na to, že ani zákon č. 223/2001\nZ. z. v znení účinnom v rozhodnom čase (december 2010 až jún 2011) vo štvrtej časti neupravuje\nžiaden procesný postup a nemožno ho preto považovať na základe procesnej úpravy predpokladanej\nNariadením č. 1013/2006, že procesný postup musí byť upravený vnútroštátnymi predpismi, a v\nrozhodnom čase príslušné vnútroštátne predpisy - všeobecné právne predpisy o správnom konaní, boli\nex lége vylúčené, a procesný postup nebol upravený ani v žiadnom inom zákone (a to ani v zákone č.\n223/2001 Z. z.) nie je možné dôjsť k záveru, že by žalovaný vôbec bol oprávnený vzniesť námietku,\npretože by konal nielen v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ale aj v rozpore s Nariadením\nč. 1013/2006, ktoré predpokladá, že členské štáty vytvoria (pre vznesenie námietky podľa čl. 12 ods.\n1 písm. d/ Nariadenia č. 1013/2006) priestor na procesný postup vnútroštátnymi predpismi, čo možno\nvnímať ako vnútroštátnymi predpismi ako napr. všeobecnými predpismi o správnom konaní.\nŽalobca má za to, že súd prvého stupňa nedostatočným odôvodnením napadnutého rozsudku porušil\njeho základné právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a\nzákladných slobôd (ďalej len „Dohovor“) a podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Napadnutý rozsudok nie\nje dostatočne odôvodnený a nie je ani v súlade s ústavnými princípmi ani v súlade so zákonnými\npožiadavkami § 157 ods. 2 OSP.\nV prvom rade súd prvého stupňa vôbec neodôvodnil, prečo sa v odvolaním napadnutom rozsudku\nodklonil od záverov svojho rozhodnutia č. k. 3S 145/2011-146 zo dňa 17.07.2012, v ktorom súd prvého\nstupňa dospel k rovnakému záveru ako žalobca v žalobe, ktoré síce bolo zrušené odvolacím súdom,\nale len z jediného dôvodu, a to že sa súd prvého stupňa v odôvodnení nevysporiadal dostatočne\ns námietkami žalovaného. Namiesto toho, aby sa súd prvého stupňa v odôvodnení argumentačne\nvysporiadal s námietkami žalovaného, rozhodol opačne, pričom sa v odôvodnení vôbec nevysporiadal\nso zmenou právnych záverov ani s dôvodmi uvedenými žalobcom.\nZáverom žalobca uviedol, že napadnutý rozsudok nie je dostatočne odôvodený. Odôvodnenie\nnapadnutého rozsudku nie je v súlade s § 157 ods. 2 OSP a žalobca ho považuje za arbitrárny.\nPrávo žalobcu na súdnu a inú právnu ochranu (spravodlivý proces) podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej\nrepubliky bolo porušené. Súd prvého stupňa sa v napadnutom rozsudku nevysporiadal s viacerými\npodstatnými argumentmi žalobcu. Súd prvého stupňa prekvapivo rozhodol v neprospech žalobcu potom,\nako neopodstatnene a neodôvodnene zmenil svoj právny názor na vec. Je v rozpore s princípom\n\nprávnej istoty, ak súd zmenil svoj právny názor na vec bez zrejmého dôvodu (nový skutočností). Súd\nprvého stupňa ďalej ani neodôvodnil postup žalovaného v zmysle príslušných ustanovení Nariadenia\nč. 1013/2006, ani ako pri svojom rozhodnutí použil ust. § 23 ods. 5 zákona č. 223/2001 Z. z.\núčinné v rozhodnom čase. Súd prvého stupňa nemal žiaden dôvod odkloniť sa od svojho prvého\nrozhodnutia vo veci, aj keď nenadobudlo právoplatnosť a bolo zrušené. Súd sa mal zamerať na\ndôslednejšie odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Súdy v predmetnom konaní by mali dôsledne zvážiť\nvýklad Nariadenia č. 1013/2006, a to najmä čl. 4, čl. 7, čl. 8, čl. 9 a čl. 12 Nariadenia č. 1013/2006,\npredovšetkým zohľadniť rozdiel v rozhodnutiach príslušného orgánu podľa ust. čl. 7 ods. 3 a ust. čl. 12\nods. 1 písm. d/ Nariadenia č. 1013/2006. Žalovaný ako príslušný orgán štátnej správy nemal vytvorený\nprocesný postup na vznesenie námietky podľa ust. čl. 12 ods. 1 písm. d/ Nariadenia č. 1013/2006, pričom\nsúd prvého stupňa sa s vecou nevysporiadal vôbec, nieto presvedčivo.\nŽalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd\nodvolací napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil.\nPodľa žalovaného je žalobcova interpretácia ustanovenia čl. 12 ods. 1 písm. d/ Nariadenia, ku ktorej\ndospel žalobca nesprávna. Predmetné ustanovenie obsahuje v prvej časti písm. d/ jednoznačné\nvymedzenie dôvodu, na základe ktorého je možné vzniesť námietky, a to existencia právoplatného\nrozhodnutia, ktorým bol oznamovateľ alebo príjemca predtým odsúdený za nezákonnú prepravu alebo\nniektoré iné nezákonné konanie v súvislosti s ochranou životného prostredia. Uvedené vymedzenie\ndôvodu na vznesenie námietok je pritom dostatočne určité. Opätovné vymedzenie tohto (jednoznačne\ndefinovaného) dôvodu vo vnútroštátnom práve by vzhľadom na záväznosť a priamu uplatniteľnosť\nNariadenia bolo nielen nepotrebné a duplicitné, ale aj neúčelné.\nPodľa žalovaného Nariadenie neukladá členským štátom povinnosť upraviť si dôvody vznesenia\nnámietok vo vnútroštátnej právnej úprave. Výpočet dôvodov na vznesenie námietok je navyše taxatívny\na akákoľvek transpozícia týchto dôvodov do vnútroštátnej právnej úpravy, ktorej následkom by bolo ich\nobmedzenie, pozmenenie alebo oslabenie, by bolo v rozpore s článkom 288 Zmluvy o fungovaní EÚ\n(pôvodný článok 249 ZES).\nŽalovaný uviedol, že podľa čl. 4 bodu 2 druhého pododseku Nariadenia „Oznámenie sa považuje za\nnáležité vyplnené, ak príslušný orgán miesta odoslania skonštatuje, že doklad o oznámení a doklad o\npohybe boli vyplnené v súlade s prvým pododsekom“ (t. j. v doklade o oznámení sú uvedené alebo sú k\nnemu pripojené informácie a dokumentácia podľa prílohy II časti 1 Nariadenia a v doklade o pohybe sú\nuvedené alebo sú k nemu pripojené informácie a dokumentácia uvedená v prílohe II časti 2 Nariadenia\nv rozsahu, aký je možný v čase podania oznámenia). A že podľa čl. 7 Nariadenia ďalej platí, že „(2)\nAk nie je oznámenie vyplnené správne, príslušný orgán miesta odoslania vyžiada od oznamovateľa\ninformácie a dokumentáciu podľa článku 4 bodu 2 druhého pododseku. Toto urobí do troch pracovných\ndní odo dňa prijatia oznámenia. V takom prípade má príslušný orgán miesta odoslania na splnenie\nodseku 1 tri pracovné dni odo dňa prijatia požadovaných informácií a/alebo požadovanej dokumentácie.“\nČl. 7 Nariadenia ďalej ustanovuje: „(3) Príslušný orgán miesta odoslania môže do troch pracovných\ndní odo dňa prijatia správne vyplneného oznámenia, ako je to opísané v článku 4 bode 2 druhom\npododseku, rozhodnúť o tom, že nebude s týmto oznámením konať ďalej v prípade, ak má voči preprave\nnámietky v súlade s článkami 11 a 12. O tomto rozhodnutí a o svojich námietkach okamžite informuje\noznamovateľa.“ V zmysle čl. 7 Nariadenia napokon platí „(4) Ak do 30 dní odo dňa prijatia oznámenia\npríslušný orgán miesta odoslania neodoslal oznámenie, ako to sa to vyžaduje v odseku 1, poskytne\noznamovateľovi na základe jeho žiadosti odôvodnené vysvetlenie. Toto neplatí v prípade, ak sa žiadosti\no informácie, na ktorú odkazuje odsek 2, nevyhovelo.“\nŽalovaný uviedol, že oznámenie žalobcu nebolo úplné a neobsahovalo všetky požadované náležitosti\npodľa Nariadenia. Na túto skutočnosť bol žalobca žalovaným opätovne upozornený a vyzvaný na\ndoplnenie oznámenia, pričom v jednotlivých výzvach boli vždy presne špecifikované náležitosti, ktorých\ndoplnenie bolo potrebné na to, aby sa oznámenie považovalo za náležité, resp. správne vyplnené.\nZ uvedeného je zrejmé, že kým príslušný orgán miesta odoslania neskonštatuje, že oznámenie\nbolo náležité vyplnené (ale naopak oznamovateľa vyzýva na jeho doplnenie), oznámenie nemožno\npovažovať za náležité, resp. správne vyplnené (k uvedenému viď aj argumentáciu obsiahnutú nižšie v\nčasti IV. Bod 3 - str. 11 až 12 tohto vyjadrenia) a lehoty ustanovené v čl. 7 Nariadenia, ktorých začatie\nplynutia je naviazané na moment doručenia správne vyplneného oznámenia, nemôžu začať plynúť.\nAj v prípade, ak by pri postupe žalovaného nebola dodržaná lehota v zmysle čl. 7 ods. 2 Nariadenia\n(t. j. 3 pracovné dni), nemohla mať táto skutočnosť vplyv na právne postavenie žalobcu, ako ani na\nzákonnosť napadnutého rozhodnutia a/alebo správnosť postupu pri jeho vydávaní. Uvedený záver platí\npredovšetkým s prihliadnutím na skutočnosť, že dôvodom vznesenia námietok zo strany žalovaného\n\nbolo žalobcovo porušenie platných právnych predpisov v oblasti ochrany životného prostredia, o ktorom\nbolo právoplatne rozhodnuté už v čase podania oznámenia (ako vyplýva z jednotlivých rozhodnutí SIŽP\nuvedených vyššie). Nariadenie navyše prípadné zmeškanie lehoty podľa čl. 7 ods. 2 Nariadenia žiadnym\nspôsobom nesankcionuje. Naopak, v čl. 7 ods. 4 Nariadenia je upravený mechanizmus, ktorým sa\noznamovatelia môžu domáhať svojich práv v prípade nečinnosti príslušného orgánu miesta odoslania.\nTento mechanizmus však žalobca nevyužil.\nVzhľadom na uvedené žalovaný postupoval podľa čl. 7 ods. 3 Nariadenia, a teda do troch pracovných\ndní (napadnutým rozhodnutím zo dňa 03.06.2011) odo dňa prijatia správne vyplneného oznámenia\n(31.05.2011) rozhodol o tom, že nebude s týmto oznámením konať ďalej, nakoľko mal voči preprave\nnámietky v súlade s článkami 11 a 12 Nariadenia (čl. 12 ods. 1 písm. d/, pričom o tomto rozhodnutí a\no svojich námietkach okamžite informoval oznamovateľa. Úkony, ktoré žalovaný vykonal predtým, ako\nbolo doručené správne vyplnené oznámenie, tak nemožno spájať so začiatkom plynutia lehoty podľa čl.\n7 ods. 3 Nariadenia, nakoľko žalovaný až do dňa doručenia doplneného oznámenia nekonal so správne\nvyplneným oznámením (podľa čl. 7 ods. 3 Nariadenia), ale s oznámením, ktoré nebolo vyplnené správne\n(podľa čl. 7 ods. 2 Nariadenia).\nPodľa žalovaného ustanovenie § 23 ods. 4 zákona o odpadoch je pre účely posúdenia zákonnosti\nnapadnutého rozhodnutia, ako aj postupu žalovaného, bez právneho významu, nakoľko netvorilo právny\nzáklad konania pred žalovaným a žalovaný podľa tohto ustanovenia nepostupoval ani sa na toto\nustanovenie v žiadnom vo svojich rozhodnutí alebo výziev neodvolával.\nŽalovaný je toho názoru, že v správnom súdnictve platí ust. § 157 ods. 2 primerane, nakoľko nejde o\nobčianskoprávny spor, ale o súdny prieskum rozhodnutí orgánov verejnej správy a konajúci súd nie je\npovinný dať odpoveď na všetky, tak zo strany žalobcu, ako aj o strany žalovaného, vznesené námietky,\npokiaľ tieto nemajú podstatný význam pre rozhodnutie súdu vo veci samej a ich prípadné zodpovedanie\nby rozhodnutie konajúceho súdu nijakým spôsobom neovplyvnilo, nakoľko tento bez dôvodných\npochybností dospel na základe iných skutočností či dôkazov (v tomto konaní ide o skutočnosti, dôkazy\nvyplývajúce z administratívneho spisu predloženého v tomto konaní) k jednoznačnému záveru, ako vo\nveci rozhodnúť.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „najvyšší súd“) ako súd odvolací s poukazom na § 492\nods. 1 a 2 Správneho súdneho poriadku (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok ako aj\nkonanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a v medziach podaného odvolania (§ 246c ods. 1 veta prvá\na § 212 ods. 1 OSP), odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 250ja ods.\n2 OSP, keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a\nna internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a 3 OSP v\nspojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP), a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno\npriznať úspech.\nV správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická\nosoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada,\naby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP).\nPodľa § 250i ods. 3 OSP na vady konania pred správnym orgánom sa prihliada, len ak vzniknuté vady\nmohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.\nPodľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.\nPodľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého\nrozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého\nrozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.\nNajvyšší súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia tak, ako to bolo\nuvedené v rozsudku krajského súdu, ktorý sa relevantným spôsobom vysporiadal so všetkými dôležitými\nnámietkami žalobcu.\nNapadnuté rozhodnutie žalovaného tak vychádzalo zo správneho posúdenia veci a jeho postup bol\nsúladný s týkajúcou sa právnou úpravou. Rovnako zákonne postupoval i súd konajúci v prvom stupni,\npreto najvyšší súd konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia v súlade s ust. § 219 ods. 1\na 2 OSP a na základe toho sa stotožnil s rozsudkom krajského súdu a nepovažujúc námietky žalobcu\n\nvznesené v odvolaní za dôvodné, napadnutý rozsudok postupom podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP ako vecne\nsprávny potvrdil, pričom v podrobnostiach naň odkazuje.\nNa zdôraznenie argumentácie rozsudku krajského súdu najvyšší súd dodáva, že na základe čl. 12 ods.\n1 písm. d/ Nariadenia môže príslušný orgán miesta odoslania vzniesť námietky, ak bol oznamovateľ\npredtým odsúdený za nezákonnú prepravu alebo iné nezákonné konanie v súvislosti s ochranou\nživotného prostredia. Žalobcova interpretácia, ktorou uvedený článok posúdil, je v celom rozsahu\nnesprávna. Je zároveň aj v rozpore s prípadným logickým a gramatickým výkladom daného článku, s\npoužitím ktorých je možné úplne jednoznačne vydedukovať, že predmetný článok Nariadenia upravuje\njasne vymedzený dôvod, na základe ktorého je možné vzniesť námietky (odsúdenia oznamovateľa\nza nezákonnú prepravu alebo iné nezákonné konanie v súvislosti s ochranou životného prostredia)\na tento dôvod je presne a určito definovaný. Vzhľadom k tomu, že nariadenia sú ako prameň práva\nEurópskej únie záväzné momentom svojho vydanie a priamo uplatniteľné, bolo by nielen duplicitné, ale\naj neúčelné, nepotrebné a nelogické aby bolo opätovné vymedzenie dôvodu na vznesenie námietok\nupravené aj vo vnútroštátnom právnom predpise. Ústava Slovenskej republiky taktiež ustanovuje vo\nsvojom čl. 7 ods. 2, že nariadenia ako priame záväzné akty Európskej únie majú prednosť pred\nzákonmi Slovenskej republike. Na vykonanie akéhokoľvek nariadenia teda nie je potrebné prijať žiadny\nvnútroštátny právny predpis, na rozdiel od toho ako to v tomto prípade popisuje žalobca. Slovné spojenie\n„podľa vnútroštátnych právnych predpisov“ uvedené v Nariadení sa nevzťahuje na samotný dôvod\nodmietnutia, ktorý ako už bolo spomenuté je dostatočne vymedzený v Nariadení, ale na skutočnosť, že\npríslušný orgán je pri vznesení námietok a odmietnutí prepravy povinný postupovať podľa vnútroštátnych\npredpisov. To znamená, že postup, ktorý príslušný orgán v danom konaní vykoná, má prebiehať podľa\nvnútroštátnych právnych predpisov, samozrejme v rozsahu, v ktorom nie je upravený v Nariadení.\nTakýmto vnútroštátnym právnym predpisom je v podmienkach Slovenskej republiky zákon o odpadoch a\nzároveň subsidiárne (pokiaľ to zákon o odpadoch nevylučuje) sa na konanie aplikuje Správny poriadok.\nTvrdenie, že napadnuté rozhodnutie je rozhodnutím v osobitnom type správneho konania potvrdzuje aj\nskutočnosť, že žalobca sa domáha jeho preskúmania správnou žalobou podľa druhej hlavy piatej časti\nObčianskeho súdneho poriadku.\nZ uvedeného je zrejmé, že žalovaný nepostupoval v rozpore s čl. 12 ods. 1 písm. d/ Nariadenia, ale\nnaopak, máme za to, že k nesprávnemu právnemu posúdeniu daného článku došlo zo strany žalobcu.\nPokiaľ išlo o dostatočnosť odôvodnenia rozhodnutia najvyšší súd poukazuje, judikatúra reprezentovaná\nÚstavným súdom Slovenskej republiky opakovane uviedla, že: „Povinnosťou všeobecného súdu je\nuviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založí. Dostatočnosť\na relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (m. m. III.\nÚS 328/05, III. ÚS 116/06).“ (III. ÚS 107/07).\nZ už uvedeného je teda zrejmé, že súd nemusí poskytnúť účastníkom konania odpovede na všetky\nskutočnosti a námietky nimi tvrdené, teda túto povinnosť súdu nemožno chápať absolútne. V tomto\nzmysle je ústavne akceptovateľné pokiaľ sa súd: „...zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými\nskutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne\nvýznamné.“ (IV. ÚS 14/07).\nV posudzovanom prípade je najvyšší súd toho názoru, že odôvodnenie rozsudku krajského súdu\nneporušilo, a teda dodržalo požiadavku ústavnej akceptovateľnosti vyjadrenú v čl. 46 Ústavy. Máme za\nto, že krajský súd sa v napadnutom rozsudku dostatočným spôsobom vyjadril ku všetkým podstatným\nskutočnostiam, pričom v odôvodnení rozsudku neopomenul detailne opísať postup žalovaného v\npriebehu administratívneho konania. So subsumáciou pod príslušné právne predpisy jasne konštatoval,\nže postup žalovaného považuje za právne opodstatnený a v súlade s čl. 7 Nariadenia: „nakoľko vydal\nnapadnuté rozhodnutie v lehote, až po správne vyplnenom oznámení a námietky vzniesol podľa čl. 12\nods. 1 písm. d/ Nariadenia o preprave odpadu.“ Súčasne krajský súd správne právne posúdil aj otázku\naplikácie príslušných právnych predpisov, t. j. primárneho použitia európskej legislatívny a subsidiárneho\npoužitia vnútroštátneho právneho poriadku.\nK námietke žalobcu tykajúcej sa „prekvapivej“ zmeny výrokovej časti rozsudku krajského súdu po zrušení\na vrátení veci najvyšším súdom v prospech žalovaného uvádzame, že odvolacie konanie je v Slovenskej\n\nrepublike vedené kasačnou zásadou, teda spôsobom rozhodovania odvolacieho orgánu, pri ktorom\nodvolací orgán nemôže napadnuté rozhodnutie zmeniť, ale musí ho zrušiť a vrátiť na nové konanie a\nrozhodnutie. V súlade s touto zásadou a § 226 Občianskeho súdneho poriadku je súd prvého stupňa\nviazaný právnym názorom odvolacieho súdu.\nV predmetnom právnom spore Najvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací súd uznesením č.\nk. 8Sžp/36/2012-174 zo dňa 23.10.2013 zrušil a vrátil rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k.\n3S/145/2011-146 zo dňa 17.07.2012 na ďalšie konanie. Najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým,\nže krajský súd sa nedostatočne vysporiadal s námietkami žalovaného spočívajúcimi v otázke aplikácie\npríslušných právnych predpisov - „postupoval nedôsledne“. Najvyšší súd zaviazal krajský súd, aby:\n„...po opätovnom vysporiadaní sa s námietkami žalovaného znova vo veci rozhodol a svoje rozhodnutie\nnáležite (teda dostatočne konkrétne) odôvodnil tak, aby ústavnému právu na spravodlivé súdne konanie\nbolo urobené zadosť.“ (mutatis mutandis). S ohľadom na vyššie uvedené, dospel najvyšší súd k záveru,\nže krajský súd sa v napadnutom rozsudku dostatočným spôsobom vyrovnal so všetkými nedostatkami,\nktoré mu boli vytknuté a jeho znenie je v súlade s právnym názorom najvyššieho súdu vyjadreným v\nzrušovacom uznesení, ktorým bol viazaný. Tomu neodporuje ani zmena výrokovej časti rozhodnutia\nkrajského súdu, v ktorej po novom preskúmaní veci, rozhodol v rámci autoremedúry (ktorú nemožno\nstotožňovať s ust. § 210a Občianskeho súdneho poriadku) v prospech žalovaného.\nO trovách odvolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1\nveta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal, keďže žalobca úspešný\nnebol a žalovanému v takomto konaní náhrada trov neprináleží.\nToto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9\nveta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom\nod 01.05.2011).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "3S/145/2011", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}