Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1ObdoV/23/2015 z 22. 6. 2016 Citácia: uznesenie Najvyššieho súdu SR z 22. júna 2016, sp. zn. 1ObdoV/23/2015, ECLI:SK:NSSR:2016:1002899343.7 Najvyšší súd | 1ObdoV/23/2015 | ECLI:SK:NSSR:2016:1002899343.7 | 2016-06-22 | Uznesenie Oblasť práva: Obchodné právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 93 ods. 1 OSP, § 93 ods. 4 OSP, § 237 OSP, § 585 ods. 1 OZ, § 93 ods. 2 OSP, OZ, OSP, § 585 ods. 3 OZ, § 239 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/422d8a74-a3f8-419c-9fb6-77c9a133c9df Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:1002899343.7 Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1ObdoV/23/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1002899343
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Miničová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:1002899343.7

Uznesenie
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: P. I., nar. XX. septembra XXXX, bytom V.,
právne zastúpeného JUDr. Richardom Kovalčíkom, advokátom, Rázusova 1, Košice, proti žalovanému:
Všeobecná úverová banka, a. s., so sídlom Mlynské Nivy 1, Bratislava, IČO: 31 320 155, právne
zastúpenému advokátskou kanceláriou ČERNEJOVÁ & HRBEK, s. r. o., Kýčerského 7, Bratislava, v
konaní o zaplatenie 1 659 695,90 Eur s príslušenstvom, o dovolaní vedľajších účastníkov na strane
žalovaného v I. rade Ministerstvo financií Slovenskej republiky, so sídlom Štefanovičova 5, P.O. BOX 82,
Bratislava, IČO: 00 151 742, v II. rade MH Manažment, a. s., so sídlom Trnavská cesta 100, Bratislava,
IČO: 50 088 033, (predtým Fond národného majetku Slovenskej republiky so sídlom Drieňová 27,
Bratislava, IČO: 17 333 768) a v III. rade Slovenská konsolidačná, a. s., so sídlom Cintorínska 21,
Bratislava, IČO: 35 776 005, spoločne zastúpených JUDr. Allanom Böhmom, advokátom, Jesenského
2, Bratislava, proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30. apríla 2015, č. k.
3Obo/20/2014, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30. apríla 2015, č. k. 3Obo/20/2014 z r u š
u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 4. marca 2014, č. k. 28Cb/2/2002-1033, ISČ: 1002899343
pripustil, aby dokonania na strane žalovaného ako vedľajší účastník v 1. rade vstúpil Slovenská
republika - Ministerstvo financií SR, Štefanovičová č. 5, Bratislava, ako vedľajší účastník v 2. rade
Fond národného majetku Slovenskej republiky, Drieňová č. 27, Bratislava a vedľajší účastník v 3. rade
Slovenská konsolidačná banka, a. s. Cintorínska 21, Bratislava. V dôvodoch uznesenia citoval uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Obo/25/2013, ktorým Najvyšší súd Slovenskej republiky
zrušil uznesenie krajského súdu zo dňa 27. februára 2013 a vec mu vrátil na nové konanie. S poukazom
na zrušujúce uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konštatoval, že vedľajší účastníci by
mali právny vzťah konkretizovať uvedením právneho úkonu, prípadne ustanovením právneho predpisu,
ktorým bol tvrdený právny vzťah založený. Konkretizoval podanie zo dňa 10. februára 2014 Ministerstva
financií SR, FNM SR a Slovenskej konsolidačnej, a. s. Bratislava, v ktorom označiaci vedľajší účastníci
predložili vyjadrenie, z ktorého vyplýva, že ich právny záujem na výsledku konania je, vzhľadom na to,
že výsledok tohto súdneho konania môže viesť k vzniku povinnosti vedľajších účastníkov poskytnúť
žalovanému, resp. majoritnému akcionárovi odškodné a že výsledok konania sa ich bezprostredne
dotkne. Tento fakt potvrdili čestným vyhlásením z 24. februára 2014, za Ministerstvo financií SR
podpísaným Ing. P. Kazimírom, podpredsedom vlády a ministrom financií SR, za Fond národného
majetku SR, čestným vyhlásením zo dňa 21. februára 2012 podpísaným Ing. Báčikom predsedom
výkonného výboru a Mgr. P. Kalivodom členom výkonného výboru a za Slovenskú konsolidačnú, a. s.
čestným vyhlásením zo dňa 25. februára 2012. V týchto vyhláseniach sa zhodli, že dňa 18. novembra
2004 uzatvorila spoločnosť INTESA HOLDING INTERNATIONAL S.A. Luxemburg s MF SR, FNM SR a
Slovenskou konsolidačnou, a. s. dohodu o urovnaní niektorých sporných nárokov vyplývajúcich zo zmlúv
o kúpe akcií zo dňa 4. júla 2001 a zaviazali sa spoločnosti INTESA HOLDING INTERNATIONAL S.A.



poskytnúť finančné odškodné v závislosti od výsledku určitých súdnych konaní, medzi ktorými je i súdne
konanie D. I. kontra VUB, a. s., o zaplatenie 1 659 695,90 Eur a priznanie primeraného zadosťučinenia,
vedeného na krajskom súde pod sp. zn. 28Cb/2/2002. S odkazom na ust. § 93 ods. 1 O. s. p. krajský
súd na základe predložených čestných vyhlásení mal za preukázané, že uvedené subjekty majú právny
záujem na výsledku sporu a je v priamom dopade na hmotné právo. Uviedol, že právne postavenie
vedľajších účastníkov bude rozhodnutím súdu priaznivo alebo nepriaznivo ovplyvnené, ak žalovaný vo
veci nebude mať úspech. Dospel k záveru, že zákonné podmienky pre pripustenie vedľajších účastníkov
sú podľa ust. § 93 ods. 3 O. s. p. splnené, dôkazom čoho sú tvrdenia uvedené v čestných vyhláseniach.
Na odvolanie žalobcu Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací, napadnutým uznesením zo
dňa 30. apríla 2015, č. k. 3Obo/20/2014, uznesenie Krajského súdu v Bratislave, č. k. 28Cb/2/2002-1033,
ISČ: 1002899343, zo dňa 4. marca 2014 zmenil tak, že ako vedľajších účastníkov v 1. rade Slovenská
republika - Ministerstvo financií Slovenskej republiky, v 2. rade Fond národného majetku Slovenskej
republiky a v 3. rade Slovenská konsolidačná banka, a. s., na strane žalovaného do konania nepripustil.
Odvolací súd v napadnutom rozhodnutí uviedol, že odvolanie žalobcu voči rozhodnutiu súdu prvého
stupňa považuje za dôvodné. Zdôraznil, že v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3Obo/25/2013 (č. 1. 1009 súdneho spisu), je jednoznačne uvedené, ako by mali vedľajší účastníci
konkretizovať ich vzťah, čo aj súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého uznesenia odcitoval. Z
uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Obo/25/2013 je taktiež zrejmé, že iba v
prípade, ak si vedľajší účastníci splnia svoju povinnosť tvrdenia, môže súd pristúpiť ku skúmaniu, či
označili dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Spornou otázkou podľa odvolacieho súdu preto je, či
označení vedľajší účastníci si splnili povinnosť tvrdenia o konkretizovaní právneho úkonu, predložením
čestných vyhlásení o tom, že uzavreli dohodu o urovnaní, z ktorej by mal byť preukázaný právny záujem
vedľajších účastníkov na výsledku sporu. Z čestných vyhlásení, že uzavreli „dohodu o urovnaní“ je
podľa odvolacieho súdu zrejmé iba to, že dohodu o urovnaní uzavreli, ale z tohto dôkazu nie je zrejmé,
že označení vedľajší účastníci si splnili povinnosť ich tvrdenia, konkretizovať právny úkon, ktorý ich
záujem na výsledku konania preukazuje. Dôkaz označený ako čestné vyhlásenie o uzatvorení dohody
o urovnaní podľa odvolacieho súdu nie je preukázaním právneho záujmu na výsledku sporu a splnením
predpokladov pre postup podľa § 93 O. s. p. S poukazom na § 92 ods. 1 O. s. p. odvolací súd konštatoval,
že podľa judikatúry, súd spravidla nepripustí vstup do konania ďalšieho účastníka, ak by pripustenie
bolo v rozpore zo zásadou hospodárnosti, ak predmet konania nesúvisí s osobou, ktorá má do konania
vstúpiť, ak žalobca nešpecifikoval, čoho sa mieni domáhať proti osobe, ktorá má do konania vstúpiť.
Predpokladom prípustnosti vedľajšieho účastníctva v konaní je právny záujem toho, kto chce do konania
vstúpiť, na výsledku sporu. Takýto záujem má iba ten, právne postavenie ktorého bude rozhodnutím
priaznivo alebo nepriaznivo ovplyvnené. Vždy však treba, aby záujem na úspechu účastníka sporu
sa opieral o konkrétne právo alebo právny vzťah k niektorému z účastníkov. Odvolací súd vzhľadom
na uvedené dospel k záveru, že predloženie čestného vyhlásenia o uzavretí pomenovanej dohody o
urovnaní nie je možné považovať za dôkaz o preukazovanom tvrdení. Ostatnú námietku žalobcu, že vo
veci rozhodol nesprávne obsadený senát, vyhodnotil odvolací súd za nedôvodnú.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podali vedľajší účastníci dovolanie v zákonnej lehote, ktoré
odôvodnili tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v ust. § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p., pretože sa
im v konaní odňala možnosť konať pred súdom, ďalej tým, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 1 písm. b/ O. s. p.).
Vedľajší účastníci majú za to, že v súlade s pokynmi súdu prvého stupňa postupovali striktne v
intenciách odôvodnenia zrušovacieho uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.
novembra 2013, sp. zn. 3Obo/25/2013 a jasne formulovali a konkretizovali právny úkon, spoločne s
jeho konkrétnym zmluvným ustanovením, ktorým bol založený zmluvný (právny) vzťah medzi vedľajšími
účastníkmi a majoritným akcionárom odporcu (spol. INTESA HOLDING INTERNATIONAL S.A.), a na
základe ktorého majú vedľajší účastníci právny záujem na výsledku tohto sporu (§ 93 ods. 14 O.
s. p.). Za účelom riadneho preukázania existencie právneho záujmu na výsledku súdneho konania,
vedľajší účastníci zároveň ako dôkaz predložili súdu prvého stupňa zhodné čestné vyhlásenia tak
žalovaného, ako i vedľajších účastníkov na jeho strane. Z obsahu týchto čestných vyhlásení je podľa
dovolateľov nepochybne zrejmý a určito formulovaný (konkretizovaný) konkrétny právny úkon, z ktorého
je zrejmý právny záujem vedľajších účastníkov na výsledku sporu (t. j. Dohoda zo dňa 18. novembra
2004 o urovnaní niektorých sporných nárokov, vyplývajúcich zo Zmlúv o kúpe akcií zo dňa 4. júla
2001, uzatvorená medzi vedľajšími účastníkmi a spol. INTESA HOLDING INTERNATIONAL S.A. ako
majoritným akcionárom odporcu), ako i jasne formulované konkrétne skutočnosti (zmluvná povinnosť
vedľajších účastníkov odškodniť majoritného akcionára odporcu v prípade negatívneho výsledku tohto
sporu) svedčiace o splnení podmienok stanovených v ust. § 93 O. s. p. Napriek tomu, podľa dovolateľov



odvolací súd v napadnutom uznesení tieto skutočnosti nebral do úvahy a rozhodol nad rámec obsahu
svojho predchádzajúceho zrušujúceho uznesenia zo dňa 27. novembra 2013, čím podľa dovolateľov
porušil základné právo vedľajších účastníkov na prístup k súdu a odňal im týmto svojím nesprávnym a
nezákonným postupom možnosť konať pred súdom.
Vedľajší účastníci dodali, že predmetné čestné vyhlásenia predložili na základe pokynu súdu prvého
stupňa, aj keď ako dôkaz na preukázanie pravdivosti ich skutkových tvrdení, navrhovali výsluch
príslušných svedkov. Aj z tohto dôvodu preto nie je podľa ich názoru správne tvrdenie odvolacieho súdu
v napadnutom uznesení o tom, že by si vedľajší účastníci nesplnili povinnosť tvrdenia, resp. neuniesli
dôkazné bremeno svojich tvrdení. Napriek tomu odvolací súd v napadnutom uznesení v rozpore
s príslušnými ustanoveniami O. s. p. konštatoval nepreukázanie zákonom stanovených podmienok
prípustnosti vstupu vedľajších účastníkov do konania na strane žalovaného, čím podľa dovolateľov
nedovoleným spôsobom zabránil vedľajším účastníkom v ich prístupe k súdu a tým zároveň odňal ich
právo konať pred súdom.
V dovolaní vedľajší účastníci ďalej uviedli, že v prípade, ak bol odvolací súd presvedčený, že súd prvého
stupňa, resp. vedľajší účastníci nepostupovali v intenciách tohto jeho predchádzajúceho (zrušujúceho)
uznesenia zo dňa 27. novembra 2013, sp. zn. 3Obo/25/2013, mal z dôvodu ochrany základných práv
vedľajších účastníkov (právo na spravodlivý súdny proces a prístup k súdu), predmetné uznesenie súdu
prvého stupňa zrušiť, vec mu vrátiť na ďalšie konania a v tomto zrušujúcom uznesení podrobnejšie
špecifikovať (§ 226 a § 243b ods. 4 O. s. p.), akým konkrétnym spôsobom by bolo podľa jeho názoru
možné v ďalšom konaní preukázať skutočnosti tvrdené vedľajšími účastníkmi. Z tohto pohľadu ide preto
o nepredvídateľné rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré podľa dovolateľov nemá oporu v predvídateľnom
právnom postupe odvolacieho súdu (najmä vzhľadom na jeho predchádzajúce zrušovacie uznesenie
zo dňa 27. novembra 2013, sp. zn. 3Obo/25/2013, jeho obsah a právny názor, ako i postup a pokyny
súdu prvého stupňa pri dokazovaní tvrdení vedľajších účastníkov), a to z dôvodu, že vedľajší účastníci
boli týmto postupom odvolacieho súdu zaskočení bez toho, aby im bez ich viny, bolo umožnené tvrdiť,
príp. preukázať skutočnosti významné z hľadiska názoru odvolacieho súdu na splnenie podmienok
vedľajšieho účastníctva v konaní (§ 93 O. s. p.).
Tým, že odvolací súd nepostupoval vyššie uvedeným spôsobom a uznesenie súdu prvého stupňa
prekvapivo zmenil namiesto toho, aby ho zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie,
zabránil vedľajším účastníkom k prístupu k súdu a odňal im ich právo konať pred súdom. Zároveň tým,
že toto svoje rozhodnutie, tzn. rozhodnutie, prečo uznesenie súdu prvého stupňa zmenil a nezrušil,
dostatočným spôsobom neodôvodnil, zavinil, že konania má inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.).

Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu vedľajších účastníkov uviedol, že považuje napadnuté uznesenie
odvolacieho súdu za správne. Má za to, že tak žalovaný, ako ani domnelí vedľajší účastníci, náležite a
dostatočne nepreukázali svoje tvrdenia, týkajúce sa údajného právneho záujmu domnelých vedľajších
účastníkov na výsledku sporu. Samotné tvrdenie žalovaného, resp. domnelých vedľajších účastníkov,
že domnelí vedľajší účastníci majú právny záujem na výsledku sporu a táto skutočnosť vyplýva z Dohody
o urovnaní niektorých sporných nárokov, vyplývajúcich zo Zmlúv o kúpe akcií zo dňa 4. júla 2001,
ktorá však nemôže byť predložená konajúcemu súdu z dôvodu obchodného tajomstva, ešte podľa
žalobcu nemôže mať automaticky za následok, že právny záujem domnelých vedľajších účastníkov
na výsledku sporu je v skutočnosti naozaj daný. Žalobca v tejto súvislosti zdôraznil, že žalovaný a
domnelí vedľajší účastníci síce v konaní označili dôkaz, ktorý by mal údajne preukazovať právny záujem
domnelých vedľajších účastníkov na výsledku sporu, a to Dohodu o urovnaní niektorých sporných
nárokov, vyplývajúcich zo Zmlúv o kúpe akcií zo dňa 4. júla 2001, avšak tento v konaní nepredložili. Z
uvedeného dôvodu preto nie je možné objektívne posúdiť pravdivosť ich tvrdení, a to, či v skutočnosti
tento dôkaz vôbec existuje, resp. či je spôsobilý dostatočne preukázať právny záujem domnelých
vedľajších účastníkov na výsledku sporu. Jednotlivé čestné prehlásenia, ktoré boli predložené zo strany
domnelých vedľajších účastníkov a žalovaným v konaní, je podľa žalobcu možné považovať výlučne
len za tvrdenia týchto osôb a samé osebe nijakým spôsobom nepreukazujú tvrdenia žalovaného a
domnelých vedľajších účastníkov, podľa ktorých domnelí vedľajší účastníci majú mať právny záujem na
výsledku sporu.
Žalobca zdôraznil, že skutočnosť, že žalovaný, resp. domnelí vedľajší účastníci v konaní nepredložili
predmetnú dohodu, ktorá má údajne preukazovať právny záujem domnelých vedľajších účastníkov na
výsledku sporu, je nutné brať na ťarchu domnelých vedľajších účastníkov, a to tak, že svoje dôkazné
bremeno tým neuniesli.



Žalobca naďalej zastáva názor, že domnelí vedľajší účastníci nemajú právny záujem na výsledku sporu,
a preto ani nemôžu do konania vstúpiť ako vedľajší účastníci. Nakoľko žalovaný a ani domnelí vedľajší
účastníci náležité nepreukázali právny záujem domnelých vedľajších účastníkov na výsledku sporu,
keďže v konaní nepredložili žiaden relevantný dôkaz, ktorý by ich tvrdenie preukazoval, rozhodnutie
odvolacieho súdu o nepripustení domnelých vedľajších účastníkov do konania ako vedľajších účastníkov
konania na strane žalovaného, je nutné považovať za správne. Preto žalobca navrhol, aby Najvyšší súdu
Slovenskej republiky, ako súd dovolací, dovolanie zamietol a žalobcovi priznal náhradu trov dovolacieho
konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 2 O. s. p.), po zistení, že dovolanie
podali včas vedľajší účastníci konania na strane žalovaného (§ 240 ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia
dovolacieho pojednávania v zmysle § 243a ods. 1 O. s. p. najskôr skúmal, či tento opravný prostriedok
smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé rozhodnutie súdu.
Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho prípustnosti. Dovolaním
možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu len v prípadoch, v ktorých ho pripúšťa zákon
(§ 236 ods. 1 O. s. p.).
Podmienky prípustnosti dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu upravujú ustanovenia § 237 až
§ 239 O. s. p.

Podľa ust. § 237 ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu
vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako
účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť
a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi
konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca, alebo
bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

K tomu, či rozhodnutie odvolacieho súdu trpí niektorou z vád uvedených v ust. § 237 ods. 1 O. s. p.,
prihliada dovolací súd nielen na podnet dovolateľa, ale i z úradnej povinnosti podľa ust. § 241 ods. 1
O. s. p. V prípade, že dovolací súd zistí, že rozhodnutie odvolacieho súdu trpí niektorou z týchto vád,
zruší rozhodnutie odvolacieho súdu, i keď dovolateľ toto pochybenie nenamietal. Dovolací súd postupuje
rovnako i v prípade, že dovolanie nie je v zmysle ust. § 238 a § 239 O. s. p. prípustné.

Ďalej prípustnosť dovolania proti uzneseniu upravuje ust. § 239 O. s. p. Podľa § 239 ods. 1 O. s. p. je
dovolanie tiež prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu
prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych
spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o
zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.

Podľa § 239 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým
bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom
uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,
b/ ide o uznesenie o priznaní (nepriznaní) účinkov cudziemu rozhodnutiu na území Slovenskej republiky.

V danom prípade boli splnené podmienky pre prípustnosť dovolania v zmysle ust. § 239 O. s. p.,
nakoľko dovolanie smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým bolo uznesenie súdu prvého
stupňa zmenené tak, že ako vedľajších účastníkov v 1. rade Slovenská republika - Ministerstvo financií
Slovenskej republiky, v 2. rade Fond národného majetku Slovenskej republiky a v 3. rade Slovenská
konsolidačná banka, a. s., na strane žalovaného súd do konania nepripustil.

S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia
dovolateľov, že postupom odvolacieho súdu im bola odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle ust.
§ 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.

K odňatiu možnosti konať pred súdom malo podľa ich názoru dôjsť i tým, odvolací súd napadnuté
rozhodnutie nedostatočne odôvodnil.



Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.) sa rozumie taký závadný procesný postup
súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných práv účastníka konania, ktoré mu
poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. ide najmä vtedy,
ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi
predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva.

Právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je jedným z aspektov práva na
spravodlivý proces a práva na súdnu ochranu podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej dohovor) a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (napr. II. ÚS 383/06).

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl.46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a
skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou
proti takému uplatneniu.

Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne
námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre
rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A. č.254-
B, s.49, § 30).

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2 O. s.
p., podľa ktorého v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a výstižne
vyloží, ktoré skutočnosti má preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a
akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval, prečo nevykonal i ďalšie dôkazy, a posúdi zistený
skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil.

Odôvodnenie má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné. Súd je
povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického, jasného
vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické hľadiská. Účelom odôvodnenia
súdneho rozhodnutia je predovšetkým doložiť správnosť rozhodnutia súdov, pričom odôvodnenie je
zároveň aj prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia a nástrojom ochrany
pred svojvôľou súdnej moci. Odôvodnenie rozhodnutia by malo účastníkom konania dovoľovať posúdiť,
ako súd v ich veci vyložil a aplikoval príslušné právne predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom
rozhodovaní vo veci samej.
Ust. § 157 ods. 2 O. s. p. v spojení s § 167 ods. 2 O. s. p. sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.
s. p.). Aj odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu musí účastníkov konania jednoznačne presvedčiť
o správnosti záverov súdu a rovnako v prípade kontroly správnosti rozhodnutia musí odôvodnenie
rozhodnutia slúžiť na objasnenie dôvodov konkrétneho rozhodnutia súdu.

Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a
použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktoré by popreli zmysel a podstatu
práva na spravodlivý proces.

Podľa dovolateľov je napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, že ako vedľajší účastníci si v
otázke právneho záujmu nesplnili povinnosť tvrdenia, nedostatočne odôvodnené a považujú ho za
nepredvídateľné.

Podľa § 93 ods. 1 O. s. p. ako vedľajší účastník môže sa popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť
konania ten, kto má právny záujem na jeho výsledku, pokiaľ nejde o konanie o rozvod, neplatnosť
manželstva alebo určenie, či tu manželstvo je alebo nie je.

Podľa § 93 ods. 3 O. s. p. do konania vstúpi buď z vlastného podnetu alebo na výzvu niektorého z
účastníkov urobenú prostredníctvom súdu. O prípustnosti vedľajšieho účastníctva súd rozhodne len na
návrh.



Podľa § 93 ods. 4 O. s. p. v konaní má vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti ako účastník. Koná
však iba sám za seba. Ak jeho úkony odporujú úkonom účastníka, ktorého v konaní podporuje, posúdi
ich súd po uvážení všetkých okolností.

Právny záujem na výsledku konania ako podmienka možnosti vstupu do konania v pozícii vedľajšieho
účastníka konania na strane niektorého z účastníkov konania nie je v Občianskom súdnom poriadku
bližšie definovaný, t. j. zákonodarca ponechal na úvahe súdu, ako bude tento pojem v jednotlivých
individuálne určených prípadoch vykladať a aplikovať. Úvaha súdu pri interpretácii tohto pojmu nie je ale
neobmedzená, musí totiž rešpektovať podstatu a zmysel účastníctva v kontexte s obsahom a rozsahom
ústavou garantovaného základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 a nasl. ústavy) a tiež práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s ústavnými princípmi. Vychádzajúc
z doterajšej judikatúry ústavného súdu, ako i doterajšej judikatúry všeobecných súdov možno právny
záujem na výsledku konania definovať v spojení s podstatou a zmyslom inštitútu vedľajšieho účastníctva,
ktorým je posilnenie postavenia účastníka, na ktorého strane vedľajší účastník do konania vstupuje, za
podmienky, že objektívne existuje relevantný dôvod, z ktorého možno vyvodiť, že aj vedľajší účastník
má na výsledku právny záujem. O právny záujem ide spravidla vtedy, ak rozhodnutím vo veci môže
byť dotknuté právne postavenie vedľajšieho účastníka, jeho práva a povinnosti vyplývajúce z hmotného
práva. Ust. § 93 ods. 1 O. s. p. nepodmieňuje predpoklad na úspešné uplatnenie tohto práva, t.j. vstupu
do konania v postavení vedľajšieho účastníka, len existenciou právneho záujmu na výroku rozhodnutia
v predmetnej právnej veci, ale existenciou akéhokoľvek právneho záujmu, t. j. aj právneho záujmu
na skutkových a právnych záveroch, na ktorých je rozhodnutie v predmetnej veci založené, teda na
celkovom výsledku konania (nález IV. ÚS 60/2010).

Právny záujem na výsledku konania je rozhodujúcim pojmom vedľajšieho účastníctva. Tento právny
záujem je daný, ak sa výsledok konania dotkne hmotnoprávneho postavenia vedľajšieho účastníka,
jeho práv a povinností v konkrétnom hmotnoprávnom vzťahu. Právny záujem na výsledku má ten, koho
právne postavenie bude priaznivo alebo nepriaznivo ovplyvnené rozsudkom vydaným v spore.

V predmetnom konaní dovolatelia v predložených čestných prehláseniach zhodne uviedli, že dňa 18. 11.
2004 uzatvorila spoločnosť INTESA HOLDING INTERNATIONAL S.A. Luxemburg (majoritný akcionár
Všeobecnej úverovej banky, a. s., Mlynské nivy 1, 829 90 Bratislava, IČO: 31 320 155) s 1/ Ministerstvom
financií Slovenskej republiky, konajúci v mene Slovenskej republiky, Štefanovičova 5, 817 82 Bratislava,
IČO: 00 151 742, 2/ Fondom národného majetku Slovenskej republiky, Trnavská cesta 100, 821 01
Bratislava, IČO: 17 333 768 a 3/ Slovenskou konsolidačnou, a. s., Cintorínska 21, 914 99 Bratislava,
IČO: 35 776 005, Dohodu o urovnaní niektorých sporných nárokov vyplývajúcich zo zmlúv o kúpe akcií
zo dňa 04. 07. 2001.
Na základe tejto Dohody sa MF SR, FNM SR a SK, a. s., zaviazali poskytnúť INTESA HOLDING
INTERNATIONAL S.A., finančné odškodnenie v závislosti od výsledku určitých - v Dohode stanovených
súdnych konaní, ktorých účastníkom je, resp. bola Všeobecná úverová banka, a. s., v procesnom
postavení odporcu (žalovaného). Jedným z týchto v Dohode vymedzených súdnych konaní je i súdne
konanie P. I. c/a Všeobecná úverová banka, a. s., o zaplatenie 1 659 695,90 Eur a priznanie primeraného
zadosťučinenia, vedené na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 28Cb/2/2002.

Podľa § 585 ods. 1 veta prvá Obč. zák. dohodou o urovnaní môžu účastníci upraviť práva medzi nimi
sporné alebo pochybné.

Podľa § 585 ods. 3 Obč. zák. doterajší záväzok je nahradený záväzkom, ktorý vyplýva z urovnania.

Na základe uvedeného, pokiaľ odvolací súd bez ďalšieho dospel k záveru, že z čestných vyhlásení
je zrejmé iba to, že vedľajší účastníci dohodu o urovnaní uzavreli, ale z tohto dôkazu nie je zrejmé,
že označení vedľajší účastníci si splnili povinnosť ich tvrdenia, konkretizovať právny úkon, ktorý ich
záujem na výsledku preukazuje, je rozhodnutie odvolacieho súdu arbitrárne, nepreskúmateľné, zjavne
neodôvodnené.

Vychádzajúc z vyššie uvedených aspektov, dospel tak dovolací súd k záveru, že právo dovolateľov na
riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia v danom prípade porušené bolo.



Nepreskúmateľnosť uznesenia odvolacieho súdu, majúca za následok jeho nepresvedčivosť, je vadou
konania, ktorou sa v zmysle uvedeného odníma účastníkovi možnosť riadne konať pred súdom.

So zreteľom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie odvolacieho súdu podľa ust. §
243b ods. 2 O. s. p. zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

V novom rozhodnutí odvolací súd rozhodne aj o trovách pôvodného a dovolacieho konania v zmysle
§ 243d ods. 1 O. s. p.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 5 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.