{"guid": "7f44e3f9-9547-4c45-898c-4fcad3d097f3:26e13df2-0695-4e16-a37a-a4c07bb84460", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2015:9014010082.2", "spisova_znacka": "6Sž/11/2014", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sž/11/2014 z 25. 11. 2015", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 25. novembra 2015, sp. zn. 6Sž/11/2014, ECLI:SK:NSSR:2015:9014010082.2", "identifikacne_cislo": "9014010082", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Pavel Ištók", "sudca_id": 117, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/mgr-pavel-istok-117", "datum_vydania": "2015-11-25", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2000/308", "nazov": "zákon č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii (zrušený)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/308", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/308-2000"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-18a", "nazov": "§ 18a zákona č. 308/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-18a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/308-2000/paragraf-18a"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2000/308#paragraf-18a"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/26e13df2-0695-4e16-a37a-a4c07bb84460", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:9014010082.2", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2015:9014010082.2", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2015:9014010082.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n6Sž/11/2014\n9014010082\n25. 11. 2015\nJUDr. Zdenka Reisenauerová\nECLI:SK:NSSR:2015:9014010082.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky\nReisenauerovej a členov senátu JUDr. Jozefa Hargaša a JUDr. Aleny Adamcovej, v právnej veci\nnavrhovateľa: MAC TV, s.r.o., so sídlom Brečtanová 1, 831 01 Bratislava, IČO: 00 618 322, zastúpený\nAdvokátskou kanceláriou Bugala - Ďurček, s.r.o., so sídlom Drotárska cesta 102, 811 02 Bratislava,\nproti odporcovi: Rada pre vysielanie a retransmisiu, so sídlom Dobrovičova 8, P.O.BOX 155, 810 00\nBratislava, v konaní o návrhu navrhovateľa na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu zo dňa 08.\napríla 2014, č. RP/026/2014, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odporcu zo dňa 8. apríla 2014, č. RP/026/2014, p o t\nvrdzuje.\nNavrhovateľovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a .\nNavrhovateľ j e p o v i n n ý zaplatiť súdny poplatok vo výške 500 eur na účet Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky vedený v O. pre zasielanie súdnych poplatkov a pokút: BÚ - depozitný účet\nneúročený č. XXXXXXXXXX/XXXX v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku.\nodôvodnenie:\nI.\nRada pre vysielanie a retransmisiu rozhodnutím zo dňa 08.04.2014, č. RP/026/2014 vydaným v\nsprávnom konaní č. 345-PLO/O-4392/2012 ako orgán príslušný podľa § 4 ods. 1 až 3 a § 5 ods. 1\npísm. g/, postupom podľa § 71 zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona\nč. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisoch (ďalej len ,,zákon č. 308/2000 Z.\nz.“ alebo ,,zákon o vysielaní a retransmisii“) rozhodla tak, že navrhovateľovi ukladá podľa § 64 ods. 1\npísm. d/ zákona o vysielaní a retransmisii pokutu určenú podľa § 67 ods. 6 uvedeného zákona vo výške\n3319 € za porušenie povinnosti ustanovenej v § 18a písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z., tým, že v rámci\ndigitálneho vysielania programovej služby JOJ PLUS nedosiahol v mesiacoch máj a jún 2012 zákonom\nstanovený 10%-ný podiel vysielania s multimodálnym prístupom formou skrytých alebo otvorených\ntitulkov alebo tlmočenia do posunkovej reči nepočujúcich alebo v posunkovej reči nepočujúcich.\nSúčasne Rada vyslovila, že podľa § 64 ods. 5 zákona o vysielaní a retransmisii „Uložením sankcie\nnezaniká povinnosť, za ktorej porušenie sa sankcia uložila“ a podľa § 67 ods. 16 zákona o vysielaní a\nretransmisii je pokuta splatná do 30 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia a je potrebné\nju uhradiť na účet uvedený v rozhodnutí.\nII.\n\nV zákonnej lehote navrhovateľ podal návrh na preskúmanie zákonnosti uvedeného rozhodnutia. Žiadal,\naby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté rozhodnutie odporcu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie\nkonanie. Súčasne žiadal náhradu trov konania.\nV dôvodoch opravného prostriedku tvrdil, že napadnutým rozhodnutím bol ukrátený na svojich\nprávach. Namietal, že napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho\nprávneho posúdenia veci a v konaní správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv\nna zákonnosť napadnutého rozhodnutia.\nNavrhovateľ poukazom na skutkové zistenia, že Najvyšší súd Slovenskej republiky, rozsudkom č. k.\n8Sž/1/2013-30, zrušil predchádzajúce rozhodnutie Rady č. RP/076/2012 a vec vrátil Rade na ďalšie\nkonanie, uviedol, že Rada vydala napadnuté rozhodnutie napriek existencii záväzného právneho názoru\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorým Najvyšší súd Slovenskej republiky jednoznačne vymedzil\nzávery, ktoré má Rada v prejednávanej vecí pri opätovnom rozhodnutím rešpektovať. Namietal, že\nnapriek záveru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý citoval, tvrdiac, že záver súdu je pre\nRadu v zmysle ustanovenia § 250ja ods. 4 O.s.p. právne záväzný, Rada opätovne vydala napadnuté\nrozhodnutie, v ktorom opätovne uplatnila právnu analógiu, extenzívny výklad a neexistenciu niektorého\nso znakov skutkovej podstaty administratívneho deliktu Rada preklenula doplnením tohto znaku\nvlastným výkladom, a to všetko v neprospech Vysielateľa. Tvrdil, že Rada v zmysle vyššie uvedenej\nskutočnosti jednoznačne a otvorene vydala v prejednávanej veci opätovné rozhodnutie, ktoré je v\nrozpore s právne záväzným záverom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, čím celé konanie trpí inou\nvadou, ktorá má vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia a zároveň v zmysle dôvodov bližšie\nrozvinutých v predmetnom zrušujúcom rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, predstavuje\nnesprávne právne posúdenie veci zo strany Rady.\nNavrhovateľ k meritu veci uviedol, že v čase spáchania údajného administratívneho deliktu ustanovenie\n§ 18a zákona o vysielaní, ktoré vymedzuje, skutkovú podstatu administratívneho deliktu, neustanovovalo\nčasové obdobie, ako znak skutkovej podstaty tohto administratívneho deliktu. Mal za to, že ak Rada\nvidela porušenie v tom, že vysielateľ nedosiahol potrebný podiel vysielania v časovom období „jeden\nmesiac“, tak Rada sankcionovala vysielateľa bez opory v zákone a bez toho, aby došlo k naplneniu\nskutkovej podstaty administratívneho deliktu zo strany vysielateľa. V danej súvislosti tiež uviedol, že aj\nv prípade, ak by najvyšší súd dospel k záveru, že postup Rady v napadnutom rozhodnutí bol správny\na v súlade so záväzným právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, nie je možné\nsankcionovať vysielateľa za nedosiahnutie potrebného podielu vysielania v časovom období „jeden\nmesiac“, nakoľko ustanovenie § 62 ods. 2 zákona o digitálnom vysielaní nie je prepojené s ustanovením\n§ 18a zákona o vysielaní a retransmisii. Dôvodil, že zákon o digitálnom vysielaní však nestanovuje\nžiadnu povinnosť Vysielateľa v súvislosti s povinnosťou dodržiavať multimodálny prístup vysielania podľa\nustanovenia § 18a zákona o vysielaní a a retransmisii, dôsledkom čoho je, že Rada síce môže stanoviť\nčasovú jednotu, prípade časovou jednotkou je jeden mesiac, avšak táto časová jednotka sa vzťahuje len\nna podiely vysielacieho času, ktoré vymedzuje zákon o digitálnom vysielaní, majúc za to, že Rada ani v\ntakomto prípade nemôže uplatniť analógiu legis, pretože zákon o digitálnom vysielaní nijakým spôsobom\notázku multimodálneho prístupu k vysielaniu a k nemu prislúchajúce podiely vysielacieho času, nerieši.\nIII.\nOdporca k opravnému prostriedku navrhovateľa sa vyjadril tak, že navrhoval napadnuté rozhodnutie\npotvrdiť.\nV dôvodoch vyjadrenia odporca vyjadril svoj nesúhlas s námietkami navrhovateľa uvedenými v\nopravnom prostriedku. Zastával názor, že ako príslušný správny orgán v dostatočnej miere zistil skutkový\nstav veci, na ktorý správne aplikoval relevantné ustanovenia zákona, majúc za to, že jeho rozhodnutie\nje riadne odôvodnené, vydané na základe správnych skutkových a právnych záveroch a napadnuté\nrozhodnutie nevykazuje žiadne právne a nelogické vady, ktoré by mohli mať vplyv na jeho zákonnosť a\nrovnako ani jeho postup v predmetnom správnom konaní nevykazuje žiadne vady, ktoré by mohli mať\nvplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.\n\nK námietkam navrhovateľa vo vzťahu k nezákonnosti rozhodnutia z dôvodu nesprávneho právneho\nposúdenia veci a vady konania majúcej za následok nezákonnosť rozhodnutia uviedol, že odporca\nje ako správny orgán v zmysle § 250r O.s.p. viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, však\njudikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nie je úplne jednotná a vznikla situácia, kedy iný senát\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky akceptoval postup Rady uplatnený v zrušenom rozhodnutí, a\npreto vzhľadom na to, že sám Najvyšší súd Slovenskej republiky akceptuje odchýlenie sa od právneho\nnázoru vysloveného v zrušujúcom rozsudku, v prípade ak toto odchýlenie je dôsledkom postupu\nRady v súlade s názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vysloveným v neskoršom rozsudku\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (v tomto prípade neskoršia rozhodovacia prax Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky potvrdila správnosť postupu Rady, ktorý bol uplatnený v zrušenom rozhodnutí), je\nmožné postupovať vyššie uvedeným spôsobom. Odporca poukazom na skutočnosť, že v obdobných\nkonaniach považoval Krajský súd v Bratislave, ale aj Najvyšší súd Slovenskej republiky postup Rady\nza zákonný, čo vyjadrili v rozsudkoch Krajský súd v Bratislave č. k. 4S 69/2012-38, 4S 121/2012-62,\nrozsudku Najvyšší súd Slovenskej republiky sp. zn. 6Sž/6/2013, uviedol, že viazanosť správneho orgánu\nprávnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyjadreným v zrušujúcom rozsudku nie je\nabsolútna a v prípade, ak sa po zrušení rozhodnutia Rady a vrátení jej veci späť z dôvodu, že Najvyšší\nsúd Slovenskej republiky má iný názor na to, ako mala byť vec právne posúdená, vyvinie judikatúra\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky odlišne, odporca pri konaní vo vrátenej veci v súlade s neskoršie\nsa vyvinutou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorá je však odlišná od\nnázoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vysloveného v zrušujúcom rozsudku, nekoná v rozpore\ns § 250r O.s.p., čo vyplýva aj z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.\n8Sž/10/2013 zo dňa 26.06.2014.\nOdporca ďalej poukázal na tú skutočnosť, že Najvyšší súd Slovenskej republiky v zrušujúcom rozsudku\nsp. zn. 8Sž/1/2013, ktorým bolo zrušené rozhodnutie Rady RP/076/2012, sa nevyjadril k otázke, v akom\nčasovom úseku má vysielateľ plniť povinnosť podľa § 18a písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z., nedal návod\nna postup Rady, v prípade sankcionovania za porušenie ustanovenia § 18a písm. a/, napriek tomu, že\nrozhodnutie zrušil. Odporca vyslovil názor, že v prípade, ak je Rada kompetentná na aplikáciu § 18a\npísm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z., je kompetentná aj na stanovenie časovej jednotky, v ktorej má byť\ntáto povinnosť napĺňaná v prípade, ak by tak neučinil zákonodarca, majúc za to, že podstatné je, aby\nstanovenie časovej jednotky nebolo svojvoľné, aby táto bola stanovená na základe jasných pravidiel po\nzohľadnení celého regulačného rámca.\nK argumentácii navrhovateľa k veci samej odporca uviedol, že s námietkami navrhovateľa sa vysporiadal\nuž v samotnom rozhodnutí RP/026/2014, kde uviedol, že záver Rady týkajúci sa plnenia povinností\npodľa § 18a zákona č. 308/2000 Z. z. v mesačných cykloch vychádzajúc z ustanovenia § 16 ods. 3\npísm. m/ zákona č. 308/2000 Z. z. a § 62 ods. 2 zákona č. 220/2007 Z. z. o digitálnom vysielaní nie\nje extenzívnym výkladom, ani analógiou. Tvrdil, že porušenie ustanovenia § 18a písm. a/ zákona č.\n308/2000 Z. z. nesubsumoval pod skutkovú podstatu iného správneho deliktu, časovú jednotku jeden\nmesiac odvodil vychádzajúc zo zákona č. 308/2000 Z. z. a zákona č. 220/2007 Z. z., ktoré vytvárajú\nspoločný regulačný rámec pre obsahové služby, a preto aj ich aplikácia nemôže prebiehať izolovane.\nĎalej uviedol, že z hľadiska posúdenia možnosti, resp. nutnosti uplatňovania zákona č. 308/2000 Z.\nz. a zákona č. 220/2007 Z. z. ako jednotného regulačného rámca pri regulácii obsahu vysielania je v\npreskúmavanom prípade potrebné vychádzať z § 13 ods. 4 a § 62 zákona č. 220/2007 Z. z., poukazom\nna to, že z § 13 ods. 4 zákona č. 220/2007 Z. z. vyplýva, že na obsah vysielania programovej služby\nvysielanej na základe licencie udelenej podľa zákona č. 220/2007 Z. z. sa vzťahujú povinnosti vysielateľa\npodľa zákona č. 308/2000 Z. z.. Odporca trval na tom, že vychádzajúc zo zákonných ustanovení zákona\nč. 308/2000 Z. z. a zákona č. 220/2007 Z. z. ako jedného regulačného rámca a v jeho medziach, vyvodil\nčasovú jednotku pre splnenie povinnosti ustanovenej v § 18a písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. v súlade\nso zákonom a jeho výklad nie je možné považovať za extenzívny. V danej súvislosti poukázal na zmenu\nzákona č. 308/2000 Z. z. vykonanou zákonom č. 342/2012 Z. z.\nOdporca poukazom na právnu úpravu ustanovenú v čl. 7 a v čl. 4 Smernici č. 2010/13/EÚ (ďalej len\n„Smernica o AVMS“) ďalej uviedol, že v slovenskej právnej úprave je povinnosť zabezpečenia prístupu\nzrakovo a sluchovo hendikepovanej verejnosti k televíznej programovej službe vysielanej digitálne\nstanovená v § 18 až § 18c zákona č. 308/2000 Z. z. určením konkrétnych percentuálnych podielov,\nktoré sú vysielatelia povinní vyhradiť programom opatreným multimodálnym prístupom. Súhlasiac s\ntým, že z ustanovenia § 18a písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. nie je explicitne zrejmé, za aké časové\n\nobdobie je vysielateľ povinný zabezpečiť plnenie predmetnej povinnosti, vyslovil názor, že však Rada\nako zákonom splnomocnený orgán na kontrolu dodržiavania povinností podľa zákona č. 308/2000 Z. z. je\noprávnená aplikovať ustanovenia cit. zákona, pričom je povinná presadzovať záujmy verejnosti. Mal za\nto, že zabezpečenie práva zrakovo a sluchovo postihnutej verejnosti na prístup k programom opatreným\nmultimodálnym prístupom je bezpochyby cieľ, ktorý odporca vzal pri výklade časového obdobia, v rámci\nktorého je vysielateľ povinný dodržiavať zákonom stanovené kvóty predmetnej povinnosti, do úvahy.\nIV.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd vecne príslušný na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia\nRady na základe podaného opravného prostriedku, preskúmal napadnuté rozhodnutie a jemu\npredchádzajúce správne konanie postupom podľa § 246 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s §§ 250l a nasl.\nO.s.p. v rozsahu dôvodov uvedených v opravnom prostriedku, na pojednávaní súdu dňa 28.10.2015\noboznámil obsah spisu, súčasť ktorého tvoril administratívny spis č.: 345-PLO/O-4392/2012 a vypočul\nzástupcov účastníkov konania.\nZástupca navrhovateľa na pojednávaní súdu zotrval na dôvodoch odvolania uvedených v písomnom\nopravnom prostriedku a na zdôraznenie uviedol, že v súlade s § 250r O.s.p. bola Rada viazaná právnym\nnázorom vysloveným v zrušujúcom rozsudku súdu sp. zn. 8Sž/1/2013, a preto nie je možné, aby\npostupovala podľa názoru súdu vyslovenom v rozsudku 6Sž/6/2013. Dal do pozornosti stanovisko\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v Zbierke rozhodnutí č. 5/2012 pod č. 106, v ktorom\nNajvyšší súd Slovenskej republiky jednoznačne vyslovil viazanosť súdu prvého stupňa s názorom\nnadriadeného súdu, majúc za to, že uvedené stanovisko je možné aplikovať i na daný prípad. Tiež\nzdôraznil, že nerešpektovanie právneho názoru nadriadeného súdu je nezákonnosťou, ktorá sama\nosebe môže viesť k zrušeniu nového rozhodnutia.\nK veci samej zástupca navrhovateľa konštatoval, že v čase spáchania správneho deliktu § 18a zákon o\nvysielaní neustanovoval časovú jednotku, za ktorú sa posudzuje program pre nepočujúcich, poukazom\nna to, že právnu úpravu doplnil až zákon č. 342/2012 Z. z. s účinnosťou od 01.01.2013. Ďalej uviedol,\nže Rada nemôže svojou správnou úvahou dotvárať skutkovú podstatu správneho deliktu a analógia\nje prípustná iba v prípade, ak je to na prospech páchateľa správneho deliktu. Nesúhlasil, aby Rada\nanalogicky použila ustanovenia zákona o digitálnom vysielaní § 62 ods. 2, pretože časovú jednotku\njedného kalendárneho mesiaca, resp. inú časovú jednotku môže Rada určiť iba vo vzťahu k predmetu\núpravy zákona, majúc za to, že zákon o digitálnom vysielaní v tomto smere neustanovuje subsidiárnu\naplikáciu zákona o vysielaní a opačne zákon o vysielaní neustanovuje subsidiárnu aplikáciu zákona o\ndigitálnom vysielaní. Nesúhlasil ani s postupom Rady, ktorým analogicky aplikovala § 16 ods. 3 písm.\nm/ zákona o vysielaní a retransmisii. Namietal, že Rada správnou úvahou nemôže dotvárať skutkovú\npodstatu správneho deliktu, nakoľko naráža na ustanovený princíp vyjadrený v čl. 49 Ústavy SR.\nZástupca odporcu na pojednávaní súdu uviedol, že sa v celosti pridržiava písomných dôvodov\nuvedených vo vyjadrení k opravnému prostriedku navrhovateľa. Zdôraznil, že Rada vždy rešpektovala\nnázor súdu vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí vychádzajúc zo znenia § 250r O.s.p. Uviedol, že Rada\nmala však za to, že napriek viazanosti názoru odvolacieho súdu vzhľadom na neskoršie rozhodnutie\nsúdu s iným právnym názorom, uložila sankciu navrhovateľovi v súlade so zákonom, a tu odkázal na\ndôvody Rady podrobne rozpísané v písomnom vyjadrení.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci zistil, že predmetom preskúmavacieho konania\nv danej veci je rozhodnutie a postup žalovaného správneho orgánu, ktorým rozhodnutím bola\nnavrhovateľovi uložená sankcia podľa § 64 ods. 1 písm. d/ zákona o vysielaní a retransmisie za\nporušenie povinností vyplývajúcich mu z ustanovenia § 18a písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z., účinného\nv čase správneho deliktu kladeného navrhovateľovi za vinu.\nNavrhovateľ v opravnom prostriedku proti napadnutému rozhodnutiu odporcu predovšetkým namietal,\nže Rada vydala rozhodnutie napriek existencii záväzného právneho názoru Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky, ktorým Najvyšší súd Slovenskej republiky jednoznačne vymedzil závery, ktoré\nmá Rada v prejednávanej vecí pri opätovnom rozhodnutím rešpektovať, a tým, že Rada vydala v\nprejednávanej veci opätovné rozhodnutie, ktoré je v rozpore s právne záväzným záverom Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky, celé konanie trpí inou vadou, ktorá má vplyv na zákonnosť napadnutého\n\nrozhodnutia a zároveň predstavuje nesprávne právne posúdenie veci zo strany Rady, poukazom na\nrozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 8Sž/1/2013-30, ktorým Najvyšší súd Slovenskej\nrepubliky predchádzajúce rozhodnutie Rady č. RP/076/2012 zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie.\nSenát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uvedenú námietku navrhovateľa vyhodnotil ako\nnedôvodnú. V zmysle § 250r O.s.p., ak súd zruší rozhodnutie správneho orgánu a vec mu vráti\nna ďalšie konanie, správny orgán je viazaný právnym názorom súdu. Viazanosť správneho orgánu\nprávnym názorom súdu je právna i skutková a vzťahuje sa na postup správneho orgánu v novom\nkonaní. Viazanosť správneho orgánu s názorom súdu nemožno posudzovať však absolútne. Súd pri\nposudzovaní viazanosti správneho orgánu s názorom súdu vyslovenom v predchádzajúcom zrušujúcom\nrozhodnutí prihliada na všetky okolnosti podmieňujúce povinnosť správneho orgánu postupovať podľa\npokynov a názoru súdu vyslovených v zrušujúcom rozhodnutí, pričom musí prihliadať na konkrétne\nskutkové a právne okolnosti daného prípadu. Vychádzajúc z konkrétnych okolností toho ktorého prípadu\npredpokladom náležitého uplatnenia viazanosti správneho orgánu s právnym názorom súdu je aj\nskutočnosť, že odvolací súd v zrušujúcom rozhodnutí inštruktívnym spôsobom vyložil v dôvodoch svojho\nrozhodnutia, prečo dospel k určitým skutkovým a právnym záverom a aké dôsledky z toho pre nové\nrozhodnutie správneho orgánu vyplývajú (to platí aj pre postup súdu prvého stupňa), odvolací súd podal\nvysvetlenie právneho názoru pri aplikácii relevantnej právnej úpravy na prejednávanú vec, čo musí\nbyť spojené s konkrétnymi pokynmi, ako ďalej vo veci postupovať, v pokynoch sa musí premietnuť\npožiadavka na obsah a rozsah skutkových zistení potrebných pre správne právne posúdenie veci. V\nprípadoch, kde dôvodnosť odvolania spočívala výlučne na nesprávnom právnom posúdení, povinnosťou\nodvolacieho súdu je podrobne vyložiť, v čom spočívalo pochybenie správneho orgánu a ako je správne\na z akých dôvodov hmotnoprávne ustanovenie dopadajúce na prejednávaný prípad vyložiť a uplatniť.\nUž vzhľadom k uvedenému odvolací súd zastáva názor, že právnu úpravu viazanosti správneho\norgánu s právnym názorom vysloveným v zrušujúcom rozhodnutí nadriadeného súdu nie je možné\nvykladať dogmaticky. Právny názor na aplikáciu hmotnoprávnej úpravy právnej normy vzťahujúcej sa\nna prejednávanú vec sa vyvíja aj vzhľadom na rozhodovaciu činnosť súdov, a preto vo výnimočných\nprípadoch správny orgán nie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, ktorý vyslovil v\npredchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí.\nVychádzajúc z konkrétnych okolností daného prípadu, Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe\nodvolania navrhovateľa rozsudkom sp. zn. 8Sž/1/2013 zo dňa 23.01.2014 zrušil predchádzajúce\nrozhodnutie Rady č. RP/076/2012 zo 06.11.2012 a vec jej vrátil na ďalšie konanie. Z odôvodnenia\nuvedeného rozhodnutia súdu vyplýva, že odvolací súd prisvedčil dôvodom odvolania navrhovateľa\no nesprávnom právnom posúdení veci Radou vo vzťahu k aplikácii hmotnoprávnej úpravy zákona\no digitálnom vysielaní - § 62 ods. 2, prípadne § 16 ods. 3 zákona o vysielaní a retransmisie pri\nposudzovaní zodpovednosti navrhovateľa za správny delikt kladený mu za vinu porušením právnej\npovinnosti v zmysle § 18a písm. a/ zákona o vysielaní a retransmisie. Odvolací súd v uvedenom\nrozhodnutí konštatoval, že v zákone o vysielaní a retransmisie obdobie, za aké môže Rada vykonávať\ndohľad nad dodržiavaním povinnosti ustanovenej v § 18a písm. a/ zákona o vysielaní nie je jednoznačne\nstanovené, ako aj, že Rade vlastným výkladom alebo praxou nenáleží doplňovať ktorýkoľvek zo znakov\nzákonnej skutkovej podstaty. Z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia odvolacieho súdu súčasne vyplýva\nže Najvyšší súd Slovenskej republiky sa nijak nevyjadril k otázke, v akom časovom úseku má vysielateľ\nplniť povinnosť podľa § 18a písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z., a nijakým spôsobom neurčil Rade\npovinnosť, ako má v ďalšom konaní postupovať v prípade sankcionovania navrhovateľa za porušenie\nuvedeného ustanovenia § 18a písm. a/, pričom bez ďalšieho zdôvodnenia neakceptoval argumentáciu\na závery Rady v predchádzajúcom napadnutom rozhodnutí.\nSenátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v súdnom prieskume nového rozhodnutia Rady na\nzáklade odvolania navrhovateľa nevyplynul z predchádzajúceho rozhodnutia súdu právny názor,\nktorým by inštruktívnym spôsobom stanovil Rade podmienky postupu v ďalšom konaní, keďže napriek\nvysvetleniu právneho názoru právnej úpravy vzťahujúcej sa na prejednávanú vec, toto nespojil s\nkonkrétnymi pokynmi, ako ďalej vo veci postupovať. Pokiaľ súd považoval odvolanie navrhovateľa\nproti predchádzajúcemu rozhodnutiu Rady výlučne z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci\nsprávnym orgánom, bolo potrebné nielen podrobne vyložiť, v čom spočívalo pochybenie správneho\norgánu, ale aj ako je správne a z akých dôvodov hmotnoprávne ustanovenie dopadajúce na\nprejednávaný prípad vyložiť a uplatniť. Súčasne senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je známy\n\nrozsudok sp. zn. 6Sž/6/2013 z 19.03.2014, ktorým Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací\npotvrdil rozhodnutie Rady č. RP/008/2013 zo dňa 29.01.2013, ktorým Rada sankcionovala navrhovateľa\nv obdobnej veci za porušenie povinnosti vyplývajúcej mu z § 18a písm. a/ zákona o vysielaní\na retransmisie na v podstate zhodnom právnom a skutkovom základe, keď uložila navrhovateľovi\nsankciu za porušenie povinnosti ustanovenej v § 18a písm. a/ uvedeného zákona tým, že v rámci\ndigitálneho vysielania nedosiahol v mesiaci august 2012 zákonom stanovený 10% podiel vysielania s\nmultimodálnym prístupom formou skrytých alebo otvorených titulkov alebo tlmočenia do posunkovej reči\nnepočujúcich alebo v posunkovej reči nepočujúcich.\nVzhľadom k uvedenému Najvyšší súd Slovenskej republiky v danej veci dospel k záveru, že odporca\nnepochybil, keď v ďalšom konaní sa opätovne zaoberal porušením právnej povinnosti navrhovateľa ako\nvysielateľa v celom rozsahu a novým rozhodnutím rozhodol o zodpovednosti navrhovateľa za porušenie\npredmetnej právnej povinnosti tak, ako to vyplýva z napadnutého rozhodnutia, ktorý je predmetom tohto\nsúdneho prieskumu.\nOdvolací súd považoval za nedôvodnú námietku aj navrhovateľa, ktorou namietal nezákonnosť\nnapadnutého rozhodnutia Rady z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci, dôvodiac, že nie je\nmožné sankcionovať vysielateľa za nedosiahnutie potrebného podielu vysielania v časovom období\n„jeden mesiac“, nakoľko ustanovenie § 62 ods. 2 zákona o digitálnom vysielaní nie je prepojené s\nustanovením § 18a zákona o vysielaní a retransmisii, a preto Rada nemôže uplatniť analógiu legis,\nkeďže zákon o digitálnom vysielaní nijakým spôsobom otázku multimodálneho prístupu k vysielaniu a k\nnemu prislúchajúce podiely vysielacieho času, nerieši.\nK otázkam právneho posúdenia sankcionovania navrhovateľa za porušenie povinnosti vyplývajúcej\nmu z § 18a písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. zaujal svoj právny názor Najvyšší súd Slovenskej\nrepubliky v rozsudku sp. zn. 6Sž/6/2013 z 19.03.2014, ktorým ako súd odvolací potvrdil rozhodnutie\nRady č. RP/008/2013 zo dňa 29.01.2013, ktorým Rada sankcionovala navrhovateľa v obdobnej veci za\nporušenie povinnosti vyplývajúcej mu z § 18a písm. a/ zákona o vysielaní a retransmisie na v podstate\nzhodnom právnom a skutkovom základe, keď uložila navrhovateľovi sankciu za porušenie povinnosti\nustanovenej v § 18a písm. a/ uvedeného zákona tým, že v rámci digitálneho vysielania nedosiahol v\nmesiaci august 2012 zákonom stanovený 10% podiel vysielania s multimodálnym prístupom formou\nskrytých alebo otvorených titulkov alebo tlmočenia do posunkovej reči nepočujúcich alebo v posunkovej\nreči nepočujúcich. Z uvedených dôvodov v preskúmavanej veci Najvyšší súd Slovenskej republiky\npoukazuje v zmysle § 250ja ods. 7 O.s.p. na právne závery súdu uvedené v tomto rozsudku, ktoré\nuvádza nasledovne:\n„Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa tretej hlavy\npiatej časti Občianskeho súdneho poriadku (§§ 250l až 250s) je posudzovať, či správny orgán vecne\npríslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci\nskutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi\na inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie\nsprávneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi.\nZákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu\npredchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma\ntak hmotnoprávne ako aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v opravnom prostriedku,\npričom v prípade procesného pochybenia skúma, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu\nje takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého\nrozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.).\nPri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania\nnapadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 O.s.p.).\nPodľa ust. § 1 písm. a/, b/ zákona o vysielaní a retransmisii, tento zákon upravuje postavenie a pôsobnosť\nRady pre vysielanie a retransmisiu (ďalej len ,,Rada“), práva a povinnosti vysielateľa, prevádzkovateľa\nretransmisie, poskytovateľa audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie a právnických osôb alebo\nfyzických osôb uvedených v § 2 ods. 3 a 4.\n\nPodľa § 4 zákona č. 308/2000 Z. z. Rada je orgánom verejnej správy, ktorého prvoradým poslaním\nje presadzovať záujmy verejnosti, pričom dohliada na dodržiavanie právnych predpisov upravujúcich\nvysielanie, retransmisiu a poskytovanie audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie a vykonáva\nštátnu správu v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na\npožiadanie v rozsahu vymedzenom cit. zákonom.\nPodľa ust. § 1 ods. 1 písm. a/ až c/ zákona č. 220/2007 Z. z., tento zákon upravuje podmienky na\ndigitálne vysielanie programových služieb a poskytovanie iných obsahových služieb prostredníctvom\ndigitálneho prenosu na území Slovenskej republiky, práva a povinnosti fyzických osôb a právnických\nosôb pri digitálnom vysielaní programových služieb a pri poskytovaní iných obsahových služieb\nprostredníctvom digitálneho prenosu, pôsobnosť orgánov verejnej správy pri regulácii digitálneho\nvysielania programových služieb a iných obsahových služieb poskytovaných prostredníctvom\ndigitálneho prenosu.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na citované ustanovenia zákona č. 308/2000 Z. z.\na zákona č. 220/2007 Z. z., konštatuje, že odporca uplatňuje pri rozhodovaní zákon o vysielaní a\nretransmisii a zákon o digitálnom vysielaní, ako zákony predstavujúce pre neho jednotný regulačný\nrámec.\nPodľa § 18a písm. a/ zákona o vysielaní a retransmisii, vysielateľ s licenciou je povinný zabezpečiť\nmultimodálny prístup k programovej službe, a to tak, aby vo vysielaní každej televíznej programovej\nslužby, ktorú vysiela digitálne, bolo najmenej 10% všetkých vysielaných programov sprevádzaných\nskrytými alebo otvorenými titulkami, ktoré korešpondujú s dejom vysielaného programu, alebo\ntlmočených do posunkovej reči nepočujúcich alebo v posunkovej reči nepočujúcich.\nPodľa § 16 ods. 3 písm. m/ citovaného zákona, vysielateľ je povinný viesť štatistiku o odvysielanom\nprograme televíznej programovej služby obsahujúcu vyhodnotenie podielov programových typov,\npodielu programov vo verejnom záujme, podielov programov s multimodálnym prístupom, podielu\neurópskej produkcie a podielu programov európskej nezávislej produkcie vrátane vyhodnotenia podielu\nnových diel; štatistiku o programovej službe za kalendárny mesiac je vysielateľ povinný doručiť rade do\n15 dní po skončení príslušného kalendárneho mesiaca okrem vysielateľa prostredníctvom internetu a\nvysielateľa s licenciou udelenou podľa tohto zákona na iné ako terestriálne vysielanie, ktorý je povinný\ndoručiť štatistiku do 15 dní odo dňa doručenia žiadosti rady o túto štatistiku.\nV preskúmavanej veci bolo nesporne preukázané, že navrhovateľovi bola udelená licencia č. TD/16\nna digitálne vysielanie televíznej programovej služby JOJ PLUS rozhodnutím č. TD/16/2009 zo dňa\n22.12.2009, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 30.01.2010, teda až po časovom momente pre ktorý\nplatí podľa § 76d zákona č. 308/2000 Z. z. výnimka. Z uvedeného vyplýva, že navrhovateľ bol povinný\ndodržiavať podiely vysielania s multimodálnym prístupom stanovené v § 18a zákona č. 308/2000 Z. z. a\núdaje o odvysielanom percentuálnom podiele vysielania s multimodálnym prístupom bol povinný uviesť\nv štatistike zasielanej Rade za každý kalendárny mesiac.\nÚlohou súdu v predmetnej veci bolo preskúmať zákonnosť postupu a rozhodnutia odporcu, ktorým bola\nnavrhovateľovi uložená sankcia podľa § 64 ods. 1 písm. d/ zákona o vysielaní a retransmisii za porušenie\npovinnosti podľa § 18a písm. a/ zákona o vysielaní a retransmisii.\nZ podkladov súdneho spisu, vrátane administratívneho spisu predloženého súdu správnym orgánom, je\nzrejmé, že skutkový stav medzi procesným stranami sporný nebol.\nSporným bolo posúdenie právnej otázky, či v danom prípade boli splnené zákonné podmienky pre\nsankčný postih navrhovateľa podľa § 18a písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z., za stavu, že uvedené\nustanovenie neobsahuje presné časové obdobie, ktorého sa v ňom uvedená povinnosť vysielateľa týka.\nÚčelom citovaného ustanovenia § 18a písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. je nesporne zabezpečiť zrakovo\na sluchovo hendikepovanej verejnosti prístup k plnohodnotnému televíznemu vysielaniu. Aby účel tohto\nustanovenia bol naplnený, musí ísť o prístup pravidelný.\n\nZa stavu, že z citovaného ustanovenia nevyplýva časový interval, ktorého sa povinnosť vysielateľa týka,\nvýklad predmetného ustanovenia odporcom bol podľa názoru najvyššieho súdu realizovaný v súlade s\núčelom zákona, ako aj záujmom a potrebami verejnosti.\nNajvyšší súd sa stotožnil s argumentáciou odporcu v tom, že ust. § 18a zákona o vysielaní a retransmisii\nsíce explicitne neurčuje presné časové rozpätie, v rámci ktorého je vysielateľ povinný zabezpečiť vo\nvysielaní každej televíznej programovej služby, ktorú vysiela digitálne, zákonom stanovené podiely\nmultimodálneho prístupu, avšak z ust. § 16 ods. 3 písm. m/ citovaného zákona vyplýva povinnosť\nvysielateľa viesť štatistiku o odvysielanom programe televíznej programovej služby obsahujúcu o.i.\npodiely programov s multimodálnym vysielaním.\nPodľa § 62 ods. 2 zákona o digitálnom vysielaní, ak Rada pre výpočet podielov vysielacieho času neurčí\ninú časovú jednotku, je takou časovou jednotkou kalendárny mesiac.\nAk pri stanovení časového obdobia vychádzal odporca z ust. § 62 ods. 2 zákona č. 220/2007 Z. z. a\npodporne tiež z ust. § 16 ods. 3 písm. m/ zákona o vysielaní a retransmisii, pričom tak dospel k výkladu,\nže vysielateľ je povinný zabezpečiť multimodálny prístup ku každej svojej televíznej programovej službe,\nktorú vysiela digitálne, v zákonom stanovenom rozsahu, v každom kalendárnom mesiaci, nijakým\nspôsobom neukrátil navrhovateľa na jeho právach.\nNeúplnosť právnej normy je možné odstrániť jej výkladom - interpretáciou. Za stavu, že k takémuto\nvýkladu pristúpil odporca, konajúci v súlade so zákonom č. 308/2000 Z. z. a zákonom č. 220/2007 Z. z\n- predstavujúcimi pre jeho postup a rozhodovanie jednotný regulačný rámec - najvyšší súd konštatuje,\nže odporca postupoval v súlade s jeho prvoradým poslaním, t.j. presadzovaním záujmov verejnosti, v\nkonkrétnom prípade hendikepovaných osôb, námietka navrhovateľa o svojvoľnom výklade citovaného\nzákonného ustanovenia nemôže obstáť. Výklad zvolený odporcom týkajúci sa rozsahu obdobia, na ktoré\nsa viaže splnenie zákonnej podmienky v zmysle § 18a písm. a/ zákona o vysielaní a retransmisii je podľa\nnázoru najvyššieho súdu akceptovateľný.\nAj podľa názoru najvyššieho súdu, ak by časová jednotka použitá na plnenie predmetnej povinnosti\nbola jeden rok, takto dlhý časový úsek by mohol spôsobiť disproporčné rozdelenie vysielacieho\nčasu a programov sprevádzaných hlasovým komentovaním pre nevidiacich alebo tlmočených do\nposunkovej reči nepočujúcich alebo sprevádzaných titulkami. Zároveň tiež poukazuje - v súvislosti\nso zabezpečením vyššej miery právnej istoty a jednoznačnosti ustanovení ukladajúcich vysielateľom\npovinnosť zabezpečenia multimodálneho prístupu k televíznej programovej službe, v súvislosti so\nstanovením časového obdobia - na doplnené znenie zákona o vysielaní a retransmisii (novelou zákona\nč. 342/2012 Z. z.), konkrétne ust. § 18c ods. 1, ktorý uvádza, že podiel programov podľa § 18 až 18b sa\nurčí ako podiel vysielacieho času z celkového vysielacieho času programov za kalendárny mesiac.\nPrávne riešenie aplikácie práva v posudzovanej veci zvolené odporcom nie je v rozpore so všeobecnými\nprávnymi princípmi, ktoré významným spôsobom prispievajú k vypĺňaniu medzier v práve i v zákone.\nS poukazom na horeuvedené dôvody sa najvyšší súd nemohol stotožniť so závermi vyslovenými\nv rozsudku NS SR č. k. 8Sž/1/2013-30 z 23.01.2014, ktorý v obdobnej veci napadnuté rozhodnutie\nodporcu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia, keď\nprisvedčil argumentácii navrhovateľa.“\n„Vzhľadom k tomu, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonom ako aj v súlade s\nposlaním odporcu definovaným v § 4 zákona o vysielaní a retransmisii, bolo bez formálnych a logických\nnedostatkov, riadne odôvodnené a vychádzalo z dostatočne zisteného skutkového stavu, Najvyšší súd\nSlovenskej republiky rozhodol tak, že napadnuté rozhodnutie správneho orgánu podľa § 250q ods. 2\nO.s.p. ako vecne správne potvrdil.“\nSenát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky stotožniac sa s právnym názorom citovaným vyššie,\ndospel v preskúmavanej veci k rovnakému záveru, že odporca správne rozhodol, že navrhovateľ porušil\nustanovenie § 18a, písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. a zohľadniac objektívnu zodpovednosť právnickej\nosoby za správny delikt (teda bez ohľadu na zavinenie), mu uložil za porušenie uvedenej právnej\npovinnosti sankciu.\n\nVo vzťahu k námietkam navrhovateľa Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že námietky\nnavrhovateľa uvedené v jeho opravnom prostriedku proti rozhodnutiam Rady nie je možné považovať\nza relevantné na vyhovenie jeho odvolacieho návrhu. Rada napadnutým rozhodnutím rozhodla na\nzáklade správne zisteného skutkového stavu a skutkové okolnosti vyhodnotila v súlade s relevantnou\nprávnou úpravou na vec sa vzťahujúcou ako aj v odvodnení napadnutého rozhodnutia náležite uviedla\ndôvody svojho rozhodnutia, ktoré Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za logické, vyúsťujúce\nzo skutkových zistení danej veci, Rada skutkové zistenia kvalifikovala správne, keď konštatovala že\npredmetnými skutkami boli naplnené znaky porušenia zákonnej povinnosti v zmysle ustanovenia § 18a\npísm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z.. Odporca dostatočne a zrozumiteľne zdôvodnil svoje skutkové závery\na správne úvahy, ktoré ho viedli k záveru uvedenému v preskúmavanom rozhodnutí.\nVychádzajúc z uvedených skutočností Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odporu č.\nRP/026/2014 zo dňa 08.04.2014 podľa ustanovenia § 250q ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku\npotvrdil.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol o náhrade trov konania podľa ustanovenia § 250k ods. 1\nv spojení s § 250l ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Navrhovateľovi náhradu trov tohto konania\nnepriznal, nakoľko bol v konaní neúspešný.\nO uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 2 ods.\n4 veta druhá a § 5 ods. 1 písm. h/ zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkov v znení neskorších\npredpisov a položky č. 10 písm. g/ Sadzobníka súdnych poplatkov ako prílohy k tomuto zákonu.\nToto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta\ntretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších\npredpisov účinnom od 01.05.2011).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}