{"guid": "61f91ebd-9578-4fbb-aff4-1ed1993da689:dfe4c238-5772-4695-9a7a-2c5eaa2a5915", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2015:9014010062.2", "spisova_znacka": "6Sž/9/2014", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sž/9/2014 z 27. 5. 2015", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 27. mája 2015, sp. zn. 6Sž/9/2014, ECLI:SK:NSSR:2015:9014010062.2", "identifikacne_cislo": "9014010062", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Pavel Ištók", "datum_vydania": "2015-05-27", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdené"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2000/308", "nazov": "zákon č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii (zrušený)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/308", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/308-2000"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-34.odsek-1", "nazov": "§ 34 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-34.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/308-2000/paragraf-34"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/308", "nazov": "zákon č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii (zrušený)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/308", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/308-2000"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-35.odsek-3", "nazov": "§ 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-35.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/308-2000/paragraf-35"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/308", "nazov": "zákon č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii (zrušený)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/308", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/308-2000"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-36.odsek-2", "nazov": "§ 36 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-36.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/308-2000/paragraf-36"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2000/308#paragraf-34", "/SK/ZZ/2000/308#paragraf-35", "/SK/ZZ/2000/308#paragraf-36"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/dfe4c238-5772-4695-9a7a-2c5eaa2a5915", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:9014010062.2", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2015:9014010062.2", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2015:9014010062.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n6Sž/9/2014\n9014010062\n27. 05. 2015\nJUDr. Zdenka Reisenauerová\nECLI:SK:NSSR:2015:9014010062.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Zdenky Reisenauerovej\na členov senátu JUDr. Jozefa Hargaša a JUDr. Aleny Adamcovej, v právnej veci navrhovateľa: MAC TV,\ns.r.o., so sídlom Brečtanová 1, 831 01 Bratislava, IČO: 00 618 322, zastúpený Advokátskou kanceláriou\nBugala - Ďurček, s.r.o., so sídlom Drotárska cesta 102, 811 02 Bratislava, proti odporcovi: Rada pre\nvysielanie a retransmisiu, so sídlom Dobrovičova 8, P.O.BOX 155, 810 00 Bratislava, v konaní o\nopravnom prostriedku navrhovateľa na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu zo dňa 25. marca\n2014, č. RP/013/2014, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odporcu zo dňa 25. marca 2014, č. RP/013/2014 p o\nt v r d z u j e.\nNavrhovateľovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a .\nNavrhovateľ j e p o v i n n ý zaplatiť súdny poplatok vo výške 500 eur na účet Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky vedený v štátnej pokladnici pre zasielanie súdnych poplatkov a pokút: BÚ - depozitný účet\nneúročený č. 7000061219/8180 v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku.\nodôvodnenie:\nRada pre vysielanie a retransmisiu rozhodnutím zo dňa 25. marca 2014, č. RP/013/2014 vydaným v\nsprávnom konaní č. 389-PLO/O-5478/2013 ako orgán príslušný podľa § 4 ods. 1 až 3 a § 5 ods. 1, písm.\ng/, h/, postupom podľa § 71 zákona č. 308/2000 Z.z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č.\n195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisoch (ďalej len zákon č. 308/2000 Z. z.\nalebo zákon o vysielaní a retransmisii) rozhodla tak, že navrhovateľovi ukladá podľa § 64 ods.1, písm.\nd/ zákona o vysielaní a retransmisii pokutu určenú podľa § 67 ods. 5, písm. a/ uvedeného zákona vo\nvýške 6.000,-€ za porušenie:\nI./povinnosti ustanovenej v § 34 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z., tým, že na televíznej programovej\nslužbe JOJ odvysielal dňa 30.09.2013 v čase o cca 16:59:41 hod po programe „Páli Vám to?“ komunikát\noznačujúci za sponzora programu spoločnosť Slovák Telekom, a.s., ktorý naplnil definíciu reklamy podľa\n§ 32 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z., bez toho, aby bol na začiatku rozoznateľný a zreteľne oddelený\nod iných častí programovej služby tak, aby nebol zameniteľný s inými zložkami programovej služby;\nII./ povinnosti ustanovenej v § 35 ods.3 zákona č. 308/2000 Z. z. tým, že program Noviny o 17:00\nodvysielaný na programovej službe JOJ dňa 30.9.2013 o cca 17:00 hod v trvaní cca 53 minút a 10\nsekúnd (vrátane reklamných prerušení) prerušil zaradením reklamy dvakrát;\nIII./ povinnosti ustanovenej v § 36 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z. z. tým, že na televíznej programovej\nslužbe JOJ dňa 30.9.2013 v čase od 18:00:00 hod do 18:59:59 hod odvysielal: -reklamný blok v čase\nod cca 18:09:44 hod do cca 18:15:28 hod v trvaní 5 minút a 44 sekúnd, - reklamný blok v čase od cca\n18:27:30 hod do cca 18:33:44 hod v trvaní 6 minút a 14 sekúnd, - komunikát označujúci za sponzora\n\nprogramu Nakupuje vám to spoločnosť Coop Jednota Slovensko, spotrebné družstvo, ktorý naplnil\ndefiníciu reklamy podľa § 32 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z., v čase od cca 18:34:55 hod do cca 18:35:05\nhod v trvaní 10 sekúnd v celkovom časovom rozsahu 12 minút a 8 sekúnd, teda o 8 sekúnd dlhšom\nako 12 minút.\nSúčasne Rada vyslovila, že podľa § 64 ods.5 zákona o vysielaní a retransmisii „Uložením sankcie\nnezaniká povinnosť, za ktorej porušenie sa sankcia uložila“ a podľa § 67 ods.16 zákona o vysielaní a\nretransmisii je pokuta splatná do 30 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia a je potrebné\nju uhradiť na účet uvedený v rozhodnutí.\nII.\nProti uvedenému rozhodnutiu odporcu v zákonnej lehote podal opravný prostriedok navrhovateľ. Žiadal,\naby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté rozhodnutie odporcu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie\nkonanie. Súčasne žiadal náhradu trov konania.\nV dôvodoch opravného prostriedku tvrdil, že napadnutým rozhodnutím bol ukrátený na svojich\nprávach. Namietal, že napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho\nprávneho posúdenia veci, zistenie skutkového stavu, z ktorého vychádzalo správne rozhodnutie je v\nrozpore s obsahom spisov, zistenie skutkového stavu je nedostatočné na posúdenie veci, rozhodnutie\nje nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov a v konaní správneho orgánu\nbola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.\nNavrhovateľ poukazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR 6Sžo/31/2011, 5Sž/21/2011, 5Sž/22/2011,\n5Sž/17/2011, 5Sž/23/2011, 5Sž/24/2011, 5Sž/25/2011, 3Sžo/200/2010, 6Sž/19/2011, 6Sž/23/2011 a\n6Sž/27/2011 namietal, že nepresnosť a neurčitosť výroku napadnutého rozhodnutia má za následok, že\nnapadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre jeho nezrozumiteľnosť. Uviedol, že napriek skutočnosti,\nže žalovaná vo výroku vymedzila, že došlo k porušeniu ustanovenia § 34 ods. 1 zákona o vysielaní, výrok\nrozhodnutia žalovanej neobsahuje žiadnu zmienku o tom, že predmetný komunikát napĺňa definíciu\nreklamy tak, že z predmetného rozhodnutia žalovanej nijakým spôsobom nevyplýva jednoznačné\nurčenie záväzných „mantinelov“, v ktorých by sa malo pohybovať budúce konanie žalobcu tak, aby\nsa vyhol porušeniu povinnosti. Namietal, že rozhodnutie žalovanej je v takomto prípade neúplné,\nnedostatočné a nepreskúmateľné pre jeho nezrozumiteľnosť. Navrhovateľ ďalej uviedol, že napriek\nskutočnosti, že žalovaná vo výroku vymedzila, že došlo k porušeniu ustanovenia § 36 ods. 2 zákona\no vysielaní odvysielaním komunikátu označujúceho sponzora, avšak výrok rozhodnutia žalovanej\nneobsahuje žiadnu zmienku o tom, akým spôsobom predmetný komunikát naplnil definíciu reklamy,\nkeď z predmetného rozhodnutia žalovanej tiež nijakým spôsobom nevyplýva jednoznačné určenie\nzáväzných „mantinelov“, v ktorých“ by sa malo pohybovať budúce konanie žalobcu tak, aby sa vyhol\nporušeniu povinnosti. Namietal, že rozhodnutie žalovanej je v takomto prípade neúplné, nedostatočné a\nnepreskúmateľné pre jeho nezrozumiteľnosť. Navrhovateľ mal za to, že jednotlivé výroky napadnutého\nrozhodnutia žalovanej sú neúplné a neposkytujú žalobcovi jednoznačnú odpoveď na to, akým spôsobom\nsa má v budúcnosti vyhnúť porušeniu povinnosti a ani na to, za aké konanie bol zo strany žalovanej\nsankcionovaný.\nNavrhovateľ ďalej namietal, že konanie žalovanej trpí takou vadou, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť\nnapadnutého rozhodnutia a zistenie skutkového stavu je v rozpore s obsahom spisov, ako aj, že\nzistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci a vykonanie dokazovania je v rozpore\nso zákonom, resp. nevykonanie dôkazov. Uviedol, že Rada vo svojom oznámení o začatí správneho\nkonania ako aj v napadnutom rozhodnutí uviedla, že podkladmi pre vydanie napadnutého rozhodnutia sú\nzáznam z vysielania programu, prepis/popis skutkového stavu. Poukazom na právnu úpravu ustanovenú\nv paragrafe 71 ods. 1 zákona o vysielaní v spojení s § 34 ods. 2 a 4 správneho poriadku a § 22\nods. 1, 2, 3 správneho poriadku vytýkal Rade, že ako správny orgán nevykonala dôkaz - ohliadku\nzáznamov z vysielania predmetných programov, resp. pri vykonaní tohto dôkazu postupovala v rozpore\ns uvedenými ustanoveniami správneho poriadku, nakoľko o vykonaní tohto dôkazu nevyhotovila\nzápisnicu. Argumentáciu Rady, že sa pred vydaním rozhodnutia s podkladmi oboznámila, považoval\nv priamom rozpore s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, ako aj v rozpore s administratívnym\nspisom, keďže z vykonania tohto dôkazu neexistuje žiaden záznam - zápisnica, poukazom na to,\nže z napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, akým spôsobom tak urobila, kedy tak urobila, kto bol\n\npri tomto úkone prítomný, akým spôsobom vykonanie tohto dôkazu prebiehalo atď. Dôvodil, že zo\nsamotnej povahy ohliadky ako procesného úkonu v správnom konaní vyplýva, že práve bezprostrednosť\na priamosť pozorovania je nenahraditeľným rysom v konaní pred Radou a nie je možné sa mu\nvyhnúť odkazom na sprostredkovanú analýzu/prepis/popis bez toho, aby členovia Rady obrazovo\nzvukový záznam, za ktorý môžu udeliť sankciu, na vlastné oči videli. Tvrdil, že vykonanie dôkazov\nresp. vyhotovenie zápisnice o vykonaní dôkazov (ohliadky predmetného záznamu z vysielania) má\npre vysielateľa ako účastníka správneho konania zásadný význam. Považoval za veľmi podstatnú\naj skutočnosť, že nielen hodnotenie, ale aj samotná selekcia analýzy prepisu/ popisu je prejavom\nsubjektívneho náhľadu na vec, takže by v prípade, ak by analýza nahradila zápisnicu, došlo by k situácii,\nkedy by de facto rozhodovali nikým nevolení úradníci/ zamestnanci namiesto osobného rozhodovania\nčlenov Rady. Namietal, že vzhľadom k uvedenému Rada pri vykonávaní dôkazov postupovala v\nrozpore so správnym poriadkom, čim nedostatočne zistila skutkový stav veci, zistený skutkový stav\nje v rozpore s obsahom spisov a v konaní Rady bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na\nzákonnosť napadnutého rozhodnutia. V danej súvislosti dal do pozornosti Uznesenie rozšíreného senátu\nNajvyššího správního soudu ČR sp. zn. 7As/57/2010 - 82 z 3. 4. 2012.\nTvrdil, že ako osoba obvinená zo spáchania správneho deliktu má plné právo zostať počas celého\nkonania absolútne pasívna, nevyjadrovať sa, ani nenavrhovať žiadne dôkazy, nakoľko správny orgán\nzaťažuje dôkazné bremeno, ktoré správny orgán unesie len v prípade, ak porušenie povinnosti\nvysielateľa preukáže bez dôvodných pochybností. Vyslovil názor, že Rada označené podklady pre\nrozhodnutie (záznamy z vysielania) je povinná vykonať zákonným spôsobom a po ich vykonaní vyhotoviť\nzápisnicu v zmysle § 22 ods. 1 správneho poriadku a až takýmto zákonným spôsobom zistený obsah\nzáznamu z vysielania, ktorý je zachytený v zápisnici je spôsobilým podkladom pre vydanie rozhodnutia,\nku ktorému musí mať vysielateľ možnosť sa vyjadriť. Mal za to, že ak by odvolací súd pripustil\nsprávnosť záveru Rady, že nie je povinná o vykonaných dôkazoch vyhotovovať zápisnicu hoci jej to\nexaktne a bez výnimky ukladá § 21 ods. 1 správneho poriadku, vytvoril by tým veľmi nebezpečný a\nneudržateľný precedens v neprospech účastníkov správnych konaní vedených Radou. Poukazom na\nrozhodovaciu prax najvyššieho súdu, v zmysle ktorej súčasťou administratívneho spisu musí byť aj\nzápisnica o hlasovaní jednotlivých členov Rady v správnom konaní, uviedol že vyhotovovanie zápisnice\npo vykonanom dokazovaní nie je ničím odlišné od vyhotovenia zápisnice o hlasovaní členov Rady a jej\nabsencia sa nemôže aj s pohľadom na § 21 ods. 1 správneho poriadku považovať za zákonný postup\nRady. V danej súvislosti súčasne poukázal na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci\nLesiva v. Chorvátsko, v ktorom Európsky súd potvrdil svoj konštantný právny výklad práva na spravodlivé\nsúdne konanie, keď konštatoval že nestačí, aby bola spravodlivosť vykonaná, ale je potrebné, aby bolo\nviditeľné ako bola spravodlivosť vykonaná.\nĎalej navrhovateľ namietal nesprávne právne posúdenie veci. Vyslovil názor, že žalovaná sa\nnedostatočne vysporiadala s aplikáciou ustanovení zákona o vysielaní na konanie žalobcu, pričom\nnajmä nesprávne aplikovala ustanovenia zákona o vysielaní týkajúce sa zákonnej definície reklamy\na sponzorského odkazu (sponzorovania). Tvrdil a zastával právny názor, že právne posúdenie Rady\nvzťahujúce sa na odvysielané komunikáty nie je správny, nakoľko odvysielané komunikáty nenaplnili\ndefiničné znaky reklamy, a teda ustanovenie § 34 ods. 1 a § 36 ods. 2 sa na odvysielané komunikáty\nnevzťahuje. Žalobca mal za to, že žalovaná nesprávne právne vec posúdila tým, že odvysielané\nkomunikáty považovala za reklamu bez toho, aby napĺňali jednotlivé definičné znaky reklamy. Uviedol,\nže pre vyslovenie jednoznačného záveru o sledovanom účele odvysielaného komerčného komunikátu\nje potrebné preskúmať celkové vyznenie komunikátu, a to najmä z pohľadu nasledovných pravidiel: a)\nkomplexné hodnotenie komunikátu, b) dĺžka spotu, c) objekt komunikátu, d) dynamickosť komunikátu,\ne) zaradenie komunikátu, f) označenie komunikátu, g) presviedčavý charakter, h) porovnávanie.\nZ uvedených hľadísk navrhovateľ vyslovil svoj názor na posudzovanie predmetných komunikátov komunikát sponzora „COOP Jednota Slovensko“ a konunikát „Slovak Telekom, a.s.“. Navrhovateľ\nupriamil pozornosť na judikatúru českých súdov - uvedené rozhodnutia v opravnom prostriedku, ktorá\nje aplikovateľná na prejednávanú vec.\nNavrhovateľ citujúc právnu úpravu ustanovenú v § 35 ods. 3 zákona o vysielaní tvrdil, že jazykový výklad\npredmetného ustanovenia je nejednoznačný a je z neho možné vyvodiť viacero interpretácií, poukazom\nna to, že jednou z nich je výklad, ktorý bez ďalšieho zdôvodnenia uplatnila Rada, avšak predmetné\nustanovenie rovnako umožňuje vyvodiť záver, že je povolené prerušenie programu aj v začatom, ale\nnedokončenom 30- minútovom časovom úseku trvania programu.\n\nPoukazom na právnu úpravu Smernice 2007/65/ES a Smernice 2010/13/EÚ vytýkal Rade, že sa v\nnapadnutom rozhodnutí nesprávne vysporiadala s ustanoveniami smernice a nejednoznačnosťou tohto\nustanovenia a bez akýchkoľvek relevantných dôvodov len konštatovala, že musí ísť o dokončený\n30- minútový úsek. Dôvodil, že obmedzenie prerušenia vysielaného obsahu programovej služby síce\nvyplýva zo zákonného ustanovenia § 35 ods. 3 zákona o vysielaní, avšak predvídateľnosť tohto\nustanovenia je absolútne nedostatočná, nakoľko umožňuje mnohopočetný a nejednoznačný výklad,\npoukazom na to, že takýto nedostatok právnej normy nie je možné odstrániť ani aplikačnou a\ninterpretačnou praxou Rady, nakoľko nedostatok presnej špecifikácie právnej povinnosti vysielateľa\nv právnej norme nie je možné nahradiť správnou úvahou orgánu výkonnej moci. Vyslovil názor, že\nje viac ako jednoznačné, že vzhľadom na absenciu presného, jasného a špecifického zákonného\nustanovenia sa takáto povinnosť stáva pochybnou a teda pri jej hodnotení je potrebné aplikovať zásadu\nin dubio mitius, v rozsahu menej obmedzujúceho spôsobu splnenia povinností vyplývajúcich zo zákona\no vysielaní, ktorú je Rada povinná na predmetnú vec aplikovať. Uviedol, že nakoľko ustanovenie §\n35 ods. 3 zákona o vysielaní predstavuje transpozíciu ustanovenia článku 20 ods. 2 Smernice, Rada\nako aj Najvyšší súd SR sú povinní na prejednávanú vec aplikovať príslušné ustanovenia zákona o\nvysielaní v súlade správnymi aktmi EÚ, pričom možná aplikácia predmetného nejasného ustanovenia v\nprejednávanej veci však znamená výklad práva EÚ, ku ktorému je vecne oprávnený jedine Súdny dvor\nEÚ. Navrhoval, aby Najvyšší súd SR predmetné odvolacie konanie prerušil a obrátil sa na Súdny dvor\nEÚ s požiadavkou o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke k výkladu a aplikácie ustanovenia článku\n20 ods. 2 Smernice.\nIII.\nOdporca k opravnému prostriedku navrhovateľa sa vyjadril tak, že navrhoval napadnuté rozhodnutie\npotvrdiť.\nZ dôvodov vyjadrenia vyplýva, že odporca nesúhlasil s námietkami navrhovateľa uvedenými v opravnom\nprostriedku. Zastával názor, že ako príslušný správny orgán v dostatočnej miere zistil skutkový stav veci,\nna ktorý správne aplikoval relevantné ustanovenia zákona, majúc za to, že jeho rozhodnutie je riadne\nodôvodnené, vydané na základe správnych skutkových a právnych záveroch a napadnuté rozhodnutie\nnevykazuje žiadne právne a nelogické vady, ktoré by mohli mať vplyv na jeho zákonnosť a rovnako\nani jeho postup v predmetnom správnom konaní nevykazuje žiadne vady, ktoré by mohli mať vplyv na\nzákonnosť napadnutého rozhodnutia.\nK námietke navrhovateľa vo vzťahu k nezákonnosti rozhodnutia pre jeho nezrozumiteľnosť z dôvodu\nneurčitého výroku uviedol, že výroková časť je v napadnutom rozhodnutí formulovaná presne, úplne\na dostatočne určito, spôsobom, ktorý vylučuje zameniteľnosť skutku s iným, keď vo výrokovej časti\nrozhodnutia je vymedzený: čas spáchania správneho deliktu, spôsob spáchania správneho deliktu\npodľa ustanovenia zákona o vysielaní, miesto spáchania správneho deliktu - na televíznej programovej\nslužbe JOJ a správny delikt - protiprávne konanie navrhovateľa. Konštatoval, že výroková časť\nrozhodnutia tak exaktne popisuje konanie, ktorého sa navrhovateľ dopustil a v dôsledku ktorého došlo k\nspáchaniu konkrétneho správneho deliktu, za ktorý mu bola uložená sankcia. Mal za to, že vzhľadom na\nuvedené je zrejme, že výrok napadnutého rozhodnutia presne a dostatočne určito špecifikuje správny\ndelikt, spôsobom, ktorý vylučuje zameniteľnosť skutku s iným. Poukazom na ustanovenie § 47 ods. 2 a\n3 správneho poriadku uviedol, že napadnuté rozhodnutia má všetky zákonom požadované náležitosti.\nK námietke navrhovateľa vo vzťahu k nezákonnosti vykonania dôkazu uviedol, že podkladom pre\nvydanie rozhodnutia sú podľa správneho poriadku všetky skutočnosti, ktoré môžu prispieť k zisteniu\nskutočného stavu veci, záznam z vysielania je jedným z podkladov pre rozhodnutie v správnom konaní,\nna ktorom je jednoznačne zaznamenaný skutkový stav, pričom rozsah a spôsob zisťovania podkladov\npre rozhodnutie určuje správny orgán. Uviedol, že vzhľadom na právnu úpravu ustanovenú v § 34\nods. 3 správneho poriadku bol navrhovateľ povinný navrhnúť na podporu svojich tvrdení dôkazy,\nktoré sú mu známe. Poukazom na skutkové zistenia vyplývajúce z administratívneho spisu, mal za\nto, že Rada poskytla navrhovateľovi možnosť vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia a spôsobu ich\nzistenia a navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení, pričom navrhovateľ bol súčasne poučený, že\npokiaľ svoje práva nevyužije Rada rozhodne aj bez jeho stanoviska, pričom navrhovateľ svoje právo\nnevyužil, keď na výzvu Rady svoje vyjadrenie nepredložil. Konštatoval, že z povahy podkladu pre\nrozhodnutie - záznamu z vysielania, je zrejmé, že je možné sa s ním oboznámiť len jeho zhliadnutím\na spochybnenie sledovania programu, ktorého obsah je predmetom správneho konania členmi Rady,\n\nnemá racionálny základ a uvedené námietky zo strany navrhovateľa sú len nepodloženými tvrdeniami,\nktoré sú navyše aj zavádzajúce. Súhlasil s tvrdením navrhovateľa, že písomný prepis/popis skutkového\nstavu nie je možné zamieňať ani stotožňovať so zápisnicou o vykonaní dôkazov, nakoľko písomný\nprepis/popis skutkového stavu je iba nevyhnutným prejavom zásady písomnosti správneho konania,\nkeď písomný popis skutkového stavu slúži na zachytenie obsahu skutkového stavu zaznamenaného\nna technickom nosiči, pričom skutkový stav v tej najhodnovernejšej podobe je zachytený aj v podobe\nzáznamu vysielania, avšak vzhľadom na písomnú formu správneho konania, ako aj jeho konečného\nvýstupu vo forme písomného rozhodnutia, je nutné tento obsah preniesť do písomnej podoby, v ktorej\nje zaznamenaný text a popísané dianie, ktoré sa vyskytne v obrazovej zložke. Mal zato, že keďže\nnavrhovateľ v rámci správneho konania nepodal písomné stanovisko k predmetu správneho konania a\nani inak neuviedol žiadne konkrétne námietky voči podkladom pre rozhodnutie, nepovažoval záznam\nvysielania programu a jeho prepis/popis za sporný s poukazom na to, že ani sám navrhovateľ nenamietal\nrozpor medzi skutkovým stavom popísaným v napadnutom rozhodnutí a predmetným záznamom\nvysielania. V danej súvislosti dal do pozornosti rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sž/11/2013\nako aj sp. zn. 2Sž/3/2009, 3Sž/66/2009, 5Sž/8/2010, 3Sž/22/2012 a 6sž/21/2012. Uviedol, že záznam z\nvysielania je obdobný ako listina, ide o zvukovo obrazovú, prípadne iba o zvukovú informáciu zachytenú\nna dátovom nosiči podobne ako pri vykonaní dôkazu listinou a aj v prípade záznamu z vysielania\nsa správny orgán najprv presvedčí o jeho pravosti a či spĺňa formálne náležitosti špecifikované vo\nvyžiadaní, v prípade záznamu získaného z nahrávacieho zariadenia Rada skúma, či bol skutočne\nzískaný záznam vysielania toho - ktorého vysielateľa a následne sa Rada oboznámi s jeho obsahom,\nčiže zhliadne vysielanie, ktoré je na dátovom nosiči zaznamenané a rovnako ako v prípade listiny\nani o zhliadnutí záznamu vysielania sa nespisuje zápisnica, nakoľko je zrejmé, že s jeho obsahom\nje možné sa oboznámiť len zhliadnutím. Poukázal na to, že v prípade ohliadky ide naopak o odlišný\ndôkaz, nakoľko predmetom ohliadky môžu byť len veci hmotnej povahy, a preto skutočnosť, že Rada\nzhliadne záznam vysielania ešte neznamená, že Rada týmto postupom vykonáva ohliadku, nakoľko nie\nje možné ohliadnuť niečo, čo nemá hmotnú povahu, tvrdiac, že Rada môže ohliadnuť len dátový nosič\nako taký, ale nie jeho obsah. Mal za to, že nebol dôvod, aby Rada o zhliadnutí záznamu vysielania\nspísala zápisnicu. Odporca považoval za nepravdivé tvrdenie navrhovateľa, že zápisnica o hlasovaní\nRady začala byť súčasťou administratívneho spisu až na základe rozhodovacej praxe najvyššieho súdu,\nnakoľko zápisnica o hlasovaní Rady bola vždy súčasťou administratívneho spisu. Zdôraznil, že Rada\nv prípade vykonania dôkazu nijakým spôsobom nepochybila, dôsledne zistila skutočný stav veci a pri\njeho zisťovaní postupovala v súlade so zákonom.\nOdporca nesúhlasil ani s ďalšou námietkou navrhovateľa, týkajúcou sa definičných znakov reklamy\na sponzorského odkazu. Poukazom na to, že reklama je základnou a historicky najstaršou formou\nmediálnej komerčnej komunikácie, uviedol, že v zákone č. 308/2000 Z. z. je v § 32 ods. 1 definovaná\nako akékoľvek verejné oznámenie vysielané za odplatu alebo inú podobnú protihodnotu vrátane vlastnej\npropagácie, ktorého zámerom je podporiť predaj, nákup alebo nájom tovaru alebo služieb vrátane\nnehnuteľností, práv a záväzkov alebo dosiahnuť iný účinok sledovaný objednávateľom reklamy alebo\nvysielateľom. Ďalej uviedol, že každý odvysielaný komunikát napĺňajúci uvedenú definíciu, je reklamou\nso všetkými dôsledkami, ktoré s touto skutočnosťou zákon č. 308/2000 Z. z. spája. Nesúhlasil s\nargumentáciou navrhovateľa, pokiaľ vo svojom odvolaní poukazoval a zdôvodňoval jednotlivé kritériá\nna posúdenie určitého komunikátu ako reklamy. Tvrdil, že tieto kritériá však nevychádzajú z definície\nreklamy uvedenej v § 32 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z., z ktorej vychádzala pri posudzovaní Rada,\nani z relevantnej judikatúry, a preto nie je zrejmé, na základe čoho dospel navrhovateľ k daným\nkritériám. S posúdením predmetných sponzorských odkazov vykonaným navrhovateľom podľa ním\nzvolených kritérií odporca nesúhlasil. Vyslovil názor, že v danom prípade postupovala Rada v súlade\nso zákonom, keď predmetný sponzorský odkaz posúdila tak, že naplnil znaky reklamy uvedenej v §\n32 ods. 1 uvedeného zákona. Poukázal tiež na to, že z judikatúry vyplýva, že určitý komunikát môže\nbyť sponzorským odkazom a zároveň aj reklamou, ako aj na to, že Rada v napadnutom rozhodnutí\nuviedla, na základe čoho dospela k záveru, že predmetné komunikáty naplnili definíciu reklamy,\npričom vychádzala z judikatúry NS SR, z toho dôvodu ich trvanie zarátala do času vyhradeného\nreklame a tiež posudzovala, či boli rozoznateľné a zreteľne oddelené od iných častí programovej služby\nnavrhovateľa. Tiež tvrdil, že komunikát označujúci za sponzora programu „Páli Vám to?“ spoločnosť\nSlovák Telekom, a.s. bol odvysielaný bezprostredne po programe „Páli Vám to?“ bez toho, aby medzi\nprogramom a komunikátom označujúcim sponzora programu bol odvysielaný akýkoľvek zvukovoobrazový prostriedok, divák tak nebol žiadnym spôsobom informovaný o tom, že začína vysielanie\nreklamy a predmetný komunikát, ktorý naplnil definíciu reklamy podľa § 32 ods. 1 zákona č. 308/2000\n\nZ. z., tak nebol rozoznateľné a zreteľne oddelený od programu ako inej zložky programovej služby. Vo\nvzťahu posúdenia komunikátu označujúceho za sponzora programu Nakupuje Vám to spoločnosť Coop\nJednota Slovensko, spotrebné družstvo odporca upriamil svoju pozornosť na dôvody Rady uvedené na\nstr. 8-9 napadnutého rozhodnutia.\nOdporca nesúhlasil ani s ďalšou námietkou navrhovateľa, týkajúcou sa výkladu § 35 ods. 3 zákona č.\n308/2000 Z. z., ktorou namietal, že jazykový výklad ustanovenia § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.\nz. je nejednoznačný. Odporca dal do pozornosti judikatúru Najvyššieho súdu SR - rozhodnutia sp. zn.\n3Sž/12/2013, 3Sž/2/2013 a 5Sž/11/2013. Konštatoval, že ustanovenie § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000\nZ.z. rovnako ako aj znenie článku 20 ods. 2 Smernice o AVMS je nejednoznačné len v tom, že z ich\nznenia nie je zrejmé, či sa trvaním audiovizuálneho diela myslí čistý čas diela (t.j. iba časť trvania diela\nbez reklamných prerušení), alebo hrubý čas diela (t. j. aj s reklamnými prerušeniami), poukazom na\nto, že Rada v tomto prípade postupovala v zmysle judikatúry Európskeho súdneho dvora konkrétne\nrozhodnutia vo veci ARD v. PRO Sieben Media AG, sp. zn. C-6/98.\nOdporca nesúhlasil ani s tvrdením navrhovateľa, že predvídateľnosť predmetného ustanovenia je\nabsolútne nedostatočná. Návrh navrhovateľa na prerušenie konania a obrátiť sa na Súdny dvor EÚ\ns požiadavkou o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke v súvislosti s výkladom článku 20 ods. 2\nSmernice o AVMS odporca považoval za nedôvodný. Vyslovil názor, že predmetná právna povinnosť je\nstanovená jednoznačne a neumožňuje mnohopočetný výklad.\n\nIV.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd vecne príslušný na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia\nRady na základe podaného opravného prostriedku, preskúmal napadnuté rozhodnutie a jemu\npredchádzajúce správne konanie postupom podľa § 246 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s §§ 250l a nasl.\nv rozsahu dôvodov uvedených v opravnom prostriedku, na pojednávaní súdu dňa 27.05.2015 oboznámil\nobsah spisu, súčasť ktorého tvoril administratívny spis č.: 389-PLO/O-5478/2013 a vypočul zástupcu\nodporcu.\nZástupca odporcu na pojednávaní súdu uviedol, že sa v celosti pridržiava písomných dôvodov\nuvedených vo vyjadrení, dajúc do pozornosti, že danou problematikou sa už zaoberal tak Najvyšší súd\nSR ako aj Ústavný súd SR. Výslovne upriamil pozornosť na uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn.\nI.ÚS 3/2015 a I.ÚS 2/2015 vo vzťahu k posúdeniu otázky nevykonania dôkazu ohliadkou a povinnosti\nspísania o tom zápisnicu a súčasne na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sž/11/2014 vo vzťahu\nk právnemu posúdeniu porušenia právnej povinnosti navrhovateľom v zmysle § 35 ods. 3 zákona o\nvysielaní.\nPredmetom preskúmavacieho konania v danej veci je rozhodnutie a postup žalovaného správneho\norgánu, ktorým rozhodnutím bola navrhovateľovi uložená sankcia podľa § 64 ods.1 písm. d/ zákona o\nvysielaní a retransmisie za porušenie povinností vyplývajúcich mu z ustanovení § 34 ods.1 zákona č.\n308/2000 Z. z., § 35 ods. 3 a § 36 ods. 2 tohto zákona, účinného v čase správneho deliktu kladeného\nnavrhovateľovi za vinu.\nPodľa § 4 ods.1 až 4 zákona o vysielaní a retransmisii poslaním rady je presadzovať záujmy verejnosti\npri uplatňovaní práva na informácie, slobody prejavu a práva na prístup ku kultúrnym hodnotám a\nvzdelaniu a vykonávať štátnu reguláciu v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych\nmediálnych služieb na požiadanie.\nRada dbá o uchovávanie plurality informácií v spravodajských reláciách vysielateľov, ktorí vysielajú\nna základe zákona alebo na základe licencie podľa tohto zákona. Dohliada na dodržiavanie právnych\npredpisov upravujúcich vysielanie, retransmisiu a poskytovanie audiovizuálnych mediálnych služieb na\npožiadanie a vykonáva štátnu správu v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych\nmediálnych služieb na požiadanie v rozsahu vymedzenom týmto zákonom.\nRada je právnická osoba so sídlom v Bratislave. Pri výkone štátnej správy v oblasti vysielania,\nretransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie má postavenie orgánu\n\nštátnej správy s celoštátnou pôsobnosťou v rozsahu vymedzenom týmto zákonom a osobitnými\npredpismi.\nČinnosť rady vyplývajúcu z jej poslania (odseky 1 a 2) a z jej pôsobnosti (§ 5) vykonávajú členovia rady a\núlohy spojené s činnosťou rady plnia zamestnanci Kancelárie Rady pre vysielanie a retransmisiu (ďalej\nlen \"kancelária\").\nPodľa § 5 ods.1, písm. g/, h/, m/, n/ zákona o vysielaní a retransmisii do pôsobnosti rady v\noblasti výkonu štátnej správy patrí dohliadať na dodržiavanie povinností podľa tohto zákona a podľa\nosobitných predpisov, ukladať sankcie vysielateľom, prevádzkovateľom retransmisie a poskytovateľom\naudiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie, ako aj tým, ktorí vysielajú alebo prevádzkujú retransmisiu\nbez oprávnenia, žiadať záznamy vysielania od vysielateľov v prípade potreby, vybavovať sťažnosti na\nporušenie tohto zákona podľa § 14a.\nPodľa § 34 ods. 1 zákona o vysielaní a retransmisii vysielanie reklamy a telenákupu musí byť\nrozoznateľné a zreteľne oddelené od iných častí programovej služby tak, aby neboli zameniteľné s\ninými zložkami programovej služby; vo vysielaní rozhlasovej programovej služby sa použijú na oddelenie\nzvukové prostriedky a vo vysielaní televíznej programovej služby zvukovo-obrazové alebo priestorové\nprostriedky.\nPodľa § 35 ods. 1, 3 zákona o vysielaní a retransmisii reklama a telenákup sa zaraďujú do vysielania\nmedzi jednotlivé programy.\nPri vysielaní spravodajského programu alebo audiovizuálneho diela, (§ 5 ods. 2 zákona č. 618/2003 Z.\nz.o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom (autorský zákon), okrem seriálu, série,\ndokumentárneho filmu, programu pre maloletých a bohoslužieb, sa povoľuje jedno prerušenie zaradením\nreklamy alebo telenákupu na každý 30-minútový časový úsek, a to aj v prípade, ak plánované trvanie\ntohto spravodajského programu alebo audiovizuálneho diela nepresahuje 30 minút; pri vysielaní seriálu,\nsérie a dokumentárneho filmu sa povoľuje prerušenie zaradením reklamy alebo telenákupu bez ohľadu\nna ich trvanie, reklama a telenákup sa zaraďujú do vysielania medzi jednotlivé programy.\nPodľa § 36 ods. 2 zákona o vysielaní a retransmisie vysielací čas vyhradený reklamným šotom\na telenákupným šotom počas jednej celej hodiny nesmie presiahnuť 20% (12 min). Vysielací čas\nvyhradený reklame v čase od 19.00 h do 22.00 h nesmie presiahnuť u vysielateľa na základe zákona\nosem minút počas jednej celej hodiny.\nPodľa § 64 ods. 1, 3 zákona o vysielaní a retransmisie za porušenie povinnosti uloženej týmto\nzákonom alebo osobitnými predpismi Rada ukladá tieto sankcie: a) upozornenie na porušenie zákona,\nb) odvysielanie oznamu o porušení zákona, c) pozastavenie vysielania alebo poskytovania programu\nalebo jeho časti, d) pokutu, e) odňatie licencie za závažné porušenie povinnosti.\nPokutu rada určí podľa závažnosti veci, spôsobu, trvania a následkov porušenia povinnosti, miery\nzavinenia a s prihliadnutím na rozsah a dosah vysielania, poskytovania audiovizuálnych mediálnych\nslužieb na požiadanie a retransmisie, získané bezdôvodné obohatenie a sankciu, ktorú už prípadne\nuložil samoregulačný orgán pre oblasť upravenú týmto zákonom v rámci vlastného samoregulačného\nsystému.\nPodľa § 67 ods. 5, písm. a/ zákona o vysielaní a retransmisie Rada uloží pokutu vysielateľovi televíznej\nprogramovej služby okrem vysielateľa prostredníctvom internetu od 3 319 eur do 165 969 eur a\nvysielateľovi rozhlasovej programovej služby od 497 eur do 49 790 eur, ak porušil podmienky na\nvysielanie mediálnej komerčnej komunikácie vrátane reklamy a telenákupu,\nPodľa § 71 ods.1 zákona o vysielaní a retransmisii na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný\npredpis o správnom konaní (zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov správny poriadok) okrem ustanovení § 23 v časti nesprístupnenia zápisníc o hlasovaní a § 49, 53, 54,\n56 až 68 zákona o správnom konaní.\nPodľa § 3 ods.1 správneho poriadku správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými\nprávnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a\nprávnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností.\n\nPodľa § 32 ods. 1 správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav\nveci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi\núčastníkov konania.\nPodľa § 46 správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi\npredpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a\nmusí obsahovať predpísané náležitosti.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v preskúmavanej veci dospel k záveru, že žalovaný správny orgán v\npredmetnej veci náležite postupoval v zmysle citovaných právnych noriem, vo veci si zadovážil dostatok\nskutkových okolností relevantných pre vydanie rozhodnutia, zistil skutočný stav veci, v konaní postupoval\nv súčinnosti s navrhovateľom ako s účastníkom konania a vo veci sa nedopustil ani takej vady, ktorá\nby mala za následok nezákonnosť rozhodnutia, z ktorých dôvodov napadnuté rozhodnutie žalovaného\nsprávneho orgánu považoval za súladné so zákonom.\nÚlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa piatej časti\ntretej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (§ 250l a nasl. O.s.p.) je posudzovať, či správny orgán\nvecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či\nzistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v\nsúlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda\nči rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi\npredpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho\norgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia.\nV rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané\nv žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym\norgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.).\nPodľa § 250i ods.2 O.s.p. ak správny orgán podľa osobitného zákona rozhodol o spore alebo o inej\nprávnej veci vyplývajúcej z občianskoprávnych, pracovných, rodinných a obchodných vzťahov (§ 7 ods.\n1) alebo rozhodol o uložení sankcie, súd pri preskúmavaní tohto rozhodnutia nie je viazaný skutkovým\nstavom zisteným správnym orgánom. Súd môže vychádzať zo skutkových zistení správneho orgánu,\nopätovne vykonať dôkazy už vykonané správnym orgánom alebo vykonať dokazovanie podľa tretej časti\ndruhej hlavy.\nPri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne\nuváženie), preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených\nzákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia.( § 245 ods.2 O.s.p.).\nV administratívnom konaní, predmetom ktorého je zisťovanie správneho deliktu a uloženie sankcie zaň,\nje podstatné, či účastník správneho konania, ktorý sa mal svojim postupom dopustiť porušenia zákona,\nsprávny delikt spáchal a podmienky, za ktorých k spáchaniu došlo, ako aj následky ním vzniknuté\nmôžu mať vplyv len na výšku sankcie, ktorú zákon predpokladá za spáchanie správneho deliktu.\nZodpovednosť u právnických osôb za správny delikt sa zakladá na zásade objektívnej zodpovednosti,\nktorá vyplýva aj z ustanovení zákona o vysielaní a retransmisii.\nZ obsahu administratívneho spisu najvyšší súd v danej veci mal preukázané, že žalovaný správny orgán\nOznámením o začatí správneho konania zo dňa 19.11.2013, doručené navrhovateľovi dňa 09.12.20013,\noznámil navrhovateľovi, že voči nemú začína správne konanie vo veci možného porušenia§ 34 ods.1,\n§ 35 ods. 3 a § 36 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z. z., s uvedením skutkového základu porušení a\nsúčasne ho vyzval, aby k predmetu správneho konania v lehote 10 dní zaslal svoje stanovisko, prípadne\nnavrhol dôkazy v súlade s § 32 ods. 2 a 3 v nadväznosti na § 33 ods. 1 a 34 ods. 3 správneho\nporiadku. Navrhovateľ v určenej lehote vyjadrenie odporcovi nezaslal. Odporca opätovnou výzvou na\nvyjadrenie k podkladom pre rozhodnutie v predmetnom správnom konaní zo dňa 30.12.2013 opätovne\nvyzval navrhovateľa k podaniu stanoviska, k čomu mu určil lehotu 5 dní, ktorá výzva bola doručená\nprávnemu zástupcovi navrhovateľa dňa 02.01.2014. Listom zo dňa 14.01.2014 odporca navrhovateľovi\noznámil predĺženie lehoty na zaslanie stanoviska, ktoré bolo navrhovateľovi doručené dňa 24.01.2014 V\nuvedených výzvach odporca poučil navrhovateľa, že pokiaľ svoje práva v stanovenej lehote nevyužije,\n\nRada môže rozhodnúť vo veci aj bez jeho stanoviska, pokiaľ uzná, že podklady a dôkazy zhromaždené\nv správnom konaní sú dostačujúce podľa § 46 správneho poriadku. Navrhovateľ ani na opakované výzvy\nodporcu vyjadrenie v danej veci nepodal.\nŽalovaný správny orgán napadnutým rozhodnutím (RP/013/2014 zo dňa 25.03.2014) navrhovateľovi\nuložil sankciu za porušenie povinností ustanovených v § 34 ods.1, v § 35 ods.3 a v § 36 ods. 2 zákona\nč. 308/2000 Z. z. vo výške výške 6.000,-€, ktorých porušení sa mal dopustiť na skutkovom základe\nuvedenom vo výroku rozhodnutia.\nNajvyšší súd oboznámiac sa s administratívnym spisom, podaniami účastníkov konania dospel k\nzáveru, že námietky navrhovateľa podané v jeho opravnom prostriedku neodôvodňujú zrušenie\npreskúmavaného rozhodnutia odporcu.\nNajvyšší súd nepovažoval za dôvodné námietky navrhovateľa, ktorými namietal, že napadnuté\nrozhodnutie je nepreskúmateľné pre neurčitosť a nezrozumiteľnosť výroku. K otázke náležitostí výroku\nrozhodnutia pri ukladaní sankcie za administratívny delikt ukladaný Radou vysielateľovi najvyšší súd\nuž v minulosti venoval značnú pozornosť vo svojej rozhodovacej činnosti. Vo svojej judikatúre vyslovil\nnázor, že v administratívnom konaní, predmetom ktorého je zisťovanie správneho deliktu a uloženie\nsankcie zaň, v správnom konaní Rada ako príslušný správny orgán konajúci podľa ustanovení\nzákona o vysielaní a retransmisii postupuje podľa ustanovení správneho poriadku, a preto povinnosťou\nžalovaného správneho orgánu bolo v konaní zistiť skutočný stav a pri tom postupovať v súčinnosti s\núčastníkom tohto konania a vzhľadom na nedostatok špeciálnej úpravy bolo potrebné pri posudzovaní\nsprávneho deliktu a rozhodovaní o ňom ako aj pri ukladaní sankcie postupovať „analogiae legis“\npodľa ustanovení obsahujúcich trestnoprávnu úpravu (Trestný zákonník, Trestný poriadok, ). Najvyšší\nsúd pri ustálení svojho právneho názoru vychádzal zo znenia čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských\nprávach a základných slobodách (publikovaný pod č. 209/1992 Zb.), keď Dohovor v článku 6 ods. 1\nveta prvá uvádza „akékoľvek trestné obvinenie“, z ktorej právnej úpravy podľa názoru súdu vyplýva\nnevyhnutnosť poskytnúť záruky a práva, ktoré sú zakotvené v trestnom zákone a trestnom poriadku\nnielen obvinenému z trestného činu, ale aj subjektu, voči ktorému je vyvodzovaná administratívna\nzodpovednosť, ako aj z Odporúčania výboru ministrov č. R(91) pre členské štáty o správnych sankciách,\nktoré bolo schválené Výborom ministrov 13. februára 1991 na 452. zasadnutí zástupcov ministrov\nodporúča vládam členských štátov, aby sa vo svojom práve aj praxi riadili zásadami, ktoré vyplývajú\nz tohto odporúčania. Pokiaľ ide o rozsah pôsobnosti tohto odporúčania, je v ňom uvedené, že sa\nvzťahuje na správne akty, ktorými sa ukladá postih za správanie, ktoré je v rozpore s uplatniteľnými\npravidlami, či už ide o pokuty alebo iné opatrenia trestnej povahy bez ohľadu na to, či majú peňažnú\nalebo inú povahu. Tieto druhy postihu sa považujú za správne sankcie. V zmysle uvedeného najvyšší\nsúd zastával názor, že ak teda správny poriadok neustanovuje hmotnoprávnu a ani procesnoprávnu\núpravu sankcionovania správnych deliktov je potrebné vychádzať z právnej teórie, ktorá v rámci\nverejnoprávnej zodpovednosti za protispoločenské konanie rozoznáva trestné činy, priestupky, iné\nsprávne delikty, ďalšej špecifikácii podliehajú správne disciplinárne delikty a správne delikty poriadkové.\nDeliktom je len také porušenie povinnosti (konanie alebo opomenutie), ktoré konkrétny zákon takto\noznačuje. V prípade správnych deliktov ide o tzv. správne trestanie, o postih správnym orgánom\nza určité nedovolené konanie (či opomenutie). Z týchto hľadísk je potrebné vychádzať pri posúdení\nnevyhnutnosti konkretizácie skutku a jeho miesta v rozhodnutí. Zákonná úprava je jednoznačná pokiaľ\nide o konanie o trestných činoch, resp. priestupkoch, keď trestnoprávna úprava (Trestný zákon, resp.\nZákon o priestupkoch) jednoznačne stanoví, že výrok rozhodnutia musí presne označovať trestný\nskutok, kladený zodpovednému subjektu za vinu, a to nielen zákonným pomenovaním a uvedením\npríslušného zákonného ustanovenia, ale aj uvedením miesta, času a spôsobu spáchania, poprípade\ni iných skutočností potrebných, aby skutok nemohol byť zamenený s iným. Právna úprava iných\nsprávnych deliktov takéto jednoznačné vymedzenie výroku rozhodnutia nestanoví, odkazuje sa len na\nsprávny poriadok (§ 47 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov),\npodľa ktorého výrok rozhodnutia obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho\npredpisu, podľa ktorého bolo rozhodnuté, poprípade tiež rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania\na pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť plnenia, určí správny orgán na to lehotu.\nVymedzenie predmetu konania vo výroku rozhodnutia o správnom delikte, musí spočívať v špecifikácii\ndeliktu tak, aby sankcionované konanie nebolo zameniteľné s iným konaním. Tento záver je vyvoditeľný\npriamo z ustanovenia § 47 ods. 2 správneho poriadku. V rozhodnutiach trestného charakteru, ktorými sú\nnepochybne i rozhodnutia o iných správnych deliktoch je nevyhnutné vymedziť presne, za aké konkrétne\nkonanie je subjekt postihnutý. To je možné zaručiť len konkretizáciou údajov obsahujúcich popis skutku\n\ns uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania, prípadne uvedením iných skutočností, ktoré sú\npotrebné na to, aby skutok nemohol byť zamenený s iným. Takáto miera podrobnosti je nevyhnutná\npre celé sankčné konanie, a to najmä z dôvodu vylúčenia prekážky litispendencie, dvojitého postihu pre\nrovnaký skutok, pre vylúčenie prekážky veci rozhodnutej, pre určenie rozsahu dokazovania, ako aj pre\nzabezpečenie riadneho práva na obhajobu.\nZ vyššie uvedeného teda vyplýva, že výrok rozhodnutia o správnom delikte musí obsahovať popis skutku\ns uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania, poprípade i uvedenie iných skutočností, ktoré sú\npotrebné k tomu, aby nemohol byť zamenený s iným. Ak správny orgán neuvedie tieto náležitosti do\nvýroku svojho rozhodnutia, podstatne poruší ustanovenie o správnom konaní (§ 47 ods. 2 správneho\nporiadku).\nZo znenia výroku napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že Rada vo výroku uvádza opis skutkov uvedením\nmiesta - na televíznej programovej službe JOJ, času - dňa 30.09.2013 a spôsobu porušenia, ktorými sa\nnavrhovateľ dopustil porušenia právnych povinností ustanovených v § 34 ods. 1, § 35 ods. 3 a § 36 ods.\n2 zákona č. 308/2000 Z. z., za ktoré porušenia mu Rada uložila úhrnnú sankciu - pokutu. Zo znenia\nvýroku preskúmavaného rozhodnutie vyplýva, že Rada jasným a určitým spôsobom vymedzila skutky\ntak, že tieto nie sú zameniteľné s inými.\nNajvyšší súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku, ktorou navrhovateľ namietal, že Rada pri\nvykonávaní dôkazov postupovala v rozpore so správnym poriadkom, keď nevyhotovila zápisnicu o\nohliadke záznamu predmetného vysielania, svedčiacej o tom, že sa oboznámila bezprostredne priamym\npozorovaním s jeho obsahom, poukazom na právnu úpravu ustanovenú v § 71 ods. 1 zákona o vysielaní\nv spojení s § 34 ods. 2 a 4 správneho poriadku a § 22 ods. 1, 2, 3 správneho poriadku, čim nedostatočne\nzistila skutkový stav veci; zistený skutkový stav je v rozpore s obsahom spisov a v konaní Rady bola\nzistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, v ktorej súvislosti\ndal do pozornosti Uznesenie rozšíreného senátu Najvyššího správního soudu ČR sp. zn. 7As/57/2010\n- 82 z 3. 4. 2012.\nZákonodarca v právnej norme § 22 ods. 1 správneho poriadku ustanovuje, že správny orgán spisuje\nzápisnicu pri ústnom podaní, pri dôležitom úkone v konaní, pri ústnom pojednávaní a ak vo veci koná\na rozhoduje kolektívny správny orgán pri hlasovaní. Z gramatického výkladu uvedenej právnej normy\nje zrejmé, že je na zvážení správneho orgánu, ktoré úkony v konaní bude považovať za dôležité a to\npodľa okolností danej veci, čo vyplýva z dikcie zákonom stanoveného „najmä“. Zápisnica predstavuje\npísomný záznam o vykonanom procesnom úkone, resp. konaní, o jeho výsledkoch, ktorý vyhotovuje\nzamestnanec správneho orgánu. Dôležitosť zápisnice spočíva v tom, že má dôkaznú moc verejnej listiny\n(§ 37), pričom zápisnica je len jeden z možných dôkazov v správnom konaní (34 ods. 2), a preto nemá\nvyššiu dôkaznú hodnotu než iné dôkazy a správny orgán je povinný ju hodnotiť v súlade s § 34 ods. 5.\nVychádzajúc zo skutkových zistení je zrejmé, že navrhovateľ v danej veci nepodal žiadne stanovisko\na teda nevzniesol ani námietku, v ktorej by vyjadril pochybnosti k podkladom pre vydanie rozhodnutia,\nuvedených v oznámení o začatí správneho konania - záznam z vysielania a prepis/popis skutkového\nstavu tvoriaceho prílohu oznámenia, ako aj nenavrhoval vykonanie žiadneho dôkazu a nevyjadril ani\npochybnosti o tom, že by odporca v predmetnom konaní postupoval len z prepisu/popisu vypracovaného\nkanceláriou Rady bez bezprostredného vzhliadnutia odvysielaného programu. Uvedenú námietku\nnavrhovateľ vzniesol až v opravnom prostriedku proti rozhodnutiu Rady. Odporca sa k uvedenej\nnámietke navrhovateľa vyjadril v písomnom vyjadrení k opravnému prostriedku tak, že uviedol, že z\npovahy podkladu pre rozhodnutie - záznamu z vysielania, je zrejmé, že je možné sa s ním oboznámiť\nlen jeho vzhliadnutím a spochybnenie sledovania programu, ktorého obsah je predmetom správneho\nkonania členmi Rady, nemá racionálny základ a uvedené námietky zo strany navrhovateľa sú len\nnepodloženými tvrdeniami, ktoré sú navyše aj zavádzajúce. Tvrdil, že v prípade záznamu ide o zvukovo\nobrazovú, prípadne iba o zvukovú informáciu zachytenú na dátovom nosiči podobne ako pri vykonaní\ndôkazu listinou a rovnako ako v prípade listiny ani o vzhliadnutí záznamu vysielania sa nespisuje\nzápisnica, nakoľko je zrejmé, že s jeho obsahom je možné sa oboznámiť len zhliadnutím. Poukázal na\nto, že v prípade ohliadky ide naopak o odlišný dôkaz, nakoľko predmetom ohliadky môžu byť len veci\nhmotnej povahy, a preto skutočnosť, že Rada zhliadne záznam vysielania ešte neznamená, že Rada\ntýmto postupom vykonáva ohliadku, nakoľko nie je možné ohliadnuť niečo, čo nemá hmotnú povahu,\ntvrdiac, že Rada môže ohliadnuť len dátový nosič ako taký, ale nie jeho obsah. Nepovažoval za pravdivé\n\nani tvrdenie navrhovateľa, že zápisnica o hlasovaní Rady začala byť súčasťou administratívneho spisu\naž na základe rozhodovacej praxe najvyššieho súdu.\nVzhľadom k uvedenému najvyšší súd dospel k záveru že nevyhotovenie zápisnice resp. iného záznamu\nodporcom o oboznámení sa so záznamom z predmetného vysielania v danom prípade nie je možné\npovažovať za takú vadu konania, ktorá by mala za následok nezákonnosť preskúmavaného rozhodnutia\nv zmysle § 250i ods. 3 O.s.p., keď navrhovateľ v priebehu správneho konania nepadal žiadne stanovisko,\nnenavrhoval vykonanie žiadneho dôkazu, nenamietal porušenie právnej povinnosti. Súd súhlasí s\ntvrdením navrhovateľa, že ako osoba obvinená zo spáchania správneho deliktu má plné právo zostať\npočas celého konania absolútne pasívna, nevyjadrovať, sa ani nenavrhovať žiadne dôkazy, nakoľko\nsprávny orgán zaťažuje dôkazné bremeno, ktoré správny orgán unesie len v prípade, ak porušenie\npovinnosti vysielateľa preukáže bez dôvodných pochybností. V zmysle § 32 ods. 1 správneho poriadku\nsprávny orgán je povinný zistiť skutočný stav veci a v zmysle § 33 ods. 1, 2 postupovať v konaní\nv súčinnosti s účastníkom konania. Účastník správneho konania ma právo na súčinnosť v právnom\nkonaní v zmysle § 33 ods. 1 správneho poriadku a súčasne v zmysle § 34 ods. 3 správneho poriadku\nje účastník konania povinný navrhnúť dôkazy mu známe na podporu svojich tvrdení. Uvedená právna\núprava prenáša dôkazné bremeno aj na účastníka správneho konania. Pokiaľ teda navrhovateľ ako\nobvinený z porušenia právnej povinnosti potom ako sa dozvedel o začatí správneho konania vo veci\nporušenia právnej povinnosti, mal nielen právo, ale i povinnosť navrhnúť mu známe dôkazy preukazujúce\npravdivosť jeho tvrdenia, pretože ak svoje právo na súčinnosť v správnom konaní nevyužil, vystavil\nsa v konaní riziku neunesenia dôkazného bremena na preukázanie svojho tvrdenia uvedeného v\nopravnom prostriedku, že vo veci právnych porušení kladených mu Radou za vinu postupoval v\nsúlade so zákonom. Pokiaľ sa však navrhovateľ v opravnom prostriedku bránil len tým, že Rada v\nsprávnom konaní pochybila, keď o zhliadnutí záznamu vysielania nevyhotovila zápisnicu, nenamietajúc\nzistenia preukazujúce porušenie právnej povinnosti, samotná táto skutočnosť nemohla mať za následok\nnezákonnosť rozhodnutia v danej veci.\nSúd nesúhlasil s tvrdením navrhovateľa, že vyhotovovanie zápisnice o vykonanom dokazovaní nie je\nničím odlišné od vyhotovenia zápisnice o hlasovaní členov Rady. Vychádzajúc z účelu a charakteru\nzápisníc zápisnica o vykonanom dôkaze svedčí o skutočnosti relevantnej pre vydanie rozhodnutia vo\nveci, pričom zápisnica o hlasovaní členov Rady svedčí o tom, ako rozhodovali jednotliví členovia Rady, a\npreto pre preukázanie prijatia rozhodnutia Radou, plní funkciu zásadného významu, z ktorých dôvodov\njej absencia v administratívnom spise by mala za následok nezákonnosť rozhodnutia.\nPokiaľ navrhovateľ v danej súvislosti dal do pozornosti Uznesenie rozšíreného senátu Najvyššího\nsprávního soudu ČR sp. zn. 7As/57/2010 - 82 z 03. 04. 201, najvyšší súd zastáva názor, že nie je\nmožné vychádzať z právneho názoru Najvyššího správního soudu ČR uvedeného v tomto rozhodnutí,\nkeďže jeho právny názor bol ustálený na inej právnej úprave vyplývajúcej z § 18 odst. 1 správního řádu.\nSúčasne najvyšší súd upriamuje svoju pozornosť na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky\nv uzneseniach sp. zn. I.ÚS 2/2015 z. 14.01.2015 a I. ÚS4/2015 z 14.01.2015.\nNajvyšší súd nesúhlasil ani s ďalšou námietkou navrhovateľa, ktorou namietal nesprávne právne\nposúdenie veci, keď citujúc právnu úpravu ustanovenú v § 35 ods. 3 zákona o vysielaní tvrdil, že jazykový\nvýklad predmetného ustanovenia je nejednoznačný a je z neho možné vyvodiť viacero interpretácií,\nnesúhlasiac s výkladom Rady.\nPodľa čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky Slovenská republiky je zvrchovaný, demokratický a právny\nštát.\nPodľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej\nmedziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.\nPodľa čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a\nostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.\nZ citovanej ústavnej úpravy vyplýva, že výklad a uplatňovanie všeobecne záväzných právnych predpisov\nmusí byť v súlade s ústavou. Pozitivistický právny prístup k aplikácii zákonov je preto v činnosti štátnych\norgánov modifikovaný ústavne konformným výkladom, ktorý v závislosti od ústavou chránených hodnôt\n\npôsobí reštriktívne alebo extenzívne na dikciu zákonných pojmov. Obsah zákonnej právnej normy\nnemôže byť interpretovaný izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona, cieľa právnej regulácie, ktorý\nzákon sleduje. Požiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je podmienkou zákonnosti\nrozhodnutia orgánu verejnej správy ako individuálneho správneho aktu.\nZákonodarca v zákone č. 308/2000 Z.z. upravuje postavenie a pôsobnosť Rady pre vysielanie\na retransmisiu, práva a povinnosti vysielateľa, prevádzkovateľa retransmisie, poskytovateľa\naudiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie a právnických osôb alebo fyzických osôb uvedených v\n§ 2 ods. 3 a 4 ( § 1).\nPodľa § 35 ods. 3 zákona o vysielaní a retransmisii pri vysielaní spravodajského programu alebo\naudiovizuálneho diela, (§ 5 ods. 2 zákona č. 618/2003 Z.z.o autorskom práve a právach súvisiacich\ns autorským právom (autorský zákon), okrem seriálu, série, dokumentárneho filmu, programu pre\nmaloletých a bohoslužieb, sa povoľuje jedno prerušenie zaradením reklamy alebo telenákupu na každý\n30-minútový časový úsek, a to aj v prípade, ak plánované trvanie tohto spravodajského programu alebo\naudiovizuálneho diela nepresahuje 30 minút; pri vysielaní seriálu, série a dokumentárneho filmu sa\npovoľuje prerušenie zaradením reklamy alebo telenákupu bez ohľadu na ich trvanie.\nPodľa článok 20 ods.1,2 smernice 2010/13/EÚ členské štáty zabezpečia, aby pri zaraďovaní televíznej\nreklamy alebo telenákupu do programov nebola pri zohľadnení prirodzených prestávok, dĺžky a povahy\ndaného programu narušená integrita programov a neboli dotknuté práva držiteľov práv.\nVvysielanie filmov vyrobených pre televíziu ( okrem viacdielnych sérií, seriálov a dokumentárnych\nprogramov), kinematografických diel a spravodajských programov možno prerušovať televíznou\nreklamou a/alebo telenákupom jeden krát za každé plánované obdobie v dĺžke najmenej 30 minút.\nVysielanie detských programov možno prerušovať televíznou reklamou a/alebo telenákupom jeden krát\nza každé plánované obdobie v dĺžke najmenej 30 minút v prípade, že plánovaná dĺžka trvania tohto\nprogramu je viac ako 30 minút. Počas bohoslužieb nie je možné zaraďovať do vysielania televíznu\nreklamu ani telenákup.\nVychádzajúc z uvedenej právnej úpravy je zrejmý účel zákonodarcu stanoviť podmienky povinností\nvysielateľa pri prerušovaní vysielania spravodajského programu alebo audiovizuálneho programu\ntelevíznou reklamou alebo telenákupom sledujúc cieľ ochrany divákov pred nadmerným prerušovaním\nsledovaného programu a v neposlednom rade aj autorov diela, spracovaného vo vysielanom programe.\nNa základe gramatického a logického výkladu citovanej právnej normy - § 35 ods. 3 zákona o vysielaní\nv súlade s cieľom zákona je možné vykladať uvedenú právnu normu len tak, že zákonodarca povoľuje\nvysielateľovi prerušiť vysielanie spravodajského programu alebo audiovizuálneho diela televíznou\nreklamou alebo telenákupom jedným prerušením na každý 30 - minútový úsek.\nNajvyšší súd súhlasí s tvrdením navrhovateľa, že nedostatok právnej normy nie je možné odstrániť ani\naplikačnou a interpretačnou praxou Rady, nakoľko nedostatok presnej špecifikácie právnej povinnosti\nvysielateľa v právnej norme nie je možné nahradiť správnou úvahou orgánu výkonnej moci. Taktiež\nsúhlasí s jeho názorom, že je jednoznačné, že vzhľadom na absenciu presného, jasného a špecifického\nzákonného ustanovenia sa takáto povinnosť stáva pochybnou a teda pri jej hodnotení je potrebné\naplikovať zásadu in dubio mitius, v rozsahu menej obmedzujúceho spôsobu splnenia povinností\nvyplývajúcich zo zákona o vysielaní.\nSenát najvyššieho súdu však nesúhlasí s názorom navrhovateľa, že znenie právnej úpravy ustanovenej\nv § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. je nepresné, nejasné a nedostatočne špecifikované, čo umožňuje\njeho mnohostrannú interpretáciu. Taktiež nemôže súhlasiť s tvrdením navrhovateľa, že ustanovenie\nčlánku 20 ods. 2 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2010/13/EÚ z 10. 03. 2010, ktoré bolo\ntransponované do zákona o vysielaní, je taktiež nejednoznačné.\nUstanovenie § 35 ods. 3 zákona o vysielaní predstavuje transpozíciu ustanovenia článku 20 ods. 2\nSmernice. Podľa názoru najvyššieho súdu právna úprava povinnosti ustanovenej v § 35 ods. 3 zákona\nč. 308/2000 Z. z. ako aj v čl. 20 uvedenej smernice je stanovená jasným a určitým spôsobom a\nteda jednoznačne, nedovoľujúc mnohostranný výklad. Výklad právnej úpravy nastolený navrhovateľom,\npodľa ktorého predmetné ustanovenie rovnako umožňuje vyvodiť záver, že vysielateľ je oprávnený\nprerušiť program aj v začatom, ale nedokončenom 30 -minútový úsek trvania programu, podľa názoru\nsúdu nevychádza z obsahu právnej úpravy ustanovenej v citovanej právnej norme - § 35 ods. 3 zákona\n\nč. 308/2000 Z. z., ktorá predstavuje transpozíciu ustanovenia článku 20 ods. 2 Smernice a navrhovateľ\ntýmto výkladom neprimeraným spôsobom vybočuje z rámca obsahu ich znenia a zavádzajúcim\nspôsobom ich dopĺňa. Vychádzajúc z uvedeného najvyšší súd preto návrh navrhovateľa, aby Najvyšší\nsúd SR predmetné odvolacie konanie prerušil a obrátil sa na Súdny dvor EÚ s požiadavkou o vydanie\nrozhodnutia o predbežnej otázke k výkladu a aplikácii ustanovenia článku 20 ods. 2 Smernice, považoval\nza nedôvodný, keďže dospel k záveru, že právna úprava je jednoznačná a Rada v preskúmavanom\nrozhodnutí porušenie právnej povinnosti navrhovateľom posúdila správne a v súlade s § 35 ods.3 zákona\nč. 308/2000 Z.z., ktoré ustanovenie si vyložila správne a v súlade s čl. 20 uvedenej Smernice.\nNajvyšší súd nesúhlasil ani s ďalšou námietkou navrhovateľa, ktorou namietal, že Rada sa nedostatočne\nvysporiadala s aplikáciou ustanovení zákona o vysielaní na konanie žalobcu, pričom najmä nesprávne\naplikovala ustanovenia zákona o vysielaní týkajúce sa zákonnej definície reklamy a sponzorského\nodkazu (sponzorovania). Vychádzajúc zo skutkových okolností danej veci najvyšší súd dospel k záveru,\nže navrhovateľ ako vysielateľ pozitívnym hodnotením služby sponzora v komunikátoch sponzorských\nodkazov naplnil znaky reklamy podľa § 32 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z.. Z uvedených dôvodov Rada\nsprávne vyhodnotila skutkové okolnosti, keď konštatovala, že odvysielaním komunikátu označujúceho\nza sponzora programu Slovak Telekom, a.s., došlo k naplneniu reklamy, a preto mu vznikla povinnosť\nv súlade s § 34 ods.1 zákona o vysielaní, ktorej porušenia sa dopustil tým, že predmetný komunikát\nodvysielal bezprostredne po programe „Páli Vám to“ bez toho, aby bol na začiatku rozoznateľný a\nzreteľne oddelený od iných častí programovej služby tak, aby nebol zameniteľný s inými zložkami\nprogramovej služby. Správne Rada vyhodnotila aj pozitívne prvky komunikátu označujúceho za\nsponzora programu „Nakupuje Vám to spoločnosť Coop Jednota Slovensko, spotrebné družstvo,\nktorý naplnil definičné znaky reklamy podľa § 32 ods. 1 zákona, a preto ho správne zaradila do\ncelkového časového rozsahu vyhraneného pre reklamu v jednej hodine, keďže z pozitívneho hodnotenia\nslužby uvedeného sponzora jednoznačne vyplýva, že týmto komunikátom bol naplnený účel reklamy.\nZ uvedených dôvodov najvyšší súd neprihliadol na hodnotiace kritéria, na základe ktorých navrhovateľ\nposudzoval naplnenie skutkových znakov reklamy a sponzorského odkazu, aplikujúc ich na predmetné\nodvysielané sponzorské odkazy.\nVychádzajúc z uvedeného najvyšší súd konštatuje, že Rada vykonala dokazovanie správne, v\ndostatočnom rozsahu, zadovážila si dostatok skutkových zistení relevantných pre vydanie rozhodnutia a\ntieto aj správne vyhodnotila. Dôvody rozhodnutia Rady najvyšší súd tiež považuje za logické, vyúsťujúce\nzo skutkových zistení danej veci, Rada skutkové zistenia kvalifikovala správne, keď konštatovala že\npredmetnými skutkami boli naplnené znaky porušenia zákona podľa uvedených zákonných ustanovení,\ndostatočne a zrozumiteľne uviedla svoje skutkové zistenia a zdôvodnila správnu úvahu, ktorá ju\nviedla k právnemu záveru o porušení právnych povinností navrhovateľom poukazom na relevantné\nustanovenia zákona o vysielaní a retransmisii. Záver Rady súd považoval za určitý a zrozumiteľný. Z\nuvedených dôvodov napadnuté rozhodnutie odporcu nie je možné považovať ani za nepreskúmateľné.\nSúčasne podľa názoru súdu sa Rada nedopustila v konaní takej vady, ktorá by mohla mať za následok\nnezákonnosť napadnutého rozhodnutia.\nNajvyšší súd z uvedených dôvodov nepovažoval námietky navrhovateľa uvedené v jeho opravnom\nprostriedku proti rozhodnutiu Rady za relevantné na vyhovenie jeho odvolacieho návrhu.\nVzhľadom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho\norgánu ako vecne správne a v súlade so zákonom potvrdil podľa § 250q ods. 2 O.s.p..\nO náhrade trov konania súd rozhodoval podľa § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s § 250l ods. 2.\nNavrhovateľovi nepriznal náhradu trov konania, pretože bol v konaní neúspešný.\nO povinnosti navrhovateľa zaplatiť súdny poplatok za podaný opravný prostriedok súd rozhodol podľa\n§ 2 ods. 4 veta druhá zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení neskorších predpisov, podľa\nktorého poplatníkom je tiež ten, kto podal opravný prostriedok proti rozhodnutiu správneho orgánu a v\nkonaní nebol úspešný.\nSenát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci rozhodol pomerom hlasov 3:0 ( § 3 ods. 9\nzákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1 .mája\n2011).\n\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}