{"guid": "d7f98210-08f9-43a0-9339-b3165d54fda7:e87ed9bd-a99b-45a1-a128-0a3baf6536c0", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2015:9013010064.1", "spisova_znacka": "7Sž/1/2013", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sž/1/2013 z 29. 1. 2015", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29. januára 2015, sp. zn. 7Sž/1/2013, ECLI:SK:NSSR:2015:9013010064.1", "identifikacne_cislo": "9013010064", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Pavel Ištók", "sudca_id": 117, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/mgr-pavel-istok-117", "datum_vydania": "2015-01-29", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2000/308", "nazov": "zákon č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii (zrušený)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/308", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/308-2000"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-20.odsek-4", "nazov": "§ 20 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-20.odsek-4", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/308-2000/paragraf-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-35.odsek-3", "nazov": "§ 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-35.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/308-2000/paragraf-35"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2000/308#paragraf-20", "/SK/ZZ/2000/308#paragraf-35"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/e87ed9bd-a99b-45a1-a128-0a3baf6536c0", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:9013010064.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2015:9013010064.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2015:9013010064.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n7Sž/1/2013\n9013010064\n29. 01. 2015\nJUDr. Zdenka Reisenauerová\nECLI:SK:NSSR:2015:9013010064.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky\nReisenauerovej a členiek senátu JUDr. Márie Usačevovej a JUDr. Júlie Horskej, v právnej veci\nnavrhovateľky MAC TV, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Brečtanová ul. č. 1, IČO: 00 618 322, zastúpenej\nAdvokátskou kanceláriou Bugala - Ďurček, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Drotárska cesta č. 102, proti\nodporkyni Rade pre vysielanie a retransmisiu, so sídlom v Bratislave, Dobrovičova ul. č. 8, v konaní o\nopravnom prostriedku navrhovateľky proti rozhodnutiu odporkyne z 26. marca 2013, číslo RP/029/2013,\ntakto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odporkyne z 26. marca 2013, číslo RP/029/2013, p o\nt v r d z u j e.\nNavrhovateľka j e p o v i n n á zaplatiť súdny poplatok v sume 500 € na účet Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky vedený v T. s názvom BÚ - D., číslo XXX XXX XXXX/XXXX do 15 dní od\nprávoplatnosti rozsudku.\nNavrhovateľke právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.\nodôvodnenie:\nNavrhovateľka sa včas podaným opravným prostriedkom, doručeným Najvyššiemu súdu Slovenskej\nrepubliky 28. mája 2013, domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia odporkyne z 26. marca 2013,\nčíslo RP/029/2013.\nOdporkyňa ako orgán príslušný podľa § 4 ods. 1 až 3 a § 5 ods. l písm. g/ a h/ zákona č. 308/2000\nZ.z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z.z. o telekomunikáciách v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „zákon o vysielaní a retransmisii“) rozhodnutím z 26. marca 2013, číslo\nRP/029/2013, vydaným v správnom konaní číslo 506-PLO/O-6420/2012 postupom podľa § 71 zákona\no vysielaní a retransmisii rozhodla, že navrhovateľka:\nI. porušila povinnosť ustanovenú v § 20 ods. 4 zákona o vysielaní a retransmisií tým,\n- že na programovej službe JOJ odvysielala 10. októbra 2012 o cca 20:00 hod. upútavku na program\nPrinc z Perzie: Piesky času, ktorú označil grafickým symbolom Jednotného systému označovania\npríslušným pre programové zložky nevhodné pre vekovú skupinu maloletých do 15 rokov a teda nie\ntotožným grafickým symbolom ako samotný program, nakoľko tento odvysielal 10. Októbra 2012 o cca\n20:29 hod. s grafickým symbolom Jednotného systému označovania príslušným pre programy nevhodné\n\npre vekovú skupinu maloletých do 12 rokov, čím došlo k nesprávnemu uplatneniu § 6 ods. 5 druhá veta\nJednotného systému označovania,\n- že na programovej službe JOJ odvysielala 10. októbra 2012 o cca 19:59 hod. informácie o svojej\nprogramovej ponuke prostredníctvom oznámenia o vlastných programoch C.S.I. Miami, C.S.I. Las Vegas\na Agent vo forme textových informácií, pričom k nevhodným a neprípustným programom pre maloletých\nneuviedla príslušný grafický symbol jednotného systému označovania, čím došlo k nesprávnemu\nuplatneniu § 5 ods. 1 Jednotného systému označovania,\nII. porušila povinnosť ustanovenú v § 35 ods. 3 zákona o vysielaní a retransmisii tým, že časový úsek\nod 22:29 hod. do 22:59 hod. programu Princ z Perzie: Piesky času odvysielaného v rámci programovej\nslužby JOJ dňa 10. októbra 2012 so začiatkom o cca 20:29 hod, ktorý zodpovedá piatemu 30\nminútovému časovému úseku trvania predmetného programu dvakrát prerušila zaradením reklamného\nbloku, a to cca 22:39 hod. a o cca 22:49 hod.,\nza čo jej odporkyňa uložila úhrnnú sankciu - pokutu podľa ustanovenia § 64 ods. 1 písm. d/ zákona o\nvysielaní a retransmisii, určenú podľa § 67 ods. 5 písm. a/ zákona o vysielaní a retransmisii vo výške\n3 500,- €.\nZ odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odporkyne vyplýva, že 18. decembra 2012 rozhodla o začatí\nsprávneho konania voči navrhovateľke vo veci možného porušenia § 20 ods. 4 a § 35 ods. 3 zákona\no vysielaní a retransmisii.\nOdporkyňa zhrnula priebeh správneho konania predchádzajúceho uloženiu pokuty. Ako podklady pre\nnapadnuté rozhodnutie označila záznam vysielania programu Princ z Perzie: Piesky času odvysielaný\nna televíznej programovej službe JOJ dňa 10. októbra 2012 v čase o cca 20:30 hod., prepis/popis\nskutkového stavu, ktorý tvoril prílohu oznámenia o začatí správneho konania a vyjadrenie účastníka\nkonania. Odporkyňa skonštatovala, že sa po získaní všetkých podkladov pre rozhodnutie oboznámila\nso skutkovým stavom a v danej veci rozhodla 26. marca 2013.\nZ odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odporkyne ďalej vyplýva, že mala za preukázané, že\nnavrhovateľka odvysielala upútavku na program Princ z Perzie: Piesky času, ktorú označila grafickým\nsymbolom Jednotného systému označovania príslušným pre programové zložky nevhodné pre vekovú\nskupinu maloletých do 15 rokov. Program Princ z Perzie: Piesky času bol navrhovateľkou klasifikovaný\nako program nevhodný pre maloletých do 12 rokov. Uviedla, že podľa § 6 ods. 5 JSO je účastník\nkonania povinný označiť upútavku k programu totožným grafickým symbolom ako samotný program.\nTáto povinnosť vyplýva z primárneho účelu JSO, ktorým je relevantné informovanie rodičov o vekovej\nvhodnosti jednotlivých programov. Odporkyňa preto dospela k záveru, že navrhovateľka svojim konaním\nporušila povinnosť uvedenú v § 6 ods. 5 JSO a tým tiež § 20 ods. 4 zákona o vysielaní a retransmisii,\nkeďže nesprávne uplatnila ustanovenia JSO.\nOdporkyňa mala ďalej za preukázané, že navrhovateľka odvysielala na televíznej programovej službe\nJOJ dňa 10. októbra 2012 o cca 19:59 hod. informácie o svojej programovej ponuke prostredníctvom\noznámení o vlastných programoch C.S.I. Miami, C.S.I. Las Vegas a Agent vo forme textových informácií.\nUviedla, že z § 5 ods. 1 JSO vyplýva, že v programovej ponuke, ktorú účastník konania zverejňuje\nprostredníctvom oznámenia o vlastnom programe vo forme textových informácií je povinný k nevhodným\nalebo nevhodným a neprístupným programom pre maloletých uviesť aj príslušný grafický symbol\njednotného systému označovania. Poukázala na to, že oznámenie o vlastnom programe vo forme\ntextových informácií je jednou zo zložiek televíznej programovej služby, prostredníctvom ktorej vysielateľ\ninformuje diváka o čase a názve programu vysielaného v rámci jeho programovej služby. Uviedla, že\nv už v minulosti v rámci svojej rozhodovacej činnosti definovala pojem „programová ponuka“, pričom\npredmetná povinnosť sa vzťahuje iba na komunikáty, ktoré naplnia túto definíciu. Následne oboznámila,\nčo je potrebné rozumieť pod týmto pojmom. Skonštatovala preto, že odvysielaním programovej ponuky\nvo vysielaní programovej služby JOJ zverejnenej prostredníctvom oznámenia o vlastnom programe vo\nforme textových informácií bez označenia programov nevhodných a nevhodných a neprístupných pre\n\nmaloletých príslušným grafickým symbolom JSO došlo k nesprávnemu uplatneniu § 5 ods. 1 JSO a tým\nk porušeniu § 20 ods. 4 zákona o vysielaní a retransmisii.\nĎalej mala odporkyňa za preukázané, že navrhovateľka prerušila program Princ z Perzie: Piesky času\nv jeho piatom 30-minútovom časovom úseku trvajúcim od 22:29 hod. do 22:59 hod. zaradením reklamy\ndvakrát (o cca 22:39 hod. a o cca 22:49 hod.). Poukazom nato, že ustanovenie § 35 ods. 3 zákona o\nvysielaní a retransmisii je vo svojej podstate zhodné s článkom 20 ods. 2 smernice o audiovizuálnych\nmediálnych službách, uviedla, že z gramatického výkladu slovného spojenia „jedno prerušenie ... na\nkaždý 30-minútový časový úsek“ jednoznačne vyplýva, že v každom jednom 30 minútovom časovom\núseku môže byť zaradené len jedno reklamné prerušenie. Konštatovala, že predmetný program začal\no 20:29:49 hod. a skončil 23:00:55 hod., tento program teda obsahoval 5 kompletných 30-minútových\nblokov, navrhovateľka tento program celkovo prerušila reklamou 5-krát, pričom piaty tridsaťminútový\nčasový úsek tohto programu bol prerušený dvakrát zaradením reklamy, čo je v rozpore s § 35 ods. 3\nzákona o vysielaní a retransmisii.\nOdporkyňa ďalej v rozhodnutí uviedla, že v danom prípade ide o opakované porušenie ustanovenia\n§ 20 ods. 4 ako aj § 35 ods. 3 zákona o vysielaní a retransmisii navrhovateľkou a poukázala na\njej predchádzajúce sankcionovanie rozhodnutiami odporkyne za porušenie predmetných ustanovení\nzákona o vysielaní a retransmisii. Taktiež poukázala na ustanovenie § 64 ods. 2 zákona o vysielaní a\nretransmisii, z ktorého vyplýva, že Rada pri opakovanom porušení povinností ustanovených v § 35 ods.\n3 a § 20 ods. 4 zákona o vysielaní a retransmisii uloží pokutu. Ide o kogentné ustanovenie zákona,\nktoré nepripúšťa voľnosť uváženia pri rozhodovaní o druhu sankcie za porušenie tejto povinnosti. Ďalej\nodporkyňa prihliadala aj na to, že navrhovateľka spáchala uvedené dva správne delikty v súbehu, a\npreto pri určovaní sankcie uplatnila absorpčnú zásadu a uložila účastníkovi konania úhrnnú sankciu\n(pokutu) podľa ustanovenia vzťahujúceho sa na prísnejšie postihnuteľný správny delikt. Odporkyňa vzala\ndo úvahy predchádzajúce sankcie, ktoré boli navrhovateľke uložené, tak za porušenie § 35 ods. 3 ako\naj § 20 ods. 4 zákona o vysielaní a retransmisii, a ktoré už nadobudli v čase spáchania predmetných\nsprávnych deliktov právoplatnosť.\nZ rozhodnutia odporkyne ďalej vyplýva, že pri určovaní výšky pokuty vychádzala zo závažnosti\nsprávneho deliktu, rozsahu a dosahu vysielania, miery zavinenia, trvania a následkov porušenia\npovinnosti, spôsobu porušenia povinnosti a pokutu ako úhrnnú sankciu určila vo výške 3 500 €, na dolnej\nhranici zákonom stanoveného rozsahu.\nNavrhovateľka vo svojom opravnom prostriedku navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky\nnapadnuté rozhodnutie odporkyne z 26. marca 2013, číslo RP/029/2013 zrušil a vec vrátil správnemu\norgánu na ďalšie konanie. Zároveň uplatnila náhradu trov konania.\nV dôvodoch opravného prostriedku vyslovila názor, že napadnuté rozhodnutie odporkyne vychádza\nz nesprávneho právneho posúdenia veci, zistenie skutkového stavu, z ktorého vychádzalo správne\nrozhodnutie, je v rozpore s obsahom spisov, zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie\nveci a v konaní odporkyne bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého\nrozhodnutia.\nNavrhovateľka konkrétne namietala, že odporkyňa nevykonala dôkaz - ohliadku záznamu z vysielania\nprogramu Princ z Perzie: Piesky času, resp. pri vykonaní tohto dôkazu postupovala v rozpore\ns ustanoveniami Správneho poriadku, lebo o vykonaní tohto dôkazu nevyhotovila zápisnicu. Hoci\nodporkyňa tvrdí, že sa oboznámila s podkladmi pre rozhodnutie, neosvedčuje to žiadna zápisnica\na z napadnutého rozhodnutia a ani z administratívneho spisu nie je zrejmé, akým spôsobom tak\nurobila, kedy tak urobila, kto bol pri tomto úkone prítomný a akým spôsobom vykonanie tohto\ndôkazu prebiehalo. Podľa názoru navrhovateľky sa členovia Rady s predmetným dôkazom, ktorým je\nzáznam z vysielania, nijakým spôsobom neoboznámili a tento nevykonali, namietajúc, že vykonávanie\ndôkazov nemôže prebiehať „kabinetným spôsobom“ a nie je možné zápisnicu o vykonaní dôkazu\nstotožňovať s prepisom/popisom skutkového stavu vyhotovenom zamestnancom kancelárie Rady,\n\nči prerozprávanou/prepísanou analýzou obsahu záznamov z vysielania jedného člena Rady alebo\nzamestnanca kancelárie rady. V tejto súvislosti navrhovateľka poukázala na uznesenie rozšíreného\nsenátu Najvyššieho správneho súdu Českej republiky z 3. apríla 2012, č.k. 7As/57/2010-82.\nNavrhovateľka ďalej uviedla, že § 20 ods. 4 zákona o vysielaní a retransmisii chráni maloletého\ndiváka pred tým, aby vysielateľ neoznačil upútavku na program, (ale aj program) „nižším“ alebo\n„žiadnym“ označením nevhodnosti, akým označí samotný vysielaný program. V prípade, ak vysielateľ\noznačí upútavku na program „vyšším“ označením nevhodnosti, akým označí samotný program, de\nfacto len zvyšuje ochranu maloletých divákov a o to viac prispieva k naplneniu účelu sledovaného\npredmetným ustanovením, pričom za takéto konanie nemôže byť sankcionovaný. Akékoľvek konanie\nalebo sankcionovanie navrhovateľky za uplatnenie prísnejších kritérií nesleduje legitímny cieľ, čím sa\nkonanie, resp. sankcia stáva neproporcionálnou a napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho\nprávneho posúdenia veci.\nPodľa názoru navrhovateľky textové informácie o vlastnom programe musí odporkyňa skúmať\nkomplexne vo vzájomnej súvislosti. Zákonné ustanovenia nemožno uplatňovať formalisticky a doslovne\nlen v súlade s jazykovým výkladom. Samotné upútavky na vlastný program, ktoré bezprostredne\npredchádzali textovej informácii predstavujú kontext, ktorý naznačuje, že obe časti vysielania je potrebné\nvnímať ako jeden celok. V predmetnom prípade odvysielania len textovej informácie môže divák\nnanajvýš vnímať textovú informáciu o názve vysielaného programu, a ak nie je zobrazený obsah\naudiovizuálneho programu, potom nie je možné hovoriť ani len o ohrození vývoja maloletého diváka,\nlebo tento sa so žiadnym obsahom programu v prípade odvysielania textovej informácie neoboznámi.\nNavrhovateľka preto namietala, že nie je daná proporcionalita zásahu do slobody prejavu vysielateľa,\nlebo takýmto zásahom nie je naplnený legitímny cieľ sledovaný predmetným ustanovením právneho\npredpisu.\nNavrhovateľka ďalej uviedla, že podmienkou pre uloženie sankcie je vydanie rozhodnutia, ktorým\nodporkyňa vysielateľa opakovane (aspoň 2 x) upozorní na porušenie zákona bez uloženia inej sankcie.\nZ rozhodnutí odporkyne, ktorými mala byť v minulosti uložená navrhovateľke sankcia, jednoznačne\nvyplýva, že ani v jednom z nich odporkyňa neupozornila navrhovateľku na porušenie zákona bez\nuloženia sankcie. Každé jedno z uvedených rozhodnutí bolo rozhodnutím, v ktorom rada uložila\nfinančnú sankciu, a preto nepredstavujú kvalifikované opakované upozornenie odporkyne. Odporkyňa\npreto podľa názoru navrhovateľky pri určovaní výšky pokuty nesprávne právne vec posúdila, pretože\nnesprávne aplikovala ustanovenie § 64 ods. 2 zákona o vysielaní a retransmisii a v rozpore so zákonom\nsankcionovala navrhovateľku bez predchádzajúceho upozornenia na porušenie zákona. Predmetné\nrozhodnutia odporkyne tiež navrhovateľka nepovažovala za spôsobilé upozornenia na porušenie\npovinnosti aj preto, že v žiadnom z nich sa navrhovateľka nedopustila porušenia ustanovenia § 20\nods. 4 zákona o vysielaní a retransmisii tým spôsobom, že by upútavku na program označila nižším\npiktogramom ako samotný program. Navrhovateľka na podporu svojich námietok pripojila uznesenie\nrozšíreného senátu Nejvyššího správního soudu ČR z 03. apríla 2012, sp.zn.: 6 As/26/2010 -101.\nPodľa jej názoru je predmetné rozhodnutie primerane aplikovateľné na tento prípad a na napadnuté\nrozhodnutie, lebo sa týka totožnej povinnosti Rady.\nK porušeniu § 35 ods. 3 zákona o vysielaní a retransmisii navrhovateľka uviedla, že uvedené ustanovenie\npripúšťa viacero interpretácií. Podľa jej názoru umožňuje tiež vyvodiť záver, že Vysielateľ je oprávnený\nprerušiť program ľubovoľným počtom „reklamných“ prerušení v ľubovoľnom časovom rozstupe,\nza súčasného dodržania podmienky, že počet prerušení zodpovedá počtu 30-minútových úsekov\nvysielaného programu a zároveň, že čas venovaný „mediálnej komerčnej komunikácii“ nepresiahne\nčasový úsek 12 minút počas jednej hodiny vysielania. V takomto prípade navrhovateľka predmetné\nustanovenia zákona o vysielaní a retransmisii neporušila. Odporkyňa bola povinná predmetné\nustanovenie vykladať v čo možno najväčšej miere v zmysle a s ohľadom na účel relevantných smerníc\ntak, aby bol dosiahnutý výsledok sledovaný smernicou (Smernica 2007/65/ES a Smernica 2010/13/EÚ).\nNavrhovateľka tiež tvrdila, že minimálne kritériá legality a proporcionality zásahu nemožno považovať v\npredmetnom správnom konaní za splnené. Odporkyňa môže v zmysle konštantnej judikatúry obmedziť\n\nprávo na slobodu prejavu vysielateľa len v prípade, že takýto zásah je v súlade so zákonom. Poukázala,\nže podľa ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva je určitá norma „predvídateľná“\nvtedy, ak je formulovaná dostatočne presne na to, aby umožnila každej osobe - v prípade potreby za\npomoci odborných poradcov - prispôsobiť chovanie. Predvídateľnosť § 35 ods. 3 zákona o vysielaní a\nretransmisii je preto absolútne nedostatočná, lebo umožňuje mnohopočetný a nejednoznačný výklad.\nNavrhovateľka navrhla Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky ako súdu poslednej inštancie, aby\npredmetné konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c/ OSP prerušil a obrátil sa na Súdny dvor EÚ s\npožiadavkou o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Podľa jej názoru ustanovenie článku 20 ods.\n2 smernice o audiovizuálnych mediálnych službách, ktoré bolo transponované do zákona o vysielaní\na retransmisii, nedáva jasnú odpoveď na otázku, či je možné v rámci 30-minútového časového úseku\nprerušiť vysielaný program jedným alebo viacerými reklamnými prerušeniami. Namietala aj vo vzťahu\nk tejto povinnosti, že ju odporkyňa sankcionovala bez predchádzajúceho upozornenia na opakové\nporušenie uvedenej povinnosti. V tejto súvislosti poukázala na to, že všetky rozhodnutia uvádzané\nodporkyňou boli napadnuté žalobou na Krajskom súde v Bratislave, pričom nedošlo k právoplatnému\nrozhodnutiu o tom, či tieto boli zákonné alebo nie.\nOdporkyňa vo svojom písomnom vyjadrení k opravnému prostriedku navrhla, aby Najvyšší súd\nSlovenskej republiky napadnuté rozhodnutie odporkyne z 26. marca 2013, číslo RP/029/2013 potvrdil.\nV dôvodoch vyjadrenia poukázala na to, že poskytla navrhovateľke možnosť vyjadriť sa k podkladom\nrozhodnutia a spôsobu ich zistenia a navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení, pričom navrhovateľka\nbola zároveň poučená, že pokiaľ svoje práva nevyužije, odporkyňa rozhodne aj bez jej stanoviska.\nK námietke o nezákonnom vykonaní dôkazu odporkyňa uviedla, že zo samotného napadnutého\nrozhodnutia vyplýva, že podkladmi pre jeho vydanie sú písomný prepis/popis skutkového stavu,\npredmetný záznam vysielania programovej služby JOJ Plus a písomné vyjadrenie navrhovateľky k\npredmetu správneho konania. Pri svojom rozhodovaní nepoužila žiadne ďalšie podklady, lebo dospela\nk záveru, že skutkový stav veci bol dostatočne a spoľahlivo zistený, a to preskúmaním týchto\npodkladov pre rozhodnutie, súčasťou ktorého bolo aj vzhliadnutie záznamov vysielania dotknutých\nkomunikátov odporkyňou. Súhlasila s tvrdením navrhovateľky, že písomný prepis/popis skutkového\nstavu nie je možné zamieňať ani stotožňovať so zápisnicou o vykonaní dôkazu, lebo písomný\nprepis/popis skutkového stavu je iba nevyhnutným prejavom zásady písomnosti správneho konania\na slúži na zachytenie obsahu skutkového stavu zaznamenaného na technickom nosiči, do písomnej\npodoby. Skutkový stav v tej najhodnovernejšej podobe je zachytený len v podobe záznamu vysielania.\nPísomnosť označená ako prepis/popis skutkového stavu je neoddeliteľnou súčasťou rozhodnutia a je\ntiež písomnosťou, ktorá sa zasiela účastníkovi konania už pri začatí správneho konania práve z dôvodu,\naby sa mohol k jej obsahu ako k jednému z podkladov pre rozhodnutie, vyjadriť. Navrhovateľka v\nrámci správneho konania ani vo svojom písomnom stanovisku k predmetu správneho konania neuviedla\nžiadne konkrétne námietky voči podkladom pre rozhodnutie, a preto odporkyňa nepovažovala záznam\nvysielania programu a jeho prepis/popis za sporný. Navrhovateľka nenamietala rozpor medzi skutkovým\nstavom popísaným v napadnutom rozhodnutí a predmetným záznamom vysielania. Uviedla, že obdobná\nnámietka bola vznesená i v konaniach pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky vedených pod sp.zn.\n2 Sž 3/2009, sp.zn. 3 Sž 66/2009 a sp.zn. 5 Sž 8/2010, v ktorých Najvyšší súd Slovenskej republiky\npostup odporkyne pred vydaním rozhodnutia nespochybnil a napadnuté rozhodnutia odporkyne potvrdil.\nOdporkyňa ďalej uviedla, že podľa § 6 ods. 5 JSO je navrhovateľka povinná označiť upútavku k programu\ntotožným grafickým symbolom ako samotný program. Táto povinnosť vyplýva práve z primárneho\núčelu JSO, ktorým je relevantné informovanie rodičov o vekovej vhodnosti jednotlivých programov.\nProgram Princ z Perzie: Piesky času navrhovateľka klasifikoval v zmysle JSO ako program nevhodný pre\nmaloletých do 12 rokov a predmetná upútavka bola počas jej vysielania označená grafickým symbolom\nJednotného systému označovania príslušným pre programové zložky nevhodné pre vekovú skupinu\nmaloletých do 15 rokov. Navrhovateľka preto týmto konaním porušil povinnosť uvedenú v § 6 ods. 5 JSO\na tým tiež § 20 ods. 4 zákona o vysielaní a retransmisii, keďže nesprávne uplatnil ustanovenia JSO.\n\nĎalej odporkyňa uviedla, že z ustanovenia § 5 ods. 1 JSO vyplýva, že v programovej ponuke, ktorú\núčastník konania zverejňuje prostredníctvom oznámenia o vlastnom programe vo forme textových\ninformácií je povinný k nevhodným alebo nevhodným a neprípustným programom pre maloletých\nuviesť aj príslušný grafický symbol jednotného systému označovania. Divák je zverejnením programovej\nponuky konfrontovaný so súhrnnými informáciami o vysielaní viacerých programov, pričom zverejnenie\ninformácie o vekovej vhodnosti daných programov je náležitosťou požadovanou ustanovím § 5 ods.\n1 JSO. V tejto súvislosti dala do pozornosti, že identická interpretácia tejto povinnosti bola už\npreskúmavaná Najvyšším súdom Slovenskej republiky v konaní pod sp.zn. 4Sž/11/2012.\nOdporkyňa na ďalšie námietky navrhovateľky uviedla, že z ustanovenia § 64 ods. 2 zákona o vysielaní\na retransmisii vyplýva, že Rada uloží sankciu podľa odseku 1 písm. d/ (pokutu), ak vysielateľ aj napriek\npísomnému upozorneniu rady opakovane, a teda znova poruší túto povinnosť. Poukázala na skutočnosť,\nže navrhovateľke bola za porušenie povinnosti § 20 ods. 6 zákona o vysielaní a retransmisii (v tom čase\ntotožná povinnosť s povinnosťou podľa § 20 ods. 4 zákona o vysielaní a retransmisii) uložená sankcia upozornenie na porušenie zákona rozhodnutím č. RL/412/2002 z 8. októbra 2002 a č. RL/398/2002 zo\n16. júla 2002 a teda zákonná podmienka pre uloženie pokuty podľa § 64 ods. 2 zákona o retransmisii\nbola splnená. V súvislosti s tým odkázala aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 22.\njúna 2011, sp.zn. 6Sž/8/2010 ako aj na jeho konštantnú rozhodovaciu prax. Podľa názoru odporkyne boli\nsplnené všetky zákonné podmienky na uloženie pokuty a tento fakt je v napadnutom rozhodnutí riadne\nuvedený a zdôvodnený. Úprava v Českej republike v oblasti televízneho a rozhlasového vysielania je\nodlišná, a preto nemožno aplikovať navrhovateľkou uvedené rozhodnutie Nejvyššího správního soudu\nČR.\nK námietkam navrhovateľky vo vzťahu k porušeniu § 35 ods. 3 zákona o vysielaní a retransmisii\nodporkyňa uviedla, že zo znenia tohto ustanovenia vyplýva, že pri vysielaní audiovizuálneho diela sa\npovoľuje jedno prerušenie zaradením reklamy alebo telenákupu na každý 30-minútový časový úsek. Z\ngramatického hľadiska je teda zrejmé, že časový úsek musí trvať 30 minút, aby ho mohol vysielateľ\nprerušiť. Účelom obmedzenia prerušení audiovizuálnych diel je chrániť divákov pred nadmerným\nreklamným tlakom a tiež chrániť integritu audiovizuálnych diel, čo je v záujme ako autorov daných diel,\ntak aj samotných divákov sledujúcich tieto diela.\nOdporkyňa považovala za splnenú aj podmienku legality. Povinnosť stanovená v § 35 ods. 3 zákona o\nvysielaní a retransmisii zreteľne stanovuje povinnosť prerušiť audiovizuálne diela zaradením reklamy\niba raz za každých 30 minút trvania diela. K predmetnej povinnosti navyše existuje aj výkladová prax\nodporkyne v podobe právoplatných rozhodnutí. Rozhodnutia odporkyne č. RL/39/2011 a RL/40/2011\nnadobudli právoplatnosť 8. júna 2011 a rozhodnutie odporkyne č. RL/86/2011 dňa 13. októbra 2011.\nK spáchaniu správneho deliktu došlo v predmetnom správnom konaní 10. októbra 2012, teda v čase\nspáchania správneho deliktu boli všetky vyššie uvedené rozhodnutia právoplatné. Navrhovateľka bola\nv nich sankcionovaná za identické konanie, a teda za zaradenie dvoch reklamných prerušení v jednom\n30-minútovom časovom úseku. Samotná skutočnosť, že uvedené rozhodnutia sú predmetom súdneho\nprieskumu, nie je pre predmetné odvolanie relevantná.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd vecne príslušný na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia\nodporkyne na základe podaného opravného prostriedku preskúmal napadnuté rozhodnutie postupom\npodľa § 246 ods. 2 písm. a/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len OSP) v spojení s § 250l ods.\n1 OSP a § 64 ods. 6 zákona č. 308/2000 Z.z.. Napadnuté rozhodnutie odporkyne, ako aj konanie\nktoré mu predchádzalo preskúmal postupom podľa § 250l ods.1 a nasl. OSP na pojednávaní dňa 29.\njanuára 2015 a po preskúmaní dôvodov uvedených v opravnom prostriedku a po vyjadrení účastníkov\na na základe pripojeného administratívneho spisu číslo 506-PLO/O-6420/2012 dospel k záveru, že\nopravnému prostriedku navrhovateľky nemožno vyhovieť.\nPodľa čl. 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie\nmožno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv\na slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.\n\nPodľa § 5 ods. 1 písm. g/, h/ zákona o vysielaní a retransmisii do pôsobnosti rady v oblasti\nvýkonu štátnej správy patrí dohliadať na dodržiavanie povinností podľa tohto zákona a podľa\nosobitných predpisov, ukladať sankcie vysielateľom, prevádzkovateľom retransmisie a poskytovateľom\naudiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie, ako aj tým, ktorí vysielajú alebo prevádzkujú retransmisiu\nbez oprávnenia.\nPodľa § 71 ods. 1 zákona o vysielaní a retransmisii na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje\nvšeobecný predpis o správnom konaní okrem ustanovení § 23 v časti nesprístupnenia zápisníc o\nhlasovaní a § 49, 53, 54, 56 až 68 zákona o správnom konaní.\nPodľa § 64 ods. 1 zákona o vysielaní a retransmisii za porušenie povinnosti uloženej týmto zákonom\nalebo osobitnými predpismi Rada ukladá tieto sankcie:\na) upozornenie na porušenie zákona,\nb) odvysielanie oznamu o porušení zákona,\nc) pozastavenie vysielania alebo poskytovania programu alebo jeho časti,\nd) pokutu,\ne) odňatie licencie za závažné porušenie povinnosti.\nPodľa § 64 ods. 2 vety prvej zákona o vysielaní a retransmisii sankciu podľa odseku 1 písm. d/ rada uloží,\nak vysielateľ, prevádzkovateľ retransmisie, poskytovateľ audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie\nalebo právnická osoba alebo fyzická osoba podľa § 2 ods. 3 a 4 aj napriek písomnému upozorneniu\nrady opakovane porušila zákonnú povinnosť.\nPodľa § 67 ods. 5 písm. a/ zákona o vysielaní a retransmisii Rada uloží pokutu vysielateľovi televíznej\nprogramovej služby okrem vysielateľa prostredníctvom internetu od 3 319 € do 165 969 € a vysielateľovi\nrozhlasovej programovej služby od 497 € do 49 790 €, ak porušil podmienky na vysielanie mediálnej\nkomerčnej komunikácie vrátane reklamy a telenákupu.\nPodľa § 20 ods. 4 zákona o vysielaní a retransmisii na základe klasifikácie programov podľa vekovej\nvhodnosti sú vysielateľ televíznej programovej služby a poskytovateľ audiovizuálnej mediálnej služby\nna požiadanie povinní na ochranu maloletých zaviesť a uplatňovať jednotný systém označovania\nustanovený podľa osobitného predpisu 28a) (ďalej len „jednotný systém označovania“ alebo „JSO“).\nPodľa § 35 ods. 3 zákona o vysielaní a retransmisii pri vysielaní spravodajského programu alebo\naudiovizuálneho diela, okrem seriálu, série, dokumentárneho filmu, programu pre maloletých a\nbohoslužieb, sa povoľuje jedno prerušenie zaradením reklamy alebo telenákupu na každý 30minútový časový úsek, a to aj v prípade, ak plánované trvanie tohto spravodajského programu alebo\naudiovizuálneho diela nepresahuje 30 minút; pri vysielaní seriálu, série a dokumentárneho filmu sa\npovoľuje prerušenie zaradením reklamy alebo telenákupu bez ohľadu na ich trvanie.\nPodľa § 1 ods. 6 JSO obsah každého audiovizuálneho diela, multimediálneho diela, programu\nposkytovaného prostredníctvom audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie, programu alebo inej\nzložky televíznej programovej služby sa klasifikuje samostatne; to neplatí pre zložku televíznej\nprogramovej služby, ktorá je určená na získanie a udržanie pozornosti verejnosti na vlastné vysielanie\na programy (ďalej len „upútavka“). Obsah každej časti seriálu, série alebo cyklu sa klasifikuje osobitne.\nPodľa § 5 ods. 1 JSO v programovej ponuke vo vysielaní televíznej programovej služby zverejňovanej\nprostredníctvom oznámenia o vlastnom programe vo forme textových informácií alebo prostredníctvom\n\nteletextu sa k nevhodným alebo nevhodným a neprístupným programom pre maloletých uvedie aj\npríslušný grafický symbol jednotného systému označovania.\nPodľa § 6 ods. 5 druhej vety JSO upútavka k programu sa označí totožným grafickým symbolom ako\nsamotný program.\nPodľa § 3 ods.1 Správneho poriadku správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými\nprávnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a\nprávnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností.\nPodľa § 22 ods. 1 Správneho poriadku o ústnych podaniach a o dôležitých úkonoch v konaní, najmä o\nvykonaných dôkazoch, o vyjadreniach účastníkov konania, o ústnom pojednávaní a o hlasovaní správny\norgán spíše zápisnicu.\nPodľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav\nveci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi\núčastníkov konania.\nPodľa § 32 ods. 2 Správneho poriadku podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a\nvyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe\nalebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre\nrozhodnutie určuje správny orgán.\nPodľa § 33 ods. 1 Správneho poriadku účastník konania a zúčastnená osoba má právo navrhovať dôkazy\na ich doplnenie a klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní a miestnej ohliadke.\nPodľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku správny orgán je povinný dať účastníkom konania a zúčastneným\nosobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho\nzistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie.\nPodľa § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi\npredpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a\nmusí obsahovať predpísané náležitosti.\nZo spisov vyplýva, že navrhovateľke bola rozhodnutím odporkyne uložená sankcia podľa § 64 ods. 1\npísm. d/ zákona o vysielaní a retransmisii za porušenie povinnosti ustanovenej v § 20 ods. 4 a v § 35\nods. 3 zákona o vysielaní a retransmisii.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v preskúmavanej veci dospel k záveru, že žalovaný správny orgán v\npredmetnej veci náležite postupoval v zmysle citovaných právnych noriem, vo veci si zadovážil dostatok\nskutkových okolností relevantných pre vydanie rozhodnutia, zistil skutočný stav veci, v konaní postupoval\nv súčinnosti s navrhovateľom ako s účastníkom konania a vo veci sa nedopustil ani takej vady, ktorá\nby mala za následok nezákonnosť rozhodnutia, z ktorých dôvodov napadnuté rozhodnutie žalovaného\nsprávneho orgánu považoval za súladné so zákonom.\nNajvyšší súd nepovažoval za dôvodnú námietku, ktorou navrhovateľka namietala, že zistenie\nskutkového stavu veci je nedostatočné a v rozpore s obsahom spisov, lebo odporkyňa o vykonaní\ndôkazov nevyhotovila zápisnicu. Vo vzťahu ku skutkovému stavu tak, ako bol uvedený v oznámení o\nzačatí správneho konania z 18. decembra 2012, v opätovnej výzve na vyjadrenie k podkladom pre\nrozhodnutie z 13. marca 2013 ako aj v samotnom rozhodnutí odporkyne však navrhovateľka nemala\n\nžiadne konkrétne námietky. Podkladom rozhodnutia boli odporkyňou označené záznamy vysielania ako\naj prepis/popis skutkového stavu a vyjadrenie účastníka konania.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky zistil, že prepis/popis skutkového stavu tak, ako bol odporkyňou\nzaznamenaný nie je v rozpore s uvedenými audiovizuálnymi záznamami a ani nie je možné tento prepis/\npopis považovať za neúplný, či nesprávny. Žiaden rozpor medzi skutkovým stavom (označenie grafickým\nsymbolom Jednotného systému označovania odvysielanej upútavky na program Princ z Perzie: Piesky\nčasu na televíznej programovej službe JOJ v predmetnom dni a čase a označenie samotného programu\nv predmetnom dni a čase, ako aj odvysielané informácie o vlastnej programovej ponuke prostredníctvom\noznámenia o vlastných programoch vo forme textových informácií v predmetnom dni a čase bez\nuvedenia príslušného grafického symbolu jednotného systému označovania, ako aj prerušenie piateho\n30 minútového časového úseku trvania predmetného programu dvakrát reklamným blokom) a obsahom\nnapadnutého rozhodnutia nebol preukázaný, a preto len na základe ničím nepodloženého tvrdenia\nnavrhovateľky neexistuje relevantný dôvod domnievať sa, že odporkyňa sa neoboznámila s obsahom\nvysielania na programovej službe JOJ v predmetných dňoch a časoch, zachytenom na technickom nosiči\naudiovizuálnych záznamov a premietnutím nahrávky tohto vysielania.\nSkutkový stav vo veci bol teda zistený riadne. Správne konanie bolo začaté oznámením o začatí\nsprávneho konania z 18. decembra 2012 číslo 506-PLO/O-6420/2012, ktoré bolo doručené právnemu\nzástupcovi navrhovateľky 14. januára 2013. V tomto oznámení odporkyňa navrhovateľku požiadala o\nnavrhnutie dôkazov a vyjadrenie sa k podkladom pre rozhodnutie k presne uvedenému záznamu z\nvysielania a prepisu/popisu skutkového stavu, ktorý tvoril prílohu oznámenia. Ďalej v spise sa nachádza\nopätovná výzva odporkyne z 13. marca 2013 na vyjadrenie sa k podkladom pre rozhodnutie, vyjadrenie\nnavrhovateľky k oznámeniu o začatí správneho konania z 25. marca 2013, zápisnica o hlasovaní\nodporkyne, spísaná 26. marca 2013 a preskúmavané rozhodnutie odporkyne.\nDostatočne bolo preukázané, že konkrétne námietky, a teda v čom je skutkový stav zistený odporkyňou\na uvedený vo výroku preskúmavaného rozhodnutia nesprávny, navrhovateľka v správnom konaní\nneuviedla, a ani v podanom opravnom prostriedku. Rovnako nenamietala ani výšku uloženej sankcie.\nNajvyšší súd preto dospel k záveru, že námietka navrhovateľky o nespísaní zápisnice o ohliadke nie\nje vadou, ktorá by mohla spôsobiť nezákonnosť preskúmavaného rozhodnutia. Podľa § 34 ods. 1\nsprávneho poriadku spôsob zisťovania skutkového stavu ohliadkou je len jedným z možných podkladov\npre jeho zistenie. Z obsahu preskúmavaného rozhodnutia najvyšší súd zistil, že rada pred jeho vydaním\nsa oboznámila so skutkovým stavom, ktorý získala zo všetkých podkladov, ktoré sú uvedené v dôvodovej\nčasti. Vzhľadom na skutočnosť, že skutkový stav o dodržiavaní povinností podľa zákona o vysielaní\na retransmisii bol zisťovaný z obrazového a zvukového záznamu vysielania, ktorý v rozhodnutí je\nprepísaný do písomnej formy, odporkyňa postupovala v súlade s § 34 ods. 1 správneho poriadku a\ndostatočne zistila skutkový stav, potrebný pre rozhodnutie o uložení sankcie za porušenie povinností\nustanovených v § 20 ods. 4 ako aj v § 35 ods. 3 zákona o vysielaní a retransmisii.\nNajvyšší súd tiež považuje za potrebné uviesť, že nie je možné vychádzať z právneho názoru Najvyššího\nsprávního soudu Českej republiky, uvedeného v rozhodnutí z 3. apríla 2012, sp. zn. 7As/57/2010-82, na\nktorý poukazovala navrhovateľka, lebo vychádza z právnej úpravy platnej na území iného štátu. Právne\nzávery uvedené v citovanom uznesení nejvyššího správního soudu vychádzajú z rigoróznejšej právnej\núpravy Správního řádu (§ 18 ods. 1 zákona č. 500/2004 Sb.) účinného v českom právnom poriadku,\npodľa ktorého má správny orgán povinnosť spísať protokol o úkone dokazovania v správnom konaní\nvykonanom „mimo ústní jednání“.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky nepovažoval relevantnú námietku navrhovateľky, že je v kompetencii\nvysielateľa, zvoliť prísnejšiu ochranu maloletých divákov vzhľadom na vysielaný obsah upútavky na\nvysielaný program. Z ustanovenia § 6 ods. 5 druhej vety JSO výslovne vyplýva, že upútavka k programu\nsa označí totožným grafickým symbolom ako samotný program. V danom prípade išlo o porušenie\npravidiel označovania upútavky k programu, bez ohľadu na skutočnosť, že je označená upútavka na\n\nprogram „vyšším“ označením nevhodnosti. Primárnym účelom JSO je relevantné informovanie rodičov\no vekovej vhodnosti konkrétnych programov alebo programových zložiek, a teda aj keď navrhovateľka\noznačila upútavku na program iným označením nevhodnosti, hoci prísnejším, porušila tým § 6 ods. 5\ndruhej vety JSO a tým aj § 20 ods. 4 zákona o vysielaní a retransmisii lebo nesprávne uplatnila jednotný\nsystém označovania ustanovený v predmetnej právnej úprave. Pre úplnosť treba uviesť, že samotné\nnásledky ako aj závažnosť porušenej povinnosti sa následne hodnotia pri určovaní výšky pokuty.\nZ citovaných ustanovení JSO (§ 5 ods. 1) vyplýva, že navrhovateľka mala tiež povinnosť v programovej\nponuke vo vysielaní televíznej programovej služby zverejňovanej prostredníctvom oznámenia o\nvlastnom programe vo forme textových informácií k nevhodným alebo nevhodným a neprístupným\nprogramom pre maloletých uviesť aj príslušný grafický symbol jednotného systému označovania.\nV konaní bolo preukázané, že si navrhovateľka uvedené povinnosti stanovené v § 6 ods. 5 druhej vety\na § 5 ods. 1 JSO nesplnila, a preto porušila § 20 ods. 4 zákona o vysielaní a retransmisii.\nPokiaľ navrhovateľka namietala neproporcionalitu zásahu do práva na slobodu prejavu, najvyšší súd\npovažuje aj uvedenú námietku odporkyne za nedôvodnú, lebo v konkrétnom prípade obmedzujúce\nopatrenia nastavil zákonodarca na základe splnomocnenia daných mu Ústavou Slovenskej republiky\n(čl. 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky).\nPodľa názoru najvyššieho súdu odporkyňa ustanovenie § 35 ods. 3 zákona o vysielaní a retransmisii\nvyložila vecne správne a v súlade so Smernicou č. 2010/13/EÚ. Právna úprava povinnosti vysielateľa v\n§ 35 ods. 3 cit. zákona ako aj v čl. 20 predmetnej smernice je stanovená jasne a určite a neumožňuje\nmnohostranný výklad. S prihliadnutím na účel zákona, na základe gramatického, ale aj logického výkladu\nuvedené ustanovenie možno vyložiť len tak, že vysielateľ môže prerušiť vysielanie spravodajského\nprogramu alebo audiovizuálneho diela televíznou reklamou alebo telenákupom jedným prerušením na\nkaždý 30-minútový úsek. Výklad tohto ustanovenia navrhovateľkou považuje najvyšší súd za účelový,\nlebo nezodpovedá obsahu právnej úpravy.\nZ uvedeného dôvodu najvyšší súd návrh navrhovateľky o predloženie predbežnej otázky na Súdny dvor\nEÚ k výkladu a aplikácie článku 20 ods. 2 Smernice považoval za nedôvodný.\nOdporkyňa na základe kogentného ustanovenia § 64 ods. 2 zákona o vysielaní a retransmisii musí za\nopakované porušenie uložiť pokutu. Navrhovateľkou prezentovaný výklad, že podmienkou pre uloženie\nsankcie je vydanie rozhodnutia, ktorým odporkyňa opakovane (aspoň 2x) upozorní na porušenie zákona\nbez uloženia sankcie tak nemá oporu v zákone o vysielaní a retransmisií. Najvyšší súd Slovenskej\nrepubliky k tomu uvádza, že hoci v napadnutom rozhodnutí odporkyne sú uvedené iba rozhodnutia o\nuložení pokuty za porušenie § 20 ods. 4 zákona o vysielaní a retransmisii, tak už samotná existencia\nprávoplatného rozhodnutia o uložení pokuty zákonite zakladá existenciu predchádzajúceho písomného\nupozornenia.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky sa už v minulosti vysporiadal s otázkou upozornenia, ktoré má podľa §\n64 ods. 2 zákona o vysielaní a retransmisii predchádzať uplatneniu prísnejších sankcií, a teda aj pokute\n(rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 4 Sž 145/02), tak, že za také upozornenie treba považovať\nsankciu, ktorá bola vysielateľovi uložená pre porušenie rovnakej povinnosti (nie za identický skutok,\nale identickú povinnosť) a upozornenie, ktoré má podľa § 64 ods. 2 zákona predchádzať uplatneniu\nprísnejších sankcií a v tom aj pokute, treba považovať sankciu, ktorá bola vysielateľovi uložená pre\nporušenie rovnakej povinnosti (nie za identický skutok, ale identickú povinnosť). Napokon právne aj\nlogicky je vylúčené, aby išlo o identický skutok. Pre identitu sa vyžaduje zhodnosť času, priestoru, formy,\nobsahu, a to už nemožno považovať za opakované porušenie a ukladať zaň opätovne sankciu.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky pokladal za neopodstatnenú aj námietku navrhovateľky, že odporkyňa\njej uložila sankciu, hoci predchádzajúce upozornenia rady na opakované porušenia povinnosti\n\nvyplývajúcej z § 35 ods. 3 zákona o vysielaní a retransmisii, boli napadnuté žalobou na Krajskom súde\nv Bratislave, o ktorých doposiaľ nebolo právoplatne rozhodnuté.\nZo skutkových zistení v danej veci vyplýva, že rozhodnutia Rady v konaniach číslo RL/39/2011 a číslo\nRL/40/2011 nadobudli právoplatnosť 8. júna 2011, a v konaní číslo RL/86/2011 nadobudlo rozhodnutie\nprávoplatnosť 13. októbra 2011. K spáchaniu správneho deliktu podľa § 35 ods. 3 zákona o vysielaní a\nretransmisii, kladeného navrhovateľke za vinu, došlo 10. októbra 2012.\nZ právnej úpravy ustanovenej v § 64 ods. 6 zákona o vysielaní a retransmisii vyplýva, že proti rozhodnutiu\no uložení sankcie podľa odseku 1 písm. c/ až e/ možno podať opravný prostriedok na najvyšší súd do\n15 dní odo dňa doručenia rozhodnutia rady. V zmysle uvedenej právnej úpravy je teda zrejmé, že proti\nrozhodnutiu Rady, ktorým bola vysielateľovi uložená sankcia „upozornenie na porušenie zákona“ podľa §\n64 ods. 1 písm. a/, nie je možné podať opravný prostriedok, a teda rozhodnutie nadobúda právoplatnosť\nokamihom doručenia. Takéto rozhodnutie je preskúmateľné súdom postupom podľa druhej hlavy piatej\nčasti Občianskeho súdneho poriadku na základe žaloby (§ 247 a nasl.).\nVzhľadom na uvedené v danom prípade podmienka stanovená v § 64 ods. 2 zákona o vysielaní a\nretransmisii, v zmysle ktorej pokutu Rada uloží, ak vysielateľ, prevádzkovateľ retransmisie, poskytovateľ\naudiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie alebo právnická osoba alebo fyzická osoba podľa § 2\nods. 3 a 4 aj napriek písomnému upozorneniu rady opakovane porušila povinnosť, bola splnená. V danej\nsúvislosti súd dáva do pozornosti právnu úpravu ustanovenú v § 250l ods. 1 v spojení s § 250i ods. 1 OSP,\npodľa ktorej pre súd je rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia.\nKeďže v čase vydania napadnutého rozhodnutia navrhovateľka opakovane porušila uvedenú povinnosť,\nnemôže súd v rámci prieskumu predmetnej veci na uvedenú námietku prihliadnuť.\nKeďže v rozsahu navrhovateľkou vymedzených dôvodov nebolo zistené pochybenie pri aplikovaní\nrelevantných zákonných ustanovení, najvyšší súd s poukazom na vyššie uvedené, napadnuté\nrozhodnutie odporkyne z 26. marca 2013, č. RP/029/2013, podľa § 250q ods. 2 OSP potvrdil.\nV prejednávanej veci navrhovateľka úspech nemala, a preto náhrada trov konania jej zo zákona\nneprislúcha (§ 250k ods. l OSP v spojení s § 250l ods. 2 OSP).\nO uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za návrh rozhodol najvyšší súd podľa § 2 ods. 4 veta druhá\na § 5 ods. 1 písm. a/ zák.č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení neskorších predpisov a položky\nč. 10 písm. g/ sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona o súdnych poplatkoch.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}