{"guid": "29254748-723d-49d3-9ca9-5da571a65dc8:a8a54818-c516-42f3-801c-94ab02243f81", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2015:7211218518.1", "spisova_znacka": "7MCdo/18/2014", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7MCdo/18/2014 z 24. 11. 2015", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24. novembra 2015, sp. zn. 7MCdo/18/2014, ECLI:SK:NSSR:2015:7211218518.1", "identifikacne_cislo": "7211218518", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Gabriela Veselová", "sudca_id": 731, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-gabriela-veselova-731", "datum_vydania": "2015-11-24", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Odmietajúce podanie"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-150.odsek-1", "nazov": "§ 150 ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-150.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-150"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-138.odsek-1", "nazov": "§ 138 ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-138.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-138"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-35.odsek-1", "nazov": "§ 35 ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-35.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-35"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-35.odsek-2", "nazov": "§ 35 ods. 2 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-35.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-35"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-243e.odsek-1", "nazov": "§ 243e ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-243e.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-243e"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-243f", "nazov": "§ 243f OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-243f", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-243f"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-237", "nazov": "§ 237 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-237", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-237"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-150", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-138", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-35", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-243e", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-243f", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-237"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/a8a54818-c516-42f3-801c-94ab02243f81", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:7211218518.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2015:7211218518.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2015:7211218518.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Najvyšší súd\nSpisová značka: 7MCdo/18/2014\nIdentifikačné číslo súdneho spisu: 7211218518\nDátum vydania rozhodnutia: 25. 11. 2015\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Auxt\nECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:7211218518.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: K.G., so bytom U. zastúpeného obchodnou\nspoločnosťou Advokátska kancelária Illeš, Šimčák, Bröstl, s.r.o., so sídlom Štúrova 27, 040 01 Košice,\nIČO: 36 861 472, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Alexander Bröstl, proti žalovanému: Y. V.,\nbytom Y. zastúpeného Mgr. Zdenkom Nováčkom, advokátom so sídlom Brančská 7, 851 01 Bratislava, o\nzaplatenie 15.500,- € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 18 C 132/2012,\no mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku Okresného súdu\nKošice II z 10. októbra 2012 č.k. 18 C 132/2012-93 a uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z 31. októbra\n2013 sp. zn. 4 Co 4/2013, takto\n\nr o z h o d o l :\n\nMimoriadne dovolanie  o d m i e t a .\n\nŽalobcovi náhradu trov konania o mimoriadnom dovolaní nepriznáva.\n\no d ô v o d n e n i e :\n\nOkresný súd Košice II (ďalej len „súd prvého stupňa“) rozsudkom z 10. októbra 2012 č.k. 18 C\n132/2012-93 nepripustil zmenu návrhu na začatie konania a žalobu zamietol. Žalobcu zaviazal zaplatiť\nžalovanému trovy konania v sume 1.114,90 €. Žalobu zamietol z dôvodu, že žalobca neuniesol v konaní\ndôkazné bremeno o preukázaní nároku na plnenie zo zmluvy o pôžičke. Pokiaľ ide o možnosť zmeny\nprávneho posúdenia nároku žalobcu, súd prvého stupňa v odôvodnení uviedol, že „je na rozhodnutí\nsúdu, či tento prizná z titulu zmluvy o pôžičke alebo z iného právneho titulu pokiaľ sa preukáže,\nže medzi účastníkmi konania existoval. Predpokladom takéhoto postupu však je, že sa tak strane z\nnezmenenej skutkovej situácie tj. bez zmeny tých skutočností, ktoré sú rozhodujúce pre kvalifikáciu\nskutkových okolností, ako totožného skutku. Avšak okrem skutkových okolností, ktoré boli predmetom\nvyjadrenia zo dňa 7.3.2012, ako boli vyššie zmienené, a ktoré znamenali zmenu žaloby, neboli v konaní\nuvádzané také skutočnosti, ktoré by znamenali možnosť zmeny právnej kvalifikácie nároku žalobcu\nbez zmeny skutkového stavu veci.“ Súd prvého stupňa nepriznal náhradu trov konania za žiadosť o\noslobodenie od platenia súdnych poplatkov, čo zdôvodnil tým, že je to len v osobnom záujme žalobcu a\nnemá vplyv na samotnú procesnú obranu účastníka, za poradu s klientom, ktorej vykonanie a potreba\nneboli preukázané, ani za úkon vyúčtovania odmeny, ktorého vykonanie rovnako nesúvisí s účelnosťou\nprocesného postupu účastníka sporu a je len predpokladom priznania trov právnemu zástupcovi. Pokiaľ\nišlo o náhradu za stratu času, ktorú si právny zástupca žalobcu uplatnil, súd prvého stupňa mu ju priznal\noproti uplatnenému nároku 48 polhodín za 44 polhodín straty času.\n\nNa odvolanie žalobcu a žalovaného Krajský súd v Košiciach (ďalej len „odvolací súd“) uznesením z\n31. októbra 2013 sp. zn. 4 Co 4/2013 zastavil odvolacie konanie vo veci samej a potvrdil rozsudok\nsúdu prvého stupňa výrok o trovách konania. Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.\nOdvolací súd v odôvodnení poukázal na to, že proti rozsudku súdu prvého stupňa podal včas a v\nzákonnej lehote prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie žalobca. Odvolací súd uviedol,\nže s poukazom na skončenie veci sa nebude s obsahom tohto odvolania zaoberať, nakoľko podané\n\nodvolanie v celom rozsahu s výnimkou časti odvolania voči výroku o náhrade trov konania v zákonnej\nlehote vzal žalobca späť. Preto, že nebolo vzaté odvolanie späť v časti o trovách konania, súd rozhodol\ntak, že rozhodnutie súdu prvého stupňa o trovách v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. potvrdil.\nOdvolací súd konštatoval, „že považuje jednoznačne rozhodnutie súdu prvého stupňa, pokiaľ ide o výrok\no trovách konania za správne a s poukazom aj na výsledok skončenia odvolacieho konania pokiaľ ide\no späťvzatie vo veci samej, nie je potrebné vo veci inak uvažovať“.\n\nNa podnet žalovaného podal generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len („generálny\nprokurátor“) mimoriadne dovolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa a uzneseniu odvolacieho súdu\ns odôvodnením, že nimi bol porušený zákon v časti týkajúcej  sa výroku o náhrade trov konania.\nGenerálny prokurátor je toho názoru, že v danom prípade pri rozhodovaní o náhrade trov konania\nneboli splnené podmienky ustanovené v ustanovení § 150 ods. 1 O.s.p., keďže súd prvého stupňa k\naplikácii tohto ustanovenia viedlo len jeho rozhodnutie o čiastočnom oslobodení žalobcu od súdnych\npoplatkov, na vydanie ktorého neboli taktiež splnené podmienky uvedené v ustanovení § 138 ods. 1\nO.s.p. Samotná táto skutočnosť však podľa generálneho prokurátora neumožňuje súdu pri rozhodovaní\no náhrade trov postupovať podľa ustanovenia § 150 ods. 1 O.s.p. Ďalej konštatoval, že odvolací súd pri\nsvojom rozhodovaní odvolaním napadnutý výrok súdu prvého stupňa o náhrade trov konania len potvrdil,\nhoci sa nijako nevysporiadal s mnohopočetnými námietkami žalovaného v jeho odvolaní. Generálny\nprokurátor považuje rozhodnutie odvolacieho súdu a jeho odôvodnenie za arbitrárne a nepreskúmateľné\na napadnuté rozhodnutia vo výrokoch o trovách konania podľa jeho názoru spočívajú na nesprávnom\nprávnom posúdení veci.\n\nÚčastníci sa k mimoriadnemu dovolaniu písomne nevyjadrili.\n\nNajvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd rozhodujúci o mimoriadnom\ndovolaní (§ 10a ods. 3 O.s.p.) bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení\ns § 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu podľa § 243i ods. 2 O.s.p. v spojení\ns § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie treba odmietnuť.\n\nPodľa § 243e ods. 1 O.s.p. ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka konania, osoby\ndotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí, že právoplatným\nrozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f O.s.p.), a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom\nchránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je možné\ndosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.\nPodľa § 243f ods. 1 O.s.p. mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu\nza podmienok uvedených v § 243e, ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, b/ konanie je\npostihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva\nv nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 O.s.p.).\n\nVzhľadom na to, že sa v minulosti vyskytli nejednotné názory na procesnú prípustnosť mimoriadneho\ndovolania z hľadiska jej podmienenia tým, či účastník, ktorý podal podnet na tento mimoriadny\nopravný prostriedok generálneho prokurátora, najskôr sám (neúspešne) využil možnosť podať všetky\ndostupné riadne a mimoriadne opravné prostriedky, prijalo občianskoprávne kolégium najvyššieho súdu\nstanovisko, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „Zbierka“) ako stanovisko R 36/2008 (ďalej aj len „R 36/2008“). Právna veta\ntohto stanoviska znie: „Podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom nie je podmienené\nvyužitím riadneho opravného prostriedku účastníkom konania. Mimoriadnym dovolaním v zmysle\nustanovenia § 243e O.s.p. môže generálny prokurátor napadnúť aj právoplatné rozhodnutie súdu\nprvého stupňa.“ Možno však poznamenať, že aj po prijatí stanoviska R 36/2008 sa vyskytli rozhodnutia\nnajvyššieho súdu, ktoré z toho alebo onoho dôvodu odlišne pristupovali k riešeniu otázky procesnej\nprípustnosti mimoriadneho dovolania.\n\nObdobne, za účelom prekonania nejednotnosti rozhodovania, prijal Ústavný súd Slovenskej republiky\n(ďalej len „ústavný súd“) 18. marca 2015 pod sp. zn. PL.z. 3/2015 zjednocujúce stanovisko\n(ďalej aj len „PL. z. 3/2015“), právna veta ktorého znie: „Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá\nbola nastolená právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky akoi výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako mimoriadneho opravného\nprostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky, je jeho prípustnosť v civilnom\n\nkonaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých zákonom dovolených riadnych, ako aj\nmimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré mohol účinne\nvyužiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov.“\n\nÚstavný súd v tomto stanovisku uviedol, že uplatnenie mimoriadneho opravného prostriedku je podľa\nprávneho poriadku Slovenskej republiky priamo dostupné účastníkovi konania v prípade závažných\npochybení na strane súdu, a to prostredníctvom niektorého z dovolacích dôvodov zakotvených v § 237\nO.s.p., v zmysle ktorého dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/\nsa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov; b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník,\nnemal spôsobilosť byť účastníkom konania; c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol\nriadne zastúpený; d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo\nkonanie; e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona  bol potrebný; f/ účastníkovi konania\nsa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom; g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd\nnesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.\nV prípade existencie niektorého z už uvedených dovolacích dôvodov má samotný účastník konania\nk dispozícii mimoriadny opravný prostriedok v podobe dovolania, ktoré môže úspešne využiť aj v\nprípadoch, keď je podanie tohto mimoriadneho opravného prostriedku procesne neprípustné. Ak nejde\no takéto závažné pochybenia konajúcich súdov,   je uplatnenie mimoriadneho dovolania nezlučiteľné s\nčl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor). Rovnaká zásada platí aj pri posudzovaní vyčerpania\nriadnych opravných prostriedkov účastníkmi konania, ktoré môžu účinne využiť v zmysle príslušných\nustanovení Občianskeho súdneho poriadku (odpor, odvolanie) na ochranu svojich práv  a právom\nchránených záujmov. V týchto prípadoch je potrebné rešpektovať zásadu „vigilantibus iura scripta sunt“,\nktorá zdôrazňuje vlastné pričinenie účastníkov konania  o ochranu svojich práv, keď požaduje, aby\nsvoje procesné oprávnenia uplatňovali včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou, teda\ndôsledne sledovali svoje subjektívne práva a robili také kroky, v dôsledku ktorých by nedochádzalo k ich\nohrozovaniu a poškodzovaniu. Jedným zo základných princípov právneho štátu (čl. 1 ods. 1 ústavy) je\nprincíp právnej istoty, ktorého zákonným naplnením v rámci civilného konania je inštitút právoplatnosti\nsúdnych rozhodnutí, teda ich záväznosť a zásadná nezmeniteľnosť.\n\nZ judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že systém opravných\nprostriedkov zakotvený v právnom poriadku zmluvnej strany Dohovoru musí byť v súlade s požiadavkami\nčl. 6 Dohovoru. ESĽP v rámci svojej rozhodovacej praxe už viackrát konštatoval porušenie čl. 6\nDohovoru vtedy, keď k nariadeniu opätovného preskúmania veci došlo výlučne z dôvodu existencie\nodlišného právneho posúdenia veci oproti právnemu názoru vnútroštátnych súdov, ktoré vec s konečnou\nplatnosťou prerokovali  a meritórne rozhodli (porovnaj Roseltrans proti Rusku z roku 2005). Opakovane\ntiež zdôraznil, že v záujme právnej istoty by právoplatné rozsudky mali vo všeobecnosti zostať\nnedotknuté a k ich zrušeniu by malo dochádzať iba pre účely nápravy zásadných vád [viď napríklad\nAbdullayev proti Rusku (rozsudok z roku 2010)]. Právoplatnosť rozhodnutia súdu môže byť prelomená\nlen výnimočne a výlučne iba za účelom zaistenia opravy základných vád alebo justičných omylov\n(viď Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003) a napravenia „vád najzákladnejšej dôležitosti pre\nsúdny systém”, nie však z dôvodu právnej čistoty (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku\n2009) alebo iného právneho názoru. ESĽP tieto predpoklady prípustnosti mimoriadnych opravných\nprostriedkov opätovne zdôraznil v rozhodnutiach z 9. júna 2015 vo veciach DRAFT-OVA, a. s., PSMA,\ns.r.o. a COMPCAR, s.r.o., všetky konania pre ESĽP boli vedené proti Slovenskej republike. Poukázal\nv nich   na svoju ustálenú judikatúru týkajúcu sa porušenia princípu právnej istoty v dôsledku zrušenia\nprávoplatných súdnych rozhodnutí v súkromnoprávnych sporoch na základe mimoriadnych opravných\nprostriedkov a pripomenul, že takýto postup je prípustný len za účelom napravenia podstatných vád\nkonania alebo omylov vo výkone spravodlivosti, ktoré majú zásadný vplyv na právny systém a nie\nza účelom zabezpečenia právnej čistoty. ESĽP zastáva názor, že ak súd nezistí žiadne „podstatné\na presvedčivé okolnosti“, ktoré by odôvodňovali výnimku z princípu právnej istoty, ktorý vyžaduje\nnezrušiteľnosť súdnych rozhodnutí v súkromnoprávnych sporoch, nemožno takýto mimoriadny opravný\nprostriedok použiť. V označených veciach došlo podľa ESĽP v dôsledku využitia inštitútu mimoriadneho\ndovolania k porušeniu práva účastníkov na spravodlivý súdny proces, ktoré je zaručené čl. 6 ods. 1\nDohovoru.\n\nVzhľadom na súčasnú nejednotnosť rozhodovacej praxe najvyššieho súdu, kde jednotlivé senáty\nzaujímali pri posudzovaní procesnej prípustnosti mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora\n\nv zásade dva odlišné názory, sudcovia občianskoprávneho kolégia a obchodnoprávneho kolégia\nnajvyššieho súdu prijali na spoločnom zasadnutí stanovisko zo dňa 20. októbra 2015 k prípustnosti\nmimoriadneho dovolania v zmysle § 243e až § 243j Občianskeho súdneho poriadku: „procesná\nprípustnosť mimoriadneho dovolania podaného na podnet účastníka je v občianskom súdnom konaní\npodmienená tým, že tento účastník najprv sám neúspešne využil možnosť podať všetky zákonom\ndovolené riadne a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť pre neho\npriaznivejšie rozhodnutie. Pokiaľ túto možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie treba odmietnuť.“\n\nDospeli tak k názoru, že stanovisko R 36/2008 vychádza zo záverov, ktoré v súčasnosti nie sú\nsúladné s rozhodnutiam ESĽP týkajúcimi sa mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora, ani s\nostatným zjednocujúcim stanoviskom ústavného súdu PL. z. 3/2015. Stanovisko R 36/2008 je prekonané\npredovšetkým v dôsledku odlišného náhľadu na procesnú povinnosť nespokojného účastníka konania\nvyužiť všetky dostupné riadne a mimoriadne opravné prostriedky. V nadväznosti na to sa mimoriadne\ndovolanie zreteľnejšie definuje ako mimoriadny opravný prostriedok majúci vo vzťahu k iným opravným\nprostriedkom len subsidiárnu povahu. Z ustanovení Občianskeho súdneho poriadku upravujúcich riadne\na mimoriadne opravné prostriedky je zrejmá zásada, že je na účastníkovi, ktorý je nespokojný s konaním\nalebo rozhodovaním súdu, aby sám, z vlastnej iniciatívy, svojimi procesnými úkonmi a v logickom\nslede zohľadňujúcom stav, do ktorého sa konanie dostalo, využil postupne všetky procesné prostriedky\nnápravy (opravné prostriedky), ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. Pravidlo postupného\nvyčerpania opravných prostriedkov, a to aj v prípade pochybnosti o účinnosti opravného prostriedku,\npožaduje využiť všetky opravné prostriedky, o ktorých sa dá predpokladať, že povedú k dosiahnutiu\nnápravy rozhodnutia súdu. V súlade s tým je na účastníkovi konania, aby - až po najvyššiu úroveň\nvyužil možnosť podať všetky dostupné opravné prostriedky, ktoré sú čo aj len potenciálne spôsobilé\npodstatne ovplyvniť v jeho prospech rozhodnutie, s ktorým nesúhlasí. To sa v plnom rozsahu vzťahuje\naj na prípady, v ktorých súd mohol (alebo bol povinný) konať aj bez návrhu účastníka. Osobný názor\núčastníka konania na účinnosť alebo neúčinnosť konkrétneho opravného prostriedku nie je významný.\nPrávomoc vyhodnotiť, či boli využité všetky dostupné opravné prostriedky, náleží ex officio súdu,\nktorý rozhoduje o mimoriadnom opravnom prostriedku. Požiadavka vyčerpania adekvátneho opravného\nprostriedku pritom nie je splnená už tým, že konanie o určitom opravnom prostriedku („hierarchicky\nnižšom“) začalo, avšak ešte neskončilo. Vzhľadom na vyššie uvedené je opodstatnené konštatovanie,\nže mimoriadne dovolanie podané na podnet účastníka konania (teda nie mimoriadne dovolanie podané\ngenerálnym prokurátorom vo veciach uvedených v § 35 ods. 1 a 2 O.s.p. a tiež nie mimoriadne dovolanie\npodané na podnet osoby odlišnej od účastníka konania) nemožno považovať za procesne prípustné, ak\núčastník konania bol pasívny v tom zmysle, že  sa nepokúsil využiť možnosť podať riadne a mimoriadne\nopravné prostriedky, ktoré boli v jeho dispozícii. V prípade, že účastník občianskeho súdneho konania\nnevyužil sám možnosť napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa riadnym opravným prostriedkom\n(odvolaním alebo odporom), je mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora smerujúce proti tomuto\nrozhodnutiu procesne neprípustné. Obdobne je procesne neprípustné mimoriadne dovolanie, pokiaľ je\nním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému predtým (neúspešne) nepodal dovolanie\nten účastník konania, na podnet ktorého generálny prokurátor podal neskôr mimoriadne dovolanie.\n\nPrípustnosť dovolania vymedzuje Občiansky súdny poriadok stanovením jednak určitých objektívnych\nznakov rozhodnutia [§ 238 O.s.p. (pokiaľ ide o rozsudok odvolacieho súdu) a § 239 O.s.p. (pokiaľ ide\no uznesenie odvolacieho súdu)], jednak určením závažných procesných vád uvedených v § 237 ods.\n1 O.s.p. Vzhľadom na to, že na procesné vady konania taxatívne vymenované v § 237 ods. 1 O.s.p.\nje dovolací súd povinný prihliadať  ex lege (viď § 242 ods. 1 O.s.p.) vždy - teda bez ohľadu na to, či\nboli alebo neboli v dovolaní namietané, je opodstatnený záver, že v zásade každé dovolanie podané v\nobčianskom súdnom konaní proti rozhodnutiu odvolacieho súdu (s výnimkou exekučného konania - viď\n§ 237 ods. 2 O.s.p.) otvára priestor pre posúdenie správnosti niektorých aspektov procesného postupu\nsúdu, ktorý vydal dovolaním napadnuté rozhodnutie a tým zároveň dáva určité vyhliadky na úspech\ndovolateľa v konaní o dovolaní. Každé dovolanie je teda v tomto zmysle potenciálne spôsobilé podstatne\novplyvniť rozhodnutie v merite veci.\n\nV danom prípade prebehlo štandardné dvojstupňové konanie, v ktorom mal žalovaný možnosť realizovať\nsvoje procesné oprávnenia. Zo spisu nevyplýva, že by sám náležite chránil svoje práva a konal\ndostatočne predvídavo, starostlivo a obozretne. Žalovaný nepodal dovolanie proti uzneseniu Krajského\nsúdu v Košiciach z 31. októbra 2013 sp. zn. 4 Co 4/2013. V zmysle vyššie uvedeného výkladu\nnajvyššieho súdu to znamená, že sám nevyužil dostupný mimoriadny opravný prostriedok, ktorý mal\n\nk dispozícii a ktorý bol potenciálne spôsobilý podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci. Vzhľadom\nna pasivitu samotného žalovaného pri včasnej ochrane jeho práv je procesne neprípustná dodatočná\naktivita generálneho prokurátora, ku ktorej došlo podaním mimoriadneho dovolania podnecovaného\nžalovaným.\n\nZ týchto dôvodov najvyšší súd odmietol mimoriadne dovolanie ako procesne neprípustné (§ 243i ods. 2\nO.s.p. v spojení s ustanoveniami § 243b ods. 5 O.s.p. a § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.).\n\nGenerálnemu prokurátorovi v konaní o mimoriadnom dovolaní nemôže byť uložená povinnosť nahradiť\ntrovy konania. Povinnosť nahradiť trovy konania v konaní o mimoriadnom dovolaní má ten, kto podal\npodnet na podanie mimoriadneho dovolania (viď § 148a ods. 1 a 2 O.s.p.). V danom prípade dal\npodnet na mimoriadne dovolanie žalovaný. Žalobca nepodal návrh na priznanie náhrady trov konania o\nmimoriadnom dovolaní; najvyšší súd mu vzhľadom na to nepriznal náhradu trov konania o mimoriadnom\ndovolaní (§ 243i ods. 2 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.).\n\nToto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\n\nPoučenie:\n\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "18C/132/2012", "guid": null, "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}