{"guid": "994180db-1ed2-42d4-b9ce-da756c50a931:030f5845-b470-4915-afef-a56dc2d6c5e2", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2015:7015200691.1", "spisova_znacka": "1SZa/9/2015", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1SZa/9/2015 z 29. 7. 2015", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29. júla 2015, sp. zn. 1SZa/9/2015, ECLI:SK:NSSR:2015:7015200691.1", "identifikacne_cislo": "7015200691", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Igor Belko", "datum_vydania": "2015-07-29", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmeňujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2011/404", "nazov": "zákon č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/404", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/404-2011"}, {"iri": "/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-88.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 88 ods. 1 písm. a) zákona č. 404/2011 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-88.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/404-2011/paragraf-88"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2011/404#paragraf-88"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/030f5845-b470-4915-afef-a56dc2d6c5e2", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:7015200691.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2015:7015200691.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2015:7015200691.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n1SZa/9/2015\n7015200691\n29. 07. 2015\nJUDr. Igor Belko\nECLI:SK:NSSR:2015:7015200691.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora Belka a z\nčlenov JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Jany Henčekovej PhD., v právnej veci navrhovateľa: C. A.\nE., narodený XX.X.XXXX, štátna príslušnosť Irak, t. č. umiestnený v Útvare policajného zaistenia\npre cudzincov, Bitúnkova 14, Sečovce, zastúpený Centrom právnej pomoci, Námestie slobody 12,\nBratislava, kancelária Košice, Moyzesova 18, Košice, proti odporcovi: Prezídium Policajného zboru,\nÚrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Sobrance, Oddelenie\nhraničnej kontroly Policajného zboru, Podhoroď, o preskúmanie rozhodnutia odporcu č. p. PPZ-HCPSO10-ZAV-24-010/2015 zo dňa 20.5.2015, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v\nKošiciach zo dňa 18. júna 2015, č. k. 9Sp/31/2015-37, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 18. júna 2015, č. k.\n9Sp/31/2015-37 mení tak, že rozhodnutie odporcu č. PPZ-HCP-SO10-ZAV-24-010/2015 zo dňa\n20.05.2015 zrušuje.\nNavrhovateľovi náhradu trov konania nepriznáva.\nodôvodnenie:\nI.\nPredmet konania\nKrajský súd v Košiciach rozsudkom uvedeným vo výroku tohto rozhodnutia potvrdil rozhodnutie č. p.\nPPZ-HCP-SO10-ZAV-24-010/2015 zo dňa 20.5.2015, ktorým odporca podľa § 88 ods. 1 písm. a) prvý\nbod zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov (ďalej len zákon o pobyte cudzincov) zaistil navrhovateľa dňom 19.5.2015 o 09.00\nhod. na dobu 5 mesiacov do 18.10.2015 v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho\nvycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1, pretože existuje riziko úteku účastníka konania a v zmysle\n§ 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov bol určený na výkon jeho zaistenia Útvar policajného zaistenia\npre cudzincov Sečovce.\nKrajský súd vo svojom odôvodnení uviedol, že podľa jeho názoru na odporca vo svojom rozhodnutí\npodrobne zaoberal skutkovými okolnosťami, z ktorých vyvodil záver, že zaistenie navrhovateľa je\npotrebné z dôvodu § 88 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o pobyte cudzincov.\nK námietke retroaktívneho určenia začiatku plynutia lehoty zaistenia, a to od 19.05.2015 v čase od 9.00\nhod., hoci napadnuté rozhodnutie bolo vydané dňa 20.05.2015 a navrhovateľovi doručené toho istého\ndňa krajský súd poukázal na to, že v zmysle § 88 ods. 4 posledná veta ZoPC je štátny príslušník tretej\nkrajiny zaistený bez ohľadu na to, kedy túto lehotu určil správny orgán dňom vydania rozhodnutia o\n\nzaistení, t. j. dňom 20.05.2015. Nesprávne určenie začiatku plynutia lehoty zaistenia, ako ho uviedol\nsprávny orgán vo svojom rozhodnutí nespôsobuje však nezákonnosť samotného zaistenia, nakoľko\nmoment zaistenia vyplýva zo zákona. Správny orgán určil moment, kedy zaistenie v zmysle napadnutého\nrozhodnutia uplynie, t. j. dňom 18.10.2015. Táto doba je jasná, zrozumiteľná a určitá a nemožno ju\nzameniť s iným koncom doby zaistenia.\nĎalej krajský súd k odvolacím námietkam navrhovateľa uviedol, že z napadnutého rozhodnutia\njednoznačne vyplýva, v zmysle ktorého právneho ustanovenia bol navrhovateľ zaistený (§ 88 ods. 1\npísm. a) bod 1 zákona o pobyte cudzincov, pričom z administratívneho spisu vyplýva aj moment, kedy\nnavrhovateľ uviedol, že žiada o udelenie azylu, pričom tak urobil až pri následnom výsluchu, aj keď pri\npredchádzajúcom výsluchu bol poučený za akým účelom mu budú odobraté odtlačky a pre aké systémy\na je to z dôvodu posúdenia, ktorý štát bude zodpovedný za preskúmanie žiadosti o azyl.\nKonanie o azyl sa začína vyhlásením cudzinca na príslušnom policajnom útvare, § 3 ods. 1\nzákona o azyle a v ustanovení § 3 ods. 2 je uvedené, ktorý policajný útvar je príslušný na prijatie\ntakéhoto vyhlásenia. Odporca takýmto útvarom v zmysle citovaného ustanovenia nie je. Teda zaistenie\nnavrhovateľa podľa § 88 zákona o pobyte cudzincov je v súlade so zákonom, ba práve naopak, opačný\npostup, t. j. zaistenie podľa § 88a zákona o pobyte cudzincov, by bol v rozpore so zákonom, nakoľko\nOHK PZ Podhoroď nebol oprávnený na prijatie takéhoto vyhlásenia.\nPodľa názoru krajského súdu správne vyhodnotil odporca tú skutočnosť, že v zmysle zákona o azyle a\nani Smernice Rady 2003/9/ES navrhovateľ v čase vydania napadnutého rozhodnutia nebol žiadateľom o\nazyl, nakoľko odporca nebol v zmysle § 3 ods. 2 zákon o azyle príslušným orgánom na prijatie vyhlásenia,\nže žiada o udelenie azylu, pričom účastník konania bol poučený (čo je zachytené aj v zápisnici) o\ntom, ktorý orgán je príslušný na prijatie takéhoto vyhlásenia a že jeho žiadosť bude aj na daný orgán\npostúpená. Vydaním napadnutého rozhodnutia o zaistení navrhovateľa mu nebolo odňaté právo podať\nvyhlásenie, že žiada o udelenie azylu, na orgáne na to príslušnom, pričom žiadosť o udelenie azylu\nnezakladá dôvod pre zrušenie rozhodnutia o zaistení (rozsudok NS SR č. 8Sža/52/2008).\nV prípade navrhovateľa je splnená podmienka použitia inštitútu zaistenia podľa § 88 zákona o pobyte\ncudzincov, keďže ohľadne navrhovateľa prebieha konanie o jeho administratívnom vyhostení, aj keď je\nv súčasnej dobe prerušené, pričom sú dané dôvody uvedené v bode 1 § 88 ods. 1 písm. a) zákona o\npobyte cudzincov, teda ak v konaní o administratívnom vyhostení existuje riziko úteku navrhovateľa.\nSprávny orgán, podľa názoru krajského súdu, dostatočným spôsobil odôvodnil možné riziko úteku\nnavrhovateľa, nakoľko tento sa neprihlásil po neoprávnenom prekročení hranice policajnému útvaru,\nale pokračoval lesným porastom, pričom na výzvy polície nereagoval a bol súčasťou väčšej skupiny.\nV dôsledku rozptýlenia sa v lesnom poraste bola privolaná zásahová a výcviková skupina, ktorá o\n16.00 hod. kontrolovala skupinu 18 cudzincov bez cestovných dokladov (viď Úradný záznam zo dňa\n18.05.2015 na č. l. 21 administratívneho spisu). Z toho dôvodu má krajský súd za to, že je tu naplnené\nriziko úteku ako je definované v § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, keďže je tu dôvodná obava,\nvzhľadom na správanie sa navrhovateľa, že ujde, nakoľko sám v zápisnici uviedol, že jeho cieľovou\nkrajinou bolo Rakúsko a pokiaľ by teda nebol zadržaný, s určitosťou by pokračoval ďalej do vnútrozemia\ns cieľom dostať sa do inej krajiny. Preto správny orgán správne náležite vyhodnotil aj túto skutočnosť,\nže v prípade navrhovateľa existuje riziko úteku.\nPokiaľ ide o námietku, že odporca nezabezpečil žiadne správy o krajine kam sa rozhodol odporca\nnavrhovateľa vrátiť, krajský súd poukázal na to, že doposiaľ vo veci nebolo vydané rozhodnutie o\nadministratívnom vyhostení navrhovateľa a nebola určená ani krajina, do ktorej má byť navrhovateľ\nvyhostený. Navrhovateľ nebol zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, teda\nna účel jeho vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy, kedy by odporca musel danú skutočnosť skúmať\na zaoberať sa ňou. Preto daná námietka, vzhľadom na stav konania o administratívnom vyhostení,\nktoré bolo prerušené a kedy doposiaľ nebolo vydané ani rozhodnutie o administratívnom vyhostení\nnavrhovateľa, nie je dôvodná.\nV tejto súvislosti krajský súd poukázal na ustanovenie § 84 zákona o pobyte cudzincov, že policajný\nútvar zabezpečujúci výkon administratívneho vyhostenia skúma prekážky administratívneho vyhostenia\nuvedené v § 81 zákona o pobyte cudzincov (nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by\nbol ohrozený jeho život z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej\n\nskupine alebo pre politické presvedčenie alebo v ktorom by mu hrozilo mučenie, kruté, neľudské alebo\nponižujúce zaobchádzanie, alebo trest, rovnako nemožno cudzinca administratívne vyhostiť do štátu,\nv ktorom mu bol uložený trest smrti alebo je predpoklad, že v prebiehajúcom trestnom konaní mu taký\ntrest môže byť uložený). Teda správny orgán zabezpečujúci výkon administratívne vyhostenie sa danými\nskutočnosťami v krajine, kam má byť cudzinec vyhostený, musí zaoberať počas celého procesu výkonu\njeho administratívneho vyhostenia.\nK námietke existencie vysokej pravdepodobnosti, že navrhovateľovi bude na území SR poskytnutá\nmedzinárodná ochrana, minimálne formou doplnkovej ochrany, čo spôsobuje prekážku zaistenia\nnavrhovateľa krajský súd uviedol, že samotným navrhovateľom tvrdené skutočnosti, že uteká z Iraku\nz dôvodu obáv o svoj život a zdravie, lebo je bývalý policajt, pracoval teda pre irackú vládu, a je\nprenasledovaný skupinou Daish, pričom jeho brat bol zabitý a predložil aj svoj služobný preukaz, tieto\nskutočnosti u navrhovateľa nenaznačujú zvýšenú pravdepodobnosť poskytnutia tejto medzinárodnej\nochrany. Nemožno poukazovať na počet osôb z Iraku, ktorým bola poskytnutá medzinárodná ochrana\nbez vedomosti, o aké osoby išlo a čo bolo dôvodom poskytnutia tejto medzinárodnej ochrany. Pri\nosvojení si daného stanoviska navrhovateľa by postačovalo na poukázanie existencie prekážky zaistenia\ncudzinca iba tá skutočnosť, že v niektorých častiach jeho krajiny pôvodu sa bojuje, resp. že tam existuje\nlokálny konflikt, čím by dochádzalo k zneužitia daného predpokladu.\nPokiaľ sa týka ešte využitia inštitútu zaistenia zo strany odporcu krajský súd zdôraznil, že účastník\nkonania sa navyše dopustil aj porušenia verejného poriadku Slovenskej republiky. Porušil aj ustanovenia\nČlánku 5 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 56212006, ktorým sa ustanovuje kódex\nSpoločenstva o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice (Kódex schengenských hraníc),\nstanovujúceho podmienky pre vstup a pobyt štátnych príslušníkov tretej krajiny, ktorých povinnosťou je\nmať platný cestovný doklad a mať platné vízum alebo povolenie na pobyt v prípade, ak sa od cudzinca\nvyžaduje. Navrhovateľ neoprávnene prekročil vonkajšie hranice Slovenskej republiky mimo hraničného\npriechodu. V Zápisnici č. p. PPZ-HCP-SOI0-P-2-2015 zo dňa 20.05.2015 vo veci podania vysvetlenia\njeho nedovoleného prekročenia štátnej hranice medzi Slovenskou republikou a Ukrajinou, čím porušil\nzákony Slovenskej republiky, bol za daný priestupok napomenutý.\nKrajský súd sa nestotožnil ani so závermi navrhovateľa, že mal byť posudzovaný v zmysle čl. 31\nŽenevského dohovoru o právnom postavení utečencov z roku 1951 v súvislosti s aplikáciou tzv.\nnepenalizačného princípu, nakoľko daný článok dohovoru predpokladá, že utečenec vstúpil na územie\nSR z krajiny, kde jeho život alebo sloboda boli ohrozené, t. j. na Ukrajine, avšak navrhovateľ takéto\nskutočnosti neuvádzal a nemal obavu z možného prenasledovania z rasových, národnostných dôvodov,\nz dôvodu zastávania určitých politických názorov alebo zastávania príslušnosti k určitým politickým\nnázorom alebo zastávania príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo že by mu hrozilo mučenie, kruté\nneľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest - na Ukrajine. Naopak vo svojej výpovedi uviedol,\nže sa niekoľko dní zdržiaval na Ukrajine a na Ukrajinu pricestoval na základe legálneho víza. Rovnako\nnesplnil ďalšiu podmienku, a to, že sa sám neprihlásil a to bez meškania a odôvodnil svoj nelegálny\nvstup, pričom z jeho výpovede vyplynulo, že tak ani nemal v úmysle urobiť, nakoľko plánoval pokračovať\naž do svojej cieľovej krajiny Rakúsko, pokiaľ by ho nekontrolovala polícia.\nOhľadne rozhodovania vo veci opravného prostriedku voči napadnutému rozhodnutiu odporcu krajský\nsúd poukázal na to, že navrhovateľ požiadal o udelenie azylu, v dôsledku čoho správny orgán\nrozhodnutím č. PPZ-HCP-SOlO-ZAV-25-012/2015 zo dňa 01.06.2015 rozhodol o jeho zaistení podľa\n§ 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov dňom 01.06.2015 v čase od 13.40 hod., pretože\nexistuje dôvodné podozrenie, že účastník konania podal žiadosť o udelenie azylu s cieľom oddialiť alebo\nzmariť jeho administratívne vyhostenie. Zároveň podľa § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov umiestnil\núčastníka konania do ÚPZC Sečovce na čas nevyhnutne potrebný, najviac však do 18.10.2015, t. j. určil\nrovnakú dĺžku doby zaistenia, ako v prípade napadnutého rozhodnutia. Z tohto pohľadu sa rozhodovanie\nv danej právnej veci javí ako nadbytočné, nakoľko aj v prípade, ak by súd zrušil napadnuté rozhodnutie\na nariadil bezodkladné prepustenie navrhovateľa, tento by ostal v zaistení vzhľadom na existenciu\nnásledne vo veci navrhovateľa vydaného rozhodnutia o zaistení z dôvodu podania jeho žiadosti o\nazyl. Súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že doba zaistenia cudzinca podľa napadnutého rozhodnutia do\nmomentu zaistenia navrhovateľa podľa § 88a zákona o pobyte cudzincov sa započítava do celkovej\nprípustnej doby zaistenia v zmysle § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov.\n\nNámietku navrhovateľa o nedôvodnosti využitia inštitútu zaistenia u navrhovateľa z dôvodov vyššie\nuvedených vyhodnotil krajský súd ako nedôvodnú. Správny orgán náležite vo svojom rozhodnutí\nodôvodnil z akého dôvodu využil v prípade navrhovateľa inštitút zaistenia v zmysle § 88 ods. 1 písm.\na) bod 1 zákona o pobyte cudzincov, nakoľko aj v zmysle stanoviska Výboru pre ľudské práva samotná\nskutočnosť, že cudzinec nemá povolenie k vstupu na územie, predstavuje dostatočné zdôvodnenie pre\npočiatočné zbavenie slobody a zaistenie takej osoby na určitú dobu, ktorá je nevyhnutná.\nSúd ešte doplnil, že správny orgán, aj keď tieto neboli namietané, náležitým spôsobom odôvodnil prečo\nnepristúpil k alternatívam zaistenia podľa § 89 ods. 1 písm. a) a b) zákona o pobyte cudzincov.\nVzhľadom na vyššie uvedené súd skonštatoval, že napadnuté rozhodnutie odporcu bolo zákonné,\nefektívne a účelné v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru. Postup správneho orgánu pred\nvydaním napadnutého rozhodnutia netrpí takou vadou z dôvodu ktorej by súd mal vysloviť, že dané\nrozhodnutie nie je vecne správne a v rozpore so zákonom.\nII.\nStručné zhrnutie odvolacích dôvodov navrhovateľa\nProti uvedenému rozsudku podal navrhovateľ v zákonnej lehote odvolanie, nakoľko s ním nesúhlasí,\npretože prvostupňový súd vec nesprávne právne posúdil a na základe vykonaného dokazovania dospel\nk nesprávnym skutkovým zisteniam.\nUviedol, že sa aj naďalej pridržiava svojich tvrdení uvedených v konaní pred prvostupňovým súdom. Dňa\n18.05.2015 po prekročení štátnej hranice z územia Ukrajiny bol zadržaný príslušníkmi hraničnej polície\nSR. V konaní pred odporcom na Oddelení hraničnej kontroly uviedol a to už v prvej zápisnici, ktorá s\nním bola spísaná dňa 19.05.2015 o 08.25 hod., že uteká z krajiny pôvodu z Iraku z dôvodu obáv o svoj\nživot a zdravie, nakoľko je bývalý policajt, pracoval teda pre irackú vládu, a je prenasledovaný skupinou\nDaish. Jeho brat bol zabitý. Odporcovi predložil svoj služobný preukaz. Pri spisovaní prvej zápisnice\nodporca vyslovene nepoložil navrhovateľovi priamu otázku, či chce požiadať o udelenie azylu na území\nSlovenskej republiky. Počas spisovania zápisnice o vyjadrení účastníka konania dňa 20.05.2015 o 7.45\nhod. už odporca položil navrhovateľovi otázku, či chce požiadať o udelenie azylu na území SR, pričom\nnavrhovateľ odpovedal áno a zopakoval a bližšie konkretizoval svoje dôvody, ktoré už uviedol aj pri\nspisovaní v poradí prvej zápisnice v konaní o jeho zaistení na dobu 48 hodín spísanej dňa 19.05.2015.\nNavrhovateľ v konaní pred súdom prvého stupňa namietal, že jeho zaistenie je neúčelné a neefektívne,\nje v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Európskeho dohovoru, nakoľko v danom prípade neprebieha konanie o\njeho návrate, ktoré bolo rozhodnutím odporcu prerušené až do rozhodnutia Migračného úradu MV SR o\njeho žiadosti o udelenie azylu. Vzhľadom na individuálne okolnosti prípadu navrhovateľa a bezpečnostnú\nsituáciu v Iraku, je vysoký predpoklad priznania medzinárodnej ochrany navrhovateľovi v konaní o azyle\nresp. poskytnutí doplnkovej ochrany. Navrhovateľ v priebehu konania pred odporcom ešte pred vydaním\nnapadnutého rozhodnutia odporcu prejavil vôľu požiadať o medzinárodnú ochranu. Navrhovateľ navyše\no svojich obavách o život a o úteku z Iraku vypovedal už v poradí prvej zápisnici, ktorá s ním bola spísaná\ndňa 19.05.2015. Jeho žiadosť o azyl preto nemožno považovať za účelovú, ako to nesprávne posúdil a\nvyhodnotil odporca a prvostupňový súd sa s jeho názorom taktiež stotožnil, čím pochybil. Navrhovateľ\nďalej vo svojom odvolaní citoval rozhodnutie Súdneho dvora EÚ zo dňa 30.5.2013 vo veci Mehmet\nArsIan proti Polícia ČR C-534/11 a rozhodnutia Najvyššieho súdu SR l Sža/24/2014, lSža/5/2013, sp.\nzn. 1Sža/21/2014.\nNavrhovateľ v priebehu konania pred odporcom ešte pred vydaním napadnutého rozhodnutia prejavil\nvôľu o udelenie azylu. Vychádzajúc z citovaných rozhodnutí súdov má za to, že na navrhovateľa sa\nv čase vydania napadnutého rozhodnutia odporcu o zaistení navrhovateľa nevzťahoval právny režim\nnávratovej smernice a z tohto dôvodu nebolo prípustné jeho zaistenie pre účely konania o návrate.\nMedzinárodné dohovory na ochranu utečencov nedefinujú resp. nerozlišujú pojmy prejaviť vôľu o azyl\na požiadať o azyl, aj samotný Dohovor o právnom postavení utečencov z r. 1951 používa pojem\n\"prejavenie vôle o udelenie azylu\" a utečencom poskytuje ochranu už od tohto momentu. Navrhovateľ\nprejavil vôľu o udelenie azylu na nepríslušnom policajnom útvare po vstupe na územie Slovenskej\nrepubliky pred vydaním napadnutého rozhodnutia odporcu, a preto mal odporca postupovať tak, že\n\npo prerušení konania o administratívnom vyhostení mal navrhovateľa poučiť o tom, že na prijatie jeho\nvyhlásenia je príslušný policajný útvar zriadený pri azylovom zariadení (Oddelenie azylu Humenné),\nktorému mal jeho žiadosť o azyl postúpiť a navrhovateľa prepustiť. Odporca tak nepostupoval, čím\npochybil. Prvostupňový súd sa s postupom odporcu stotožnil, považoval ho za správny a zákonný, čím\ntaktiež pochybil.\nNavrhovateľ ďalej pred prvostupňovým súdom namietal, že odporca v konaní nezabezpečil žiadne\nsprávy a informácie o krajine, kam sa rozhodol vrátiť navrhovateľa, pričom podľa jeho názoru Ukrajinu\nuž nie je možné považovať za bezpečnú krajinu. Formálne skonštatovanie o bezpečnosti krajiny iba na\nzáklade ratifikácie medzinárodných dohovorov tou ktorou krajinou, je aj podľa názoru Najvyššieho súdu\nSR nepostačujúce. Prvostupňový súd po preskúmaní rozhodnutia odporcu k tejto námietke navrhovateľa\nuviedol, že vzhľadom na štádium konania o administratívnom vyhostení (ktoré bolo prerušené) doposiaľ\nnebola určená krajina, kam má byť navrhovateľ vrátený. Navrhovateľ nesúhlasí s týmto názorom,\nnakoľko samotný odporca v napadnutom rozhodnutí tvrdí, že po ukončení konania o administratívnom\nvyhostení bude navrhovateľ vrátený na územie Ukrajiny, z čoho možno jednoznačne vyvodiť zámer\nodporcu, že za krajinu, kam sa rozhodol vrátiť navrhovateľa, určil Ukrajinu.\nĎalej navrhovateľ pred prvostupňovým súdom uviedol, že v konaní pred odporcom uviedol, že uteká\nz krajiny pôvodu z Iraku z dôvodu obáv osvoj život a zdravie, nakoľko je bývalý policajt, pracoval teda\npre irackú vládu, a je prenasledovaný skupinou Daish. Jeho brat bol zabitý. Odporca avšak dospel\nk nesprávnemu záveru, že žiadosť o azyl je účelová a v predmetnom prípade existuje riziko úteku\nnavrhovateľa. Na podporu svojich tvrdení navrhovateľ v konaní pred prvostupňovým súdom predložil\nštatistiku MV SR, Migračného úradu za rok 2014, z ktorej vyplýva, že v roku 2014 bolo začatých\n6 konaní o azyle irackých žiadateľov, pričom v l prípade bol udelený azyl a v 4 prípadoch bola\nposkytnutá doplnková ochrana. Taktiež z všeobecne dostupných informácií a z informácii pravidelne\nzverejňovaných a aktualizovaných Ministerstvom zahraničných vecí a Európskych záležitostí SR na\njeho internetovej stránke vyplýva, že bezpečnostná situácia v Iraku sa v priebehu ostatného roka\nsíce zlepšila oproti predchádzajúcemu obdobiu, avšak naďalej dochádza k samovražedným útokom\nnajmä v Bagdade a jeho okoliu, a preto sa za súčasnej bezpečnostnej situácie neodporúča cestovať\ncudzincom do Iraku. Tí čo sa rozhodnú cestovať a v krajine využívajú cestnú dopravu napr. po diaľnici,\nriskujú svoj život, pretože cestujúci sú často okradnutí a v mnohých prípadoch sú unesení či dokonca\npopravení. Voľný pohyb cudzincov po Iraku je preto možný naďalej len pri dodržiavaní mimoriadnych\nbezpečnostných opatrení (presun balisticky chránenými vozidlami s ozbrojeným konvojom, atď.). Z\nvšeobecne dostupných informácií posledných dní je taktiež známe, že Slovenská republika sa rozhodla\nzrušiť svoje zastupiteľstvo (veľvyslanectvo) v Iraku z dôvodu zlej bezpečnostnej situácie v krajine.\nNa základe uvedeného má za to, že v predmetnej právnej veci je vysoká pravdepodobnosť, že\nnavrhovateľovi bude na území SR poskytnutá medzinárodná ochrana, minimálne formou doplnkovej\nochrany, čo spôsobuje prekážku zaistenia navrhovateľa resp. jeho ponechania v zaistení po prijatí jeho\nvyhlásenia o žiadosti o azyl. V tejto súvislosti navrhovateľ poukázal na právny názor Ústavného súdu\nSlovenskej republiky vyslovený v jeho náleze sp. zn. II. ÚS 147/2013-50 zo dňa 09.10.2013.\nPrvostupňový súd k vyššie uvedenej námietke navrhovateľa poznamenal, že skutočnosti prejednávanej\nveci nenaznačujú zvýšenú pravdepodobnosť poskytnutia tejto medzinárodnej ochrany, pričom bez\nvedomosti o aké osoby v štatistike Migračného úradu išlo, sa s týmto názorom nemožno stotožniť.\nNavyše pri osvojení si tohto stanoviska by dochádzalo k zneužitiu daného predpokladu ako prekážky\nzaistenia cudzinca. S takýmto názorom prvostupňového súdu sa navrhovateľ nestotožnil. Navrhovateľ\npredložil v konaní pred prvostupňovým súdom dôkaz, z ktorého vyplýva, že Slovenská republika\nposkytuje žiadateľom o azyl z Iraku medzinárodnú ochranu minimálne vo forme doplnkovej ochrany,\nktorá sa poskytuje jednotlivcom z dôvodu všeobecného neselektívneho násilia z dôvodu vnútroštátneho\nozbrojeného konfliktu. Vzhľadom na všeobecne dostupné informácie o Iraku, odborné vedomosti,\nvšeobecnú prax a samotné skúsenosti odporcu, mu musia byť tieto informácie známe, nakoľko postupy\nhraničnej a cudzineckej polície voči cudzincom často súvisia resp. sú ovplyvnené rozhodovacou\nčinnosťou Migračného úradu MV SR. Skutočnosti, o ktorých vypovedal navrhovateľ pred odporcom, a\nktoré boli dôvodom jeho úteku z Iraku, poukazujú na vysokú pravdepodobnosť priznania medzinárodnej\nochrany, minimálne formou doplnkovej ochrany, a preto sa s názorom prvostupňového súdu nestotožnil.\n\nOdporca a aj prvostupňový súd teda prijali nesprávny záver o účelovosti navrhovateľovej žiadosti o\nazyl na území SR a riziku jeho úteku, ktoré sú ale nevyhnutným predpokladom na to, aby mohol zaistiť\ncudzinca v zmysle zákona o pobyte cudzincov. Hoci navrhovateľ v konaní pred odporcom uvádzal\ndôvody svojho úteku z Iraku a hoci všeobecná bezpečnostná situácia v Iraku musí byť odporcovi známa\na preukazuje ju aj počet priznaných medzinárodných ochrán v roku 2014 na území SR žiadateľom o\nazyl z Iraku, odporca v konaní nevykonal žiadne dôkazy, ktoré by preukazovali účelovosť jeho žiadosti o\nazyl. Nesprávny záver o účelovosti jeho žiadosti o azyl a riziku úteku vyvodil iba z jeho výpovede, kedy\nuviedol, že jeho cieľovou krajinou bolo Rakúsko. Aj tu poukázal na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho\nsúdu SR, 10Sža/35/2014, 1Sža/30/2014 a 10Sža/38/2014.\nOdporca aj prvostupňový súd vec nesprávne právne posúdili aj pri aplikovaní Ženevského dohovoru o\nprávnom postavení utečencov z roku 1951. Odporca dospel k nesprávnemu právnemu záveru, a to že\ns ohľadom na správanie sa navrhovateľa neboli splnené predpoklady pre uplatnenie čl. 31 Dohovoru.\nNaopak, navrhovateľ v súlade s čl. 31 Ženevského dohovoru bezprostredne po zadržaní po prekročení\nštátnej hranice, v prítomnosti tlmočníka prejavil pred odporcom vôľu požiadať o udelenie azylu na území\nSlovenskej republiky. Utečenci nelegálne prekračujúci slovensko-ukrajinskú štátnu hranicu za pomoci\nprevádzačov sú spravidla vedení prevádzačmi a nútení riadiť sa ich pokynmi. Vzhľadom k tomu má\nza to, že v prejednávanej veci boli splnené podmienky pre aplikáciu tzv. nepenalizačného princípu\nutečencov v súlade s odsekmi l a 2 čl. 31 Ženevského dohovoru. Navrhovateľ namietal, že nesúhlasí\nani so záverom odporcu, že o azyl navrhovateľ požiadal až potom, ako mu bola bezprostredne položená\notázka ohľadom azylu a že túto možnosť mal už počas spisovania predošlej zápisnice. Navrhovateľovi\nnebola pri spisovaní predošlej zápisnice položená otázka, či má vôľu požiadať o azyl. Až následne v\nporadí v druhej zápisnici položil odporca navrhovateľovi otázku, či chce požiadať o azyl na území SR,\nkeď uvádzal obavy o život. Tie uvádzal aj pri spisovaní prvej zápisnice, ale otázka o tom, či má záujem\npožiadať o azyl, mu položená nebola. Na základe jedinej skutočnosti, a to že navrhovateľ vyslovene\nprejavil vôľu o azyl až v priebehu spisovania v poradí druhej zápisnice pred odporcom a že za cieľovú\nkrajinu označil Rakúsko, odporca vyvodil nesprávny záver o riziku jeho úteku resp. vyhýbaniu sa prípravy\nadministratívneho vyhostenia a účelovosti žiadosti o azyl. Navrhovateľ je na území Slovenskej republiky\nprvýkrát a z dôvodu všeobecne známej zlej bezpečnostnej situácie v Iraku a obáv osvoj život pred\nprenasledovaním skupinou Daish sa rozhodol utiecť z Iraku. Má záujem žiť v bezpečnej krajine.\nPrvostupňový súd na podporu svojho rozhodnutia v jeho odôvodnení navyše skonštatoval, že pokiaľ\nsa týka ešte využitia inštitútu zaistenia zo strany odporcu, navrhovateľ sa navyše dopustil aj porušenia\nverejného poriadku, keď na územie Slovenskej republiky vstúpil neoprávnene. V tejto súvislosti\nnavrhovateľ poznamenal, že utečenci sú často nútení okolnosťami prekračovať hranice neoprávnene a\nbez platných povolení na pobyt, aké sa vyžadujú od iných cudzích štátnych príslušníkov, a práve z tohto\ndôvodu by nemali byť trestaní za svoj nelegálny vstup či pobyt v inej krajine za účelom podania žiadosti\no azyl, ako to navyše vyplýva zo samotného článku 31 Ženevského dohovoru.\nPrvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nad rámec námietok navrhovateľa poznamenal,\nže odporca dňa 01.06.2015 rozhodol o zaistení navrhovateľa podľa § 88a zákona o pobyte cudzincov\nako žiadateľa o azyl potom, čo bolo v zariadení pre cudzincov prijaté jeho vyhlásenie o žiadosti o azyl.\nPrvostupňový súd preto považuje rozhodovanie v danej veci ako nadbytočné, nakoľko aj v prípade, ak\nby súd zrušil rozhodnutie odporcu a nariadil jeho prepustenie, tento by zostal v zaistení na základe\nnásledného rozhodnutia o zaistení zo dňa 01.06.2015. Navrhovateľ nesúhlasí s názorom súdu, že\nrozhodovanie o týchto opravných prostriedkoch je \"nadbytočné\", a to hlavne v prípade, že sa jedná o\ncudzincov, ktorí boli pôvodne zaistení v zmysle § 88 zákona o pobyte cudzincov za účelom ich návratu a\nnásledne po prijatí vyhlásenia o azyle boli \"prezaistení\" v zmysle § 88a ods. l písm. c) zákona o pobyte\ncudzincov. S takýmto názorom nesúhlasí predovšetkým z pozície právneho zástupcu, ktorý je povinný\nvyužívať, a síce hospodárne, avšak zároveň efektívne a účinne všetky prostriedky na ochranu práv\nnášho klienta. Doterajšia prax hraničnej a cudzineckej polície pri zaisťovaní cudzincov poukazuje na to,\nže cudzinec, ktorý bol pôvodne zaistený za účelom administratívneho vyhostenia v zmysle ustanovenia\n§ 88 zákona o pobyte cudzincov, je po prijatí jeho vyhlásenia o žiadosti o azyl v zariadení pre cudzincov\nnásledne znova zaistený novým rozhodnutím v zmysle § 88a zákona o pobyte cudzincov. Časový\núsek, kedy dôjde k tomuto \"prezaisteniu\" cudzinca sa líši medzi jednotlivými policajnými útvarmi, pričom\ndošlo aj k prípadom, kedy k vydaniu nového rozhodnutia vôbec nedošlo, čo súdy následne vyhodnotili\nako nesprávne a nezákonné. Právny zástupca cudzinca nemôže s absolútnou istotou predpokladať\n\npostupy hraničnej a cudzineckej polície voči jeho klientovi, a preto je povinný v záujme ochrany práv\nsvojho klienta využiť v danom čase dostupný opravný prostriedok proti rozhodnutiu o zaistení. Navyše\npoznamenávame, že vzhľadom na súčasnú právnu úpravu, aplikujú policajné útvary pri vydaní nového\nrozhodnutia o zaistení cudzinca už v postavení žiadateľa o azyl spravidla ustanovenie § 88a ods. l\npísm. c) zákona o pobyte cudzincov, a teda ustanovenie, ktorého predpokladom je, že sa jedná o\ncudzinca, ktorý už bol zaistený za účelom jeho odsunu resp. návratu z územia Slovenskej republiky v\nzmysle § 88 zákona o pobyte cudzincov. V prípade, že sa cudzinec úspešne domôže zrušenia prvotného\nrozhodnutia o zaistení vydaného v zmysle § 88 zákona o pobyte cudzincov, má logickú snahu domáhať\nsa zrušenia aj následného rozhodnutia o zaistení v zmysle ustanovenia § 88a ods. 1 psím. c) zákona\no pobyte cudzincov, ktoré naň nadväzovalo. V tejto súvislosti poukázal na právny názor Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky vyjadrení v jeho rozsudku sp. zn. 10Sža/38/2014 z 05.11.2014. Rozhodovanie\no dvoch opravných prostriedkoch toho istého navrhovateľa - cudzinca v krátkom časovom úseku, ak\nnie dokonca súčasne, sa súdu pochopiteľne môže javiť ako „nadbytočné\", avšak z vyššie uvedených\ndôvodov a v záujme ochrany práv a oprávnených záujmov svojich klientov sú právni zástupcovia povinní,\nnielen oprávnení, využívať dostupné prostriedky ochrany práv ich klientov, a to hlavne, keď sa ich\ndožadujú samotní cudzinci a ide o prípady úzko späté so zásahmi do základných práv a slobôd.\nNa základe uvedeného navrhovateľ žiadal, aby Najvyšší súd SR zmenil rozsudok krajského súdu tak,\nže rozhodnutie odporcu zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie, a zároveň sa nariaďuje bezodkladné\nprepustenie navrhovateľa zo zaistenia. Následne si navrhovateľ uplatnil trovy konania.\nIII.\nVyjadrenie odporcu k odvolaniu navrhovateľa\nOdporca sa k podanému odvolaniu navrhovateľa vyjadril tak, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s\nrozsudkom krajského súdu z dôvodov, ktoré už uviedol v stanovisku k opravnému prostriedku zo\ndňa 09.06.2015, pod číslom PPZ-HCP-SO10-24-021/2015. K bodu V. odvolania uviedol, že účastník\nkonania, potom čo požiadal o azyl, bol dňa 01.06.2015 zaistený ako žiadateľ o azyl podľa § 88a\nzákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov, avšak v novom konaní evidovanom pod. č. p.: PPZHCP-SO10-25/2015, pričom aj o tomto rozhodnutí o zaistení už prebehlo na súde prvého stupňa\nodvolacie konanie a bol vynesený rozsudok č. k. 5Sp/32/2015-34, ktorým Krajský súd v Košiciach\ntaktiež potvrdil rozhodnutie OHK PZ Podhoroď. Ďalej uviedol, že sa pridržiava všetkých tvrdení,\nktoré uvádzal v priebehu konania pred súdom prvého stupňa. Skutočnosti uvádzané v odvolaní proti\nrozhodnutiu prvostupňového súdu podľa názoru odporcu nie sú spôsobilé privodiť jeho zmenu ani\nzrušenie. Rozhodnutie prvostupňového súdu považuje odporca za vecne správne a zákonné, a preto\nnavrhuje, aby ho NS SR potvrdil.\nIV.\nArgumentácia rozhodnutia odporcu\nOdporca napadnutým rozhodnutím č. p. PPZ-HCP-SO10-ZAV-24-010/2015 zo dňa 20.5.2015 podľa §\n88 ods. 1 písm. a) prvý bod zákona o pobyte cudzincov zaistil navrhovateľa dňom 19.5.2015 o 09,00 hod.\nna dobu 5 mesiacov do 18.10.2015 v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho\nvycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1, pretože existuje riziko úteku účastníka konania a v zmysle\n§ 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov bol určený na výkon jeho zaistenia Útvar policajného zaistenia\npre cudzincov Sečovce.\nVo svojom odôvodnení uviedol, že navrhovateľ nedovolene prekročil vonkajšiu hranicu z územia Ukrajiny\nsmerom na územie Slovenskej republiky. Dňa 18.05.2015 bol kontrolovaný a následne predvedený\nna OHK PZ Podhoroď. Navrhovateľ sa zdržiaval na území Slovenskej republiky bez cestovného\ndokladu a ako vízový cudzinec sa zdržiaval na území Slovenskej republiky bez platného víza alebo\nplatného povolenia na pobyt, alebo dočasného povolenia k pobytu vydaného jednou zo zmluvných\nstrán, porušil ustanovenie čl. 19 ods. 1 a čl. 21 ods. 1, 2 Schengenského dohovoru. Z uvedeného\nvyplýva, že účastník konania, s poukázaním na § 2 ods. 1 písm. g/ zákona o pobyte cudzincov, na\n\núzemí Slovenskej republiky neoprávnene prekročil vonkajšiu hranicu mimo hraničného priechodu a\nzároveň sa neoprávnene zdržiaval na území Slovenskej republiky, pričom tento vstup cez vonkajšiu\nhranicu neumožňuje medzinárodná zmluva, zákon o pobyte cudzincov alebo osobitný predpis. Týmto\nsvojím konaním porušil ustanovenie čl. 4 ods. 1, a čl. 5 ods. 1 písm. a) b) Nariadenia Rady ES č.\n562/2006, ktorým sa ustanovuje Kódex Spoločenstva o pravidlách pohybu osôb cez hranice, čím sa\ndopustil priestupkov podľa § 116 ods. 1 písm. a) a § 118 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov.\nSprávny orgán má za to, že každý štátny príslušník tretej krajiny, je povinný v zmysle Kódexu\nschengenských hraníc, vstúpiť a zdržiavať sa na území Slovenskej republiky s platným cestovným\ndokladom alebo dokladom oprávňujúcim zdržiavať sa na území Slovenskej republiky, mať platné vízum,\nktoré sa vyžaduje pri zdržiavaní sa na území Slovenskej republiky štátnym príslušníkom tretích krajín\na mať dostatočné prostriedky na živobytie.\nÚčastník konania bol rozhodnutím OHK PZ Podhoroď č.: PPZ-HCP-S010-ZAV-1-006/2015 zo dňa\n19.05.2015 zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, s poukázaním na § 88 ods.\n6 zákona o pobyte cudzincov, na dobu 48 hodín na OHK PZ Podhoroď, nakoľko o odovzdaní účastníka\nkonania na územie susedného štátu bolo začaté konanie podľa medzinárodnej zmluvy. Na základe\nuvedeného začalo OHK PZ Podhoroď voči účastníkovi konania konanie o administratívnom vyhostení s\nurčením zákazu vstupu v zmysle štvrtej časti prvej hlavy zákona o pobyte cudzincov. Účastník konania\nmal byť po ukončení konania o administratívnom vyhostení vrátený na územie Ukrajiny v zmysle dohody\nmedzi Európskym spoločenstvom a Ukrajinou o readmisií osôb uverejnený vo vestníku L 332/48 zo dňa\n18.12.2007.\nÚčastník konania počas spisovania zápisnice o vyjadrení účastníka konania o administratívnom\nvyhostení PPZ-HCP-SOIO-ZAV-17-004/2015 zo dňa 20.05.2015 prejavil vôľu požiadať na území\nSlovenskej republiky o udelenie azylu. Nakoľko OHK PZ Podhoroď nie je v zmysle § 3 ods. 2 zákona\no azyle príslušné na prijatie vyhlásenia, účastník konania bol poučený o skutočnosti, že na prijatie\njeho vyhlásenia o azyle je príslušný ÚPZC Sečovce ako aj o skutočnosti, že podanie bude postúpené\npríslušnému správnemu orgánu, to znamená ÚPZC Sečovce.\nNakoľko bolo konanie o administratívnom vyhostení voči účastníkovi konania prerušené podľa § 77 ods.\n4, skutočnosť že účastník prejavil vôľu požiadať na území Slovenskej republiky o azyl nezakladá dôvod\nna jeho prepustenie, čo je uvedené v § 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov.\nCudzinec prejavil vôľu požiadať o azyl až potom, čo bol rozhodnutím OHK PZ Podhoroď č.: PPZHCP-SOI0-ZAV-1-006/2015 zo dňa 19.05.2015 zaistený na dobu 48 hodín na OHK PZ Podhoroď s\ncieľom odovzdať účastníka konania na územie susedného štátu podľa medzinárodnej zmluvy, čiže podľa\nreadmisnej dohody medzi Európskym spoločenstvom a Ukrajinou o readmisii osôb uverejnenou vo\nvestníku L-332/48 zo dňa 18.12.2007. Čo sa týka tejto následne podanej žiadosti o azyl správny orgán\npri posudzovaní tejto okolnosti vychádzal aj z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ zo dňa 30.05.2013 vec\nMehmet Arsian proti Polícia ČR C-534111 z ktorého vyplýva, že pokiaľ cudzinec zaistený podľa zákona\no pobyte cudzincov požiada o udelenie medzinárodnej ochrany, pokiaľ je táto žiadosť podaná účelovo\na pokračovanie zaistenia je naďalej objektívne nutné, je možné takéhoto cudzinca ponechať v zaistení.\nZároveň súdny dvor v predmetnej veci zdôraznil, že členské štáty musia mat' možnosť zabrániť tomu,\naby zaistený cudzinec podaním žiadosti o azyl automaticky dosiahol prepustenie zo zaistenia, inak by bol\nnarušený zmysel návratovej smernice, ktorým je účinné navrátenie štátnych príslušníkov tretích krajín,\nktorí sa neoprávnene zdržiavajú na území.\nPo zhodnotení dôkaznej situácie má správny orgán za to, že účastník konania prejavil vôľu o azyl\núčelovo, aby tým pozdržal vydanie rozhodnutia o administratívnom vyhostení. Tento záver potvrdzuje\nskutočnosť, že účastník konania v zápisnici o vyjadrení účastníka konania v konaní o zaistení na OHK\nPZ Podhoroď nepožiadal o udelenie azylu, ale urobil tak až potom, čo bol poučený o začatí konania\no administratívnom vyhostení na Ukrajinu. V zápisnici o administratívnom vyhostení č. p.: PPZ-HCPSOI0-ZAV-17-004/2015 zo dňa 20.05.2015 uviedol, že na území Ukrajiny mu počas niekoľkodňového\npobytu nehrozilo žiadne nebezpečenstvo.\n\nSprávny orgán sa pri rozhodovaní o zaistení riadil aj Dohovorom o právnom postavení utečencov z roku\n1951 v znení protokolu o postavení utečencov z roku 1967, ako aj Smernicou Rady 2003/9/ES, ktorou\nsa ustanovujú minimálne normy pre prijímanie žiadateľov o azyl. V samotnom Dohovore v čl. 5 ods. 1\npísm. f) je uvedené, že je prípustné: \"zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa\nzabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie\nalebo vydanie.\" Podľa čl. 2 písm. c.) smernice sa žiadateľom o azyl rozumie štátny príslušník tretej krajiny\nalebo osoba bez štátnej príslušnosti, ktorá podala žiadosť o azyl, v súvislosti s ktorou zatiaľ nebolo\nprijaté právoplatné rozhodnutie. Podľa právneho názoru správneho orgánu účastník konania ani podľa\nsmernice a ani podľa zákona o azyle doposiaľ nie je žiadateľom o azyl, pretože OHK PZ Podhoroď nie\nje v zmysle § 3 ods. 2 zákona o azyle príslušným na prijatie vyhlásenia. O tejto skutočnosti bol účastník\nkonania náležite poučený, čo je zaznamenané v zápisnici o vyjadrení účastníka konania v konaní o\nadministratívnom vyhostení.\nSprávny orgán ďalej vychádzal aj zo skutočnosti, že Ukrajinu možno vo všeobecnosti považovať za\nbezpečnú krajinu v ktorej by život, alebo sloboda účastníka konania neboli ohrozené, nakoľko Ukrajina\nratifikovaním readmisnej dohody sa zaviazala uznávať nevyhnutnosť dodržiavania ľudských práv a\nslobôd, pričom sa zdôrazňuje, že touto Dohodou nie sú dotknuté práva a povinnosti Spoločenstva,\nčlenských štátov Európskej únie a Ukrajiny vyplývajúce zo Všeobecnej deklarácie ľudských práv z 10.\ndecembra 1948 a z medzinárodných právnych predpisov, najmä z Európskeho dohovoru zo 4. novembra\n1950 a ochrane ľudských práv a základných slobôd, z Dohovoru o postavení utečencov z 28. júla\n1951, z Protokolu o postavení utečencov z 31. januára 1967, z Medzinárodného dohovoru Organizácie\nspojených národov a občianskych a politických právach z 19. decembra 1966 a z medzinárodných\nprávnych nástrojov vydávania osôb.\nSprávny orgán sa zaoberal aj článkom 14 Všeobecnej deklarácie o ľudských právach, v ktorom je\nuvedené, že právo žiadať o azyl sa stalo uznaným základným ľudským právom. Účastníkovi konania\numiestnením do ÚPZC Sečovce toto právo ostane zachované.\nSprávny orgán sa pritom riadil aj výrokom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 8Sža 52/2008,\nktorým potvrdil rozsudok Krajského súdu v Trnave č. 32/Sp/87/2008-57 ako vecne správny ohľadom\nrozhodnutia o zaistení. Najvyšší súd konštatoval, že žiadosť o udelenie azylu, nezakladá dôvod pre\nzrušenie rozhodnutia o zaistení. Správny orgán preskúmal okolnosti veci a zistil, že sú splnené\npodmienky uvedené v § 88 ods. 1 písm. a) prvý bod zákona o pobyte cudzincov a podanie žiadosti o\nudelenie azylu nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie\npodľa zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a s poukázaním na vyššie uvedený výrok Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky nie je dotknuté. Účelom zaistenia účastníka konania je mat' osobu vo fyzickej\ndispozícii. Pri tom správny orgán vychádzal z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS\n264/09-81 zo dňa 19.10.2010.\nSprávny orgán prehodnocoval aj skutočnosť či trvá účel zaistenia, to znamená, či trvá riziko úteku\núčastníka konania. Zo záznamu hliadky OHK PZ Podhoroď evidovanom v priestupkovom spise č.\np.: PPZ-HCP-S010-P-2/2015 zo dňa 18.05.2015 vyplýva, že účastník konania po neoprávnenom\nprekročení štátnej hranice sa príslušným orgánom sám neprihlásil, naopak pokračoval lesným porastom\nv smere do vnútrozemia Slovenskej republiky. Zo záznamu ďalej vyplýva, že asi po jednom kilometri od\nvonkajšej hranice v lesnom poraste hliadka spozorovala pohyb skupiny osôb v presne nezistenom počte.\nSkupina na výzvu hliadky \"Stoj Polícia\" nereagovala a následne sa rozptýlila v lesnom poraste, pričom\nsa hliadke stratili z dohľadu. Následne boli na miesto vyslané hliadky Zásahovej a výcvikovej skupiny\nMZJ RHCP Sobrance, kde po ich príchode na miesto bola začatá pátracia akcia. Počas pátracej akcie\nbola v čase o 16.00 hod. kontrolovaná skupina 18 cudzincov bez cestovných dokladov, ktorí boli v čase\no 17.30 hod. predvedení na OHK PZ Podhoroď za účelom zistenia totožnosti. Na základe uvedeného\nmá správny orgán za to, že u účastníka konania možno predpokladať, že ujde, hrozí mu zákaz vstupu\nna viac ako tri roky a nemá udelený pobyt podľa zákona o pobyte cudzincov. Tento záver potvrdzuje aj\nvýpoveď účastníka konania v konaní o zaistení na OHK PZ Podhoroď, ktorý počas spísania zápisnice\no vyjadrení sa účastníka konania č. p.: PPZ-HCP-S010-ZAV-1-002/2015 zo dňa 19.05.2015 sa vyjadril,\nže po prekročení vonkajšej hranice, ak by ho nekontrolovala hliadka polície, tak by pokračoval v ceste\ns prevádzačmi do Rakúska, pričom Rakúsko je aj jeho cieľovou krajinou.\nSprávny orgán ďalej skonštatoval, že účastník konania po neoprávnenom prekročení štátnej hranice sa\npríslušným orgánom sám neprihlásil na úradoch a neodôvodnil svoj nezákonný vstup naopak, sa snažil\n\nujsť respektíve pred policajnými hliadkami schovať. Na základe týchto skutočností správny orgán usúdil,\nže existuje reálne riziko úteku účastníka konania v konaní o administratívnom vyhostení.\nVychádzajúc z doterajšej praxe správny orgán prihliadal aj na skutočnosť, že štátni príslušníci tretích\nkrajín často účelovo prejavujú úmysel požiadať o azyl a ak policajný útvar nerozhodne o ich zaistení\na umiestnení v útvare policajného zaistenia pre cudzincov, tak títo iba vo výnimočných prípadoch\nabsolvujú kompletnú azylovú procedúru a svojvoľne opúšťajú pobytové tábory, pričom ich ďalší pobyt\npo území členských štátov nie je možné monitorovať. Po svojvoľnom opustení pobytového tábora je\nim následne v zmysle zákona o azyle zastavené azylové konanie, následkom čoho sa neoprávnene\nzdržiavajú v štátoch Európskej únie. Takíto migranti často čelia dlhodobej nadmernej psychickej záťaži,\nmajú obmedzený prístup k základným sociálnym, zdravotným, vzdelávacím, kultúrnym, občianskym,\npolitickým a ostatným právam, či službám bežne dostupným legálnym migrantom. S nelegálnou\nmigráciou sa spájajú aj mnohé ďalšie negatívne fenomény, ako napríklad pašovanie, prevádzanie\nmigrantov, obchodovanie s ľuďmi a iná cezhraničná kriminalita.\nSprávny orgán dospel k záveru, že účastník nepožiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky\nbezodkladne po neoprávnenom prekročení vonkajšej hranice.\nSprávny orgán skúmal skutočnosti, že účastník konania nemá na území Slovenskej republiky žiadne\nrodinné väzby. Ďalej policajný útvar skúmal ekonomickú situáciu účastníka konania a dospel k záveru,\nže nemá dostatočné finančné prostriedky. Nemá na území Slovenskej republiky rezervované ubytovanie\nalebo zabezpečené zamestnanie, z tohto dôvodu mu policajný útvar neukladá povinnosť v zmysle §\n89 zákona, nakoľko vzhľadom na osobu zaisteného a jeho osobné pomery nie je možné z jeho strany\nzložiť peňažnú záruku a nakoľko menovaný nemá na území SR žiadne väzby, nielen rodinné, neovláda\nslovenský jazyk a nemá dostatok finančných prostriedkov nie je možné z jeho strany zabezpečiť si\nubytovanie.\nPri dĺžke zaistenia účastníka konania policajný útvar vychádzal zo skutočnosti, že konanie o\nadministratívnom vyhostení bolo prerušené, a že sa v ňom nemôže pokračovať až od vydania\nrozhodnutia vo veci žiadosti o azyl. Ďalším dôkazom zohľadneným pri určení lehoty zaistenia je úradný\nzáznam zástupcu riaditeľa pre výkon služby OHK PZ Podhoroď, v ktorom je uvedené, že dĺžka doby\ntrvania azylovej procedúry u žiadateľov pochádzajúcich zo Sýrie a Iraku trvá aj päť mesiacov.\nSprávny orgán taktiež skúmal reálnu možnosť výkonu vyhostenia účastníka konania t. j. účelnosť\nzaistenia. Má za to, že v prípade odpadnutia dôvodov prerušenia konania o administratívnom vyhostení,\nbude možné v konaním o administratívnom vyhostení pokračovať. V prípade vydania rozhodnutia o\nadministratívnom vyhostení bude možné účastníka konania vyhostiť na Ukrajinu v zmysle dohody o\nreadmisii osôb uverejnenej v Úradnom vestníku L 332 , 18/12/2007 S. 0048 - 0065.\n\nV.\nPrávny názor NS SR\n\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie\nkrajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zák.\nč. 757/2004 Z. z.) dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho\npojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol\nzverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nwww.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 29. júla 2015 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP).\nV predmetnej veci bol predmetom odvolacieho konania rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené\nrozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa podľa § 88 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o pobyte\ncudzincov, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací\npreskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho\nkonania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či odvolacie námietky\nnavrhovateľa sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.\n\nPodľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných\nprostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.\nPodľa § 250l ods. 1 OSP sa v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných\nprostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutia správnych orgánov, postupuje podľa tretej hlavy piatej\nčasti Občianskeho súdneho poriadku „Rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam\nsprávnych orgánov“. Pokiaľ v tretej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku nie je ustanovené\ninak, použije sa primerane ustanovenie druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku s\nvýnimkou § 250a (§ 250l ods. 2 OSP).\nPodľa § 88 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť štátneho\npríslušníka tretej krajiny v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie\ndo krajiny podľa § 77 ods. 1, ak existuje riziko jeho úteku.\nRizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa podľa § 88 ods. 2 rozumie stav, keď na základe\ndôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo\nsa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa zákona o\npobyte cudzincov alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.\nPodľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na\nčas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia\nopakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie\npresiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon\nadministratívneho vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že\nštátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad\nnevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to\naj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie\npresiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú\nosobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení.\nOdhliadnuc od skutočnosti, že odporca napadnutým rozhodnutím zmätočne určil začiatok plynutia lehoty\nzaistenia navrhovateľa dňom 19.05.2015 v čase od 09.00 hod., hoci napadnuté rozhodnutie bolo vydané\na navrhovateľovi doručené dňa 20.05.2015 o 15.40 hod., a teda údaj výroku nezodpovedá ust. § 88\nods. 4 zákona o pobyte cudzincov (v zmysle ktorého je štátny príslušník tretej krajiny zaistený dňom\nvydania rozhodnutia o zaistení) a tiež keď odporca v zmysle výroku o výroku napadnutého rozhodnutia\nnavrhovateľa zaistil podľa § 88 ods. 1 písm. a/ bod 1 zákona o pobyte cudzincov t. j. v konaní o\nadministratívnom vyhostení ( ktoré však bolo rozhodnutím z toho istého dňa t. j. 20.05.2015 prerušené)\nhoci následne odôvodnenie odporcu argumentujúce tým, že vrátením navrhovateľa na územie Ukrajiny\npodľa readmisnej dohody mu nehrozí mučenie, kruté alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest\nnasvedčuje iným dôvodom (§ 88 ods. 1 písm. d/ ), pre ktoré došlo k zaisteniu navrhovateľa - na účel\njej vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy, ak neoprávnene prekročila vonkajšiu hranicu alebo má na\núzemí Slovenskej republiky neoprávnený pobyt, čím rozhodnutie vykazuje nedostatky vyvolávajúce\npochybnosti o jeho zákonnosti, odvolací súd vychádzal z obsahu odvolacích dôvodov.\nNámietky vytýkajúce súdu prvého stupňa, že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym\nskutkovým zisteniam a jeho vychádza z nesprávneho právneho posúdenia, vyhodnotil odvolací súd ako\ndôvodné.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v súvislosti so samotným vstupom cudzinca na územie Slovenskej\nrepubliky bez oprávnenia a jeho zdržiavaním sa na území Slovenskej republiky v úmysle požiadať\nSlovenskú republiku o azyl, odkazuje na svoje skoršie rozhodnutie zo dňa 3.5.2013 sp. zn. 1Sža 5/2013\nv ktorom najvyšší súd uviedol, že pokiaľ vstup takéhoto cudzinca na územie Slovenskej republiky\nbez oprávnenia a jeho zdržiavanie sa na území Slovenskej republiky je spojené s úmyslom požiadať\nSlovenskú republiku o azyl, nemôže byť bez ďalšieho dôvodom zaistenia cudzinca.\n\nZaistenie cudzinca znamená obmedzenie alebo dokonca v závislosti na povahe, dĺžke, dôsledkoch a\nspôsobe zaistenia zbavenie jeho slobody. Ide teda o veľmi citeľný zásah do jedného z najvýznamnejších\npráv jednotlivca. Takýto zásah môže byť prípustný len za prísne vymedzených podmienok definovaných\nnielen zákonom o pobyte cudzincov alebo predovšetkým ústavným poriadkom SR. Podľa čl. 8 ods. 1\nListiny základných práv a slobôd je osobná sloboda zaručená. Podľa čl. 8 ods. 2 Listiny nesmie byť nikto\nzbavený svojej slobody inak než z dôvodov a spôsobom, ktorý stanoví zákon.\n\nPodľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd každý má právo na slobodu a osobnú\nbezpečnosť. Nikto nesmie byť zbavený slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v\nsúlade s konaním stanoveným zákonom.... (písm. f/) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody\nosoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie\no vyhostenie alebo vydanie, (tiež čl. 9 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach\na čl. 6 Listiny základných práv Európskej únie).\n\nZo všetkých zmienených právnych dokumentov vyplýva zákaz svojvoľného zbavenia či obmedzenia\nosobnej slobody.\n\nPodľa čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a k nemu sa vzťahujúcej judikatúry\nESĽP môže zaistenie alebo iné zbavenie osobnej slobody cudzinca (napr. vydanie alebo vyhosťovacia\nväzba) prebehnúť jednak iba v súlade s konaním stanoveným zákonom, pričom táto právna úprava musí\nmať určitú kvalitu tak, aby jasne a predvídateľným spôsobom vymedzovala podmienky zaistenia alebo\niného obmedzenia osobnej slobody a jednak toto zbavenie osobnej slobody musí sledovať Dohovorom\nvymedzený účel, teda zabrániť nepovolenému vstupu cudzinca na územie alebo realizovať vyhostenie\nči vydanie (napr. rozsudky ESĽP zo dňa 25.6.1996 Amuur proti Francúzsku, zo dňa 5.2.2002 Čonka\na další proti Belgicku, zo dňa 27.11.2003 Shamsa proti Poľsku, zo dňa 25.1.2005 Singh proti ČR, zo\ndňa 27.1.2008 Rashed proti ČR, zo dňa 12.2.2009 Nolan a ostatní proti Rusku, zo dňa 19.2.2009 A. a\nostatní proti Spojenému kráľovstvu).\n\nRovnako podľa čl. 15 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných\nnormách a postupoch v členských štátoch pri navracaní neoprávnene pobývajúcich štátnych\npríslušníkoch tretích krajín (ďalej len Smernica 2008/115/ES“) môžu členské štáty zaistiť iba štátneho\npríslušníka tretej krajiny, o ktorého navrátenie prebieha konanie, a to za účelom prípravy návratu alebo\no výkonu vyhostenia, najmä v prípadoch kde hrozí nebezpečenstvo skrývania alebo dotyčný štátny\npríslušník tretej krajiny sa vyhýba príprave návratu či uskutočňovania vyhostenia alebo ho inak sťažuje.\nK zaisteniu je možné prikročiť len vtedy, pokiaľ nemôžu byť v konkrétnom prípade účinne uplatnené iné\ndostatočné účinné avšak miernejšie donucovacie opatrenia.\n\nAkékoľvek zaistenie musí trvať čo najkratšiu dobu a iba dovtedy pokiaľ sú s náležitou starostlivosťou\nučinené úkony smerujúce k vyhosteniu (vráteniu). Pokiaľ sa ukáže, že reálny predpoklad pre vyhostenie\nalebo vrátenie prestal z právnych alebo iných dôvodov existovať alebo prestali existovať podmienky\nuvedené v ods. 1, stráca zaistenie odôvodnenie a dotyčná osoba musí byť bezodkladne prepustená (čl.\n15 ods. 4 Smernice 2008/115/ES).\n\nPodľa Súdneho dvora Európskej únie návratová smernica zavádza presný postup, ktorý majú členské\nštáty použiť pri navrátení neoprávnene pobývajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín a stanovuje\nporadie jednotlivých po sebe idúcich fáz, ktoré tento postup zahŕňa.\n\nNajvyšší súd preto upozorňuje na nutnosť eurokonformného výkladu zákona o pobyte cudzincov práve s\nohľadom na existenciu návratovej smernice a povinnosti implementácie jeho obsahu do vnútroštátnych\nprávnych noriem.\n\nA práve za použitia takéhoto výkladu dospel odvolací súd k záveru, že odvolacie námietky navrhovateľa\nboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.\n\nV zmysle bodu 9) Preambuly citovanej Smernice 2008/115/ES v súlade so Smernicou Rady 2005/85/ES\nz 1. decembra 2005 o minimálnych štandardoch pre konanie v členských štátoch o priznávaní a odnímaní\npostavenia utečenca by sa štátny príslušník tretej krajiny, ktorý požiadal o azyl v členskom štáte, nemal\npovažovať za neoprávnene sa zdržiavajúceho na území tohto členského štátu, pokiaľ nenadobudlo\núčinnosť rozhodnutie o neudelení azylu alebo rozhodnutie, ktorým sa ukončilo jeho právo na pobyt ako\nžiadateľa o azyl.\n\nV predmetnej veci je nepochybné, že v čase vydania rozhodnutia o zaistení navrhovateľa, bolo odporcovi\nznáme, že navrhovateľ požiadal o azylu, keďže sám v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatuje a\nzaoberá sa skutočnosťou, že navrhovateľ už počas spisovania zápisnice o vyjadrení účastníka konania o\nadministratívnom vyhostení prejavil vôľu o udelenie azylu. V tejto súvislosti nebolo možné prehliadnuť, že\nnavrhovateľ už dňa 19.05.2015 konaní pred odporcom uviedol, že uteká z krajiny pôvodu Iraku z dôvodu\nobáv osvoj život a zdravie, nakoľko je bývalý policajt, pracoval teda pre irackú vládu, a je prenasledovaný\nskupinou Daish a jeho brat bol zabitý, z čoho možno aj v kontexte jeho aktuálnej situácie nepochybne\nvyvodiť jeho snahu o poskytnutie medzinárodnej ochrany, čomu nasvedčuje aj obsah poučenia zo strany\npracovníka odporcu a čo navrhovateľ pri výsluchu nasledujúci deň na priamu otázku pracovníka odporcu,\nči žiada o azyl aj výslovne potvrdil.\n\nPodľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nie je rozhodujúce či úmysel požiadať o azyl\nprejavil navrhovateľ pri prvom možnom kontakte s policajnými zložkami štátu na území ktorého žiada\no azyl, ale rozhodujúce bolo, že odporca v čase rozhodovania o zaistení navrhovateľa o tomto úmysle\nvedomosť mal, čo sám nespochybňoval.\n\nPreto je dôvodný záver, že v prípade, keď je v dobe rozhodovania správneho orgánu o zaistení cudzinca\nzrejmé, že sa jedná o cudzinca, ktorý je žiadateľom o azyl, a je teda pravdepodobné, že účel zaistenia\nnebude realizovateľný práve pre prekážku iniciovaného azylového konania, nebude možné zbavenie\nči obmedzenie osobnej slobody považovať za súladné s ústavným poriadkom SR, s medzinárodnými\nzáväzkami SR v oblasti ochrany základných práv a podľa súčasného právneho stavu ani s ustanoveniami\nnávratovej smernice.\n\nZ ustanovenia § 22 ods. 1 zákona o azyle vyplýva, že žiadateľ o azyl je počas konania o udelenie\nazylu oprávnený zdržiavať sa na území Slovenskej republiky, ak tento zákon alebo osobitný predpis\nneustanovuje inak.\n\nPodľa článku 31 ods. 1 Dohovoru o postavení utečencov zmluvné štáty sa zaväzujú, že nebudú trestne\nstíhať pre nezákonný vstup alebo pre prítomnosť utečencov, ktorí prichádzajú priamo z územia, kde ich\nživot alebo ich sloboda boli ohrozené podľa článku 1, vstúpia na ich územie alebo sa na ňom nachádzajú\nbez povolenia, za predpokladu, že sa sami bezodkladne prihlásia a preukážu dostatočný dôvod na svoj\nnezákonný vstup alebo prítomnosť.\n\nPodľa čl. 31 ods. 2 Dohovoru zmluvné štáty nebudú na pohyb takýchto utečencov uplatňovať iné\nobmedzenia, než sú nevyhnutné, a takéto obmedzenia budú uplatňovať iba dovtedy, kým sa ich\npostavenie v štáte neupraví alebo kým nedostanú povolenie na vstup do iného štátu. Zmluvné štáty\nposkytnú takýmto utečencom primeranú lehotu a všetky potrebné prostriedky na získanie povolenia na\nvstup do iného štátu.\nV tejto súvislosti nebolo možné neprihliadnuť na argumentáciu právnej zástupkyne navrhovateľa,\npodľa ktorej skutočnosti, o ktorých vypovedal navrhovateľ pred odporcom, a ktoré boli dôvodom jeho\núteku z Iraku, poukazujú na vysokú pravdepodobnosť priznania medzinárodnej ochrany, minimálne\nformou doplnkovej ochrany, preto odporca disponujúci všeobecne dostupnými informáciami o Iraku,\nodbornými vedomosťami, všeobecnou praxou a skúsenosťami, mal skutočnosť, že Slovenská republika\nposkytuje žiadateľom o azyl z Iraku medzinárodnú ochranu minimálne vo forme doplnkovej ochrany,\nktorá sa poskytuje jednotlivcom z dôvodu všeobecného neselektívneho násilia z dôvodu vnútroštátneho\nozbrojeného konfliktu zohľadniť.\nV zmysle obsahu nálezu Ústavného súdu SR č. II ÚS 147/2013-50 „Veľká pravdepodobnosť udelenia\nazylu resp. doplnkovej ochrany, ktorá by bola zrejmá už v okamihu rozhodovania o zaistení cudzinca,\nby mohla predstavovať prekážku zaistenia cudzinca.“\nOdvolací súd taktiež prihliadol na námietku navrhovateľa vytýkajúcu, že odporca vyvodil nesprávny záver\no riziku jeho úteku resp. vyhýbaniu sa prípravy administratívneho vyhostenia a účelovosti žiadosti o azyl\nlen na základe jeho vyjadrenia, podľa ktorého za cieľovú krajinu označil Rakúsko pričom poukazoval\nna skutočnosť, že je na území Slovenskej republiky prvýkrát a z dôvodu všeobecne známej zlej\nbezpečnostnej situácie v Iraku a obáv o svoj život pred prenasledovaním skupinou Daish sa rozhodol\nutiecť z Iraku.\n\nV danom prípade odporca zaistil navrhovateľa podľa § 88 ods. 1 písm. a/ bod 1 zákona o pobyte\ncudzincov, z ktorého vyplýva, že policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny v konaní\no administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1, ak\nexistuje riziko jeho úteku.\n\nPodľa § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie\nstav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník\ntretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený\npobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.\n\nV predmetnej veci odporca v dôvodoch rozhodnutia zdôvodnil riziko úteku navrhovateľa jeho\nneuposlúchnutím výzvy na zastavenie pri zadržaní ako aj jeho vyjadrením, že jeho cieľovou krajinou\nbolo Rakúsko. Podľa názoru súdu takýto záver v danom prípade je bez ďalšieho nepresvedčivý a\npredčasný, nepochybne sa vťahujúci k inej situácii než potom čo bol navrhovateľ (ktorý nemá históriu\npredchádzajúcich útekov z územia Slovenskej republiky) zadržaný, vypočutý a poučený o jeho právach\na povinnostiach. Rovnako odkaz na poznatky správnych orgánov, že štátni príslušníci tretích krajín\nčasto krát účelovo prejavujú úmysel požiadať o azyl a pokiaľ nedôjde k ich zaisteniu spravidla svojvoľne\nopúšťajú pobytové tábory, pričom ich ďalší pobyt po území členských štátov nie je možné monitorovať\nnie je v súlade s princípom individuálneho posudzovania dôvodnosti zaistenia.\nZ uvedených dôvodov dospel odvolací súd na rozdiel od súdu prvého stupňa k záveru, že námietky\nnavrhovateľa boli spôsobilé spochybniť zákonnosť napadnutého rozhodnutia odporcu, neboli teda\nsplnené predpoklady na jeho potvrdenie súdom prvého stupňa a preto odvolací súd napadnutý rozsudok\nzmenil (§ 220 OSP) tak, že rozhodnutie odporcu zrušil (§ 250ja ods. 3 OSP).\n\nOdvolací súd nerozhodol o povinnosti bezodkladne prepustiť navrhovateľa z dôvodu, že z pripojeného\nadministratívneho spisu odporcu ako aj z jeho vyjadrenia k odvolaniu z 13.07.2015 vyplýva, že\nnavrhovateľ potom čo požiadal o azyl, bol v novom konaní evidovanom pod. č. p.: PPZ-HCPSO10-25/2015 dňa 01.06.2015 zaistený ako žiadateľ o azyl podľa § 88a zákona č. 404/2011 Z. z. o\npobyte cudzincov, teda bolo vydané nové rozhodnutie, ktoré zohľadňuje nové skutočnosti od vydania\n(v tomto konaní) preskúmavaného rozhodnutia a predstavuje nové dôvody zaistenia, ktoré nie sú\npredmetom tohto preskúmavacieho konania, preto odvolací súd dospel k záveru, že takýto výrok by\nfakticky eliminoval účinky predmetného rozhodnutia, ktoré nebolo predmetom tohto preskúmavacieho\nkonania.\n\nO trovách konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250k ods. 1 OSP v spojení s §\n224 ods. 1 OSP a § 246c OSP, tak, že navrhovateľovi, ktorý mal úspech v konaní náhradu trov konania\nnepriznal, z dôvodu, že ich náhradu nevyčíslil.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}