{"guid": "0a790ddd-a5b5-40fb-88ba-5ffb32f2c3bd:d8002e4d-d85c-4f2e-8151-0e7410867d6f", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2015:7015200610.1", "spisova_znacka": "1SZa/6/2015", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1SZa/6/2015 z 15. 7. 2015", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 15. júla 2015, sp. zn. 1SZa/6/2015, ECLI:SK:NSSR:2015:7015200610.1", "identifikacne_cislo": "7015200610", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Dagmar Snopeková", "sudca_id": 12, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/mgr-dagmar-snopekova-12", "datum_vydania": "2015-07-15", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmeňujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2011/404", "nazov": "zákon č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/404", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/404-2011"}, {"iri": "/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-88.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 88 ods. 1 písm. a) zákona č. 404/2011 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-88.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/404-2011/paragraf-88"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2011/404#paragraf-88"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/d8002e4d-d85c-4f2e-8151-0e7410867d6f", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:7015200610.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2015:7015200610.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2015:7015200610.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n1SZa/6/2015\n7015200610\n15. 07. 2015\nJUDr., Ing. Miroslav Gavalec\nECLI:SK:NSSR:2015:7015200610.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Ing. JUDr. Miroslava Gavalca,\nPhD. a z členov JUDr. Jany Henčekovej, PhD. a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD., v právnej veci\nnavrhovateľa: L. L. D., nar.: XX.XX.XXXX, trvale bytom Q., štátna príslušnosť Bangladéšska ľudová\nrepublika, bez cestovných dokladov, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov,\nBitúnková č. 14, 078 01 Sečovce, zast.: Advokátska kancelária Škamla, s.r.o., advokátska spoločnosť\nso sídlom Makovického č. 15, 010 01 Žilina proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky,\nPrezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej\npolície Sobrance, Oddelenie hraničnej kontroly Policajného zboru, so sídlom 067 67 Ulič č. 337, o\npreskúmanie rozhodnutia odporcu o zaistení na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu\nv Košiciach zo dňa 01. júna 2015 č. k. 7Sp/14/2015-45 takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 01. júna 2015 č. k.\n7Sp/14/2015-45 m e n í tak, že rozhodnutie odporcu č. p. PPZ-HCP-SO15-ZAV-5-004/2015 z\n28.04.2015 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.\n\nNajvyšší súd Slovenskej republiky nariaďuje, aby bol: L. L. D., nar.: XX.XX.XXXX, štátny príslušník\nBangladéša, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce bezodkladne\nprepustený zo zaistenia.\nOdporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi prostredníctvom jeho právneho zástupcu trovy konania vo\nvýške 533,60 € titulom náhrady trov právneho zastúpenia do 30 dní od právoplatnosti rozsudku.\nodôvodnenie:\nI.\nPredmet konania\n1. Krajský súd v Košiciach rozsudkom uvedeným vo výroku tohto rozhodnutia potvrdil rozhodnutie č. p.\nPPZ-HCP-SO15-ZAV-5-004/2015 z 28.04.2015 (ďalej na účely rozsudku len „napadnuté rozhodnutie\",\nresp. „rozhodnutie o zaistení\" - viď zberný spis), ktorým odporca podľa § 88 ods. 1 písm. a) bod 1\nzákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej na účely\nrozsudku len „zák. č. 404/2011 Z. z.\") zaistil navrhovateľa dňom 28.04.2015 v čase o 19.45 hod. na dobu\n5 mesiacov do 28.09.2015 v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie\ndo krajiny podľa § 77 ods. 1 zák. č. 404/2011 Z. z., pretože existuje riziko jeho úteku, pričom na výkon\njeho zaistenia bol určený Útvar policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach.\n\n2. V dôvodoch rozsudku uviedol, že sa zaoberal odvolacími námietkami navrhovateľa špecifikovanými\nv podanom opravnom prostriedku v ktorých namietal výrok rozhodnutia, nezrozumiteľnosť odôvodnenia\nnapadnutého rozhodnutia, účel zaistenia, požiadavku individuálneho prístupu, vek navrhovateľa,\ntlmočenie, vyjadrenie k podkladom samotného rozhodnutia ako aj dĺžku lehoty zaistenia.\n3. Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia krajský súd dospel k záveru, že odporca v prejednávanej\nveci v správnom konaní dostatočne zistil skutkový stav v súlade s § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o\nsprávnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej na účely rozsudku len „Správny\nporiadok\") a že opravný prostriedok navrhovateľa nie je dôvodný.\n4. Podľa názoru krajského súdu sa odporca vo svojom rozhodnutí podrobne zaoberal skutkovými\nokolnosťami, z ktorých vyvodil záver, že zaistenie navrhovateľa je potrebné z dôvodu § 88 ods. 1 písm.\na) bod 1 zák. č. 404/2011 Z. z.\n5. K odvolacím námietkam navrhovateľa uviedol, že z napadnutého rozhodnutia jednoznačne vyplýva\nv zmysle ktorého právneho ustanovenia bol navrhovateľ zaistený (§ 88 ods. 1 písm. a) bod 1 zák. č.\n404/2011 Z. z), pričom z administratívneho spisu vyplýva aj moment, kedy navrhovateľ uviedol, že žiada\no udelenie azylu, pričom tak urobil až v dôsledku obavy, že bude zo Slovenska vyhostený teda po tom,\nčo bol poučený o tom, že správny orgán začína voči nemu konanie o jeho administratívnom vyhostení.\n6. Ďalej poukázal na to, že konanie o azyl sa začína vyhlásením cudzinca na príslušnom policajnom\nútvare (§ 3 ods. 1 zákona o azyle a v ustanovení § 3 ods. 2 je uvedené, ktorý policajný útvar je príslušný\nna prijatie takéhoto vyhlásenia). Odporca takýmto útvarom v zmysle citovaného ustanovenia nie je. Teda\nzaistenie navrhovateľa podľa § 88 ods. 1 písm. a) zák. č. 404/2011 Z. z. v súlade so zákonom, ba práve\nnaopak opačný postup, ktorý namieta navrhovateľ, t. j. zaistenie podľa § 88a 1 zák. č. 404/2011 Z. z.,\nby bol v rozpore so zákonom, nakoľko Oddelenie hraničnej kontroly Policajného zboru Ulič (ďalej na\núčely rozsudku tiež „OHK PZ\") nebol oprávnený na prijatie takéhoto vyhlásenia. Správny orgán začal\nvoči navrhovateľovi konanie o jeho administratívnom vyhostení.\n7. Momentom začatia konania o AV navrhovateľa bol jeho výsluch pod č. k. PPZ-HCP-SO15ZAV-5-004/2015 zo dňa 28.4.2015, počas ktorého navrhovateľ uviedol okrem iného aj údaje zo svojho\nrodinného života, totožné ako ich prezentoval na pojednávaní dňa 01.06.2015. Počas tohto výsluchu\nbol oboznámený, že bolo voči nemu začaté konanie o administratívnom vyhostení, pričom dôsledky\nadministratívneho vyhostenia musel navrhovateľ pochopiť, keďže požiadal počas tohto výsluchu o\nudelenie azylu, pričom ako vyplýva zo zápisnice zo dňa 28.04.2015 vo veci zaistenia navrhovateľa\n(konanie č. PPZ-HCP-SO15-ZAV-7/2015) urobil tak z toho dôvodu, že si uvedomil, že bude z územia\nSR vyhostený. Teda navrhovateľ úplne pochopil význam a dôsledky začatia konania o administratívnom\nvyhostení.\nTiež krajský súd uviedol, že navrhovateľ bol zadržaný hliadkou políciou spolu s ďalšími dvoma štátnymi\npríslušníkmi Bangladéšu - P. J. (osoba zaistená v rovnaký deň o 20.35 hod. - č. l. 11) a D. L. (osoba\nzaistená v rovnaký deň o 20.15 hod. - č. l. 6), pričom títo takisto podali opravný prostriedok, ktorý bol\nzaložený na rovnakých skutkových stavoch ako aj na takmer obdobných námietkach, voči rozhodnutiu\ntotožného správneho orgánu voči ich zaisteniu, pričom o ich opravných prostriedkoch proti rozhodnutiu\nsprávneho orgánu rozhodoval ten istý zákonný sudca.\n8. Podsúvanie iných možností zo strany navrhovateľa, že mal správny orgán postupovať podľa tohto\nresp. tamtoho ustanovenia zákona o pobyte cudzincova a podľa neho zaistiť navrhovateľa, nemá podľa\nkrajského súdu vplyv na zákonný postup odporcu a teda zaistenie navrhovateľa je v súlade s § 88 ods.\n1 písm. a) bod 1 zák. č. 404/2011 Z. z.\n9. Samotný výrok napadnutého rozhodnutia je podľa krajského súdu jasný, zrozumiteľný, určitý, je z\nneho zrejmé v zmysle ktorého zákonného ustanovenia bol navrhovateľ zaistený, že bol zaistený v konaní\n\no jeho administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1\nzák. č. 404/2011 Z. z., pretože v prejednávanej veci existuje riziko jeho úteku. Rovnako z neho vyplýva\nmoment zaistenia t. j. o 19.45 hod. dňa 28.04.2015, ako aj doba zaistenia - 5 mesiacov do 28.09.2015.\n10. Nakoľko navrhovateľ počas spisovania zápisnice, ktorá bola vyhotovená dňa 28.04.2015 v súvislosti\nso začatím konania o administratívnom vyhostení, požiadal o azyl, a urobil dané vyhlásenie, hoc nie\npred príslušným policajným útvarom, odporca nemohol danú skutočnosť ignorovať, pričom náležite ho\npoučil v zmysle zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej na\núčely rozsudku len „zákon o azyle\"), konkrétne § 3 ods. 8, ktorý orgán je oprávnený jeho žiadosť prijať,\na keďže ďalším jeho umiestnením mohol byť iba UPZC Sečovce, správne bol poučený navrhovateľ zo\nstrany odporcu, že takto môže urobiť pred daným orgánom. Navrhovateľ prejavil vôľu požiadať o azyl,\nčo v konečnom dôsledku aj urobil (Úradný záznam zo dňa 28.05.2014).\nV prípade navrhovateľa je splnená podmienka použitia inštitútu zaistenia podľa § 88 zák. č. 404/2011 Z.\nz., keďže ohľadne navrhovateľa prebieha konanie o jeho administratívnom vyhostení, pričom sú dané\ndôvody uvedené v bode 1 § 88 ods. 1, teda ak v konaní o administratívnom vyhostení existuje riziko\núteku navrhovateľa. Odporca podľa krajského súdu správne vyhodnotil aj túto skutočnosť, že v prípade\nnavrhovateľa existuje riziko úteku.\n11. Námietka navrhovateľa o nedôvodnosti využitia inštitútu zaistenia u navrhovateľa podľa § 88 ods. 1\npísm. a) 1 zák. č. 404/2011 Z. z. z dôvodov vyššie uvedených nie je podľa krajského súdu relevantná.\nOdporca náležite vo svojom rozhodnutí odôvodnil z akého dôvodu využil v prípade navrhovateľa inštitút\nzaistenia v zmysle § 88 ods. 1 zák. č. 404/2011 Z. z. a náležite sa vysporiadal aj s podmienkou, ktorú\nmu ukladá citované ustanovenie v bode 1, a to s rizikom úteku navrhovateľa.\nPokiaľ sa týka ešte využitia inštitútu zaistenia zo strany odporcu krajský súd zdôraznil, že navrhovateľ\nsa navyše dopustil aj porušenia ustanovenia čl. 5 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č.\n562/2006, ktorým sa ustanovuje kódex Spoločenstva o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice\n(Kódex schengenských hraníc), stanovujúceho podmienky pre vstup a pobyt štátnych príslušníkov tretej\nkrajiny, ktorých povinnosťou je mať platný cestovný doklad a mať platné vízum alebo povolenie na pobyt\nv prípade, ak sa od cudzinca vyžaduje.\n12. K odvolacej námietke týkajúcej sa doby zaistenia krajský súd uviedol, že táto dĺžka bola riadne\nodôvodnená v súlade s platnou právnou úpravou, pričom bola stanovená v rozsahu, ktorú správnemu\norgánu umožňuje ustanovenie § 88 ods. 4 veta prvá zák. č. 404/2011 Z. z.; teda až na 6 mesiacov, pričom\nsprávny orgán túto dĺžku doby zaistenia stanovil na päť mesiacov, a túto dobu môže aj predĺžiť, pokiaľ\nsprávny orgán už vo veci zaistenia navrhovateľa rozhodol o jeho zaistení na 48 hodín, pričom na výkon\njeho zaistenia určil OHK PZ Ulič, nedošlo k porušeniu zákonom stanovenej dĺžky zaistenia vyplývajúcej z\ndaného citovaného právneho ustanovenia a prvotné zaistenie na 48 hodín smerovalo k účelu vykonaniu\núkonov smerujúcich k administratívnemu vyhosteniu so zabezpečením mať osobu vo fyzickej dispozícii.\nKrajský súd zdôraznil, že dĺžka zaistenia stanovená v napadnutom rozhodnutí sa počas celého zaistenia\nmonitoruje, či je opodstatnená alebo nie, s poukazom na ust. § 90 ods. 1 písm. d) 1zákona o pobyte\ncudzincov. Odporca stanovil čas, dokedy sa nevyhnutne musia vykonať všetky opatrenia na reálne\nvykonanie administratívneho vyhostenia, pričom skúmal reálnu možnosť jeho vyhostenia t. j. účelnosť\nvyhostenia do krajiny Ukrajina na základe readmisnej dohody na územie ktorej mal byť tento vyhostený\npo ukončení konania o jeho administratívnom vyhostení. Pri zdôvodnení dĺžky správny orgán vychádzal\nz dôvodu mať zaisteného cudzinca vo fyzickej dispozícii ako aj tej skutočnosti, že v zmysle citovanej\nreadmisnej dohody možno o readmisiu požiadať najneskôr do jedného roka po tom, čo príslušný orgán\nžiadajúceho štátu zistil, že štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti nespĺňa\nalebo prestala spĺňať podmienky potrebné na vstup na jeho územie, v zmysle čl. 8 ods. 1.\n13. Krajský súd v súvislosti s námietkami navrhovateľa poukázal na to, že pokiaľ sa týka samotného\nzaistenia aplikovaného odporcom podľa § 88 ods. 1 zák. č. 404/2011 Z. z., že odporca sa v prípade\nnavrhovateľa zaoberal aj možnými alternatívami zaistenia podľa § 89 ods. 1 písm. a) a b) zák. č. 404/2011\nZ. z., pričom krajský súd konštatoval, že odporca správne vyhodnotil aj tú skutočnosť, že v prípade\n\nnavrhovateľa nebolo možné uložiť povinnosť v zmysle § 89 ods. zák. č. 404/2011 Z. z., nakoľko nie\nje možné v prípade navrhovateľa zložiť peňažnú záruku, nemá na území Slovenskej republiky žiadne\nväzby, nielen rodinné, neovláda slovenský jazyk a nemá dostatok finančných prostriedkov, aby si mohol\nzabezpečiť ubytovanie.\n14. Odporca sa zaoberal aj rizikom úteku navrhovateľa, t. j. bodom 1 § 88 ods. 1 písm. a) zák. č. 404/2011\nZ. z., pričom riziko úteku aj náležite zdôvodnil. Krajský súd dodal, že rizikom úteku štátneho príslušníka\ntretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať,\nže štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď\nzistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako\ntri roky (viď § 88 ods. 2 zák. č. 404/2011 Z. z.).\nAko vyplýva z už citovaného Záznamu hliadky zo dňa 28.04.2015 navrhovateľ sa dobrovoľne neprihlásil,\npokúsil sa ujsť, pričom vo svojom výsluchu uviedol, že v prípade ak by neboli zadržaní hliadkou PZ\npokračoval by ďalej smerom.\n15. Na základe uvedených skutočností považoval krajský súd odvolacie námietky navrhovateľa za\nnespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia a s napadnutým rozhodnutím sa v\nplnom rozsahu stotožnil. Krajský súd po posúdení všetkých námietok navrhovateľa týmto námietkam\nnevyhovel a napadnuté rozhodnutie odporcu ako zákonné potvrdil.\n\nII.\nOdvolanie navrhovateľa\n16. Proti rozsudku krajského súdu podal navrhovateľ prostredníctvom právneho zástupcu v zákonnej\nlehote odvolanie z 22.06.2015. Uviedol, že s rozsudkom krajského súdu v celom rozsahu nesúhlasí\nz dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 písm. d) a f) OSP; teda z dôvodu, že súd dospel na základe\nvykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza\nz nesprávneho právneho posúdenia veci.\n17. K výroku rozhodnutia odporcu uviedol, že v podanom opravnom prostriedku namietal, že výrok\nnapadnutého rozhodnutia je v rozpore s jeho odôvodnením, nakoľko v odôvodnení napadnutého\nrozhodnutia sa odporca v prevažnej časti venoval zaisteniu žiadateľa o azyl v zmysle § 88a zák. č.\n404/2011 Z. z. (a to na str. 4, 5, 6 a 7).\nTaktiež navrhovateľ namietal, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že navrhovateľ mal\nbyť vrátený na Ukrajinu, a preto ak mal byť vôbec zaistený, tak podľa § 88 ods. 1 písm. d) zák. č. 404/2011\nZ. z. S uvedeným odôvodnením krajského súdu vyjadril nesúhlas, nakoľko sa opomenul zaoberať tým, že\nvýrok napadnutého rozhodnutia je v rozpore s jeho odôvodnením. Má za to, že je nepredstaviteľné, aby\nsprávny orgán odôvodňoval rozhodnutie o pozbavení osobnej slobody rôznymi dôvodmi a navrhovateľ\nako štátny príslušník tretej krajiny, ktorý nerozumie slovenskému jazyku, by si mal vybrať ten správny\ndôvod, ktorý sa vzťahuje k výroku rozhodnutia. Takéto rozhodnutie je nepresvedčivé.\nKrajský súd tak nesprávne právne posúdil vec, ak dospel k záveru, že rozhodnutie odporcu je\npresvedčivé a jeho výrok je v súlade s jeho odôvodnením aj napriek tomu, že odporca sa v prevažnej\nčasti rozhodnutia venuje podmienkam zaistenia žiadateľa o azyl, a taktiež, že z neho vyplýva, že už\nprebehla schôdzka splnomocnencov za účelom vrátenia navrhovateľa na Ukrajinu.\n18. K nezrozumiteľnosti rozhodnutia odporcu uviedol, že v podanom opravnom prostriedku namietal,\nže odôvodnenie rozhodnutia odporcu je absolútne nezrozumiteľné, nakoľko z neho vyplývalo,\nže odporca zaistil navrhovateľa v ten istý deň dvakrát z toho istého dôvodu, bez toho, aby\nnavrhovateľa z predchádzajúceho zaistenia prepustil. Navrhovateľ taktiež vyslovil pochybnosť na\nzáklade chronologického prehľadu úkonov, ako vôbec mohol byť tak komplikovaný a nejednoznačný\n\nprávny text preložený navrhovateľovi, keď samotného konania o zaistení sa nezúčastnil tlmočník do\nbengálskeho jazyka.\nSvoje tvrdenie podložil odkazom na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej na účely\nrozsudku aj „Najvyšší súd\") sp. zn. 1Sža/5/2015 zo 06.02.2015 zdôrazňujúcu, že vytýkané nedostatky\nodôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia nemôžu byť konvalidované prípadným dodatočným\nvysvetlením, resp. doplňujúcim vyjadrením odporcu a ani súdu neprislúcha spôsobom presahujúcim\nakceptovateľnú mieru dopĺňať resp. absentujúce argumenty odporcu nahrádzať svojimi a vyvodzovať z\nnich závery, ku ktorým mal dospieť odporca, ktorého postup a úvahy mali byť obsahom odôvodnenia\njeho rozhodnutia, pretože takáto aktivita presahuje rámec preskúmavacej právomoci súdu a zároveň\nzasahuje do sféry kompetencie správneho orgánu v agende vymedzenej zákonom o pobyte cudzincov.\n19. Avšak z vysvetlenia obsahu nezrozumiteľného rozhodnutia odporcu vyplynulo, že napadnutým\nrozhodnutím odporca skutočne zaistil navrhovateľa v ten istý deň z toho istého dôvodu už druhýkrát bez\ntoho, aby navrhovateľa zo zaistenia prepustil. Napriek tomu sa krajský súd s námietkou navrhovateľa, že\nbol zaistený v ten istý deň dvakrát z toho istého dôvodu bez toho, aby bol z predchádzajúceho zaistenia\nprepustený, nijako nevysporiadal.\nĎalej navrhovateľ upozornil, že v odôvodnení rozsudku krajský súd uvádza, že v prípade navrhovateľa\nje splnená podmienka použitia inštitútu zaistenia podľa § 88 zák. č. 404/2011 Z. z., keďže ohľadne\nnavrhovateľa prebieha konanie o jeho administratívnom vyhostení, pričom sú dané dôvody uvedené v\nbode I § 88 ods. 1, teda ak v konaní o administratívnom vyhostení existuje riziko úteku navrhovateľa.\nAvšak navrhovateľovi nie je zrejmé, ako mohol krajský súd dospieť k záveru, že v čase vydania v\nporadí druhého rozhodnutia odporcu o zaistení navrhovateľa (ktoré je predmetom súdneho prieskumu)\nprebiehalo konanie o administratívnom vyhostení, keď z rozhodnutia o zaistení odporcu v zmysle\njeho chronologického vysvetlenia vo vyjadrení k opravnému prostriedku vyplýva, že konanie o\nadministratívnom vyhostení bolo prerušené ešte predtým, ako bolo vydané predmetné rozhodnutie o\nzaistení navrhovateľa.\n20. K účelu zaistenia navrhovateľ odkázal na podaný opravný prostriedok, že nepresvedčivost' a\nnezrozumiteľnosť rozhodnutia odporcu potvrdzuje fakt, že tento ani nemá ustálené, čo je účelom\nzaistenia podľa § 88 ods. 1 písm. a) zák. č. 404/2011 Z. z. Navrhovateľ namietal, že riziko úteku nie je\núčelom zaistenia vyššie citovaného ustanovenia.\nNapadnuté rozhodnutie je tak nepresvedčivé a nezrozumiteľné a odporca tak ani nemohol skúmať\njeho účelnosť. Podľa navrhovateľa uvedené závery v už citovanej judikatúre Najvyššieho súdu (sp. zn.\n1Sža/5/2015) je nepochybne možné aplikovať aj na prípad, keď sa odporca mylne domnieval, že účelom\nzaistenia navrhovateľa je riziko jeho úteku.\n21. Pri námietke individuálneho prístupu navrhovateľ namietal, že rozhodnutie odporcu je v rozpore\ns požiadavkou individuálneho prístupu pri hodnotení dôvodov zaistenia dotknutej osoby. Navrhovateľ\nopätovne poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 1Sža/5/2015.\nNavrhovateľ taktiež zdôraznil to, že text napadnutého rozhodnutia je len skopírovaný z ďalších dvoch\nrozhodnutí odporcu, ktoré boli vydané v ten istý deň. Tieto rozhodnutia v anonymizovanej verzii priložil\nnavrhovateľ k opravnému prostriedku. Avšak krajský súd sa touto námietkou v napadnutom rozhodnutí\nnijako nezaoberal.\n22. Ďalej zrekapituloval svoju argumentáciu k námietke - vyjadrenie k podkladom rozhodnutia, k dĺžke\nlehoty zaistenia ako aj k tlmočeniu. Ku všetkým týmto námietkam sa krajský súd podľa navrhovateľa\nalebo nevyjadril alebo ich krajský súd vyhodnotil ako nedôvodné.\nNavrhovateľ preto požiadal, aby Najvyšší súd rozsudok krajského súdu zmenil tak, že rozhodnutie\nodporcu zruší a vec vráti odporcovi na ďalšie konanie. Súčasne navrhol, aby Najvyšší súd nariadil\nbezodkladné prepustenie navrhovateľa z Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce. V prípade\núspechu vo veci si uplatnil náhradu trov konania vo výške 1.334,58 €.\n\nIII.\nVyjadrenie odporcu\n23. Vo svojom vyjadrení k odvolaniu (č. l. 79) odporca v úvode chronologicky v 11 bodoch zoradil\njednotlivé úkony či udalosti. Ďalej konštatoval, že jeho postup v konaní o zaistení navrhovateľa bol\nzákonný, rozhodnutie je zrozumiteľné a taktiež má za to, že napadnuté rozhodnutie je dostatočne\nodôvodnené. Odporca má ďalej za to, že v konaní dostatočne zistil skutkový stav veci a podrobne sa\nzaoberal okolnosťami skutku. Rozhodnutie bolo vydané v súlade so Správnym poriadkom a obsahuje\nvšetky náležitosti, ktoré zákon ukladá.\nNásledne sa vyjadril k jednotlivým námietkam.\n24. K námietke k výroku, zákonnosti, zrozumiteľnosti a účelu a účelnosti zaistenia uviedol, že má za\nto, že ustanovenie § 88 zák. č. 404/2011 Z. z. pojednáva o zaistení cudzincov a nie o spôsoboch ich\nodsunu tak, ako to uvádza navrhovateľ. Toto ustanovenie zákona o pobyte cudzincov dáva príslušným\norgánom možnosť zaistiť cudzincov v zmysle uvedených ustanovení, ak príslušný orgán vyhodnotí že\nzaistenie cudzinca je nutné.\nOdporca poukázal na súvislosť medzi odsunom cudzinca, ktorý neoprávnene prekročil štátnu hranicu,\nalebo sa neoprávnene zdržiava na území Slovenskej republiky a rozhodnutím o administratívnom\nvyhostení. Predtým, ako sa takáto osoba z územia Slovenskej republiky odsunie, musí mať uloženú\npovinnosť opustiť územie Slovenskej republiky. Avšak Dohoda medzi Európskym spoločenstvom a\nUkrajinou o readmisii osôb uverejnená v Úradnom vestníku EÚ pod č. L 332, 18/12/2007 (s. 0048-0065\n- ďalej len „readmisná dohoda\") takúto povinnosť cudzincom neukladá. Tiež ustanovenie § 77 ods. 1\nzák. č. 404/2011 Z. z. hovorí, že „Administratívne vyhostenie je rozhodnutie policajného útvaru o tom, že\ncudzinec nemá alebo stratil oprávnenie zdržiavať sa na území Slovenskej republiky a je povinný opustiť\núzemie Slovenskej republiky,...\"\n25. Odporca teda vzhľadom na vyššie uvedené tvrdí, že existencia rozhodnutia o administratívnom\nvyhostení je nutným predpokladom výkonu readmisie v zmysle readmisnej dohody. Odporca je toho\nnázoru, že uvedená skutočnosť je skutočnosťou uvedenou v § 34 ods. 6 Správneho poriadku, t. j. netreba\nju dokazovať, a preto ju neuviedol ani v rozhodnutí o zaistení.\nZároveň odporca upozornil na fakt, že ak by sme pripustili odsun cudzincov len na základe readmisnej\ndohody, ktorá nestanovuje potrebu vydania akéhokoľvek rozhodnutia, ani nestanovuje povinnosti pre\nosoby ktorých sa týka, tak tieto osoby by boli odsunuté bez možnosti akejkoľvek nápravy alebo\nopravného prostriedku. V praxi by to znamenalo, že sa nemôžu domáhať preskúmania rozhodnutia\nnadriadeným orgánom ani súdom, pretože žiadne takéto rozhodnutie by neexistovalo. Odporca je toho\nnázoru, že takýmto postupom by bol porušený čl. 1 písm. d) Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd v znení Protokolu č. 11.\n26. Ďalej sa odporca vyjadril k dostatočnosti odôvodnenia využitia inštitútu zaistenia podľa ustanovenia\n§ 88 zákona o pobyte cudzincov, a taktiež prečo sa domnieva, že sa náležite vysporiadal s podmienkou\nv zmysle ustanovenia § 88 ods. l písm. a) bod 1 zák. č. 404/2011 Z. z., a to s rizikom úteku navrhovateľa.\nPredovšetkým sa domnieva, že navrhovateľ bol zákonne poučený, že na prijatie jeho vyhlásenia o azyle\nje príslušný ÚPZC Sečovce ako aj o skutočnosti, že podanie bude v zmysle § 20 zákona č. 71/1967\nZb. o správnom konaní s poukázaním na rozsudok Najvyššieho súdu č. 10SZa/7/2012 bez meškania\npostúpené príslušnému správnemu orgánu, t. j. uvedenému ÚPZC Sečovce.\nZákon neustanovuje príslušnosť na prijatie vyhlásenia, ak je cudzinec zaistený na útvare a preto je\nodporca presvedčený, že využil jedinú zákonnú možnosť, aby umožnil navrhovateľovi podať vyhlásenie\nna príslušnom útvare, pretože ďalšia možnosť podať vyhlásenie je podmienená vydaním dokladu na\nprepravu a prepustením cudzincov na slobodu, pričom na tento postup nemal správny orgán zákonný\ndôvod, lebo rozhodlo o zákonnom zaistení cudzinca.\n\n27. Konanie o udelenie azylu podľa § 3 ods. 1 zákona o azyle sa začína vyhlásením cudzinca na\npríslušnom útvare a podľa ustanovenia § 3 ods. 3 zákona o azyle vyhlásenie zaznamená policajný útvar\nna úradnom tlačive. Tieto úkony súvisiace so začatím konania o udelenie azylu boli vykonané až po\nsamotnom prijatí resp. umiestnení cudzinca do zariadenia, čiže boli splnené podmienky príslušnosti\nÚPZC podľa § 3 ods. 2 písm. d) zákona o azyle.\nOdporca má z to, že postupoval v zmysle zákona, pretože bezprostredne po tom, čo navrhovateľ prejavil\númysel požiadať o medzinárodnú ochranu, znova rozhodol o zaistení, pričom dospel k záveru, že dôvody\npredchádzajúceho zaistenia trvajú, pričom uviedol aj konkrétne dôvody, ktoré ho k prijatiu takéhoto\nzáveru viedli.\n28. Ďalej sa odporca vyjadril k námietkam navrhovateľa týkajúce sa individuálneho prístupu, vyjadrenia\nk podkladom rozhodnutia, lehoty zaistenia a tlmočenia.\nIV.\nArgumentácia rozhodnutia odporcu\n29. Odporca rozhodnutím č. p. PPZ-HCP-SO15-ZAV-5-004/2015 z 28.04.2015 postupom podľa § 88\nods. 1 písm. a) bod 1 zák. č. 404/2011 Z. z. zaistil navrhovateľa dňom 28.04.2015 v čase o 19.45 hod.\nna dobu 5 mesiacov do 28.09.2015 v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho\nvycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1 citovaného zákona, pretože existuje riziko jeho úteku, pričom\nna výkon jeho zaistenia bol určený Útvar policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach.\nV odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol už hore uvedené skutočnosti.\nRozhodnutím odporcu č. p.: PPZ-HCP-SO15-ZAV-5-002/2015 z 28.04.2015 bol navrhovateľ zaistený na\ndobu 48 hodín s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1 zák. č. 404/2011 Z.\nz., pretože existovalo riziko úteku účastníka konania.\nZačalo sa voči nemu aj konanie o administratívnom vyhostení s určením zákazu vstupu č. p. : PPZHCP-SO15-ZAV-2/2015 v zmysle štvrtej časti prvej hlavy zák. č. 404/2011 Z. z., pričom tento mal byť\npo ukončení konania o administratívnom vyhostení vrátený na územie Ukrajiny v zmysle readmisnej\ndohody.\n30. Počas spisovania zápisnice o vyjadrení účastníka konania o administratívnom vyhostení č: PPZHCP-SO15-ZAV-5-005/2015 zo dňa 28.04.2015 prejavil vôľu požiadať na území Slovenskej republiky o\nudelenie azylu a osobitným predpisom v tomto prípade je zákon o azyle. Keďže OHK PZ Ulič nie je v\nzmysle § 3 ods. 2 zákona o azyle príslušné na prijatie vyhlásenia, preto bol účastník konania poučený,\nktorý orgán je na prijatie jeho vyhlásenia o azyle príslušný ako aj o skutočnosti, že podanie bude v\nzmysle § 20 Správneho poriadku s poukázaním na rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 10SZa/7/2012\nbez meškania postúpené príslušnému správnemu orgánu.\nOdporca mal za to, že cudzinec požiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky účelovo,\naby sa vyhol vyhosteniu z územia Slovenskej republiky, nakoľko v zápisnici o vyjadrení účastníka\nkonania č. p. : PPZ-HCP-SO15-ZAV-5-003/2015 uviedol, že o udelenie azylu žiada kvôli tomu, aby nebol\nvyhostený z územia Slovenskej republiky. Čo sa týka tejto následne podanej žiadosti o azyl správny\norgán pri posudzovaní tejto okolnosti vychádzal aj z rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie zo dňa\n30.05.2013 vec Mehmet Arslan v. Polícia Českej republiky sp. zn. C-534/11, z ktorého vyplýva, že pokiaľ\ncudzinec zaistený podľa zákona o pobyte cudzincov požiada o udelenie medzinárodnej ochrany, pokiaľ\nje táto žiadosť podaná účelovo („iba s cieľom pozdržať alebo zmariť výkon rozhodnutia\") a pokračovanie\nzaistenia je naďalej objektívne nutné, je možné takéhoto cudzinca ponechať v zaistení. Zároveň Súdny\ndvor Európskej únie v predmetnej veci zdôraznil, že členské štáty musia mať možnosť zabrániť tomu,\naby zaistený cudzinec podaním žiadosti o azyl automaticky dosiahol prepustenie zo zaistenia, inak by bol\n\nnarušený zmysel Návratovej smernice, ktorým je účinné navrátenie štátnych príslušníkov tretích krajín,\nktorí sa neoprávnene zdržiavajú na území.\n31. Odporca uviedol, že pri rozhodovaní o zaistení sa riadil aj Dohovorom o právnom postavení\nutečencov z roku 1951 v znení protokolu o Postavení utečencov z roku 1967, ako aj Smernicou Rady\n2003/9/ES, ktorou sa ustanovujú minimálne normy pre prijímanie žiadateľov o azyl (ďalej na účely\nrozsudku len „smernica\").\nOdporca po posúdení všetkých zhromaždených dôkazov konštatoval, že navrhovateľ po neoprávnenom\nprekročení štátnej hranice z územia Ukrajiny do Slovenskej republiky neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré\nby nasvedčovali, že na území Ukrajiny bol jeho život, alebo sloboda ohrozené a taktiež sa bez meškania\nneprihlásil na úradoch a neodôvodnil svoj nezákonný vstup.\n32. Odporca tiež vychádzal aj zo skutočnosti, že Ukrajinu možno vo všeobecnosti považovať za\nbezpečnú krajinu, v ktorej by život alebo sloboda účastníka konania neboli ohrozené, nakoľko Ukrajina\nratifikovaním readmisnej dohody sa zaviazala uznávať nevyhnutnosť dodržiavania ľudských práv a\nslobôd.\nĎalej odporca prehodnocoval aj skutočnosť, či trvá účel zaistenia, t. j. či trvá riziko úteku účastníka\nkonania. Zo záznamu hliadky OHK PZ Ulič zo dňa 28.04.2015 pre neho vyplýva, že navrhovateľ\npo neoprávnenom prekročení štátnej hranice sa príslušným orgánom sám neprihlásil, naopak, sa\nsnažil ujsť, respektíve pred policajnými hliadkami schovať. Zo záznamu hliadky vyplýva, že od miesta\nneoprávneného prekročenia štátnej hranice osoba prešla až do intravilánu obce. Mohla sa prihlásiť na\ntunajšom OHK PZ Ulič alebo hliadke so služobným motorovým vozidlom, ktorej príslušnosť k PZ bola\noznačená a ktorú mohol vidieť. Na základe zhodnotenia týchto skutočností správny orgán má za to, že\nexistuje reálne riziko, že účastník konania sa bude počas konania o administratívnom vyhostení skrývať,\nresp. sa bude snažiť ujsť.\n33. Odporca zdôraznil, že preskúmal prekážky zaistenia uvedené v § 88 ods. 12 zákona o pobyte\ncudzincov pričom na základe dôkazov (záznamu zápisnice o vyjadrení sa účastníka konania č. p.:\nPPZ-HCP-SO15-ZAV-5-001/2015 a zápisnice o vyjadrení sa účastníka konania č. p.: PPZ-HCP-SO15ZAV-5-003/2015) dospel k záveru, že navrhovateľ nepožiadal o udelenie azylu na území Slovenskej\nrepubliky bezodkladne po neoprávnenom prekročení vonkajšej hranice. Práve naopak, snažil sa ujsť\npred príslušníkmi OHK PZ.\nTakisto správny orgán zistil, že účastník konania nemá na území Slovenskej republiky žiadne\nrodinné väzby. Ďalej skúmal jeho ekonomickú situáciu a dospel k záveru, že nemá dostatočné\nfinančné prostriedky. Nemá na území Slovenskej republiky rezervované ubytovanie alebo zabezpečené\nzamestnanie, z tohto dôvodu mu policajný útvar neukladá povinnosť v zmysle § 89 zákona, nakoľko\nvzhľadom na osobu zaisteného a jeho osobné pomery nie je možné z jeho strany zložiť peňažnú záruku\na nakoľko menovaný nemá na území Slovenskej republiky žiadne väzby, nielen rodinné, neovláda\nslovenský jazyk a nemá dostatok finančných prostriedkov a nie je možné z jeho strany zabezpečiť si\nubytovanie.\nUviedol, že taktiež skúmal reálnu možnosť výkonu vyhostenia účastníka konania t. j. účelnosť zaistenia,\npričom mal za to, že v prípade odpadnutia dôvodov prerušenia konania o administratívnom vyhostení,\nbude možné v konaním o administratívnom vyhostení pokračovať. V prípade vydania rozhodnutia o\nadministratívnom vyhostení bude možné účastníka konania vyhostiť na Ukrajinu v zmysle readmisnej\ndohody. Na základe uvedených skutočností mal správny orgán za to, že vyhostenie účastníka konania\nje potenciálne možné.\nV.\nPrávny názor Najvyššieho súdu\n\n34. Najvyšší súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu\nspolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z.\no súdoch) dospel k záveru, že rozhodnutie krajského súdu je potrebné zmeniť. Rozhodol bez nariadenia\nodvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia\nbol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu. Rozsudok bol verejne\nvyhlásený dňa 15. júla 2015 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP).\nV predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského\nsúdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa podľa § 88 ods. 1 písm. a)\nzák. č. 404/2011 Z. z., preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd ako súd odvolací preskúmal\nrozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania\nskúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či odvolacie námietky odporcu sú\nspôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.\nPodľa § 88 ods. 1 písm. a) bod 1 zák. č. 404/2011 Z. z. v znení relevantnom pre prejednávanú vec\npolicajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny v konaní o administratívnom vyhostení s\ncieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1, ak existuje riziko jeho úteku.\nPodľa § 88 ods. 2 zák. č. 404/2011 Z. z. v citovanom znení rizikom úteku štátneho príslušníka tretej\nkrajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že\nštátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť,\nnemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.\nPodľa § 88 ods. 4 prvá a druhá veta zák. č. 404/2011 Z. z. v citovanom znení štátny príslušník tretej\nkrajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je\noprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom\ncelkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov.\nPodľa § 88 ods. 9 zák. č. 404/2011 Z. z. ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na maloletú osobu, ktorá\nnemá zákonného zástupcu. Iné zraniteľné osoby možno zaistiť len v nevyhnutnom prípade a na čo\nnajkratší čas.\n35. Navrhovateľ namietal, že výrok napadnutého rozhodnutia odporcu je v rozpore s jeho odôvodnením,\nnakoľko v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa odporca v prevažnej časti venoval zaisteniu\nnavrhovateľa ako žiadateľa o azyl v zmysle § 88a zák. č. 404/2011 Z. z., hoci rozhodol vo výroku\nuviedol, že navrhovateľa zaisťuje podľa § 88 ods. 1 písm. a) bod 1 zák. č. 404/2011 Z. z., t. j. v konaní\no administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1\ncitovaného zákona, ak existuje riziko jeho úteku.\nNamietal tiež, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odporcu vyplýva, že navrhovateľ mal byť\nvrátený na Ukrajinu, a preto ak mal byť vôbec zaistený, tak podľa § 88 ods. 1 písm. d) zák. č. 404/2011\nZ. z..\nUvedenú námietku vyhodnotil krajský súd ako nedôvodnú, keď namiesto posúdenia či odporca\npostupoval v súlade so zákonom, keď rozhodol o zaistení navrhovateľa podľa § 88 ods. 1 písm. a/ bod\n1 zák. č. 404/2011 Z. z., hoci rozhodoval o zaistení cudzinca, ktorý v štádiu konania o zaistení požiadal\no azyl, hodnotil jeho úmysly, prečo o azyl požiadal, keď uviedol, že to boli obavy, že bude zo Slovenska\nvyhostený teda po tom, čo bol poučený o tom, že správny orgán začína voči nemu konanie o jeho\nadministratívnom vyhostení.\n36. Pri posúdení samotnej spornej právnej otázky, či bolo možné zaistiť navrhovateľa (v danom prípade\nžiadateľa o azyl) v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny\npodľa § 77 ods. 1, bolo rozhodujúce posúdiť, či odporca postupoval v súlade so zákonom, keď zaistil\ncudzinca, ktorý požiadal o udelenie azylu, hoci v dôvodoch rozhodnutia týmto faktom argumentuje, ale\ncelkom zmätočne odôvodňuje zaistenie jeho vrátením na územie Ukrajiny podľa readmisnej dohody.\nNámietku nesúladu výroku s odôvodnením jeho rozhodnutia preto odvolací súd vyhodnotil za dôvodnú,\npretože tento nesúlad spôsobuje zmätočnosť a nepreskúmateľnosť rozhodnutia odporcu. Z uvedeného\n\nvyplýva, že rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa podľa § 88 ods. 1 písm. a) zák. č. 404/2011 Z.\nz., ktoré však nasvedčovalo iným dôvodom pre ktoré došlo k zaisteniu navrhovateľa (§ 88 ods. 1 písm.\nd/) vykazovalo znaky zmätočnosti a nepreskúmateľnosti rozhodnutia a krajský súd mal na túto vadu\nprihliadnuť, pretože uvedená vada mala nepochybne vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.\nVydanie zmätočného rozhodnutia bez ďalšieho nemá svoje právne opodstatnenie, a preto je vždy\nnevyhnuté takéto rozhodnutie zrušiť najmä z hľadiska ústavou garantovaného práva na súdnu ochranu\na spravodlivé súdne konanie.\n37. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd konštatoval, že rozhodnutie odporcu bolo nepreskúmateľné\npre nezrozumiteľnosť a zmätočnosť, čím nespĺňalo parametre zákonnosti a minimálne požiadavky,\nktoré sú na odôvodnenie rozhodnutí správnych orgánov kladené, odvolací súd sa ďalšími námietkami\nobsiahnutými v odvolaní proti rozsudku nezaoberal s výnimkou námietky, ktorá sa týkala opakovaného\nzaistenia navrhovateľa v ten istý deň z tých istých dôvodov, pretože nie len z hľadiska právnej istoty\nnavrhovateľa, ale aj pre ďalší postup odporcu je rozhodujúce poznať názor najvyššieho súdu, ako má\nodporca postupovať nie len v tomto prípade po zrušení rozhodnutia, ale aj ako postupovať pro futuro\nv obdobným prípadoch.\nNajvyšší súd v súvislosti so samotným vstupom cudzinca na územie Slovenskej republiky bez\noprávnenia a jeho zdržiavaním sa na území Slovenskej republiky v úmysle požiadať Slovenskú\nrepubliku o azyl, komplexne v zmysle ústavného princípu právnej istoty a predvídateľnosti práva (t. j.\naj jeho výkladu) odkazuje na svoj, už skôr citovaný rozsudok zo dňa 03.05.2013 sp. zn. 1Sža/5/2013,\nprostredníctvom ktorého Najvyšší súd vyslovil právny názor, že pokiaľ vstup takéhoto cudzinca na\núzemie Slovenskej republiky bez oprávnenia a jeho zdržiavanie sa na území Slovenskej republiky je\nspojené s úmyslom požiadať Slovenskú republiku o azyl, nemôže byť bez ďalšieho takéto správanie\ncudzinca dôvodom jeho zaistenia.\n38. Najvyšší súd pri tejto otázke uviedol, že je potrebné vychádzať z toho, že zaistenie cudzinca znamená\nobmedzenie alebo dokonca v závislosti na povahe, dĺžke, dôsledkoch a spôsobe zaistenia aj zbavenie\njeho slobody. Ide teda o veľmi citeľný zásah do jedného z najvýznamnejších práv jednotlivca. Takýto\nzásah môže byť prípustný len za prísne vymedzených podmienok definovaných nielen zákonom o\npobyte cudzincov alebo predovšetkým ústavným poriadkom Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd každý má právo na slobodu a osobnú\nbezpečnosť. Nikto nesmie byť zbavený slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v\nsúlade s konaním stanoveným zákonom.... (písm. f/) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody\nosoby, aby sa zabránilo jeho nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie\no vyhostenie alebo vydanie (tiež čl. 9 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach\na čl. 6 Listiny základných práv Európskej únie).\nPodľa čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a k nemu sa vzťahujúcej judikatúry\nEurópskeho súdu pre ľudské práva môže zaistenie alebo iné zbavenie osobnej slobody cudzinca\n(napríklad vydanie alebo vyhosťovacia väzba) prebehnúť jednak iba v súlade s konaním stanoveným\nzákonom, pričom táto právna úprava musí mať určitú kvalitu tak, aby jasne a predvídateľným spôsobom\nvymedzovala podmienky zaistenia alebo iného obmedzenia osobnej slobody a jednak toto zbavenie\nosobnej slobody musí sledovať Dohovorom vymedzený účel, teda zabrániť nepovolenému vstupu\ncudzinca na územie alebo realizovať vyhostenie či vydanie (napr. rozsudky ESĽP zo dňa 25.06.1996\nAmuur v. Francúzsko či zo dňa 19. 2. 2009 A. a ostatní proti Spojenému kráľovstvu).\n39. Rovnako podľa čl. 15 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o\nspoločných normách a postupoch v členských štátoch pri navracaní neoprávnene pobývajúcich štátnych\npríslušníkoch tretích krajín (ďalej len „návratová smernica\") môžu členské štáty zaistiť iba štátneho\npríslušníka tretej krajiny, o ktorého navrátenie prebieha konanie, a to za účelom prípravy návratu alebo\no výkonu vyhostenia, najmä v prípadoch kde hrozí nebezpečenstvo skrývania alebo dotyčný štátny\npríslušník tretej krajiny sa vyhýba príprave návratu či uskutočňovania vyhostenia alebo ho inak sťažuje.\nK zaisteniu je možné prikročiť len vtedy, pokiaľ nemôžu byť v konkrétnom prípade účinne uplatnené iné\ndostatočné účinné avšak miernejšie donucovacie opatrenia.\n\nZo všetkých zmienených právnych dokumentov podľa Najvyššieho súdu vyplýva zákaz svojvoľného\nzbavenia či obmedzenia osobnej slobody.\n40. Ustanovenie § 88a zák. č. 404/2011 Z. z. umožňuje zaistiť aj žiadateľa o azyl. Inštitút zaistenia\nžiadateľa o azyl bol zavedený do zákona o azyle novelou účinnou od 01.01.2014.\nZo systematiky uvedeného ustanovenia vyplýva, že aplikácia ustanovení pod písm. a) a b) ods. 1 §\n88a prichádza do úvahy na prípady, keď zaistenie cudzinca, ktorý požiadal o azyl je nutné buď na účel\nzistenia alebo overenia jeho totožnosti alebo štátnej príslušnosti alebo na účel zistenia tých skutočností,\nna ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä\nak existuje riziko jeho úteku.\nUstanovenia § 88a ods. 1 písm. c) je aplikovateľné na prípady, ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny,\nktorý je už v zaistení (bol zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. a/) alebo písm. b) a ktorý podal žiadosť o\nudeleniu azylu, ak existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udeleniu azylu výlučne s cieľom\noddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie.\n41. Napokon žiadateľa o azyl je možné zaistiť aj z dôvodu, ak je to potrebné z dôvodu ohrozovania\nbezpečnosti štátu alebo verejného poriadku (d), alebo z dôvodu podľa § 88 ods. 1 písm. c), teda na\núčel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, ak existuje značné\nriziko jeho úteku (e).\nAplikácia ustanovení § 88 ods. 1 písm. d) a c) zák. č. 404/2011 Z. z. prichádza do úvahy tak v prípade\nuž zaisteného cudzinca ako aj v prípade toho, o kom konanie len prebieha.\n42. Ako už opakovane judikoval Najvyšší súd (viď rozsudok sp. zn. 10Sža 29/2014 zo dňa 27.8.2014\nalebo sp. zn. 1Sža 30/2014 zo dňa 02.09.2014), ak teda zaistený cudzinec požiada o medzinárodnú\nochranu, spravidla to bude mať za následok ukončenie zaistenia podľa čl. 15 návratovej smernice,\nako konštatoval Súdny dvor Európskej únie vo veci A., a policajný útvar bude povinný cudzinca bez\nzbytočného odkladu zo zaistenia prepustiť; dôvody pre pôvodné zaistenie cudzinca tak automaticky\npominú.\nAk však policajný útvar dospeje k záveru, že žiadosť cudzinca o medzinárodnú ochranu je účelová,\npodaná iba za účelom pozdržať, či dokonca zmariť výkon rozhodnutia o vyhostení cudzinca, môže\nznova rozhodnúť podľa § 90 ods. 1 písm. d) zák. č. 404/2011 Z. z., že dôvody predchádzajúceho\nzaistenia trvajú, napriek tomu, že cudzinec požiadal o medzinárodnú ochranu. V takomto rozhodnutí\npolicajný útvar vyloží, aké konkrétne dôvody ospravedlňujú trvanie zaistenia cudzinca po podaní žiadosti\no medzinárodnú ochranu. 43. Takýto záver prijal Najvyšší súd aj s poukazom na právny názor vyjadrený\nv rozhodnutí Súdneho dvora v rozsudku vo veci sp. zn. C-534/11 Mehmet Arslan/Policie ČR, kde\nkonštatoval, že žiadateľ o azyl má právo zotrvať na území dotknutého členského štátu kvôli preskúmaniu\njeho žiadosti prinajmenšom dovtedy, kým nebude jeho žiadosť zamietnutá na prvom stupni. V dôsledku\ntoho nemôže byť počas tohto obdobia považovaný za neoprávnene sa zdržiavajúceho na území tohto\nštátu. Súdny dvor v tejto súvislosti spresňuje, že členské štáty môžu dokonca rozšíriť toto právo tým, že\nžiadateľom o azyl povolia zotrvať na ich území až do vydania konečného rozhodnutia o ich žiadosti.\n44. V danom prípade však ako tvrdí navrhovateľ a odporca to aj uvádza v napadnutom rozhodnutí\nnavrhovateľ bol rozhodnutím OHP PZ Ulič dňa 28.4.2015 zaistený na dobu 48 hodín s cieľom zabezpečiť\njeho vycestovanie podľa § 77 ods. 1, pretože existovalo riziko úteku navrhovateľa. Napriek skutočnosti,\nže uvedené rozhodnutie nie je predmetom tohto súdneho prieskumu, tak odvolací súd považuje k\npostupu odporcu uviesť nasledovné.\nPo uplynutí doby zaistenia, ktorá bola stanovená na 48 hodín, mal byť navrhovateľ prepustený zo\nzaistenia, a k jeho opätovnému zaisteniu nemohlo dôjsť z tých istých dôvodov (§ 88 ods. 1 písm. a bod\n1 zákona o pobyte cudzincov). Navrhovateľa nebolo možné považovať za osobu, ktorá sa zdržiava na\núzemí Slovenskej republiky neoprávnene práve preto, že požiadal o azyl a žiadateľ o azyl má právo\nzotrvať na území dotknutého členského štátu kvôli preskúmaniu jeho žiadosti prinajmenšom dovtedy,\n\nkým nebude o jeho žiadosti právoplatne rozhodnuté (viď vyššie uvedené rozhodnutie Súdneho dvora\nEurópskej únie vo veci sp. zn. C-534/11 Mehmet Arslan v. Policie ČR).\n45. Odporca nemohol rozhodnúť ani o tom, že dôvody jeho zaistenia trvajú (teda o zaistení žiadateľa\no azyl podľa § 88a ods. 1 písm. c/), pretože ustanovenie § 88a ods. 1 písm. c) nebolo aplikovateľné\nna prípad navrhovateľa, nakoľko ten po uplynutí doby 48 hodín nebol (nemal byť v zaistení) a aplikácia\nustanovenia § 88a ods. 1 písm. c) prichádza do úvahy len v prípade, ak ide o štátneho príslušníka tretej\nkrajiny, ktorý je v zaistení podľa § 88 ods. 1 písm. a) alebo písm. b) a ktorý podal žiadosť o udeleniu\nazylu, ak existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udeleniu azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo\nzmariť jeho administratívne vyhostenie.\nV prípade navrhovateľa teda nebolo možné tohto zaistiť z toho istého dôvodu (§ 88 ods. 1 písm. a/ bod\n1 zák. č. 404/2011 Z. z.), pretože zaistenie uplynulo lehotou 48 hodín, ale vzhľadom k tomu, že išlo o\nžiadateľa o azyl bolo potrebné posúdiť, či sú splnené podmienky pre jeho zaistenie podľa § 88a ods. 1\npísm. a), b), d) alebo e) zák. č. 404/2011 Z. z.\n46. Pokiaľ odporca takto nepostupoval a rozhodol o zaistení navrhovateľa podľa § 88 ods. 1 písm. a) zák.\nč. 404/2011 Z. z., pričom odôvodnenie rozhodnutia odporcu nekorešponduje s jeho výrokom, odvolací\nsúd na rozdiel od názoru krajského súdu dospel k záveru, že námietky navrhovateľa v tejto časti boli\nspôsobilé spochybniť zákonnosť napadnutého rozhodnutia odporcu a preto odvolací súd dospel k záveru\no potrebe zmeny rozsudku tak ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.\n47. O povinnosti bezodkladne prepustiť navrhovateľa zo zaistenia ako je uvedené vo výroku tohto\nrozsudku odvolací súd rozhodol podľa § 250sa ods. 7 OSP, podľa ktorého súd v rozhodnutí, ktorým\nzruší a vráti rozhodnutie o zaistení na ďalšie konanie, zároveň nariadi bezodkladné prepustenie osoby\nzo zaistenia.\n48. O práve na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd podľa § 250k ods. 1 OSP v\nspojení s § 250l ods. 2 OSP, tak, že úspešnému navrhovateľovi uvedené právo náhradu trov odvolacieho\nkonania požadovanú priznal.\nPodľa § 250k ods. 1 OSP platí, že ak mal žalobca úspech celkom alebo sčasti, súd mu proti žalovanému\nprizná právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu trov konania. Ak bolo rozhodnutie správneho orgánu\nzrušené z dôvodu podľa § 250j ods. 3, súd žalobcovi prizná úplnú náhradu trov konania. Môže tiež\nrozhodnúť, že sa náhrada trov celkom alebo sčasti neprizná, ak sú na to dôvody hodné osobitného\nzreteľa.\n49. Navrhovateľ si ich náhradu uplatnil v celkovej výške 1.334,80 € prostredníctvom nasledujúcej\nštruktúry:\n- 699,15 € (5 úkonov právnej služby),\n- 41,95 € (režijný paušál),\n- 56,03 € (cestovné náklady - 566 km pri spotrebe 7,7 l/l00 km a cene pohonných hmôt 1,480 €/l - údaje\nzo Štatistického úradu Slovenskej republiky, a náhrade za použitie motorového vozidla vo výške 0,183\n€ za každý km Žilina - Sečovce a späť - prevzatie právneho zastúpenia + prvá porada s klientom),\n- 71,47 € (náhrada za stratu času - prevzatie + prvá porada s klientom),\n- 50,8l € (cestovné náklady - 514 km pri hore uvedenej spotrebe a cene pohonných hmôt 1,488 €/1 údaje zo Štatistického úradu Slovenskej republiky a náhrade za použitie motorového vozidla vo výške\n0,183 € za každý km Žilina - Košice a späť na pojednávanie dňa 01.06.20l5),\n- 65,24 € (náhrada za stratu času, pojednávanie dňa 01.06.2015),\n\n- 56,03 €R (cestovné náklady - 566 km pri uvedenej spotrebe a cene pohonných hmôt 1,480 €/1 - údaje\nzo Štatistického úradu Slovenskej republiky a náhrade za použitie motorového vozidla vo výške 0,183\nEUR za každý km Žilina - Sečovce a späť - ďalšia porada s klientom),\n- 71,47 € (náhrada za stratu času - ďalšia porada s klientom).\n- 222,43 € - vyčíslenie DPH.\n50. Je nepochybné, že výšku náhrady priznaných trov súdneho konania ovláda zásada účelnosti obrany\núčastníka súdneho konania, t. j. v prípade 5. časti Občianskeho súdneho poriadku je to navrhovateľ pri\npodaní opravného prostriedku.\nPri vyčíslení svojich trov konania musí navrhovateľ starostlivo zvážiť, ktoré trovy konania zásade\núčelnosti podliehajú a naopak ktoré by mal zo svojej požiadavky na náhradu vylúčiť. Vo vyššie uvedenom\nzozname právny zástupca evidentne pochybil, keď do neho zahrnul aj náhradu cestovných výdavkov\nspolu s vyvolanou náhradou za stratu času spôsobenú údajným osobitným cestovaním na pojednávanie\nna Krajský súd v Košiciach dňa 01.06.2015. Pozornosti odvolacieho súdu neuniklo, hoci v občianskom\nsúdnom konaní vychádza z prezumpcie vysokého profesionálneho a etického výkonu advokácie (najmä\n§ 5 ods. 2 OSP v spojení s § 18 ods. 2 a 3 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a\ndoplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní /živnostenský zákon/ v znení neskorších\npredpisov), že právny zástupca (konkrétne jeho substituent) zastupoval na pojednávaní na Krajskom\nsúde v Košiciach dňa 01. júna 2015 opakovane v právne obdobných veciach, čo bolo uvedeným\nkrajským súdom na základe vykonanej lustrácie aj potvrdené. Následne zo spisov Najvyššieho súdu\nsp. zn. 10SZa/5/2015 a 10SZa/6/2015 vyplýva, že vyššie požadovaná doprava právneho zástupcu\nnavrhovateľa bola už priznaná, a preto v tejto časti (t. j. suma 116,05 €) konajúci súd nemohol žiadosti\nako evidentne v rozpore s ustanovením § 142 ods. 1 v spojení s § 246 ods. 1 OSP podanej vyhovieť.\nAk by ju priznal, potom by potvrdil duplicitnú náhradu, ktorej právnu opodstatnenosť právny zástupca\nopomenul objasniť.\nPodľa § 142 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 OSP účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná\nnáhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci\núspech nemal.\n51. Ďalej Najvyšší súd musí zdôrazniť aj ďalšiu procesnú zásadu, ktorá moderuje priznanú výšku\nnáhrady trov konania, a to dôvody hodné osobitného zreteľa (§ 250k ods. 1 in fine OSP) vyplývajúce\nzo súdneho spisu.\nNajvyšší súd už vyššie zdôraznil tú skutočnosť, že právny zástupca poskytol v rovnaký čas procesnoprávnu pomoc v 3 skutkovo a právne takmer totožných veciach (viď bod č. 7), ktoré Najvyšší\nsúd rozhodoval nielen v tomto konaní ale aj v konaniach vedených pod sp. zn. 10SZa/5/2015 a\n10SZa/6/2015. V obidvoch posledne uvedených odvolacích súdnych konaniach Najvyšší súd priznal\nprávnym zástupcom uplatnenú náhradu za 2 úkony právnej pomoci, ktoré uvedený právny zástupca\nspojil s cestovnými náhradami a s náhradou za stratu času, čo v prejednávanej veci predstavuje celkovú\nsumu 551,44 €.\n52. Hoci právny zástupca zaslal odvolaciemu súdu formulár Záznam z porady s klientom zo dňa\n04.06.2015 (č. l. 73) s veľmi strohým obsahom, ktorej sa obaja mali osobne zúčastniť, tak neodôvodnil,\nprečo bolo nutné do miesta zaistenia, t. j. ÚPZC Sečovce, ktoré je navyše od sídla prvostupňového súdu\nv Košiciach vzdialené iba cca 40km, vykonať na tretí deň, t. j. v sobotu, po pojednávaní a vyhlásení\nrozsudku 01.06.2015 (t. j. utorok) novú cestu zo Žiliny do takto mimoriadne vzdialeného miesta (právny\nzástupca udáva 566 km s príslušnou stratou času). V súvislosti s uvedeným musí Najvyšší súd opätovne\npripomenúť, že v rovnaký čas právny zástupca poskytoval právnu pomoc nielen navrhovateľovi ale aj\niným dvom klientom v ÚPZC Sečovce so skutkovo a právne takmer totožnými zaisteniami.\nPrávny zástupca však na podporu svojej žiadosti o priznanie aj týchto náhrad nepredložil odvolaciemu\nsúdu dostatočné argumenty, ktoré by osvedčili, že aj v tejto situácii bolo nutné takéto úkony spojené s\ncestovnými výdavkami uskutočniť, lebo v opačnom prípade by poskytnuté zastúpenie nebolo účelné. V\n\ntomto vidí konajúci súd dôvody hodné osobitného zreteľa, v zmysle ktorých musí chrániť odporcu pred\nuložením nadmernej a neopodstatnenej povinnosti na náhradu trov konania. Preto požadovanú náhradu\nv takto vyčíslenej sume vrátane DPH skrátil na celkovú sumu.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}