{"guid": "cb2d8431-656b-4d75-bc61-3d53c28089ec:3d9e5bf8-4abf-4887-b49b-f426bbd11302", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2015:7015200311.1", "spisova_znacka": "10Sža/21/2015", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sža/21/2015 z 6. 5. 2015", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 6. mája 2015, sp. zn. 10Sža/21/2015, ECLI:SK:NSSR:2015:7015200311.1", "identifikacne_cislo": "7015200311", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Elena Berthotyová", "sudca_id": 131, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-elena-berthotyova-131", "datum_vydania": "2015-05-06", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Opravné prostriedky proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-88a.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 88a ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-88a.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/404-2011/paragraf-88a"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2011/404#paragraf-88a"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/3d9e5bf8-4abf-4887-b49b-f426bbd11302", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:7015200311.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2015:7015200311.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2015:7015200311.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n10Sža/21/2015\n7015200311\n06. 05. 2015\nJUDr. Elena Berthotyová\nECLI:SK:NSSR:2015:7015200311.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nV MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Berthotyovej\nPhD. a z členiek JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Jany Henčekovej PhD. v právnej veci navrhovateľa:\nM. V., narodený XX.X.XXXX, štátna príslušnosť Indická republika (E. F., nar. XX.X.XXXX), zastúpený:\nAdvokátska kancelária Škamla, s.r.o., Makovického 15, Žilina, proti odporcovi: Ministerstvo vnútra\nSlovenskej republiky, Prezídium policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo\nhraničnej a cudzineckej polície Prešov, Oddelenie hraničnej kontroly PZ Košice - letisko, 041 75\nKošice - letisko, o preskúmanie rozhodnutia odporcu č. PPZ-HCP-P09-126-012/2015 zo dňa 2.3.2015,\nna odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 24. marca 2015 č. k.\n3Sp/13/2015-28, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 24. marca 2015 č. k.\n3Sp/13/2015-28 p o t v r d z u j e.\nNavrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.\nodôvodnenie:\nI.\nPREDMET KONANIA\nKrajský súd v Košiciach rozsudkom uvedeným vo výroku tohto potvrdil rozhodnutie č. PPZ-HCPPO9-126-012/2015 zo dňa 2.3.2015, ktorým odporca zaistil navrhovateľa podľa ust. § 88a ods. 1\npísm. b/ zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v\nznení neskorších predpisov, dňom 2.3.2015, najviac do 2.8.2015 a podľa § 88 ods. 5 zákona o pobyte\ncudzincov umiestnil ho v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach.\nKrajský súd v dôvodoch rozsudku uviedol, že navrhovateľ uplatnil nasledujúce námietky:\n1/ nesúhlas s postupom odporcu, že konal v zmysle čl. 5 ods. l písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd,\n2/ podľa názoru navrhovateľa je jeho pobyt na území SR legálny,\n3/ nezákonný postup pri zaistení, bez dotazu na MÚ MV SR, preto správny orgán nemal ako vedieť, že\nnavrhovateľa bolo potrebné zaistiť za účelom azylového konania,\n\n4/ navrhovateľ sa snažil svoj pobyt legalizovať, chcel mať status nelegálneho migranta, má záujem na\ntom, aby mu bola poskytnutá medzinárodná ochrana,\n5/ rozhodnutie je nezrozumiteľné a nepreskúmateľné, navrhovateľ nemal možnosť sa vyjadriť k\npodkladom rozhodnutia,\n6/ nepreukázané riziko úteku navrhovateľa.\nKrajský súd v dôvodoch rozhodnutia uviedol, že jeho úlohou súdu bolo preskúmať zákonnosť\nnapadnutého rozhodnutia odporcu v intenciách námietok navrhovateľa uvedených v opravnom\nprostriedku, ktorými boli jeho námietky pod bodmi 1-6.\nPo preskúmaní rozhodnutia o zaistení zo dňa 2.3.2015 zistil, že opravný prostriedok nebol dôvodný.\nPo citácii ustanovení § 3 ods. 1, § 3 ods. 4 prvá veta a § 47 ods. 3 SP Správneho poriadku dospel k\nzáveru, že v danom prípade podkladom pre vydanie napadnutého rozhodnutia zo dňa 2.3.2015 bola\nzápisnica o vyjadrení účastníka konania zo dňa 4.3.2014 č. PPZ-HCP-P09-126-012/2015, z obsahu\nktorej vyplýva, že navrhovateľ bol štátnym príslušníkom Indickej republiky, nemal platný cestovný pas\na bol na letisku v Košiciach zaistený z dôvodu, že v predchádzajúcom konaní o udelenie azylu z\npobytového tábora utiekol, bol vrátený z Belgicka v zmysle Dublinského dohovoru. Už v Belgicku vedel,\nže bude vrátený na územie SR. V skutočnosti nemal záujem sa vrátiť na územie SR. Migrovanie po\nčlenských štátoch EÚ bolo uskutočňované prevádzačmi. Mal iba 70,- Eur finančnú hotovosť.\nKrajský súd poukázal na to, že podľa platnej právnej úpravy zákona o pobyte cudzincov účinnej ku dňu\nzaistenia - 2.3.2015, pre účely inštitútu zaistenia platí ust. § 88a citovaného zákona o pobyte cudzincov.\nPodľa ustanovenia § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť\nžiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné\nprostriedky na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré\nby bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku.\nPodľa ust. § 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie\nštátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie\nzaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie podľa osobitného predpisu nie je zaistením\nštátneho príslušníka tretej krajiny dotknuté.\nKrajský súd uviedol, že z obsahu administratívneho spisu zistil, že tvrdenia navrhovateľa uvedené v\nopravnom prostriedku neobstoja ani po skutkovej, ani po procesnej stránke.\nSprávnemu orgánu sa vytýka najmä to, že bez akéhokoľvek odôvodnenia v otázke žiadosti o udelenie\nazylu a skúmania jeho obsahovej náležitosti nie je v rozhodnutí odôvodnená potreba zaistenia\nnavrhovateľa, ako aj v súvislosti s rizikom úteku, keď pôvodné azylové konanie bolo skončené v roku\n2007.\nV danom prípade ide podľa krajského súdu o utečenca, ktorý migruje medzi členskými štátmi EU od roku\n2006, prvýkrát požiadal o azyl na území Slovenskej republiky, pričom azylové konanie bolo zastavené\npre nesúčinnosť navrhovateľa, a v podstate ktorý nemal záujem ostať na území Slovenskej republiky. Z\nBelgicka bol vrátený na územie Slovenskej republiky, kde nemá žiadne rodinné väzby, je bez peňažných\nprostriedkov /iba hotovosť 70,- EUR/, čím nebola splnená podmienka na medzinárodnú ochranu podľa\nNariadenia Európskeho parlamentu a Rady /EU/ č. 604/2013.\nNavrhovateľ nemá povolené pobyty na území štátov EÚ, pracuje nelegálne, krátkodobo, teda útekom\nz krajiny pôvodu sú jeho ekonomické záujmy. Mení svoju identitu, čo potvrdzuje zápisnica o vyjadrení\núčastníka konania č. PPZ-HCP-P09-126-011/2015 zo dňa 2.3.2015, pas znel na údaje: M. V., nar.\nXX.X.XXXX, IND, Indická republika, posledné konanie sa viedlo pod údajom: E. F., nar. XX.X.XXXX,\nIND, Indická republika. V uvedenej zápisnici tiež uviedol, že si je vedomý toho, že bude zaistený ako\nžiadateľ o azyl na území Slovenskej republiky. Jeho cieľovou krajinou bolo Taliansko. Žiadateľ o azyl\nodmietal dobrovoľný návrat do krajiny pôvodu.\n\nNa rozdiel od nadnárodných aktov vymenovaných v opravnom prostriedku, zákona o pobyte cudzincov\nv ust. § 1 a 2 a § 88a ods. 1 písm. b/, sa vzťahuje na tretích štátnych príslušníkov, okrem iného aj v\notázkach udeľovania azylu. Z obsahu administratívneho spisu je podľa krajského súdu preukázané, že\nv konkrétnom prípade ide o migranta, ktorý bol na základe Dublinského dohovoru vrátený na územie\nSlovenskej republiky a preto, ak odporca navrhovateľa zaistil, konal podľa ust. § 88a ods. 1 písm. b/\nzákona o pobyte cudzincov v súlade s touto právnou úpravou. Krátkodobé pozbavenia osobnej slobody\nnavrhovateľa v zmysle citovanej právnej úpravy totiž plne zodpovedá zisteniu správneho orgánu, že\nvzhľadom na konanie žiadateľa o azyl v predchádzajúcom období, existuje tu riziko jeho úteku z územia\nSlovenskej republiky, pretože sám nemá záujem legalizovať svoj pobyt na území Slovenskej republiky,\nako to tvrdí zástupca navrhovateľa. Iné dôkazy zástupca navrhovateľa v tomto konaní nepredložil.\nŽiadosť o azyl na území SR aj súd považoval za účelovú.\nK samotnému azylovému konaniu krajský súd zaujal neformálne stanovisko, že v prípade navrhovateľa\nje neopodstatnená námietka zástupcu navrhovateľa, že pobyt navrhovateľa na území SR je legálny, v\ndôsledku toho, že vstup na územie SR bol realizovaný na základe Nariadenia Európskeho parlamentu\na Rady /EÚ/ č. 604/2013 zo dňa 26.6.2013. Uvedeným nariadením sa iba stanovujú kritériá a\nmechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu\npodanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských\nštátov. V tomto prípade zodpovedným členským štátom bola Slovenská republika, ktorá na základe\nvnútroštátneho predpisu využila zákonný spôsob na zaistenie navrhovateľa, v dôsledku rizika jeho\núteku a súčasne zistenia okolností pre udelenie azylu. V dôsledku toho nie je opodstatnená námietka\nzástupcu navrhovateľa týkajúca sa Európskeho dohovoru o ľudských právach, čl. 5, bod. 1 písm. f/,\nnaviac v prípade, ak útek navrhovateľa z krajiny pôvodu nebol z dôvodov rasových, národnostných alebo\nnáboženských, zastavania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a\nvzhľadom na tieto obavy sa nemohol a nechce vrátiť do Indickej republiky alebo bol v tejto krajine\nprenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.\nV administratívnom spise je tiež zaevidovaná korešpondencia medzi MU MV SR a policajným orgánom,\npričom samotný dublinský transfer bol uskutočnený na základe podkladu MÚ MV SR. Navrhovateľ bol\npoučený o svojich právach a povinnostiach, bol mu ustanovený tlmočník a o podklade rozhodnutia bol\nupovedomený pri spisovaní zápisnice dňa 2.3.2015, preto námietka právneho zástupcu navrhovateľa o\nnemožnosti sa vyjadriť k podkladom rozhodnutia je prinajmenšom klamlivá.\nNavrhovateľ doposiaľ ani nepreukázal dostatočný dôvod na svoj nezákonný vstup alebo nelegálnu\nprítomnosť na území členských štátov EU v rozsahu čl. l Ženevského dohovoru, v nadväznosti na článok\n31, ods. 1 a 2.\nZ uvedených dôvodov krajský súd považoval námietky navrhovateľa uvedenými pod bodmi 1/ - 6/ za\nneopodstatnené a rozhodnutie odporcu potvrdil.\nII.\nStručné zhrnutie odvolacích dôvodov navrhovateľa\nProti uvedenému rozsudku podal odporca včas odvolanie. Navrhovateľ s uvedeným rozhodnutím vyjadril\nv celom rozsahu nesúhlas z dôvodov, že krajský súd dospel na základe vykonaných dôkazov k\nnesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho\nposúdenia veci.\nPoukázal na to, že k námietke navrhovateľa uvedenej pod bodom č. 1 krajský súd uviedol, že na rozdiel\nod nadnárodných aktov vymenovaných v opravnom prostriedku zákon o pobyte cudzincov v § 1 a 2 a §\n88a ods. 1 písm. b) sa vzťahuje na tretích štátnych príslušníkov, okrem iného aj v otázkach udeľovania\nazylu.\nZ vyššie uvedeného nezrozumiteľného konštatovania krajského súdu nie je podľa navrhovateľa možné\ndospieť k záveru, ako sa súd vysporiadal s námietkami, že Európsky dohovor o ochrane ľudských práv\na základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) má aplikačnú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky\na právnymi aktmi Európskej únie. Taktiež nemožno zistiť, ako sa krajský súd vysporiadal s námietkou,\nže zaistenie navrhovateľa ako žiadateľa o azyl je nezákonné, nakoľko je v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm.\n\nf) Dohovoru, pretože navrhovateľ sa už nachádza na území Slovenskej republiky ako žiadateľ o azyl a\nnevedie sa proti nemu konanie o administratívnom vyhostení alebo vydaní.\nNavrhovateľ poukázal na to, že na strane č. 12 napadnutého rozhodnutia krajský súd uvádza, že\nzaujal „neformálne stanovisko“, v ktorom uvádza, že námietka navrhovateľa, týkajúca sa čl. 5 ods. 1\npísm. f) Dohovoru je neopodstatnená, nakoľko útek navrhovateľa z krajiny pôvodu nebol z dôvodu\nrasových, národnostných alebo náboženských, zastávania politických názorov alebo príslušnosti k\nurčitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemohol a nechce vrátiť do Indickej republiky\nalebo bol v tejto krajine prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.\nKeďže OSP neupravuje pojem „neformálne stanovisko“, navrhovateľ sa domnieva, že skutočnosti\nuvedené v tomto neformálnom stanovisku nie sú súčasťou odôvodnenia rozhodnutia, nakoľko\nodôvodnenie rozhodnutia musí byť presvedčivé a nemôže obsahovať „neformálne stanoviská“ súdu vo\nvzťahu k námietkam proti rozhodnutiu, ktorým bol navrhovateľ pozbavený osobnej slobody.\nZ dôvodu právnej istoty však k neformálnemu stanovisku súdu navrhovateľ uviedol, že krajský súd\nnesprávne právne posúdil vec, ak dospel k záveru, že opodstatnenosť námietky navrhovateľa, že jeho\npozbavenie osobnej slobody je v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru akokoľvek závisí na tom, z\nakých dôvodov opustil svoju domovskú krajinu.\nĎalej krajský súd vo svojom neformálnom stanovisku uvádza, že: „V tomto prípade zodpovedným\nčlenským štátom bola Slovenská republika, ktorá na základe vnútroštátneho predpisu využila zákonný\nspôsob na zaistenie navrhovateľa v dôsledku rizika jeho úteku a súčasne zistenia okolností pre udelenie\nazylu“. V dôsledku toho nie je opodstatnená námietka zástupcu navrhovateľa týkajúca sa čl. 5 ods. 1\npísm. f) Dohovoru.\nPodľa navrhovateľa z uvedeného vyplýva, že krajský súd sa nevysporiadal s námietkami navrhovateľa\nohľadne aplikačnej prednosti medzinárodných zmlúv o ľudských právach ani v „neformálnom\nstanovisku“.\nNapadnuté rozhodnutie krajského súdu je podľa navrhovateľa nezákonné, nakoľko z neho nevyplýva,\nako sa súd vysporiadal s námietkami navrhovateľa, týkajúcich sa rozporu zákonnosti jeho zaistenia ako\nžiadateľa o azyl s Dohovorom.\nMá za to, že krajský súd prvého nesprávne právne posúdil vec, ak dospel k záveru, že zaistenie\nnavrhovateľa je v súlade s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru.\nNavrhovateľ v podanom opravnom prostriedku namietal, že z rozhodnutia odporcu o zaistení\nnavrhovateľa za účelom zistenia skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu chýba\nv rozhodnutí odporcu akékoľvek zodpovedajúce odôvodnenie - rozhodnutie odporcu je teda z tohto\ndôvodu nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.\nK tejto námietke krajský súd uviedol, že v administratívnom spise je tiež zaevidovaná korešpondencia\nmedzi MÚ MV SR a policajným orgánom, pričom samotný dublinský transfer bol uskutočnený na základe\npodkladu MU MV SR.\nMá za to, že krajský súd nesprávne právne posúdil vec, keď dospel k záveru, že námietka navrhovateľa\nuvedená v bode č. 2 opravného prostriedku je nedôvodná, nakoľko predmetom súdneho prieskumu\nbolo samotné rozhodnutie odporcu sp. zn.: PPZ-HCP-PO9-126-OI2/2015 zo dňa 2.3.2015 a nie obsah\nadministratívneho spisu, na ktorého podklade bolo toto rozhodnutie vydané.\nNavyše, navrhovateľ v opravnom prostriedku namietal, že z napadnutého rozhodnutia nie je možné\nzistiť, ako vôbec odporca dospel k záveru, že navrhovateľa je potrebné zaistiť za účelom zistenia\nskutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu. Nie je teda zrejmé, aký súvis má\nkorešpondencia medzi MU MV SR a odporcom vo veci dublinského transferu s potrebou zaistenia\nnavrhovateľa za účelom zistenia skutočností v azylovom konaní. Rozhodnutie odporcu o zaistení\nnavrhovateľa neobsahuje žiadnu zmienku o tom, že by ho niekedy MU MV SR požiadal o zaistenie\nnavrhovateľa.\n\nZ rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sža/5/2015 zo dňa 6.2.2015 vyplýva,\nže v prípade zaistenia žiadateľa o azyl podľa § 88a zákona o pobyte cudzincov nemôže v záujme\npresvedčivosti rozhodnutia o zaistení žiadateľa o azyl v jeho odôvodnení absentovať zmienka o takých\nskutočnostiach, ktoré by naplnenie citovaného zákonného účelu zaistenia dostatočne a zrozumiteľne\nodôvodňovali, napr. na základe čoho vyvstala potreba zisťovania skutočností týkajúcich sa žiadosti o\nazyl, či išlo o súčinnosť s Migračným úradom, prípadne na aké skutočnosti malo byť zisťovanie vykonané.\nRozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa vyššie uvedené skutočnosti neobsahuje. Rozhodnutie\nkrajského súdu, v ktorom dospel k záveru, že rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa obsahuje\nnáležité odôvodnenie potreby zaistenia navrhovateľa za účelom zistenia skutočností, týkajúcich sa jeho\nžiadosti o azyl, je nezákonné a nepresvedčivé.\nV podanom opravnom prostriedku navrhovateľ namietal, že z rozhodnutia odporcu vyplýva, že tento\nnemal ustálené, čo je účelom zaistenia podľa § 88a ods. 1,\npísm. b) zákona o pobyte cudzincov, nakoľko v napadnutom rozhodnutí odporca\nuvádzal, že účelom zaistenia je riziko úteku navrhovateľa.\nK tejto námietke navrhovateľa sa krajský súd v napadnutom rozhodnutí nevyjadril.\nPodľa navrhovateľa, že rozhodnutie krajského súdu je nezákonné, nakoľko vyriešenie otázky, čo je\núčelom zaistenia navrhovateľa, je pre vec podstatné.\nZ rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sža/5/2015 zo dňa 6.2.2015 vyplýva,\nže: „Z obsahu citovaného ustanovenia (§ 88a ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov) je zrejmé,\nže účelom zaistenia v zmysle citovaného ustanovenia je zistenie skutočností, na ktorých je založená\nžiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať. V rozpore s uvedeným však\nvyznieva konštatovanie odporcu v odôvodnení jeho rozhodnutia o tom, že „správny orgán prehodnocoval\naj skutočnosť, či trvá účel zaistenia, t.j. či trvá riziko úteku účastníka konania“, čo vzhľadom na to, že\ntakýto dôvod nepredstavuje samostatný účel zaistenia žiadateľa o azyl v zmysle § 88a zákona o pobyte\ncudzincov, nepochybne vyvoláva pochybnosti o dostatočnom ustálení si predmetu konania zo strany\nsprávneho orgánu. Takéto pochybenie v spojení s neprehľadnosťou kontextu rozhodnutia z hľadiska\nrelevantnosti použitej argumentácie citovaním právnych a politických dokumentov bez naznačenia\npriamej súvislosti k použitým zákonným dôvodom zaistenia a chronológii prípadu vykazuje znaky\nzmätočnosti a tým nepreskúmateľnosti rozhodnutia, čo nemalo ujsť pozornosti súdu prvého stupňa a\nkrajský súd mal na túto vadu prihliadnuť aj bez námietok navrhovateľa, pretože uvedená vada mala\nnepochybne vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia“.\nZ dôvodu, že sa krajský súd vôbec nezaoberal vyššie uvedenou námietkou navrhovateľa v súvislosti\ns vadou, ktorá mala nepochybne vplyv na zákonnosť rozhodnutia, je rozhodnutie súdu prvého stupňa\nnezákonné.\nV prípade úspechu vo veci si navrhovateľ uplatnil náhradu trov konania vo výške 1629,41 EUR.\nIII.\nVyjadrenie odporcu k odvolaniu navrhovateľa\nNavrhovateľ sa k odvolaniu odporcu vyjadril tak, že zotrval na svojom stanovisku pod č. p. PPZHCP-PO9-126-025/2015 zo dňa 17.3.2015 a žiadal o jeho akceptáciu pri posudzovaní odvolania proti\nrozsudku krajského súdu. Navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu\npotvrdil.\nIV.\nPrávny názor NS SR\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie\nkrajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona\n\nč. 757/2004 Z.z.) dospel k záveru, že rozhodnutie krajského súdu je potrebné potvrdiť. Rozhodol\nbez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP s tým, že deň\nvyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 6. mája 2015 (§ 156 ods.\n1 a ods. 3 OSP).\nV predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského\nsúdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa podľa § 88a ods. 1 písm. b/\nzákona o pobyte cudzincov, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako\nsúd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci\nodvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či odvolacie\nnámietky odporcu sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.\nPodľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných\nprostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.\nPodľa § 250l ods. 1 OSP sa v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných\nprostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutia správnych orgánov, postupuje podľa tretej hlavy piatej\nčasti Občianskeho súdneho poriadku „Rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam\nsprávnych orgánov“. Pokiaľ v tretej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku nie je ustanovené\ninak, použije sa primerane ustanovenie druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku s\nvýnimkou § 250a (§ 250l ods. 2 OSP).\nPodľa § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie\nazylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky na účel\nzistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia\nnebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku.\nRizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo\npriamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä\nak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa zákona o pobyte cudzincov alebo\nak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.\nPodľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas\nnevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov.\nPodľa § 88a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov žiadateľ o udelenie azylu môže byť zaistený na čas\nnevyhnutne potrebný, pokiaľ trvajú dôvody podľa ods. 1. Celkový čas zaistenia žiadateľa o udelenie\nazylu podľa § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov nesmie presiahnuť 6 (šesť) mesiacov.\nPodľa § 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie\nštátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie\nštátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie podľa zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle“) nie je zaistením štátneho\npríslušníka tretej krajiny dotknuté.\nNa základe skutočností zistených v konaní o zaistení navrhovateľa odporca usúdil, že reálne riziko úteku\núčastníka konania existuje a trvá, nakoľko navrhovateľ porušil povinnosti vyplývajúce mu ako žiadateľovi\no azyl zo zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle, ako aj ostatných právnych noriem spojených s azylovou\nprocedúrou, pričom utiekol z územia Slovenskej republiky do Talianska a následne do Belgicka. Odporca\nusúdil, že navrhovateľ svojou žiadosťou o azyl na území SR má snahu o legalizáciu pobytu na území\nSR a jednak má snahu dostať sa do azylového tábora, kde má voľný režim pohybu žiadateľa o azyl a\ntento voľný režim by vzápätí využil na útek. Po zhodnotení dôkaznej situácie podľa odporcu reálne riziko\núteku účastníka konania v konaní o udelení azylu trvá a existuje dôvodné podozrenie, že navrhovateľ\nsa opäť pokúsi o útek z územia SR.\nNa základe uvedeného odporca rozhodol o zaistení navrhovateľa na účel zistenia tých skutočností, na\nktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä\nak existuje riziko jeho úteku.\n\nNavrhovateľ napadol rozsudok krajského súdu z dôvodov, že krajský súd neúplne zistil skutkový stav\nveci, dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu\nvychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.\nK námietke navrhovateľa, že krajský súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym\nskutkovým zisteniam, nakoľko jeho pozbavenie osobnej slobody je v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f)\nDohovoru považuje odvolací súd za dôležité uviesť, že uvedenú námietku vyhodnotil odvolací súd ako\nnedôvodnú.\nZo samotnej podstaty preskúmavacieho súdneho konania, ktoré smeruje k prieskumu správneho\nkonania vyplýva, že administratívny spis je obrazom a výsledkom správneho konania, pretože dokladá\njeho priebeh a skutkový stav, ktorý tu bol v dobe rozhodovania správneho orgánu. Zásadne pritom\nplatí, že skutkové dôvody, o ktoré sa opiera správne rozhodnutie musia byť podložené obsahom\nadministratívneho spisu - v opačnom prípade by bolo správne rozhodnutie, ktoré vzišlo za takéhoto\nkonania nepreskúmateľným pre nedostatok dôvodov. Ďalšie zisťovanie skutkového stavu veci až v\nkonaní pred súdom nie je vylúčené (§ 250i ods. 1 OSP), pretože súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné\nna preskúmanie napadnutého rozhodnutia.\nPokiaľ však krajský súd vychádzal pri rozhodovaní iba z obsahu administratívneho spisu, nemožno\ntakémuto postupu principiálne nič vytknúť. Navrhovateľ v odvolaní proti rozsudku krajského súdu\nnamietal, že v danej právnej veci rozhodnutie odporcu je v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru,\npretože jeho zaistenie závisí na tom, z akých dôvodov opustil svoju domovskú krajinu.\nPodľa čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno\npozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným\nzákonom: zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému\nvstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.\nPodľa čl. 31 Dohovoru o právnom postavení utečencov (vyhláseného pod č. 319/1995 Z.z.) sa zmluvné\nštáty zaviazali, že za predpokladu, že utečenci, ktorí vstúpili na ich územie alebo sa na ňom nachádzajú\nbez povolenia sa sami bezodkladne prihlásia a preukážu dostatočný dôvod na svoj nezákonný vstup\nalebo prítomnosť, nebudú ich štáty trestne stíhať pre nezákonný vstup alebo pre prítomnosť utečencov,\nktorí prichádzajú priamo z územia, kde ich život alebo ich sloboda boli ohrozené podľa článku 1 tohto\ndohovoru (ods. 1). Rovnako sa zmluvné štáty zaviazali, že „nebudú na pohyb takýchto utečencov\nuplatňovať iné obmedzenia, než sú nevyhnutné, a takéto obmedzenia budú uplatňovať iba dovtedy, kým\nsa ich postavenie v štáte neupraví alebo kým nedostanú povolenie na vstup do iného štátu. Zmluvné\nštáty poskytnú takýmto utečencom primeranú lehotu a všetky potrebné prostriedky na získanie povolenia\nna vstup do iného štátu.“ (ods. 2).\nV zmysle odporúčania Rady Európy [Odporúčanie Rady ministrov Rec(2003)5 zo 16.04.2003] sa\nzaistenie žiadateľov o azyl má okrem iného uskutočniť iba po dôkladnom preskúmaní jeho nevyhnutnosti\nv každom jednotlivom prípade a obmedzenie osobnej slobody (org. measure of detention) žiadateľov\no azyl má byť pravidelne preskúmavané súdom v súlade s čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd (bod 4 a 5).\nPodľa názoru odvolacieho súdu štáty majú nepopierateľné suverénne právo kontrolovať vstup cudzincov\na ich pobyt na svojom území. Nevyhnutnou súčasťou tohto práva je oprávnenie štátov zadržať\npotenciálnych imigrantov. Ich zadržanie môže byť zlučiteľné s čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru. Dokiaľ štát\nnepovolí vstup na svoje územie, je takýto vstup nepovolený v zmysle čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru a\nzadržanie osoby, ktorá si praje na územie štátu vstúpiť (pričom potrebuje na to príslušné povolenie, ktoré\nešte nemá), môže byť považované za realizované preto, aby sa „zabránilo jej nepovolenému vstupu na\núzemie štátu“.\nMožno preto konštatovať, že zaistenie sťažovateľa je ratione materiae súčasťou čl. 5 ods. 1 písm. f/\nDohovoru.\nPrípady pozbavenia slobody v zásade vyžadujú, aby bola periodicky kontrolovaná ospravedlniteľnosť\nich ďalšieho trvania. Účelom čl. 5 ods. 4 Dohovoru je umožniť osobe pozbavenej slobody domáhať\nsa toho, aby súd preskúmal, či toto pozbavenie slobody je zákonné. Vzhľadom na to, že naplnenie\n\npodmienok ustanovených zákonom sa v čase vyvíja (najmä pokiaľ ide o existenciu relevantných a\ndostatočných dôvodov pozbavenia slobody), mala by byť zaistená možnosť domáhať sa takej kontroly\nopakovane v určitých primeraných intervaloch. Podľa Európskeho súdu pre ľudské práva čl. 5 ods.\n4 Dohovoru zakotvuje procesnú záruku najmä proti pokračovaniu pozbavenia slobody, ktoré - hoci\nbolo pôvodne nariadené zákonným spôsobom - sa potom mohlo stať nezákonným a stratiť akékoľvek\nopodstatnenie. Požiadavky na urýchlené rozhodovanie o pozbavení slobody a na periodickú súdnu\nkontrolu v primeraných intervaloch majú svoje opodstatnenie v tom, že zabezpečujú, aby zadržaná\nosoba nemusela byť vystavená nebezpečenstvu, že zostane zadržovanou aj dlho po tom, ako jej\npozbavenie slobody prestalo byť ospravedlniteľné (Shishkov proti Bulharsku z 09.01.2003, § 88).\nPodobne možno smerom k už vymedzeným požiadavkám z čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru poukázať na\nďalšie rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, napríklad na Saadi proti Spojenému kráľovstvu,\nrozsudok Veľkej komory, 29.01.2008, č. 13229/03 (najmä § 45), Amuur proti Francúzsku, rozsudok,\n25.06.1996, č. 19776/92 (najmä § 43), Abdolkhani a Karimnia proti Turecku, rozsudok, 22.09.2009, č.\n30471/08, či Z.N.S. proti Turecku, rozsudok, 19.01.2010, č. 21896/08 (najmä § 56 a § 63).\nPodľa čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, ktorý má v zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky\nprednosť pre zákonmi Slovenskej republiky, možno osobu pozbaviť osobnej slobody na základe postupu\nustanoveného zákonom vtedy, ak ide o zákonné zatknutie, či iné pozbavenie osobnej slobody, aby\nsa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o\nvypovedaní alebo vydaní. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby mohlo\nbyť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť efektívne a účelné.\nTeda, aby bolo pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané zákonom\nstanoveným postupom a musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené\nsúčasne. Pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody\nnavrhovateľa.\nNapadnuté rozhodnutie, ktorým odporca podľa § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov rozhodol\no zaistení navrhovateľa na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie\nazylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku je vzhľadom na\nvyššie uvedené možno považovať podľa odvolacieho súdu za riadne odôvodnené v zmysle § 47 ods.\n3 zákona č. 71/1967 Zb.\nZ rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža/94/2010 vyplýva, že správny orgán\nmusí v odôvodnení rozhodnutia opísať predmet konania, poukázať na skutkové zistenia, uviesť dôkazy,\nz ktorých vychádzal a ako sa vyporiadal s návrhmi na vykonanie dôkazov zo strany účastníkov,\nprípadne s ich námietkami k vykonaným dôkazom. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odporcu\ntieto atribúty spĺňa. Je nesporné, že odporca pri rozhodovaní o zaistení prihliadol aj na tzv. „návratovú\nsmernicu“ (smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných normách a postupoch\nv členských štátoch pri navracaní neoprávnene pobývajúcich štátnych príslušníkoch tretích krajín).\nČlánok 15 smernice ustanovuje, kedy je možné zaistiť cudzinca, voči ktorému prebieha konanie o\nnávrate a to bez ohľadu na to, či bolo vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení, uložený trest\nvyhostenia, či sa tak stalo za účelom readmisie, prípadne na účely výkonu prevozu podľa osobitného\nzákona. Uvedený článok sa vzťahuje na zaistenie cudzinca bez ohľadu na účel zaistenia. V článku 15\nsmernice sú uvedené len dva dôvody zaistenia existencia rizika úteku alebo vyhýbanie sa, či bránenie\nprocesu prípravy návratu alebo odsunu.\nToto ustanovenie je v zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdneho dvora povinný dodržiavať aj\nodporca. Z rozhodnutia odporcu je zrejmé, že odporca objasnil v čom vidí existenciu rizika úteku\nnavrhovateľa.\nV zmysle článku 15 ods. 1 smernice môžu členské štáty zaistiť iba štátneho príslušníka tretej krajiny, o\nktorého navrátenie prebieha konanie, a to za účelom prípravy návratu alebo o výkone vyhostenia, najmä\nv prípadoch kde hrozí nebezpečenstvo skrývania alebo sa štátny príslušník tretej krajiny vyhýba príprave\nnávratu, či uskutočňovania vyhostenia alebo ho inak sťažuje. K zaisteniu je možné prikročiť len vtedy,\npokiaľ nemôžu byť v konkrétnom prípade uplatnené iné dostatočne účinné avšak miernejšie opatrenia.\n\nOdporca sa zaoberal možnosťou uloženia miernejších opatrení po zistení, že navrhovateľ nemá na\núzemí Slovenskej republiky žiadne rodinné väzby, nemá dostatočné finančné prostriedky, nemá na\núzemí Slovenskej republiky rezervované ubytovanie alebo zabezpečené zamestnanie, nebola mu\nuložená povinnosť v zmysle § 89 zákona.\nZ obsahu administratívneho spisu odporcu je zrejmé, že odporca pri rozhodovaní o zaistení\nnavrhovateľa vychádzal z dôkazných prostriedkov - z informácie o Dublinskom transfere č. p.: PPZHCP-OCP1-2014/000997-022, zo zápisníc o vyjadrení účastníka konania, z výsledkov lustrácie v\ninformačných systémoch MV SR a z rozhodnutia Migračného úradu MV SR zo dňa 28.6.2006, kedy\nbolo konanie vo veci udelenia azylu na území Slovenskej republiky podľa § 19 ods. 1 písm. f/ zákona\no azyle zastavené.\nPodľa § 4 ods. 6 zákona o azyle cudzinec, ktorý nie je žiadateľom, ale je vrátený na územie Slovenskej\nrepubliky z dôvodu, že na konanie o udelenie azylu je príslušná Slovenská republika, považuje sa za\nžiadateľa okrem cudzinca, ktorého žiadosť o udelenie azylu na území Slovenskej republiky bola už v\nminulosti zamietnutá ako neprípustná alebo ako zjavne neopodstatnená alebo ktorému sa neudelil azyl;\nkonanie o udelenie azylu sa začína vstupom cudzinca na územie Slovenskej republiky.\nPodľa odvolacieho súdu odporca sa v konaní o zaistení navrhovateľa, ktorý bol v postavení žiadateľa\no azyl dôsledne riadil zákonom o pobyte cudzincov (§ 88a ods. 1 písm. b/ zákon o pobyte cudzincov),\nako aj Smernicou Európskeho parlamentu a rady 2013/33/EÚ z 26.06.2013, ktorou sa stanovujú normy\npre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu. Odporca dôsledne aplikoval závery rozhodnutia\nSúdneho dvora Európskej únie zo dňa 30.05.2013 (vec Mehmet Arslan proti Polícia ČR, C-534/11,\ndostupný na http://curia.europa.eu; ďalej len vec A), z ktorého vyplýva, že pokiaľ cudzinec zaistený podľa\nzákona o pobyte cudzincov požiada o udelenie medzinárodnej ochrany, pokiaľ je táto žiadosť podaná\núčelovo (slovami Súdneho dvora „iba s cieľom pozdržať alebo zmariť výkon rozhodnutia o navrátení“) a\npokračovanie zaistenia je naďalej objektívne nutné, je možné takéhoto cudzinca ponechať v zaistení.\nObmedzenie osobnej slobody žiadateľov o azyl nevylučuje ani medzinárodné azylové právo, hoci\nvšeobecne stanovuje zásadu, podľa ktorej nie je možné na utečencov (žiadateľov o azyl) nahliadať ako\nna neoprávnene pobývajúce osoby a je treba im priznať(okrem iného) právo na slobodu pohybu na\núzemí krajiny, v ktorej sa nachádzajú (pozri čl. 26, 31 a 32 Dohovoru o právnom postavení utečencov\nz roku 1951; ďalej len „Ženevská konvencia“).\nZároveň Súdny dvor v predmetnej veci zdôraznil, že členské štáty musia mať možnosť zabrániť tomu,\naby zaistený cudzinec podaním žiadosti o azyl automaticky dosiahol prepustenie zo zaistenia, inak by bol\nnarušený zmysel návratovej smernice, ktorým je účinné navrátenie štátnych príslušníkov tretích krajín,\nktorí sa neoprávnene zdržiavajú na území (bod 60 rozsudku vo veci A.).\nUstanovenie § 88a ods. 1 písm. b/ zákona, ktoré odporca aplikoval na uvedený prípad totiž umožňuje\nzaistiť žiadateľa o udelenie azylu, a to na základe presne špecifikovaných dôvodov, ktoré plne\nkorešpondujú s požiadavkami Európskej únie na zaisťovanie takejto kategórie cudzincov, v konkrétnom\nprípade žiadateľa o azyl, ktorý bol vrátený na územie Slovenskej republiky z dôvodu, že na konanie o\nudelenie azylu je príslušná Slovenská republika.\nDôvod pre zaistenie navrhovateľa teda spočíval v tom, že zaistenie je nutné na zistenie tých skutočností,\nna ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, pretože\nv prípade navrhovateľa existuje riziko jeho úteku.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky považoval odvolacie námietky navrhovateľa za nedôvodné a\nnespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Nezistil ani žiadne pochybenie v\npostupe odporcu ani krajského súdu. Krajský súd sa vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa\nuvedenými v opravnom prostriedku, doplňujúce stanovisko k námietkam navrhovateľa, s ktorými sa\nkrajský súd podrobnejšie nezaoberal je podrobne uvedené v stanovisku najvyššieho súdu.\nK námietke navrhovateľa, že krajský súd sa niektorými námietkami zaoberal v rámci neformálneho\nstanoviska, hoci OSP neupravuje pojem „neformálne stanovisko“, odvolací súd uvádza, že zo strany\nkrajského súdu došlo k formálnej nepresnosti, ktorá však nemala vplyv na jeho správny záver o\nzákonnosti napadnutého rozhodnutia odporcu.\n\nVzhľadom k tomu, že sa krajský súd vysporiadal s uplatnenými námietkami navrhovateľa (na ich\nvyhodnotenie pre ich správnosť odvolací súd v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozsudku\nkrajského súdu) a dopĺňa ich o stanovisko vyššie uvedené, bolo možné vyvodiť záver, že rozhodnutie\nodporcu o zaistení navrhovateľa podľa § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, bolo potrebné\npovažovať za rozhodnutie vydané v súlade so zákonom a krajský súd nepochybil, ak jeho rozhodnutie\npotvrdil.\nOdvolací súd sa s právnym záverom uvedeným v jeho rozsudku stotožnil, námietkam navrhovateľa aj\npo zaujatí stanoviska k tým námietkam, ktorým nevenoval krajský súd potrebnú pozornosť nevyhovel\na dospel k záveru, že tieto však neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a\npreto rozsudok krajského súdu podľa § 219 OSP v spojení s § 246c OSP ako vecne správny potvrdil.\nO trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250k ods. 1 OSP\nv spojení s § 224 ods. 1 OSP a § 246c OSP tak, že navrhovateľovi, ako neúspešnému účastníkovi\nkonania trovy odvolacieho konania nepriznal.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}