{"guid": "9de02c11-73b8-4cd1-89d6-cbf515cd9fc1:fd55ad66-27f0-484e-939b-5235edb96935", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2015:7014201370.1", "spisova_znacka": "10Sža/51/2014", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sža/51/2014 z 5. 1. 2015", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 5. januára 2015, sp. zn. 10Sža/51/2014, ECLI:SK:NSSR:2015:7014201370.1", "identifikacne_cislo": "7014201370", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Zuzana Ďurišová", "sudca_id": 280, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-zuzana-durisova-280", "datum_vydania": "2015-01-05", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Opravné prostriedky proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-88a.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 88a ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-88a.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/404-2011/paragraf-88a"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2011/404#paragraf-88a"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/fd55ad66-27f0-484e-939b-5235edb96935", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:7014201370.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2015:7014201370.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2015:7014201370.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n10Sža/51/2014\n7014201370\n05. 01. 2015\nJUDr. Zuzana Ďurišová\nECLI:SK:NSSR:2015:7014201370.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej\na z členiek senátu JUDr. Jany Henčekovej, PhD. a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD., v právnej veci\nnavrhovateľa G. M., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom Indická republika (ďalej len „India\"), bez cestovných\ndokladov, t. č. Útvar policajného zaistenia pre cudzincov, Bitúnkova 14, 078 01 Sečovce, zastúpený\nAdvokátskou kanceláriou Škamla, s.r.o., Makovického 15, 010 01 Žilina, proti odporcovi Prezídiu\nPolicajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície\nPrešov, Oddelenie hraničnej kontroly Policajného zboru Košice - letisko, o preskúmanie rozhodnutia\nodporcu č. PPZ-HCP-PO9-447-013/2014 zo dňa 27.10.2014, konajúc o odvolaní navrhovateľa proti\nrozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 10Sp/3/2014-33 zo dňa 25. novembra 2014, jednomyseľne,\ntakto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 10Sp/3/2014-33 zo dňa\n25. novembra 2014 p o t v r d z u j e .\nÚčastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nKrajský súd v Košiciach napadnutým rozsudkom č. k. 10Sp/3/2014-33 zo dňa 25.11.2014 podľa § 250q\nods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“) potvrdil rozhodnutie odporcu\nč. PPZ-HCP-PO9-447-013/2014 zo dňa 27.10.2014, ktorým bol navrhovateľ zaistený podľa § 88a ods.1\npísm. b/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej\nlen „zákon č. 404/2011 Z. z.“) na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o\nudelenie azylu, ktoré bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku. Účastníkom\nnáhradu trov konania nepriznal.\nV dôvodoch rozsudku krajský súd uviedol, že pri svojom rozhodovaní sa zaoberal odvolacími\nnámietkami:\n- nesprávne právne posúdenie veci z dôvodu, že navrhovateľ nespĺňa ani jednu z podmienok zákonného\npozbavenia jeho osobnej slobody uvedených v čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd v znení dodatkových protokolov, vyhláseného pod č. 209/1992 Zb. (ďalej len\n„Dohovor“),\n- nepreskúmateľnosť rozhodnutia z dôvodu absencie odôvodnenia potreby zaistenia navrhovateľa pre\núčely azylového konania,\n- nepreukázanie rizika úteku,\n\n- neskúmanie alternatív zaistenia.\nPodľa názoru krajského súdu sa odporca vo svojom rozhodnutí podrobne zaoberal skutkovými\nokolnosťami, z ktorých vyvodil záver, že zaistenie žiadateľa o udelenie azylu je potrebné z dôvodu § 88a\nods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov. Krajský súd pridržiavajúc sa názoru Najvyššieho súdu SR\n(rozsudok sp. zn. 1Sža/42/2014 zo dňa 11.11.2014) uviedol, že štáty majú nepopierateľné suverénne\nprávo kontrolovať vstup cudzincov a ich pobyt na svojom území. Nevyhnutnou súčasťou tohto práva\nje oprávnenie štátov zadržať potenciálnych imigrantov. Ich zadržanie môže byť zlučiteľné s čl. 5 ods. 1\npísm. f/ Dohovoru. Dokiaľ štát nepovolí vstup na svoje územie, je takýto vstup nepovolený v zmysle čl. 5\nods. 1 písm. f/ Dohovoru a zadržanie osoby, ktorá si praje na územie štátu vstúpiť (pričom potrebuje na\nto príslušné povolenie, ktoré ešte nemá), môže byt' považované za realizované preto, aby sa „zabránilo\njej nepovolenému vstupu na územie štátu“. Možno preto konštatovať, že zaistenie navrhovateľa je\nratione materiae súčasťou čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru. Obmedzenie osobnej slobody žiadateľov o\nazyl nevylučuje ani medzinárodné azylové právo, hoci všeobecne stanovuje zásadu, podľa ktorej nie\nje možné na utečencov (žiadateľov o azyl) nahliadať ako na neoprávnene pobývajúce osoby a je treba\nim priznať (okrem iného) právo na slobodu pohybu na území krajiny, v ktorej sa nachádzajú (pozri čl.\n26, 31 a 32 Dohovoru o právnom postavení utečencov z roku 1951; ďalej len „Ženevská konvencia“).\nNavyše navrhovateľ dňa 27.10.2014 podal policajnému orgánu vyjadrenie, v ktorom uviedol, že má len\n25 Libier. Vypovedal, že prišiel za prácou a v tábore nevidel žiadnu možnosť. Uviedol, že na územie\nSR sa nechcel vrátiť z toho dôvodu, čo tu videl a dostal strach. Odporca v dôvodoch rozhodnutia\npo skutkovej stránke uviedol všetky skutočnosti, ktoré sú reálnym prejavom správania sa cudzinca.\nJeho útek do Veľkej Británie preukazuje, že nemal v úmysle ostať na území Slovenskej republiky, aj\nkeď požiadal o azyl. Azylové konanie na území SR bolo zastavené, pretože z Pobytového tábora v\nRohovciach utiekol dňa 03.07.2006, t. j. už na druhý deň jeho pobytu a od tohto času sa ani nezaujímal o\nvýsledok azylového konania. Navrhovateľ sa sám vyjadril, že nič iné už nechce uviesť, ani doplniť a berie\nna vedomie zaistenie ako žiadateľ o azyl, najmä z dôvodu existujúceho rizika jeho úteku. Príslušným\norgánom Veľkej Británie sa vyhrážal sebapoškodzovaním v prípade jeho eskortovania na územie SR.\nDoba zaistenia bola riadne odôvodnená v súlade s platnou právnou úpravou, pričom táto sa počas celého\nzaistenia monitoruje, či je opodstatnená alebo nie, s poukazom na ust. § 90 ods. 1 písm. d/ zákona\no pobyte cudzincov. Odporca stanovil čas, dokedy sa nevyhnutne musia vykonať všetky opatrenia k\ntomu, aby sa zistili skutočnosti uvádzané navrhovateľom v azylovom konaní, o ktorom sa má rozhodnúť\nv zákonnej lehote podľa ust. § 20 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle. Krajský súd bol toho\nnázoru, že riziko úteku u navrhovateľa je dané aj bez ohľadu na to, že navrhovateľ túto nechce spájať\ns predchádzajúcim útekom. Predpokladom na túto obavu je celkové správanie sa navrhovateľa, ktorý\nsíce podal žiadosť o udelenie azylu na území SR, ale sám na druhý deň po podaní žiadosti o udelenie\nazylu ušiel z príslušného zariadenia na území SR a bol vrátený z územia Veľkej Británie späť, pričom sa\nvyhrážal sebapoškodzovaním v prípade jeho odsunu z Veľkej Británie. Odporca sa zaoberal možnosťou\nuloženia miernejších opatrení; po zistení, že navrhovateľ nemá na území Slovenskej republiky žiadne\nrodinné väzby, nemá dostatočné finančné prostriedky, nemá na území Slovenskej republiky rezervované\nubytovanie alebo zabezpečené zamestnanie, nebola mu uložená povinnosť v zmysle § 89 zákona. Z\nuvedených dôvodov nebolo možné považovať námietky navrhovateľa za opodstatnené, pretože tak\ndĺžka zaistenia, ako aj samotné skutkové okolnosti, ktoré viedli k tomuto zaisteniu, boli v súlade s platnou\nprávnou úpravou, citovanou v napadnutom rozhodnutí.\nProti rozsudku krajského súdu podal navrhovateľ v zákonnej lehote odvolanie dôvodiac, že krajský súd\ndospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého\nstupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V odôvodnení poukázal na (1) čl. 5 ods. 1\npísm. f/ Dohovoru, pričom v navrhovateľovom prípade nebola splnená ani jedna podmienka uvedená v\ntomto ustanovení, ktorá by odôvodňovala jeho pozbavenie osobnej slobody. V súvislosti s rozsudkom NS\nSR sp. zn. 1Sža/42/2014 zo dňa 11.11.2014 uviedol, že navrhovateľ požiadal prvý krát o udelenie azylu\nna území Slovenskej republiky dňa 07.06.2006. Konanie o jeho žiadosti bolo zastavené. Navrhovateľova\nžiadosť o udelenie azylu nebola nikdy zamietnutá ako neprípustná alebo ako zjavne neopodstatnená, a\ntaktiež nebolo nikdy o jeho žiadosti o azyl rozhodnuté tak, že mu azyl udelený nebol. Navrhovateľ tak\nbol od okamihu príchodu na územie Slovenskej republiky dňa 27.10.2014 považovaný za žiadateľa o\nazyl v zmysle § 4 ods. 6 zákona o azyle. Žiadateľ o azyl je do rozhodnutia o žiadosti v zmysle § 22 ods. 1\nzákona o azyle oprávnený sa zdržiavať na území SR. Jeho vstup na územie SR nemôže byť považovaný\nza neoprávnený, a teda zaistenie navrhovateľa nie je rationae materiae súčasťou čl. 5 ods. 1 Dohovoru.\n\n(2) Súd prvého stupňa tiež nereagoval ani na námietku navrhovateľa, na zistenie akých skutočností\nohľadom žiadosti navrhovateľa o azyl má byť navrhovateľ zaistený. (3) Súd prvého stupňa postupoval v\nrozpore so zákonom, pretože sa v napadnutom rozhodnutí nijako nezaoberal námietkou navrhovateľa,\nže odporca ani nemal ustálené, čo je vlastne účelom zaistenia navrhovateľa, keď v rozhodnutí o zaistení\nodporca uvádzal, že účelom zaistenia je riziko úteku. Riziko úteku nemôže byť a nie je zákonným\ndôvodom pre zaistenie žiadateľa o azyl. Riziko úteku je len podmienkou pre zaistenie žiadateľa o azyl za\núčelom zistenia skutočností o jeho žiadosti o azyl. Záver súdu o existencii rizika úteku navrhovateľa nie\nje správny. (4) V napadnutom rozsudku sa súd prvého stupňa vôbec nezaoberal námietkou navrhovateľa\nohľadne použitia menej závažných prostriedkov na dosiahnutie účelu zaistenia, teda na účel zistenia\ntých skutočností, na ktorých je založená navrhovateľova žiadosť o udelenie azylu. Odporca má vždy\npovinnosť skúmať, či nie je možné na dosiahnutie účelu zaistenia využiť iné, menej závažné prostriedky.\nNa základe toho navrhuje najvyššiemu súdu, aby rozsudok krajského súdu zmenil tak, že vec vracia\nsprávnemu orgánu na nové konanie, pričom navrhuje, aby bol navrhovateľ bezodkladne prepustený z\nÚtvaru policajného zaistenia.\nOdporca sa k odvolaniu navrhovateľa vyjadril tak, že zotrváva na vyjadrení k veci tak, ako uviedol\nv stanovisku pod č. PPZ-HCP-P09-447-026/2014 zo dňa 16.11.2014 (toto stanovisko je súčasťou\nspisového materiálu sp. zn. PPZ-HCP-PO9-447/2014). Na tomto stanovisku aj naďalej trvá a žiada o\njeho akceptáciu pri ďalšom posudzovaní odvolania navrhovateľa proti rozsudku krajského súdu.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP), preskúmal napadnuté\nrozhodnutie krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne (§ 3\nods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z.) dospel k záveru, že rozhodnutie krajského súdu je potrebné potvrdiť.\nRozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP s tým, že\ndeň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 05.01.2015 (§ 156 ods.\n1 a ods. 3 OSP).\nPredmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie\nodporcu o zaistení navrhovateľa podľa § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, preto primárne v\nmedziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského\nsúdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté\nrozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či odvolacie námietky navrhovateľa sú spôsobilé spochybniť\nvecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.\nPodľa § 250ja ods. 7 OSP, ak Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhoduje ako odvolací súd v obdobnej\nveci, aká už bola predmetom konania pred odvolacím súdom, môže v odôvodnení poukázať už len na\npodobné rozhodnutie, ktorého celý text v odôvodnení uvedie. V súvislosti s týmto ustanovením najvyšší\nsúd poukazuje na rozsudok NS SR sp. zn. 1Sža/47/2014 zo dňa 09.12.2014, ktorého text uvádza nižšie.\nPodľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných\nprostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.\nPodľa § 250l ods. 1 OSP sa v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných\nprostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutia správnych orgánov, postupuje podľa tretej hlavy piatej\nčasti Občianskeho súdneho poriadku „Rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam\nsprávnych orgánov“. Pokiaľ v tretej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku nie je ustanovené\ninak, použije sa primerane ustanovenie druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku s\nvýnimkou § 250a (§ 250l ods. 2 OSP).\nPodľa § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie\nazylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky na účel\n\nzistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia\nnebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku.\nRizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo\npriamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä\nak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa zákona o pobyte cudzincov alebo\nak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.\nPodľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas\nnevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov.\nPodľa § 88a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov žiadateľ o udelenie azylu môže byť zaistený na čas\nnevyhnutne potrebný, pokiaľ trvajú dôvody podľa ods. 1. Celkový čas zaistenia žiadateľa o udelenie\nazylu podľa § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov nesmie presiahnuť 6 (šesť) mesiacov.\nPodľa § 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie\nštátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie\nštátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie podľa zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle“) nie je zaistením štátneho\npríslušníka tretej krajiny dotknuté.\nNa základe skutočností zistených v konaní o zaistení navrhovateľa odporca usúdil, že reálne riziko\núteku účastníka konania existuje a trvá, nakoľko navrhovateľ porušil povinnosti vyplývajúce mu ako\nžiadateľovi o azyl zo zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle ako aj ostatných právnych noriem spojených s\nazylovou procedúrou, pričom utiekol z územia Slovenskej republiky do Veľkej Británie. Odporca usúdil,\nže navrhovateľ svojou žiadosťou o azyl na území SR má snahu dostať sa do azylového tábora, kde\nmá voľný režim pohybu žiadateľa o azyl a tento voľný režim by vzápätí využil na útek. Po zhodnotení\ndôkaznej situácie podľa odporcu reálne riziko úteku účastníka konania v konaní o udelení azylu trvá a\nexistuje dôvodné podozrenie, že navrhovateľ sa opäť pokúsi o útek z územia SR.\nNa základe uvedeného odporca rozhodol o zaistení navrhovateľa na účel zistenia tých skutočností, na\nktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä\nak existuje riziko jeho úteku.\nK námietke navrhovateľa, že krajský súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym\nskutkovým zisteniam, považuje odvolací súd za dôležité uviesť, že uvedenú námietku navrhovateľ bližšie\nnešpecifikoval ani v konaní pred krajským súdom ani odvolacím súdom.\nZo samotnej podstaty preskúmavacieho súdneho konania, ktoré smeruje k prieskumu správneho\nkonania vyplýva, že administratívny spis je obrazom a výsledkom správneho konania, pretože dokladá\njeho priebeh a skutkový stav, ktorý tu bol v dobe rozhodovania správneho orgánu. Zásadne pritom\nplatí, že skutkové dôvody, o ktoré sa opiera správne rozhodnutie, musia byť podložené obsahom\nadministratívneho spisu - v opačnom prípade by bolo správne rozhodnutie, ktoré vzišlo za takéhoto\nkonania nepreskúmateľným pre nedostatok dôvodov. Ďalšie zisťovanie skutkového stavu veci až v\nkonaní pred súdom nie je vylúčené (§ 250i ods. 1 OSP), pretože súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné\nna preskúmanie napadnutého rozhodnutia.\nPokiaľ však krajský súd vychádzal pri rozhodovaní iba z obsahu administratívneho spisu, nemožno\ntakémuto postupu principiálne nič vytknúť. Naviac navrhovateľ ani v odvolaní proti rozsudku krajského\nsúdu nespresnil aké dôkazy mali byť krajským súdom k lepšiemu zisteniu skutkového stavu veci\nvykonané, a preto za tejto situácie je možné takúto argumentáciu odmietnuť ako bezpredmetnú.\n\nNavrhovateľ v odvolaní proti rozsudku krajského súdu namietal, že v danej právnej veci rozhodnutie\nodporcu je v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, nakoľko dôvody uvádzané odporcom v napadnutom\nrozhodnutí sú zjavne nedostatočné pre účely citovaného článku Dohovoru a odporca v napadnutom\nrozhodnutí ani neuvádza konkrétne na aký účel v zmysle citovaného článku Dohovoru rozhodol o jeho\nzaistení. Pozbavenie osobnej slobody navrhovateľa nie je možné subsumovať pod žiaden z dôvodov\nčl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru a preto rozhodnutie odporcu je v rozpore s uvedeným článkom.\nPodľa čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno\npozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným\nzákonom: zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému\nvstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.\nPodľa čl. 31 Dohovoru o právnom postavení utečencov (vyhláseného pod č. 319/1995 Z. z.) sa zmluvné\nštáty zaviazali, že za predpokladu, že utečenci, ktorí vstúpili na ich územie alebo sa na ňom nachádzajú\nbez povolenia sa sami bezodkladne prihlásia a preukážu dostatočný dôvod na svoj nezákonný vstup\nalebo prítomnosť, nebudú ich štáty trestne stíhať pre nezákonný vstup alebo pre prítomnosť utečencov,\nktorí prichádzajú priamo z územia, kde ich život alebo ich sloboda boli ohrozené podľa článku 1 tohto\ndohovoru (ods. 1). Rovnako sa zmluvné štáty zaviazali, že „nebudú na pohyb takýchto utečencov\nuplatňovať iné obmedzenia, než sú nevyhnutné, a takéto obmedzenia budú uplatňovať iba dovtedy, kým\nsa ich postavenie v štáte neupraví alebo kým nedostanú povolenie na vstup do iného štátu. Zmluvné\nštáty poskytnú takýmto utečencom primeranú lehotu a všetky potrebné prostriedky na získanie povolenia\nna vstup do iného štátu.“ (ods. 2). Čo sa týka oprávneného vstupu navrhovateľa na územie SR, a teda\nneexistencie podmienky uvedenej v čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, ktorá by odôvodňovala pozbavenie\njeho osobnej slobody, pretože sa vzhľadom na ustanovenie § 4 ods. 6 zákona o azyle považuje za\nžiadateľa o azyl, ktorý je podľa § 22 ods. 1 zákona o azyle oprávnený zdržiavať sa na území SR, najvyšší\nsúd je toho názoru, že je potrebné rozlišovať nepovolený vstup na územie SR a oprávnené zdržiavania\nsa žiadateľa o azyl na území SR. O nepovolený vstup sa jedná v prípade, ak cudzinec sa zdržiava na\núzemí SR bez príslušného povolenia štátneho orgánu. Nejde pritom len o situáciu, kedy sa cudzinec\nchystá prekročiť štátnu hranicu, resp. ju prekračuje, teda ide o potencionálneho imigranta, ale aj o prípad,\nak takýto cudzinec po prekročení štátnej hranice požiada o azyl. V takejto situácii, ak sa cudzinec stane\nžiadateľom o azyl, ide stále o nepovolený vstup, avšak s ohľadom na medzinárodné záväzky sa režim\ncudzinca mení v tom zmysle, že je oprávnený sa zdržiavať na území SR do času, kedy sa rozhodne\no jeho žiadosti.\nV zmysle odporúčania Rady Európy [Odporúčanie Rady ministrov Rec(2003)5 zo 16.04.2003] sa\nzaistenie žiadateľov o azyl má okrem iného uskutočniť iba po dôkladnom preskúmaní jeho nevyhnutnosti\nv každom jednotlivom prípade a obmedzenie osobnej slobody (org. measure of detention) žiadateľov\no azyl má byť pravidelne preskúmavané súdom v súlade s čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd (bod 4 a 5).\nPodľa názoru odvolacieho súdu štáty majú nepopierateľné suverénne právo kontrolovať vstup cudzincov\na ich pobyt na svojom území. Nevyhnutnou súčasťou tohto práva je oprávnenie štátov zadržať\npotenciálnych imigrantov. Ich zadržanie môže byť zlučiteľné s čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru. Dokiaľ štát\nnepovolí vstup na svoje územie, je takýto vstup nepovolený v zmysle čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru a\nzadržanie osoby, ktorá si praje na územie štátu vstúpiť (pričom potrebuje na to príslušné povolenie, ktoré\nešte nemá), môže byť považované za realizované preto, aby sa „zabránilo jej nepovolenému vstupu na\núzemie štátu“.\nMožno preto konštatovať, že zaistenie sťažovateľa je ratione materiae súčasťou čl. 5 ods. 1 písm. f/\nDohovoru.\nPrípady pozbavenia slobody v zásade vyžadujú, aby bola periodicky kontrolovaná ospravedlniteľnosť\nich ďalšieho trvania. Účelom čl. 5 ods. 4 Dohovoru je umožniť osobe pozbavenej slobody domáhať\nsa toho, aby súd preskúmal, či toto pozbavenie slobody je zákonné. Vzhľadom na to, že naplnenie\n\npodmienok ustanovených zákonom sa v čase vyvíja (najmä pokiaľ ide o existenciu relevantných a\ndostatočných dôvodov pozbavenia slobody), mala by byť zaistená možnosť domáhať sa takej kontroly\nopakovane v určitých primeraných intervaloch. Podľa Európskeho súdu pre ľudské práva čl. 5 ods.\n4 Dohovoru zakotvuje procesnú záruku najmä proti pokračovaniu pozbavenia slobody, ktoré - hoci\nbolo pôvodne nariadené zákonným spôsobom - sa potom mohlo stať nezákonným a stratiť akékoľvek\nopodstatnenie. Požiadavky na urýchlené rozhodovanie o pozbavení slobody a na periodickú súdnu\nkontrolu v primeraných intervaloch majú svoje opodstatnenie v tom, že zabezpečujú, aby zadržaná\nosoba nemusela byť vystavená nebezpečenstvu, že zostane zadržovanou aj dlho po tom, ako jej\npozbavenie slobody prestalo byť ospravedlniteľné (Shishkov proti Bulharsku z 09.01.2003, § 88).\nPodobne možno smerom k už vymedzeným požiadavkám z čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru poukázať na\nďalšie rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, napríklad na Saadi proti Spojenému kráľovstvu,\nrozsudok Veľkej komory, 29.01.2008, č. 13229/03 (najmä § 45), Amuur proti Francúzsku, rozsudok,\n25.06.1996, č. 19776/92 (najmä § 43), Abdolkhani a Karimnia proti Turecku, rozsudok, 22.09.2009, č.\n30471/08, či Z.N.S. proti Turecku, rozsudok, 19.01.2010, č. 21896/08 (najmä § 56 a § 63).\nPodľa čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, ktorý má v zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky\nprednosť pre zákonmi Slovenskej republiky, možno osobu pozbaviť osobnej slobody na základe postupu\nustanoveného zákonom vtedy, ak ide o zákonné zatknutie, či iné pozbavenie osobnej slobody, aby\nsa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o\nvypovedaní alebo vydaní. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby mohlo\nbyť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť efektívne a účelné.\nTeda, aby bolo pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané zákonom\nstanoveným postupom a musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené\nsúčasne. Pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody\nnavrhovateľa.\nNapadnuté rozhodnutie, ktorým odporca podľa § 88a ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z. z. o\npobyte cudzincov rozhodol o zaistení navrhovateľa na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je\nzaložená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje\nriziko jeho úteku je vzhľadom na vyššie uvedené možno považovať podľa odvolacieho súdu za riadne\nodôvodnené v zmysle § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. Z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 1Sža/94/2010 vyplýva, že správny orgán musí v odôvodnení rozhodnutia opísať\npredmet konania, poukázať na skutkové zistenia, uviesť dôkazy, z ktorých vychádzal a ako sa vyporiadal\ns návrhmi na vykonanie dôkazov zo strany účastníkov, prípadne s ich námietkami k vykonaným\ndôkazom. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odporcu tieto atribúty spĺňa. Je nesporné, že odporca\npri rozhodovaní o zaistení prihliadol aj na tzv. „návratovú smernicu“ (smernica Európskeho parlamentu a\nRady 2008/115/ES o spoločných normách a postupoch v členských štátoch pri navracaní neoprávnene\npobývajúcich štátnych príslušníkoch tretích krajín).\nČlánok 15 smernice ustanovuje, kedy je možné zaistiť cudzinca, voči ktorému prebieha konanie o\nnávrate a to bez ohľadu na to, či bolo vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení, uložený trest\nvyhostenia, či sa tak stalo za účelom readmisie, prípadne na účely výkonu prevozu podľa osobitného\nzákona. Uvedený článok sa vzťahuje na zaistenie cudzinca bez ohľadu na účel zaistenia. V článku 15\nsmernice sú uvedené len dva dôvody zaistenia existencia rizika úteku alebo vyhýbanie sa, či bránenie\nprocesu prípravy návratu alebo odsunu.\nToto ustanovenie je v zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdneho dvora povinný dodržiavať aj\nodporca. Z rozhodnutia odporcu je zrejmé, že odporca objasnil v čom vidí existenciu rizika úteku\nnavrhovateľa.\n\nV zmysle článku 15 ods. 1 smernice môžu členské štáty zaistiť iba štátneho príslušníka tretej krajiny, o\nktorého navrátenie prebieha konanie, a to za účelom prípravy návratu alebo o výkone vyhostenia, najmä\nv prípadoch kde hrozí nebezpečenstvo skrývania alebo sa štátny príslušník tretej krajiny vyhýba príprave\nnávratu, či uskutočňovania vyhostenia alebo ho inak sťažuje. K zaisteniu je možné prikročiť len vtedy,\npokiaľ nemôžu byť v konkrétnom prípade uplatnené iné dostatočne účinné avšak miernejšie opatrenia.\nOdporca sa zaoberal možnosťou uloženia miernejších opatrení, po zistení, že navrhovateľ nemá na\núzemí Slovenskej republiky žiadne rodinné väzby, nemá dostatočné finančné prostriedky, nemá na\núzemí Slovenskej republiky rezervované ubytovanie alebo zabezpečené zamestnanie, nebola mu\nuložená povinnosť v zmysle § 89 zákona.\nZ obsahu administratívneho spisu odporcu je zrejmé, že odporca pri rozhodovaní o zaistení\nnavrhovateľa vychádzal z dôkazných prostriedkov- z informácie o Dublinskom transfere č. p.: PPZHCP-OCP1-2014/000999-120, zo zápisníc o vyjadrení účastníka konania, z výsledkov lustrácie v\ninformačných systémoch MV SR a z rozhodnutia Migračného úradu MV SR, kedy bolo dňa 02.08.2006\nkonanie vo veci udelenia azylu na území Slovenskej republiky podľa § 19 ods. 1 písm. f/ zákona o azyle\nprávoplatne zastavené.\nPodľa § 4 ods. 6 zákona o azyle cudzinec, ktorý nie je žiadateľom, ale je vrátený na územie Slovenskej\nrepubliky z dôvodu, že na konanie o udelenie azylu je príslušná Slovenská republika, považuje sa za\nžiadateľa okrem cudzinca, ktorého žiadosť o udelenie azylu na území Slovenskej republiky bola už v\nminulosti zamietnutá ako neprípustná alebo ako zjavne neopodstatnená alebo ktorému sa neudelil azyl;\nkonanie o udelenie azylu sa začína vstupom cudzinca na územie Slovenskej republiky.\nPodľa odvolacieho súdu odporca sa v konaní o zaistení navrhovateľa, ktorý bol v postavení žiadateľa\no azyl dôsledne riadil zákonom o pobyte cudzincov (§ 88a ods. 1 písm. b/ zákon o pobyte cudzincov)\nako aj Smernicou Európskeho parlamentu a rady 2013/33/EÚ z 26.06.2013, ktorou sa stanovujú normy\npre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu.\nObmedzenie osobnej slobody žiadateľov o azyl nevylučuje ani medzinárodné azylové právo, hoci\nvšeobecne stanovuje zásadu, podľa ktorej nie je možné na utečencov (žiadateľov o azyl) nahliadať ako\nna neoprávnene pobývajúce osoby a je treba im priznať(okrem iného) právo na slobodu pohybu na\núzemí krajiny, v ktorej sa nachádzajú (pozri čl. 26, 31 a 32 Dohovoru o právnom postavení utečencov\nz roku 1951; ďalej len „Ženevská konvencia“).\nUstanovenie § 88a ods. 1 písm. b/ zákona, ktoré aplikoval na uvedený prípad umožňuje zaistiť\nžiadateľa o udelenie azylu, a to na základe presne špecifikovaných dôvodov, ktoré plne korešpondujú\ns požiadavkami Európskej únie na zaisťovanie takejto kategórie cudzincov, v konkrétnom prípade\nžiadateľa o azyl, ktorý bol vrátený na územie Slovenskej republiky z dôvodu, že na konanie o udelenie\nazylu je príslušná Slovenská republika.\nDôvod pre zaistenie navrhovateľa teda spočíval v tom, že zaistenie je nutné na zistenie tých skutočností,\nna ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, pretože\nv prípade navrhovateľa existuje riziko jeho úteku.\nNámietku navrhovateľa, týkajúcu sa dĺžky zaistenia odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Odporca\npodrobne odôvodnil z akých dôvodov zaistil navrhovateľa na dobu 5 mesiacov. Uviedol, že dobu\nzaistenia stanovil po dôkladnom vyhodnotení osoby účastníka konania ako aj aplikačnej praxe\nMigračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, kedy je táto doba potrebná na rozhodnutie\nv žiadosti o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Počas tejto doby bude Migračný úrad\nMinisterstva vnútra skúmať jednotlivé dôvody, ktorými účastník konania odôvodňuje svoju žiadosť o\nudelenie azylu na území Slovenskej republiky.\n\nPodľa názoru odvolacieho súdu odporca jednoznačne vo výroku svojho rozhodnutia určil lehotu zaistenia\nna 5 mesiacov v zmysle ustanovenia § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, pričom presne označil deň,\nkedy bol navrhovateľ zaistený. Je teda nepochybné, odkedy začala lehota plynúť a ktorým dňom dôjde\nk jej skončeniu (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sza/2/2012 zo dňa 16.02.2012).\nStanovenú lehotu zaistenia odôvodnil existujúcimi skutočnosťami, ktoré aj podľa názoru odvolacieho\nsúdu odôvodňujú takýto „čas nevyhnutne potrebný“ na zaistenie cudzinca, pričom povinnosť skúmať\npodmienky zaistenia v jeho priebehu odporcovi vyplýva priamo z ustanovenia § 90 ods. 1 písm. d/\nzákona o pobyte cudzincov, ako to aj uviedol odporca vo svojom rozhodnutí. Uvedené teda nasvedčuje\nzákonnosti rozhodnutia odporcu o zaistení navrhovateľa, pretože v danom prípade bolo nevyhnutné nie\nlen pre zistenie skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o azyl, ale aj z dôvodu, že riziko jeho\núteku vzhľadom na predchádzajúce správania sa navrhovateľa pretrváva.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky považoval odvolacie námietky navrhovateľa za nedôvodné a\nnespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Nezistil ani žiadne pochybenie v\npostupe odporcu ani krajského súdu. Krajský súd sa dostatočne vysporiadal so všetkými námietkami\nnavrhovateľa uvedenými v opravnom prostriedku.\nPreto záver krajského súdu o zákonnosti napadnutého rozhodnutia odporcu, vzhľadom k tomu, že sa\nvysporiadal s uplatnenými námietkami navrhovateľa (na ich vyhodnotenie pre ich správnosť odvolací\nsúd v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozsudku krajského súdu, s ktorým sa plne stotožňuje)\nvypovedá o správnosti postupu krajského súdu pri posudzovaní zákonnosti rozhodnutia odporcu.\nKrajský súd bol totiž viazaný rozsahom dôvodov, ktoré navrhovateľ uplatnil v opravnom prostriedku a z\nuvedených dôvodov preto bolo možné vyvodiť záver, že rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa\npodľa § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, bolo potrebné považovať za rozhodnutie vydané\nv súlade so zákonom a krajský súd nepochybil, ak jeho rozhodnutie potvrdil. Odvolací súd sa s právnym\nzáverom uvedeným v jeho rozsudku stotožnil, námietkam navrhovateľa nevyhovel a napadnutý rozsudok\npodľa § 219 OSP v spojení s § 246c OSP ako vecne správny potvrdil.\nO trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250k ods. 1 OSP v\nspojení s § 224 ods. 1 OSP, § 246c OSP a § 250l ods. 2 OSP tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal,\npretože navrhovateľ nemal v konaní úspech a odporca nemá na ich náhradu zákonný nárok.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "10Sp/3/2014", "guid": "2c53fde0-cdb7-4e20-9972-b43b5ace74d0:185fb94b-ce2f-4fa1-9304-9149ae189819", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}