{"guid": "2566a33c-3617-4d9a-bb93-bd971a164166:cb9e881a-8162-4fbe-b6d4-0e8b4c222469", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2015:7013200586.1", "spisova_znacka": "1Sžso/11/2014", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžso/11/2014 z 30. 6. 2015", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. júna 2015, sp. zn. 1Sžso/11/2014, ECLI:SK:NSSR:2015:7013200586.1", "identifikacne_cislo": "7013200586", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Dagmar Snopeková", "sudca_id": 12, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/mgr-dagmar-snopekova-12", "datum_vydania": "2015-06-30", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2003/599", "nazov": "zákon č. 599/2003 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/599", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/599-2003"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/599/#paragraf-29.odsek-5", "nazov": "§ 29 ods. 5 zákona č. 599/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/599/#paragraf-29.odsek-5", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/599-2003/paragraf-29"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/599/#paragraf-26.odsek-2", "nazov": "§ 26 ods. 2 zákona č. 599/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/599/#paragraf-26.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/599-2003/paragraf-26"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2003/599#paragraf-29", "/SK/ZZ/2003/599#paragraf-26"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/cb9e881a-8162-4fbe-b6d4-0e8b4c222469", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:7013200586.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2015:7013200586.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2015:7013200586.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n1Sžso/11/2014\n7013200586\n30. 06. 2015\nJUDr., Ing. Miroslav Gavalec\nECLI:SK:NSSR:2015:7013200586.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu Ing. JUDr.\nMiroslava Gavalca, PhD. a členov senátu JUDr. Jany Henčekovej, PhD. a JUDr. Eleny Berthotyovej,\nPhD., v právnej veci žalobkyne: N. W., r. č.: XXXXXX/XXXX, občan Slovenskej republiky, bytom A.\nč. X, K., proti žalovanému: Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny so sídlom ul. Špitálska č. 8, 812\n67 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu, na odvolanie žalobkyne proti\nrozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 07. novembra 2013 č. k. 6S/89/2013-41, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 07. novembra 2013 č.\nk. 6S/89/2013-41 p o t v r d z u j e .\nŽalobkyni právo na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nI.\nKonanie na správnom orgáne\nA)\n1. Rozhodnutím č. j. UPS/US1/SSVOPHN/BEZ/2013/39 z 08.04.2013 (ďalej na účely rozsudku len\n„napadnuté rozhodnutie“ č. l. 9) žalovaný ako odvolací orgán postupom podľa § 59 ods. 2 zákona\nč. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej na\núčely rozsudku len „Správny poriadok“) potvrdil odvolaním napadnuté rozhodnutie Úradu práce,\nsociálnych vecí a rodiny v Košiciach, detašovaného pracoviska Košice III. (ďalej na účely rozsudku\ntiež „prvostupňový orgán“) č. S3/2010/03543-12 z 03. novembra 2010 (ďalej na účely rozsudku tiež\n„prvostupňové rozhodnutie“) o odňatí a zastavení výplaty dávky.\n2. Prvostupňový orgán jej svojim rozhodnutím podľa § 26 ods. 2 zákona č. 599/2003 Z. z. o pomoci v\nhmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej na účely\nrozsudku len „zák. č. 599/2003 Z. z.“) a zákona č. 601/2003 Z. z. o životnom minime a o zmene a\ndoplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej na účely rozsudku len „601/2003 Z.\nz.“) odňal dávku a príspevky k dávke v hmotnej núdzi a súčasne zastavil výplatu dávky a príspevkov k\ndávke v hmotnej núdzi priznanú rozhodnutím č. S3/2010/03543-3 zo dňa 12. júla 2010 v sume 62,50 €\nmesačne, a to spätne ku dňu 01. júla 2010.\n3. Skutkový a právny stav vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia ako aj z pripojeného\nadministratívneho spisu nasledujúcim spôsobom. Hmotná núdza žalobkyne bola riešená dávkou a\n\npríspevkami v hmotnej núdzi už od 01.10.2004 a výška dávky a príspevkov bola upravované v súvislosti\nso zmenami právnych predpisov.\nĎalej rozhodnutím Úradu práce sociálnych vecí a rodiny v Košiciach, detašované pracovisko Košice III\nz 12.07.2010 č. S3/2011/03543-3 Dv 129/2004 boli navrhovateľke dávka a príspevky v hmotnej núdzi\npriznané v sume 62,50 € mesačne od 01.06.2010.\n4. Z listu Sociálnej poisťovne, ústredie Bratislava zo 14.07.2010 sa správny orgán dozvedel, že žalobkyni\nbol priznaný invalidný dôchodok od 23.04.2010 mesačne v sume 122,90 €. Na základe tohto listu\nprvostupňový orgán začal vo veci preverovať, či žalobkyni naďalej patrí nárok na dávku a príspevok v\nhmotnej núdzi. Do sumy nárokov započítal v zmysle § 10 ods. 2 písm. a) zák. č. 599/2003 Z. z. dávku\nmesačne 60,50 € a v zmysle § 11 uvedeného zákona príspevok na zdravotnú starostlivosť mesačne vo\nvýške 2,- €, t. j. celkom suma nárokov vo výške 62,50 €.\nPrvostupňový orgán v rámci preverovania započítateľný príjem žalobkyne pre výpočet dávky a príspevku\nv hmotnej núdzi podľa § 5 ods. 4 písm. d) a § 17 ods. 1 zák. č. 599/2003 Z. z. ponížil o 25 %\nposkytovaného čiastočného invalidného dôchodku v sume 122,90 €, t. j. na sumu 92,17 € mesačne.\nNakoľko takto zistený mesačný príjem žalobkyne (92,17 €) prevyšuje sumu dávky aj s príspevkom v\nsume 62,50 €, tým boli podľa žalovaného splnené podmienky pre odňatie a zastavenie výplaty dávky\na príspevkov.\nII.\nKonanie na prvostupňovom správnom súde\nA)\n5. Proti uvedenému rozhodnutiu podala žalobkyňa žalobu z 30.04.2013 na Krajský súd v Košiciach.\n6. Žalobkyňa najmä navrhla, aby krajský súd v súlade s ustanovením § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho\nsúdneho poriadku konanie prerušil a podal návrh na Ústavný súd Slovenskej republiky s požiadavkou,\naby tento vyslovil, že ustanovenia § 2, § 10 ods. 2 písm. a), § 13 ods. 1 a odseku 2 písm. a) zák. č.\n599/2003 Z. z. nie sú v nesúlade s článkom 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len na účely\nrozsudku „ústava“), čl. 51 v spojení s čl. 39 ods. 1, 2 a 3 ústavy, čl. 41 a článkom 30 ods. 1 a 2 Listiny\nzákladných práv a slobôd, čl. 1, článkom 34 ods. 1 až 3 Charty základných práv Európskej únie, čl. 13\nods. 1 Európskej sociálnej charty a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd.\nVoči napadnutému rozhodnutiu namietala, že z neho nie je zrejmá výška zdrojov považovaných za\ndostatočné pokrytie základných potrieb, rešpektujúc ľudskú dôstojnosť, z ktorých správny orgán odrátal\npríjem, t. j. jej čiastočný invalidný dôchodok vo výške 122,90 €.\n7. Krajský súd uznesením zo dňa 12.09.2013 č. k. 6S/79/2013-29 o návrhu žalobkyne na prerušenie\nkonania rozhodol tak, že ho zamietol.\nB)\n8. Krajský súd v Košiciach ako prvostupňový súd postupom podľa § 247 a nasl. O.s.p. preskúmal\nna nariadenom pojednávaní žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného a po oboznámení sa\ns obsahom žaloby, vyjadrením žalovaného a pripojenými administratívnymi spismi žalovaného,\nako aj prvostupňového správneho orgánu, konajúc v neprítomnosti účastníkov konania, z ktorých\nsvoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnil len žalovaný; žalobkyňa neprítomnosť na pojednávaní\nneospravedlnila, ani nežiadala pojednávanie z dôležitého dôvodu preložiť na iný náhradný termín, dospel\nk záveru, že žalobe žalobkyne v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe nemožno priznať úspech z\nďalej uvedených dôvodov.\n9. S poukazom na ustanovenia § 244 ods. 1 a 2, § 247 ods. 1 až 3, § 249 ods. 1 a 2, § 250, §\n250i ods. 1 a 3 O.s.p. a § 25 ods. 1 zák. č. 599/2003 Z. z. sa krajský súd predovšetkým zameral na\n\npreskúmanie argumentácie žalobkyne, že dotknuté ustanovenia zák. č. 599/2003 Z. z. nie sú v súlade\ns vyššie vymenovanými medzinárodnými a vnútroštátnymi predpismi (viď bod č. 6).\nK negatívne vymedzenému záväzku v článku 8 Európskeho dohovoru na zabezpečenie práva na\nrešpektovanie súkromného rodinného života, obydlia a korešpondencie Európsky súd pre ľudské práva\nnajmä uviedol, že je podstatné chrániť jednotlivca pred svojvoľným zasahovaním zo strany verejných\norgánov do tohto práva (viď rozsudok AIRY z 09.10.1979, séria A,32 str. 17 ods. 32).\n10. Ďalej zo žaloby žalobkyne, ktorá argumentuje tiež čl. 39 ods. 2 a 3 ústavy, krajský súd vyvodil jej\ntvrdenie, že Slovenská republika\n- neuznáva základné právo osoby na dostatočné zdroje a sociálnu pomoc zabezpečujúcu život\nzodpovedajúci ľudskej dôstojnosti,\n- neuznáva, že každá osoba, ktorá nemá prístup k dostatočným zdrojom individuálne alebo v rámci\ndomácnosti, v ktorej žije, má mať prístup k takémuto právu,\n- pevne neurčila výšku zdrojov považovaných za dostatočné na pokrytie základných potrieb rešpektujúc\nľudskú dôstojnosť.\n11. K týmto žalobným námietkam krajský súd prezentoval argumentáciu Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky (m.m. nález z 30.03.2006 sp. zn. PL. ÚS 3/04), v ktorej tento má uvádzať, že\n„diferencované zabezpečenie základných životných podmienok v príslušnom zákone neznamená\nautomaticky jeho nesúlad s čl. 39 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vzhľadom na absenciu definovania\nzákladných životných podmienok v Ústave Slovenskej republiky, ktorá umožňuje zákonodarcovi zvážiť,\nakým spôsobom zabezpečenie tohto základného práva zrealizuje; tak mu to nakoniec umožňuje aj čl.\n39 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.“\n12. Z citovaného záveru ústavného súdu jednoznačne pre krajský súd vyplýva, že zákonodarca má právo\nkonkrétnym zákonom upraviť zabezpečenie a realizáciu práva na primerané hmotné zabezpečenie\nv starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa pre všetkých občanov Slovenskej\nrepubliky. Účelom zákona, ktorého súčasťou sú aj napadnuté ustanovenia, je upraviť právne vzťahy pri\nposudzovaní hmotnej núdze fyzickej osoby a poskytovaní dávky v hmotnej núdzi, ktorej cieľom je spolu\ns príjmami osoby v hmotnej núdzi a s príjmami spoločne posudzovaných osôb zabezpečiť základné\nživotné podmienky a pomôcť v hmotnej núdzi za aktívnej účasti posudzovanej osoby a ďalších fyzických\nosôb, ktoré sa s občanom spoločne posudzujú.\n13. Pre krajský súd s prihliadnutím na čl. 39 ústavy je nepochybné, že zákonodarca prostredníctvom\nzák. č. 601/2003 Z. z. sumy životného minima diferencoval podľa rôznych kritérií (vek dotknutej fyzickej\nosoby, jej zaopatrenosť, počet posudzovaných osôb a iné väzby) a viazal ich na jednu fyzickú osobu.\nÚčelom pomoci štátu vo forme dávky sociálnej pomoci je zabezpečiť základné životné podmienky\ndotknutej fyzickej osoby a s ňou spoločne posudzovaných osôb za ich prispenia a za ich aktívnej\núčasti. Avšak takto poskytnutá suma je len „príspevkom“ na riešenie hmotnej núdze a jej poskytnutím\nsa samočinne nezabezpečuje dotknutej fyzickej osobe a s ňou spoločne posudzovaným osobám príjem\nnad hranicou životného minima alebo na tejto hranici.\n14. Ďalej krajský súd zdôraznil, že v zmysle zákona č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci v znení účinného\ndo 31.12.2003 rozsah pomoci štátu bol ohraničený dávkou jedného teplého jedla denne, nevyhnutné\nošatenia a prístrešia. Následne takto stanovený minimálny „štandard“ základných životných podmienok\njednotlivca bol prevzatý aj prostredníctvom § 19 ods. 2 zák. č. 599/2003 Z. z., avšak tento rozsah takto\nposkytovanej dávky sociálnej pomoci vo vecnej forme nebol výslovne označený, poprípade definovaný\nako minimálny štandard uspokojenia základných životných podmienok.\n15. V súvislosti s riešením sociálnej núdze zákonom krajský súd konštatoval, že na rozdiel od určenia\nhraníc životného minima nie je riešením hmotnej núdze individuálne určených fyzických osôb, ale\nnaopak, že práve rôzne typy spoločného súžitia viacerých osôb sú základným rozlišovacím kritériom pre\ndiferencovaný spôsob riešenia hmotnej núdze a uspokojenia základných životných podmienok každého\n\nz nich s cieľom zohľadniť špecifiká jednotlivých druhov spolužitia a rodinných väzieb ovplyvňujúcich\nobsah a rozsah základných životných podmienok.\n16. Vo vzťahu k Odporúčaniu Rady z 24.06.1992 o spoločných kritériách, týkajúcich sa dostatočných\nzdrojov sociálnej pomoci v systémoch sociálnej ochrany (94/441 EHS), krajský súd označil toto\nodporúčanie za právne irelevantný akt, a preto vzhľadom na svoj odporúčací charakter nie\nje implementovaný do právneho poriadku Slovenskej republiky. Tiež sa krajský súd stotožnil s\nargumentáciou žalovaného, že žalobkyňa len cituje vyššie označené medzinárodné dokumenty, avšak\nnekonkretizuje žiadne tvrdenia o tom, že by napadnuté rozhodnutie alebo postup žalovaného ju ukrátili\nna jej subjektívnych právach.\nNa uvedenom základe krajský súd nesúlad zákona s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou, tak\njej návrh na prerušenie konania súd vyššie označeným právoplatným uznesením zo dňa 12.09.2013\nzamietol majúc za to, že tento návrh nebol dôvodný.\n17. Čo sa týka pôvodného rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 29.11.2012 č. k. 6S/25/2011-52,\nktorým bolo vyhovené žalobkyni, žalované rozhodnutie zrušené a vec vrátená žalovanému na ďalšie\nkonanie pre jeho nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov, pretože žalovaný sa nevysporiadal s\nnámietkami žalobkyne uvedenými v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu správneho orgánu,\ntak podľa názoru krajského súdu žalovaný sa v neskoršom napadnutom rozhodnutí už vysporiadal s\nnámietkami žalobkyne, ktoré uviedla v odvolaní.\nIII.\nOdvolanie žalobkyne/stanoviská\nA)\n18. Vo včas podanom odvolaní zo dňa 12.12.2013 (č. l. 51) a vnútorne štruktúrovanom do 43 bodov proti\nrozsudku prvostupňového súdu žalobkyňa zrekapitulovala doterajšie prebiehajúce správne konania ako\naj súdny prieskum vykonaný krajským súdom.\nNásledne odvolací súd v stručnosti rekapituluje odvolacie dôvody žalobkyne.\n19. Žalobkyňa vyčítala krajskému súdu, že\n- neprihliadol na neochotu žalovaného konať v zmysle záväzného usmernenia, ktoré je uvedené v\nrozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn 6S/25/2011-52 zo dňa 29.11.2012,\n- z napadnutého rozhodnutia nie je zrejmá výška zdrojov považovaných za dostatočné na pokrytie\nzákladných potrieb, rešpektujúc ľudskú dôstojnosť, z ktorých správny orgán odrátal príjem, a to čiastočný\ninvalidný dôchodok,\n- poukázala na to, že k l. júlu 2009 boli ustanovené sumy životného minima na čiastku 185,19 € na\nfyzickú osobu,\n- žalobkyňa argumentuje, že by mala poberať dávky v hmotnej núdzi a príspevok na bývanie (z titulu\nvlastníckeho práva k nehnuteľnosti),\n- ďalej žalobkyňa uviedla, že ak zaplatí za byt čiastku 278 €, potom nemôže pokryť svoje zvyšné potreby,\nako sú najmä strava a lieky,\n- v súvislosti s pojmom ľudská dôstojnosť a nevyhnutná starostlivosť žalobkyňa citovala čl. 1 a 34 Charty\nzákladných práv Európskej únie, čl. 19 ods. 1 a 39 ods. l ústavy‚ čl. 30 ods. l a 2 Listiny základných\npráv a slobôd a čl. 13 Európskej sociálnej charty, pričom zdôraznila význam Európskej sociálnej charty\nv európskom právnom kontexte,\n- tiež žalobkyňa citovala niektoré konkrétne odporúčania, ktoré obsahuje Odporúčanie Rady z 24.\njúna 1992 o spoločných kritériách týkajúcich sa dostatočných zdrojov a sociálnej pomoci v systémoch\nsociálnej ochrany (92/441/EHS), ako aj čl. 8 Európskeho dohovoru spolu s čl. 9 a čl. 11 bod 1\nMedzinárodného paktu o občianskych a politických právach,\n- zotrvala na svojom tvrdení, že Slovenská republika:\no neuznáva základné právo osoby na dostatočné zdroje a sociálnu pomoc zabezpečujúcu život\nzodpovedajúci ľudskej dôstojnosti,\no neuznáva, že každá osoba, ktorá nemá prístup k dostatočným zdrojom individuálne alebo v rámci\ndomácnosti, v ktorej žije, má mať prístup k takémuto právu,\n\no pevne neurčila výšku zdrojov považovaných za dostatočné na pokrytie základných potrieb,\nrešpektujúc ľudskú dôstojnosť,\no neposkytuje diferencovanú finančnú pomoc ľuďom, ktorých zdroje, na úrovni jednotlivca alebo\ndomácností, sú nižšie ako výšky takto stanovené.\n20. Čo sa týka procesného riešenia, žalobkyňa v odvolaní navrhla, aby\n- krajský súd konanie prerušil a podal návrh Ústavnému súdu Slovenskej republiky, aby vyslovil, že\nustanovenie § 2, § 10 ods. 2 písm. a), § 13 ods. l, 2 písm. a) zák. č. 599/2003 Z. z. je v nesúlade s čl. 19\nods. 1 ústavy, čl. 51 v spojení s čl. 39 odsek 1, 2 a 3 ústavy, s čl. 41, čl. 30 ods. l, 2 Listiny základných práv\na slobôd, čl. 1 Charty základných práv Európskej únie, čl. 34 ods. 1, 2 a 3 Charty základných práv EÚ,\nčl. 13 ods. 1 Európskej sociálne charty a čl. 8 ods. l Európskeho dohovoru o ochrane nákladných práv a\nslobôd, čl. 11 bod 1 Medzinárodného paktu o hospodárskych, hospodárskych, sociálnych a kultúrnych\nprávach (ďalej na účely rozsudku tiež „Pakt“), alebo\n- zrušil rozsudok krajského súdu a vrátil mu ho na nové prejednanie.\nB)\n21. Z vyjadrenia žalovaného z 22.01.2014 (č. l. 62) vyplýva, že námietky žalobkyne neobsahujú žiadne\nnové skutočnosti a dôkazy, ktoré by mohli odôvodňovať zrušenie napadnutého rozhodnutia.\nNakoľko žalobkyňa zotrvala na svojich pôvodných žalobných bodoch, hoci v odvolaní tieto rozšírila\no odkaz na Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach a na Medzinárodný pakt o\nhospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, tak žalovaný zastáva názor, že krajský súd sa\ndostatočne a náležite vysporiadal s dôvodmi žaloby a odôvodnil, prečo žalobu žalobkyne zamietol.\n22. Vzhľadom na vyššie uvedené žalovaný navrhol Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, aby podľa\n§ 219 ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdil rozsudok krajského súdu a zamietol podané odvolanie žalobcu.\nIV.\nPrávne názory odvolacieho súdu\n23. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd (§ 10 ods. 2 O.s.p.)\npreskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní podľa § 212 v spojení s\n§ 246c ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej v texte rozsudku tiež „O.s.p.“).\nPo zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.) a že\nide o rozsudok, proti ktorému je podľa ustanovenia § 201 v spoj. s ust. § 250ja ods. 1 O.s.p. odvolanie\nprípustné, vo veci v zmysle dôvodov uvedených v § 250ja ods. 2 O.s.p. nenariadil pojednávanie a po\nneverejnej porade senátu jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z.) dospel k záveru, že odvolanie\nnie je dôvodné, pretože odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu je vo výroku vecne správny\na vydaný v súlade so zákonom, a preto ho po preskúmaní dôležitosti odvolacích dôvodov postupom\nuvedeným v § 219 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. potvrdil.\n24. Na prvom mieste Najvyšší súd zdôrazňuje, že predmetom odvolacieho súdneho konania je rozsudok\nkrajského súdu o zamietnutí žaloby, preto ako súd odvolací primárne v medziach odvolania (viď § 212\nods. 1 O.s.p.) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj súdne konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom\nv rámci odvolacieho konania preskúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného, najmä z toho pohľadu,\nči sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami žalobkyne, a z takto vymedzeného rozsahu či\nsprávne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia.\n25. V takto určenom rámci prieskumu a po preverení riadnosti podmienok vykonávania súdneho\nprieskumu rozhodnutí správneho orgánu (tzn. najmä splnenia podmienok konania a okruhu účastníkov)\nsa Najvyšší súd stotožňuje so skutkovými závermi krajského súdu v tom rozsahu, ako si ich osvojil\nzo zistení uvedených žalovaným správnym orgánom a ktoré sú obsiahnuté v administratívnom spise.\nNa druhej strane podstatou súdneho odvolania proti rozsudku krajského súdu ako aj žaloby, ktorou\nsa žalobkyňa domáha preskúmania rozhodnutia žalovaného, je právna otázka, či rozhodnutie o odňatí\n\na zastavení výplaty dávky (konkrétne v hmotnej núdzi) je v súlade s medzinárodnými štandardmi a\nústavnými požiadavkami na zachovanie ľudskej dôstojnosti.\nPráve tento právny rámec aj vymedzuje potrebné medze skutkového zistenia.\n26. Súčasne Najvyšší súd zdôrazňuje, že predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie žalovaného\nnapadnuté žalobkyňou, a preto odvolaciemu súdu neprislúcha takto vymedzený rámec prieskumu\nrozšíriť aj na iné rozhodnutia (s výnimkou zachovania konštantnej judikatúry), hoci s prv menovaným by\nmohli byť tesne zviazané nielen dôsledkami ale aj účastníkmi.\n27. Najvyšší súd z napadnutého rozsudku ako aj z obsahu pripojeného administratívneho spisu zistil, že\npredmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie žalovaného, ktorým bol na základe odvolania žalobkyne\npotvrdený výrok prvostupňového rozhodnutia o odňatí dávky a príspevkov k dávke v hmotnej núdzi a\nsúčasne o zastavení výplaty dávky a príspevkov k dávke v hmotnej núdzi priznanej v sume 62,50 €\nmesačne, a to spätne ku dňu 01. júla 2010.\nŽalobkyňa brojí proti tomuto postupu a najmä namieta, že uvedeným postupom boli porušené jej mnohé\npráva zakotvené vo vyššie vymenovaných medzinárodnoprávnych dokumentoch.\n28. V súvislosti s uvedeným sa Najvyšší súd celkom stotožňuje s argumentáciou krajského súdu, ktorý\npoukázal na odôvodnenie Ústavného súdu Slovenskej republiky.\nV zmysle ústavy súdy pri svojej rozhodovacej činnosti čerpajú z rôznych formálnych právnych prameňov\navšak ich rozhodovacia činnosť nie je neobmedzená. Základnou hranicou sú existujúce výsledky\nrozhodovacej činnosti iných súdov, čo je jasne uvedené v § 135 O.s.p.\nPodľa čl. 144 ods. 1 ústavy sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní\nústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.\nPodľa § 135 ods. 1 veta prvá a druhá súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý\nprávny predpis je v rozpore s ústavou, so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská\nrepublika viazaná [§ 109 ods. 1 písm. b)]. Súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo\nEurópskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd.\n29. Krajský súd preto správne pri rozhodovaní v prejednávanej veci poukázal na nález Ústavného súdu\nSlovenskej republiky z 30. marca 2006 sp. zn. PL. US 3/04 (viď bod č. 11), prostredníctvom ktorého\nústavný súd odpovedal aj na argumenty prezidenta republiky týkajúce sa existenčného či sociálneho\nminima.\nJe nepochybné, že účelom zák. č. 599/2003 Z. z., ktorého súčasťou sú aj ustanovenia § 2, § 10 a § 13,\nproti ktorým žalobkyňa brojí, je upraviť právne vzťahy pri posudzovaní hmotnej núdze fyzickej osoby a\nposkytovaní dávky v hmotnej núdzi, ktorej cieľom je spolu s príjmami osoby v hmotnej núdzi a s príjmami\nspoločne posudzovaných osôb zabezpečiť základné životné podmienky a pomôcť v hmotnej núdzi za\naktívnej účasti posudzovanej osoby a ďalších fyzických osôb, ktoré sa s občanom spoločne posudzujú.\n30. Práve v citovanom náleze sa Ústavný súd Slovenskej republiky zamýšľa nad minimálnou\núrovňou zabezpečenia základných životných podmienok (t. j. úroveň uspokojenia základných životných\npodmienok osoby v hmotnej núdzi, pod ktorú už nemožno ísť, aj vzhľadom na zachovanie ľudskej\ndôstojnosti), za ktorú je podľa neho možné považovať spôsob zabezpečenia základných životných\npodmienok formou vecnej dávky.\nV uvedenej súvislosti spomína § 19 ods. 2 zák. č. 599/2003 Z. z., kde je vecná dávka vymedzená\nprostredníctvom jedného teplého jedla denne, nevyhnutným ošatením a poskytnutým prístreším.\n31. Ďalej podľa názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky v prípade hospodárskych, sociálnych a\nkultúrnych práv sa všeobecne uznáva ich programový charakter spočívajúci v tom, že zmluvné strany\nžalobkyňou citovaného Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práva sa majú\nusilovať rôznymi druhmi opatrení „a pri maximálnom využití svojich zdrojov“ (čl. 2 ods. 1 Paktu) o\npostupné dosiahnutie plného uskutočnenia práv uznaných týmto Paktom.\n\nTakúto povahu má podľa názoru ústavného súdu aj čl. 11 ods. 1 Paktu, v ktorom sa zmluvné strany\nzaväzujú podniknúť zodpovedajúce kroky „aby zabezpečili uskutočnenie tohto práva“ (práva jednotlivca\nna primeranú životnú úroveň pre neho a jeho rodinu). Substantívne ustanovenia Paktu (čl. 6 - 9) však\nneuvádzajú žiadne pevné limity a jednoznačne poukazujú na „kvantitatívne“ ustanovenú národnú úroveň\npráv, ktorú musia zmluvné strany dosiahnuť, pretože by sa to priečilo spomenutej programovej povahe\nhospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv.\n32. Potom je celkom logické, že úroveň zabezpečenia práv obsiahnutých v Paktu je preto na konkrétnej\nnárodnej úrovni rozdielna, pretože plne závisí od ekonomickej situácie každého štátu. V priebehu\nurčitého časového obdobia môže preto dokonca aj kolísať v závislosti od vývinu a výkyvov jeho\nekonomiky (dlhodobá recesia, strategická orientácia národného hospodárstva krajiny a pod.). Navyše\nPakt neustanovuje, akým spôsobom a na akej úrovni sa má primeraná životná úroveň jednotlivcov\nzabezpečiť a zmluvným stranám ponecháva aj právo vlastných kritérií jej hodnotenia.\nPreto ani Pakt v čl. 11 a ani v žiadnom zo svojich ďalších ustanovení žiadnu medzinárodne požadovanú\n(a prípadne aj vynútiteľnú) finančnú a ani inú kvantifikáciu hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv\nneobsahuje.\n33. Tiež prostredníctvom svojej staršej judikatúry (nález sp. zn. PL. ÚS 19/08) Ústavný súd Slovenskej\nrepubliky uviedol, že hospodárske, sociálne a kultúrne práva a slobody sú právami druhej generácie,\nktorých podoba a obsah v podstatnej miere závisí od ekonomických a hospodárskych možností štátu, a\nje pre ne podstatné to, že sa ich podľa čl. 51 ods. 1 ústavy možno „domáhať len v medziach zákonov,\nktoré tieto ustanovenia vykonávajú, teda len v rozsahu vyvoditeľnom z citovanej ústavnej výhrady,\nprostredníctvom ktorej ústava poskytuje zákonodarcovi nepochybne väčší priestor (v porovnaní s inými\nskupinami základných práv a slobôd) pre voľnú úvahu (uváženie) na účely určenia, v akom rozsahu,\nkvalite a za akých podmienok ich bude garantovať.\n34. Je tiež neprehliadnuteľné z rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález sp.\nzn. (PL. ÚS 11/2013), priestor pre voľnú úvahu poskytnutý ústavou zákonodarcovi pri prijímaní týchto\nzákonov nemožno chápať absolútne; jej limity treba hľadať predovšetkým v ústavných princípoch a v\npožiadavke ochrany ďalších hodnôt, na ktorých je ústava založená a ktoré chráni. Tieto základné práva\nuž svojou povahou síce nabádajú k právnej úprave zo strany štátu (ktorá naplní jeho obsah), ten však\nnesmie zasiahnuť samotnú podstatu týchto práv a ani sa dotknúť iných práv zakotvených ústavou a\ndohovorom.\nPotom Ústavný súd Slovenskej republiky limituje svoju právomoc v rámci abstraktnej kontroly ústavnosti\nna vyslovenie nesúladu len v tých prípadoch, ak právna norma nerešpektuje konkrétne ústavné garancie\nniektorého zo základných práv, na ktoré odkazuje čl. 51 ods. 1 ústavy.\n35. Na uvedenom základe preto Najvyšší súd musel vyhodnotiť odvolacie námietky žalobkyne ako\nnedôvodné a potvrdiť rozsudok krajského súdu ako vo výroku vecne správny.\nV.\n36. Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, po vyhodnotení námietok\nžalobcu a stanoviska žalovaného ako aj so zvážením niektorých záverov obsiahnutých vo vyššie\ncitovanom náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky, pri ktorých Najvyšší súd nezistil vzhľadom\nna obdobnosť riešenej právnej problematiky žiaden relevantný dôvod, aby sa pri rešpektovaní\nprincípu právnej istoty od nich odchýlil (napríklad zásadná zmena právneho prostredia rozhodnutím\nmedzinárodného súdu - a preto ani nevyhovel žiadosti žalobkyne o iniciovanie požadovaného prieskumu\nústavnosti, hoci táto bola pôvodne adresovaná krajskému súdu), s oznámením termínu vyhlásenia\nrozsudku postupom podľa § 156 ods. l a 3 O.s.p. rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku.\n\n37. O trovách odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p., podľa\nktorého iba úspešná žalobkyňa má právo na náhradu trov tohto konania, čo v tomto súdnom prieskume\nnenastalo.\n38. Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ust. § 250ja ods. 2 O.s.p. rozhodol bez pojednávania,\nlebo nezistil, že by týmto postupom bol porušený verejný záujem (vo veci prebehlo na prvom stupni\nsúdne pojednávanie, pričom účastníkom bola daná možnosť sa ho zúčastniť), nešlo o vec v zmysle §\n250i ods. 2 O.s.p. (úprava práv týkajúcich sa ochrany sociálnych práv je spojená s verejnoprávnymi\nvzťahmi), charakter konania si nepredurčoval požiadavku nutnosti v súlade s ust. § 250i ods. 1 O.s.p.\nvykonať dokazovanie a z iných dôvodov nevznikla potreba pojednávanie nariadiť.\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustný opravný prostriedok (§ 246c ods. 1 O.s.p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "6S/89/2013", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}