{"guid": "afa03977-0277-4a09-a98a-f62d3fd15bad:abaaee0a-c0db-4b05-a875-f74653e3b7c9", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2015:7012201330.1", "spisova_znacka": "1Sžd/12/2014", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžd/12/2014 z 24. 3. 2015", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 24. marca 2015, sp. zn. 1Sžd/12/2014, ECLI:SK:NSSR:2015:7012201330.1", "identifikacne_cislo": "7012201330", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Dagmar Snopeková", "sudca_id": 12, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/mgr-dagmar-snopekova-12", "datum_vydania": "2015-03-24", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmeňujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1990/372", "nazov": "zákon č. 372/1990 Zb. o priestupkoch", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1990/372", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/372-1990"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/abaaee0a-c0db-4b05-a875-f74653e3b7c9", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:7012201330.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2015:7012201330.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2015:7012201330.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n1Sžd/12/2014\n7012201330\n24. 03. 2015\nJUDr., Ing. Miroslav Gavalec\nECLI:SK:NSSR:2015:7012201330.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu Ing. JUDr.\nMiroslava Gavalca, PhD. a členov senátu JUDr. Jany Henčekovej, PhD. a JUDr. Eleny Berthotyovej,\nPhD., v právnej veci žalobcu: I.. V. C., nar.: XX.XX.XXXX., bytom W., zast.: JUDr. Richardom Kovalčíkom,\nadvokátom so sídlom advokátskej kancelárie Rázusova č. l, 040 01 Košice, proti žalovanému:\nMinisterstvu vnútra Slovenskej republiky (pôvodne Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Košiciach,\nKrajský dopravný inšpektorát), IČO: 00 151 866 so sídlom Pribinova č. 2, 812 72 Bratislava, o\npreskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu v priestupkovom konaní, na odvolanie žalobcu\nproti rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 18. decembra 2013 č. k. 7S/214/2012-68, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 18. decembra 2013 č.\nk. 7S/214/2012-68 m e n í tak, že rozhodnutie Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach,\nKrajský dopravný inšpektorát č.: KRPZ-KE-KDI2-P-163/2012 z 05.09.2012 r u š í a vec v r a c i a\nžalovanému na ďalšie konanie.\nŽalovaný je povinný do 30 dní od doručenia rozsudku zaplatiť žalobcovi na účet jeho právneho zástupcu\nnáhradu trov konania z titulu právneho zastúpenia vo výške 408,41 € a z titulu náhrady iných trov konania\nvo výške 70,-- €.\nodôvodnenie:\nI.\nKonanie na správnom orgáne\n1. V zmysle článku VII. zákona č. 345/2012 Z. z. o niektorých opatreniach v miestnej štátnej správe a o\nzmene a doplnení niektorých zákonov sa s účinnosťou odo dňa 01. januára 2013 zmenil text ustanovenia\n§ 4 ods. 2 zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších zákonov tak, že za prvú vetu\nboli vložené nasledujúce nové vety:\n„Minister môže určiť, ktorý útvar Policajného zboru má spôsobilosť byť účastníkom súdneho konania a\nexekučného konania a samostatne konať pred súdom v rozsahu svojej pôsobnosti. Za útvar Policajného\nzboru koná pred súdom riaditeľ útvaru alebo ním poverený policajt alebo zamestnanec.“\nNásledne bolo na Najvyšší súd doručené rozhodnutie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky o\nzrušení rozpočtových organizácií č. p. SLV-PS-1120/2012, ktoré podpísal Podpredseda vlády a minister\nvnútra SR dňa 12.12.2012. Medzi uvedenými krajskými riaditeľstvami policajného zboru bol uvedený\naj žalovaný. S odkazom na ustanovenie § 21 ods. 13 zákona č, 523/2004 Z. z. o rozpočtových\npravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov\n\nsa ďalej v rozhodnutí konštatovalo, že práva a povinnosti, t. j. aj procesného charakteru, zrušených\nrozpočtových organizácií prechádzajú dňom zrušenia na zriaďovateľa, ktorým je Ministerstvo vnútra\nSlovenskej republiky. S prihliadnutím na hore citované ustanovenie § 4 ods. 2 zák. č. 171/1993 Z. z. a\nto, že Najvyšší súd nemá vedomosť, že by bol minister v tomto zmysle takto rozhodol. Na základe nižšie\ncitovaných právnych noriem má Najvyšší súd preukázané, že do procesného postavenia Krajského\nriaditeľstva Policajného zboru v Prešove ako pôvodne žalovaného správneho orgánu nastúpilo z titulu\nzákonných zmien Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky.\nPreto bude s týmto procesným nástupcom, hoci tak krajský súd neučinil, ďalej konané na strane\nžalovaného správneho orgánu. Pod všeobecným označením žalovaný je potom nutné rozumieť tak\npôvodný správny orgán ako aj jeho procesného nástupcu podľa toho, ktorého sa text odôvodnenia týka,\nvrátane aj výrokovej časti súdneho rozhodnutia pri identifikácii napadnutého rozhodnutia.\nPodľa § 19 O.s.p. spôsobilosť byť účastníkom konania má ten, kto má spôsobilosť mať práva a\npovinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva.\n2. Rozhodnutím o odvolaní č.: KRPZ-KE-KDI2-P-163/2012 z 05. septembra 2012 (ďalej na účely\nrozsudku len „napadnuté rozhodnutie“ - viď č. l. 12) žalovaný ako odvolací orgán v priestupkovom\nkonaní podľa § 59 ods. 1 a 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení\nneskorších predpisov (ďalej na účely rozsudku len „Správny poriadok“) potvrdil odvolaním napadnuté\nrozhodnutie Okresného riaditeľstva Policajného zboru, Okresného dopravného inšpektorku v Košiciach\nč.: ORPZ-KE-ODI1-P-1245/2011 z 13.06.2012 (ďalej na účely rozsudku len „prvostupňový orgán“ alebo\n„prvostupňové rozhodnutie“) a odvolanie zamietol.\n3. V odôvodnení žalovaný uviedol, že prvostupňový orgán zistil, že žalobca dňa 21.09.2011 o 19.18\nhod. viedol v Košiciach po viadukte v smere od Opatovskej cesty k ulici Južné nábrežie osobné\nmotorové vozidlo tov. zn. D. s ev. č. Y., pričom na výjazde na rýchlostnú cestu pre motorové vozidlá\nnerešpektoval dopravnú značku P2 „Stoj, daj prednosť v jazde“ a pokračoval v jazde, čo bolo zistené\nhliadkou Policajného zboru, ktorá v tom čase prechádzala po ulici Južné nábrežie v smere na sídlisko\nNad jazerom.\nZastavenie vozidla bolo vykonané dvomi príslušníkmi, žiadny ďalší vo vozidle ani na okolí nebol. Počas\nkomunikácie s hliadkou vodič telefonoval a na výzvu, aby komunikoval s hliadkou, tento odpovedal, že\ntelefonuje s právnikom. Asi po 10 minútach na mieste zastavilo druhé motorové vozidlo, vystúpil z neho\nmuž, ktorý si prisadol k vodičovi - žalobcovi, s ktorým začal komunikovať. Žalobca správu o výsledku\nobjasňovania priestupku nepodpísal.\n4. Vodič si na mieste nebol vedomý spáchania priestupku, a preto bola spísaná správa o výsledku\nobjasňovanie priestupku, na ktorú sa vodič vyjadril, ale nepodpísal ju.\nNa základe uvedeného konania bol žalobca uznaný vinným zo spáchania priestupku podľa § 22 ods. l\npísm. j) zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej na účely rozsudku\nlen „zák. č. 372/1990 Zb.“), ktorého sa dopustil porušením ustanovenia § 3 ods. 2 písm. b) s poukazom\nna § 137 ods. 2 písm. g) zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov v znení neskorších predpisov (ďalej na účely rozsudku len „zák. č. 8/2009 Z. z.“) a za ktorý mu\nbola podľa § 22 ods. 2 písm. d) zák. č. 372/1990 Zb. uložená pokuta vo výške 150,-- €.\nPodľa § 3 ods. 2 písm. b) zák. č. 8/2009 Z. z. účinného v čase opísaného skutku účastník cestnej\npremávky je ďalej povinný poslúchnuť pokyn vyplývajúci z dopravnej značky alebo dopravného\nzariadenia.\nPodľa § 137 ods. 2 písm. g) zák. č. 8/2009 Z. z. v citovanom znení porušením pravidiel cestnej\npremávky závažným spôsobom je prejazd cez križovatku na signál STOJ! dávaný policajtom alebo inou\noprávnenou osobou, alebo vyplývajúci z dopravnej značky alebo dopravného zariadenia.\n\nPodľa § 22 ods. 1 písm. j) zák. č. 372/1990 Zb. v citovanom znení priestupku proti bezpečnosti a\nplynulosti cestnej premávky sa dopustí ten, kto iným spôsobom ako uvedeným v písmenách a) až i) sa\ndopustí porušenia pravidiel cestnej premávky závažným spôsobom podľa osobitného predpisu.\n5. Na základe podaného odvolania žalovaný preskúmal napadnuté rozhodnutie i konanie, ktoré jeho\nvydaniu predchádzalo, pričom nezistil dôvody na jeho zrušenie. V odôvodnení konštatoval obsah\nnazhromaždeného spisového materiálu. Poukázal na ustanovenie § 3 ods. 2 písm. b) zák. č. 8/2009 Z.\nz., výkladom ktorého dospel k názoru, že účastníkovi cestnej premávky dopravná značka P2 („Stoj, daj\nprednosť vjazde“) zakazuje vodičovi pokračovať v jazde bez zastavenia vozidla a ukladá mu povinnosť\nzastaviť vozidlo a dať prednosť v jazde s tým, že vodič je povinný zastaviť vozidlo na takom mieste,\nodkiaľ má na križovatku náležitý rozhľad.\n6. K námietke týkajúcej sa prejednania priestupku v neprítomnosti žalobcu i napriek jeho ospravedlneniu\nuviedol, že žalobca bol na ústne pojednávanie riadne a včas predvolaný, predvolanie prevzal dňa\n07.06.2012, čo potvrdil svojim podpisom na doručenke. Zároveň bol poučený o možnosti dohodnúť\nsi nový termín pojednávania písomne alebo telefonicky pre prípad, žeby sa v určenom termíne na\nprejednanie priestupku dostaviť nemohol, ako aj na následky nedostavenia sa.\nOspravedlnenie neúčasti žalobcu na predmetnom pojednávaní z dôvodu jeho práceneschopnosti\nbolo správnemu orgánu oznámené listom žalobcu, ktorý mu bol doručený dňa 15.06.2012, t. j. po\nuvedenom termíne. Súčasne poprel tvrdenie žalobcu, že prvostupňový orgán zrejme zámerne prevzal\nna pošte jeho ospravedlnenie až 15.06.2012, pretože v priebehu konania prostredníctvom internetovej\nslužby Slovenskej pošty zistil, že predmetná zásielka bola žalobcom podaná na poštovú prepravu\ndňa 12.06.2012, t. j. deň pred ústnym pojednávaním, táto bola na pošte uložená dňa 14.06.2012 a\nadresátom, t. j. konajúcim orgánom bola prevzatá až dňa 15.06.2012.\n7. K námietke o nedostatočnej špecifikácii miesta spáchania priestupku a nevypočutia svedkov na\npodporu jeho tvrdení žalovaný konštatoval, že miesto spáchania predmetného priestupku bolo v\nnapadnutom rozhodnutí špecifikované dostatočne. Presné miesto spáchania priestupku vyplýva aj zo\nsprávy o výsledku jeho objasňovania a záznamov o podaní vysvetlenia členov hliadky, ktorá ho zistila\na zadokumentovala.\nTiež poukázal na to, že zo spisovej dokumentácie jednoznačne vyplýva, že žalobca bol v čase spáchania\npredmetného priestupku v motorovom vozidle sám.\n8. Námietky týkajúce sa spochybňovania možnosti zistenia priestupku policajnou hliadkou z hľadiska jej\npozície považoval žalovaný za bezpredmetné. Z obsahu priestupkového spisu jednoznačne vyplýva, že\nžalobca uvedenú dopravnú značku nerešpektoval, inak by dopravná hliadka nemala dôvod ho zastaviť\na kontrolovať.\nS odkazom na ustanovenie § 9 ods. 1 zák. č. 171/1993 Zb. o policajnom zbore žalovaný konštatoval,\nže členovia policajnej hliadky, ktorí zistili a zadokumentovali priestupok, nemali žiadny pomer k veci\nani obvinenému, preto správny orgán nemal dôvod spochybňovať vierohodnosť nimi vyhotovených\npísomností, ich vyjadrení ani zmyslových vnemov.\n9. K námietke týkajúcej sa šikanózneho postupu členov policajnej hliadky s poukazom na rozsudok ESĽP\ni Najvyššieho správneho súdu Českej republiky stanovisko zaujať nevedel pre nedostatočnú špecifikáciu\ntýchto judikátov.\nK tvrdeniu o znemožnení dopísať svoje vyjadrenie do protokolu o výsledku objasňovania priestupku\nžalovaný uviedol, že od žalobcu dňa 12.07.2012 obdržal sťažnosť, ktorá bola v súlade s platnou\nlegislatívou odstúpená príslušnému krajskému riaditeľstvu PZ, oddeleniu kontroly na priame vybavenie.\n10. Tiež k postupu prvostupňového orgánu pri ukladaní sankcie uviedol, že táto bola uložená za použitia\nsprávnej úvahy v súlade s § 22 ods. 1 písm. j) zák. č. 372/1990 Zb. Odvolací správny orgán ju s\n\nprihliadnutím na uvedené skutočnosti i kritériá uvedené v § 12 ods. 1 zákona o priestupkoch považoval\nza primeranú a dostatočne odôvodnenú.\n\nII.\nKonanie na prvostupňovom súde\nA)\n11. Proti tomuto rozhodnutiu žalobca podal prostredníctvom právneho zástupcu žalobu z 31.10.2012 na\nKrajský súd v Košiciach.\n12. S poukazom na ustanovenia § 3 ods. 1 a 4 a § 32 ods. 1 Správneho poriadku uviedol, že v správnom\nkonaní nebolo preukázané, žeby sa žalobca dopustil porušenia pravidiel cestnej premávky závažným\nspôsobom tak, ako to bolo uvedené v napadnutých rozhodnutiach.\n13. Ďalej zdôraznil, že podľa správy o objasňovaní priestupku i prednej strany priestupkového spisu\nbol riešený pre priestupok podľa § 22 ods. 1 písm. k) zák. č. 372/1990 Zb., pričom uznaný bol zo\nspáchania priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. j) citovaného zákona. Keďže v správnom konaní nedošlo\nk prekvalifikovaniu priestupku, považoval za neakceptovateľné a rozporné so základnými zásadami\npriestupkového konania, aby bol žalobca uznaný vinným zo spáchania priestupku, z ktorého nebol ani\nobvinený.\nPoukázal tiež na to, že správne orgány nezistili dostatočne skutkový stav veci, pretože nevykonali ním\nnavrhované dôkazy, ktoré podľa jeho názoru mali zásadný vplyv na objasnenie veci a svoje rozhodnutie\nzaložili výlučne jednostranne len na tvrdeniach príslušníkov motorizovanej hliadky PZ.\n14. V súvislosti s uvedeným uviedol tiež, že policajnou hliadkou bol zastavený až takmer o 250 m\nod miesta, kde sa nachádzala policajná hliadka v čase spozorovania údajného spáchania priestupku,\nvzhľadom na ktorú skutočnosť je podľa jeho výpočtov s prihliadnutím plynutie času a predpokladanú\nrýchlosť vozidiel vylúčené, žeby ňou mohol byť spozorovaný 50 m pred miestom spáchania priestupku\ntak, ako to po vyše 40 dňoch od údajného spáchania priestupku uviedli členovia policajnej hliadky v\npodaných vysvetleniach.\n15. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 25.01.2013 navrhol žalobu v celom rozsahu zamietnuť zo\nskutkových aj právnych dôvodov, obsiahnutých v napadnutom rozhodnutí i rozhodnutí správneho orgánu\nprvého stupňa.\n\nB)\n16. Krajský súd v Košiciach ako súd prvého stupňa po preskúmaní žalobou napadnutého rozhodnutia\nžalovaného z dôvodov uvedených v žalobe a oboznámení sa s administratívnym spisom žalovaného i\nsprávneho orgánu prvého stupňa dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.\n17. Krajský súd pri citovaní zisteného skutkového stavu aj poukázal na vyhlásenie C.. N. G., ktorá do\nzáznamu o podaní vysvetlenia podľa § 60 ods. 2 zák. č. 372/1990 Zb., spísaného dňa 02.11.2011 zhodne\nako v svojom úradnom zázname popísala okolnosti zistenia a riešenia predmetného priestupku. Na\nzáver uviedla, že zreteľne videla ako vodič V. C. s vozidlom nezastavil na mieste, kde je to prikázané\ndopravnou značkou a pokračoval v jazde.\n18. Krajský súd tiež upozornil na to, že žalobca bol na ústne pojednávanie prvostupňovým orgánom\npredvolávaný celkom šesťkrát, pričom päť predchádzajúcich pojednávaní sa v zmysle § 74 ods.\n\n1 zák. č. 372/1990 Zb. neuskutočnilo pre nevykázané doručenie, resp. pre včas ospravedlnenú\npráceneschopnosť žalobcu. Predvolanie na ústne pojednávanie dňa 13.06.2012, zo dňa 09.05.2012\nbolo žalobcovi do vlastných rúk doručené dňa 07.06.2012 s predchádzajúcim uložením zásielky na pošte\ndňa 22.05.2012 z dôvodu nezastihnutia adresáta v čase doručovania poštovým doručovateľom.\nPotvrdenie o dočasnej pracovnej neschopnosti žalobcu, vystavené dňa 11.06.2012 MUDr. D. Y.,\nvšeobecným lekárom, tento ako dôvod ospravedlnenia na poslednom ústnom pojednávaní podal na\npoštovú prepravu dňa 12.06.2012, ako to vyplýva z podacieho lístka príslušnej pošty, a prvostupňový\norgán túto zásielku prevzal prostredníctvom svojho splnomocnenca dňa 15.06.2012.\n19. Námietku nedostatočne zisteného skutkového stavu považoval krajský súd za nedôvodnú, pretože\nžalobca pred zvislým dopravným značením „Stoj, daj prednosť v jazde\" zastal za pánom M. C. (to potvrdil\naj menovaný M. C., ktorý so svojim motorovým vozidlom išiel tesne pred žalobcom). Keďže z uvedeného\nmiesta mal mať žalobca dostatočný rozhľad do križovatky, nepovažoval za potrebné opätovne zastaviť\ntesne pre uvedeným dopravným značením.\nTento jeho názor, že nebolo povinnosťou žalobcu pred dopravnou značkou opätovne zastaviť, krajský\nsúd odmietol s poukazom predovšetkým na to, že týmto postupom nenaplnil príkaz vyplývajúci z\nuvedeného dopravného značenia, keďže v tejto pozícii bol povinný sa sústrediť aj na pred ním stojace\nvozidlo a opustenie križovatky týmto vozidlom, čím nebola jeho pozornosť zameraná výslovne na celú\nkrižovatku. Počas sledovania pred ním idúceho vozidla sa mohla dopravná situácia na križovatke náhle\nzmeniť. Vychádzajúc z uvedeného aj krajský súd považoval vykonané dôkazy za dostatočné s tým, že\ndôkaz - výsluch menovaného M. C., ktorý viedol motorové vozidlo idúce pred žalobcom, nebolo potrebné\nvykonať.\n20. Hoci súčasťou spisového materiálu je aj zvukový záznam hovorov (konkrétne pána M. C., ktorý\nsa dožadoval vyslania druhej hliadky PZ vzhľadom na tvrdené agresívne správanie prvej hliadky)\na výpis zoznamu hovorov zo záznamového zariadenia REDAT 3 z OO KR PZ v Košiciach zo dňa\n21.09.2011, ktorého kópia žalobcovi doručená nebola, pričom tento záznam nebol použitý ako dôkaz pri\nrozhodovaní o predmetnom priestupku, tak podľa krajského súdu obsahom uvedenej komunikácie neboli\nžiadne skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť záver o spáchaní, resp. nespáchaní predmetného\npriestupku. Preto tento záznam nebol použitý ako dôkaz v tejto súvislosti.\nVychádzajúc najmä zo správy o výsledku objasňovania priestupku a úradného záznamu zo dňa\n21.09.2011, členmi hliadky PZ podaných vysvetlení i samotného vyjadrenia žalobcu v žalobe i odvolaní,\npovažoval krajský súd ďalšie námietky žalobcu, týkajúce sa hypotetických záverov o nemožnosti\nspozorovania spáchania priestupku predmetnou hliadkou PZ s prihliadnutím na jej pozíciu a s tým\nsúvisiacich výpočtov žalobcu za právne irelevantné.\n21. K tvrdenému odňatiu práva na ústne prejednanie priestupku krajský súd uviedol, že napriek uznaniu\nžalobcu za práceneschopného potvrdením k 11.06.2012, bolo toto potvrdenie prvostupňovému orgánu\ndoručené poštou až dňa 15.06.2012 (t. j. po termíne pojednávania). V riadne a včas zaslanom predvolaní\nje okrem telefonického kontaktu uvedený aj kontakt na prvostupňový orgán prostredníctvom faxu i\nelektronickej pošty. Zo spisu i vyjadrení žalobcu krajskému súdu vyplýva, že žalobca využil iba možnosť\ndoručenia ospravedlnenia prostredníctvom pošty, kedy zásielka bola dodaná na poštovú prepravu dňa\n12.06.2012 a adresátovi štandardne doručená v priebehu 3 dní. Ničím nepodložené je tvrdenie žalobcu\nže adresát - správny orgán zámerne uvedenú zásielku prevzal až dňa 15.06.2012, keďže tento ani\nnemohol predpokladať, že žalobca sa na ústne prejednanie priestupku nedostaví, resp. že mu posiela\nsvoje ospravedlnenie.\nPreto, keď sa žalobca v určenom termíne na ústne prejednanie priestupku nedostavil a správnemu\norgánu v čase ústneho pojednávania nebol známy žiadny dôležitý dôvod neprítomnosti žalobcu,\nnepochybil, keď prejednal vec v neprítomnosti žalobcu tak, ako to vyplýva z ustanovenia § 74 ods. l\ndruhá veta zák. č. 372/1990 Zb.\n\n22. Krajský súd na uvedenom základe dospel k záveru, že v správnom konaní bol dostatočne zistený\nskutkový stav a na jeho základe bol vyvodený aj správny právny záver, s ktorým sa krajský súd stotožnil.\nIII.\nOdvolanie žalobcu/stanoviská\n23. Vo včas podanom odvolaní zo dňa 11.02.2014 (č. l. 80) proti celému rozsudku prvostupňového súdu\nžalobca v súlade s § 205 O.s.p. uviedol nasledujúce dôvody odvolania:\nkonanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci /§ 205ods. 2,písm.\nb) O.s.p./,\nsúd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam /§ 205\nods. 2, písm. d) O.s.p./ a\nrozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci /§ 205 ods. 2 písm.\nf) O.s.p./.\n24. Následne navrhol odvolaciemu súdu, aby rozsudok krajského súdu zmenil tak, že napadnuté\nrozhodnutie sa zrušuje a vracia sa žalovanému na ďalšie konanie s uložením povinnosti nahradiť\nžalobcovi trovy prvostupňového a odvolacieho súdneho konania.\n25. Ďalej odvolací súd v stručnosti rekapituluje odvolacie dôvody žalobcu:\nk nesprávnemu právnemu posúdeniu veci žalobca poukázal na nesprávnu interpretáciu ust. § 20 ods. 4\nzák. č. 8/2009 Z.z., t. j. značka „Stoj, daj prednosť v jazde“ ukladá vodičovi povinnosť zastaviť motorové\nvozidlo na takom mieste, odkiaľ má vodič na križovatku náležitý rozhľad, a nie tesne pred osadením\ntýmto dopravným značením,\nnesúhlasil so záverom krajského súdu, že žalobca, čo zastal za pred ním idúcim motorovým vozidlom,\nbol po jeho odchode povinný posunúť sa o niekoľko metrov dopredu a následne zastať tesne pred\nzvislým dopravným značením,\nžalobca poukázal na judikačnú súvislosť prejednávanej veci s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky zo dňa 26.06.2013, sp. zn. 10Sžd/7/2013 ako aj rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky zo dňa 10.09.2013 sp. zn. lSžd/14/2013, z ktorého relevantnú časť citoval,\nžalobca nesúhlasil s odmietnutím vyhodnotenia tvrdenia pána M. C., ktorý sa mohol, napríklad ako\nsvedok, vyjadriť k prejednávanému priestupku,\npodľa žalobcu sa trestnosť priestupkov sa riadi obdobnými princípmi a pravidlami, akými sa riadi aj\ntrestnosť trestných činov, a preto pre trestnosť konania, ktoré naplňuje formálne znaky priestupku,\nmusí byť naplnená aj materiálna stránka deliktu, ktorá zastavením žalobcu niekoľko metrov pred týmto\ndopravným značením, a to na mieste, kde mimochodom mal náležitý rozhľad do križovatky, sama o sebe\nnepostačuje k vysloveniu záveru, že tu materiálna stránka priestupku bola naplnená,\nžalobca považuje za neakceptovateľné, aby bol v priestupkovom konaní riešený pre priestupok podľa\nust. § 22 ods. 1 písm. k) zák. č. 372/1990 Zb. a následne bol bez akejkoľvek prekvalifikácie uznaný\nvinným z priestupku podľa písmena i) citovaného ustanovenia zák. č. 372/1990 Zb.,\nvo vzťahu k nemožnosti ospravedlniť sa v čase ústneho prejednania priestupku, žalobca poukázal na\nrozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky z 12.03.2009 č. k. 7 As 9/2009 - 75, podľa\nktorého z dotknutých ustanovení českého zákona o priestupkoch nie je možné vyvodiť záver, že účastník\nkonania sa musí vždy ospravedlniť vopred, a to ešte pred očakávanou udalostí, nakoľko toto všetko\nzávisí od okolností, za ktorých došlo k pracovnej neschopnosti.\n\n26. Záverom žalobca požiadal odvolací súd, aby rozhodol tak, ako navrhol v záhlaví žaloby, pričom\nvyčíslil trovy konania na sumu 510,97 €.\n27. Podaním zo dňa 20.02.2014 (č. l. 93) doručeným na krajský súd dňa 21.02.2014 právny zástupca\ndoručil konajúcemu súdu fotodokumentáciu, ktorá má podporovať jeho tvrdenie, že ak by žalobca ako\nvodič zastavil svoje osobné motorové vozidlo tesne pred týmto zvislým dopravným značením tak, ako\nvyššie uvedené ustanovenie interpretuje krajský súd, je bez akejkoľvek pochybnosti žalobcovi zrejmé, že\nby nemal náležitý rozhľad na križovatku, a tým by ani nevedel dostatočne posúdiť situáciu na predmetnej\nkrižovatke. Tým by bol priamo popretý účel predmetného dopravného značenia.\nV súvislosti s predmetným podaním si žalobca douplatňoval aj ďalšie trovy právneho zastúpenia v\nparciálne vyčíslenej celkovej sume 83,89 €.\n\nB)\n28. Prostredníctvom svojho vyjadrenia zo 17.03.2014 (č. l. 98) žalovaný\nzotrval na svojich záveroch vyjadrených v napadnutom rozhodnutí ako aj na skutočnostiach uvedených\nžalobcom v podaní zo dňa 05.01.2013 k žalobe,\nzotrval na názoru, že žalobca sa dopustil priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky tak,\nako je to uvedené v prvostupňovom rozhodnutí o priestupku.\n\n29. Záverom žalobca navrhol, aby odvolací súd potvrdil rozsudok krajského súdu ako vecne správny.\n\nIV.\nPrávne názory odvolacieho súdu\n\n30. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd (§ 10 ods. 2 O.s.p.)\npreskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní podľa § 212 v spojení s\n§ 246c ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej v texte rozsudku tiež „O.s.p.“).\nPo zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.)\na že ide o rozsudok, proti ktorému je podľa ustanovenia § 201 v spoj. s ust. § 250ja ods. 1 O.s.p.\nodvolanie prípustné, nenariadil vo veci pojednávanie (v zmysle § 250ja ods. 2 v spojení s § 250i ods.\n2 O.s.p. a s prihliadnutím na skutočnosť, že preverovanie zákonnosti rozhodnutia o uloženej sankcii\nvyžaduje od správneho súdu konať v rámci úplnej jurisdikcie, tak takýto postup v odvolacom konaní senát\nvzhľadom na charakter napadnutého rozhodnutia nepovažoval za potrebný) a po neverejnej porade\nsenátu jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch) dospel k záveru, že odvolanie je\ndôvodné, pretože zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci (§ 250j ods. 2 písm. c/\nO.s.p.), a preto postupom podľa § 220 v spoj. s § 246c ods. 1 O.s.p. rozsudok krajského súdu zmenil\ntak, že z dôvodu uvedenom v § 250j ods. 2 písm. c) O.s.p. napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil a\nvrátil mu späť na ďalšie konanie v zmysle nasledujúcich záverov.\n\n31. Na prvom mieste Najvyšší súd zdôrazňuje, že predmetom odvolacieho súdneho konania je rozsudok\nkrajského súdu o nevyhovení žalobe a o jej zamietnutí, preto Najvyšší súd ako súd odvolací primárne v\nmedziach odvolania (viď § 212 ods. 1 O.s.p.) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj súdne konanie,\nktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania preskúmal aj napadnuté rozhodnutie\nžalovaného, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu a\nz takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia\nžalovaného.\n\n32. Po preverení riadnosti podmienok vykonávania súdneho prieskumu rozhodnutí správneho orgánu\n(tzn. najmä splnenia podmienok konania a okruhu účastníkov) sa Najvyšší súd nestotožňuje so\nskutkovými závermi krajského súdu v tom rozsahu, ako si ich osvojil zo zistení uvedených žalovaným\nsprávnym orgánom, ktoré sú obsiahnuté v administratívnom spise. Je neprehliadnuteľné, že podstatou\nsúdneho odvolania proti rozsudku krajského súdu ako aj žaloby, ktorou sa žalobca domáha preskúmania\nrozhodnutia žalovaného, je otázka riadneho zistenia a vyhodnotenia skutku dávanému žalobcovi za vinu.\nPráve tento právny rámec aj vymedzuje potrebné medze skutkového zistenia.\n\n33. Žalobca svoje odvolanie oprel o viacero námietok. Za účelom riadneho prieskumu zákonnosti\nnapadnutého rozhodnutia sa musí Najvyšší súd primárne vysporiadať s námietkami, ktoré žalobca\nvyužil na spochybnenie riadneho zistenia skutkového stavu, ako podkladu k vysloveniu napadnutého\nrozhodnutia.\nAž po prípadnom vyslovení ich nedôvodnosti súdom vzniká právo žalobcovi na prieskum zákonnosti\nsamotného rozhodnutia (meritórne námietky - viď aj právny názor vyslovený v bode č. 42).\n\n34. Tiež Najvyšší súd poukazuje na tú skutočnosť, že priestupkové konania v svojej podstate predstavuje\ntie správne konania, pri ktorých priestupkový orgán podľa osobitného zákona rozhoduje nielen o vine\nale aj o uložení sankcie. Nakoľko však z obsahu odvolania nevyplýva argumentácia, ktorá by vytýkala\nodmietnutie úplnej jurisdikcie správnym súdom (§ 250i ods. 2 v spojení s § 250j ods. 5 O.s.p.), Najvyšší\nsúd ďalej správnosť výberu mechanizmu nápravy neposudzoval.\n\n35. Zo súdneho a pripojeného administratívneho spisu vyplýva, že tvrdená skutočnosť, že žalobca dňa\n21.09.2011 naplnil skutkovú podstatu priestupku uvedenú v § 137 ods. 2 písm. g) zák. č. 8/2009 Z. z., a\nto jej objektívnu stránku spočívajúcu v tom, že „mal povinnosť poslúchnuť pokyn vyplývajúci z dopravnej\nznačky P2 - Stoj, daj prednosť vjazde“ avšak napriek tomu na výjazde na rýchlostnú cestu pre motorové\nvozidlá nerešpektoval uvedenú dopravnú značku a pokračoval v jazde, sa zakladá na tvrdeniach službu\nkonajúcich policajtov zachytených v Správe o výsledku objasňovania/ záznam o priestupku na úseku\ncestnej dopravy z 21.09.2011 doplneného Úradným záznamom bez zaznačenia dňa jeho vyhotovenia.\nUvedené tvrdenia nie sú podložené údajmi, ktoré by preukázali, že služobné motorové vozidlo v čase\nzistenia páchania priestupku žalobcom sa nachádzalo na Južnom nábreží na takom mieste, ktoré službu\nkonajúcim policajtom malo umožniť reálne pozorovanie s následným objektívnym vyhodnotením činnosti\nžalobcu.\n\n36. Žalobca totiž vo svojich písomných podaniach (najmä administratívne odvolanie z 09.07.2012\nproti prvostupňovému rozhodnutiu) od počiatku spochybňoval možnosť službukonajúcich policajtov\nriadne pozorovať, či žalobca mohol konať tým spôsobom ako obaja policajti tvrdili. Na podporu svojich\nargumentov, resp. svojich pochybností žalobca pripojil situačný nákres (pohybovú štúdiu) pre lokalitu\nulíc Ovsenná, Jačmenná, Opatovská‚ Hajnická‚ Viničná alebo Bažantia ulica.\nNámietky žalobcu vychádzajúce z uvedeného situačného nákresu (t. j. argumentácia spochybňujúca\nmožnosť službu konajúcich policajtov sediacich v služobnom vozidle idúcom rýchlosťou vyše 22 m/\ns za danej situácii posúdiť pohyb či státie vozidla žalobcu) žalovaný síce v odôvodnení napadnutého\nrozhodnutia na str. 7 a 8 (č. l. 15 a 16) zaznamenal, avšak sa s nimi nestotožnil, nakoľko\n- prvostupňový orgán pri rozhodovaní vychádzal z listinných dôkazov a podkladov (najmä správa o\nvýsledku objasňovania, úradný záznam ako aj záznamy o podaní vysvetlenia hliadky PZ), ktoré tvoria\nsúčasť priestupkového spisu, a ktoré boli obstarané zákonným spôsobom, a toto umožnilo žalovanému\nich považovať za hodnoverné a presvedčivé, pričom\n\no v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov je\npolicajt v službe povinný v medziach tohto zákona vykonať služobný zákrok, ak je páchaný trestný čin\nalebo priestupok alebo je dôvodné podozrenie z ich páchania, a nakoľko\no policajti, ktorí zistili a dokumentovali opísaný priestupok, nemali podľa žalovaného žiaden pomer k\nžalobcovi ako obvinenému.\n\n37. Ďalej žalobca na podporu svojich tvrdení už v Správe o výsledku objasňovania z 21.09.2011 navrhol\nvypočuť svedka pána M. C., čo však prvostupňový orgán nevykonal a žalovaný sa k tejto skutočnosti\nvyjadril na str. 7 záver (č. l. 15) tak, že:\n„zo spisového materiálu, a to hlavne z úradného záznamu zo dňa 21.09.2011 ako aj zo záznamov o\npodaní vysvetlenia hliadky PZ, vyplýva skutočnosť, že I.. V. C. bol v čase spáchania priestupku vo vozidle\nsám.“\n\n38. Najvyšší súd vo svojej rozhodovacej činnosti neustále poukazuje na nutnosť dodržiavať zásadu\nprávnej istoty (čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky), t. j. že v obdobných veciach je možné\nsa od predchádzajúceho rozhodnutia Najvyššieho súdu meritórne odchýliť iba, ak sa podstatne zmenili\nskutkové okolností a právne základ pre vyhlásenie súdneho rozhodnutia.\nPreto s princípom právnej istoty je tesne spojená kontinuita právnych názorov súdov na riešenie\nobdobných vecí.\n\n39. Ďalej Najvyšší súd musí poukázať na to, že prostredníctvom svojej rozhodovacej činnosti\nviackrát riešil problematiku procesného vyhodnotenia dôsledkov tvrdení vyslovených účastníkmi v\npriestupkovom konaní na skutkový stav. S prihliadnutím na princíp vyššie uvedený právnej istoty konajúci\nsúd zdôrazňuje kontinuitu právnych názorov súdov na riešenie obdobných vecí.\nUž prostredníctvom svojho rozsudku vo veci sp. zn. 1Sžso 33/2010 zo dňa 22.03.2011 Najvyšší súd\nvo všeobecnej rovine vymedzil dôkazné bremeno na ťarchu žalobcu tak, že je celkom logické, že\nžalobca v súdnom konaní prezentuje svoje subjektívne predstavy, prečo by malo byť rozhodnutie\nsprávneho orgánu preňho priaznivé. Toto však na úspech v súdnom prieskume správnych rozhodnutí je\nnepostačujúce, pokiaľ žalobca okrem svojich predstáv (procesná zásada bremena tvrdenia) neponúkne\nprávne relevantnú argumentáciu (dôkazné prostriedky) na jej podporu (procesná zásada unesenia\ndôkazného bremena).\n\n40. Preto sa Najvyšší súd v tejto veci stotožňuje s právnym názorom vysloveným konajúcim senátom\nv obdobnej veci, a to prostredníctvom rozsudku Najvyššieho súdu zo dňa 08.10.2013 v sp. zn.\n1Sžd/32/2013, podľa ktorého (konajúci senát cituje v zmysle ustanovenia § 250ja ods. 7 O.s.p. v rozsahu\nrelevantnom pre odôvodnenie svojich nižšie vyslovených záverov, v podrobnostiach je text rozsudku\nzverejnený na internetovom serveri určenom na zverejňovanie súdnych rozhodnutí):\n„Procesná situácia pri preverovaní skutkového stavu, kedy proti sebe stoja dve rozdielne tvrdenia, tzn.\ntvrdenie páchateľa o tom, že mu pričítaný skutok nespáchal, a naopak tvrdenie orgánu objasňujúci\npriestupok, že zisteným spôsobom konal, so sebou v zmysle § 58 ods. 1 zák. č. 372/1991 Zb. prináša\nsprávnemu orgánu povinnosť zistiť hodnoverne, že skutok sa stal a že ho zavinil páchateľ priestupku.\nPráve možnosť osoby označenej za páchateľa od počiatku spochybňovať tvrdenia orgánu zisťujúceho\nkonanie páchateľa je jediným dôkazným nástrojom, ktorý nielen spochybňuje tvrdenie zisťujúceho\norgánu, ale aj ho zaťažuje povinnosťou logické argumenty uvedené v obrane páchateľa vyhodnotiť a\nuviesť dôvody ich irelevantnosti. Iba skutočnosť, že objasňujúci orgán je viazaný služobnou prísahou k\nriadnej aplikácii a dodržiavaniu právneho poriadku nie je postačujúca.\n\nPreto v situácii, kde voči sebe sú prezentované protikladné hodnotenia skutkového stavu tak policajtmi\nako páchateľom priestupku, je nutné pomeriavať hodnovernosť tvrdení priestupkových orgánov\ndôkazmi, ktoré sú schopné túto hodnovernosť spochybniť. Pokiaľ je však tvrdenie policajtov podložené\ndôkazmi, ktoré sú spôsobilé ich obsah potvrdiť, potom sa od páchateľa legitímne očakáva, že navrhne\ndôkazy vo svoj prospech.“\n41. V súvislosti s uvedeným Najvyšší súd cituje svoju obdobnú judikatúru, t. j. rozsudok sp. zn. 1Sžd\n14/2013 zo dňa 10. septembra 2013, na ktorý poukázal aj žalobca v svojom podaní:\n„Je nepochybné, že správny orgán má v konaní postupovať tak, aby zistil skutkový stav čo najúplnejšie\na tak, aby o ňom neboli dôvodné pochybnosti. I keď tvrdenia príslušníkov hliadky PZ majú značnú\nvypovedaciu hodnotu (už aj s poukazom na skutočnosť, že policajti dokumentujúci priestupok nemajú\nna veci a jej výsledku žiadny záujem a vykonávajú len svoju služobnú povinnosť, pri ktorej sú viazaní\nprísahou a sú povinní dbať, aby prípadný zásah do práv a slobôd osôb, ktorým by v súvislosti s\nich činnosťou mohla vzniknúť ujma a neprekročili mieru nevyhnutnú k dosiahnutiu účelu sledovaného\nslužobným zákrokom alebo výkonom), jeho existencia neznamená, že v prípade spochybnenia iným\ndôkazom alebo dôkazmi, by správny orgán mal rezignovať na získanie akýchkoľvek iných dôkazov,\nktorých vykonanie by sa vzhľadom na konkrétne okolnosti danej veci javili byť vhodné a ktoré si môže\npri vynaložení primeraného úsilia zaobstarať.\nPohyb, rýchlosť, rôzne variácie pohybu až po zastavenie, t. j. stav nehybnosti sú technicky\nzaznamenateľné a merateľné veličiny (pričom rozdiel medzi nimi je často veľmi malý, niekedy\nsotva postrehnuteľný) a ich vnímanie ľudskými zmyslami a následné sprostredkovanie nepochybne\npodlieha subjektívnemu hodnoteniu. To, čo niekto považuje za rýchle sa inému môže zdať pomalé,\nobdobne to môže byť pri vnímaní minimálneho pohybu a stavu nehybnosti. Preto sprostredkovanie\ntakto vytvoreného hodnotiaceho úsudku samého o sebe nepredstavuje nespochybniteľný dôkaz o\nskutočnosti, najmä nie taký, ktorý by bolo možné spätne verifikovať.\nVzhľadom na to, že v predmetnej veci teda existujú rôzne verzie skutkového stavu, nemožno hovoriť o\njeho objasnení bez pochybností a v takom prípade je konštatovanie zodpovednosti žalobkyne za konanie\nvykazujúce znaky priestupku (nerešpektovaním pokynu vyplývajúceho z dopravnej značky „Stoj, daj\nprednosť v jazde“ nepresvedčivé a predčasné.\nRozhodnutie správneho orgánu preto nebolo možné považovať za súladné so zákonom a bolo ho\npotrebné zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie.\nV prípade, že sa správnym orgánom nepodarí preukázať spáchanie skutku žalobkyňou tak, aby ďalšie\npochybnosti o jeho priebehu nepretrvávali, bude nevyhnutné zastaviť priestupkové konanie podľa § 76\nods. 1 písm. a/ zákona o priestupkoch.“\n\n42. Nakoľko išlo o základnú argumentáciu žalobcu, ktorá sa týkala nesprávneho zistenia skutkového\nstavu v neprospech procesných práv žalobcu v priestupkovom konaní a ktorá vymedzovala rámec\nmeritórneho súdneho prieskumu, ostatné jeho odvolacie námietky (najmä odopretia účasti na ústnom\npojednávaní) boli týmto skonzumované. Preto sa Najvyšší súd inými námietkami ďalej nezaoberal.\n\nV.\n\n43. Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, po vyhodnotení námietok\nžalobcu a stanoviska žalovaného ako aj s prihliadnutím na závery obsiahnuté v svojich predchádzajúcich\nrozhodnutiach (čl. 1 ods. 1 ústavy), najmä už v citovanom rozhodnutí sp. zn. 1Sžso 33/2010 ako aj sp. zn.\n1Sžd/32/2013 a sp. zn. 1Sžd/14/2013, pri ktorých Najvyšší súd nezistil žiaden relevantný dôvod, aby sa\nod nich obsahu a vyslovených právnych názorov (viď účinky sledované v § 250ja ods. 4 a contrario odsek\n7 O.s.p. spolu s čl. 144 ods. 1 ústavy) s prihliadnutím na ústavný princíp právnej istoty odchýlil (napríklad\nzásadná zmena právneho prostredia, zistenie odlišného skutkového stavu alebo prijatie protichodného\n\nzjednocovacieho stanoviska v zmysle záverov judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti\nzjednocovania alebo zamedzovania vydávania protirečivých rozsudkov, najmä vec Zielinsky, Pradal a\nspol. v. Francúzska republika č. A - 24846/94, 34165/96 až 34173/96, poprípade vec Borovská a Forrai\nv. Slovenská republika č. A - 48554/10 z 25.11.2014), s osvojením si argumentácie krajského súdu\npostupom podľa § 219 ods. 2 O.s.p. s oznámením termínu vyhlásenia rozsudku postupom podľa § 156\nods. l a 3 O.s.p. rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku.\nBude preto úlohou dotknutého správneho orgánu, aby v ďalšom konaní v zmysle vyššie uvedených\nprávnych názorov konajúceho odvolacieho súdu (§ 250ja ods. 4 O.s.p.) vykonal riadne zistenie\nskutkového stavu v rozsahu nevyhnutne potrebnom pre účely priestupkového konania a na jeho základe\nrozhodol.\n44. Najvyšší súd v súlade so zásadou hospodárnosti súdneho konania ako aj so svojou dlhodobo\nustálenou praxou neuviedol vo výroku zrušujúceho rozsudku zákonné ustanovenie, podľa ktorého bolo\nrozhodnutie správneho orgánu zrušené (§ 250j ods. 4 prvá veta O.s.p.), pretože dôvodom podania\ntejto informácie správnym súdom je v zmysle § 250j ods. 4 veta druhá O.s.p. poskytnúť podklady\npre posúdenie prípustnosti možného odvolania proti rozsudku súdu. Nakoľko proti rozhodnutiam\nNajvyššieho súdu vydaným v správnom súdnictve sú nielen generálne (§ 246c ods. 1 O.s.p.) ale aj\nšpeciálne (§ 250ja ods. 6 O.s.p.) opravné prostriedky neprípustné s výnimkou prípadu úplnej jurisdikcie\nzakotvenej v ustanovení § 250ja ods. 5 O.s.p., a táto situácia v prejednávanej veci nenastala, potom nie\nje možné ust. § 250j ods. 4 O.s.p. na výrok rozhodnutia Najvyššieho súdu aplikovať.\n\n45. O trovách odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa § 224 ods. 1 a 2 v spojitosti s\n§ 250k ods. 1 O.s.p., podľa ktorého iba úspešný žalobca má právo na úplnú náhradu trov tohto konania.\nPodmienkou pre priznanie náhrady trov právneho zastúpenia je ich doloženie do spisu počas konania\nalebo dovyčíslenie v 3 - dňovej lehote po vyhlásení rozsudku.\nPodľa § 151 ods. 1 O.s.p. o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v\nrozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný\ntrovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia.\nPodľa § 151 ods. 2 O.s.p. platí, že ak účastník v lehote podľa odseku 1 trovy nevyčísli, súd mu prizná\nnáhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia s výnimkou trov právneho\nzastúpenia; ak takému účastníkovi okrem trov právneho zastúpenia iné trovy zo spisu nevyplývajú, súd\nmu náhradu trov konania neprizná a v takom prípade súd nie je viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady\ntrov konania tomuto účastníkovi v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.\n\n46. Výška priznaných náhrad trov konania sa skladá:\n1. Z náhrady trov právneho zastúpenia, ktoré právny zástupca žalobcu listom z 11. februára 2014 v\nzmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. vyčíslil a Najvyšší\nsúd uznal:\n1.1. Trovy právneho zastúpenia na krajskom súde\n1.1.1. prevzatie a príprava zastúp. (12) - 1 úkon práv. pomoci\n\n58,69 €\n\n1.1.1.1. prislúchajúca náhrada rež. paušálu\n\n7,63 €\n\n1.1.2. podanie žaloby (12)\n\n58,69 €\n\n- 1 úkon práv. pomoci\n\n1.1.2.1. prislúchajúca náhrada rež. paušálu\n\n7,63 €\n\n1.1.3. účasť na pojednávaní (13)\n\n60,07 €\n\n- 1 úkon práv. pomoci\n\n1.1.3.1. prislúchajúca náhrada rež. paušálu\n\n7,81 €\n\n1.2. Trovy právneho zastúpenia na odvolacom súde\n1.2.1. podanie odvolania (14) ......... 1 úkon práv. pomoci\n\n61,87 €\n\n1.2.1.1. prislúchajúca náhrada rež. paušálu\n\n8,04 €\n\n1.2.2. písomné podanie (14)\n\n61,87 €\n\n....... 1 úkon práv. pomoci\n\n1.2.2.1. prislúchajúca náhrada rež. paušálu\n\n8,04 €\n\n1.3. Daň z pridanej hodnoty (20%)\ncelkom trovy právneho zastúpenia:\n\n408,41 €\n\n2. z náhrady súdneho poplatku za žalobu\n\n35,-- €\n\n3. z náhrady súdneho poplatku za odvolanie\n\n35,-- €\n\ncelkom iné trovy: 70,-- €\n\nNakoľko úspešný žalobca bol zastúpený advokátom, je nutné podľa § 149 ods. 1 v spojení s § 246c ods.\n1 O.s.p. zaplatiť mu priznanú náhradu trov. Bližšie podrobnosti sú obsiahnuté v liste zo dňa 11.02.2014,\nktorý je súčasťou súdneho spisu.\n\n47. Najvyšší súd nepriznal žalobcovi požadovanú výšku odmeny právneho zastúpenia na priznanie\nodmeny za podanie právneho zástupcu zo dňa 26.07.2013 v požadovanej výške 60,07 €, nakoľko\nuvedené podanie iba po obsahovej stránke dopĺňalo podanú žalobu (ku dňu 15.11.2012) o ďalšiu\nargumentáciu, ktorú mal žalobca predniesť najneskôr v 2- mesačnej lehote. Naopak na oneskorene\ndoručené podanie z 20.02.2014 odvolací súd prihliadol, lebo obsahoval také dôkazné prostriedky, ktoré\nboli prípustné a efektívne na podporu argumentácie žalobcu o nedostatočnom zistení skutkového stavu\n(viď systém úplnej apelácie v správnom súdnictve).\n48. Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ust. § 250ja ods. 2 O.s.p. rozhodol bez pojednávania,\nlebo nezistil, že by týmto postupom bol porušený verejný záujem (vo veci prebehlo na prvom stupni\nsúdne pojednávanie, pričom účastníkom bola daná možnosť sa ho zúčastniť), nešlo o vec v zmysle §\n250i ods. 2 O.s.p. (úprava priestupkového konania je spojená s verejnoprávnymi vzťahmi), v konaní\nnebolo potrebné v súlade s ust. § 250i ods. 1 O.s.p. vykonať dokazovanie a z iných dôvodov nevznikla\npotreba pojednávanie nariadiť.\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustný opravný prostriedok (§ 246c ods. 1 O.s.p.).", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}