{"guid": "2617a94e-618e-4dce-8324-6801fc796bcf:27176c92-25af-4a53-9af3-9a6cf2f6e47b", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2015:7011201009.1", "spisova_znacka": "8Sžf/30/2014", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/30/2014 z 18. 6. 2015", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 18. júna 2015, sp. zn. 8Sžf/30/2014, ECLI:SK:NSSR:2015:7011201009.1", "identifikacne_cislo": "7011201009", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "CSc., JUDr. Eva Babiaková", "sudca_id": 440, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/csc-judr-eva-babiakova-440", "datum_vydania": "2015-06-18", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/511", "nazov": "zákon č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov (zrušený)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/511", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/511-1992"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/222", "nazov": "zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/222-2004"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/27176c92-25af-4a53-9af3-9a6cf2f6e47b", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:7011201009.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2015:7011201009.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2015:7011201009.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n8Sžf/30/2014\n7011201009\n18. 06. 2015\nCSc., JUDr. Eva Babiaková\nECLI:SK:NSSR:2015:7011201009.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Babiakovej,\nCSc a členov senátu Mgr. Petra Melichera a JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD., v právnej veci žalobcu:\nTOKAJ MUŠKÁT SK s.r.o., Veľká Bara 45, IČO: 36 603 074, zastúpeného JUDr. Pavlom Gombosom,\nadvokátom, so sídlom Moldavská cesta 21/A, Košice, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo\nSlovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia\nžalovaného č. I/221/1495-78265/2011/990325 zo dňa 25. augusta 2011, o odvolaní žalobcu proti\nrozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 6S/158/2011 - 93 zo dňa 19. decembra 2013, jednohlasne,\ntakto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 6S/158/2011 - 93 zo dňa\n19. decembra 2013, p o t v r d z u j e .\nÚčastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nNapadnutým rozsudkom krajský súd zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania\nzákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/221/1495-78265/2011/990325 zo dňa 25.08.2011, ktorým\npotvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu Kráľovský Chlmec č. 738/230/8310/10/Ric zo dňa\n23.04.2010, ktorým správca dane žalobcovi vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie\nobdobie september 2008 v sume 115 454,98 €.\nKrajský súd zhodne s žalovaným dospel k záveru, že žalobca v konaní nepreukázal splnenie zákonných\npodmienok pre odpočítanie dane z pridanej hodnoty v zdaňovacom období september 2008 v celkovej\nsume 115 454,98 € na základe troch dodávateľských faktúr od dodávateľov Tokaj Furmint SK, s.r.o. Malá\nTŕňa, Drevo Profit SK, s.r.o., Veľká Bara č. 5 a JOMADO, s.r.o. Streda nad Bodrogom 600. Rovnako\nsprávca dane v súlade so zákonom ponechal daň z pridanej hodnoty, ktorú žalobca vykázal ako vlastnú\ndaňovú povinnosť, ktorú je žalobca ako platiteľ dane z pridanej hodnoty povinný odviesť vo výške\nuvedenej v podanom daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie september 2008.\nKrajský súd mal z obsahu administratívneho spisu za zistené, že nákup drevených plotov od dodávateľa\nTokaj Furmint SK, s.r.o., nákup tokajského vína suchého sudového od dodávateľa Drevo SK, s.r.o. Veká\nBara 5 a nákup bio jablčnej šťavy od dodávateľa JOMADO, s.r.o. Streda nad Bodrogom 600, žalobca\npreukazoval iba dodávateľskými faktúrami a pokladničnými dokladmi (výdavkové a príjmové pokladničné\ndoklady), pričom všetky faktúry, ako aj pokladničné doklady vystavoval Z. N.. Súd preto považoval\nza správny záver správcu dane a Daňového riaditeľstva SR, že posudzované plnenie nesledovalo\nskutočný obchodný účel a bolo len nástrojom na získanie daňovej výhody. Žalobca ako kontrolovaný\ndaňový subjekt bol v rámci daňovej kontroly povinný preukázať splnenie zákonných predpokladov pre\n\nvznik nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty. V preskúmavanom prípade žalobca neuniesol\nsvoje dôkazné bremeno, pretože nepredložil dôkazy, ktorými by preukázal reálnosť uskutočnenia\ndeklarovaných obchodov.\nKrajský súd za nedôvodnú považoval námietku nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov a rozporu\ns § 30 ods. 1, 3, § 48 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v\nsústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej v texte rozsudku len „zák.\no správe daní\"). Napadnuté rozhodnutie obsahuje konštatovanie skutkového stavu zistené vykonanou\ndaňovou kontrolou, pričom žalovaný jednotlivé skutkové zistenia vyhodnocoval aj z pohľadu žalobcom\nuplatneného nadmerného odpočtu na dani z pridanej hodnoty. Žalovaný sa podrobne vysporiadal s\njednotlivými odvolacími námietkami. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol skutočnosti, ktoré boli\nrozhodujúce pre vydanie jeho rozhodnutia a odôvodnil, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov\na aplikácii právnej úpravy.\nTvrdenie žalobcu, že správca dane na nim predložené doklady neprihliadol a nevyhodnotil ich,\npovažoval krajský súd ako neopodstatnené, pretože správca dane žalobcu vyzýval na predloženie\nnových dôkazov, pričom žalobca na preukázanie zdaniteľných plnení predložil iba faktúry a príjmové a\nvýdavkové pokladničné doklady. Bol legitímny postup správcu dane, ktorý opakovane vyzýval žalobcu\nna preukázanie ním deklarovaných zdaniteľných obchodov. Konštatovanie správcu dane a žalovaného,\nže u žalobcu nebol vytvorený predpoklad ekonomickej činnosti v rozsahu, ako to deklaroval v\npodanom daňovom priznaní, v dôsledku čoho žalobca ani nevykonával reálnu ekonomickú činnosť, bolo\npodľa názoru krajského súdu v súlade so zisteniami správcu dane. Žalobca nezamestnával žiadnych\nzamestnancov, nevlastnil žiadny hnuteľný a nehnuteľný majetok, dopravné prostriedky, neúčtoval žiadne\nrežijné náklady v súvislosti s podnikateľskou činnosťou. Tvrdenie žalobcu, že všetky úkony uňho, ako\nu fyzickej osoby podnikateľa, respektíve v obchodných spoločnostiach, v ktorých bol konateľom a\nspoločníkom, vykonávali výlučne zamestnanci jednej obchodnej spoločnosti, bez preukázania tohto\ntvrdenia, nestačí pre záver, že žalobca reálne vykonával ekonomickú činnosť.\nVo vzťahu k porušeniu zásady dvojinštančnosti konania v súvislosti so spôsobom a priebehom výkonu\ndaňových kontrol spoločností personálne prepojených Z. N., prekročeniu kompetencií žalovaného\nformou priamych zásahov do výkonu daňových kontrol u subjektov prepojených osobou Z. N. a\nkoordinácie týchto daňových kontrol, krajský súd poukázal na nález Ústavného súdu SR č. k. I. ÚS\n238/06-39 zo dňa 16.12.2008, v ktorom ústavný súd konštatoval, že „daňová kontrola nepredstavuje\nsamostatné daňové konanie, ale je čiastkovým procesným postupom, ktorý sa uskutočňuje v rámci\ndaňového konania; nie je teda samostatnou fázou daňového konania, ale úkonom správcu dane\".\nVnútorný proces spracovania protokolu o daňovej kontrole legislatívne nie je upravený. Pre použitie\nprotokolu o daňovej kontrole, ako podkladu pre vydanie rozhodnutia správcom dane je rozhodujúce,\nči daňová kontrola bola realizovaná v súlade so zákonom, či skutkové zistenia obsiahnuté v protokole\npostačujú pre vydanie rozhodnutia správcom dane. Žalobcom tvrdené nelegitímne zásahy daňového\nriaditeľstva do výkonu daňových kontrol u subjektov prepojených osobou Z. N., nemohli predstavovať\nporušenie čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.\nZa zákonný považoval krajský súd postup správcu dane, ktorý ponechal daň na výstupe, pokiaľ išlo o\nžalobcom tvrdené zdaniteľné obchody, týkajúce sa predaja drevených plotov pre odberateľa Drevo Profit\nSK, Streda nad Bodrogom 600 a predaj tokajského vína samorodého suchého sudového pre odberateľa\nJOMADO, s.r.o. Streda nad Bodrogom 600. Hoci podľa zistení správcu dane neboli tieto obchody\nreálne uskutočnené, vzhľadom na to, že nebolo preukázané reálne dodanie týchto tovarov žalobcovi,\nsprávca dane ponechal daň, ktorú žalobca uviedol v podanom daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie\nseptember 2008 a ktorú bol povinný odviesť do štátneho rozpočtu. Tento postup správcu dane bol v\nsúlade s ustanovením § 71 ods. 6 zákona o DPH, ktorého obsahom je premietnutie článku 203 Smernice\nRady 2006/112/ES o spoločnom systéme daní z pridanej hodnoty. Žalobca vystavil odberateľské faktúry,\nktorými deklaroval predaj uvedených komodít, na ktorých uviedol daň z pridanej hodnoty, a preto bol\npovinný podľa citovaného ustanovenia § 71 ods. 6 zákona o DPH daň uvedenú na faktúrach odviesť\ndo štátneho rozpočtu. V prípade, ak by išlo iba o fiktívne faktúry, žalobca mal právo postupovať podľa\n§ 75 ods. 7 zákona o DPH a urobiť nápravu podaním dodatočného daňového priznania za príslušné\nzdaňovacie obdobie.\nPokiaľ žalobca namietal, že si nemohol splniť svoju dôkaznú povinnosť a realizovať svoje právo na\nsúčinnosť so správcom dane v daňovom konaní v zmysle § 2 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb., ani právo\n\npredkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy, preukazujúce jeho tvrdenia, pričom došlo k porušeniu\nzásady proporcionality zakotvenej v ustanovení § 2 ods. 2 zák. o správe daní, krajský súd uviedol,\nže princíp proporcionality je normatívne zakotvený v článku 52 ods. 2 Charty základných práv EÚ\na predstavuje jednu zo všeobecných právnych zásad, ktoré sú základom právneho poriadku EÚ. Je\nrešpektovaná v rozhodovacej praxi Súdneho dvora EÚ a Ústavného súdu SR, ktorý v náleze č. PL Ú\n3/00 poskytol výklad tejto zásady: „Tento princíp predovšetkým znamená primeraný vzťah medzi cieľom\n(účelom) sledovaným štátom a použitými prostriedkami. V týchto súvislostiach cieľ (účel) sledovaný\nštátom, smie byť sledovaný; prostriedky, ktoré štát použije, smú byť použité; použitie prostriedkov na\ndosiahnutie účelu je vhodné; použitie prostriedkov na dosiahnutie účelu je potrebné a nevyhnutné.\"\nPodstatu zásady proporcionality zovšeobecnil Ústavný súd SR aj v náleze č. PL ÚS 67/07 tak, že\n„obmedzenie, respektíve zasahovanie do ústavov chránených práv a slobôd, je ústavne akceptovateľné\nlen vtedy, ak je ustanovené zákonom, zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu a\nje nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa, t. j. ospravedlňuje ho\nexistencia naliehavej spoločenskej potreby a primerane (spravodlivo) vyvážený vzťah medzi použitými\nprostriedkami a sledovaným cieľom.\"\nKrajský súd poukázal, že konateľ žalobcu bol súčasne spoločníkom a konateľom niekoľkých desiatok\nobchodných spoločností, ktoré uskutočňovali medzi sebou ako platitelia dane z pridanej hodnoty\nzdaniteľné obchody. Konateľ žalobcu vykonával v týchto spoločnostiach všetky činnosti súvisiace\ns obchodno-ekonomicky a organizačno-výrobnými aktivitami týchto spoločností. Podľa vlastného\nvyjadrenia bol v celom reťazci svojich obchodných spoločností nezastupiteľný, ku všetkým preberaným\nskutočnostiam mohol iba on podať vyjadrenie a predkladať dôkazné prostriedky ku kontrole, preto bol\nsúbežný výkon daňových kontrol u viacerých týchto spoločností nevyhnutný v záujme čo najúplnejšieho\nzistenia skutkového stavu. Žalobca, ktorého konateľ bol súčasne konateľom aj veľkého počtu ďalších\nobchodných spoločností, nemohol byť z toho dôvodu zvýhodnený oproti daňovému subjektu, ktorého\nkonateľ nie je konateľom aj v iných obchodných spoločnostiach. Námietka ohľadom nezákonnosti\npostupu správcu dane len z dôvodu, že bol nadmerne zaťažený súčasne prebiehajúcimi daňovými\nkontrolami daňových subjektov, ktoré sú prepojené jeho konateľom, bola právne irelevantná. Reálnosť\nuskutočňovaných obchodov bolo možné preukázať iba zisťovaním pohybu tovaru v reťazci spoločností,\nktorých bol konateľom alebo spoločníkom konateľ žalobcu. Cieľom správcu dane bolo zistiť pôvod\ntovaru, t. j. kto bol prvotným dodávateľom tovaru, cez ktorú obchodnú spoločnosť v reťazci obchodných\nspoločností, v ktorých bol konateľ žalobcu tiež konateľom, sa tovar do tohto reťazca dostal, respektíve\nkedy tovar a cez ktorú spoločnosť opustil tento reťazec obchodných spoločností. Preto postup správcu\ndane bol v súlade so zásadou proporcionality. Cieľom (účelom) sledovaným štátom (správcom dane),\nbolo zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu žalobcovi zo štátneho rozpočtu,\npričom použitie prostriedkov na dosiahnutie tohto účelu bolo potrebné a nevyhnutné - dospieť k\nuvedenému cieľu bolo možné len súbežným výkonom kontrol v reťazci obchodných spoločností\npersonálne prepojených osobou Z. N. a nie samostatnými izolovanými daňovými kontrolami. Žalobca,\nktorého konateľ bol konateľom aj v ďalších obchodných spoločnostiach si musel byť vedomý toho, že\npri uplatňovaní nároku na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty môže byť dôvodnosť\nuplatnených nárokov predmetom daňových kontrol zo strany príslušných správcov dane. Veľkému počtu\nspoločností personálne a majetkovo prepojených Z. N. musel zodpovedať aj počet daňových kontrol. Je\npravdou, že žalobca založením veľkého počtu obchodných spoločností bol oprávnený realizovať ústavné\nprávo slobodne podnikať. Na druhej strane však bol povinný akceptovať aj postupy orgánov daňovej\nsprávy, ktoré realizovali svoje zákonné oprávnenia pri správe daní.\nZa nedôvodnú považoval krajský súd aj námietku nezákonnosti správnych rozhodnutí v dôsledku výkonu\ndaňovej kontroly zamestnancami správcu dane, ktorí neboli organizačne začlenení ako zamestnanci\nmiestne príslušného správcu dane - Daňového úradu Kráľovský Chlmec, pričom poukázal na zmenu\nrozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prezentovanej jeho rozsudkami sp. zn.\n5Sžf/68/2011 zo dňa 23.02.2012, sp. zn. 4Sžf/8/2012 zo dňa 26.06.2012, sp. zn. 4Sžf/15/2012 zo\ndňa 26.06.2012, sp. zn. 5Sžf/64/2012 z 30.09.2013. Právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky vo vzťahu k zákonnosti postupu riaditeľa miestne príslušného daňového úradu pri poverení\ndaňových kontrolórov na výkon spornej daňovej kontroly ako zamestnancov daňovej správy, zaradených\npre výkon štátnej služby na úseku správy daní u iného správcu dane, a to po predchádzajúcom\nsúhlase Daňového riaditeľstva SR ako spoločne nadriadeného orgánu a zamestnávateľa zamestnancov\ndaňových úradov v jeho pôsobnosti, bol Ústavným súdom SR v jeho uzneseniach č. k. I. ÚS 192/08-28\nzo 04.06.2008, č. k. III. ÚS 386/08-24 z 25.11.2008, č. k. II. ÚS 137/10-28 z 24.03.2010 a č. k. II. ÚS\n\n159/11-19 z 13.04.2011 považovaný za ústavne akceptovateľný, nemajúci znaky výkladovej svojvoľnosti\na ústavnej nekonformnosti. Pri zmene rozhodovacej praxe súdov je potrebné postupovať tak, aby nebol\nporušený princíp predvídateľnosti súdneho rozhodnutia a súčasne nedochádzalo k porušeniu princípu\nprávnej istoty. Zmena rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bola vyvolaná ďalšími\nrozhodnutiami Ústavného súdu SR, v ktorých bolo namietané porušenie článku 46 ods. 1, 2 Ústavy\nSR v súvislosti s výkonom daňovej kontroly zamestnancami správcu dane, ktorí neboli organizačne\nzačlenení k miestne príslušnému správcovi dane. Právne závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,\nvyplývajúce z označených rozsudkov, si krajský súd v plnom rozsahu osvojil. S prihliadnutím na zmenu\nsvojej rozhodovacej praxe nedochádza k porušeniu princípu predvídateľnosti súdnych rozhodnutí,\nrespektíve princípu právnej istoty.\nO trovách konania rozhodol krajský súd tak, že neúspešnému žalobcovi nich náhradu nepriznal.\nProti predmetnému rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie domáhajúc sa jeho zmeny tak,\nže odvolací súd napadnuté správne rozhodnutia zruší, vec vráti žalovanému na ďalšie konanie a zaviaže\nho k náhrade trov konania.\nUviedol, že miestne zisťovania potvrdili tak existenciu drevených plotov ako aj existenciu vína.\nPrípadná nezrovnalosť pri označení tovaru, pokiaľ tovar existoval, resp. iná nezrovnalosť pri fyzickej\nexistencii tovaru nemôže mať za následok záver, že nákup tovaru bol fiktívny. Fiktívnosť obchodu\nnemožno odôvodniť ani nepredložením iných dokladov (okrem faktúr a dodacích listov), napr. ktoré\nby preukazovali režijné náklady. Právna úprava nevyžaduje pre preukázanie reálnosti uskutočnenia\nobchodov a uplatnenia práva na odpočítanie dane preukazovanie skutočností a predkladanie\ndôkazov vyžadovaných správcom dane. Dôkazy predložené žalobcom boli účelovo neakceptované\na neodôvodnene spochybňované aj tým, že sa jednalo o obchody medzi personálne prepojenými\nspoločnosťami. Takýto postup v podstate znemožnil žalobcovi preukázať reálnosť obchodov a splniť\nsi dôkaznú povinnosť, keď všetky jeho dôkazy sú už vopred spochybnené personálnym prepojením\nobchodujúcich subjektov. Skutočnosť, že medzi spoločnosťami existuje personálne prepojenie, nie je\nsama osebe spôsobilá mať výpovednú hodnotu vo vzťahu k uskutočneniu akéhokoľvek plnenia. Žalobca\nako aj iné spoločnosti spojené s p. N. preukazovali, že mali dostatočné personálne kapacity, množstvo\nmotorových vozidiel, zvierat, iného hnuteľného majetku ako aj tovarových zásob. Konštatovanie súdu\nohľadne fiktívnosti ekonomickej činnosti považoval žalobca za nepodložené, účelové a vyvrátené.\nPersonálne zdroje ako aj obhospodarovanie majetku v takom veľkom rozsahu je spojené s veľkými\nfinančnými nákladmi, ktoré pri fiktívnosti t.j. uskutočňovaní obchodov iba na papieri by boli zbytočné;\nzamestnanci, ktorí by pre neexistenciu majetku nemohli vykonávať prácu, ktorú mali dohodnutú v\npracovnej zmluve, by boli jasným dôkazom proti žalobcovi. Žalobca ako aj ostatné personálne prepojené\nsubjekty opakovane preukázali náklady spojení s úhradou daní z nehnuteľností, daní z motorových\nvozidiel, úhrady za plyn, vodu, elektrinu, mobilným operátorom a pod. Pokiaľ tieto skutočnosti neboli\nakceptované, je to jasný dôkaz účelovosti vykonávaných daňových kontrol.\nŽalobca namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia žalovaného, keďže boli vydané desiatky rozhodnutí,\nktoré boli odôvodnené totožne a odôvodnenie má rovnakú štruktúru, je akoby „vzorové\", pričom tieto\nvzorové rozhodnutia boli vydávané bez ohľadu na skutkovú situáciu a námietky, návrhy a predkladané\ndôkazy.\nRovnako krajský súd sa nevysporiadal s otázkou režijných a iných nákladov vznesenou v žalobe.\nPodnikateľské subjekty p. N. fungovali vo forme blízkej holdingu, ktorý spojuje výhody veľkých\npodnikov s výhodami podnikov menších jednotiek holdingu. Skutočnosť, že daňový subjekt neúčtuje\no režijných nákladoch automaticky neznamená, že by tento subjekt reálne nevykonával žiadnu\nčinnosť a nemal vytvorené podmienky na uskutočňovanie zdaniteľných obchodov. Nakoľko p. N.\nriadil niekoľko spoločností, nebolo účelné, aby každá z týchto spoločností bola osobitne odberateľom\ntelekomunikačných služieb, energie, vody, plynu. Zákon nezakazuje, aby jeden podnikateľský subjekt\nvyužíval so súhlasom ďalšieho podnikateľského subjektu služby telekomunikačných operátorov, energiu,\nvodu, či plyn, za ktoré platí ako odberateľ podnikateľský subjekt odlišný od daňového subjektu, obzvlášť\nak sú personálne prepojené. Žalobca využíval na realizáciu svojej podnikateľskej činnosti personálne\nkapacity obchodnej spoločnosti JOMADO, s.r.o., na prekládku objemnejšieho tovaru využíval služby\nobchodnej spoločnosti NAFT - SM Gastro Slovakia s.r.o.\n\nŽalobca mal za to, že krajský súd sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s námietkou týkajúcou sa\nnedostatku dôvodov rozhodnutia žalovaného. Napadnuté správne rozhodnutie nespĺňa náležitosti podľa\n§ 48 ods. 1, 2, 6 zákona o správe daní, § 157 ods. 2 O. s. p., čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Súčasťou princípu\nprávnej istoty je požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku v rovnakých podmienkach dala\nrovnaká odpoveď, teda rovnaké situácie musia byť posudzované rovnako. Za diskriminačný možno\npovažovať taký postup, ktorý rovnaké alebo analogické situácie rieši odlišným spôsobom, pričom\nho nemožno objektívne a rozumne zdôvodniť. V danom prípade došlo zo strany krajského súdu i k\nporušeniu princípu predvídateľnosti súdneho rozhodovania, pričom v tejto súvislosti žalobca poukázal\nna rozsudok sp. zn. 7S/13934/2010 zo dňa 12.01.2011, kde v právnej veci žalobcu SHEN TIAN s.r.o.\nproti žalovanému Daňovému riaditeľstvu SR senát krajského súdu vyhovel žalobcovi a napadnuté\nrozhodnutie žalovaného zrušil pre nedostatok dôvodov podľa § 250j ods. 2 písm. d/ O. s. p., pričom sa\njednalo o skutkovo totožnú vec.\nZáverom žalobca poukázal na nezákonnosť daňových kontrol, pokiaľ ich nevykonávali zamestnanci\npríslušného správcu dane, pričom vychádzal z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 118/08\nzo dňa 10.12.2009. Ochrany pred týmto postupom sa dotknuté spoločnosti bránili podávaním žalôb\no ochrane pred nezákonným zásahom a krajský súd v konaní sp. zn. 6S/16246/2010, na základe\nargumentácie obdobnej ako v prejednávanej veci, návrhu vyhovel a správcovi dane zakázal pokračovať\nv daňovej kontrole. Nakoľko správca dane u žalobcu pokračoval v daňovej kontrole, vzniká podozrenie,\nže zo strany správcu dane mohlo dôjsť k naplneniu skutkovej podstaty trestného činu marenia\nspravodlivosti, marenia výkonu súdneho rozhodnutia a zneužitia právomoci verejného činiteľa. Konaním\nžalovaného sa žalobca dostal do stavu právnej neistoty, nakoľko daňové orgány nerešpektujú súdne\nrozhodnutia. Krajský súd sa naviac nevysporiadal so skutočnosťou, že v obdobných prípadoch (cca\n200 súdnych sporov) boli vydané rozsudky, ktorými bolo zakázané pokračovať v daňových konaniach\npre nezákonnosť. Tieto právoplatné rozsudky neboli nijako zrušené, a teda žalobca očakával, že budú\nsúdom, ktorý ich vydal, akceptované a súd bude mať rovnaký názor na nezákonný postup daňových\norgánov. Ani zmena rozhodovacej praxe nemôže mať vplyv na právoplatné rozhodnutie v konkrétnom\nprípade, ktorého sa týka.\nŽalovaný sa k podanému odvolaniu vyjadril tak, že sa stotožnil s právnym posúdením veci v napadnutom\nrozsudku a navrhol ho ako vecne správny potvrdiť.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 O. s. p.)\npreskúmal odvolaním napadnutí rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, že\nodvolanie žalobcu nie je dôvodné. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 250ja\nods. 2, § 214 ods. 2 O. s. p. s tým, že termín verejného vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne\npäť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nwww.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 18.06.2015 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O. s. p.).\nPodľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak\nsa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v\nodôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne\ndoplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.\nPredmetom\nsúdneho\nprieskumu\nje\nzákonnosť\nrozhodnutia\nžalovaného\nč.\nI/221/1495-78265/2011/990325 zo dňa 25.08.2011, ktorým potvrdil dodatočný platobný výmer\nDaňového úradu Kráľovský Chlmec č. 738/230/8310/10/Ric zo dňa 23.04.2010, ktorým správca dane\nžalobcovi vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2008 v sume 115\n454,98 €.\nOdvolací súd po vyhodnotení odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského\nsúdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu v zmysle ustanovenia §\n219 ods. 2 O. s. p. konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a\nrelevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem uvedených v\nodôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre\n\nvyslovenie výroku napadnutého rozsudku, z ktorých dôvodov sa s ním stotožňuje v celom rozsahu.\nSenát odvolacieho súdu považuje právne posúdenie preskúmavanej veci krajským súdom za správne a\nsúladné so zákonom. Vzhľadom k tomu, aby najvyšší súd v preskúmavanej veci nadbytočne neopakoval\npre účastníkov známe skutočnosti spolu s právnymi závermi krajského súdu, sa vo svojom odôvodnení\nobmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia a pre zdôraznenie jeho\nsprávnosti uvádza:\nVzhľadom na obsah odvolacích námietok Najvyšší súd Slovenskej republiky považoval za potrebné\nzaujať stanovisko, pokiaľ sa jednalo o v žalobe vytýkaný nedostatok dôvodov rozhodnutia žalovaného\na to aj vo vzťahu k vynaloženým režijným nákladom.\nK základným právam účastníka konania obsiahnutým v práve na spravodlivý proces, patrí právo\nna uvedenie dostatočných dôvodov, na ktorých je rozhodnutie založené. V súvislosti s riadnym\nodôvodnením je potrebné uviesť, že vychádzajúc z konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské\npráva (o. i. veci García Ruiz proti Španielsku, rozsudok zo dňa 21.01.1999 týkajúci sa sťažnosti č.\n30544/96, Ruiz Torija proti Španielsku, rozsudok zo dňa 09.12.1994, týkajúci sa sťažnosti č. 18390/91,\nVan de Hurk proti Holandsku, rozsudok zo dňa 19.04.1994, týkajúci sa sťažnosti č. 16034/90, ), judikatúry\nÚstavného súdu SR (sp. zn. I. ÚS 226/03 zo dňa 12.05.2004, III. ÚS 209/04 zo dňa 23.06.2004, sp.\nzn. III. ÚS 95/06 zo dňa 15.03.2006, sp. zn. III. ÚS 260/06 zo dňa 23.08.2006), nie je nutné, aby na\nkaždú žalobnú námietku bola daná súdom podrobná odpoveď a rozsah povinnosti odôvodniť súdne\nrozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzovaný s ohľadom na okolnosti\nkaždého prípadu, ak však súd v odôvodnení nereaguje na zásadnú, relevantnú námietku, súvisiacu s\npredmetom súdnej ochrany prednesenú žalobcom, je potrebné tento nedostatok považovať za prejav\narbitrárnosti (svojvoľnosti). Súd je povinný dbať na to, aby jeho rozhodnutie bolo presvedčivé, na\npodporu čoho uvedie dostatočné argumenty. Krajský súd sa dostatočným spôsobom, výstižne a správne\nvysporiadal so vznesenými námietkami. Nie je podstatou a zmyslom konania v správnom súdnictve\nopakovane uvádzať, resp. mechanicky prepisovať všetky dôvody, ktoré na hodnotenie jednotlivých\nnámietok v daňovom konaní použil žalovaný.\nPokiaľ žalobca poukázal na iné rozhodnutie krajského súdu, ktorým bolo iné rozhodnutie žalovaného\nzrušené ako nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje,\nže v zmysle § 135 ods. 1 O. s. p. konajúci súd nie viazaný právnym názorom vysloveným v skoršom\nrozsudku, avšak ak by sa rozhodol od neho odchýliť, prípadne považoval uvedené rozhodnutie pre\nprejednávanú vec za irelevantné, bol by povinný svoj postup náležite odôvodniť.\nV danom prípade nemožno považovať za vyslovený právny názor skutočnosť, že iné rozhodnutie\nžalovaného neobsahovalo dostatok dôvodov. Táto okolnosť má pôvod v obsahu odôvodnenia určitého\nkonkrétneho rozhodnutia, ktorého zákonnosť sa preskúmava. Prijatím argumentácie žalobcu a jej\nrozvinutím ad absurdum by každé rozhodnutie, pri ktorom je namietaná nepreskúmateľnosť pre\nnedostatok dôvodov bolo potrebné zrušiť, bez ohľadu na skutočný stav zachytený v odôvodnení\npreskúmavaného správneho rozhodnutia. Aplikáciu skorších súdnych rozhodnutí na iné prípady\npodmieňuje totožnosť, prípadne minimálna odchýlka - obdobnosť, skutkového a právneho stavu,\nrovnako nie je bez významu postavenie súdu, ktorý rozhodnutie vydal (okresný, krajský či najvyšší súd),\nako aj ustálenosť judikatúry týkajúcej sa danej právnej otázky, pričom použitie skorších rozhodnutí je\nvýznamné najmä z hľadiska argumentačného rešpektujúc § 135 ods. 1 O. s. p. Nemohlo preto u žalobcu\ndôjsť k porušeniu princípu právnej istoty.\nRovnako neobstojí ani námietka, že správca dane ako aj žalovaný vychádzali len z toho, že\nžalobca je spoločnosťou, kde bol konateľom p. Z. N.. Z predloženého administratívneho spisu je\nnepochybné, že správca dane vykonal preverovanie uskutočnenia obchodov, boli vykonané početné\núkony (viaceré opísané aj v rozsudku súdu prvého stupňa), z ktorých vyplýva, že reálne uskutočnenie\nobchodov nebolo preukázané, a preto nemožno uvažovať, že by správne orgány vychádzali výlučne\nz personálneho prepojenia. Pokiaľ žalobca namietal, že ním predkladané dôkazy boli účelovo\nneakceptované a neodôvodnene spochybňované aj skutočnosťou, že sa jednalo o personálne prepojenú\nspoločnosť s inými spoločnosťami, v ktorých bol konateľom p. N., Najvyšší súd Slovenskej republiky\n\npoukazuje, že v konaní boli na preukázanie uskutočnenia zdaniteľných plnení predložené žalobcom\nlen faktúry a príjmové a výdavkové pokladničné doklady. Zistenia správcu dane v priebehu daňovej\nkontroly nepotvrdili skutočnosti tvrdené žalobcom, ktorý tak neuniesol dôkazné bremeno, ktoré ho\nzaťažovalo. Nepreukázanie skutočného dodania tovaru jednoznačne nemožno považovať za dôsledok\n„nezrovnalosti pri označení tovaru\", ako to prezentoval žalobca.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky sa na základe vyššie uvedených dôvodov stotožnil s rozsudkom\nKrajského súdu v Košiciach a nepovažujúc námietky žalobcu za dôvodné, napadnutý rozsudok\npostupom podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. ako vecne správny potvrdil, pričom v podrobnostiach naň\npoukazuje.\nO trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 224 ods. 1 O. s. p.\nv spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p. a § 250k ods. 1 O. s. p. tak, že účastníkom ich náhradu\nnepriznal, keďže žalobca úspešný nebol a žalovanému v takomto konaní náhrada trov neprináleží.\nToto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9\nveta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom\nod 01. mája 2011).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "6S/158/2011", "guid": "0dcbfc1c-7443-441f-af76-8e90774df43d:ff0daaaf-520f-4cd0-84ab-270e2601e4e2", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:b5579c47-4830-4d7f-bbb5-264dcf29608c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 118/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 118/08 z 10. 12. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-12-10", "citacie_n": 111, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b5579c47-4830-4d7f-bbb5-264dcf29608c"}, {"guid": "ussr:107a0572-b23b-44d3-8d0f-f218158cb02a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 238/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 238/06 z 16. 12. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-12-16", "citacie_n": 292, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:107a0572-b23b-44d3-8d0f-f218158cb02a"}, {"guid": "ussr:f0989a0a-480b-48ef-8e89-679f8ba6b913", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 386/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 386/08 z 25. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-25", "citacie_n": 38, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f0989a0a-480b-48ef-8e89-679f8ba6b913"}, {"guid": "ussr:e7460e30-c3e6-4009-998a-1b36bafd3b83", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 192/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 192/08 z 4. 6. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-06-04", "citacie_n": 45, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7460e30-c3e6-4009-998a-1b36bafd3b83"}, {"guid": "ussr:608fb7ea-1df8-4e14-91f4-9ae297ad59cc", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 67/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 67/07 z 23. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-23", "citacie_n": 74, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:608fb7ea-1df8-4e14-91f4-9ae297ad59cc"}, {"guid": "ussr:b91c74b1-2568-4d63-90fb-e5c6f9b4f47b", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 260/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 260/06 z 23. 8. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-08-23", "citacie_n": 1189, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b91c74b1-2568-4d63-90fb-e5c6f9b4f47b"}, {"guid": "ussr:b4a6a5b5-d712-49a3-8177-bb15ff56fd61", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 95/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 95/06 z 15. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-15", "citacie_n": 1498, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b4a6a5b5-d712-49a3-8177-bb15ff56fd61"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:f1216a42-0929-45b4-a527-85e03d833414", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 226/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 226/03 z 12. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-12", "citacie_n": 1430, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f1216a42-0929-45b4-a527-85e03d833414"}], "citovane_v": []}