{"guid": "a8bc902e-2d98-4efe-8ac9-629c9d047593:23afc1b2-00d1-4694-bd3f-5df4389df506", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2015:6405208755.1", "spisova_znacka": "5MCdo/15/2014", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5MCdo/15/2014 z 10. 9. 2015", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 10. septembra 2015, sp. zn. 5MCdo/15/2014, ECLI:SK:NSSR:2015:6405208755.1", "identifikacne_cislo": "6405208755", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Helena Haukvitzová", "sudca_id": 277, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-helena-haukvitzova-277", "datum_vydania": "2015-09-10", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-243i.odsek-2", "nazov": "§ 243i ods. 2 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-243i.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-243i"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-243b.odsek-1", "nazov": "§ 243b ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-243b.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-243b"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-243b.odsek-3", "nazov": "§ 243b ods. 3 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-243b.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-243b"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-243e.odsek-1", "nazov": "§ 243e ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-243e.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-243e"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-243f.odsek-1.pismeno-c", "nazov": "§ 243f ods. 1 písm. c) OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-243f.odsek-1.pismeno-c", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-243f"}, {"iri": "/SK/ZZ/1969/58/#paragraf-22", "nazov": "§ 22 zákona č. 58/1969 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1969/58/#paragraf-22", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/58-1969/paragraf-22"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-442.odsek-1", "nazov": "§ 442 ods. 1 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-442.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-442"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-243i", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-243b", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-243e", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-243f", "/SK/ZZ/1969/58#paragraf-22", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-442"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/23afc1b2-00d1-4694-bd3f-5df4389df506", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:6405208755.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2015:6405208755.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2015:6405208755.1/text", "citacie_n": 4, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n5MCdo/15/2014\n6405208755\n10. 09. 2015\nJUDr. Helena Haukvitzová\nECLI:SK:NSSR:2015:6405208755.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Ing. U. R., bývajúceho v T., zastúpeného\nJUDr. Tatianou Polkovou, advokátkou so sídlom v Žiline, Na priekope 174/13, P.O.BOX 6, proti žalovanej\nSlovenskej republike- Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné\nnámestie 13, o náhradu škody a uš1ého zisku, vedenej na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp.zn.\n7 C 178/2005, o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku\nOkresného súdu Banská Bystrica z 11. februára 2010, č.k. 7 C 178/2005-688 a rozsudku Krajského súdu\nv Banskej Bystrici z 20. mája 2010, sp.zn. 12 Co 113/2010, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky z r u š u j e rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica z 11.\nfebruára 2010 č.k. 7 C 178/2005-688 v časti, v ktorej zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi trovy nutnej\nobhajoby v sume 985,03 €, ušlého zisku z podnikania fyzickej osoby v sume 18 338,73 €, ušlého zisku z\nnezrealizovaného predaja nehnuteľnosti v súvislosti so zmluvou o budúcej zmluve v sume 811 591,32 €\na trovách konania a rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 20.mája 2010, sp.zn. 12 Co 113/2010\nv potvrdzujúcom výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi 830 915,08 € a trovách konania a vec\nv rozsahu zrušenia vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.\nodôvodnenie:\nOkresný súd Banská Bystrica rozsudkom z 11. februára 2010, č.k. 7 C 178/22005-688 (v poradí tretím)\nuložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi na náhrade škody - trovách nutnej obhajoby 985,03 €\na na ušlom zisku 947 705,84 €, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti\nnáhradu škody a ušlého zisku žalobu zamietol a uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu\ntrov konania vo výške 28 147,19 € do 3 dní na účet jeho právnej zástupkyne. Dospel k záveru, že\npríčinná súvislosť medzi vznikom škody a ušlým ziskom bola daná vznesením obvinenia a zastavením\ntrestného stíhania, pretože predpoklad o spáchaní trestného činu vyslovene v uznesení o vznesení\nobvinenia nebol potvrdený. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že proti žalobcovi sa viedlo\nod 8. júna 1994 trestné stíhanie, ktoré bolo právoplatne zastavené 17. februára 2004. Počas trestného\nstíhania bol žalobca vo väzbe od 20. januára 1995 do 19. marca 1996. Žalobca si uplatnil nárok na\nnáhradu škody z titulu nezákonného uznesenia o vznesení obvinenia (§ 1 ods. 1 zákona č. 58/1969\nZb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným\npostupom). Žalobou uplatnený nárok na náhradu škody za trovy nutnej obhajoby vo výške 39 990 Sk\nuznal súd za dôvodný v časti 985,03 € (29 675 Sk) a vo zvyšnej časti zamietol. Uplatnený nárok za\nnáhradu ušlého zisku z podnikania žalobcu ako fyzickej osoby vo výške 2 209 890 Sk uznal súd za\ndôvodný v časti 18 338,73 € (552 472,50 Sk) a vo zvyšku zamietol. Žalobou uplatnený nárok titulom\nušlého zisku žalobcu ako spoločníka v obchodnej spoločnosti Vath, s.r.o. vo výške 7 278 540 Sk,\nuznal súd za dôvodný v časti 117 773,52 € (3 548 045 Sk) a vo zvyšnej časti žalobu ako nedôvodnú\nzamietol. Žalobou uplatnený nárok na ušlý zisk z kúpnej ceny za nerealizovaný prevod vlastníctva k\nnehnuteľnosti používanej na podnikanie v sume 24 450 000 Sk priznal súd v plnej výške. Vychádzal z\ntoho, že žalobca mal na základe zmluvy o budúcej zmluve možnosť predať nehnuteľnosť horský hotel\nS., spolu s príslušenstvom a pozemkom do 30. marca 1995 za dohodnutú kúpnu cenu 52 000 000 Sk.\n\nVzhľadom na to, že predmetná nehnuteľnosť bola v trestnom konaní od 4. októbra 1994 do 27. októbra\n1998 zaistená, žalobca tento prevod zrealizovať nemohol. Z dôvodu, že sa žalobca dostal do väzby a\njeho majetok bol zaistený, nemohlo dôjsť k uzavretiu kúpnej zmluvy a ušlým ziskom pre neho bola cena,\nza ktorú by sa prevod zrealizoval a ktorá bola uvedená v zmluve o budúcej zmluve. Od tejto ceny bola\nodpočítaná hodnota nehnuteľnosti, za ktorú ju žalobca nadobudol, čo zodpovedá sume 811 591,32 €.\nSvedok, ktorý mal na základe zmluvy nadobudnúť nehnuteľnosť, potvrdil, že ku zmluve nedošlo, pretože\nsa nemal možnosť kontaktovať so žalobcom a podpísať riadnu zmluvu a naviac majetok bol zablokovaný\na nebolo možné docieliť zavkladovanie tejto nehnuteľnosti na nadobúdateľa. Súd sa vysporiadal aj\ns tým, či žalobca urobil konkrétne opatrenia na to, aby nehnuteľnosť, ktorú nepotreboval a chcel ju\npredať, mohla byť predaná prostredníctvom obchodnej realitnej agentúry. Zistil, že žalobca preukázal\nsprostredkovateľskú zmluvu, ktorá bola uzavretá s MK obchodno-realitnou agentúrou na obdobie 6 až 12\nmesiacov od 10. septembra 2001 a ďalšiu zmluvu, ktorá bola uzavretá medzi obchodnou spoločnosťou\nReal trade, s.r.o. a sprostredkovateľom PAN HORUS, s.r.o., s minimálnou kúpnou cenou 24 000 000 Sk.\nObchodná spoločnosť tento predaj do 28. januára 2010 nezrealizovala. Ako nedôvodnú súd vyhodnotil\nnámietku premlčania vznesenú žalovanou. Uviedol, že žalobca si neuplatnil nárok na náhradu škody\nz titulu nezákonného rozhodnutia o väzbe, ale z titulu nezákonného uznesenia o vznesení obvinenia.\nUznesenie o zastavení trestného stíhania nadobudlo právoplatnosť 17. februára 2004, premlčacia lehota\npodľa § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. je tri roky, a keďže žalobca podal žalobu dňa 21. októbra 2005,\njeho nárok na náhradu škody nebol premlčaný. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 2\nO.s.p.\nKrajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z 20. mája 2010, sp.zn. 12 Co 113/2010 (v poradí tretím)\npotvrdil odvolaním žalovanej napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a žalovanej uložil povinnosť\nzaplatiť žalobcovi trovy odvolacieho konania vo výške 3 192,95 € na účet právnej zástupkyne žalobcu\ndo troch dní. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a\nodkázal na ne v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. K dôvodom, ktoré v rozsudku boli uvedené,\ndodal iba to, čo bolo namietané v odvolaní zo strany žalovanej, že nemohlo dôjsť k takejto ujme, pretože\nnedošlo k predaju nehnuteľnosti a priznanie ušlého zisku je viazané na to, že nie je možné vylúčiť\npotenciálny predaj nehnuteľnosti, prípadne aj so ziskom. Uviedol, že za ujmu, ktorá mohla vzniknúť a\nktorá predstavuje škodu, by mohol považovať žalovaný iba sumu, ak by sa nepodarilo nehnuteľnosť,\nktorá bola na predaj pripravená, predať za tú hodnotu, ktorá je vyjadrená sumou 811 591,32 €, ale za\nsumu nižšiu a rozdiel by potom mohol predstavovať to, čo uplatnil žalobca jednak v návrhu na začatie\nkonania, o čom v konečnom dôsledku rozhodoval súd prvého stupňa. Ušlý zisk z podnikania obchodnej\nspoločnosti a ušlý zisk z podnikania fyzickej osoby z nezrealizovaného predaja nehnuteľnosti je jednou\nz možných náhrad, ktoré patria žalobcovi ako osobe, ktorá bola väznená, trestne stíhaná s tým, že\naž do zastavenia trestného stíhania, pretože skutok nebol trestným činom, bola jej činnosť, osobnosť\na pozícia ovplyvnená konaním orgánov činných v trestnom konaní. Odvolací súd poukázal na to, že\nÚstavný súd Slovenskej republiky nálezom III. ÚS 339/08-40 z 25. novembra 2008 rozhodol o porušení\nzákladného práva žalobcu vlastniť majetok a základného práva žalobcu na súdnu ochranu podľa čl.\n46 ods. l, 3 Ústavy Slovenskej republiky a zrušil rozsudok krajského súdu v časti, ktorou bol potvrdený\nrozsudok Okresného súdu Banská Bystrica o zamietnutí nárokov žalobcu vyplývajúcich z tohto právneho\ndôvodu. Dospel k záveru, že boli porušené základné práva žalobcu, pretože keď žaloba bola zamietnutá\nz dôvodov premlčania a žalobca (sťažovateľ) si uplatnil náhradu škody z titulu nezákonného uznesenia\no vznesení obvinenia, bolo potrebné aplikovať na premlčanie práva na náhradu škody ustanovenie § 22\nods. l zákona č. 58/1969 Zb. a keď uznesenie o zastavenie trestného stíhania nadobudlo právoplatnosť\n17. februára 2004, potom premlčacia doba je 3 roky a žaloba podaná 21. októbra 2005 bola podaná včas.\nPo náleze ústavného súdu skutočne žalobca trval na pôvodne podanej žalobe a v tejto súvislosti odvolací\nsúd mal za to, že pri aplikácii zákona č. 58/1969 Zb. a judikatúre k právnej úprave, ktorú táto právna\nnorma obsahovala, treba prijať záver, že zastavenie trestného stíhania a oslobodenie spod obžaloby,\nmajú rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Aj v uvedenom\nnáleze Ústavný súd Slovenskej republiky III. ÚS 339/08 konštatoval, že žalobca si neuplatňoval nárok na\nnáhradu škody z titulu nezákonného rozhodnutia o väzbe, ale z titulu nezákonného uznesenia o vznesení\nobvinenia. Potom rozsah práva zo zodpovednosti štátu za škodu a ušlý zisk je určený všeobecnými\nustanoveniami Občianskeho zákonníka a pokiaľ ide o rozsah, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk\nv peniazoch. Už z charakteristiky ušlého zisku, tak ako ju uviedol v dôvodoch svojho rozhodnutia súd\nprvého stupňa, vyplýva, že je ujmou spočívajúcou v tom, že u poškodeného v dôsledku škodovej\nudalosti nedošlo k rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci sa tak dalo očakávať s ohľadom na pravidelný\n\npriebeh veci. Ušlý zisk sa neprejavuje zmenšením majetku poškodeného, ale stratou očakávaného\nprínosu. Výška ušlého zisku podnikateľa je daná rozdielom medzi celkovým príjmom z podnikania a\nnákladmi potrebnými na dosiahnutie tohto príjmu. Podmienky, ktoré vyžaduje právny predpis v rámci\ndokazovania pri označovaní a predkladaní dôkazov, boli zo strany žalobcu splnené. Námietku žalovanej,\nže je možné predať nehnuteľnosť, ktorá mala byť predmetom predaja už na základe zmluvy o budúcej\nzmluve, považoval za danú, ale súčasne mal za to, že nemôže ovplyvniť výsledok súdneho konania,\nv rámci ktorého súd rozhodoval o ušlom zisku podľa charakteristiky vyjadrenej príslušnými normami\nobčianskeho práva. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že žalobca skutočne, napriek svojej snahe, ktorá\ndoposiaľ nebola úspešná, v budúcnosti uvedenú nehnuteľnosť môže predať. O náhrade trov konania\nrozhodol podľa § 142 ods. 1 s použitím § 224 ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p.\nGenerálny prokurátor Slovenskej republiky na základe podnetu žalovanej podal proti rozsudku súdu\nprvého stupňa v rozsahu výrokov, ktorým súd žalovanú zaviazal na náhradu škody a ušlého zisku a\nrozhodol o trovách konania a proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, mimoriadne dovolanie.\nNavrhol napadnuté rozhodnutia zrušiť a vec vrátiť súdu prvého na ďalšie konanie z dôvodu, že tieto\nv dovolaním napadnutej časti spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 234e ods. 1 O.s.p.\nv spojení s § 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Na odôvodnenie mimoriadneho dovolania uviedol, že časť\nškody, ktorú žalobca v žalobe uplatnil, vznikla v evidentnej príčinnej súvislosti s výkonom väzby žalobcu v\nobdobí od 20. januára 1995 do 19. marca 1996. Ide o škodu zodpovedajúcu trovám právneho zastúpenia\na ušlému zisku žalobcu za uvedené obdobie. Mal za to, že nárok na náhradu škody spôsobenej\nrozhodnutím o väzbe, sa premlčal do jedného roka odo dňa, kedy bolo trestné stíhanie zastavené.\nŽalobca podal žalobu po uplynutí premlčacej lehoty a žalovaný vzniesol námietku premlčania. Pre\nposúdenie námietky premlčania je irelevantné, ako žalobca svoj nárok právne kvalifikoval. Rozhodujúce\nje iba to, ako žalobca svoj nárok skutkovo vymedzil. Zo skutkového vymedzenia v žalobe je zrejmé, že\nsa uplatňuje aj škoda (ušlý zisk) za obdobie, kedy bol žalobca vo väzbe. Nepovažoval za správny výklad,\nže štát za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe, súčasne zodpovedá aj z iného právneho dôvodu, a\nto z dôvodu nezákonného vznesenia obvinenia. Zodpovednosť za väzbu má charakter osobitnej úpravy\nvo vzťahu k všeobecnej úprave zodpovednosti za nezákonné rozhodnutie. Tento vzťah osobitného a\nvšeobecného vyplýva z toho, že štát za škodu spôsobenú väzbou zodpovedá rovnako, bez ohľadu na\nto, či bola väzba zákonná alebo nezákonná. Podľa názoru mimoriadneho dovolateľa konajúce súdy mali\npreto vyhodnotiť, že škoda - trovy právneho zastúpenia a ušlý zisk žalobcu v čase od 20. januára 1995\ndo 19. marca 1996 - vznikla v príčinnej súvislosti s rozhodnutím o väzbe, pričom žalobu mali v tejto\nčasti, vzhľadom na uplatnenú námietku premlčania, zamietnuť. Namietal, že konajúce súdy nesprávne\nvyložili ustanovenie § 1 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. v časti „ spôsobená škoda“, ak mali za to, že\nv príčinnej súvislosti s trestným stíhaním žalobcu bol spôsobený ušlý zisk spoločnosti Vath, s.r.o., v\nktorej bol žalobca jedným zo spoločníkov, a že ušlý zisk obchodnej spoločnosti je škodou spoločníka\nobchodnej spoločnosti vo výške podielu spoločníka v spoločnosti. Ušlý zisk spoločnosti Vath, s.r.o.\nvšak nie je škodou na strane žalobcu. Žalobca a obchodná spoločnosť Vath, s.r.o. sú odlišné právne\nsubjekty. Nie je vylúčené, že v dôsledku trestného stíhania vznikla žalobcovi, ako spoločníkovi obchodnej\nspoločnosti, škoda vo forme ušlého zisku. Avšak táto škoda mohla mať formu „poklesu výnosov z jeho\nmajetkovej účasti v spoločnosti\" (prípadne mohla žalobcovi vzniknúť skutočná škoda poklesom trhovej\nalebo likvidačnej hodnoty jeho majetkovej účasti v spoločnosti, to však nebolo v žalobe tvrdené). Podľa\ndovolateľa súdy nižších stupňov neuviedli a skutkovo nevyhodnotili, prečo a ako ovplyvnilo trestné\nstíhanie žalobcu ekonomický chod obchodnej spoločnosti, v ktorej mal žalobca 50%-nú majetkovú účasť\na tiež skutkovo nevyhodnotili, či existuje príčinná súvislosť medzi trestným stíhaním žalobcu a poklesom\nskutočne vyplácaných podielov na zisku spoločníkom spoločnosti Vath, s.r.o., respektíve, či vôbec pokles\nvyplácaných podielov na zisku nastal, či by vyplácanie podielov na zisku, nebyť trestného stíhania,\nnastalo. Namietal, že konajúce súdy tiež nesprávne vyložili ustanovenie § 442 ods. 1 Občianskeho\nzákonníka v časti „ušlý zisk“, ak mali za to, že žalobcovi ako podnikateľovi (fyzickej osobe), vznikla škoda\nvo forme ušlého zisku vo výške priemerne dosahovaného zisku za obdobie pred začatím trestného\nstíhania, a súčasne aj vo forme ušlého zisku z konkrétne individuálne nezrealizovaných obchodov.\nSúdy priznali žalobcovi náhradu ušlého zisku za obdobie od 8. júna 1994 do 29. novembra 1996 vo\nvýške priemerného zisku dosahovaného v období roku 1993. Zároveň priznali žalobcovi náhradu ušlého\nzisku z nezrealizovaného obchodu, keďže žalobca mal na základe zmluvy o budúcej zmluve možnosť\npredať nehnuteľnosť - hotel S. do 30. marca 1995 za kúpnu cenu 52 000 000 Sk. Poukázal na skutkový\nstav, z ktorého súdy vychádzali, a to, že žalobca nehnuteľnosť používal na podnikanie. Z uvedeného\nvyplýva, že ak by žalobca nehnuteľnosť predal, bol by ako podnikateľ fyzická osoba dosiahol zisk za\n\nidentické zdaňovacie obdobie, za ktoré už nárok na ušlý zisk uplatnil vo výške paušálnej náhrady podľa\nskorších priemerne dosahovaných ziskov. Za odporujúce zásadám právnej logiky považoval fakt, aby\nsúd výšku nároku na ušlý zisk podnikateľa za určité obdobie určil ako súčet priemerne dosahovaných\nziskov a ziskov, ktoré bolo možné dosiahnuť z individualizovaných obchodných prípadov. Namietal, že\nkonajúce súdy tiež nesprávne vyložili ustanovenie § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka v časti „ušlý\nzisk“ tým, že prijali výklad, že ušlým ziskom je rozdiel medzi očakávanou kúpnou cenou z predaja veci,\nktorý sa nezrealizoval a medzi nadobúdacou cenou veci. Mal za to, že nezrealizovaným obchodom\n(predajom veci) per se, totiž predávajúcemu ešte nevzniká „ušlý zisk“ v zmysle ustanovenia § 442 ods.\n1 Občianskeho zákonníka. Uvedené platí bez ohľadu na to, že z účtovného a daňového hľadiska by\npredávajúci zisk vykázal, ak by bol obchod zrealizovaný. Mal za to, že právne hľadisko však nemôže, na\nrozdiel od účtovného alebo daňového, považovať hodnotu predávanej veci za totožnú s jej nadobúdacou\nhodnotou. Hodnota predávanej veci je prima facie totožná s dohodnutou kúpnou cenou. Vyslovil, že\nak predávajúci neuzavrie očakávanú kúpnu zmluvu, potom per se nenastal únik zisku ani na strane\npredávajúceho, ani na strane kupujúceho. Nedošlo iba k zámene ekvivalentných hodnôt, teda k zámene\npeňazí vo výške kúpnej ceny za vec v hodnote kúpnej ceny. Účtovný a daňový prístup pri vyčíslení\nzisku je úplne odlišný. Účtovná evidencia je založená na princípe, že o majetku sa účtuje v nadobúdacej\ncene bez možnosti jeho precenenia, ak trhová cena majetku plynutím času stúpa. Z právneho hľadiska\nvšak ide o odplatný obchod, kde hodnota predávanej veci a kúpnej ceny sú ekvivalentné. Je zrejmé, že\nak žalobca neuskutočnil predaj nehnuteľnosti za zamýšľanú sumu 52 000 000 Sk, ktorá nehnuteľnosť\nmala znalcom určenú hodnotu 60 000 000 Sk, a ktorú nadobudol za 27 550 000 Sk, potom žalobcovi\nsamotným neuskutočnením predaja žiadny ušlý zisk v zmysle ustanovenia § 442 ods. 1 Občianskeho\nzákonníka nevznikol. Ak predávajúci neuzavrie očakávanú kúpnu zmluvu, potom ušlý zisk na jeho\nstrane v zmysle ustanovenia § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka vznikne vtedy, ak nehnuteľnosť\nnásledne predá za nižšiu kúpnu cenu, avšak objektívne dosiahnuteľnú. Za paradoxný považoval záver\nspočívajúci vo vysoko nelogickom výpočte škody, že žalobcovi tým, že v roku 1995 nepredal za 52 000\n000 Sk nehnuteľnosť, ktorá nehnuteľnosť mala v tom čase znalcom určenú hodnotu 60 000 000 Sk,\nby mala vzniknúť škoda v rozdiele medzi touto očakávanou kúpnou cenou a nadobúdacou hodnotou\nnehnuteľnosti, pričom zdôraznil, že žalobca nehnuteľnosť ďalej vlastnil, a teda mohol užívať minimálne\ndo roku 2010 a jej užívaním získavať ďalšie výnosy.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom z 29. októbra 2012, sp.zn. 5 M Cdo 1/2011 zrušil rozsudok\nOkresného súdu Banská Bystrica z 11.februára 2010 č.k. 7 C 178/2005-688 v časti, v ktorej zaviazal\nžalovanú zaplatiť žalobcovi ušlý zisk z podnikania právnickej osoby v sume 117 773,52 € a trovách\nkonania a rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 20. mája 2010 sp.zn. 12 Co 113/2010 v\npotvrdzujúcom výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu 117 773,52 € a trovách konania a\nvec v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Vo zvyšku mimoriadne dovolanie\nzamietol. Dovolací súd sa nestotožnil s argumentáciou dovolateľa o premlčaní práva na náhradu škody\nzodpovedajúcej trovám právneho zastúpenia a ušlému zisku za obdobie od 20. januára 1995 do 19.\nmarca 1996. V predmetnej veci žalobca uplatnil nárok na náhradu škody z titulu nezákonného uznesenia\no vznesení obvinenia podľa § 1 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú\nrozhodnutím orgánu alebo jeho nesprávnym úradným postupom a tento nárok vyčíslil ako trovy nutnej\nobhajoby, ušlý zisk z dôvodu nemožnosti podnikať ako fyzickej osobe, ušlý zisk z dôvodu nemožnosti\npodnikať v obchodnej spoločnosti a ušlý zisk z nezrealizovaného predaja nehnuteľnosti v súvislosti so\nzmluvou o budúcej zmluve, ktorú nebolo možné zrealizovať. Vzhľadom na čas vzniku žalobcom tvrdenej\nškody, bolo potrebné danú vec v zmysle ustanovenia § 27 ods. 2 (prechodné ustanovenie k úpravám\núčinným od 1. júla 2004) zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone\nverejnej moci a o zmene niektorých zákonov, posúdiť podľa zákona č. 58/1959 Zb. o zodpovednosti\nza škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, tak ako\nto súdy nižších stupňov správne aj aplikovali. Poukázal na ustanovenia § 1 ods. 1 a 2, § 4 ods. 1\na 2, § 5 ods. 1, § 22 ods. 1, 2 a 3 zákona č. 58/1969 Zb. a judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky v zmysle ktorej ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod\nobžaloby oslobodený, má pri splnení zákonných predpokladov podľa ustanovení § 1 až 4 zákona č.\n58/1969 Zb. zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Takéto\nprávo má aj vtedy, ak v súvislosti s rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní, ktoré nie je v\nsúlade s zákonom, vynaložil náklady na trovy nutnej obhajoby, a to bez zreteľa na to, či mu bol obhajca\nustanovený, alebo si ho zvolil sám (R 70/1994, obdobne R 35/1991). Poukázal aj na nález Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky z 25.novembra 2008, sp.zn. III. ÚS 339/08-40, ktorý v prejednávanej veci\n\nrozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 28. februára 2008 sp.zn. 12 Co 305/2007 v časti, ktorou\nbol potvrdený rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 7 C 178/2005-388 z 20. septembra 2007\nzrušil a vec vrátil Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie. V posudzovanom prípade\nsúdy nižších stupňov (viazané právnym názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý vyslovil v\nnáleze z 25. novembra 2008, sp.zn. III. ÚS 339/08- 40) nepochybili, keď vychádzali z toho, že žalobca\nsi uplatnil nárok na náhradu škody z titulu nezákonného uznesenia o vznesení obvinenia podľa § 1\nods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. a aplikovali na premlčanie práva na náhradu škody ustanovenie § 22\nods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., podľa ktorého právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa,\nkeď sa poškodený dozvedel o škode. Neobstojí potom námietka mimoriadneho dovolateľa, že škoda\n- trovy právneho zastúpenia a ušlý zisk žalobcu v čase od 20. januára 1995 do 19. marca 1996 vznikla v príčinnej súvislosti s rozhodnutím o väzbe a vzhľadom na uplatnenú námietku premlčania,\nkonajúce súdy mali žalobu zamietnuť s poukazom na ustanovenie § 23 zákona č. 58/1969 Zb. K spôsobu\nvýpočtu a určenia výšky ušlého zisku žalobcu ako fyzickej osoby uviedol, že nakoľko za spôsobilý\ndovolací dôvod v zmysle ustanovenia § 243f ods. 1 O.s.p. nemožno považovať nesúhlas mimoriadneho\ndovolateľa s vyhodnotením dôkazov súdmi (napr. R 42/1993), nemohol sa dovolací súd námietkami\nmimoriadneho dovolateľa týkajúcimi sa neúplnosti a nesprávnosti vyhodnotenia dokazovania súdmi\nzaoberať. Dovolací súd ďalej dospel k záveru, že rozsudok odvolacieho súdu v časti vzniku ušlého\nzisku vo výške 117 773,52 € je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov, keďže z neho nemožno\nbez ďalšieho jednoznačne vyvodiť, ako odvolací súd hodnotil vzťah príčinnej súvislosti medzi konaním\nžalovanej a spôsobenou škodou. Preto rozsudok odvolacieho súdu vo výroku, ktorým bol potvrdený\nrozsudok súdu prvého stupňa v časti 117 773,52 € (týkajúci sa ušlého zisku žalobcu ako spoločníka v\nspoločnosti Vath, s.r.o.) a vo výroku o trovách konania zrušil. Vzhľadom k tomu, že rovnakými vadami,\npre ktoré bol zrušený rozsudok odvolacieho súdu, trpí i rozhodnutie súdu prvého stupňa, bol i tento\nrozsudok v uvedenom rozsahu zrušený a vec bola v tomto rozsahu vrátená Okresného súdu Banská\nBystrica na ďalšie konanie. Ďalším dôvodom, pre ktorý mimoriadny dovolateľ považoval rozhodnutia\nsúdov nižších stupňov za nesprávne, bol ich záver o existencii a spôsobe výpočtu ušlého zisku z\nnerealizovaného predaja hotela „Pančava“. S poukazom na ustanovenie § 442 ods. 1 Občianskeho\nzákonníka uviedol, že uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk). Konštatoval,\nže v prejednávanej veci z obsahu spisu vyplýva, že žalobca kúpil hotel za účelom jeho ďalšieho predaja,\nz dôvodu, že v uvedenom čase bol pre neho predaj výhodný. Žalobca sa teda rozhodol realizovať svoje\noprávnenie vecou nakladať predajom veci (§ 588 a nasl. Občianskeho zákonníka) v čase, kedy to sám,\nna základe vlastnej vôle považoval za najvhodnejšie s ohľadom na predpokladanú výšku zisku (zmluvou\no zmluve budúcej z 30. marca 1994, z ktorej vyplynulo, že k uzavretiu riadnej kúpnej zmluvy malo\ndôjsť do 30. marca 1995). Vzhľadom na to, že nehnuteľnosť bola v trestnom konaní od 4. októbra 1994\ndo 27. októbra 1998 zaistená, žalobca tento predaj zrealizovať nemohol. Žalobca objektívne nemohol\nzamýšľaný prevod vlastníctva k nehnuteľnosti uskutočniť, a teda predpokladaný rozdiel v kúpnej cene\na v hodnote nehnuteľnosti nadobudnúť. Žalobcovi zmluvou o budúcej zmluve vznikla voči žalovanej\npohľadávka, ktorú v zmysle definícií Európskeho súdu pre ľudské práva je možno charakterizovať ako\nmajetok. Nakoľko v príčinnej súvislosti so zásahom štátu k uzavretiu riadnej kúpnej zmluvy nedošlo,\núvahy mimoriadneho dovolateľa o vzniku ušlého zisku v budúcnosti, v čase kedy žalobca nehnuteľnosť\npredá, sú neopodstatnené. Následne aj spôsob výpočtu ušlého zisku, ako rozdielu medzi nadobúdacou\nhodnotou nehnuteľnosti a očakávanou kúpnou cenou, ako ho vykonali súdy nižších stupňov, považuje\ndovolací súd za správny. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto mimoriadne dovolanie generálneho\nprokurátora Slovenskej republiky v tejto časti z vyššie uvedených dôvodov nepovažoval za dôvodné a\npodľa § 243b ods. 1 O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p. ho zamietol.\nÚstavný súd Slovenskej republiky, na základe sťažnosti žalovanej, nález z 13. novembra 2013, sp.zn. II.\nÚS 163/2013 rozhodol, že základné právo Slovenskej republiky, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti\nSlovenskej republiky, zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo zaručené v čl. 6 ods.\n1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp.zn. 5 MCdo 1/2011 z 29. októbra 2012 v jeho zamietajúcej časti porušené bolo. Rozsudok\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5 MCdo 1/2011 z 29. októbra 2012 v jeho zamietajúcej\nčasti zrušil a v tejto časti mu vec vrátil na ďalšie konanie.\nÚstavný súd v svojom náleze, okrem iného, uviedol:\n\n„Z citovaného rozhodnutia najvyššieho súdu v prvom rade vyplýva ustálenie záveru, že na daný\nprípad bolo potrebné aplikovať ustanovenia zákona o zodpovednosti za škodu (t.j. zákona č. 58/1969\nZb.), pričom následne sa najvyšší súd zaoberal otázkou premlčania žalobou uplatnených nárokov, pri\nposúdení ktorej sa v plnom rozsahu odvolal na rozhodnutie ústavného súdu sp.zn. III. ÚS 339/08 z 25.\nnovembra 2008, v ktorom bolo zaujaté stanovisko k plynutiu premlčacej lehoty podľa § 22 ods. 1 zákona\no zodpovednosti za škodu, pričom ústavný súd v tomto rozhodnutí tiež ustálil, že žalobca sa domáhal\nnáhrady škody nie z titulu nezákonnosti väzby, ale z titulu nezákonnosti uznesenia o vznesení obvinenia.\nV uvedených súvislostiach ústavný súd poznamenáva, že najvyšším súdom aplikovaný\nzákon o zodpovednosti za škodu má, pokiaľ ide o škodu spôsobenú v príčinnej súvislosti s\nnezákonnosťou väzby, špeciálnu právnu úpravu, a to v § 5 v spojení s § 23 označeného zákona.\nVzhľadom na už v minulosti ustálený názor ústavného súdu, že v danej veci sa vzhľadom na formuláciu\nžalobného petitu žalobca domáhal náhrady škody v príčinnej súvislosti s nezákonnosťou obvinenia,\na nie v súvislosti s nezákonnosťou väzby, sa aplikácia § 23 zákona o zodpovednosti za škodu v\nsúvislosti s riešením otázky premlčania týchto žalovaných nárokov javí síce ako bezpredmetná, avšak to\nneznamená, že pri posudzovaní dôvodnosti rozsahu týchto žalobou uplatnených nárokov by všeobecné\nsúdy nemali prihliadať\na osobitne zohľadniť aj obdobie trvania väzby. Inými slovami, v danom prípade vzhľadom na\nexistenciu špeciálnej právnej úpravy o škodových nárokoch vzniknutých v súvislosti s väzbou, by\nvšeobecný súd nemal pri vyčíslení škody uplatnenej iba v súvislosti s nezákonnosťou uznesenia o\nvznesení obvinenia zahrnúť do tejto škody aj nároky spojené s obdobím väzby, pretože žalobca si\nnáhradu škody navyše aj z tohto dôvodu neuplatnil, ale uplatnil si ju len a len z dôvodu nezákonnosti\nuznesenia o vznesení obvinenia, ako to v minulosti ustálil už aj ústavný súd. Uvedenému postupu\nprisvedčuje, ako už bolo uvedené, aj špeciálna právna úprava o zodpovednosti za škodu spôsobenú\nnezákonnosťou väzby, ktorej uvaleniu musí síce vždy predchádzať obvinenie (t. j. uzneseniu o vzatí\ndo väzby musí vždy predchádzať uznesenie o vznesení obvinenia), avšak to automaticky neznamená,\nže po vznesení obvinenia musí byť obvinený vždy vzatý aj do väzby (obvinený môže byť stíhaný aj na\nslobode, pozn.). Ak by to tak totiž bolo, potom by zákonodarca nemal potrebu navyše osobitne upravovať\naj otázku zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonnou väzbou, pretože tá by sa automaticky odvíjala\nod nezákonného obvinenia. Osobitná právna úprava o zodpovednosti za škodu pri nezákonnej väzbe\nby potom nemala nikdy praktické uplatnenie, keďže do väzby nemôže byť vzatá neobvinená osoba.\nInými slovami, z uvedeného vyplýva, že ak by v danom prípade mala byť do škody uplatnenej žalobcom\nzapočítaná aj škoda, ktorá mu vznikla v príčinnej súvislosti s väzbou, žalobca si mal uplatniť nárok na\njej náhradu nielen z titulu nezákonnosti obvinenia, ale aj z titulu nezákonnosti väzby, čo však aj podľa v\nminulosti učineného zistenia ústavného súdu žalobca neurobil.\nZ uvedeného teda vyplýva, že je rozdiel medzi posudzovaním včasnosti žalobou uplatneného nároku na\njednej strane a medzi posudzovaním dôvodnosti rozsahu takto včas uplatneného nároku. V uvedenom\nsmere sa však najvyšší súd pri posúdení tejto mimoriadnej dovolacej námietky (posledný odsek na\ns. 4 a nasl. mimoriadneho dovolania, pozn.) bez ďalšieho uspokojil iba s odvolaním sa na označené\nrozhodnutie ústavného súdu, ktorým však bola riešená iba otázka charakteru uplatneného žalobného\nnároku s ohľadom na posúdenie včasnosti jeho uplatnenia, keďže sťažovateľ uplatnil námietku jeho\npremlčania, ale týmto rozhodnutím nebola záväzne riešená aj otázka posudzovania rozsahu tohto\nnároku, s ktorou sa tak najvyšší súd nevysporiadal ústavne udržateľným spôsobom, a v tomto smere je\njeho rozsudok arbitrárny, svojvoľný a neodôvodnený.\nOkrem toho, pokiaľ ide o posúdenie včasnosti žalobou uplatneného nároku, ústavný súd sa na tomto\nmieste stotožňuje aj s konštatovaním sťažovateľa, že rozsudok najvyššieho súdu je neodôvodnený aj v\nčasti týkajúcej sa aplikácie § 22 zákona o zodpovednosti za škodu\nupravujúceho otázku premlčania nároku na náhradu škody uplatnenej z titulu nezákonného obvinenia.\nPremlčacia lehota upravená v označenom ustanovení, ktorá sa vzťahuje na posúdenie premlčania\nnároku z nezákonného obvinenia, má totiž dve zložky, a to subjektívnulehotu (§ 22 ods. 1) na uplatnenie\nuvedeného nároku, ktorá sa pohybuje v rozsahu jej objektívnej lehoty (§ 22 ods. 2).\n\nÚstavný súd vzhľadom na uvedené, ako aj vzhľadom na svoje skoršie rozhodnutie v tejto veci síce\nopätovne (v zhode so svojimi skoršími závermi v tejto veci) prisvedčuje, že vzhľadom na charakter v\ntomto prípade uplatneného žalobného nároku, ktorým je nárok na náhradu škody z titulu nezákonného\nobvinenia, je v danom prípade na vyriešenie otázky, či tento nárok nebol premlčaný, potrebné aplikovať\n§ 22 zákona o zodpovednosti za škodu, avšak súčasne poznamenáva, že toto ustanovenie je potrebné\naplikovať bezo zvyšku. V tejto súvislosti sa žiada podotknúť, že ústavný súd, súc viazaný petitom\nsťažnosti, sa v minulosti vo svojom rozhodnutí sp.zn. III. ÚS 339/08 z 25. novembra 2008 zaoberal iba\notázkou identifikácie uplatneného nároku a s tým súvisiacou otázkou nutnosti na daný prípad aplikovať\nnie ustanovenie § 23, ale ustanovenie § 22 zákona o zodpovednosti za škodu. V tejto súvislosti sa\nvyjadril iba k aplikácii subjektívnej zložky tejto lehoty podľa § 22 ods. 1 zákona o zodpovednosti za\nškodu, a keďže predmetom skúmania ústavného súdu v označenej veci nebola ani ústavná udržateľnosť\nzáveru, že zastavenie trestného stíhania má za následok nezákonnosť uznesenia o vznesení obvinenia\n(viazanosť petitom sťažnosti, pozn.), ústavný súd vzhľadom na túto judikatúru najvyššieho súdu,\nktorá však neprešla testom ústavnosti v konaní pred ústavným súdom (a táto otázka nebola ani\npredmetom konania vedeného pod sp.zn. III. ÚS 339/08, pozn.), začiatok plynutia tejto subjektívnej\nzložky premlčacej lehoty automaticky odvíjal od doručenia rozhodnutia o zastavení trestného stíhania.\nV uvedených súvislostiach ústavný súd podotýka, že v dôsledku toho, že najvyšší súd sa v napádanom\nrozsudku pri posúdení otázky premlčania žalovaného nároku bez ďalšieho iba odvolal na označené\nrozhodnutie ústavného súdu, ktorým však nebola vyčerpaná celá problematika uplatnenia premlčacej\nlehoty podľa § 22 zákona o zodpovednosti za škodu, ostala tak nevyriešená, resp. neodôvodnená\nsťažovateľova otázka aplikácie aj objektívnej zložky tejto premlčacej lehoty na daný prípad podľa §\n22 ods. 2 zákona o zodpovednosti za škodu, takže aj v tomto smere vykazuje citované rozhodnutie\nnajvyššieho súdu znaky arbitrárnosti a neodôvodnenosti, tak ako to namieta aj sťažovateľ.\nV súvislosti s odôvodňovaním uplatnenia objektívnej zložky premlčacej lehoty na daný prípad podľa § 22\nods. 2 zákona o zodpovednosti za škodu, najmä pokiaľ ide o určenie rozhodujúcej právnej skutočnosti\nurčujúcej začiatok jej plynutia, sa najvyšší súd v intenciách prípadu bude musieť argumentačne\nkonfrontovať aj s otázkou splnenia zákonnej podmienky na uplatnenie si nároku na náhradu škody\nv dôsledku nezákonného rozhodnutia o vznesení obvinenia, ktorá v zmysle ustanovení prvej hlavy\nprvej časti zákona o zodpovednosti za škodu (§ 1 - § 4, podľa ktorých si žalobca uplatnil žalovaný\nnárok, pozn.) spočíva v požiadavke, aby nezákonné rozhodnutie, v dôsledku vydania ktorého sa nárok\nna náhradu škody uplatňuje, bolo zrušené (§ 3 v spojení s § 4 ods. 1 zákona o zodpovednosti za\nškodu, pozn.), a to v intenciách svojej judikatúry (ktorá neprešla testom ústavnosti, pozn.), v zmysle\nktorej zastavenie trestného stíhania má mať také právne následky ako zrušenie uznesenia o vznesení\nobvinenia pre jeho nezákonnosť. Argumentácia najvyššieho súdu v tomto smere bude vzhľadom na\nzákonom odlišne stanovené právne skutočnosti určujúce plynutie tak objektívnej zložky (doručenie\nnezákonného rozhodnutia, pozn.), ako aj v jej rámci sa pohybujúcej subjektívnej zložky (doručenie\nzrušujúceho rozhodnutia, pozn.) premlčacej lehoty na uplatnenie si nároku na náhradu škody pre\nnezákonné rozhodnutie zásadná pre rozhodnutie vo veci samej.\nSkutočnosť, že vydaním uznesenia o vznesení obvinenia dochádza k posunu v rámci procesných štádií\ntrestného konania, do štádia, v ktorom sa trestné konanie vedie už pre vyšší stupeň pravdepodobnosti,\nže prešetrovaný skutok spáchala konkrétna osoba v tomto uznesení označená, t.j. trestné konanie\nsa presúva do štádia zisťovania skutočností rozhodujúcich pre potvrdenie alebo pre vyvrátenie tohto\ntrestného obvinenia, ktoré je tak vlastne predpokladom tohto šetrenia, tak vzhľadom na uvedené\nuznesenie o vznesení obvinenia, na vydanie ktorého boli v čase jeho vydania splnené všetky zákonné\npredpoklady a z tohto dôvodu nebolo zrušené ani v konaní o sťažnosti proti tomuto uzneseniu, nemožno\nbez ďalšieho považovať za nezákonné, resp. za odporujúce zákonu iba z dôvodu, že v čase jeho\nvydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní určitého skutku konkrétnou osobou sa neskôr z rôznych\ndôvodov nepotvrdila. Legálnym prostriedkom obvineného z trestného činu, ako aj iných oprávnených\nosôb (§ 185 Trestného poriadku) ako rozptýliť zákonnosť dôvodov, na ktorých je obvinenie postavené,\nje podanie sťažnosti proti nemu.\n\nPokiaľ ide o napádané rozhodnutie najvyššieho súdu, ústavný súd prisvedčil aj námietke sťažovateľa,\nže je neodôvodnené, a to pokiaľ ide o neodôvodnenie absencie príčinnej súvislosti medzi trestným\nstíhaním žalobcu na jednej strane a škodou, ktorá mu mala vzniknúť na strane druhej, ako aj v súvislosti s\npriznaním nároku na náhradu ušlého zisku z nezrealizovaného predaja nehnuteľností a neodôvodnením\nvýšky tejto škody v intenciách definície ušlého zisku, tak ako ju vymedzil sám najvyšší súd.\nPokiaľ ide o uvedené námietky, najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu náležite nepreskúmal danosť\npríčinnej súvislosti medzi trestným stíhaním žalobcu a škodou, ktorú si v tejto súvislosti uplatnil, pričom,\ntak ako už bolo uvedené, v napádanom rozhodnutí nie je vymedzené, či mu škoda vznikla v príčinnej\nsúvislosti s väzbou alebo s trestným stíhaním (napr. v čase, keď bol žalobca stíhaný na slobode, a\nnie vo väzbe, mohol podnikať a pod., pozn.), a tiež nie je zrejmé, či k škode neprišlo aj v dôsledku\nkonania samotného žalobcu (napr. či aj vzhľadom na skutočnosť, že žalobca začal väzbu vykonávať\nv zahraničí a až následne bol vydaný na Slovensko, nebolo toto jeho konanie znakom toho, že dával\nnajavo, že sa chce vyhnúť trestnému stíhaniu, t.j. aký bol dôvod väzby - ak by sa škoda posudzovala v\ntejto príčinnej súvislosti a pod.). Okrem toho, pokiaľ ide o žalobcovi priznaný nárok na náhradu ušlého\nzisku z nezrealizovaného plánovaného predaja nehnuteľností, najvyšší súd sa podľa názoru ústavného\nsúdu dostatočne nevysporiadal s dovolacou námietkou týkajúcou sa jednak už zmieňovanej príčinnej\nsúvislosti medzi jeho vznikom a trestným stíhaním a jednak s tým, že najvyšší súd sa nevysporiadal\ns charakterom kúpopredaja realizovaného nie v rámci podnikateľskej činnosti, pri ktorom dochádza k\nvýmene ekvivalentných hodnôt vyjadrených na jednej strane v hodnote predmetu kúpy a na strane\ndruhej v kúpnej cene odzrkadľujúcej túto hodnotu. V dôsledku uvedeného tak došlo k situácii, že po\ntom, čo najvyšší súd bez ďalšieho uveril argumentácii žalobcu, ostal v jeho majetku nielen predmet\nkúpy, ale duplicitne aj jeho hodnota v podobe „kúpnej ceny“ vyjadrenej vo forme ušlého zisku, takže\nv konečnom dôsledku žalobca môže v podstate predmet kúpy predať akoby dvakrát. Bez povšimnutia\nnajvyššieho súdu ostala aj tá časť námietky sťažovateľa, ktorou poukazuje na to, že v čase plánovaného\npredaja dotknutých nehnuteľností bola ich cena dokonca znalcom určená na sumu vyššiu než za akú\nžalobca tieto nehnuteľnosti plánoval predať, takže v tom dôsledku vlastne žalobca nezrealizovaním tohto\npredaja ušetril, resp. inými slovami, v majetku žalobcu ostala vyššia majetková hodnota než akú by\nzískal zrealizovaním uvedeného predaja. Uvedené zistenia však nekorešpondujú s definíciou ušlého\nzisku naformulovanou samotným najvyšším súdom, podľa ktorej je ušlým ziskom hodnota, o ktorú by sa\nmajetok poškodeného zvýšil, no v dôsledku rôznych okolností k tomu nedošlo, pričom v danom prípade\no tento prípad nešlo, pretože zrealizovaním plánovaného predaja by sa majetok žalobcu zmenšil, a to o\nsumu, ktorá predstavovala rozdiel medzi hodnotou predmetu kúpy určenou znalcom na jednej strane a\nkúpnou cenou, za ktorú tento predmet kúpy žalobca plánoval predať, na strane druhej.\nVšetky uvedené závery boli podkladom na rozhodnutie ústavného súdu, ktorý konštatoval, že rozsudkom\nnajvyššieho súdu sp.zn. 5 M Cdo 1/2011 z 29. októbra 2012 boli porušené sťažovateľom označené\npráva, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.\nV záujme efektívnosti poskytnutej ochrany sťažovateľovi ústavný súd v nadväznosti na zistenie\nporušenia základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6\nods. 1 dohovoru v bode 2 výroku tohto rozhodnutia rozhodol o zrušení rozsudku najvyššieho súdu sp.zn.\n5 M Cdo 1/2011 z 29. októbra 2012 a vec mu v tomto rozsahu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.“\nNajvyšší súd Slovenskej republiky je viazaný právnym názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky,\nktorý vyslovil v náleze z 13. novembra 2013, sp.zn. II. ÚS 163/2013 (§ 56 ods. 6 zákona č. 38/1993\nZ.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v\nplatnom a účinnom znení). Vzhľadom na túto viazanosť Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje,\nže výhrady vyslovené v predmetnom náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky vo vzťahu k rozsudku\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sa obsahovo - po vecnej stránke (skutkovej aj právnej) rovnako\ntýkajú aj rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 20. mája 2010, sp.zn. 12 Co 113/2010 a rozsudku\nOkresného súdu v Banskej Bystrici z 11. februára 2010, č.k. 7 C 178/2005-688. Táto okolnosť, aj so\nzreteľom na povahu a účel dovolacieho konania, vedie Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru,\nže v danej procesnej situácii, ktorá nastala po rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky, pre\ndosiahnutie zmyslu a podstaty nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13.novembra 2013 sp.zn.\n\nII. ÚS 163/2013 prichádza v dovolacom konaní do úvahy len zrušenie dovolaním napadnutého rozsudku\nodvolacieho súdu spolu s rozsudkom súdu prvého stupňa.\nZ vyššie uvedených dôvodov dovolací súd zrušil mimoriadnym dovolaním napadnutý rozsudok\nKrajského súdu v Banskej Bystrici z 20.mája 2010 sp.zn. 12 Co 113/2010 v potvrdzujúcom výroku\no povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi 830 915,08 € a trovách konania ako i rozsudok Okresného\nsúdu Banská Bystrica z 11. februára 2010 č.k. 7 C 178/2005-688 v časti, v ktorej zaviazal žalovanú\nzaplatiť žalobcovi trovy nutnej obhajoby v sume 985,03 €, ušlého zisku z podnikania fyzickej osoby v\nsume 18 338,73 €, ušlého zisku z nezrealizovaného predaja nehnuteľnosti v súvislosti so zmluvou o\nbudúcej zmluve v sume 811 591,32 € a trovách konania a vec rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie\nOkresnému súdu Banská Bystrica (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 243b ods. 1 a 3 O.s.p.).\nNajvyšší súd Slovenskej republiky poznamenáva, že sú mu známe rozsudky ESĽP v prípadoch\ntýkajúcich sa mimoriadneho dovolania, ako aj zjednocujúce stanovisko pléna Ústavného súdu\nSlovenskej republiky z 18.marca 2015, sp.zn. PLz. ÚS 3/2015. V predmetnej veci však Ústavný súd\nSlovenskej republiky nálezom z 13. novembra 2013 sp.zn. II. ÚS 163/2013 rozsudok Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky z 29.októbra 2012 sp.zn. 5 MCdo 1/2011 v jeho zamietajúcej časti zrušil a v tejto\nčasti mu vec vrátil na ďalšie konanie.\nV novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1\nO.s.p.).\nToto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "12Co/113/2010", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:45f5571a-5a8b-463e-bfe1-08bd421d7d1e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:PLz.US.3.2015.1", "spisova_znacka": "PLz. ÚS 3/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PLz. ÚS 3/2015 z 18. 3. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-03-18", "citacie_n": 67, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:PLz.US.3.2015.1"}, {"guid": "ussr:3875a92f-454c-4a0c-836b-5ebb96606a0e", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 163/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 163/2013 z 13. 11. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-11-13", "citacie_n": 296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3875a92f-454c-4a0c-836b-5ebb96606a0e"}, {"guid": "ussr:4d916acf-4bc5-4200-9f4a-1934510ae44b", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 339/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 339/08 z 25. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-25", "citacie_n": 234, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4d916acf-4bc5-4200-9f4a-1934510ae44b"}, {"guid": "f3b93bf4-bc16-4886-bf2b-9aeaa96e31dd:0c8126f5-6a78-4c77-9fb0-e394bb71bed9", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2012:9011899703.1", "spisova_znacka": "5MCdo/1/2011", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5MCdo/1/2011 z 29. 10. 2012", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2012-10-29", "citacie_n": 39, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2012:9011899703.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:85438f28-8b7b-451b-9bd4-a0f9cf759b60", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:4.US.23.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 23/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 23/2018 z 18. 1. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-01-18", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.23.2018.1"}, {"guid": "ussr:ded82985-6dbd-436d-90a8-9b520bbe1b47", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.51.2016.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 51/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 51/2016 z 7. 7. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-07-07", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.51.2016.2"}, {"guid": "6857738f-60a4-48d3-8052-6fac2cd13f8c:b9d6a48d-471a-4298-b378-1fbc96f95ea9", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2018:7115219749.1", "spisova_znacka": "11Co/5/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 11Co/5/2017 z 14. 8. 2018", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2018-08-14", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2018:7115219749.1"}, {"guid": "15366a51-71ef-417e-adcf-f91a9cb49879:5a308382-47b5-4914-b75c-1ffd461ad4fe", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2018:6115221794.1", "spisova_znacka": "17Co/186/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 17Co/186/2017 z 29. 5. 2018", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2018-05-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2018:6115221794.1"}]}