{"guid": "532890ad-6672-4bed-a09d-4c1d7ae97d73:dfe5ae9b-6002-46a4-a820-96f2dc01aa5f", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2015:6014200671.1", "spisova_znacka": "10Sža/23/2015", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sža/23/2015 z 26. 8. 2015", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 26. augusta 2015, sp. zn. 10Sža/23/2015, ECLI:SK:NSSR:2015:6014200671.1", "identifikacne_cislo": "6014200671", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Elena Berthotyová", "datum_vydania": "2015-08-26", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-48.odsek-2.pismeno-b", "nazov": "§ 48 ods. 2 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-48.odsek-2.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/404-2011/paragraf-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-120.odsek-2.pismeno-e", "nazov": "§ 120 ods. 2 písm. e) zákona č. 404/2011 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-120.odsek-2.pismeno-e", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/404-2011/paragraf-120"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2011/404#paragraf-48", "/SK/ZZ/2011/404#paragraf-120"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/dfe5ae9b-6002-46a4-a820-96f2dc01aa5f", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:6014200671.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2015:6014200671.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2015:6014200671.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n10Sža/23/2015\n6014200671\n26. 08. 2015\nJUDr. Elena Berthotyová\nECLI:SK:NSSR:2015:6014200671.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Berthotyovej,\nPhD. a členov senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Jany Henčekovej, PhD., v právnej veci žalobcu:\nM. T. T., nar. XX.XX.XXXX, štátny príslušník Nigérie, t. č. miesto pobytu: XX T., Nigéria, zastúpený\nJUDr. Miroslavou Mittelmannovou, advokátkou, Hurbanovo nám. 5, 811 03 Bratislava, proti žalovanému:\nRiaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica, Štefánikovo nábrežie 7, 974 01 Banská\nBystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. p. PPZ-HCP-BB2-73-005/2013-SK\nzo dňa 16.12.2013, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.\n1Scud/5/2014-78 zo dňa 18.02.2015, jednomyseľne, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 1Scud/5/2014-78\nzo dňa 18. februára 2015 p o t v r d z u j e .\nÚčastníkom konania náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nI.\nPredmet konania\nKrajský súd napadnutým rozsudkom zamietol podľa § 250j ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky\nsúdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“) žalobu žalobcu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania\nrozhodnutia žalovaného č. p. PPZ-HCP-BB2-73-005/2013-SK zo dňa 16.12.2013, ktorým žalovaný\nzamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu č. p. PPZ-HCPBB8-378-025/2013-PP zo dňa 30.09.2013, ktorým v zmysle ust. § 48 ods. 2 písm. b) zákona č. 404/2011\nZ. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej\nlen „zákon o pobyte cudzincov“) bola žalobcovi zamietnutá žiadosť pre udelenie trvalého pobytu na päť\nrokov na území Slovenskej republiky.\nV odôvodnení rozsudku krajský súd uviedol, že v danom prípade informácie podané Slovenskou\ninformačnou službou majú charakter druhej vety ustanovenia § 2 ods. 6 Zákona o SIS. Avšak aj v\ntomto prípade Slovenská informačná služba poskytuje informácie len za splnenia osobitných podmienok\nšpecifikovaných v odseku 7 citovaného ustanovenia.\nVzhľadom na vyššie uvedené krajský súd mal za to, že účastník konania nebol oprávnený sa\ns informáciou Slovenskej informačnej služby oboznámiť. Správny orgán na základe vyjadrenia sa\nsplnomocnenej osoby dňa 26.08.2013 požiadal Slovenskú informačnú službu o zrušenie stupňa utajenia\nv zmysle ustanovenia § 5 ods. 1 písm. b) Vyhlášky Národného bezpečnostného úradu č. 453/2007 Z. z.\no administratívnej bezpečnosti. Slovenská informačná služba nesúhlasila so zrušením stupňa utajenia č.\n\np.: 65/12-V-22-80/2013-S a trvala na tom, aby bolo s poznatkami k účastníkovi konania zaobchádzané\nako s utajovanou skutočnosťou.\nV danom prípade došlo k stretu záujmov v súvislosti so žiadosťou o udelenie trvalého pobytu, a\nto verejného práva - verejný záujem, miera ohrozenia bezpečnosti štátu, verejného poriadku alebo\nverejného zdravia zo strany štátneho príslušníka tretej krajiny a súkromného práva, záujmy maloletého\ndieťaťa štátneho príslušníka tretej krajiny, osobné a rodinné pomery štátneho príslušníka tretej krajiny.\nOtázkou stretu týchto záujmov sa zaoberal aj žalovaný, aj súd. Súd po preskúmaní veci dospel k záveru,\nže právo na rodinný život, právo dieťaťa bolo v tomto prípade obmedzené v záujme legitímneho cieľa,\nktorým je ohrozenie bezpečnosti štátu, verejného poriadku alebo verejného zdravia (§ 48 ods. 2 písm.\nb) Zákona o pobyte cudzincov). Krajský súd dospel k záveru, že uprednostnenie tohto práva pri aplikácii\ntestu proporcionality je dôležitejšie, než právo na ochranu rodiny, súkromia a práv dieťaťa.\nK žalobnej námietke ohľadom nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia z dôvodu nedostatočného\nodôvodnenia krajský súd poukázal na to, že napadnuté rozhodnutie je odôvodnené v súlade s\nustanovením § 120 ods. 2 písm. a) zákona o pobyte cudzincov. Ustanovenie § 120 ods. 1 zákona o\npobyte cudzincov síce odkazuje na aplikáciu Zákona o správnom konaní, avšak za predpokladu, že sa\nv tomto zákone neustanovuje inak. Ako to vyplýva z ustanovenia § 120 ods. 2 písm. a) zákona o pobyte\ncudzincov zákonodarca zjavne nadradil bezpečnostný záujem štátu nad všeobecne platné zásady\nadministratívneho konania obsiahnuté v správnom poriadku. Citované ustanovenie zákona o pobyte\ncudzincov je teda vo vzťahu k zákonu č. 71/1967 Zb. o správnom konaní lex specialis. Správny orgán\npreto nemôže v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádzať konkrétne dôvody, ktoré ho viedli k rozhodnutiu\no zamietnutí žiadosti a uvedie iba konštatovanie, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky.\nV podstate sa jedná o snahu zabrániť zverejneniu prameňov, z ktorých sa dospelo k poznatkom, podľa\nktorých konkrétna osoba predstavuje nebezpečie pre bezpečnosť Slovenskej republiky. Ak by sa v\nodôvodnení uviedol opis zisteného stavu, mohlo by dôjsť k odkrytiu zdroja poznatkov, samotnej masy\npoznatkov a spôsobu ich získania, čím by sa mohlo zmariť konanie príslušných štátnych orgánov a vo\nvšeobecnosti by mohlo dôjsť aj k zverejneniu postupov používaných na odhaľovanie konaní, ktoré môžu\nohrozovať ústavné zriadenie, územnú celistvosť, zvrchovanosť a bezpečnosť Slovenskej republiky.\nČlánok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd garantuje právo na\nprístup k súdu, avšak toto právo na prístup k súdu nie je absolútne. Podlieha implicitne pripusteným\nobmedzeniam, pretože so zreteľom na jeho povahu ho štát v niektorých prípadoch musí upraviť\npredpismi v závislosti od potrieb a možností spoločnosti a jednotlivcov. Obmedzenia by neboli zlučiteľné\ns čl. 6 ods. l, ak nesledujú legitímny cieľ alebo ak neexistuje primeraný vzťah medzi použitými\nprostriedkami a cieľom, ktorý má byť dosiahnutý. Krajský súd zastáva názor, že právna úprava\nobsiahnutá v ustanovení § 120 ods. 2 je súladná s čl. 6 ods. 1 Dohovoru s prihliadnutím na cieľ bezpečnosť štátu, ktorý má byť dosiahnutý. Európsky súd pre ľudské práva vo viacerých rozhodnutiach\nuvádza, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú;\nčl. 6 ods. 1 Dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý argument.\nSplnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je potrebné posudzovať vždy so zreteľom na konkrétny\nprípad, aj so zreteľom na charakter konania (správne súdnictvo), v ktorom bolo napadnuté rozhodnutie\nvydané (Rui Toria proti Španielsku zo dňa 09.12.1994). Vzhľadom na uvedené súd zastáva názor,\nže pokiaľ správne orgány pri posudzovaní žiadosti o udelenie trvalého pobytu vychádzali z obsahu\ninformácie SIS, majúc za to, že sú naplnené zákonné podmienky pre rozhodnutie podľa § 48 ods. 2\npísm. b) Zákona o pobyte cudzincov a v rozhodnutí uviedli iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem\nSlovenskej republiky, postupovali v súlade so zákonom a v ich postupe súd nevidel žiadne pochybenie.\nKrajský súd poukázal aj na vyslovený právny názor Ústavného súdu SR v Náleze IV. ÚS 308/2011-90 zo\ndňa 25.01.2012 v súvislosti s hodnotením zákonného postupu správnych orgánov a súdu podľa § 52 ods.\n2 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle, ktoré ustanovenie taktiež ukladá správnemu orgánu v odôvodnení\nuvádzať iba konštatovanie, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky a neumožňuje mu bližšie\nuvádzať dôvody, ktoré ho viedli k rozhodnutiu (v danom prípade k výroku o zrušení doplnkovej ochrany),\nz ktorého vyplýva záver, že zo spisu správneho orgánu, ako aj zo súdneho spisu musí byť zrejmé,\nna základe čoho príslušné orgány rozhodovali, aj keď bez explicitne uvedeného dôvodu v odôvodnení\nsvojho rozhodnutia. Zo spisovej dokumentácie musí jednoznačne vyplynúť, ktoré skutočnosti zobral\nrozhodujúci orgán do úvahy a ktorým pripísal právnu relevanciu, najmä vzhľadom na právne dôsledky\nrozhodnutia o neposkytnutí, resp. zrušení doplnkovej ochrany sťažovateľa. Krajský súd mal za to, že\n\nv danom prípade bolo zrejmé, na základe čoho príslušné orgány rozhodovali, pričom v rámci súdneho\nprieskumu sa s informáciami SIS oboznámil aj súd. Skutočnosti uvedené v stanovisku Slovenskej\ninformačnej služby so stupňom utajenia „Dôverné“ aj podľa názoru súdu sú takého charakteru, ktoré\nodôvodňujú privodiť právny dôsledok - rozhodnutie o zamietnutí žiadosti žalobcu o udelenie trvalého\npobytu.\nK jednotlivým žalobným námietkam krajský súd po preskúmaní veci dodal, že správne orgány vo veci\ndostatočne zistili skutkový stav, tento i po právnej stránke správne posúdili a svoje rozhodnutia aj náležite\nodôvodnili, preto žalobné námietky neodôvodňujú zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného.\nPokiaľ žalobca namietal nedostatočné odôvodnenie skutočnosti, prečo došlo k uprednostneniu\nverejného záujmu pred záujmom súkromným, súd poukázal na ustanovenie § 120 ods. 2 písm. a) zákona\no pobyte cudzincov, v zmysle ktorého, ak správne orgány zistia, že žalobcovia sú hrozbou pre Slovenskú\nrepubliku z dôvodov v ustanovení vymenovaných, uvedú v odôvodnení rozhodnutia iba skutočnosť, že\nide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky. Z uvedeného vyplynulo, že v takomto prípade nie je\npotrebné bližšie odôvodňovať v prípade stretu záujmu súkromného so záujmom verejným, prečo bol\nuprednostnený záujem verejný, keďže priamo zákon ukladá, ako má v takomto prípade správny orgán\nrozhodnutie odôvodniť.\nPokiaľ žalobca vytýkal porušenie ustanovenia § 47 ods. 3 Správneho poriadku súd poukazuje na\naplikačnú prednosť ustanovenia § 120 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov z dôvodov vyššie ozrejmených.\nAj keď žalobca vo všeobecnosti namietal nemožnosť oboznámiť sa s písomnými materiálmi, resp. vytýkal\nsprávnym orgánom v oboch stupňoch otázku hodnotenia dôkazov, v podstate namietal konkrétne len\nskutočnosť, že nebol oboznámený sa informáciou SIS a žalovanému vytýkal, že jediným vykonaným\ndokazovaním bolo len opätovné vyžiadanie informácie zo SIS. Krajský súd nepovažoval za dostatočné\nvýhrady voči postupu správneho orgánu len vo všeobecnej rovine. K nemožnosti oboznámenia sa\nžalobcu s obsahom utajovanej skutočnosti, sa súd vyjadril, ako sa uvádza vyššie.\nJe zrejmé, že v rozhodnutí žalovaného, ako aj v rozhodnutí prvostupňového správneho orgánu nemohli\nbyť uvedené konkrétne dôvody, pre ktoré správny orgán dospel k záveru o existencii dôvodného\npodozrenia, že žalobca pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu, verejný poriadok alebo verejné\nzdravie z dôvodov vyššie uvedených. Krajský súd nezistil v danom prípade svojvôľu štátneho orgánu,\nak po oboznámení sa s obsahom listiny SIS so stupňom utajenia „Dôverné“, rozhodol o potvrdení\nrozhodnutia prvostupňového správneho orgánu o zamietnutí žiadosti o udelenie trvalého pobytu, pričom\nsúd má za to, že poznajúc obsah tejto listiny správny orgán v súlade so zákonom vyhodnotil obsah\ninformácie SIS o tom, že v danom prípade existuje hrozba zo strany žalobcu pre bezpečnosť štátu.\nPokiaľ žalobca poukazoval na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sža/21/2013, rozsudok\nKrajského súdu v Bratislave sp. zn. 4S/68/2011, rozhodnutie I. ÚS/49/2001 Ústavného súdu SR, k tomu\nsúd uviedol, že nakoľko sa jedná o iný skutkový stav, nie sú pre rozhodujúci súd záväzné, pri rozhodovaní\nbolo potrebné prihliadať na obsah informácie SIS ako utajovanej skutočnosti, jedná sa v danom prípade\no iný skutkový stav. Okrem toho jedná sa o utajované informácie, ktoré súd nemôže porovnávať.\nSprávnemu orgánu nemožno vyčítať nezákonnosť jeho rozhodnutia, resp. absenciu jeho zákonných\nnáležitostí za podmienok, keď zákon samotný stanovuje, že v odôvodnení rozhodnutia uvedie správny\norgán iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky (§ 120 ods. 2 písm. a) Zákona\no pobyte cudzincov).\nII.\nOdvolanie žalobcu\nProti rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov ustanovených v\n§ 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p. Žalobcovi bolo síce umožnené podať žalobu v konaní pred súdom a\nnamietať nezákonnosť rozhodovania a postupu žalovaného, avšak nesprístupnením dôkazu, ktorý bol v\nkonaní použitý proti nemu a absenciou poznania toho, aký bezpečnostný záujem Slovenskej republiky\nsvojim konaním žalobca ohrozuje sa táto žaloba nedá považovať za uplatnenie práva žalobcu na účinný\nopravný prostriedok. Žalovaný ani Krajský súd v Banskej Bystrici nevytvorili sťažovateľovi podmienky,\naby sa mohol oboznámiť s obsahom tvrdení (resp. aspoň s ich podstatou) proti nemu a aby mohol tieto\ntvrdenia účinne napadnúť a uviesť skutočnosti na svoju obranu.\n\nŽalobca nebol informovaný o podstate dôvodov, pre ktoré by mal žalobca byť nebezpečenstvom pre\nbezpečnosť Slovenskej republiky. Žalobca nevie, akým svojím konaním ohrozuje bezpečnosť štátu,\nnevie, o ktorý bezpečnostný záujem uvedený v § 2 ods. 1 písm. i) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte\ncudzincov ide a nevie, či ide o konanie súčasné, minulé alebo budúce.\nŽalobca má za to, že bolo povinnosťou Krajského súdu v Banskej Bystrici, aby našiel možnosť ako mu\numožniť účinne sa brániť a zároveň vyhovieť potrebám utajenia určitých informácií tak, aby nedošlo\nvyzradeniu zdrojov alebo postupov Slovenskej informačnej služby. Ak by takýto postup nebol možný,\nje žalobca toho názoru, že takýto dôkaz nie je možné v konaní použiť. Krajský súd v Banskej Bystrici\nmal predovšetkým zobrať do úvahy právnu úpravu ustanovenú v Ústave SR, ktorá upravuje viaceré\nzásady súdneho konania, vrátane zásady kontradiktórnosti, spravodlivého súdneho konania, účinného\nopravného prostriedku a iné. A ak zákon nižšej právnej sily (zákon o pobyte cudzincov) bol v rozpore\ns Ústavou SR, mal v prípade žalobcu jednoznačne aplikovať právnu úpravu upravenú v Ústave SR.\nSituácia, kedy žalobca nepozná hlavný dôkaz v jeho veci a verejný rozsudok je úplne založený na\nutajovaných skutočnostiach, popiera podľa žalobcu zásady právneho štátu.\nAni odvolanie sa na platnú právnu úpravu, kedy zákon o ochrane utajovaných skutočností nepriznáva\nžalobcovi právo oboznámiť sa s predmetným dôkazom, alebo jeho podstatou, nesmie súdu brániť v tom,\naby postupoval ústavne konformným spôsobom. Bolo tak povinnosťou Krajského súdu v Banskej Bystrici\nnájsť spôsob, ako umožniť žalobcovi brániť svoje práva tak, aby boli zároveň zachované požiadavky\nna utajenie určitých informácií. Ak takáto možnosť nie je, má žalobca za to, že predmetná utajená\ninformácia nemôže byť určujúcim dôkazom v jeho prípade. Takýmto postupom žalovaný správny orgán\nako aj Krajský súd v Banskej Bystrici v zásade umožnili, aby iný správny orgán v konaní rozhodol.\nOdvolanie sa na zákon o ochrane utajovaných skutočností je najľahším spôsobom ako si štátny orgán\nmôže presadzovať svoje záujmy bez toho, aby na druhej strane mal „rovnocenného partnera“. Účastník\nkonania, ktorý sa nemôže účinne brániť, lebo nevie ani len podstatu dôvodov, resp. konanie, ktorým\nohrozuje bezpečnosť Slovenskej republiky, tak ako to definuje § 2 ods. 1 písm. i) zákona o pobyte\ncudzincov má v súdnom konaní vždy horšie a slabšie postavenie ako štátny orgán, ktorý takéto\nrozhodnutie vydal.\nPodľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva by osoby mali byť oboznámené aspoň s podstatou\ndôvodov, pre ktoré sa považujú za nebezpečné. V tomto prípade nebol žalobca oboznámený ani s\npodstatou dôvodov a ani sa nemohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom v konaní. Ustanovenie\n§ 120 ods. 2 písm. e) zákona o pobyte cudzincov, ktoré aplikoval žalovaný nie je podľa žalobcu v súlade\ns Ústavou SR, konkrétne s ustanovením § 48 ods. 2, podľa ktorého „každý má právo vyjadriť sa ku\nvšetkým vykonávaným dôkazom“.\nÚstavne garantovaná rovnosť pred zákonom a rovnosť účastníkov súdneho konania zabezpečuje\nrovnaké postavenie procesných strán (účastníkov súdneho konania) tak pri aplikácii hmotných, ako aj\nprocesných predpisov.\nPodľa Ústavného súdu SR, „všetci účastníci občianskeho súdneho konania, vrátane konania pred\nsprávnym súdnictvom majú rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za\nrovnakých procesných podmienok bez znevýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán.\nNerozhoduje procesné postavenie alebo procesná pozícia účastníka, nie je podstatné ani to, ktorý z\núčastníkov sa stane žalobcom a ktorý z účastníkov je žalovaný“. (PL. ÚS 15/03)\nŽalobca mal v konaní pred Krajským súdom v Banskej Bystrici nepochybne horšie procesné postavenie\nako žalovaný správny orgán. Žalobca bol v tomto konaní úplne obmedzený na svojich právach, keďže\nnevie nič, okrem právnej kvalifikácie svojho „postavenia“ ako ohrozovateľa bezpečnosti štátu. Na strane\ndruhej, žalovaný správny orgán mal k dispozícii plnú vedomosť o tom, prečo by žalobcov pobyt v SR mal\nbyť považovaný za bezpečnostnú hrozbu. Je teda jednoznačné, že procesné postavenie oboch strán\nnebolo rovné a že žalobcovi nebola v konaní daná možnosť účinne obhajovať svoju vec za najlepších\nmožných podmienok.\nNa základe uvedeného navrhol žalobca rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a zrušiť rozhodnutie\nžalovaného ako aj prvostupňového správneho orgánu.\n\nIII.\nVyjadrenie žalovaného k odvolaniu\nVo vyjadrení k odvolaniu žalovaný uviedol, že tak prvostupňový správny orgán ako aj žalovaný odvolací\norgán riadne vyhodnotili a zvážili stanovisko Slovenskej informačnej služby, na základe ktorého rozhodol\nv napadnutom konaní. V žiadnom prípade nešlo o rozhodnutie iného správneho orgánu, ale poskytnutie\nzistených skutočností Slovenskou informačnou službou, ktoré majú zásadný vplyv na rozhodovanie vo\nveci. Išlo o zákonný postup vyplývajúci z ustanovenia § 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov; policajný\nútvar si na posúdenie žiadosti o udelenie prechodného pobytu a žiadosti o udelenie trvalého pobytu na\npäť rokov vyžiada vyjadrenie Slovenskej informačnej služby, ktorá svoje vyjadrenie zašle policajnému\nútvaru do desiatich dní od doručenia žiadosti o vyjadrenie.\nŽalovaný k námietke žalobcu, k zásahu do jeho práva na súkromie a rodinný život na území Slovenskej\nrepubliky so svojou manželkou a maloletým synom, ktorí sú občanmi Slovenskej republiky opätovne,\ntak ako v stanovisku k žalobe uviedol, že v prípade žalobcu správne orgány brali na zreteľ aj\nzáujmy maloletého dieťaťa žalobcu a riadne zvažovali vyváženosť záujmu verejnosti a ochranu práv\nväčšiny obyvateľov Slovenskej republiky v protiklade s ochranou práv na rodinný život žalobcu, pričom\nvychádzali z týchto skutočností.\nZo spisového materiálu účastníka konania vyplynulo, že účastník konania v minulosti už žiadal o udelenie\ntrvalého pobytu na území Slovenskej republiky. Nakoľko bolo už vtedy zo Slovenskej informačnej\nslužby Bratislava zaslané vyjadrenie k účastníkovi konania s pozitívnym výsledkom, jeho žiadosť bola\nOddelením cudzineckej polície Policajného zboru Prievidza dňa 14.02.2011 právoplatne zamietnutá.\nĎalej zo spisového materiálu vyplynulo, že účastník konania dňa 05.05.2010 v Lagose, Nigérijská\nfederatívna republika, uzavrel manželstvo s L. O., nar. XX.XX.XXXX, štátnou príslušníčkou Slovenskej\nrepubliky, trvalo bytom X.. Manželom sa dňa XX.XX.XXlX . v Bojniciach narodil syn E. M. T., štátny\npríslušník Slovenskej republiky.\nVeľvyslanectvo Slovenskej republiky pri podaní žiadosti o udelenie trvalého pobytu na päť rokov\nvykonalo so žiadateľom pohovor, z ktorého vyplynulo, že manželia sa zoznámili v roku 2006, v súčasnosti\nnežijú v spoločnej domácnosti. Manželka za žiadateľom cestuje na návštevu približne dva až tri razy\nza rok.\nŽalovaný bral do úvahy aj skutočnosť, že tak ako účastníkovi konania, tak aj jeho manželke bola známa\nskutočnosť, že už v minulosti bola účastníkovi konania zamietnutá žiadosť o povolenie na pobyt na\núzemí Slovenskej republiky pre dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny pri svojom pobyte\nohrozí bezpečnosť štátu, verejný poriadok alebo verejné zdravie. Takisto majú znalosť aj o trestnej\nminulosti účastníka konania, ktorá mala za následok administratívne vyhostenie z územia Rakúska do\nSlovenskej republiky, v ktorej mal v tom čase účastník konania povolený pobyt. Žalovaný má za to, že\nna základe uvedených skutočností účastník konania a aj jeho manželka sú si vedomí, že je predpoklad,\nže účastníkovi konania bude opätovne nepovolený pobyt a že nebudú môcť spoločne žiť na území\nSlovenskej republiky.\nĎalej žalovaný bral do úvahy aj skutočnosti, že účastník konania so svojou manželkou od sobáša v\nroku 2010 nežijú v spoločnej domácnosti, v Slovenskej republike bol naposledy v roku 2008 a že v dobe\nvydania napadnutého rozhodnutia finančne neprispieval na svoje dieťa.\nŽalovaný vychádzal aj zo skutočnosti, že účastník konania nie je z územia Slovenskej republiky\nvyhosťovaný, nezakazuje sa mu vstup na územie Slovenskej republiky a ani nijako sa mu neobmedzuje\nsloboda pobytu a pohybu, ale v súlade so zákonom o pobyte cudzincov sa len rozhoduje o zamietnutí\njeho žiadosti o trvalý pobyt na päť rokov na území Slovenskej republiky, v zmysle ustanovenia § 48 ods.\n2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov.\nNa základe uvedeného žalovaný navrhoval odvolaciemu súdu, aby rozsudok krajského súdu ako vecne\nsprávny potvrdil.\nIV.\n\nArgumentácia rozhodnutia žalovaného\nŽalovaný svojím rozhodnutím č. p. PPZ-HCP-BB2-73-005/2013-SK zo dňa 16.12.2013 zamietol\nodvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu č. p. PPZ-HCPBB8-378-025/2013-PP zo dňa 30.09.2013, ktorým v zmysle ust. § 48 ods. 2 písm. b) „zákon o pobyte\ncudzincov“) bola žalobcovi zamietnutá žiadosť pre udelenie trvalého pobytu na päť rokov na území\nSlovenskej republiky.\nŽalovaný vo svojom rozhodnutí uviedol, že v zmysle ustanovenia § 120 ods. 2 písm. e) zákona o pobyte\ncudzincov policajný útvar uvedie v odôvodnení rozhodnutia iba skutočnosť', že ide o bezpečnostný\nzáujem Slovenskej republiky, nakoľko je viazaný mlčanlivosťou a nemôže z vlastného rozhodnutia\nodtajniť informácie pod stupňom utajenia „Dôverné“. Prvostupňový správny orgán a takisto aj odvolací\norgán riadne zvážili, či dôsledky zamietnutia žiadosti sú zjavne neprimerané dôvodom ohrozenia\nverejného poriadku. Oprávnený správny orgán vychádzajúc z informácie uvedenej v stanovisku\nSlovenskej informačnej služby riadne zvážil, že je preukázané dôvodné podozrenie, že štátny príslušník\ntretej krajiny pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu, verejný poriadok alebo verejné zdravie. Ďalej\nžalovaný poukázal aj na skutočnosť', že správny orgán tento dôkaz - správu Slovenskej informačnej\nslužby získal zákonným spôsobom, nakoľko z ustanovenia § 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov\npolicajný útvar si na posúdenie žiadosti o udelenie prechodného pobytu a žiadosti o udelenie trvalého\npobytu štátneho príslušníka tretej krajiny staršieho ako 14 rokov vyžiada vyjadrenie Slovenskej\ninformačnej služby.\nPoukázal na skutočnosť, že stanovisko Slovenskej informačnej služby uvádza skutočnosti, ktorými\ndisponuje a ktoré poukazujú na dôvodné podozrenie. Slovenská informačná služba je štátnym orgánom\nSlovenskej republiky, ktorý plní úlohy vo veciach ochrany ústavného zriadenia, vnútorného poriadku\na bezpečnosti štátu. Vo svojej činnosti sa spravuje ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi a ostatnými\nvšeobecne záväznými právnymi predpismi a pri plnení úloh je oprávnená spolupracovať s orgánmi iných\nštátov obdobného zamerania a pôsobnosti. Správny orgán nemá možnosť a nie je ani účelné duplikovať\nzistenia iného štátneho orgánu, ktorému to vyplýva priamo ho zamerania, a preto vychádza z doložených\ninformácií. Takisto má za to, že Slovenská informačná služba je štátny orgán, ktorý musí pri svojej\nčinnosti postupovať zákonným spôsobom a kontrolný systém mu nedovolí nezákonnosť' pri získavaní\ndôkazov pre svoje rozhodnutia.\nŽalovaný mal za to, že napriek skutočnosti, že v zmysle ustanovenia § 120 ods. 2 písm. e) zákona\no pobyte cudzincov policajný útvar z pochopiteľných dôvodov uvedie v odôvodnení rozhodnutia\nskutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky, nakoľko je viazaný mlčanlivosťou,\núčastník konania má možnosť dať preskúmať zákonnosť rozhodnutia príslušnému nezávislému súdu,\nktorý má právo sa oboznámiť s utajovanými skutočnosťami, ktoré mali za následok zamietnutie jeho\nžiadosti.\nV.\nPrávny názor Najvyššieho súdu SR\nNajvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok\nkrajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní\npodľa § 212 O.s.p. Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§\n204 ods. 1 O.s.p.) a že ide o rozsudok, proti ktorému je podľa ustanovenia § 201 v spojení s ust. §\n250ja ods. 1 O.s.p. odvolanie prípustné, dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je nedôvodné. Rozhodol\njednomyseľne bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ust. § 250ja ods. 2 O.s.p. s tým, že deň\nvyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej\nstránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (www.nsud.sk). Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa\n26. augusta 2015 (§ 156 ods. 1 a 3 O.s.p.).\nPodľa § 244 ods. 1, 2 a 3 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb\nalebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. V správnom\nsúdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov\núzemnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj\nfyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických\n\nosôb v oblasti verejnej správy. Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané\nnimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a\npovinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy\nalebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté.\nPodľa § 48 ods. 1 písm. a) a b) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar pri rozhodovaní o žiadosti\no udelenie trvalého pobytu prihliada na\na) verejný záujem, mieru ohrozenia bezpečnosti štátu, verejného poriadku alebo verejného zdravia zo\nstrany štátneho príslušníka tretej krajiny,\nb) záujmy maloletého dieťaťa štátneho príslušníka tretej krajiny, osobné a rodinné pomery štátneho\npríslušníka tretej krajiny, jeho finančnú situáciu a dĺžku doterajšieho pobytu,\nPodľa § 48 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar zamietne žiadosť o udelenie\ntrvalého pobytu, ak je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny pri svojom pobyte ohrozí\nbezpečnosť štátu, verejný poriadok alebo verejné zdravie.\nPodľa § 2 ods. 1 písm. i) zákona o pobyte cudzincov, na účely tohto zákona sa rozumie ohrozením\nbezpečnosti štátu konanie osoby, ktorým ohrozuje demokratický poriadok, zvrchovanosť, územnú\ncelistvosť alebo nedotknuteľnosť hraníc štátu, alebo konanie osoby, ktorým porušuje základné práva a\nslobody, ktorými sú chránené životy a zdravie osôb, majetok a životné prostredie.\nPodľa § 120 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, ak nie je v tomto zákone alebo osobitnom predpise\nustanovené inak, vzťahuje sa na konanie podľa tohto zákona všeobecný predpis o správnom konaní.\nPodľa § 120 ods. 2 písm. e) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar uvedie v odôvodnení rozhodnutia\niba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky, ak ide o rozhodnutie o zamietnutí\nžiadosti o udelenie trvalého pobytu podľa § 48 ods. 2 písm. b), ak je dôvodné podozrenie, že štátny\npríslušník tretej krajiny pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu.\nPodľa § 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar si na posúdenie žiadosti o udelenie\nprechodného pobytu a žiadosti o udelenie trvalého pobytu štátneho príslušníka tretej krajiny staršieho\nako 14 rokov vyžiada vyjadrenie Slovenskej informačnej služby, ktorá svoje vyjadrenie zašle policajnému\nútvaru do desiatich dní od doručenia žiadosti o vyjadrenie.\nPodľa § 2 ods. 6 zákona č. 46/1993 Z. z. o Slovenskej informačnej službe v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „zákon o SIS“), informačná služba poskytuje informácie o trestnej činnosti útvarom Policajného\nzboru a prokuratúry, a to najmä o páchaní organizovanej trestnej činnosti. Nevyhnutné informácie\nposkytuje aj iným štátnym orgánom, ak ich potrebujú na zamedzenie protiústavnej alebo inej protiprávnej\nčinnosti.\nPodľa § 2 ods. 7 zákona o SIS, získané informácie sa poskytujú iba na splnenie účelu vyjadreného\nv odsekoch 4 až 6 a § 1 ods. 3. Informácie podľa odseku 6 sa poskytnú len za podmienky, že ich\nposkytnutím nedôjde k ohrozeniu plnenia konkrétnej úlohy informačnej služby podľa tohto zákona alebo\nk odhaleniu zdrojov a prostriedkov informačnej služby alebo k odhaleniu totožnosti jej príslušníkov alebo\nosôb konajúcich v prospech informačnej služby; to neplatí, ak by bol následok spôsobený neposkytnutím\ninformácií zjavne závažnejší ako následok, ktorý hrozí ich poskytnutím.\nV predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského\nsúdu, ktorým bola zamietnutá žaloba žalobcu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia\nžalovaného, ktorým žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie prvostupňového\nsprávneho orgánu, ktorým bola žalobcovi zamietnutá žiadosť pre udelenie trvalého pobytu na päť rokov\nna území Slovenskej republiky, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky\nako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom\nv rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňového\nsprávneho orgánu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami\nžalobcu v žalobe a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť uvedených\nrozhodnutí.\n\nOdvolací súd po preskúmaní námietok žalobcu dospel k záveru, že tieto nie sú spôsobilé spochybniť\nvecnú správnosť napadnutého rozsudku ani zákonnosť rozhodnutia žalovaného.\nRozhodnutie č. p. PPZ-HCP-BB2-73-005/2013-SK zo dňa 16.12.2013, ktorým žalovaný zamietol\nodvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu č. p. PPZ-HCPBB8-378-025/2013-PP zo dňa 30.09.2013, ktorým v zmysle ust. § 48 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte\ncudzincov bola žalobcovi zamietnutá žiadosť pre udelenie trvalého pobytu na päť rokov na území\nSlovenskej republiky je v zmysle ust. § 120 ods. 2 písm. e) zákona o pobyte cudzincov bolo potrebné\naj podľa názoru odvolacieho súdu potrebné považovať za zákonné, pričom odvolací súd považuje\nza dôležité zdôrazniť, že preskúmanie ústavnosti uvedeného ustanovenia je zverená do právomoci\nÚstavného súdu SR.\nNávrh verejnej ochrankyne práv zo dňa 14.07.2014 na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a/\nÚstavy SR, v ktorom žiadala ústavnú súd o vyslovenie nesúladu ustanovenia § 120 ods. 2 zákona č.\n404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov (s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 4 v spojení s čl. 46 ods.\n1 a 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl.\n14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach) bol uznesením ústavného súdu\nPL. ÚS 40/2014-19 zo dňa 17.12.2014 odmietnutý ako neprípustný.\nS poukazom na uvedené, musel Najvyšší súd Slovenskej republiky pri posudzovaní odvolacích námietok\nžalobcu, ktorým napadol rozsudok krajského súdu a v tej súvislosti pri posudzovaní zákonnosti\nnapadnutého rozhodnutia žalovaného vychádzať z prezumpcie ústavnosti zákona o pobyte cudzincov\n(konkrétne jeho ustanovenia § 120 ods. 2), ktoré žalovaný pri rozhodovaní na daný prípad aplikoval.\nPrincíp ochrany a zachovania ústavnosti sa realizuje samotným rozhodovaním Ústavného súdu\nSlovenskej republiky v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 Ústavy Slovenskej republiky a\njeho následnými právnymi účinkami na rozhodnutia, resp. rozhodovanie súdov a iných orgánov verejnej\nmoci v individuálnych veciach. Princíp právnej istoty je založený na prezumpcii ústavnosti právnych\npredpisov (až do opačného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky) a vzhľadom k tomu, že\nk takémuto rozhodnutiu, ktorým by bola spochybnená ústavnosť ustanovenia § 120 ods. 2 zákona o\npobyte cudzincov nedošlo, najvyšší súd sa obmedzil pri posudzovaní námietok uplatnených žalobcom\nlen v kontexte namietanej nezákonnosti.\nPri posúdení námietok žalobcu vychádzal z toho, že pokiaľ správne orgány na prípad žalobcu pri\nrozhodovaní o jeho žiadosti vydali rozhodnutie, ktoré je odôvodnené v súlade s ustanovením § 120 ods.\n2 písm. e) zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorého policajný útvar uvedie v odôvodnení rozhodnutia\niba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky, ak ide o rozhodnutie o zamietnutí\nžiadosti o udelenie trvalého pobytu podľa § 48 ods. 2 písm. b), ak je dôvodné podozrenie, že štátny\npríslušník tretej krajiny pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu, neukrátili žalobcu na žiadnom z\njeho práv a žalobca nemohol úspešne namietať nezákonnosť rozhodovania žalovaného, ktorú videl\nžalobca v tom, že žalovaný ani krajský súd nesprístupnili dôkaz, ktorý bol v konaní použitý proti nemu,\npričom absenciu poznania toho, aký bezpečnostný záujem Slovenskej republiky svojim konaním žalobca\nohrozuje žalobca označil za neúčinný opravný prostriedok, ktorým sa môže domáhať ochrany svojich\npráv.\nTakúto námietku žalobcu vyhodnotil odvolací súd aj vo svetle rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS\n40/2014-19 zo dňa 17.12.2014 za nedôvodnú a nespôsobilú spochybniť vecnú správnosť napadnutého\nrozsudku krajského súdu, ktorý žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol.\nUstanovenie § 120 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov síce odkazuje na aplikáciu zákona o správnom\nkonaní, avšak za predpokladu, že sa v tomto zákone neustanovuje inak. Ako to vyplýva z ustanovenia §\n120 ods. 2 písm. e) zákona o pobyte cudzincov zákonodarca zjavne nadradil bezpečnostný záujem štátu\nnad všeobecne platné zásady administratívneho konania obsiahnuté v správnom poriadku. Citované\nustanovenie zákona o pobyte cudzincov je teda vo vzťahu k zákonu č. 71/1967 Zb. o správnom konaní\nlex specialis.\nSprávny orgán preto nemôže v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádzať konkrétne dôvody, ktoré ho\nviedli k rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti a uvedie iba konštatovanie, že ide o bezpečnostný záujem\nSlovenskej republiky.\nK tomu ho priamo zmocňuje ustanovenie § 120 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov avšak len v prípade,\nže ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky.\nTakáto okolnosť aj podľa názoru odvolacieho súdu bola preukázaná.\n\nV danej veci sa senát 10S Najvyššieho súdu Slovenskej republiky dňa 16.07.2015 oboznámil s obsahom\nutajovanej písomnosti Slovenskej informačnej služby vedenej pod č. 65/12-V-22-80/2013-S zo dňa\n13.06.2013, pričom dospel k záveru, ktorý učinili správne orgány, rovnako tak aj krajský súd, že existuje\ndôvodné podozrenie, že žalobca ako štátny príslušník tretej krajiny pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť\nštátu, preto odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 2 v spojení s § 250ja ods.\n3 druhá veta O.s.p. ako vecne správne potvrdil.\nNajvyšší súd ešte dodáva, že v zmysle nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 331/09 zo dňa\n16.12.2009 (87/2009) právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného\nživota v zmysle čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a\nzákladných slobôd (ďalej len „dohovor“) zahŕňa nielen negatívnu povinnosť štátu zdržať sa mocenského\nzásahu do nich, ale aj jeho pozitívny záväzok prijať účinné opatrenia na zabezpečenie ich efektívnej\nochrany.\nGarancie vyplývajúce z práva na rešpektovanie rodinného života predpokladajú existenciu rodiny, t. j.\nexistenciu skutočného a reálneho (efektívneho) rodinného života. Týkajú sa aj zamýšľaného rodinného\nživota, ktorý sa síce ešte v plnosti neetabloval, avšak je založený na platnom a skutočnom (pravom)\nmanželstve zahŕňajúcom blízky vzťah a spoločný život (kohabitáciu) manželov v čase namietaného\nzásahu alebo krátko pred ním.\nOrgány Slovenskej republiky sú povinné aj v prípade aplikácie noriem práva Európskej únie alebo v\nprípade aplikácie noriem vnútroštátneho práva predstavujúcich transpozíciu právnych aktov orgánov\nEurópskej únie rešpektovať právo na ochranu rodinného života v rozsahu štandardu priznaného\ndohovorom, pretože tento záväzok do 1. decembra 2009 vyplýval z ustanovenia čl. 6 ods. 2 Zmluvy o\nEurópskej únii a od 1. decembra 2009 vyplýva z čl. 7, čl. 52 ods. 3 a čl. 53 Charty základných práv\nEurópskej únie v spojení s čl. 6 Zmluvy o Európskej únii v znení Lisabonskej zmluvy.\nV prípade záveru, že manželstvo cudzinca so štátnym občanom Slovenskej republiky spadá do sféry\nochrany poskytovanej prostredníctvom čl. 8 ods. 1 dohovoru, vyžadujú kritériá vyplývajúce z čl. 8 ods.\n2 dohovoru náležité právne posúdenie, či odoprenie povolenia na trvalý pobyt možno v danom prípade\npovažovať za zásah do sťažovateľovho práva na rešpektovanie rodinného života.\nJe však potrebné podotknúť, že právo na rešpektovanie rodinného života v zmysle čl. 8 dohovoru\nnezahŕňa všeobecný záväzok zmluvných štátov rešpektovať výber manželov, pokiaľ ide o ich usídlenie\nsa na území toho-ktorého štátu v tom zmysle, že by bol dotknutý štát bez ďalšieho povinný akceptovať\nusídlenie sa partnera, ktorý nie je jeho štátnym občanom. Článok 8 dohovoru negarantuje právo na\nrodinný život v konkrétnej krajine, ale len právo na skutočný rodinný život ako taký. (nález Ústavného\nsúdu SR sp. zn. III. ÚS 331/09 zo dňa 16.12.2009; rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Sža/39/2011 zo dňa\n13.09.2011).\nPokiaľ teda, krajský súd vyhodnotil námietky žalobcu proti rozhodnutiu žalovaného za nedôvodné\na rozhodnutie žalovaného považoval za súladné so zákonom a žalobu žalobcu podľa § 250j ods.1\nOSP zamietol, odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením jeho rozhodnutia, pričom na\nzdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia uviedol ďalšie dôvody, ktoré sú uvedené vyššie.\nO trovách konania Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol podľa ustanovenia § 224 ods. 2 O.s.p.\nv spojení s § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal,\npretože bol v konaní neúspešný a odporca nárok na náhradu trov konania nemá.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č.\n757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}